Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123239868
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4123239868.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu JUDr.

Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. XXXX/
XX, C., 2/ A. A. C., nar. XX. XX. XXXX, D. XXXX/XX, C., zastúpených: Advokátska kancelária Uhrina
s. r. o., Bezručova 1, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 54 671 337, proti žalovanej: A. C.
C., nar. XX. XX. XXXX, E. XXX, zastúpenej JUDr. Dianou Bereseckou, advokátkou, Farská 33, Nitra,
IČO: 50 940 937, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
36C/91/2023 - 169 zo dňa 21. 05. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov (výrok I.), ktorou sa domáhali
ochrany osobnosti vo forme písomného ospravedlnenia sa žalovanej za to, čo nepravdivo o žalobcoch
uvádzala v písomných podaniach a vyjadreniach v rámci súdnych konaní vedených na Okresnom súde
Nitra pod sp. zn. 11P/206/2022, 24P/191/2022, 13P/229/2022 a priznania nemajetkovej ujmy v sume
2.500,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Druhým výrokom priznal žalovanej voči žalobcom nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 26, ods. 2, 6, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 13 zák. č. 161/2015 Z. z.
Civilný mimosporový poriadok a ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie v úvode odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že medzi stranami sporu existujú
rodinné vzťahy (žalobcovia sú svokrovci žalovanej - neveste), pričom v súčasnosti, resp. v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie bolo vedených viacero konaní (o rozvod manželstva - syna žalobcov

a žalovanej, konania vedené o úpravu práv a povinností voči ich maloletému dieťaťu, ich vzájomné práva
- o výživné manželov navzájom voči sebe, ako i podané návrhy na nariadenie neodkladných opatrení).
Konania, v ktorých podania žalovaná realizovala, sa teda týkali výlučne syna žalobcov a žalovanej, ich
maloletého dieťaťa, ako aj ich navzájom, pretože je vedené konanie aj o výživné manželov navzájom
voči sebe.

4. Súd prvej inštancie prezentoval názor, že konaniu žalovanej chýbala protiprávnosť (resp.

neoprávnenosť). Súdy sa pri svojej činnosti vo všeobecnosti stretávajú často s podaniami, obsahom
ktorých sú expresívne a obviňujúce vyjadrenia, ktoré považuje realizujúca strana (účastník) za „vhodný“
spôsob hájenia záujmov a približovanie charakterových vlastností ako aj okolnosti spolužitia na konaní
zúčastnených osôb. Súd (sudcovia alebo zamestnanci) sú profesionálnymi subjektmi, ktoré vnímajúrozdiel medzi tvrdením a dokázaným tvrdením. Je preto treba rozlišovať, či tvrdenia inak zakladajúce
zásahy, sú adresované subjektom, vo vzťahu ku ktorým niekto realizuje svoje iné práva, alebo ide o
konanie s cieľom osobu poškodiť a potom aj zvolené prostriedky (v zmysle adresáta zásahov) tomu

zodpovedajú (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitra, sp. zn. 5Co/3/2021, sp. zn. 7Co/28/2022).

5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že vyjadrenia žalovanej,
adresované súdu v jednotlivých súdnych konaniach, boli reakciou na podania syna žalobcov, ktorými
sa žalovaná podrobne vyjadrovala k tvrdeniam, ktoré uviedol syn žalobcov vo svojich podaniach. Pre

úplnosť súd uviedol, že vyjadrenie zo dňa 13. 01. 2023 bolo reakciou na návrh syna žalobcov na rozvod
manželstva (11P/206/2022), vyjadrenie zo dňa 16. 09. 2022 bolo reakciou k návrhu otca maloletého
na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti (24P/161/2022), vyjadrenie zo dňa 23. 12. 2022 bolo
reakciou na vyjadrenie syna žalobcov zo dňa 07. 12. 2022 (24P/191/2022), vyjadrenie zo dňa 28. 11.
2022 bolo reakciou na odvolanie syna žalobcov (24P/191/2022), odvolanie zo dňa 05. 10. 2022 bolo
podané proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej ako matky na nariadenie neodkladného

opatrenia (13P/229/2022), podanie zo dňa 25. 10. 2022 ako uvedenie ďalších tvrdení v konaní sp.
zn. 13P/229/2022, kde žalovaná podala odvolanie, podanie zo dňa 09. 10. 2022 v konaní sp. zn.
24P/191/2022 ako reakcia na výzvu súdu. Vykonaným dokazovaním, hlavne výsluchom strán sporu,
mal súd preukázané, že písomné vyjadrenia boli doručené iba súdu, preto by o nich mali vedieť iba
osoby, ktoré v konaniach vystupujú, t. j. teda žalovaná, syn žalobcov, samotný súd, kolízny opatrovník,

prípadne ustanovení znalci. To, že sa o nich dozvedeli žalobcovia, mal súd preukázané z ich výpovede,
keď obaja zhodne uviedli, že im to povedal ich syn. Vyjadrenia žalovanej boli smerované a napísané
súdu, a to k jednotlivým konaniam, v ktorých vždy vystupovali alebo vystupujú syn žalobcov a žalovaná
či už ako manželia alebo ako rodičia maloletého B.. Ak aj žalobcovia uviedli, že informácie zo spisu
sa šírili ďalej a tým boli obaja poškodení, tieto tvrdenia nepreukázali. V nadväznosti na to súd prvej

inštancie poukázal na to, že za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti
chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval
v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie
a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými
spoluobčanmi (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 177), napr. rozsudok NS SR,

sp. zn. 5Cdo/180/2007.

6. Prvoinštančný súd žalobu žalobcov zamietol z dôvodu, že tvrdenia žalovanej v rámci súdnych
konaní, na ktorých nebola prítomná ani verejnosť, keďže išlo o písomné podania, nemožno označiť
za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcov, i keď podľa názoru žalobcov sa tento zásah žalobcov

dotýkal. Žalobcovia v týchto konaniach neboli vypočutí ako svedkovia a priamo neboli v žiadnom konaní
účastníkmi, zároveň neboli prítomní na pojednávaniach ako verejnosť. Taktiež nikto zo strán sporu
netvrdil, že by bola na pojednávaniach prítomná verejnosť. Súd nemal preukázané, že by sa i napriek
vyššie uvedenému vyjadrenia žalovanej dostali na verejnosť (stali verejne dostupnými) a tá by mala
možnosť sa s nimi oboznámiť. Samotná žalovaná predložila vyjadrenia ako aj ostatné dôkazy (PD

domu) len súdu, podľa toho sa s nimi mohol oficiálne oboznámiť len syn žalobcov ako strana sporu,
resp. účastník konania. Preto, ak syn žalobcov vyjadrenia žalovanej poskytol žalobcom, išlo len o jeho
rozhodnutie, pričom žalovaná nemala žiadnu možnosť tento jeho postup ovplyvniť. V spore nebolo
preukázané, že by priamo žalovaná žalobcov oboznámila s jej písomnými vyjadreniami. To, že sa s
nimi žalobcovia oboznámili a mali možnosť si ich prečítať, nemožno pričítať na ťarchu žalovanej, ktorá

práve týmito podaniami voči súdu sa snažila preukazovať dôvodnosť tak rozvratu manželstva, ako aj
opodstatnenosť zverenia maloletého syna do jej osobnej starostlivosti. To isté platí aj vo vzťahu k sporu o
výživné manžela. Jej vyjadrenia nepresahovali rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo
pri výkone iného subjektívneho práva garantovaného zákonom, resp. pri plnení povinnosti ustanovenej
zákonom.

7. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v súdnych sporoch medzi osobami, ktoré sú resp. boli v rodinnom
alebo príbuzenskom pomere, zohráva neraz osobná stránka veci osobitnú úlohu. Tieto súdne konania
sú spravidla emotívnejšie, neraz sa v nich ťažšie zachováva vecný prístup účastníkov konania k
prejednávanej veci a výraznejšie sa v nich tiež prejavujú osobné averzie a antipatie zúčastnených, resp.

im blízkych osôb (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7Co/28/2022). To isté platí aj pre tento
spor.8. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie bolo pre posúdenie prejednávanej veci rozhodujúce, že
tvrdenia žalovanej, týkajúce sa žalobcov, odzneli v rámci výkonu jej procesného oprávnenia vyjadriť sa
k prejednávanej veci ako účastníka konania, pričom z obsahu písomných podaní, súčasťou ktorých sú

jednotlivé výroky označené žalobcami, vyplýva, že sa nimi snažila vyvracať tvrdenia syna žalobcov ako
protistrany v konaní. V skutkovom a právnom rámci, v ktorom tieto jej tvrdenia odzneli, nebolo možné
predmetné tvrdenia žalovanej, aj s ohľadom na negatívnymi emóciami poznačené vzájomné vzťahy
syna žalobcov a žalovanej, kvalifikovať ako vybočenie z medzí jej vyjadrenia sa k prejednávanej veci,
ktoré by bolo neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov. V spojitosti s tým je potrebné konštatovať,

že podania žalovanej predstavujú komplexné posúdenie veci z jej strany; sú reakciou na podania syna
žalobcov, resp. na výzvu súdu, ani v jednom prípade neboli vykonané svojvoľne. Konania, v ktorých boli
podania žalovanej predložené súdu, sa týkajú výsostne osobných vzťahov syna žalobcov a žalovanej
ako aj rodinnoprávnych vzťahov, v rámci ktorého sa riešili, resp. riešia ÚPP k ich maloletému synovi,
ktorý bol dočasne zverený do starostlivosti syna žalobcov ako otca maloletého B.. Nemožno v žiadnom
prípade rodičom brániť sa proti tvrdeniam protistrany, teda snažiť sa napr. dosiahnuť zmenu ohľadne

starostlivostiosyna,keďžalovanápovšetkýchudalostiach,čosaudiali,sasnažilapreukázať,žeexistuje
dôvod na to, aby súd posúdil ňou uvádzané tvrdenia za relevantné pre zmenu súdneho rozhodnutia
ohľadne ÚPP aj na čas do rozvodu k maloletému dieťaťu. Tvrdenia, ktoré prezentovala v rámci konania
o rozvod, budú súdom ešte len posudzované, keďže vo veci ešte nebolo rozhodnuté a spolu s nimi sa v
prípade, ak dôjde k rozvodu manželstva, bude riešiť aj otázka ÚPP na čas po rozvode. Súd v tomto spore

nemá oprávnenie vyhodnocovať uvádzané tvrdenia žalovanej, ale vo vzťahu k predmetu sporu dospel
k záveru, že v prípade všetkých týchto podaní nedošlo k žiadnemu excesu zo strany žalovanej, aj keď
žalobcovia ich pociťujú ako zásahy do ich práv. Ďalej bol súd toho názoru, že všetky podania žalovanej
treba posudzovať ako celok, pretože poukázanie len na niektoré časti vyjadrení (pár viet z jej podaní),
nie je možné posudzovať výlučne osobitne, teda bez toho, aby sa neprihliadlo na podanie ako celok.

9. Pokiaľ ide o konanie o výživné na manželov, žalobkyňa v spore poukazovala na majetkové pomery
syna žalobcov, z dôvodu čoho v rámci prostriedkov procesného útoku ako aj obrany sa snažila
preukázať, čo ich syn vlastní a aké sú jeho finančné pomery. Z uvedeného dôvodu predložila aj
projektovú dokumentáciu domu, ktorý sa podľa jej tvrdení staval pre nich ako manželov, pričom ona

sama v rámci prípravy projektov komunikovala s niektorými ateliérmi. Súd poukázal na to, že ani v
konaní o výživné manželov (sp. zn. 18Pc/23/2022) nebolo ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie
vydané rozhodnutie vo veci samej, preto v tomto spore neprináleží súdu vyhodnocovať tieto tvrdenia
strán sporu, ktoré si odporujú aj v tom, o koho rodinný dom sa jednalo, resp. jedná. Z uvedených dôvodov
súd prvej inštancie uzavrel vec tak, že žalovaná sa namietanými vyjadreniami v predmetných súdnych

sporoch nedopustila žiadneho porušenia zákona. Vzhľadom na konštatované, keďže namietaným
konanímžalovanejnedošlokneoprávnenémuzásahudoosobnostižalobcov,užneboloďalejpotrebným
zaoberať sa žiadaným primeraným zadosťučinením, konkrétne vo forme ospravedlnenia sa žalobcom,
ako ani posúdením dôvodnosti náhrady nemajetkovej ujmy, požadovanej žalobcami.

10. V závere sa súd prvej inštancie zaoberal stanoviskom Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho
kolégia NS ČR, sp. zn. Cpjn 13/2007, na ktoré strany sporu poukazovali a zdôraznil, že aj v zmysle
uvedeného stanoviska je zrejmé, že o exces z výkonu práv a povinností teda pôjde najmä vtedy, ak
sporová strana zasiahla do práva na ochranu osobnosti mimo realizácie svojich práv a povinností, bez
vyzvania súdu, spontánne a ak ich vyjadrenie nesúviselo s predmetom konania alebo výsluchu. Druhou,

nemenej dôležitou kategóriou, ktorú je treba posudzovať, je funkcia predmetného vyjadrenia, ktorým sa
zasiahlo do osobnostných práv iného. Funkciou a účelom práva sporovej strany vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a dôkazom je poskytnúť sporovej strane možnosť bez akýchkoľvek obmedzení uviesť
súdu svoj pohľad a názor na jednotlivé skutočnosti, dôkazy a prirodzene aj na sporové strany a svedkov
a predložiť súdu vlastné tvrdenia, ktoré sú podľa nej podstatné pre rozhodnutie. V prípade, ak vyjadrenie

sporovej strany, ktorého obsahom sa zasiahlo do osobnostných práv, neplní svoju základnú funkciu a
jeho účelom je teda len ohroziť alebo poškodiť osobnostné práva iného, je zrejmé, že pôjde o exces.

11. Súd prvej inštancie zdôvodnil, že nevykonal doplnenie dokazovania výsluchom svedkov p. F.,
G. a lekárskymi správami žalobcu 1/, zdravotnou dokumentáciou otca žalobkyne 2/ nielen z dôvodu

hospodárnostikonania,alehlavnenazákladetoho,žepovypočutístránsporu,akoajvyjadreníprávnych
zástupcov mal preukázané, že podania žalovanej boli výlučne výkonom jej procesných práv.12. Žalovanej potom súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v súlade s ust. § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v plnom rozsahu, nakoľko žalovaná bola v spore v celom rozsahu úspešná.
Strany sporu nenavrhli a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by

mal postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov konania žalovanej nepriznať.

13. Žalobcovia podali proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, odvolacie dôvody uviedli
s poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

14. Zdôraznili, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Súd by mal byť vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda
na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Žalobcovia prezentovali názor, že z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností
a dôkazov dospel súd prvej inštancie k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný
v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov a ustálenú rozhodovaciu

prax najvyšších súdnych autorít, a teda odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva priestor pre
pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, je mimoriadne všeobecné a v minimálnej miere,
nedostatočnej pre naplnenie pravidiel spravodlivého procesu, reflektujúce na rozhodujúce argumenty
žalobcov uvádzané v žalobe a ich vyjadreniach. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie iba na

simplexnom zovšeobecňujúcom závere, že súdy sa pri svojej činnosti vo všeobecnosti stretávajú často s
podaniami, ktoré sú obdobné podaniam žalovanej (bod 40 napadnutého rozsudku), závere, že tvrdenia
žalovanej boli uskutočnené v rámci písomných vyjadrení v rámci súdnych konaní (bod 42), že žalovaná
sa nimi snažila vyvracať tvrdenia žalobcov ako protistrany v konaní (bod 46) a že ohľadom tvrdení
žalovanej nebolo vedené žiadne trestné konanie (bod 50), bez odkazu na konkrétne zistenia vyplývajúce

z vykonaného dokazovania a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. Súd prvej
inštancie vyslovil v napadnutom rozsudku len konečné závery o nedôvodnosti žaloby bez toho, aby
ozrejmil aj proces uvažovania, ktorý týmto záverom predchádzal a tiež bez toho, aby adekvátne reagoval
na podstatné a relevantné argumenty žalobcov, ktoré mali pre spor určujúci význam, súd prvej inštancie
najmä opomenul analyzovať a vyhodnotiť okolnosti determinujúce, či išlo o exces žalovanej alebo nie,

najmä pokiaľ ide o hľadiská uvedené v bode 7 a 8 tohto odvolania.

15. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že do práva na ochranu osobnosti je možné zasiahnuť akýmkoľvek
spôsobom, ktorý môže ohroziť alebo porušiť právo na ochranu osobnosti. Nie je preto výnimkou,
že do práva na ochranu osobnosti sa dá zasiahnuť aj vyjadrením sporovej strany alebo svedeckou

výpoveďou. Nemožno vylúčiť, že toto subjektívne právo môže byť zneužité na nelegitímny účel a
vykonávané v občianskoprávnych vzťahoch v rozpore s dobrými mravmi alebo šikanóznym spôsobom,
t. j. v rozpore s uloženou právnou povinnosťou. Konkrétne ide o základnú povinnosť neminem laedere.
V prípadoch, keď je táto povinnosť porušená podvodným výkonom práva, nemožno už uplatniť zásadu
neminem laedit qui iure suo utitur. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj rozsiahla judikatúra súdov,

ktorú uviedli v žalobe a vyjadreniach. V tejto súvislosti poukázali na stanovisko Občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia NS ČR, sp. zn. Cpjn/13/2007. Vyjadrenie strany konania v súdnom konaní
je vo všeobecnosti posudzované ako výkon práva, podmienkou je však proporcionalita zásahu. To
znamená, že ani vyjadrenia strany v súdnom konaní nemôžu byť nekontrolovateľné a bezbrehé, aj
pri výkone práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom v rámci súdneho konania môže

preto dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv v prípade, ak sa strana (účastník) súdneho
konania dopustí tzv. excesu, t. j. vybočenia z medzí svojich práv a povinností. V prípade excesu bude
takýto zásah neoprávnený, a to aj napriek tomu, že išlo o výkon práva upraveného v Civilnom sporovom
poriadku.

16. Vo svojom odvolaní sa zaoberali stanoviskom Občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
NS ČR, sp. zn. Cpjn/13/2007 a uznesenia NS SR, sp. zn. 5MCdo/7/2010 a dospeli k názoru, že pri
vyhodnotení toho, či zo strany žalovanej nedošlo k excesu, mal teda súd prvej inštancie s cieľom
reagovať na podstatné a relevantné argumenty žalobcov v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetliť,ako posúdil obsahovú a funkčnú podstatu jednotlivých vyjadrení žalovanej vo vzťahu k predmetom
súdnych konaní v ktorých boli uskutočnené. Pre vykonanie testu proporcionality ako štandardnej
ústavnoprávnej metódy riešenia kolízie medzi základnými právami, napríklad položením otázky, či

existoval šetrnejší prostriedok vykonávania práv žalovanej v rámci súdnych konaní a to napríklad
šetrnejším a respektíve obozretnejším vyjadrovaním žalovanej. A ak áno, tak prečo takýto šetrnejší
prostriedok žalovaná nevyužila. Súviselo vyjadrenie žalovanej s predmetom konania, v ktorom ho
uskutočnila, hoci žalobcovia neboli účastníkmi týchto konaní. Ak áno, prečo. Išlo o reakciu na tvrdenie
syna žalobcov. Ak áno, na aké tvrdenie syna žalobcov. Ak nešlo o reakciu na tvrdenie syna žalobcov,

tak aký účel malo predmetné tvrdenie žalovanej.

17. Ďalej bolo, podľa žalobcov potrebné skúmať, v akej situácii boli vyjadrenia žalovanej uskutočnené,
či boli prednesené ústne na pojednávaní v emočne vypätom kontexte ako bezprostredná reakcia na
ústne vyjadrenie syna žalobcov, alebo boli prednesené písomne po dôkladnom zvážení a porade
s advokátom. Či existovali okolnosti, ktoré by boli objektívne spôsobilé podložiť presvedčenie žalovanej

o pravdivosti skutočností uvádzaných v jej vyjadreniach, alebo či sa prípadne jednalo iba o svojvoľné,
respektíve vymyslené obvinenia žalovanej. Ak ide o nešetrné tvrdenia žalovanej o činnostiach žalobcov,
ktoré by mohli byť posudzované ako trestná činnosť, posúdenie toho, či existujú objektívne okolnosti
spôsobilé podložiť presvedčenie žalovanej o pravdivosti jej tvrdení, napríklad podaním trestného
oznámenia na žalobcov. Či v konkrétnom prípade bol naplnený predpoklad dobrej viery žalovanej

pri uskutočnení jej vyjadrení v rámci predmetných súdnych konaní. Ak teda existujú pochybnosti o
úmysle sporovej strany činiacej vydarenia v civilnom súdnom konaní, avšak je zrejmé, že toto konanie
ešte nezakladá trestnoprávnu zodpovednosť, v takýchto prípadoch by sa mala uplatniť miernejšia,
občianskoprávna zodpovednosť, nie absolútna „nezodpovednosť“. Opačný prístup k týmto otázkam by
výrazným spôsobom znižoval úroveň ochrany osobnosti a dával by priestor na zneužitie procesných

práv (v rozpore s čl. 5 CSP) a vysielal by neakceptovateľný informačný signál, že v rámci súdnych konaní
je možné uskutočňovať akékoľvek klamlivé tvrdenia, ak sú realizované v rámci písomných či ústnych
vyjadrení strany a teda by mal by za následok takmer absolútnu „imunizáciu“ obsahu vyjadrení strán
resp. účastníkov v civilnom súdnom konaní.

18. Žalobcovia boli toho názoru, že vyjadrenia žalovanej, ktoré boli predmetom žaloby, neboli
uskutočnené v emočne vypätom kontexte, napríklad pri výsluchu, ale po dôkladnom zvážení a s
plným vedomím žalovanej v jej písomných vyjadreniach. Vyjadrenia žalovanej, ktoré boli predmetom
žaloby, nemajú žiadnu oporu v objektívnych okolnostiach, sú formulované nešetrne tak, že prekračujú
hranice primeranosti vo vzťahu k predmetu týchto konaní, z veľkej miery sa týkajú oblastí, ktoré nie sú

posudzované v rámci týchto konaní a nie sú ani reakciou na konkrétne vyjadrenia syna žalobcov v týchto
konaniach. Z uvedených dôvodov majú za to, že vyjadrenia žalovanej, ktorými došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnosti sú excesom, nesledujú legitímny cieľ a teda neplnia svoju základnú funkciu, t. j.
realizáciu procesných práv a povinností žalovanej a s plným vedomím žalovanej sledujú jediný cieľ,
ktorým je šikanovanie a škandalizácia žalobcov z nečestného, protiprávneho a neetického konania

s cieľom znížiť ich dôveryhodnosť, česť, dôstojnosť a integritu v očiach súdu a ďalších subjektov
zúčastnených na súdnom konaní a v konečnom dôsledku privodiť ujmu žalobcom spočívajúcu vo
vykreslení rodiny C. ako závadnej rodiny.

19. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nesie znaky vnútornej rozpornosti a nekoherentnosti,

nakoľko súd prvej inštancie na jednej strane v bode 42. napadnutého rozsudku argumentuje, že písomné
vyjadrenia žalovanej, ktoré boli predmetom žaloby, boli doručené iba súdu, preto o nich vedia len
osoby, ktoré v konaniach vystupujú, t. j. okrem strán sporu, samotný súd, kolízny opatrovník, prípadne
ustanovení znalci a že vyjadrenia žalovanej boli smerované a napísané súdu, a to k jednotlivým
konaniam. Súčasne súd prvej inštancie v bode 42. napadnutého rozsudku dodáva, že za nespôsobilý

zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad
za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu
vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT,
Praha 1980, strana 177), napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 5Cdo/180/2007 a v bode 43 napadnutého

rozsudku súd prvej inštancie argumentuje, že žalobu zamietol z dôvodu, že tvrdenia žalovanej boli
prednesené v rámci súdnych konaní, na ktorých nebola prítomná ani verejnosť, keďže išlo o písomné
podania. Na druhej strane súd prvej inštancie v bode 49. napadnutého rozsudku v rámci svojej
argumentácie prevzal a opakuje závery zo stanoviska Občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégiaNS ČR, sp. zn. Cpjn/13/2007, v zmysle ktorého je možné aby k zásahu do ochrany osobnosti došlo aj
písomným vyjadrením sporovej strany alebo svedeckou výpoveďou, t. j. písomným podaním strany bez
účastiverejnostiavbode50argumentuje,ženezistil,žeohľadomtvrdenížalovanej(voformepísomných

vyjadrení) by bolo vedené trestné konanie, teda súd prvej inštancie pripúšťa možnosť, že k excesu môže
dôjsť aj v prípade, ak ide o písomné vyjadrenie strany o ktorom vedia len osoby, ktoré v súdnom konaní
vystupujú. Okrem toho sa súd prvej inštancie v bode 44. napadnutého rozhodnutia nevysporiadal so
skutočnosťou, že v zmysle § 176 CSP sú všetky pojednávania verejné a teda v prípade účasti verejnosti
a možného prejednávania písomných podaní žalovanej hrozilo zverejnenie tvrdení žalovanej, ktoré boli

predmetom žaloby. Zároveň v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania súd prvej inštancie v prvej
vete bodu 17. napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobcovia a žalovaná sú manželmi.

20. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nesie znaky vnútornej rozpornosti a nekoherentnosti aj z
dôvodu, že súd prvej inštancie v bode 43. napadnutého rozsudku argumentuje, že žalobu zamietol z
dôvodu, že tvrdenia žalovanej boli prednesené v rámci súdnych konaní, na ktorých nebola prítomná

verejnosť, keďže išlo o písomné podania žalovanej a v bode 52. súd prvej inštancie argumentuje, že
žalobcovia nepreukázali zníženie ich dôstojnosti a vážnosti (spojka a) v nejakej konkrétnej spoločnosti.
Žalobcovia majú za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nesprávne interpretoval
ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pri demonštratívnom výpočte dôvodov priznania
peňažnej satisfakcie uvádza jednak zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Pri jazykovej

analýze uvedeného spojenia (spojka alebo) možno dospieť k záveru, že pojem „dôstojnosť“ sa neviaže
so spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť“. Predpokladom priznania
peňažného zadosťučinenia je tak najmä situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity
alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je
irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah,

ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby.

21. Súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky okolnosti prejednávaného prípadu tak, ako vyplývali z
vykonaného dokazovania, pretože po vykonaní dokazovania len formálne en bloc skonštatoval, že
všetky vyjadrenia žalovanej boli uskutočnené ako reakcia na podania syna žalobcov, ktorými sa

žalovaná vyjadrovala k tvrdeniam, ktoré uviedol syn žalobcov v jeho podaniach. Súd prvej inštancie však
nevysvetlil, na čo konkrétne mala osočujúcimi vyjadreniami, ktoré sú predmetom žaloby na ochranu
osobnosti, reagovať a ako tieto osočujúce vyjadrenia týkajúce sa žalobcov, hoci neboli účastníkmi týchto
konaní súviseli s predmetom konaní, v ktorých boli uskutočnené, t. j. ako súviseli osočujúce vyjadrenia
týkajúce sa žalobcov so zverením maloletého B. C. do osobnej starostlivosti a s rozvratom manželstva

syna žalobcov a žalovanej a s výživným na manžela a na manželku. Súd prvej inštancie vôbec
neprihliadol na širšie okolnosti, za ktorých došlo k ich uskutočneniu vyjadrení žalovanej, najmä tieto
vyjadrenia nevyhodnotil s poukazom na hľadiská uvedené v bode 7. a 8. tohto odvolania a vyplývajúce
zo stanoviska Občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia NS ČR, sp. zn. Cpjn/13/2007 a
uznesenia NS SR, sp. zn. 5MCdo/7/2010. V dôsledku takýchto nesprávnych skutkových zistení súd

prvej inštancie nemohol vykonať náležité porovnanie (test proporcionality) dvoch protichodných záujmov
- práva na ochranu osobnosti žalobcu a práva žalovanej vyjadriť sa ako strana v civilnom súdnom
konaní. Napadnutý rozsudok považujú žalobcovia za nepresvedčivý a nepreskúmateľný, nesúci znaky
arbitrárnosti. Navrhli, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že považuje výrok rozsudku
Okresného súdu Nitra za vecne správny a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle §
387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu a navrhla, aby jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. V úvode dala odvolaciemu súdu do pozornosti konania, ktoré boli vedené na Okresnom súde
Nitra pod sp. zn. 36C/58/2023 a na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 8Co/25/2024, na ktorých bola
prejednávaná vec po skutkovej aj právnej stránke totožná s prejednávanou vecou.

24. Poukázala na to, že odvolanie žalobcov i v predmetnom konaní neobsahuje žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali žalobcami navrhované zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie žalobcov, rovnako ako žalobasamotná, obsahuje množstvo citácií rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a odborných
názorov, bez akejkoľvek súvislosti s prejednávanou vecou.

25. K námietke žalobcov, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a
odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd rozhodol tak,
ako rozhodol uviedla, že s uvedeným názorom žalobcov nie je možné súhlasiť. Súd prvej inštancie
jasne, zrozumiteľne, rozsiahlo (samotné odôvodnenie má 28 strán), s odkazom na rozhodovaciu prax
tak Krajského súdu v Nitre, ako i Krajského súdu v Trnave, Najvyššieho súdu SR a tiež Ústavného súdu

SR, odôvodnil napadnuté rozhodnutie. Z odvolania nevyplýva, ktorá časť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je zrozumiteľná. Nie je pravdou, že odôvodnenie rozhodnutia je mimoriadne všeobecné
a že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie iba na simplexnom zovšeobecňujúcom závere,
že súdy sa pri svojej činnosti vo všeobecnosti stretávajú často s podaniami, ktoré sú podobné
podaniam žalovanej, že tvrdenia žalovanej boli uskutočnené v rámci písomných vyjadrení v súdnych
konaniach, že žalovaná sa nimi snažila vyvracať tvrdenia žalobcov ako protistranu v konaní a že

ohľadom jej tvrdení nebolo vedené trestné konanie, bez odkazu na konkrétne zistenie vyplývajúce z
vykonaného dokazovania. Práve naopak, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje vymedzenie
podaní žalovanej, ktorými mala údajne zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti žalobcov, s uvedením
spisovej značky súdneho konania, v ktorej boli tieto podania urobené a informácie, na ktoré konkrétne
podanie žalobcov jednotlivými podaniami reagovala. Tieto skutočnosti súd podrobne zhrnul i v bode 42.

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie logicky a zrozumiteľne subsumoval tento
konkrétny prípad pod všeobecné právne názory v obdobných veciach vyslovené súdmi vyšších inštancií.

26. Žalovaná tiež nesúhlasila s názorom žalobcov, že súd prvej inštancie neozrejmil proces uvažovania,
ktorý predchádzal jeho záverom a opomenul analyzovať a vyhodnotiť okolnosti, či zo strany žalovanej

išlo o exces. Súd prvej inštancie proces svojho uvažovania podrobne rozpísal v bodoch 37., 38., 39., 40.,
41., 42., 43., 44., 45., 46., 47., 48., 49. a 50. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie
podrobne zanalyzoval a vyhodnotil okolnosti ohľadne údajného excesu žalovanej, vo vzťahu k výkonu
jej práv a dospel k správnemu názoru, že v danom prípade k excesu nedošlo. Podrobné odôvodnenie
tejto skutočnosti sa nachádza v bode 46. odôvodnenia, ktoré cituje.

27. Body 6. až 10. odvolania žalobcov obsahujú len holé citácie právnych teórií, pričom žalobcovia
žiadnym spôsobom neuvádzajú, ako je možné tieto právne názory aplikovať na tento konkrétny prípad.
V bode 12. svojho odvolania žalobcovia bez akéhokoľvek uvedenia konkrétnych okolností prípadu
uvádzajú, že vyjadrenia žalovanej sú excesom, nesledujú legitímny cieľ a neplnia svoju základnú

funkciu, a to realizáciu procesných práv a povinností. Opakovane sú ich vyjadrenia len všeobecným
konštatovanímbeztoho,abyuviedli,včomkonkrétnevidiaexcesžalovanej.Vbode13.svojhoodvolania
žalobcovia opakovane citujú len časť stanoviska Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho kolégia NS
ČR sp. zn. Cpjn 13/2007, na ktoré odkazuje i súd prvej inštancie. Z tohto stanoviska žalobcovia zrejme
úmyselne citujú len tú časť, ktorá im vyhovuje. Uvedené stanovisko však v jeho celom rozsahu podporuje

právne argumenty žalovanej, a tiež súdu prvej inštancie v danej veci, pričom z označeného stanoviska
citovala. V bode 14. odvolania žalobcovia vyčítajú súdu prvej inštancie, že ostáva v rovine dohadov,
najmä pokiaľ ide o to, či súd prvej inštancie celkom vylúčil možnosť, že k zásahu do ochrany osobnosti
môže dôjsť v rámci písomného vydrenia strany v súdnom konaní, alebo či súd prvej inštancie postupoval
v zmysle záverov vyššie citovaného stanoviska. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri

odôvodňovaníkonkrétnejveciniejepovinnýformulovaťvšeobecnéstanoviská,súdprvejinštancienebol
povinný uviesť, či podľa jeho názoru nie je možné zasiahnuť do ochrany osobnosti pri akomkoľvek
písomnom vyjadrení strany v súdnom konaní. Súd prvej inštancie posudzoval konkrétnu vec, konkrétne
písomné vyjadrenia strany a v tejto konkrétnej veci dospel k záveru, že vyjadrenia žalovanej neboli
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je

zrejmé, že súd prvej inštancie vykonal test proporcionality dvoch práv, a to práva žalovaných na
ochranu osobnosti a právo žalovanej na slobodu prejavu a dospel k správnemu záveru, že jej vyjadrenia
nepresahovali rámec občiansko-právneho konania a došlo k nim pri výkone jej subjektívneho práva
garantovaného zákonom.

28. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nad rámec
konštatuje, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali zníženie ich dôstojnosti a vážnosti v nejakej
konkrétnej spoločnosti, a teda, že táto okolnosť nebola dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie žalobu
žalobcov zamietol, žalobcovia ju namietali vo svojom odvolaní. Žalovaná v plnom rozsahu súhlasí správnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, nepreukazovali
a dokonca ani netvrdili (ani v žalobe, ani pri svojom výsluchu), ako konkrétne mala byť znížená ich
dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti.

29. Žalobcovia k vyjadreniu žalovanej podali vyjadrenie, v ktorom uviedli, že konania vedené na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 36C/58/2023 a na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 8Co/25/2024, na
ktoré poukazuje žalovaná, ako na konania, ktoré majú byť právne aj skutkovo totožné s prejednávanou
vecou, nie sú po skutkovej ani po právnej stránke totožné s prejednávanou vecou prinajmenšom

z dôvodu, že v uvedených konaniach vystupuje ako žalobca manžel žalovanej, pričom tento má
v konaniach, v ktorých došlo k zásahu do jeho osobnostných práv procesné a hmotnoprávne postavenie
manžela resp. otca spoločného maloletého syna B. C., naopak, žalobcovia nie sú účastníkmi konaní, v
ktorých došlo k zásahu do ich osobnostných práv a nemajú v nich ani žiadne procesné postavenie.

30. Samotná rozsiahlosť napadnutého rozhodnutia (28 strán) nemá nič spoločné s jeho kvalitou, resp. s

plnením kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nevyhovuje všeobecnej požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky žalobcami
nastolené relevantné skutkové a právne otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam.

31. Uviedli, že nie je pravdou, že žalobcovia neuviedli, v čom spočíval exces žalovanej. Vyjadrenia

žalovanej sú excesom, pretože tieto jej vyjadrenia neslúžia na realizáciu jej procesných práv a
povinností, nesledujú legitímny cieľ, sú neadekvátne a prekračujúce hranice primeranosti vo vzťahu k
predmetu týchto konaní a z veľkej miery sa týkajú oblastí, ktoré nie sú posudzované v rámci týchto
konaní. Žalobcovia majú za to, že zo strany žalovanej nešlo o procesnú obranu, ale o útoky na rodinu
C., ktoré nemajú žiaden faktický základ, sú fabuláciami a zo spôsobu a okolností ich prednesenia a

použitých formulácii žalovanej vyplýva úmysel znevážiť a uraziť žalobcov a túžba poškodiť vnímanie
rodiny žalobcov v očiach sudcov a zamestnancov Okresného súdu Nitra konajúcich v predmetných
súdnych konaniach, zamestnancov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, znalcov a ďalších osôb
vystupujúcich v predmetných súdnych konaniach. Žalobcovia súd prvej inštancie žiadali, aby posúdil
vyššie uvedené skutočnosti a vysvetlil, či sa zásah žalovanej stal primeraným spôsobom a zároveň či

tento zásah nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami žalobcov, na ktorých je potrebné s ohľadom
na požiadavku zabezpečenia elementárnej úcty k ich dôstojnosti a osobnosti bezpodmienečne trvať za
všetkých okolností. Súd prvej inštancie však v napadnutom rozhodnutí v dostatočnej miere potrebnej
pre naplnenie pravidiel spravodlivého procesu nezareagoval na žiadne žalobcami uvádzané relevantné
skutkové a právne otázky.

32. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenými stranami proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom tohto

odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa
§ 383 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok
ustanovených v § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

33. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

34. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že v zmysle ust. § 363 CSP (náležitosti odvolania) sa
v odvolaní popri všeobecných náležitostí podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody uplatnené žalobcami a uvedené v odvolaní

poukazujú na ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

35.Odvolacísúdsa vplnomrozsahustotožňujesprávnymzáveromsúduprvejinštancieonedôvodnosti
žaloby žalobcov v prejednávanom spore, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súduprvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje. Keďže odvolací súd
dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, dostatočne odôvodnený, nepovažuje
vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú

obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento
prípad. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z
dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov viazaný (§ 379 CSP, § 380 CSP),
pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní.

36. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového
materiálu, ako aj zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Predmetom žaloby je
ochrana osobnosti, ktorou sa žalobcovia domáhali písomného ospravedlnenia za to, že žalovaná o nich
v písomných podaniach vyjadrených v rámci súdnych konaní nepravdivo uviedla, že sa jej žalobkyňa
2/ hrabala v osobných veciach, kabelkách, skriniach v čase jej neprítomnosti doma, zhromažďovala

o nej dôkazy s cieľom použiť ich proti nej, že manipuláciami, klamstvami presviedčala svojho manžela,
že mu chce uškodiť jeho vlastná matka, že rozbil manželstvo svojmu synovi, že podávala členom
svojej rodiny neznáme a neoverené lieky - antiparazitiká, ktoré im spôsobovali zdravotné problémy, že
rodina C. sa bežne vyjadruje zle o rodine a kamarátoch, že vulgarizmy tvoria bežný slovník uvedenej
rodiny, že žalobkyňa 2/ a jej rodina sú členmi nebezpečnej sekty, ktorá ovplyvňuje ich konanie, že

sú nasledovateľmi falošného biskupa, praktizujú bielu a čiernu mágiu, že rodina C. sú alkoholici, že
alkohol spôsobil v ich rodine závažné zdravotné problémy, že žalobca 1/ dostal z pitia tvrdého alkoholu
pankreatitídu a lekári mu zakázali piť. Okrem toho sa žalobcovia domáhali aj náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 2.500,- eur.

37. Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných
situácií, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými
môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti
ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti.

38. Prvým zo znakov uvedených vyššie je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu,
spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. O danosti tohto znaku možno
hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne
so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti.
Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je

významná subjektívna stránka (t. j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma
určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených osobnostných
práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne
pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým
aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Druhým zo znakov konania

zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným
je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak,
vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv
zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich
protiprávnosť zásahu (vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas

dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia zákonom uznávaného dôvodu pre
určitý zásah, za ktorý napr. § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje použitie písomností osobnej
povahy na úradné účely a na základe zákona, a napokon tiež skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone
iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).
Posledným, tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby je príčinná súvislosť

na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej
z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv.

39. V súvislosti so súdenou vecou odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že sporová

strana má v zmysle príslušných ustanovení CSP právo vyjadriť sa k písomným podaniam protistrany,
k prednesom protistrany, uviesť tvrdenia, ktoré považuje za dôležité pre rozhodnutie súdu a má právo
predniesť záverečnú reč. Ide o subjektívne procesné práva sporovej strany. Nezriedka sa vyjadrenia
sporových strán priamo dotýkajú osobnosti iných osôb, resp. predstavujú zásah do práva na ochranuich osobnosti. Keďže v týchto prípadoch ide o výkon práva, resp. plnenie zákonnej povinnosti, súdna
prax vychádza zo zásady, že takýto zásah do práva na ochranu osobnosti je oprávnený. Za tejto
situácie individuálne právo na ochranu osobnosti ustupuje dôležitejšiemu verejnému záujmu na riadnom

a spravodlivom výkone súdnictva, ktorý má za týchto okolností prednosť. Výnimku z tohto pravidla
predstavuje iba prípad, ak by pri výkone práva, resp. plnení povinností došlo k excesu. Excesom sa
rozumiesituácia,kedysporovástranavybočízmedzísvojichprávapovinností,ktorésúupravenévCSP
a v iných osobitných zákonoch.

40. Za zjavné vybočenie z práv sporovej strany v súdnom konaní je možné považovať situáciu, keď
sa osoba, ktorá zasiahla do osobnostných práv iného, súčasne dopustila aj trestného činu krivého
obvinenia, krivej výpovede a priestupku ublížením na cti. V prípade, ak sporová strana svojim vyjadrením
síce zasiahla do práva na ochranu osobnosti, ale uvedených trestných činov ani priestupku sa
nedopustila, je potrebné posudzovať toto vyjadrenie podľa okolností, za ktorých k nemu došlo a funkciu,
ktorú malo plniť.

41. V preskúmavanej veci je zrejmé, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v rámci realizácie
procesných práv a povinností, vyjadrenia žalovanej súviseli s predmetom konania, pričom je zrejmé, že
sa týkali predmetu konania, keď v širších súvislostiach sa vyjadrovala k príčinám rozvratu manželstva
a keď sa vyjadrovala k tomu, z akých dôvodov je potrebné, aby dieťa pochádzajúce z manželstva

žalovanej a syna žalobcov bolo zverené do osobnej starostlivosti jej - matky. Žalovaná vo svojich
vyjadreniach po poučení o svojich právach a povinnostiach sa vyjadrovala k tvrdeniam protistrany - syna
žalobcov. O exces z výkonu práv a povinností by teda došlo vtedy, ak sporová strana zasiahla do práva
na ochranu osobnosti mimo realizácie svojich práv a povinností, bez vyzvania súdu, spontánne a ak jej
vyjadrenie nesúviselo s predmetom konania.

42. Ďalšou kategóriou, ktorú je potrebné posudzovať, je funkcia vyjadrenia. Funkciou a účelom práva
sporovej strany vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom je poskytnúť sporovej strane možnosť
bez akýchkoľvek obmedzení uviesť súdu svoj pohľad a názor na jednotlivé skutočnosti, dôkazy
a predložiť súdu vlastné tvrdenia, ktoré sú podľa nej podstatné pre rozhodnutie. V prípade, ak vyjadrenie

sporovej strany, ktorého obsahom malo byť zasiahnuté do osobnostných práv, neplní svoju základnú
funkciu a jeho účelom je len ohroziť alebo poškodiť osobné práva iného, je zrejmé, že pôjde o exces.

43. Zo súdneho spisu odvolací súd zistil, že tvrdenie žalovanej o prehľadávaní osobných vecí žalovanej
zo strany žalobkyne 2/ v čase jej neprítomnosti boli obsahom vyjadrenia žalovanej zo dňa 16. 09. 2022

v konaní o návrhu syna žalobcov na zverenie dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti (24P/161/2022);
vyjadrenie žalovanej o manipulácii a zlom vyjadrovaní sa žalobcov k svojej rodine, susedom
a kamarátom a rozbití manželstva svojmu synovi – boli obsahom vyjadrenia žalovanej zo dňa 23. 12.
2022 k vyjadreniu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia a úpravu práv a povinností k mal.
B. C. (24P/191/2022); vyjadrenie žalovanej o používaní vulgarizmov a to aj v kontakte s kňazmi bolo

uvedené vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 28. 11. 2022 v rovnakom konaní pod sp. zn. 24P/191/2022).
V rámci konania o rozvod manželstva (11P/206/2022) podala žalovaná vyjadrenie zo dňa 13. 01. 2023,
v ktorom uviedla, že žila s krutým egoistom a schizoidom, ktorého život ovplyvňuje náboženská sekta,
falošní kňazi a ich hlásanie ovplyvňuje nielen manželove konanie, ale aj správanie celej jeho rodiny,
chce B. vychovávať v láske a bezpečí a hlavne mimo vplyvu nebezpečnej náboženskej sekty, pohľad

na prázdnu detskú postieľku a predstava, že B. trávi čas v prostredí sektárskej rodiny jej trhá srdce.
Je zrejmé, že uvedené vyjadrenia boli zaslané súdu na jeho výzvu. Jej vyjadrenie o výchove mal. B.
v prípade jeho zverenia do starostlivosti otca obsahuje obavu, že by svokra vychovala z neho chladného
človeka ako je jeho otec, že bude pri dieťati praktizovať bielu a čiernu mágiu, ako bola svedkom pri otcovi
a že budú nasledovatelia falošného biskupa, ktoré cirkev exkomunikovala. Uvedené vyjadrenie bolo

obsahom aj vyjadrenia zo dňa 09. 10. 2022 v rámci konania o nariadenie neodkladného patrenia pod sp.
zn. 24P/161/2022. V ďalšom vyjadrení zo dňa 05. 10. 2022 v rámci konania o nariadenie neodkladného
opatrenia sp. zn. 13P/229/2022 uviedla žalovaná, že v rodine syna žalobcov sa praktizuje šarlatánstvo,
keď manžel pred ňou riešil bazalkové listy a svätenú vodu, posvätenú soľ a sviečky a tieto témy bielej
a čiernej mágie sa jej vždy protivili. Svoje vyjadrenie o tom, že svokra celej rodine podávala neznáme

a neoverené lieky antiparazitiká, ktoré členom rodiny v konečnom dôsledku spôsobovali zdravotné
problémy, uviedla vo svojom odvolaní zo dňa 05. 10. 2022 v rámci konania o nariadenie neodkladného
opatrenia a úpravu práv a povinností k mal. B. sp. zn. 24P/191/2022 a v rovnakom konaní uviedla vo
svojom odvolaní, že alkohol spôsobil v rodine manžela závažné zdravotné problémy, o čom svedčí fakt,že manželov otec dostal z pitia tvrdého alkoholu silnú pankreatitídu. Vo vyjadrení zo dňa 13. 01. 2023
v rámci konania o rozvod manželstva so synom žalobcov, vedenom pod sp. zn. 11P/206/2022, žalovaná
uviedla, že jej rodinu nazýva alkoholikmi, pritom jeho rodina z matkinej strany sú alkoholici a jeho otcovi

lekári zakázali piť alkohol. Z uvedeného je zrejmé, že všetky vyjadrenia žalovanej, ktorých obsahom
mali byť skutočnosti alebo úsudky spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov, boli poskytnuté
v rámci konkrétnych súdnych konaní, pri realizácii jej procesných práv a žalovaná v nich vyjadrovala
svoj pohľad na spolužitie so synom žalobcov, príčiny rozvratu ich manželstva ako i názor k prípadnému
zvereniu ich spoločného syna do starostlivosti jeho otca – syna žalobcov.

44. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné situáciu, ktorú žalobcovia popisujú a vyjadrenia
žalovanej, ktoré poskytla v rámci konaní vedených na Okresnom súde Nitra sp. zn. 11P/206/2022 (o
rozvod manželstva), sp. zn. 24P/191/2022 (vo veci návrhu otca mal. B. C. o nariadenie neodkladného
opatrenia)asp.zn.13P/229/2022(vovecistarostlivostisúduomal.B.C.aonávrhumatkynanariadenie
neodkladného opatrenia), predmetom ktorých je rozvod manželstva žalovanej so synom žalobcov, ako

i úprava práv a povinností voči maloletému dieťaťu, ktoré pochádza z ich manželstva, považovať za
potenciálne spôsobilé znížiť vážnosť a úctu žalobcov v spoločnosti. Predovšetkým je potrebné uviesť,
že uvedené vyjadrenia boli poskytnuté v rámci súdnych konaní, ktorých žalobcovia neboli účastníkmi
a o ktorých by sa neboli dozvedeli ani samotní žalobcovia, pokiaľ by im ich nesprístupnil ich syn
ako účastník konania. Nebolo v konaní preukázané, že by sa žalobcovia dozvedeli o vyjadreniach

žalovanej od tretích osôb, a teda že zo spisu unikli správy verejnosti, mimo okruh účastníkov konania
a zamestnancov súdu. Je potrebné vziať na zreteľ, že charakter konaní, v rámci ktorých boli vyššie
uvedené vyjadrenia žalovanej použité, sú veľmi citlivé, pretože v nich ide o tie najužšie rodinné vzťahy,
pričom z vyjadrenia je zrejmé, že žalovaná reagovala na vyjadrenia manžela (syna žalobcov), ktorý ju
označil za alkoholičku, poukazoval na jej údajné poškodenie mozgu, chorobu pečene..... , ide teda

okonanie,vktoromsastranysporusnažia,čiužpravdivo,alebonepravdivo,vykresliťdruhéhoúčastníka
v čo najhoršom svetle v snahe získať tak najlepší výsledok konania pri určení príčin rozvratu manželstva,
prípadne vo veciach úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému B., synovi žalovanej a syna
žalobcov.

45. Správne posúdil súd prvej inštancie tú skutočnosť, že v súdenej veci prezentovala žalovaná svoje
vyjadrenia v rámci svojho procesného oprávnenia vyjadriť sa k prejednávanej veci a reagovala na
tvrdenia protistrany (syna žalobcov), a teda v právnom rámci nebolo možné jej tvrdenia kvalifikovať ako
vybočenie z medzí jej vyjadrenia sa k prejednávanej veci, ktoré by bolo neoprávneným zásahom do
osobnosti žalobcov. A takisto ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd zdôrazňuje, že uvedené vyjadrenia

je potrebné posudzovať v kontexte s tým ktorým konaním, s vyjadrením protistrany a komplexne, nie
vytrhnuté z kontextu, nakoľko takto potom môžu dávať expresívnejší význam, než keď sa posudzujú ako
vyjadrenie vcelku. Po komplexnom vyhodnotení všetkých podmienok, od ktorých záviselo, či sporová
strana sa dopustila excesu a teda neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov,
dospel aj odvolací súd k záveru, že zo strany žalovanej prezentovanými vyjadreniami nedošlo k excesu

a nebolo spôsobilé zasiahnuť nimi do osobnosti žalobcov. Za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť
práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka súdna prax považuje
prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za
ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby
napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi, čo bol aj prejednávaný prípad, keď vyjadrenia žalovanej

postrádali publicitu.

46. K odvolacím dôvodom a námietkam produkovaným v podanom odvolaní žalobcov odvolací súd
uvádza nasledovné:

47. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký vadný postup súdu, ktorý sa
prejavujevzjavnomporušeníkogentnýchprocesnýchustanovenívymykajúcichsanielensozákonného,
ale aj z ústavno-právneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o prácu na verejné prejednanie sporu
za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie

zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
právonariadneodôvodnenierozhodnutia,narelevantnékonaniesúduspojenésozákazomsvojvoľného
postupu a so zákazom generatio justitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia
uskutočňovať strane jej patriace procesné práva je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva naspravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte
celéhosúdnehokonaniavkontextedopadunaďalšieprocesnépostupysúduamožnostistranynamietať
a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu (uznesenie NS SR zo dňa 31. 10. 2017

6Cdo 26/2017).

48. Podľa stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby súd jasným, správne
korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a významné. Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a
relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia. V prípade,
keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení zo žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1
Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú

námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie rozhodujúci význam. Právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že si musí dať podrobnú odpoveď na každý
argument účastníka konania (strany sporu), keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie preskúmaním zistil, že žalobe

nebolo možné vyhovieť a preto ju zamietol. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali nedostatočné
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, pričom v tejto súvislosti opätovne poukázali na stanovisko
Občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn/13/2007 a v súvislosti s tým
zdôraznili potrebu proporcionality zásahu a to, že ani vyjadrenia strany v súdnom konaní nemôžu
byť nekontrolovateľné a bezbrehé a teda podľa žalobcov aj pri výkone práva vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam v prípade, ak sa strana súdneho konania dopustí tzv. excesu a teda môže dôjsť
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Poukázali na potrebu vyhodnotiť okolnosti, za ktorých
k zásahu došlo, funkciu, ktorú mal zásah plniť, akceptovateľnosť výrazov použitých v rámci zásahu do
osobnostných práv. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie uviedol, ako posúdil obsahovú
a funkčnú podstatu vyjadrením žalovanej, keď v bode 42. uviedol, že vyjadrenia žalovanej boli reakciou

na podania syna žalobcov, v akých konaniach boli podané a že tieto súviseli s vyjadrením protistrany –
syna žalobcov. Rovnako tak uviedol, že boli doručené iba súdu, a preto o nich mali vedieť iba osoby,
ktoré v konaniach vystupujú, teda žalovaná, syn žalobcov, samotný súd, kolízny opatrovník, prípadne
ustanovení znalci.

49. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku
možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v tom,
že bol nesprávne vytvorený skutkový základ rozhodnutia, ktorá nesprávnosť je spôsobená chybným
vyhodnotením vykonaných dôkazov. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd

dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel
formálnej logiky.

50. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej
inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. V tomto

prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy správne vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého
pri rozhodovaní vychádzal. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil skutkové vady
preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie a odvolací súd nevzhliadol v konaní vady, ktoré má namysli ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. Odvolacia námietka žalobcov
o nesprávnych skutkových zisteniach súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

51. V preskúmavanej veci odvolatelia v odvolaní uviedli, že uplatňujú odvolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci, avšak v odvolaní neuvádzajú právne posúdenie veci, ktoré pokladajú za
nesprávne a chýba právna argumentácia spochybňujúca správnosť právneho posúdenia veci, na ktorom
súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalobcovia v skutočnosti
vyčítajú súdu prvej inštancie predovšetkým nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, arbitrárnosť a

nedostatky v procese zisťovania skutkového stavu veci a dokazovania. Odvolací súd dospel k názoru,
že rozsudok súdu prvej inštancie kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí (v zmysle ustanovení § 220 ods.
2 CSP a § 393 ods. 2 CSP) spĺňa, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,
či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia

rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje
stav, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne. Súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu.

52. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový
stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce
bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil

podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval
vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že
odvolatelia konkrétne neuviedli právne posúdenie veci, ktoré pokladajú za nesprávne, a neuviedli, v čom
spočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Právnymposúdenímvecitrebapovažovaťčinnosťsúdu
spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru

o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio
iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.
Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením
skutkového stavu. V preskúmavanej veci odvolatelia – žalobcovia v odvolaní síce uviedli, že uplatňujú
odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale neuviedli, v čom vzhliadli nesprávne právne

posúdenie veci súdom.

53. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktoré možno účinne podať po splnení zákonom
určených podmienok. V predmetnom prípade bolo žalobcami včas podané odvolanie, ktoré však
neobsahovalo náležitosti požadované § 363 CSP, t. j. neobsahovalo uvedenie odvolacích dôvodov,

keď za takéto uvedenie nemožno, podľa odvolacieho súdu považovať, bez ďalšieho, len tvrdenie
odvolateľov, že „súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“ bez bližšej
konkretizácie vzťahujúcej sa na prejednávanú vec, a to k akým konkrétnym nesprávnym skutkovým
zisteniam dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, keď v prípade tohto odvolacieho

dôvodu ide o nesprávny postup súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, pričom súd
zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané. Odvolatelia v podanom odvolaní nijako bližšie tieto svoje tvrdenia o nesprávnych
skutkových zisteniach nešpecifikovali, t. j. neuviedli, či a aké skutočnosti zobral súd prvej inštancie
do úvahy, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania, prípadne, na aké prihliadol, aj keď neboli

preukázané. Rovnako, pokiaľ sa týka argumentácie nesprávnym právnym posúdením veci, žalobcovia
nijako bližšie nekonkretizovali právnu normu, ktorú mylne aplikoval súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav, t. j. odvolanie žalobcov neobsahovalo uvedenie odvolacích dôvodov. Odvolací súd
po preskúmaní veci zastáva názor, že žalobcovia svoje odvolanie riadne neodôvodnili, pretože
ich odvolanie neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré by mali byť predmetom odvolacieho prieskumu

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Z odvolania nie je zistiteľné, z akých
konkrétnych dôvodov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, a k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, t. j. prečo odvolatelia považujú rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny.
Pre odôvodnenie nepostačuje neúplná citácia právnej normy, keď odvolací súd je v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP dôvodmi odvolania viazaný, a to aj v zmysle ich konkrétneho skutkového vyjadrenia
(k čomu podaním odvolania žalobcami nedošlo), keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do
úvahy hľadanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe,

ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania uvedených
žalobcami, pretože by to bolo v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu (odvolací súd by vo svojej
podstate sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech
strany, ktorá odvolanie nepodala, a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo). To isté platí aj
pokiaľ ide o odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že neboli splnené procesné podmienky, resp. súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rovnako ani tento odvolací
dôvod žalobcovia nijako bližšie nekonkretizovali. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť vyššie uvedených uplatnených odvolacích námietok.
Odvolacie námietky žalobcov vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom
a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami
podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v
ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje

správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

54. Keďže teda preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok
žalobcov nie je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Žalobcovia v odvolaní

proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej
inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. Rozhodnutie súdu ako
orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle ust.
§ 220 ods. 2 CSP.

55. Odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP
o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná,
priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O výške týchto
trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

56. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).