Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1304115421
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1304115421.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvalý pobyt C. D. XXXX/XX, E., 2/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt H. XXXX/XXX, E., 3/ C. I. I.,
nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XX/XX, J., 4/ A. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt H. XXXX/X, E.,
5/ K. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt L. XXX/XX, M., 6/ N. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt I. O.
XXXX/XX, E., 7/ C. P., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Q. R. XXXX/XXX, J., 8/ S. P., nar. XX.XX.XXXX,
trvalý pobyt E. XXXX/XX, E., 9/ N. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt E. XX/XX, C. Q. F., 10/ J. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt E. XXXX/XX, E., 11/ N. M., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt L. XX/XX, M., 12/

T. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt I. XXX/X, E., 13/ S. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt L. XXX/XX,
M., žalobcovia 1/ - 13/ zast.: Mgr. Lenka Laurincová, advokátka, so sídlom Tajovského 25, Bratislava –
mestská časť Staré mesto, proti žalovaným: 1/ B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Q. N. XXX/XX, F.
U., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt N. XXX/X, F. U. - N., 3/ J. V., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt
J. XXX/XX, F. U., všetci zast.: Podhorský & Partners, s.r.o., IČO: 46 962 000, so sídlom Mlynské nivy 53,
Bratislava-mestská časť Ružinov, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 01.02.2023, č.k. 4C/859/2008-751, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

II. Žalobcovia 1/ až 13/ majú proti žalovaným 1/ až 3/ nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil že žalovaný B. B., nar. XX.XX.XXXX, žalovaná 2/ E.
B., nar. XX.XX.XXXX a žalovaná 3/ J. V., nar. XX.XX.XXXX, nie sú vlastníkmi pozemkov zapísaných na
LV. č. XXX v katastrálnom území M., ako parcela reg. C, parcelné č. XXXX/XX orná pôda o výmere 1517
m2, parcela reg. E, parcelné číslo XXXX/X orná pôda o výmere 101 m2 a parcela registra E, parcelné

číslo XXXX/X orná pôda o výmere 4148 m2, nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území M. zapísané
na LV. č. XXX,v kat. území M. ako parcela reg. C, parcelné č. XXXX/XX orná pôda o výmere 1517 m2,
parcela reg. E, parcelné číslo parcely XXXX/X orná pôda o výmere 101 m2 a parcela registra E, parcelné
číslo XXXX/X orná pôda o výmere 4148 m2, a tieto patria do aktív majetku ktorý je predmetom dedičstva
poporučiteľoviK.B.nar.XX.XX.XXXX,zomrelom11.12.1992aporučiteľkyJ.B.,P.S.,nar.XX.XX.XXXX,
zomrelej 18.03.1989, každý v spoluvlastníckom podiele 1/2 ( výrok I.) a rozhodol, že žalobcovia 1/ až
13/ majú voči žalovaným 1/ až 3/ právo na náhradu trov konania v celom rozsahu ( výrok II.).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2, § 1 ods. 7, § 1 ods. 10, §
17 ods. 2, § 23 ods. 1 a 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskehomajetkuNemcov,Maďarov,akoajzradcovanepriateľovslovenskéhonároda(ďalejlen „Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb.“), § 1 ods. 1 a 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb. o vydávaní
výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia
SNR č. 64/1946 Sb. (ďalej len „Nariadenie SNR č. 104/1946 Sb.“), § 3 ods. 1, § 7 ods. 1 a 2, §

134 ods. 1, § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), §
137 písm. c) zákona č. 160/2015Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie
rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že ustálil, že všetok pôdohospodársky majetok J. J., P. I., právnej
predchodkyne pôvodnej žalovanej bol riadne konfiškovaný. Poukázal na to, že Konfiškačná komisia
v sídle Okresného národného výboru v Šamoríne rozhodnutím č. 620/1946 I. z 18.08.1946 ( ďalej

len „Konfiškačná listina“) podľa § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. rozhodla, že J. J., P. I.
obyvateľku T. treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. v znení čl.
I. nariadenia SNR č. 64/1946 Sb. za osobu národnosti nemeckej, a na základe tohto rozhodnutia sa
považuje pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., patriaci vlastníckym
právom J. J. P. I. za konfiškovaný ku dňu 01. marca 1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom kat.
území Slovenska sa tento majetok nachádza. Ku konfiškácii dochádza priamo zo zákona t.j. dňom

účinnosti Dekrétu prezidenta republiky t.j. ku dňu 01.03.1945. Výmery (verejné listiny), boli a aj v
súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam, a sú vkladuschopnými
listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností (rozsudok NS SR sp. zn. 4
Cdo 123/2003). Mal za to, že Výmer o vlastníctve pôdy č. 3931/1949, na základe ktorého Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 23.11.1949 (ďalej len „Výmer“) konštatovalo, že K. B.

a manž. J. P. S. boli pridelené dňa 06.09.1949 do vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat.
území T. C. /V./ o celkovej výmere 2,0417 ha, označené v prídelovom pláne okrem iného ako časť
parcely č. XXXX označ. A2, stav. pozemok o výmere 0,5726 ha, je verejnou listinou preukazujúcou
vlastnícke právo prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam. Správnosť Výmeru a jeho súlad s vtedy
platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za

právny akt bezchybný, na ktorý súd v zmysle § 194 ods. 2 CSP prihliadne. Pokiaľ išlo o skutočnosť
namietanú žalovanými, že vo Výmere je uvedená pri parc. č. XXXX vložka č. 468, pričom v konečnom
prídelovom pláne sa pri tejto parcele uvádza vl. č. 465, súd konštatoval, že táto chyba v písaní
nemôže ísť na vrub žalobcom, a nemôže spôsobiť neplatnosť daného Výmeru. Dal do pozornosti, že
okrem predmetného Výmeru odvodzujú žalobcovia vlastnícke právo svojich právnych predchodcov aj

potvrdením od spoločnosti AGRO MALINOVO, a. s., ktorá potvrdila, že nebohý K. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. W. XX vstúpil do Jednotného roľníckeho družstva Zálesie a v roku 1956 odovzdal do užívania
družstvu spolu so živým a mŕtvym inventárom aj poľnohospodársku pôdu, súčasťou ktorej bol aj
pozemok parc. č. XXXX v k. ú. M., ktorý uvedená spoločnosť užíva nepretržite do dnešného dňa
(datované dňa 19.01.2009). Uvedená skutočnosť vyvracia námietku žalovaných o tom, že právnym

predchodcom žalobcov nebola nikdy pridelená parc. č. XXXX. Upriamil pozornosť na to, že vlastnícke
právo svojich právnych predchodcov žalobcovia neodvodzovali od prídelových listín, ale od Výmeru, ako
nadobúdacieho titulu, na základe ktorého mala byť ich právnym predchodcom pridelená do vlastníctva
parc. č. XXXX v k. ú. T. I / V./, ktorá ako vyplýva z predložených listín- konaniach o dedičstve po právnych
predchodcoch žalobcov poručiteľoch J. B. a K. B.- predmetom dedičských konaní nebola. Táto parcela

sa stala až predmetom dedičského konania po poručiteľke J. J., P. I., ktorej vlastníčkou sa tak stala
právna predchodkyňa žalovaných J. B. na základe dedičského rozhodnutia v konaní D 5786/83, Dnot
834/93 zo dňa 07.02.1994. V roku 2007 bol na žiadosť J. B. vypracovaný na predmetnú nehnuteľnosť
geometrický plán, na základe ktorého bolo z tejto nehnuteľnosti odčlenená parcela registra „C“ pod
parc. č. XXXX/XX o výmere 1517 m2 - orná pôda, a neskôr došlo k rozparcelovaniu parcely XXXX

na parcelu č. XXXX/X o výmere 101 m2 a parcelu č. XXXX/X o výmere 4178 m2, ako to vyplýva z
predloženej identifikácie parciel a tiež výpisov z listu vlastníctva č. XXX a odpovede Okresného úradu
Senec k spôsobu a dôvodom rozdelenia parcely č. 1509 zapísaná na LV č. XXX k. ú Zálesie. Vzhľadom
na uvedené súd konštatoval existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcov ako právnych nástupcov
poručiteľov K. B. a J. B.. Za preukázanú mal i pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných, vzhliadnuc k

tomu, že ich právna predchodkyňa bola zapísaná ako vlastníčka predmetných nehnuteľností v katastri
nehnuteľnostíažalovanísúdedičmipotejtoporučiteľke.Naliehavosťprávnehozáujmunapožadovanom
určení vyvodil súd prvej inštancie z toho, že právne postavenie žalobcov je neisté a iba podaním žaloby
môžu dosiahnuť zhodu medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Ako
nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaných, že ich právnej predchodkyni okrem nadobúdacieho titulu,

ktorým je rozhodnutie o dedičstve svedčí aj titul vydržania predmetných nehnuteľností. Mal za to, že p. J.
B.,právnapredchodkyňažalovanýchnebolaoprávnenoudržiteľkoupredmetnýchnehnuteľnostípodobu
10 rokov. Z vykonaného dokazovania ( vyjadrení p. J. B.) v konaní vyplynulo, že predmetné pozemky
nadobudla do vlastníctva na základe uznesenia o dedičstve D578/93 D not 834/93 z 07.02.1994,po poručiteľke J. J., P. I., dôvodiac tým, že v roku 1989 z Pozemkovej knihy obdržala Majetkové
podstaty, ktoré neobsahovali žiaden záznam o tom, že boli predmetné nehnuteľnosti konfiškované. Preto
od tohto momentu bolo možno u právnej predchodkyne žalovaných konštatovať začiatok oprávnenej

držby k týmto nehnuteľnostiam, až do roku 1996, kedy sa dozvedela o tom, že tieto nehnuteľnosti
boli jej predkom konfiškované, zohľadniac skutočnosť, že jej právnym predchodcom bol skonfiškovaný
všetok pôdohospodársky majetok na celom území Slovenska. I keď žalovaní argumentovali tým, že
p. J. B. vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudla už smrťou poručiteľky, na účely
vydržania žalovaní nepreukázali, že p. J. B. sa stala dobromyseľnou držiteľkou týchto nehnuteľností

týmto momentom. Prisvedčil argumentácii žalobcov, že v predmetnom dedičskom konaní po J. J., P.
I. bol prejednaný majetok, konkrétne sporné nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, ktoré v
čase smrti poručiteľky neboli v jej vlastníctve, nakoľko v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. boli
k 01.03.1945 konfiškované, preto nemohli byť predmetom dedičského konania pred Okresným súdom
Bratislava- vidiek sp. zn. D 5786/93 Dnot 834/93. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k
záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná a v plnom rozsahu jej vyhovel.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255
ods. 1, § 396 ods. 3 CSP tak, že žalobcom 1/ až 13/ priznal voči žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu, pretože žalobcovia mali v konaní plný úspech. Argumentáciu žalovaných
ohľadom skutočnosti, že ak by žalobcovia žalobu formulovali tak, ako bola pripustená na pojednávaní

dňa 01.02.2023 nebolo by potrebné značné množstvo úkonov a že len vinou žalobcov sa konanie vedie
tak dlho, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že už pôvodný petit podanej žaloby zo dňa 25.05.2004
bol jasný zrozumiteľný a vykonateľný, pričom viaceré zmeny žalobného petitu zo strany žalobcov sa
týkaliobjektívnychzmienpredmetnejnehnuteľnosti(odčlenenie,rozparcelovanie-popísanievpredmete
odôvodnenia), a žiadna formulácia žalobného petitu nebola ani predmetom podaných odvolaní ani

predmetom zrušení rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolacím súdom.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní dôvodiac ust. § 365
ods. 1 písm. b) a h) CSP. Namietali, že vo Výmere sa uvádza, že právny predchodcovia žalobcov majú
nadobudnúť nehnuteľnosti zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XXX, napriek tejto špecifikácii však

prídelová listina zo dňa 04.08.1958 sa týka nehnuteľností zapísaných v pozemkovoknižkej vložke č. 468.
S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ohľadne právnej perfektnosti výmeru
mali za to, že Výmer nemožno považovať za listinu majúcu vkladuschopné účinky, nakoľko špecifikácia
nehnuteľností v ňom uvedených nie je v súlade so špecifikáciou nehnuteľností v prídelovej listine. Žiadna
žalobcamipredloženálistinaneobsahujeoznačenienehnuteľnostizapísanejvpozemkovoknižnejvložke

č. XXX. Sporná nehnuteľnosť parc. č. XXXX - roľa o výmere 4279 m2, nachádzajúca sa v k.ú. M. bola
pôvodne zapísaná na PK vložke č. 459 ako parcela č. XXXX roľa o výmere 6187 m2. Na základe
darovacej a rozdeľovacej zmluvy vystavenej dňa 23.03.1943 bola odčlenená do PK vložky č. 826/1,
poslednou vlastníčkou bola J. J.. Mali za to, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno
preukazujúce vlastnícke právo ich právnych predchodcov k spornej nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu

mali za to, že jediným vlastníkom spornej nehnuteľnosti bola poručiteľka J. J., po ktorej nadobudla
vlastnícke právo titulom dedenia predchodkyňa žalovaných p. J. B.. Namietali pripustenie listinného
dôkazu Konfiškačného rozhodnutia na pojednávaní dňa 01.02.2023, nakoľko žalobcovia netvrdili a ani
nepreukázali existenciu objektívnej prekážky, ktorá by im bránila tento dôkaz predložiť skôr. Súd prvej
inštancie tak pochybil, keď tento dôkaz pripustil. Ďalej namietali, že predložené Konfiškačné rozhodnutie

nie je opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, preto nie je účinné. Keďže v konaní žalobcovia
nepreukázali, že Konfiškačné rozhodnutie bolo J. J. doručené, majetok J. J. neprešiel na štát, preto
mohol byť prejednaný v rámci dedičského konania po J. J.. Tomu záveru nasvedčuje i skutočnosť, že v
príslušnej PK vložke predmetnej nehnuteľnosti nebola zapísaná poznámka o konfiškácii. Mali za to, že
ich právna predchodkyňa p. J. B. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe

dedičského rozhodnutia, a to so spätnými účinkami ku dňu smrti poručiteľky J. J., t.j. dňom 27.10.1983.
Ich právna predchodkyňa pri zachovaní normálnej, náležitej opatrnosti nemala objektívne možnosť
nadobudnúť pochybnosti o jej vlastníckom práve, ako i o vlastníckom práve jej právnej predchodkyne
J. J.. Vzhľadom na okamih nadobudnutia vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalovaných, t.j. ku
dňu 27.10.1983 vydržacia doba uplynula ku dňu 27.10.1993, t.j. pred podaním žaloby. Ak by aj došlo

ku konfiškácii majetku J. J. ako tvrdia žalobcovia, táto skutočnosť samotná nemá vplyv na posúdenie
dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalovaných, s poukazom na dobromyseľnú držbu počnúc
rokom 1983 a hospodárenie s nehnuteľnosťami prostredníctvom prenechania sporných nehnuteľností
do užívania družstvu AGRO MALINOVO a.s.. Družstvo AGRO MALINOVO a.s. užívalo spornýpozemok titulom nájomného vzťahu uzavretého s právnou predchodkyňou žalovaných a je právnym
nástupcom JRD Gešajovo. Právna predchodkyňa žalovaných javila záujem o sporné nehnuteľnosti,
čoho dôkazom je skutočnosť, že v roku 1989 nahliadla do pozemkovej knihy. Najskorším momentom,

kedy mohla právna predchodkyňa žalovaných nadobudnúť pochybnosti o jej vlastníckom práve bol
okamih doručenia žaloby, t.j. 02.09.2004, teda v čase kedy už uplynula premlčacia doba. Nesúhlasili s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že viaceré zmeny žalobného petitu boli odôvodnené objektívnymi
skutočnosťami. Preto čo do rozsahu úkonov právnej služby, ktoré strany vykonali zodpovedajú
žalobcovia. Mali tak za to, že ide o prípad osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, preto by žalobcom

nemala byť priznaná náhrada trov konania. S poukazom na princíp spravodlivosti uviedli, že žalobcovia
sa domáhajú väčšej výmery pozemkov ako patrila ich právnym predchodcom. Poukázali na princíp
spravodlivosti majúc za to, že žalobcovia sa domáhajú väčšej výmery ako im patrila, nakoľko prededili i
parceluč.XXXXvýmere6197m2zapísanúvPKvložkeč.468.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnosti
navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak že žalobu žalobcov
zamietne a žalovaným prizná proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

5. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrili.

6. Odvolací súd majúc za to, že odvolanie odvolateľov bolo podané v zákonnej lehote, preskúmal vec

v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP). Odvolací súd o
odvolaní odvolateľov rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných
nie je podané dôvodne.

7. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími
dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní;
pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v

napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod
niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,

nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní.

8. V podanom odvolaní odvolatelia uplatnili odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že
napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Námietky odvolateľov sa týkali právnych záverov súdu prvej inštancie, že Výmer
(Výmer o vlastníctve pôdy vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave
dňa 06.09.1949 pod č. 3931/1949), je právne perfektnou listinou. Nariadenie SNR č. 104/1946 Sb.
o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. v znení

nariadeniaSNRč.64/1946Sb.upravovalo,akotovyplývazjehonázvu,vydávanievýmerovovlastníctve
pôdy pridelenej podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom
výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.
Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej
nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech

prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé,
že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má
povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami.10. Pokiaľ odvolatelia namietali, že sporná nehnuteľnosť (parcela č. 1509) nebola špecifikovaná vo
Výmere, uvedené tvrdenie je v rozpore s označením pôdohospodárskych nehnuteľností v kat. území T. I /
V./špecifikovanýmivoVýmere,podľaktoréhoprídelcovia(právnipredchodcoviažalobcov)získaliajčasť

parc. č. XXXX o výmere 5 726 m2, označenú ako stavebný pozemok. Sporná nehnuteľnosť je uvedená
aj v Konečnom prídelovom pláne vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v
Bratislave dňa 23.05.1956 (ďalej len „Konečný prídelový plán“), v ktorej je uvedený aj pozemok parc.
č. XXXX o výmere 5726 m2, označený ako stavebný pozemok. Uvedená parc. č. XXXX bola pôvodne
vedená v PK vložke č. 459 ako roľa o výmere 6197 m2, čo preukazuje aj identifikácia parciel vyhotovená

Správou katastra Senec, č. objednávky : 320-367/12 zo dňa 11.02.2013 (čl. 348). Na základe darovacej
a rozdeľovacej zmluvy vystavenej dňa 23.03.1943 bola odčlenená do PK vložky č. 826/1, poslednou
vlastníčkou bola Mária Méry, čo odvolatelia v podanom odvolaní ani nespochybňovali.

11. Odvolateľmi uvádzaný rozpor v označení spornej nehnuteľnosti vo Výmere a Prídelovej listine je
potrebný vyhodnocovať dôsledne v kontexte s vykonaným dokazovaním. Sporná parcela č. XXXX je

vo Výmer označená nasledovne : „ časť parcely č. XXXX, označ.A2, stav. Pozemok, 0,5726 ha“, bez
označenia PK vložky, na ktorej je zapísaná. Označenie PK vložky č. XXX sa vzťahuje len k parc. č.
XXXX. Správnosť uvedených úvah podporujú i ďalšie listinné doklady, napr. Konečný prídelový plán
rovnako obsahuje „ č. parcely XXXX, kultúra stavebný pozemok, výmera 5726 ha“, pričom tam uvedená
celková výmera prídelu 2,0417 ha sa zhoduje s výmerou uvedenou vo Výmere, bez ohľadu na to, že v

časti označenie PK vložky je uvedená len PK vložka č. XXX. I z Identifikácie parciel zo dňa 15.09.1993
( čl. 350) je zrejmým, že na PK vložke č. 468 bola zapísaná len parc. č. XXXX, vo výmere 6780 m2, nie aj
parcela č. XXXX, ktorá bola zapísaná na PK vložke č. 826/1. Dôvodnosť žalobcami uplatneného nároku
možno vyvodzovať aj z výsluchu žalobcu 5/ ( pojednávanie dňa 24.05.2017, čl. 444), ktorý uviedol...
„parc. č. XXXX bola tvorená z dvoch parciel, a to z parcely č. XXXX/X, čo bol 8 árový pozemok a ďalej z

parcely, ktorá napriek tomu, že ju výmer označuje ako stavebný pozemok, bola ako orná pôda určená na
poľnohospodárskeúčely.Naobochtýchtoparceláchmôjotechospodárilaždoroku1956,kedypozemky
vniesol do družstva“. Žalobcom 5/ uvádzané tvrdenia boli podporené aj vyjadrením AGRO MALINOVO
a.s., ktoré potvrdilo, že právny predchodca žalobcov vstúpil do JRD Zálesie a v roku 1956 odovzdal do
užívania aj pozemok parc. č. XXXX v k. ú. M., ktorý doposiaľ užívajú (čl. 153).

12. V posudzovanej veci Výmer spĺňal tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné
podmienky a náležitosti. Bol vydaný kompetentným orgánom (Povereníctvom pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy v Bratislave), teda orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia k tomu kompetentným. Je v
ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je

datovaný, opatrený podpisom povereníka, obsahuje identifikáciu bývalých vlastníkov (nemci žijúci v kat.
území Eberhard I), označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, označenie nehnuteľností, ktorých sa
týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide
preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za „perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej
listiny spôsobilej vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným, včítane tých, ktoré sú

predmetom sporu, preukázať.

13. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na to, Prídelová listina vydaná dňa 04.08.1958 bola následne zrušená
prídelovou listinou zo dňa 28.XII.1966, podľa ktorej sa prídel týkal výlučne parc.č. XXXX/X – stavebný
pozemok o výmere 822 m2, odvolací súd uvádza, že právny predchodca žalobcov v roku 1956 odovzdal

do užívania JRD Zálesie aj poľnohospodársku pôdu súčasťou ktorej bol aj pozemok p.č. XXXX v k.ú. M.
( W. XXX). V spise sa nenachádza žiaden dôkaz o právnom úkone urobenom právnymi predchodcami
žalobcov v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k
nehnuteľnostiam prideleným Výmerom, ktoré sú predmetom sporu, v prospech JRD. Za takýto dôkaz nie
je možné považovať rozhodnutie Odboru vodného hospodárstva a pre veci poľ. a lesn. ONV Bratislava-

vidiek čís.:Vod 213./66. zo dňa 04.02.1966, rozhodnutie Odboru vodného hospodárstva a pre veci
poľ. a lesn. ONV Bratislava- vidiek čís.:Vod 213/66. zo dňa 08.03.1966, rozhodnutie Odboru vodného
hospodárstva a pre veci poľ. a lesn. ONV Bratislava- vidiek čís.:Vod 213/66. zo dňa 16.04.1966 ani
rozhodnutie Odboru vodného hospodárstva a pre veci poľ. a lesn. ONV Bratislava- vidiek čís.:Vod
7243/1966-Vanč-Z. zo dňa 28.12.1966. V Rozhodnutí Odboru vodného hospodárstva a pre veci poľ. a

lesn. ONV Bratislava- vidiek č.:Vod 7243/1966-Vanč-Z. zo dňa 28.XII.1966 označenom „Usporiadanie
prídelu - K. B. a manž, J. P. S.“, je uvedené, že prídelcovia v r. 1956 vniesli do JRD pridelené role a sú
členmi JRD, ponechali si len stavebný pozemok s novým parc. č. XXXX/X o výmere 822 m2. Prídelová
listina vydaná ONVBa-okolie dňa 04.08.1958 a taktiež prídelová cena Kčs 8967, má byť zrušená avydaná nová príd. Listina na pozemok parc. č. XXXX/X s príd. Cenou Kčs 822. S tým, že prídelci na
pôvodný pozemok zaplatili Kčs 1108. Obsahom tohto rozhodnutia v žiadnom prípade nie je prejav vôle
právnych predchodcov žalobcov smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech JRD.

Vniesť majetok do družstva neznamenalo vzdať sa ho v prospech družstva.

14. Nad rámec uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že otázkou vzdania sa prídelu sa NS SR
zaoberal v uznesení sp. zn. 6Cdo/169/2020, keď v ods. 49. uviedol: „Odňatie prideleného majetku
a vzdanie sa prídelu boli ... dva odlišné právne inštitúty, ktoré umožňovali v tom čase platné právne

predpisy. Vzdanie sa prídelu pôdy umožňoval zákon č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinný od
01. januára 1951 (ďalej len Občiansky zákonník alebo OZ) v ustanovení § 132 ods. 1, podľa ktorého
vlastníctvo sa strácalo najmä tým, že ho nadobudol niekto iný, alebo že sa ho vlastník vzdal, a že išlo
o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník strácal svoje vlastnícke právo a dochádzalo tak k jeho
prechodu na štát alebo inú právnickú osobu. Pre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam
zákon vyžadoval písomnú formu, okrem, ak išlo o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby

alebo len časti budovy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 38 OZ), a že z právneho úkonu musela vyplývať bez
akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva k určitej veci. Podľa názoru dovolacieho
súdutrebaprisvedčiťodvolaciemusúduvtom,ževspisesanenachádzažiadendôkazoprávnomúkone
urobenom právnymi predchodcami žalobcov v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle
smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam prideleným.“

15. Námietky odvolateľov týkajúce sa nepreukázania doručenia Konfiškačného rozhodnutia (t.z.
jeho vykonateľnosti a právoplatnosti) je potrebné vyhodnocovať vo vzťahu k obsahu Konfiškačného
rozhodnutia, v ktorom je uvedený zoznam inštitúcií a osôb, ktoré sa o tomto rozhodnutí upovedomujú,
pričom pod poradovým číslom 14. sa o rozhodnutí upovedomuje vlastník konfiškovaných majetkov

uvedený v texte rozhodnutia (J. J. P. I., T.). Konfiškačné komisie zriadené podľa § 1 ods. 7, 8 nar.
SNR č. 104/1945 Sb. pri jednotlivých okresných národných výboroch bolo potrebné považovať za
„politické úrady“ (por. § 6 nar. vl. č. 8/1928 Sb.). Podľa § 33 ods. 1 cit. nar., osobám, jejichž pobyt
přes konané šetření jest neznám, neb osobám, které nejsou úřadu známy, může býti doručeno, není-li
ustanoven zástupce, zmocněnec neb opatrovník, veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí

za vykonané, není-li ve správních předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení na úřední tabuli
příslušného úřadu uplynulo. Niet dôvodu spochybňovať skutočnosť, že konfiškačné rozhodnutie z 18.
VIII.1946č.620/1646I.bolodoručovanédotknutémuvlastníkovi,keďžetovyplývapriamozpredmetného
rozhodnutia, pretože podľa pokynu pod por. č. 14. bola daná dispozícia na doručovanie rozhodnutia
vlastníkovi konfiškovaného majetku. Zo skutočnosti, že spôsob, akým sa doručenie tohto rozhodnutia

vykoná, nie je uvedený pri dispozícii na doručenie (ktorým zo spôsobov uvedených v ust. § 33 ods. 1 vl.
nar. č. 8/1928 Sb.), nemožno vyvodiť vadnosť doručenia rozhodnutia, príp. jeho nedoručenie, pričom zo
správneho predpisu ani nevyplývala pre konajúci správny orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým
sa doručovanie vykonáva.

16. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné konfiškačné
rozhodnutie bolo vydané pred takmer 78-imi rokmi. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej
autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe
ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou
skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto

aktu doposiaľ existuje. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej
dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena
dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa
takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná)
konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje

vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané
zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba
priznať faktické účinky (v tejto súv. por. aj Oznámenie Ústavného súdu ČR z 1. novembra 2005).

17. Konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru v Šamoríne č. 620/1946 I. z 18.08.1946

podľa § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. rozhodla, že J. J., P. I. obyvateľku T. treba považovať
podľa § 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. v znení čl. I. nariadenia SNR č. 64/1946 Sb.
za osobu národnosti nemeckej, a na základe tohto rozhodnutia sa považuje pôdohospodársky majetok v
rozsahu § 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., patriaci vlastníckym právom J. J. P. I. za konfiškovaný kudňu 01. marca 1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom kat. území Slovenska sa tento majetok nachádza.
Konfiškačné rozhodnutie nebolo možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale
len za rozhodnutie, ktorým sa deklarovalo, že podmienky pre konfiškáciu majetku právnej predchodkyne

žalovaných boli splnené a že jej majetok bol ku dňu 01.03.1945 skonfiškovaný. Pre Konfiškačné
rozhodnutie naviac platí prezumpcia jeho správnosti a súd prvej inštancie správne skonštatoval, že
sa „nejednalo teda o nulitné rozhodnutie alebo o tzv. paakt, teda o rozhodnutie, na vydanie ktorého
by konkrétny správny orgán nebol absolútne vybavený právomocou, na ktoré sa hľadí akoby vôbec
neexistovalo.“ V občianskoprávnom konaní nie je možné posudzovať vecnú správnosť Konfiškačného

rozhodnutia, túto je možné vykonať len v správnom súdnictve (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.04.2008, sp. zn. 2Cdo/24/2007 ).

18. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov
k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ odvolatelia namietali, že právni predchodcovia žalobcov

nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe Výmeru, pretože tento
nebol zapísaný do pozemkovej knihy (do 31.12.1950 platilo na území Slovenskej republiky uhorské
obyčajové právo, podľa ktorého sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom do pozemkovej
knihy), hodno pripomenúť, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov, výmery o vlastníctve pôdy, ktoré
vydávalo po roku 1945 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy ako aj prídelové

listiny, ktoré vydávali bývalé okresné národné výbory a ktoré mali rovnaké právne účinky, boli v
minulosti a aj v súčasnosti sú považované za verejné listiny preukazujúce vlastníctvo prídelcov
k prideleným nehnuteľnostiam; táto skutočnosť tiež explicitne vyplýva zo znenia § 1 ods. 2, § 6
nariadenia SNR č. 104/1946 Sb. a tiež z toho, že výmer o vlastníctve bol podkladom iba pre záznam
vlastníckeho práva v prospech prídelcu do pozemkovej knihy bez dodatočného ospravedlnenia a

ako taký mal povahu zápisu deklaratórneho, o čom svedčalo aj to, že pozemnoknižné prevedenie
obstarávalo Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu (§ 17 ods. 2 nariadenia
SNR č. 104/1945 Sb.). Podľa pozemkovoknižného poriadku (nariadenie ministra spravodlivosti č.
222/1855 r. z. zo dňa 15.12.1855) nadobudnutie vlastníckeho práva štátu z titulu konfiškácie bolo tzv.
mimopozemkovoknižným nadobudnutím, pri ktorom zápis do pozemkovej knihy nemal konštitutívnu

(právotvornú) povahu a vlastníctvo prechádzalo na štát rozhodnutím príslušného orgánu o konfiškácii.
Zápis prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa ponechával len z dôvodov kontroly a evidencie
a mal iba povahu deklaratórnu.

19. Uvedenému záveru, že na nadobudnutie majetku štátu konfiškáciou sa nevyžadoval zápis do PKV,

nasvedčuje aj rozhodovacia prax súdov SR a ČR a publikované právne názory (napr. uznesenie NS SR
zo dňa 29.09.2015, sp. zn. 4MCdo/12/2014, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 379/2016, rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 28Cdo/4116/2019). Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 bolo možné
nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam spravidla len jeho zápisom do pozemkovej knihy. Aj
súdna prax v danom období vychádzala z toho, že právo československé spočíva na teórii adsignačnej,

prídelovej a nadobudnutie vlastníctva pôdy sa uskutočňuje jeho priznaním zo strany povoleného k tomu
úradu správneho, teda úradným aktom správnym. Nadobudnutie je teda povahy verejnoprávnej. Z toho
plynie, že nadobudnutie sa uskutočňuje rozhodnutím prídelovým, z čoho plynie, že nie je potrebný ani
vklad do kníh ani hmotné odovzdanie pozemku (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 10.3.1928, sp. zn. RV
I 783/27). V súlade s uvedeným právnym názorom možno konštatovať, že vlastníctvo k pridelenému

majetku sa aj v období do 1.1.1951 nadobúdalo už samotným rozhodnutím.

20. Uvedený právny záver vyplýva aj z rozsudku NS SR zo dňa 31.01.2011, sp. zn. 4Cdo/180/2009,
ktorý ku samotnej konfiškácii majetku podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. uviedol, že táto nastávala
ex lege a súčasne ex tunc, čo znamená, že konfiškácia vyvolala absolútny zánik vlastníckeho práva

u pôvodného vlastníka a súčasné originálne nadobudnutie vlastníctva štátom, pričom právne účinky
konfiškácie nastávali dňom účinnosti nariadenia SNR č. 104/1945 Sb., t. j. 1. marcom 1945.

21. Pokiaľ ide o právny inštitút vydržania, na ktorý poukazovali odvolatelia, odvolací súd na ozrejmenie
právnej stránky veci uvádza, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne

zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou
od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené
na občanov, keďže vlastníctvo nemohol k akémukoľvek predmetu vydržaním nadobudnúť štát ani
organizácia).Vydržanie vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom (k poľnohospodárskej či inej pôde),a to aj štátom, resp. právnickou osobou, umožnila až novela Občianskeho zákonníka, zák. č. 509/1991
Zb., účinná od 1. januára 1992. Aj podľa tejto novely sú podmienkami vydržania 1) oprávnená držba,
2) uplynutie vydržacej lehoty - pri nehnuteľnostiach 10 rokov a 3) spôsobilý predmet vydržania, ktoré

tiež musia byť splnené súčasne. Oprávnená osoba si mohla započítať do vydržacej lehoty aj čas, po
ktorý mal pozemok v nepretržitej držbe jej právny predchodca aj pred účinnosťou tejto novely, avšak
to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred 1. januárom 1992.
Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992
podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j.

bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto
dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

22. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)

opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad. Na základe týchto právnych východísk, ak existuje na strane žalobcov právny titul
vo forme štátneho rozhodnutia (Výmer), je mimo akúkoľvek pochybnosť, že vlastnícke právo vzniklo na
podklade tohto titulu a inštitút vydržania v podstate nemá význam pre právne posúdenie daného sporu,

nakoľko právne relevantným v konaní je rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré predstavuje modus - právny
dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva.

23. Odvolací súd zdôrazňuje, že subjektívna dobrá viera, ako psychický stav, či vnútorné presvedčenie
subjektu samé osebe nemôže byť predmetom dokazovania (Cpj 51/84, R 45/1986), avšak

predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa
o dobrej viere, že mu vec patrí. Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí
jehosubjektívnepresvedčenie,žemuvecpatrí.Rozhodujúcepritomje,čidržiteľprinormálnejopatrnosti,
ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať,

mal, mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz/57/87). K posúdeniu, či otázka dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti od
nevlastníka je otázka právna alebo skutková, odvolací súd udáva, že ak ide o otázku zisťovania faktov
ako zmyslami vnímateľných skutočností vonkajšieho sveta, ktoré súd skúma pre účely zistenia, či tu
dobrá viera je alebo nie je, ide o otázku skutkovú. Avšak posúdenie, či súhrn takýchto faktov nasvedčuje

záveru o existencii, resp. neexistencii dobrej viery, je už právnym posúdením zisteného skutkového
stavu. Z toho potom vyplýva, že existenciu alebo neexistenciu dobrej viery žalovaných v danom prípade
mohol posúdiť iba súd prvej inštancie ako právnu otázku.

24. Pokiaľ odvolatelia namietali, že ich právna predchodkyňa ( p. J. B.) pri zachovaní normálnej,

náležitej opatrnosti nemala objektívne možnosť nadobudnúť pochybnosti o jej vlastníckom práve, ako i
o vlastníckom práve jej právnej predchodkyne J. J., nutno uviesť, že v rozhodnom čase ( v čase vydania
Konfiškačnéhorozhodnutia)malap. J.B.16rokov.Odvolaciemusúdujezrozhodovacejčinnostiznáme,
ževočiprávnejpredchodkynižalovanýchboloajevedenýchviacerosúdnychsporov,predmetomktorým
sú podobné skutkové okolnosti a riešila sa otázka konfiškácie majetku jej právnych predchodcov. V

súdnom spise sa nachádza napr. rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp.zn.
58C/57/2007, predložené v konaní priamo odvolateľmi, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že v tomto
konaní bolo ako dôkaz predložené i konfiškačné rozhodnutia týkajúce sa konfiškácie majetku patriaceho
J. S., J. B., J. A., G. J. a J. J. ako i listina preukazujúca upovedomenie vyššie uvedených osôb okonfiškácii poľnohospodárskeho majetku. I z listiny predloženej v konaní pred súdom prvej inštancie
právnou predchodkyňou žalovaných vyplýva, že o existencii konfiškačných rozhodnutí mala vedomosť
už v priebehu roka 1996. Tvrdenie odvolateľov, že p. J. B. bola dobromyseľnou už ku dňu smrti právnej

predchodkyne odvolatelia v konaní pred súdom prvej inštancie ničím nepreukázali. Tvrdenie držiteľa o
tom, že mu vec patrí (§ 132a; teraz § 130 - pozn. autora, § 135a; teraz § 134 OZ) a že s ňou nakladal ako
s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).

25. Odvolatelia dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne odvodzovali i od toho, že sporný pozemok
užívalo AGRO MALINOVO a.s. a predtým jeho právny predchodca JRD Gešajovo. Právna
predchodkyňa žalovaných síce na pojednávaní dňa 17.03.2010 uviedla, že s družstvom má nájomnú
zmluvu 20 rokov, uvedené tvrdenie však preukazovala len Nájomnou zmluvou zo dňa 14.11.2007
uzavretou s AGRO MALINOVO a.s.. Až na pojednávaní dňa 24.05.2017 právna predchodkyňa
žalovaných svoje tvrdenia doplnila tak, že uviedla, že s PD Zálesie uzavrela nájomnú zmluvu

od 01.01.1993. Samotné tvrdenie právnej predchodkyne žalovaných o tom, že nájomná zmluva s
PD Zálesie bola uzavretá s účinnosťou od 01.01.1993, nepreukazuje oprávnenosť držby právnej
predchodkyne žalovaných, nakoľko až do jej uzavretia nájomca ( pravdepodobne PD Zálesie)
odvodzoval svoj nájomný vzťah od právnych predchodcov žalobcov, a to na základe vnesenia
nehnuteľností do JRD Zálesie v roku 1956. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov sporné

pozemky po určité obdobie fakticky neužívali, nakoľko ich užívalo JRD nič nemení na skutočnosti, že
sa cítili byť ich vlastníkmi.

26. Vzhliadnuc k uvedenému tvrdenia odvolateľov, že ich právna predchodkyňa bola dobromyseľná
ohľadne toho, že jej svedčí vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti je v rozpore s vykonaným

dokazovaním v prvoinštančnom konaní. Nedôvodným je i námietka odvolateľov, že ich právna
predchodkyňa užívala spornú nehnuteľnosť viac ako 10 rokov ako vlastnú, majúc za to, že vydržacia
doba mala ich právnej predchodkyni začať plynúť už dňom 27.10.1983( ku dňu smrti jej právnej
predchodkyne J. J.). S uvedenou argumentáciou o začatí plynutia vydržacej doby ( v prípade, ak
by bolo preukázaná dobromyseľnosť na strane právnej predchodkyne žalovaných) sa odvolací súd

nestotožňuje. Právna predchodkyňa žalovaných by mohla vstúpiť do oprávnenej držby najskôr dňom
právoplatnosti dedičského rozhodnutia, t.j. dňa 21.11.1994, nie dňom 27.10.1983. Nakoľko však
žalobcovia doručili žalobu na súd prvej inštancie dňa 25.05.2004, je nesporným, že v danom čase ešte
neuplynula stanovená 10 ročná vydržacia doba. Dňom začatia súdneho konania dochádza k zastaveniu
vydržacej doby, nie k jej prerušeniu ( Krajčo, J., Občiansky zákonník pre prax(komentár), Judikatúra NS

SR, NS ČR, ESD, ESĽP, Eurounion, 2015, s.1071). Ak vlastník podá žalobu o vypratanie nehnuteľnosti
proti oprávnenému držiteľovi, dochádza dňom začatia konania k zastaveniu plynutia vydržacej doby,
okolnosť, kedy bola žaloba doručená oprávnenému držiteľovi, tu nie je rozhodujúca( Rč 18/2001).

27. K námietke odvolateľov, že žalobcovia sa domáhajú väčšej výmery ako im patrila, nakoľko prededili

i parcelu č. XXXX o výmere 6197 m2 zapísanú v PK vložke č. 468, je potrebné uviesť, že parcela
č. 1508 zapísaná pôvodne na PK vložke č.468 nebola predmetom konania. Predmetom konania bola
parc. č. XXXX pôvodne vedená v PK vložke č. 459, ktorá bola na základe darovacej a rozdeľovacej
zmluvy vystavenej dňa 23.03.1943 odčlenená do PK vložky č. 826/1. Pokiaľ odvolatelia namietali, že
na strane právnych predchodcov žalobcov absentoval titul na nadobudnutie parc. č. XXXX o výmere

6197 m2 zapísanej na PK vložke č. 468, v dedičskom konaní vedenom po poručiteľovi K. B., i za
predpokladu, že by túto nehnuteľnosť právny predchodcovia žalobcov nadobudli neoprávnene, nápravu
možno dosiahnuť len v súdnom konaní.

28. Odvolatelia v podanom odvolaní uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP

(súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Uvedený odvolací dôvod je
úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak

by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím
by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný
sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1
Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať prijeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky.Každékonaniesúdualeboinéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavou
zaručenéhoprávanasúdnuochranualeboinúprávnuochranu(I.ÚS26/1994).Pojem„procesnýpostup“

bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávnení
a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,
5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký

postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu
a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude
znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj
na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku.

29. Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu odvolatelia odôvodnili tým, že súd prvej inštancie
nesprávne aplikoval vo veci sudcovskú koncentráciu konania, keď pripustil na pojednávaní konanom
dňa 01.02.2023 predloženie dôkazu – konfiškačného rozhodnutia žalobcami. Z obsahu spisu odvolací
súd zistil, že žalobcovia spolu s podanou žalobou doručili súdu prvej inštancie aj kópiu Konfiškačného

rozhodnutia (čl. 8), ktorá bola právnej predchodkyni žalovaných p. J. B. doručená dňa 02.09.2004, preto
sa nejednalo o predloženie nového dôkazu. I za stavu, ak by takýto dôkaz predložili žalobcovia v konaní
až na pojednávaní dňa 01.02.2023, rozhodnutie o tom, či strana sporu uplatnila prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany včas, bolo na posúdení súdu ( § 153 CSP).

30. Vzhliadnuc k uvedenému posúdil odvolací súd odvolaciu argumentáciu odvolateľov ako nespôsobilú
spochybniť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie. Ak odvolací súd nad rámec prvoinštančného
rozhodnutia niečo podporne doplní pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
neznamená to, že založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie
a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu

práva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia
(uznesenie NS SR z 28.10.2020, sp. zn. 1Cdo/228/2019). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces
je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

31. Pokiaľ odvolatelia v podanom odvolaní poukazovali na to, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní

o nároku na náhradu trov konania aplikovať ust. § 257 CSP, má odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie za to, že v danom prípade na strane žalovaných nie sú dané také okolnosti, ktoré
možno charakterizovať ako výnimočné, hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 nie je totiž možné
považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle, ako správne
konštatoval súd prvej inštancie), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v

prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie
je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia

o určitom druhu nárokov (nález Ústavného súdu SR z 10. októbra 2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018). Použitie
citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, v charaktere určitých druhov konania, ako aj v okolnostiach

na strane strán sporu. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za normu, zakladajúcu voľnú
možnosť aplikácie v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť. Jedným z rozhodujúcich kritérií jeto, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo
dobrým mravom. Toto ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Pristupovať k nemu by mal súd len

vo výnimočných a odôvodnených prípadoch.

32. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že právny zástupca žalovaných aplikáciu ust. § 257 CSP navrhol
na pojednávaní dňa 01.02.2023, dôvodiac len tým, že dĺžku konania a vykonanie značného množstva
úkonov zavinili žalobcovia. Pri aplikácii ust. § 257 CSP odôvodňovanej postojom strán v spore je

potrebné vyhodnotiť, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj strán k veci, ako
strany pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností a pod. (bližšie k predpokladom
aplikácie ustanovenia § 150 O. s. p. pozri napríklad uznesenia NS SR sp. zn. 5MCdo/24/2011 z 13.
marca 2014, sp. zn. 4MCdo/11/2011 z 25. októbra 2012 a sp. zn. 7MCdo/4/2012 z 27. novembra 2012).
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia pristupovali k plneniu svojich procesných povinností aktívne,
navrhovali a predkladali dôkazy, vyjadrovali sa k podaniam protistrany. Možno prisvedčiť argumentácii

odvolateľov, že žalobcovia v priebehu konania opakovanej navrhli zmenu žaloby, ani v jednom prípade
však prvoinštančný súd nekonštatoval nehospodárnosť prípadne zneužitie procesného postavenia zo
strany žalobcov a návrhy na zmenu žaloby pripustil. Zmenami žaloby žalobcovia reagovali na zmeny v
konaní, vykonané dokazovanie, právny názor vyjadrený odvolacím súdom v zrušujúcich rozhodnutiach.
Zmena žaloby je prejavom dispozičnej zásady strany sporu, preto takýto procesný úkon nemožno strane

sporu uprieť pokiaľ takýto procesný úkon nie je v rozpore so zásadou hospodárnosti a nie je prejavom
zneužívania. Zohľadniac uvedené má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci neboli preukázané
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP, preto súd prvej
inštancie postupoval pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania správne podľa ust. § 255 ods.
1CSP.

33. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §
387 ods. 1 CSP ako vecne správne, potvrdil.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP a rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešní žalobcovia majú
proti žalovaným nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa ust. § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).