Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118200704
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8118200704.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, XXX XX C. D. - E., proti žalovaným: 1. EOS KSI Slovensko, a. s., so sídlom Prievozská
2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpenému: Remedium Legal, s.r.o.,
Advokátskou kanceláriou so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53
255 739, 2. U9, a. s., so sídlom Zelinárska 6, 821 08 Bratislava, IČO: 35 849 703, zastúpenému:
STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., so sídlom Dunajská 15, 811 08 Bratislava, IČO: 36 795 038,
o zdržanie sa realizácie výkonu záložného práva a iné nároky, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti

rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 19Csp/8/2018-619 zo dňa 17.01.2023 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č.k. 19Csp/8/2018-640 zo dňa 16.03.2023 a opravným uznesením č.k. 19Csp/8/2018-670
zo dňa 21.04.2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I., II. a IV. v spojení s opravným uznesením.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
následne:

I. U r č u j e, že ustanovenia Úverovej zmluvy č. 2649778/790 uzavretej dňa 04.07.2008 medzi
Wüstenrot stavebná sporiteľňa a.s., Grösslingova 77, 824 68 Bratislava, IČO: 31 351 026 a F. A. C., nar.
XX.XX.XXXX a A. B. C., nar. XX.XX.XXXX uvedené v článku V. Omeškanie poberateľa úveru a zmluvná
pokuta bod 2. a 3. v znení:

„2. Ak poberateľ úveru v stanovených termínoch mešká so zaplatením dvoch splátok medziúveru,

stavebného úveru podľa článku II. tejto zmluvy, respektíve vkladu na sporiteľský účet alebo nezaplatí
niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je stavebná sporiteľňa
oprávnená:
a./ v prípade ešte nedočerpaného úveru obmedziť alebo úplne zastaviť jeho čerpanie;
b./ požadovať okamžité splatenie úveru.

2. Stavebná sporiteľňa má právo žiadať okamžité splatenie úveru v prípadoch uvedených v § 11 ods. 2

VOP, ako aj v prípade porušenia podmienok dohodnutých v článku III. a IV. tejto zmluvy a ak poberateľ
úveru neuhradí zmluvnú pokutu podľa bodu 7. tohoto článku.“ sú
n e p r i j a t e ľ n é zmluvné podmienky.II. P r i z n á v a žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 eur.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

V. Zrušuje neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20.02.2018
č.k. 19Csp/8/2019-49 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.05.2018 č.k.

19Co/59/2018-79.“

3. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je celkom 8 samostatných
nárokov žalobkyne, ktoré sú uvedené v žalobnom návrhu, pričom žalobné výroky 1.- 4., ktoré sa
týkajú realizácie výkonu záložného práva oboma žalovanými, je potrebné posúdiť podľa § 151 a nasl.
Občianskehozákonníka(ďalejvtexteajako,,OZ“),nárokyourčenieneplatnostiúverovejzmluvypodľa§

39OZ,nárokyoneprijateľnosťzmluvnýchpodmienokpodľa §52anasl.OZvzneníplatnomaúčinnomv
časeuzavretiazmluvy,nároknaprimeranéfinančnézadosťučineniepodľa§3ods.5zákonač.250/2007
Z.z.oochranespotrebiteľa.Súdprvejinštancieohľadomuvedenýchnárokovopätovnepoukázalvcelom
rozsahu na odôvodnenie právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov vo veci sp.zn. 28C/129/2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Co 39/2016, lebo aj v tejto veci sa súd zaoberal

otázkami výkonu záložného práva na rovnakých skutkových tvrdeniach, aké produkovala žalobkyňa aj
v predchádzajúcom konaní, aj v priebehu odvolacieho konania. Súd prvej inštancie nezistil, aby v štádiu
realizácie výkonu záložného práva, či už zo strany žalovaného v 1. rade alebo žalovaného v 2. rade
došlo k neplatným právnym úkonom a obaja postupovali len v intenciách zákona č. 527/2002 Z.z. o
dobrovoľnej dražbe v znení neskorších predpisov. Pokiaľ obaja žalovaní postupovali podľa tejto záložnej

zmluvy, postupovali v súlade so zákonom a nemožno vyčítať ich konaniam neplatnosť, ktorá by mala
byť posudzovaná podľa § 52 a nasl. OZ, resp. podľa § 39 OZ. Pokiaľ žalobkyňa žiadala určiť v šiestom
žalobnom výroku, že úverová zmluva je neplatná a poukázala na ustanovenia § 39 a § 39a Občianskeho
zákonníka, súd prvej inštancie nepovažoval tieto právne úkony v zmysle týchto právnych ustanovení
za neplatné. Súd prvej inštancie nezistil v tejto zmluve žiaden dôvod neplatnosti podľa § 39 OZ a ani

žalobkyňou tvrdenú úžeru. Pokiaľ žalobkyňa v siedmom žalobnom výroku žiadala určiť, že žalovaný v
1. rade má nárok na plnenie za úver podľa Úverovej zmluvy č. XXXXXXXX zo dňa 4.7.2008 vo výške
reálne požičanej istiny rovnej 66.313 eura, tento výrok je taktiež v podstate totožný s výrokmi, ktoré
navrhovala žalobkyňa v predchádzajúcich konaniach a obsahovo hoci nie formálne boli navrhované s
cieľom určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov. S touto skutočnosťou sa vyporiadal súd už vo veci

11C/219/2014 a aj 20Csp 227/2017.

4. Pokiaľ ale žalobkyňa žiadala v piatom žalobnom výroku určiť zmluvné podmienky dojednané z
predmetnej úverovej zmluvy za neplatné, súd prvej inštancie uviedol, že sa riadil vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu s tým, že by mal ex offo posúdiť dohodnuté zmluvné podmienky o možnosti

využitia práva veriteľa podľa § 565 OZ a jednalo sa o zmluvné podmienky uvedené v článku V. body
2. a 3. Úverovej zmluvy zo 4.6.2008. Úlohou súdu bolo posúdenie ich prípadnej nekalej povahy podľa
článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 26.01.2017,
Banco Primus (C-421/14, EU:C:2017:60), v ktorej veci vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor

s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa splatnosti celého dlhu v tom smere, či ide o nekalú povahu
zmluvnej podmienky v zmysle Smernice 93/13, ak sa veriteľ môže domáhať okamžitého splatenia istiny,
úrokov a rôznych poplatkov, najmä v prípade neuhradenia akejkoľvek dlžnej sumy pripadajúcej na
istinu, úroky alebo preddavky v dohodnutom termíne. Súdny dvor rozhodol tak, že Smernica 93/13
sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu pravidlu, že v prípade existencie jednej

alebo viacerých zmluvných podmienok, ktorých prípadne nekalá povaha ešte nebola preskúmaná počas
predchádzajúceho súdneho preskúmania spornej zmluvy, ktoré sa skončilo vydaním rozhodnutia s
právnou silou rozhodnutej veci, sa má Smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý pravidelne rozhoduje v sporoch spotrebiteľov v rámci incidenčnej námietky, má povinnosť posúdiť
na návrh účastníkov konania alebo ex offo hneď ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel ich prípadne nekalú povahu.
Ďalej Súdny dvor rozhodol tak, že článok 3 ods. 1 a článok 4 Smernice 93/13 sa majú vykladať v
tom zmysle, že preskúmanie prípadnej nekalej povahy podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom a
dodávateľomaspotrebiteľomzahŕňaurčenie,čispôsobíznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachstrán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Toto preskúmanie sa musí vykonať
z hľadiska vnútroštátnych pravidiel, ktoré sa majú uplatniť pri neexistencii dohody medzi stranami
z prostriedkov, ktoré má spotrebiteľ podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie

uplatňovania takéhoto druhu podmienok, ako aj na všetky okolnosti súvisiace s jej uzatvorením. Pokiaľ
ide o posúdenie vnútroštátnym súdom prípadnej nekalej povahy podmienky týkajúcej sa splatnosti
celého dlhu z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého obdobia, je úlohou tohto
súdu preskúmať, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí
od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa

táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z
hľadiskadobysplácaniaúveruajehovýšky,čitátomožnosťpredstavujeodchýlkuodprávnychpredpisov
uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či vnútroštátne právo
stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní
umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.
Následne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 08.12.2022 vo veci

C - 600/2021, ktorý rozhodol tak, že rozsudok z 26.01.2017, Banco Primus (C-421/14, EU:C:2017:60),
sa má vykladať v tom zmysle, že kritériá, ktoré z neho vyplývajú na účely posúdenia nekalej povahy
zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä značnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, ktoré táto podmienka vytvára v neprospech spotrebiteľa, nemožno chápať ani ako

kumulatívne, ani ako alternatívne, ale musia sa chápať ako súčasť všetkých okolností súvisiacich s
uzavretím dotknutej zmluvy, ktoré musí vnútroštátny súd preskúmať, aby mohol posúdiť nekalú povahu
zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 93/13. Podľa bodu 3. tohto rozsudku článok 3
ods. 1 a článok 4 nariadenia číslo 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že s výhradou uplatniteľnosti
článku 4 ods. 2 tejto smernice bránia tomu, aby zmluvné strany zaradili do zmluvy o úvere zmluvnú

podmienku, ktorá výslovne a jednoznačne stanovuje, že v prípade omeškania splátky, ktoré presahuje
určitú dobu, sa môže automaticky vyhlásiť splatnosť tohto úveru, pokiaľ táto zmluvná podmienka nebola
individuálne dohodnutá a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko žalovaný v 1. rade nepreukázal, aby predmetné zmluvné

podmienky, ktoré sú uvedené vo výroku I. rozsudku, boli individuálne dohodnuté a v takom prípade
platí, že individuálne dohodnuté neboli, a z vyššie uvedených rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva,
že je možné ich ex offo preskúmať aj napriek tomu, že už boli predmetom preskúmania v skoršom
konaní, keďže zakladajú závažné práva a povinnosti vo vzťahu k obydliu spotrebiteľa a smerujú k
ochrane zabezpečenia jeho obydlia, je teda možné, aby súd podrobil ex offo preskúmaniu tieto zmluvné

podmienky, či sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami spôsobujúcimi hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi zmluvnými stranami.
Súdprvejinštanciepoukázalajnato,žeakneprijateľnézmluvnépodmienkyvspotrebiteľskýchzmluvách
možno preskúmať ex offo aj v exekučnom konaní, kedy sa nároky uplatňujú na základe právoplatných
súdnych rozhodnutí, pokiaľ sa na ich základe uplatňujú aj nároky z týchto zmluvných podmienok, o to

viac je potrebné pripustiť, aby mohli byť v takomto štádiu preskúmané aj také neprijateľné podmienky,
ktorébolipodľatýchtorozhodnutípreskúmané,alenievovýrokusúdu,ktorýbyprípadnezamietolžalobu
spotrebiteľa o určenie ich neprijateľnosti, ak sa aplikáciou týchto zmluvných podmienok môžu aplikovať
následnézmluvnéustanoveniaumožňujúcepredajnehnuteľnostízaloženejpreprípadzosplatneniadlhu
v dobrovoľnej dražbe. Z obsahu týchto dvoch zmluvných podmienok aj z ich teleologického výkladu je

zrejmé, že tieto zmluvné podmienky upravovali práva a povinnosti zmluvných strán takým spôsobom, že
nároky z nich mali závažný dosah na uplatnenie práva veriteľa v prípade ich uplatnenia a to vo vzťahu k
záložnému právu. Žalovaný v 1. rade nepreukázal, aby boli individuálne dohodnuté, na túto skutočnosť
ani v predchádzajúcich súdnych konaniach nepredložil žiadne dôkazy a neurobil tak ani v tomto spore.
Podľa názoru súdu prvej inštancie požadovanie okamžitého splatenia úveru v prípade omeškania so

zaplatením dvoch splátok medziúveru, stavebného úveru podľa článku II. tejto zmluvy, resp. vkladu na
sporiteľský účet alebo nezaplatenie niektorej zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3
mesiace, je potrebné preskúmať z hľadiska proporcionality medzi chráneným právom veriteľa na úhradu
splátok úveru a následkami z toho vyplývajúcimi.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie prijal záver, že ak má veriteľ možnosť zosplatniť dlh pre

nezaplatenie dvoch splátok úveru, alebo hoci len jedinej splátky napriek upomienke a uplynutiu doby
dlhšej ako 3 mesiace, môže sa tak stať aj v prípade, ak výška týchto splátok je v nepomere k výške
už zaplatených splátok resp. zostatku dlhu, teda paušálne toto právo dopadá na všetky prípady, aj
také, kedy je výška nezaplatených splátok neporovnateľná voči výške už zaplatených splátok, a tedaaj nepodstatné nesplnenie tejto povinnosti, ktoré z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky nie je
možné považovať za závažné.
Súd prvej inštancie teda deklaroval, že prijaté a formulované zmluvné podmienky v článku V. bod

2.a 3. úverovej zmluvy sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a teda neplatnými a preto určil ich
neprijateľnosť vo výroku I. tohto rozsudku. Táto skutočnosť neznamená rozpor s ostatnými zamietavými
výrokmi vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobkyne, lebo rešpektoval už vydané právoplatné súdne
rozhodnutie čo do ich výrokov. Pokiaľ žalobkyňa žiadala o primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 3.000,- eur, súd prvej inštancie s prihliadnutím na závažnosť porušenia jej spotrebiteľského

práva, ktoré vyslovil bode I. tohto rozsudku a vyslovením neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré
spôsobili zosplatnenie predmetného dlhu a jeho následné uplatnenie, ako aj umožnili pokračovať vo
výkone dobrovoľnej dražby, za také porušenie spotrebiteľského práva voľnou úvahou stanovil primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- eur.
Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie poukázal na to, že jeho námietky týkajúce
sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sú dôvodné. Ustálená súdna teória a prax pod pasívnou

legitimáciou vo všeobecnosti rozumie povinnosť účastníkov vyplývajúcu z hmotného práva, a pasívnu
vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, o ktorej sa v konaní rozhoduje. Žalovaného v
2. rade nezaväzuje žiadna táto povinnosť, ani mu nemá byť podľa žalobného návrhu uložená, voči
nemu nesmeruje ani jeden z uplatnených nárokov, preto súd prvej inštancie žalobu voči nemu z dôvodu

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietol.

5. O trovách konania v tej časti rozsudku, v ktorej súd žalobu zamietol a prináležal by úspešným
žalovaným nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 257 CSP. Dôvody
hodné osobitného zreteľa súd vzhliadol v nárokoch, ktoré sú predmetom tohto spotrebiteľského sporu,

ktorého podstatou je snaha žalobkyne uchrániť svoje obydlie pred dobrovoľnou dražbou. Pokiaľ by
zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania, za jej sociálnej situácie by ju mohol druhotne vystaviť
ďalšiemu záväzku len preto, že sa domáhala svojich spotrebiteľských práv. Oproti tomu, ak súd neprizná
nárok na náhradu trov konania žalovaným, ani jeden z nich nepocíti túto finančnú ujmu v takej miere,
aby to ohrozilo ich podnikateľskú a inú činnosť.

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a II. podal žalovaný v 1. rade v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Žalovaný v 1. rade poukázal na
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v odôvodnení súd prvej inštancie neuviedol,
na základe akých právnych predpisov rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pričom zároveň

z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nie je zrejmé, aký výklad právnych predpisov – bližšie
nešpecifikovaných – súd prvej inštancie použil na prejednávaný prípad. Namietal, že súd prvej inštancie
nevykonalžiadneposúdeniepodmienokprepriamuaplikáciuSmernicevprejednávanomprípade,ateda
z rozhodnutia súdu nevyplýva, aby Slovenská republika nedodržala povinnosti transpozície Smernice
alebo aby vnútroštátne právne predpisy vydané s cieľom transponovať Smernicu nesledovali jej účel a

rovnako nevyplýva ani žiadne posúdenie a splnenie štyroch nevyhnutých podmienok znenia Smernice,
v nadväznosti na čo je rozhodnutie súdu nielen v priamom rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky – keďže predpisy vnútroštátneho práva upravujúce neprijateľné zmluvné podmienky súd
na prejednávaný prípad vôbec neaplikoval, ale aj základnými listinami Európskej únie. Žalovanému
v 1. rade nie je zrejmé, na základe akých právnych predpisov rozhodol súd o podanej žalobe

(príp. akých článkov Smernice), aký výklad právnych predpisov aplikoval na skutkový stav a ako sa
vysporiadal s námietkami žalovaného 1/, resp. z akých dôvodov na prejednávaný prípad uplatnil priamu
aplikáciu Smernice. Nezohľadnenie a nevyrovnanie sa s relevantnou právnou normou aplikovateľnou
na konkrétny prípad Ústavný súd SR nazýva nielen zjavnou neodôvodnenosťou súdneho rozhodnutia,
ale aj „arbitrárnosťou“ (svojvoľnosťou) súdneho rozhodnutia.

Ďalej žalovaný v 1. rade vzniesol odvolacie námietky vo vzťahu k opätovnému preskúmavaniu
zmluvných podmienok. Uviedol, že nárok na zaplatenie pohľadávky z Úverovej zmluvy č. XXXXXXX/
XXXX zo dňa 04.07.2008 si jeho právny predchodca uplatnil na príslušnom súde podanou žalobou, o
ktorej Okresný súd Prešov rozhodol a vydal dňa 21.05.2014 rozsudok, č.k. 11C/129/2014-103, ktorý
bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 14Co/82/2014-126 z 18.06.2015 a ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 11.11.2015 a vykonateľnosť dňa 15.11.2015 (ďalej len „Exekučný titul
1“). Exekučným titulom Okresný súd Prešov zaviazal žalobkyňu a F. A. C. ako spoludlžníka (ďalej
len „spoludlžník“) na zaplatenie sumy 58.970,02 eura spolu s príslušenstvom. Žalovaný poukázal na
odôvodnenie Exekučného titulu 1: „V danom prípade boli splnené všetky vyššie uvedené procesnépodmienky súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania. Nebol totiž dôvod
aplikovať ustanovenie § 153 b ods. 5 písm. d) O.s.p., keďže súd v danom prípade nezistil neprijateľnú
zmluvnú podmienku, na základe ktorej by bol uplatňovaný nárok.“ Žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobca

a spoludlžník následne podali žalobu voči právnemu predchodcovi žalovaného v 1. rade, v ktorej sa
okrem iného domáhali určenia neprijateľných podmienok v Zmluve. O podanej žalobe rozhodol Okresný
súdPrešovrozsudkomč.k.28C/129/2014–158z30.11.2015,ktorýbolpotvrdenýrozsudkomKrajského
súdu v Prešove, č. k. 5Co/39/2016 – 182 z 04.10.2016 a ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 15.12.2016 (ďalej len „Exekučný titul 2“). V odôvodnení Exekučného titulu 2 je uvedené ,,Na

podporuprávnejargumentáciesúdlenuvádza,žepreskúmalúverovúzmluvuapodmienky,ktoréžiadala
navrhovateľka vyhlásiť ako neprijateľné a zistil, že zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky
tak, ako to uvádza navrhovateľka vo svojom návrhu, a preto je aj v tejto časti návrh zamietol.
Žalovaný v 1. rade preto namietal, že súd prvej inštancie Exekučný titul 1 a Exekučný titul 2 zo
žiadneho smeru nerešpektoval a práve vzťahy založené a potvrdené Exekučným titulom odmietol v
prejednávanom spore aplikovať na totožný právny nárok vyplývajúci zo Zmluvy, resp. platné vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti úverovej pohľadávky. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že súd prvej
inštancie konal a posúdil vec v priamom rozpore s judikatúrou, na ktorú sám odkazuje a s ktorou sa
stotožnil, nakoľko súd si účelovo do odôvodnenia svojho rozsudku vybral odseky vybraných rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ, ktoré mu pre jeho arbitrárny postup a rozhodnutie vyhovovali, avšak celkový účel a
znenie predmetných rozhodnutí konajúci súd úplne poprel. S ohľadom na uvedené žalovaný v 1. rade

dal súdu do pozornosti rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 17. mája 2022 (návrh na začatie
prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Provincial de Zaragoza – Španielsko) – MA/Ibercaja
Banco, SA. V prejednávanom prípade v zmysle odôvodnenia Exekučného titulu 1 ako aj Exekučného
titulu 2 vyplýva, že súd preskúmal celú Zmluvu a nenašiel žiadnu neprijateľnú podmienku, na základe
ktorej si žalovaný v 1. rade ako veriteľ uplatniť svoju pohľadávku. Napriek tomu súd prvej inštancie

popiera zákonný postup a rozhodnutia dvoch exekučných titulov, čo žalovaný v 1. rade považuje za
závažné porušenie práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie preto nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému v 1. rade, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pokiaľ rozhodol a usporiadal vzájomné
vzťahy v rozpore s už právoplatne priznaným právom (Exekučným titulom 1 a Exekučným titulom 2) a

nerešpektovanie princípu res iudicata neodôvodnil v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky
a navyše aj v priamom rozpore s účelom a významom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čím porušil princíp právnej istoty ako aj princíp res
iudicata.
Ďalej žalovaný namietal, že súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ sa v rozpore s ust. § 53 ods.

12 Občianskeho zákonníka nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu, a teda s akou skutočnou
omeškanou sumou bol žalobca ako dlžník v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v omeškaní,
resp. či môže táto podmienka spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa a zároveň rozhodol v priamom rozpore s kogentným ust. § 53 ods. 9 OZ, keďže aplikované
podmienky súdu pre zosplatnenie pohľadávky sú v jeho priamom rozpore.

Ohľadom priznaného primeraného finančného zadosťučinenia žalovaný v 1. rade uviedol, že obdobne
ako aj odôvodnenie v iných výrokoch rozsudku je nepreskúmateľné a arbitrárne. Súd prvej inštancie
žiadnym spôsobom neuviedol, aké spotrebiteľské práva mali byť porušené, a to osobitne s ohľadom na
skutočnosť, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky vo výroku I. súd odôvodnil ako hypotetickú, a teda k
porušeniu práva ani nemuselo dôjsť, čo s ohľadom na celkovú nepreskúmateľnosť rozsudku ani nie je

možné zistiť. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000,- eur „voľnou úvahou“
možno rovnako považovať za svojvoľný a nepreskúmateľný záver. Žalobca si môže len domýšľať, čo
viedlo súd k názoru, že výška 2.000,- eur je v tomto prípade primeraná, keďže ani len nevykonal žiadne
posúdenie vzájomných práv a povinností a konkrétne ani neoznačil, aké spotrebiteľské práva mali byť v
skutočnostiporušené.Taktiežžalovanýv1.radenamietal,ženiejevovzťahuktakémutonárokupasívne

vecne legitimovaný, nakoľko nie je osobou, ktorá za uvádzané porušenie spotrebiteľských práv žalobcu
zodpovedá. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by žalobcovi mala vzniknúť konaním žalovaného
v 1. rade akákoľvek ujma a ani neboli porušené žiadne žalobcove spotrebiteľské práva a preto nebola
naplnená hypotéza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa – žalovaný v 1. rade
totiž nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcu, ako to vyžaduje zákonodarca v predmetnom

ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nárok žalobcu
na primerané finančné zadosťučinenie je zjavne nedôvodný.
Vo vzťahu k určeniu neprijateľnej zmluvnej podmienky v úverovej zmluve žalovaný v 1. rade ďalej
namietal, že pre takéto určenie neboli splnené základné procesné podmienky. V zmysle Zmluvy bolzmluvnou stranou okrem právneho predchodcu žalovaného 1/ a žalobcu aj spoludlžník – v tom čase
manžel žalobkyne. Samotné rozhodnutie o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky sa musí už podľa
povahy veci vzťahovať na všetky zmluvné strany. Súd napriek jeho povinnosti skúmať aktívnu a pasívnu

vecnú legitimáciu ex offo, si túto povinnosť nesplnil, nakoľko vo veci rozhodol bez účasti spoludlžníka,
čím nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym procesným postupom porušil právo žalovaného
v 1. rade na spravodlivý súdny proces, keďže v prípade nesplnenia základnej procesnej podmienky –
aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie – je povinnosťou súdu žalobu zamietnuť bez ďalšieho skúmania
skutkového stavu veci.

Podľa žalovaného v 1. rade ak strana podá nedôvodnú žalobu hoc aj v postavení spotrebiteľa, v žiadnom
prípade nemožno túto skutočnosť považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd nemal
priznať nárok na náhradu trov konania úspešnej protistrane. Aplikácia ust. § 257 CSP je prípustná len
vo výnimočných prípadoch, musí byť súdom náležite odôvodnená, čo v prejednávanom prípade nie
je splnené. Podľa názoru žalovaného v 1. rade bol nesprávnym samotný proces rozhodovania súdu,
nakoľko súd je povinný spoľahlivo zistiť, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné

nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP. Súd sa vôbec nevysporiadal s aplikáciou §
257 CSP, nakoľko vychádzal výlučne z postavenia žalobcu ako spotrebiteľa. Na základe uvedeného je
podľa názoru žalovaného v 1. rade nutné právne uzavrieť, že nebola splnená ani jedna zo zákonných
podmienok pre postup podľa § 257 CSP a predmetné rozhodnutie je v tejto časti zjavne svojvoľné.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom

rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP v spojení s ust. § 390 písm. a) a b) CSP ho
zmenil tak, že zamietne žalobu žalobkyne v celom rozsahu a prizná žalovanému v 1. rade nárok na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. K odvolaniu podala vyjadrenie žalobkyňa. Okrem iného sa stotožnila s testom podrobenia prijateľnosti

zmluvných podmienok v Úverovej zmluve zo strany súdu prvej inštancie. Keby pôvodný veriteľ
nepredložilzmluvusneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkami,tentosporbyneexistoval.Podľažalobkyne
je žalovaný v 1. rade profesionálny úžerník s množstvom právnikov, korí veriteľa chránia a s množstvom
obchodníkov,ktorívmeneveriteľarozširujúmedzispotrebiteľovklamstváapraktizujenasvojichklientov/
spotrebiteľov nekalé obchodné praktiky. Žalovaný v 1. rade doposiaľ nepredložil Vyhlásenie veriteľa

o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorý sa má navrhnúť výkon záložného práva. Zdôraznila,
že má záujem o splatenie veriteľom poskytnutého úveru, ale jedine v súlade s platnou právnou úpravou.
Považuje naďalej konanie žalovaného za klamlivé, za nekorektné, zavadzajúce a hrubo odporujúce
dobrým mravom.

8. V odvolacej replike žalovaný v 1. rade uviedol, že trvá na podanom odvolaní a v celom rozsahu sa
ho pridržiava. Obsah vyjadrenia žalobkyne považuje za osočujúci bez akejkoľvek individualizácie na
prejednávaný prípad.

9. V odvolacej duplike žalobkyňa zotrvala a zopakovala svoje tvrdenia z jej vyjadrenia k odvolaniu

žalovaného v 1. rade.

10. V podaní zo dňa 31.10.2024 žalobkyňa požiadala, aby je boli obratom upresnené a dôkazmi
preukázané základné vecné identifikačné údaje pohľadávky veriteľa s presnou čiastkou reálne
poskytnutého úveru a presnou celkovou výškou jej doterajších finančných plnení v prospech veriteľa.

Uviedla, že odôvodnenú, matematicky aj logicky, oprávnenú a zákonnú dlžnú čiastku chce splácať
v prospech veriteľa v pravidelných mesačných splátkach po 250,- eur mesačne, počnúc najbližším
termínom až do jej celkového splatenia.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného v 1. rade bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok
I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o určenie neprijateľných
zmluvných podmienok, výrok II. o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj súvisiaci
výrok IV. o trovách konania. Keďže výrok III., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá nebol
odvolanímnapadnutý,nebolpretovodvolacomkonanípredmetompreskúmavaniaaakotakýnadobudol

právoplatnosť.

14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo7/2010).

15. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

16. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

17. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

18. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné zmluvné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

19. V tomto spore sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovanému v 1. rade
zdržať sa úkonov smerujúcich k realizácii výkonu záložného práva podľa Úverovej zmluvy č. XXXXXXXX

zo dňa 4.7.2008 zo Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam v obci C. D., katastrálne územie C. D. podľa
listov vlastníctva č. XXX B. G. XXXX, zdržať sa úkonov smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby
nehnuteľností v obci C. D., katastrálne územie C. D. podľa listov vlastníctva č. XXX B. G. XXXX. Ďalej
žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že právne úkony žalovaného v 1. rade smerujúce k realizácii výkonu
záložného práva zo Záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam v obci C. D., katastrálne územie C. D. podľa

listu vlastníctva č. XXX B. G. XXXX sú neplatné, právne úkony žalovaného l smerujúce k realizácii
dobrovoľnej dražby nehnuteľností v obci C. D., katastrálne územie C. D. podľa listu vlastníctva č. XXX
B. G. XXXX sú neplatné. Taktiež žalobkyňa žiadala určiť, že zmluvné podmienky dojednané medzi
žalobcom a žalovaným l podľa: Úverová zmluvy č. XXXXXXXX zo dňa 4.7.2008 za neplatné a Úverová
zmluva č. XXXXXXXX zo dňa 4.7.2008 podpísaná medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná.

Napokon žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že žalovaný v 1. rade má nárok na plnenie od žalobcu za úver
podľa: Úverová zmluva č. XXXXXXXX zo dňa 4.7.2008 vo výške reálne požičanej istiny rovnej 66.313
eur, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000,- eur voči žalovanému v 1.
rade.

20. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 19Csp/8/2018-344 z 03.03.2020 o podanej žalobe rozhodol tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal obom žalovaným vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

21. Na základe podaného odvolania žalobkyne, tunajší odvolací súd uznesením č.k. 22CoCsp/34/2020

z 28.06.2022 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Okrem iného odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť posúdiť ex offo, či zmluvná podmienka,
podľa ktorej sa žalobcovia v 1. a 2. rade dohodli so žalovaným na možnosti využiť právo veriteľa
upravené v § 565 Občianskeho zákonníka (a ktorej dôsledkom je zároveň aj možnosť následnéhovýkonu záložného práva k nehnuteľnosti, ktorá je zároveň podľa vyjadrenia žalobkyne jej obydlím), sa
má považovať za nekalú podmienku podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

22. Súd prvej inštancie po opätovnom preskúmaní veci I. výrokom odvolaním napadaného rozsudku
určil, že ustanovenia Úverovej zmluvy č. XXXXXXX/XXX uzavretej dňa 04.07.2008 medzi právnym
predchodcom žalovaného v 1. rade (Wüstenrot stavebná sporiteľňa a.s.) a žalobkyňou a F. A. C., nar.
XX.XX.XXXX uvedené v článku V. Omeškanie poberateľa úveru a zmluvná pokuta bod 2. a 3. v znení:

„2. Ak poberateľ úveru v stanovených termínoch mešká so zaplatením dvoch splátok medziúveru,
stavebného úveru podľa článku II. tejto zmluvy, respektíve vkladu na sporiteľský účet alebo nezaplatí
niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je stavebná sporiteľňa
oprávnená: a./ v prípade ešte nedočerpaného úveru obmedziť alebo úplne zastaviť jeho čerpanie; b./
požadovať okamžité splatenie úveru.
3. Stavebná sporiteľňa má právo žiadať okamžité splatenie úveru v prípadoch uvedených v § 11 ods. 2

VOP, ako aj v prípade porušenia podmienok dohodnutých v článku III. a IV. tejto zmluvy a ak poberateľ
úveru neuhradí zmluvnú pokutu podľa bodu 7. tohto článku.“, sú neprijateľné zmluvné podmienky.

23. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že 04.07.2008 žalobkyňa so svojím
bývalýmmanželomF.A.C.uzavrelasprávnympredchodcomžalovanéhov1.rade(Wüstenrotstavebná

sporiteľňa a.s.) Úverovú zmluvu č. XXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie stavebného úveru
s cieľovou sumou 2.000.000,- Sk pri úrokovej sadzbe 6,39 % ročne. V zmysle Úverovej zmluvy sa
po splnení všetkých podmienok pridelenia cieľovej sumy v § 8 Všeobecných obchodných podmienok
pre stavebné sporenie Flexibil (VOP) medziúver pretransformuje na nevypovedateľný stavebný úver vo
výške rozdielu medzi zostatkom dlžnej sumy medziúveru a nasporenou sumou na sporiteľskom účte,

s úrokovou sadzbou 5 % ročne.

24. Žalobkyňa a jej bývalý manžel ako dlžníci boli pri uzatváraní Úverovej zmluvy v postavení
spotrebiteľov a žalovaný v 1. rade v postavení dodávateľa. Spotrebiteľský status žalobkyne vyplýva z
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

25. Za účelom zabezpečenia pohľadávky z Úverovej zmluvy uzavrel právny predchodca žalovaného v
1. rade ako záložný veriteľ so žalobkyňou a jej bývalým manželom F. A. C. ako záložnými dlžníkmi dňa
04.07.2008 Záložňu zmluvu podľa § 151a - 151m Občianskeho zákonníka (OZ), predmetom ktorej bolo
zriadenie záložného práva záložným veriteľom na zabezpečenie pohľadávky s príslušenstvom vrátane

zmluvnej pokuty z Úverovej zmluvy č. 1 Zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXX. Záložné právo
sa zriadilo na nehnuteľný majetok - rozostavaný rodinný dom spolu s vlastníckym podielom vo výške
1/1 F. A. C. a A. B. C. nachádzajúci sa podľa listu vlastníctva č. XXX a podľa geometrického plánu č.
X/XXXX zo dňa 14.1.2008 v obci C. D. v katastrálnom území C. D. na parcele č. XXXX/XXX, ako aj
parcely registra H. evidované na katastrálnej mape a podľa geometrického plánu č. X/XXXX a to parcela

č. XXXX/X o výmere 382 m2, druh pozemku záhrady, parcela č. XXXX/XXX o výmere 85 m2, druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/X o výmere 515 m2, druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria s tým, že v čase uzavretia zmluvy je cena záložného majetku 2.200.000,- Sk.

26. Záložná zmluva má typickú formulárovú podobu, pripravil ju právny predchodca žalovaného v 1. rade

a obsahuje klauzulu, že v prípade neplnenia akýkoľvek podmienok dohodnutých v Úverovej zmluve zo
strany dlžníka a požadovania okamžitého splatenia úveru zo strany veriteľa, môže záložný veriteľ začať
výkon záložného práva bez súdneho procesu, t.j. predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe.

27. Pre nesplácanie úveru právny predchodca žalovaného v 1. rade listom zo dňa 28.12.2012 požiadal

žalobkyňu o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 58.970,- eur. Na základe listu zo dňa
20.08.2013 oznámil právny predchodca žalovaného v 1. rade žalobkyni začatie realizácie zmluvného
záložného práva s tým, že začína s výkonom záložného práva na uspokojenie pohľadávky, ktorá ku
dňu 20.8.2013 predstavuje istinu vo výške 58.970,02 eura, riadny úrok vo výške 6,39 % ročne z tejto
sumy od 29.12.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 29.12.2012

do zaplatenia. V tomto liste zároveň oznámil žalobkyni, že spôsobom výkonu záložného práva bude
predaj zálohu na dobrovoľnej dražbe, ku ktorej pristúpi v lehote 30 dní od doručenia tohto oznámenia,
ak dlh neuhradí. Listom zo dňa 04.01.2018 vyzval žalovaný v 2. rade ako dražobník žalobkyňu na
umožnenie vykonania ohodnotenia založenej nehnuteľnosti a oznámil jej termín znaleckej obhliadky29.01.2018 o 10.00 hod. Podľa oznámenia o dražbe zn. XXX/XXXX žalovaného v 2. rade bol stanovený
termín dobrovoľnej dražby predmetných založených nehnuteľností na dátum 25.05.2018. Krajský súd
v Prešove uznesením zo dňa 10.5.2018 č.k. 19Co/59/2018-76 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým

obom žalovaným uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na základe Záložnej
zmluvyzodňa04.07.2008,akozabezpečenieÚverovejzmluvyč.XXXXXXXX/XXXXzodňa04.07.2008.

28.Okolnostiprejednávanejvecisútaké,žežalobkyňaajejbývalýmanželsivzalistavebnýúver,poskytli
vtedy rozostavaný rodinný dom patriaci do ich bezpodielového spoluvlastníctva ako záloh, splácali

úver, až kým sa nedostali do finančnej krízy, žalobkyňa bola na materskej dovolenke, manžel prišiel o
príjem z podnikania a porušili zmluvu v časti o splácaní úverov. Žalovaný v 1 . rade trvá na dôsledkoch
zosplatnenia a na výkone dobrovoľnej dražby, založený rodinný dom je obydlie pre žalobkyňu. Vyššie
uvedené okolnosti sa posudzujú v rámci ex ante preventívneho vyhodnotenia primeranosti dobrovoľnej
dražby zo strany súdu.

29. Nemali by byť žiadne pochybnosti o pohľadávke žalovaného v 1. rade voči žalobkyni. Dobrovoľná
dražba je pritom jeden zo zákonných spôsobov výkonu záložného práva. Niet žiadnych pochybností ani
v tom, že žalobkyňa a jej bývalý manžel ako dlžníci porušili zmluvné povinnosti v časti splácania úverov.
Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom, že neexistujú žiadne obmedzenia výkonu záložného
právadobrovoľnoudražbou.Ajtaksilnéprávo,akýmnepochybnezáložnéprávoje,môžeprijehovýkone

čeliť obmedzeniu vo svetle princípov súkromného práva.

30. Dobrovoľná dražba má predstavovať akési krajné riešenie. Je totiž dôležité, že záložné právo až do
úplného uspokojenia pohľadávky nezanikne, pohľadávka je krytá mimoriadne silným zabezpečovacím
prostriedkom, narastá príslušenstvo pohľadávky, a to spravidla sankcie. Preto nie je v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné pripraviť záložcu o jeho obydlie, ak existujú iné možnosti uspokojenia tejto
pohľadávky. Proporcionalita, primeranosť zásahu do základných práv znamená, že možno zasiahnuť
do práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné, ak za daných okolností nie je možné
dosiahnuť legitímny cieľ inak a pri dodržaní princípov demokratickej spoločnosti.

31. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom ex offo posudzoval zmluvné podmienky,
ktorými si právny predchodca žalovaného 1/ ako veriteľ a žalobkyňa a jej vtedajší manžel F. A. C.,
nar. XX.XX.XXXX ako dlžníci dohodli možnosť využiť právo veriteľa upravené v § 565 Občianskeho
zákonníka z hľadiska, či ide o nekalé zmluvné podmienky v zmysle Smernice 93/13/EHS.

32. Podľa Článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

33. V rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 75/2015 Tarcau proti banka Comerciala

Intesa San Paolo Romania z 19.11.2015, Súdny dvor dospel k záveru, že Smernica Rady 93/2013
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa môže použiť na zmluvu
o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou
a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná
spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí

s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah.

34. Žalovaný v 1. rade v odvolaní namietal, že neprijateľnosťou zmluvných podmienok v Úverovej
zmluve č. XXXXXXX/XXX zo dňa 04.07.2008 sa zaoberal už Okresný súd Prešov v rámci právoplatne
skončených konaní sp.zn. 11C/129/2014 a 28C/129/2014. Žalovaný v 1. rade považoval právoplatné

rozhodnutia v týchto konaniach za vyslovenie právneho názoru súdu, že nárok z Úverovej zmluvy zo
dňa 04.07.2008 nevyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorým je súd povinný sa riadiť.

35. Odvolací súd nesúhlasí s uvedenou odvolacou námietkou žalovaného v 1. rade a má za to, že súd
prvej inštancie postupoval správne, keď poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-421/14 zo dňa

26.01.2017, podľa ktorého v prípade existencie jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, ktorých
prípadne nekalá povaha ešte nebola preskúmaná počas predchádzajúceho súdneho preskúmania
spornejzmluvy,ktorésaskončilovydanímrozhodnutiasprávnousilourozhodnutejveci,samáSmernica
93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý pravidelne rozhoduje v sporoch spotrebiteľovv rámci incidenčnej námietky, má povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo ex offo hneď
ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel ich prípadne
nekalú povahu.

36. Povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok je
odôvodnená povahou a významom verejného záujmu, ktorý je základom ochrany, ktorú smernica 93/13
priznáva spotrebiteľom, takže účinné preskúmanie prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako
to vyžaduje smernica 93/13, nemožno zaručiť, ak by sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala na

súdne rozhodnutia, v ktorých sa takéto preskúmanie neuvádza (rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja
Banco, C-600/19, EU:C:2022:394, bod 50).

37. Taktiež odvolací súd odkazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora vo veci C-178/23 z 07.11.2024,
podľa ktorého článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, zásadou efektivity

a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že: vnútroštátnemu
súdu neukladá povinnosť preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok zmluvy uzatvorenej medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, pokiaľ tieto podmienky už boli preskúmané iným
vnútroštátnym súdom, ktorého rozhodnutie má právnu silu rozhodnutej veci, a to aj vtedy, ak pred
týmto prvým súdom spotrebiteľ nebol zastúpený advokátom, nezúčastnil sa na pojednávaní a nevyužil

opravnýprostriedok,ktorýmalkdispozícii,zapredpokladu,žetotorozhodnutiebolospotrebiteľoviriadne
doručené s uvedením opravných prostriedkov, ktoré má k dispozícii, a že neexistujú iné osobitné dôvody
súvisiace s priebehom tohto konania, ako je napríklad nedostatok odôvodnenia uvedeného rozhodnutia,
ktoré by mohli spotrebiteľovi brániť v účinnom výkone jeho procesných práv alebo ho účinne od tohto
výkonu odradiť.

38. Z odôvodnení rozsudkov vydaných vo veciach sp.zn. 11C/129/2014 a 28C/129/2014 vyplýva,
že súdy odpovedali na námietky tykajúce sa existencie neprijateľných zmluvných podmienok
konštatovaniami o neexistencii neprijateľných zmluvných podmienok v Úverovej zmluve zo dňa
04.07.2008 bez toho, aby sa venovali (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k možnosti

veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V rámci konania sp. zn. 11C/129/2014 Okresný súd
Prešov vo svojom rozsudku č.k. 11C/129/2014-103 zo dňa 21.05.2014 len konštatoval že ,,súd
v danom prípade nezistil neprijateľnú zmluvnú podmienku, na základe ktorej by bol uplatňovaný
nárok.“. Na základe podaného odvolania voči tomuto rozsudku Krajský súd Prešov vo svojom
rozsudku 14Co/82/20214-126 zo dňa 18.06.2015 doplnil závery okresného súdu o právne posúdenie

vo vzťahu k prijateľnosti rozhodcovskej doložky, zmluvnej pokuty, resp. že by sa uplatňovali nároky zo
zodpovednosti za omeškania prekračujúce kogentnú právnu úpravu o 25 % ročne. V rámci konania
28C/129/2014 Okresný súd Prešov v rozsudku 28C/129/2014-158 zo dňa 30.11.2015 konštatoval
že: ,,na podporu právnej argumentácie súd len uvádza, že preskúmal úverovú zmluvu a podmienky,
ktoré žiadala navrhovateľka vyhlásiť ako neprijateľné, a zistil, že zmluva neobsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky.“ Na základe podaného odvolania voči tomuto rozsudku Krajský súd Prešov vo
svojom rozsudku 14Co/82/20214-126 zo dňa 18.06.2015 doplnil závery súdu prvej inštancie vo vzťahu
k námietke žalobkyne, že inštitút dobrovoľnej dražby a jeho právna úprava v Slovenskej republike má
odporovať princípom práva Európskej únie o konštatovanie, že ustanovenia Smernice Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom

zmysle, že im neodporuje vnútroštátna úprava umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných
podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný
majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol na zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná úprava prakticky
neznemožňuje alebo nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznala táto smernica, čo overiť
prináleží vnútroštátnemu súdu.

39. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že s poukazom na vyššie
spomínanú judikatúru Súdneho dvora je možné ex offo preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky, aj
keď už boli predmetom preskúmania v skoršom konaní, keď v konaní žalovaný nepreukázal, že zmluvné
podmienky tykajúce sa predčasnej splatnosti úveru boli individuálne dojednané. Ex offo preskúmanie

sa týka takých neprijateľných podmienok, ktoré boli podľa právoplatných rozhodnutí preskúmané, ale
nie vo výroku súdu, ktorý by prípadne zamietol žalobu spotrebiteľa o určenie ich neprijateľnosti, ak sa
aplikáciou týchto zmluvných podmienok môžu aplikovať následné zmluvné ustanovenia umožňujúce
predaj nehnuteľnosti založenej pre prípad zosplatnenia dlhu v dobrovoľnej dražbe.40. Porušenie povinnosti spotrebiteľa zaplatiť včas splátku úveru je síce vážnym porušením zmluvnej
povinnosti, no nesplnenie si tejto povinnosti nemôže byť „in genere“ bez ďalšieho rozhodujúcim prvkom

na skúmanie prijateľnosti, resp. neprijateľnosti dohody o predčasnej splatnosti.

41.SprávnesúdprvejinštanciezohľadnilzáverrozsudkuSúdnehodvoravoveciC-421/14z26.01.2017,
podľa ktorého pokiaľ ide o posúdenie vnútroštátnym súdom prípadnej nekalej povahy podmienky
týkajúcej sa splatnosti celého dlhu z dôvodu neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého

obdobia, je úlohou tohto súdu preskúmať, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti
celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu
podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne
závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či táto možnosť predstavuje odchýlku od
právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či
vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto

podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.

42. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2023 vo
veci SP, CI/Všeobecná úverová banka a. s., C-598/2, podľa ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1,
článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa majú
vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej
povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje
proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto
klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo

strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a
dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca
alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly predajom rodinného
obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.

43. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora správne súd prvej inštancie
vykonal súdny prieskum nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v Úverovej zmluve,
v čl. V. Omeškanie poberateľa úveru v bodoch 2. a 3 a zistil, že táto nezohľadňuje proporcionalitu
možnostipriznanejdodávateľoviuplatniťprávo,ktorémuvyplývaztejtoklauzuly.Zohľadnilpritomčlánok
3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka § 53 ods. 1, 2, 3 a 5

Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posúdeniu prijateľnosti a individuálneho dojednania zmluvnej
podmienky, v ktorej si účastníci dohodli možnosť využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka.
Uvedená klauzula umožňuje veriteľovi zosplatniť dlh v dôsledku nezaplatenia dvoch splátok úveru alebo
hoci len jedinej splátky napriek upomienke a uplynutiu doby dlhšej ako 3 mesiace, bez ohľadu aká je
výška týchto splátok v pomere k výške už zaplatených splátok, resp. zostatku dlhu. Paušálne tak toto

právo dopadá na všetky prípady, aj také, kedy je výška nezaplatených splátok neporovnateľná voči
výške už zaplatených splátok. Teda aj pri nepodstatnom nesplnení tejto povinnosti, ktoré z hľadiska doby
splácania úveru a jeho výšky nie je možné považovať za závažné.

44. Žalovaný v 1. rade namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu,

a teda s akou skutočnou sumou bola žalobkyňa ako dlžník v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru v omeškaní. K tomuto odvolací súd uvádza, že právny predchodca žalovaného v 1. rade v Žiadosti
o okamžité splatenie úveru zo dňa 28.12.2012 vyčíslil iba zostatok úveru vo výške 58.970,02 eura,
bez poskytnutia ďalších informácií o výške splátok, s ktorými bola žalobkyňa v omeškaním v čase
zosplatnenia úveru, s akou skutočnou sumou bola žalobkyňa v 1. rade v omeškaní. Žalovaný v 1.

rade ako nástupca veriteľa v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol žiadne okolnosti
súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako
výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy.

45. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného tykajúcej sa nedostatku procesnej legitimácie na

strane žalobkyne na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu, že v tomto konaní chýba
ďalší účastník Úverovej zmluvy, jej spoludlžník, odvolací súd prisvedčuje, že je pravdou, že účastníkom
Úverovej zmluvy z 04.09.208 bol aj F. A. C., t.j. manžel žalobkyne. Pre tento konkrétny prípad však
nie je potrebné, aby bol účastníkom konania, nakoľko nejde o procesné nerozlučné alebo nútenéspoločenstvo. V tomto prípade nejde o klasickú určovaciu žalobu v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP,
ale ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany
svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch.

Súd prvej inštancie bola oprávnený v zmysle § 298 CSP vysloviť aj bez návrhu, že určitá zmluvná
podmienka je neprijateľná.

46. Podľa § 298 v spojení s § 295 CSP je súd povinný i bez návrhu skúmať neprijateľnosť zmluvných
podmienok uvedených v zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou

zmluvou. A to nielen tých, na ktorých spočíva uplatnený nárok, ale všetkých ostatných podmienok
spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou,
na tento účel aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz a vykonať ho, výslovne uviesť vo výroku
znenie zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných
dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, ak dospel k záveru o jej neprijateľnosti. Tieto
ustanovenia predstavujú v Civilnom sporovom poriadku odôvodnenú výnimku z dispozičného princípu a

z princípu ne ultra petitum. Tak to bolo aj v prejednávanom spore, keď vyslovil neprijateľnosť zmluvných
podmienok, ktoré spôsobili zoplatnenie dlhu z úveru a jeho následné uplatnenie, ako aj umožnili
pokračovať vo výkone dobrovoľnej dražby.

47. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej

národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov

jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

48. V prejednávanom spore je predmetom konania aj nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa
upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie
je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda
nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k
takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

49. „Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej
stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ,
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,

t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej

výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom navšetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019).

50. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej výške
3.000,- eur titulom úspešného uplatnenia (bránenia) svojich spotrebiteľských práv v tomto spore
o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.

51. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané

splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Tvrdenie žalobkyne o úspechu v základnom konaní bolo preukázané vyslovením neprijateľnosti
zmluvných podmienok vo výroku I. odvolaním napadaného rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré
spôsobili zoplatnenie dlhu z úveru a jeho následné uplatnenie, ako aj umožnili pokračovať vo výkone
dobrovoľnej dražby. Bol tak naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného v 1. rade právo na primerané finančné

zadosťučinenie

52. Odvolací súd uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že najprv musí byť v jednom
súdnom konaní spotrebiteľ úspešný a až následne ako úspešný si môže uplatniť právo na primerané
finančné zadosťučinenie. Zo žiadneho právneho predpisu teda nevyplýva, že by malo ísť až o následné

konanie. Naopak, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, a preto si
uplatňuje finančné zadosťučinenie, v prípade úspechu toto priznané bude a v prípade nepreukázania
tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa musí byť zákonite aj tento nárok zamietnutý.

53. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má

plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania
plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neprijateľnosti zmluvných podmienok
(ako v prejednávanej veci), a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu
s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre
ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil

voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

54. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí
na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky
skutočnosti, ktoré viedli žalobkyňu - spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď súd prvej inštancie považoval za adekvátnu a
primeranú výšku finančného zadosťučinenia v sume 2.000,- eur. Je zrejmé, že žalobkyňa s prihliadnutím
na postoj žalovaného v 1. rade, ktorý v tomto súdnom konaní spochybňoval dôvodnosť podanej žaloby,
bola dlhodobo nedôvodne vystavená stavu právnej neistoty.

55. Pri dôvodnosti uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia, vzal odvolací súd
do úvahy nielen tú skutočnosť, že neprijateľná zmluvná podmienka, neplatná v zmysle ust. § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka, je spôsobilá negatívne zasiahnuť do majetkovej sféry spotrebiteľa a
potenciálne ohroziť jeho sociálny či rodinný život, ale zohľadnil aj postoj žalobkyne - spotrebiteľa, ktorá
sa aj napriek jej postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k dodávateľovi rozhodla brániť svoje

spotrebiteľské práva a prispela tak k dosiahnutiu vyššej kvality života, mysliac pri tom na to, že vďaka
žalobkyni vyšlo najavo, že dodávateľ uzatvára formulárové zmluvy o úvere so spotrebiteľmi, v rámci
ktorých používa zmluvnú podmienku v totožnom, neprijateľnom znení. Je na mieste, aby spotrebitelia
poukazovali na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

56. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 2.000,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol, odvolací súd považuje túto sumu za primeranú
a zodpovedajúcu okolnostiam tohto prípadu. Cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je
okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na
upustenie od porušovania spotrebiteľských práv, a to uložená suma 2.000,- eur predstavuje.

57. Skutočnosť, že Úverovú zmluvu s neprijateľnými zmluvnými podmienkami žalovaný v 1. rade
nekoncipoval, nezbavuje žalovaného v 1. rade zodpovednosti za porušenie svojich zákonných
povinností. Domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ voči porušiteľovi(dané základným konaním) a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalovaný
v 1. rade môže fakticky vykonávať práva pôvodného veriteľa z Úverovej zmluvy a domáhať sa zaplatenia
pohľadávky z nej. Je teda subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenia z úveru. Ak žalovaný v 1. rade

na jednej strane je subjektom, ktorý je oprávnený na plnenie voči dlžníkovi, tak na druhej strane ostáva
jehovecnálegitimáciazachovanáajvprípade,akžalobatýkajúcasaspotrebiteľskejzmluvysmerujevoči
nemu ako žalovanému. Nadobudnutie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom, je rizikom, že
v súdnom konaní budú zmluvné podmienky, postupy veriteľov podrobené skúmaniu súdom a v prípade
zistenia porušenia právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa budú voči zodpovednej

osobe vyvodené následky a uložené sankcie predpokladané zákonom.

58. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

59. Odvolací súd zástava názor, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov

podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv
na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva
povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP. V žiadnom spore sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce
ustanovenie § 257 CSP sa jej nedotkne.

60. Zákon upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za
zavinenieprirozhodovaníonáhradetrovkonania,atovpodobeust.§257CSP.Civilnýsporovýporiadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

61. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže

spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym
pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva
na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru,
že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je

na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.

62. Odvolací súd preskúmal a opätovne zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru,
že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 257
CSP. Správne súd prvej inštancie prihliadol, že napriek svojmu postaveniu slabšej zmluvnej strany vo

vzťahu k dodávateľovi sa žalobkyňa rozhodla brániť svoje spotrebiteľské práva s cieľom zachrániť svoje
obydlie, pričom vyšlo najavo, že právny predchodca žalovaného v 1. rade používa neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Už samo osebe, ak v spotrebiteľskom spore boli určené neprijateľné zmluvné podmienky,
predstavuje to dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý je dôvodné náhradu trov konania nepriznať.
Uloženie povinnosti nahradiť trovy konania by mohlo negatívnym spôsobom ovplyvniť sociálnu a

finančnú sféru žalobkyne a ohroziť jej schopnosť uspokojovať jej základné životné potreby. Na druhej
strane, pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade ako nebankovej spoločnosti, ktorej predmetom podnikania
je odkupovanie pohľadávok, jeho majetková sféra nebude použitím tohto výnimočného zákonného
ustanovenia výrazne dotknutá. Všetky vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie
záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikáciu ust. § 257 CSP

63. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a rovnako aj
vo výroku IV. o trovách konania, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

64. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §

255 ods. 1 CSP. Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania patrí úspešnej žalobkyni. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že tejto v priebehu
odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto jej ich náhrada nebola priznaná (čl.
4 ods. 2 v spojení s čl. 17 CSP). Procesne neúspešný žalovaný v 1. rade nárok na náhradu trovodvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

65. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).