Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120331387
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6120331387.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu

JUDr. Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D.
XXX/X, E., zastúpenej Mgr. Dagmar Huťanovou, advokátkou, Haburská 7, Bratislava - mestská časť
Ružinov,IČO:54548047,protižalovanému:A.F.C.,nar.XX.XX.XXXX,G.H.G.XXX/XX,I.,zastúpený:
VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, Bratislava - mestská časť Petržalka,
IČO: 50 217 020, o zaplatenie 45.241,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 19C/12/2021-562 zo dňa 17. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudok (druhým v poradí) Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný
má nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil
s poukazom na § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 a § 451 ods. 1, 2, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“) a § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP a ust. § 1 písm. a/, § 2 ods. 1 zákona
č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej

ľudskej choroby COVID - 19 v justícii a ktorých sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie, ktoré podrobne uviedol v rozhodnutí
a na základe neho zistil nasledovný skutkový stav. Zo zhodných prednesov strán sporu mal preukázané,
že žalobkyňa a žalovaný boli v minulosti partneri, neskôr manželia. Počas ich spolužitia žalovaný
nadobudol výlučné vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo I. E.. Išlo o starší rodinný dom, ktorý si vyžadoval
rekonštrukciu. Strany sporu sa napokon rozhodli pre jeho zbúranie a výstavbu novej nehnuteľnosti.

Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala zaplatenia peňažných prostriedkov v sume 45.241,60 eur,
ktoré mala žalovanému poskytnúť. Tento nárok žalobkyňa v žalobe definovala ako pôžičku poskytnutú
žalovanému za účelom investovania do nehnuteľnosti vo I. E., ktorú pôžičku jej mal žalovaný vrátiť
tak, že buď na žalobkyňu prepíše polovicu nehnuteľnosti alebo jej ju vráti po tom, ako ho žalobkyňa
na vrátenie peňazí vyzve. Vzhľadom k tomu, že súd nemal preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke
medzi stranami sporu, nárok žalobkyne uplatňovaný v tomto konaní posúdil ako bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného s tým, že v danom prípade ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia

plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Takéto právne posúdenie uplatňovaného nároku vyplýva už
z predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd v uznesení
č. k. 11Co/25/2023. Je ustálené súdnou praxou (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
16. 10. 2019, sp. zn. 2Co/181/2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 03. 06. 2020, sp.zn. 3Co/139/2019, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. 06. 2019, sp. zn. 25Co/201/2018),
že plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, môžu byť aj investície vynaložené na cudziu vec,
ak právny dôvod pre ich vynaloženie existoval a dodatočne odpadol. Taký prípad môže nastať

napr. splnením rozväzovacej podmienky odstúpením od zmluvy alebo zrušením zmluvy. Ukončenie
partnerského spolužitia sporových strán môže byť tiež rozväzovacou podmienkou pre dohodu strán
sporu o investovaní jedného z partnerov do nehnuteľnosti vo vlastníctve druhého z partnerov. V prípade
zhodnotenia investíciami vykonanými jedným z partnerov do nehnuteľnosti vo vlastníctve druhého
partnera ide o zhodnocovanie na základe právneho dôvodu (týmto je vzájomné spolužitie, vytváranie

spoločného domova a pod.). K vzniku bezdôvodného obohatenia dochádza až v okamihu, keď tento
právny dôvod stratil svoje účinky (odpadol). Poukázal na rozsudok Krajský súd v Trnave zo dňa 18. 06.
2019, sp. zn. 25Co/201/2018, z ktorého citoval.

3. S poukazom na žalovaným vznesenú námietku premlčania sa súd prvej inštancie v prvom rade
zaoberal dôvodnosťou tejto námietky. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovanému poskytovala peňažné

prostriedky vo výške 45.241,60 eur. Právnym dôvodom poskytovania finančných prostriedkov zo strany
žalobkyne žalovanému bol ich partnerský (manželský) vzťah, ktorý odpadol najneskôr potom, ako došlo
k ukončeniu spolužitia strán sporu a odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti v júni 2018 (vyplýva
zo správy ÚPSVaR Pezinok, pracovisko Senec zo dňa 18. 02. 2019 – č. l. 249 spisu - žalobkyňa uviedla,
že so žalovaným nevedie spoločnú domácnosť od júna 2018, kedy sa odsťahovala k svojej matke).

Žalobkyňa v konaní tvrdila, že sa so žalovaným dohodli, že v prípade, ak jej vzťah so žalovaným nevyjde
a rozídu sa, ňou poskytnuté peňažné prostriedky sa jej mali vrátiť tak, že žalovaný na ňu prepíše polovicu
nehnuteľnosti, alebo jej žalovaný peniaze vráti po tom, ako ho o uvedené žalobkyňa požiada. Tvrdenia
žalobkyne ohľadom pôžičky v konaní preukázané neboli. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa
najneskôr po odchode zo spoločnej domácnosti musela dospieť k záveru, že žalovaný na ňu vlastnícke

právo k nehnuteľnosti neprevedie. Ak teda žalobkyňa spoločnú domácnosť opustila v júni 2018, týmto
okamihomzačalaplynúťajpremlčaciadobanauplatnenienárokunazaplateniepeňažnýchprostriedkov,
ktoré mala žalobkyňa žalovanému poskytnúť. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu
v tomto spore návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 26. 06. 2020, podaným na Okresný
súd Banská Bystrica dňa 29. 06. 2024. Lex corona vymedzuje dve obdobia, počas ktorých neplynuli

(spočívali) lehoty na uplatnenie alebo bránenie práva, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo
zániku práva. V zmysle ust. § 1 písm. a) tohto zákona išlo o obdobie od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020
a podľa § 8 písm. a) tohto zákona o obdobie od 19. 01. 2021 do 28. 02. 2021. Na prejednávaný spor je
aplikovateľné ustanovenie o neplynutí lehôt v prvom z uvedených období, čo znamená, že celkovo sa
plynutie premlčacej lehoty predĺžilo o 35 dní. Na uplatnenie svojho nároku mala žalobkyňa od júna 2018

lehotu 2 rokov a 35 dní. Pretože žalobkyňa podala žalobu dňa 26. 06. 2020, je nutné konštatovať, že
žalobu podala včas, pred uplynutím premlčacej doby. Právne posúdenie podania žaloby pred uplynutím
premlčacej doby vyplýva aj z uznesenia odvolacieho súdu č. k. 11Co/25/2023, ktorým je súd prvej
inštancie v tomto konaní viazaný.

4. Žalobkyňa sa voči žalovanému v tomto konaní domáhala zaplatenia sumy vo výške spolu
45.241,60 eur. Z tejto sumy mala časť vo výške 7.667,80 eur zodpovedajúca sume 231.000,-
Sk predstavovať peňažné prostriedky, ktoré rodičia žalobkyne žalobkyni darovali a tieto odovzdali
žalovanému. Predložené doklady o vykonaní výberov z účtu preukázali, že otec žalobkyne - neb. J. G.
skutočnevobdobíodr.2002dor.2004vybralzosvojhoúčtuprostriedkyvsumespolu141.000,-Sk.Bolo

zároveň preukázané, že matka žalobkyne B. G. dňa 26. 07. 2000 vložila na účet č. 2615002095 vedený
v K. E., L. sumu vo výške 90.000,- eur, čo spolu činí sumu 7.667,80 eur. Táto suma zodpovedá vyčísleniu
nároku žalobkyne v podanej žalobe. Žalobkyňa však podľa názoru súdu nepreukázala, že tieto peňažné
prostriedky boli žalovanému skutočne odovzdané a že boli použité na zhodnotenie nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalovaného. Okrem tvrdenia žalobkyne a jej matky, ktorá nevedela uviesť ani jeden konkrétny

dátum, okolnosti či sumu, ktorá mala byť žalovanému odovzdaná, tvrdenia žalobkyne o odovzdaní
peňazí žalovanému nepreukazuje žiaden iný dôkaz. Len samotné vykonanie výberov z účtu otcom
žalobkyne nepreukazuje, že otec žalobkyne mal žalovanému jednotlivé sumy odovzdať. Suma vo výške
90.000,-Skbolapodľadokladuovkladehotovostinaúčetzodňa26.07.2000vloženámatkoužalobkyne
na účet č. 2615002095 vedený v K. E., L.. Hoci žalobkyňa vykonanie tohto hotovostného vkladu

preukázala, nepreukázala, že sa jednalo o účet patriaci žalovanému a nepreukázala ani to, že žalovaný
mal tieto peniaze z účtu vybrať a investovať ich do zhodnotenia nehnuteľnosti. Poskytnutie finančných
prostriedkov s tým, že mali byť použité ako investícia do nehnuteľnosti žalovaného nepreukazuje ani
rukou napísaná poznámka „na nábytok do bytu“, ktorá je uvedená len na fotokópii dokladu o vkladehotovosti a nie je ani zrejmé, kto a kedy sem túto poznámku dopísal. Za situácie, že žalovaný poskytnutie
peňažných prostriedkov zo strany žalobkyne, resp. jej rodičov popiera a za absencie ďalších dôkazov,
ktoré by toto tvrdenie žalobkyne preukázali, súr prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa odovzdanie

peňazí žalovanému nepreukázala. Tvrdenia o odovzdaní peňažných prostriedkov žalovanému síce
uvádzali aj svedkyne B. G., M. N. a B. J., ich vyjadrenia súd prvej inštancie vzhľadom na ich rodinný a
priateľský vzťah so žalobkyňou nepovažoval za objektívne. K tomuto záveru súd dospel aj vzhľadom k
tomu, že považoval tvrdenia žalobkyne, ako aj týchto svedkýň o uzavretí zmlúv o pôžičke za vymyslené a
vykonštruované, pričom tieto svedkyne súdu predložili čestné vyhlásenia, v ktorých uvedenú skutočnosť

potvrdili. Celý konštrukt údajnej zmluvy o pôžičke s tým, že žalobkyňa má v prípade, že jej vzťah so
žalovaným stroskotá, žalovaného vyzvať na vrátenie peňazí a on jej ich má po tejto výzve vrátiť, súd
považuje za príliš zložitý. Tiež nie je vôbec zrejmé, ako malo „vyzvanie na vrátenie peňazí“ prebehnúť
a ani to, akým spôsobom mali byť peniaze vrátené. Z tvrdení žalobkyne ale ani svedkov tiež vôbec
nevyplýva, kedy, za akých okolností, za prítomnosti ktorých osôb sa žalobkyňa a žalovaný mali na
pôžičkách dojednať. Za celkom nelogické súd považuje takéto dojednanie práve pre prípad rozchodu,

keď už z tej samotnej skutočnosti, že strany sporu sa rozídu, je viac ako pravdepodobné, že ich vzťahy
sa zhoršia, a preto nie je možné predpokladať, že žalovaný bude žalobkyni dobrovoľne poskytovať
peňažné plnenie, ktoré ani nie je jednoznačne definované. Žalovaný pritom tieto tvrdenia žalobkyne
považoval od začiatku sporu za klamstvo a pokiaľ ide o svedkyne N. a J., naviac tvrdil, že pred týmito
svedkyňami otázky financií ani nepreberal, pre neho to boli cudzí ľudia. Súd dospel k záveru, že pokiaľ

mienilažalobkyňažalovanémunejaképeňažnéprostriedkyskutočnepožičať,mohlatakurobiťpodstatne
jednoduchšou a najmä preukázateľnejšou formou, čím by jej práva na zaplatenie súm, o ktorých tvrdí,
že ich mala žalovanému poskytnúť, boli jednoznačnejšie preukázané.

5. Záver súdu o nepreukázaní odovzdania peňažných prostriedkov žalovanému platí aj pre ďalšiu časť

nároku, ktorého sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala, a to nároku na zaplatenie sumy vo výške
4.170,- eur, ktorá mala byť v zmysle jej tvrdení opäť odovzdaná žalovanému. Z dokladu o preplatenie
súkromnéhošekuč.00384259vystavenéhoČeskoslovenskouobchodnoubankou,a.s.dňa31.08.2010
síce vyplýva zaúčtovanie sumy vo výške 4.170,- eur na ťarchu účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX s názvom
ELVOD a.s., z tohto dokladu však vôbec nevyplýva, že suma uvedená na šeku mala byť žalovanému

odovzdaná. Aj v tomto prípade je na fotokópii listiny rukou napísaný text „prevzal osobne od mamy p.
C. F.“, čo bez ďalších dôkazov nepreukazuje, že žalovaný uvedenú sumu naozaj prevzal.

6.Ďalšiučasťnárokužalobkynetvorilnároknazaplateniepeňažnýchprostriedkov,ktorémalažalobkyňa
žalovanému previesť na jeho účet č. XXXXXXXXXX vedený v K. E., L. v období od novembra do

decembra 2006. Prevod týchto peňažných prostriedkov súd považoval za preukázaný z výpisov, ktoré
žalobkyňa predložila. Súd dodáva, že žalovaný prijatie sumy vo výške spolu 690.000,- Sk nepoprel. Z
vykonaného dokazovania však podľa názoru súdu nevyplynulo, že žalovaný sa mal prijatím tejto sumy
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. K platbám zo dňa 22. 11. 2006 a 24. 11. 2006 je síce uvedená
poznámka „dom“, nie je však možné uzavrieť, že tieto peniaze boli na zhodnotenie nehnuteľnosti

žalovaného použité. Žalovaný súdu predložil množstvo výpisov z účtov a ich sumarizácii a v konaní tvrdil,
že peňažné prostriedky, ktoré mu žalovaná poskytla, boli investované do jej podnikania. Toto tvrdenie
súd považoval za preukázané, keď z výpisu z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX vedeného v K. E., L.
vyplynulo, že žalovaný v nasledujúcich mesiacoch vykonal v prospech účtu č. XXXXXXXXXX vedeného
v K. E., L. patriaceho spoločnosti Slovakia Incoming, s.r.o., neskôr podnikajúcej pod obchodným menom

BEAUTY DANUBE s.r.o. úhrady s popismi „na platby do SKinco“, „na platby do BeaDa“ alebo „na
odvody do BeaDa“. Tvrdenia žalovaného o vykonaní úhrad v prospech tejto spoločnosti potvrdzujú
aj výpisy z účtu tejto spoločnosti, z ktorých vyplývajú platby z účtov žalovaného v prospech tejto
spoločnosti v celkovej sume 632.000,- Sk (viď body 35. a 44. odôvodnenia). Zároveň z ďalších výpisov z
účtov predložených žalovaným bolo preukázané, že žalovaný poukazoval aj ďalšie finančné prostriedky

priamo na účty žalobkyne. V tomto smere súd považoval za nedôvodnú námietku žalobkyne o tom, že
finančné prostriedky žalovaný poskytoval spoločnosti BEAUTY DANUBE s.r.o., teda subjektu odlišnému
od žalobkyne. Z dokazovania v tomto konaní totiž jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa v minulosti
podnikala a toto podnikanie úspešné nebolo. Pokiaľ žalovaný z prostriedkov, ktoré mal od žalobkyne
k dispozícii, jej podnikanie podporil, je zrejmé, že tieto prostriedky nemohol použiť na investovanie do

svojej nehnuteľnosti a nemohol sa tak na úkor žalobkyne obohatiť. Podľa názoru súdu prvej inštancie
nebolo nutné analyzovať, ktorá zo strán sporu toto neúspešné podnikanie podporovala. Je jednoznačne
preukázané, že tak žalobkyňa ako aj žalovaný sa na podnikaní finančne podieľali a je potrebné
pripomenúť, že žalobkyňa a žalovaný boli manželia. Napriek tomu, že mali zrušené bezpodielovéspoluvlastníctvo manželov, je zrejmé, že spolu žili, vychovávali dve deti a uhrádzali aj náklady, ktoré im v
súvislosti so vzájomným spolužitím vznikali. Žalobkyňa na pojednávaní sama uviedla, že so žalovaným
boli dohodnutí, že ona nakupovala potraviny, drogériu a oblečenie a žalovaný nakupoval veci na dom.

Tieto jej tvrdenia potvrdzujú aj výpisy z účtu, ktoré žalobkyňa predložila. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že má
veľa mesačných nákladov, a to do výšky 4.000,- eur, čo len potvrdzuje tú skutočnosť, že strany sporu
veľkú časť finančných prostriedkov priebežne míňali a spotrebovávali. Súd mal z výsluchu svedkyne B.
G. preukázané, že táto stranám sporu pomáhala so starostlivosťou o deti a uhrádzaním ich potrieb, táto
skutočnosť je však vo vzťahu k uplatnenému nároku bezvýznamná. V konaní bolo preukázané, že na

stavbe domu sa čiastočne podieľal aj otec žalobkyne. Pre toto konanie je však nutné uviesť, že žiadnu
pomoc zo strany rodičov žalobkyne vo vzťahu k žalovanému súd v tomto konaní nemohol zohľadniť ako
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, pretože nešlo o pomoc na úkor žalobkyne.

7. Sumy vo výške 10.500,- eur sa žalobkyňa domáhala s poukazom na prevod, ktorý mala vykonať dňa
06.12.2011zúčtuč.XXXXXXXXXX/XXXXnaúčetč.XXXXXXXXXX/XXXX.Prijatietejtosumyžalovaný

nepoprel, avšak nesúhlasil s tým, že malo ísť o pôžičku. Opakovane v konaní poukazoval na partnerský
vzťah strán sporu, ako aj tú skutočnosť, že aj z tejto sumy strany sporu uhrádzali spoločné potreby a
potreby ich detí. Tvrdil, že keď peniaze potrebovala žalobkyňa, tiež jej ich poskytol. Z označenia platby
s názvom „PSS“ by sa mohlo zdať, že išlo o splátku niektorého z úverov Prvej stavebnej sporiteľne, a.s.,
pričom je zrejmé, že strany sporu počas ich spolužitia úvery z finančných inštitúcií čerpali. Z dokazovania

však nie je možné jednoznačne ustáliť, na čo konkrétne tieto prostriedky boli použité a akým spôsobom
došlo k ich spotrebovaniu. Žalobkyňa v konaní preukázala, že na účty žalovaného vložila peňažné
prostriedky, na druhej strane však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rovnako žalovaný pravidelne
posielal peniaze na účty žalovanej ako aj spoločnosti, prostredníctvom ktorej žalovaná podnikala a
peniaze poskytoval žalovanej aj v hotovosti. Strany sporu boli manželia a je celkom logické, že spolu

hospodárili a spoločne uhrádzali náklady, ktoré im počas spolužitia vznikali.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 10. 04. 2024 žalobkyňa súdu predložila
ďalšie výpisy z účtov, ktoré mali preukazovať ďalšie peňažné sumy zaslané na účet žalovaného. Tieto
výpisy z účtu (v spise na č. l. 459 - 462) sú však nekompletné a sčasti aj nečitateľné. Výpis z účtu č.

XXXXXXXXXX (Tatra banka, a.s.) obsahuje len prvú stranu. Na č. l. 460 je výpis z účtu, na ktorom nie
je čitateľný ani názov ani číslo účtu. Na č. l. 461 je 2. strana výpisu z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX
majiteľa A. F. C., nie je z neho však zrejmé, čo má tento účet preukazovať. Podľa výpisu z účtu č.
XXXXXXXXXX majiteľa A. F. C. (na č. l. 462) bola na tento účet dňa 08. 04. 2004 zaslaná suma 16.500,-
Sk s popisom platby „dolariky LaMonika“. Suma 16.500,- Sk je podčiarknutá. Hoci žalobkyňa tieto výpisy

predložila, neuviedla k nim žiadne tvrdenia o tom, akým spôsobom mali byť tieto peňažné prostriedky
žalovaným použité. Bez ďalšieho preto aj s poukazom na spolužitie strán sporu nie je možné dospieť k
záveru, že tieto prostriedky tvorili bezdôvodné obohatenie žalovaného.

9. Za dôležité považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobkyňa napriek skutočnosti, že na

investície do nehnuteľnosti žalovaného poukazovala, v konaní nepreukázala ani jednu konkrétnu
investíciu, ktorou mala byť nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného zhodnotená. Žalobkyňa a aj v konaní
vypočutí svedkovia uvádzali, že žalovanému mali byť opakovane poskytnuté peňažné prostriedky „na
kuchyňu“, avšak sama žalobkyňa sa v konaní vyjadrila v tom smere, že tá kuchyňa stále vybudovaná
nie je. Toto tvrdenie žalobkyne len potvrdzuje obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že aj finančné

prostriedky, ktoré mu boli zo strany žalobkyne poskytnuté, napokon ako investícia do nehnuteľnosti
použité neboli, ale boli spotrebované zrejme na niečo celkom iné.

10. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednacou zásadou,
v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória

procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť
skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§
132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.
j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,

nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i tú stranu, ktorá síce
navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkaznébremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že
súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov a ani na základe dôkazov, ktoré

súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. V prejednávanom spore žalobkyňa
síce tvrdila, že žalovanému požičala peňažné prostriedky v sume minimálne 45.241,60 eur, teda
uniesla povinnosť tvrdenia, túto skutočnosť však v konaní nepreukázala, čo znamená, že vo vzťahu k
uvádzaným tvrdeniam neuniesla dôkazné bremeno. Žalobe žalobkyne nebolo možné vyhovieť, pretože
žalobkyňa nepreukázala svoj nárok ani titulom zmluvy o pôžičke so žalovaným a nepreukázala ani vznik

bezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného.Žalobužalobkynepretosúdvcelomrozsahuzamietol.

11. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol
plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu (100 %). Dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania súd nezistil, takéto
žalobkyňa ani neuvádzala.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov podľa ustanovení § 365
ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“) t. j. z dôvodov, že :
i/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ii/ konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, iii/ súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a iv/ rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.

13. V úvode popísala genézu sporu a poukázala na v poradí prvé rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré

bolo uznesením odvolacieho súdu zrušené a vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok
považuje za nesprávny nakoľko súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania, ktoré preukazovalo
skutkové tvrdenia žalovanej vyvodil nesprávne závery o nedôvodnosti žaloby, nesprávne vyhodnotil
vykonané dokazovanie, ktoré bezdôvodne považoval za neobjektívne, jednostranne a v neprospech
žalobkyne porušil zásadu sudcovskej koncentrácie, čím porušil práva žalobkyne a princíp zakotvujúci,

že strany sporu majú v konaní rovné postavenie (čl. 6 ods. 1 CSP), svoje závery neodôvodnil riadnym
a zákonným spôsobom.

14. Súd prvej inštancie v súlade s názorom odvolacieho súdu správne vyhodnotil, že nárok žalobkyne
nie je premlčaný (po tom, čo z tohto dôvodu došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku odvolacím súdom),

súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že žalobkyňa resp. rodičia žalobkyne peňažné
prostriedky žalovanému neodovzdali na zhodnotenie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, súd prvej
inštancie svojvoľne a bez náležitého zdôvodnenia vyhodnotil vykonané dokazovanie za tendenčné
a dospel k nesprávnemu záveru o tom, že sa žalovaný na úkor žalobkyne neobohatil a dospel k
nesprávnemu záveru o tom, že žalovaný vrátil poskytnuté finančné prostriedky žalobkyni.

15. Žalobkyňa uviedla, že so žalovaným boli partnermi, tvorili pár od roku 2000, v roku 2002 sa im
narodilo prvé spoločné dieťa a v roku 2004 druhé. Partnerský vzťah medzi nimi začal a trval v čase,
kedy žalobkyňa síce už dlhodobo netvorila pár so svojim bývalým manželom, avšak ich manželstvo ešte
nebolo rozvedené. Manželstvo so žalovaným uzatvorili až dňa 08. 09. 2007. Z dôvodu založenia rodiny,

ako aj zlepšenia komfortu bývania sa spoločne dohodli na kúpe staršieho rodinného domu s pozemkom
(bližšie špecifikovaný v žalobe) s tým, že tento rodinný dom zrekonštruujú a prispôsobia si ho tak, aby
v ňom spoločne bývali a budovali zázemie pre svoje deti a rodinu (v tom čase jedno spoločné dieťa).
Rodinný dom nadobudol do výlučného vlastníctva žalovaný, a to len z dôvodu, že v tom čase bola
ešte žalobkyňa vydatá za predchádzajúceho manžela. Kúpu rodinného domu s pozemkom prevažne

financovala ona. Zároveň medzi stranami bolo dohodnuté, že po rozvode manželstva žalobkyne s
vtedajším manželom dôjde k férovému usporiadaniu vzťahov medzi nimi a žalovaný na žalobkyňu
prepíšepolovicunehnuteľností,resp.vprípaderozchodužalobkynifinančnéprostriedkyvráti.Žalobkyňa
všetky finančné prostriedky, ktoré mala a ktoré získala (aj darom, aj predajom nehnuteľností, aj svojimi
zárobkami), investovala do stavby rodinného domu, resp. do svojej rodiny, detí a manžela. Rodinný dom

sa nakoniec nerekonštruoval, ale realizovala sa úplne nová stavba rodinného domu, čo bolo v konaní
nesporné.Nespornýmjetakistoajskutočnosť,žestavbarodinnéhodomusivyžadovalanemaléfinančné
prostriedky už za účelom potreby kúpy kompletného stavebného materiálu na stavbu nového rodinného
domu. I z tohto dôvodu je záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní investícii do rodinného domu nastrane žalobkyne zjavne nesprávny, v rozpore s vykonaným dokazovaním. Organizáciu stavby ako aj
finančné prostriedky vynakladané na stavbu „držal“ v rukách výlučne žalovaný, ktorému žalobkyňa v
tomto smere a v tom čase bezbreho verila. Výlučne žalovaný rozhodoval o stavbe rodinného domu a

použitých financiách a prácach, nákupe stavebného materiálu a podobne.

16. Žalobkyňa poskytla žalovanému finančné prostriedky, ktoré jej daroval jej nebohý otec (J. G.) v
rokoch 2002 - 2004, t. j. v čase budovania stavby rodinného domu, a to v sume minimálne vo výške spolu
141.000,- Sk, konkrétne: sumy 10.000,- Sk, 20.000,- Sk, 18.000,- Sk a 15.000,- Sk, 10.000,- Sk, 10.000,-

Sk, 30.000,- Sk a 13.000,- Sk, ktoré vybral zo svojho bankového účtu. Jednalo sa tak preukázateľne o
minimálne sumu 141.000,- Sk (4.680,50 eur), ktorú otec žalobkyne postupne v rokoch 2002 až 2004
vyberal zo svojho bankového účtu a daroval ich žalobkyni za účelom stavby rodinného domu. Tieto
finančné prostriedky boli poskytnuté dávané do rúk priamo žalovanému na účel stavby rodinného domu,
a to práve z dôvodu, že žalovaný stavbu domu zabezpečoval. O tom, že peniaze minimálne v tejto sume
boli odovzdané žalovanému na stavbu rodinného domu, svedčí svedecká výpoveď matky žalobkyne,

ktorá potvrdila sumu vyše 200.000,- Sk v období rokov 2002 až 2004 odovzdanú otcom žalobkyne
priamo do rúk žalovanému. Konajúci súd nepochopiteľne spochybnil svedectvo matky žalovanej z
dôvodu, že cit.: „mimochodom nevedela uviesť ani jeden konkrétny dátum, okolnosti či sumu.“ Je
pravdou, že si matka žalobkyne nepamätala konkrétne sumy a dátumy odovzdania peňazí, avšak toto
práve svedčí o tom, že na výsluchu vypovedala absolútne spontánne a pravdivo. Navyše sa jednalo

o obdobie okolo 20 rokov dozadu (2002 - 2004) a pani B. G. je ročník 1946, t. j. vo veku 78 rokov
nemožno od nej skutočne vyžadovať a ani očakávať, aby si pamätala presné sumy, či dátumy. Práve,
ak by si tieto dátumy a sumy presne pamätala s ohľadom na jej vek, by sa mohlo javiť, že jej výpoveď
nebola objektívna, resp. že bola ako svedkyňa vopred oboznamovaná s konkrétnymi okolnosťami
prejednávanejveciaotomakopresnemávypovedať.Svedkyňanaopaksohľadomnajejvekprirodzene

a pravdivo vypovedala o tom, že všetky finančné prostriedky, ktoré poskytovali dcére spolu s jej otcom,
boli odovzdávané práve do rúk žalovanému, ktorý ich mal použiť na stavbu spoločného rodinného domu
pre dcéru a vnúčatká. Svedkyňa navyše uviedla, resp. potvrdila tvrdenie žalobkyne, že sa jednalo o
omnoho vyššie sumy, než tie ktoré žalobkyňa z dôvodov dôkaznej núdze požaduje svojou žalobou od
žalovaného, in concreto sumu okolo 400. 000,- Sk od otca žalobkyne a sumu okolo 300.000,- Sk od

svedkyne, matky žalobkyne. Svedkyňa zároveň potvrdila, že finančné prostriedky dávala žalovanému
priamo do jeho rúk, a to v obálke. Zároveň potvrdila aj nespornú skutočnosť, že žalovaný bol viackrát
nezamestnaný a boli časy kedy riadne nezarábal. I z uvedených dôvodov preukázateľne nemal dostatok
finančných prostriedkov na uskutočnenie celej stavby rodinného domu a táto bola vo väčšej miere
spolufinancovaná žalobkyňou aj prostredníctvom peňažných darov od jej rodičov.

17. Čo sa týka sumy, ktorú poskytla matka žalobkyne žalovanému a ktorá je aj predmetom tejto žaloby,
jednalo sa o sumu 4.170,- eur. Tieto finančné prostriedky boli preukázateľne matke žalobkyne vyplatené
zo strany Československej obchodnej banky, a.s. dňa 31. 08. 2010 (doklad o preplatení súkromného
šeku č. XXXXXXXX vystaveného Československou obchodnou bankou, a.s. dňa 31. 08. 2010, dôkaz

č. l. 18 súdneho spisu). Tieto finančné prostriedky prevzal od matky žalobkyne žalovaný, o čom svedčí
aj zápis na predmetnom dokumente, t. j. zápis, ktorý uvádza, že tieto finančné prostriedky prevzal od
matky p. C. F.. Súd prvej inštancie opätovne aj v tomto smere nepochopiteľne a jednostranne vyvodil
záveronepreukázaníposkytnutiatýchtofinančnýchprostriedkovžalovanému,čojevpríkromrozporeso
skutočnosťou, ktorá z tohto dôkazu vyplýva a ktorá bola od počiatku tvrdená a preukázaná svedeckými

výpoveďami, t. j. že matka poskytla do rúk žalovanému sumu vo výške 4.170,- eur. Tieto finančné
prostriedky matka žalobkyne dala žalovanému, aby žalobkyni zabezpečil a uhradil v rodinnom dome
realizáciu kuchyne, ktorá do tej doby nebola ešte v rodinnom dome spravená a žalobkyňa napríklad
umývala riady v bidete v provizórnej kuchyni, ktorá bola namieste, kde mala byť kúpeľňa (o čom
svedčí fotodokumentácia rodinného domu založená v súdnom spise, č. l. 246 a nasl.). Žalovaný napriek

prísľubu zabezpečenia realizácie kuchyne v rodinnom dome, po ktorej žalobkyňa dlhé roky túžila, túto
nerealizoval a finančné prostriedky minul na kúpu polystyrénov na zateplenie rodinného domu a iné.

18. O poskytnutí finančných prostriedkov matkou žalobkyne svedčí navyše aj emailová komunikácia
založená v súdnom spise (č. l. 276 a nasl. súdneho spisu). V emaile zo dňa 07. 02. 2010 adresovaného

matkou žalobkyne sestre žalovaného, matka žalobkyne opisuje nielen poskytovanie finančných
prostriedkov na stavbu rodinného domu z jej strany, ale aj rozhodné skutočnosti, t. j. (i) že žalovaný bol
viackrát nezamestnaný a bol živený žalobkyňou, (ii) v akom stave bol rodinný dom (zahádzaný vecami
žalovaného), (iii) že matka žalobkyne na stavbu domu dala svoje celoživotné úspory, (iv) že sa žalovanývyhrážal ešte aj vlastným deťom, (v) že deťom neprispel a ani darčeky k sviatkom či k Vianociam im
nekúpil (vi) o tom, že žalobkyňa prispievala minimálne rovnako na spoločnú domácnosť, (vii) o tom ako
sa žalobkyňa starala o deti ako aj o žalovaného, (viii) o tom, kde a na čo žalovaný míňal peniaze, ktoré

boli určené na stavbu rodinného domu, (ix) o tom, že aj vlastné deti ho považujú za klamára. Navyše pre
dokreslenie povahy a osobnosti žalovaného, uvedomujúc si procesné následky, predložila odvolaciemu
súdu obľúbené a žalovaným využívané „excelovské tabuľky“ v ktorých si podrobne viedol napríklad aj
evidenciu svojich internetových „priateliek.“

19. Žalobkyňa vo svojom odvolaní prezentovala názor, že finančné prostriedky v sume 690.000,-
Sk nemožno považovať za vrátené žalobkyni, keď boli poukázané v prospech právnickej osoby
(spoločnosti BEAUTY DANUBE s.r.o.) na jej účet. Zároveň v čase údajného vracania týchto finančných
prostriedkov žalobkyni, v prospech bankového účtu spoločnosti BEAUTY DANUBE s.r.o., ako tvrdí
súd, nebola žalobkyňa ani len jedinou konateľkou tejto spoločnosti, čo preukázateľne vyvracia tieto
tvrdenia konajúceho súdu o vrátení finančných prostriedkov žalobkyni. Navyše prostredníctvom tejto

spoločnosti podnikal práve žalovaný (vtedy nezamestnaný), mal dispozičné právo k bankovému účtu
tejto spoločnosti a kupoval prostredníctvom tejto spoločnosti napríklad materiál na rodinný dom, kde
si uplatňoval DPH. Navyše, v konečnom dôsledku sa žalovaný stal vlastníkom tejto spoločnosti, čo
potvrdzuje uvádzané skutočnosti (t. j. že žalovaný v zásade posielal finančné prostriedky sám sebe).
Vo vzťahu k zaniknutej spoločnosti BEAUTY DANUBE s.r.o. v likvidácii žalobkyňa zároveň uviedla,

že finančné prostriedky, ktoré údajne žalovaný poskytoval tejto spoločnosti, boli poskytované inému
právnemu subjektu ako je žalobkyňa, t. j. nemohlo týmto dôjsť k vráteniu bezdôvodného obohatenia,
ako to neprávne vyvodil konajúci súd. Túto obchodnú spoločnosť od roku 2013 vlastnil žalovaný (od 05.
03. 2013 bol jediným spoločníkom) na účel jeho údajného podnikania, a to až do jej výmazu. Žalobkyňa
mala záujem predmetnú spoločnosť ešte v roku 2007 zrušiť, dokonca dala i výpoveď z obchodných

priestorovprevádzkyspoločnosti,avšaktátobolavzatáspäťžalovanýmzdôvodov,žebolnezamestnaný
a chcel sa o firmu starať, pričom žalobkyňa mohla naďalej pracovať ako sprostredkovateľka produktov
pre zubné ambulancie, čo aj po celý čas robila. Žalovaný, aj napriek výslovnému nesúhlasu žalobkyne,
trvalnaprevádzkespoločnostinaďalej.Tržbytejtospoločnostisinechávalžalovaný.Počashrubejstavby
rodinného domu využíval túto spoločnosť na nákup materiálu bez DPH s argumentom, že to pôjde do

nákladov začínajúcej spoločnosti. Obchodná spoločnosť bola vymazaná z Obchodného registra v roku
2015, keď žalovaný zistil, že už nie je možné, aby bola znova zaregistrovaná ako platca DPH. Následne
žalovaný požadoval, aby bola založená nová obchodná spoločnosť s tým, že žalobkyňa mala následne
zrušiť svoju živnosť. Táto obchodná spoločnosť vykazovala v rokoch 2007 - 2008 celkovú stratu cca len
30.000,- eur. Žalovaný tak v prospech tejto spoločnosti poukazoval finančné prostriedky, ale tieto aj sám

zo spoločnosti „vyťahoval.“

20. Vo vzťahu k spoločnosti ABES, s.r.o., žalobkyňa opätovne zdôraznila, že finančné prostriedky,
ktoré údajne poskytoval tejto spoločnosti, boli poskytované inému právnemu subjektu ako je žalobkyňa.
Táto spoločnosť bola založená v roku 2016. Žalovaný opätovne prostredníctvom tejto spoločnosti

vyvíjal svoju „podnikateľskú činnosť.“ Žalovaný žalobkyňu „opäť“ presvedčil a spoločnosť nadobudla dve
motorové vozidlá s tým, že podnikanie tejto spoločnosti zabezpečí finančné prostriedky na dostavbu
kuchyne v rodinnom dome. V tom čase bola žalobkyňa veľmi frustrovaná, nakoľko fungovanie v kuchyni
rodinného domu bolo skutočne neznesiteľné. Žalovaný naliehal na žalobkyňu takým spôsobom, že
pokiaľ mu neumožní obchodovanie s autami, nikdy kuchyňu mať nebude. Preto žalobkyňa požiadala

svojho najstaršieho syna, aby išiel s ním do Holandska kúpiť tieto vozidlá, nakoľko žalovaný neovláda
cudzie jazyky. Tieto vozidlá má žalovaný dodnes a už nemajú nijakú hodnotu. Následne nakúpil
prostredníctvom tejto spoločnosti slnečné kolektory na rodinný dom, ako i na dom svojho kamaráta,
ktorý mu na oplátku predal o niečo výhodnejšie klimatizáciu do rodinného domu. Tieto položky sú
obsahom aj excelovskej tabuľky, ktorú žalovaný predložil konajúcemu súdu. Žalovaný sa žalobkyni

vyhrážal, a to pred jej synom, že vo firme ABES s.r.o. jej „spraví v účtovníctve taký bordel, že ju
zavrú až sčerná“. Keďže žalovaný všade falšoval podpis žalobkyne, najprv zablokovala žalovanému
všetky prístupy do tejto spoločnosti ako aj dispozíciu s bankovým účtom a na radu známych podala
aj trestné oznámenie. Polícia žalobkyni síce poradila, ako to čo najrýchlejšie môže situáciu vyriešiť,
avšak žalobkyňa nakoniec súhlasila s mediáciou. Vo vzťahu k Dohode o vyriešení sporu mediáciou

uzatvorenou stranami sporu dňa 26. 07. 2019, ktorej predmetom bolo riešenie prevodu obchodnej
spoločnosti ABES s.r.o. a predloženej konajúcemu súdu žalobkyňa uviedla, že žalovaný mal uhradiť
sumu5.000,-eurzaprevodtejtospoločnosti(ABES,s.r.o.)asumu8.000,-eurzamotorovévozidlo,ktoré
táto spoločnosť vlastnila. Uvedené sumy boli poskytnuté len za účelom nadobudnutia tejto spoločnostido vlastníctva žalovaného. Nakoniec však spoločnosť nenadobudol žalovaný, ale na ku notárovi prišiel
s dokumentami, na základe ktorých spoločnosť nadobudol jeho otec, ktorý trpí začínajúcou demenciou
(často nespoznáva ani vnúčatá). Tieto skutočnosti boli žalobkyňou uvedené v jej podaní zo dňa

02. 05. 2024, a z dôvodu výzvy konajúceho súdu na predloženie posledných vyjadrení strán sporu
a predloženie dôkazov s upozornením, že na ostatné už nebude prihliadať. Konajúci súd uvedené
zaznamenal aj v zápisnici o pojednávaní zo dňa 10. 04. 2024: „Pokiaľ sa chcú strany sporu vo veci
vyjadriť, prípadne majú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, tieto predložia, resp. označia do 30.
04. 2024 s tým, že na neskôr predložené vyjadrenia, resp. návrhy nemusí súd prihliadať.“ Žalovaný

sa v súdom uloženej lehote nevyjadril a ani v tejto lehote nepredložil konajúcemu súdu dôkazy na
preukázanie jeho tvrdení. Vyjadroval sa až na ďalšom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 15. 05.
2024 s tým, že ešte konajúcemu súdu na tomto pojednávaní predložil ďalšie dôkazy, a to bankové
výpisy, na ktoré konajúci súd poukazoval vo svojom rozsudku a ktoré podrobne v tomto smere aj
popisoval v odôvodnení rozsudku a vyvodil z nich závery o nedôvodnosti žaloby žalobkyne. Právna
zástupkyňa žalobkyne namietala tento postup žalovaného na pojednávaní, avšak bola zo strany súdu

zahriaknutá so slovami, že žalovaný má právo sa vyjadriť. Žalobkyňa nepopiera práva žalovaného
na vyjadrenie, sa avšak týmto poukazuje na porušenie sudcovskej koncentrácie a zrejmú nerovnosť
strán sporu v konaní uplatnenú konajúcim súdom v neprospech žalobkyne. Konajúci súd namiesto
uplatnenia avizovanej sudcovskej koncentrácie na nasledujúcom pojednávaní a pristúpení k vyhláseniu
rozsudku, naopak ešte prijal dôkazy žalovaného, postavil na nich v zásade celú argumentáciu v

rozsudku o tom, že žalovaný poskytnuté finančné prostriedky žalobkyni údajne vrátil. Toto konanie súdu
nemožno považovať za spravodlivé, neporušujúce zásadu rovnosti strán sporu. Týmto konaním súd
naopak zaťažil svoje rozhodnutie vadou, ktorá mala preukázateľný dôsledok spočívajúci v nesprávnom
rozhodnutí o nedôvodnosti žaloby žalobkyne a jednoznačne konajúci súd pristúpil k porušeniu rovnosti
strán sporu v prospech žalovaného. Za nespravodlivé a jednostranne naladené rozhodnutie súdu možno

považovať aj to, že konajúci súd vzal do úvahy bankové výpisy žalovaného a z nich vyvodil záver, že
žalovaný poukazoval v prospech účtu žalobkyne finančné prostriedky. Naopak poskytovanie finančných
prostriedkovžalobkynenaúčetžalovanéhojednostranneodmietolanevyvodilznichrovnakézáveryako
v prípade žalovaného. Naopak tieto odôvodnil s nasledovným záverom: „Strany sporu boli manželia a
je celkom logické, že spolu hospodárili a spoločne uhrádzali náklady, ktoré im počas spolužitia vznikali.“

Takýto záver nevyvodil z bankových účtov žalovaného. Výpis žalobkyne z roku 2009 – 2018, kde
žalobkyňa zaslala žalovanému sumy v hodnote viac ako 30.000,- eur (+ 10.500,- eur nižšie uvedený úver
zPSS),súdvyhodnotilakoprostriedkyzaslanénaspoločnéhospodárenie,pričomžalobkyňapreukázala
výpismi to, že na dennej báze nakupovala potraviny a uhrádzala bežné výdavky domácnosti, nakupovala
potraviny, drogériu, lieky, hradila výdavky na deti a podobne ale aj skutočnosť, že žalobkyňa poskytla

žalovanému ďalšie finančné prostriedky na dokončenie rodinného domu, v ktorom nebola stále napr.
vybudovaná kuchyňa a bol v neznesiteľnom stave. Žalobkyňa zároveň dodržiavala dohodu a všetky
nespotrebované finančné prostriedky zasielala žalovanému (poprípade si ich bral aj sám) na výdavky
spojené so stavbou rodinného domu. Naopak, prostriedky zaslané od žalovaného na bežné potreby
pre deti alebo narodeninové darčeky, či platby zaslané právnickej osobe, súd neadekvátne vyhodnotil

ako „vrátenie prostriedkov zaslaných žalobkyňou žalovanému na stavbu domu“, čo považuje žalobkyňa
za absurdné. Výpisy predložené žalobkyňou konajúcemu súdu dňa 10. 04. 2024, spolu v sume cca
13.000,-eur,označilsúdzačiastočnenečitateľné,pričomtietobolivrovnakejkvaliteakopredchádzajúce
bankové výpisy žalovaného predložené žalobkyňou a súdom uznané. Súd vyhodnotil, že nie je z výpisu
zrejmé, čo mali preukazovať, pričom je zjavné, že tieto preukazovali, že žalobkyňa všetky prostriedky

z predaného bytu po rozvode s prvým manželom, postupne prevádzala na účet žalovaného za účelom
stavby domu, a nie za účelom nákupu áut, ktoré by z vlastných zdrojov žalovaný ani nemal za čo kúpiť
ako aj na ťažbu kryptomien, ktorú realizoval žalovaný s vidinou zárobku. Tieto finančné prostriedky
poskytované žalobkyňou za účelom stavby, žalovaný napriek nesúhlasu žalobkyne míňal aj na iné veci,
napríklad aj na stretnutia s cudzími ženami zo zoznamiek, s ktorými sa veľmi rád stretával, a o čom

si viedol podrobnú evidenciu v podobe predložených excelovských tabuliek. V tomto smere je nutné
uviesť, že žalovaný bol 2x nezamestnaný a splácal zároveň svoje úvery, ktoré mesačne predstavovali
splátku vyše tisíc eur. Vyvstáva otázka, z čoho žalovaný vracal finančné prostriedky žalobkyni, keď
sám bol zaťažený takouto ťarchou splácania úverov. Úver z PSS vo výške 10.500,- eur žalobkyňa
čerpala na základe dohody so žalovaným, s tým, že pokiaľ budú mať zrušené BSM (k čomu aj došlo -

čo vyplýva z dokazovania ), môžu si vziať samostatne úvery, a to každý zvlášť a rýchlejšie dostavajú
rodinný dom. Túto dohodu žalobkyňa dodržala a dvakrát načerpaný úver z PSS poslala na bankový účet
žalovanému na stavbu domu, a nie na bežné potreby, ktoré popritom sama žalobkyňa zabezpečovala,
čo konajúci súd opätovne úplne bezdôvodne odignoroval a peniaze v takejto vysokej sume považovalza finančné prostriedky poskytnuté žalobkyňou žalovanému na bežný chod domácnosti. Konajúci súd
v odôvodnení Rozsudku uviedol, že: “Žalobkyňa v konaní preukázala, že na účty žalovaného vložila
peňažné prostriedky, na druhej strane však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rovnako žalovaný

pravidelne posielal peniaze na účty žalovanej ako aj spoločnosti, prostredníctvom ktorej žalovaná
podnikala a peniaze poskytoval žalovanej aj v hotovosti.“ Z dokazovania však táto skutočnosť vôbec
nevyplýva. Žalovaný nikdy nedával žalobkyni peniaze v hotovosti, žalovaný nemal pri sebe hotovosť ani
keď išiel s deťmi na zmrzlinu.

21. Záverom je navyše nutné poukázať aj na nesprávnosť výroku o trovách konania, pri ktorom konajúci
súd vôbec nevzal do úvahy úspech žalobkyne v odvolacom konaní, ktoré muselo byť žalobkyňou
iniciované a podané z dôvodu zrejmej a absolútne markantnej chyby konajúceho súdu pri posudzovaní
premlčania nároku žalobkyne. Súd v tomto úplne opomenul, resp. odignoroval, že nárok žalobkyne
bol uplatnený už návrhom na vydanie platobného rozkazu a z dôvodu údajného premlčania súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Za podanie odvolania proti napadnutému rozsudku, bola žalobkyňa zaťažená

úhradou súdneho poplatku vo výške 2.644,- eur, pričom v odvolacom konaní bola v plnom rozsahu
úspešná, keď odvolací súd deklaroval pochybenie na strane súdu prvej inštancie v posúdení a z tohto
dôvodu napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
22. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žalovaný s
odôvodnením odvolania žalobkyne nesúhlasil, výrok, ktorým súd zamietol žalobu a zaviazal žalobkyňu

na úhradu trov konania 100 % považuje za správny, a preto navrhol, aby konajúci súd odvolanie
žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodne podané.

23. V prejednávanej veci sa žalobkyňa voči žalovanému domáha vydania plnenia z bezdôvodného
obohatenia, spočívajúceho v investíciách, ktoré mala údajne vynaložiť zo svojich finančných

prostriedkov a z finančných prostriedkov svojich rodičov na rekonštrukciu domu vo vlastníctve
žalovaného. Podľa tvrdenia žalobkyne mala so žalovaným, s ktorým žili ako manželia, ústne uzavretú
zmluvu o pôžičke, ktorá tkvela v dohode, že žalovaný vráti žalobkyni žalobkyňou poskytnuté finančné
prostriedky v prípade ich rozchodu. Žalovaný úvodom popiera existenciu akejkoľvek zmluvy o pôžičke
či inej dohody, ktorej predmetom malo byť vrátenie akýchkoľvek finančných prostriedkov. Žalobkyňa

žiadnym spôsobom nepreukázala tvrdenie, že sa ústne dohodla so žalovaným na vrátení finančných
prostriedkov/investícií. Takáto dohoda nebola preukázaná objektívnymi výpoveďami svedkov a nie je
možné ju vyvodiť ani z vyjadrenia žalobkyne či žalovaného na pojednávaní pred súdom prvej inštancie.
Žalobkyňa nevedela konkretizovať dátum, kedy mala byť dohoda uzavretá, ale ani jej obsah, kedy a za
akých podmienok a v akej výške mali byť finančné prostriedky/investície žalovaným vrátené.

24. „Investovanie do cudzieho majetku je bežným právom aprobovaným správaním v rámci
občianskoprávnych vzťahoch bez ohľadu na to, či investujúci žije s vlastníkom majetku v jednej
domácnosti, alebo dokonca tvoria spoločnú domácnosť bez inštitucionalizácie v podobe manželstva.
Základným východiskom pre uzavretie takejto dohody je v prípade muža a ženy žijúcich v spoločnej

domácnosti, bežne známa skutočnosť, že zákon nechráni neformálne vzťahy muža a ženy tak ako
manželstvo. V prípade súdneho vymáhania vrátenia investícií, resp. zhodnotenia majetku, je na
investujúcom dôkazné bremeno, t. j. musí v konaní preukázať, kedy presne, na aký účel, v akej výške a
dokohomajetkupeniazeinvestovalakoajexistenciuapresnýobsahdohodyovráteníinvestícií.Jepreto
prípustné a žiaduce, ak investujúci partner myslí na vznik problémov v budúcnosti a predvídavo si svoju

dôkaznú situáciu zabezpečí práve uzavretím zmluvy, prípadne dohody.“ Rozsudok Krajský súd Nitra sp.
zn. 7Co/727/2016. Prvoinštančný súd v zhode s názorom žalovaného dospel k záveru, že žalobkyňa v
prejednávanej veci nepreukázala právny dôvod poskytnutia finančných prostriedkov žalovanému. Pokiaľ
ide o právny dôvod bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 OZ, žalovaný sa stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie, keď ten nemal preukázané tvrdenie žalobkyne o existencii ústnej dohody, ktorej

predmetommalobyťvrátenieinvestíciížalovaným,keďžechýbapísomnádohodaaobjektívnevýpovede
vypočutých svedkov toto tvrdenie žalobkyne nepotvrdzujú. Žalobkyňa teda neuniesla dôkazné bremeno,
ktorým by preukázala existenciu dohody strán, či už v ústnej alebo písomnej forme ohľadne vrátenia
poskytnutia či vrátenia finančných prostriedkov/investícií. Žalovaný má teda z uvedených dôvodov za
to, že v danom prípade ohľadne vložených investícií do domu žalovaného neexistoval právny dôvod.

25. Žalobkyňa v bode 24 a nasl. odvolania namieta nepreukázanie poskytnutia finančných prostriedkov
od rodičov žalobkyne pre žalovaného. Žalovaný v tomto kontexte poukazuje, že otec žalobkyne neb. J.
G. podľa výpisov v období od r. 2002 do r. 2004 vybral zo svojho účtu prostriedky v sume spolu 141.000,-Sk a zároveň že matka žalobkyne B. G. dňa 26. 07. 2000 vložila na účet č. XXXXXXXXXX vedený v K.
E., L. sumu vo výške 90.000,- Sk, čo spolu činí sumu 7.667,80 eur. No žalobkyňa žiadnym spôsobom
nepreukázala, že tieto peňažné prostriedky boli žalovanému skutočne odovzdané (v akejkoľvek forme) a

tieto že mali byť použité na zhodnotenie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný opakovane
uvádza, že ide o účelové konanie žalobkyne v snahe dosiahnuť neoprávnený majetkový prospech,
no žalobkyňa v tomto prípade neuniesla dôkazné bremeno. Okrem tvrdenia žalobkyne a jej matky,
ktorá mimochodom nevedela uviesť ani jeden konkrétny dátum, okolnosti či sumu, ktorá mala byť
žalovanému odovzdaná, tvrdenia žalobkyne o odovzdaní peňazí žalovanému nepreukazuje žiaden iný

dôkaz, len samotné vykonanie výberov z účtu otcom žalobkyne žiadnym spôsobom nepreukazuje, že
otec žalobkyne mal žalovanému jednotlivé sumy odovzdať.

26. Suma vo výške 90.000,- Sk bola podľa dokladu o vklade hotovosti na účet zo dňa 26. 07. 2000
vložená matkou žalobkyne na účet č. XXXXXXXXXX vedený v K. E., L.. Hoci žalobkyňa vykonanie
tohto hotovostného vkladu preukázala, nepreukázala, že sa jednalo o účet patriaci žalovanému a

nepreukázala ani to, že žalovaný mal tieto peniaze z účtu vybrať a investovať ich do zhodnotenia
nehnuteľnosti.

27. Za situácie, že žalovaný poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobkyne, resp. jej rodičov
popieraazaabsencieďalšíchdôkazov,ktorébytototvrdeniežalobkynepreukázali,jenutnékonštatovať,

že žalobkyňa odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému nepreukázala. Tvrdenia o odovzdaní
peňažných prostriedkov žalovanému síce uvádzajú aj svedkyne B. G., M. N. a B. J., no nakoľko
už z výsluchu strán sporu bolo jasné, že svedkovia v rozhodnej dobe nežili so stranami sporu v
spoločnej domácnosti, tak pochopiteľne nemohli mať vedomosť o finančnom hospodárení strán sporu,
a rovnako vzhľadom na ich vzťah k žalobkyni, tak správne prvoinštančný súd v konečnom dôsledku

ich výpovede vyhodnotil ako nedôveryhodné a neobjektívne. Námietky žalobkyne (bod 40 odvolania a
nasl.) o pracovných zaradeniach svedkov a snahe vniesť status ich dôveryhodnosti, sú bezdôvodné a
nemajú oporu v zákone. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 520/16,
z ktorého aj citoval.

28. Na námietku žalobkyne (bod 52 a nasl.) o poukázaní peňažných prostriedkov právnickej osobe
a nie žalobkyni, žalovaný uvádza, že je nesporné, že žalobkynino podnikanie v minulosti úspešné
nebolo a súčasne, že žalovaný poskytoval (podporil) finančne žalobkyňu v jej podnikaní (viď výpisy
z účtu), čím celkom jednoznačne možno vyvrátiť, že finančné prostriedky použil na investovanie do
svojej nehnuteľnosti. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa nevyvinula žiadnu pomoc vo

vzťahu k žalovanému, ktorú by bolo možné označiť ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného,
a to z dôvodu, že nemožno hovoriť o pomoci, ktorá bola poskytnutá na úkor žalobkyne. Žalovaný v
nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne záverom zopakoval, že žalobkyňa aj napriek skutočnosti,
že poukazuje na investície do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, v prebiehajúcom konaní a
rovnako ani v odvolacích námietkach nepreukázala ani jednu konkrétnu investíciu, ktorou mala byť

nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného zhodnotená, teda nekonkretizovala, ktorá suma mala byť na
aký účel použitá a čo sa malo týmito poskytnutými finančnými prostriedkami zhodnocovať. Žalobkyňa a
rovnako aj svedkovia (zo strany žalobkyne) poukazovali na žalovanému opakované poskytnuté peňažné
prostriedky napr. „na kuchyňu“, avšak sama žalobkyňa uviedla, že tá kuchyňa stále vybudovaná nie
je, čím sama žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že aj keby boli zo strany žalobkyne žalovanému

poskytnuté finančné prostriedky, neboli použité ako investícia do nehnuteľnosti tak, ako to namieta
žalobkyňa.

29. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobkyňou, v neprospech

ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

30. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 45.241,60 eur, ako aj
náhrady trov konania. Nárok si uplatnila pôvodne titulom zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie pôvodnerozhodol rozsudkom pre zmeškanie a žalobe vyhovel, následne však rozsudok pre zmeškanie z dôvodu,
že neboli na jeho vydanie splnené zákonné podmienky, zrušil. Svojim v poradí druhým rozhodnutím č. k.
19C/12/2021-364 zo dňa 13. 03. 2023 žalobu zamietol a dospel k názoru, že žalobkyňa nepreukázala

uzavretie zmlúv o pôžičke so žalovaným a jej nárok posudzoval ako bezdôvodné obohatenie, pričom
dospel k názoru, že nárok je premlčaný. O odvolaní žalobkyne rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením
č. k. 11Co/25/2023-432 zo dňa 20. 09. 2023 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil
s právnym posúdením veci ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak nárok nepovažoval

za premlčaný, nakoľko žaloba bola podaná v lehote dvoch rokov. Následne súd prvej inštancie rozhodol
po vykonaní dokazovania napadnutým rozsudkom, ktorým žalobu zamietol a tento rozsudok je v
dôsledku odvolania žalobkyne predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

31. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Ak odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

32. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobkyňou v odvolaní dospel

k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dal súd prvej inštancie odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne, vrátane tých, ktoré žalobkyňa uvádza v
odvolaní. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto

dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k
námietkam uvedeným v odvolaní žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné.

33. Jednou zo základných procesných povinností strany sporu je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje
bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je

predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda, kto a aké tvrdenia má uviesť, sa
odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného
práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia

zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.
34. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré
musiabyťpreukázané),akoajnositeľadôkaznéhobremena.Napovinnosťtvrdenianadväzujepovinnosť

označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého
by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí
poprieť skutkové tvrdenia a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o
tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi

stranami v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje
práva a povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

35. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí
súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V prejednávanej veci sa

žalobkyňa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 45.241,60
eur s príslušenstvom titulom pôžičky finančných prostriedkov na rekonštrukciu rodinného domu, ktoré
mali tvoriť - dar od rodičov žalobkyne v sume 231.000,- Sk (7.667,80 eur), suma celkovo 690.000,- Sk
(22.903,80 eur), ktoré získala predajom bytu v jej výlučnom vlastníctve. Ďalšou sumou pôžičky mali byť
prostriedky v sume 4.170,- eur, ktoré darovali rodičia žalobkyne jej a ktoré odovzdali do rúk žalovaného

a nakoniec suma 10.500,- eur, ktoré previedla na účet žalovaného žalobkyňa 06. 12. 2011. Celkovo teda
mala žalobkyňa požičať žalovaného na rekonštrukciu rodinného domu sumu vo výške 45.241,60 eur
a to titulom ústne uzavretých zmlúv o pôžičke, pričom žalovaný ich mal vrátiť žalobkyni buď prevodom
polovice rodinného domu, alebo ich vrátení potom, ako žalobkyňa o ich vrátenie žalovaného vyzve.36. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie tak, že žalobe vyhovel, a to rozsudkom č.
k. 19C/12/2021-143 zo dňa 08. 11. 2021. Uvedený rozsudok pre zmeškanie súd prvej inštancie zrušil

uznesením č. k. 19C/12/2021-160 zo dňa 15. 12. 2021, a to na návrh žalovaného, ktorý návrh súd
považoval za dôvodný.

37. Po vykonanom dokazovaní následne súd prvej inštancie vydal v poradí druhý rozsudok č. k.
19C/12/2021-364 zo dňa 13. 03. 2023, ktorým žalobu zamietol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že

uzavretie zmlúv o pôžičke žalobkyňa nepreukázala. Právne posúdil vec ako bezdôvodné obohatenie,
a to plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keď súd prvej inštancie v konaní považoval za nesporné,
že právnym dôvodom investovania finančných prostriedkov žalobkyne do nehnuteľnosti vo výlučnom
vlastníctve žalovaného bol partnerský (manželský) vzťah strán sporu a tento dôvod odpadol najneskôr
potom, ako došlo k ukončeniu spolužitia strán sporu a odchodu žalobkyne zo spoločnej domácnosti v
júni 2018, kedy začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na zaplatenie ňou vynaložených

investícií do nehnuteľnosti žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa uplatnila
svoj nárok na súde po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby.
O odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 13. 03. 2023 rozhodol tunajší odvolací
súd uznesením č. k. 11Co/25/2023-432 dňa 20. 09. 2023 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu

za nesprávne, nakoľko nárok žalobkyne nebol premlčaný, keď súd prvej inštancie evidentne vychádzal
z nesprávneho dátumu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu a neprihliadol na neplynutie lehôt
od 25. 03. 2020 do 30. 04. 2020 podľa zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach
v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID – 19 a v justícii a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony.

38. Po vrátení veci súdu prvej inštancie bolo teda predmetom dokazovania investovanie finančných
prostriedkov žalobkyne do rodinného domu vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Zo žalovanej sumy
mala jej časť vo výške 7.667,80 eur pochádzať od rodičov žalobkyne, ktoré jej darovali. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané, že otec žalobkyne

neb. J. G. vybral v rokoch 2002 – 2004 zo svojho účtu spolu sumu 141.000,- Sk a matka žalobkyne
B. G. vložila na účet tam uvedený sumu 90.000,- Sk, čo v prepočte predstavuje sumu 7.667,80
eur, avšak žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že uvedené finančné prostriedky
boli poskytnuté žalovanému na rekonštrukciu domu v jeho vlastníctve. Odvolací súd sa nestotožňuje
s názorom žalobkyne uvedenom v odvolaní, že išlo o tendenčne vyhodnotené dokazovanie súdom

prvej inštancie. Samotná skutočnosť, že otec žalobkyne v uvedenom období vybral zo svojho účtu
peňažné prostriedky, ktoré mal darovať žalobkyni, nepreukazuje, že tieto boli použité na rekonštrukciu
domu vo vlastníctve žalovaného, ale ani tú skutočnosť, že mu boli dané do dispozície. Matka žalobkyne
nevedela uviesť, kedy a akú sumu mala žalovanému odovzdať za účelom rekonštrukcie domu. Za
takejto dôkaznej situácie potom súd prvej inštancie neprihliadol na výpovede svedkýň v priateľskom

vzťahu so žalobkyňou, ktoré neboli osobne pri odovzdaní peňažných prostriedkov, ich výpovede sú
len sprostredkované a potvrdzovali len to, čo im uvádzala žalobkyňa. Ide teda len o sprostredkované
svedectvo, naviac veľmi vágne, všeobecné, bez konkrétneho popisu udalostí, dátumov, súm, ktoré mali
byť odovzdané žalovanému a účelu, na aký mali byť na rekonštrukciu domu použité.

39. K tvrdeniu žalobkyne uvedenom v odvolaní, že matka žalobkyne je vo veku 78 rokov, že sa jednalo
o udalosti spred 20 rokov a teda si nemôže pamätať presné sumy či dátumy, a preto je treba považovať
jej výpoveď za spontánnu a pravdivú, je možné sa stotožniť len čiastočne. Pravdou je, že ide o udalosť,
ktorá sa odohrala pred 20 rokmi a teda plynutie času má vplyv na tú skutočnosť, čo si môže držať
človek v takomto veku v pamäti. To však nič nemení na skutočnosti, že výpoveď matky žalobkyne,

svedkyne, nepotvrdilo skutočnosti tvrdené žalobkyňou do takej miery, aby bolo možné konštatovať, že
uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Uvedenú situáciu však spôsobila samotná žalobkyňa, ak si
bez ďalšieho, pri odovzdaní súm, o akých tvrdí, že boli žalovanému odovzdané, nezabezpečila dôkazy
pre prípad stroskotania ich vzťahu, ktorý mal byť medzníkom ich prípadného vysporiadania. Samotná
skutočnosť, že svedkyňa vypovedala spontánne neznamená, že vypovedá pravdivo.

40. Pokiaľ ide o sumu 4.170,- eur, ktorú mala poskytnúť matka žalobkyne žalovanému, rovnako ako
v predchádzajúcom prípade bolo síce preukázané preplatenie šeku v uvedenej výške ČSOB, a.s. matke
žalobkyne, avšak ani žalobkyňa, ani jej matka nepreukázali ich odovzdanie žalovanému. Na tomnič nemení ani zápis, že uvedené prostriedky prevzal žalovaný, pokiaľ sám nepodpísal ich prevzatie.
Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, že uvedený dôkaz jednoznačne preukazuje
prevzatie týchto peňažných prostriedkov žalovaným. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že uvedené finančné

prostriedky boli určené na zabezpečenie kuchyne do rodinného domu, pričom ich žalovaný na tento
účel nepoužil, čo tvrdí samotná žalobkyňa. Je bez právneho významu poukazovanie na status svedkýň
a matky žalobkyne. Súd prvej inštancie nespochybnil ich pravdivosť z dôvodu, že by sa malo jednať
oosobynedôveryhodné,alezhľadiskaobjektivitypodaniaichvýpovedí,keďnebolosporné,žesvedkyne
sú dlhodobé priateľky žalobkyne a teda samozrejme z toho aj plynie ich snaha svojou výpoveďou

napomôcť výsledku sporu v prospech žalobkyne.

41. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa disponovala s peňažnými
prostriedkami v sume 690.000,- Sk, ktoré získala za predaj bytu v jej výlučnom vlastníctve, a tiež, že
tieto boli pripísané na účet žalovaného postupne v jednotlivých sumách v roku 2006, pričom uvedenú
skutočnosť nepoprel ani žalovaný. Predložil však dôkazy preukazujúce, že minimálne takúto sumu

vložil na účely podnikania žalobkyne, k čomu sa vyjadril podrobne súd prvej inštancie v bode 55
rozsudku, kde poukazuje na množstvo výpisov z účtu žalovaného buď priamo na účet žalobkyne, alebo
na účty spoločností, prostredníctvom ktorých žalobkyňa podnikala. Podstatnou je však tá skutočnosť,
že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný použil uvedené finančné prostriedky na rekonštrukciu
rodinného domu, a tým sa mal voči žalobkyni obohatiť. Tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v jej odvolaní,

týkajúce sa ich spoločného podnikania so žalovaným, považoval odvolací súd za irelevantné vo vzťahu
k predmetu prejednávanej veci.

42. Predloženie vyššie uvedených dôkazov nepreukazuje poskytnutie finančných prostriedkov
žalovanému za účelom rekonštrukcie rodinného domu. V konaní bolo nanajvýš preukázané tvrdenie

žalobkyne, že disponovala finančnými prostriedkami v sume 690.000,- Sk, rovnako tak výbery jej
otca a preplatenie šeku matke žalobkyne bankou. Žalobkyňa však neuniesla dôkazné bremeno
o nej tvrdených skutočnostiach, že finančné prostriedky patriace do jej výlučného vlastníctva, resp.
pochádzajúce od jej rodičov, investovala do rekonštrukcie rodinného domu, resp. že zaplatila stavebný
materiál a stavebné práce na rodinnom dome z jej výlučných finančných prostriedkov. Žalobkyňa

nepredložila žiadne dodacie listy, faktúry, pokladničné doklady a pod., na preukázanie toho, že
svoje finančné prostriedky použila na rekonštrukciu rodinného domu. Rozhodujúcou skutočnosťou
v posudzovanej veci potom bolo, že žalobkyňa vôbec nepreukázala financovanie konkrétneho
stavebného materiálu a konkrétnych stavebných prác na rodinnom dome. Žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno o nej tvrdených skutočnostiach ohľadne investícií do rekonštrukcie stavby, keďže tvrdenia

žalobkyne zostali len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení.

43. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať (odsek 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (odsek 2).

44. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa
na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v § 451
ods. 2 konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Zákon uvádza štyri formy bezdôvodného

obohatenia, a to:
i/ majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu; ide o také plnenie, kde od začiatku nebol
právny dôvod na plnenie, t. z. že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe
ktorej sa spravidla plní; môže nastať vtedy, keď sa účastníci napríklad domnievajú, že uzavreli zmluvu,
hocijuneuzavreli,aleboniektoplnilomylomniekomuinému,sktorýmnebolvzmluvnomvzťahu;takomto

prípade však treba preskúmať, či nedošlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy, ak druhý účastník
plnenie akceptoval a poskytol protiplnenie; takýto postup je možný len vtedy, keď zmluvu možno uzavrieť
v akejkoľvek forme;
ii/ majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy;
kedy je zmluva neplatná, treba posudzovať jednak podľa všeobecných ustanovení o zmluvách (§ 43

a nasl.), jednak podľa ustanovení upravujúcich ten typ zmluvy, o ktorý v danom prípade ide; právny úkon,
resp. zmluva môže byť neplatná z dôvodov obsahových (§ 39) alebo z dôvodov formálnych (§ 40), ale
aj z iných dôvodov (napr. podľa § 37 a 38;.iii/ majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý tu síce spočiatku existoval, ale potom
dodatočne odpadol; takýto prípad môže nastať napríklad splnením rozväzovacej podmienky (§ 36 ods.
2), odstúpením od zmluvy (§ 48) alebo zrušením zmluvy (napr. podľa § 740);

iv/ majetkový prospech získaný z nestatočných zdrojov; ide o prípady, keď bol majetkový prospech
získaný trestnou činnosťou, ale aj majetkový prospech získaný v rozpore s dobrými mravmi.

45. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, vychádzajúc zo zistených skutočností a v súlade
s právnym názorom odvolacieho súdu, že v danom prípade, žalobkyňou uplatneného nároku ide

o ich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť žalovanému ako vlastníkovi
nehnuteľnosti, jej zhodnotením a to vykonaním stavebných úprav na nej žalobkyňou, resp. z jej
výlučných peňažných prostriedkov, pričom z hľadiska možných skutkových podstát bezdôvodného
obohatenia ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že dôvod investovania žalobkyne do rodinného domu mal odpadnúť v júni
2018, kedy prestali strany sporu viesť spoločnú domácnosť a kedy, podľa tvrdenia žalobkyne, malo

dôjsť k vydaniu bezdôvodného obohatenia žalovaným. Správne posúdil nárok žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného z právneho dôvodu, ktorý odpadol a tiež, že nárok premlčaný nie
je.

46. Napokon je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne aj čo sa týka samotného zamietnutia nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Okrem dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia
súdu prvej inštancie týkajúce sa jednotlivých zložiek, ktoré mali v súčte predstavovať bezdôvodné
obohatenie žalovaného popísané vyššie, odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade investícií vynaložených
na cudziu nehnuteľnosť spočíva predmet bezdôvodného obohatenia v rozdiele medzi hodnotou
nehnuteľnosti pred rekonštrukciou, resp. pred stavebnými úpravami a po nich, a nie teda v cene

vynaložených finančných prostriedkov. Obohatený je povinný vydať len ten majetkový prospech,
ktorý obohatením získal (zhodnotenie), a nie nahradiť majetkovú stratu tomu, na úkor koho
bolo obohatenie získané. Výška zhodnotenia nehnuteľnosti – rodinného domu nebola určená, ani
preukazovaná, a k uvedenému neboli produkované žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

47. Odvolacie námietky žalobkyne napádajúce spôsob dokazovania súdom prvej inštancie a jeho
hodnotenia, sú neopodstatnené. Je judikatúrou ustálené, že „pri investovaní prostriedkov do
cudzej nehnuteľnosti sa vlastník tejto nehnuteľnosti bezdôvodne obohatil v rozsahu, v ktorom sa
nehnuteľnosť uskutočnenou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila, nie v rozsahu
vynaložených investícií (rozsudok NS ČR z 13.10.2004 sp. zn. 32Odo/761/2003)“.

48.Primárneodvolacísúdzdôrazňuje,žedoprávanaspravodlivýprocesnepatríprávostranysporu,aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na
to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami.
Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobkyne k spôsobu
vyhodnotenia dokazovania súdom prvej inštancie z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako

nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobu
žalobkyne zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s
prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu)
zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného

prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať
s„právom“stranysporubyťpredsúdomúspešnou;prípadnes„právom“navydanierozhodnutiavsúlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd
nerozhodnepodľapredstávstranysporu;vrátanepredstávoobsahuodôvodneniasúdnehorozhodnutia.

S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie popísaný v odôvodnení jeho
rozsudku, odvolací súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu
je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08. 10. 2009, podľa ktorého
„....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS
78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj

odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania“.

49. Neobstojí ani názor žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobkyňa v rámci svojho opravného prostriedku len zopakovala

svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní o bezdôvodnom obohatení žalovaného
v dôsledku poskytnutia finančných prostriedkov žalobkyňou a jej rodičmi na účely rekonštrukcie
rodinného domu žalovaného. Je teda zrejmé, že žalobkyňa sa vo svojom odvolaní len nestotožnila
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia a odvolaciemu súdu opakovane predložila svoje subjektívne právne závery,
ku ktorým, mal podľa jej názoru, dospieť súd prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

je však zrejmé, že súd prvej inštancie sa v prejednávanom spore dôsledne vysporiadal s vecnou
argumentáciou oboch sporových strán, pričom v jeho odsekoch 53. až 60. v konkrétnostiach uviedol, na
základe čoho dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a potrebe jej zamietnutia.

50. Odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné z nasledovných dôvodov:

51. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalobkyňa namietala v podanom

odvolaní porušenie zásady koncentrácie, kedy súd prvej inštancie prihliadol na dôkazy predložené
žalovaným až dňa 15. 05. 2024, teda po poučení na pojednávaní dňa 10. 04. 2024, podľa ktorého
mohli strany sporu svoje vyjadrenia, resp. dôkazy predložiť najneskôr do 30. 04. 2024 s tým, že
na neskôr predložené vyjadrenia nemusí súd prihliadať. Podstata tzv. koncentračnej zásady spočíva
v tom, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu

konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania,
nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesno-právne účinky.
Absencia procesno-právnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné
úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky
procesnej obrany (§ 149 CSP). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné

procesno-právne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana
sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho
vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 Základných princípov CSP tak, že strany sporu sú
povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom
hospodárnosti.Procesnéúkonynesmúviesťkprieťahomvkonaní(článok5ZákladnýchprincípovCSP).

Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania
amotivačnepôsobiťnastranysporu,abyprocesnéúkonyvykonávalivčas.Zásadakoncentráciekonania
sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia
konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia
konania je v dispozičnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu

obligatórna.

52. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napríklad nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové
tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už

nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že
predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade
dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného úkonu a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnotívokolnostiachkonkrétnehoprípadusúdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškanie

procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na
procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky.53. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné,
je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto

pravidlo je legis generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu. O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo
nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný
úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

54. V súdenej veci odvolací súd zo spisu zistil, že pojednávanie, na ktorom boli prítomné strany sporu
a boli vypočutí svedkovia, bolo odročené na ďalší termín (15. 05. 2024) s tým, že strany sporu boli
poučení o tom že sa môžu vyjadriť, resp. predložiť návrhy na doplnenie dokazovania do 30. 04. 2024,
lebo na neskôr predložené vyjadrenia, resp. návrhy nemusí súd prihliadať. Následne dňa 30. 04. 2024
(č. l. 496) právna zástupkyňa žalobkyne požiadala súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie, a to do 02.
05. 2024 z dôvodu vysokej pracovnej vyťaženosti. Dňa 02. 05. 2024 bolo súdu doručené vyjadrenie

právnej zástupkyne žalobkyne, vyjadrenie bolo zaslané žalovanému na vedomie. Na pojednávaní
konanom dňa 15. 05. 2024 predložila právna zástupkyňa žalobcu „dodatočnú písomnú výpoveď B.
G.“. Žalovaný na pojednávaní predložil súdu výpisy z účtu na podporu ním predložených tabuliek,
ktoré žalobkyňa spochybnila. Sudca upozornil žalovaného, že k výsluchu svedkov sa mal možnosť
vyjadriť a na prebiehajúcom pojednávaní mu umožnil sa vyjadriť k poslednému vyjadreniu žalobkyne,

čo aj urobil a jeho výpoveď je zaznamenaná v zápisnici z pojednávania. Súd následne odmietol
odročiť pojednávanie za účelom predloženia ďalších dôkazov žalovaným z dôvodu hospodárnosti
a koncentrácie konania a dal možnosť vyjadriť sa v záverečnej reči.

55. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je zrejmé, že ak žalobkyňa predložila vyjadrenie

(mimochodom tiež po uplynutí lehoty danej súdom), a žalovaný k uvedenému vyjadreniu zaujal
stanovisko a predložil dôkazy práve k tomuto vyjadreniu žalobkyne, nedošlo, podľa názoru súdu,
k porušeniu zásady koncentrácie tak, ako to tvrdí žalobkyňa v podanom odvolaní. Konajúci
súd neumožnil žalovanému vyjadriť sa k výpovedi svedkyne z dôvodu, že tak mohol urobiť na
predchádzajúcom pojednávaní, odmietol odročiť pojednávanie za účelom získania ďalších dôkazov,

ktoré avizoval žalovaný a umožnil mu vyjadriť sa len k posledne produkovanému vyjadreniu žalobkyne.
Z konania je zrejmé že potreba vykonania označených dôkazov vyplynula z posledného vyjadrenia
žalobkyne, ku ktorému súd prvej inštancie správne umožnil žalovanému vyjadriť sa na pojednávaní,
ktoré bezprostredne nasledovalo po jej vyjadrení. K oprávneniu sudcu vychádzať v jednotlivom prípade
z ust. § 153 CSP odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2018. Odvolací

súd považoval odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP za nedôvodný.

56. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, na ktorý
poukazuje odvolanie žalobkyne, dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie
je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná mandukačná
povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti iným rozhodnutím alebo
posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Žalobkyňa
neuviedla konkrétne pochybenie súdu prvej inštancie v jeho procesnom postupe (okrem porušenia
zásady kontradiktórnosti, ku ktorej sa odvolací súd vyjadril), a preto uvedený odvolací dôvod považuje

odvolací súd za nenáležitý.

57. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku sa týka
chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, t. j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe

ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom

hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy správne vyhodnotil a z hodnoteniadôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Odvolací súd konštatuje, že po
preskúmaní veci nezistil skutkové vady preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie a odvolací súd
nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového

poriadku. Odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnych skutkových zisteniach súdom prvej inštancie
je tak nenáležitá.

58. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav,
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V preskúmavanej veci odvolateľka - žalobkyňa v odvolaní síce uviedla,
že uplatňuje odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale neuviedla, v čom vzhliadla

nesprávne právne posúdenie veci súdom.

59. Podľa § 388 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení,
ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Súd prvej inštancie správne
uzavrel, že rozsah vydania bezdôvodného obohatenia spočíva v rozsahu investícií - nákladov žalobkyne

do rekonštrukcie nehnuteľnosti žalovaného. Zmyslom zákonnej úpravy bezdôvodného obohatenia
je poskytnúť ochranu tomu, kto stratil (za zákonom stanovených podmienok) určité majetkové
hodnoty. Zákon však nepočíta s tým, že by ich mal dostať späť v plnom rozsahu, ale len v takej
výške, o ktorú sa nimi obohatil iný subjekt. Nie je teda podstatné, akú hodnotu stratil oprávnený
z bezdôvodného obohatenia, ale o koľko sa tým zhodnotil majetok povinného. Tento ustálený prístup

je plne v súlade so znením § 458 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má byť vydané „všetko, čo
sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Zákon tým má na mysli všetko, čo bolo povinným získané
(nie to, čo bolo oprávneným vydané). V danom prípade by žalobkyňa mohla požadovať to, čo sa
investíciami pri rekonštrukcii nehnuteľnosti zvýšila jej hodnota. V súdenej veci žalobkyňa nepreukázala
žiadneinvestíciedonehnuteľnostivovlastníctvežalovaného,jejobrana,žežalovanémuplnedôverovala

a verila mu, a preto nedisponuje žiadnymi dôkazmi preukazujúcimi vloženie investícií do jeho domu, je
z hľadiska vyhodnotenia výsledkov dokazovania v konaní irelevantná. Dokonca samotná žalobkyňa aj
v podanom odvolaní pripustila, že peňažné prostriedky, ktoré mala dať k dispozícii žalovanému, použil
na úplne iný účel, než na rekonštrukciu domu. Žalobkyňa uviedla, že všetky prostriedky z predaného
bytu po rozvode s prvým manželom, postupne prevádzala na účet žalovaného za účelom stavby domu,

a nie za účelom nákupu áut, ktoré by z vlastných zdrojov žalovaný ani nemal za čo kúpiť, ako aj na
ťažbu kryptomien, ktorú realizoval žalovaný s vidinou zárobku. Tieto finančné prostriedky poskytované
žalobkyňou za účelom stavby, žalovaný napriek nesúhlasu žalobkyne míňal aj na iné veci, napríklad aj
na stretnutia s cudzími ženami zo zoznamiek. Aj zo samotného vyjadrenia žalobkyne je teda zrejmé,
že si bola vedomá skutočnosti, že peňažné prostriedky neboli žalovaným použité na účel, na ktorý mu

ich žalobkyňa, podľa jej vyjadrenia, poskytovala.

60. Žalobkyňa odvolaním napadla i výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku
na náhradu trov konania a vo vzťahu medzi sporovými stranami priznal žalovanému, podľa pomeru
úspechu v konaní, nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. Tvrdila, že súd vôbec

nevzal do úvahy úspech žalobkyne v odvolacom konaní, ktoré muselo byť ňou iniciované z dôvodu
zrejmej markantnej chyby konajúceho súdu pri posudzovaní premlčania nároku žalobkyne. Žalobkyňa
tak bola v odvolacom konaní úspešná, keď odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil,
keď sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobkyne. Pokiaľ v odvolaní
argumentuje, že jej nárok bol daný a nebol premlčaný, odvolací súd uvádza, že tento argument je

pravdivý do tej miery, že nárok ako taký nebol premlčaný a že súd prvej inštancie v druhom rozhodnutí
žalobu zamietol pre premlčanie nároku a teda sa nezaoberal posudzovaním, na aký účel boli použité
jednotlivé finančné prostriedky žalovanému poukazované zo strany žalobkyne resp. jej rodičov. Po
vráteníveciodvolacímsúdompotomsúdprvejinštancievykonaldokazovanieazistil,ženárokžalobkyne
nie je preukázaný a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný bol

v konečnom rozhodnutí plne úspešný, a preto má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

61. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

62. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným je treba rozhodnúť na základe
celkového posúdenia ich úspešnosti v spore, ktorú zásadu úspešnosti dopĺňa zásada procesnej

zodpovednosti za zavinenie. Zásada úspechu vo veci je vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade
sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený
záujem,bymalmaťprávonanáhradutrovkonania,ktorépritejtoprocesnejčinnostiúčelnevynaložilproti
procesnej strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane
voči neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý

sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t. j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení,
v ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomní odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy.
Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá
strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného
útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by

jej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry
strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej
ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie v súlade

so zákonnou právnou úpravou priznal nárok na náhradu trov konania plne úspešnému žalovanému, a to
napriek tomu, že v odvolaní proti zamietajúcemu rozsudku (v poradí druhému) bola pred odvolacím
súdom úspešná žalobkyňa. V konečnom dôsledku však v konaní úspešná nebola. Súd prvej inštancie
v poradí tretím rozsudkom žalobu zamietol. Zákonná úprava teda pri rozhodovaní súdu o nároku na
náhradu trov konania zohľadňuje len plný, resp. čiastočný úspech, ktorý odvodzuje od petitu žaloby.

63. Odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP
o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške týchto
trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

64. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).