Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 35Cpr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115222927
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7115222927.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnom spore žalobcu: Slovenská

republika, v správe - Fakultná nemocnica s poliklinikou A. B. C., so sídlom Hollého 14, 080 01 Prešove,
IČO: 00 610 577, v zastúpení: Advokátska kancelária GOGA a spol. s.r.o., so sídlom Žriedlová 3,
Košice, proti žalovanej: D. A. D., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, XXX XX F., v zastúpení JUDr.
Milanom Sedlákom, MBA, advokátom AK Olej, Sedlák, Dudášová, Garančovský, so sídlom Kukučínova
19, Košice, o zaplatenie 4.083,26 eur s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Konanie neprerušuje.

II. Žalobu zamieta.

III. Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.8.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú
k zaplateniu sumy 4.083,26 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 4.083,26
Eur od 21.4.2015 až do zaplatenia, ako aj k náhrade trov konania pozostávajúcich zo zaplateného
súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

2. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že dňa 2.4.2008 uzatvoril žalobca ako zamestnávateľ so žalovanou
ako zamestnankyňou Dohodu o zvýšení kvalifikácie, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu umožniť
žalovanej zvýšenie kvalifikácie špecializačným štúdiom na Slovenskej zdravotnej univerzite v Bratislave,
v odbore úrazová chirurgia a žalovaná sa okrem iného zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu
po dobu 5 rokov odo dňa ukončenia štúdia. V prípade nesplnenia tohto svojho záväzku bolo dohodnuté,
že žalovaná uhradí žalobcovi náklady vynaložené na jej štúdium vo výške 3 skutočných nákladov. Ak
žalovaná splní svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere len sčasti, jej povinnosť uhradiť náklady

sa pomerne zníži, v závislosti od odpracovanej doby, z celkovej doby 5 rokov, s termínom splatnosti
najneskôr do dňa skončenia pracovného pomeru. Žalovaná predmetné špecializačné štúdium ukončila
dňa 10.3.2014, pričom jej pracovný pomer sa u žalobcu skončil dňa 20.4.2015, t.j. pred uplynutím 5 –
tich rokov odo dňa ukončenia štúdia, kedy si žalovaná splnila svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere
u žalobcu len sčasti v rozsahu 406 dní a preto žalobcovi ako zamestnávateľovi vznikol voči žalovanej
ako zamestnankyni dlh vo výške 4.083,26 Eur. Na úhradu tohto dlhu bola vyzvaná listom zn. 419/2015/
PMO zo dňa 29.4.2015, ktorý list prevzala dňa 30.4.2015. Žalobca si uplatňuje aj úrok z omeškania zo

splnením tohto peňažného záväzku a to odo dňa nasledujúceho po skončení pracovného pomeru do
zaplatenia.3. Konajúci súd vydal dňa 2.3.2016 platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná v zákonnej lehote podala
odpor zo dňa 18.3.2016 (č.l.42), kde uviedla, že nárok žalobcu neuznáva čo do samotného dôvodu.
Poukázala, že v konaní na Okresnom súde Prešov pod č.k. 13Cpr/14/2015 sa domáha určenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, z ktorého dôvodu je tento nárok žalobcu
prinajmenšom predčasný a navyše citovanú dohodu o zvýšení kvalifikácie považuje za neplatnú v celom
rozsahu. Zároveň nárok žalobcu sa jej javí ako rozporný s dobrými mravmi, pretože žalobca voči nej
viedol niekoľko rokov neúspešné pokusy o skončenie jej pracovného pomeru, doslova ju šikanoval,
nemal na to žiaden zákonný dôvod, ktorý si vymyslel, pričom žalovaná dohodu so žalobcom neporušila.

Porušil ju žiaľ žalobca, čo ona ovplyvniť nijako nemohla. V priebehu konania žalovaná ďalej dôvodila,
že dohoda o zvýšení kvalifikácie nespĺňa obsahové náležitosti stanovené v zákone, pretože druh a
spôsob zvyšovania kvalifikácie v ňom nie je uvedený, nie sú dostatočne špecifikované náklady, ktoré boli
vynaložené, t.j. ich druh a výška, pričom spôsob určenia výšky nákladov uvedených v dohode o zvýšení
kvalifikácie je neurčitý, nejasný a nezrozumiteľný a v neposlednom rade zamestnávateľ žalovanou
zvýšenú kvalifikáciu ani nevyužíval.

4. Žalobca v konaní uplatnil prostriedky procesného útoku vo forme jeho skutkových tvrdení uvedených
v žalobe a ďalších ústnych a písomných prednesoch, pričom označil nasledovné návrhy na vykonanie
dôkazov: dohoda o zvyšovaní kvalifikácie zo dňa 2.4.2008, diplom o špecializácii zo dňa 17.3.2015,
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.4.2015, list zn. 419/2015/PMO zo dňa 29.4.2015,

prehľad úrokových sadzieb, pracovnú zmluvu zo dňa 6.12.2011, pracovnú zmluvu zo dňa 15.10.2007,
návrh na výsluch svedka D. A. G., D., rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13Cpr/14/2015–137
zo dňa 14.3.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23CoPr/1/2019–213 zo dňa 22.7.2019
v spojení s opravným uznesením zo dňa 26.9.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
23CoPr/1/2023–389 zo dňa 27.6.2023, uznesenie NS SR sp. zn. 3CdoPr/5/2023 zo dňa 24.4.2024.

5. Žalovaná v konaní uplatnila prostriedky procesnej obrany vo forme jej skutkových tvrdení v odpore
a v ďalších ústnych a písomných prednesoch a označila nasledovné návrhy na vykonanie dokazovania:
prípis žalovanej zo dňa 14.5.2015 s označením Oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia, stanovisko
k úhrade dlhu vo výške 4.083,26 Eur, výsluch žalovanej.

6. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchom žalovanej, výsluchom svedka
a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Z pracovnej zmluvy zo dňa 15.10.2007 (č.l. 79) súd zistil, že žalovaná bola zamestnaná

u zamestnávateľa Fakultná nemocnica s poliklinikou A. B. C., počnúc dátumom 16.10.2007, na dobu
určitú do 15.10.2008, so skúšobnou dobou 3 mesiacov, za účelom vykonávania práce lekára –
diagnostickáapreventívno-liečebnáčinnosť.Dohodouzodňa17.9.2008(č.l.81)ozmenedojednaného
obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 15.10.2007, došlo k zmene čl. 1 bod 6 pracovnej zmluvy tak, že
pracovný pomer sa mení na dobu neurčitú.

8. Z dohody o zvyšovaní kvalifikácie zo dňa 2.4.2008 (č.l. 9) súd zistil, že medzi žalobcom Slovenská
republika, v správe - Fakultná nemocnica s poliklinikou A. B. C. a žalovanou ako zamestnancom bola
uzatvorená v zmysle § 140 Zákonníka práce Dohoda o zvyšovaní kvalifikácie, kedy sa zamestnávateľ
zaviazal umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie a to poskytovaním pracovného voľna, náhrady

mzdyaúhradynákladovspojenýchsoštúdiom,špecifikovanýchvďalšíchustanoveniachdohody.Vbode
2. bol uvedený druh kvalifikácie: špecializačné štúdium, škola (zariadenie): Slovenská zdravotnícka
univerzita, Bratislava, študijný odbor: úrazová chirurgia. V bode 3. sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť
zamestnancovi počas štúdia pracovné voľno s náhradou mzdy v tam uvedenom rozsahu a v bode 4.
sa zamestnávateľ zaviazal uhradiť zamestnancovi náklady súvisiace s ďalším vzdelávaním: náklady

podľa Smernice FnSP č. SM 06_080401 o cestovných náhradách pri pracovných cestách v tuzemsku
a zahraničí (zamestnávateľ uhradí zamestnancovi náhradu preukázaných cestovných výdavkov, za
cesty na návštevu jeho rodiny a to jeden krát za 4 týždne, ak pracovná cesta trvá dlhšie ako jeden
mesiac) a podľa Smernice FnSP č. SM 12_080402 o ďalšom vzdelávaní zamestnancov. V bode
6. sa zamestnanec zaviazal po ukončení štúdia zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľ

na čas 5 – tich rokov odo dňa ukončenia štúdia. V bode 7. bolo dohodnuté, že v prípade, ak
zamestnanec nesplní svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa na dohodnutý čas,
je povinný mu nahradiť náklady, ktoré zamestnávateľ vynaložil na jeho štúdium, po odpočítaní podielu
zamestnanca na vzdelávaní podľa ods. 5 dohody a to vo výške 3 skutočných nákladov vynaloženýchzamestnávateľom na štúdium zamestnanca. Ak zamestnanec splní svoj záväzok zotrvať v pracovnom
pomere u zamestnávateľ iba sčasti, povinnosť uhradiť náklady sa pomerne zníži (v závislosti od
odpracovanej doby z celkovej doby, počas ktorej sa zamestnanec zaviazal zotrvať u zamestnávateľa).

Zamestnanec je povinný uhradiť náklady vyplývajúce z tejto dohody najneskôr do dňa skončenia
pracovného pomeru. Dohoda nadobudla platnosť a účinnosť dňom jej podpisu obidvoma zmluvnými
stranami, pričom za zamestnávateľa je podpis datovaný dňa 26.2.2008 a podpis žalovanej dňa 2.4.2008.

9. Z pracovnej zmluvy zo dňa 6.12.2011 (č.l. 66) súd zistil, že žalobkyňa bola zamestnaná

u žalovaného od dátumu 6.12.2011 na dobu neurčitú bez skúšobnej doby, za účelom výkonu práce
lekára – diagnostická a preventívno – liečebná činnosť. V čl. 1 bode 16. boli dohodnuté ďalšie
podmienky medzi stranami sporu a to, že zmluvné strany sa za účelom usporiadania vzájomných
práv z Dohody o zvyšovaní kvalifikácie uzatvorenej dňa 26.2.2008 dohodli, že dňom 30.11.2011, kedy
došlo ku skončeniu predchádzajúceho pracovného pomeru uzatvoreného medzi zamestnávateľom
a zamestnancom, nedošlo k zániku dohody, dohoda ostáva v nezmenenom znení platná a účinná a pre

obezmluvnéstranynaďalejznejvyplývajúvzájomnéprávaapovinnosti.Dodobyzotrvaniavpracovnom
pomerepodľadohodysazapočítavaajdobatrvaniapracovnéhopomeruuzamestnávateľa,ktorýzanikol
dňa 30.11.2011.

10. Z diplomu zo dňa 17.3.2014 (č.l. 10) súd zistil, že žalovaná úspešne ukončila štúdium na Slovenskej

zdravotníckej univerzite v Bratislave, Lekárskej fakulte, a to v súlade so zákonom č. 578/2004 Z.z.
a nariadením vlády SR č. 296/2010 Z.z., čím získala dňa 10.3.2014 odbornú spôsobilosť na výkon
špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore úrazová chirurgia.

11. Listom zo dňa 20.4.2015 (č.l. 7) zamestnávateľ - Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana

Prešov, okamžite skončil pracovný pomer so žalovanou podľa § 68 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce.

12. Listom zn. 419/2015/PMO zo dňa 29.4.2015 (č.l. 11) zamestnávateľ - Fakultná nemocnica s
poliklinikou A. B. C. vyzval žalovanú na zaplatenie dlhu vo výške 4.083,26 Eur z titulu nedodržania
jej povinnosti uvedenej v bode 5. Dohody o zvyšovaní kvalifikácie zo dňa 2.4.2008 a to do 15.5.2015.

Uvedená zásielka bola žalovanej doručená dňa 30.4.2015. Prílohou predmetného listu bolo vyčíslenie
nákladov na štúdium pri skončení pracovného pomeru vystavené personálno-mzdovým odborom
zamestnávateľa (č.l. 12), s uvedením celkovej výšky nákladov 7.781,55 Eur, z toho 10% podiel uhradený
v 5/2014 – 778,16 Eur, rozdiel 7.003,39 Eur, z toho 75% z neuhradených nákladov predstavuje 5.252,54
Eur a pomerná časť nákladov za neodpracovanú dobu bola určená na úhradu je 4.083,26 Eur.

13. Listom zo dňa 14.5.2015 (č.l. 46) žalovaná odpovedala zamestnávateľovi na predmetnú výzvu,
ktorú považovala za predčasnú, bezpredmetnú. Dohodu o zvýšení kvalifikácie zo dňa 2.4.2008, ktorú
obsahovo skoncipoval zamestnávateľ, považovala za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu absencie
prísnych obligatórnych náležitostí tejto dohody a preto nevznikla povinnosť úhrady požadovaného

údajného dlhu, ktorý žalovaná poprela.

14. Žalovaná v konaní vypovedala, že pre žalobcu na odd. úrazovej chirurgie podpísala prvú pracovnú
zmluvu 15.10.2007 a tam začala pracovať ako lekár bez špecializácie, ako sekundárny lekár na oddelení
úrazovej chirurgie. Asi 3 – 6 mesiacov po tom, ako začala pracovať na oddelení úrazovej chirurgie,

požiadala o zaradenie do špecializačného odboru úrazová chirurgia a na základe toho, so súhlasom
primára, bola odoslaná žiadosť do Bratislavy na Slovenskú zdravotnícku univerzitu s cieľom absolvovať
toto špecializačné štúdium v odbore úrazová chirurgia. Prvá pracovná zmluva bola datovaná zo dňa
15.10.2007, na ktorú nadväzovali dodatky a ďalšia pracovná zmluva bola v roku 2011 a to v súvislosti
so štrajkami lekárov a hromadnou výpoveďou lekárov. To znamená, že aj ona dala výpoveď a následne

bola uzatvorená nová pracovná zmluva v roku 2011. Čo sa týka uzavretia Dohody o zvýšení kvalifikácie,
lekár, ktorý skončí druhý stupeň vysokoškolského vzdelania, je v znení „doktor všeobecnej medicíny“,
môže pracovať ako lekár bez špecializácie na oddelení v nemocnici, avšak je jeho záujmom, prípadne
ak by sa chcel osamostatniť alebo zvýšiť si príjem, absolvovať špecializačné štúdium, avšak nemusí
to urobiť. Uvedenou skúškou, po absolvovaní štúdia na Slovenskej zdravotníckej univerzite v odbore

úrazová chirurgia, získala to, že v prípade jej osamostatnenia, by mala možnosť mať samostatnú
ambulantnú prax. Čo sa týka teórie, žalovaná ozrejmila, že špecialistom je lekár v podstate až po
získaní špecializačnej skúšky, čo absolvovala na základe Dohody o zvýšení kvalifikácie, s čím získala
špecializačné právo pracovať samostatne resp. viesť nejakého mladšieho lekára. Keď lekár dosiahnešpecializačné štúdium, úspešne urobí skúšku, zamestnávateľ mu môže umožniť mať ambulanciu resp.
sa lekár môže osamostatniť. Čo sa však týka bežnej činnosti, veľmi veľa sa toho nemení, pretože naďalej
lekár robí diagnostickú činnosť, liečebnú činnosť, ordinuje, zúčastňuje sa vizity a všetko je koordinované

nadriadenými. Je ťažké definovať, či ide o zvýšenie alebo prehĺbenie kvalifikácie, lebo v skutočnosti sa
vykonáva presne tá istá činnosť, ktorá bola vykonávaná do tej doby. Ani v náplni jej práce sa získaním
skúšky nič nezmenilo. Zmenilo sa v ohodnotení a tak isto v možnostiach, ktoré by mala, keby sa chcela
osamostatniť. Dané štúdium bolo ukončené diplomom o špecializácii úrazová chirurgia, ale v reálnom
vykonávaní práce sa v podstate nič nezmenilo. S uvedenou špecializáciou musí súhlasiť nadriadený,

volá sa to špecializačné štúdium. Jej zvýšenú kvalifikáciu žalobca využil jediný krát, keď ju nechal slúžiť
na odd. asi pol roka po získaní špecializácie. K zvýšeniu kvalifikácie nebola nútená, avšak nežiadala
o zvýšenie kvalifikácie, žiadala o zaradenie do špecializačného štúdia. Zamestnávateľ jej umožnil splniť
všetky podmienky pre dosiahnutie špecializácie.

15. V konaní vypovedal svedok D. A. G., ktorý vysvetlil mechanizmus zvyšovania špecializácie či

kvalifikácie lekára tak, že po ukončení lekárskej fakulty absolvent skončený s titulom lekár všeobecnej
medicíny sa zamestná v nemocnici na určitom oddelení, kde po súhlase nadriadeného vedúceho
nemocnice začína špecializačné štúdium. Rozsah a podstata špecializačného štúdia je daná výnosom
Ministerstva zdravotníctva, pričom špecializačné štúdium odboru úrazová chirurgia trvá minimálne 5
rokov a v podstate sa začína zápisom na štúdium. Lekár vie požiadať zamestnávateľa o zaradenie

do predatestačného špecializačného štúdia až po tom, čo má pracovný pomer na dobu neurčitú.
Zvyšovanie kvalifikácie je aj v prospech lekára, nakoľko sa vie lepšie umiestniť na trhu práce, zvyšuje si
konkurencieschopnosť. V roku 2008 bol u žalobcu vo funkcii sekundárneho lekára. Ďalej svedok uviedol,
že po absolvovaní špecializačného štúdia, ktoré tento nazval atestačným štúdiom, si lekár zvyšuje
atestáciu v tom zmysle, že po nej pracuje za seba, nestojí za ním primár. Samozrejme zodpovedá sa

primárovi, ale do atestácie, všetky výkony, ktoré robí, operácie, sú pod dozorom primára, alebo je primár
gestor. Po absolvovaní atestačnej skúšky lekár môže vykonávať samostatnú lekársku činnosť v danom
odbore, operatérsku činnosť, konziliárnu činnosť. Vo vzťahu k žalovanej uviedol, že táto pracovala pred
atestáciou na lôžkovom oddelení, mala pridelené izby, starala sa o pacientov pod dozorom starších
sekundárnych lekárov, na operačnej sále operovala, asistovala a to tak, že keď bola vypísaná ako

operatér, tak jej asistoval atestovaný lekár. Na ambulancii pri diagnosticko – terapeutických problémoch
mohla ako neatestovaný lekár konzultovať s atestovaným lekárom. Po atestácii slúžievala žalovaná
na krvavej, nekrvavej ambulancii, aj na oddelení pracovala ako operatér, kde jej mohol asistovať
neatestovaný alebo atestovaný lekár podľa náročnosti operácie. Po absolvovaní špecializačného štúdia
a získaní špecializácie, žalovaná vykonávala špecializačné úkony samostatne a zamestnávateľ jej

priraďoval špecializované činnosti v ambulancii, na operačnej sále, na oddelení, konziliárna činnosť, čo
všetko je činnosť pre atestovaného lekára. Rozdiel medzi atestovanými lekármi je v rozsahu úkonov,
ktoré vykonávajú. Lekár, ktorý práve získal atestáciu, môže mať teoreticky veľký základ, ale nemá
praktické skúsenosti. Na otázku, či došlo k využívaniu zvýšenej kvalifikácie žalovanej, svedok uviedol, že
žalovaná bola vypisovaná na operačnú sálu ako operatér, bola na oddelení, mala na starosti konziliárne

vyšetrenia, slúžila aj na nekrvavej ambulancii, na ktorej podľa ich zvykov slúžia väčšinou atestovaní
lekári, slúžila na oddelení operačnej pohotovosti.

16. Súd vec právne posúdil podľa nasledovných ustanovení:

17. Podľa čl. 8 zákona CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu.

18. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 11.6.2008 (ďalej

len ZP), ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky
zákonník.

19. Podľa § 13 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať
so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť

pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).20. Podľa § 13 ods. 3 ZP, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v
súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s

výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného
zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

21. Podľa § 15 ZP, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,
zodpovedá dobrým mravom.

22. Podľa § 17 ods. 3 ZP, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak
neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda,
je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

23. Podľa § 18 ZP, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená,

len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

24. Podľa § 140 ods. 1 ZP, účasť na ďalšom vzdelávaní, v ktorom má zamestnanec získať predpoklady
ustanovené právnymi predpismi alebo splniť požiadavky nevyhnutné na riadny výkon práce dohodnuté
v pracovnej zmluve, je prekážkou v práci na strane zamestnanca.

25. Podľa § 140 ods. 2 ZP, zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancovi pracovné voľno a náhradu
mzdy v sume jeho priemerného zárobku, najmä ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s
potrebou zamestnávateľa. Zvýšenie kvalifikácie je aj jej získanie alebo rozšírenie.

26. Podľa § 153 veta prvá ZP, zamestnávateľ sa stará o prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov alebo
o jej zvyšovanie.

27. Podľa § 155 ods. 1 ZP, zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu, ktorou sa
zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna,

náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po
skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené
so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa
musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.

28. Podľa § 155 ods. 2 ZP, dohoda podľa odseku 1 musí obsahovať
a) druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia,
b) študijný odbor a označenie školy,
c) dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere,
d) druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak

nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby.

29. Podľa § 155 ods. 3 ZP, celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom pomere nesmie prekročiť
päť rokov. Najvyššia suma úhrady vynaložených nákladov nesmie prekročiť tri štvrtiny celkovej sumy
vynaložených nákladov. Ak zamestnanec splní svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa

pomerne zníži.

30. Podľa § 155 ods. 5 ZP, zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu podľa odseku 2
aj pri prehlbovaní kvalifikácie, ak predpokladané náklady dosahujú aspoň 100 000 Sk. Zamestnávateľ,
ktorý zamestnáva menej ako 20 zamestnancov, môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu podľa odseku

2 aj pri prehlbovaní kvalifikácie, ak predpokladané náklady dosahujú aspoň 50 000 Sk. V týchto
prípadoch nemožno zamestnancovi uložiť povinnosť prehlbovať si kvalifikáciu.

31. Podľa § 155 ods. 6 ZP, povinnosť zamestnanca na úhradu nákladov nevzniká, najmä ak
a) zamestnávateľ v priebehu zvyšovania kvalifikácie zastavil poskytovanie pracovného voľna a náhrady

mzdy, pretože sa zamestnanec bez svojho zavinenia stal dlhodobo nespôsobilý na výkon práce, pre
ktorú si zvyšoval kvalifikáciu,
b) pracovný pomer sa skončil výpoveďou danou zamestnávateľom z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1
písm. a) a b) alebo dohodou z tých istých dôvodov,c) zamestnanec nemôže vykonávať podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej
zdravotníckej správy, alebo rozhodnutia orgánu sociálneho zabezpečenia prácu, pre ktorú si zvyšoval
kvalifikáciu, prípadne stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať ďalej doterajšiu prácu z dôvodov

uvedených v § 63 ods. 1 písm. c),
d) zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu,
ktorú si zamestnanec zvýšil.

32. Podľa § 222 ods. 1 ZP, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak

sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

33.Podľa§222ods.2ZP,bezdôvodnéobohatenienaúčelytohtozákonajemajetkovýprospechzískaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) nariadenia vlády č. 296/2010 Z.z. o odbornej spôsobilosti na
výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave
špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností v znení do 31.8.2010
(ďalej len „vyhláška“), odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností v jednotlivých
zdravotníckych povolaniach1) sa získava nadobudnutím vysokoškolského vzdelania prvého stupňa

alebo druhého stupňa, vyššieho odborného vzdelania, úplného stredného odborného vzdelania alebo
stredného odborného vzdelania podľa prílohy č. 1 v zdravotníckych povolaniach lekár, zubný lekár,
farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent
výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, zubný technik, technik pre
zdravotnícke pomôcky, optometrista, farmaceutický laborant, masér, očný optik, ortopedický technik,

zdravotnícky asistent a sanitár.

35. Podľa § 2 ods. 3 vyhlášky, odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností v
zdravotníckych povolaniach uvedených v odseku 1 písm. a) sa získava na vysokej škole v skupine
študijných odborov zdravotníctvo2) alebo na strednej zdravotníckej škole.3)

36. Podľa § 2 ods. 4 vyhlášky, stupne vzdelania a študijné odbory na získanie odbornej spôsobilosti
na výkon odborných pracovných činností v jednotlivých zdravotníckych povolaniach 1) sú uvedené v
prílohe č. 1.

37. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky, odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností sa
získava nadobudnutím vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v doktorskom študijnom programe
v študijnom odbore všeobecné lekárstvo.

38. Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky, odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností sa

získava špecializačným štúdiom v špecializačných odboroch uvedených v prílohe č. 3 časti A písm. a)
až d).

39. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky, lekár, ktorý získal odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných
činností, samostatne vykonáva odborné pracovné činnosti preventívnej a liečebnej starostlivosti, ktoré

zodpovedajú rozsahu a obsahu získaného vzdelania.

40. Podľa § 4 ods. 2 vyhlášky, lekár, ktorý získal odbornú spôsobilosť na výkon špecializovaných
pracovných činností, samostatne vykonáva špecializované pracovné činnosti preventívnej a liečebnej
starostlivosti, revíznu činnosť a posudkovú činnosť podľa akreditovaného špecializačného študijného

programu6) príslušného špecializačného odboru; samostatne vykonáva aj konzultačnú činnosť,
usmerňuje starostlivosť pri vytváraní a ochrane zdravých životných a pracovných podmienok a vykonáva
výskumnú, výchovnú a vzdelávaciu činnosť spojenú s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

41. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), právny úkon sa

musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.42. Podľa § 35 ods. 2 OZ, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

43. Predmetom konania je nárok žalobcu ako bývalého zamestnávateľa voči žalovanej ako bývalej
zamestnankyni titulom jej povinnosti nahradiť žalobcom vynaložené náklady na jej štúdium v zmysle
uzavretej Dohody o zvýšení kvalifikácie zo dňa 2.4.2008, na základe ktorej za účelom stabilizácie
žalovanej sa žalobca zaviazal umožniť žalovanej zvýšenie kvalifikácie špecializačným štúdiom na

Slovenskej zdravotníckej univerzite, Bratislava v študijnom odbore: úrazová chirurgia, čomu zodpovedal
synalagmatický záväzok žalovanej zotrvať uňho v pracovnom pomere po dobu 5 rokov od ukončenia
štúdia. Nakoľko žalovaná po ukončení štúdia zotrvala v pracovnom pomere len po dobu 406 dní, žalobca
od nej požaduje náhradu uvedených finančných prostriedkov pri odpočítaní podielu žalovanej a to
rozsahu 3-ín skutočne vynaložených nákladov na štúdium zamestnanca pomerne znížená v závislosti
od odpracovanej doby.

44. V kontexte procesnej obrany produkovanej žalovanou sa súd v prvom rade musel vysporiadať
s otázkou platnosti predmetnej dohody a to vzhľadom na žalovanou prezentované námietky ohľadom
nedostatkov obsahových náležitostí dohody podľa § 155 ods. 2 písm. a) a d) ZP konkretizujúc, že druh
a spôsob zvyšovania kvalifikácie v ňom absentuje, že náklady nie sú dostatočne špecifikované t.j. ich

druh a výška a že spôsob určenia výšky nákladov uvedených v dohode o zvýšení kvalifikácie je neurčitý,
nejasný a nezrozumiteľný. Zároveň žalovaná svoju obranu zamerala i na rozlíšenie pojmu zvýšenie a
prehĺbenie kvalifikácie, kedy mala za to, že u nej absolvovaným štúdiom nedošlo k jej zvýšeniu, ale iba
k jej prehĺbeniu.

45. Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis neupravuje vyššie uvedené pojmy. Z hľadiska
pracovnoprávnej teórie získanie alebo zvýšenie kvalifikácie predstavuje takú kvantitatívnu zmenu
v obsahu vzdelávania, ktorá sa premieta do zvýšenia kvalifikačného stupňa. O prehlbovanie kvalifikácie
pôjde vtedy, keď prehlbovanie, udržovanie resp. obnovovanie kvalifikácie sa uskutočňuje v rámci
toho istého kvalifikačného stupňa, získaného príslušným vzdelaním, t.j. ide o kvalitatívnu zmenu

jednotlivých prvkov kvalifikácie zamestnanca na tej istej horizontálnej úrovni bez zmeny kvalifikačného
stupňa, ktorý predstavuje kvalitatívnu zmenu kvalifikácie zamestnanca na vertikálnej úrovni. Fakticky
ide o permanentnú inováciu profesionálnych znalostí zamestnanca, potrebných na výkon práce podľa
pracovnej zmluvy. Zákonník práce v závislosti od toho, či ide o získanie, resp. zvýšenie kvalifikácie
zamestnanca alebo o prehlbovanie kvalifikácie, považuje proces vzdelávania zamestnancov buď za

prekážkuvprácialebozavýkonpráce(prof.JUDr.HelenaBarancová,Dr.Sc.:Zákonníkpráce,komentár,
4. prepracované a doplnené vydanie, SPRINT, vydavateľská, filmová a reklamná agentúra, Bratislava,
október 2005, str. 669).

46. Aplikujúc vyššie citovanú právnu teóriu súd dospel k záveru, že žalovaná špecializačným štúdiom

nedosiahla inú (zvýšenú) kvalifikáciu resp. iný (zvýšený) kvalifikačný stupeň vzdelania, nakoľko aj po
úspešnom absolvovaní štúdia vykonávala tie isté liečebné, diagnostické a iné lekárske úkony, ktoré bola
oprávnená vykonávať i predtým, pričom jediný rozdiel spočíval len v tom, že tieto mohla vykonávať
samostatne, čo však nemožno považovať za zvýšenie kvalifikácie. Dohodu o zvýšení kvalifikácie
nemožno dohodnúť, ak ide o prehlbovanie kvalifikácie pre prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, ktorá

je povinnosťou zamestnanca. Žalovaná síce uzavrela so žalobcom Dohodu o zvýšení kvalifikácie,
pričom v skutočnosti nešlo o zvyšovanie kvalifikácie, ale len o získanie špecializovanej spôsobilosti
lekára, ktorá sa získava úspešným ukončením špecializačného vzdelávania atestačnou skúškou a na
jej základe je lekárovi vydaný ministerstvom diplom o špecializácii v príslušnom špecializačnom odbore.
Účasť na špecializačnom vzdelávaní sa považuje za prehlbovanie kvalifikácie (pozri rozsudok KS v KE

sp. zn. 6Co/251/2011). Aj v prípade žalovanej uvedeným štúdiom získala špeciálne alebo špecifické
schopnosti (vedomosti alebo zručnosti) na výkon práce, pre ktorý z formálneho hľadiska mala inak
splnené aj právnym predpisom ustanovené predpoklady a požiadavky. V praktickej rovine išlo v zásade
o zdokonalenie výkonu dohodnutej práce formou získania špecifických vedomostí alebo zručností na
základe už nadobudnutého kvalifikačného stupňa vzdelania bez jeho zmeny, keďže tu absentuje aspekt

nadobudnutia vyššieho stupňa vzdelania (porovnaj komentár ASPI k § 140 a § 153-156 ZP). Predmetný
právny záver je podporený aj samotným znením ustanovení § 3 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 296/2010
Z.z., ktoré rozlišuje odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a špecializovaných
pracovných činností, kedy je zrejmé, že žalovaná špecializačným štúdiom nedosiahla vyšší stupeňvzdelania, tento len rozšírila o výkon špecializovaných pracovných činností, čo možno definovať jedine
ako prehĺbenie kvalifikácie.

47. Právna úprava v rozhodnom čase nevylučovala uzavrieť dohodu o zvýšení kvalifikácie aj na účely
prehĺbenia kvalifikácie zamestnanca (vrátane jej udržania alebo obnovenia), ak predpokladané náklady
dosahujú aspoň 100.000,- Sk /3.319,39 Eur/, kedy však povinnosť prehĺbiť si kvalifikáciu nemožno
zamestnancovi uložiť a zamestnanec sa takémuto pokynu zamestnávateľa nemusí podrobiť. Pritom
nie je rozhodujúce, či fakticky vynaložené náklady aj skutočne presiahnu túto sumu; stačí, aby ju

presiahol iba ich predpokladaný rozsah. V tomto konkrétnom prípade zo žalovanej sumy vyplýva, že
predpokladané náklady presiahli zákonom prezumovaný limit.

48. Nadväzujúc na vyššie uvedené je nutné uviesť, že v takomto prípade aj pre dohodu o prehĺbení
kvalifikácie sa vyžaduje, aby takáto dohoda bola pod následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu
uzavretá písomne a obsahovala obligatórne náležitosti uvedené v § 155 ods. 2 ZP, t.j. a) druh kvalifikácie

a spôsob jej zvýšenia, b) študijný odbor a označenie školy, c) dobu, po ktorú sa zaväzuje zamestnanec
zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere a d) druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude
zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom
pomere počas dohodnutej doby.

49. Žalovaná svoje námietky ohľadom neplatnosti Dohody o zvýšení kvalifikácie uzavretej medzi ňou
a zamestnávateľom dňa 2.4.2008 orientovala do roviny preskúmania absencie náležitostí podľa písm.
a) a d) citovaného ustanovenia resp. že tieto náležitosti nie sú upravené jasne, určito a zrozumiteľne.

50. Právny úkon musí byť pod podmienkou jeho absolútnej neplatnosti určitý a zrozumiteľný. Právny

úkon je neurčitý, a teda aj nezrozumiteľný, pokiaľ je prejav vôle síce z jazykovej stránky zrozumiteľný,
ale nejednoznačný je jeho vecný obsah - a tým je neurčitý s tým, že neurčitosť nie je možné odstrániť
ani použitím výkladových pravidiel (§ 35 ods. 2 OZ) alebo dispozitívnych ustanovení zákona.

51. Písmeno a) ustanovenia § 155 ods. 2 ZP stanovuje ako jednu z obligatórnych náležitostí druh

kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia. Žalovaná poukazovala na to, že druh kvalifikácie nemôže byť
„špecializačné štúdium“, ale by to malo byť „úrazový chirurg“ (viď zápisnica z pojednávania zo dňa
31.1.2017 – č.l. 89). Súd sa s touto argumentáciou nestotožnil a mal za to, že druh kvalifikácie označený
ako špecializačné štúdium plne spĺňa podmienku určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu. Súdu sa
javí, že zo strany žalovanej ide o striktne formálne ponímanie určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu,

ktoré je až za hranicou zmluvnej voľnosti. Žiaden právny predpis neupravuje, ako by druh kvalifikácie mal
byť definovaný v dohode podľa § 155 ods. 2 ZP a preto ak žalobca pri definovaní druhu kvalifikácie použil
pojem citovaný v nariadení vlády č. 296/2010 Z.z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov
a sústave certifikovaných pracovných činností, uvedené nemožno považovať za neurčité, nejasné alebo

nezrozumiteľné určenie druhu kvalifikácie.

52. Ďalšia námietka žalovanej sa týka absencie spôsobu zvýšenia kvalifikácie v predmetnej dohode.
Ani túto obranu žalovanej súd nepovažuje za relevantnú, pretože vyjadrenie kvalifikácie v dohode v
podstate zodpovedá druhu štúdia, ktorým si zamestnanec (tu žalovaná) zvyšovala kvalifikáciu (prof.

JUDr. Helena Barancová, Dr.Sc.: Zákonník práce, komentár, 4. prepracované a doplnené vydanie,
SPRINT, vydavateľská, filmová a reklamná agentúra, Bratislava, október 2005, str. 728 a pozri aj
rozhodnutie KS v KE sp. zn. 6Co/263/2010). Takto kvalifikovaná procesná obrana žalovanej, že
spôsob zvýšenia kvalifikácie by mal znieť ako „úspešné vykonanie špecializačného štúdia s (nejakou)
záverečnou skúškou“ (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 31.1.2017 – č.l. 89), je opätovne len

subjektívnym výkladom ustanovení ZP. Je evidentné, že uvedenú kvalifikáciu je možné dosiahnuť
jedine úspešným ukončením špecializačného štúdia na Slovenskej zdravotníckej univerzite, Bratislava
v študijnom odbore: úrazová chirurgia, kedy výkladom celého obsahu zmluvy je samozrejme možné
ustáliť spôsob zvýšenia kvalifikácie.

53. Pokiaľ ide o žalovanou namietaný nedostatok náležitosti dohody o zvýšení kvalifikácie podľa , t. j.
vyjadrenie druhu nákladov a celkovej sumy, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi,
ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby ednoznačne
vyžaduje, aby zmluvné strany pri uzatvorení dohody o zvýšení kvalifikácie uviedli konkrétne druhynákladov, pričom v zmysle judikatúry, celková suma nákladov zamestnávateľa môže byť vyjadrená iným
než číselným vyjadrením určitej sumy. Stačí, ak je uvedená tak určito, že nemôžu medzi zmluvnými
stranami vzniknúť pochybnosti o tom, čo chceli ako celkovú sumu v dohode vzájomne dohodnúť (R

10/1980, 5 Cz 16/1978).

54. V kontexte vyššie uvedenej teórie s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax ohľadom
(ne)platnosti právnych úkonov – dohôd uzavretých podľa § 155 ods. 2 ZP, je nevyhnutné, aby dohoda
obsahovala konkrétne druhy nákladov (pozri rozhodnutie KS TT sp. zn. 25CoPr/3/2018, rozhodnutie NS

SR sp. zn. 6Cdo/68/2021). V Dohode o zvýšení kvalifikácie je druh nákladov určito a jasne špecifikovaný
len čo sa týka „preukázaných cestovných výdavkov za cestu na návštevu rodiny 1x za štyri týždne, ak
pracovná cesta trvá viac ako jeden mesiac“. Ak žalobca ostatné náklady vyjadril len odkazom na svoje
interné smernice, aj pri možnom tvrdení (ktoré však ani nebolo prezentované v konaní), že žalovaná
poznala obsah týchto smerníc, nie je naplnená zákonná požiadavka riadneho uvedenia konkrétneho
a špecifikovaného druhu nákladov. Citácia interných smerníc podľa názoru súdu nepostačuje na to, aby

bol právny úkon v tejto časti považovaný za určitý, jasný a zrozumiteľný a to ani pri aplikácii výkladových
pravidiel podľa § 35 ods. 2 OZ, nakoľko v tomto prípade by už dochádzalo k dopĺňaniu právneho úkonu
v časti druhového vymedzenia nákladov.

55. Na základe vyššie uvedeného by bolo potom teoreticky možné priznať ako oprávnené jedine

cestovné výdavky za cestu na návštevu rodiny 1x za štyri týždne, ak pracovná cesta trvala viac ako
jeden mesiac, pretože jedine tieto spĺňajú požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti, čo do ich druhovej
špecifikácie, avšak len za predpokladu ich matematického vyselektovania (výpočtu) z celkovej žiadanej
sumy 4.083,26 Eur a ich riadneho preukázania zo strany žalobcu (viď ďalšie odôvodnenie v bode 66.
až 74.).

56. V neposlednom rade žalovaná dôvodila absenciou náležitosti podľa § 155 ods. 2 písm. d) ZP, t.j.
celkovej sumy, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok
zotrvať u neho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby. Keďže zamestnávateľ pri uzatváraní
dohody nemôže mať predstavu o presnej výške celkových nákladov, o presnom a konkrétnom čísle,

tak ako bolo vyššie uvedené, celková suma nákladov zamestnávateľa môže byť vyjadrená iným než
číselným vyjadrením určitej sumy. Stačí, ak je uvedená tak určito, že nemôžu medzi zmluvnými stranami
vzniknúť pochybnosti o tom, čo chceli ako celkovú sumu v dohode vzájomne dohodnúť (R 10/1980, 5
Cz 16/1978).

57. Dôsledným preskúmaním predloženej dohody súd dospel k záveru, že táto neobsahuje tak číselné
vyjadrenie celkových nákladov, a zároveň neobsahuje ani žiaden iný a určitý spôsob určenia týchto
celkových nákladov, ktorým by zmluvné strany vyjadrili mantinely pri výklade a neskôr pri výpočte
predmetných nákladov, ktoré za splnenia zákonných podmienok by žalovaná bola povinná uhradiť
žalobcovi. Z najnovších vyhľadaných rozhodnutí súdov vyšších inštancií vyplýva, že tento spôsob mohol

byť určený napríklad ako „vzniknuté náklady na školenie, ktorých sa zamestnanec zúčastnil za posledné
dva roky“ (rozhodnutie KS NT sp. zn. 7CoPr/6/2016), alebo že „výška celkových nákladov spojených so
zvýšením kvalifikácie bude vyčíslená podľa účtovných dokladov zamestnávateľa“ (rozhodnutie KS TT
sp. zn. 23CoPr/3/2018). I keď je evidentné, že v čase uzatvárania dohody zamestnávateľ nemá možnosť
disponovať informáciou o presnej výške nákladov, ktoré budú vynaložené na zvýšenie kvalifikácie

zamestnanca v budúcnosti, uvedené neznamená, že spôsob určenia výšky celkových nákladov môže
v zmluve celkom absentovať. Súd ešte na doplnenie uvádza, že formulácia výšky nákladov v bode 7.
dohody je v podstate len citáciou ustanovenia § 155 ods. 3 ZP, kedy je zrejmý spôsob výpočtu nákladov,
ktoré sa zamestnanec (žalovaná) zaväzuje uhradiť, avšak žiadnym dostatočne určitým spôsobom nie
je definovaná východisková hodnota nákladov pri tomto výpočte a preto uvedené nemožno považovať

za naplnenie obligatórnej náležitosti právneho úkonu – dohody o zvýšení kvalifikácie podľa § 155 ods.
2 písm. d) ZP v časti celkových nákladov.

58. V kontexte so všetkými vyššie citovaným závermi o dohode o prehĺbení (nie zvýšení) kvalifikácie
žalovanej u žalobcu s následným odôvodnením týkajúcim sa absencie obligatórnej náležitosti podľa §

155 ods. 2 písm. d) ZP súd musel skonštatovať neplatnosť dohody zo dňa 2.4.2008.

59. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito
skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu aje povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí
si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu

právnu normu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/174/2018). Najvyšší súd (ale aj nižšie súdy) totiž nie je
viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú veci prisudzuje žalovaný v odôvodnení svojho dovolania, v zmysle
zásady iura novit curia = súd pozná právo (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/176/2019). Je v právomoci
všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Súd je viazaný iba skutkovým vymedzením v žalobe.
Uvedené je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

60. Súd aj v tomto konkrétnom prípade nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku tak ako ju označil
žalobca a preto sa súd následne zaoberal možnosťou priznania žalovanej sumy žalobcovi titulom
bezdôvodného obohatenia, ktorým v zmysle § 222 ods. 2 ZP sa okrem iného rozumie aj majetkový
prospech z neplatného právneho úkonu, t.j. aj plnením poskytnutým na základe neplatnej dohody
o zvýšení kvalifikácie.

61. Ustanovenie § 1 ods. 4 ZP zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, čo znamená,
že pôsobnosť Občianskeho zákonníka v polohe všeobecných ustanovení /lex generalis/ možno na účely
pracovnoprávnych vzťahov využiť iba v tom prípade, ak v prvej časti Zákonníka práce nie je uvedené
inak. Vzhľadom na to, že ZP (§ 17 ods. 2 v súvislosti s ustanovením § 455 ods. 1 ZP) ustanovuje inak, na

účely pracovnoprávnych vzťahov v pozícii prioritne uplatňovaných špeciálnych ustanovení /lex specialis/
má prednosť pred uplatnením § 455 ods. 1 OZ, v dôsledku čoho aj plnenia prijaté na základe neplatnej
dohody o zvýšení kvalifikácie treba považovať za bezdôvodné obohatenie na strane toho, kto plnenie
prijal.

62. Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobcom nárokovanú sumu možno kvalifikovať titulom
bezdôvodného obohatenia podľa § 222 ods. 2 ZP.

63. V súvislosti so vznikom bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnej dohody o zvýšení kvalifikácie
je však potrebné dať do pozornosti aj ustanovenie § 17 ods. 3 ZP, podľa ktorého neplatnosť právneho

úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Z uvedeného možno vyvodiť,
že ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí výlučne zamestnanec, len v takom prípade je taký neplatný
právny úkon na ujmu zamestnanca a zamestnanec je povinný vydať prípadné bezdôvodné obohatenie
za splnenia zákonných predpokladov. Z dikcie citovaného ustanovenia § 17 ods. 3 ZP vyplýva, že
neplatnosť právneho úkonu môže byť na ujmu zamestnanca iba ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí

zamestnanec výlučne sám pri existencii plného zavinenia na jeho strane. Inak povedané, ak v dôsledku
neplatného právneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, zodpovedá za ňu zamestnávateľ v plnom
rozsahu i v takom prípade, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil hoci len sčasti, v krajnom prípade aj
vtedy, ak škoda vznikla objektívne bez zavinenia zamestnanca, a to za podmienky, že sú splnené ďalšie
predpoklady zodpovednosti.

64. Zásada, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak ju nespôsobil
výlučne sám, vyjadruje zvýšenú ochranu zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch. V prípade,
že neplatnosť spôsobil výlučne zamestnávateľ alebo táto bola spôsobená oboma účastníkmi
pracovnoprávneho vzťahu, nie je zamestnanec povinný nahradiť zamestnávateľovi škodu, ktorá by

mu prípadne následkom takéhoto pracovnoprávneho úkonu vznikla a nejde u neho ani o bezdôvodné
obohatenie (rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/26/2021).

65. Pokiaľ Dohodu o zvýšení kvalifikácie zo dňa 2.4.2008 pripravil sám žalobca (ktoré tvrdenie žalovanej
nebolo v konaní žalobcom rozporované, na základe čoho je nutné ho považovať v zmysle § 151 ods. 1

CSP za nesporné), nemožno na jej strane konštatovať akúkoľvek participáciu na spôsobení neplatnosti
tohto právneho úkonu a už vôbec nie výlučné zavinenie na strane žalovanej a preto v zmysle vyššie
citovaného potom nemožno žalovanú sumu priznať žalobcovi ani titulom bezdôvodného obohatenia,
nakoľko to vylučuje zákaz deklarovaný v ustanovení § 17 ods. 3 ZP.

66. Pre úplnosť súd však považuje za nevyhnutné doplniť, že aj v prípade, ak by odhliadnuc od aplikácie
ustanovenia § 17 ods. 3 ZP toto bezdôvodné obohatenie bolo možné priznať, v prejednávanej veci na
uvedený záver v prospech žalobcu neboli splnené procesné podmienky týkajúce unesenia dôkaznéhobremena ohľadom rozsahu a druhu vynaložených nákladov, ktorá skutočnosť bola namietaná žalovanou
a teda medzi stranami od začiatku konania sporná.

67. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Teória procesného práva
podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť
skutočnosti, ktoré môžu privodiť úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

68. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania sú vyššie citované ustanovenia

CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

69. Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby je povinný uviesť skutočnosti, ktoré
sa opiera o právo alebo iný nárok. Podstatou uvedenej povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich
z hľadiska veci samej. Uvedená povinnosť tvrdenia je základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla
zaťažuje obe protistojace procesné strany, avšak nemusí to vždy zodpovedať konkrétnemu sporu, resp.

konkrétnej hmotno-právnej úprave, ktorá sa má v spore použiť. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje
do procesného neúspechu tohto účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia v konkrétnych
skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého
v právnej norme, o ktorú sa účastník pri uplatnení alebo pri bránení práva opieral.

70. V žalobe musí byť uvedené, o čom a na akom základe má súd v spore rozhodnúť. Uvedenému
účelu slúži opis rozhodujúcich skutočností, ktoré v prípade, ak budú v konaní preukázané, povedú
k záveru, že požiadavka žalobcu, vyjadrená v tzv. žalobnom petite je opodstatnená. Požiadavky na
opis rozhodujúcich skutočnosti sú prirodzene kvalitatívne vyššie v sporovom konaní, ako v konaní
nesporovom a majú väčší význam v konaní, ktoré sa začína len na návrh ako v konaní, ktoré mohlo

začať aj bez návrhu.

71. Sporové konanie ovládané tzv. prejednacou zásadou. Uvedená zásada určuje, že tvrdenie
skutočností, navrhovanie dôkazov a najmä ich preukazovanie, je zásadne vecou strán sporu. Úprava
vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu, nie na

súde. Prejednacia zásada znamená, že sú to strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia a povinnosť
dôkaznú a ktorých z tohto dôvodu postihuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

72. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe, ale tiež vo
vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu
zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý
nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená
automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení s dôkaznou povinnosťou)

sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých
a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (aj po ich vykonaní a vyhodnotení)
ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez ohľadu na procesné
postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho
uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté

dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu,
na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazná povinnosť, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

73. Nakoľko žalobca od podania žaloby svoje vyjadrenia aj napriek vznesenej procesnej obrane
žalovanej v konaní nijako nedoplnil, resp. nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, súd potom vychádzal z toho,
že všetky relevantné tvrdenia a dôkazy obsahuje žaloba a pripojené dôkazy. Žalobca i v závere konania
na výslovne položenú otázku súdu, či má ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, odpovedal záporne.

74. Súd takto musel konštatovať, že žalobca nepreukázal vznik dlhu žalovanej v zmysle dohody
o zvýšení kvalifikácie v žalovanej výške, nakoľko ako dôkaz predložil len prílohu k listu zn. 419/2015/
PMO zo dňa 29.4.2015 a to Vyčíslenie nákladov na štúdium pri skončení pracovného pomeru vystavený
personálno-mzdovým odborom zamestnávateľa, avšak uvedený doklad je len matematickým vyčíslenímnákladovvyhotovenýmsamotnýmžalobcom,ktorévšaknedokazujedruhanivýškureálnevynaložených
nákladov, ide len o zamestnávateľom uvádzané a vyčíslené náklady, čím žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno k ním tvrdenej skutočnosti.

75. Zvyšná argumentácia žalovanej a to, že nárok žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, že žalobca
zvýšenú kvalifikáciu žalovanej nevyužíval a že 5 rokov ako dĺžka doby, po ktorú sa žalovaná zaviazala
zotrvať u žalobcu v pracovnom pomere po zvýšení kvalifikácie získaním diplomu na Slovenskej
zdravotníckej univerzite, Bratislava, v študijnom odbore: úrazová chirurgia, nie je dobou adekvátnou

a korešpondujúcou s vynaloženými nákladmi zamestnávateľom, neboli pre rozhodnutie vo veci právne
podstatné, pretože by nemali by žiaden vplyv na vyššie prijaté právne závery súdu o neplatnosti dohody
ozvýšeníkvalifikácie,kedyzamestnávateľomvynaloženénákladyprávnekvalifikovanéakobezdôvodné
obohatenie na strane žalovanej však nemožno priznať pri aplikácii ustanovenia § 17 ods. 3 ZP a zároveň
aj pre neunesenie dôkazného bremena o rozsahu a druhu vynaložených nákladov.

76. V závere súd k prednesu žalobcu na pojednávaní dňa 7.11.2024, kde poukazoval na pôvodne
poskytnuté predbežné právne posúdenie platnosti dohody o zvýšení kvalifikácie súdom a žiadal na
vec aplikovať judikatúru v čase uzatvorenia dohody, súd dáva do pozornosti rozsiahlu a ustálenú
rozhodovaciu prax týkajúcu sa postupu súdov podľa § 181 ods. 2 CSP, ktorá zreteľne deklaruje, že
predbežným právnym posúdením sa má predovšetkým umožniť objektívna predvídateľnosť následného

súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán,
avšak i v prípade poskytnutia predbežného právneho posúdenia uvedeným konajúci súd nie je viazaný
(pozri napr. rozhodnutie KS v BB sp. zn. 14Co/88/2018, rozhodnutie sp. zn. II.ÚS 503/2018, III.ÚS
205/2022). Navyše sa žiada dodať, že právny zástupca po predbežnom právnom posúdení veci
vysloveným súdom na pojednávaní dňa 7.11.2024 mal možnosť na uvedené reagovať, pričom tento

žiadal odročiť pojednávanie iba za účelom vyjadrenia sa k rozsiahlej argumentácii žalovanej, k čomu
však súd nepristúpil vzhľadom na to, že predmetná argumentácia bola síce obsahovo rozsiahla, avšak
kompaktná a súladná s už predtým prezentovanou procesnou obranou žalovanej v konaní.

77. K vznesenej požiadavke aplikácie pôvodnej (staršej) judikatúry, súd si dovoľuje odkázať na viaceré

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/2015, 3 Cdo 223/2016),
v ktorých tento už vyjadril právny názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak
formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho
prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej
normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho

vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po
zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny
názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné
retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych
noriem (por. sp. zn. 3 Cdo 7/2019).

78. Na základe vyššie uvedených skutočností s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

79. Žalovaná v konaní žiadala konanie prerušiť do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalovanej proti porušovaniu základného práva sťažovateľky
(žalovanej) na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom porušovateľa v Uznesení NS SR sp. zn. 3CdoPr/5/2023 zo dňa 24.4.2024, podanej na
Ústavný súd SR dňa 25.7.2024 a Ústavným súdom SR vedenej pod evidenčným číslom Rvp 1985/2024.

80. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

81. Podľa § 128 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, podanie ústavnej
sťažnosti nemá odkladný účinok.82. Podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, Ústavný súd môže
na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.
Ústavnýsúdmôženanávrhsťažovateľaodložiťvykonateľnosťnapadnutéhoprávoplatnéhorozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s
verejným záujmom.

83. I keď podanie ústavnej sťažnosti nemá odkladný účinok, ak mala žalovaná za to, že prejednaním
a rozhodnutím vo veci o zaplatenie sumy 4.083,26 Eur s príslušenstvom pred rozhodnutím Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti by mohla utrpieť zbytočne ujmu, mohla ústavný súd v zmysle § 129
citovaného zákona o ústavnom súde požiadať o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, čo
však ako vyplýva z obsahu jej ústavnej sťažnosti neučinila. Zároveň súd uvedené konanie o ústavnej

sťažnosti žalovanej nepovažoval za konanie, v ktorom sa rieši otázka majúca význam pre rozhodnutie
súdu a preto súd jej návrh na prerušenie konania nepovažoval za relevantný z pohľadu ustanovenia §
164 CSP a konanie neprerušil (výrok I.).

84. Súd má za to, že vyššie uvedeným odôvodnením sa vyjadril ku všetkým otázkam, ktoré mali

pre vec podstatný význam a dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania (ktoré títo v konaní viacnásobne
opakovali), nakoľko všeobecný súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi konania (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 16/2002).

85.PodľauzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.IV.ÚS115/03asp.zn.III.ÚS209/2004:
"Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Európsky súd pre ľudské práva zaujal
stanovisko, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z
hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c.

Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

86. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

87. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

88. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a plne úspešnej
žalovanejpriznalvočižalobcovináhradutrovvrozsahu100%,oktorejkonkrétnejvýškebuderozhodnuté

samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.

89. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

90. V citovanom ustanovení § 257 Civilného sporového poriadku je (podobne ako predtým pri §
150 O.s.p.) fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky upravujúcich platenie a
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Záver súdu o tom, že je tu
splnený predpoklad na priznanie práva na náhradu trov konania (podľa § 255 Civilného sporového

poriadku), nevylučuje, aby súd súčasne nedospel k záveru, že sú splnené aj predpoklady na aplikáciu
§ 257 Civilného sporového poriadku. A tak napriek úspechu vo veci súd skonštatuje, že niektorému z
účastníkov konania vzniklo právo na náhradu trov konania, lenže sa mu nepriznalo, pretože bolo treba
použiť § 257 Civilného sporového poriadku.91. K uplatneniu zmierňovacieho práva súdu môže dôjsť s prihliadnutím najmä na rôzne aspekty
konkrétneho prípadu. Stáva sa tak vtedy, keď súd dôjde k záveru, že povinná strana sporu nemôže

uhradiť náhradu trov konania z rozmanitých dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len
s veľkými ťažkosťami.

92. V tomto konkrétnom prípade súd nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa tak v osobnom, či
majetkovom postavení žalobcu a ani v predmete sporu. Zároveň žalobca ani nežiadal rozhodnúť

o trovách konania pri aplikácii § 257 a dôvody hodné osobitného zreteľa ani netvrdil.

Poučenie:

Proti výroku I. tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 357 ods. písm. n) CSP a contrario).

Proti výroku II. a III. tohto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší
súd v troch písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§

127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno

odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie
exekúcie označí oprávnený (§ 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný

predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).