Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/151/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122486215
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6122486215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. XXXX/X, zast.
advokátskou kanceláriou Šoltýs & Šoltýsová advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Nad Medzou
B-16 proti žalovanej E. F., nar. XX.X.XXXX, G. XXX, zast. H. H., nar. XX.XX.XXXX, I. - J., D. XXX/X,
o zaplatenie 4.368,25 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves sp. zn. 16C/9/2023 zo 6. júna 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu a uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, na odôvodnenie ktorej žalobca tvrdil, že on ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka
uzavreli dve zmluvy o pôžičke v celkovej výške 4.836,29 eura s tým, že prvú pôžičku odovzdal k rukám
žalovanej v troch častiach (3.162,40 eura, 468 eur a 695,85 eura) v priebehu mesiaca január 2017,

pričom žalovaná sa písomne zaviazala vrátiť mu dlžnú sumu 4.326,29 eura v lehote do 31.12.2019. Dňa
3.9.2019 mali uzavrieť druhú zmluvu o pôžičke vo výške 510 eur, ktorú žalobca odovzdal žalovanej pri
podpise zmluvy, z ktorej žalovaná dňa 9.1.2019 mu vrátila časť dlhu 468,04 eura. Žalovaná dlžnú sumu
nezaplatila ani napriek predžalobnej výzve žalobcu na zaplatenie zvyšnej časti dlhu 4.368,25 eura, ktorá
výzva jej bola doručená 24.8.2022. Na základe uvedeného si žalobca uplatnil voči žalovanej nárok na
zaplatenie istiny 4.368,25 eura titulom vrátenia pôžičiek, a to spolu s príslušenstvom.
Žalovaná tvrdenia žalobcu v celom rozsahu poprela, tvrdila, že jej prejavom vôle nebolo uzatvárať žiadnu

zmluvu o pôžičke peňažných prostriedkov so žalobcom. Tzv. prvá zmluva o pôžičke nespĺňa podstatnú
náležitosť, a to určenie predmetu zmluvy a žalobca ani nepreukázal, že k tvrdenie pôžičke vo výške
4.326,29 eura reálne došlo a že jej reálne odovzdal finančné prostriedky v tejto výške, čo je základným
predpokladom vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke. V prípade tzv. druhej zmluvy o pôžičke
namietala žalovaná, že nespĺňa podstatnú náležitosť, a to označenie zmluvných strán, z jej obsahu nie
je zrejmé, kto mal komu peňažné prostriedky požičať a kto ich mal komu vrátiť, taktiež nie je zrejmý
čas plnenia, kedy majú byt' peňažné prostriedky vrátené. Namietla, že žalobca nepreukázal, a teda

neuniesol dôkazné bremeno, že k tvrdenej pôžičke 510 eur reálne došlo, a teda že jej v tejto výške
reálne odovzdal finančné prostriedky.
Žalobca v žalobnej replike tvrdil, že pôžičky plnil postupne, pričom žalovaná si požičiavala peniaze od
neho za účelom vyplatenia jej rôznych dlhov, čo vyplýva z predloženého dôkazu – zmlúv o pôžičke, kdeje uvedený účel, na ktorý si peniaze požičiavala; napríklad zakúpenie tovaru do jej prevádzky, úhrada
úveru a podobne.
Súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, ktorý následne posúdil podľa § 657, § 658

ods. 1, 2, § 40 ods. 1,3, § 35 ods. 2,3, § 563 a § 564 Občianskeho zákonníka.
Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že ním požadovaný nárok voči
žalovanej je daný. Súd upriamil pozornosť na to, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa síce nevyžaduje
písomná forma, teda zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom avšak
podstatnou náležitosťou obsahu takej dohody je okrem označenia zmluvných strán, určenie predmetu

pôžičky a z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí).
Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi. Ak k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah
z pôžičky nevznikne.
V danom prípade sa žalobca snažil preukázať, že medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu tvrdených
zmlúv o pôžičkách písomnou formou, ktorú mali predstavovať žalobcom predložené zápisy vykonané

samotným žalobcom v ňom predloženom zošite formátu A5. Súd na základe vykonaného dokazovaním
však dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou k uzavretiu zmlúv o pôžičkách v písomnej
forme nedošlo. Pokiaľ sa týkalo žalobcom tvrdenej pôžičky, ktorú mal žalovanej poskytnúť v priebehu
mesiaca január 2017 v celkovej výške 4.836,29 eura, a ktorá mala byť podľa žalobcu zaznamenaná v
predloženom zošite na prvých štyroch stranách, z piatich strán záznamu (v ďalšom „tzv. prvá pôžička“),

súdzpísomnéhoprevedeniamalzazrejmé,žepritejtotzv.prvejpôžičkeabsentujepredovšetkýmpodpis
samotného žalobcu ako veriteľa, ktorý z hľadiska § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka je obligatórnou
náležitosťoupreplatnosťpísomnéhoprávnehoúkonu.Zatakýtopodpissúdnepovažovalpodpisžalobcu
na strane tretej predmetného zápisu v uvedenom zošite, nakoľko pri tomto z hľadiska jeho umiestnenia
mal za zrejmé, že len potvrdzuje, že žalobcovi podľa jeho zápisu mala byť dňa 9.1.2019 zaplatená

suma 468,04 eura. Súd mal za to, že pokiaľ by mal tento podpis žalobcu pokrývať text, o ktorom bol
žalobca presvedčený, že je textom zmluvy o pôžičke, mal byť tento jeho prípadný podpis umiestnený
na rovnakom mieste, na akom bol umiestnený podpis žalovanej, t.j. na štvrtej strane záznamu v zošite
pod vypísanými identifikačnými údajmi žalobcu tak, ako to bolo v prípade uvedených identifikačných
údajov žalovanej. Konštatoval, že v tejto časti podpis žalobcu absentuje. Súd, v prípade tejto tzv.

prvej pôžičky dospel k záveru o absencii aj presného určenia predmetu pôžičky. Na štvrtej strane sa
uvádza len text „Pôžička od A. B.“, bez bližšej identifikácie v čom má spočívať pôžička a následne po
identifikačných údajoch žalobcu nasleduje text „Túto pôžičku vrátim do konca roku 2019“, po ktorom
nasledujú identifikačné údaje žalovanej s jej podpisom a z ktorého textu opäť nie je možné samotnú
pôžičku (jej predmet) identifikovať. Nad uvedenými textami na predmetnej štvrtej strane sa síce ešte

nachádza text, resp. pod sebou písaný zoznam položiek v znení: „ Január 2017 Zásobenie baru.,
Cigarety - 148,60 eur, H. - XX, K. - XX, I. - XX,XX, K. - XXX,XX; K. XX,XX; 695,85 eura“, avšak z tohto
zoznamu nevyplýva nijakým spôsobom, že by mal tvoriť predmet tzv. prvej pôžičky pre žalovanú. Podľa
súdu sa to vonkoncom nedá povedať o textoch spísaných na druhej a tretej strane predmetného zošita.
Okrem toho v prípade zoznamu položiek v znení „Január 2017 Zásobenie baru“ nachádzajúceho sa na

štvrtej strane zošita, žalobca svoje tvrdenia, že z jeho strany išlo o pôžičku pre žalovanú sám spochybnil
vo svojej účastníckej výpovedi, kedy tvrdil, že v čase, kedy prebýval u žalovanej, prispieval jej do
domácnostiajtým,žejejnakúpiltiež tovardokrčmy,resp.baru,ktorýmala,a topredstavovalotiežjeden
z jeho príspevkov do domácnosti žalovanej. Rovnako tak žalobca v účastníckej výpovedi spochybnil
aj svoje tvrdenia o tom, že pôžičku pre žalovanú majú predstavovať položky napísané na tretej strane

zápisu v zošite a označené ako „Na opravu baru“, nakoľko uvádzal, že v čase, kedy prebýval u žalovanej
vypomáhal jej aj tak, že jej opravil celý bar spoločne s jedným pánom, a to dobrovoľne a zadarmo. Súd
mal za to, že pokiaľ uvedené činnosti vykonával žalobca, ako sám tvrdil, zadarmo a dobrovoľne, logicky
peňažné prostriedky vynaložené na činnosti a materiál „opravu baru“ nemohli predstavovať predmet
pôžičky pre žalovanú.

V prípade pôžičky, ktorú mal žalobca žalovanej poskytnúť 3.9.2019 vo výške 510 eur a ktorá podľa jeho
tvrdenímalabyťzaznamenanávpredloženomzošite najeho5.strane(„tzv.druhápôžička“)súduviedol,
že v tomto prípade v samotnom písomnom texte absentuje akýkoľvek záväzok (povinnosť) žalovanej
na vrátenie pôžičky ako obligatórna náležitosť takejto zmluvy, ako aj chýba označenie jej zmluvných
strán. Už len preto, uviedol súd, uvedený spísaný text nemôže potvrdzovať, že medzi stranami došlo

k uzavretiu tejto tzv. druhej pôžičky v jej písomnej forme.
Odhliadnuc od už uvedených nedostatkov písomnej formy žalobcom tvrdených tzv. prvej a druhej
pôžičky, súd vykonaným dokazovaním nemal preukázané ani to, že by k uzavretiu týchto pôžičiek medzi
sporovými stranami došlo hoc aj len ústne alebo konkludentným spôsobom. Ani v jednom z uvedenýchprípadov žalobca totiž nepreukázal, že z jeho strany došlo aj k reálnemu odovzdaniu nimi uvádzaných
peňažných súd žalovanej. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení reálne odovzdanie peňazí, ktoré
podľa tvrdení žalobcu mali predstavovať predmet pôžičky, poprela.

Žalobca tvrdil, že k odovzdávaniu ním žalobou uplatnenej sumy peňazí žalovanej dochádzalo tromi
spôsobmi, a to síce priamo na ruku žalovanej bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov, nákupom určitých
vecí pre žalovanú a napokon poukázaním určitej sumy peňazí priamo na bližšie neurčený účet
žalovanej. V tej súvislosti súd poznamenal a upriamil pozornosť na to, že zmluva o pôžičke je v zmysle
§ 657 OZ tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že na jej uzavretie sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne

odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah
z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky záležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli
dané. Pritom skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, t.z. v danom prípade
žalobca mal preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky.
Súd konštatoval, že v prípade nákupu vecí, či poukázania peňazí na účet žalovanej žalobca okrem svojej
účastníckej výpovede nepredložil žiaden relevantný dôkaz, že sa tak dialo. Súd mal na mysli napríklad

nákupné bločky, výpisy z účtu a pod. Za taký dôkaz súd nepovažoval predmetné samotným žalobcom
rukou písané záznamy v predloženom zošite vzhľadom na už uvedené nedostatky, ktoré súd týmto
záznamom vytkol. Súd okrem toho opätovne v súvislosti s nákupmi či už vecí do baru, ako aj s nákupmi
materiálu na rekonštrukciu baru žalovanej poukázal na tvrdenia žalobcu o tom, že tieto činnosti mal
vykonávať dobrovoľne a nezištne ako jeho príspevok do domácnosti žalovanej, ktorú v danom období

spoločne so žalovanou zdieľal. Súd mal za to, že pri týchto položiek tak vôbec absentovala aj samotná
vôľa strán sporu, aby peňažné prostriedky na tieto položky vynaložené, tvorili predmet pôžičky medzi
sporovými stranami a teda skutočne mali byť, resp. boli prípadným „predmetom reálneho odovzdania“
žalobcom žalovanej.
V prípade reálneho odovzdania peňazí na ruku žalovanej, žalobca zas nepreukázal presne v akých

sumách sa tak stalo, na ktorú z ním uvádzaných položiek bola tá - ktorá suma použitá, kedy boli
tieto jednotlivé čiastky žalobcom žalovanej na ruku vyplatené, pričom v tejto súvislosti súd poukázal
aj na to, že sa žalobca podľa jeho tvrdení v domácnosti žalovanej zdržiaval zhruba týždeň a ostatný
čas ich spolužitia trávil na pracovných cestách v zahraničí, odkiaľ mal žalovanej posielať peniaze,
a nepreukázal, že vôbec v čase odovzdávania ním tvrdených jednotlivých peňažných čiastok na ruku

žalovanej, takýmito objemami poskytnutých peňazí aj vôbec reálne disponoval.
Súd zdôraznil, že pri zmluve o pôžičke zaťažuje veriteľa dôkazné bremeno na preukázanie skutočného
odovzdania peňazí dlžníkovi, a len v prípade ak skutočné odovzdanie sumy bolo preukázané radou
nepriamych dôkazov svedčiacich o skutočnom odovzdaní spornej sumy, veriteľ unesie dôkazné
bremeno, a následne prejde dôkazné bremeno na dlžníka na vyvrátenie skutočného odovzdania spornej

sumy. V danom spore však žalobca žiaden ucelený rad nepriamych dôkazov na preukázanie ním
uvádzaných tvrdení o odovzdaní ním uvádzaných peňažných súd žalovanej neprodukoval a tak súd
vzhľadomnaužuvedenéustálil,žezostranyžalobcunebolopreukázané,žebybolsožalovanouuzavrel
zmluvy o pôžičkách ktoré tvrdil, že by jej bol reálne odovzdal ním požadovanú, resp. akúkoľvek prípadne
aj menšiu ako požadovanú sumu peňazí, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

V konaní plne úspešnej žalovanej priznal súd náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
f/ a písm. h/ CSP.
Žalobca trval na svojej žalobnej argumentácii, že plnil žalovanej sumu 4. 836,29 eura, ktorú sa žalovaná

zaviazala písomne mu vrátiť, pričom 9.1.2019 vrátila mu časť dlhu v sume 468,04 eura a zvyšnú časť
4.368,25 eura, ktorá je predmetom žalobného návrhu mu neuhradila. Žalobca mal za to, že odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje také dôvody, ktoré by jeho nárok popierali alebo zoslabovali.
Žalobca mal z vykonaného dokazovania preukázané, že plnil v prospech žalovanej sumu a taktiež mal
preukázané, že sa žalovaná písomne túto sumu zaviazala mu vrátiť. Rozsudok súdu mal za nezákonný,

nesprávny a hodnotenie súdu za formalistické.
V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie,
žalobca namietal voči záveru súdu, ktorý nemal za preukázané, že plnil v prospech žalovanej sumu
v žalovanej výške a že žalovaná sa mu zaviazala túto sumu vrátiť, napriek tomu, že predložil súdu
listinu obsiahnutú v zošite, kde je žalovaná na dvoch miestach podpísaná a kde sa jasne zaviazala vrátiť

žalobcovi sumu peňazí, ktorú strany sporu označili ako „pôžička“. Žalobca sa nestotožnil so závermi o
formálnych nedostatkoch tohto listinného dôkazu, ktoré vytkol súd prvej inštancie a na základe ktorých
neposúdil, že on – žalobca plnil žalovanej žalovanú sumu a že táto sa mu ju zaviazala vrátiť.Podľa žalobcu, z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo skutkové zistenie, že žalobca plnil
v prospech žalovanej sumu 4. 836,29 eura a žalovaná sa mu zaviazala túto sumu vrátiť, a že ju vrátila
iba čiastočne. Uvedené vyplýva z listinného dôkazu – zošita vo formáte A5, z výpovede žalobcu ako aj

z obrany žalovanej v spore.
Pokiaľ sa týka predmetného zošita, tvrdil žalobca, že v ňom na stranách začínajúcich slovom „Pôžička“
strany sporu podrobne zaznamenali v akých sumách a za akým účelom (napr. nákup tovaru, platba
úveru a pod.) žalobca postupne plnil žalovanej peňažné prostriedky. Pod tento zoznam strany sporu
uviedli svoje identifikačné údaje v rozsahu meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo

a zároveň uviedli, že žalovaná je povinná tieto žalobcom plnené peňažné prostriedky vrátiť žalobcovi
v lehote do konca roka 2019, pričom žalovaná sa pod text „túto pôžičku vrátim do konca roka 2019“
a pod svoje osobné údaje vlastnoručne podpísala. Následne sa podpísala aj na ďalšej strane začínajúcej
slovom „pôžička“ a ktorá obsahu dátum plnenia ďalších peňazí.
Tiež mal žalobca za to, že poskytnutie finančného plnenia v prospech žalovanej vyplynulo aj z jeho
účastníckej výpovede, v ktorej podrobne popísal, že žalovaná mala finančné problémy, a preto jej požičal

peniaze, že žalovaná mu uviedla, že mu ich vráti po predaji domu svojej mamy, čo sa však nestalo resp.
k čomu však nedošlo. Trval na tom, že všetko tak, ako je napísané na papieri, ktorý žalovaná podpísala je
pravdivé a žalovaná mu doposiaľ žiadne peniaze nevrátila. Vypovedal, že peniaze odovzdával žalovanej
v hotovosti alebo jej ich posielal cez banku alebo zaplatil za ňu jej nákupy do baru, ktorý prevádzkovala,
resp. kúpil za ňu materiál na opravu baru.

Taktiež mal žalobca preukázané poskytnutie peňazí aj z obrany žalovanej, ktorá počas celého sporu
vôbec nevysvetlila, z akého dôvodu sa písomne zaviazala vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi, teda
nevysvetlila čo jej písomný prejav potvrdený jej dvomi vlastnoručnými podpismi znamená a nijako sa
nevyjadrila k tvrdeniam žalobcu, najmä k tomu, že sa mu zaviazala vrátiť peňažné prostriedky, ktoré
v prospech nej plnil, či už priamo jej v hotovosti alebo za ňu tretím osobám. Žalobca mal za to, že

žalovaná teda výslovne nepoprela žiadne z jeho skutkových tvrdení. Na uvedený stav mal za nutné
aplikovať § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela, považujú za nesporné.
Na základe uvedeného žalobca tvrdil, že vykonaným dokazovaním bolo bez rozumných pochybností
preukázané, že existuje dlh žalovanej voči nemu a že tento dlh žalovaná splatila iba čiastočne. Vyplýva

to najmä z listinného dôkazu – zošitu doplneného výpoveďou žalobcu na pojednávaní, kde žalobca
uviedol, že peniaze žalovanej odovzdával buď k jej rukám, alebo na účet alebo vyplácal jej záväzky
a následne žalovaná potvrdila existenciu tohto dlhu svojimi podpismi na dokumente označenom ako
pôžička. Žalovaná toto v konaní nijako nepoprela a ani neuviedla svoje vlastné skutkové okolnosti, a
teda je potrebné považovať ich za nesporné.

Žalobca považoval hodnotenie listinného dôkazu – predloženého zošitu vo formáte A4 súdom za príliš
formalistické. Mal za to, že súd kladie príliš vysoké nároky na právny úkon spisovaný právnymi laikmi
a trval na tom, že tento úkon má všetky podstatné náležitosti. Nesúhlasil s právnym názorom súdu v
bode 36. odôvodnenia rozsudku, že tu absentuje určenie predmetu pôžičky. Z predloženého listinného
dôkazu je zrejmé, čo je predmetom dlhu žalovanej, keďže je v zošite presne uvedené v akej výške

a dokonca na aký účel žalobca plnil peňažné prostriedky v prospech žalovanej, ktoré sa žalovaná
zaviazala vrátiť. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že z textu „Túto pôžičku vrátim do konca roku 2019“, po
ktorom nasledujú identifikačné údaje žalovanej a jej podpis, nie je možné samotnú pôžičku identifikovať.
Je nepochybne identifikovateľná, keďže strany sporu uviedli slovo „túto“, pričom pred týmto slovom je
predmetný dlh žalovanej, teda jej pôžička podrobne zaznamenaný. Z kontextu predmetného listinného

dôkazu, teda nepochybne je možné určiť predmet pôžičky.
Žalobca nesúhlasil ani s dôvodmi súdu uvedenými v bode 37. odôvodnenia rozsudku. Mal za to, že
z listinného dôkazu jasne vyplýva, že celý zoznam napísaný na stranách dva až štyri tvorí predmet dlhu,
keďže na prvej strane je slovo „Pôžička“, a teda je podľa neho zrejmé a logické, že všetko, čo nasleduje
po ňom, tvorí predmet dlhu, ktorý sa žalovaná svojím podpisom uvedeným na konci zoznamu, zaviazala

žalobcovi vrátiť.
Napadol, že závery súdu uvedené v bodoch 38. a 39. odôvodnenia rozsudku spočívajúce v tom, že
žalobca zakúpil pre žalovanú tovar z dôvodu, že býval v jej domácnosti a že teda nejde o pôžičku,
nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Žalobca sa síce na súde vyjadril, že napr. tovar do baru kúpil
dobrovoľne, avšak to neznamená, že to urobil bezodplatne. Žalovaná sa mu prostriedky na opravu baru

zaviazala vrátiť, a teda mal za zrejmé, že to nebol žiaden príspevok na chod domácnosti. Žalobcovi
nebolo ani zrejmé, ako oprava a zásobovanie baru, to znamená podnikateľské aktivity žalovanej súvisia
s chodom ich spoločnej domácnosti. Okrem toho sa žalobca vyjadril, že na chod spoločnej domácnosti
prispieval napr. stravou, tým že žalovanej dal do poriadku byt, vymenil dvere a podobne a tieto nákladynie sú predmetom dlhu žalovanej a žalovaná sa ich nezaviazala vrátiť a nie sú ani predmetom žaloby.
Žalovaná v konaní ani netvrdila, že žalovanú sumu jej žalobca plnil dobrovoľne za to, že u nej býval, ani
netvrdila, že žalobca jej bol povinný, resp. že boli dohodnutí, že jej má žalobca niečo prispievať na chod

domácnosti. Podľa žalobcu, súd toto skutkové tvrdenie dotvoril, pričom ide o sporové konanie, v ktorom
súd môže vychádzať iba zo skutkových tvrdení procesných strán.
Aj záver súdu uvedený v bode 40. odôvodnenia rozsudku napadol, že je príliš formalistický.
Argumentoval, že aj tzv. druhú zmluvu o pôžičke je nutné vykladať v kontexte tej prvej. Mal za zrejmé, že
označením „pôžička“ a podpisom strán k dlžnej sume v kontexte prvej zmluvy o pôžičke, kde je uvedená

identifikácia zmluvných strán a záväzok žalovanej vrátiť pôžičku, je zrejmý aj záväzok žalovanej vrátiť
žalobcovi sumu druhej pôžičky, ktorá je pokračovaním tej prvej.
V súvislosti so záverom súdu o nepreukázaní reálneho odovzdania peňazí, žalobca namietal, že z
kontextu vykonaného dokazovania je zrejmé, že zmluvy o pôžičke boli spísané potom, čo žalobca v
prospech žalovanej plnil finančné prostriedky, a teda predmetné písomné zmluvy možno považovať
za tzv. dlžný úpis, resp. uznanie dlhu zo strany žalovanej, keďže žalovaná sa v nich do určitého času

zaviazala vrátiť dlh, ktorý je určený čo do dôvodu aj do výšky, ktorý jej už bol plnený. V prípade dlžného
úpisu sa nevyžaduje preukázanie reálneho odovzdania peňazí, keďže tento je spisovaný v čase, kedy
už k reálnemu plneniu došlo a dlžník sa zaväzuje tieto prostriedky vrátiť a potvrdzuje tým existenciu dlhu.
Dôkazné bremeno v takom prípade ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza
z veriteľa na dlžníka.

Žalobca nesúhlasil ani s odôvodnením rozsudku v bodoch 45. a 46. odôvodnenia rozsudku.
Argumentoval, že nemal dôvod akokoľvek preukazovať jednotlivé platby, či už k rukám, na účet alebo
vyplácaním záväzkov žalovanej tretím osobám. Za týmto účelom spísali žalobca a žalovaná právny úkon
obsiahnutý v zošite, ktorý jasne preukazuje, koľko žalobca v prospech žalovanej plnil, pričom výšku dlhu
potvrdila žalovaná svojimi podpismi. Predmetný dôkaz, teda podrobne preukazuje tak výšku dlhu, ako

aj účel plnenia žalobcu voči žalovanej a bol spísali práve preto, aby nebolo nutné dokazovať plnenie
jednotlivých častí dlhu.
Nesúhlasil so záverom o tom, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadne reálneho odovzdania peňazí
tak, aby dôkazné bremeno prešlo na dlžníka, teda na žalovanú. Žalobca mal za to, že dôkazné bremeno
uniesol, a to poukázal na listinu opatrenú dvomi podpismi žalovanej, kde sa žalovaná jasne zaväzuje

na vrátenie peňazí, a teda dôkazné bremeno prešlo na žalovanú, ktorá bola povinná vysvetliť, prečo
sa jej podpisy nachádzajú na predmetnej listine a akú jej vôľu znamenajú. Keďže tak neurobila a ide o
sporové konanie je nutné vychádzať z tvrdení žalobcu, ktoré tvrdenia preukázal predloženými dôkazmi,
z ktorých vyplýva jasná vôľa žalovanej vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky v žalovanej sume.
V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej

inštancie, žalobca v odvolaní tvrdil, že sa súd z právneho hľadiska zameral iba na to, či došlo k uzavretiu
zmluvy, resp. zmlúv o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca odovzdával žalovanej peniaze buď k rukám, na účet
alebo vyplácal jej záväzky tretím osobám a následne žalovaná potvrdila existenciu tohto dlhu svojimi
podpismi na dokumente označenom ako pôžička. Dôvodil, že ak mal súd za to, že skutkové zistenia

nemožno subsumovať pod § 657 Občianskeho zákonníka, mal sa zaoberať tým, či ho nemožno
subsumovať pod § 51 Občianskeho zákonníka, a teda či strany neuzatvorili tzv. nepomenovanú zmluvu.
Mal za to, že zistený skutkový stav súd, ak ho neposúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka, mohol
ho nepochybne posúdiť podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Odvolal sa na judikatúru súdov, v zmysle
ktorej dohoda, v ktorej sa veriteľ zaväzuje plniť za dlžníka tretej osobe to, čo mal plniť dlžník a dlžník sa

zaväzuje v dojednanej dobe takto poskytnuté plnenie vrátiť, nemá reálnu povahu, nejde preto o zmluvu
o pôžičke, ale o nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka. (Rozsudok NS ČR, sp.
zn. 33Cdo/4047/2008 - C 8167). Žalobca tvrdil, že presne takýto prípad nastal v tomto spore. Bolo
preukázané, že žalobca plnil za žalovanú napr. jej obchodným partnerom pri nákupe tovaru do baru a
žalovaná sa predmetné plnenie zaviazala vrátiť. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že medzi

žalobcomažalovanoubolprávnyvzťah,ktorýmožnoprávneposúdiťakoústneuzavretúnepomenovanú
zmluvu spočívajúcu v tom, že žalobca plnil žalovanej peňažné prostriedky priamo alebo jej veriteľom a
následne strany sporu výšku dlhu a jeho dôvod spísali a žalovaná sa písomne zaviazala tieto finančné
prostriedky žalobcovi vrátiť.
Napokon nesprávne právne súd posúdil právny úkon obsiahnutý v predloženom zošite ako zmluvu o

pôžičke. Z dokazovania totiž vyplynulo, že tento právny úkon bol spísaný až po tom, čo žalobca plnil
žalovanej peňažné prostriedky a preto jeho nutné posudzovať podľa § 558 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Predmetný úkon je nutné posúdiť ako uznanie dlhu, ktorý jejednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaným veriteľovi, ktorým žalovaná uznala svoj záväzok
vyplývajúci z nepomenovanej zmluvy, ktorú uzavrela so žalobcom. Na základe nesprávneho právneho
posúdenia zistených skutočností súdom, ktorý zisťoval reálne odovzdanie peňazí, nesprávne zaťažoval

dôkazným bremenom žalobcu. Bola to však žalovaná, ktorá pri existencii písomného uznania dlhu mala
vyvrátiť jeho existenciu. Žalovaná neexistenciu dlhu nielenže nevyvrátila, ale ju ani netvrdila, preto je
nárok žalobcu daný.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobnému návrhu
v celom rozsahu vyhovel.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobcu poukázala na to, že žalobca počas celého konania tvrdil,
že došlo z jeho strany k uzavretiu zmluvy o pôžičke, čo ona – žalovaná v podanom odpore účinne
poprela, poprela vôľu uzavrieť akúkoľvek zmluvu o pôžičke a poprela, že by žalobca pôžičky odovzdal
k jej rukám. Mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď nepreukázal opak.
Poukázala v tej súvislosti na rozsudok NS SR z 30.6.2010 sp. zn. 3Cdo/325/2009, v zmysle právnej

vety, ktorého: „Keďže táto zmluva (o pôžičke) je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne“. Tvrdila, že žalobca z dôvodu
dôkaznej núdze až po skončení dokazovania, v záverečnej reči začal tvrdiť, došlo k uzavretiu inej
zmluvy ako zmluvy o pôžičke, pričom išlo o podstatnú zmenu žaloby, ktorá v takom štádiu konania už

nebola prípustná a súd preto nemohol rozhodnúť inak ako žalobu pre neunesenie dôkazného bremena
žalobcom v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že podľa jej názoru, celé toto konanie je len snahou
žalobcu potrestať ju za to, že ich vzájomné spolužitie sa skončilo rozchodom.
Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie označila v celom rozsahu za vecne správne, ako s takým
sa s ním stotožnila a navrhla preto, aby odvolací súd toto rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli v odvolacom konaní dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalobcom
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné

(§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380 a § 365 CSP),
preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. októbra 2024 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli
a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 24.10.2024.

8. Žalobca/odvolateľ odôvodnil odvolanie proti zamietavému rozsudku súdu prvej inštancie tým, že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP) a z toho dôvodu vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

9. Vada predpokladaná v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami,

ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení
pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo
prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, je daný keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju
opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy
nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne

aplikoval.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z týchto odvolateľom uplatnených odvolacích dôvody
nie je naplnený.12. Oboznámením sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, obsahom spisu ako i konaním, ktoré
vydaniu rozsudku predchádzalo odvolací súd zistil/je presvedčený, že súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy riadne
vyhodnotilpodľa§191CSP atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislostipritom
starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.a dospel na tom základe k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil súd
prvej inštancie i správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil.

13. Dôvody napadnutého rozsudku sú správne, podrobné, logické a zákonu zodpovedajúce, odvolací
súd sa nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie
v odôvodnení dal odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, dostatočne
a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, nenechal priestor pre vznik pochybností,
prečo žalobou, titulom vrátenia pôžičky uplatnený peňažný nárok žalobcu na zaplatenie 4.368,25 eura

proti žalovanej, nemal za daný a prečo žalobu zamietol. Vykonal potrebné dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, správne sa vyporiadal so zistenými skutkovými okolnosťami, správne vyhodnotil koho
zaťažovalo v tom-ktorom štádiu dokazovania dôkazné bremeno a vo veci aj správne rozhodol, ak
vychádzal z toho, že žalovaný nepreukázal, že by bol so žalovanou uzavrel či už písomne, prípadne
ústne, ním tvrdené zmluvy o pôžičkách a že by bol žalovanej reálne odovzdal ním požadovanú, prípadne

akúkoľvek inú (aj menšiu) sumu peňazí .

14. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie, v ktorom žalobca/
odvolateľ napáda skutkové závery súdu prvej inštancie a ich právne posúdenie, trvá na dôvodnosti

podanej žaloby, ak nie titulom vrátenia pôžičky, potom titulom uznania dlhu žalovanou. S predmetnými
otázkami sa postačujúcim spôsobom a správne vyporiadal už súd prvej inštancie s výnimkou
argumentácie žalobcu o potrebe posúdiť ním predložené listinné dôkazy (zošit A5) keď nie ako zmluvu
o pôžičke, potom ako uznanie dlhu žalovanou, príp. nepomenovanú zmluvu.

15. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku dopĺňa:

16. Pokiaľ žalobca/odvolateľ v podanom odvolaní napáda skutkové závery súdu prvej inštancie,
ktorý dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom a nepreukázaní poskytnutia pôžičky

ním – žalobcom žalovanej v žalovanej sume a to napriek predloženému zošitu, resp. zápisom v ňom
obsiahnutým, v ktorom „je žalovaná na dvoch miestach podpísaná a kde sa jasne zaviazala vrátiť
žalobcovi sumu peňazí, ktorú strany sporu označili ako „pôžička“„ odvolací súd považuje závery súdu
prvej inštancie za správne a opodstatnené a polemizovanie odvolateľa s nimi za neodôvodnené.

17. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

18. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o: a/ prenechaní veci (o reálnom odovzdaní),

b/ druhovom určení veci, c/ povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a d/ určení času vrátenia.

19. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

20. V citovanom ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú
platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré
právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 Občianskeho zákonníka
predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je právny úkon
neplatný.

21. Žalobcom predložený zošit formátu A5 a zápisy žalobcu v ňom, ani podľa názoru odvolacieho
súdu neobsahuje také záznamy, na základe obsahu ktorých by bolo možné uzavrieť, že ide o dohodu
žalobcu a žalovanej o prenechaní finančnej sumy 4.368,25 eura žalobcom žalovanej, ktorú finančnúsumu by sa bola žalovaná zaviazala vráti žalobcovi v dohodnutom čase. Najmä ak žalovaná uzavretie
akejkoľvek zmluvy o pôžičke so žalobcom ako veriteľom poprela a z odpovedí žalobcu na pojednávaní
dňa 9.5.2023 na niektoré z položených otázok vyplýva, že žalobca so žalovanou žili po dobu 2 -3

rokov v spoločnej domácnosti, v byte žalovanej, žalobca v tom čase prispieval žalovanej na vedenie
domácnosti kupovaním stravy do domácnosti, nakúpením tovaru do krčmy, resp. baru, čím žalobca
žalovanej „pomáhal“, spravil jej celý bar zadarmo, tiež jej dával do poriadku byt, to všetko dobrovoľne,
žalovaná žalobcu nenútila, chcel jej pomôcť. Na otázku súdu odpovedal, že peniaze dával žalovanej
väčšinou v hotovosti, lebo musela zaplatiť úver a „sociálku“. Tiež jej „spravil aj nejaké nákupy“. Žalobca

odpovedal na otázku, že zápisy v predmetnom predloženom zošite spísal on a to ešte pred tým ako ho
žalovaná vyzvala, aby sa odsťahoval. Uvedené okolnosti vzájomného vzťahu žalobcu a žalovanej, ich
životné situácie v danom čase a mieste nenasvedčujú skutočnosti tvrdenej žalobcom o uzavretí zmluvy
o pôžičke, na základe ktorej by sa boli on ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka dohodli o poskytnutí
konkrétnej finančnej sumy, ktorú súčasne by sa bola žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi v dohnutom
čase. Žalobca dôkazné bremeno žalobných tvrdení o uzavretí zmluvy o pôžičke so žalovanou

predloženým dôkazom - zošitom s písomnými záznamami ním vyhotovenými, ani svojou výpoveďou
nepreukázal, nepreukázal ani reálne odovzdanie peňazí žalovanej, keďže je zmluva o pôžičke reálny
kontrakt, a ním predložené písomnosti – listinné dôkazy nemožno mať ani za uznanie dlhu žalovanou
a ani za inú tzv. nepomenovanú zmluvu.

22.Takakopredloženézáznamyčizápisyvyhotovenéžalobcomvpredloženomzošiterozobralaposúdil
súd prvej inštancie, ide o záznamy v celku (všetky vo vzájomnej súvislosti) nezrozumiteľné a neurčité,
Pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o pôžičke ako dvojstranného právneho úkonu, nie je možné z nich ani pri
použití výkladových pravidiel dospieť k záveru, že ide o dvojstranný právny úkon žalobcu ako veriteľa
a žalovanej ako dlžníka, ktorí by sa boli dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke. Ide

o záznamy, z ktorých usporiadania, resp. poradia ako za sebou nasledujú v predmetnom predloženom
zošite, nie je možné vyvodiť záver, že ide o zmluvu o pôžičke. Zo zápisov nie je možné ani zistiť, aké
veci boli predmetom pôžičky. Na štvrtej strane zápisov sa nachádza text „Pôžička od A. B.“ a nasledujú
identifikačné údaje žalobcu a nasleduje text „Túto pôžičku vrátim do konca roka 2019“, pod ktorým sú
identifikačné údaje žalovanej a jej podpis. Nie je však zrejmé, o akú pôžičku ide, či peňažnú ( a aká bola

jej výška, resp. jej iná bližšia konkretizácia) alebo inú a akú (čo bolo jej predmetom a čo má žalovaná
vrátiť). Dôvodenie žalobcu, že bez akýchkoľvek pochýb sa citovaný text „o pôžičke“ vzťahuje na zápisy
predchádzajúce tomuto textu (nachádzajúce sa na stranách 2, 3 a 4) je neopodstatnené a je viac - menej
len želaním žalobcu, nie jednoznačným a nespochybniteľným určením predmetu pôžičky.

23. Aj keď žalobca/odvolateľ argumentuje v odvolaní, že na predložených zápisoch - stranách zošitu
A5 „je žalovaná na dvoch miestach podpísaná, kde sa jasne zaviazala vrátiť žalobcovi sumu peňazí,
ktorú strany označili ako pôžičku“, uvedený záver z obsahu predložených zápisov nie je možné vyvodiť.
Poukazované podpisy žalovanej sa v záznamom síce nachádzajú, ale nemožno z nich (ani z jedného)
vyvodiť záver o akomkoľvek konkrétnom záväzku žalovanej na vrátenie pôžičky žalobcovi, ktorý by bola

na seba prevzala, keďže predmet pôžičky nie je vymedzený.

24. Výklad predmetných zápisov predkladaný odvolateľom v podanom odvolaní nie je objektívny.
Žalobné tvrdenia žalobcu o uzavretej zmluve o pôžičke a založení záväzkovo-právneho vzťahu veriteľa
a dlžníka medzi ním a žalovanou na základe písomných zápisov/záznamov v predloženom zošite

neboli preukázané ani na základe použitia výkladových metód, ani výpoveďou žalobcu ako strany
sporu, ako argumentuje žalobca v odvolaní a ani nevyplývajú z obrany žalovanej, ako sa odvolateľ
taktiež domnieva. Argumentácia, že žalovaná nevysvetlila, z akého dôvodu sa písomne zaviazala vrátiť
peňažné prostriedky žalobcovi, neobstojí, pretože jej podpis je pod neurčitým textom „Túto pôžičku
vrátim do konca roka 2019“. Nevyplýva z neho, ani že vráti peňažnú pôžičku, ani výška pôžičky, ktorú

by mala vrátiť a ani, že by ju mala vrátiť žalobcovi (uvedené prehlásenie nemožno považovať ani za
uznanie dlhu, ako takisto odvolateľ v odvolaní následne argumentoval).

25. Úvahy žalobcu o tom, že žalovaná výslovne nepoprela žiadne jeho skutkové tvrdenia a je potrebné
preto mať tieto jeho žalobné skutkové tvrdenia za nesporné, nie sú opodstatnené. Dôkazné bremeno na

preukázanie tvrdení o poskytnutí pôžičky zaťažovalo žalobcu a on ho neuniesol. Nemohlo preto dôjsť
k prechodu dôkazného bremena na žalovanú.26. Bez opodstatnenia sú námietky odvolateľa proti záverom súdu, ktorý v odsekoch 38. a 39.
odôvodnenia rozsudku poukázal na výpoveď žalobcu o jeho dobrovoľnom nakúpení tovaru žalovanej do
baru s tým, že jej pomáhal a o jeho „oprave celého baru žalovanej zadarmo“, a mal to za spochybnenie

zo strany samotného žalobcu jeho žalobných tvrdení o poskytnutí pôžičky žalovanej. Odvolací súd
považuje tieto závery súdu prvej inštancie za logické a opodstatnené, na správnosti ktorých odvolacia
argumentácia odvolateľa nie je spôsobilá nič zmeniť.

27. Pokiaľ žalobca/odvolateľ v odvolaní v súvislosti so záverom súdu o nepreukázaní reálneho

odovzdania peňazí, keďže zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, dôvodil a mal za zrejmé
z vykonaného dokazovania, že „zmluvy o pôžičke boli spísané po tom, čo žalobca v prospech žalovanej
plnil finančné prostriedky, a teda predmetné písomné zmluvy možno považovať za tzv. dlžobný úpis,
resp. uznanie dlhu zo strany žalovanej“, pri ktorom sa nevyžaduje preukázanie reálneho odovzdania
peňazí, odvolací súd uvádza, že predmetné zápisy/záznamy v zošite vytvorené žalobcom (strany 1 - 5)
nespĺňajú ani náležitosti uznania dlhu ako jednostranného právneho úkonu dlžníka.

28. Podľa § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený
čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

29. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných

náležitostí právneho úkonu sa k jeho platnosti vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh
a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky.

30. Odvolacie úvahy odvolateľa v tomto smere, že žalovaná uznala svoj dlh z pôžičky voči nemu sú
vzhľadom na uvedené podstatné náležitosti uznania dlhu nedôvodné; z textu „Túto pôžičku vrátim do

konca roku 2019.“, nachádzajúceho sa na štvrtej strane zošita nie je známy adresát ktorému by malo
byť uznanie dlhu určené a najmä nie je známa výška pôžičky ani jej iná bližšia identifikácia, ktorá by
mala byť predmetom uznania dlhu.

31. Nedôvodné sú aj názory žalobcu/odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej

inštancie, ktorý podľa odvolateľa sa mal zaoberať tým, čo podľa odvolateľa vyplynulo z vykonaného
dokazovania - že žalobca odovzdal žalovanej peniaze buď k rukám, alebo na účet, alebo vyplácal jej
záväzky tretím osobám a následne žalovaná potvrdila existenciu tohto dlhu svojimi podpismi a preto mal
za to, že takýto skutkový stav, resp. skutkové zistenia možno posúdiť ako tzv. nepomenovanú zmluvu,
ktorú strany uzavreli.

32. Podľa § 51 Občianskeho zákonníka, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne
upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.

33. Toto ustanovenie je v podstate zhodné s § 39 a iba zdôrazňuje, že subjekty občianskoprávnych

vzťahov môžu uzavrieť akúkoľvek zmluvu, t.j. aj takú, ktorá nie je osobitne upravená. Zmluva však
nesmie odporovať obsahu alebo účelu Občianskeho zákonníka. Účelom tohto ustanovenia je zrejme
zvýraznenie zmluvnej voľnosti subjektov občianskoprávnych vzťahov (zmluvná autonómia). Tieto
subjekty sa nemusia obmedzovať len na uzavieranie typických zmlúv, ale môžu uzavrieť aj takú zmluvu,
ktorá najviac vyhovuje ich požiadavkám na úpravu vzájomných vzťahov. Predpokladom platnosti takejto

zmluvy je však aj dostatočne určité vymedzenie záväzkov z nej vyplývajúcich.

34. Žalobca pri uvedenej úvahe (ad odsek 31. vyššie) opomenul zohľadniť, že aj nepomenovaná
zmluva v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka predstavuje dvojstranný (alebo i viacstranný) právny
úkon, v ktorom tak strany zmluvy, ako aj jej predmet, ako i zmluvné podmienky musia spĺňať

všeobecné náležitosti právneho úkonu, ktorý musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.
V posudzovanej veci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by bolo došlo medzi stranami
sporu k uzavretiu tzv. nepomenovanej zmluvy formou, resp. vo forme žalobcom predložených zápisov/
záznamov v zošite formátu A5. Zápisy trpia predovšetkým nedostatkom zrozumiteľnosti a určitosti
prejavenej vôle, ktoré nedostatky (nezrozumiteľnosť textu ako celku a neurčitosť) nebolo možné

odstrániť odstrránené ani výkladom.

35. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.36.Podľa§35ods.1,2Občianskehozákonníka,prejavvôlesamôžeurobiťkonanímaleboopomenutím;
môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník

prejaviť (odsek 1). Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom (odsek 2).

37. Ak súd posudzuje platnosť právneho úkonu, jeho účinky, dôsledky jeho zrušenia a pod., kľúčový

význam má vyriešenie základnej otázky, či vôbec došlo k právnemu úkonu. Ak zo skutkových okolností
nemožno usúdiť na právny úkon, potom nemožno uvažovať ani o dôsledkoch takéhoto úkonu, ktoré
inak objektívne právo s takým úkonom pravidelne spája. Ak niet právneho úkonu, vznikajú úplne odlišné
následky v hmotnoprávnej sfére dotknutých subjektov. Právny úkon, ako to vyplýva z dikcie zákona,
je určovaný: - prejavom vôle, - zameraním tohto prejavu vôle, - vznikom, zmenou alebo zánikom
(zrušením) práv a povinností alebo, a to je v podstate to isté, smeruje k vyvolaniu iných právnych

následkov,ktoréprávnepredpisystakýmprejavomvôlespájajú.Ťažiskompreposúdenie,čiideoprávny
úkon, je prejav vôle. Musí jestvovať jednota vôle a jej prejavu. Tieto dve zložky sa musia vyskytovať v
konkrétnom prípade simultánne. Inak niet právneho úkonu.

38. V konaní v posudzovanej veci z predložených záznamov, vzhľadom na spôsob ich vyhotovenia

žiadna dohoda strán sporu naznačovaná žalobcom preukázaná nebola a na základe týchto
predložených dôkazov - listín/zápisov, ktoré nespĺňajú náležitosti právneho úkonu, nedošlo k vzniku
akéhokoľvek záväzkovoprávneho vzťahu žalobcu a žalovanej, na základe ktorého by sa žalobca mohol
úspešne domáhať proti žalovanej plnenia ním tvrdeného jej záväzku, a to zaplatenia žalovanej sumy.

39. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP
potvrdil.

40. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol i o trovách

odvolacieho konania, a to tak, že stranám ich náhradu nepriznal. Žalovanej, ktorá by vzhľadom na
úspech v odvolacom konaní mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania, žiadne trovy nevznikli a
žalobca/odvolateľ na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo.

41. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).