Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. máj 2024

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 14C/60/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6922201337
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Csank

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudcom JUDr. Petrom Csankom v spore žalobcu A. B., nar. XX. XX.

XXXX, trvale bytom C. XX, D. E., štátny občan SR zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján
Klučka, CSc, s.r.o. so sídlom Košice, Ku Potoku č. 4, IČO 54 725 542 proti žalovanému Slovenská
republika,vmenektorejkonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepublikysosídlomBratislava,Ul.Pribinova
č. 2, IČO: 00151866 o zaplatenie 5 000 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 000 eur do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy
do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 000,-
eur z titulu nároku na náhradu škody z titulu porušenia práva Európskej únie (ďalej len EÚ), konkrétne
čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, ktorý stanovuje maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom

v súdenom prípade týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru
SR s výkonom štátnej služby v Rimavskej Sobote a jej okolí sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny), ktorý pracovný
čas v súhrne takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo
žalobcovi zakladáprávonanáhraduškodyuplatniteľné predsúdmivSlovenskejrepublikeakočlenskom
štáte EÚ.
1.1 Žalobu odôvodnil tým, že cieľom Smernice 2003/88/ES je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti

a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku , ďalej
primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná
ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné
zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku.
ČL. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby
priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom
garantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor (ďalej len

SD) EÚ súčasne spresnil , že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí
súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s riadnym pracovným časom nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas. SD EÚ ustálil, že pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe , ktorú pracovník vykonáva na pracovisku jeskutočnosť, že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť
mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho
kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od

intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi
(rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04 Dellas , body 48,58). Akákoľvek vnútroštátna právna úprava
členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodím vrátane pracovnej
pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES (rozsudok
SD EÚ vo veci C – 397/01 Pfeiffer, bod 100).

1.2 Ďalej tým, že napriek tomu, že príloha č. 4 bod 6 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore č.
315/2001 Z.z. uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica 2003/88/ES, znenie jeho príslušných
ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom
zbore nevyplýva, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť
ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Nedostatkom Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore je, že neprebral ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES stanovujúce dĺžku

týždenného pracovného času napriek tomu, že definuje pojmy služobný doba, služobná pohotovosť
a spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov
Zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času
v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a táto
skutočnosť tak zakladá povinnosť Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ poskytnúť postihnutým

jedincom náhradu škody v rámci súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. To, že týždenný pracovný
čas žalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazuje listinami o týždennej dochádzke priloženými
k žalobe. Správnosť prebratia smerníc EÚ v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu potvrdzuje
samotná prax uplatňovania jej pravidiel prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov, t.j.
v danom prípade Zákona o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. Je zrejmé, že vo veci

žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného
pracovného času pre členov Hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje
plná účinnosť úniového práva na území SR.
1.3 Ďalej tým, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť
určený výsledok , ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného

pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ
priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. SD EÚ vo veci
C-429/09 G. Fuß výslovne potvrdil, že : „...Pracovník ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej
služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný
týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia...“ (ods.1 výrokovej vety rozsudku ). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody
ako aj spôsob jej výpočtu Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného
procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva

EÚ v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy
EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež
aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky SD EÚ sa v tejto
súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi

členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa
jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93
(Brasserie du Pécheur, bod 82) SD EÚ zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody
musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti

(ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi
v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného
rozsudku ). V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré
majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo

vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity), (rozsudok vo veci C-524/04,Test Claimant, bod 123).1.4 Ďalej tým, že žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia
zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva
garantovaného čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto

spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru SD EÚ a to predovšetkým o judikát vo veci C-
429/09, Fuß , v ktorom SD EÚ výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov
hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné
pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti SD EÚ rozhodol, že poškodení jednotlivci
majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že 1. podmienka: cieľom porušenej

právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. podmienka: porušenie je dostatočne závažné a
3.podmienka: medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o prvú podmienku SD EÚ potvrdil, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88
predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek

obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi. V dôsledku toho čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená.
Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry SD EÚ je porušenie práva EÚ dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD v danej oblasti. V tejto súvislosti SD EÚ vo veci C-429/09

Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo
zjavným porušením judikatúry SD a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a
pretojevovecisamejsplnenáajdruhápodmienka nevyhnutnánauznanieexistencienárokunanáhradu
škody (bod 58. rozsudku). Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu
priamejpríčinnejsúvislosti,vnútroštátnemusúduprislúcha,abyoveril,čitakátopriamapríčinnásúvislosť

medzi porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, existuje. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k
splneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho
práva podľa čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu

takto vzniknutej škody pred slovenským súdom.
1.5 Ďalej tým, že pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením
úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje
ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia
jej výšky. Aj rozsudky SD EÚ sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred

súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku
porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej
porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
úniových práv.
1.6 Ďalej tým, že podľa judikatúry SD EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre

nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť:
„škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol
maximálny týždenný pracovný čas upravený čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, rešpektovaný“ (bod 59
rozsudku vo veci C 429/09, Fuß). V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok
v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej

dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného
úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho
úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú alebo morálnu integritu.
1.7 A napokon tým, že vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá

v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48
hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom
poriadku, možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, ktorá podľa §
11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti

je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej
osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (čl.82 Nariadenia EU č.2016/679 o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy
citovanú judikatúru SD EÚ) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového právaposúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.
Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože ju
nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti

v spoločnosti (formulácia „najmä“). Ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza
prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch
len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej
osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99). Vzhľadom na procesnú
absenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy, by sa mal postup súdu v konaní o

náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi
pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej
výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné
brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy.
2. Súd žalobu postupom podľa ust. § 167 ods. 2 Zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

C.s.p.) doručil na vyjadrenie žalovanému. Žalovaný sa podaním zo dňa 19. 09. 2022 k žalobe vyjadril.
Vo vyjadrení uviedol nasledovné:
2.1VzhľadomnanámietkupôsobnostiSmernice2003/88/ES,námietkunedostatkusplneniaprocesných
podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby a námietku premlčania žalovaný navrhol, aby súd
konanie zastavil, prípadne žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu

trov konania.
2.2 Žalovaný uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES a čl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na čl. 2 Smernice 89/391/EHS zo dňa
12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/

EHS a negatívne je vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Z tohto negatívneho vymedzenia
vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru SR v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa názoru

žalovanéhopretoštátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa

civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla
vzniknúťškoda,pretože ustanoveniaSmernice2003/88/ES sananehonevzťahujúatedaniejesplnený
základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

2.3 Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý zdôvodnil tým, že žalobu
pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať: 1. Európska
Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická, právnická osoba, ktorá bola
týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu, poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského
štátu EÚ. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný

orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor,
čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal
žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto
skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať,
aby mu táto nebola určovaná. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá,

žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná.
Poukázal na to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné
a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru
než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie
je možné zamieňať. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného.
2.4 Ďalej žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, pri odôvodnení ktorej
vychádzal z prílohy k žalobe – plánu služieb žalobcu od 01.02.2019 z čoho vyvodil, že práve od tohtomomentu začalo dochádzať k porušovaniu práv žalobcu. Žaloba došla na súd v apríli 2022, t.j. viac
ako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si
žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žiadal

žalobu zamietnuť.
2.5 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že Smernice bola
transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je
uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Tvrdenia žalobcu o nesprávnej transpozícii
však nie sú opodstatnené a poukázal na svoj prepočet priemerného počtu odpracovaných hodín za

týždeň u žalobcu, ktorý počet predstavuje 47,84 hodín, z čoho plynie, že Smernica bola transponovaná
správne (nie je prekročená maximálna dĺžka týždenného pracovného času 48 hodín).
2.6 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že zmysel článku 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85
a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako

časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste

výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou
účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z.). V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

na rok 2019 – 2020 Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru na rok 2021 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru na rok 2022, ktoré zmluvy vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na
vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie
uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy

2019 – 2020, Kolektívnej zmluvy 2021 a Kolektívnej zmluvy 2022 plne transponujú článok 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES.
2.7Ktranspozíciičl.6Smernice2003/88/ESžalovanýuviedol,žespoukazomnakonkrétneustanovenia
zákona č. 315/2001 Z.z. (§ 85, § 86, § 91) je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je

tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty
hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín
služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované
správne. Záverom žalovaný pripomenul, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok
Smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu

členského štátu EÚ. Súčasne nie je nutné, aby bol článok Smernice transponovaný explicitne priamo
do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu2003/88/ESdozákonasprávne,pretosamunepodariloanipreukázať,žebyexistovalaúdajná
škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
2.8 K nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry

SD, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za
porušenie práva EÚ. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1. cieľom porušenej právnej normy
EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením
a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca
neosvedčil,žebymuvznikolnároknanáhraduškodyžiadnymspôsobom.Pokiaľsúdnapriek uvedeným

skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je
riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o
sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osobaprejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby

zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti , za ktorú každý
mesiac žalobca dostával odmenu, považuje, resp. pociťuje žalobca ako výraznú ujmu. K posúdeniu
referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december
2021 žalovaný uviedol, že tieto je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o
výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku

celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne
opatrenia, napríklad rôzne druhy karantény a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo
dňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku SD
EÚ vo veci C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré
si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti,
možno nedodržať pravidlá uvedené v Smernici, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať

cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice (bod 59).
Celosvetová pandémia, teda okolnosť osobitnej závažnosti (a (nielen celoštátneho rozsahu) je práve
takou okolnosťou, akú mal na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice.
Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný považuje vyhlásenie
a neskoršie rozšírenie núdzového stavu (dokonca aj zmeny ústavného zákona). Vzhľadom k týmto

okolnostiammážalovanýzato,ževprípadeštátnejslužbyžalobcuvtýchtoreferenčnýchobdobiachbolo
vtejtovecimožnésa odSmerniceodchýliť.Žalovanýuvádza,žepodľa§13ods.1aods.2Občianskeho
zákonníka, ,,fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané
primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä

preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Žalovaný podotkol, že
samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal

na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej
právnej veci potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu
došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany
žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, pretože nie

všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času.
2.9 K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že určenie prípadnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak podotkol , že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje vo výške 5.000,- eur považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu

neporovnateľne vyššia. Žalovaný uviedol, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno
v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu,
resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že

žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala
byť spôsobená žalobcovi. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, musí
na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.
V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017

„pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciučinnosťatedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciachrovnako
a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou
priznanej náhrady“.
3. Vyjadrenie žalovaného súd v zmysle ust. § 167 ods. 3 C.s.p. zaslal zástupcovi žalobcu s tým, že

mu umožnil sa k nemu vyjadriť. Zástupca žalobcu sa vyjadril podaním zo dňa 24. 10. 2022, v ktorom
uviedol nasledovné:
3.1 Pokiaľ ide o pôsobnosť Smernice 2003/88/ES žalobca vo vyjadrení uviedol, že významom
a výkladom Čl.2 ods.2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad ktorých jevšeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že :
„Čl.2 ods.2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu

ustanovení tejto smernice“ (C-397/01,bod.53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl.2 ods.2 smernice
89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na
ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu-napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové záchranné tímy (bod.55 rozsudku). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD spomenul

vec R.Matzaka, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané
na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým
môžu tieto činnosti viesť sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie“ (C-518/15,bod.27). Tieto závery

vyplývajú aj zo samotnej Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods.3 bode iii) výslovne uvádza
aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola
takáto činnosť ako celok vylúčená z pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, pretože v takomto prípade by
sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES.
3.2 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalobca vo vyjadrení uviedol, že

slovenský zákonodarca rozhodol, že Smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001
Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6, napriek
tomu niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením
sa negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný „súčet“ služobného času hasičov
a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl.6

písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny
bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny čo je v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné
číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Správnosť
transpozíciesmernícnaprvommiestepotvrdzujesamotnápraxuplatňovaniatranspozičnýchzákonovt.j.
v danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. Žalobca k svojej žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky,

z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a
nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas.
3.3 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES – definícia pojmu pracovný čas žalobca vo vyjadrení
uviedol, že žalovaný na podporu svojho tvrdenia, že Smernica bola riadne transponovaná do zákona
č.315/2001 Z.z. popisuje akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane čl.2 ods.1) premietli do

Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že
transponovanieSmernicebolosprávne.Takýtovýkladvšaknespĺňapožiadavkyúniovéhopráva,pretože
je formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48 hodinového
priemerného služobného času pre príslušníkov Hasičského zboru a záchranného zboru Slovenskej
republiky. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do slovenského

právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č.315/2001 Z.z. výsledok, ktorý
negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru a záchranného zboru
Slovenskej republiky.
3.4 K pojmu služobný čas a služobná pohotovosť hasičov, ktoré vyplývajú zo Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore žalobca vo vyjadrení uviedol, že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore

nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex
specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu
judikatúru SD EÚ a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2. Zákonník práce sa však
v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Z citovaných

ustanovení § 85, § 86 a § 92 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že služobná
pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore
(služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje, že služobný úrad môže

nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred
určené rozvrhnutie služobného času: „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na
to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“. Takto
nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenostipracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 Zákona
o hasičskom a záchrannom zbore potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti
došlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods.2)

a § 91 ods.1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore tiež uvádza, že: „štátnou službou nadčas je
aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.2“.V tejto
súvislosti poukázal nato, že Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi
pracovným časom a časom odpočinku (C- 437/05,Vorel,bod 25,C-258/10,bod.43) ako zákon č.315/2001
Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice

možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť
jeho pracovného času, čo však zákon č.315/2001 nestanovuje.
3.5 K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES – pojem maximálny týždenný pracovný čas žalobca vo
vyjadrení uviedol, že hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v
rámcireferenčnéhoobdobianereagujenakľúčovýproblémt.j.,čiajpočasreferenčnéhoobdobiasúštáty
povinnégarantovaťpriemerný48hodinovýtýždennýpracovnýčaspodľačl.6písm.b)Smernice.Žalobca

tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, pretože žiadne
ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich
záväzok podľa čl.6 písm. b) Smernice. V dôsledku toho, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový
priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s
požiadavkoučl.6písm.b)Smerniceakotovyplývaajzrozsudku SDEÚ č.C-254/18:„čl.6písm.b),čl.16

písm. b) a čl.19 prvý odsek Smernice 2003/88/ES sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné
obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych obdobiach, pokiaľ táto právna úprava
obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48
hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po

sebe nasledujúcich pevných referenčných období“. Na základe uvedeného žalobca uviedol, že Zákon o
hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených šesť mesačných referenčných období,
preto zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES.
3.6 K náležitostiam uplatňovanej náhrady škody žalobca uviedol, že náhrada škody členským štátom,

spôsobená jednotlivcom porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade
neexistencie ustanovení úniového práva v danej oblasti, je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný
pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 mu bude uhradená udelením dodatočného

náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu
výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva
jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. SD EÚ
vo svojom rozsudku vo veci C-46/9 (bod 82) zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu
škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti

(ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi
v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95).V dôsledku
toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v úniovom
práve napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť
za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych

úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov
nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (rozsudok SD
EÚ vo veci C-524/04, bod 123). Napokon vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť existenciu príčinnej
súvislosti medzi porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a vzniknutou škodou.

3.7 K povahe a definícii vzniknutej škody žalobca vo vyjadrení uviedol, že podľa judikatúry SD EÚ
týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa
Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť : „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl.6
písm.b) Smernice 2003/88/ES, rešpektovaný“ (rozsudok SD EÚ vo veci C 429/09 G.Fuß, bod 59).

V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať
taký odpočinok, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho
služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného
pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzickýchosôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež
na ich celkovú fyzickú alebo morálnu integritu. S poukazom na preambule Smernice 2003/88/ES
uviedol, že odpočinok pracovníkov by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,

že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.“
V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48
hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,
oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať právo

na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu.
3.8 Ku konaniu o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva žalobcu pred slovenským
súdom uviedol, že slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti
konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím
ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy
škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý

by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z
podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady
nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho
úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho

porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. (čl.82 Nariadenia EÚ č.
2016/679). Aj slovenský zákonodarca uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou
môže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch (§ 17 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). V dôsledku uvedeného možno nárok na náhradu
takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského

práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje
§ 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti ( použitie pojmu „najmä“).Ustanovenia
§ 13 ods.2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu
priznaťnáhradunemajetkovúujmyvpeniazochlendemonštratívne.Nemožnopretotútomožnosťspájať

iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti. Vzhľadom na procesnú
absenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o
náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi
pravidlami, t.j., že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške na
základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť

takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.
3.9 K výpočtovej časti vyjadrenie žalovaného, v ktorej žalovaný príslušník vykonávaním štátnej služby s
pohotovosťou na pracovisku v rámci jednotlivých referenčných období s tým, že v každom z nich dospel
k výsledku, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby bol menej ako 48 (47,84 hod.), žalobca
uviedol, že k dosiahnutému výsledku žalovaný dospel len výkladom pojmu služobná doba a služobná

pohotovosť výlučne v rámci a na základe zákona o Hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na
judikatúru SD EÚ, podľa
ktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska
požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva ,
ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej

Smernice,ktorýmjestanovenieminimálnychpožiadaviekurčenýchnazlepšenieživotnýchapracovných
podmienok pracovníkov. Iba takýto výklad zaručí Smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie
uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch“ (rozsudok SD EÚ vo veci C- 14/04,C-437/05 a vo veci
C- 266/14). Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu únie a tento
termín z čl.2 Smernice „patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje

jej základné pojmy“ (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby
pokladať nielen výkon štátnej služby ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon
štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES. Z tohto dôvodu žalobca
považuje spôsob výkladu priemernej týždennej pracovnej doby uvedený vo výpočte za zavádzajúci a
nereflektujúci pojem pracovný čas v zmysle čl.2 Smernice, pričom sa opiera výlučne len o slovenskú

právnu úpravu Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
4. Vyjadrenie zástupcu žalobcu súd v zmysle ust. § 167 ods. 4 C.s.p. zaslal žalovanému s tým, že mu
umožnil sa k nemu vyjadriť. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 02. 11. 2022, v ktorom uviedol, že
zotrváva na svojej doterajšej právnej argumentácii s tým, že k výške uplatneného nároku na náhraduškody ešte uviedol, že sumu 5 000,- eur považuje za neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad ,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
je podstatne vyššia. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života

a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť jeho zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku požadovanej náhrady škody. Na záver
svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky v súlade so
zásadou hospodárnosti konania navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom vysporiadal s danými
námietkami a v prípade, že sa s nimi stotožní, konanie zastavil, resp. v prípade, že sa s nimi nestotožní,

navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
5. V podaní zo dňa 19. 01. 2023 žalobca poukázal na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola
žalobcom – príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR v obdobných veciach právoplatne
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy a tiež navrhol konajúcemu súdu, aby bol žalobca vypočutý ako
strana sporu.
6. V podaní zo dňa 25. 03. 2024 žalobca predložil konajúcemu súdu výpočet priemerného týždenného

pracovného času vypracovaný v súlade s článkom 6 písm. b) a 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, a to
od 4/2019 po 3/2022.
7. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 25. 03. 2024 sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 02. 04. 2024,
v ktorom uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojej právnej argumentácii a svojom právnom
názore tak, ako boli súdu prvej inštancie prezentované vo vyjadrení žalovaného k žalobe žalobcu

zo dňa 19.09.2022 ako aj vo vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 02.11.2022. Okrem
iného uviedol, že žalovaný má za to, že na účely výpočtu priemerné pracovného času s poukazom
na výpočty maximálneho priemerného pracovného času podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES bolo
správne transponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé šesť mesiacov a
teda je nutné na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle smernice 2003/88/ES

vychádzať z výpočtov priemerného pracovného času na šesťmesačné referenčné obdobia. Žalobca v
jeho vyjadrení zo dňa 25.03.2024 predkladá výpočet priemerného pracovného času za dané mesiace.
Ide o mylnú interpretáciu žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorý znova úplne ignoruje ďalšie
ustanovenia Smernice 2003/88/ES okrem ustanovenia článku 6 a teda si vytvoril vlastné referenčné
obdobie podľa vlastného uváženia, o ktorom nepojednáva ani Smernica 2003/88/ES. Predkladaná

tabuľková časť je absolútne irelevantná, nakoľko vychádza z mylného právneho posúdenia žalobcu.
Rovnako predkladané tabuľky žalobcu nezapočítavajú do svojho prepočtu, v časti „počet dní“ ani dni
označené ako VS, SVP, DOD, LEK, SVK či DOS v zmysle žalobcom predložených plachiet. Ide o
mylnú interpretáciu pojmu neutralizácie v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalovaný v zmysle uvedeného
zároveň predložil prepočet referenčných období vychádzajúci zo žalobcom predložených prepočtov

mesiacov. Z uvedených výpočtov, ktoré uviedol samotný žalobca v jeho vyjadrení, vyplýva, že zo 6
referenčných období bolo porušené len 1 referenčné obdobie (a nie každé), a aj to len o pár minút,
konkrétne v referenčnom období október 2020 až marec 2021, a to len o 46 minút týždenne. V
nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi nie je dôvod priznať
žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie vo výške akú žalobca

požaduje, t.j. vo výške 5.000,- EUR.
8. Na termín pojednávania určený na deň 7. mája 2024 sa dostavil žalobca, jeho právny zástupca ako
aj poverený zástupca žalovaného.
8.1 Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zo strany žalobcu trvajú na podanej žalobe
v celom rozsahu ako aj na všetkých písomných podaniach, ktoré zo strany žalobcu boli doručené

konajúcemu súdu a taktiež žalovanému, navrhli, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Čo sa týka skutkových tvrdení a právneho
posúdeniaveci,vcelomrozsahuodkázalinažalobuapísomnépodania,ktorébolidoručenékonajúcemu
súdu. Čo sa týka návrhu na vykonanie dokazovania, mali dva návrhy a prvý je listinný dôkazu SAP
kde navrhli, aby súd postupoval podľa § 204 C. s. p. a druhým návrhom je vypočutie žalobcu. Zástupca

žalovaného uviedol, že trvajú na svojich vyjadreniach a navrhujú žalobu zamietnuť.
8.2 Zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiavajú svojich vyjadrení, namietajú v tomto konaní
existenciu nároku ako aj výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko je privysoká a nie je podložená konkrétnymi
dôkazmi, všetky tvrdenia žalobcu boli doposiaľ len vo veľmi všeobecnej rovine, pokiaľ ide o žalobcom
zaslané tabuľky, tieto nepovažujeme za dôkaz spôsobilý preukázať ujmu, naopak s nich vyplýva, že

zo šiestich 6 mesačných referenčných období bol len v jednom referenčnom období prekročený 48
hodinový priemerný služobný čas. Výšku požadovanej ujmy namietajú aj s poukazom na iné rozhodnutia
súdov v obdobných sporoch, v ktorých súdy priznali žalobcom sumy v rozpätí 1000 až 2500 Eur.V prípade, že by bol žalovaný zaviazaný uhradiť nemajetkovú ujmu, chceli by požiadať súd o predĺženie
paričnej lehoty na 15 dní z dôvodu komplikovanosti procesu úhrad.
8.3 Súd podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, že skutkové tvrdenia strán sporu ohľadne uplatneného

nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ čo do základu aj čo do výšky sú medzi
stranami sporu sporné, žalovaný namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu, žalovaný v konaní vzniesol
námietku premlčania, namieta že Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nevzťahuje, podľa žalovaného žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody,
nepreukázal ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorú mu mala byť spôsobená, žalovaný považuje

výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje za zjavne neprimeranú. Súd oznámil prítomným, že
do úvahy prichádza predbežné právne posúdenie veci podľa na vec sa vzťahujúcej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, podľa
ust.§11a13Obč.zák.apodľapríslušnýchustanoveníZák.č.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannom

zbore. K námietke, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru súd ES súd v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že
túto námietku považuje za nedôvodnú. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd
v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že ju považuje za nedôvodnú a nemá pochybnosť
o danosti pasívnej legitimácie žalovaného tak, ako je označený v žalobe. K námietke premlčania súd

v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že ju považuje za čiastočne dôvodnú pokiaľ ide o
mesiace presahujúce tri roky pred podaním žaloby, ale súčasne nemajúcu zásadný vplyv na posúdenie
uplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5000,- Eur a
zvyšné obdobie nie je premlčané.
9. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, so všetkými vyjadreniami strán sporu

(replikou žalobcu, duplikou žalovaného, podaním žalobcu zo dňa 25. 03. 2024, vyjadrením žalovaného
zo dňa 02. 04. 2024), s predloženými výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu
a výsluchom žalobcu.
9.1 Súd sa oboznámil s výpisom zo systému SAP, ktorý bol doručený žalovanému, pričom žalovaný
uviedol, že nespochybňujú tento dôkaz, pretože ide o výstup z ich systému, spochybňujú len výpočty,

ku ktorým dospel žalobca z uvedeného dôkazu. Uvedený dôkaz je obom stranám súdu známy a tvorí
súčasť spisového materiálu.
9.2 Súd vykonal výsluch žalobcu, ktorý prebehol nasledovne: Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu
kde pracujete a na akej funkcii, žalobca udáva: som hasič záchranár v Rimavskej Sobote, - technik –
strojník a bude do 1. 12. 2024 12 rokov. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu v akom rozvrhu

pracuje, žalobca udáva, pracujem na 24 hodinovky a po nej máme 8 hodín pauzu a potom nás môžu
volať aj do pohotovosti po 8 hodinách aktívneho odpočinku. Napríklad po službe mám mať dva dni voľna,
z toho nasledujúci ďalší deň mám služobnú pohotovosť a môžu nás volať po 8 hodinách, ale je to v rámci
týchdvochdní. Právnyzástupcažalobcusapýta žalobcuzčohopozostávajehosmena,žalobcaudáva,
16 hodín práca a 8 hodín do 24 je nočná pohotovosť strávená na pracovisku. Nočná pohotovosť nám

nie je rátaná do fondu pracovného času. Mám viacej špecializácií, lezec, strojník, zdravotník, vodičské
kurzy. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu či má s tým v súvislosti nejaké školenia, žalobca udáva,
školenia máme deň pred službou, tak by to malo byť, niektoré trvajú 2 – 4 dni, niektoré sú tu, niektoré
sú napríklad v Žiline, Lešti, Banská Bystrica, teraz idem na dva dni do Revúcej, kde máme lezecké
preskúšanie. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu, či považuje tie dva dni medzi smenami za

dostačujúce, žalobca udáva, že nie. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu, či vie popísať dopad
tohto na vás a osobný život žalobca udáva, že ja mám dve deti, obe sú športovci, s tým, že dcéra
chodievala do Rožňavy na tréningy a trebalo ju ráno odviesť a večer priviezť, čo zabezpečovala moja
manželka, môj syn je cyklista, pričom moja manželka musí zabezpečovať jeho odvoz na súťaže, vedľa
mňa bývajú moji rodičia, ktorí sú už starí a treba im pomáhať a moja mama často odpadne, všetko

musí riešiť moja manželka v mojej neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu ostáva vám
nejaký čas na partnerský život žalobca udáva, že niečo zostane, ale je to menej teda mám málo času
aj na partnerku aj na moje deti. Mám s manželkou máme 4 psy z toho ja mám jedného, ktorý je cvičený
a chcel som s ním chodiť na súťaže, ale sa to nedá. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu,
či pociťuje ujmu na zdravotnom stave, žalobca udáva, že našťastie v tomto smere to ešte nie je nič

závažné. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, či sú nejaké ujmy v sociálnych väzbách,
žalobca udáva, že áno, menej sa stretávam s blízkou rodinou, lebo mám napríklad rodinu aj v ČR,
sesternice.Mojedeti, synmá20rokovidenavysokúškolu športovúadcéramá25rokovapresťahovala
sa do Košíc, doštudovala, začala pracovať v lekárni a pracuje ako inštruktorka v tanečnej škole v latinsko– amerických tancoch. Ona to robila od 6 rokov. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, prečo
sa teraz rozhodli riešiť situáciu žalobou, žalobca udáva, že my sme o tom dlhšie rozmýšľali, kolegovia
z Košíc nám povedali, že je možné podať takúto žalobu, ale zatiaľ k nejakému výsledku sme nedošli.

Právny zástupca žalobcu upresnil, že sú podávané žaloby v rámci SR, plnenie zo strany žalovaného
je priznávané a vyplatené, ale nedochádza k žiadnej zmene v praxi žalovaného napriek vysúdeným
kauzám. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, boli ste oboznámení pred nástupom do Zboru
ako to bude fungovať s nastavením služobného času, žalobca udáva, že v podstate som sa 7 rokov
snažil dostať do Zboru, s tým, že ja som vedel o tých 24 kách, ale hĺbkovo som to až tak nevedel ako

to celé funguje. Ak máte robotu ako koníček, ale potom vidíte neskôr tie mínusy a keď nato dopláca
už rodina, tak preto sme tu. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu či v žalovanom období
vykonával aj inú činnosť žalobca udáva, že nie. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu či vie
vysvetliť výšku žalovaného nároku, žalobca udáva, že toto ja presne neviem, v podstate som tu len preto
nám vznikajú okrem toho hodiny do mínusy a musím prísť do roka niekoľkokrát, že mi chýbajú hodiny
čomu ja nerozumiem a som tu preto aby sa s týmto celým už niečo robilo.

10. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo
z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní
viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení
Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2
ods. l zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu

domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na
predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. § 186 ods. 1 C.s.p., ktorý zbavuje povinnosti dokazovať
právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie.
10.1 Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.
10.2 Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2

a 5 a zákonom.
11. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.
11.1 Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
11.2 Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, táto smernica sa

vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
11.3 Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice
platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi a/alebo praxou.
11.4 Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

11.5 Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty
môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie
nepresahujúce štyri mesiace.
11.6 Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade
s odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3,4,5,8 a 16.

12. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon č. 315/2001 Z.z.).12.1 Podľa ust. § 85 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v
ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej

zmluve vyššieho stupňa.
12.2 Podľa ust. § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
12.3 Podľa ust. § 91 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať
štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
12.4 Podľa ust. § 92 ods. 1,2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú

pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie
nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste
pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

12.5 Podľa ust. § 97 ods. 1 písm. h/ zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby sa
posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.
12.6 Podľa ust. § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť

v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.
12.7 Podľa ust. § 122 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada
a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného

pokoja,
c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.
13.Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o

náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa
dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia § 11
a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie
k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.
13.1 Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,

najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.
13.2Podľaust.§13ods.1,2,3 Občianskehozákonníka,fyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
14. Súd vec na základe citovaných ustanovení právne posúdil takto:
14.1 Najprv sa súd vysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú
posúdil ako nedôvodnú. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovaniapráva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika.
Z rozsudku SD EÚ vo veci C – 429/09, Fuß, bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva
na dodržiavania 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať

práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Žalovaný – Slovenská
republika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne
uplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti

patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR.
Preto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený v žalobe, za pasívne vecne legitimovanú
stranu sporu.
14.2 Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného a dospel
k záveru, že táto námietka je síce čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred
podaním žaloby, ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu

škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5 000,- eur (nejde o nárok za jednotlivé mesiace)
a zvyšné obdobie už premlčané nie je.
14.3Anakoniecsasúdprioritnevysporiadalajsnámietkoutýkajúcusatoho,žeSmernica2003/88/ESsa
nevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú
s poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer

(body53a55),vktoromSDEÚustálil,žeSmernica2003/88/ESsavzťahujeajnahasičov,akideovýkon
služby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len
za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu ako napríklad
katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy.

Teda žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa podľa názoru SD
EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká
katastrofa, atentát, veľká havária , nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu
v súdenej veci.
14.4 Žalovaný v jeho vyjadrení k žalobe, argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január –

jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 je potrebné vnímať v kontexte
spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej
ľudskej nákazy COVID-19, pričom z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19, body 50 až 59 vyplýva, že
za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na
ochranu života ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože

v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor
rešpektovania ustanovení Smernice a celosvetová pandémia COVID-19 je práve takou okolnosťou,
akú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda
v uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES.
14.5 Súd sa s argumentáciou žalovaného (bod 2.8 tohto rozsudku), v zmysle ktorej COVID-19 vlastne

predstavuje akúsi výnimku z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, nestotožňuje. Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať
za okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy,
atentáty alebo veľké havárie, ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie
opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny

výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a
preto je v takýchto prípadoch možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES
ostanovení maximálneho limitutýždennéhopracovnéhočasu48hodín, nedodržať. Podľanázorusúdu
ide síce o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok
pri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím

na fakt, že nejde o profesiu nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu životov obyvateľstva pred šírením
nákazlivej ľudskej choroby ako je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof.
15. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5 000,- eur titulom náhrady škody za
porušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/
ES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa

nepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bolmaximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod. 59
rozsudku vo veci C-429/09, Fuß).
16.1 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste

Rimavská Sobota a jeho okolí.
16.2 Sporné medzi stranami sporu bolo to, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou
republikouvdôsledkunesprávnehoprebratiaSmernice2003/88/ESdoslovenského právnehoporiadku,
konkrétne či sa do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov.

16.3 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa žalobcu za žalované
nepremlčané obdobie 3 rokov pred podaním žaloby (konkrétne od 24.04.2019 do 03/2022) mal súd
preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval priemerný týždenný
pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, pričom do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol
zarátaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP

totiž jasne vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času, kedy pracoval v rámci pracovnej
pohotovosti, kedy čerpal dovolenku, resp. absolvoval rôzne školenia, kedy samozrejme v posledných
dvoch vymenovaných prípadoch nešlo o reálne odpracované hodiny v rámci pracovného času, resp.
pracovnej pohotovosti žalobcu. Možno potom uzavrieť, že z predloženého výpisu z dochádzkového
systému SAP vyplýva, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období k prekročeniu 48 hodinového

týždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie
čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP vyplýva,
že žalobca odpracoval viac ako 48 hodín týždenne v mesiacoch júl 2019, august 2019, január
2020,apríl 2020, júl 2020, september 2020, november 2020, december 2020,máj 2021, september 2021,
október 2021, február 2022 a marec 2022, čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým

právom stanoveného 48 hodinového pracovného času. K žalovaným uvedenej námietke, že pri výpočte
žalobcom odpracovaných hodín sa má vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia súd uvádza,
že nespochybňuje, že táto právna úprava vyplýva z čl. 16 písm. b/ Smernice v spojení s čl. 17 ods. 3
písm. b/ bod iii/ Smernice ako aj z ust. § 86 ods. 1 Zák.č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore, avšak nemá vplyv na urobený záver súdu o porušení čl. 6 písm. b/ Smernice, keď vykonaným

dokazovanímoboznámenímsasvýpismizdochádzkovéhosystémuSAP bolopreukázané,žetýždenný
pracovný čas žalobcu presiahol vo viacerých týždňoch žalovaného obdobia 48 hodinový limit, a to
dokonca aj podľa výpočtu urobeného žalovaným vychádzajúc zo 6 mesačného referenčného obdobia,
pričom pre urobený záver súdu o porušení čl. 6 písm. b/ Smernice nie je právne významné, že to podľa
výpočtu žalovaného bolo v rámci žalovaného obdobia len v jednom referenčnom 6 mesačnom období.

V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica v obdobných veciach,
v ktorých sa súd vysporiadal aj s argumentáciou týkajúcou sa 6 mesačného referenčného obdobia (sp.
zn. 11Co/1/2024 zo dňa 25.01.2024, bod. 13.2, sp. zn. 17Co/83/2023 zo dňa 14.12.2023, bod. 5.1).
16.4 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa dochádzky žalobcu
v žalovanom období vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu nerátal do fondu pracovného času žalobcu

všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej žalobcom
na pracovisku. Z odpracovanej 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu rátal žalobcovi do fondu
jeho pracovného času len 16 hodín, zvyšných 8 hodín mu do fondu pracovného času narátal. Uvedené
vyplýva z predložených výpisov SAP v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia z kolónky (PH)
pracovné hodiny a kolónky (OH) odpracované hodiny.

16.5 K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej
pracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín súd uvádza, že takýto výpočet
nepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp.
služobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne
v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa

ktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska
požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva ,
ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej
Smernice,ktorýmjestanovenieminimálnychpožiadaviekurčenýchnazlepšenieživotnýchapracovných
podmienokpracovníkov.Pojempracovnýčastrebavykladaťautonómne,pretože lentenjevlastnýprávu

Únie a tento termín z čl.2 Smernice „patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko
definuje jej základné pojmy“ (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej
doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na
výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES.17. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti
úniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti úniového
práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského

štátu, môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť
úniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania
si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch
inštitúcií EÚ ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto
judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú

zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a
na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok
úniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že „normy
úniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských

štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou
právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku SD EÚ
vo veci 106/77, Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená,
že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor
ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí

povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že
nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore
s úniovým právom“ (body 16 a 21 rozsudku vo veci 106/77 Simmethal). Zodpovednosť členských štátov
v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za
žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci

v mene členského štátu škodu spôsobil.
17.1 V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo
z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky.
18. Ako zásadnú otázku je potrebné, aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť
aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku

vo veci C-429/09, Fuß), v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej
právnejúpravestanovujúcejpriemernýtýždennýpracovnýčas,ktorý,vzhľadomnato,žezahŕňaobdobia
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6

písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Fuß).
18.1 Vo veci C-437/05, Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako
uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasamusípovažovaťakocelokza„pracovnýčas“vzmysleSmernice93/104/ESnezávisle
od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.

18.2 Vo veci C – 397/01, Pfeiffer) týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim
faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný

na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti
pracovníka (rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas., bod 48, 58).
18.3SúdmalnazákladeuvedenejjudikatúrySDEÚzato,žeodpracovanéhodinypracovnej pohotovosti
zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku,

treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane
odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/
ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.
19. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý

pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach C-397/01 až C-403/01) .
V bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu

jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol,
že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, bod 1

výrokovej vety).
20. Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne
prebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého
služobnýmčasompríslušníkaječasovýúsek,vktorompríslušníkvykonávaštátnuslužbuajekdispozícii
služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. § 92 cit.
zákona,podľaktoréhoslužobnýúradurčujepríslušníkovislužobnúpohotovosťvštátnejslužbevmiestne

vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86
ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa
nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje

na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“.
Vzhľadomnauvedenésasúdstotožňujesprávnymnázoromzástupcu žalobcu,žeslužobnápohotovosť
nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. upresňuje,
že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie

štátnej služby je štátnou službou nadčas“ a ust. § 91 ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že „štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore
výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku

1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe. Podľa § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92
ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do

zákona č. 315/2001 Z.z.
21. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi
orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD
EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má
poškodený hasič Fuß právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. F.
v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas
upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný.
21.1 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky, za splnenia

ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca
sa existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne

závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho
dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88
neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval

nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné porušenie judikatúry
Súdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo
veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu
škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedenýmporušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením, u neho dodržaný.

21.2 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody je čo
do základu dôvodný.
22. Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva.
Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v
zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie)

stanovenévovnútroštátnychprávnychúpraváchmenejvýhodne,akopodmienkytýkajúcesaobdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca
uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času odpočinku)
a najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Tento
právny názor žalobcu súd akceptoval.

22.1 Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu
právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky
súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie.
Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené

vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.
22.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, keď
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na
svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá,
a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym

systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať
škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach C-104/89,
C-37/90, C-46/93), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody
museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú

im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne
vyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci C-445/06 ). SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß prihliadajúc
na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom,
od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič),
zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné

zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru,
že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku
na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v
rozpore so zásadou efektivity (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, body 76 až 87). Z uvedených
dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy

spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti
zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa
o „dodržiavanie noriem úniového práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za
dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať
ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (rozsudok SD

EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, bod 83). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou
vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov
demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti

fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných
právach dotknutého jedinca.
22.3 Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do
voľného času trávneho s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo
zohľadňujeajSmernica 2003/88/ES,zktorejtextuvyplýva,ževzáujmezamedzeniavýskytupracovných

úrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sazabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.

22.4 Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu
osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv
žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah

mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle
judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného
času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto
vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,
nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.

22.5 Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur súd považoval za primeranú
len čo do výšky 2 000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový
pracovný týždeň (tento stav trval od doby kedy žalobca nastúpil do hasičského a záchranného zboru
a v žalovanom období nepretržite od roku 2019) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to
skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú

alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že
počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom,
venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba
a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu.
Preto súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu priznanú výšku nemajetkovej ujmy

považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v
časti o zaplatenie zvyšných 3 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.
23. Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS

SR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. 6Cdo/145/2011).
24. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods.
1 C.s.p. t.j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom
prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci za v plnom rozsahu,
t.j. rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z prisúdenej sumy, t.j. sumy 2 000,- eur. Preto potom súd
rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
z prisúdenej sumy.

25.Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. súd určil lehotu na plnenie 15 dní s tým, že prihliadol na argumenty
žalovaného ohľadom komplikovanosti procesu úhrad.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia na Okresnom súde Rimavská Sobota, písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 127 Civilného sporového poriadku, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v
podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis. (ods. 1)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania.(ods. 2).Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods. 1).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(ods. 2)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.(ods. 3).

Ak si žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, má žalobca možnosť
domáhať sa svojich nárokov prostredníctvom exekúcie.