Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/121/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117200647
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:8117200647.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

Júliusa Tótha a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX
A., zastúpený JUDr. Peter Čurilla, advokát, so sídlom Hlavná 11, 080 01 Prešov, IČO: 42 077 915, proti
žalovaným v 1. rade: B.O.D. Group. s. r. o., so sídlom Vyšná 25/300, 086 41 Raslavice, IČO: 46 709 134,
v 2. rade: B. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX G., obaja žalovaní zastúpení: JUDr.
Michal Kizák, advokát, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, IČO: 52 650 880, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/6/2017-563 zo dňa 2. júna
2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/6/2017-563 zo
dňa 2. júna 2022.

II. Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade p r i z n á v a proti žalobcovi trovy odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.), žalovanému v 1. rade priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.) a žalovanému v 2. rade priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca – spoločnosť RKI, spol. s r. o.,
so sídlom Obchodná 39, Bratislava, IČO: 36 829 048 (ďalej len „RKI, spol. s r. o.) – sa žalobou
podanou voči žalovanému v 1. rade domáhal určenia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam, a to
k bicyklom a ich príslušenstvu bližšie špecifikovaným v žalobe. Žalobu odôvodnil tým, že spoločnosť
RKI, spol. s r. o. ako poskytovateľ a žalovaný v 1. rade ako objednávateľ uzavreli Zmluvu o poskytnutí
reklamného priestoru na obdobie 9/2016 za odplatu 39.672,- Eur (faktúra č. 10201670), na základe

ktorej poskytovateľ zabezpečil odvysielanie reklamných spotov objednávateľa na LED obrazovkách
na vybraných miestach. Spoločnosť RKI, spol. s r. o. a žalovaný v 1. rade uzavreli obdobnú Zmluvu
o poskytovaní reklamného priestoru na obdobie 10/2016 za úhrnu sumu 40.242,- Eur (faktúra č.
11201659). Ani na výzvu pôvodného žalobcu žalovaný v 1. rade dlžnú sumu 79.914,- Eur z predmetných
zmlúv a faktúr neuhradil, preto strany zmluvy dňa 28.11.2016 uzavreli Dohodu o urovnaní, ktorou
žalovaný v 1. rade uznal svoj záväzok zo zmlúv a za účelom jeho uspokojenia previedol na spoločnosť
RKI, spol. s r. o. vlastnícke právo k hnuteľným veciam – bicyklom a skladovým zásobám špecifikovaným

v Prílohe č. 1 Dohody o urovnaní. Predmetné hnuteľné veci boli následne zadržané v rámci trestného
konania. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Prešov, Odbor kriminálnej polície podaním zo dňa
19.12.2016, ČVS:ORP-1241/2-VYS-PO-2016 pôvodnému žalobcovi oznámilo, že vo veci vedie trestné
stíhanie pre zločin krádeže a odmietlo mu vydať hnuteľné veci z dôvodu, že vlastnícke právo k týmtohnuteľným veciam je sporné a vlastnícky nárok k nim si uplatňuje aj žalovaný v 1. rade. Vzhľadom
na uvedené sa pôvodný žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným hnuteľným veciam
podanou žalobou.

3. Podaním zo dňa 03.02.2017 pôvodný žalobca rozšíril predmet žaloby aj o určenie vlastníckeho
práva k motorovému vozidlu OPEL Vivaro – B a ako žalovaného v 2. rade označil B. D. E.. Uviedol,
že spoločnosť ISASS s. r. o., naposledy so sídlom Letná 47, Košice, IČO: 44 154 909 (ďalej len
„ISASS s. r. o.“) ako poskytovateľ a žalovaný v 1. rade ako objednávateľ uzavreli Zmluvy o poskytnutí

reklamného priestoru na obdobie 8/2016 za dohodnutú cenu 14.400,- eur (faktúra č. 2016083110)
a zmluvu, predmetom ktorej bolo vyhotovenie reklamných bannerov pre žalovaného v 1. rade za
cenu 14.400,- Eur (faktúra č. 2016103113). Pohľadávky z uvedených zmlúv spoločnosť ISASS, s. r. o.
postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 21.11.2016 na spoločnosť RKI, spol. s r. o. Uvedená
spoločnosť uzavrela so žalovaným v 1. rade dňa 25.11.2016 Dohodu o urovnaní, ktorou žalovaný
v 1. rade uznal svoj záväzok z označených zmlúv uzavretých so spoločnosťou ISASS, s. r. o. a za

účelom jeho úhrady v rozsahu 18.000,- Eur previedol na spoločnosť RKI, spol. s r. o. vlastnícke právo
k motorovému vozidlu OPEL Vivaro – B. K zmene v evidencii motorových vozidiel však podľa pôvodného
žalobcu nedošlo z dôvodu, že podľa informácii policajných orgánov mal žalovaný v 1. rade vlastnícke
právo k predmetnému motorovému vozidlu duplicitne kúpnou zmluvou zo dňa 28.11.2016 previesť na
nadobúdateľa B. D. E. (žalovaného v 2. rade).

4. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.08.2017, č. k. 18Cb/6/2017-82 pripustil, aby do konania
pristúpili žalovaní v 3. až 17. rade, na ktorých medzičasom žalovaný v 1. rade previedol vlastnícke právo
k sporným bicyklom. Rovnako uznesením zo dňa 17.08.2017, č. k. 18Cb/6/2017-83 pripustil, aby do
konania namiesto pôvodného žalobcu RKI, spol. s r. o. vstúpil A. B., ktorý na základe kúpnej zmluvy

zo dňa 26.04.2017 mal nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľným veciam, ktoré sú predmetom tohto
sporu (bicykle, motorové vozidlo).

5. Žalovaní v 1. a 2. rade s podanou žalobou nesúhlasili. Namietali, že všetky zmluvy o poskytnutí
reklamného priestoru, následné dohody o urovnaní a kúpna zmluva zo dňa 26.04.2017 sú podľa §

39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) simulovanými a teda
absolútne neplatnými právnymi úkonmi z dôvodu, že jediným účelom uzatvorenia uvedených zmlúv
bolo poškodiť žalovaného v 1. rade. Uviedli, že u bývalého konateľa žalovaného v 1. rade H. I.
existuje podozrenie, že konal v neprospech žalovaného v 1. rade, keď svojvoľne objednal reklamné
služby, ktoré žalovaný v 1. rade nepotreboval, v sume, na úhradu ktorej prostriedky nemal, v priebehu

niekoľkých dní za podozrivo rýchlej a osobnej spolupráce s pôvodným žalobcom uznal tieto záväzky
spoločnosti a previedol vlastnícke právo k takmer celým skladovým zásobám žalovaného v 1. rade na
pôvodného žalobcu, aj keď bicykle na sklade už patrili zákazníkom. Následne spoločnosť RKI, spol. s r.
o. (medzičasom smerujúca do likvidácie) previedla vlastnícke právo k bicyklom a motorovému vozidlu
na žalobcu A. B., v súčasnosti obchodného partnera H. I., ktorý si potom otvoril cyklistickú predajňu.

Cieľom uzatvorených zmlúv o poskytnutí reklamného priestoru bolo vytvoriť neexistujúci právny nárok
za cenovo nevýhodných podmienok a tým vytvoriť priestor na prevod vlastníckeho práva k takmer celým
skladovýmzásobámžalovanéhov1.rade.Žalovanív1.a2.radebolipresvedčení,ževšetkyspomenuté
úkony mali viesť k „vytunelovaniu“ žalovaného v 1. rade. Zdôraznili, že H. I. mal počas celého roka 2016
záujem na vystúpení zo spoločnosti žalovaného v 1. rade, úzko spolupracoval so žalobcom na vzniku

spoločnosti BIG BIKE – cycling visions, s. r. o., založil spoločnosť STAR BIKE, s. r. o. a v rozpore s vôľou
žalovaného v 1. rade objednal na skoro ráno dňa 02.12.2016 prepravu sporných bicyklov z prevádzky
žalovaného v 1. rade, pričom žalobca bol pri nakladaní a vykladaní bicyklov rovnako prítomný.

6. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.07.2019, č. k. 18Cb/6/2017-286 konanie voči žalovanému

v 3. až 16. rade zastavil a určil, že žalobca je vlastníkom hnuteľných vecí označených v podanej
žalobe, t. j. bicyklov, ich príslušenstva a motorového vozidla OPEL Vivara – B. Na odvolanie žalovaných
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 19.12.2019, č. k. 7Cob/57/2019-316 predmetný rozsudok vo
vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vyčítal súdu prvej inštancie, že žalovanými

tvrdený zlý úmysel bolo potrebné na základe navrhnutého dokazovania preskúmať, pretože v prípade
jeho preukázania by vznikol priestor na určenie, že sporné zmluvy sú simulovanými, a teda neplatnými
právnymi úkonmi, čo je okolnosť vylučujúca vlastníctvo žalobcu k sporným bicyklom a motorovémuvozidlu. Odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie z dôvodu nepreskúmateľnosi jeho meritórneho
rozhodnutia a za účelom doplnenia dokazovania podľa návrhov strán sporu.

7. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie vykonal vo veci ďalšie dokazovanie. Z čestného
prehlásenia D. J. zo dňa 28.08.2020, ktorý v rokoch 2015 až 2017 pôsobil ako spoločník a konateľ
RKI, spol. s r. o. zistil, že označená spoločnosť uzavrela viacero zmlúv na poskytnutie reklamy so
žalovaným v 1. rade. Strany zmluvy si svoje záväzky spočiatku plnili riadne, neuhradené ostali až
faktúry za poskytnutie reklamného priestoru v období september a október 2016. Podľa oznámenia

právneho zástupcu v spoločnosti žalovaného v 1. rade došlo k nezhodám medzi konateľmi spoločnosti,
kedy B. D. E., ktorý podpisoval faktúry vystavené RKI, spol. s r. o., mal „vytunelovať“ spoločnosť
žalovaného v 1. rade a ďalší z konateľov H. I. chcel záväzky spoločnosti uhradiť. K úhrade záväzkov
došlo prostredníctvom prevodu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam (bicyklom a ich príslušenstva)
na spoločnosť RKI, spol. s r. o., keďže spoločnosť žalovaného v 1. rade nedisponovala finančnými
prostriedkami na úhradu dlhu. Tovar mal následne dodať H. I., avšak nikdy k tomu nedošlo. Žalobca

A. B. vo svojej výpovedi uviedol, že podniká v oblasti cyklistiky, kde sa spoznal aj so žalovaným v 2.
rade, ktorý mu v roku 2016 pomohol založiť obchodnú spoločnosť a zoznámil ho aj s H. I.. Začiatkom
roka 2017 odkúpil od spoločnosti RKI, spol. s r. o. bicykle, príslušenstvo a motorové vozidlo, predmet
kúpy však fyzicky nevidel, keďže ho zadržali orgány činné v trestnom konaní. Za zakúpený tovar zaplatil
sčasti zmenkou a neskôr došlo k urovnaniu plnenia v prospech predávajúceho. Jeho sestrou je K. B.,

ktorej H. I. koncom roka 2016 daroval svoj byt, o čom však žalobca podľa vlastného tvrdenia nevedel.
Rovnako si nikdy neprenajal sklad v Šalgovíku, kde boli prepravené sporné bicykle a ich príslušenstvo.
Svedok H. I. vo svojej výpovedi poukázal na spoločné podnikanie s bicyklami v spoločnosti žalovaného
v 1. rade, kde H. I. mal na starosti kúpu a predaj, žalovaný v 2. rade účtovníctvo a reklamy a K. B. L.
e-shop. Spolupráca, ktorá spočiatku fungovala bezproblémovo a spoločnosť prosperovala, sa narušila,

keď sa spoločnosti žalovaného v 1. rade začali ozývať veritelia vrátane štátnych orgánov a zistili sa
nezrovnalosti v účtovníctve. H. I. mal podľa svojho vlastného tvrdenia záujem na uhradení dlhov, preto
pristúpil k uzavretiu dohody o urovnaní, ktorá sa týkala len časti skladových zásob žalovaného v 1. rade.
K. B. je jeho partnerka, s ktorou má spoločné dieťa. Byt jej daroval v čase, keď otehotnela. Žalobcovi
v súčasnosti pomáha s ťažšími servismi. Svedok K. B. L. pôsobil v spoločnosti žalovaného v 1. rade do

decembra 2016. V rokoch 2013 až 2015 sa spoločnosti ekonomicky darilo, v tom čase si objednávali
reklamu v hodnote 500,- až 600,- Eur mesačne. O činnosti spoločnosti RKI, spol. s r. o. sa dozvedel až
z policajného vyšetrovania. V roku 2016 boli vzťahy medzi spoločníkmi zlé, H. I. mal záujem odpredať
bicykle do Chorvátska, čo sa nerealizovalo. Po tom, čo H. I. K. B. L. fyzicky napadol, prestal sa na
činnosti spoločnosti ďalej podieľať. Svedkyňa B. E., spoločníčka a konateľka žalovaného v 1. rade od

jeho vzniku uviedla, že na chode spoločnosti sa podieľala len formálne z dôvodu, že jej syn bol v tom
čase advokátskym koncipientom. Aktívne sa začala zapájať do diania v spoločnosti od septembra 2016,
kedy sa zhoršili vzťahy medzi spoločníkmi a situácia smerovala k ich rozdeleniu. Rôzne návrhy neboli
akceptované,ažH.I.navrholodpredajbicyklovdoChorvátska,čoostatnívzhľadomnanejasnéokolnosti
prevodu (bez kúpnej zmluvy a faktúr) odmietli a na vchode do obchodu vymenili zámky. H. I. zámky

vyvŕtal a zabezpečil prevoz bicyklov do skladu, kde ich zadržala polícia.

8. Po doplnení dokazovania žalobca tvrdil, že v konaní nebolo preukázané, že v rozhodnom čase
existovalo personálne prepojenie medzi ním a H. I. a títo začali spolupracovať až o päť rokov neskôr.
Žalovaní v rámci svojej procesnej obrany mali za to, že H. I., žalobca a D. J. postupovali od začiatku

koordinovane s vopred pripraveným plánom na to, ako sa dostať k skladovým zásobám žalovaného v 1.
rade a tieto previesť na žalobcu, ktorý tiež podnikal v oblasti cyklistiky. Prepravu vynesených bicyklov
si objednal H. I. a záznam o preprave podpisoval žalobca, pričom tieto osoby sú naďalej prepojené aj
rodinne a spoločne podnikajú. Podľa výpovede G. M., majiteľa skladových priestorov v Šalgovíku, ktorá
sa nachádza v trestnom spise, H. I. hľadal sklad na umiestnenie bicyklov, a to spolu so žalobcom.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) upravujúceho obsah žaloby, podľa § 34 Občianskeho zákonníka charakterizujúceho
právny úkon, podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1 až 5 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) obsahujúcich pravidlá výkladu právnych

úkonov, podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho náležitosti a neplatnosť právneho
úkonu, podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho vlastnícke žaloby, podľa §
585 ods. 1 Občianskeho zákonníka charakterizujúceho dohodu o urovnaní, podľa § 261 ods. 1
Obchodného zákonníka zakotvujúceho obligatórnu pôsobnosť Obchodného zákonníka, podľa § 269ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka upravujúceho nepomenované zmluvy, podľa § 265 Obchodného
zákonníkacharakterizujúcehopoctivýobchodnýstyk,podľa§446Obchodnéhozákonníkaupravujúceho
nadobúdanie vlastníckeho práva od nevlastníka a podľa § 97 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný

poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) upravujúceho vrátenie veci v trestnom konaní.

10. Uviedol, že žaloba žalobcu je určovacou žalobou, ktorou sa tento domáha ochrany svojho
vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zaistených orgánmi činnými v trestnom konaní, čím je daný jeho
naliehavý právny záujem. Žalovaní sa proti podanej žalobe bránili dovolávaním neplatnosti právnych

úkonov, ktoré označili ako simulované pre tvrdený zlý úmysel, resp. zlomyseľnosť. Súd prvej inštancie
konštatoval, že simulovaný právny úkon je pre nedostatok vážnosti vôle účastníkov právneho úkonu
neplatný. Právna terminológia charakterizuje osobu konajúcu v zlom úmysle ako osobu, ktorá pozná
skutočnú situáciu a napriek tomu koná nečestne so zlým úmyslom, akoby táto osoba o tom nevedela.
Na odôvodnenie zlého úmyslu pritom nestačí iba tvrdenie, ale musia byť uvedené také okolnosti, ktoré
ho súčasne preukazujú. Právna zlomyseľnosť (dolus malus) je delikt práva spočívajúci v úmyselnom

poškodení druhého ľstivým konaním. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o merite veci prihliadol na personálnu spriaznenosť osôb podieľajúcich sa na napadnutých právnych
úkonoch, na neopodstatnenú cenu objednanej reklamy, ktorá zodpovedala hodnote obchodných zásob
a nepomerne prekračovala sumu dovtedy realizovanej reklamy v hodnote 500,- až 600,- Eur mesačne
a neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, ktorý dôvodnosť svojho nároku preukazoval len

výpoveďouH.I.ačestnýmprehlásenímD.J.,ktorísanauzatváraníspornýchprávnychúkonovpodieľali.
Súd prvej inštancie nepochyboval, že medzi týmito osobami došlo ku koordinovanému postupu s cieľom
nadobudnúť vlastnícke právo ku skladovým zásobám žalovaného v 1. rade a tieto následne previesť na
žalobcu, v dôsledku čoho sú sporné zmluvy podľa súdu prvej inštancie simulovanými právnymi úkonmi
s dôsledkom ich neplatnosti. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal plnú náhradu
trov konania voči neúspešnému žalobcovi.

11. Proti tomuto rozsudku, a to proti všetkým jeho výrokom, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom
rozsahu vyhovel.

12. Žalobca uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ak namietal, že napadnutý

rozsudok nespĺňa zákonné kritéria týkajúce sa obsahových náležitostí jeho odôvodnenia, z ktorého
dôvodu považoval toto rozhodnutie za nepreskúmateľné. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v bodoch
1 až 28 odôvodnenia svojho rozhodnutia obmedzil na citáciu vykonaných dôkazov, v bodoch 29 až 45
citovalaplikovanéprávnepredpisy,vbodoch47až52pristúpilkobjasneniupoužitýchprávnychinštitútov
a v záverečných bodoch 53 až 56 odôvodnenia neuviedol žiadne právne úvahy, ku ktorým ho viedol

zistený skutkový stav. Žalobca zdôraznil, že z odôvodnenia rozsudku predovšetkým nie je zrejmé, ktoré
konkrétne právne úkony súd prvej inštancie považoval za absolútne neplatné a z akých dôvodov a na
základe akých právnych úvah dospel k záveru, že niektoré právne úkony sú simulovanými právnymi
úkonmi. Tiež poukázal na to, že v rámci záverečnej reči právny zástupca žalovaných výslovne žiadal,
aby súd určil, že vlastníkom bicyklov a ich príslušenstva je žalovaný v 1. rade a vlastníkom sporného

motorového vozidla žalovaný v 2. rade. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie pri ďalšom postupe
žiadnym spôsobom nevyporiadal, napriek tomu, že tento návrh urobil právny zástupca žalovaných na
pojednávaní dňa 18.01.2022 a neskôr sa naň odvolával vo svojej záverečnej reči dňa 05.05.2022.

13. Vo vzťahu k meritu veci namietal, že vykonanými dôkazmi v konaní nebola preukázaná koordinovaná

činnosť H. I., žalobcu A. B. a D. J., ktorá by vo svojej podstate viedla k „vytunelovaniu“ obchodnej
spoločnosti žalovaného v 1. rade. Procesná obrana žalovaných bola v tomto smere založená len
na dohadoch a domnienkach nepodložených relevantnými dôkazmi. Zdôraznil, že v čase uzavretia
Dohody o urovnaní dňa 28.11.2016 obchodná spoločnosť žalovaného v 1. rade mala troch spoločníkov
a konateľov, ktorí konali za spoločnosť každý samostatne. Jeden z nich v rámci svojich kompetencií

uzavrel predmetnú Dohodu o urovnaní za účelom zániku existujúceho záväzku spoločnosti, teda vo
formálno-právnej rovine nemožno mať pochybnosti o platnosti tohto právneho úkonu, či uvažovať o tom,
že H. I. konal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ak sa predmetným úkonom snažil
vyrovnať dlh spoločnosti. Naopak, žalovaný v 2. rade, ktorý mal v spoločnosti na starosti účtovníctvo,zahmlieval ekonomickú situáciu žalovaného v 1. rade a vyhýbal sa veriteľom a štátnym orgánom. Bol to
pritom žalovaný v 2. rade, ktorý Zmluvu o poskytnutí reklamného priestoru so spoločnosťou RKI, spol. s r.
o. podpísal. Z vykonaného dokazovania, ako aj zo záverov trestného stíhania jednoznačne vyplynulo,

že spoločnosť RKI, spol. s r. o. svoj záväzok z označenej zmluvy aj riadne plnila a žalovanému v 1. rade
poskytla dohodnutý reklamný priestor. Nešlo pritom o ojedinelú spoluprácu, ale spoločnosť RKI, spol.
s r. o. a žalovaný v 1. rade spolupracovali v oblasti reklamy dlhodobejšie, za rôzne dohodnuté odplaty,
a to aj prevyšujúce sumu 20.000,- Eur. Žalobca zdôraznil, že ak žalovaní spochybňujú svoje podpisy na
sporných listinách, ich námietky ostávajú len v rovine tvrdenia nepodloženého žiadnym dôkazom.

14. Vo vzťahu ku Kúpnej zmluve zo dňa 26.04.2017, na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke
právo k predmetu sporu, žalobca uviedol, že táto bola uzavretá aj s aplikáciou § 446 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, ak predávajúci nie je
vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď mal kupujúci vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že
predávajúci nie je vlastníkom a nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Žalobca

uviedol, že strany zmluvy aplikovali citovaný právny predpis z dôvodu, že v čase podpísania označenej
zmluvy mal žalobca vedomosť o zlých vzťahoch medzi spoločníkmi pôvodného vlastníka – žalovaného
v 1. rade – kde sa viedlo viacero trestných konaní. Ak žalovaní spochybňovali osobu D. J., žalobca
poukázal na skutočnosť, že tento nebol v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou nikdy trestne
stíhaný ani obchodnoprávne postihnutý. Nemožno mu pričítať ani zlý úmysle pri uzatváraní Dohody

o urovnaní, ktorou sa domáhal uhradenia svojej pohľadávky, či Kúpnej zmluvy, keďže zo žiadnych
vykonaných dôkazov nevyplýva, že by v tom čase mal mať vedomosť o nejakom podvodnom správaní
H. I..

15. Žalobca uviedol, že v konaní nebolo sporné, že H. I., žalobca a žalovaný v 2. rade podnikajú v oblasti

predaja a servisu bicyklov, títo sa z minulosti poznajú a H. I. a sestra žalobcu spoločne žijú v domácnosti
a vychovávajú spoločné dieťa. Tieto skutočnosti neboli v konaní sporné, avšak nemožno z nich ani
vyvodzovať závery, na ktoré sa žalovaní odvolávajú a z ktorých vyvodzujú existenciu tzv. zlého úmyslu.
Tento navyše nemožno vyvodzovať ani zo spôsobu uspokojenia pohľadávky spoločnosti RKI, spol. s r. o.

16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. a 2. rade podaním zo dňa 28.07.2022 a rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny žiadali potvrdiť. Uviedli, že doplnením dokazovania v zmysle
pokynu odvolacieho súdu sa jednoznačne preukázalo, že zmluva o vysielaní reklamy na základe
objednávky zo dňa 18.08.2016, dohoda o urovnaní zo dňa 28.11.2016 a kúpna zmluva zo dňa
26.04.2017 sú simulovanými a teda absolútne neplatnými právnymi úkonmi, v dôsledku čoho žalobcovi

nesvedčí aktívna vecná legitimácia v konaní a žalobu je potrebné zamietnuť. Záver o simulovanosti
právnych úkonov vyplýva predovšetkým zo skutočností, že žalovaný v 1. rade si nikdy pred uzatvorením
sporných zmlúv neobjednal reklamu v hodnote 80.000,- Eur za dva kalendárne mesiace a svoju činnosť
inzeroval prostredníctvom Google reklamy vo výške 500,- až 600,- Eur mesačne, pričom suma reklamy
zodpovedala hodnote jeho skladových zásob v tom čase. Na doklade zo dňa 01.12.2016 s označením

„objednávka prepravy“ a na doklade zo dňa 02.12.2016 s označením „záznam o prevádzke vozidla
nákladnej dopravy“ je zrejmé, že naloženie a následné vyloženie odcudzených bicyklov podpisoval
prepravcovi súčasný žalobca, ktorý vedel o okolnostiach prepravy bicyklov a do celej transakcie bol
osobne zainteresovaný, čo vo svojej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní potvrdil aj svedok
G. M., majiteľ skladu. Následne H. I. koncom roka 2016 bezodplatne previedol svoj byt v Prešove na

sestru žalobcu a v súčasnosti spoločne podniká so žalobcom v spoločnosti GESTIO MONETE, s.r.o..

17. Vyjadrenie žalovaných bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 18.08.2022, žalobca repliku
svojho odvolania vo veci nepodal.

18. Odvolací súd podaním zo dňa 18.09.2024 vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu
ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
výkon práv a povinností z občiansko-právnych vzťahov a neplatnosť občiansko-právnych úkonov.

19. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 22.10.2024 uviedol, že v plnom rozsahu trvá na samotnom obsahu

podaného odvolania. Dodal, že samotnému podaniu žalobného návrhu predchádzalo vo vzťahu k
predmetu sporu k niekoľkým právnym úkonom, na základe ktorých došlo k scudzeniu vlastníckeho
práva k hnuteľným veciam, ku ktorým sa žalobca vlastníckeho práva domáha, pričom pre predmetné
konanie je najpodstatnejšou tá skutočnosť, že prvým takýmto právnym úkonom bola dohoda o urovnanízo dňa 28.11.2016, ktorej stranami boli samostatné osoby, u ktorých absentuje akékoľvek žalovanými
tvrdené „prepojenie“ a na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani to, že následne takto nový vlastník
predmetných hnuteľných vecí v záujme uspokojenia svojej pohľadávky tieto scudzil ďalšej osobe.

Pri uskutočnení uvedeného úkonu konal konateľ obchodnej spoločnosti žalovaného samostatne a
dotknutá právnická osoba mala právo domáhať sa náhrady škody a v konečnom dôsledku takýto
žalobný návrh i podala. Prípadný zlý úmysel konania konateľa obchodnej spoločnosti nemá a nemôže
v konečnom dôsledku mať právne dôsledky na platnosť samotného právneho úkonu, nakoľko konateľa
obchodnej spoločnosti nemožno obmedziť navonok v zmysle platnej právnej úpravy obsiahnutej v

Obchodnom zákonníku. Záverom zdôraznil, že „konštrukcie“ žalovanej strany o úmysle vytunelovania
obchodnej spoločnosti žalovaného v 1. rade nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.
PodľavýpovedesvedkazmluvuovysielaníreklamyakoajsamotnúobjednávkuuzatváralB.D.E.atakto
v podstate vznikol záväzok obchodnej spoločnosti žalovaného v 1. rade, k uspokojeniu ktorého došlo
v súlade s platnou právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku a táto, ako to v konečnom
dôsledku vyplýva i z výsledkov uvedených trestných konaní, bola v súlade i s trestnoprávnymi kódexmi.

20. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 03.10.2024 uviedli, že nemajú žiadne výhrady k možnému použitiu
ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. a ustanovení § 3 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. a s
použitím týchto zákonných ustanovení odvolacím súdom súhlasia. Zhrnuli, prečo sú podľa žalovaných
absolútne neplatnými právnymi úkonmi 1) zmluva o vysielaní reklamy na základe objednávky zo dňa

18.08.2016, 2) dohoda o urovnaní zo dňa 28.11.2016 a 3) kúpna zmluva zo dňa 26.04.2017.
Vykonaným dokazovaním sa podľa žalovaných dostatočným spôsobom preukázalo, že: a/ v roku 2016
mienil H. I. ukončiť svoju účasť na podnikaní u žalovaného v 1. rade a javí sa, že mal v úmysle
ďalej pokračovať v podnikaní u priameho konkurenta žalovaného v 1. rade, ktorým je súčasný žalobca
(prevádzkujúci cyklistický obchod BIG BIKE) a to tak, že k nemu privedie aj všetky skladové zásoby

žalovaného v 1. rade v hodnote približne 80.000,- Eur, b/ za účelom podľa predchádzajúceho bodu
predložil H. I. na podpis inému konateľovi žalovaného v 1. rade objednávku reklamy u pôvodného
žalobcu v hodnote 79.914,- Eur s tým, že tento iný konateľ žalovaného v 1. rade objednávku nečítal, iba
ju podpísal, c/ pôvodný žalobca následne vyfakturoval žalovanému I. sumu 79.914,- Eur za odvysielanú
reklamu, d/ keďže žalovaný v 1. rade nedisponoval finančnými prostriedkami na účte ani v hotovosti, ale

disponoval skladovými zásobami v hodnote približne 80.000,- Eur, H. I. v mene žalovaného v 1. rade
uzavrel s pôvodným žalobcom dohodu o urovnaní zo dňa 28.11.2016, ktorou H. I. za žalovaného v 1.
rade previedol na pôvodného žalobcu všetky skladové zásoby žalovaného v 1. rade v hodnote približne
80.000,- Eur, e/ pôvodný žalobca následne kúpnou zmluvou zo dňa 26.04.2017 previedol vlastnícke
právo k všetkým predmetným skladovým zásobám na súčasného žalobcu, f/ súčasný žalobca doposiaľ

nepredložil do súdneho konania doklad o zaplatení kúpnej ceny za skladové zásoby žalovaného v 1.
rade, ale odkazuje len na ustanovenie kúpnej zmluvy zo dňa 26.04.2017 pojednávajúce o zaplatení
kúpnej ceny vlastnou zmenkou, g/nakoľko polícia SR našla a zadržala skladové zásoby žalovaného v 1.
rade a odmietla ich vydať pôvodnému žalobcovi pre spor o vlastnícke právo k týmto skladovým zásobám
(námietku proti vydaniu skladových zásob pôvodnému žalobcovi vzniesol žalovaný v 1. rade), došlo k

začatiu tohto súdneho konania.
Žalovaní doplnili, že počas súdneho konania vyšlo najavo, že: a/ H. I. dňa 01.12.2016 objednal prepravu
bicyklov zo skladu žalovaného v 1. rade a potvrdenie o preprave podpisoval dňa 02.12.2016 prepravcovi
súčasnýžalobca,b/H.I.asúčasnýžalobcaspoločnehľadalipriestorypreurgentnéuskladneniebicyklov,
c/H.I.asúčasnýžalobcaspoločnehľadalipriestorypreurgentnéuskladneniebicyklov,d/H.I.darovacou

zmluvou previedol na sestru súčasného žalobcu vlastnícke právo k bytu v Prešove, e/ H. I., súčasný
žalobca a konateľ pôvodného žalobcu mali personálne a majetkové prepojenie v iných obchodných
spoločnostiach, f/ H. I. a súčasný žalobca spolu oficiálne od 13.05.2021 spoločne podnikajú v jednej
obchodnej spoločnosti, g/ žalovaný v 1. rade si v minulosti objednával reklamy približne za 500,- Eur/
mesačne, pričom v prejednávanej kauze si mal žalovaný v 1. rade v priebehu 2 mesiacov objednať

reklamu za 79.914,- Eur. Mal za to, že opísané skutočnosti sú celkom jasným dôkazom o tom, že 1)
zmluva o vysielaní reklamy na základe objednávky zo dňa 18.08.2016, 2) dohoda o urovnaní zo dňa
28.11.2016 a 3) kúpna zmluva zo dňa 26.04.2017 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, nakoľko
nesledovali účel v nich uvedený, ale ich zámerom bolo „vytunelovanie“ žalovaného v 1. rade s cieľom
previesť všetky skladové zásoby žalovaného v 1. rade na jeho priameho a najväčšieho konkurenta na

trhu, ktorým je súčasný žalobca. Záverom žalovaní dávali do pozornosti súdu elementárnu otázku, ktorá
jasne a výstižne vystihuje charakter celej kauzy: „Ak by bola objednaná reklama za takmer 80.000,- Eur
úspešná, čo by žalovaný v 1. rade ponúkol potenciálnym zákazníkom, keď sa všetky bicykle a cyklistické
príslušenstvo použilo na zaplatenie reklamy?“21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

22. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. K uplatneným

odvolacím dôvodom odvolací súd udáva, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP sa uplatní
vtedy, ak je na strane súdu taký závažný nesprávny procesný postup, ktorým sa strane znemožní
realizácia procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, a to v takej miere, že dôjde k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, teda či
v konaní došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces, či na základe vykonaných dôkazov

dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a či vec nesprávne právne posúdil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05) a dospel k záveru, že v konaní pred súdom
prvej inštancie bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, avšak z dôvodu aplikácie

ust. § 390 CSP odvolací súd nemohol pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku z uvedeného dôvodu
a bol povinný sám vo veci rozhodnúť.

26. Žalobca v podanom odvolaní napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti a odvolací súd sa s takýmto posúdením stotožňuje. Vychádzajúc z ust. § 220 ods.

2 CSP nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že
dôvody rozhodnutia v merite veci vymedzené súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia
vzhľadom na rozsiahlosť dokazovania a argumentáciu strán sporu sú vymedzené v tak stručnej a
všeobecnej rovine, že napadnuté rozhodnutie sa javí ako nepresvedčivé. Súd prvej inštancie sa pri
odôvodňovaní svojho rozhodnutia obmedzil na zreprodukovanie obsahu spisu, keď zosumarizoval

podania strán, opísal vykonané dôkazy vrátane výpovede svedkov a poskytol výklad právnych inštitútov
aplikovaných v predmetnom spore bez toho, aby následne zhodnotil, k akým skutkovým záverom na
základe vykonaného dokazovania dospel a ako tieto skutkové zistenia subsumoval pod príslušné právne
predpisy, a predovšetkým, k akým záverom následne dospel. Jeho konštatácie uvedené v bodoch 53.
až 56. odôvodnenia rozsudku, ktoré mali zhrnúť myšlienkové úvahy zákonného sudcu vo veci a stranám

sporu presvedčivo zdôvodniť opodstatnenosť rozhodnutia v merite veci, sú tak strohé a všeobecné,
že neposkytujú ani základné odpovede na námietky vznesené stranami sporu v priebehu konania
a dostatočne neodôvodňujú samotný výrok meritórneho rozhodnutia.

27. Odvolací súd tak vzhliadol dôvod na zrušenie tohto rozsudku podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/

CSP, avšak vzhľadom na dikciu ust. § 390 CSP a skutočnosť, že predchádzajúci rozsudok súdu prvej
inštancie zo dňa 25. júla 2019, č. k. 18Cb/6/2017-286 bol zrušený Krajským súdom v Prešove ako v tom
čase odvolacím súdom uznesením zo dňa 19. decembra 2019, č. k. 7Cob/57/2019-316, o odvolaní protinovému rozhodnutiu súdu prvej inštancie bol odvolací súd povinný sám rozhodnúť, t. j. potvrdiť alebo
zmeniť napadnutý rozsudok.

28. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie žalobcom podaného odvolania, v ktorom tento
nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nie je vlastníkom hnuteľných vecí, a to v žalobe
označených bicyklov, ich príslušenstva a motorového vozidla OPEL Vivaro – B.

29. V posudzovanom prípade sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia jeho vlastníckeho práva

k hnuteľným veciam bližšie vymedzeným v žalobe a jej doplnení, t. j. k bicyklom, ich príslušenstvu
a k motorovému vozidlu OPEL Vivaro – B. Svoje vlastnícke právo k hnuteľným veciam odvodzoval
od Kúpnej zmluvy zo dňa 26.04.2017 uzatvorenej medzi predávajúcim RKI, spol. s r. o. a kupujúcim
A. B. (žalobcom) za dohodnutú kúpnu cenu 98.000,- Eur, ktorú mal kupujúci splatiť prostredníctvom
vlastnej zmenky. Podľa čl. III, bodu 4 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že predmetná zmluva podlieha
právnemu režimu podľa § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého kupujúci nadobúda vlastnícke

právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci
mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s
tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Žalobca teda odvodzoval svoje vlastnícke právo k hnuteľným
veciam od vlastníckeho práva svojho predchodcu – spoločnosti RKI, spol. s r. o.

30. Spoločnosť RKI, spol. s r. o. nadobudla vlastnícke právo k bicyklom a ich príslušenstvu na základe
Dohody o urovnaní zo dňa 28.11.2016 uzavretej medzi touto spoločnosťou ako veriteľom a žalovaným
v 1. rade ako dlžníkom. Za veriteľa dohodu podpísal jeho právny zástupca JUDr. Peter Čurilla a za
dlžníka v dohode bližšie neurčená osoba. Predmetom Dohody o urovnaní bola úprava vzájomných práv
a povinností strán vyplývajúcich zo Zmlúv o poskytnutí reklamného priestoru, na základe ktorých mala

spoločnosť RKI, spol. s r. o. ako poskytovateľ poskytnúť žalovanému v 1. rade reklamný priestor na
dohodnutých miestach v období 9/2016 a 10/2016 za dohodnutú cenu 39.672,- Eur za mesiac 9/2016
(faktúra č. 10201670) a cenu 40.242,- Eur za mesiac 10/2016 (faktúra 11201659). Nakoľko žalovaný
v 1. rade dohodnuté odplaty za poskytnutie reklamného priestoru spoločnosti RKI, spol. s r. o. neuhradil,
strany pristúpili dňa 28.11.2016 k uzavretiu vyššie uvedenej Dohody o urovnaní, ktorou žalovaný v 1.

rade uznal svoj dlh voči RKI, spol. s r. o. v úhrnnej výške 79.914,- Eur a za účelom jeho uspokojenia
previedol na RKI, spol. s r. o. vlastnícke právo k jeho skladovým zásobám v podobe bicyklov a ich
príslušenstva bližšie špecifikovaným v prílohe tejto dohody.

31. Spoločnosť RKI, spol. s r. o. sa mala stať aj vlastníkom nákladného motorového vozidla OPEL

Vivaro – B. Obdobne ako pri nadobudnutí vlastníckeho práva k bicyklom a ich príslušenstvu, pôvodným
vlastníkom motorového vozidla OPEL Vivaro – B bol žalovaný v 1. rade, ktorý so spoločnosťou ISASS,
s. r. o. uzavrel Zmluvu o poskytnutí reklamného priestoru na mesiac 8/2016 za dohodnutú cenu 14.400,-
Eur (faktúra č. 2016083110) a dohodu o vyhotovení reklamných bannerov v hodnote 14.400,- Eur
(faktúra č. 2016103113). Žalovaný ani tento svoj dlh voči spoločnosti ISASS, s. r. o. neuhradil, preto

spoločnosť ISASS, s. r. o. postúpila pohľadávku vo výške 28.800,- Eur z dohodnutých záväzkov na
spoločnosť RKI, spol. s r. o. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 21.11.2016. Následne dňa
25.11.2016 mala spoločnosť RKI, spol. s r. o. uzavrieť s dlžníkom – žalovaným v 1. rade – Dohodu
o urovnaní, ktorá sa rovnako v súdnom spise nenachádza. Označenou dohodou mal žalovaný uznať
svoj záväzok voči spoločnosti RKI, spol. s r. o. v sume 28.800,- Eur a za účelom jeho úhrady previesť

na túto spoločnosť vlastnícke právo k motorovému vozidlu OPEL Vivaro – B v rozsahu uspokojenia
18 000,- Eur. Podľa tvrdenia žalobcu príslušné policajné orgány prepis označeného motorového vozidla
nevykonali, keďže žalovaný v 1. rade mal dňa 28.11.2016 previesť vlastnícke právo k motorovému
vozidlu na žalovaného v 2. rade.

32. Žalovaní v 1. a 2. rade sa proti žalobe bránili tvrdením, že vyššie opísanými zdanlivo platnými
právnymi úkonmi sa jeden zo spoločníkov a konateľov žalovaného v 1. rade – H. I. – snažil vytunelovať
spoločnosť B.O.D. Group, s. r. o. a previesť majetok tejto spoločnosti sériou právnych úkonov na žalobcu
A. B., s ktorým v súčasnosti podniká a s ktorým je aj v rodinnom vzťahu skrz sestru K. B., partnerku
H. I.. Na prepojenie medzi žalobcom a H. I. malo poukazovať predovšetkým trestné stíhanie vo veci

odcudzenia bicyklov a ich príslušenstva z predajne žalovaného v 1. rade dňa 02.12.2016, kedy mal H.
I. vyniesť bicykle a ich príslušenstvo z predajne a premiestniť ich do prenajatého skladu v Šalgovíku,
pričom podľa výpovede majiteľa skladu G. M. k prenájmu skladových priestorov pristúpil po tom, čo za
ním dňa 01.12.2016 prišiel pán I. a pán B. s požiadavkou na prenájom skladových priestorov. Žalovanív 1. a 2. rade v rámci procesnej obrany poukazovali na tzv. zlý úmysel H. I. pri označených právnych
úkonoch a tvrdili, že z dôvodu existencie tohto zlého úmyslu sú právne úkony, ktorými postupne došlo
k prevodu vlastníckeho práva k sporným hnuteľným veciam na žalobcu, simulovanými a teda neplatnými

právnymi úkonmi podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

33. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

34. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie uzavrel, že v prípade strán sporu nepožíva ich konanie
právnu ochranu, keďže ide o simulovaný právny úkon. Zároveň súd konštatoval, že simulovaný právny
úkon je pre nedostatok vážnosti vôle účastníkov právneho úkonu neplatný.

35. Odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovacia prax najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho

súdu, sp. zn. 7Cdo 12/2012), ktorá definuje simuláciu a poukazuje na jej následky nasledovne:
„Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom.
U simulovaného konania, v ktorom absentuje vážnosť vôle, simulovaný právny úkon sa považuje podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon
nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu

nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. (…) V situácii, kedy
simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho úkonu, hovoríme
o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon,
podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej že sú u neho splnené
i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho

zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. neprieči sa dobrým mravom. Pokiaľ by
bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“

36. Súd prvej inštancie v bodoch 51. – 55. napadnutého rozhodnutia uzavrel, že sporné zmluvy sú
simulovanými právnymi úkonmi s dôsledkom ich neplatnosti. Teda ak právnym úkonom má byť zastretý

iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli
subjektov, čo však v posudzovanom prípade zo skutkového zistenia odvolaciemu súdu nevyplýva, t. j.
akým právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon ako to naznačil súd prvej inštancie.

37. Z vykonaného dokazovania však odvolaciemu súdu vyplýva, že v konaní subjektov, tak ako ich zistil

súd prvej inštancie, možno badať konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto ich konanie
nepožíva právnu ochranu z dôvodu zneužitia výkonu práva. Už súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí naznačil, že v posudzovanom prípade ide o právnu zlomyseľnosť (dolus malus), čo je delikt
práva spočívajúci v úmyselnom poškodení druhého ľstivým konaním.

38. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

39. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

40. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

41. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov).

42. Otázkou zneužitia práva sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý
vo svojom rozhodnutí II. ÚS 58/06 z 15.03.2006, konštatoval, že zneužitie práva je konanie navonok
dovolené, ktorým má byť dosiahnutie nedovoleného výsledku: „Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvozaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami
chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne
pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Obsahom citovaného článku ústavy je

zákazzneužitiaprávavrátanevlastníckehopráva...Zazneužitieprávatrebapovažovaťkonanienavonok
dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku.“

43. Odvolací súd v súvislosti s posudzovanou problematikou zneužitia práva poukazuje aj na
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1917/2004, ktorý za zneužitie práva považuje

konanie, ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi a vedené priamym úmyslom spôsobiť ujmu
inému účastníkovi: „Za zneužití výkonu práva lze považovat pouze takové jednání, jehož cílem není
dosažení účelu a smyslu sledovaného právni normou, nýbrž které je v rozporu s ustálenými dobrými
mravy vedeno přímym úmyslem způsobit jinému účastníku újmu (...) Za zneužití výkonu práva lze
považovat pouze takové jednání, jehož cílem není dosažení účelu a smyslu sledovaného právní normou,
nýbrž které je v rozporu s ustálenými dobrými mravy vedeno přímým úmyslem způsobit jinému účastníku

újmu (rozsudek Nejvyššího soudu z 28. 6. 2000, sp. zn. 21 Cdo 992/99, Soudní judikatura 11/2000.“

44. Obdobne Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 22 Cdo/1567/2004 uzavrel, že šikanou je
taký výkon práva, ktorého jediným cieľom je poškodiť druhého: „Šikanou je takový výkon práva, jehož
jediným cílem je poškodit jiného. Jednání, které je šikanózní anebo ktoré je zneužitím práva, je v rozporu

s dobrými mravi, a proto mu lze odepřít ochranu“(...) "K námitce, že soud prvního stupně učinil opačné
zjištění, které odvolací soud nepřevzal, ač jinak na skutková zjištění soudu prvního stupně odkázal, se
uvádí: Jednání, které je šikanózní anebo které je zneužitím práva, platný ObčZ výslovně nepostihuje;
takové jednání je však v rozporu s dobrými mravy (§ 3 odst. 1 ObčZ), a proto mu lze za podmínek v
tomto ustanovení uvedených odepřít ochranu.“

45. V podmienkach posudzovaného prípadu bolo preto potrebné posúdiť, či Zmluvami o poskytnutí
reklamného priestoru, resp. zmluvou o vyhotovení reklamných bannerov v celkovej hodnote 108.714,-
EuranáslednýmuzavretímdohôdourovnanímedzispoločnosťouRKI,spol.sr.o.ažalovanýmv1.rade
malo dôjsť k vyporiadaniu vzájomných práv a povinností medzi týmito spoločnosťami alebo uzatvorením

týchto zmlúv subjekty sledovali jediný cieľ, a to previesť celý majetok spoločnosti žalovaného v 1. rade
na žalobcu.

46. Odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie zistil, že medzi stranami nebolo
sporné, že v spoločnosti žalovaného v 1. rade, kde v rozhodnom čase v roku 2016 pôsobili traja

spoločníci a konatelia – H. I., B. E. zastupujúca záujmy svojho syna B. D. E. a K. B. L. – existovali
zásadné nezhody majúce svoj pôvod v nezrovnalostiach vo vedení spoločnosti a jej účtovníctve, ktoré sa
spoločníci a konatelia v jednej osobe snažili vyriešiť ukončením vzájomnej spolupráce, pričom je zrejmé,
že v tejto situácii stáli proti sebe H. I. na strane jednej a B. E. a K. B. L. na strane druhej. Obe strany
vo svojich výpovediach zhodne potvrdili, že vzniknutú situáciu sa H. I. snažil vyriešiť odpredajom ich

skladových zásob do Chorvátska, ale pre neurčitosť podmienok predaja zvyšní dvaja spoločníci takýto
predaj odmietli.

47. V rovnakom období žalovaný v 1. rade uzatvára zmluvy o poskytnutí reklamného priestoru na
obdobie 8-10/2016 a zmluvu o vyhotovení reklamných bannerov so spoločnosťou RKI, spol. s r. o.,

resp. ISASS, s. r. o., a to za celkovú odplatu 108.714,- Eur, ktorá predstavuje hodnotu takmer celých
skladových zásob žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade svoje záväzky z označených zmlúv nesplnil,
preto so spoločnosťou RKI, spol. s r. o. uzavrel dňa 25.11.2016 a 28.11.2016 Dohody o urovnaní,
na základe ktorých za účelom úhrady svojho dlhu previedol na spoločnosť RKI, spol. s r. o. svoje
skladové zásoby k bicyklom a ich príslušenstvu a k motorovému vozidlu OPEL Vivaro – B. Následne

dňa 02.12.2016 H. I. v skorých ranných hodinách vyniesol skladové zásoby žalovaného v 1. rade z jeho
priestorovdoprenajatéhoskladuvŠalgovíku,pričompodľavýpovedemajiteľaskladubolpridojednávaní
nájomného vzťahu prítomný aj „pán B.“. Kúpnou zmluvou zo dňa 26.04.2017 spoločnosť RKI, spol. s r.
o. previedla vlastnícke právo k sporným hnuteľným veciam – bicyklom, príslušenstvu a motorovému
vozidlu – na žalobcu.

48. Vychádzajúc z takto opísaného skutkového stavu, resp. okolností uzatvorenia sporných zmlúv,
odvolacísúdrovnakoakosúdprvejinštanciedospelkzáveru,žepodanážalobaniejedôvodná.Konanie
subjektov ústiace do uzavretia zmluvy o poskytnutí reklamného priestoru, resp. zmluvy o vyhotoveníreklamných bannerov, ako aj dohody o urovnaní uzavreté medzi spoločnosťou RKI, spol. s r. o., ISASS,
s. r. o. a žalovaným v 1. rade nemôže požívať právnu ochranu, keďže v konaní všetkých zúčastnených
osôb ide o zneužitie práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, pretože jediným

účelom týchto zmlúv bolo vyvodiť dojem, že konanie účastníkov a ďalších osôb je v súlade s právom,
avšak cieľom týchto zmlúv bol prevod skladových zásob a iného hnuteľného majetku žalovaného v 1.
rade na žalobcu. Odvolací súd nepochybuje, že po formálnoprávnej stránke sporné zmluvy a dohody
navodzovali dojem ich súladu s platným právom. Úmyslom zainteresovaných strán však bolo navodiť
stav platobnej neschopnosti žalovaného v 1. rade a za účelom úhrady jeho záväzkov previesť celý

jeho majetok na spoločnosť RKI, spol. s r. o. a následne na žalobcu, a to za súčasného nesúhlasu
dvoch z troch konateľov žalovaného v 1. rade. Preto nemožno takémuto konaniu poskytnúť súdnu
ochranu. Odvolací súd prihliadol predovšetkým na sumu objednaných reklamných služieb dosahujúcu
hodnotu skladových zásob spoločnosti B.O.D. Group, s. r. o., čo sa javí ako značne nevýhodné pre
túto spoločnosť, ako aj na správanie H. I., ktorý za spoločnosť B.O.D. Group, s. r. o. v rozpore s vôľou
ostatných dvoch spoločníkov mal uzavrieť dohody o urovnaní a následne zjavne svojvoľne vyviedol

skladové zásoby z priestorov žalovaného v 1. rade do ním prenajatého skladu v Šalgovíku, a to za
prítomnosti žalobcu, ktorý podpísal Záznam o prevádzke vozidla nákladnej dopravy zo dňa 02.12.2016
(č. l. 219 spisu).

49. Odvolací súd k tomu uvádza, že pri posudzovaní nároku žalobcu a aplikácii citovaných ustanovení

prihliadol na skutočnosť, že žalobca v spolupráci so spoločnosťou RKI, spol. s r. o., ISASS, s. r. o. a H.
I., s ktorým je aj rodinne prepojený, cielene pristúpili k uzavretiu celého radu zdanlivo platných právnych
úkonov, a to nie za účelom urovnania majetkových vzťahov v spoločnosti žalovaného v 1. rade, ako
by sa to mohlo navonok zdať, ale za účelom nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam
žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nemožno akceptovať, aby osoby,

ktoré pre dosiahnutie svojho zámeru zvolia zákonom dovolený postup (spočívajúci v uzavretí celého
radu platných zmlúv uzavretých v súlade so zákonom) tento cieľ v konečnom dôsledku dosiahli.

50. V posudzovanom prípade ide o taký výkon práva, ktorého jediným cieľom bolo poškodiť iného
(žalovaného v 1. rade). Takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a preto mu

možno odoprieť ochranu. Vzhľadom na uvedené sú preto označené zmluvy o poskytnutí reklamného
priestoru, zmluva o vyhotovení reklamných bannerov a dohody o urovnaní neplatnými právnymi úkonmi
z dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na
základe neplatných dohôd o urovnaní spoločnosť RKI, spol. s r. o. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo
k sporným hnuteľným veciam a tieto následne previesť kúpnou zmluvou na žalobcu. Preto tento nie je

vlastníkom označených hnuteľných vecí a jeho žaloba je v celom rozsahu nedôvodná.

51. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené nie je vlastníkom označených hnuteľných vecí a jeho žaloba
je v celom rozsahu nedôvodná. Nič na tom nemení ani znenie ust. § 446 Obchodného zákonníka,
ktoré si strany dohodli v samotnej kúpnej zmluve a podľa ktorého kupujúci nadobúda vlastnícke právo

aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal
vlastníckeprávonadobudnúť,vedel,žepredávajúciniejevlastníkomaženiejeanioprávnenýstovarom
nakladať za účelom jeho predaja. Z vyššie opísaného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca (ako
kupujúci) si bol vedomý nedovolenosti celého procesu prevádzania hnuteľných vecí (aj vzhľadom na
jeho prítomnosť pri vynášaní skladových zásob žalovaného v 1. rade a následné trestné stíhanie) a preto

mu nemožno pričítať dobromyseľnosť pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy.

52. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že právny zástupca žalovaných na pojednávaní konanom
dňa 18.01.2022 uplatnil vzájomnú žalobu na určenie, že vlastníkom bicyklov a ich príslušenstva je
žalovaný v 1. rade a vlastníkom motorového vozidla žalovaný v 2. rade, avšak súd prvej inštancie

sa v ďalšom konaní či v samotnom rozsudku touto vzájomnou žalobou bližšie nezaoberal. Odvolací
súd z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 18.01.2022 zistil, že právny zástupca žalovaných
v rámci záverečnej reči uviedol, že „žalovaní navrhujú, aby súd určil, že vlastníkom, nazvem to bicykla
a príslušenstva k bicyklom je obchodná spoločnosť B.O.D. Group, s. r. o. a vlastníkom toho motorového
vozidla je B. D. E., a to na základe skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.“ V ďalšom

tento svoj návrh bližšie nekonkretizoval a vyjadroval sa k vykonaným dôkazom a predmetu sporu
tak ako bol uplatnený podanou žalobou. Z uvedeného odvolací súd dôvodil, že napriek výslovnému
uvedeniu, že „žalovaní navrhujú, aby súd určil ...“ touto samotnou vetou žalovaní nepodali vzájomnú
žalobu podľa § 147 CSP ako sa mylne domnieval žalobca, keďže takéto vyjadrenie nespĺňalo náležitostivzájomnej žaloby v zmysle citovaného ustanovenia v spojení s § 132 CSP a rovnako žalovaní po
doručení rozhodnutia v merite veci nenamietali, že by súd prvej inštancie nerozhodol o ich vzájomnej
žalobe.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo výroku svojho
rozhodnutia rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol aj keď z iných dôvodov ako odvolací súd.
Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, aj keď
sa nestotožnil so všetkými závermi súdu prvej inštancie, ktoré pochybenie však nemá vplyv na vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Taktiež potvrdil závislý výrok II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania ako vecne správny.

54. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí boli v tomto
odvolacom konaní úspešní, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť

neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

55. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).