Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206776
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122206776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcov: 1./ U. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX, XXX XX V., 2./ I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX V., 3./ R. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. 5, XXX XX V. 4./ B. M., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. K. XXX, XXX
XX J., 5./ Z. V., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX M., 6./ U. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U. XX, XXX XX M., 7./ C.. P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, XXX XX Q., 8./ P. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, XXX XX M., 9./ U. V., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX
XX Z., 10./ X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX Z., 11./ U. I., rod. V., nar. XX.XX.XXXX,

bytom Z. XXX, XXX XX Z., 12./ U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX Z., 13./ W. R., rod. V.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, XXX XX M., 14./ L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX P.,
žalobcovia v 2. až 14. rade zastúpení žalobcom v 1. rade, proti žalovaným: 1./ P. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytomZ.č.XXX,XXXXXZ.,2./Y.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomZ.č.XXX,XXXXXZ.,zastúpenýchJUDr.
Jozefom Krenickým, advokátom so sídlom Vajanského 43, 080 01 Prešov, IČO: 500 38 371, žalovaných
3./ U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., 4./ U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX,
XXX XX F.-D., 5./ E. V., nar. XX.XX.XXXX, L. L. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpených JUDr. Zuzanou

Karaffovou, advokátkou so sídlom Sabinov, Námestie slobody 50, IČO: 51 669 625, o určenie rozsahu
dedičstva s prísl., o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 30.08.2023 č.k.
29C 54/2022-186, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovaným v 1. - 5. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. až 14. rade náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a priznal žalovaným vo vzťahu k

žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V dôvodov rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia sa domáhali určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých výlučným vlastníkom, resp. podielovým spoluvlastníkom
pred smrťou bol právny predchodca strán sporu R. V., nar. XX.XX.XXXX a ktorý zomrel XX.XX.XXXX.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) CSP v spojení s § 134 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa žalobcov darovacie zmluvy, ktorými poručiteľ previedol
predmetné nehnuteľnosti v prospech otca žalovaných v 3. až 5. rade sú absolútne neplatné. Súd prvej
inštancie predovšetkým zdôraznil, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia,
že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Taktiež mal za nedôvodnú námietku žalovanýchv zmysle tom, že dedičia ako nútení spoločníci podľa § 78 CSP môžu byť označený vždy iba na
jednej strane sporu, teda buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní. Podstatné je, že v konaní o určenie,
že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, v danom

určovacom spore majú títo dedičia postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov. Tohto konania
sa musia zúčastniť všetci dedičia po poručiteľovi, a to či už na strane žalobcov alebo na strane
žalovaných. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalobcov ohľadom neplatnosti darovacích zmlúv
podľa § 38 OZ, u ktorých bolo tvrdené, že poručiteľ tieto darovacie zmluvy uzavrel v stave duševnej
nespôsobilosti, čo majú preukazovať jeho hospitalizácie v psychiatrickej nemocnici v období troch rokov

pred smrťou. Zdôraznil, že zdravotná dokumentácia nebohého poručiteľa sa uchovávala iba 20 rokov od
jeho smrti, teda do 03.09.2016, a preto je vylúčené, aj v prípade predloženia špecifikácie poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti, ktorého žalobcovia neoznačili, vyžiadanie akýchkoľvek lekárskych správ o
jeho zdravotnom stave v čase uzatvorenia sporných darovacích zmlúv. Žalobcovia ďalej zamietali, že
ich právny predchodca nebol spôsobilý na uzatvorenie týchto zmlúv z dôvodu, že po operácii oka
bol nevidiaci. Žalovaní v 3. až 5. rade toto tvrdenie rozporovali tým, že ich dedo, poručiteľ R. V. žil

s nimi v spoločnej domácnosti tri roky pred svojou smrťou a ak aj bol slabozraký, nebol nevidiaci.
Aj keď pre neexistenciu lekárskych záznamov už nie je možné zistiť, či právny predchodca strán
sporu bol v čase uzavretia sporných darovacích zmlúv nevidiaci, samotná strata zraku nie je dôvodom
neplatnosti právneho úkonu, pre rozpor s § 38 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zdôraznil,
že absolútna neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s § 38 OZ nastáva iba v prípade, ak bol urobený

osobou v stave duševnej nespôsobilosti a teda nie v prípade, ak takýto úkon urobila osoba, ktorá
mala iné zdravotné postihnutie. Zdôraznil, že z ust. § 40 ods. 6 OZ vyplýva, že na písomné právne
úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať je potrebná úradná zápisnica, ktorá sa nevyžaduje, ak má
ten, kto nemôže čítať alebo písať, schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu s pomocou
prístrojov alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí a je schopný

vlastnoručne listinu podpísať. Žalobcovia tiež namietali, že podpis poručiteľa na týchto zmluvách nie
je jeho podpisom. Za týmto účelom navrhli vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru
písmoznalecstva. Súd prvej inštancie zamietol tento návrh na doplnenie dokazovania ako nadbytočný
z dôvodu, že aj v prípade preukázania, že podpisy na týchto darovacích zmluvách nie sú podpismi
poručiteľa, u žalovaných mal za preukázané splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k týmto

nehnuteľnostiam alebo k spoluvlastníckym podielov vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka.
Zdôraznil, že žalobcovia súdu nepredložili, resp. neoznačili dôkazy, ktorými by spochybnili oprávnenosť
držby sporných nehnuteľností, či spoluvlastníckych podielov nielen žalovaných, ale aj ich právnych
predchodcov. Napriek tomu, že poručiteľ sporné nehnuteľnosti daroval ešte v roku 1995 a zomrel
03.09.1996, za obdobie takmer 27 rokov do podania žaloby od jeho smrti žalobcovia neoznačili

akýkoľvek dôkaz, ktorý by spochybňoval nielen platnosť darovacích zmlúv, ale aj vlastníctvo žalovaných,
resp. ich právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam, napriek tomu, že na žalobcoch je dôkazné
bremeno preukázania zániku ich oprávnenej držby k týmto nehnuteľnostiam. Uviedol, že nakoľko
žalovaní v 3. až 5. rade sporné spoluvlastnícke podiely nadobudli v dedičskom konaní po nebohom
otcovi L. V.ovi, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, na základe osvedčenia o dedičstve s dátumom právoplatnosti

03.01.2012, potom ku dňu podania žaloby splnili podmienky nadobudnutia vlastníctva k sporným
spoluvlastníckym podielom vydržaním titulom vstupu do držby na základe osvedčenia o dedičstve podľa
§ 134 OZ. K zhodnému záveru súd prvej inštancie dospel aj vo vzťahu vlastníctva žalovaných v 1.
a 2. rade k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX so započítaním doby, po ktorú mali sporné
nehnuteľnosti v oprávnenej držbe ich právni predchodcovia podľa § 134 ods. 3 OZ. Ďalej uviedol, že je

nepochybné, že otec žalovaných v 3. až 5. rade nehnuteľnosti na LV č. XXX, kat. úz. Z. previedol kúpnou
zmluvou ešte 21.01.1997, žiaden zo žalobcov nespochybnil oprávnenosť držby nadobúdateľov týchto
nehnuteľností na základe zmluvy z 21.07.1997, ale ani ďalších nadobúdateľov na základe kúpnych
zmlúv z 28.09.205 a 25.01.2012. Potom aj v prípade preukázania neplatnosti darovacích zmlúv by
súd prvej inštancie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít odvodzoval

oprávnenosť a dobromyseľnosť držby týchto nehnuteľností od kúpnej zmluvy uzatvorenej 21.07.1997
a tak vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam za podmienok upravených v § 134 OZ nadobudli právni
predchodcovia žalovaných na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 28.09.2005. Preto žalobu žalobcov
ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a uplatnili si náhradu trov celého konania.
Uviedli, že do práva na spravodlivý proces patrí právo sporovej strany na preskúmateľné a dostatočne
odôvodnené súdne rozhodnutie s náležitosťami, ktoré vyžaduje zákonná úprava procesného práva.Súd prvej inštancie relevantne neosvedčil a neobhájil svoje rozhodnutie. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva rozpornosť a nesúlad so zákonnými požiadavkami na presvedčivosť súdneho rozhodnutia a
tvrdia, že odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé ani konzistentné a nezodpovedá v tomto smere

zákonným požiadavkám. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú podľa žalobcov svojvoľné
a neudržateľné a vychádzajú z nedostatočného zistenia skutočného stavu, resp. nesprávnej aplikácie
právnej normy na zistený skutkový stav. Žalobcovia zdôraznili, že vlastnícke právo je nepremlčateľné. Je
preto irelevantné, v akom časovom období po zistení o absolútne neplatnom právnom úkone, sa žalobca
v prvom rade dovolal absolútnej neplatnosti namietaných právnych úkonov, ktoré realizoval poručiteľ.

Súd prvej inštancie sa podľa ich názoru s otázkou posúdenia platnosti namietaného právneho úkonu
nevyporiadal dostatočne, nakoľko má ex offo povinnosť absolútnu neplatnosť skúmať a posudzovať.
Súd nevykonal dokazovanie ani v otázke zistenia zdravotného stavu poručiteľa R. V.a v čase spísania
notárskej zápisnice a nevykonal dokazovanie v otázke overenia pravosti podpisu R. V.a, preto v tejto
časti nepostupoval správne a v súlade s právom na spravodlivý proces. Zdôvodnil, že nevykonanie
dokazovania vyžiadaním zdravotnej dokumentácie nie je dôvodné s ohľadom na § 22 ods. 2 zákona č.

576/2004 Z.z. Tento zákon však bol prijatý až po smrti poručiteľa, a teda na archiváciu jeho zdravotnej
dokumentácie ho nemožno uplatniť. Tvrdia, že súd nemôže prezumovať, že zdravotná dokumentácia
bola zničená a vo veci mohol vykonať dopyt napr. na psychiatriu v P., na ktorú žalobca v 1. rade v žalobe
odkazoval. Žalobcovia ďalej tvrdia, že žalovaní nemohli mať predmetné nehnuteľnosti v oprávnenej
držbe, nakoľko si odvodzovali svoje právo držby / vlastníka od nevlastníka - ich nebohého otca. Nikto

nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, preto nebolo možné platne previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na inú osobu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1VObdo
2/2020. Preto žalovaní v 3. až 5. rade nemohli v súlade so zákonom nadobudnúť vlastnícke právo na
základe dedenia po ich právnom predchodcovi a nemohli nehnuteľnosti ani vydržať, nakoľko u nich
chýbala dobromyseľnosť. V rozhodnom čase žili v domácnosti s poručiteľom, plne si museli byť vedomí

jeho nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý mu podľa žalobcov neumožňoval právne úkony uskutočniť,
nemohli byť po dedičskom konaní po ich otcovi dobromyseľný v tom, že im nehnuteľnosti patria a z
uvedeného dôvodu je tak nesprávna úvaha súdu prvej inštancie, že by v ich prípade mohlo dôjsť k
vydržaniutýchtonehnuteľnostívcelosti,resp.pokiaľideonamietanéspoluvlastníckepodiely.Žalobcovia
trvajú na tom, že nakoľko podpis na notárskych zápisniciach nepatrí jeho nebohému otcovi, poručiteľovi,

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom daných darovacích zmlúv, neboli platne a v súlade so zákonom
prevedené do vlastníctva brata žalobcu v 1. rade a na tieto darovacie zmluvy je potrebné hľadieť ako na
absolútne neplatné právne úkony. Z tohto dôvodu nehnuteľnosti boli v čase smrti poručiteľa stále v jeho
vlastníctve, patria do dedičstva po ňom, je v záujme všetkých dedičov po poručiteľovi, ako aj v záujme
tretích osôb, aby sa existujúci súčasný stav zosúladil so skutočným právnym stavom a nedochádzalo

k ďalšej ujme na právach dedičov po otcovi žalobcu v 1. rade. Na základe týchto dôvodov navrhli
podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaní v 3. až 5. rade navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny majúc
za to, že je rozhodnutím zákonným a vychádza zo správne zisteného skutkového a právneho stavu

veci. Majú za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď uzatvoril, že žalobcovia nepredložili
dôkazy,ktorýmibyspochybnilioprávnenosťdržbytýchtonehnuteľností,resp.spoluvlastníckychpodielov
nielen žalovaných, ale aj ich právnych predchodcov s tým, že žalovaní v 3. až 5. rade ku dňu podania
žaloby splnili podmienky nadobudnutia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam vydržaním na základe
osvedčenia o dedičstve po ich právnom predchodcovi. Zdôraznili, že súd prvej inštancie žalobcov

vyzýval na označenie, predloženie alebo špecifikáciu dôkazov na preukázanie ich tvrdení, avšak
žalobcovia na výzvy súdu nereagovali. Súd prvej inštancie podľa ich názoru zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a jeho rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé,
či ústavne nekonformné. Žalobcovia nepreukázali a v žalobe ani len netvrdili, že by nebohý R. V. bol v
čase uzatvárania darovacích zmlúv obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, resp. pozbavený tejto

spôsobilosti, prípadne že by trpel duševnou poruchou. Žalobca v 1. rade len tvrdil, že R. V. bol nevidiaci,
pričom ani tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, a preto žalovaní v 3. až 5. rade tvrdia, že ich dedo
bol len slabozraký, nie nevidiaci. Žalobcovia sa len domnievajú, že tieto právne úkony boli neplatné,
pričom v konaní nebola absolútna neplatnosť právnych úkonov preukázaná v zmysle predpokladov §
37 a 38 Občianskeho zákonníka. Zotrvávajú na tom, že predmetné parcely, resp. podiely na nich získali

na základe dedičského konania po otcovi L. V.ovi, ktorý zomrel XX.XX.XXXX., o tieto nehnuteľnosti sa
riadne starali, platili dane a ani by ich nenapadlo, že by niekto spochybnil ich vlastnícke právo. Pokiaľ
žalobca spochybňuje ich vlastnícke právo, majú za to, že sú oprávnenými a dobromyseľnými držiteľmi
na základe dedičského konania sp. zn. 26D 735/2011, pričom zánik držby žalobca ani nepreukázal,ani netvrdí. Žalobcovia ich pred uplynutím 10-ročnej vydržacej doby neupozornili, resp. ich právnych
predchodcov na to, že by táto držba bola neoprávnená a že im parcely, resp. podiely na nich nepatria.

5. Žalovaní v 1. a 2. rade taktiež navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako
vecne správny a uplatnili si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa ich názoru sa súd
prvej inštancie správne vysporiadal tak so skutkovým aj právnym stavom veci. Zdôrazňujú, že je síce
pravdou, že vlastnícke právo je nepremlčateľné, no limity ochrany vlastníckeho práva dobromyseľného
nadobúdateľa už boli jednoznačne stanovené a v tomto prípade je potrebné dať za pravdu názoru

obsiahnutému v odôvodnení rozsudku v zmysle tom, že žalovaní v 3. až 5. rade na základe osvedčenia
o dedičstve po ich právnom predchodcovi nadobudli spoluvlastnícke podiely po nebohom otcovi a v čase
podania žaloby splnili podmienky nadobudnutia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Žalobcovia
nepredložili, ani neoznačili dôkazy, ktorými by spochybniliplatnosť darovacích zmlúv, ktoré uzatvoril pred
svojou smrťou R. V.. Nie je úlohou súdu nahrádzať nečinnosť strany konania svojou aktivitou, keďže
takýto postup by bol v rozpore so zásadou koncentrácie konania a viedol by aj k porušeniu princípu

rovnosti zbraní pred súdom.

6. Ďalšie vyjadrenia vo veci predložené neboli.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP, spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov dôvodné nie je.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, ktorá by mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie veci, nevykonaním navrhovaných dôkazov a neobstátím zistené
skutkového stavu.

10. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil
v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže
ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Keďže odôvodnenia

rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS
264/08, IV. ÚS 372/08) pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právne poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonom
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa iba ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej

vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj ústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou
zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Odvolací súd v napadnutomrozsudku súdu prvej inštancie a v jeho postupe, ktorý vyústil do prijatia rozhodnutia, naznačené
pochybenia neidentifikoval.

13. Žalobcovia sa v tomto konaní domáhajú určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. .úz. Z.
(LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX
a LV č. XXXX) patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi R. V.ovi, ktorý zomrel XX.XX.XXXX,
argumentujúc neplatnosťou darovacích zmlúv, ktorými poručiteľ previedol tieto nehnuteľnosti v celosti,
resp. v spoluvlastníckych podieloch na otca žalovaných v 3. až 5. rade a brata žalobcu v 1. rade L. V.a,

nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.

14. Z obsahu spisu je zrejmé, že právnym predchodcom strán sporu bol R. V., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý
XX.XX.XXXX s tým, že dedičské konanie po poručiteľovi bolo vedené Okresným súdom Prešov sp. zn.
12D 210/1996 (právoplatné dňa 27.11.1996) s tým, že konanie bolo zastavené, nakoľko nebolo zistené,
že by poručiteľ zanechal majetok, ktorý by podliehal dedičskému konaniu.

15. Poručiteľ R. V. (otec žalobcu v 1. rade a otec právneho predchodcu žalovaných v 3. až 5. rade L. V.a)
uzatvoril s menovaným L. V.om dňa 01.03.1995 darovaciu zmluvu formou notárskej zápisnice N XXX/
J., Nz XX/XX, ktorou previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz.
Z., konkrétne k parcelám CKN XXX, CKN XXX, CKN XXX, pod B4 v podiele XX/XX spolu s rodinným

domom, súpisné č. XXX, vrátane oplotenia, studne, vedľajších stavieb a vonkajších úprav.

16. V ten istý deň R. V. uzatvoril opäť s L. V.om, formou notárskej zápisnice ďalšiu darovaciu zmluvu
N XXX/XX, Nz XX/XX, ktorou poručiteľ R. V. previedol vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat úz. Z., vedených na LV č. XXX, LV č. XXX, LV č. XXX, LV

č. XXX.

17. V nasledujúcom období právny predchodca žalovaných v 3. až 5. rade, ich otec L. V., nehnuteľnosti
vedené na LV č. XXX, kat. úz. Z., parcely CKN XXX, CKN XXX, CKN XXX v podiele 24/48 spolu
s rodinným domom súpisné č. XXX, vrátane príslušenstva previedol kúpnou zmluvou z 21.07.1997

na kupujúcich L. R. a Y. R., menovaní kúpnou zmluvou z 28.09.2005 previedli tieto nehnuteľnosti na
kupujúcich F. F. a K. F., ktorí kúpnou zmluvou z 25.01.2012 previedli tieto nehnuteľnosti na kupujúceho
P. M. a tento ich odpredal kúpnou zmluvou z 25.04.2019 žalovaným v 1. a 2. rade.

18. Pokiaľ ide o žalovaných v 3. až 5. rade, títo nadobudli spoluvlastnícke podiely svojho otca L. V.a k

nehnuteľnostiam, ktoré mu boli darované poručiteľom R. V.om darovacou zmluvou N XXX/XX, po jeho
smrti dňa 06.07.2011 v dedičskom konaní, ktoré bolo ukončené vydaním osvedčenia o dedičstve sp.
zn. 26D 735/2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.01.2012.

19. Žalobcovia v konaní namietali neplatnosť uvádzaných darovacích zmlúv, ktoré uzatváral poručiteľ

s L. V.om, svojim synom a bratom žalobcu v 1. rade pre rozpor s ust. § 38 Občianskeho zákonníka
argumentujúc tým, že poručiteľ uzatváral tieto zmluvy v stave duševnej nespôsobilosti, čo mali
preukazovať jeho hospitalizácie na psychiatrickom oddelení bližšie nešpecifikovanej nemocnice v
období 3 rokov pred jeho smrťou a zároveň v tejto súvislosti namietali, že ich právny predchodca nebol
spôsobilý na uzatvorenie týchto zmlúv aj z dôvodu, že po operácii oka bol nevidiaci. Tvrdili tiež, že podpis

poručiteľa na uvádzaných darovacích zmluvách nie je jeho podpisom.

20. Je zrejmé, že žalobcovia na preukázanie skutkových tvrdení uvedených v žalobe navrhli vyžiadať
lekárskesprávy,avšakbezšpecifikácieposkytovateľazdravotnejstarostlivostiichprávnehopredchodcu,
v tejto súvislosti súd prvej inštancie podaniami z 23.08.2022 a 16.09.2022 (č.l. 15 a č.l. 21) vyzýval

žalobcu v 1. rade na predloženie, resp. špecifikáciu dôkazov označených v žalobe, avšak na tieto výzvy
žalobcovia v ďalšom štádiu prvoinštančného konania nereagovali.

21. Podľa § 20 ods. 1, 2 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých
zákonov, zdravotná dokumentácia sa vedie v elektronickej zdravotnej knižke v národnom zdravotníckom

informačnom systéme so zdokonaleným elektronickým podpisom zdravotníckeho pracovníka, ak
odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Obsahové náležitosti, členenie, rozsah zapisovaných údajov, okruh
oprávnených osôb, poskytovanie a sprístupňovanie údajov z elektronickej zdravotnej knižky sú
ustanovené v osobitnom predpise. Zdravotná dokumentácia u poskytovateľa sa vedie v písomnejforme, ak tento zákon ustanovuje, že sa vyžaduje písomná forma, je nefunkčný informačný systém
poskytovateľa alebo je nefunkčný národný zdravotnícky informačný systém alebo ide o zdravotné
záznamy nad rámec elektronických zdravotných záznamov v elektronickej zdravotnej knižke.

22. Podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona, zdravotnú dokumentáciu, ktorú vedie všeobecný lekár,
uchováva poskytovateľ 20 rokov po smrti osoby; ostatnú zdravotnú dokumentáciu podľa § 20 ods. 2 a
3 20 rokov od posledného poskytnutia zdravotnej starostlivosti osobe.

23. Súd prvej inštancie v súvislosti s návrhom žalobcov o vyžiadanie lekárskych správ týkajúcich
sa zdravotného stavu poručiteľa (bez špecifikácie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) správne
právne uzavrel, že s ohľadom na citovanú právnu úpravu zdravotná dokumentácia poručiteľa R. V.a
sa uchovávala iba 20 rokov od jeho smrti, teda do 03.09.2016 a preto bolo vylúčené, ak by aj bola
predložená špecifikácia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, vyžiadanie lekárskych správ o jeho
zdravotnom stave v čase uzatvorenia sporných darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti

správnepoukázalnacitovanéustanoveniazákonač.576/2004Z.z.,keďžetentojeplatnýaúčinnývdobe
tohto konania, v priebehu ktorého prichádzalo do úvahy, vykonať toto dokazovanie. Odvolacia námietka
žalobcov o nevyžiadaní zdravotnej dokumentácie s ohľadom na § 22 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z.,
tak so zreteľom na uvedený právny záver opodstatnená nie je.

24. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

25. Podľa § 129 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto

vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

26. Podľa § 130 Občianskeho zákonníka
1. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je
držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená,

2. ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo
na plody a úžitky z vecí po dobu oprávnenej držby,
3. oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po
dobu oprávnenej držby a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé
náklady súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však neuhrádzajú.

27. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka
1. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný,
2. právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný,
3. právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

28. Podľa § 38 Občianskeho zákonníka
1. neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil nemá spôsobilosť na právne úkony,
2. takisto je neplatný právny úkon, osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny
úkon neschopnou.

29.Medzináležitostiprávnehoúkonupatriaajnáležitostitýkajúcesaosoby,ktoráprávnyúkonvykonáva.
Osoba, ktorá právny úkon vykonáva, musí byť spôsobilá na vykonanie tohto právneho úkonu, ktorý
robí, inak musí konať prostredníctvom svojho zástupcu (zákonného zástupcu, poručníka, opatrovníka).
Predmetné ustanovenie § 38 OZ sa snaží o ochranu bezpečnosti právneho styku. Okrem obmedzení,

ktoré majú trvalý charakter spomínaných v ods. 1 § 38, Občiansky zákonník pozná aj tzv. dočasné
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Právne úkony môžu byť neplatné už z toho dôvodu, že boli
urobené v duševnej poruche, aj bez toho, aby bolo treba, aby táto osoba bola pozbavená spôsobilosti na
právne úkony. V tomto prípade ide o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, ktoré trvá po obmedzený
čas v prípade, ak osoba vykoná úkon v stave, kedy nie je schopná posúdiť následky svojho konania

alebo ovládnuť svoje konanie. Skutočnosť, či osoba konala v stave duševnej poruchy sa skúma vždy
pri každom posudzovanom úkone alebo navzájom súvisiacich súboroch úkonov. Čas preskúmania
duševnej poruchy sa musí viazať na čas vykonania právneho úkonu a rovnako je potrebné aj skúmanie,
či osoba náhodou nekonala v tzv. jasnom okamihu.30. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 1 OZ prichádza do úvahy tam, kde účastník právneho
úkonu je rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Neplatnosť

právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu
nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť (R 4/71).

31. Je vylúčené urobiť záver o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že ho konajúca osoba
urobila v duševnej poruche, ktorá ju robila k tomuto právnemu úkonu neschopnou, len na základe

pravdepodobnosti (Najvyšší súd ČR sp. zn. 30Cdo 3614/2009).

32. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v prípade, ak žalobcovia nepredložili, resp. neoznačili
žiaden relevantný dôkaz nepochybne preukazujúci stav tvrdenej duševnej nespôsobilosti ich právneho
predchodcu pri uzatváraní namietaných darovacích zmlúv, potom pri neexistencii lekárskych záznamov
o zdravotnom stave poručiteľa je potrebné uzavrieť, že neuniesli dôkazné bremeno tvrdenej neplatnosti

darovacích zmlúv pre rozpor s citovaným ustanovením § 38 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o ich
námietku, že poručiteľ bol v čase uzatvárania darovacích zmlúv po operácii oka nevidiaci, je zrejmé, že
žalovaní v 3. až 5. rade popreli toto tvrdenie žalobcov s tým, že poručiteľ žil s nimi v spoločnej domácnosti
trirokypredjehosmrťouaakajbolslabozraký,nebolnevidiaci.Zároveňjesprávnyprávnaargumentácia
prvoinštančnéhosúduvzmysletom,žeprípadnástratazrakudarcuniejedôvodomneplatnostiprávneho

úkonuprerozpors§38Občianskehozákonníka,alezust.§40ods.6OZvyplýva,ženapísomnéprávne
úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať, je potrebná úradná zápisnica, ktorá sa nevyžaduje, ak má ten,
kto nemôže čítať alebo písať schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu s pomocou prístrojov
alebo špeciálnych pomôcok alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú si zvolí a je schopný vlastnoručne
listinu podpísať. Zároveň aj k tejto námietke žalobcov ohľadom zdravotného stavu poručiteľa platí, že

z ich strany v priebehu prvoinštančného konania pri neexistencii lekárskych záznamov o zdravotnom
stave poručiteľa platí, že nepreukázali, že by R. V. uzatváral namietané darovacie zmluvu ako nevidiaci.

33. K odvolacím námietkam žalobcov ohľadom zamietnutia návrhov na doplnenie dokazovania súdom
prvej inštancie za účelom preskúmania pravosti podpisu právneho predchodcu strán sporu na sporných

darovacích zmluvách je potrebné dodať, že dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci
ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu.

34. Súd prvej inštancie v bode 49. rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré
neakceptoval návrhy na doplnenie dokazovania za účelom preskúmania pravosti podpisu poručiteľa
na namietaných darovacích zmluvách. Opodstatnene v tejto súvislosti akcentoval, že aj v prípade

preukázania, že podpisy na darovacích zmluvách nie sú vlastnoručným podpisom poručiteľa, u
žalovaných mal nepochybne za preukázané splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam, resp. k ich spoluvlastníckym podielom vydržaním v zmysle predpokladov § 134
Občianskeho zákonníka a s touto argumentáciou prvoinštančného súdu sa v celom rozsahu stotožnil
aj odvolací súd.

35. Cieľom dôkaznej povinnosti v sporovom konaní je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení než je strana sporu,

ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť.

36. Je potrebné zdôrazniť, že základnými podmienkami vydržania v zmysle predpokladov § 134
Občianskeho zákonníka vo všeobecnosti sú oprávnená držba, plynutie zákonom určenej vydržacej doby
a spôsobilý predmet vydržania. Právne následky vydržania pritom nastávajú vtedy, ak sú splnené všetky

podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie vlastníctva vyžaduje.

37. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z
nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdeniedržiteľa,žemuvecpatríažesňounakladáakosvlastnoumusíbyťpodloženékonkrétnymiokolnosťami,
z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo

právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže
ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne vyvolať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že
je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku

ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti toho-ktorého prípadu od každého vyžadovať. Ospravedlniteľným omylom môže
byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných predpisov a v
nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi
predpismi považované za právne relevantné. Takýto držiteľ je ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že mu takéto právo patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo na základe právneho

titulu, ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti, resp.
skutočnostiach ich spôsobujúcich nevie a nemusí vedieť.

38. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,

stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí (NS SR sp. zn. 4Cdo 287/2006). Pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda bez ďalšieho rozhodujúce, že pritom
nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie,

ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil
dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo išlo o darovanie (Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015).

39. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v

dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná
„so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie
tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu,
o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul vôbec
niejeanadobúdateľjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žetutitulje,stanesanadobúdateľ

veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do
súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 87/2010).

40. S ohľadom na všetky okolností prejednávanej veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
správne zdôraznil, že žalobcovia ani v tejto súvislosti nepredložili, resp. neoznačili dôkazy, ktorými

by spochybnili oprávnenosť držby sporných nehnuteľností, resp. ich spoluvlastníckych podielov, nielen
pokiaľ ide o žalovaných, ale aj ich právnych predchodcov. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že
poručiteľ sporné nehnuteľnosti daroval ešte v priebehu roku 1995, zomrel dňa 03.09.1996 a za obdobie
takmer 27 rokov do podania žalobného návrhu od smrti poručiteľa, žalobcovia neoznačili dôkaz, ktorý
by spochybňoval nielen platnosť darovacích zmlúv, ale aj prípadný vstup do držby týchto nehnuteľností

zo strany žalovaných, resp. ich právnych predchodcov.

41. Je nepochybné, že žalovaní v 3. až 5. rade spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach, ktoré
nadobudol ich otec L. V. darovaním, nadobudli v dedičskom konaní rozhodnutím, ktoré sa stalo
právoplatným dňa 03.01.2012, od tohto obdobia v držbe nehnuteľnosti rušení neboli, preto platí, že

ku dňu podania žaloby (28.07.2022) aj v prípade eventuálnej neplatnosti darovacích zmlúv boli z ich
strany splnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním, tak ako to určuje § 134
Občianskeho zákonníka. Tento záver je potrebné aplikovať aj vo vzťahu k vlastníctvu žalovaných v 1.
a 2. rade k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX, kat. úz. Z. a to so započítaním doby, po ktorú
mali sporné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe (ak by sa akceptoval záver o eventuálnej neplatnosti

darovacích zmlúv), aj ich právni predchodcovia podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je potrebné
zdôrazniť, že žiaden zo žalobcov v dobe pred začatím tohto konania nespochybnil oprávnenosť držby
nadobúdateľovnehnuteľnostívedenýchnaLVč.XXX,kat.úz.Z.nazákladekúpnejzmluvyz21.07.1997,
ale ani pokiaľ ide o ich ďalších nadobúdateľov na základe už uvádzaných kúpnych zmlúv uzatvorenýchdňa 28.09.2005 a 25.01.2012. Je správny právny záver súdu prvej inštancie, že aj v prípade prípadného
preukázania neplatnosti darovacích zmlúv je potrebné v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
odvodzovaťoprávnenosťadobromyseľnosťdržbyspornýchnehnuteľnostíodkúpnejzmluvyuzatvorenej

právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade dňa 27.01.1997.

42. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a rovnako
právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, je aj právo strany sporu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Toto právo však

nie je právom absolútnym a neznamená povinnosť súdu odpovedať na každý jeden argument strany
sporu. To znamená, že otázku, či súd splnil svoju povinnosť náležite odôvodniť svoje rozhodnutie,
je potrebné posúdiť vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. V naznačených súvislostiach
odvolací súd považuje preskúmavané rozhodnutie za dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, tak ako
to predpokladá ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil
svoje myšlienkové pochody, predstavy a úvahy, ktorými sa riadil. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie

zodpovedá zásadám formálnej logiky a vychádza zo zisteného skutkového stavu.

43. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Odvolací súd preto
rozsudok potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a
nasl. CSP. Vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní, odvolací súd v plnej miere úspešným
žalovaným priznal náhradu trov tohto štádia konania vo vzťahu k žalobcom, keď o výške trov rozhodne
súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).