Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123010791
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123010791.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.

Moniky Halkociovej a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa
17.12.2024, v trestnej veci obžalovaného A. B. pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2
písm. b/ Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. 31T/29/2023 zo dňa 15.01.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku

Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale
bytom D. E. XXX, okr.
F.

u k l a d á :

Podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, v spojení s § 38 ods. 2 Trestného zákona,
§ 39 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon
trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a zároveň ukladá probačný dohľad nad správaním
obžalovaného v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom
na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických
nápojov a iných návykových látok.

Podľa § 51 ods. 4 písm. j/ Trestného zákona povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom
D. E. XXX, okr. F., vinným zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného
zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa §
14 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že- dňa 12.1.2023 v čase asi o 16:15 hod. v obci G., okres H., v rodinnom dome č. XX/X, v obývacej
miestnosti chytil oboma rukami za ramená manželku I. B. v úmysle vynútiť si od nej orálny styk, a

násilím ju zatiahol do kúpeľne, ktorú zamkol, vyzliekol sa, popri tom poškodenú držal v priestore medzi
umývadlom a toaletou, čím jej zamedzil pohyb, následne ju chytil za ramená a silou ju zatlačil do kľaku
na zem, sadol si na toaletu a svojou pravou rukou ju chytil za vlasy v oblasti zátylku, tlačil jej hlavu
medzi stehná, pričom jej popritom hovoril: „Dnes ma pofajkáš, či chceš alebo nie, aj keby čo bolo,
inak ti ublížim.”, následne keď mu odpovedala, že nie, lebo je opitý, vo svojom konaní pokračoval a

naďalej jej vravel, že keď to neurobí, ublíži jej, hoci jej ublížiť nechce, na základe čoho sa poškodená
snažila od neho oboma rukami odtiahnuť, čo sa jej však nepodarilo, lebo ju opäť chytil svojou pravou
rukou pod krk a ľavou rukou za vlasy v oblasti zátylku, zvalil ju na zem, rozkročmo sa nad ňu postavil,
potom si obkročmo kľakol nad jej tvár a začal jej násilím tlačiť svoj pohlavný úd do jej úst pokračujúc
v snahe dosiahnuť vykonanie orálneho styku, pričom pri tomto úsilí počas toho, ako jej tlačil penis
smerom do úst, svojim pohlavným údom potieral jej po perách a po tvári asi minútu v dôsledku aktívneho

bránenia sa poškodenej, ktorá sa odmietla tentokrát tomu podriadiť, kde počas toho ako spolu zápasili,
zacítila na tvári výlučok z penisu, následne zakopol o osobnú váhu, čo spôsobilo hlasný buchot, na
ktorý zareagovali mladistvé dcéry poškodenej, začali búchať na dvere kúpeľne, ktoré obvinený otvoril,
cez ktoré sa poškodenej podarilo vybehnúť na dvor rodinného domu a zavolať políciu, svojím konaním
poškodenej nespôsobil žiadne zranenia.

Za to mu uložil podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm.
a/, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa§73ods.2písm.d/Trestnéhozákonavspojenís§74ods.1Trestnéhozákonamuuložilochranné
protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal, prostredníctvom svojho obhajcu písomne v zákonnej lehote, obžalovaný
odvolanie, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru vykonaným dokazovaním nebolo preukázané
naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho násilia podľa § 200 ods.
1 a ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, lebo z neho jednoznačne a bez pochybností nevyplýva, aby
obžalovaný vo vzťahu k manželke použil dňa 12.01.2023 násilie, resp. hrozbu bezprostredného násilia

v snahe donútiť ju k orálnemu styku a je potrebné v danom prípade rozlišovať medzi násilím v zmysle
jeho legálnej definície podľa § 122 ods. 7 Trestného zákona a hrubým správaním, ktoré je späté skôr
s priestupkovým právom v zmysle § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, resp. morálkou a
pravidlami slušného správania. Odkazoval na to, že jeho manželka v procesnom postavení poškodenej
vypovedala tak, že obdobné sexuálne praktiky boli medzi ňou a obžalovaným v minulosti bežné,

teda dochádzalo k podobným situáciám, čo obžalovanému, ako jej manželovi, dovtedy tolerovala. Na
základe takéhoto dlhodobého manželského spolužitia nemusel teda obžalovaný subjektívne vnímať dňa
12.01.2023, že zasahuje do integrity jeho manželky inak, ako tomu bolo pôvodne, čo mu manželka
predtým nevyčítala, a preto to obžalovaný nemusel vnímať ako niečo neobvyklé. Odkazoval na to,
že subjektívne nemal úmysel použiť násilie, resp. hrozbu bezprostredného násilia dňa 12.01.2023

vo vzťahu k jeho manželke a poukazoval na znenie § 122 ods. 7 Trestného zákona, podľa ktorého,
trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej
integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti
ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného a na znenie § 49 ods. 1 písm. d/ Zákona
o priestupkoch, podľa ktorého, priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie

vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku,
schválnosťami alebo iným hrubým správaním. V tejto súvislosti poukazoval na to, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že jeho manželka dňa 12.01.2023 neutrpela žiadne zranenia a rovnako tak
v zmysle prehliadky jej tela a fotodokumentácie jej tela, zaznamenanej pri tejto prehliadke, nemala
na sebe žiadne stopy po ublížení obžalovaným, ktoré by korešpondovali s jej výpoveďou. V tomto

smere aj samotná poškodená vypovedala tak, že pôsobenie obžalovaného na ňu nebolo až také
intenzívne a bolestné, pričom jej to bolo skôr nepríjemné. Na pojednávaní dňa 04.09.2023 poškodená
vypovedala, že pôsobenie manžela - obžalovaného na ňu nebolo intenzívne, nebolelo ju to a do
určitej miery sa mu aj podvolila. Všetky tieto skutočnosti zistené z vykonaného dokazovania svedčiav prospech pochybnosti o použití násilia obžalovaného voči poškodenej a celkovo k pochybnosti o
intenzite správania obžalovaného do takej miery, aby sa dalo hovoriť až o trestnom čine sexuálneho
násilia. Samotný obžalovaný v rámci výpovede uznal, že bol voči manželke v daný deň hrubší, avšak

násilie voči nej odmietol. Rovnako tak odmietol, aby manželku ťahal za plecia, chytil ju násilne, vtiahol
ju násilne do kúpeľne, nasilu ju držal, bol voči nej násilný, búchal ju pohlavným údom do tváre a
držal ju pod krkom a za vlasy. Odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že ho vzhliadol vinným napriek
skutočnosti, že výpoveď obžalovaného a poškodenej sa v značnej miere rozchádzajú, pričom za daného
stavu neexistoval žiaden iný priamy, resp. ani nepriamy dôkaz, ktorý by jednoznačne preukazoval

vinu obžalovaného v zmysle rozsudku. Svedecké výpovede dcér obžalovaného a poškodenej sú
výpoveďami vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré nemajú relevanciu vo vzťahu k skutku v zmysle
obžaloby. Za daného stavu mal súd prvej inštancie dôslednejšie aplikovať zásadu in dubio pro reo.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní taktiež poukázal na údajné logické rozpory v skutkovej vete
obžaloby, s ktorými sa súd prvej inštancie v rozsudku vôbec v rámci odôvodnenia nevysporiadal.
Konkrétne namietal, že nemohol svojimi rukami tlačiť svoj pohlavný úd do jej tváre a zároveň ju držať.

V tejto súvislosti poukazujeme na právny názor vyslovený v rozsudku Okresného súdu Pezinok zo
dňa 04.04.2011 sp. zn. 2T/137/2009, podľa ktorého: „Výpoveď svedka je potrebné pre riadne ustálenie
skutkového a právneho stavu vyhodnocovať vždy ako celok a tiež v kontexte s ďalšími vykonanými
dôkazmi a nie vyextrahovať z výpovede iba tú jej časť, ktorá je „jednostranne vhodná a zapadá“
do obžalobných tvrdení a považovať ju napriek množstvu iných nepresností a bez súvisu s ďalšími

protikladnými dôkazmi za vierohodnú." „V prípade, ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako
jediný relevantný priamy dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších podporných dôkazov, musí
byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie
byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený." „Otázku dôveryhodnosti svedka a objektívnej
pravdivostijehovýpovedejepotrebnévyhodnocovaťvpodstateširšomkontexte,akolenvmechanickom

akceptovaní často veľmi subjektívneho pohľadu poškodeného na priebeh skutkového deja." Odvolateľ
mal za to, že v danom prípade uložené ochranné opatrenie zabezpečí ochranu spoločnosti a najmä
poškodenej účinnejšie ako nepodmienečné trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov. Práve po
úspešnom vykonaní ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou je tu u obžalovaného
predpoklad, že do budúcna nedôjde vo vzťahu k jeho manželke - poškodenej ku konfliktným situáciám.

Analogicky na podporu tohto nášho odvolacieho tvrdenia možno poukázať na právny názor vyslovený
v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To/75/2023 zo dňa 05.10.2023. Odvolateľ vytýkal
potom okresnému súdu, že síce v danom prípade síce pri ukladaní trestu odňatia slobody aplikoval
ustanovenie § 39 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, avšak napriek tomu mimoriadne znížený trest
odňatia slobody v trvaní 5 rokov sa vzhľadom na okolnosti tohto prípadu javí ako neprimerané prísny.

Podľa § 39 ods. 3 písm. d/ Trestného zákona mal možnosť súd mimoriadne znížiť trest odňatia
slobody až na 2 roky. Vo vzťahu k zistenému vplyvu alkoholu na jeho konanie poukazoval na to,
že z vykonaného dokazovania v rámci tohto trestného stíhania vyplynulo, že obžalovaný sa správa
diametrálne odlišne oproti normálu práve po požití alkoholu. Samotná poškodená vypovedala tak, že
„je toho názoru, že obžalovaný má v dôsledku požívania alkoholu zmenenú osobnosť, keď nepil, tak

bol úžasný človek, aj čo sa týka ohľadom sexu, dalo sa s ním normálne fungovať, keď bol triezvy“.
U vedené potvrdili aj pribraté znalkyne, a to B. A. J., ktorá v zmysle záveru (odpoveď na otázku č.
5) jej znaleckého posudku číslo 74/2023 uviedla, že „Prognóza ďalšieho vývoja osobnosti obvineného
vo vzťahu protispoločenskému konania je závislá najmä od toho, či bude obvinený naďalej požívať
alkoholické nápoje alebo abstinovať.“ Podľa záveru znalkyne mal alkohol u obžalovaného v danom

prípade pôsobiť ako deliberátor zábranných mechanizmov s rezultovaním do agresívneho správania.
K obdobným záverom dospela aj znalkyňa H. K. A., ktorá v znaleckom posudku č. 2/2023 dospela k
záveru, že „Vplyv škodlivého užívania alkoholu na vyšetrovaný skutok sa javí byť výrazný. V triezvom
stave má obžalovaný postačujúce brzdové mechanizmy na to, aby svoje konanie dokázal ovládať. Pod
vplyvom alkoholu sú jeho brzdové mechanizmy oslabené, racionálna kontrola impulzov je potlačená do

úzadia.“ Táto znalkyňa taktiež uviedla, že „Pri abstinencii sa javí byť prognóza vo vzťahu k poškodenej
pozitívna.“ Okrem sankcie v podobe trestu odňatia slobody bolo obžalovanému rozsudkom uložené
ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,
na správanie obžalovaného malo mať zásadný vplyv požitie alkoholických nápojov a stav opitosti.
Obžalovaný je poškodenou a znalkyňami v prípade abstinencie hodnotený kladne s dobrou prognózou

dobudúcna.PoukazovalnaprávnynázorvyslovenývrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 3To 2/2019 zo dňa 23.10.2019, podľa ktorého, „Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd
vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochranyspoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom. Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv
na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa.“

RealizujúcsudcovskúindividualizáciutrestuOkresnýmsúdomPrešov,maltentoprizohľadnenívšetkých
vyššie uvedených skutočností pristúpiť pri ukladaní trestu k výraznejšiemu zníženiu trestu, pričom aj
taktovýraznemimoriadnezníženýtrestsprípadnýmpodmienečnýmodkladombysajavilakoprimeraný.
Citoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR značka PL. ÚS 106/2011 z 28.11.2012: „V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje

naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byt súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme
individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napr. spôsob
spáchaniačinuajehonásledok,mierazavinenia,pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,
osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a

jeho rodiny), či možnosť jeho nápravy. Tak ako pri rozhodovaní o vine, i pri rozhodovaní o treste sa
vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom
zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a
v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby súd
v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol o spravodlivej výmere

konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomnej súvislosti
sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia i dedukcia, ako aj
metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo
byť spravodlivé, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka primeranosti trestu a jeho
individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni

mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste.“ Poukazoval aj na skutočnosť, že ako manžel
a otec dvoch maloletých dcér dlhodobo pracuje v zahraničí (Nemecku), kde abstinuje, pričom pracuje
na pozícii vedúceho zamestnanca a má zodpovednosť za podriadených spolupracovníkov. Z tohto
zamestnania dosahuje príjmy, ktorými zabezpečuje výživu svojich dcér, preto určite nie je v ich záujme,
aby obžalovaný nastúpil na výkon trestu v trvaní 5 rokov, kde za ten čas im nebude schopný zabezpečiť

adekvátnu výživu, teda sa rozsudkom uložený trest odňatia slobody dotkne významným spôsobom aj
ich. „Trest uložený páchateľovi trestného činu je sankcia smerovaná výlučne voči páchateľovi trestného
činu, a teda má postihovať výlučne páchateľa, a to tak, aby sa zabezpečil čo najmenší vplyv na
jeho rodinu a jemu blízke osoby. Samotným uložením trestu páchateľovi trestného činu sa nepriamo
postihne i jeho rodina a jemu blízke osoby, ak sú závislé od jeho príjmov, starostlivosti alebo ostatného

zabezpečenia rodiny, či ak sú narušené citové väzby. Preto nie je možné zabezpečiť, aby sa trest
uloženýodsúdenémunedotkolajjehorodinyablízkychosôb.Ustanovenie§34ods.3Trestnéhozákona
však prikazuje súdom pri ukladaní konkrétnych trestov, aby prihliadali aj na záujmy rodiny páchateľa
a ďalších jemu blízkych osôb, samozrejme, v rámci zákonných podmienok pre uloženie konkrétneho
trestu.“ Odvolaním taktiež namietal údajné nezachovanie zásady totožnosti skutku podľa obžaloby. Má

za to, že modifikáciou skutku v zmysle rozsudku došlo k porušeniu zásady totožnosti skutku. Vzhľadom
na vyššie uvedené navrhuje Krajskému súdu v Prešove, ako súdu príslušnému na rozhodovanie o tomto
odvolaní obžalovaného, aby rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, alternatívne, aby odvolací súd rozhodol rozsudkom sám.

Na základe podaného odvolania postupoval odvolací súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1
Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a v prejednávanej veci zistil
nasledovné.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v takom rozsahu,
ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu

nevyhnutné.

Podstatouskutkujekonanieakoprejavvôlenavonok.Zajedenskutokmožnopovažovaťlentaképrejavy
vôlepáchateľanavonok,ktorésúprenásledokvtrestnompráverelevantné,kauzálneapokiaľsúpokryté
zavinením. Ak ide o viac následkov, jednota skutku bude zachovaná v prípade, že všetky následky boli
spôsobené aspoň sčasti jedným konaním.

Ako je už ustálené rozhodovacou činnosťou, rámec činnosti súdu, ktorý sa nemôže prekročiť, tvoria
údaje uvedené v obžalobe, ktoré obsahujú identifikačné údaje o obžalovanom a o skutku, pre ktorý
je obvinený stíhaný. Skutok, ako pojem procesného práva, vyjadruje udalosť vo vonkajšom svete
vyvolanú človekom. Trestný čin ako hmotnoprávny pojem je súhrnom skutočností, ktoré napĺňajú znaky

skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu a podmieňujú trestnú zodpovednosť páchateľa činu. Zo
skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno
ale vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy
úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo
a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadné údaje uvedené

v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je
zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto
konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia
podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je
uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť

(aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí,
ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania)
v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce
sa miesta a času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo
formy zavinenia. Z uvedeného nemožno vyvodiť, že vzhľadom na výsledky dokazovania na hlavnom

pojednávaní, môže aj prokurátor v záverečnej reči navrhnúť modifikáciu skutku pri zachovaní totožnosti
skutku. Súd však nie je viazaný povinnosťou prebrať takto modifikovaný skutok a naďalej má právo
a povinnosť do rozhodnutia, a tým aj do skutkovej vety premietnuť výsledky hlavného pojednávania
podľa zásady hodnotenia dôkazov. /Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To
3/2019/

K tomu možno s ohľadom vo vzťahu k jednému z ťažiskových odvolacích dôvodov v danom prípade
zdôrazniť aj z pohľadu judikatúry Ústavného súdu SR, že obžalovacia zásada uvedená v ustanovení
§ 220 ods. 1 Trestného poriadku (teraz § 278 ods. 1 Trestného poriadku), podľa ktorého, súd môže
rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, neznamená, že medzi skutkom,

ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná
zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata
skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom
návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené trestným
zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania a následku.

Je potrebné zdôrazniť, že teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi
skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí
zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám
skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania. Totožnosť skutku je zachovaná,
ak je zachovaná jeho podstata. Podstatu skutku pritom tvorí, ako už bolo aj vyššie uvedené, konanie

páchateľa (obžalovaného), ktorým sa rozumejú prejavy vôle páchateľa vo vonkajšom svete, pokiaľ sú
zahrnuté zavinením a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného
práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených
trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania totožnosti skutkuje potrebné rozumieť porušenie individuálneho objektu trestného činu v jeho konkrétnej podobe, teda
konkrétny následok (porušenie alebo ohrozenie určitého jedinečného vzťahu – záujmu), nie určitý typ
následku. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní

bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konaní
pri rozdielnom následku alebo zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak
konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná
zhoda v podstatných okolnostiach (z hľadiska zachovania totožnosti konania i následku nie sú podstatné
napríklad tie skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú len zavinenie či iný znak subjektívnej stránky činu).

Keďže nemožno dať všeobecne platnú smernicu, čo tvorí skutok v konkrétnej prejednávanej veci a kedy
je totožnosť skutku zachovaná, je nevyhnutné skúmať túto otázku vždy podľa individuálnych okolností
každého prípadu zvlášť. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 98/2014)

K ďalšiemu komplexu odvolacích námietok je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý súdny proces
neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno
povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v
právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04).

V záujme prehľadnosti a podstaty prieskumnej činnosti odvolacieho súdu, v záujme odvolacieho

konaniatrebazdôrazniť,žeodôvodneniarozhodnutíprvostupňovéhosúduaodvolaciehosúdunemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Preto bez toho, aby odvolací súd podrobne
popisoval obsah vykonaných dôkazov, možno zhrnúť nasledovné skutočnosti.

Obžalovaný určité skutočnosti vo vzťahu k podanej obžalobe potvrdzoval, no vo výsledku popieral,
že by z jeho strany došlo k nejakému sexuálnemu násiliu voči vlastnej manželke v inkriminovanom
čase a mieste. Obžalovaného ale zo spáchania skutku skutočne a stabilne v priebehu celého trestného
konania usvedčuje priamo poškodená I. B., čo v situácii, kde na mieste činu boli v uzamknutej miestnosti
kúpeľne len obžalovaný a jeho manželka, matka jeho detí, poškodená I. B., je osobitne významné.

Z hľadiska dôveryhodnosti výpovede poškodenej odvolací súd jednoznačne uveril práve poškodenej. Jej
výpoveď, ako to vyhodnotil už súd prvého stupňa, bola dostatočne podrobná, detailná a v podstatných
bodochvzhodeabezrozporovoprotijejpredošlýmvýpovediamzprípravnéhokonania,popísalapriebeh
skutku, keď najmä uviedla, že v tomto prípade odmietla sex, keďže obžalovaný bol opitý a potom ju do
kúpeľne zatiahol násilím, chytil ju za ramená, zamkol kúpeľňu. Odvolací súd k obhajobe obžalovaného,

že malo ísť o praktiky, ktoré mali mať aj v minulosti v rámci manželského spolužitia a kde v podstate
naznačoval, že v takých prípadoch išlo o vzájomne dobrovoľné a odsúhlasené praktiky, tak aj keby to tak
v minulosti bolo, neznamená to, že v predmetnom prípade išlo o dobrovoľný sexuálny kontakt spojený
so súhlasom poškodenej.

Veď samotný obžalovaný uviedol, že poškodená jeho manželka v ten deň nemala chuť na sex a dodal,
že keď pohyby robila poškodená, tak to bolo typické kladenie proti odporu. Sex mávali tak sporadicky
adodal,žesexonanikdynechce.Užzuvedenéhojenepochybné,žepripredmetnomskutkuobžalovaný
vedel, že koná násilie, že prekonáva odpor poškodenej, ktorá odmieta sexuálny kontakt. Chcel však
napriek tomu uspokojiť svoje sexuálne potreby.

Odvolací súd poukazuje na to, že ani manželka, či manžel v manželskom vzťahu, nie je povinný
podrobovať sa násiliu zo strany druhého partnera, pričom v prejednávanej veci poškodená dávala od
začiatku jasne najavo, že sa odmieta podrobiť konaniu obžalovaného a že jeho konanie vníma ako
násilie, s ktorým nesúhlasí. Poškodená opísala presne, ako prebiehalo násilné správanie zo strany

obžalovaného, keď ju tlačil dole, aby si kľakla smerom k rozkroku, slovne vyžadoval orálny sex, vyhrážal
sa, že jej ublíži, držal ju pod krkom jednou rukou, druhou za vlasy, bránil jej v dýchaní, stále za vyhrážok,
že jej ublíži a následne skĺzli na zem, kde stál nad ňou a tlačil jej penis do úst, ona ale zaťala zuby a
nepoddala sa. Počas tohto cítila niečo na tvári, myslela najprv, že sliny, ale zrejme to bolo z penisu.
Držal ju svojimi rukami za jej ruky na zemi, nemohla sa hýbať. Bolo jej to nepríjemné, najmä ten penis

na tvári. Nevolanie poškodenej o pomoc, je namieste pripísať celkovej situácii, jej vtedy submisívnemu
nastaveniu osobnosti, no je zrejmé, že hluk z kúpeľne uviedol ich dcéry do pozornosti, čo poškodená
tiež popísala, že ich potom vyrušili až dcéry, ktoré pribehli na hluk po tom, čo zakopol o váhu a potom
obžalovaný už pod týmto vplyvom upustil od ďalšieho konania, na naliehanie dcér a už v konanínepokračoval až do príchodu polície. Aj tento stav nasvedčuje hodnovernosti výpovede poškodenej,
ktorá zjavne ani nemala motív účelovo obviniť obžalovaného, s ktorým vtedy dlhodobo žila v spoločnej
domácnostiasktorýmvychovávalidcéry.Oprotitomuobžalovaný,ktorýpriznal,žepopobytevzahraničí

potreboval svoju manželku k sexuálnemu uspokojeniu aj viackrát, a to ako zdravý muž, v danom prípade
svojesprávanieumocnilajpožitímalkoholu,uktoréhoječastýmefektom,žeodbrzďujemorálnezábrany,
posilňuje nevhodne agresívne, správanie, sklon k protiprávnym činom.

Poškodená, čo obžalovanému poľahčilo, potvrdila, že nešlo o násilie vysokej intenzity, no netreba

opomenúť výraznú fyzickú prevahu obžalovaného, uzavretý priestor, v rámci ktorého poškodenú ešte
viac obmedzil na možnosti sa brániť vtlačením do úzkeho priestoru a aj tým, že si na ňu sadol. Práve
vtedy okrem násilia rukami, využil aj svoj penis na neprípustné obťažovanie poškodenej tak, ako to
vypovedala. Znova je namieste poukázať na hodnotenie výpovedí zo strany okresného súdu, keď tento
poukázal na to, že celkový kontext deja je v nadväznosti podporený aj výpoveďami svedkýň L. a G.
B., ktoré síce neboli priamymi svedkami incidentu, avšak boli v jeho čase v rodinnom dome a popísali

to, čo sa dialo po tom, čo začuli buchot z kúpeľne a aj ich popis udalostí má logickú nadväznosť
na výpoveď poškodenej. Pritom netreba opomenúť, že obžalovaný napriek určitej bagatelizácii svojho
konania priznal, že manželka sa jeho konaniu bránila a vzpierala sa.

Popri týchto osobných dôkazoch, tieto sú podporené aj znaleckým dokazovaním a ďalšími dôkazmi,

ktoré pristupujú k výpočtu skutočností, odôvodňujúcich obžalobu a potvrdzujúcich, že v otázke viny je
napadnutý rozsudok plne v súlade so zákonom, je odôvodnený a spravodlivý.

Vierohodnosť výpovede poškodenej síce nepriamo, ale z osobnostného psychiatrického hľadiska
odborne bez pochybností potvrdzujú aj skutočnosti vyplývajúce zo záverov znalkyne H. A., ktorá

nezistila žiadne relevantné pochybnosti o špecifickej vierohodnosti, ale ani vo vzťahu k všeobecnej
vierohodnosti nezistila u poškodenej snahu seba vykresľovať v lepšom svetle, ani snahu a motiváciu
poškodiť obžalovanému. Pritom poškodená je skôr submisívnej povahy, kde sa zväčša prispôsobí.

Správnosti hodnotenia hodnovernosti protistrán nasvedčuje aj to, že tá istá znalkyňa vo vzťahu k osobe

obžalovaného konštatovala, že je dominantnou mužskou osobnosťou, má egocentrické črty, rád je, keď
je po jeho, nerád sa vo vzťahoch prispôsobuje, zdôrazňuje primárne svoje potreby, je tam zvýšené
afektívne napätie, ktoré ventiluje sexuálnymi aktivitami, tiež akcentovaná osobnosť, výkyvy nálady a
pocity menejcennosti, pričom má impulzívne črty, najmä pod vplyvom alkoholu v súvislosti so sexuálnymi
potrebami.

Neušlo pozornosti okresného súdu ani to, že obžalovaný uviedol, že u poškodenej bolo pravidlom,
že mu odopierala sexuálne aktivity, pričom poukazoval na to, že ako manžel, navyše po dlhšom
časovom úseku, prirodzene sa dožadoval sexuálnej činnosti. Je plne namieste v otázke viny súhlasiť so
závermi okresného súdu, keďže aj znalkyňa B. J. konštatovala u obžalovaného pod vplyvom alkoholu

odbúravanie zábran s tým, že sa pod vplyvom alkoholu mení jeho správanie a ak by alkohol užíval aj
naďalej, je pravdepodobnosť opätovného páchania trestnej činnosti a ktoré poukázala na svoje zistenie,
že na konanie obžalovaného z hľadiska pohnútky mali vplyv snaha o okamžité, momentálne uspokojenie
sexuálnych potrieb po dlhodobejšej sexuálnej abstinencii, pri nezdržanlivosti, impulzivite a emočnej
labilite, po požití alkoholu, kde alkohol pôsobil ako deliberátor zábranných osobnostných mechanizmov

s vyústením až do agresívneho správania. Zároveň znalkyňa H. A. k osobnosti obžalovaného v
naznačenom smere konštatovala výrazný škodlivý vplyv alkoholu na jeho správanie a samotný skutok,
pričom má menej kritický postoj k svojmu správaniu a svojím problémom. Znalkyňa z psychologického
hľadiska uzavrela, že čin zodpovedá osobnosti obžalovaného.

Obžalovaný, ako aj poškodená zhodne uvádzali, že primárnym a prakticky výlučným cieľom
obžalovaného bolo vynútenie si práve orálneho styku, ku ktorému smeroval svoj úmysel a celé svoje
konanie a úsilie. Podľa odvolacieho súdu, len aktívna obrana poškodenej tomuto orálnemu vynútenému
styku zabránila a v spojení s vyvrcholením obžalovaného a najmä obranným správaním sa dcér
poškodenej, viedlo k rozhodnutiu obžalovanému umožniť poškodenej opustiť miesto činu a z kúpeľne

odísť. Správne potom okresný súd uviedol, že bolo potrebné toto vyhodnotiť ako konanie, ktoré
bezprostredne smerovalo k donúteniu iného násilím k orálnemu styku, pričom k dokonaniu činu - teda v
tomto prípade k orálnemu styku, nedošlo, pričom správne, jednoznačne zachovajúc totožnosť skutku, v
intenciách uvedeného okresný súd upravil skutkovú vetu, aby táto zodpovedala tejto právnej kvalifikáciia tomuto úmyslu obžalovaného a aby zodpovedala dokazovaniu na hlavnom pojednávaní, keď z jej
znenia vypustil presnú citáciu, ktorú mal obžalovaný adresovať poškodenej, a to že jej vykrúti krk, keďže
uvedenú vyhrážku poškodená na hlavnom pojednávaní nekonkretizovala a uviedla len všeobecne, že

jej opakovane vravel, že jej ublíži, ak sa mu nepodriadi a hoci túto konkrétnu vyhrážku spomenula
poškodená v prípravnom konaní, súd to nevyhodnotil ako podstatný rozpor, ktorý by mala poškodená
vysvetliť, keď celá jej výpoveď bola v podstatnej zhode s prípravným konaním, a teda do skutku súd
miesto presnej citácie ponechal túto časť slovných hrozieb vo všeobecnej rovine, že jej mal hroziť,
že jej ublíži, čo je svojou podstatou totožné a nič to nemení ani na charaktere skutku, ani na právnej

kvalifikácii, či totožnosti skutku. Takto ustálený skutok tak okresný súd správne právne kvalifikoval
ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona, keď bol spáchaný na chránenej osobe - blízkej osobe, v tomto prípade manželke a použitím
násilia, ktoré detailne opísala poškodená, pričom išlo jednak o násilie fyzické (ťahanie, držanie za ruky,
pod krkom, za vlasy, tlačenie poškodenej k sebe, snaha zabrániť jej v pohybe), ako aj slovné, hrozbami,

že jej ublíži a toto malo smerovať k vynúteniu si orálneho styku, ku ktorému nedošlo len v dôsledku
kladenia odporu poškodenej. Nebolo pochybností ani v tom, že takto definovaný trestný čin bol spáchaný
úmyselne osobou plne zodpovednou z hľadiska veku a príčetnosti. Obžalovaný porušil záujem chránený
Trestným zákonom, ktorým je ľudská dôstojnosť a sloboda rozhodovania o svojom sexuálnom živote,
pričom medzi jeho konaním a spôsobeným následkom existuje priama príčinná súvislosť.

Aj v manželstve je nevyhnutné rešpektovať právo na slobodné rozhodovanie človeka v sexuálnych
otázkach a je neprípustné, aby nedovoleným násilím bolo toto právo ohrozované, či narušované.

V otázke primeraného trestu ale odvolací súd dospel k iným záverom, ako súd prvého stupňa, ktorý

obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, pričom ho na výkon uloženého trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Účelom trestu je ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie.
Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou

formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode majetkových alebo iných právach
odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin, pričom ujma
niejeúčelomtrestu,aleibaprostriedkom,akohodosiahnuť.Okremodplatyodsúdenémuidespoločnosti
vo vyjadrenom treste aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a, samozrejme,
o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby

v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom
k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel
môžu byť odsúdení a tiež vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa.

Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania.

Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom
neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a
spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin, ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť
spôsobenú trestným činom napraviť a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať
za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Neprimerane prísne (ale samozrejme i

neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané
tresty vyvolať súcit s páchateľom, či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru
v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto
tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za
nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť

zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných
účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu
ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k
takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno
považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. /

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. 106/2011/

Podľa § 34 ods. 1, 3, 4 Trestného zákona v znení platnom a účinnom v čase spáchania predmetného
trestného činu i rozhodovania okresného súdu, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti predpáchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby

bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnostianaosobupáchateľa,jehopomeryamožnosťjehonápravy.

Hoci v súčasnosti platí upravené znenie tohto ustanovenia, trestná sadzba dotknutá v prospech

obžalovaného nebola a s ohľadom na individuálnu povahu prípadu nedošlo ani k stavu, že by znenie
Trestného zákona v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa § 39 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za prípravu na zločin alebo za pokus
trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu má súd za to, že použitie

trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného
násilia donúti iného k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na

taký čin zneužije jeho bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov. Odňatím
slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na
chránenej osobe.

Podľa § 39 ods. 3 písm. d/ Trestného zákona, pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú

sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto
zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov.

Poškodená I. B. potvrdila, že s obžalovaným žije v dlhoročnom manželskom vzťahu, vychovali tri
spoločné dcéry. Dokonca uviedla, že zo začiatku ich vzťahu bol obžalovaný úžasný. Cítila sa pri ňom

veľmi dobre, bol dobrý otec a až postupne, keď prestal pracovať a začal piť, tak sa aj jeho správanie
menilo, prestal byť zodpovedný za rodinu, všetko nechával na ňu, nezaujímalo ho, či sú zaplatené účty.
Takto sa to začalo meniť v rokoch 2014 - 2015, no dodala, že on sa vždy staral o deti, vtedy to bolo
skoro rozprávkové, potom začal popíjať, robotu si nenašiel a zhoršovalo sa to. On začal robiť v zahraničí
približne okolo 2020 roku, keď bola korona. Robil na stavbe. Prvý rok robil v Belgicku, potom prešiel

do Švédska a teraz je opäť v inej firme a robí v Nemecku. Keď prišiel domov, tak automaticky hneď
chcel sex. Stále opakoval, že keď je od nej preč, že mu chýba, že nikam nechodí, že ten sex nemá a
že preto je taký.

Z popisu poškodenej k závažnosti a povahe predmetného pokusu trestného činu, bolo výrazne

v prospech obžalovaného, že nepoužil násilie intenzity, ktoré by zanechalo na tele poškodenej nejaké
poranenia, pričom potvrdzovala vlastne, že po skutku sa už nič podobného neopakovalo. Po skutku
sa snažil o narovnanie vzťahov, ktoré svojim správaním spôsobil oproti minulosti, keď mali v rámci
manželstva intenzívny intímny pomer. Následne zmenila pohľad na všetko, no rozvádzať sa nemieni.
Chce teda zachovať manželstvo s obžalovaným, čo nasvedčuje urovnávaniu vzťahov. To je ale z jej

strany podmienené tým, že sa obžalovaný zmení.

To považoval odvolací súd za mimoriadne dôležité, keďže požívanie alkoholu je zásadným
identifikovaným vplyvom, ktorý devastačne mení správanie obžalovaného voči svojej manželke a takto
neprípustným spôsobom ovplyvnil aj správanie sa obžalovaného voči poškodenej v predmetnom skutku.

Je nevyhnutné vytvoriť v rámci trestu podmienky, aby rodina mohla naďalej existovať, vzťahy aby sa
mohli upevňovať, aby si obžalovaný svojim aktívnym odmietaním alkoholu neprivodil znova konflikt
s Trestným zákonom. Poškodená mu zjavne vytvára také prostredie, lebo ako uviedla, rozvádzať sa
nemieni, boli zosobášení v kostole, je veriaca. Zo spisu vyplýva, že v tomto majú spoločné nazeranie.
Jednoznačne dodala, že ak by prestal piť, tak by to dokonca veľmi chcela, aby s nim ostala, ale

podmienkoubyboloto,abysúhlasiliajdetistým,ktoréstýmmomentálnevžiadnomprípadenesúhlasia.
Dodala, že keď totiž nepil, bol podľa poškodenej úžasný človek a aj čo sa týka ich sexuálnych vzťahov,
tak ak bol triezvy, dalo sa pekne fungovať.Znalkyňa H. A. k stavu poškodenej aj po skutku, a teda k účinku predmetného pokusu trestného činu,
poskytla súdu zistenie, že poškodená je submisívnej povahy, je rada, keď má partnera o ktorého sa
môže oprieť, ktorý ju povedie, poradí jej, inak sa cíti neistá. Je introvertný typ človeka. Dlho trvá,

kým sa s niekým spriatelí, je opatrná, cudzím ľuďom menej dôveruje. Je empatická, obetavá, potreby
svojich blízkych stavia pred tie svoje. To sa deje aj v sexuálnej oblasti, kde manželove sexuálne potreby
dlhodobo stavia pred svoje intímne túžby. Intelektové a rozumové schopnosti poškodenej sa nachádzajú
v pásme nadpriemernej inteligencie. Má výborne rozvinuté konkrétne, aj abstraktné myslenie. Nemá
snahujaviťsavlepšomsvetle,skresľovaťvýpoveď,anisnahupoškodiťobžalovanémuA.B..Posledných

15 rokov vníma poškodená ako horších.

Hoci mimoriadne zníženého, no je namieste uloženie viacročného trestu odňatia slobody spojeného
s výrazne prísnou dobou, po ktorú bude obžalovaný povinný preukázať vedenie riadneho života /
vrátane zmeny správania sa voči poškodenej a svojej rodine/ a splnenie povinnosti a obmedzenia na
to, aby si nespôsobil stratu osobnej slobody v rámci umiestnenia v príslušnom ústave na výkon trestu.

Odvolací súd vedie k tomu predovšetkým zistenie nepriaznivých čŕt jeho osobnosti, na ktoré poukázala
už znalkyňa z odboru psychológia. Uviedla, že obžalovaný má egocentrické črty v zmysle ohľadu na svoj
vlastný prospech a ťažkosti v prispôsobovaní. Vo vzťahoch očakáva, že sa nemusí prispôsobovať, ani
nič robiť a zmeny sa udejú bez jeho pričinenia. Vo vzťahoch počíta najmä so svojimi potrebami, menej
s potrebami iných a vonkajšími okolnosťami. Obzvlášť sa jeho dominancia až patriarchálnosť prejavuje

vo vzťahu k ženám. Vníma sa viac ako obeť zlých okolností a nepremysleného konania poškodenej.
Pri riešení problémov sa u neho uplatňujú únikové reakcie (najmä únik do alkoholového opojenia),
vyhýbanie sa zodpovednosti a záväzku, resp. nedodržiavanie pravidiel.

To, nakoniec naznačila aj oboznámená probačná správa, keď v rámci probácie po prepustení z väzby

v jednom prípade sa snažil vyhnúť kontrole na požitie alkoholu a bolo potvrdené, že alkohol požíval.
Obžalovaný si musí uvedomiť, že v jeho prípade pod vplyvom alkoholu sú jeho brzdové mechanizmy
oslabené, racionálna kontrola impulzov je potlačená do úzadia, pričom v triezvom stave by bol podobný
skutok u obžalovaného málo pravdepodobný. Na druhej strane ale je schopný citových vzťahov a badať
aj stopy po tom, že vyšetrovaný skutok ľutuje. Vníma svoje zavinenie iba čiastočne, vidí to ako súhru

nevýhodných okolností, pochybenia poškodenej, len sčasti jeho viny, pričom si obvinený uvedomuje,
že tam zohral roku alkohol, avšak čo sa týka závislosti od alkoholu, tak tú si nepripúšťa. Je ale u neho
nevyhnutná trvalá alkoholová abstinencia. Pri abstinencii sa javí byť prognóza vo vzťahu k poškodenej
pozitívna.

Obaja rátajú so spoločnou budúcnosťou a pri abstinencii je rovnako pozitívna aj prognóza vzhľadom k
protispoločenskému konaniu. V tom čase poškodená ešte dávala manželstvu šancu, a ten rozvod tam
vtedy nepripadal do úvahy a obžalovaný sa taktiež vyjadroval tak, že poškodenú má rád a vo vzťahu
chce ostať.

Zo zápisnice o prehliadke tela poškodenej, vrátane fotodokumentácie, nevyplynuli viditeľné zranenia,
ani iné znaky na jej tele po násilí. Zo záznamu o dychovej skúške vyplynulo, že obvinený mal v čase po
zadržaní o 19.45 hod. v krvi 1,24 mg/liter alkoholu.

Zo správy FNsP Prešov vyplynulo, že obžalovaný nie je vedený v psychiatrickej ambulancii, konziliárne

bol psychiatricky vyšetrený dňa 23.05.2017 počas hospitalizácie na neurologickom oddelení a
ambulantne na psychiatrickom oddelení dňa 23.06.2017 s diagnózou porucha psychiky a správania
zapríčinené užívaním alkoholu: abstinenčný syndróm a syndróm závislosti. Zo správy o povesti zo
zamestnania vyplýva, že je bezproblémový, obľúbený na pracovisku, bez užívania alkoholu, s vysokou
odbornosťou, nápomocný a flexibilný. Z odpisu z registra trestov vyplývajú dva záznamy z roku 2016,

pričom treba dodať, že išlo o prečin nižšej závažnosti, no spojený so zneužitím alkoholu. Ani v lustrácii
GP SR nemá vedené iné trestné stíhanie.

Z oboznámeného psychiatrického i psychologického znaleckého posudku, z výpovede poškodenej
i vypočutých dcér obžalovaného vyplýva, že evidentným problémom správania sa obžalovaného je

alkoholizmus.Znaleckýmskúmanímbolozistenésprávaniezapríčinenézneužívanímalkoholu,syndróm
závislosti od alkoholu, no s poukazom na ochotu obžalovaného podstúpiť ochrannú protialkoholickú
liečbu. Obžalovaný si teda čiastočne uvedomuje nepriaznivý vplyv alkoholu na jeho myslenie a konanie,
pričom tento obmedzený prístup obžalovaného k zneužívaniu alkoholu má ale, podľa súdu, obžalovanýešte vo svojej moci zmeniť práve s ohľadom na to, že si usporiadal vzťahy rodinné i pracovné, no najmä
vzhľadom na to, že znalkyne odporúčali uložiť zákaz požívania alkoholu. Je teda na vôli obžalovaného,
či by riskoval obmedzenie osobnej slobody len preto, aby sa napil alkoholu.

V rámci relevantných skutočností pre ukladanie spravodlivého trestu, odvolací súd zohľadňoval aj
ďalšie skutočnosti. V neprospech obžalovaného spôsobený následok, spôsob spáchania trestného
činu, v neprospech zohľadnil aj to, že zneužíval alkohol natoľko, že následne sa pustil do konfliktu
s poškodenou. Takto teda zohľadnil v jeho neprospech priamy úmysel páchateľa, ktorý obžalovaný

posilňoval alkoholom. V prospech obžalovaného bola nezanedbateľnou skutočnosť, že poškodenej
nespôsobil zranenie, nepokračoval v útokoch, pričom tu súd výrazne zohľadnil výpoveď poškodenej vo
vzťahu k jej predstavám o budúcnosti založenej na tom, že obžalovaný sa zbaví alkoholizmu a bude
napomáhať potrebám ich rodiny. Trest má mať totiž prioritne sankčný dopad na obžalovaného.

Odvolací súd v záujme uloženia primeraného trestu teda dospel k záveru, že zákonným, odôvodneným,

primeraným, a teda spravodlivým trestom, je trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov s podmienečným
odkladom výkonu trestu na maximálnu skúšobnú dobu, 5 rokov, a to na skúšobnú dobu sprísnenú,
teda priebežne kontrolovanú dohľadom probačného a mediačného úradníka tak vo vzťahu k všeobecnej
povinnosti obžalovaného viesť riadny život, ako aj priamo vo vzťahu k podmienke, ktorá vytvorila stav,
že páchal trestnú činnosť v súvislosti s jeho náchylnosťou na zneužívanie alkoholu, o účinkoch ktorého

vedel, že tak ako v minulosti, odbrzďuje agresivitu v jeho správaní. Obžalovaný vie, aký nepriaznivý
vplyv má na jeho myslenie a konanie alkohol, pozná jeho účinky a pozná, tak ako je známe, že alkohol
odbrzďuje zábrany v správaní sa človeka, a to najčastejšie smerom k protiprávnej agresivite až do
stupňa, kedy človek pácha protiprávnu činnosť, teda aj trestnú činnosť. Je na obžalovanom, aby sa
rozhodol správne, v prospech seba a svojich blízkych, a dodržiaval pravidlá probačného dohľadu.

V opačnom prípade bude namieste pristúpiť k prísnejším prostriedkom Trestného zákona. Nech má
teda obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok
a zároveň aby psychoterapiou v rámci triezvosti si uvedomil aj to, akú vzácnosť v podobe obetavej
manželky, stabilnej rodiny a príležitosti tieto benefity užívať má, keď silou svojej osobnosti sa zbaví
svojich negatívnych, vyššie uvedených vlastností.

Niet čo vytnúť okresnému súdu, pokiaľ obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie
ambulantnou formou, pretože aj odvolací súd zistil prítomnosť zákonných podmienok uvedených
v ustanovení § 73 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, keďže obžalovaný, ako páchateľ, spáchal trestný
čin pod vplyvom návykovej látky alebo v súvislosti s jej užívaním. V súčasnosti platí ustanovenie § 73

ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku v podobe takého postupu súdu v prípade, ak páchateľ spáchal trestný
čin v dôsledku závislosti od návykovej látky, čo v danom prípade je rovnako splnené a opodstatnené
vykonanýmznaleckýmskúmaním.Možnopripomenúť,že znalkyňaB.A.J.konštatovala,žeobžalovaný
sa podľa dychovej skúšky, prevedenej cca 3,5 hod. po skutku, nachádzal v stave jednoduchej opitosti
ťažkého stupňa, že v inkriminovanej dobe išlo u obvineného o jednoduchú, t. j, prostú alkoholovú

opitosť ťažkého stupňa, že u obvineného ide o chronický alkoholizmus so závislosťou na úrovni tretej
vývinovej fázy podľa všeobecne uznávanej Jellinekovej kvalifikácie, pričom dodala, že pod vplyvom
alkoholu sa obžalovaný aj v budúcnosti môže dopustiť trestnej činnosti, a preto vzhľadom na zistenú
závislosť od alkoholu je z medicínskeho hľadiska u obvineného identifikované ochranné protialkoholické
liečenie ambulantnou formou, kde aktuálne s navrhovanou formou ochranného liečenia obvinený v

čase znaleckého vyšetrenia súhlasil. Pritom znalkyňa tiež uviedla, že u obžalovaného nešlo o prvý
konzum alkoholu v jeho živote. Rovnako je v tomto smere rozhodnutie súdu prvého stupňa kompatibilné
so zákonom aj v ustanovení týkajúcemu sa formy ochranného liečenia, keďže podľa § 74 ods. 1
Trestného zákona, ambulantnú formu ochranného liečenia súd uloží, ak vzhľadom na osobu páchateľa,
povahu duševnej poruchy a liečebné možnosti možno očakávať splnenie účelu ochranného liečenia.

Ústavnú formu ochranného liečenia súd uloží, len ak je pobyt páchateľa na slobode nebezpečný z
dôvodu duševnej poruchy alebo ak vzhľadom na osobu páchateľa, povahu duševnej poruchy a liečebné
možnosti nemožno očakávať, že účel splní ambulantná forma ochranného liečenia. Ak súd ukladá
ochranné liečenie podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona popri treste odňatia slobody, ktorého
výkon podmienečne neodkladá, uloží ho ústavnou formou. Podľa objektívneho dôkazu, znaleckého

zistenia B. A. J., pobyt obžalovaného na slobode z hľadiska psychiatrického nie je pre spoločnosť
nebezpečný, keďže nie je duševne chorý, pričom táto znalkyňa tak ani ochranné psychiatrické liečenie
neodporučila.Z uvedených dôvodov preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a sám rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.