Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513213445
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3513213445.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Denisa Vékonyho a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C., D. XX, právne zastúpený
JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom v Nitre, Farská 40, proti žalovaným:
1/ E. F. G. A., so sídlom H., I. X,
IČO: XX XXX XXX; 2/ Slovenská republika - E. F. G. A.,
so sídlom H., I. X, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 1.121.485,42 €
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa

21. júna 2024, č. k. NM-4C/456/2013-584, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalobcovi uložil
povinnosť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nahradiť trovy konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou dňa 20.12.2013 sa žalobca proti žalovanému 1/ domáhal

zaplatenia sumy 107.675,31 € spolu s 9 % úrokom z omeškania
od 01.01.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Dňa 16.06.2014 žalobca podanú žalobu rozšíril aj
voči žalovanému 2/: G. A. - E. F. G., pričom sa domáhal, aby mu žalovaný 1/ a žalovaný 2/ spoločne
a nerozdielne zaplatili sumu
107.675,31 € s 9 % úrokom z omeškania od 01.01.2012 do zaplatenia. Dňa 20.10.2014 žalobu opätovne
rozšíril, pričom v konečnom dôsledku sa voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ domáhal spoločného a
nerozdielneho zaplatenia sumy 1.121.485,42 € s 9 % p. a. úrokom

z omeškania zo sumy 107.675,31 € od 01.01.2012 do zaplatenia a s 5,58 % p. a. úrokom
z omeškania zo sumy 1.013.810,11 € od 22.10.2013 do zaplatenia. Prvé rozšírenie žaloby žalobca
odôvodnil tým, že žalovaný 1/ ako správca majetku štátu porušil svoje povinnosti
v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, predpisov o evidencii, skladovaní
a likvidácii munície, predpisov o odpadoch a interných predpisov žalovaného 1/. Prichádza však do
úvahy aj zodpovednosť žalovaného 2/ ako vlastníka prevádzaných nehnuteľností v zmysle § 590 OZ.
Poukázal na to, že je obtiažne rozlíšiť povinnosti vlastníka nehnuteľností a povinnosti správcu tohto

majetku. Ak by predávajúcim bola Slovenská republika, mohla by byť daná aj jej zodpovednosť za
škodu podľa § 590 vety druhej OZ. Druhé rozšírenie žaloby žalobca odôvodnil tým, že v priebehu tohto
konania bolo Krajským riaditeľstvom PZ, odborom kriminálnej polície Trenčín pod ČVS: KRP-95/1-VYS-
TN-2014 začaté trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a5 Trestného zákona, pretože došlo k ďalšiemu rozkradnutiu a poškodeniu stavieb v areáli bývalého
muničného skladu Bzince v Novom Meste nad Váhom. Pri stanovení výšky škody žalobca vychádzal z
východiskovej hodnoty nehnuteľností pred 21.10.2013, ktorú znalec stanovil vo výške 3.166.053,37 €

pri špecifikácii jednotlivých stavieb a rozsahu ich poškodenia a z východiskovej hodnoty týchto vecí po
21.10.2013, stanovenej vo výške 2.124.157,55 €. Rozdiel týchto hodnôt činí 1.041.895,82 €. Skutočnú
škodu predstavujú tiež náklady potrebné pre uvedenie stavieb do pôvodného stavu (z hľadiska možností
účelne vykonanej opravy resp. výstavby), ktoré predstavujú náklady na projektové práce
a inžinierske činnosti a ktoré boli vyčíslené priemernou cenou 32.043 € bez DPH, čo s DPH platnou v

tomto čase predstavuje 38.451,60 €. Okrem znalcom ocenených poškodených alebo odcudzených vecí
došlo k odcudzeniu ďalších vecí, a to transformátora a dvoch podzemných hliníkových nádrží o objeme
20.000 l a 60.000 l, ktoré slúžili ako požiarne nádrže nevyhnutné pre užívanie hlavných stavieb, teda ako
príslušenstvotýchtostavieb.Priocenenítransformátoravychádzamezostanoveniacenytransformátora
typu 100 kVA Úradom
pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), ktorá činí 5.115,- € bez DPH a sumu 6.138,- €

s DPH. Náklady na obstaranie hliníkovej nádrže o objeme 20.000 l predstavujú 10.000,- €
a nádrže o objeme 60.000 l sumu 25.000,- €. Celkové náklady tak predstavujú sumu 1.121.485,42 €.
Od tejto sumy bola odpočítaná suma 107.675,31 €, ktorá bola už skôr uplatnená. Výška škody pri tomto
výpočte predstavuje sumu 1.013.810,11 €. Z tejto sumy si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške
5,58 % od 22.10.2013 do zaplatenia, hoci predchádzajúca škoda bola do 21.10.2013 uplatnená spolu s

príslušenstvom. Pristúpenie G. A. - E. F. G. ako ďalšieho účastníka na stranu žalovaného
a zmenu žaloby zo dňa 16.06.2014 súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa 08.07.2014. Druhá
zmena žaloby, navrhnutá dňa 20.10.2014, bola pripustená uznesením
č. k. 4C/456/2013-279 zo dňa 16.12.2014.

3. Žalobca svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému 1/ zakladal na tom, že
v súvislosti s výskytom munície v objekte, kde sa nachádzajú nehnuteľnosti nadobudnuté žalobcom, a
s tým spojeným protokolárnym neodovzdaním prevádzaných nehnuteľností žalobcovi, žalovaný 1/ ako
správca majetku štátu porušil svoje právne povinnosti v zmysle zák. č. 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z. z.
o správe majetku štátu, zák. č. 190/2003 Z. z.

o strelných zbraniach a strelive, zák. č. 223/2001 Z. z. o odpadoch, ako i interné predpisy žalovaného 1/.
V príčinnej súvislosti s tým vznikla žalobcovi škoda. Žalobca navyše tvrdil, že žalovaný 1/ protokolárne
neodovzdaný majetok žalobcu riadne nestrážil až do jeho riadneho odovzdania žalobcovi, napriek tomu,
že vedel o tom, že je rozkrádaný. Tým konal v rozpore
s dobrými mravmi a založil tak svoju zodpovednosť aj podľa § 415 OZ. V prípade žalovaného 2/ žalobca

videl porušenie právnej povinnosti prevádzané nehnuteľnosti starostlivo opatrovať podľa § 590 ods. 2 v
spojení s § 749 ods. 1 OZ a § 588 OZ. Podľa presvedčenia žalobcu si práve túto povinnosť žalovaný
vo vzťahu k prevádzaným nehnuteľnostiam nesplnil
a v dôsledku toho vznikla škoda. V každom prípade je potrebné uviesť, že z argumentácie žalobcu
v priebehu konania nebolo vždy zrejmé, na ktorého z dvoch žalobcov sa táto vzťahuje, hoci právne

postavenie jednotlivých žalobcov v tomto konaní je diametrálne odlišné.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k nasledovným právnym záverom:
Pokiaľ ide o žalovaného 1/ - E. F. G., ten mal
pri uzatváraní spornej Kúpnej zmluvy č. 691/2010 zo dňa 16.06.2010 postavenie správcu majetku štátu v

zmysle § 2 ods. 3 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu. Podľa uvedeného ustanovenia, správca
majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu, pričom koná v mene štátu
aj pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje. To znamená,
že pri uzatváraní tejto Kúpnej zmluvy žalovaný 1/ konal na základe zákona v mene Slovenskej republiky
- žalovaného 2/, pričom práva a povinnosti z tohto právneho úkonu vznikali priamo G. A. a nie E. F. G.

ako zástupcovi. V súvislosti s touto kúpnou zmluvou preto nevznikol medzi žalobcom a žalovaným 1/
žiaden právny vzťah a žalovanému 1/ tak nemohli z tejto zmluvy vzniknúť žiadne práva ani povinnosti
vo vzťahu k osobe žalobcu a už vôbec mu nemohla vzniknúť zodpovednosť za škodu z titulu tvrdeného
porušenia právnej povinnosti
vo vzťahu k žalobcovi. Žaloba bola preto voči žalovanému 1/ podaná v celom rozsahu nedôvodne. Z

uvedeného dôvodu súd žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol,
a to pre zjavný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 1/.5. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody voči žalovanému 2/, základným predpokladom pre
vznik zodpovednosti za škodu je preukázanie: a) porušenia právnej povinnosti na strane žalovaného,
b) existencie škody, c) príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody d)

zavinenia. Vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti bolo úlohou žalobcu preukázať, že žalovaný 2/
porušil svoju právnu povinnosť, ktorá mu vyplývala buď zo všeobecne záväzných právnych predpisov
alebo z uzatvorenej kúpnej zmluvy prípadne iných právnych úkonov. Porušenie právnej povinnosti podľa
žalobcu malo spočívať v tom, že žalovaný 2/ nebol schopný ani niekoľko rokov po uzatvorení predmetnej
kúpnej zmluvy protokolárne odovzdať žalobcovi predmetné nehnuteľnosti z dôvodu, že sa

v ich priestore opakovane našla munícia, čo bolo v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi
nakladanie so zbraňami aj odpadmi (zák. č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive, zák.
č. 223/2001 Z. z. o odpadoch), ako aj internými predpismi žalovaného 1/. Žalobca vytýkal aj to, že
hoci žalovaný 1/ (ako správca majetku štátu) nebol schopný žalobcovi garantovať bezpečnosť daného
objektu, nevykonával riadne stráženie nehnuteľností patriacich žalobcovi, v dôsledku čoho došlo k
významnému rozkradnutiu majetku žalobcu tretími osobami, a teda vzniku škody uplatnenej v tomto

konaní. V konaní nebolo sporné, že
v objekte muničných skladov došlo po uzatvorení a zavkladovaní vlastníckeho práva žalobcu opakovane
k nálezu cvičnej munície, ktorá sa nachádzala na skládke odpadu, konkrétne
v rokline, mimo komunikácií, resp. hospodárskych budov. Na strane druhej však bolo preukázané, že v
čase, keď žalobca tieto nehnuteľnosti kupoval, bol s ich stavom oboznámený, čo výslovne vyhlásil aj v

kúpnej zmluve. Žalobca vedel, na aký účel kupované nehnuteľnosti pôvodne slúžili, že išlo o muničné
sklady, pričom vizuálne objekty
aj skontroloval. Mal k dispozícii znalecký posudok J. K. D., z ktorého sa vychádzalo pri stanovení kúpnej
ceny, kde boli objekty popísané. K určeniu kúpnej ceny (zníženie kúpnej ceny na 30% ich hodnoty)
došlo s ohľadom na stav nehnuteľností a možnosť ich využitia. Pre právne posúdenie veci je v tomto

smere rozhodujúce najmä to, že žalovanému 2/ žiadny právny predpis a ani samotná Kúpna zmluva
neukladala povinnosť nehnuteľnosti žalobcovi protokolárne odovzdávať ani mu ich dovtedy strážiť, ani
mu vystavovať potvrdenie o tom, že sa na kúpených nehnuteľnostiach nenachádza munícia.
V tomto smere žalobca žiadal od žalovaného 2/ niečo, na čo nemal nárok ani podľa zmluvy, ani podľa
zákona. Žalovaný 2/ preto neporušil žiadnu zo svojich právnych povinností, keď predmet prevodu

žalobcovi protokolárne neodovzdal. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúda na základe zloženej
(komplexnej) právnej skutočnosti t.j. zmluvy a vkladu
do katastra nehnuteľností, pričom tradíciu (odovzdanie veci) v prípade nehnuteľností zákon vôbec
nevyžaduje (§ 133 ods. 2 OZ). Z právneho hľadiska teda neexistovala žiadna objektívna prekážka,
ktorá by žalobcovi bránila v užívaní nadobudnutých nehnuteľností, pričom toto jeho právo v plnom

rozsahu vzniklo okamihom nadobudnutia vlastníckeho práva vkladom do katastra, t.j. v marci 2011
(§ 123 OZ). S momentom nadobudnutia vlastníckeho práva k veci zákon zároveň spája aj prechod
nebezpečenstva náhodnej skazy a náhodného zhoršenia predmetu kúpy (zničenie, strata, odcudzenie,
poškodenie predmetu kúpy)
na kupujúceho (§ 590 OZ). Za situácie, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam v marci 2011, kedy na neho prešlo aj nebezpečenstvo náhodnej skazy alebo zhoršenia
veci, nič mu v skutočnosti nebránilo, aby svoj nadobudnutý majetok /napriek určitým vadám veci/
primerane užíval resp. si ho aspoň primerane chránil, poťažmo, ak bol vlastníkom oplotenia areálu
bývalých muničných skladov. Pokiaľ sám žalobca nepovažoval za bezpečné nadobudnuté nehnuteľnosti
užívať kvôli opakovaným nálezom munície, nič mu nebránilo chrániť svoj majetok aspoň riadnym

udržiavaním dvojitého oplotenia areálu, ktoré, ako vyplynulo z dokazovania, bolo už v roku 2012
úmyselne poškodené, čo umožnilo rozsiahle rozkradnutie a poškodenie majetku žalobcu. Aj počas
ohliadky súdom bolo zistené, že tento areál neznáma osoba využívala na skladovanie repy, ktorú
tam musela dopraviť nákladným vozidlom, čo sú už extrémne zásahy do vlastníckeho práva, ktoré
žalobcanemalignorovať,resp.riešiťlenvyzývanímžalovaného2/naprotokolárneodovzdaniepredmetu

kúpy. Pokiaľ za tejto situácie došlo k rozkradnutiu alebo poškodeniu majetku žalobcu, nemožno
to pričítať na vrub žalovaného 2/ ako pôvodného vlastníka, ale výhradne na vrub žalobcu. Keďže
požiadavka žalobcu na protokolárne odovzdanie predmetu kúpy nemá oporu ani v zákone ani v obsahu
uzatvorenej kúpnej zmluvy, je právne úplne irelevantné, že týmto spôsobom strany sporu v minulosti
postupovali pri obdobných kontraktoch, ako i to, že protokolárne odovzdanie nehnuteľností je upravené v

interných predpisoch žalovaného 1/. Interné predpisy totiž nie sú všeobecne právne záväzné normy. Vo
všeobecnosti možno povedať, že ide o normy určené k riadeniu interných procesov a činností určitého
subjektu, pričom smerujú dovnútra a sú záväzné len pre pracovníkov daného subjektu. Ich prípadné
nerešpektovanie nemá žiaden vplyv na platnosť, inak perfektných, právnych úkonov, čo je prípad ajprejednávanej veci. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné
bremeno ohľadne preukázania porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného 2/, čo je základný
predpoklad pre priznanie náhrady škody. Za situácie, kedy súd dospel k záveru, že za znehodnotenie

majetku nesie zodpovednosť sám žalobca ako vlastník
a nie žalovaný 2/, súd považoval za nadbytočné zaoberať sa otázkou existencie škody, príčinnej
súvislosti i zavinenia. Pokiaľ k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného 2/ nedošlo, nemožno
žalovanému 2/ ani pričítať zavinenie za prípadnú škodu, ktorá žalobcovi mala údajne vzniknúť. Za škodu
si v tomto prípade zodpovedá žalobca sám, keďže sa

o ochranu nadobudnutých nehnuteľností náležite nestaral.

6. Súd prvej inštancie len pre úplnosť dodal, že otázka povinnosti žalovaného 2/ ako predávajúceho
protokolárne odovzdať žalobcovi nehnuteľnosti nadobudnuté na základe Kúpnej zmluvy č. zo dňa
16.06.2011 bola vyriešená súdmi vyšších inštancií v súbežne vedenom konaní OS NMNV 4C/41/2013,
kde ju vyčerpávajúcim spôsobom riešil Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č. k. 17Co/106/2019-578.

V ňom uviedol, že ustanovenie § 588 je základným všeobecným ustanovením vymedzujúcim kúpnu
zmluvu ako vzájomnú povinnosť odovzdať predmet kúpy oproti povinnosti predmet kúpy prevziať
a zaplatiť zaň kúpnu cenu. Povinnosť predávajúceho odovzdať predmet kúpy kupujúcemu podľa
citovaného ustanovenia nemožno interpretovať ako formalizované prenechanie faktickej moci nad
vecou formou jej fyzického odovzdania (hnuteľnosti) alebo iným formálnym úkonom, ako v tomto

prípade žalobcom požadovaným protokolom o odovzdaní. Povinnosť predávajúceho odovzdať predmet
kúpy kupujúcemu podľa citovaného ustanovenia obsahuje v širšom význame prenechanie (prevod)
vlastníckeho práva v úplnom spektre jeho zložiek (disponovať, držať, užívať a brať plody a úžitky). Len v
prípade predaja hnuteľnej veci predstavuje faktické odovzdanie a prevzatie veci všeobecne tiež spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva, ak nie je stanovené alebo dohodnuté inak (§ 133 ods. 1 OZ). Iba v

prípade hnuteľnej veci a pri absencii inej právnej úpravy (zákonnej či zmluvnej) by mohla byť len zo
samotnej kúpnej zmluvy dovodzovaná aj povinnosť predávajúceho vec formálne fakticky kupujúcemu
odovzdať.
V takomto prípade by to bolo totiž nevyhnutné pre prevod vlastníckeho práva ako samotnú podstatu
kúpnej zmluvy. V prípade nehnuteľnosti, teda aj v posudzovanom prípade, to však tak nie je,

pretože k zmene vlastníctva predávanej nehnuteľnosti tu nedochádza prevzatím veci, ale zápisom
do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 OZ). Zo zákonnej právnej úpravy kúpnej zmluvy podľa
§ 588 OZ teda v prípade kúpy nehnuteľnosti povinnosť formalizovaného faktického odovzdania
predávanej nehnuteľnosti nevyplýva a kupujúci vstupuje do všetkých zložiek vlastníckeho práva v
zásade nadobudnutím vlastníctva. Tak aj žalobca počnúc zápisom jeho vlastníckeho práva k predmetu

predaja bol oprávnený prevedené nehnuteľnosti užívať a absencia ich formálneho odovzdania zo
strany žalovaného tomuto užívaniu brániť nemohla. Argumentácia žalobcu o povinnosti žalovaného
nehnuteľnosti žalobcovi formálne odovzdať bola preto neopodstatnená. Rovnako bola neopodstatnená
aj argumentácia žalobcu, že táto povinnosť bola medzi stranami sporu založená ako zaužívaná prax
vyplývajúca z predchádzajúcich prevodov. Zaužívaná prax ako termín obchodného práva (zák. č.

513/1991 Zb. Obchodný zákonník) nie je sama o sebe spôsobilá založiť práva a povinnosti zmluvnej
strany, v tomto prípade povinnosť žalovaného fakticky odovzdať predmet kúpy. Obchodný zákonník
pripisuje zaužívanej praxi len interpretačný význam (ust. § 266) alebo jej pripisuje význam v špecifických
situáciách
(§ 201d, § 275, § 369d, § 415 a § 421), z ktorých ani jedna sa nevzťahuje na posudzovaný prípad. K

otázkeexistenciepovinnostižalovaného2/predmetkúpyfaktickyodovzdaťžalobcovijepotrebnéuviesť,
že jej existenciu nemožno dovodiť ani z opakovaných pokusov o protokolárne odovzdanie, pretože
pokiaľ táto povinnosť nevyplýva zo zákona alebo nebola založená zmluvne, nemohla ju založiť samotná
snahastránsporuorealizáciutakéhotoformálnehoúkonu,pretožetejtoaktivitechýbajúpodstatnéznaky
právneho úkonu, teda, že by snaha o protokolárne faktické odovzdanie ako prejav vôle mala smerovať

ku vzniku zmena alebo zániku práv a povinností (§ 34 OZ). Následne aj Najvyšší súd SR v uznesení
č. k. 9Cdo/112/2021 vo vzťahu k otázke porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného 2/ ako
predávajúceho, ktorá mala spočívať v tom, že nedošlo k (protokolárnemu odovzdaniu veci) uviedol, že
v prejednávanom spore žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody podľa
§ 420 ods. 1 OZ, ktorý žalobca odvodzoval od porušenia povinnosti žalovaného odovzdať mu predmet

kúpy v zmysle § 588 OZ, nakoľko povinnosť žalovaného ako predávajúceho previesť vlastnícke právo
k predávaným nehnuteľnostiam bola splnená okamihom zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra
nehnuteľností. Dojednania o podmienkach odovzdania predmetu kúpy netvoria podstatné zákonné
náležitosti kúpnej zmluvy, mohli byť zmluvnými stranami dohodnuté ako vedľajšie dojednania, tútomožnosť však zmluvné strany nevyužili. Ak si teda zmluvné strany nedohodli žiadne bližšie podmienky
odovzdania predmetu kúpy, ktorých prípadné porušenie by znamenalo porušenie zmluvnej povinnosti,
nemožno považovať

za porušenie zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 588 OZ skutočnosť, že nedošlo
k faktickému odovzdaniu prevedených nehnuteľností žalobcovi. Z uvedených dôvodov súd rozhodol
tak, že žalobu aj vo vzťahu k žalovanému 2/ v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Obom plne
procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
a to s poukazom na § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd správne vystihol podstatu právnej otázky, ktorú

bolo potrebné zodpovedať pre posúdenie právneho základu žaloby v tejto sporovej veci. Uvedené súd
konkretizuje v bode 31. Súd v tomto smere taktiež správne poukazuje na to, že podstatou argumentácie
žalobcu bola skutočnosť, že porušenie právnej povinnosti žalovaného malo spočívať v tom, že nebol
schopný po uzatvorení kúpnej zmluvy žalobcovi protokolárne odovzdať predmetné nehnuteľnosti z
dôvodu, že sa v ich priestore našla munícia, čo bolo v rozpore správnymi predpismi upravujúcimi

nakladanie
so zbraňami aj s odpadmi. Následne v tomto kontexte, k prospechu žalobcu súd konštatuje, že v konaní
nebolo sporné, že v objekte muničných skladov po uzatvorení kúpnej zmluvy, ako aj po jej zavkladovaní,
došlo opakovanie k nálezu munície. Následne súd však už k neprospechu žalobcu poukazuje (v bode
33) na to, že bolo preukázané, že v čase, keď žalobca tieto nehnuteľnosti kupoval, bol s ich stavom

oboznámený, čo výslovne vyhlásil aj v kúpnej zmluvy, mal k dispozícii znalecký posudok, z ktorého sa
vychádzalo pri stanovení kúpnej ceny, kde boli popísané dané objekty, pričom k určeniu kúpnej ceny
došlo s ohľadom na stav nehnuteľností a možnosť ich využitia. Na tomto mieste musí povedať, že mu
nie je celkom zrejmé, čo touto argumentáciou vlastne z hľadiska merita danej problematiky vlastne chcel
súd povedať. V znaleckom posudku, ani v kúpnej zmluve, predsa nebola jediná zmienka

o tom, že žalobca ako kupujúci má nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti aj s nejakou tam
porozhadzovanou muníciou! Samozrejme, takéto niečo by bolo aj v príkrom rozpore
s právnymi predpismi. Taktiež je treba povedať, že určite cena týchto nehnuteľností nebola určená
so zreteľom na akúsi ťarchu v podobe munície, ktorú by mal spolu s nehnuteľnosťami na nich
sa nachádzajúcej, žalobca nadobudnúť. Na tomto základe teda nevidí žiadnu relevanciu tvrdení

uvádzaných súdom v bode 33 napádaného rozsudku. Právny názor súdu prvej inštancie v bode 34 je
značnezmätočný.Zuvedenéhojetedazrejmé,žeurčiteneobstojíanidôvodenievnapádanomrozsudku
v bodoch 35 a 36 o možnosti užívania daných nehnuteľností, keď vlastne z podstaty tejto argumentácie
súdu vyplýva, že žalobca nedostal od žalovaného plnohodnotné vlastnícke oprávnenia ako aj sám súd
konštatuje, že dané nehnuteľnosti mali „určité právne vady“. V každom prípade však týmito argumentmi

v kontexte polemizácie súdu o tom, že (či) žalobca mohol „primerane“ teda v zmysle logiky obmedzene,
dané nehnuteľnosti užívať (bez vysvetlenie v akej konkrétnej miere) súd odbiehal od podstaty veci v
tom smere, že primárne bolo potrebné posúdiť danosť právnej povinnosti protokolárne odovzdať dané
nehnuteľnosti (aj v súvislosti s tým teda, aby mohol dané nehnuteľnosti žalobca užívať plnohodnotne
a nielen, ako vraví súd, „primerane“!), a to proste dodržané nebolo, a to aj napriek tvrdeniu súdu,

že takáto povinnosť nevyplývala žalovanému ani z platnej legislatívy, ako ani z kúpnej zmluvy. Práve
k tejto otázke sú plne relevantné písomnosti, ktoré boli na vyžiadanie súdu zo strany žalovaného
predložené do súdneho spisu, a ktoré považuje za relevantné dôkazy preukazujúce onú osobitnú
povinnosť žalovaného riadne odovzdať predávané nehnuteľnosti, ktorá pre neho vyplývala nad rozsah
všeobecného zákonného rámca, ako aj nad rozsah textu samotnej kúpnej zmluvy. Ide konkrétne o to, že

z procesu kontrahovania zmluvy a zo správania sa žalovaného, keď tento sa snažil protokolárne
odovzdať prevádzané nehnuteľnosti vyplynulo, že žalovaný mal povinnosť riadne odovzdať
nehnuteľnosti v užívania schopnom stave, a to konkrétne na základe písomného preberacieho protokolu
atobezohľadunafakt,žetátopovinnosťnebolaexplicitneuvedenávsamotnejpísomnejkúpnejzmluve.
V daných súvislostiach je významný fakt, že žalovaný mal v čase prevodu nehnuteľností vlastné interné

predpisy, ktoré ho zaväzovali predávaný nehnuteľný majetok protokolárne odovzdať, keď konkrétne ide
o žalovaným doložený Metodický pokyn na spresnenie postupu pre štátne rozpočtové
a príspevkové organizácie v rezorte ministerstva obrany pri nákladoch s prebytočným majetkom štátu
Č. p. SEMaI 67/2009, ktorý v čl. 18 uvádza : „Fyzické odovzdanie majetku štátu nadobúdateľovi nazáklade prevodu vlastníctva majetku štátu, sa vykoná postupom podľa Metodického usmernenia, ktorým
sa upravuje postup pri spracovaní protokolu
o vecnom a finančnom vymedzení majetku štátu a protokolu o odovzdaní a prevzatí majetku štátu,

č. p. SEMaI 215-6/2008 OdSM zo 16.12.2008. Následne práve v tomto Metodickom usmernení sa
nachádza aj konkrétny písomný vzor - tlačivo protokolu o odovzdaní nehnuteľného majetku, ktorý v
zásade zodpovedá práve tým protokolom, ktoré žalovaný mal pripravené pri viacerých neúspešných
pokusoch o odovzdanie nehnuteľného majetku žalobcovi. Súd v kontexte týchto okolností tvrdí, že
interné predpisy neplatia navonok, teda, že nie sú záväzné pre žalovaného v rámci vzťahov s tretími

osobami, v tom smere, že by sa tieto mohli na ne odvolávať. S týmto názorom súdu však nie je možné
súhlasiť pretože je plne logické a v súlade s legitímnymi očakávaniami žalobcu voči žalovanému, ktorý
reprezentoval štát (v prípade daných nehnuteľností sa jednalo o štátny majetok), že úplne dôvodne mal
žalobca za to, že je povinnosťou žalovaného predmetné nehnuteľnosti riadne, na základe písomného
preberacieho protokolu odovzdať. V tejto súvislosti pritom poukazuje na to, že počas celého procesu
a komunikácie medzi žalobcom a žalovaným bolo riešené aj protokolárne odovzdanie nehnuteľností,

čo znamená, že samotný žalovaný o tejto svojej povinnosti mal vedomosť po vysúťažení nehnuteľností
žalobcom. To znamená, že žalobca
s takýmto protokolárnym odovzdaním nehnuteľností v plnom rozsahu počítal, keďže to bolo počas viac
ako 10 mesačného procesu komunikované zo strany žalovaného voči žalobcovi
a to dokonca ako podmienka dokončenia procesu nadobudnutia. Na tento účel je teda významný

fakt, že žalovaný sa podľa tohto spočiatku aj správal, teda jasne prejavil vôľu voči žalobcovi, ako
kupujúcemu, predmetné nehnuteľnosti protokolárne odovzdať (opätovne poukazujeme na viaceré
pokusy o odovzdanie, ktorá skutočnosť je vzhľadom na vykonané dokazovanie nepochybná). Žalobca
s takýmto postupom svojim správaním, v podobe poskytovania súčinnosti k prevzatiu nehnuteľností,
prejavil súhlas a teda medzi nimi bol založený právny vzťah - dohoda - o tom, že žalovaný má povinnosť

predmetné nehnuteľnosti protokolárne žalobcovi odovzdať (tu máme na mysli dohodu ako dvojstranný
právny úkon medzi zmluvnými stranami - žalobcom a žalovaným – mimo rámca obsahu písomnej kúpnej
zmluvy). V tomto smere totiž opätovne kladie dôraz na povahu žalovaného, ktorý je Slovenská republika
a teda je plne legitímne očakávať, že sa takýto subjekt bude aj
v súkromnoprávnych vzťahoch správať tak, ako mu to prikazujú vlastné interné predpisy.

Je teda v súlade so zásadami zdravého rozumu nutné na daný stav nahliadať v zmysle vyššie
uvedeného, že pokiaľ sa takýto subjekt v danom smere správa a koná tak ako to stanovujú jeho vlastné
interné predpisy, tak to je relevantný prejav vôle, ktorý keď je akceptovaný druhou stranou, je týmto
založený dvojstranný právny úkon, v tomto prípade v podobe dohody o tom, že žalovaný žalobcovi
je povinný predmetné nehnuteľnosti okrem prevodu vlastníctva prepisom v katastri nehnuteľností aj

fakticky protokolárne odovzdať (existencia takejto dohody, bez ohľadu na to, čo uvádza súd, že takejto
dohode chýbajú znaky právneho úkonu je preukazovaná už len tým, že prebehlo viacero pokusov o
protokolárne odovzdanie daných nehnuteľností; proste pokiaľ by tu nebola medzi zmluvnými stranami
takáto dohoda, nedávalo by žiaden zmysel a logiku, aby sa žalobca, ktorým bol dokonca Slovenská
republika, pokúšal viacnásobne o protokolárne odovzdanie, keď vždy došlo k zmareniu,

resp. k neúspechu takéhoto odovzdania z objektívnych príčin, ktoré samotný žalobca uznal ako dôvodné
pre nemožnosť odovzdania daného objektu ergo aj ako nemožnosť užívania daných nehnuteľností
nadobúdateľom, teda žalobcom; nevie, čo mal súd na mysli, keď
v bode 39 polemizoval o tom, že v prípade takejto dohody o potrebe odovzdania nehnuteľností absentujú
znaky právneho úkonu, keď zo správania zmluvných strán jasne vyplýva uzrozumenie o tom, že

predávajúci má povinnosť riadne odovzdať dané nehnuteľnosti, obsahové náležitosti takejto osobitnej
dohody sú jasne dané, a snáď nemusí pripomínať, že dvojstranný právny úkon môže byť uzavretý aj bez
písomnej formy!) a keď si túto povinnosť nesplnil, a v príčinnej súvislosti s takýmto porušením druhej
stranne, teda
v tomto prípade žalobcovi, vznikla, škoda, žalovaný za ňu zodpovedá. Je potrebné poukázať na značne

prekvapivý postup zo strany súdu, keď tento práve predposledné pojednávanie
v tejto sporovej veci, ktoré sa konalo dňa 15.03.2024 odročil práve za účelom doplnenia dokazovania,
aby žalovaný oznámil, či Ministerstvo Obrany SR malo v čase od uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy
zo dňa 06.07.2010 od zavkladovania vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam vydaný nejaký interný predpis, ktorý upravoval spôsob resp. podmienky

odovzdávania nehnuteľností – vojenských objektov tretím osobám, resp. ktorý sa na takúto situáciu
vzťahoval. Je teda zrejmé, že súd na základe argumentácie žalobcu vzhliadal za relevantné pre
posúdenie merita tejto sporovej veci zistenie, či takýto interný predpis existoval. Následne takéto
dokazovanie v kontexte vyššie uvedeného vyšloku prospechu žalobcu. Súd však veľmi prekvapivo, už zaujal postoj, že takéto interné predpisy, nie
sú relevantné. Zároveň namieta postup okresného súdu v tom, že pri vyhlásení rozsudku konajúca
sudkyňa z dôvodu oznámenia bomby na súdoch v Slovenskej republike iba uviedla výrok rozsudku a

parafrázovala dôvody žaloby žalobcu, avšak, ako bolo spomenuté, následne došlo k evakuácii budovy
a teda žalobca sa nedozvedel v tento deň slovné odôvodnenie rozsudku, pričom mu bolo oznámené, že
rozsudok bude doručený jeho právnemu zástupcovi. Následne sa však žalobca, už neskoro, dozvedel,
že konajúca sudkyňa „pokračovala“ vo vyhlásení rozsudku a to teda bez toho, aby bol žalobca, resp.
jeho právny zástupca o tomto úkone informovaný, čím došlo k tomu, že súd nesprávnym procesným

postupom žalobcovi ako strane, aby uskutočňoval jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo predstavuje popri vyššie uvedených, ďalšiu odvolaciu
námietku v rámci tohto odvolania. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti žiadal odvolací súd, aby
rozsudok okresného súdu Trenčín zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne,
aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
v plnom rozsahu vyhovie.

8. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že žalobca v úvode svojho odvolania vystavuje
kritike 33., 34., 35., ako aj 36. bod odôvodnenia rozsudku konajúceho súdu, ktoré vykladá z vlastnej
perspektívy vnímania, pričom zároveň „vedie“ s konajúcim súdom polemiky o možných náhľadoch
na pojímanie predmetnej právnej veci. Faktom však je, že odo dňa nadobudnutia vlastníckeho práva

k predmetu prevodu definovaného kúpnou zmluvou (pozn. podrobný popis pozemkov a stavieb sa
nachádza v znaleckom posudku
č.28/2009zodňa31.08.2009vypracovanýmJ.K.D.,znalcomvodborestavebníctvo,odvetviepozemné
stavby a odhad hodnoty nehnuteľností - bod 1.2 Článok I Predmet zmluvy kúpnej zmluvy), neexistuje
žiadna právna prekážka naplnenia triády vlastníckych oprávnení, ktoré žalobcovi prináležia od 14.

marca 2011 (pozn. povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností), na základe ktorej
by žalobca nemohol realizovať vlastnícke právo k predmetu prevodu definovaného kúpnou zmluvou, a
to ako jeho vlastník, ktorého panstvo nad vecou je neobmedzené, absolútne pôsobiace erga omnes, čo
napokon v konečnom dôsledku skonštatoval aj súd prvej inštancie v žalobcom napadnutom rozsudku,
ako aj príslušné súdne autority v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod č.

k. 4C/41/2013 a v naň nadväzujúcich konania (pozn. v danej veci jej meritum posudzoval tak Okresný
súd Nové Mesto nad Váhom, ako aj Krajský súd
v Trenčíne - č. k. 17Co/106/2019, Najvyšší súd SR - č. k. 9Cdo/112/2021, ako aj Ústavný
súd SR - č. k. IV. ÚS 656/2022 a podľa tvrdení žalobcu aj Európsky súd pre ľudské práva, avšak z
tohto konania nedisponujú žiadnym dokumentom, či rozhodnutím), na ktorých rezultáty v plnej miere

odkazujú. V ďalšej časti odvolania žalobca orientuje svoju pozornosť výhradne na „písomnosti, ktoré
boli na vyžiadanie súdu zo strany žalovaného predložené
do súdneho spisu, a ktoré žalobca považuje za relevantné dôkazy preukazujúce onú osobitnú
povinnosť žalovaného riadne odovzdať predávané nehnuteľnosti, ktorá pre neho vyplývala nad rozsah
všeobecného zákonného rámca, ako aj nad rozsah textu samotnej kúpnej zmluvy. Konkrétne poukazuje

na „Metodický pokyn na spresnenie postupu pre štátne rozpočtové
a príspevkové organizácie v rezorte ministerstva obrany pri nákladoch s prebytočným majetkom štátu
Č. p. SEMaI 67/2009“ a „písomný vzor – tlačivo protokolu o odovzdaní nehnuteľného majetku. “
Uvádza, že „z procesu kontrahovania zmluvy a zo správania sa žalovaného, (...) je plne logické a
v súlade s legitímnymi očakávaniami žalobcu voči žalovanému, ktorý reprezentoval štát (v prípade

daných nehnuteľností sa jednalo o štátny majetok), že úplne dôvodne mal (...) za to, že je povinnosťou
žalovaného predmetné nehnuteľnosti riadne, na základe písomného preberacieho protokolu odovzdať.“
Dokonca konštatuje, že predmetné bola „podmienka dokončenia procesu nadobudnutia.“ Následne však
tiež žalobca konštatuje, že medzi sporovými stranami „bol založený právny
vzťah – dohoda – o tom, že žalovaný má povinnosť predmetné nehnuteľnosti protokolárne žalobcovi

odovzdať (tu máme na mysli dohodu ako dvojstranný právny úkon medzi zmluvnými stranami –
žalobcom a žalovaným – mimo rámca obsahu písomnej kúpnej zmluvy). (...) pokiaľ sa takýto subjekt
(pozn. žalovaný, ktorým je Slovenská republika)
v danom smere správa a koná tak ako to stanovujú jeho vlastné interné predpisy, tak to je relevantný
prejav vôle, ktorý keď je akceptovaný druhou stranou, je týmto založený dvojstranný právny úkon, v

tomto prípade v podobe dohody o tom, že žalovaný žalobcovi je povinný predmetné nehnuteľnosti okrem
prevodu vlastníctva prepisom v katastri nehnuteľností aj fakticky protokolárne odovzdať, (...) a keď si
túto povinnosť nesplnil,a v príčinnej súvislosti s takýmto porušením druhej stranne, teda v tomto prípade žalobcovi, vznikla,
škoda, žalovaný za ňu zodpovedá.“ V nadväznosti na žalobcom vyššie citovanú argumentáciu si
primárne dovoľujú uviesť, že sa javí ako zmätočná, nakoľko opätovne nie je zrejmé, na ktorého zo

žalovaných sa táto vzťahuje. Hoci žalobca poukazuje na interné predpisy žalovaného 1/ (pozn. pričom
medzi žalobcom a žalovaným 1/ nevznikol žiaden právny vzťah – 28. bod odôvodenia rozhodnutia),
následne konštatuje, že kladie dôraz
na povahu žalovaného, ktorý je Slovenská republika (pozn. žalovaný 2/) a teda je plne legitímne
očakávať, že sa takýto subjekt bude aj v súkromnoprávnych vzťahoch správať tak, ako mu to prikazujú

vlastné interné predpisy. V danej súvislosti už konajúci súd jednoznačne v žalobcom napadnutom
rozhodnutí uviedol, že „právne postavenie jednotlivých žalovaných
vtomtokonaníjediametrálneodlišné“(pozn.26.bododôvodneniarozsudku),sčímmožnolenabsolútne
súhlasiť.Žalovanýchjenutnéjednoznačnediferencovať,kčomuvšakžalobcaanivosvojejargumentácii
uvádzanej v odvolaní nepristúpil. Aj napriek žalobcom deklarovaným legitímnym očakávaniam týkajúcim
sa záväznosti interných predpisov zotrvávajú na ich pôvodnom stanovisku, ktoré je podporené aj súdom

prvej inštancie
v 37. bode odôvodnenia žalobcom napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého interné predpisy
nepredstavujú záväzné právne predpisy. Sú záväzné len pre subjekt, ktorý ich vydal a práva
a povinnosti z neho rezultujúce nemožno vymáhať na súde (pozn. podporne viď. uznesenie Ústavného
súdu SR z predbežného prerokovania č. k. I. ÚS 505/2015 z 18. novembra 2015). Zároveň považujú za

dôležité zdôrazniť, že Metodický pokyn E. F. G.
(pozn.žalovaného1/)č.SEMaI-67/2009z2.februára2009naspresneniepostupupreštátnerozpočtové
organizácie a štátne príspevkové organizácie v rezorte ministerstva obrany pri nakladaní s prebytočným
majetkom štátu (ďalej len „metodický pokyn“) v ods. 6 Článku 14 pomenúva náležitosti kúpnej zmluvy,
pričom tiež umožňuje, aby obsahovala „príp. ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán“ (pozn. písm. l),

k čomu však strany sporu v tejto právnej veci nepristúpili. Taktiež nemožno súhlasiť s konštatovaniami
žalobcu, ktoré sa týkajú údajnej dohody medzi žalobcom a žalovaným (pozn. opakovane bez jeho
bližšieho určenia), zakladajúcej podmienku dokončenia procesu nadobúdania, či jej porušením v
konečnom dôsledku kreujúcej vznik škody, za ktorú zodpovedá žalovaný. Z legálnej definície právneho
úkonu jednoznačne vyplýva, že musí ísť o taký prejav vôle, ktorý smeruje k vzniku, zmene alebo zániku

tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Z kontextu celej právnej veci je však nutné uviesť, že kúpnou zmluvou založený právny vzťah bol
zavŕšený intabuláciou, pričom žiadne ďalšie právne úkony nie sú právnym poriadkom predpokladané,
pričom neboli medzi sporovými stranami založené ani zmluvne, ani dohodou, ktorá podľa argumentácie
žalobcu vznikla mimo rámca obsahu písomnej kúpnej zmluvy. Snaha strán sporu o protokolárne faktické

odovzdanie nesmeruje ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností (pozn. 39. bod odôvodenia
rozhodnutia). Hoci žalobca v odvolaní upozorňuje, že „dvojstranný právny úkon môže byť uzatvorený aj
bez písomnej formy,“ určite neuniklo jeho pozornosti, že „všetky právne úkony súvisiace s nakladaním s
majetkom štátu, (...), musia mať písomnú formu, inak sú neplatné“ (pozn. ods. 3. Článok 14 metodického
pokynu). Vzhľadom na žalobcom opakujúcu sa argumentáciu v plnej miere odkazujú na všetky písomné,

čiústnevyjadreniavpredmetnejprávnejveci,ažiadalisúddruhejinštancie,abybolipredmetnérezultáty,
a to spolu s ich príslušnými prílohami, považované za súčasť tohto vyjadrenia. Záverom konštatujú,
že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Pri hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie predmetnú
právnu vec náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj náležite vyhodnotil. Okresný súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/

a o neudržaní dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti
zo strany žalovaného 2/, smerujúc tak v konečnom dôsledku k zamietnutiu žaloby žalobcu ako celku.
Rozsudokpovažujúzapresvedčivý,premisyvňomzvolené,rovnakoakoajzávery,kuktorýmnazáklade
týchto premís súd prvej inštancie dospel, sú prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Majú za to, že
súd prvej inštancie správne právne posúdil vec, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym

skutkovým zisteniam, a preto navrhovali, aby súd druhej inštancie rozsudok v celom rozsahu v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa

§ 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

10. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil
a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje
so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

11. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že čo
sa týka žalovaného 1/ - E. F. G., súd prvej inštancie správne uviedol, že ten mal pri uzatváraní spornej
Kúpnej zmluvy č. 691/2010 zo dňa 16.06.2010 postavenie správcu majetku štátu v zmysle § 2 ods. 3

zák. č. 278/1993 Z. z.
o správe majetku štátu. To znamená, že pri uzatváraní tejto Kúpnej zmluvy žalovaný 1/ konal na základe
zákona v mene Slovenskej republiky - žalovaného 2/, pričom práva a povinnosti
z tohto právneho úkonu vznikali priamo Slovenskej republike a nie E. F. G. ako zástupcovi. Preto dospel
súd prvej inštancie správne k záveru, že v súvislosti s touto kúpnou zmluvou nevznikol medzi žalobcom

a žalovaným 1/ žiaden právny vzťah
a žalovanému 1/ tak nemohli z tejto zmluvy vzniknúť žiadne práva ani povinnosti vo vzťahu
k osobe žalobcu a už vôbec mu nemohla vzniknúť zodpovednosť za škodu z titulu tvrdeného porušenia
právnej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne
žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol, a to pre zjavný nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie na strane žalovaného 1/.

12. Čo sa týka uplatneného nároku na náhradu škody voči žalovanému 2/, základným predpokladom pre
vznik zodpovednosti za škodu je preukázanie: a) porušenia právnej povinnosti na strane žalovaného,
b) existencie škody, c) príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody d)

zavinenia. Ustanovenie o všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu teda vyžaduje pre vznik
zodpovednosti za škodu porušenie právnej povinnosti, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie.
Vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti bolo úlohou žalobcu preukázať, že žalovaný 2/ porušil
svoju právnu povinnosť, ktorá mu vyplývala buď zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z
uzatvorenej kúpnej zmluvy prípadne iných právnych úkonov. Žalobcom tvrdené porušenie povinnosti

zo strany žalovaného malo spočívať v tom, že žalovaný 2/ nebol schopný ani niekoľko rokov po
uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy protokolárne odovzdať žalobcovi predmetné nehnuteľnosti z
dôvodu, že sa v ich priestore opakovane našla munícia, čo bolo v rozpore
s právnymi predpismi upravujúcimi nakladanie so zbraňami aj odpadmi (zák.
č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive, zák. č. 223/2001 Z. z. o odpadoch), ako aj internými

predpismi žalovaného 1/. Žalobca vytýkal aj to, že hoci žalovaný 1/ (ako správca majetku štátu) nebol
schopný žalobcovi garantovať bezpečnosť daného objektu, nevykonával riadne stráženie nehnuteľností
patriacich žalobcovi, v dôsledku čoho došlo k významnému rozkradnutiu majetku žalobcu tretími
osobami, a teda vzniku škody uplatnenej v tomto konaní. Žalobca má zato, že povinnosť odovzdať
kupujúcemu predmet zmluvy priamo vyplýva z interných predpisov žalovaného 1/ a z dohody medzi

žalovaným a žalobcom.

13. Odvolací súd v prejednávanej veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pre právne
posúdenie veci je rozhodujúce najmä to, že žalovanému 2/ žiadny právny predpis a ani samotná Kúpna
zmluva neukladala povinnosť nehnuteľnosti žalobcovi protokolárne odovzdávať ani mu ich dovtedy

strážiť, ani mu vystavovať potvrdenie o tom, že sa na kúpených nehnuteľnostiach nenachádza munícia.
V tomto smere žalobca žiadalod žalovaného 2/ niečo, na čo nemal nárok ani podľa zmluvy, ani podľa zákona. Žalovaný 2/ preto
ani podľa odvolacieho súdu neporušil žiadnu zo svojich právnych povinností, keď predmet prevodu
žalobcovi protokolárne neodovzdal.

14. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne ako uviedol aj súd prvej inštancie uvádza, že
otázka povinnosti žalovaného 2/ ako predávajúceho protokolárne odovzdať žalobcovi nehnuteľnosti
nadobudnuté na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 16.06.2011 bola vyriešená súdmi v súbežne vedenom
konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (teraz Okresný súd Trenčín ) sp. zn. 4C/41/2013, kde

ju vyčerpávajúcim spôsobom riešil Krajský súd
v Trenčíne v rozsudku č. k. 17Co/106/2019-578, ako i Najvyšší súd SR v uznesení
č. k. 9Cdo/112/2021, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré poukazuje. Najvyšší súd
vo vyššie uvedenom uznesení okrem iného uviedol, že : „ ... V prejednávanom spore nie je sporné,
že žalobca sa na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy so žalovanou stal vlastníkom prevádzaných
nehnuteľností, čím boli naplnené podmienky prevodu vlastníckeho práva vo forme kúpnej zmluvy podľa

§ 588 OZ. Rozhodnutím katastrálneho orgánu
opovolenívkladuvlastníckehoprávažalobcukpredmetnýmnehnuteľnostiamsažalobcastalvlastníkom
predmetných nehnuteľností, zároveň týmto bola splnená povinnosť žalovanej odovzdať predmet kúpy
žalobcovi.“

15. Zo zákonnej právnej úpravy kúpnej zmluvy podľa § 588 OZ teda v prípade kúpy nehnuteľnosti
povinnosť formalizovaného faktického odovzdania predávanej nehnuteľnosti nevyplýva a kupujúci
vstupuje do všetkých zložiek vlastníckeho práva v zásade nadobudnutím vlastníctva. Tak aj žalobca
počnúc zápisom jeho vlastníckeho práva
k predmetu predaja bol oprávnený prevedené nehnuteľnosti užívať a absencia ich formálneho

odovzdania zo strany žalovaného tomuto užívaniu brániť nemohla. Keďže požiadavka žalobcu na
protokolárne odovzdanie predmetu kúpy nemá oporu ani v zákone ani v obsahu uzatvorenej kúpnej
zmluvy, je aj podľa odvolacieho súdu právne úplne irelevantné, že týmto spôsobom strany sporu v
minulosti postupovali pri obdobných kontraktoch, ako i to, že protokolárne odovzdanie nehnuteľností
je upravené v interných predpisoch žalovaného 1/. Interné predpisy totiž nie sú všeobecne právne

záväzné normy. Vo všeobecnosti možno povedať, že ide o normy určené k riadeniu interných procesov a
činností určitého subjektu, pričom smerujú dovnútra a sú záväzné len pre pracovníkov daného subjektu.
Ich prípadné nerešpektovanie nemá žiaden vplyv na platnosť, inak perfektných, právnych úkonov,
čo je prípad aj prejednávanej veci. Zároveň odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, tak ako správne
poukázali žalovaní v podanom odvolaní, že Metodický pokyn E. F. G. (žalovaného 1/) č. SEMaI-67/2009

z 2. februára 2009 na spresnenie postupu pre štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové
organizácie v rezorte ministerstva obrany
pri nakladaní s prebytočným majetkom štátu v ods. 6 Článku 14 pomenúva náležitosti kúpnej zmluvy,
pričom tiež umožňuje, aby obsahovala „príp. ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán“ (písm. l/ ), k
čomu však strany sporu v prejednávanej veci nepristúpili. K otázke existencie povinnosti žalovaného

predmet kúpy fakticky odovzdať žalobcovi odvolací súd ďalej uvádza, že jej existenciu nemožno dovodiť
ani z opakovaných pokusov o protokolárne odovzdanie, pretože pokiaľ táto povinnosť nevyplýva zo
zákona alebo nebola založená zmluvne, nemohla ju založiť samotná snaha strán sporu o realizáciu
takéhoto formálneho úkonu, pretože tejto aktivite chýbajú podstatné znaky právneho úkonu, teda, že
by snaha

o protokolárne faktické odovzdanie ako prejav vôle mala smerovať ku vzniku, zmene alebo zániku práv
a povinností (§ 34 OZ). Rovnako sa teda nemôže odvolací súd stotožniť
s konštatovaniami žalobcu, ktoré sa týkajú údajnej dohody medzi žalobcom a žalovaným (opätovne bez
jeho bližšieho určenia s ktorým žalovaným), zakladajúcej podmienku dokončenia procesu nadobúdania,
či jej porušením v konečnom dôsledku kreujúcej vznik škody, za ktorú zodpovedá žalovaný. Nakoľko

ako už bolo vyššie uvedené z legálnej definície právneho úkonu jednoznačne vyplýva, že musí ísť o
taký prejav vôle, ktorý smeruje k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne
predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z kontextu celej právnej veci je však nutné uviesť, že kúpnou
zmluvou založený právny vzťah bol zavŕšený intabuláciou, pričom žiadne ďalšie právne úkony nie sú
právnym poriadkom predpokladané, pričom neboli medzi sporovými stranami založené ani zmluvne, ani

dohodou, ktorá podľa tvrdenia žalobcu vznikla mimo rámca obsahu písomnej kúpnej zmluvy. Teda ako
už bolo uvedené snaha strán sporu o protokolárne faktické odovzdanie nesmerovala ku vzniku, zmene
alebo zániku práv a povinností. Odvolací dôvod spočívajúci na argumentácii o povinnosti žalovaného
nehnuteľnosti žalobcovi formálne odovzdať bol preto neopodstatnený.16. Z právneho hľadiska teda neexistovala žiadna objektívna prekážka, ktorá by žalobcovi bránila
v užívaní nadobudnutých nehnuteľností, pričom toto jeho právo v plnom rozsahu vzniklo okamihom

nadobudnutia vlastníckeho práva vkladom do katastra, t. j. v marci 2011
(§ 123 OZ). S momentom nadobudnutia vlastníckeho práva k veci zákon zároveň spája aj prechod
nebezpečenstva náhodnej skazy a náhodného zhoršenia predmetu kúpy (zničenie, strata, odcudzenie,
poškodenie predmetu kúpy) na kupujúceho (§ 590 OZ). Za situácie, že žalobca nadobudol vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam v marci 2011, kedy na neho prešlo aj nebezpečenstvo náhodnej skazy

alebo zhoršenia veci, nič mu v skutočnosti nebránilo, aby svoj nadobudnutý majetok užíval resp. si ho
aspoň primerane chránil. Pokiaľ za tejto situácie došlo k rozkradnutiu alebo poškodeniu majetku žalobcu,
nemožno to ani podľa odvolacieho súdu pričítať na vrub žalovaného 2/ ako pôvodného vlastníka, ale
výhradne na vrub žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne dospel
k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania porušenia právnej povinnosti zo
strany žalovaného 2/, čo je základný predpoklad pre priznanie náhrady škody

a za škodu si v tomto prípade zodpovedá žalobca sám, keďže sa o ochranu nadobudnutých
nehnuteľností náležite nestaral.

17. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, nakoľko pri vyhlásení rozsudku konajúca sudkyňa z dôvodu oznámenia

bomby na súdoch v Slovenskej republike iba uviedla výrok rozsudku a parafrázovala dôvody žaloby
žalobcu, avšak, ako bolo spomenuté, následne došlo k evakuácii budovy a teda žalobca sa nedozvedel
v tento deň slovné odôvodnenie rozsudku, pričom mu bolo oznámené, že rozsudok bude doručený jeho
právnemu zástupcovi, následne sa však, už neskoro, dozvedel, že konajúca sudkyňa „pokračovala“ vo
vyhlásení rozsudku a to teda bez toho, aby bol žalobca, resp. jeho právny zástupca o tomto úkone

informovaný, odvolací súd túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko ako sám žalobca uvádza, výrok
rozsudku bol riadne pred ním vyhlásený, teda sa dozvedel ako súd rozhodol a o termíne
pre dokončenie vyhlásenia odôvodnenia a poučenia rozhodnutia bol upovedomený mailom, rozsudok
mu bol riadne doručený, pričom proti nemu podal odvolanie, teda týmto postupom súd prvej inštancie
neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva

v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,

2 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).