Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/126/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203141
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2118203141.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobkyne: A. B. C., narodená X.X.XXXX, bytom
C. XX-XX, D., Rakúska republika, zastúpená: Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., so sídlom
Radvanská 21, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva
vnútra SR, IČO 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o nemajetkovú ujmu, o odvolaniach
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19C/24/2018-424 zo dňa 15. novembra 2023 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 19C/24/2018-524 zo dňa 11. septembra 2024
žalobkyne vo výroku II., žalovanej vo výrokoch I., III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 19C/24/2018-273 zo dňa 25. mája 2022 súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 481,- eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 240,87
eur od 25.1.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 240,13 eur od 29.11.2016
do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu

zamietol, výrokom III. rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
priznanej sumy.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26Co/84/2022-388 zo dňa 6. júna 2023
v dôsledku podania odvolania oboma stranami rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 19C/24/2018-273 zo
dňa 25. mája 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol
súdu prvej inštancie postup, pri ktorom svoje rozhodnutie z časti založil na skutočnostiach známych

mu z webovej stránky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR bez toho, aby stranám oznámil,
že nejakú skutočnosť nebude dokazovať a umožnil stranám k nej zaujať stanovisko, ďalej vytkol súdu
prvej inštancie nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie nedostatočným spôsobom
odôvodnil zvolený spôsob rozhodnutia v prejednávanej veci. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie č. k. 19C/24/2018-273 zo dňa 25. mája 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou
súdu prvej inštancie bolo vec znova prejednať a následne znova vychádzajúc z výsledkov dokazovania

posúdiť žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa príslušných právnych noriem, vo
veci znova rozhodnúť a nové rozhodnutie náležite odôvodniť.3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 19C/24/2018-424 zo dňa 15. novembra 2023 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) v spojení s opravným uznesením č. k. 19C/24/2018-524 zo dňa 11. septembra

2024.NapadnutýmrozsudkomvspojenísopravnýmuznesenímsúdprvejinštancievýrokomI.žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 481,- eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

4. Napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou
ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 7, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom do
28.2.2019, čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
platnom od 1.6.2010, § 224, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 19.10.2015 vydal správny orgán
rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-188-017/2015-AV a súčasne
uložil žalobkyni zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu 2 rokov. Dňa 19.10.2015
bola žalobkyňa zaistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o
pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za účelom zabezpečenia jej vrátenia

podľa medzinárodnej zmluvy rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-BA9-188-021/2015-AV. Dňa
15.12.2015 bola žalobkyňa príkazom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. PPZ-
HCP-ME-605-012/2015-U prepustená zo zaistenia z dôvodu, že zanikol účel zaistenia. Dňa 15.12.2015
vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava rozhodnutie o zaistení
žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-188-053/2015-AV podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to na čas nevyhnutne
potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. Dňa 20.1.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.
9Sp/1/2016-43 zrušil rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-188-053/2015-AV a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Dňa 20.1.2016 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Trnava rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA9-12-082/2016-AV

podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. Dňa
25.2.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4Sp/17/2016-103 zrušil rozhodnutie správneho
orgánu č. PPZ-HCP-BA9-12-082/2016 zo dňa 20.1.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zaistenie
žalobkyne na základe predmetných rozhodnutí o zaistení trvalo od 15.12.2015 do 20.1.2016, t. j. 37 dní

na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 15.12.2015 a následne od 20. januára 2016 do 25. februára
2016, t. j. 37 dní na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 20.1.2016.

6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. PPZ-
HCP-BA9-188-053/2015-AV zo dňa 15.12.2015 a rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. PPZ-HCP-

BA9-12-082/2016-AV zo dňa 20.1.2016 boli zrušené pre nezákonnosť rozsudkami Krajského súdu
v Bratislave pre nezákonnosť. Nezákonným rozhodnutím o zaistení vznikla žalobkyni škoda -
nemajetková ujma, keď žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody od 15.12.2015 do 20.1.2016, t.
j. 37 dní a následne od 20.1.2016 do 25.2.2016, t. j. 37 dní (celkovo 74 dní), teda rozhodnutie bolo
na žalobkyni vykonané. Obmedzenie osobnej slobody žalobkyne bolo v priamej príčinnej súvislosti

s predmetnými rozhodnutiami o zaistení, keď tieto boli vykonateľné dňom vydania rozhodnutia, teda
ich účinky nastali dňom ich vydania, keď týmto dňom bola žalobkyňa zaistená a pozbavená osobnej
slobody. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonným
rozhodnutím - pozbavenie osobnej slobody žalobkyne nepretržite v trvaní 74 dní, nie je dostatočným
zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva, je dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy.

Podľa názoru súdu prvej inštancie konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté výlučne v dôsledku
vlastného, vedomého konania žalobkyne, žalobkyňa si mala a musela byť vedomá, že ilegálny vstup na
územie ktoréhokoľvek štátu Európskej únie môže mať za následok sankcie podľa legislatívy príslušného
štátu. Súdu prvej inštancie sa javilo primeraným a opodstatneným určiť výšku nemajetkovej ujmy
zo sumy životného minima v čase, kedy žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody, keďže výška

nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať so životnou úrovňou obyvateľstva v štáte, v ktorom sa
náhrada priznáva, pričom súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že žalobkyňa nie je príslušníčkou
štátu, v ktorom sa náhrada priznáva. Preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu
vo výške 481 eur. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané neprimeranésprávanie sa príslušníkov v zariadení, ani také podmienky v zariadení, ktoré by boli v rozpore s
Vnútorným poriadkom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, že so žalobkyňou by bolo
zaobchádzané v rozpore s podmienkami a režimom v zariadení upravenými vo vnútornom poriadku

zariadenia. Tvrdenia žalobkyne, že zaistenie zanechalo na nej psychické následky, súd prvej inštancie
považoval za nepreukázané, keďže zo žiadnej z predložených správ nevyplýva, že by jej psychické
problémy akokoľvek súviseli s pobytom v útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
ako takým, že by jej zaistenie a pobyt v zariadení zanechal na nej psychické následky. Z obsahu
predložených správ vyplynulo, že psychické problémy žalobkyne súviseli s jej zážitkami z vojny, z úteku,

tieto pretrvávajú. Žalobkyni bola v zariadení poskytnutá odborná pomoc osobou ženského pohlavia
a hovoriacou arabským jazykom, teda žalovaná sa snažila už existujúci psychický stav žalobkyne
zmierňovať a nie prispievať k zhoršovaniu jej psychického stavu. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že
v zariadení bola ako jediná žena v spoločnosti mužov, čo vnímala negatívne, súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobkyňa neuviedla, aký negatívny dopad mala na ňu táto skutočnosť, neopísala/
neuviedla žiadne skutkové tvrdenia rozhodujúce pre posúdenie vzniku ujmy. Skutočnosť, že žalobkyňa

bola ako jediná žena v spoločnosti mužov, čo vnímala negatívne, len skonštatovala. Čo sa týka tvrdenia
žalobkyne, že v zariadení bola nútená obliekať si mužské rovnošaty spolu s mužskou spodnou bielizňou
príliš veľkej veľkosti, toto tvrdenie žalobkyne nepovažoval súd prvej inštancie za preukázané. Čo sa
týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení jej nebolo umožnené stravovať sa v súlade s jej náboženským
vyznaním, sa žalovaná vyjadrila, že stravovanie príslušníkov tretích krajín je zabezpečené podľa

miestnych podmienok v súlade so zásadami správnej výživy a s prihliadnutím na vek, zdravotný stav a
náboženské vyznanie, v zariadení je pri stravovaní rešpektovaný Ramadán a teda je vylúčené, že by
bolo žalobkyni v zariadení poskytované bravčové mäso. Požiadavku žalobkyne, aby ňou konzumované
mäso pochádzalo zo zvierat zabitých islamským spôsobom, považoval súd prvej inštancie za vysoko
nadštandardnú požiadavku, a to nielen s poukazom na charakter zariadenia ale aj zvyklosti v Slovenskej

republike. Žalobkyňa nepreukázala, že jej nebolo umožnené stravovať sa v súlade s jej náboženským
vyznaním. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení bola osamotená, izolovaná, boli jej odopreté
návštevy, nemohla sa kontaktovať s príbuznými, žalovaná predložila Výpis z knihy návštev, z ktorej
je zrejmé, že žalobkyni boli umožnené stretnutia tak, ako to uviedla žalovaná. Z výpovede žalobkyne
vyplynulo, že s príbuznými nebol možný kontakt z objektívnych príčin a nie preto, že by jej to nebolo

umožnené žalovanou. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že jej v zariadení nebola poskytnutá riadna
zdravotná starostlivosť, vplyvom čoho sa jej mal zhoršiť zdravotný stav, súd prvej inštancie vychádzal
zvyjadreniažalovanej,žežalobkynibolaposkytovanánadštandardnázdravotnástarostlivosť,žalobkyňa
dokonca lekársku pomoc niekoľkokrát sama odmietla, pričom z jednotlivých lekárskych záverov je
zrejmé, že žalobkyňa vážnymi zdravotnými problémami netrpela. Žalobkyňu v zariadení dvakrát denne

kontrolovali zdravotné sestry, aj všeobecný lekár pre dospelých. Tvrdenie žalobkyne o neposkytovaní
zdravotnej starostlivosti a z toho dôvodu zhoršenie zdravotného stavu považoval súd prvej inštancie
za nepreukázané. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že v zariadení pri predvádzaní boli použité putá,
tým došlo k porušeniu jej základných ľudských práv, súd prvej inštancie poukázal na § 52 ods. 1
písm. c) zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva,

že policajt bol oprávnený pri predvádzaní žalobkyne, keďže sa jednalo o vykonávanie procesného
úkonu, použiť putá. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že bola zhotovená jej fotografia bez pokrievky
hlavy, čo považovala za zásah do ľudskej dôstojnosti v rozpore s jej náboženským vyznaním, súd prvej
inštancieuviedol,žežalovanárešpektovalanáboženskévyznaniežalobkyne,fotografiudopredmetného
informačného systému zhotovila žena bez prítomnosti mužov, teda je vylúčený akýkoľvek zásah do

integrity žalobkyne a jej ľudskej dôstojnosti. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nezdôvodnila, ako bolo týmto
konaním zasiahnuté do jej dôstojnosti, neuviedla, aké sú pravidlá jej náboženského vyznania v súvislosti
spokrievkouhlavy.Súdprvejinštancieboltohonázoru,ženebolidanédôvodynazvýšenienemajetkovej
ujmy, keďže nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody je dôvodom na
náhradu škody, pričom v danom prípade, si žalobkyňa ako samostatný nárok uplatňuje i náhradu škody

za rozhodnutie o následnom zaistení dňa 20.1.2016, preto nebolo možné ešte osobitne prihliadať na
túto skutočnosť ako na dôvod pre navýšenie odškodnenia. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazovala na
traumu, ktorá jej bola spôsobená, keď ihneď po prepustení ju znova zadržali. Žalobkyňa však v konaní
vôbec nepreukázala, že jej nejaká trauma v súvislosti s uvedením konaním vznikla. Skutočnosť, že
žalobkyňa bola umiestnená v zariadení, kde mala dokonca zabezpečené na náklady štátu ubytovanie,

stravovanie, vreckové, ošatenie, nemohla byť o nič viac pre žalobkyňu stresujúca ako neistota, či sa
dostane bez ujmy do krajiny do ktorej smerovala. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie vo zvyšku
uplatneného nároku na náhradu škody spolu s príslušenstvom žalobu ako nedôvodnú zamietol.7. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže výška
plnenia závisela od úvahy súdu a v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu
bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku II. podala žalobkyňa
odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku.
Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že v súd prvej inštancie nevyhovel výhradám odvolacieho súdu, ktoré
boli uvedené v uznesení Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/84/2022 zo dňa 6.6.2023, ktorým zrušil

predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Nelegálnosť prekročenia štátnej hranice žalobkyňou súd prvej inštancie spája s prezumovaným akýmsi
„legitímnym očakávaním“ žalobkyne o možnom zaistení, teda že žalobkyňa by mala dôvodne očakávať,
že pri nelegálnom prekročení hranice bude zaistená, čím sa vytvára dojem priamej príčinnej súvislosti
medzi nelegálnym prekročením štátnej hranice a zaistením, čo je nesprávne. Priama príčinná súvislosť
medzi nelegálnym prekročením hranice a zaistením nemá oporu v zákone č. 404/2011 Z. z. o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ani v žiadnom inom právnom predpise. V zmysle
ustanovenia § 77 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
je následkom neoprávneného vstupu alebo neoprávneného zdržiavania sa na území SR výlučne
administratívne vyhostenie cudzinca, v žiadnom prípade nie jeho zaistenie. Na prípadné zaistenie
cudzinca je potrebné splniť taxatívne stanovené podmienky uvedené v ustanovení § 88, resp. v prípade

žiadateľa o azyl podmienky uvedené v ustanovení § 88a zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov. V prípade žalobkyne opakovane nedošlo zo strany žalovanej
k naplneniu nielen jednej, ale dokonca viacerých podmienok, ktoré zákon predpokladá pre aplikáciu
inštitútu zaistenia, preto boli obe rozhodnutia o zaistení žalobkyne pre ich nezákonnosť príslušnými
súdmi zrušené. Súd prvej inštancie žalobkyni vyčíta skutočnosť, že neprišla na Slovensko zo Sýrie

priamo, ale precestovala viaceré štáty sveta v procese. Otázka žiadosti o azyl nemala byť predmetom
konania pred súdom prvej inštancie, keďže orgánom, ktorý disponuje právomocou pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie azylu, je iný orgán, ktorý jej status utečenky napokon uznal. Migračný úrad
SR nevyhodnotil žiadosť žalobkyne o azyl ako účelovú, práve naopak, jednak uznal zodpovednosť
Slovenskej republiky za jej posúdenie (napriek tomu, že žalobkyňa predtým prešla viacerými štátmi

pred príchodom na Slovensko a nepožiadala o azyl bezprostredne po príchode na Slovensko) a na
základe rozhodnutia ČAS: MU-PO-59-114/2016-Ž zo dňa 30.1.2017 jej bola poskytnutá doplnková
ochrana, ktorá jej bola následne aj predĺžená. Je neprípustné, ak sa prenáša zodpovednosť za takéto
(vedomé, dlhotrvajúce a vážne dôsledky) nezákonné konanie žalovaného na žalobkyňu ako obeť
tohto nezákonného konania. Žalobkyňa ďalej namietala, že jej nie je zrejmý dôvod, prečo by mala

byť hodnota slobody žalobkyne hodnotená z pohľadu životného minima. Žiadny všeobecne záväzný
právny predpis neurčuje, že by bol jeden deň slobody človeka ohodnotený sumou zodpovedajúcou
životnému minimu pripadajúcemu na jeden deň. Zároveň nie je známa súdna prax, z ktorej by vyplýval
vzorec určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnej slobody človeka s ohľadom
na životné minimum. Za nepreskúmateľné žalobkyňa považovala, že by rozhodujúcou okolnosťou pri

určení výšky nemajetkovej ujmy mala byť jej štátna príslušnosť, pričom nepozná dôvod, ktorý viedol súd
prvej inštancie k zvoleniu práve dvoch ekonomických kategórií určujúcich výšku náhrady nemajetkovej
ujmy za nezákonné pozbavenie osobnej slobody – životné minimum a priemernú nominálnu mesačná
mzdu zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky a z týchto dvoch ekonomických kategórií
zvolil súd prvej inštancie práve životné minimum. Žalobkyňa ako cudzinka, neznalá jazyka a práva, v

zraniteľnom postavení utečenky, bola vo vzťahu k žalovanej ako orgánu verejnej moci v asymetrickom
postavení. Táto asymetria sa prejavovala vo všetkých sférach – žalobkyňa svoju bezmocnosť vo
vzťahu k žalovanej podrobne popísala aj na pojednávaní dňa 9.3.2022. Slovenská republika vo vzťahu
k žalobkyni zlyhala s ohľadom na 74 dní života, z ktorých drvivú väčšinu prežila na samotke a o
ktoré žalobkyňa nenávratne prišla. Súd prvej inštancie mal možnosť túto ujmu spravodlivým spôsobom

žalobkyni zmierniť. Nemožno však považovať otázku spravodlivej kompenzácie za ujmu, ktorú si musela
žalobkyňa vytrpieť za vyriešenú s odkazom na sumu životného minima. Výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy a spôsob jej určenia s ohľadom na všetky okolnosti prípadu považovala žalobkyňa
za nespravodlivú, nedostatočnú a vykazujúcu znaky arbitrárnosti, až diskriminačného správania
vychádzajúceho zo štátnej príslušnosti žalobkyne a jej postavenia ako utečenky. Žalobkyňa tak, ako

sa musela podrobiť nezákonnému zaisteniu vykonaním nezákonných rozhodnutí o zaistení, sa rovnako
musela podrobiť (v danom prípade nezákonným) obmedzeniam vyplývajúcim z Vnútorného poriadku
zariadenia. Žalobkyňa sa nedomáhala v konaní určenia Vnútorného poriadku zariadenia ako takého za
nezákonné, ale žalobkyňa v konaní tvrdila a preukazovala, že tým, že sa musela podrobiť početnýma závažným obmedzeniam vyplývajúcim z Vnútorného poriadku zariadenia, došlo k zásahu do jej
práv, v súvislosti s čím jej vznikla nemajetková ujma odôvodňujúca navýšenie minimálnej nemajetkovej
ujmy. Žalobkyňa navýšenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy okrem iného dôvodila postupom

cudzineckejpolície,ktorévykazovaloznakysvojvôle.Žalobkyňabolanezákonnezaisťovanáopakovane,
bezprostredne (v ten istý deň) po tom, čo bola z nezákonného zaistenia de iure, avšak nie de facto
prepustená, nakoľko žalobkyňa bola celú dobu medzi vydaním príkazu Krajského súdu v Bratislave
na prepustenie zo zaistenia dňa 20.1.2016 až po vydanie nového rozhodnutia o zaistení v ten istý
deň v moci žalovanej. Je prirodzené, že žalobkyňa mala nádej v legitímnom očakávaní slobody (po

tom, čo bola na Krajskom súde v Bratislave, ktorý nariadil, aby ju žalovaná bezodkladne prepustila zo
zaistenia). Sloboda bola žalobkyni postupom žalovanej prostredníctvom cudzineckej polície odopretá a
tak opätovné nezákonné zaistenie žalobkyne spôsobilo o to väčší psychický šok, stres, pocity hnevu,
bezmocnosti, beznádeje a prehĺbenie nedôvery, čo nie je porovnateľné so situáciou, keď by bolo bývalo
došlo len k jednému zaisteniu žalobkyne. Žalobkyňa v konaní prezentovala všetky dôkazné prostriedky,
ktoré možno po nej s prihliadnutím na jej osobitnú situáciu požadovať. Jedným z dôkazných prostriedkov

je aj výsluch žalobkyne, ktorý svedčil o tvrdených skutočnostiach. Žalobkyňa predložila aj dôkazy
nepriame - správa Ligy za ľudské práva zo dňa 17.3.2020, ktorej súčasťou bola okrem iného aj správa
Verejnej ochrankyne práv pod č. 2627/2015/VOP zo dňa 20.11.2015. Uvedené dôkazné prostriedky
svedčia o skutočnostiach tvrdených žalobkyňou. Na druhej strane je z nich zrejmé, že tvrdenia žalovanej
o dodržiavaní ustanovení Vnútorného poriadku zariadenia neodrážajú realitu. Požiadavky súdu prvej

inštancie na podrobné preukazovanie podmienok v zaistení žalobkyne považovala za neprimeraný
formalizmus, ktorý vedie k nespravodlivosti, keďže nemala objektívnu možnosť získať o takom konaní
dôkaz (keďže prostriedky na získavanie dôkazov, ako napríklad mobilný telefón, bol počas zaistenia
žalobkyne v držbe cudzineckej polície, čo súd prvej inštancie v rozsudku nezohľadnil). Žalobkyňa
nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že tvrdenie žalobkyne, že zaistenie zanechalo na nej

psychické následky, nebolo v konaní preukázané. Žalobkyňa produkovala v konaní listinné dôkazy
(Záznam zo psychologickej intervencie vypracovaný E. C. A., psychologičkou projektu EÚ z fondu pre
azyl, migráciu a integráciu zo dňa 31.5.2016, Správu zo psychologického vyšetrenia F. A. D. zo dňa
29.12.2016 a zo dňa 25.1.2017, Správu zo psychiatrického vyšetrenia F. F. G. zo dňa 30.12.2016,
Psychologickú správu F. H. D., vtedy psychológa Slovenskej humanitnej rady zo dňa 12.1.2016), z

ktorých je zrejmé, že u žalobkyne bola zistená adaptačná porucha s rozvojom úzkostne depresívneho
syndrómu, posttraumatická strechová porucha. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci DAVIES v. THE UNITED KINGDOM (sťažnosť č. 42007/98), podľa ktorého
niektoréformynemajetkovejujmyvrátanecitovejúzkostizosvojejpodstatynemôžubyťvždypredmetom
konkrétneho dôkazu (viď rozsudky Abdulaziz, Cabales a Balkandali c/a Spojené kráľovstvo z 28. mája

1985, séria 94, § 96); to nebráni súdu priznať náhradu, ak usúdi, že je dôvodné predpokladať, že žalobca
utrpel ujmu, ktorá si vyžaduje finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa nepoprela, že na nepriaznivom
psychickom stave žalobkyne sa podieľali v určitej miere zážitky z domovskej krajiny, avšak v žiadnej
zo správ nie je konštatácia, že nepriaznivý psychický stav žalobkyne súvisel výlučne so zážitkami zo
svojej domovskej krajiny alebo že nepriaznivý psychický stav bol (čiastočne) spôsobený samotným

útekom z tejto krajiny. Zo psychologickej správy zo dňa 21.1.2016 vyplýva, že žalobkyňa trpí úzkosťou
v dôsledku jej zadržania. Záver súdu prvej inštancie o tom, že zaistenie na žalobkyni nezanechalo
psychické následky neobstojí, ani s prihliadnutím na odbornú prax, pretože je všeobecne známe, že
už so samotným zaistením (o to viac na tzv. samotke), je spojené obnovenie predchádzajúcich tráum,
zaistenie môže viesť k dlhodobým psychickým a duševným problémom, samotka môže byť rovnako

znepokojujúca ako fyzické mučenie, pričom so samotkou odborná prax spája úzkosť a stres, depresiu
a pocit beznádeje, záchvaty paniky, zhoršenie existujúcich problémov duševného zdravia, problémy s
pozornosťou, koncentráciou a pamäťou, sebapoškodzovaním a samovraždou. Žalobkyňa poukázala
aj na vyjadrenie Ligy za ľudské práva zo dňa 17.3.2020, ktoré obsahuje vyjadrenia k nadmernému
používaniu donucovacích prostriedkov, neúctivému správaniu policajných príslušníkov k zaisteným

cudzincom, k tzv. samotke, nedostatok kontaktu s vonkajším svetom, obmedzovanie vo vzťahu k
potravinám, nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, obmedzenému pohybu na čerstvom vzduchu, k
prístupu k právnej pomoci. Ďalej namietala, že bola objektívne umiestnená „na samotke“ bez toho, aby
o samotku požiadala alebo bez toho, aby si žalobkyňa samotku svojím správaním zaslúžila, či aby tomu
existoval zákonný dôvod. Ohľadom nútenia žalobkyne obliekať si mužské rovnošaty a spodnú bielizeň

žalovaná síce tvrdila, že žalobkyni bolo v zariadení poskytnuté výlučne dámske oblečenie adekvátnej
veľkosti a hygienické potreby, pričom každej požiadavke žalobkyne smerujúcej k vydaniu vecí malo
byť opakovane bezodkladne vyhovené, avšak k svojim tvrdeniam žalovaná nepredložila žiadny dôkaz.
Takisto ohľadom záveru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala poskytovanie stravy v rozpores jej náboženským vyznaním, poukázala na skutočnosť, že žalovaný nepredložil jedálne lístky za celé
obdobie jej zaistenia a nestotožnila sa ani so záverom, že požiadavka na mäso, ktoré je zabité v súlade
s náboženským vyznaním žalobkyne, bola vysoko nadštandardná. Ohľadom zhotovenia a používania

fotografiežalobkynebezšatkyuviedla,žeprávnyporiadokzakotvujenáboženskúvýnimkuprinasnímaní
podoby tváre s prikrývkou hlavy (šatkou hidžáb), pokiaľ by táto nezakrývala tvárovú časť. Je tomu tak
v prípade fotografií zhotovovaných za účelom občianskych preukazov, cestovných preukazov a nie
je legitímne, aby sa táto výnimka diskriminačne neuplatnila pri snímaní tváre cudzincov. Žalobkyňa
navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanej uloží povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 22.163,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 11.074,80
eur od 25.1.2018 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 11.088,91
eur od 29.11.2016 do zaplatenia a žalobkyni prizná náhradu trov konanie pred súdom prvej inštancie
a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výrokoch I., III. podala

žalovaná odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), h) Civilného sporového
poriadku.Žalovanávodvolaníuviedla,žezastávaprávnynázor,žežalobkyňanepreukázalakumulatívne
splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu škody,
resp. ujmy a jej výšky a existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou, resp. ujmou. Súd prvej inštancie, ako i odvolací súd ustálili, že obe rozhodnutia
správnych orgánov boli zrušené pre nezákonnosť, s čím žalovaná nesúhlasila, pretože správne orgány
postupovali tak, ako im ukladá zákon, t. j. v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Žalovaná poukázala na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého právo

na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila
sama. I keď ustanovenie § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa viaže na uloženie trestu, ochranného opatrenia
alebo väzby, žalovaná má za to, že na tento prípad možno použiť citované ustanovenie z dôvodu,
že žalobkyňa nevstúpila na územie Slovenskej republiky legálnym spôsobom. Nelegálna migrácia

znamená neoprávnené prekročenie hranice krajiny bez platných cestovných dokladov, víz a povolenia
na pobyt, alebo neoprávnené zotrvávanie na území krajiny po skončení platnosti dokladov, víz alebo
povolenia na pobyt. Konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté v dôsledku jej vlastného, vedomého
protiprávneho konania. V prípade, že by bola pricestovala na územie Slovenskej republiky legálne,
nebolo by ani konanie o zaistení začaté. Ako vyplýva z príloh k žalobe, žalobkyňa mala nelegálne

prechádzať krajinami Európy za pomoci prevádzačov. Z uvedeného dôvodu má žalovaná za to, že zo
zákona nevzniká právo na náhradu škody, nakoľko si samotné konanie o zaistení zavinila žalobkyňa
sama svojím protiprávnym konaním. Podľa žalovanej podmienkou pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia na
to príslušným orgánom. Táto podmienka však v tomto prípade splnená nebola. Rozhodnutie o zaistení

žalobkyne bolo preskúmané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v Bratislave. Predmetné
rozhodnutia teda neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. Žalovaná zastáva
názor, že zo znenia ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov jasne vyplýva, že v dôsledku
zrušeného rozhodnutia musí súčasne poškodenému vzniknúť aj škoda, pretože v zmysle predmetného

ustanovenia uplatnenie náhrady škody prichádza do úvahy len za podmienky, že v dôsledku takto
zrušeného či zmeneného právoplatného rozhodnutia došlo zároveň aj k vzniku škody, čo však nie je
tentoprípad.Vdôsledkuzrušeniarozhodnutiaozaistenížalobkyneodvolacímorgánomžalobkynižiadna
škoda nevznikla. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je až subsidiárnym nárokom a prichádza do
úvahy až po tom, keď je bezpečne a jednoznačne preukázané, že samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením a z akého dôvodu, resp. akých dôvodov. Žalobkyňa nemala
na území Slovenskej republiky pred jej protiprávnym vstupom udelený žiaden druh pobytu a nikdy na
území Slovenskej republiky nebola zamestnaná, všetky konania ohľadom jej neoprávneného vstupu
a pobytu na území Slovenskej republiky boli začaté a vedené zákonným spôsobom. Právo na azyl
žalobkyni upreté nebolo, nakoľko jej žiadosť o azyl bola prijatá a riešená príslušným orgánom. Žalobkyňa

sa vyjadrila, že nemá dostatok finančných prostriedkov potrebných na pobyt na území Slovenskej
republiky a v členských štátoch Európskej únie. Taktiež uviedla, že nemá na území Slovenskej republiky
a v členských krajinách Európskej únie zabezpečené ubytovanie ani vybavené zamestnanie. Uvedené
skutočnosti boli pred jej zaistením posudzované z dôvodu možného uloženia povinnosti hlásenia pobytualebo uloženia peňažnej záruky bez obmedzenia osobnej slobody podľa ustanovenia § 89 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení niektorých
predpisov. V priebehu azylového konania sa každému žiadateľovi o udelenie azylu alebo poskytnutie

doplnkovej ochrany bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie alebo stravné, základné hygienické
potrebyainéveci,ktorénevyhnutnepotrebujenaprežitie.Zároveňsatakémutožiadateľovipočaspobytu
v azylovom zariadení alebo integračnom stredisku poskytuje vreckové a počas pobytu v pobytovom
tábore môže žiadateľ navštevovať kurz slovenského jazyka, pričom výdavky s tým spojené uhrádza
žalovaný. Finančné náklady súvisiace s pobytom žalobkyne na území Slovenskej republiky zatiaľ znášal

len štát a vzhľadom na možné uplatnenie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003
ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti
o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny, existoval a existuje reálny predpoklad, že
Slovenská republika bude aj v budúcnosti znášať finančné náklady súvisiace s pobytom žalobkyne na
území Slovenskej republiky. Žalobkyni nemohla vzniknúť akákoľvek majetková alebo nemajetková ujma.
Žalovaná mala za to, že žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že v súvislosti s nezákonnými

rozhodnutiami utrpela závažnú ujmu, za ktorú by jej mala byť priznaná náhrada v peniazoch. Vzhľadom
na vykonané dokazovanie, obsah administratívneho spisu a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
žalobkyňa žiadnu ujmu neutrpela a súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkou
žalovanej, že v prípade existencie nezákonných rozhodnutí už samotné konštatovanie porušenia práva
by predstavovalo pre žalobkyňu dostatočné zadosťučinenie. V danom prípade preukázateľne nedošlo k

tzv. závažnej ujme a k následkom v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správneho
orgánu v súkromnom a rodinnom živote žalobkyne či v spoločenskom a pracovnom uplatnení. Ohľadom
určenia výšky nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na skutočnosť, že nemôže presiahnuť výšku
odškodnenia obetí násilných trestných činov. Zdôraznila, že žalobkyňa v Slovenskej republike nebola
ekonomicky činná, nie je možné ju považovať za zamestnanca, ktorý by prispel k zvyšovaniu hrubého

domáceho produktu Slovenskej republiky, nakoľko žalobkyňa nepracovala a žila výlučne na trovy
Slovenskej republiky. Práve z uvedeného dôvodu, ako aj s poukazom na obsah administratívneho spisu,
argumentáciu žalovanej a skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej v súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami vznikla akákoľvek ujma, nepovažovala žalovaná za správne a spravodlivé aplikovanie
výpočtov náhrady škody, ktoré vychádzajú zo sociálnych ukazovateľov, parametrov a súm v Slovenskej

republike vzťahujúcich sa na občanov Slovenskej republiky, nakoľko má žalovaná za to, že tieto sa
na prípad žalobkyne vzťahovať nemôžu. Ohľadom rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania
žalovaná poukázala na fakt, že sa malo postupovať podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2 Civilného
sporovéhoporiadku,atrovypriznaťpodľapomeru úspechuvoveci.Žalovanásvojouúčinnouprocesnou
obranou preukázala, že nárok žalobkyne bol vysoko nadhodnotený, čím eliminovala akúkoľvek možnosť

žalobkyne sa bezdôvodne obohatiť, čo vníma ako vlastný úspech v konaní a zastáva názor, že súd prvej
inštancie by žalovanej tento úspech nemal uprieť. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

10. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že nemôže súhlasiť
s odvolaním žalobkyne, ani s jej prezentovaným právnym názorom a ani s ňou uvedenými odvolacími
dôvodmi, pretože nie sú spôsobilé spochybniť zrozumiteľne a kvalifikovane odôvodnený právny názor
súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku, t. j. vo vzťahu k zamietajúcej časti
žaloby. Žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody nie sú spôsobilé preukázať akékoľvek pochybenie súdu

prvej inštancie (s poukazom na žalobkyňou uvádzané tvrdenia) a taktiež nie sú spôsobilé preukázať
dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Žalobkyňa nepreukázala kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu
škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a to existenciu nezákonného
rozhodnutia, existenciu škody, resp. ujmy a jej výšky a existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, resp. ujmou. Žalobkyňa na územie Slovenskej
republiky prišla bez akéhokoľvek platného dokladu, čiže nelegálne, čo uviedla pri svojom výsluchu.
Žalovanej nie je zrejmé, ako chcela žalobkyňa v cudzom štáte v cudzích neznámych podmienkach

fungovať, keď nepoznala reč, pomery, nemala kam ísť, nemala zabezpečené bývanie ani prácu, aby
si za zarobené finančné prostriedky mohla zabezpečiť základné a ďalšie životné potreby. Žalobkyňa
v konaní netvrdila a tiež neprodukovala žiaden dôkaz (keďže je tou stranou konania, ktorú zaťažuje
bremeno dôkazu), ktorý by vyššie uvedené skutočnosti preukázal. Žalovaná poukázala na opakovanéodmietnutie, resp. neprejavenie záujmu zo strany žalobkyne o požiadanie o udelenie medzinárodnej
ochrany na území Slovenskej republiky, čo sa prirodzene javí ako účelové. Na uvedenom nezmení nič
ani fakt, že Migračný úrad Slovenskej republiky žalobkyni udelil doplnkovú ochranu (nie azyl), nakoľko

tento sa žiadosťou žalobkyne a všetkými relevantnými skutočnosťami zaoberal až v momente podania
žiadosti, kedy sa táto objektívne dostala do sféry pôsobnosti príslušných štátnych orgánov. Nie je
možné brať orgány žalovanej na zodpovednosť za to, že dopredu bez podanej žiadosti o udelenie
medzinárodnej ochrany, nebrali žalobkyňu ako osobu s legálnym a odôvodneným pobytom na území
štátov Schengenského priestoru. Žalobkyňa konajúcim súdom predostiera opačný a celkom zjavne

nelegitímny pohľad, ktorý však nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Žalovaná zdôraznila, že
žalobkyňa nikdy nebola na žiadnej samotke počas doby svojho zaistenia. Žalobkyňa nepreukázala,
že by na samotke bola, ide o nepodložené tvrdenie, navyše nepravdivé a emočne skresľujúce realitu.
Skutočnosť, že žalobkyňa bola istý čas na izbe, ktorú mala len sama pre seba, s vlastným sociálnym
zariadením, tečúcou vodou a podobne, bol nadštandard v podmienkach zaistenia, nie akási samotka.
Sama žalobkyňa vo svojich vyjadreniach uviedla, že istý čas s ňou bola na izbe umiestnená aj iná

osobaženskéhopohlavia.Žalovanápredsanemohlaovplyvniťpočetžienvzariadenívrozhodnomčase.
Žalovaná vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o podrobení sa v danom prípade nezákonným obmedzeniam
vyplývajúcim z Vnútorného poriadku zariadenia uviedla, že žiaden na to oprávnený orgán nevyslovil
nezákonnosť Vnútorného poriadku zariadenia a teda žiadne z obmedzení v ňom upravených nebolo
označené ako rozporné so zákonom, resp. so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na

území Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobkyne o tom, že na preukázanie utrpenej morálnej ujmy
postačuje, ak dôkazy vo svojom súhrne vedú k vysokej pravdepodobnosti o určitom tvrdení a teda je
v predmetnom prípade dôvodné predpokladať, že žalobkyňa ujmu utrpela, nemôže obstáť. Predmetné
konanie nie je konaním s ochranou slabšej strany, v ktorom nie je rovnovážne postavenie strán konania.
Neexistuje žiaden legitímny dôvod na to, aby v prípade žalobkyne určitý predpoklad o utrpenej ujme

postačoval na jej preukázanie a tým priznanie požadovanej sumy. Z výsluchu žalobkyne nevyšli najavo
žiadne skutočnosti, ktoré by jednoznačne a nepochybne preukázali údajne utrpenú ujmu. Odkazy alebo
citácie z odborných článkov o posttraumatickej stresovej poruche a pod., ktorými žalobkyňa preukazuje
svoju morálnu ujmu, nie sú v tomto smere postačujúce a v kontexte preukázania utrpenej ujmy sú
irelevantné. V predmetnom konaní bolo potrebné preukázať ujmu v morálnej sfére, ktorú utrpela výlučne

žalobkyňa, a to v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s rozhodnutiami orgánov žalovanej.
Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

11. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla ohľadom tvrdení
žalovanej, že rozhodnutia o zaistení žalobkyne nemožno považovať za nezákonné, že takéto tvrdenia

sú v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Otázku nezákonnosti súdy nemôžu (v
konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia) riešiť ako otázku predbežnú,
lebo ju už vyriešil orgán v zrušujúcom rozhodnutí, ktorého právny názor musí rešpektovať tak súd,
ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ako aj súd rozhodujúci o náhrade škody. Podľa žalobkyne
sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tým, prečo iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je pre žalobkyňu dostatočným zadosťučinením, a to poukázaním na skutočnosť, že žalobkyňa bola
pozbavená osobnej slobody na dobu 74 dní. Uvedené vyplýva aj z článku 5 ods. 5 Európskeho dohovoru
o ľudských právach. Žalobkyňa zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

12. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalovaná. Žalovaná vo vyjadrení

uviedla, že zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a vyjadreniach. Žalovaná sa
v priebehu konania dôsledne vyjadrovala ku všetkým účelovo nadneseným a prehnaným tvrdeniam
žalobkyne, ktorých pravdivosť bola prinajmenšom sporná, tieto tvrdenia žalovaná náležite sporovala a
vyvrátila produkovaním vlastných dôkazov, ktorých hodnovernosť nebola zo strany žalobkyne právne
relevantným spôsobom popretá. Žalobkyňa v rámci konania svoju ujmu len tvrdila (poukazujúc na

jednotlivé faktory, ktoré mali byť dôvodom vzniknutej ujmy v morálnej sfére žalobkyne, ako aj faktory
ovplyvňujúce tzv. navýšenie jej minimálnej výšky), svoje tvrdenia však nepreukázala. Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie nevidel ako dôvodné priznať žalobkyni sumu v plnej výške tak, ako si túto
sama vyčíslila a ustálila, ale v tejto súvislosti prebiehalo rozsiahle dokazovanie, ktoré tvrdenia žalobkyne
vyvrátili. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej neobsahuje podľa žalovanej žiadne tvrdenia, ku

ktorým by bolo potrebné sa ešte vyjadriť. Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

13. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalobkyňa. Žalobkyňa vo vyjadrení
uviedla, že sa nebude vyjadrovať k neustále sa opakujúcim argumentom žalovanej. Zdôraznila, že akoosamelá žena v spoločnosti mužov, trpiaca viacerými v konaní pred súdom prvej inštancie preukázanými
psychickými diagnózami, bola fakticky v zaistení v horších podmienkach, než v akých sa nachádzajú
väzni vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby, teda bola umiestnená na tzv. samotke.

V tejto súvislosti poukázala na fakt, že samotkou sa v prípade výkonu trestu odňatia slobody rozumie
umiestnenie do cely alebo izby samostatne, teda bez iných spoluväzňov a to bez ohľadu na výbavu
cely/izby. Žalobkyňa svojím konaním, hľadaním útočiska v právnom postavení utečenky, nikomu škodu
nespôsobila,právenaopak,škodajejbolaspôsobenáprotiprávnymkonanímžalovanej.Ďalejuviedla,že
slovenská právna úprava neobsahuje za neoprávnené prekročenie štátnej hranice alebo neoprávnený

pobyt sankciu v podobe pozbavenia osobnej slobody formou administratívneho zaistenia. Žalobkyňa
zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

14. K vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná.
Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že zotrváva na všetkých svojich písomných vyjadreniach, ako aj ústnych
prednesoch na pojednávaniach. Žalobkyňa sa opätovne vyjadruje k už zodpovedaným argumentáciám,

ale otázky predstavujúce imanentnú časť konania dôležitú pre posúdenie dôvodnosti uplatneného
nároku žalobkyňa argumentačne nevyvrátila, pričom navyše sa k nim ani nijakým spôsobom nevyjadrila.
K tzv. samotke sa žalovaná niekoľkokrát opakovane vyjadrovala, na svojej argumentácii zotrvala.
Analógia žalobkyne s výkonom trestu odňatia slobody alebo výkonom väzby nemá vo vzťahu
k predmetnému konania žiadne opodstatnenie, táto argumentácia je bezpredmetná a nespôsobilá

preukázať akýkoľvek zásah do práv žalobkyne, za ktorý by mala žalovaná niesť zodpovednosť. K
psychickým problémom žalobkyne sa žalovaná taktiež opätovne vyjadrovala, pričom tvrdenia žalobkyne
vyvrátila a na svojej argumentácii naďalej zotrváva. Súvis psychických problémov žalobkyne s postupom
orgánov žalovanej bol v konaní nesporne vyvrátený. Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia v odvolaniach použili

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru,
že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie

(§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

16. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.163,71 eur
s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania strán sporu je úlohou odvolacieho súdu
posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

17. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením
vo výroku II. z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku

a žalovaná podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo
výrokoch I., III. z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), h) Civilného sporového poriadku .

18. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú

intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.19. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku dopadá na
akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

22. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaniach proti rozsudku v spojení s opravným uznesením je odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolaní, tak aj dôvodmi podaných odvolaní (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia
odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná

zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len
v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1
Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,

ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie
odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie
zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku
oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to
z úradnej moci.

23. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci
samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchtozáverovsúduprvejinštancieodchýliť,apretonemôžedaťzapravduodvolateľom.Nazdôraznenie

správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

24. Obe strany ako prvé namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
z dôvodu absencie jasného, zrozumiteľného a presvedčivého odôvodnenia.

25. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, akéskutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

26. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa odvolateľmi namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa odvolatelia s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie
totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel a žalobu v časti zamietol.

27. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia §

17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmeneniektorýchzákonov,ktoránemajetkováujmajejmalabyťspôsobenánezákonnýmirozhodnutiami
o zaistení, v dôsledku ktorých bola pozbavená osobnej slobody v období od 15.12.2015 do 20.1.2016
a od 20.1.2016 do 25.2.2016, teda celkom 74 dní. Za obdobie zaistenia od 15.12.2015 do 20.1.2016
si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.074,80 eur s príslušenstvom

(1.074,80 eur ako minimálnu nemajetkovú ujmu a 10.000 eur ako navýšenie minimálnej nemajetkovej
ujmy) a za obdobie zaistenia od 20.1.2016 do 25.2.2016 si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 11.088,91 eur s príslušenstvom (1.088,91 eur ako minimálnu nemajetkovú
ujmu a 10.000 eur ako navýšenie minimálnej nemajetkovej ujmy).

28. Podstatou odvolacej argumentácie žalovanej bolo namietanie, že v súdenom spore neboli
kumulatívne splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko si
žalobkyňa zavinila zaistenie sama, rozhodnutia o zaistení žalobkyne nikdy neboli zrušené pre
nezákonnosť, žalobkyňa nepreukázala utrpenie závažnej ujmy v príčinnej súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami správneho orgánu.

29. Podstatou odvolacej argumentácie žalobkyne bolo namietanie určenia výšky nemajetkovej ujmy zo
sumy životného minima v čase jej pozbavenia osobnej slobody a vyjadrovanie nesúhlasu s celkovou
výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na všetky okolnosti prípadu.

30. Žalobkyňa i žalovaná v odvolaniach opakovane poukazovali na to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku vád v skutkových
zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.

31. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazovodporuje horeuvedenémuzákonnémuustanoveniu.Akniejemožnésúduvtomtosmerevytknúťžiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

32. Súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil
rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd
ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu

potrebnomprerozhodnutiedokazovanímriadnezistilskutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnypredpisa
svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňou a žalovanou v odvolaniach
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v preskúmavanom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

33. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že dňa 15.12.2015 bola žalobkyňa zaistená

podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov za účelom výkonu administratívneho vyhostenia rozhodnutím správneho
orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA9-188-053/2015-AV zo dňa 15. decembra 2015, ktoré rozhodnutie správneho
orgánu bolo v dôsledku podania opravného prostriedku žalobkyňou zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9Sp/1/2016 zo dňa 20. januára 2016 a zároveň bolo nariadené bezodkladné

prepustenie žalobkyne zo zaistenia. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že dňa 20.1.2016 bola
žalobkyňa zistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov za účelom výkonu administratívneho vyhostenia rozhodnutím
správneho orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA9-12-082/2016-AV zo dňa 20. januára 2016, ktoré rozhodnutie
správneho orgánu bolo v dôsledku podania opravného prostriedku žalobkyňou zrušené rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/17/2016 zo dňa 25. februára 2016 a zároveň bolo nariadené
bezodkladnéprepusteniežalobkynezozaistenia.PodobuzaisteniabolažalobkyňaumiestnenávÚtvare
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Tiež nebolo sporné, že žalobkyňa požiadala žalovanú
písomnými žiadosťami zo dňa 20.10.2016 o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 11.088,91
eur a zo dňa 13.12.2017 o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 11.088,91 eur a žalovaná

tento nárok neuspokojila, čo žalobkyni oznámil listami zo dňa 23.11.2016 a zo dňa 20.1.2018.

34. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (vrátane nemajetkovej ujmy) podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov je objektívna a vzniká za súčasného splnenia troch podmienok, ktorých splnenie je poškodený

povinnývkonanípreukázať,atoexistencienezákonnéhorozhodnutia(nesprávnehoúradnéhopostupu),
vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím (nesprávnym
úradným postupom). Vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je pritom v zmysle
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov podmienený splnením ďalšieho predpokladu, ktorým

je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom), pričom túto
ujmu ani nie je možné uspokojiť inak.

35. Tým, že predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej

nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď v
prejednávanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti
žalovanej za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyni nezákonnými rozhodnutiami policajného útvaru o
jej zaistení, na základe ktorých bola žalobkyňa pozbavená osobnej slobody po dobu 74 dní.

36. Prioritne odvolaním nastolenou otázkou bola existencia nezákonného rozhodnutia, keďže žalovaná
počas celého konania namietala, že správne orgány postupovali v súlade so všeobecne záväznými
predpismi. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru a náležite poukázal aj na ustálenú
súdnu prax, že predmetné rozhodnutia policajného útvaru o zaistení žalobkyne zo dňa 15.12.2015 a zo
dňa 20.1.2016 boli na základe riadnych opravných prostriedkov zrušené rozsudkami Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 20.1.2016 z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a nepreskúmateľnosti
a zo dňa 25.2.2016 z dôvodu nepreskúmateľnosti a zistenia vady v konaní správneho orgánu, ktorá
mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia o zaistení a majú tak charakter nezákonných rozhodnutí v zmysle
ustanovenia § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019. Tieto rozhodnutia o zaistení žalobkyne
boli vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť a boli na žalobkyni skutočne aj vykonané, pričom
možno bez pochybností konštatovať, že boli zrušené ako nezákonné na základe riadneho opravného

prostriedku podaného žalobkyňou.

37. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká len z rozhodnutia,
ktoré je nezákonné. Pojem nezákonnosti rozhodnutia nie je v zákone definovaný. Zákon explicitne
nestanovuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Dôvodová správa k ustanoveniu §

1 uvedeného zákona len všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej
republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a
ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej
definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť
tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža

na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy
posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

38. „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s
objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia,

z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania
je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za
škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné
rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím
sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom

Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa
síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku
zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

pokiaľpríslušnýorgánurčitérozhodnutiezrušil(zmenil)zdôvodovuvedenýchvodôvodnenírozhodnutia,
je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi,
a teda z dôvodu jeho nezákonnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 20/2009 z 30.
mája 2011)“.

39. „Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale
aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6 Cdo 103/2011 z 30. apríla 2013).“

40. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť

konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď vyššie citované rozhodnutia i rozhodnutie citované
v napadnutom rozsudku), pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s
platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Na základe súdom prvej inštancie

zisteného skutkového stavu, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že rozhodnutia
policajného útvaru zo dňa 15.12.2015 a zo dňa 20.1.2016 boli zrušené Krajským súdom v Bratislave
z dôvodu ich nezákonnosti. Práve nezákonnosť bola v oboch prípadoch zrušujúcich rozsudkov dôvodom
na zrušenie príslušných vykonateľných rozhodnutí o zaistení.

41. Tvrdenia žalovanej, že rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť a ktoré bolo
zrušené Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím orgánom na základe riadneho opravného
prostriedku, nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, odvolací súd nemôže akceptovať, pretože z dokazovania jasne vyplýva, že v danom prípade
síce prišlo k zrušeniu neprávoplatných rozhodnutí, avšak vždy išlo o vykonateľné rozhodnutia, na

základe ktorých bola žalobkyňa skutočne zaistená a ktoré boli zrušené pre nezákonnosť v konaní o
preskúmaníneprávoplatnýchrozhodnutísprávnychorgánov.Uvedenétvrdeniažalovanejvyvraciapráve
ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019, podľa ktorého právo na náhraduškody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten,
na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu
úradnému postupu. Predmetná právna úprava vychádza z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore
s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Z citovaného ustanovenia potom vyplýva, že
nárok na náhradu škody možno uplatniť aj v prípade zrušenia vykonaného rozhodnutia o pozbavení
osobnej slobody, ak bolo ako nezákonné rozhodnutie zrušené alebo zmenené i na základe riadneho
opravného prostriedku, čo v prípade žalobkyne preukázateľne bolo.

42. Z uvedeného je potom zrejmé, že v súlade s ustanovením § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 28.2.2019 žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody, keďže nesporne prišlo k vydaniu
rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobkyne na základe rozhodnutí, ktoré boli vykonané a
následne zrušené ako nezákonné.

43. Odvolací súd odmieta argumentáciu žalovanej, že žalobkyni nevznikol nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2019,
pretože v prípade žalobkyne nedošlo k zrušeniu alebo zmene právoplatného rozhodnutia na to

príslušným orgánom, keďže rozhodnutia o zaistení žalobkyne boli preskúmavané Krajským súdom
v Bratislave v rámci konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam správnych orgánov, a to
vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu a s poukazom na ustanovenie § 7 uvedeného zákona. V
prípade žalobkyne boli obe rozhodnutia o zaistení vykonané a zároveň boli ako nezákonné zrušené.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považuje rozhodnutia o zaistení žalobkyne
za nezákonné. Prvá podmienka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
spočívajúca v existencii nezákonného rozhodnutia tak bola aj podľa názoru odvolacieho súdu
v posudzovanom prípade splnená.

45. Predmetom sporu bol v danom prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Druhou
podmienkou na úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je preukázanie
vzniku tejto ujmy. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však možno priznať len v prípadoch, keď samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a
intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, čo môže byť napr. formou

verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.. Nemajetková
ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a teda môže predstavovať rôzne
negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,
doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.. Zákon pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné

vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Súd môže
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať iba vtedy, ak sa v konaní preukáže, že prišlo k
skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah mal značnú intenzitu. Preukázanie
vzniku závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobkyňu. Stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych

a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania
vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života (spoločenskej,
pracovnej, rodinnej atď.) poškodenej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno preukázania vzniku
závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobkyňu. Zvýšený význam predmetu
konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo preukázať.

46. Treťou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je preukázanie
kvalifikovanej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a existenciou
nemajetkovej ujmy, pričom v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné
konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak nemajetková

ujma vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak nezákonné rozhodnutie a nemajetková
ujma sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a zároveň musí byť preukázané, že ak by nebolo
nezákonného rozhodnutia, nemajetková ujma by nevznikla. Rozhodovanie súdu je závislé na posúdení
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou nemajetkovou ujmou ako jedným zrozhodujúcich predpokladov pre vznik nemajetkovej ujmy. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí.

47. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že samotné nútené obmedzenie žalobkyne
na osobnej slobode bolo spôsobilé privodiť jej ujmu. Základné právo na osobnú slobodu je jedným
z najdôležitejších ľudských práv a je bez pochybností, že zaistenie žalobkyne svojimi dôsledkami
predstavuje výrazný zásah vo sfére osobnostných práv. V danom prípade nastala nemajetková ujma
vo sfére osobnostných práv žalobkyne neodôvodneným pozbavením jej osobnej slobody po dobu 74

dní. Žalobkyňa po dobu zaistenia bola izolovaná od vonkajšieho prostredia, pričom sa v dôsledku
umiestnenia v útvare policajného zaistenia nachádzala v režime, ktorý nebol v súlade s jej vôľou.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola po dobu 74 dní nezákonne dvakrát zaistená, kedy nemohla
realizovať svoju osobnú slobodu, správne súd prvej inštancie uzavrel, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je v prípade žalobkyne dostatočným zadosťučinením a situácia žalobkyne
odôvodňuje odškodnenie v nemateriálnej sfére.

48. „Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, nestačí ak je len sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu
(nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 430/2011 zo dňa 18.1.2012).“

49. O vzťah príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu,
teda ak je preukázané, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu,
ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva;

príčinou vzniku škody môže byť iná okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez nej by škodlivý následok
nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája.
Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde

do deja vstúpila iná – na právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá – skutočnosť,
ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá
nemá vecný vzťah k vydaniu nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu. V kontexte
uvedeného je preto odvolacia námietka žalovanej, že u žalobkyne nedošlo k tzv. závažnej ujme v priamej
príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správneho orgánu, neopodstatnená. Odvolací súd

nemá pochybnosti o tom, že ak by neboli vydané obe nezákonné rozhodnutia o zaistení žalobkyne,
nedošlo by k pozbaveniu jej osobnej slobody po dobu 74 dní. Odvolací súd preto zhodne so súdom
prvej inštancie dospel k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou žalobkyne
a nezákonnými rozhodnutia orgánu verejnej moci.

50. V preskúmavanom prípade boli naplnené hmotnoprávne predpoklady zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

51. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
nemajetkovú ujmu v sume 481 eur. Žalobkyňa nesúhlasila s výškou priznanej nemajetkovej ujmy a s

jej určením zo sumy životného minima. Žalobkyňa žiadala určiť výšku nemajetkovej ujmy z priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, tiež žiadala o jej navýšenie pri každom
zaistení o sumu 10.000 eur, čo odôvodňovala okrem obmedzenia osobnej slobody aj obmedzením iných
základných práv.

52. „Určenie výšky nároku však nie je záležitosťou takej voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu; jej základom je zistenie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí uznesenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6MCdo/15/2012 z 30.9.2013).“

53. Zodpovedanie otázky, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy, závisí od výsledku posúdenia
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Vyplýva to predovšetkým z toho, že ustanovenie § 17 ods. 3
a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci predstavujenormu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak
prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu
právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného okruhu okolností.

54. Súd prvej inštancie určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy vychádzajúc zo sumy životného minima,
pričom dôvody pre takýto postup vysvetlil dostatočne v odôvodnení preskúmavaného rozsudku (ods.
21.1., 21.2. rozsudku súdu prvej inštancie) bez potreby ich opakovať. Odvolací súd má za to, že
záver súdu prvej inštancie o výške náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom procesu komplexného

vyhodnoteniaskutkovýchokolnostíprejednávanejveci,ktorévkonanívyšlinajavoaktorévrámcizásady
voľného hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie viedli k prijatiu správneho rozhodnutia o výške
náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobkyne, že jej nie je známa súdna
prax, z ktorej by vyplýval vzorec určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že
vyriešenie tejto otázky je vysoko individuálne, súdy postupujú vždy diferencovane v každom konkrétnom
prípade a nie je preto možné zotrvať na určitých striktných hraniciach, ako žiada sama žalobkyňa

odvolávajúc sa na predchádzajú právnu úpravu účinnú do 31.12.2012, podľa ktorej sa výška náhrady
nemajetkovej ujmy určovala z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky. Aj keď je rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne výšky priznanej nemajetkovej
ujmypomernestručné,zjehoobsahujemožnévyčítať,žesúdprvejinštanciesapristanovenítejtovýšky
riadil kritériami rozhodnými pre vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, posudzoval intenzitu

a rozsah ujmy, zaoberal sa špecifickými okolnosťami prípadu. Odvolací súd sa stotožňuje s úvahou
súdu prvej inštancie o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzajúc zo sumy životného
minimaaniezpriemernejnominálnejmesačnejmzdyzamestnancavhospodárstveSlovenskejrepubliky
i z dôvodu, že žalobkyňa nebola v Slovenskej republike nikdy zamestnaná, teda oprávnene súd prvej
inštancie nevychádzal zo mzdy, ako žiadala žalobkyňa.

55. Odvolací súd považuje vysvetlenie postupu súdu prvej inštancie pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy za zrozumiteľné a presvedčivé, zodpovedajúce skutkovým a právnym okolnostiam
prípadu. Nie je preto opodstatnená odvolacia námietka žalobkyne, že výška priznanej nemajetkovej
ujmy je neprimerane nízka a naopak odvolacia námietka žalovanej, že nárok žalobkyne bol vysoko

nadhodnotený.

56. Žalobkyňa žiadala navýšiť požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade každého zaistenia
o sumu 10.000 eur z dôvodu, že bola nútená podrobiť sa obmedzeniam vyplývajúcim z vnútorného
poriadku zariadenia, že postup cudzineckej polície vykazoval znaky svojvôle, že príslušníci v zariadení

sa správali neprimerane, že v zariadení bola objektívne umiestnená „na samotke“, že bola nútená
obliekať si mužské rovnošaty a mužskú spodnú bielizeň, že strava jej bola poskytnutí v rozpore s jej
náboženským vyznaním, že bola nasnímaná podoba jej tváre bez prikrývky hlavy, čo malo zanechať
na jej zdravotnom stave nepriaznivé psychické následky. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa
v konaní nepreukázala tieto svoje tvrdenia, tiež, že nepreukázala vznik traumy v kontexte týchto jej

tvrdení o podmienkach v zariadení a o zaobchádzaní s ňou v zariadení. Žalobkyňa v odvolaní v tejto
súvislosti namietala nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie.

57. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu
žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného

uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí
sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť
s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku sporu, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť

dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania (§ 154 Civilného sporového poriadku). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez
ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou, v opačnom
procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.58. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania,
je medzi nimi úzka vzájomná väzba. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie
tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia ohľadne ňou uvádzaných skutočností

odôvodňujúcich požadované navýšenie náhrady nemajetkovej ujmy. Z tohto bremena tvrdenia mala
dôkaznú povinnosť preukázať neprimerané správanie príslušníkov zariadenia, podmienky v zariadení
v rozpore s vnútorným poriadkom a vznik psychickej traumy s tým spojený. Žalobkyňa však v spore
dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla a odvolací súd odkazuje na presvedčivé odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie (ods. 22.1., 22.3., 22.4. rozsudku súdu prvej inštancie).

59. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní takej ujmy na strane
žalobkyne, ktorá by odôvodňovala požadované navýšenie náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobkyňa
poukazuje v odvolaní na psychologické správy a psychiatrické vyšetrenia priložené k žalobe, odvolací
súd v zhode so súdom prvej inštancie (ods. 22.2. rozsudku súdu prvej inštancie) konštatuje, že
zo žiadnej z nich nevyplýva, že by žalobkyňa trpela dlhodobými psychiatrickými problémami práve

vdôsledkupobytuvzariadení.Žalobkyňavodvolaníodôvodňovalapreukázaniepsychickejujmycitáciou
rozsudku ESĽP a odborných publikácií. Uvedené nepovažuje odvolací súd za dôkaz preukazujúci
psychickú ujmu žalobkyne v súdenom spore, keďže rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku je
vždy zváženie individuálnych okolností prípadu, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami iných prípadov
a zovšeobecňovanie následkov pobytu v zariadení tak neprichádza do úvahy. Žalobkyňa v odvolaní

tiež poukazovala na Správu od I. J. K. o tom, že trpela úzkosťou v dôsledku jej zadržania, avšak
uvedené uviedla izolovane, pričom zo správy aj vyplynulo, že to súvisí so skutočnosťou, že v zariadení
je bez kontaktu s rodinou, je osamote a je v neistej situácii. Neistá situácia, strata kontaktu s rodinou
a osamotenosť boli dôsledkom jej úteku z domovskej rodiny v dôsledku ozbrojeného konfliktu, ako
vyplynulo z dokazovania pred súdom prvej inštancie. Tiež žalobkyňa poukazovala na správu Ligy za

ľudské práva zo dňa 17.8.2020 a správu Verejnej ochrankyne práv zo dňa 20.11.2015. Uvedená správa
Ligyzaľudsképrávanebolaakodôkazpredloženávkonanípredsúdomprvejinštancie.Uvedenáspráva
verejnej ochrankyne práv za týkala obdobia pre pred zaistením žalobkyne, teda z jej obsahu nemožno
vyvodiť, aké konkrétne podmienky mala žalobkyňa po dobu zaistenia v zariadení a že vnútorný poriadok
zariadenia nebol v čase zaistenia žalobkyne a vo vzťahu k žalobkyni dodržiavaný.

60. Vo vzťahu k vadám v skutkových zisteniach žalobkyňa poukazovala aj na obsah jej výsluchu v konaní
pre súdom prvej inštancie o tvrdených skutočnostiach. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd hodnotí každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo. Výsluch strany je jedným z dôkazných prostriedkov a poznatky získané z tohto dôkazu

je potrebné hodnotiť z pohľadu, do akej miery je dôkaz výpoveďou súladný s inými dôkazmi, či im
odporuje alebo sa vzájomne dopĺňajú. V rámci hodnotenia dôkazov je potrebné aj zvážiť, či tento
dôkaz nie je ovplyvnený aj subjektívnym náhľadom na výsledok konania. Obsahom výsluchu žalobkyne
boli v prevažnej miere je skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobách a v písomných podaniach, keď
žalovaná počas celého konania popierala účinne tvrdenia žalobkyne a predkladala vlastné skutkové

tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Výsluch žalobkyne však nebol dostatočne podporený
ostatnými vykonanými dôkazmi, ako je už konštatované vyššie. Súd prvej inštancie postupoval správne,
keď sa nesústredil len na výsluch žalobkyne a dôsledne sa zaoberal aj ostatnými dôkazmi a hodnotil
ich vzájomný súlad.

61. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu tak jednoznačne svedčia o tom,
že boli dané hmotnoprávne predpoklady zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Odvolací
súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že požiadavka na zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 481 eur je opodstatnená. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie

vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie
je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil.62. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou
a žalovanou nie sú naplnené. Žalovaná použila aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
d) Civilného sporového poriadku, tento však bližšie nezdôvodnila a bolo by porušením princípu rovnosti

strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté
(údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.

63. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi
argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na
prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní
opodstatnenosti žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v priznanej
výške.

64. V súvislosti s prejavom nespokojnosti strán s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje
na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS

4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017). Strany v odvolaniach vychádzajú z odlišných skutkových záverov než súd

prvej inštancie a robia z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa uplatneného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom
dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal

na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového
stavu teda vyvodil správny právny záver o čiastočnej opodstatnenosti nároku uplatneného žalobkyňou.
Odvolacie námietky strán vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

65. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.

I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované

na podstatné a relevantné argumenty strán (napr. ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci
a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

66. Napokon predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostal rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením vo výroku o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v súdenom
spore sa jednalo o konanie, v ktorom výška plnenia závisí od úvahy súdu, a preto nejde o procesne
neúspešnú žalobkyňu, keďže jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Súd prvej

inštancie poukázal aj na stanovisko odbornej literatúry k aplikácii ustanovenia § 255 Civilného sporového
poriadku (ods. 25. rozsudku súdu prvej inštancie). Žalovaná svoj nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej
inštancie o náhrade trov konania odôvodňovala vynaloženým úsilím jej procesnej obrany. Odvolací
súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania za správne a v kontexte
uvedeného dáva do pozornosti tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2019 sp. zn. 4Cdo

34/2018, v ktorom je uvedené: „K problematike rozhodovania o náhrade trov konania v spore o
poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pre ktoré neexistuje žiadna exaktná metóda, v
akej výške ho určiť, sa uplatní prirodzená zásada v zmysle čl. 4 ods. 2 C.s.p. - pri neexistenciiadekvátneho ustanovenia Civilného sporového poriadku, akým bolo ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.
- ako keby žalobca mal plný úspech vo veci, aj keď mu súd prizná náhradu podľa svojej úvahy.
Žalobca totiž nemôže byť v rámci náhrady trov konania sankcionovaný za nie celkom priliehavý odhad

budúceho priznaného nároku súdom. Rozhodnutie o výške primeraného zadosťučinenia, na rozdiel od
posudzovania existencie ujmy, totiž predstavuje iba úvahu súdu.“ Preto, ak v danom prípade súd prvej
inštancie žalobe žalobkyni o náhradu nemajetkovej ujmy vyhovel čiastočne, potom aj opodstatnene
súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nenáležitá je
potom aj odvolacia argumentácia žalovanej, že takéto rozhodnutie o náhrade trov konania nezohľadňuje

recipročné ohodnotenie jej procesnej obrany, keďže uvedené bude zohľadnené pri rozhodovaní o výške
náhrady trov konania z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).

67. Vedený všetkými už opísanými úvahami odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti podľa ustanovenia § 387 ods.
1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

68. V súdenom spore podala odvolanie každá strana a odvolacom konaní nebola so svojim odvolaním
úspešná žiadna. Keďže úspech každej strany v odvolacom konaní bol čiastočný (žalobkyňa bola
úspešná v rozsahu odvolania žalovanej a naopak žalovaná bola úspešná v rozsahu odvolania
žalobkyne), odvolací súd rozhodol o náhrade trov tohto odvolacieho konania podľa ustanovenia § 255

ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov tohto
odvolacieho konania.

69. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).