Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. august 2023

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 10T/29/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8807010045
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Havírová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2023:8807010045.35

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrei Havírovej

a prísediacich A. B. a C. D. B., na hlavnom pojednávaní dňa 03. augusta 2023 vo Vranove nad Topľou,
takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

E. F., nar. XX.XX.XXXX vo G. H. I., trvale bytom G. H. I., C. J. F. XXXX/XXX,

s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

1. ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. I. F. XXXX, G. H. I., IČO: 36457124,
skrátil daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002 v sume 1.496.143,- Sk a daň
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia mesiacov január – apríl a jún – december roka 2002 v sume
785.239,- Sk, čím takto celkom skrátil daň z príjmu právnických osôb a DPH za rok 2002 v sume
2.281.382,- Sk/75.728,01 eur ku škode SR, zastúpenej Daňovým úradom Vranov nad Topľou, tým, že

si uplatnil výdavky na základe zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli vyhotovené platiteľmi
na ich uvedenými a zdaniteľné plnenia neboli uskutočnené,

2. ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. I. F. XXXX, G. H. I., IČO: 36457124, si
neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov január
–aprílajún–decemberroku2002vsume211.595,-Sk,keďsiakoplatiteľDPHuplatnilnároknaodpočet
dane zo zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli vyhotovené platiteľom na nich uvedeným, čím
bola takto SR, zastúpenej Daňovým úradom Vranov nad Topľou, spôsobená škoda v sume 211.595,-

Sk/7.023,67 eur,

3. ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. I. F. XXXX, G. H. I., IČO: 36457124, skrátil
daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 v sume 467.139,- Sk tým, že si uplatnil
právo na odpočítanie dane zo zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli vyhotovené platiteľom
na ich uvedeným, keď si odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň z tovarov, ktoré mu neboli
dodané, čím bola takto SR, zastúpenej Daňovým úradom Vranov nad Topľou, spôsobená škoda v sume

467.139,- Sk/ 15.506,17 eur,

t e d a

v bode 1. rozsudku

v značnom rozsahu skrátil daň,v bode 2. rozsudku

vo väčšom rozsahu si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle

zadovážiť sebe neoprávnený prospech,

v bode 3. rozsudku

vo väčšom rozsahu skrátil daň,

č í m s p á c h a l

v bode 1. rozsudku

trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005,

v bode 2. rozsudku

trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona účinného

do 31.12.2005,

v bode 3. rozsudku

trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 148 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v spojení s § 35 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ho na výkon trestu odňatia
slobody zaraďuje do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na trest zákazu výkonu podnikateľskej
činnosti v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v nadväznosti na § 438b Trestného zákona

účinného od 1.1.2006 na peňažný trest vo výmere 79.532,64 Sk / 2.640,00 eur (sedemdesiatdeväťtisíc
päťstotridsaťdva slovenských korún a šesťdesiatštyri halierov / dvetisíc šesťstoštyridsať eur).

Podľa § 53 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v nadväznosti na § 438b Trestného zákona
účinného od 1.1.2006, súd určuje, že peňažný trest obžalovaný musí zaplatiť v mesačných splátkach

po 6.627,72 Sk / 220,00 eur (šesťtisíc šesťstodvadsať sedem slovenských korún a sedemdesiatdva
halierov); splatných do 30. dňa toho – ktorého mesiaca s tým, že prvá splátka sa stane splatnou mesiac
nasledujúci po právoplatnosti rozsudku; a to v lehote 12 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozsudku.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Na obžalovaného E. F. bola podaná obžaloba pre vyššie uvedené skutky, ktoré prokurátorka v prípade
skutkov 1/ a 3/ obžaloby právne kvalifikovala ako trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.

1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a v prípade skutku 2/ obžaloby ako trestnýčin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného
do 31.12.2005.

Súd na hlavnom pojednávaní umožnil obžalovanému urobiť vyhlásenie podľa ustanovenia § 257 ods. 1
Trestného poriadku. Obžalovaný vyhlásil, že je nevinný.

Vo veci síce už bol raz vyhlásený rozsudok iným predsedom senátu, a po pridelení spisu inému
zákonnému predsedovi senátu, a v podstate aj na podklade predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia

Krajského súdu v Prešove č. k. 3To/106/2007-843 zo dňa 11.02.2009, bolo v podstate vykonané hlavné
pojednávanie od začiatku.

Prvostupňový súd, teda už v inom zložení senátu a pred iným senátom, rozhodol rozsudkom č. k.
12T/29/2007-1137 zo dňa 26.03.2014, ktorým bol obžalovaný E. F. uznaný za vinného v prípade skutku
1/ rozsudku z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona

účinného do 31.12.2005; u 2/ skutku tohto rozsudku zas z trestného činu neodvedenia dane a poistného
podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a v prípade 3/ skutku
rozsudku zas z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods.3 Trestného
zákona účinného do 31.05.2005. Týmto prvostupňovým rozhodnutím bol obžalovanému uložený úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do prvej

nápravnovýchovnej skupiny; ako aj trest zákazu výkonu podnikateľskej činnosti v trvaní 3 (troch) rokov,
či aj peňažný trest vo výmere 102.428, 40 Sk, t. j. 3.400,00 eur, pričom vo vzťahu k tomuto druhu trestu
súd obžalovanému uložil aj náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) mesiacov.

Na podklade odvolania podaného iba obhajcom obžalovaného, vytýkajúc predovšetkým dôsledné

neriadenie sa pokynmi odvolacieho súdu prvostupňovým súdom v inom zložení senátu, bolo uvedené
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušené uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1To/25/2015–
1163 zo dňa 26.07.2015. V tomto zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu boli prvostupňovému
súdu vytýkané procesné pochybenia, a to v podobe neoboznámenia jednej výpovede obžalovaného
z prípravného konania, ako aj súčasný výsluch dvoch svedkov, a to svedkov A. K. ako aj Mgr. Tatiany

Sabolovej. Zároveň vo vzťahu k už nebohým svedkom, a to konkrétne vo vzťahu k svedkom L.,
C. a M., nadriadený súd považoval za postačujúce prečítať výpovede týchto svedkov z prípravného
konania na hlavnom pojednávaní a zároveň nariadil aj osobné vypočutie svedkov G., N., O. a L. na
hlavnom pojednávaní. Zároveň, vzhľadom aj na pokyny uložené odvolacím súdom prvostupňovému
súdu, tento odvolací súd považoval za potrebné, aby si prvostupňový súd po opätovnom pridelení

spisu na znovuprejedanie, vyžiadal aspoň písomné stanoviská týkajúce sa zabezpečenia stavebných
prác vykonávaných firmou obžalovaného, a následne rozhodnúť o návrhu obžalovaného na vypočutie
svedkov, ktorých obžalovaný uviedol vo svojich písomných podaniach.

Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie prečítaním oboch výpovedí obžalovaného E. F.

z prípravného konania, výsluchom svedkov, zamestnancov Daňového úradu Vranov nad Topľou v čase
vykonávania daňových kontrol v spoločnosti SDOS s.r.o., a to P. A. N., P. N. N., P. G. D., P. E. P., svedkov
E. F., P. Q. R., A. C., G. S., C. C., T. N., A. U., E. B., Q. K., A. K. a C. I. S., P. Q. N., A. C., V. B.,
prečítaním svedeckej výpovede svedka O. M. a svedka E. E., prečítaním ďalších svedeckých výpovedí
z prípravného konania, oboznámením so znaleckým posudkom z odboru ekonómie a podnikania Ing.

Kataríny Krajkovičovej, pričom táto znalkyňa bola neskôr aj vypočutá na hlavnom pojednávaní, ako aj
neskôr výpoveďami svedkov G., N., O., či aj oboznámením výpovede svedka L. z prípravného konania.
Takisto boli oboznámené protokoly daňového úradu týkajúce sa daňových kontrol dane z pridanej
hodnoty, ako aj dane z príjmov právnických osôb v spoločnosti obžalovaného týkajúcich sa jednotlivých
zdaňovacích období, ako aj ďalšími dôkazmi uvedenými v texte, na základe čoho mal súd skutkový stav

za preukázaný tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a vo veci odmietol vypovedať. V zmysle
ustanovenia § 258 ods. 4 Trestného poriadku tak bola prečítaná výpoveď obžalovaného z prípravného
konania zo dňa 25.7.2006, v ktorej obžalovaný uviedol, že bol konateľom spoločnosti SDOS spol. s.r.o.

spolu s bratom E. F., avšak riadenie spoločnosti mal na starosti iba on. K výsledkom daňových kontrol
v prípade dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2004, ktorá bola vykonávaná
koncom roka 2004 v spoločnosti SDOS s.r.o. a v dôsledku ktorej mu bola dorubená daň z pridanej
hodnoty v sume 467.139,-Sk, k daňovej kontrole dane z príjmov právnických osôb za rok 2002 vykonanejv tejto spoločnosti v roku 2004 a ktorou mu bola dorubená daň v sume 2.022.200,- Sk a k výsledkom
daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za mesiace január až apríl 2002 a jún až december 2002,
v dôsledku ktorej mu bola dorubená daň v sume 996.836,- Sk, sa nevedel vyjadriť, keďže všetky účtovné

doklady prevzal svedok O. M.. Materiály uvedené v predložených účtovných dokladoch jednotlivých
dodávateľov - spoločnosti STORK s.r.o., A. U., Q. K.- Agropotreby, BAUMEKO s.r.o., Q. R. - U., G. S. - S.,
C. C. - P. a I. F. boli podľa jeho vyjadrenia skutočne zakúpené a podložené vo fakturáciách za zhotovené
diela. Osobne pri kontrole žiadal pracovníkov daňového úradu, aby spolu s ním išli na stavbu, kde im
chcel ukázať, kde je tento zakúpený materiál zabudovaný. Materiál mu väčšinou priviezli z jednotlivých

firiem sami alebo ho kupoval osobne. Nevedel sa vyjadriť k tomu, že doklady nevystavili vyššie uvedené
firmy, pričom v mnohých prípadoch tieto obchodné spoločnosti ani neobchodovali s týmto sortimentom
tovaru. Trval na tom, že určite tovar odoberal od firiem uvedených v účtovných dokladoch. Nevedel
sa vyjadriť k zníženiu hospodárskeho výsledku spoločnosti SDOS s.r.o. o sumu 2.097.791,- Sk a to
vzhľadom na veľký odstup času a k skutočnosti, že všetku agendu prevzal svedok O. M.. K zisteniam
daňovej kontroly, že v prípade dane z príjmov právnických osôb v roku 2002 mal do nákladov zúčtované

účtovné doklady za nákup materiálu od dodávateľov ZVAREX s.r.o. Slovakia, C. T., W. X., P. Y. I., A. C.,
C. G., P. M. N., I. F., V. B., A. U., Stork s.r.o., STAVECCO s.r.o., KOBRES s.r.o., Stavivá Košice š. p.,
Kerko a.s., ATYP s.r.o., A. O., A. U. -firma JH, T. E. – B. sa vyjadril, že všetky materiály v týchto účtovných
dokladoch boli skutočne zakúpené a sú podložené vo fakturáciách za zhotovené diela. Osobne žiadal
pri kontrole pracovníkov daňového úradu, aby spolu s ním išli na stavbu, kde im chcel ukázať, kde je

tento zakúpený materiál zabudovaný. Dodnes je ochotný a vie s určitosťou ukázať, kde je konkrétny
tovar zabudovaný, nakoľko každý zo sporných účtovných dokladov je podložený aj hmotným plnením,
dodávkou tovaru. Vo vzťahu k výpovediam jednotlivých zástupcoch vyššie uvedených firiem sa vyjadril,
že tovar určite odobral od firiem, ktoré boli uvedené v účtovných dokladoch. V stavebnej činnosti od
roku 1991 bola zaužívaná prax, že materiál si objednal buď sám alebo mu bol ponúknutý dealerom

obchodujúcim so stavebným materiálom. Podľa druhu materiálu vie určiť, na ktorú stavbu tento materiál
použil a vie to aj ukázať. Tovar mu po dovezení a prekontrolovaní bol zložený, vodič mu predložil
účtovný doklad o cene tovaru a tovar bol zaplatený z pokladne. Tovar prevzali zamestnanci firmy za to
zodpovední, pričom ekonómkou v jeho spoločnosti bola p. C.. Nepamätal si detaily predaja spoločnosti
SDOS s.r.o. svedkovi O. M. dňa 16.3.2005, ale vie, že tento svedok prejavil záujem o odkúpenie

spoločnosti SDOS s.r.o. z dôvodu, že táto firma mala svoju históriu a za sebou viacročnú činnosť.
S týmto svedkom sa stretol asi dvakrát po predaji spoločnosti a naposledy asi tri mesiace po odpredaji
spoločnosti.

Vo svojej výpovedi zo dňa 27.09.2006 obžalovaný zas uviedol, že celé účtovníctvo firmy SDOS s.r.o.

aj s pokladňou s hotovosťou vo výške 200.000,- Sk bolo odovzdané pánovi O. M., pričom obchodný
podiel mu bol prevedený bezodplatne, peniaze mu neboli fyzicky odovzdané a vôbec si nevšimol, že
by v zmluve bolo niečo také napísané. Suma 200.000,- Sk bola zrejme myslená ako základné imanie
spoločnosti, ktoré je vedené účtovne. Účtovníctvo spoločnosti bolo odovzdané pri podpise zmluvy,
pričom asi o dva dni po prevode tejto spoločnosti prišiel nejaký pán na bielom vozidle zn. pick-up, ktorý

naložil do vozidla tieto účtovné doklady. Nijaké písomnosti o tomto odvoze sa nespisovali a protokol
sa podpisoval pri podpise zmluvy o prevode obchodného podielu. Uviedol, že prezývku „Brčo“ má jeho
bratanec E. E. bývajúci v Košiciach, ktorý dňa 16.3.2005 prišiel spolu so svedkom M.. Vypovedal,
že nevedel, že svedok O. M. bol bezdomovcom, keďže mal vedomosť, že v minulosti bol vedúcim
pridruženej výroby a rozprával o nejakých obchodných kontaktoch prepojených na Austráliu, kde mal

maťúdajnedcéru.PopodpisezmluvyoprevodeobchodnéhopodieluvyplatilobžalovanémuM.sumuasi
5.000,- Sk, ktorá bola potrebná na preregistrovanie firmy v Obchodnom registri, na kolky a iné poplatky
a výdavky spojené s prevodom. Navrhol takisto vykonať dokazovanie ohliadkou na miestach, kde by
ukázal konkrétne podľa jednotlivých položiek popretých daňovým úradom, kde boli jednotlivé materiály
zabudované.

Svedkyňa P. A. N. vypovedala na hlavnom pojednávaní, pričom jej výpoveď z prípravného konania
bola aj oboznámená, že spoločne s P. Z. vypracovala protokol o daňovej kontrole dane z príjmov
právnickej osoby SDOS s.r.o., vykonávanej v dňoch od 20.08.2004 do 21.01.2005 v spoločnosti
SDOS s.r.o. Výsledkom daňovej kontroly bol určený rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby

v celkovej výške 2.022.200,-Sk za celé zdaňovacie obdobie roku 2002. Na základe protokolu bol vydaný
dodatočný platobný výmer. U daňového subjektu boli zistené nedostatky a to, že obžalovaný si do
svojho účtovníctva zahrnul účtovné doklady vystavené jednotlivými odberateľmi, pričom títo odberatelia
uvedené účtovné doklady nevystavili. Pri miestnom zisťovaní príslušnými daňovými úradmi u týchtoodberateľov bolo zistené, že títo jednotliví dodávatelia buď nemali registračnú pokladňu alebo neboli
platcami DPH. Jednotliví dodávatelia nemali účtovné doklady, že by obžalovanému ako daňovému
subjektu predali takýto tovar či poskytli takúto službu. Uvedení dodávatelia väčšinou nevykonávali takýto

druh práce alebo neobchodovali s takým druhom sortimentu, ako bol uvedený na jednotlivých účtovných
dokladoch. Na účtovných dokladoch nachádzajúcich sa v účtovníctve obžalovaného boli zistené viaceré
nezrovnalosti, napríklad nesúhlasila pečiatka na týchto dokladov, nesúhlasili poradové čísla účtovných
dokladov vedených v účtovníctve obžalovaného s účtovníctvom jednotlivých dodávateľov. Dodávatelia
pri miestnom zisťovaní príslušným daňovým úradom oznámili, že takéto tovary nedodali či neposkytli

služby obžalovanému, pričom išlo o dodávateľov: ZVAREX s.r.o. C. T., W. X. S., P. Y. I., A. C., C. G.,
P. M. N., I. F., V. B., A. U., STORK s.r.o., STAVECCO spol. s r.o., KOBRES s.r.o., Stavivá Košice š. p.,
KERKO a.s., ATYP s.r.o., A. O., A. U. – R. A., T. E. – BRAHAMÁ. Z uvedeného dôvodu si obžalovaný ako
daňový subjekt neoprávnene zvýšil náklady v prípade týchto dodávateľov o sumu 5.983.879,- Sk. Okrem
týchto položiek si obžalovaný uplatnil položky zvyšujúce hospodársky výsledok, na ktoré obžalovaný
nemal oprávnenie, pričom išlo o zákonné poistenie uzavreté medzi poisťovňou a fyzickou osobou E. F.

vo výške 16.464,- Sk; o akontácie za stroje nezúčtované v roku 2001, ktoré si obžalovaný zaúčtoval
do roku 2002; o náklady z roku 2001 ako aj z roku 2003, ktoré si obžalovaný zaúčtoval do nákladov
z roku 2002. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné náklady obžalovaného ako daňového subjektu znížiť
o sumu 170.465,15 Sk. Obžalovaný si takisto duplicitne zúčtoval tú istú faktúru na sumu 5.166,60
Sk. Obžalovaný v uvedenom zdaňovacom období takisto vykonal opravu kotolne, avšak v zmysle

nájomnej zmluvy a ich zistení, nešlo o drobnú opravu v prenajatom nebytovom priestore, ale išlo o riadnu
prestavbu a preto bolo potrebné náklady tejto prestavby vyfakturovať a zúčtovať v rámci účtovného
roku 2002. Takýmto spôsobom sa u daňového subjektu znížili daňové náklady o sumu 1.192.848,10 Sk.
Celkovo tak položka zvyšujúca základ dane, ktorú si obžalovaný neoprávnene uplatnil predstavovala
sumu 1.905.696,20 Sk. Obžalovaný si takisto uplatnil výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami a išlo

konkrétne o zaúčtovanie poistného bez predloženia poistnej zmluvy, nákup materiálu bez doloženia
prvotného dokladu, čím by sa znížili daňové výdavky o sumu 1.430,- Sk; zaúčtoval si do daňových
nákladovajdaryvovýške1.000,-Sk,pričomdarmusíbyťvminimálnevhodnote2.000,-Sk,čímsaznížili
daňové výdavky o sumu 1.000,- Sk. Obžalovaný si takisto zaúčtoval odpis pneumatického kladiva vo
výške4.007,-Skdodaňovýchvýdavkov,pričomtotokladivobolopredanéeštevroku2001.Zuvedených

dôvodov tak obžalovaným určený základ dane prestavoval sumu 54.178,- Sk, po odpočítaní hodnoty
daru vo výške 1.000,- Sk a po zaokrúhlení na celé tisíce, tak základ dane u obžalovaného predstavoval
sumu 53.000,-Sk. Daňový úrad po daňovej kontrole zistil, že základ dane mal predstavovať sumu
8.142.286,- Sk a po zaokrúhlení na celé tisíce sumu 8.142.000,- Sk. Pri určenej sadzbe dane 25 %
zo základu dane, tak obžalovaný mal povinnosť zaplatiť daň z príjmov právnických osôb vo výške

2.035.500,- Sk. Celkový rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2002 tak predstavoval
sumu 2.022.200,- Sk.

Zo svedeckej výpovede svedkyne A. N. N. na hlavnom pojednávaní, pričom jej výpoveď z prípravného
konania bola aj oboznámená, vyplýva, že spoločne s P. T., ešte ako zamestnankyňa Daňového úradu

Vranov n/T., vypracovala protokol o výsledku daňovej kontroly č. 744/320/6369/05 dňa 01.03.2005,
pričom tento bol prerokovaný s obžalovaným dňa 29.03.2005. Daňová kontrola sa týkala zdaňovacieho
obdobia dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok 2004. Pri tejto kontrole bolo zistené, že obžalovaný
ako daňový subjekt si neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z daňových dokladov, ktoré neboli
vystavené príslušnými dodávateľmi a to STORK s.r.o., A. U. – B., Q. K. – Y., Q. R. – U., G. S. – S.,

C. C. – P. a I. F. – KOVEX. Pri miestnom zisťovaní miestne príslušnými daňovými úradmi bolo zistené,
že preverované doklady neboli vydané jednotlivými dodávateľmi, v mnohých prípadoch poradové čísla
jednotlivých faktúr boli oveľa vyššie ako poradové čísla faktúr, ktoré v daný deň jednotliví dodávatelia
vydali. Daňové subjekty veľakrát nedodávali daný druh tovaru, daný sortiment predávali pod iným
názvom, mnohokrát aj v nižších cenách ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach a ani neboli

vystavené skladové karty na takýto druh tovaru. V prípade spoločnosti STORK s.r.o. a BAUMAKO s.r.o.
boli dokonca na príslušných dokladoch uvedené mená zamestnancov, ktorí v uvedených spoločnostiach
nepracovali. Mnohokrát nesúhlasili ani pečiatky jednotlivých dodávateľov. Výsledkom týchto miestnych
zisťovaní bolo, že takýto tovar dodávatelia nedodali a nevyhotovili dané sporné doklady. Obžalovaný
v dodatočne podanom písomnom vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly nepredložil žiadne relevantné

dôkazy a ani relevantné skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť výsledky daňovej kontroly a teda výsledky
miestnych zisťovaní. Bolo jednoznačne preukázané, že jednotlivými dodávateľmi nedošlo k dodaniu
takýchto druhov tovaru a preverovaním registračnej pokladne ako aj faktúr či dodacích listov nebolo
zistené, že by takéto doklady boli vystavené. Výsledkom daňovej kontroly bolo zistenie porušenia § 49ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a to keď si platiteľ odpočítal od
dane, ktorú bol povinný platiť, daň z tovaru, ktorý nebol dodaný; porušenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.
222/2004 Z. z., keď si uplatnil právo na odpočet dane a nemal vyhotovenú faktúru vyhotovenú platiteľom,

pričomzafaktúrusapovažujeajdokladzregistračnejpokladne.Nazákladetýchtozisteníobžalovanému
neuznalidaňzpridanejhodnotyzjednotlivýchtzv.fiktívnychdokladov.Obžalovanýsivdaňovompriznaní
určil daňovú povinnosť vo výške 7.170,- Sk a daňový úrad ako správca dane neuznaním jednotlivých
fiktívnych dokladov mu zvýšil daň z pridanej hodnoty na sumu 474.309,-Sk. Z uvedeného dôvodu rozdiel
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2004 predstavoval sumu 467.139,- Sk.

Z výpovede svedkyne P. G. D. na hlavnom pojednávaní, a to v podstate v zhode s jej výpoveďou
z prípravného konania, súd zistil, že spoločne so svedkom P. P. vykonávala daňovú kontrolu so
začiatkom jej výkonu dňa 03.11.2004, pričom protokol o výsledku tejto kontroly bol vypracovaný dňa
08.04.2005. Poukázala na to, že pracuje na úseku dane z príjmov právnických osôb a teda neovláda
terminológiu dane z pridanej hodnoty. Navrhla preto, aby vo veci bol vypočutý Ing. Ivanko. Vyjadrila sa

však, že celkový rozdiel na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie od januára
2002 až do apríla 2002 a od júna až do decembra 2002 predstavoval sumu 996.834,- Sk.

Svedok E. F., brat obžalovaného E. F., využil svoje právo na pôvodnom hlavnom pojednávaní a vo
veci odmietol vypovedať. Súd z uvedeného dôvodu prečítal jeho výpoveď z prípravného konania zo

dňa 27.9.2006, v ktorej sa nevedel vyjadriť, či po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu
na svedka O. M. bolo tomuto svedkovi odovzdané komplet účtovníctvo firmy SDOS s.r.o. ako aj
pokladňa s hotovosťou vo výške 200.000,- Sk, keďže firmu riadil jeho brat, obžalovaný E. F. a on bol
iba spoločníkom. Pri predaji podielov spoločnosti SDOS sa zúčastnil iba pri podpise spolu so svojou
nebohou matkou C. F.. Zdôraznil, že obžalovaný E. F. viedol svoju stavebnú firmu, keďže on sa zaoberá

stolárstvom. Osobu s prezývkou „Brčo“ poznal, keďže je to jeho bratanec volajúci sa E. E., ktorý býva
v Košiciach a ktorý dňa 16.3.2005 bol spolu s p. M. vo Vranove nad Topľou. Nemal vedomosť o tom,
že svedok O. M. bol v tom čase bezdomovcom, keďže bol dobre upravený, vystupoval seriózne a stále
spomínal nejaké obchodné aktivity.

Svedok P. Q. R. na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní, uviedol, že je živnostníkom
podnikajúcimpodobchodnýmmenomP.Q.R.–HIFRAs.r.o.stým,ževuvedenomobdobívrokoch2002
– 2004 so spoločnosťou SDOS s.r.o. Vranov nad Topľou nespolupracoval. Po predložení príslušného
spornéhodokladuč.27zodňa14.09.2004nasumu32.368,00Sksavyjadril,žetakýtodokladnevystavil,
nemá ho v evidencii dane z pridanej hodnoty a ani v skladovej evidencii. V pečiatke príslušného dokladu

má vždy uvedené poradové číslo daného dokladu, čo však na spornom doklade nie je uvedené. Dňa
14.09.2004 mal celkovú dennú tržbu vo výške 14.038,10 Sk s DPH, pričom uvedený doklad je vystavený
až na sumu 32.368,- Sk. V uvedenom období pritom nepredával tovar – vankúš pruženia, ale tento
sortiment predával pod názvom vlnovec a za inú sumu. Na používanej registračnej pokladni v uvedený
deň 14.09.2004 mal číslo 24500000, pričom na predloženom doklade má uvedené úplne iné číslo.

Svedkyňa A. C. vypovedala na hlavnom pojednávaní, v podstate v súlade s jej výpoveďou z prípravného
konania, že v spoločnosti I. F. – KOVEX pracuje ako živnostníčka. Vo vzťahu k sporným dokladom
č. 84 zo dňa 06.09.2004 na sumu 41.043,- Sk, č. 32 zo dňa 02.08.2004 na sumu 8.710,- Sk, č. 53
zo dňa 28.07.2004 na sumu 36.630,- Sk, č. 75 zo dňa 22.07.2004 na sumu 33.456,- Sk a č. 27 zo

dňa 22.07.2004 na sumu 46.240,- Sk sa vyjadrila, že na týchto dokladoch nesúhlasí pečiatka ich firmy,
keďže jednotlivé písmená na pečiatke sú vyplnené a na týchto dokladov je názov firmy bez vyplnených
písmen. Takisto na spodnej časti – na ľavej strane jednotlivých dokladov – majú vždy uvedené číslo
dodacieho listu, čo na sporných dokladoch nie je uvedené. Tiež s mnohými druhmi tovaru uvedených na
týchto dokladoch vôbec neobchodovali, keďže predávali stavebný a hutný materiál. Vôbec nepredávali

oceľové konštrukcie L-profil, ktoré vedú pod názvom Oceľ Lx40x40. Takisto nepredávali betónový stĺpik,
drevenú lištu, vchodové dvere, pričom niekedy dávno, ešte v začiatkoch ich spoločnosti, určite do roku
2002, predávali len interiérové dvere. Teda ich spoločnosť obchodovala len so stavebným a hutným
materiálom. V prípadoch týchto dokladov nesedelo poradové číslo, keďže v ten-ktorý deň nevystavili ani
toľko dokladov, hodnota na týchto dokladoch predstavovala pritom ich celkovú dennú tržbu. Napríklad

dňa 22.07.2004 denná tržba bola vo výške 47.642,- Sk, ale v uvedený deň bolo vydaných 46 dokladov
a pod č. 27 bola zaevidovaná tržba vo výške 2.780,- Sk. Dňa 2.8.2004 bola denná tržba vo výške
67.577,50 Sk a vydaných 58 kusov a pod č. 32 bol zaevidovaný predaj v sume 4.218,50 Sk. S uvedenou
spoločnosťou SDOS s.r.o. vôbec neobchodovali.Z výpovede svedka G. S. na hlavnom pojednávaní ako aj z prípravného konania, súd zistil, že podniká
pod názvom Vladimír Stanko – Seňor. Vo vzťahu k dokladu č. 11 zo dňa 27.09.2004 na sumu 41.360,- Sk

sa vyjadril, že tento doklad určite v uvedený deň nevystavil, resp. tovar nepredával, keďže v uvedený deň
mal dennú tržbu vo výške 44.420,- Sk a vydal 38 dokladov z registračnej pokladne. Pod č. dokladu 11 má
zaevidovaný predaj tovaru LEMEŠ PH x 35 4042 MDL, 4 ks po 379,- Sk, spolu 1.516,- Sk. V uvedenom
období pneumatiky nepredával tak ako je uvedené na spornom doklade. Takýto tovar nemá zaevidovaný
v účtovníctve, v evidencii DPH a ani v skladovej evidencii. Poukázal nato, že pečiatka sa nezhoduje,

keďže v uvedenom období používal pečiatku červenej farby a takisto nesedeli rozmery jednotlivých
písmen a číslic na jeho dokladoch s predloženými spornými dokladmi, keďže používal písmená a číslice
menšej veľkosti.

Svedok C. C. na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní, uviedol, že je majiteľom firmy
C. C. – INGEMA, pričom pôvodne podnikal ako fyzická osoba – živnostník a od 12.12.2013

podnikal v rámci spoločnosti s ručením obmedzeným. Sporný doklad č. 79 zo dňa 25.08.2004
jeho spoločnosť nevystavila. Nesúhlasil názov jeho spoločnosti v pečiatke, keďže on uvádzal názov
„ INGEMA“ veľkými písmenami a takisto logo delfína, pričom na predmetnej spornej pečiatke je uvedený
názov jeho spoločnosti malými písmenami a ako keby písanými, nie tlačenými písmenami. Zároveň
v uvedenom období nepodnikal ako fyzická osoba, ale od 12.12.2003 podnikal v rámci spoločnosti

s ručením obmedzeným INGEMA. S tovarom uvedeným na predmetnom spornom doklade v tom čase
neobchodoval, keďže predával vodoinštalačný materiál, obklady a dlažby a vôbec nepredával farby, ako
je uvedené na danom doklade. Dňa 25.08.2004 ukončila jeho prevádzka predaj dokladom z registračnej
pokladnice pod poradovým číslom 22 a vôbec v ten deň nevydal doklad s poradovým číslom 79.
Poukázal na to, že na spornom doklade je uvedená prevádzka Masarykova 64, pričom od 12.09.2003

mali prevádzku na C. J. F. X G. C.. Predmetný účtovný doklad teda nevystavil a tovar spoločnosti SDOS
s.r.o. nedodal.

Svedok T. N. vypovedal na hlavnom pojednávaní či aj v prípravnom konaní, že je jedným z troch
konateľov spoločnosti Baumeko s.r.o. Humenné, ktorá sa zaoberá predajom stavebného materiálu

a nepredáva drevené výrobky. Vo vzťahu k sporným dokladom v počte 5 ks z registračnej pokladne
z roku 2004 uviedol, že tieto doklady neboli vystavené ich spoločnosťou, keďže nesúhlasí pečiatka
na predmetných dokladoch a doklady neboli vyhotovené ich registračnou pokladňou, keďže číslo
registračnejpokladnenesúhlasí.Zároveňpredávalilenstavebnýmateriálanepredávalitovarakohranol,
smrek, cement, piesok, zberný kanálik ako je uvedené na sporných dokladoch. Takisto daný tovar

predávali pod iným označením ako napríklad sadrokartón RB 12,5 1020x2000 a takéto označenie
používajúdodnes.Takistovjednotlivédninevydalitoľkodokladov,akosúuvedenéčíslanapredložených
dokladoch. Dňa 16.08.2004 bolo vydaných 21 dokladov a na predmetnom spornom doklade je uvedené
číslo 66. Dňa 06.08.2004 bolo vydaných 22 dokladov a na predloženom doklade je číslo 28. So
spoločnosťou SDOS s.r.o. v uvedenom období rokov 2002-2004 spolupracovali a táto spoločnosť im

ostala dlžná, keďže im neuhradila niektoré faktúry.

Z výpovede svedka A. U. na hlavnom pojednávaní či aj z prípravného konania vyplýva, že je jediným
konateľom spoločnosti A. U. – S., obchodný sklad Humenné. Predložené sporné doklady v celkovom
počte 27 ks neboli vyhotovené jeho registračnou pokladňou. Druhy tovarov uvedené v sporných

dokladoch ako štrk, dosky a smrek, vôbec v prevádzke v U. H. A. J. F. XX nemal. Pečiatku na
predmetných dokladoch vôbec nepoužíval a ani nepoužíva, pričom na sporných dokladoch – na pečiatke
je uvedená predvoľba 0933, avšak v roku 2004 malo Humenné predvoľbu 057. V uvedenom čase sa
jeho zamestnankyňa pracujúca v pokladni volala C. N., pričom na dokladoch je uvedená P. N., ktorá
u neho nikdy nepracovala. Typ tlače na sporných dokladoch je na prvý pohľad úplne odlišný od dokladov

vydaných jeho registračnou pokladňou. Spoločnosť SDOS s.r.o. vôbec nepoznal a s touto spoločnosťou
v uvedenom období ani vôbec neobchodoval.

Svedok E. B. na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní vypovedal, že spoločnosť STORK
s.r.o.kúpilodpôvodnéhomajiteľatejtospoločnostipánaY.L.asidvamesiacepredjehosmrťouzdôvodu

jeho vážneho zdravotného stavu. Spoločne prevzal aj jednotlivé skladové zásoby a účtovníctvo tejto
spoločnosti. Pôvodne fungoval pod označením STORK s.r.o. a približne po roku od kúpy spoločnosti
premenoval názov spoločnosti na LEMAN SLOVAKIA spol. s r.o., pričom časť pôvodnej spoločnosti
STORK s.r.o. previedol na svoju fyzickú osobu a časť na spoločnosť LEMAN SLOVAKIA spol. s r.o.Od spoločnosti STORK s.r.o. v rokoch 2002-2006 nakupoval stavebný materiál. V uvedenom období
v spoločnosti STORK s.r.o. pracovala pani K. a nie ako je uvedené na jednotlivých dokladoch pani
K., keďže táto zamestnankyňa ešte nejaký čas po jeho odkúpení tejto spoločnosti pracovala aj

v jeho spoločnosti. Originálna pečiatka spoločnosti STORK s.r.o. mala obrázok bociana, pričom na
predložených sporných dokladoch takýto symbol nie je vyobrazený. Takisto už na prvý pohľad typ a druh
písma na originálnej pečiatke firmy a na pečiatka na sporných dokumentoch sú rozdielne. Mal vedomosť,
že v tom období svedok L. nepredával štrk betonársky a ani piesok vjaty. Pečiatka nápisu STORK s.r.o. je
na boku a uvádza sa v nej výraz obchodný úsek, pričom jednotlivé pečiatky boli očíslované číslom 2 a 3

pod symbolom bociana na jednotlivej pečiatke. Pečiatka na sporných dokladoch jednoznačne nesúhlasí
s originálnou pečiatkou.

Zo svedeckej výpovede svedka Q. K. zo spoločnosti Agropotreby Humenné na hlavnom pojednávaní,
či aj z prípravného konania, vyplýva, že doklady č. 129167 zo dňa 02.08.2004, č. 129255 zo dňa
03.08.2004, č. 129257 zo dňa 06.08.2004 po porovnaní s originálmi jeho dokladov vydaných jeho

registračnou pokladňou sa nezhodujú s jeho dokladmi a že v uvedených dňoch a časoch predal iné
druhy tovarov a za iné sumy. Napríklad miešačku uvedenú na doklade zo dňa 16.08.2004 predal
v nižšej cene ako je uvedené na tomto doklade vo výške 24.895,00 Sk. Porovnaním jeho dokladov so
spornými dokladmi zistil, že tieto vôbec nesúhlasia, pečiatka na sporných dokladoch sa podobala na
jeho pečiatku, ale nebol to originál pečiatky. V uvedenom období predával taký druh tovaru, ale v iných

cenách, ako je uvedené na dokladoch. Spoločnosť SDOS s.r.o. vôbec nepoznal a s touto spoločnosťou
nespolupracoval.

Svedkovia A. K. a C. S. boli síce na hlavnom pojednávaní vypočutí, avšak v zmysle pokynov
nadriadeného súdu na tieto svedecké výpovede konajúci súd nemohol prihliadať.

Svedkyňa P. N. zamestnaná ako manažérska spoločnosti KERKO s.r.o. Košice, v konaní pred súdom,
ako aj v prípravnom konaní, uviedla, že v prípade sporných dokladov č. 2 z 09.09.2002, č. 13
z 25.06.2002, č. XX z 11.12.2002, č. XX z 03.12.2002, č. 16 zo dňa 16.12.2002, č. 16 zo dňa 30.07.2002,
je pečiatka na týchto dokladoch pečiatkou závodu v Michalovciach, pričom jednotlivé firemné predajne

mali iný druh pečiatky. Rovnako nesedia názvy jednotlivých druhov tovarov, ktoré síce v uvedenom
období predávali, avšak napríklad dlažbu o rozmeroch 450x450 vôbec v tom období nepredávali. Takisto
pri jednotlivých druhoch tovaru nemali číselné označenie tovaru, ale toto bolo presnejšie a bol tam
uvedený presný kód tovaru. Na niektorých sporných dokladoch je ako druhé číslo na účte uvedené
číslo 30, čo predstavovalo číslo pokladníka, avšak na iných dokladoch, napríklad na doklade zo dňa

11.12.2002 a zo dňa 16.12.2002 je uvedené číslo pokladníka a to číslo XX a XX, čo nezodpovedá. Ceny
na predložených sporných dokladoch sa nezhodujú s ich cenami a to z toho dôvodu, že tovar predávali
v celých korunách a nie v halieroch. Spoločnosť SDOS s.r.o. vôbec nepoznala a s touto spoločnosťou
vôbec neobchodovali.

Svedok P. E. P. vypovedal na hlavnom pojednávaní zhodne ako v prípravnom konaní, že u daňového
subjektu SDOPS s.r.o. vykonával daňovú kontrolu spolu s P. D., týkajúcu sa dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie januára až apríla 2002, ako aj júna 2002 až decembra 2002. Mesiac máj 2002 nebol
predmetom daňovej kontroly z dôvodu, že bol predmetom inej daňovej kontroly. Výsledkom daňovej
kontroly, ktorá sa vykonávala v období od 03.11.2004 do 02.05.2005 bol protokol č. 744/320/10553/05.

Za zdaňovacie obdobie januára 2002 nebol zistený rozdiel na dani z pridanej hodnoty. Vo februári 2002
si obžalovaný ako daňový subjekt neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
z dokladov vystavených spoločnosťami P. I., A. C. a C. G., pričom miestnym zisťovaným príslušných
daňových úradov bolo zistené, že predmetní dodávatelia takéto doklady nevystavili, sortiment tovaru
neevidujú v účtovnej evidencii, tržby z predajov takýchto tovarov nemajú zaúčtované a v skladovej

evidencii sa nenachádza daný druh tovarov. Za mesiac február 2002 bol zistený celkový rozdiel na
dani z pridanej hodnoty vo výške 12.426,- Sk. V mesiaci marec 2002 si obžalovaný neoprávnene
uplatnil daň z pridanej hodnoty od dodávateľov KOBRES s.r.o. a A. U. v celkovej výške 11.626,10 Sk, po
zaokrúhlení 11.627,- Sk. V mesiaci apríl 2002 si obžalovaný neoprávnene uplatnil daň z pridanej hodnoty
zo zjednodušených daňových dokladov vystavených dodávateľmi KOBRES s.r.o., STAVIVÁ Košice š.

p., STAVECCO spol. s r.o., v celkovej výške 45.167,80 Sk, po zaokrúhlení 45.168,- Sk. Za zdaňovacie
obdobia jún 2002 si obžalovaný neoprávnene uplatnil DPH z dokladov vystavených spoločnosťou
KOBRES s.r.o., Róbert Boroš STAVOSERVIS – ERBE, STAVECCO s.r.o. v celkovej výške 81.508,10 Sk,
po zaokrúhlení 81.509,- Sk. Za zdaňovacie obdobie júl 2002 si obžalovaný neoprávnene uplatnil DPHz dokladov vystavených dodávateľmi KERKO a.s., Róbert Boroš STAVOSERVIS – ERBE, STAVECCO
s.r.o. v celkovej výške 32.111,80 Sk, po zaokrúhlení 32.112,- Sk. Za zdaňovacie obdobie august 2002
si obžalovaný neoprávnene uplatnil DPH z dokladov vystavených dodávateľmi KOBRES s.r.o.., V. B.

STAVOSERVIS – ERBE, STAVECCO s.r.o. v celkovej výške 162.178,40 Sk, po zaokrúhlení 162.179,-
Sk. Za zdaňovacie obdobie september 2002 si obžalovaný neoprávnene uplatnil DPH z dokladov
vystavených dodávateľmi ATYP s.r.o., KERKO a.s., KOBRES s.r.o., Róbert Boroš STAVOSERVIS –
ERBE, STAVECCO s.r.o. v celkovej výške 146.310,90 Sk, po zaokrúhlení 146.311,- Sk. Za zdaňovacie
obdobie október 2002 si obžalovaný neoprávnene uplatnil DPH z dokladov vystavených dodávateľmi

KOBRES s.r.o., Róbert Boroš STAVOSERVIS – ERBE, STAVECCO s.r.o. v celkovej výške 130.467,10
Sk, po zaokrúhlení 130.468,- Sk. Za zdaňovacie obdobie november 2002 si obžalovaný neoprávnene
uplatnil DPH z dokladov vystavených dodávateľmi ZVAR WASCH s.r.o., P. M. N. a I. F. v celkovej výške
149.287,80 Sk, po zaokrúhlení 149.288,- Sk. Za zdaňovacie obdobie december 2002 si obžalovaný
neoprávnene uplatnil DPH z dokladov vystavených dodávateľmi ZVAREX spol. s r. o. SLOVAKIA, P. M.
N., I. F., V. B. S. – ERBE, KERKO a.s., STAVIVÁ KOŠICE š. p., KOBRES s.r.o., A. U., STORK s.r.o, ATYP

s.r.o. a STAVECCO spol. s r.o. v celkovej výške 225.745,80 Sk, po zaokrúhlení 225.746,- Sk. Celkovo
rozdiel na DPH bol zistený za kontrolované obdobie január až apríl 2002 a jún až december 2002 vo
výške 996.836,- Sk. Vyjadril sa, že obžalovaný ako daňový subjekt si neoprávnene uplatnil odpočet DPH
zo zjednodušených dokladov vystavených jednotlivými odberateľmi v jednotlivých mesiacoch januára až
apríla 2002 a júna až decembra 2002, po spočítaní všetkých súm nachádzajúcich v druhej tabuľke/stĺpci

a to sumy – 19.110,- Sk, - 8.005,-Sk, - 32.895,- Sk, - 41.045,- Sk, - 15.924,- Sk, - 26.782,- Sk, - 13.846,-
Sk, - 15.546,- Sk, - 13.433,- Sk, - 15.121,- Sk, - 50.266,- Sk, celkove si teda obžalovaný neoprávnene
uplatnil odpočet dane 211.595,- Sk. V tretej tabuľke/stĺpci obžalovanému priznali iba časť odpočtu DPH
z nimi priznaných dokladov, pričom neuznali obžalovanému DPH z dokladov, ktoré nevystavili podľa
miestneho zisťovania jednotliví dodávatelia. Spočítaním sumy – 19.110,- Sk, + 4.421,- Sk, - 21.268,- Sk,

+4.123,-Sk,+65.585,-Sk,+5.330,-Sk,+148.333,-Sk,+130.765,-Sk,+117.035,-Sk,+134.167,-Sk,+
175.480,- Sk, vznikla výsledná suma 785.239,- Sk. Spočítaním týchto dvoch súm im vznikol rozdiel DPH,
na ktorý na jednotlivé mesiace vydali dodatočný platobný výmer. Počas výkonu ich daňovej kontroly
DPH za rok 2002, niekedy v marci a to 16.03.2005, došlo k postúpeniu obchodných podielov na N.
O. M. a to ešte pred ukončením ich kontroly dňa 02.05.2005. Uvedený nový majiteľ spoločnosti sa ani

nedostavilnaprerokovanieichprotokolu.Zároveňsozmenouspoločníkakonateľadošloajkzmenesídla
spoločnosti do Košíc, z uvedeného dôvodu je obvyklý postup, že celá spisová dokumentácia týkajúca
sa daňového subjektu, v danom prípade SDOS s.r.o., sa delimituje na príslušný daňový úrad, v danom
prípade Daňový úrad Košice I.

Svedok A. C. podnikajúci pod obchodným menom AUTODIELY – A. C. uviedol na hlavnom pojednávaní
či aj v prípravnom konaní, že doklad č. 52 zo dňa 18.02.2002 nevystavil, pečiatku na uvedenom
doklade v tom období nepoužíval, keďže na pečiatke je uvedené DRČ, čo je nezmysel, pričom
pravdepodobne ten, kto vystavil túto pečiatku, nemal vedomosť, že takáto skratka neexistuje, keďže
malo ísť pravdepodobne o skratku DIČ. Takisto typ a druh písmen na uvedenej pečiatke s názvom jeho

spoločnosti Autodiely je na jeho pečiatke iný. Čo sa týka tovaru uvedeného na spornom doklade a to
turbokompresor a tlmič, tak takýto turbokompresor v uvedenom období nepredával. Spoločnosť SDOS
s.r.o. nepoznal a nikdy s touto spoločnosťou neobchodoval. Pod číslom 52 zo dňa 18.12.2002 predal
úplne iný tovar a za úplne inú cenu.

Svedkyňa Y. E. uviedla v prípravnom konaní, že vykonávala účtovníctve pre fyzickú osobu T. E. – B.. Na
predloženýchúčtovnýchdokladochafaktúrachniejepodľajejvyjadreniapečiatkaichfirmy,keďžetakúto
nikdy nemali, s takýmto sortimentom uvedeným na týchto dokumentoch neobchodovali a spoločnosť
SDOS s.r.o. nepozná.

Svedkyňa P. A. O. v prípravnom konaní vypovedala, že predložené kópie účtových dokladov a faktúr
neboli vyhotovení ich firmou ZVAREX SLOVAKIA, spol. s r. o. Michalovce, pričom neobchodujú s takým
tovarom ako je uvedený na pokladničnom doklade. Spoločnosť SDOS s.r.o. vôbec nepoznala a s touto
spoločnosťou nikdy neuzatvorila žiadny obchod.

Svedok C. T. v prípravnom konaní uviedol, že účtovné doklady – faktúry neboli vystavené jeho firmou
C. T. - TANSTAV. S tovarom uvedeným na pokladničnom doklade neobchodovali a ani v roku 2002
ho nemali v ponuke. Spoločnosť SDOS s.r.o. vôbec nepoznal a ich spoločnosť neuzatvorila s toutospoločnosťou žiadny obchod. Pečiatka na predložených účtovných dokladoch a faktúrach nie je totožná
s pečiatkou, ktorú používa pri svojej podnikateľskej činnosti.

Z výpovede svedka P. A. A. z prípravného konania vyplýva, že predložené účtovné doklady
a faktúry neboli vydané ich firmou ZvarWasch. V čase výsluchu obchodoval s tovarom uvedeným
na pokladničnom doklade. Spoločnosť SDOS s.r.o. nepoznal, ani jej konateľov a ich firma s touto
spoločnosťou nikdy neuzatvorila žiaden obchod. Uviedol, že pečiatka na predložených účtovných
dokladoch a faktúrach nie je totožná s pečiatkou, ktorú používali.

Svedkyňa Y. B., pracujúca ako ekonómka vo firme P. Y. I. – ANTI Michalovce, uviedla v prípravnom
konaní, že predložené účtovné doklady a faktúry neboli vydané ich firmou. Neobchodujú s tovarom
uvedeným na predmetnom pokladničnom doklade a tento tovar ani vôbec nemali v ponuke. Spoločnosť
SDOS s.r.o. nepozná a s touto spoločnosťou neuzatvorili žiadne obchody. Pečiatka na predložených
účtovných dokladoch a faktúrach nie je totožná s pečiatkou, ktorú používali pri svojej podnikateľskej

činnosti. Zároveň predložila kópie dokladu z registračnej pokladne a faktúr.

SvedokA.O.vypovedalvprípravnomkonaní,žeúčtovnédokladyprespoločnosťSDOSs.r.o.nevystavil,
pečiatka na nich nie je jeho, pričom bločky sú vyhotovené registračnou pokladňou, ktorú však nikdy
nevlastnil, keďže nie je platcom DPH. So sortimentom „lepenka hydrobit“ neobchodoval, keďže sa živí

ako automechanik. O spoločnosti SDOS s.r.o. nikdy nepočul.

Svedkyňa D. C. uviedla v prípravnom konaní, že účtovné doklady a faktúry ich spoločnosť ATYP s.r.o.
nevystavila, keďže ani pečiatka na týchto dokladoch nie je ich firmy. V roku 2002 síce predávali okná,
ako sú uvedené na sporných dokladoch, ale v prípade ich predaja vystavia faktúru a nie pokladničný

blok. Spoločnosť SDOS s.r.o. nepozná.

Svedok A. U. v prípravnom konaní vypovedal, že jeho spoločnosť HRUSTIČ JOZEF – FIRMA JH
predložené účtovné doklady a faktúry nevystavila, pečiatka na nich nie je ich firmy, keďže takúto nikdy
nemali. Podotkol, že väčšina platieb je uhrádzaná v hotovosti a iba vo výnimočných prípadoch vystavuje

faktúry, najmä pre štátne orgány. So sortimentom uvedeným na týchto dokladoch a to „ tvárnice YPOR
„ nikdy neobchodoval. Spoločnosť SDOS s.r.o. vôbec nepoznal. Pri kontrole účtovníctva zistil, že v roku
2002 nemá faktúry s takými číslami a ani žiadne iné faktúry, ktoré by boli vyhotovené v týchto sporných
dňoch.

Z výpovede svedka V. B. na hlavnom pojednávaní či aj v prípravnom konaní, vyplýva, že bol jediným
spoločníkom v spoločnosti ERBE STAVEBNINY s.r.o. so sídlom v Michalovciach, Močarianska 1. Od
začiatku podnikania obchodoval so stavebným materiálom, pričom s drevom obchodoval minimálne.
Spoločnosť SDOS s.r.o. si nepamätal a ani to, že by s ňou obchodoval. Pečiatky nachádzajúce sa vo
vyšetrovacom spise na č. l. 371 používal, avšak sporné doklady, ktoré mala vyhotoviť jeho spoločnosť

pre spoločnosť obžalovaného nevystavil. Pečiatka na týchto dokladoch je rozdielna od jeho pečiatky
a takisto aj názov jeho spoločnosti ERBE STAVEBNINY, V. B., pričom na sporných dokladoch je uvedený
názov spoločnosti STAVOSERVIS – ERBE, V. B.. Takýto názov jeho spoločnosti je uvedený na spodnej
časti sporných pokladničných dokladoch. Na sporných dokladoch je takisto uvedený názov Stavebniny
– V+B, čo vôbec nepoužíval. Tovar pod názvom roxor vôbec nepredával, ale predával tovar pod názvom

oceľ s uvedením jej hrúbky. V prípade tovaru hydrobit, tak cena tohto tovaru je príliš vysoká a to 922,50
Sk. Keďže tento druh tovaru za takúto cenu nepredával. Zjednodušené daňové doklady z elektronickej
registračnej pokladne pod uvedeným číslom a dátumom nevystavil.

Zo svedeckej výpovede svedka O. M., ktorý už v čase konania hlavného pojednávania bol už nebohý,

z prípravného konania a ktorého svedecká výpoveď bola v neskoršom štádiu súdneho konania
oboznámená však vyplýva, že dňa 16.03.2005 vo Vranove n/T. na notárstve podpisoval zmluvu
o prevode obchodného podielu spoločnosti SDOS s.r.o. , ktorá mu bola predložená, pričom podpisoval
aj nejaké iné doklady, ktorých názov nevedel uviesť, ale všetky boli vyhotovené na notárskom úrade, kde
sa overovali aj podpisy. Asi týždeň alebo dva pred podpisom zmluvy ho oslovil pán E., ktorého priezvisko

nevedel uviesť, mal však prezývku „Brčo“, a bol bratancom bratov Čorbovcov. B. mu povedal, nakoľko
vedel, že je bezdomovcom, či by si nechcel zarobiť nejakú korunu. Dňa 16.03.2005 v čase okolo 14:00
hod. prišiel po neho B., s ktorým odišiel do Vranova n/T. do sídla firmy SDOS s.r.o., kde sa zoznámil
s obžalovaným E. F.. Asi okolo 16:00 hod. prišli do krčmy bratia E. a E. F. a po vypití nejakého alkoholuodišli na notársky úrad. V krčme mu bolo E. a E. F. vysvetlené, že prevezme ich spoločnosť SDOS s.r.o.,
pretože chcú, aby tá firma zanikla a oni budú v priestoroch, kde firma sídli, pracovať ďalej pod inou
hlavičkou. Keď prišli na notársky úrad, čakala ich tam jedna staršia pani, ktorá im bola predstavená ako

matka C. F.. Všetky papiere boli pripravené asi do 2 hodín, ktoré podpísal on ako aj E. F., E. F. a C.
F.. Z každého dokladu dostal jednu kópiu, ktoré roztrhal a vyhodil pri prvom kontajneri, keďže mu bolo
povedané, že firma zanikne a jemu neboli k ničomu. Keď sa vrátili do krčmy, kde ich čakal Brčo, tak mu
E. a E. F. dali niekoľko tisíc korún, asi 5.000,- Sk. On už nemal nič iné robiť, nikde nič neprihlasoval s tým,
že firma zanikne sama. Takisto mali vedomosť o tom, že je nezamestnaný a bezdomovcom, pretože

sa o tom v pohostinstve rozprávali. Viac sa s bratmi F. nestretol a s nimi ani nekomunikoval. Za podpis
zmluvy o prevode obchodného podielu nezaplatil žiadne peniaze, naopak bolo mu vyplatených 5.000,-
Sk. Poprel, že by prevzal účtovné doklady SDOS s.r.o. a takisto pokladňu spoločnosti s hotovosťou
200.000,-Sk a ani žiadny iný majetok firmy.

Svedok E. E.; ktorého účasť na hlavnom pojednávaní sa nepodarilo zabezpečiť napriek nariadeniu

obmedzenia jeho osobnej slobody, a ktorý už v ďalšom štádiu súdneho konania už bol nebohý, pričom
jeho výpoveď z prípravného konania bola aj neskôr v konaní pred súdom oboznámená; v prípravnom
konaní vypovedal, že niekedy začiatkom roka 2005 stretol svojho bratanca E. F. v Košiciach, ktorý mu
spomenul, že by chcel predať svoju firmu alebo jej časť s tým, že či by niekoho nepoznal, kto by chcel
firmu odkúpiť. Týždeň po tomto stretnutí sa stretol v jednom košickom pohostinstve so svedkom O. M.,

ktoréhopoznaluždlhšiudobu.SvedokO.M.mupovedal,žebymalzáujemokúpufirmyjehobratancaE.
F. a z toho dôvodu zatelefonoval obžalovanému E. F., dal mu k telefónu svedka M.. Niekedy v marci 2005
mu svedok M. povedal, aby ho zaviezol do Vranova n/T. za obžalovaným E. F.. Keď prišli do Vranova
n/T. do firmy E. F. tak im povedal, že sa stretnú v jednej krčme nachádzajúcej sa neďaleko Vranovskej
nemocnice. Za hodinu za nimi prišiel obžalovaný E. F. spolu s bratom E. F. a odišli spolu so svedkom

O. M. preč s tým, že na nich čakal v krčme. Po hodine sa vrátili, trochu posedeli, niečo sa popilo a odišli
preč naspäť do Košíc okolo 16:00 hod. alebo 17:00 hod. Svedok Golis mal v rukách papiere, no vôbec
nerozprával, čo sa vlastne udialo a že kúpil nejakú firmu. Papiere hodil na zadné sedadlo a išli do Košíc,
kam došli asi okolo 20:00 hod. Od mesiaca marec 2005 so svedkom M. vo G. H.. nebol za Čorbovcami
a ani s nimi netelefonoval.

Zo znaleckého posudku Ing. Kataríny Krajkovičovej z odboru ekonómia a manažment, vyplýva, že po
preskúmaní predložených prvotných účtovných dokladov a údajov uvedených v protokole o vykonaní
daňovej kontroly, ako aj ostatných informácii uvedených v spisovom materiáli možno konštatovať, že
vyčíslená daň z pridanej hodnoty v jednotlivých mesiacoch v roku 2002 bola vyčíslená matematicky

správne. Z formálneho hľadiska tieto doklady spĺňajú predpísané náležitosti pre uplatnenie odpočtu
a z účtovného hľadiska nemožno posúdiť opodstatnenosť výdavkoch uvedených na jednotlivých
účtovných dokladoch. Z takto matematicky vypočítaných údajov možno konštatovať, že daňové
priznanie k dani z pridanej hodnoty za rok 2012 bolo vyčíslené daňovým subjektom správne. Zohľadniac
však skutočnosti zistené správcom dane na základe miestneho zisťovania, ako aj svedeckými

výpoveďami je potrebné matematické vyčíslenie daňovej povinnosti upraviť o zistené informácie a to
tak, že doklady uvedené v prílohe č. 1 tohto posudku je potrebné vybrať z hodnoty dane uplatnenej na
vstupe v jednotlivých mesiacoch roku 2002. Je to z toho dôvodu, že „jednotliví dodávatelia“ uvedení
na dokladoch uviedli, že predmetné daňové doklady nevystavili a dodávky neuskutočnili. K podobným
zisteniam dospel i správca dane pri miestnych zisťovaniach u jednotlivých dodávateľov. V súvislosti

s touto skutočnosťou, hodnoty uvedené na jednotlivých dokladoch boli pri výpočte daňovej povinnosti
k dani z pridanej hodnoty neuplatnené vzhľadom k tomu, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia na
základe týchto dokladov nedošlo. Celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty za jednotlivé mesiace roku
2002 predstavoval sumu 996.834,- Sk. Z celkového rozdielu mal daňový subjekt odviesť daň z pridanej
hodnoty v čase jej splatnosti v celkovej výške 785.239,- Sk a neoprávnené uplatnenie nadmerného

odpočtu DPH činilo 211.595,- Sk. Pôvodná výška uplatneného nadmerného odpočtu DPH daňovým
subjektom za rok 2002, ktorá bola vyčíslená na podaných daňových priznaniach, bola v celkovej výške
251.973,- Sk. Všetky vyššie uvedené skutočnosti mali vplyv aj na výpočet základu dane z príjmov
právnickej osoby za rok 2002. S prihliadnutím na zistenia uvedené v spisom materiáli a na protokol
o daňovej kontrole dane z príjmov právnických osôb za rok 2002 je potrebné upraviť položky zvyšujúce

vyčíslený hospodársky výsledok pred zdanením + 22.289, -Sk, o hodnotu 8.088.108,-Sk. Rozdiel oproti
vyčíslenej dani daňovým subjektom predstavoval sumu + 2.022.200,- Sk. Na základe údajov uvedených
v spisovom materiáli ako aj zistení správcu dane pri kontrole prvotných účtovných dokladov možno
konštatovať, že daňový subjekt zahrnul do nákladov i náklady, ktoré podľa zistení správcu dane jednotliví„dodávatelia“ uvedení na dokladoch predmetné daňové doklady nevystavili a dodávky neuskutočnili.
Celková hodnota týchto nákladov činí 5.983.879,30 Sk. Z účtovného hľadiska však nemožno posúdiť,
či dodávky uvedené na dokladoch naozaj neboli realizované. Zistenie ich skutočnej realizácie nepatrí

do tohto znaleckého odboru. Znalkyňa ďalej uviedla, že v nákladoch skúmaného daňového subjektu
za rok 2002 boli zúčtované i náklady, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu a to v celkovej výške
16.464,-Sk. Ďalšou položkou, ktorá bola z účtovného hľadiska nesprávne zahrnutá do nákladov o výške
170.465,15 Sk je nesprávne časové rozlíšenie splátok za stroje. Do nákladov bola duplicitne zahrnutá
i hodnota faktúry za spotrebný materiál v hodnote 5.166,60 Sk. Podobne bola z účtovného hľadiska

nesprávne zaúčtovaná i oprava kotolne vo výške 1.192.848,10 Sk, nakoľko podmienky rekonštrukcie
kotolne boli dohodnuté v nájomnej zmluve a pri zaúčtovaní toto nebolo dodržané. Celkový rozdiel tak
vyčíslila na sumu 1.905.696,20 Sk. Daňový subjekt v roku 2002 zahrnul do daňových nákladov i položky
v hodnote 1.430,-Sk, ku ktorým neboli doložené prvotné doklady. Podobne boli do daňových nákladov
zúčtované i náklady na dar v hodnote 1.000,- Sk, pričom v zmysle zákonných ustanovení hodnota
daru daňovo akceptovateľná musí mať hodnotu aspoň 2.000,- Sk. V roku 2002 bolo zúčtovaných

4.007,- Sk v položke odpisy a tieto sa podľa zistení správcu dane týkali majetku, ktorý bol v priebehu
roku 2001 odpredaný. Všetky tieto nesprávne zúčtované položky v celkovej hodnote 2.104.228,95
Sk sa týkajú nesprávneho metodického postupu pri účtovaní týchto položiek, resp. nedostatočného
zdokumentovania. Z tohto dôvodu správca dane na č. l. 731 spis. materiálu vyčíslil hodnotu 526.057,-
Sk ako možnú výšku dane z nesprávne zúčtovaných položiek. Následne možno vyčísliť rozdiel na dani

z príjmov právnických osôb za rok 2002 v celkovej hodnote 1.496.143,- Sk a tento sa týka položiek,
ktoré podľa zistení správcu dane a podľa svedeckých výpovedi neboli realizované (2.022.200 – 526.057
= 1.496.143,- Sk). Na základe protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly vykonanej u skúmaného
daňového subjektu dane z pridanej hodnoty za III. kvartál 2004 a na základe údajov uvedených
v spisovom materiáli znalkyňa preskúmala vyčíslenie prijatých a uskutočnených zdaniteľných plnení

za III. kvartál 2004 a posúdila vyčíslené rozdiely. Dospela k záveru, že daň na vstupe na základe
prvotných dokladov je potrebné upraviť o výšku dane na vstupe, ktorá nesúvisí s uskutočnenými
zdaniteľnými plneniami. Z matematického hľadiska bola daň z pridanej hodnoty v III. štvrťroku 2004
vyčíslená správne. Z formálneho hľadiska prvotné doklady spĺňajú predpísané náležitosti pre uplatnenie
odpočtu a z účtovného hľadiska nemožno posúdiť opodstatnenosť výdavkov uvedených na jednotlivých

účtovných dokladoch. Z takto matematicky vyčíslených údajov možno konštatovať, že daňové priznanie
k dani z pridanej hodnoty za III. štvrťrok 2004 bolo vyčíslené daňovým subjektom správne. Zohľadniac
však skutočnosti zistené správcom dane a na základe miestneho zisťovania ako aj svedeckými
výpoveďami,jepotrebnématematickévyčísleniedaňovejpovinnostiupraviťozistenéinformácieatotak,
že doklady uvedené v prílohe č. 4 tohto posudku je potrebné vybrať z hodnoty dane uplatnenej na vstupe

v III. štvrťroku 2004. Je to z toho dôvodu, že jednotliví „ dodávatelia „ uvedení na dokladoch uviedli, že
predmetné daňové doklady nevystavili a dodávky neuskutočnili. K podobným zisteniam dospel i správca
dane pri miestnych zisťovaniach u jednotlivých dodávateľov. S prihliadnutím na tieto skutočnosti je
vyčíslená daň z pridanej hodnoty za III. štvrťrok roku 2004 v hodnote + 474.309,- Sk. Z účtovného
hľadiska nie je možné vyčísliť výsledok hospodárenia daňového subjektu SDOS s.r.o. V závere tohto

znaleckého posudku bolo skonštatované, že rozdiel dane na pridanej hodnote za zdaňovacie obdobie
január až apríl a jún až december 2002 predstavoval sumu 785.239,- Sk a neoprávnené uplatnenie
odpočtu DPH predstavovalo sumu 211.595,- Sk. Rozdiel vo vlastnej daňovej povinnosti za obdobie III.
štvrťroka2004oprotivlastnejdaňovejpovinnostivyčíslenejsamotnýmdaňovýmsubjektombolvcelkovej
hodnote 467.139,-Sk. Výsledok hospodárenia určený v daňovom priznaní k dani z príjmov právnických

osôb za rok 2002 pred zdanením predstavoval sumu +22.289,- Sk.

V ďalšom štádiu súdneho konania, vychádzajúc z pokynov nadriadeného súdu, bolo dokazovanie
doplnené.

Tá istá znalkyňa pritom vo veci podala aj doplnok č. 1 k svojmu znaleckému posudku, v ktorom
najprv v úvodných častiach zotrvala na svojich prechádzajúcich znaleckých zisteniach. Vzhľadom na
doklady predložené v neskoršom štádiu súdneho konania jednotlivých obchodných partnerov daňového
subjektu SDOS s.r.o. sa znalkyňa vyjadrila, že v spisovom materiáli sa nenachádzajú účtovné evidencie,
na základe ktorých by bolo možné usúdiť, či daňové doklady predložené jednotlivými obchodnými

partnermi boli zahrnuté do jednotlivých daňových priznaní spracovaných samotným daňovým subjektom
SDOS s.r.o. Preskúmaním predložených dokladov spoločnosti Ing. Peter Paulovčák – VODIP; faktúry
č. 04000027 a faktúry č. 72/10/04 zo dňa 18. 10. 2004, spolu s preberacím protokolom, ako aj so
záznamomoprevádzkevozidlanákladnejdopravy;bolomožnépodľavyjadreniaznalkyneskonštatovať,že tieto doklady vyjadrujú uskutočnené zdaniteľné plnenie spoločnosti SDOS s.r.o, avšak keďže tieto
doklady nemožno porovnať s údajmi v účtovníctve skúmaného daňového subjektu a ani s údajmi, na
základe ktorých boli spracované jednotlivé priznania k dani z pridanej hodnoty; nemožno posúdiť, či tieto

zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené a či pri výpočte daňovej povinnosti boli zobraté do úvahy.
Teda, podľa záveru znalkyne, vyššie uvedené doklady neovplyvnia výšku dane z pridanej hodnoty na
vstupevjednotlivýchskúmanýchobdobiach.Podobnetoboloajpripredloženýchdokladochspoločnosti,
ObceV.,atofaktúruvedenýchvjejdoplnkuznaleckéhoposudku.Vsúvislostisodberateľskýmifaktúrami
od spoločnosti SANAS a. s., ktorá spoločnosť doložila faktúry od odberateľa SDOS s.r.o. a ktorých

základné údaje uviedla vo svojom doplnku aj táto znalkyňa, a to spolu s preberacími protokolmi; sa táto
znalkyňa vyjadrila, že tieto faktúry nemožno posúdiť, či boli zaúčtované v účtovníctve daňového subjektu
z dôvodu nepredloženej účtovnej evidencie. Z účtovného hľadiska však podľa vyjadrenia znalkyne
nemožno posúdiť, či dodávky uvedené na dokladoch naozaj boli realizované, keďže to nepatrí do
znaleckého odboru tejto znalkyne. Tieto faktúry by však podľa tvrdenia znalkyne neovplyvnili vyčíslenú
výšku dane z pridanej hodnoty na vstupe v skúmanom období. V prípade; že predložené daňové doklady

spĺňajú predpísané náležitosti účtovných dokladov, boli vystavené daňovým subjektom SDOS s.r.o.;
tieto mali byť zaúčtované podľa časovej a vecnej súvislosti a následne započítané pri výpočte všetkých
daňových povinností. V spisovom materiáli sa však podľa udania znalkyne nenachádzal súpis dokladov,
ktoré boli východiskom pre vyčíslenie jednotlivých daňových povinností. Podobne ani v Protokole
o daňovej kontrole Daňového úradu Vranov nad Topľou nebol uvedený spôsob výpočtu výšky dane

z pridanej hodnoty z uskutočneného zdaniteľného plnenia a ani nebol vyčíslený rozdiel oproti údajom
uvedených samotným daňovým subjektom. Na základe týchto skutočností teda znalkyňa skonštatovala,
že tieto podklady neovplyvnia vyčíslenú výšku nároku na odpočet DPH (daň na vstupe ) za celé skúmané
obdobie. Takisto tieto daňové doklady; v prípade, že boli riadne zaúčtované v období ich vystavenia; by
neovplyvnilianivyčíslenúvýškuDPPOvpôvodnomznaleckomposudkutejtoznalkyneavyčíslenávýška

DPPO by tak zostala nezmenená. Predložené podklady sa totiž podľa vyjadrenia znalkyne mali týkať
realizovaných výnosov, resp. pri výpočte DPPO sú zahrnuté v hodnote výnosov spoločnosti. Pri výpočte
daňovejpovinnostikdanizpridanejhodnoty,akoajprevýpočetDPPO,jepotrebnépodľavyjadreniatejto
znalkyne vychádzať z prvotných účtovných dokladov, ktoré v prípade, že spĺňajú predpísané náležitosti,
sú riadne zaúčtované. Z takto zaúčtovaných dokladov je možné na základe pomocných evidencií vyčísliť

jednak daňovú povinnosť k DPH a jednak vyčísliť základ dane pre výpočet základu dane z príjmu
právnickej osoby. Doklady trvalej dokumentárnej hodnoty odberateľa INGMAT s.r.o. v konkurze nie sú
podľa tohto doplnku znaleckého posudku adekvátnymi účtovnými dokladmi a nie je možné z nich vyčísliť
údaje na spracovanie priznaní k DPH a priznania k dani z príjmov právnickej osoby, keďže sú potrebné
prvotné účtovné doklady. K vyjadreniam spoločností; T and B s.r.o., spoločnosti Bistro DOMINIKA,

spoločnosti Š – AUTOSERVIS Vranov s.r.o., spoločnosti Peter TIRPÁK – GAMA – tronik, VODEX;
že v čase vyžiadania si od nich vyjadrení súdom už tieto spoločnosti nedisponovali týmito dokladmi
vzhľadom na archivačnú lehotu účtovných dokladov v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve
v platnom znení, a to konkrétne v zmysle ustanovenia § 31 ods. 5 tohto zákona, sa táto znalkyňa
podrobne vyjadrila. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva; že účtovná závierka, výkazy vybraných

údajov z účtovných závierok, výročná správa; sa uchovávali počas doby desiatich rokov nasledujúcich
po roku, ktorého sa týkajú; pričom napriek zásadnej zmene tohto zákona účinnej od roku 2018, sa
táto lehota nezmenila. Zmena nastala len pri účtovných záznamoch, ktoré mali archivačnú dobu piatich
rokov. Od roku 2018 sa teda uchovávajú účtovné doklady, účtovné knihy, zoznamy účtovných kníh,
zoznamy číselných znakov alebo iných symbolov a skratiek používaných v účtovníctve, odpisový plán,

inventúrne súpisy, inventarizačné zápisy a účtovný rozvrh počas desiatich rokov nasledujúcich po roku,
ktorého sa týkajú. Doba archivácie účtovných dokladov, ktoré sú podkladom na zostavenie účtovnej
závierky, sa zosúladila s dobou archivácie účtovnej závierky. V čase podania tohto doplnku dňa 02.06.
2021 došlo k zosúladeniu týchto ustanovení zákona o účtovníctve s daňovým poriadkom a teda tieto
doklady majú byť k dispozícii až do zániku práva na vyrubenie dane. Znalkyňa zdôraznila, že zákon

o DPH vyžaduje takisto uchovávanie faktúr pod dobu desiatich rokov, pričom archivácia účtovných
dokladov bola upravená aj Metodickým usmernením č. 7/DZPaU/2019/MU k archivácii účtovných
záznamov spracované Finančnou správou SR. Takáto povinnosť sa netýka len nových dokladov po
1.1.2018. Povinnosť archivovať účtovné doklady teda platí pre všetky doklady, pri ktorých pôvodná
päťročná doba uchovávania ešte neuplynula k 1.1.2018. V praxi to znamená, že účtovné doklady za

rok 2012 bolo potrebné uchovávať len do konca roka 2017 a na tieto doklady sa už novela zákona
o účtovníctve nevzťahuje. V zmysle § 35 ods. 3 písm. b), písm. c) v znení účinnom od 1.1.2018
a v súlade s prechodnými ustanoveniami je potrebné účtovné doklady za rok 2013 a neskôr, ktorým
uplyniepäťročnálehotaažvroku2018,užarchivovaťpodobudesiatichrokov.Znalkyňavšakzdôraznila,že nová lehota uchovávania desiatich rokov sa vzťahuje aj na tie záznamy, ktoré sa týkajú spôsobu
aformyvedeniaúčtovníctva(programovévybavenie,nosičeinformáciinaCDapod.).Zovšetkýchtýchto
zákonných ustanovení teda podľa vyjadrenia znalkyne vyplýva, že obchodné spoločnosti; s ktorými

spoločnosť SDOS s.r.o. mala dodávateľsko-odberateľské vzťahy v období rokov 2002 až 2004; už nie
sú povinné archivovať prvotné účtovné doklady.

Vo veci súdom ustanovená znalkyňa Ing. Krajkovičová bola neskôr aj vypočutá na hlavnom pojednávaní.
Táto znalkyňa pritom vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že po preskúmaní priložených dokladov

a protokolu správcu dane bolo možné vyčísliť rozdiel z daní vyčíslených daňovým subjektom, a to po
zohľadnení nesprávne uplatnených dokladov vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu 1. až 12. mesiaca
roku 2002 na dani z pridanej hodnoty, s výnimkou mesiaca mája 2002. Za mesiac január roku 2002
tento rozdiel bol vo výške 0,- Sk; za február roku 2002 bol rozdiel vo výške 12.426,- Sk; za marec
roku 2002 bol rozdiel v sume 11.627,- Sk; za apríl roku 2002 predstavoval rozdiel sumu 45.168,- Sk;
za jún roku 2002 bol rozdiel vo výške 81.509,- Sk; za júl roku 2002 bol rozdiel v sume 32.112,- Sk;

za august roku 2002 bol rozdiel 162.179,- Sk; za september roku 2002 bol rozdiel 146.311,- Sk; za
október roku 2002 bol rozdiel 130.468,- Sk; za november 2002 bol rozdiel v sume 149.288,- Sk a za
december roku 2002 bol rozdiel vo výške 225.746,- Sk. Celkovo tak rozdiel dosiahol hodnotu 996.834,-
Sk. Obžalovaný si takisto neoprávnene uplatnil odpočet dane vo výške 211.595,- Sk. Rozdiel vo výške
785.239,- Sk vznikol tak, že zo sumy 996.834,- Sk sa odpočítala suma 211.595,- Sk. Rozdiel 996.

834,- Sk podľa vyjadrenia znalkyne vznikol tým, že si daňový subjekt uplatnil v nároku na odpočet
DPH faktúry, na základe ktorých daň na odpočet vznikla, vzhľadom k tomu; že podľa zistení správcu
dane a miestneho zisťovania, ako aj na podklade vyjadrení jednotlivých dodávateľov; tieto faktúry neboli
vystavené dodávateľmi a išlo o fiktívne faktúry. Súpis týchto fiktívnych faktúr podľa ich dodávateľov
pritomznalkyňauviedlavprílohe1/svojhoznaleckéhoposudku.Znalkyňapritomdoplnila,ževychádzala

pritom nielen z protokolu o daňovej kontrole, ale aj z miestnych zisťovaní, ako aj z výpovedí jednotlivých
dodávateľov obsiahnutých v spise. Znalkyňa ešte naviac vysvetlila, že nebolo možné objektívne posúdiť,
či podané daňové priznania za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2002 reálne zodpovedali prijatým
a uskutočneným zdaniteľným plneniam, pretože daňový subjekt nepredložil žiadne účtovné zostavy,
ani hlavnú účtovnú knihu, teda sa to nedá jednoznačne ustáliť. Pri určení rozdielu DPH za uvedené

zdaňovacie obdobie znalkyňa teda vychádzala predovšetkým z protokolu príslušného správcu dane.
K skutku 2/ rozsudku, teda k neuplatnenému neoprávnenému nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie januára až apríla a júna až decembra roku 2002, sa znalkyňa vyjadrila,
že daňový subjekt si vo svojich daňových priznaniach za skúmané zdaňovacie obdobie uplatnil odpočet
na DPH podľa jednotlivých mesiacov nasledovne; za január 2002 v sume - 19.110,- Sk, za február

2002 vo výške - 8.005,- Sk, za marec roku 2002 v sume - 32.895,- Sk, za apríl roku 2002 v sume -
41.045,- Sk, za jún 2002 v sume - 15.924,- Sk, za júl 2002 v hodnote - 26.782,-Sk, za august 2002
v čiastke - 13.846,- Sk, za september 2002 v sume - 15.546,- Sk, za október 2002 v hodnote - 13.433,-
Sk, za november 2002 v sume - 15.121,- Sk a za december 2002 vo výške - 50.266,- Sk. Celková
hodnota nadmerného odpočtu teda podľa udania tejto znalkyne predstavovala sumu – 251.973,- Sk.

Po zohľadnení faktúr, ktoré boli fiktívne, tak vznikol daňovému subjektu odpočet iba v mesiaci január
2002 vo výške – 19.110,- Sk a v mesiaci marec 2002 vo výške – 21.268,- Sk, čiže rozdiel neoprávnene
uplatneného odpočtu predstavoval sumu 211.595,- Sk. Znalkyňa bližšie rozviedla svoje zistenia, že
správca dane v protokole o daňovej kontrole vyčíslil uplatnenie výšky dane na vstupe podľa jednotlivých
mesiacov a uplatnenie dane na výstupe podľa jednotlivých mesiacov, a tiež predložil pôvodne podané

daňové priznanie k DPH daňovým subjektom. Následne po vyčíslení fiktívnych faktúr podľa jednotlivých
mesiacov sa o túto daň z týchto fiktívnych faktúr mohla upraviť uplatnená daň na vstupe, ktorú si
uplatnil sám daňový subjekt. Z týchto dôvodov teda došlo k zníženiu dane na vstupe o hodnotu z týchto
fiktívnych faktúr, a následne tak došlo k vyčísleniu rozdielu oproti podanému daňovému priznaniu,
týkajúce sa dane na vstupe. Vo vzťahu ešte k skutku 1/ rozsudku, týkajúceho sa rozdielu dane z príjmov

daňového subjektu za zdaňovacie obdobie roku 2002, znalkyňa uviedla, že daňový subjekt uviedol
vo svojom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2002 hospodársky výsledok
pred zdanením v sume 22.289,- Sk, položky zvyšujúce hospodársky výsledok v hodnote + 31.889,- Sk,
následne vyčíslil základ dane na sumu 54.178,- Sk, hodnotu darov vo výške 1.000,- Sk; pričom výpočtom
bola vyčíslená daň vo výške 13.300,- Sk. Podľa protokolu správcu dane, správca dane zistil nesúlad

medzi uplatnenými nákladmi uvedenými v daňovom priznaní a bolo potrebné upraviť základ dane tak,
že základ dane sa upravil o položky nesprávne uplatnené v celkovej hodnote 8.088,108,25 Sk. Tieto
jednotlivé položky zvyšujúce hospodársky výsledok sa skladali zo sumy 5.983,879,30 Sk; t. j. hodnoty
súpisu nevystavených faktúr uvedených v prílohe č. 3 znaleckého posudku; zo sumy 16.464,- Sk, tedaz nákladov zaplatených za iný daňový subjekt, konkrétne na fyzickú osobu E. F.; zo sumy 170.465,15
Sk, čo zodpovedalo nesprávnemu časovému rozlíšeniu nákladov splátok za stroje; zo sumy 5.166,60 Sk
z titulu duplicitného zúčtovania faktúr za spotrebný materiál; zo sumy 1.905.696,20 Sk ako nesprávne

zúčtovanie nákladov na opravu kotolne; z hodnoty 1.430,- Sk, na ktorú neboli doložené prvotné doklady;
zo sumy 1.000,- Sk z titulu darov ako aj z čiastky 4.007,- Sk ako nesprávne uplatnených odpisov.
Celková suma týchto položiek zvyšujúcich hospodársky výsledok dosiahla hodnotu 2.104.228,95 Sk,
ku ktorej sume bolo potrebné pripočítať ešte sumu 5.983.879,30 Sk, ktorá suma prestavovala hodnotu
nákladov uplatnených z fiktívnych dokladov. Samotnú hodnotu vyčísleného rozdielu na dani z príjmov

právnických osôb za rok 2002 v celkovej hodnote 1.496.143,- Sk, táto znalkyňa vypočítala tak, že od
hodnoty celkových výnosov vo výške 12.567.259,- Sk sa odpočítali náklady vo výške 12.537.970,- Sk,
následne sa upravil hospodársky výsledok o pripočítateľné položky vo výške 31.889,- Sk, uplatnené
daňovým subjektom a vo výške 8.088.108,25 Sk, nesprávne uplatnené fiktívnymi faktúrami; čiže bol
vyčíslený základ dane v sume 8.142.286,- Sk. Z tohto základu dane využijúc ustanovenú sadzbu 25 %
pri dani z príjmov právnickej osoby, tak táto daň dosiahla sumu 2.035.571,50 Sk. Z takto vypočítanej

dane bolo potrebné odpočítať ešte daň z príjmov právnickej osoby, ktorú si uplatnil samotný daňový
subjekt vo výške 13.300,- Sk, čím vznikol rozdiel vo výške 2.022.200,- Sk. Z tejto sumy bolo následne
potrebné ešte odpočítať výšku dane v hodnote 526.057,- Sk; čo predstavovalo daň z nákladov, u ktorých
nebolo možné preukázať úmysel, resp. ktoré neboli sporné. K skutku 3/ rozsudku, teda k dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku roku 2004, sa znalkyňa vyjadrila, že daňový subjekt uviedol

vo svojom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty vznik daňovej povinnosti vo výške 7.170,- Sk
a opäť; následne po predložení dokladov, ktoré dodávateľmi neboli vystavené za toto obdobie; bola
táto daň na vstupe upravená o hodnotu 467.139,10 Sk a o túto hodnotu bol upravený aj vznik daňovej
povinnosti za III. kvartál 2004. V danom prípade bolo potrebné podľa vyjadrenia znalkyne vlastnú
daňovú povinnosť zvýšiť na sumu 474.309,- Sk, po odpočítaní sumy 7.170,- Sk; ako vlastná daňová

povinnosť uvedená samotným daňovým subjektom v príslušnom daňovom priznaní; vznikol rozdiel na
dani z pridanej hodnoty v sume 467.139,- Sk. V tomto prípade bolo potrebné na dani na vstupe za dané
zdaňovacie obdobie vybrať faktúry uvedené v prílohe č. 4/ znaleckého posudku tejto znalkyne, teda išlo
predovšetkým o faktúry spoločnosti STORK s. r. o. a po vyňatí týchto faktúr z dane na vstupe tak celkový
rozdieldanezpridanejhodnotyvdanomzdaňovacomštvrťrokumalapredstavovaťsumu467.139,10Sk.

K hospodárskemu výsledku preverovanej obchodnej spoločnosti; vzhľadom na pokyny nadriadeného
súdu v uznesení sp. zn. 3To/106/2007 zo dňa 11. 02. 2009; sa znalkyňa yyjadrila, že tento hospodársky
výsledok si daňový subjekt vypočítal vo výške 22.289,- Sk, čo predstavuje účtovný výsledok a týka sa
dane z príjmov pre výpočet základu dane. Tento hospodársky výsledok, vyčíslený daňovým subjektom,
bolo potrebné zvýšiť o sumu 8.119.997,-Sk. Svedkyňa však vysvetlila, že tento hospodársky výsledok

spoločnosti sa nedal určiť, keďže by sa muselo otvoriť účtovníctvo, pričom by bolo potrebné doúčtovať
opravné položky v tej výške 8.119.997,- Sk. Znalkyňa teda na záver uviedla, že hospodársky výsledok
sa nedá jednoznačne zistiť, vzhľadom na neexistenciu prvotných dokladov, ani účtovných kníh.

V ďalšom štádiu súdneho konania boli pritom vypočutí aj viacerí svedkovia, a to vzhľadom na pokyny

udelené druhým zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Prešove konajúcemu súdu.

Svedok P. N. pri svojej opätovnej výpovedi v konaní pred súdom uviedol, že jeho spoločnosť podnikajúca
s náterovými hmotami, ako aj so železiarskym tovarom či stavebným materiálom niesla názov OP.ARM-
Ing. N. M., pričom mala prevádzky v rámci východného Slovenska v meste C., N., E., V. a E.. Firma

tohto svedka pritom vystavovala klasicky doklady zákazníkom najprv prostredníctvom mechanických
pokladní a neskôr prostredníctvom registračným pokladní. Svedok zdôraznil, že od roku 2007 táto
firma neexistuje, keďže v uvedenom období svoju firmu predal americkej spoločnosti PPG, pričom tejto
spoločnosti predal aj svoju ochrannú známku OP.ARM. Svedok vysvetlil, že pravidelným zákazníkom
svojej firmy vystavoval raz mesačne mesačné faktúry, teda pred uplynutím mesačných zdaňovacích

termínov pre DPH. K samotným skutkom obžaloby sa tento svedok nevedel vyjadriť, keďže nemal
vedomosť a ani si nespomínal, že by v roku 2002 podnikal s danou spoločnosťou SDOS s. r. o. so sídlom
vo Vranove nad Topľou. Svedok potvrdil obsah svojho písomného stanoviska adresovanému tunajšiemu
súdu na jeho výzvu zo dňa 07. 06. 2010, teda dosvedčil, že vo svojej firme mal síce zamestnancov,
ale títo zamestnanci pracovali len na jeho stavbách a teda nikdy nepracovali na iných stavbách. Po

predložení listinných dôkazov, teda sporných pokladničných dokladov na č. l. 344-347 vyšetrovacieho
spisuktýmtosatentosvedokvyjadriltak,že,keďžepredávalidesaťtisícedruhovtovarov,nevedeluviesť,
ako konkrétne v danej registračnej pokladni boli označené jednotlivé druhy tovarov. K náležitostiam
svojej pečiatky sa svedok zas uviedol, že pod označením jeho firmy bol slogan v znení: „Farby, riedidlá,“v druhom riadku bolo označenie: „Laky, moridlá,“ v treťom riadku bolo označenie: „Tmely, lepidlá.“
Svedok však pripustil tú možnosť, že v jednom riadku, kvôli veľkosti pečiatky, mohli byť súčasne
jednotlivé kategórie tovarov, avšak vylúčil, aby v jednom riadku boli tieto položky naformulované tak, ako

to bolo uvedené na spornom pokladničnom doklade na č. l. 344. Na uvedenom spornom pokladničnom
doklade bolo podľa vyjadrenia tohto svedka nesprávne uvedené aj posledné číslo IČO, keďže na
spornom doklade bolo uvedené číslo: 10714848, pričom jeho firma mala v uvedenom období pridelené
IČO: 10714847. Samotné DIČ bolo na danej pečiatke uvedené správne; pričom svedok zároveň potvrdil,
žepokiaľišloooznačeniejedinejprevádzkytohosvedkavMichalovciachnaul.Štefánikova44;žetakáto

prevádzka v uvedenom období existovala. Podpis vpísaný do pečiatky nevedel tento svedok vôbec
identifikovať, ale poukázal na ten fakt, že v uvedenom období roku 2002 mohol mať približne päťdesiat
až šesťdesiat zamestnancov s tým, že títo zamestnanci sa často menili. K výdavkovému dokladu na
č. l. 344 vyšetrovacieho spisu sa tento svedok nevedel vyjadriť, avšak poukázal na tú skutočnosť, že
tento výdavkový doklad bol vystavený spoločnosťou SDOS s. r. o. Samotnú finančnú sumu uvedenú
na pokladničnom doklade na č. l. 44 vo výške 97.432,..Sk; pričom suma v halieroch bolo podľa názoru

tohto svedka nečitateľná; tento svedok vylúčil a to z toho dôvodu, že nepripustil tú možnosť, aby takáto
suma mohla byť vystavená na jeden pokladničný doklad, keďže ani samotná denná tržba v jednotlivých
dňoch podľa vyjadrenia tohto svedka nedosahovala takúto sumu. Svedok teda zhrnul, že najvyššia
reálna denná tržba v danom období mohla predstavovať sumu 200.000,- Sk, avšak takáto suma by
nebola vystavená na jednom doklade. K príjmovým pokladničným dokladom na stranách čl. 345 až 347

vyšetrovacieho spisu zas svedok uviedol, že na nich bola uvedená päťciferná suma, čo bolo nereálne,
keďže v takejto sume tovar nikdy nepredávali, lebo išlo o maloobchodné prevádzky. Svedok pritom
zdôraznil, že v takomto prípade by si spoločnosť SDOS s.r.o. pamätal navždy a takisto doplnil, že
v prípade súm nad 10.000,- Sk jeho spoločnosť vystavovala jednotlivým zákazníkom faktúry. Na základe
oboznámených listinných dôkazov teda svedok skonštatoval, že daná pečiatka je jednoznačne falošná.

Z výpovede svedka G. na hlavnom pojednávaní zas súd zistil, že tento prevádzkoval firmu s označením
AUTOFIT C. G. so sídlom na Špitálskej 6 v Michalovciach, na ktorej adrese mala sídlo jeho spoločnosť
podľa jeho názoru ešte pred rozhodným obdobím roku 2002. Podľa vyjdenia svedka jeho prevádzka
vystavovala doklady cez fiškálny modul, čiže používala pokladničné doklady, avšak stálym odberateľom

vystavoval faktúry. V roku 2012 tento svedok mal zrušil živnosť a vytvoriť spoločnosť s ručením
obmedzeným s označením AUTOFIT s. r. o., a niekedy v roku 2019 či v roku 2020 svoju maloobchodnú
prevádzku svedok predal. Svedok tiež uviedol, že pečiatky svojej obchodnej spoločnosti mal uschované
pre daňové doklady. Preverovanú obchodnú spoločnosť s označením SDOS s.r.o. tento svedok
nepoznal, aj keď nevylúčil, že takáto firma mohla v jeho prevádzke nakupovať nejaký tovar bez toho,

aby sa identifikovala, že ide o takúto spoločnosť a doplnil, že v uvedenom období zamestnával asi dvoch
predavačov. K predloženým listinným dokladom nachádzajúcim sa na č. l. 326 až 327 vyšetrovacieho
spisu sa tento svedok vyjadril tak, že už v samotnom označení názvu jeho podnikateľského subjektu
bola odlišnosť vo vlnovke (piktograme) označujúcej karosériu vozidla, ktorá bola na spornom doklade
úplne odlišná od takejto vlnovky na originály pečiatky. Ďalej farebné označenie názvu firmy tohto svedka

AUTOFIT bolo na spornom doklade v čiernej farbe, avšak na originálnom doklade nebolo zvýraznené
dané označenie v čiernej farbe, čiže hrubo vyznačené. Takisto samotná veľkosť pečiatky na spornom
doklade bola oveľa menšia ako na originálnej pečiatke. Svedok ešte zvýraznil, že na spornej pečiatke
bolo označenie adresy prevádzky Námestie osloboditeľov 60, avšak doklad bol vystavený ešte dňa
25. 02. 2002, pričom v tom období už prevádzka tohto svedka sa nachádzala na adrese Špitálska 6

s vysvetlením, že k presťahovaniu tejto prevádzky došlo niekedy v roku 2003, aj keď vzhľadom na
odstup času si nevedel presne spomenúť na presný dátum zmeny adresy tejto prevádzky. K číselným
označeniam pokladničných dokladov pod skratkami IČO, DIČ a DKP pokladne, sa svedok vyjadril,
že na tieto číselné kódy si pre uplynutie času nevie spomenúť, a teda nevedel potvrdiť pravdivosť či
nepravdivosť takéhoto číselného označenia. K označeniu tovaru na týchto pokladničných dokladoch, a

to konkrétne v prípade prvého sporného dokladu na č. l. 326, sa svedok nevedel vyjadriť. Na doklade
na č. l. 327 vyšetrovacieho spisu bolo podľa udania svedka evidentne napísané, že malo ísť o náhradné
diely na Aviu, avšak tento svedok zdôraznil, že on predával náhradné diely len na osobné vozidlá, čiže
ani nemal oprávnenie predávať náhradné diely na nákladné vozidlá, teda aj na Avie. Svedok poukázal
ešte aj na to, že na týchto pokladničných dokladoch boli uvedené veľmi vysoké vyplatené finančné

čiastky, pričom v prípade takýchto vysokých súm sa väčšinou vystavovali zákazníkom faktúry. Svedok
ešte doplnil, že tieto finančné čiastky v mnohých prípadoch prekračovali dennú tržbu v danom období.
Nazávertentosvedokzhrnul,žepečiatkanachádzajúcasanaspornýchlistinnýchdôkazochnahlavnompojednávaní nebola ním používanou originálnou pečiatkou. Svedok ešte dodal, že v uvedenom období
bol mesačným platcom dane z pridanej hodnoty ako aj platcom dane z príjmov.

Svedok P. O. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že mal postavenie likvidátora
v štátnom podniku Stavivá v likvidácii od dňa 16.10.2004, pričom odvolaný z tejto funkcie bol dňa
21.09.2006. Náplňou práce svedka ako štatutárneho zástupcu tohto podniku v likvidácií bolo vykonávať
úkony v mene tohto štátneho podniku do doby likvidácie, pričom svedok podotkol, že aj po jeho odvolaní
z tejto funkcie likvidátora tohto štátneho podniku likvidácia tohto podniku nebola ukončená a teda

pokračovala až do jej ukončenia. Svedok nemal vedomosť o tom, kde sa nachádzali daňové doklady
vystavované týmto štátnym podnikom; aj keď tento štátny podnik mal svoj archív; avšak svedok do
kontaktu s týmito dokladmi neprišiel. Svedok sa nevedel vyjadriť ani k tomu, kde sa prípadne nachádzali
v čase jeho výkonu likvidátora registračné pokladne, pečiatky, či iné listinné doklady vystavované
zamestnancami, či oprávnenými osobami konať za spoločnosť Stavivá š. p. Košice; aj keď tento
svedok potvrdil, že predmetná spoločnosť mala určite registračnú pokladňu spravovanú zodpovedným

pracovníkom, pod dohľadom daňového úradu a tieto registračné pokladne mali byť následne skartované
či,akosasvedokneskôrvyjadril,zrušené;spečiatkamakoajsinýmilistinnýmidokladmitejtospoločnosti
však tento svedok už do styku neprišiel. Svedok však poukázal na to, že počas vykonávania jeho funkcie
likvidátora existovali pečiatky s názvom Stavivá, š. p. s dodatkom „v likvidácii,“ avšak určite existovala
aj pečiatka bez tohto dodatku a ktorú spravovali zamestnanci tejto spoločnosti. K predloženým sporným

pokladničným dokladom na č. l. 413 až 416 vyšetrovacieho spisu tento svedok uviedol, že tieto doklady
boli vystavené v roku 2002, teda ešte pred svojím ustanovením do funkcie likvidátora štátneho podniku,
ktorú funkciu začal vykonávať až od roku 2004. Svedok po oboznámení jeho výpovede z prípravného
konania potvrdil jej pravdivosť s vysvetlením, že skutočnosti uvádzané pri tomto výsluchu mal na základe
informácií poskytnutých mu zamestnancami tohto štátneho podniku.

Na hlavnom pojednávaní bola tiež opäť vypočutá, opierajúc sa o pokyny nadriadeného súdu, svedkyňa
Mgr. Tatiana Sabolová.

V súvislosti so svedeckou výpoveďou tejto svedkyne je potrebné poznamenať, že v ďalšej fáze súdneho

konania nebolo možné opätovne vypočuť svedka A. K. z dôvodu jeho úmrtia. Keďže tento svedok
bol vypočutý iba na hlavnom pojednávaní; ktorého výpoveď podľa názoru odvolacieho súdu nebola
procesne použiteľná a tento svedok nebol vypočutý v prípravnom konaní; tento nedostatok nebolo
možné v tomto ďalšom období súdneho konania napraviť.

Z výpovede svedkyne C. S. v konaní pred súdom súd zistil, že v spoločnosti KOBRES s.r.o.
v stíhanom období nepracovala, a ani ju nevlastnila. V uvedenej firme začala vykonávať činnosť až
od roku 2009, pričom následne od roku 2011 sa stala spolumajiteľkou tejto firmy a neskôr sa stala aj
výlučnou vlastníčkou tejto firmy. Svedkyňa poukázala na to, že v tejto spoločnosti vykonával funkciu
konateľa a spoločníka jej otec, už raz vypočutý, v čase jej výsluchu už neb. svedok Dolný. Svedkyňa

osobu obžalovaného, a ani samotnú spoločnosť SDOS s.r.o. nepoznala, teda sa k jej činnosti ani
nevedela vyjadriť. Svedkyňa doplnila, že spoločnosť KOBRES s.r.o. predstavovala veľkoobchod ako aj
maloobchod so železiarskym tovarom, teda predávala skrutkovače, ručné náradie, domáce potreby
a potreby do záhrady či iný tovar. Svedkyňa s istotou tvrdila, že v tom čase boli pečiatky evidované,
v čase jej výsluchu však už neexistovali; avšak k registračným pokladniciam sa svedkyňa nevedela

vyjadriť, teda či už v roku 2002 táto spoločnosť používala tieto registračné pokladnice. Svedkyňa
opätovne poukázala na to, že v tom období v tejto spoločnosti nebola zamestnaná s tým, že v uvedenom
období bolo zamestnaných v tejto spoločnosti okolo pätnásť až dvadsať zamestnancov, aj keď nie všetci
zamestnanci mali oprávnenie disponovať s pečiatkami, ako aj s registračnými pokladnicami. K sporných
dokladom, na ktorých bol zaznamenaný nákup materiálu, ako plech pozinkovaný, hydrobit, antireflexný

náter, penetrák, jakel, kotviace pásiky, kari siete, cement Turňa, plech, U-profil 50, T-40, pásovina; sa
svedkyňa vyjadrila, že takýto materiál spoločnosť KOBRES s.r.o. v roku 2002 nepredávala, keďže išlo
o stavebný materiál, ktorý táto spoločnosť v tom čase nepredávala. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť ani
k predloženým sporným pokladničným dokladom zažurnalizovaným na č. l. 151 až 163 vyšetrovacieho
spisu; aj keď doplnila, že jej otec, už nebobý svedok K., uvádzal, že originálna pečiatka tejto spoločnosti

mala iný tvar a tiež, že sumy uvedené na týchto dokladoch boli priveľmi vysoké.

Z prečítanej svedeckej výpovede svedka L. z prípravného konania; ktorého účasť sa na hlavnom
pojednávaní súdu opakovane nepodarilo zabezpečiť; súd zistil, že konateľom spoločnosti STAVECCOs.r.o., Mierová 94, Humenné bola manželka tohto svedka P. Q. L. a tento svedok bol zas riaditeľom
spoločnosti. Svedok spresnil, že on sám zabezpečoval nákup, predaj a ostatné záležitosti súvisiace
s predmetom podnikania tejto spoločnosti. K predloženým fotokópiám dokladov z registračnej pokladne

sa svedok vyjadril, že uvedené doklady neboli vystavené jeho spoločnosťou, nikdy nepoužíval takúto
pečiatku, uvedené doklady neboli vystavené jeho spoločnosťou STAVECCO s.r.o., nikdy nepoužíval
takúto pečiatku a podpisy na jednotlivých bločkoch nepatria vedúcemu prevádzky stavebnín a ani jeho
zamestnancom. Svedok ešte zdôraznil, že uvedený materiál na týchto pokladničných dokladoch; teda
drevo, štrky, piesky, cement a vápno; ich firma vôbec nepredávala. Svedok teda zhrnul, že doklady

predložené mu na nahliadnutie neboli vyhotovené registračnou pokladňou v prevádzke jeho spoločnosti
v Humennom na Mierovej ulici. Na záver svedok uviedol, že spoločnosť SDOS s.r.o. Vranov nad Topľou
nepozná.
Kvýsluchutohtosvedkabolizabezpečenéajspornévýdavkovépokladničnédoklady,ktorémalavystaviť
spoločnosť STAVECCO s.r.o. pre spoločnosť SDOS s.r.o.

Z prečítanej svedeckej výpovede už neb. svedkyne Y. C. z prípravného konania súd zistil, že bola
zamestnaná ako účtovníčka v spoločnosti Stavex Trade s.r.o. s tým, že predtým pracovala ako
účtovníčka v preverovanom zdaňovacom subjekte SDOS s.r.o., ktorá spoločnosť bola dňa 16.03.2005
predaná svedkovi O. M., s ktorým však do kontaktu neprišla. Táto svedkyňa pripravila všetky účtovné
doklady, pečiatky a ostatné súvisiace doklady, ktoré potom obžalovaný odovzdal novému majiteľovi.

V roku 2004 boli v spoločnosti SDOS s.r.o. vykonané daňové kontroly na daň z príjmov právnickej
osoby ako aj na DPH za rok 2002 a na DPH za III. štvrťrok 2004, ale k týmto výsledkom sa táto
svedkyňa nevedela vyjadriť. K samotnému účtovaniu príjmových dokladov v spoločnosti SDOS s.r.o. sa
táto svedkyňa vyjadrila tak, že doklady týkajúce sa nákupu materiálov buď priniesol samotný obžalovaný
Čorba, alebo materiál bol dovezený do firmy v jeho prítomnosti, pričom po telefonickom udelení súhlasu

na vyplatenie tovaru v hotovosti, jej bol vystavený pokladničný doklad, ktorý mal všetky potrebné
náležitosti a z tohto dôvodu teda tovar prevzala a vyplatila ho a následne bol daný doklad zúčtovaný
vúčtovníctve.Tátosvedkyňatiežtvrdila,ženeskúmalidoklady,ktoréimvystavilidodávatelia,aleboktoré
im priniesol obžalovaný F., keďže to prakticky ani nebolo možné. Svedkyňa zdôraznila, že v spoločnosti
SDOS s.r.o. sa bežne nakupovali materiály vo vyšších hodnotách, ktoré dosahovali hodnotu desiatok,

a niekedy aj stoviek tisíc Sk, pričom tovar dovážali dodávatelia do firmy sami. K samotnému zníženiu
hospodárskeho výsledku v spoločnosti SDOS s.r.o.; a to na základe zistení daňového úradu v prípade
dane z príjmov, a to zúčtovaním nákladov za iný subjekt, po konkretizovaní týchto nákladov; sa táto
svedkyňa vyjadrila, že v čase jej výsluchu dňa 02.08.2006 od roku 2004 prešli štyri roky a teda účtovné
doklady z tohto obdobia už nie sú k dispozícií, teda sa k ním nevedela ani vyjadriť. Svedkyňa tvrdila,

že ak vznikli nejaké chybné zúčtovania podľa daňového úradu, tak to bolo zúčtované určite bez úmyslu
znížiť hospodársky výsledok a tým aj skrátiť daň.

Takisto bola prečítaná aj svedecká výpoveď už nebohého svedka Y. L., z ktorej svedeckej výpovede
z prípravného konania súd zistil, že tomuto boli v prípravnom konaní predložené fotokópie dokladov

z registračnej pokladne, ktoré boli opatrené hlavičkou jeho firmy. K samotnej veci sa svedok vyjadril
tak, že bol jediným konateľom spoločnosti STORK s.r.o., Fidliková 3, Humenné. Tento svedok poprel,
že by osem dokladov z registračnej pokladne bolo vyhotovených jeho registračnou pokladňou, ktorú
mal na svojej jedinej prevádzke v Humennom na Fidlikovej ul. Tomuto svedkovi boli predložené aj dve
faktúry opatrené pečiatkou s názvom jeho firmy. Tento svedok zhrnul, že niektoré druhy tovarov uvedené

na pokladničných dokladov ani v prevádzke nemal, napríklad piesok viaty, či kari rohoz a iné. Ceny
uvedené pri jednotlivých tovaroch, a ktoré aj reálne mal na predajni, nesúhlasili s cenami v jeho predajni.
Takisto zdôraznil, že je evidentný rozdiel v pečiatke, ktorou boli opatrené doklady predložené mu na
oboznámenie, pričom predložil zároveň aj originál svojej pečiatky, ktorú používal od vzniku svojej firmy.
Bližšie svedok ešte rozviedol, že pokiaľ ide o odtlačok pečiatky bez bociana, tak zdôraznil, že nápis

STORK s.r.o. bol uvedený na vrchnom riadku pečiatky, a nie na boku, a tiež sa tam neuvádzal slovo,
že išlo o obchodný úsek. Tento svedok teda zdôraznil, že nejde o pečiatku jeho firmy, čo uviedol už aj
pred Daňovým úradom v Humennom a takisto, že pracovníčka pracujúca pri pokladni mala priezvisko
K., pričom meno jeho zamestnankyne na týchto sporných blokoch bolo uvedené ako „Dzurisová.“ Na
blokoch, predložených mu na oboznámenie, však ako pracovníčka bola uvedená K., ktorá však u neho

nikdy nepracovala a teda na týchto pokladničných dokladoch nemohla byť nikde uvedená. K samotnej
spoločnosti SDOS s.r.o. sa tento svedok vyjadril, že túto nepozná, avšak zdôraznil, že pri vydávaní
registračných dokladov z pokladne prijímal hotovosť a teda meno zákazníka a jeho údaje ani nezisťoval.
Svedok však zdôraznil, že na faktúru spoločnosť SDOS s.r.o. od neho materiál nikdy nekupovala.Pri ďalšej svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 05.01.2006 tento svedok uviedol, že bol jediným
konateľom firmy STORK s.r.o. so sídlom na Fidlikovej ul. č. 3 v Humennom. Uviedol, že boli mu

predložené na oboznámenie doklady zo dňa 19. 12. 2002, 10. 12. 2002, 09. 12. 2002 a 05. 12. 2002,
ktoré boli opatrené pečiatkou a ďalšie doklady z 05. 12. 2002, 09. 12. 2002, 10. 12. 2002 a z 19. 12.
20002,ktoréneboliopatrenépečiatkou.Svedoksatedavyjadril,žeišloocelkovýpočetôsmichdokladov,
ktoré neboli vyhotovené registračnou pokladňou, ktorú mal vo svojej jedinej prevádzke v Humennom
na Fidlikovej ulici. Svedok tvrdil, že niektoré druhy tovarov na svojej prevádzke ani nemal, ak napríklad

piesok. Ceny uvedené pri jednotlivých tovaroch podľa udania tohto svedka ani nesúhlasili s kúpnymi
cenami, ktoré v tom čase mal uvedené na dokladoch. Vo vzťahu k pečiatke na dokladoch sa svedok ešte
vyjadril, že bol evidentný rozdiel medzi originálmi jeho pečiatky a pečiatkou, ktorou boli opatrené doklady,
ktoré mu boli predložené na oboznámenie s tým, že takúto pečiatku ani nikdy nepoužíval. Opätovne
svedokuviedol,žeodtlačokpečiatkybezbociananezodpovedájehopečiatke,keďženápisSTORKs.r.o.
je uvedený na vrchnom riadku pečiatky, a nie na boku, a tiež sa tam neuvádzalo slovné vyjadrenie, že

išlo o obchodný úsek. Svedok uviedol, že v jeho prevádzke nikdy nebola zamestnaná osoba uvedená na
pokladničných dokladoch, ako p. K., ale na pokladni pracovala len zamestnankyňa p. K., ktorej meno na
týchto pokladničných dokladoch bolo ako pani K.. Svedok ešte uviedol, že takisto typ tlače na sporných
dokladoch bol už voľným okom úplne iný ako typ tlače, ktorý používal na originálnych pokladničných
dokladoch. Svedok teda zotrval na tom, že spoločnosť SDOS s.r.o. nepozná, avšak s poukazom na

to, že pri vydávaní registračných dokladov z pokladne prijíma hotovosť a na meno zákazníka sa nikdy
nepýta. Spoločnosť SDOS s.r.o. však od toho svedka nikdy nebrala tovar ani na základe faktúry.

Podľaprotokoluodaňovejkontroleč.744/340/58216/04/Orsa,týkajúcehosadanezpríjmovprávnických
osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 celkový rozdiel na tomto druhu dane u preverovaného daňového
subjektu predstavoval sumu 2.022.200,- Sk.

Podľa protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly Daňového úradu Vranov nad Topľou týkajúceho

sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia januára až apríla 2002 a júna až decembra 2002
č. 744/320/10553/05/Est. rozdiel na dani z pridanej hodnoty za uvedené obdobie v spoločnosti SDOS
s.r.o. predstavovalo celkovo sumu 996.834,- Sk.

Podľa protokolu o daňovej kontrole dane z pridanej hodnote za III. štvrťrok 2004 č. 744/320/6369/05/

Kašč rozdiel na tejto dani za uvedené obdobie v spoločnosti SDOS s.r.o. predstavoval sumu 467.139,-
Sk.

Na základe týchto protokolov o daňovej kontrole boli vydané Daňovým úradom Vranov nad Topľou
dodatočné platobné výmery.

V prípravnom konaní boli zabezpečené aj jednotlivé daňové priznania dane z pridanej hodnoty
spoločnosti SDOS s.r.o. ako aj dane z príjmov právnických osôb týkajúcich sa zdaňovacích konaní
uvedených vo výroku tohto rozhodnutia, teda predovšetkým zdaňovacieho obdobia roku 2004.

Podľa zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 16.3.2005 prevodcovia - obžalovaný E. F., svedok
E. F. a C. F. previedli svoje obchodné podiely na nadobúdateľa O. M. s tým, že svedok O. M. mal prevziať
aj všetky účtovné doklady a pokladňu s hotovosťou vo výške vkladu základného imania spoločnosti
200.000,- Sk.

V rámci prípravného konania boli zabezpečené aj výpisy z obchodného registra spoločnosti SDOS s.r.o.,
ako aj jednotlivých obchodných spoločností, ktoré mali dodať tovar či materiál obžalovanému F..

V ďalšej fáze súdneho konania boli pritom oboznámené aj spisy tunajšieho súdu sp. zn. 13 T 106/2016
ako aj sp. zn. 2 T 82/2006.

Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo ako i v ich súhrne, považoval
súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný E. F. sa dopustil skutkov tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku a že aj po doplnení dokazovania v zmysle pokynov uvedených vzrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu; teda po opätovnom pridelení predmetnej tr. veci konajúcemu
súdu na znovuprejednanie, predovšetkým po doplnení znaleckého dokazovania; došlo ešte k posilneniu
dôkaznej situácie v neprospech tohto obžalovaného, a to v podobe uznania jeho viny zo spáchania

žalovaných skutkov.

Teda už v predchádzajúcom štádiu súdneho konania na podklade pôvodne vykonaného dokazovania
bolo preukázané; pričom pri tejto zásadnej skutkovej otázke nenastala v priebehu ďalšieho konania
žiadna výrazná zmena; že obžalovaný bol konateľom spoločnosti SDOS s.r.o, ktorá bola založená dňa

18.8.1998, pričom rozhodnutím valného zhromaždenia tejto obchodnej spoločnosti sa konateľom tejto
spoločnosti dňa 16.3.2005 stal svedok O. M.. Uvedená obchodná spoločnosť viedla v predmetnom
období podvojné účtovníctvo a bola zaviazaná štátu odvádzať ako daň z pridanej hodnoty, tak aj daň
z príjmov právnických osôb.

V zmysle pokynov uložených konajúcemu súdu nadriadeným súdom bola pritom v nasledujúcej fáze

súdneho konania prečítaná aj ďalšia výpoveď obžalovaného z prípravného konania: a to konkrétne
zo dňa 25.07.2006 a ktorá výpoveď v predchádzajúcej etape súdneho konania oboznámená nebola;
keďže tento obžalovaný na jedinom hlavnom pojednávaní v predchádzajúcej dobe súdneho konania,
ktorého sa zúčastnil, využil svoje zákonné právo a odmietol vo veci vypovedať. Po opätovnom
pridelení veci konajúcemu súdu na znovuprejednanie a rozhodnutie v predmetnej veci, sa už tento

obžalovaný vôbec nezúčastňoval súdneho konania, avšak v každom jednom prípade svojej neúčasti
udeľoval výslovný súhlas či predostrel výslovnú žiadosť na konanie hlavného pojednávania v jeho
neprítomnosti. Z uvedeného dôvodu boli preto aj splnené zákonné podmienky na prečítanie vyššie
zmienenej ďalšej výpovede tohto obžalovaného z prípravného konania a ktorého výpoveď z prípravného
konania v predošlom období súdneho konania nebola oboznámená len nedopatrením konajúceho

súdu. S obranou obžalovaného prezentovanou aj v tejto ďalšej výpovedi obžalovaného; bol však ako
prvostupňový súd, tak aj ustanovená znalkyňa; oboznámená v predchádzajúcom období súdneho
konania.

Naďalej teda zostali v platnosti predchádzajúce zistenia prvostupňového súdu, že v preverovanom

daňovom subjekte boli postupne vykonávané daňové kontroly príslušným správcom dane, a to Daňovým
úradom Vranov nad Topľou.

Vprípadedanezpridanejhodnotyzarok2002malsúdnazákladevýsledkovvykonanejdaňovejkontroly
Daňového úradu Vranov nad Topľou; ale vychádzajúc aj zo znaleckého posudku Ing. Krajkovičovej,

v spojitosti aj s touto znalkyňou podaným doplnkom jej znaleckého posudku; za preukázané, že
obžalovaný si ako konateľ spoločnosti SDOS s.r.o. zúčtoval do účtovníctva účtovné doklady od
dodávateľov, ktoré neboli vystavené jednotlivými dodávateľmi, v mnohých prípadoch nezodpovedali
poradové čísla faktúr, ktoré predložil obžalovaný správcovi dane pri vykonávaní daňovej kontroly
s poradovými číslami faktúr vystavenými jednotlivými dodávateľmi, mnohokrát dodávatelia – jednotliví

svedkovia neobchodovali s daným druhom tovaru, prípadne daný sortiment tovaru predávali pod iným
označením, mnohokrát v oveľa nižších kúpnych cenách ako bolo uvedená na dokladoch predložených
obžalovaným, častokrát dodávatelia ani nevystavili skladové karty na takýto druh tovaru. V mnohých
prípadoch sa pečiatka na uvedených zjednodušených dokladoch výrazne odlišovala od originálov
pečiatok týchto obchodných spoločností a to či už v názvoch týchto spoločností, v ich tlači, forme

či aj obsahu. Týmito dodávateľmi, ktorí mali v uvedenom zdaňovacom období vyhotoviť príslušné
zjednodušené daňové doklady mali byť tieto obchodné spoločnosti : P. Y. I., A. C., C. G., KOBRES s.r.o.,
A. U., STAVIVÁ Košice š.p., STAVECCO spol. S., V. B., KERKO, ATYP, ZVAR WASCH s.r.o., P. N., I. F..
V prípade obchodnej spoločnosti STORK s.r.o. dokonca zamestnankyňa uvedená na dokladoch, ktoré
mala vystaviť táto obchodná spoločnosť, ani nebola zamestnaná u tohto dodávateľa.

Takýmto spôsobom bolo zistené, že za jednotlivé mesiace roku 2002, s výnimkou mesiaca mája roku
2002; a ktorý ani nebol predmetom tejto daňovej kontroly a ktorým zdaňovacím obdobím sa zaoberala
osobitná daňová kontrola toho istého správcu dane; vznikli rozdiely medzi výškou daňovej povinnosti
v prípade DPH určenou obžalovaným v jeho daňovom priznaní za uvedené obdobia a reálnou výškou

DPH,ktorúmalobžalovanývskutočnostiodviesťdoštátnehorozpočtu.Tietorozdielyboliustálenénielen
správcomdanepridaňovejkontrolealeajznalkyňouzpríslušnéhoodboru,anaktoromvyčíslenízotrvala
táto znalkyňa aj v prípade doplnku svojho znaleckého posudku, ako aj pri svojej výpovedi v konaní
pred súdom. V prípade mesiaca januára roku 2002 nebol zistený žiadny rozdiel, v mesiaci február roku2002 predstavoval tento rozdiel sumu + 12.426, Sk, v marci 2002 bol rozdiel vo výške + 11.627, Sk,
v apríli roku 2002 v sume + 45.168, Sk, v júni roku 2002 vo výške + 81.509, Sk, v júli roku 2002 vo
výške + 32.112, Sk, v auguste roku 2002 vo výške + 162.179, Sk, v septembri roku 2002 vo výške +

146.311,- Sk, v októbri roku 2002 vo výške + 130.468, Sk, v novembri roku 2002 vo výške + 149.288,
Sk, v decembri roku 2002 vo výške + 225.746, Sk; celkovo tak rozdiel na dani z pridanej hodnoty za
rok 2002 podľa znaleckého posudku predstavoval sumu + 996.834, Sk; pričom na takto ustanovenej
výške rozdielu dane súd zotrval aj v ďalšej fáze súdneho konania, aj keď výsledný súčet týchto súm
predstavoval sumu 996.829,50 Sk.

Z celkového takto ustáleného rozdielu mal tak kontrolovaný daňový subjekt odviesť daň z pridanej
hodnoty v čase jej splatnosti v celkovej výške 785.239, Sk, čo predstavuje rozdiel medzi hodnotou DPH
vyčíslenou samotným obžalovaným a hodnotou DPH, ktorú mal správne obžalovaný ako predstaviteľ
preverovaného daňového subjektu odviesť do štátneho rozpočtu. Znalkyňa pritom bližšie na hlavnom
pojednávaní konkretizovala, že celkový rozdiel daného druhu dane v uvedených zdaňovacích obdobiach

roku 2002 predstavoval sumu 996.834, Sk, z čoho si obžalovaný neoprávnene uplatnil odpočet dane
vo výške 211.595, Sk a rozdiel vo výške 785.239, Sk bol vypočítaný tak, že zo sumy 996.834,Sk
sa odpočítala hodnota tohto neoprávneného odpočítania dane v sume 211.595, Sk. Teda spočítaním
hodnoty neoprávnene uplatneného odpočtu v sume 211.595, Sk a samotného rozdielu dane vo výške
785.239, Sk, vznikol celkový rozdiel na uvedenom druhu dane, teda na DPH za preverované zdaňovacie

obdobie roku 2002 vo výške 996.836, Sk.

Súd pritom považuje; pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty nejakého trestného činu
obžalovaným; najprv za potrebné uviesť, že v prípade tzv. daňových trestných činov je nutné rozlišovať
medzi odpočtom dane a nadmerným odpočtom dane. V prípadoch, keď si napríklad daňový subjekt len

znižuje základ dane neoprávneným odpočítaním dane bez toho, aby vznikol nadmerný odpočet, pôjde
o podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane. V prípadoch, keď vznikne nadmerný odpočet,
pôjde už o podozrenie zo spáchania trestného činu daňového podvodu s tým, že predchádzajúca právna
úprava v Trestnom zákone účinnom do 31.12.2005, takéto konanie páchateľa právne kvalifikovala ako
trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a Trestného zákona účinného do 31.12.2005.

Zároveň je potrebné poznamenať, že je prípustný aj jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov
( v prípadoch, ak pôjde zároveň o neoprávnené uplatňovanie odpočtov a to až v takom rozsahu, že
vznikne aj nadmerný odpočet). Je teda potrebné poznamenať, že môže nastať aj kombinácia takýchto
konaní páchateľa; teda, že v tom istom zdaňovacom období si páchateľ skracuje daň; teda v danom
prípadedaňzpridanejhodnoty;azároveňsineoprávneneuplatňujeajnadmernýodpočet;čojepotrebné

právne kvalifikovať ako odlišné trestné činy. Takáto situácia nastala pritom aj v prejednávanom prípade.

Výsledky zistené pri určovaní výšky dane z pridanej hodnoty za rok 2002 v spoločnosti SDOS s.r.o.
mali zároveň vplyv aj na výpočet základu dane z príjmov právnických osôb za preverované obdobie
roku 2002. Obžalovaný ako daňový subjekt si totiž určil hospodársky výsledok pred zdanením vo výške

22.289, Sk, pričom bolo nielen správcom dane ale aj znaleckým dokazovaním; a v tejto časti nedošlo
k zmene ani po doplnení znaleckého dokazovania; preukázané, že daňový subjekt si neoprávnene
uplatnil položky zvyšujúce základ dane z príjmov právnických osôb vo výške 8.119.997, Sk a teda základ
dane z príjmov právnických osôb oproti obžalovanému vypočítanej sume 54.178, Sk mal predstavovať
sumu 8.142.286, Sk. Daň z príjmov právnických osôb, tak po zápočte namiesto daňovým subjektom

určenej sumy 13.300, Sk, mala predstavovala sumu 2.035.500,Sk; čiže rozdiel na dani z príjmov
právnických osôb oproti sume určenej obžalovaným predstavovala sumu 2.022.200, Sk.

Obžalovaný si pritom zahrnul do svojich nákladov aj náklady v celkovej výške
5.983.879,30 Sk, ktoré podľa zistení správcu dane na základe miestneho zisťovania jednotliví

„dodávatelia“ uvedení na dokladoch nevystavili, dodávky neuskutočnili, pričom išlo o dodávateľov A. O.,
A. U., T. E., ATYP s.r.o., KERKO a.s., STAVIVÁ š.p., KOBRES spol. s.r.o., STAVECCO s.r.o., STORK
s.r.o., A. U., ZVAREX s.r.o., Milan Škarupa, Zvar Wasch s.r.o., Ing. Anton Titko, A. C., C. G., P. M. N.,
I. F. a V. B..

Takéto pôvodné skutkové zistenia súdu prvého stupňa, boli oproti pôvodnému rozhodnutiu súdu
prvého stupňa, ešte viac posilnené. V prvom rade súd považuje za potrebné uviesť, že obhajca
obžalovaného ešte na opätovne vykonanom verejnom zasadnutí o predbežnom prejedaní obžaloby,
netrval na osobnom výsluchu svedkov uvedených v obžalobnom návrhu, okrem osobného vypočutiasvedkov, ktorých vypočutie nariadil nadriadený súd vo svojom zrušujúcom uznesení. Z tohto dôvodu;
okrem prečítania svedeckých výpovedí svedkov z prípravného konania; teda súd v ďalšom štádiu
súdneho konania pristúpil k vykonaniu osobného výsluchu predstaviteľov jednotlivých dodávateľov

podnikateľského subjektu obžalovaného, ktorý dôkaz výpoveďami svedkov v predchádzajúcom štádiu
súdneho konania nebol vykonaný podľa názoru odvolacieho súdu procesne správne; a to konkrétne
výpoveďami svedkov C. S., N., G., P. O. s tým, že účasť svedka L. na hlavnom pojednávaní sa súdu
opakovane, čiže viackrát, nepodarilo zabezpečiť ani nariadením jeho predvedenia prostredníctvom
Policajného zboru a z tohto dôvodu preto súd pristúpil k prečítaniu jeho výpovede z prípravného

konania.Takistobolinahlavnompojednávaníoboznámenéajsvedeckévýpovedeužnebohýchsvedkov,
menovite svedkov C., ako aj L., ktorí boli takisto zástupcami sporných obchodných partnerov daňového
subjektu obžalovaného; či aj už nebohého svedka M., ktorý však na rozdiel od vyššie uvedených
už nebohých svedkov mal vystupovať v pozícii svedka z dôvodu nadobudnutia obchodného podielu
v obchodnej spoločnosti obžalovaného nesúcej názov SDOS s.r.o. od obžalovaného E. F.; ako aj
od najbližších príbuzných tohto obžalovaného, teda svedkov E. F., ako už tiež nebohej C. F.; v tejto

obchodnej spoločnosti.

V danom prípade teda súd považuje za potrebné poukázať na to, že predovšetkým predstavitelia
tzv. „dodávateľov“ nielen v rámci miestneho zisťovania v daňovom konaní; na ktoré vyjadrenia ako
na podporný dôkaz musel súd prihliadať aj pri svojom rozhodovaní vo veci samej; ale aj pri svojich

výpovediach priamo v konaní pred súdom, či prípadne aj v prípravnom konaní; jednoznačne trvali na
tom; že daný tovar nedodali či služby neposkytli; nemali v niektorých prípadoch dokonca ani elektronické
registračné pokladne alebo neboli ani registrovanými platiteľmi DPH v tuzemsku; čo predstavuje jednu
zo základných podmienok na uplatnenie odpočítanie dane. Takisto v mnohých prípadoch údajne nimi
vydané pokladničné doklady vykazovali celý rad ďalších nezrovnalostí, mnohokrát nezodpovedala

pečiatka na týchto tzv. fiktívnych dokladov originálom pečiatok, ktorými boli opatrené pravé doklady
vystavené týmito obchodnými spoločnosťami; či poukazovali na celý rad ďalších nezrovnalostí alebo
odlišností oproti originálom nim vydaných dokladov. Ani takto doplneným dokazovaním teda neboli takto
zistené skutkové okolnosti nijakým spôsobom zvrátené.

Obžalovaný si teda ako daňový subjekt do nákladov v rozhodnom zdaňovacom období roku 2002
takisto započítal zákonné poistenie medzi poisťovňou a fyzickou osobou – E. F. a z toho tak vyplýva,
že celková suma 16.464, Sk bola zaplatená za iný daňový subjekt a že táto suma 16.464, Sk bola
neoprávnene zaúčtovaná do účtovníctva spoločnosti SDOS s.r.o. Obžalovaný si ďalej zaúčtoval do
daňových výdavkov v priebehu roku 2002 aj akontácie nezúčtované v roku 2001 v sume 19.525,65 Sk.

Obžalovanýsitakistocelkovozaúčtovalnákladyzroku2001azroku2003doroku2002vcelkovejvýške
170.465,15 Sk. Obžalovaný si tiež duplicitne zaúčtoval do daňových nákladov na spotrebu materiálu tú
istú faktúru, čím znížil daňové náklady o sumu 5.166,60 Sk. Neoprávnene bolo zaúčtovaná aj oprava
kotolne skladov na základe nájomnej zmluvy zo dňa 20.10.1998 a dodatku k nájomnej zmluve zo
dňa 03.06.2002, pričom v zmysle tejto nájomnej zmluvy nešlo o drobné opravy a teda daňový subjekt

SDOS s.r.o. mal vykonané práce vyfaktúrovať a zúčtovať do tržieb. Obžalovaný si tak nesprávne
zaúčtoval opravu kotolne v hodnote 1.192.848,10 Sk a teda celkový rozdiel v prípade tejto položky
zvyšujúcej hospodársky výsledok predstavoval sumu 1.905.696,20 Sk. Zároveň si obžalovaný uplatnil
výdavky ( náklady), ktoré nemožno považovať za daňové výdavky, pričom išlo o zúčtovanie poistného
a zúčtovanie nákupu materiálu bez doloženia prvotného dokladu, čím sa daňové výdavky znížili o

sumu 1.430, Sk. Takisto si obžalovaný zúčtoval aj hodnotu daru vo výške 1.000, Sk, pričom hodnota
daru daňovo akceptovateľná musí dosiahnuť sumu 2.000, Sk. Obžalovaný si takisto zaúčtoval odpis
pneumatického kladiva vo výške 4.007, Sk, ktoré však bolo predané touto spoločnosťou ešte v roku
2001. Všetky tieto nesprávne zúčtované položky boli v celkovej hodnote 2.104.228,95 Sk. Vzhľadom na
skutočnosť, že v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších

predpisov v nadväznosti na ustanovenie § 52 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov sadzba dane v roku 2002 bola 25 % zo základu dane zníženého o položky
odpočítateľné od základu dane, t. j. pri základe dane po zaokrúhlení na sumu 2.104.229,- Sk, by výška
dane z príjmov právnických osôb nesprávne zúčtovaných položiek predstavovala sumu 526.057,Sk.
Takto určený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za rok 2002 sa tak týka položiek, ktoré neboli

podľa zistení správcu dane ale aj podľa svedeckých výpovedí zrealizované. Aj samotný správca dane
v osobitnom písomnom oznámení uviedol, že v danom období bola sadzba dane 25 %, teda pri základe
dane; po zaokrúhlení na sumu 2.104.229, Sk; by daň prestavovala sumu 526.057, Sk.Opierajúc sa aj o výsledky znaleckého dokazovania mal súd za ustálené, že správne základ dane mal
predstavovaťsumu8.142.286,Sk,pozaokrúhlenítejtosumymaloísťohodnotu8.142.000,Sk.Vdanom
zdaňovacom období bola pritom platná sadzba dane 25 % zo základu dane, teda z takto určeného

základu dane mal daňový subjekt obžalovaného zaplatiť štátu daň z príjmov právnických osôb za rok
2002 vo výške 2.035.500, Sk. Celkový rozdiel na dani z príjmov právnických osôb za dané zdaňovacie
obdobieroku2002tedazodpovedalrozdielumedzidaňou;ktorúmalpreverovanýdaňovýsubjektuhradiť
štátu v sume 2.035.500, Sk a daňou, ktorú obžalovaný reálne priznal vo svojom daňovom priznaní v
sume 13.300, Sk; teda tento rozdiel dane predstavoval sumu 2.022.200, Sk. Od takto ustálenej hodnoty

dane bolo potom potrebné následne odpočítať daň z nesprávne zúčtovaných položiek v sume 526.057,
Sk. Celkový rozdiel na dani z príjmov právnických osôb za dané zdaňovacie obdobie tak, po zohľadnení
všetkých vyššie uvedených zistení, mal dosiahnuť sumu 1.496.143,00 Sk.

Nanaplnenieznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinuskráteniadaneapoistnéhovzmysleustanovenia

§ 148 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 sa vyžaduje akékoľvek konanie páchateľa, ktorým sa
v rozpore so skutočnosťou predstiera nižší rozsah tejto povinnosti alebo sa predstiera, že obžalovaný
takúto povinnosť vôbec nemá, v dôsledku ktorého je mu ako poplatníkovi dane vymeraná nižšia daň
alebo k vymeraniu dane vôbec nedôjde.

Obžalovaný tak svojim konaním, keď si namiesto správne vypočítanej výšky dane z pridanej hodnoty
ako aj dane z príjmov právnických osôb za obdobie januára až apríla a za obdobie júna až decembra
roku 2002 zámerne skreslil výšku dane tak, aby skrátil jednotlivé druhy daní za zdaňovacie obdobie roku
2002 a tak zaplatil nižšiu daň v prípade týchto druhov daní, naplnil pojmové znaky skutkovej podstaty
trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 Trestného zákona účinného do 31.12.2005.

Pokiaľ ide o daň z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie toto skrátenie dane, aj po doplnení
dokazovania v priebehu ďalšieho štádia súdneho konania, predstavovalo sumu 785.239, Sk a skrátenie
dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 dosiahlo sumu 1.496.143, Sk,
čím obžalovaný skrátil oba druhy dane v celkovej výške 2.281.382, Sk, čo po prepočte na aktuálne
platnú menu, predstavuje hodnotu 75.728,00 eur. Opierajúc sa o takto ustálenú výšku skrátenia dane;

vychádzajúc z ustanovenia. § 89 ods. 13 Trestného zákona účinného do 31.12.2005; čo predstavuje
skrátenie dane „v značnom rozsahu;“ tak v prípade skutku 1/ rozsudku obžalovaný naplnil skutkovú
podstatu trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005.

Obžalovanýsivšakvtomistomzdaňovacomobdobítakistoneoprávneneuplatnilnároknaodpočetdane
z pridanej hodnoty, tak ako je to uvedené v bode 2/ rozsudku. Súd nielen na základe miestnych zisťovaní
príslušnými daňovými úradmi, ale aj výsluchmi svedkov zastupujúcich jednotlivých dodávateľoch na
hlavnom pojednávaní či ešte v prípravnom konaní, zistil, že obžalovaný si ako platiteľ dane z pridanej
hodnoty uplatnil nárok na odpočet dane, ale zdaniteľné plnenie nebolo uskutočnené; alebo si uplatnil

nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, ale daň nezaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné
plnenie a je uvedený na dokladoch ako ich vyhotoviteľ alebo obžalovaný si ako konateľ spoločnosti
SDOS s.r.o. uplatnil nárok na odpočet dane zo zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli
vyhotovené platiteľom na nich uvedenými. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné doklady týkajúce sa
spoločností P. Y. I., A. C., C. G., KOBRES s.r.o., A. U., STAVIVÁ Košice š.p., STAVECCO spol. S., V. B.,

KERKO a.s, ATYP s.r.o., ZVAR WASCH s.r.o., Ing. Kaňuch, ZVAREX spol. S., I. F., STORK s.r.o., vybrať
zhodnotydanezpridanejhodnotyuplatnenejnavstupevjednotlivýchmesiacochroku2002.Vykonaným
dokazovaním pritom bolo nepochybne preukázané, že jednotliví dodávatelia uvedené daňové doklady
nevystavili a tovar na nich uvedený nedodali spoločnosti SDOS s.r.o. Takýmto konaním, ako bolo vyššie
uvedené, obžalovaný porušil ustanovenie § 20 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH), keď si uplatnil nárok na odpočet dane, ale zdaniteľné
plnenie nebolo uskutočnené, ustanovenie § 20 ods. 2 písm. c) zákona o DPH, keď si uplatnil nárok
na odpočet dane, ale daň nezaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie a je uvedený na
dokladoch ako ich vyhotoviteľ, ustanovenie § 20 ods. 2 písm. d ) zákona č o DPH, keď si uplatnil nárok
na odpočet dane zo zjednodušených dokladoch, ktoré neboli vyhotovené platiteľmi na nich uvedenými.

Obžalovaný ako konateľ spoločnosti SDOS s.r.o. Vranov nad Topľou si mal podľa svojho daňového
priznania pritom uplatniť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia januára až
apríla a júna až decembra roku 2002 v celkovej výške 251.973, Sk. Obžalovaný si však oprávneneuplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty len v mesiaci januára roku 2002 vo výške 19.110, Sk
a za mesiac marec roku 2002 vo výške 21.268, Sk. V ostatných zdaňovacích obdobiach, teda
mesiacoch roku 2002, si tento daňový subjekt už neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie dane.

Vychádzajúc z hodnoty pôvodne obžalovaným uplatneného odpočítania dane v sume 251.973, Sk;
po odpočítaní súm ním oprávnene uplatneného nároku na odpočítania dane; teda sumy 19.110, Sk
za mesiac január roku 2002 a sumy 21.268,Sk za mesiac marec roku 2002; tak dosiahla čiastka
neoprávneného uplatnenia odpočtu dane hodnotu 211.595,-Sk. Takto obžalovaným neoprávnené
uplatnenie nároku na odpočítanie dane napĺňalo objektívnu stránku trestného činu neodvedenia dane

a poistného vyžadovanú ustanovením § 148a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Keďže
neoprávnené uplatnenie odpočtu dane predstavovalo sumu 211.595,Sk; čo vychádzajúc z ustáleného
rozsahu škody uvedeného v ustanovení § 89 ods. 13 Trestného zákona účinného do 31.12.2005
predstavuje „väčší rozsah“; boli naplnené aj pojmové znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto
trestného činu, teda trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa ustanovenia § 148a ods. 2
písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005.

V prípade skutku uvedeného v bode 3/ rozsudku týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 3. štvrťroka roku 2004 treba uviesť, že ustálenú daň na vstupe obžalovaným v prípade toho
druhu dane je potrebné upraviť o výšku dane na vstupe, ktorá nesúvisí s uskutočniteľnými zdaniteľnými
plneniami a teda doklady jednotlivých „dodávateľov“ bolo potrebné vybrať z hodnoty dane uplatnenej na

vstupevIII.štvrťroku2004.Takýmitododávateľmiboliobchodnéspoločnosti:STORKs.r.o.,A.U.-B.,Q.
K. – Y., Q. R. – HIFRA, G. S. – S., C. C. – P., I. F. – KOVEX. Z výpovedí jednotlivých predstaviteľov týchto
obchodných spoločností na hlavnom pojednávaní či v prípravnom konaní mal tak súd za preukázané, že
títo jednotliví dodávatelia daňové doklady nevystavili, v mnohých prípadoch poradové čísla jednotlivých
faktúr boli oveľa vyššie ako poradové čísla faktúr, ktoré v daný deň jednotliví dodávatelia vydali, pričom

títo dodávatelia častokrát nedodávali ani daný druh tovaru, prípadne daný sortiment tovaru predávali pod
iným názvom, mnohokrát aj v nižších cenách ako bol uvedený na preverovaných dokladoch a ani neboli
vystavené skladové karty na takýto druh tovaru. V prípade spoločnosti STORK s.r.o. a BAUMEKO s.r.o.
mal súd za preukázané z výpovedí predstaviteľov týchto spoločností, že na preverovaných dokladoch
boli uvedené mená zamestnancov, ktorí v daných spoločnostiach ani nepracovali. V prípade mnohých

týchto obchodných spoločností ani nesúhlasili pečiatky na jednotlivých sporných dokladoch. Obžalovaný
ako oprávnený zástupca spoločnosti SDOS s.r.o. tak porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm.
a) zákona č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď si ako platiteľ
dane odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť daň z tovarov, ktoré mu neboli dodané a následne došlo
aj k porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov, keď si ako platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane a nemal faktúru
vyhotovenúplatiteľomdane.Obžalovanýsivosvojomdaňovompriznaníurčildaňovúpovinnosťtýkajúcu
sa dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok roku 2004 vo výške 7.170, Sk, avšak z dôvodu neakceptovania
jednotlivých fiktívnych dokladov mala jeho daňová povinnosť predstavovať sumu 474.309.- Sk. Celkový
rozdiel na uvedenom druhu dane za zdaňovacie obdobie III. štvrťroka roku 2004 tak predstavoval sumu

467.139, Sk, t. j. 15.506,17 eur. V súvislosti s určením výšky skrátenia dane za uvedené zdaňovacie
obdobie III. štvrťroku roku 2004, súd opierajúc sa aj o výšku DPH uvedenú na jednotlivých týchto
fingovaných dokladoch, a to konkrétne sumy DPH, určil rozsah skrátenia tohto druhu dane na sumu
467.139,00 Sk.

Z výpovedí jednotlivých svedkov zastupujúcich vyššie uvedené obchodné spoločnosti, ktoré mali dodať
obžalovanému ako zástupcovi spoločnosti SDOS s.r.o. jednotlivé druhy tovarov ako aj vystaviť príslušné
fiktívnedoklady,opierajúcsao protokolDaňovéhoúraduVranovnadTopľoutýkajúcisadaňovejkontroly
predmetného druhu dane v zdaňovacom období III. štvrťroku 2004 ako aj o znalecké dokazovanie
z odboru ekonómia a manažment mal tak súd za ustálené, že obžalovaný skrátil daň z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie III. štvrťroka roku 2004 v celkovej výške 467.139, Sk/15.506,17 eur. V dôsledku
takto určenej výšky skrátenia tohto druhu dane, tak konanie obžalovaného naplnilo pojmové znaky
trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do
31.12.2005.

V súvislosti s obranou obžalovanému, že všetky zakúpené stavebné materiály sú podložené
obžalovaným vo fakturáciách za zhotovené diela a konkrétne stavby je ochotný aj ukázať, pričom
na uvedené skutočnosti mal byť obžalovaný podrobne vypočutý v ďalšom konaní treba uviesť, že
obžalovaný v ďalšom konaní pred súdom využil svoje zákonné právo a vo veci odmietol vypovedaťa neskôr, po opätovnom pridelení veci na znovuprejedanie konajúcemu súdu, sa už súdneho konania
nezúčastňoval. Súd v tejto súvislosti však poukazuje na to, že tento obžalovaný ešte na pôvodnom
verejnom zasadnutí o predbežnom prejedaní obžaloby, pred pôvodným zákonným predsedom senátu,

uvádzal, že je schopný zabezpečiť účtovné doklady, resp. ich kópie, ohľadne účtovania stavieb, na ktoré
bol dodávaný sporný stavebný materiál a ktoré doklady mali byť podľa vyjadrenia správcu dane pri
daňovej kontrole sporné. Samotný obžalovaný ešte na tomto verejnom zasadnutí doplnil, že on nikdy
sporné doklady nevidel, resp. ich videl až vtedy, keď tieto mali byť podľa udania správcu dane fiktívne.
Ten istý zvolený obhajca, ktorý zastupoval tohto obžalovaného v priebehu celého súdneho konania,

dokonca tvrdil, že majú možnosť súdu predložiť celkovú evidenciu skladových zásob, čím odôvodňoval
reálnosť dôkazov navrhnutých samotným obžalovaným. Obžalovaný síce označil jednotlivých svedkov,
ktorým mal jednotlivé práce vykonať a ktorým mal byť materiál dodaný, avšak súd nepovažoval ich
osobný výsluch za potrebný, vychádzajúc zo skutočnosti, že pokiaľ obžalovaný aj skutočne daný
materiál dodal jednotlivým svedkom, ktorých navrhol vypočuť a pokiaľ tento materiál nemal zakúpený od
dodávateľov, ktorí mu nevystavili dané daňové doklady, tak nie je súdu zrejmé, aký konkrétny materiál

a od akých konkrétnych osôb mal tento tovar obžalovaný kúpiť a následne dodať ním navrhnutým
svedkom, pokiaľ tento tovar nekúpil od dodávateľov, ktorých uviedol vo svojom účtovníctve a ktoré
mu sporné účtovné doklady ani nemali vystaviť. Pri posudzovaní žalovaného konania obžalovaného
nemožno opomenúť skutočnosť, že obžalovaný po vykonaní príslušných daňových kontrol previedol
spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi svoj obchodný podiel a teda vlastníctvo celej svojej obchodnej

spoločnosti SDOS s.r.o. na svedka O. M.. Konkrétne daňová kontrola dane z príjmov právnických osôb
za rok 2002 bola vykonávaná v období od 20.08.2004 do 21.01.2005, pričom protokol o jej výsledku
bol vypracovaný dňa 28.12.2004; daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok roku 2004
bola vykonávaná v období od 16.12.2004 do 01.03.2005 a posledná daňová kontrola dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2002 bola začatá dňa 03.11.2004, pričom protokol o výsledku

tejto daňovej kontroly bol vypracovaný dňa 08.04.2005 a k ukončeniu tejto daňovej kontroly došlo
dňa 02.05.2005. Obžalovaný pritom dňa 16.3.2005 na základe zmluvy o prevode obchodného podielu
spol. SDOS s.r.o. previedol svoj obchodný podiel ako aj obchodné podiely ďalších spoločníkov tejto
spoločnosti a to blízkych príbuzných obžalovaného E. F. a C. F. na svedka O. M.. Obžalovaný E. F.
ešte v prípravnom konaní potvrdil, že všetko účtovníctvo bolo prevedené na svedka O. M., ktorý mal

prevziať aj pokladňu s finančnou hotovosťou vo výške 200.000 Sk. Samotný obžalovaný E. F. tvrdil, že
za prevzatie tejto obchodnej spoločnosti uhradil svedkovi O. M. sumu 5.000, Sk, pričom aj svedok O. M.
potvrdil prevzatie finančnej hotovosti vo výške 5.000, Sk za to, že na neho bola prevedená obchodná
spoločnosť SDOS s.r.o. Z tejto histórie obchodnej spoločnosti SDOS s.r.o. v nadväznosti na vykonávané
daňové kontroly, s poukazom na skutočnosť, že predmetná obchodná spoločnosť bola prevedená na

svedka O. M. bezodplatne, dokonca údajne s pokladňou s výškou finančnej hotovosti v sume 200.000,
Sk a za sumu 5.000, Sk sa súd domnieva, že prevod obchodnej spoločnosti bol zo strany obžalovaného
E. F. vykonaný účelovo s cieľom vyhnúť sa akýmkoľvek postihom súvisiacich s riadením obchodnej
spoločnosti SDOS s.r.o.

Obžalovaný ešte v rámci riadneho opravného prostriedku vytýkal prvostupňovému súdu, že sa
dôsledne neriadil príkazmi nadriadeného súdu v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí a teda
si nezabezpečil faktúry preukazujúce jeho obranu. Zároveň obžalovaný vo svojom odvolaní proti
predchádzajúcemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa namietal nevykonanie výsluchu ním navrhnutých
svedkov; a to menovite Q. O., A. S., P. E. U., A. L., P. Q. S., C. C. B., G. I., P. T., G. A., P. A. U., P.

K. R., C. S., A. A., A. U., P. E. E., C. C., A. C., Y. R. a E. I.. Ako už bolo aj vyššie konštatované, súd
prvého stupňa vykonal v ďalšom štádiu súdneho konania aj dôkaz prečítaním prvotnej výpovede tohto
obžalovaného z prípravného konania, v ktorej sa obžalovaný vyjadroval k samotným prejednávaným
skutkom; keďže jeho ďalšia výpoveď z prípravného konania zo dňa 27.09.2006 sa týkala len samotného
procesu uzatvorenia zmluvy o prevode obchodného podielu, na podklade ktorej nadobudol obchodný

podiel; nielen samotného obžalovaného, ale aj najbližších rodinných príslušníkov tohto obžalovaného,
teda brata obžalovaného, svedka E. F. ako aj matky obžalovaného, teda už nebohej svedkyne C. F.;
svedok O. M.. Obranou obžalovaného, ktorá vyplynula z takejto prvotnej výpovede tohto obžalovaného,
sa pritom súd prvého stupňa už podrobne zaoberal vo svojom prvom rozhodnutí tým istým zákonným
predsedom senátu; aj keď síce v inom zložení senátu, pokiaľ ide o osoby oboch prísediacich, teda s

obsadením senátu inými prísediacimi ako v čase vyhlásenia daného rozhodnutia vo veci samej.

Nad rámec už skôr prezentovaných úvah súdu je však potrebné ešte doplniť, že na priznanie nároku na
odpočet dane je nevyhnutné splnenie formálno-právnych, ako aj hmotno-právnych podmienok.Vo vzťahu k uplatnenému odpočítaniu dane na základe tzv. fiktívnych dokladov; čo samo osebe
je daňovým podvodom; boli totiž irelevantné skutočnosti uvádzané samotným obžalovaným na jeho

obhajobu; a to prípadne aj vykonaním výsluchu obžalovaným navrhnutých svedkov; čo do istej miery
nepovažoval za dôvodené ani samotný odvolací súd. Obžalovaný totiž pri svojej prvotnej výpovedi
v prípravnom konaní tvrdil, že materiál skutočne kúpil, cena tohto materiálu sa pretavila aj do fakturácií
za ním zhotovené diela, pričom tento materiál mali priamo na miesta jeho zákaziek dodať konkrétni
dodávatelia, ktorí mali tieto doklady aj vystaviť, alebo ho mali na miesto dodania dopraviť zamestnanci

tohto obžalovaného. V danom prípade však nebola preukázaná hmotná podstata dodávok tovarov zo
strany daňového subjektu už v daňovom konaní a zároveň aj to, že by takýto tovar bol aj reálne použitý
na objednaných prácach daňového subjektu obžalovaného v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti;
pričom opierajúc sa nielen o rozhodovaciu prax tohto súdu, ale vychádzajúc aj z rozhodnutí iných súdov,
s ohľadom aj na dobu spáchania stíhaných skutkov; takúto obhajobu obžalovaného ani nie je možné
spätne overiť. Súčasne preverovaný daňový subjekt v daňovom konaní splnenie všetkých podmienok

vyžadovaných zákonnou úpravou na priznanie nároku na odpočítanie dane ani nepreukázal, keďže
daňový subjekt SDOS s.r.o. si mohol uplatniť daň výlučne uplatnenú voči nemu iným platiteľom dane.
Z toho teda plynie záver, že aj v prípade pripustenia pravdivosti tvrdenia obžalovaného; že daný tovar
reálne existoval a bol aj reálne dodávaný na miesto výkonu jeho podnikateľskej činnosti; potom by
nešlo o zdaniteľný obchod, nevznikla by daňová povinnosť na strane dodávateľa a neexistovala by ani

daň uplatnená registrovaným platiteľom dane v tuzemsku; keďže je nepochybné, že osoba či osoby,
od ktorých mal obžalovaný kúpiť tento tovar, tomuto obžalovanému jednoznačne nepreukázali svoje
postavenie registrovaného platiteľa dane a takisto si títo tzv. dodávatelia neuplatnili daň z dodávok
tovarovakoplatiteliadanevtuzemsku;tedaanivtejtoalternatívenemohlovzniknúťprávonaodpočítanie
dane daňovému subjektu SDOS s.r.o. Zhrnúc vyššie uvedené zistenia teda mohol súd uzavrieť, že

bolo preukázané, že daň nebola voči SDOS s.r.o. uplatnená inými platiteľmi dane; t. j. dodávateľmi
konkretizovanými v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia, keďže išlo nepochybne
o fiktívne doklady, teda pre daňový subjekt PALSAM s.r.o. z nich ani nevznikol nárok na odpočítanie
dane. Neobstojí pritom ani argument obžalovaného, že keďže tovar prevzali priamo ma mieste zákaziek
jeho zamestnanci, nemal ani možnosť osobne si preveriť pravosť či vadnosť týchto dokladov.

Zároveň bol konajúcemu súdu uložený nadriadeným súdom pokyn vyžiadať si vyjadrenia od jednotlivých
údajných obchodných partnerov podnikajúcich so subjektom obžalovaného SDOS s.r.o. podľa návrhu
obžalovaného predostreného aj v jeho odvolaní; pričom po zabezpečení takýchto stanovísk týchto
firiem mal prvostupňový súd následne rozhodnúť o prípadnom vypočutí zástupcov týchto firiem ako

svedkov v konaní pred súdom, alebo takýto návrh obžalovaného na vypočutie týchto svedkov zamietnuť.
Nadriadený súd pritom konajúcemu súdu vymedzil aj okruh otázok či tém; a teda tieto správy sa mali
zamerať na zistenie, v akom rozsahu, v ktorom období a v akej sume mali tieto firmy vykonať práce
pre SDOS s.r.o.; a v závislosti od informácií získaných z takýchto vyjadrení následne rozhodnúť, ako už
bolo aj vyššie uvedené, či takýto návrh obžalovaného súd akceptuje alebo takýto návrh na vypočutie

svedkov zamietne.

Súd na základe zabezpečených stanovísk zistil, že prevažná väčšina obžalovaným navrhnutých
podnikateľských subjektov; okrem spoločnosti Ing. Peter Paulovčák– VODIP, čiastočne B. K. S., obce
Rudlov či spoločnosti SANAS a.s.; takýmito dokladmi majúcimi vplyv na daňovú povinnosť daňového

subjektu obžalovaného; či už vo vzťahu k DPH alebo k dani z príjmov právnických osôb; už nedisponujú.
V súvislosti s vyjadreniami týchto subjektov je potrebné ešte poznamenať, že vzhľadom na dátum
vyžiadania si týchto správ súdom; v podstate v mesiaci novembra roku 2017, s prihliadnutím aj na
obdobie vystavenia týchto dokladov v roku 2002, resp. v III. štvrťroku roku 2004; tieto spoločnosti
takýmito príslušnými dokladmi, či už z dôvodu uplynutia archivačnej doby alebo potreby ich skartácie;

už nemali disponovať. Takéto vyjadrenia týchto údajne obchodných partnerov podnikateľského subjektu
obžalovaného súd považoval za vierohodné, keďže nielen zo zabezpečeného znaleckého dokazovania,
ale predovšetkým z príslušných zákonných ustanovení zákona č. 431/2002 Z.z o účtovníctve v znení
neskorších predpisov nepochybne vyplýva; a to predovšetkým v znení novely tohto zákona zákonom
č. 275/2017 Z.z.; že s účinnosťou od 01.01.2018 nadobudol platnosť právny predpis, konkrétne zákon

č. 275/2017 Z.z., na základe ktorého došlo k predĺženiu lehoty na úschovu týchto účtovných dokladov.
Vychádzajúc z takejto zákonnej úpravy mal tak súd za preukázané, že predchádzajúca päťročná
lehota na uschovanie niektorých účtovných dokladov sa v prípade niektorých podkladov účtovníctva
predĺžila z tejto doby piatich rokov na dobu desiatich rokov. Z týchto dôvodov preto súd vyjadreniatýchto obchodných spoločností; týkajúcich sa prípadnej účtovnej dokumentácie dokazujúcej obchodnú
spoluprácu týchto obchodných spoločností s podnikateľským subjektom obžalovaného podnikajúcim
pod označením SDOS s.r.o., že príslušné doklady nemajú uschované ani v účtovníctve a ani prípadne

v archívoch; považoval za presvedčivé. S prihliadnutím totiž na už vyššie spomenutú skutočnosť, že
v prejednávanom prípade sa dané účtovné doklady mali týkať zdaňovacieho obdobia roku 2002 ako
aj III. štvrťroku roku 2004, je nepochybne zrejmé, že v dobe vyžiadania si týchto správ súdom v roku
2017, už uplynula podstatne výrazne dlhá doba od uplynutia tejto úschovnej lehoty, a to či už päťročná
alebo prípadne aj neskôr platná doba uschovávania týchto dokladov účinná od 01.01.2018, teda doba

desiatich rokov.

Súd teda už len na základe takéhoto zistenia; že vzhľadom na uplynutie pomerne dlhej doby od doby
uplynutia lehoty uzákonenej zákonom o účtovníctve do doby opätovného rozhodovania vo veci súdom
prvého stupňa; považoval za hodnoverné vyjadrenia týchto subjektov, že týmito dokladmi jednotliví
obchodní partneri stíhanej spoločnosti obžalovaného SDOS s.r.o. už ani nemuseli disponovať. Nemožno

však v tomto smere neprihliadať aj na to znalecké konštatovanie znalkyne Ing. Krajkovičovej, že aj
súdom zabezpečené daňové doklady obchodných partnerov podnikateľského subjektu obžalovaného,
teda spoločností Ing. Peter Paulovčák – VODIP, Obce Rudlov či spoločnosti SANAS a.s. ako aj C. E.
B.; by nijakým zásadným spôsobom neovplyvnili vyčíslenú výšku nároku na odpočet DPH, teda dane
na vstupe za celé skúmané obdobie, teda za stíhané zdaňovacie obdobie roku 2002 či aj za III. štvrťrok

roku 2004 u daňového subjektu SDOS s.r.o. Ostatní obžalovaným uvádzaní obchodní partneri; ktorých
vystavené doklady by mohli podľa obhajobného tvrdenia obžalovaného nejakým spôsobom ovplyvniť
výšku daňovej povinnosti preverovaného daňového subjektu, či už na DPH, alebo na dani z príjmov
právnickej osoby; týmito dokladmi už v čase ich vyžiadania nedisponovali.

Opierajúc sa teda nielen o znalecké konštatovania; ale aj na základe rozhodovacej praxe, či už
tunajšieho súdu, alebo aj iných súdov; považoval súd za nepochybne zrejmé; že na ustálenie správnej
výšky daňovej povinnosti, či už na DPH alebo na dani z príjmov právnickej osoby; je potrebné, aby
nevyhnutné doklady boli zaúčtované podľa vecnej a časovej súvislosti v danom zdaňovacom období;
azároveňnasprávneurčeniedaňovejpovinnosti;čiužnaDPH,takajnadanizpríjmovprávnickejosoby;

sú smerodajné prvotné účtovné doklady, pričom z vyjadrení aj iných znalcov v iných trestných veciach je
zrejmé, že minimálne je potrebné viesť tzv. evidenciu dane, a to predovšetkým v prípade DPH. Znalkyňa
P. N. pritom poukázala ešte aj na ten fakt, že ani tie doklady, ktoré sa súdu v ďalšom štádiu súdneho
konania podarilo zabezpečiť, by zásadným spôsobom neovplyvnili výšku nároku na odpočet dane, teda
dane na vstupe, za celé skúmané obdobie a ani samotnú vyčíslenú výšku dane z príjmov právnických

osôb určenou touto znalkyňou v jej znaleckom posudku, keďže tieto podklady sa týkajú realizovaných
výnosov, a teda boli zahrnuté v hodnote týchto výnosov spoločnosti. K tomu je potrebné tiež poukázať
aj na vyjadrenie tejto znalkyne, že aj v prípade tých dokladov, ktoré jednotliví obchodní partneri
obžalovaného predložili súdu, ich nie je možné preveriť s údajmi uvedenými v účtovníctve daňového
subjektu obžalovaného a ani s údajmi, na základe ktorých boli vypracované jednotlivé daňové priznania

podnikateľského subjektu obžalovaného. Znalkyňa upriamila pozornosť súdu ešte aj na ten fakt, že
ani samotný správca dane vo svojom protokole o výsledku daňovej kontroly neuviedol spôsob výpočtu
výšky DPH z uskutočneného zdaniteľného plnenia, a ani nevyčíslil rozdiel dane oproti údajom uvedeným
samotným daňovým subjektom. Zároveň táto znalkyňa zdôraznila ten fakt, že ako pre výpočet daňovej
povinnosti k DPH, tak aj pre výpočet dane z príjmov právnickej osoby je potrebné vychádzať z prvotných

účtovných dokladov, ktoré za predpokladu splnenia predpísaných náležitostí sú riadne zaúčtované,
a následne na podklade týchto zúčtovaných dokladov a pomocou pomocných evidencií je možné vyčísliť
akodaňovúpovinnosťkdanizpridanejhodnoty,takajzákladdaneprevýpočetdanezpríjmovprávnickej
osoby. Keďže ako v súdnom konaní, tak ani v prípravnom konaní, prípadne aj v daňovom konaní,
neboli takéto prvotné doklady od vyššie zmienených údajných obchodných partnerov obžalovaného

zabezpečené; či aj prípadne nebola získaná evidencia DPH daňového subjektu obžalovaného; nebolo
možné ani prípadne znaleckým dokazovaním, podľa názoru súdu, ustáliť eventuálny možný dosah
takýchto dokladov na už určenú výšku skrátenia dane; či už na DPH, tak aj na dani z príjmov právnickej
osoby; daňového subjektu obžalovaného za preverované zdaňovacie obdobia.

Z týchto dôvodov preto konajúci súd; vychádzajúc aj z pokynov udelených nadriadeným súdom;
vyžiadaním stanovísk od týchto údajných obchodných partnerov daňového subjektu obžalovaného
podnikajúceho pod označením SDOS s.r.o.; s ktorými mal mať podnikateľský subjekt obžalovaného
obchodné kontrakty a ktoré sa mali odraziť na jeho daňovej povinnosti; a ku ktorým stanoviskám savyjadrila vo svojom znaleckom dokazovaní aj znalkyňa Ing. Krajkovičová; nepovažoval za potrebné
vykonať aj osobný výsluch týchto svedkov. Prvostupňový súd je toho názoru, že vyžiadaním si stanovísk
od týchto údajných obchodných partnerov obžalovaného, ako aj vyjadrením znalkyne k takto získaným

listinnými dôkazom, boli splnené pokyny nadriadeného súdu, a takto získané dôkazy konajúci súd
považoval za postačujúce na rozhodnutie vo veci samej. Z týchto dôvodov preto súd návrh obhajoby
na vypočutie svedkov uvedených obhajobou v priebehu súdneho konania, ale aj v podanom riadnom
opravnom prostriedku obžalovaného, odmietol ako nedôvodný s tým, že okolnosti, ktoré sa mali
takýmto výsluchom svedkov zistiť, bolo možné dokázať už samotným poskytnutím vyjadrení jednotlivými

podnikateľskýmisubjektmi údajne spolupracujúcimis obžalovaným, ako aj zaujatím stanoviska znalkyne
k takto zabezpečeným vyjadreniam.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu neskôr predložil aj návrh na zastavenie trestného stíhania
zo dňa 30.03.2020. Tento svoj návrh obhajca odôvodnil tým, poukazujúc na čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd; že skutky mali byť spáchané ešte v roku 2002 a v roku 2004, že

trestné stíhanie malo byť začaté ešte v roku 2005, k vzneseniu obvinenia malo dôjsť zas už v roku 2006
a obžaloba bola podaná na tunajší súd ešte v roku 2007. Vzhľadom na takúto extrémne dlhú dĺžku
trestného konania; aj keď vyššie zmienený článok Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných
slobôd nestanovuje priamo záväzok zastaviť trestné stíhanie; bolo podľa názoru obhajoby povinnosťou
príslušného orgánu trestné stíhanie zastaviť; a to aj z dôvodu, podľa predpokladu obhajcu očakávania

rozsiahleho dokazovania, a to aj vzhľadom na návrh obžalovaného na vypočutie devätnástich svedkov;
čím by sa podľa presvedčenia obhajoby nedosiahol očakávaný efekt spočívajúci v konečnom vyhlásení
rozhodnutia vo veci samej, a to či už v podobe odsudzujúceho alebo vo forme oslobodzujúceho
rozsudku. Obhajca poukázal ešte aj na ten fakt, že v prípade uloženia trestu odňatia slobody;
vychádzajúc z trestnej sadzby daného trestného činu, a to na samej hornej hranici trestu odňatia

slobody danej trestnej sadzby; teda v trvaní desiatich rokov; v tom prípade, ak by obžalovaný s jeho
výkonom začal v roku 2017, tento trest by v celom rozsahu vykonal ešte v roku 2017. Obhajca v danom
písomnom podaní ešte upriamil pozornosť súdu na stanovisko Najvyššieho súdu SR zverejnené
v Zbierke súdnych rozhodnutí, podľa ktorého neúmerná dĺžka trestného konania síce sama osobe
neodôvodňuje zastavenie trestného stíhania; ale môže sa odraziť pri rozhodovaní súdu o samotnej

výmere trestu, alebo možno poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie.

V súvislosti s takouto požiadavkou obhajoby je potrebné v prvom rade poznamenať, že takéto návrhy
obhajoby sa stali v podstate bežne sa vyskytujúcimi podaniami obhajoby v prípade takmer všetkých
dlhšie trvajúcich trestných konaní. Samotnej požiadavke obhajoby na zastavenie trestného stíhania ob-

vineného len z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania, teda pre existenciu prieťahov v konaní,
nemôže súd vyhovieť, a to s dôrazom na ten fakt, že na vydanie takéhoto uznesenia nie je daný zákon-
ný podklad, pretože zastavenie trestného stíhania obvineného z takéhoto dôvodu v súčasnosti platný
a účinný Trestný poriadok výslovne neupravuje. Z uvedeného zistenia teda nepochybne vyplýva, že aj
na vzniknuté prieťahy v trestnom konaní je možné reagovať len zákonným spôsobom, teda v medziach

zákona. Ako v mnohých iných trestných veciach, aj v tejto trestnej veci obhajca argumentoval tým, že
dôvodom na zastavenie trestného stíhania obvineného by malo byť prednostné použitie medzinárodnej
zmluvy (čl. 154c Ústavy SR) s použitím § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to s prihliadnutím na čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a na to sa vzťa-
hujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Podľa

vyššie citovaného článku dohovoru má síce každý právo, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejed-
naná a rozhodnutá súdom v primeranej lehote, avšak z ustálenej rozhodovacej praxe; či už tunajšieho
súdu, alebo aj iných súdov; nie je konajúcemu súdu známe žiadne také rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva, z ktorého by bolo možné výslovne vyvodiť ť právo obvinenej osoby na to, aby v prí-
pade existencie prieťahov (a to i extrémnych) bolo potrebné jej trestné stíhanie zastaviť. Obhajca vo

svojom písomnom návrhu na zastavenie trestného konania poukazoval predovšetkým na rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Bratislave, či aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. 3Tz /2/2003, ako aj na rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica. K tejto otázke však už v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej existovala pomer-
ne bohatá rozhodovacia činnosť, pričom aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich roz-

hodnutiach už dlhšiu dobu konštatoval, že zastavenie trestného stíhania obvineného pre prieťahy v ko-
naní je bez ďalšieho nezákonné a neprijateľné. Je teda potrebné zhrnúť, že štát prostredníctvom orgá-
nov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje ich prípadné potrestanie, teda
rozhodovanie o vine a o treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnos-ťou týchto orgánov. Možno preto uviesť, že ani v prípade vzniku neodôvodnených prieťahov v trestnom
konaní nemôže štát na plnenie vyššie uvedenej úlohy úplne rezignovať. V extrémnom prípade by to-
tiž mohla nastať aj taká situácia, že orgán, ktorý prieťahy sám zaviní, alebo ich vznik a trvanie „toleru-

je“, následne trestné stíhanie zastaví, čím by sa de facto „zbavil“ prípadu bez toho, aby bolo rozhodnu-
té o vine alebo o nevine stíhanej osoby.

V nadväznosti na vyššie uvedené možno preto na záver zhrnúť, že zastavenie trestného stíhania obvine-
ného len pre tú skutočnosť, že vec nebola prejednaná a rozhodnutá v primeranej lehote, nemá v súčas-

nostivpodmienkachslovenskejprávnejúpravysvojevyjadrenie,apretoaniopodstatnenie.Zuvedených
konštatovaní teda nepochybne vyplýva záver, že v prípade existencie prieťahov v trestnom konaní, ktoré
svojím postupom spôsobili alebo spoluzavinili štátne orgány, sú takou skutočnosťou (okolnosťou), ktorá
spravidla vyvoláva určité právne následky; pričom vychádzajúc z rozhodovacej činnosti predovšetkým
ústavných súdov, tak takéto prieťahy vyvolávajú sankcie voči štátu, pričom spravidla býva sťažovateľo-
vi ako forma spravodlivého zadosťučinenia poskytnutá peňažná náhrada za súčasného konštatovania

porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v prípade trestného procesu u obvine-
ného v dôsledku vzniku neopodstatnených prieťahov zo strany štátu prichádzajú do úvahy jednak pe-
ňažné prostriedky nápravy neprimeranej dĺžky trestného konania ( priznanie finančného zadosťučine-
nia ), avšak stále aktuálnejšie sú aj prostriedky nepeňažnej nápravy neprimeranej dĺžky konania, čiže
vzniknuté prieťahy v konaní môžu potom značným spôsobom determinovať výrok o treste u páchateľa

trestného činu. Z tohto dôvodu preto pri rozhodovaní súdu o druhu, ale predovšetkým o výmere trestu,
dochádza k aplikovaniu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu pre existenciu zbytočných prieťahov v ko-
naní v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2015, resp. už v súčasnosti
platného ustanoenia § 39 ods. 1 Trestného zákona účinného od 01.01.2006.

Na základe vyššie rozvedených úvah súdu, teda súd takýto návrh obhajcu na zastavenie trestného
konania pre neprimerane dlhú dobu vedenia trestného konania nemohol akceptovať.

Subjektívna stránka konania obžalovaného je daná vo forme priameho úmyslu v zmysle ustanovenia
§ 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože celé konanie obžalovaného vedome

smerovalo k spôsobeniu následku, a to k skráteniu dane z pridanej hodnoty ako aj dane z príjmov
právnických osôb ako aj k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty.

Nebezpečnosť konania obžalovaného pre spoločnosť videl súd v tom, že v prípade trestného činu
skrátenia dane a poistného podľa § 148 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 bol porušený záujem

štátu na správnom vymeraní dane a v prípade trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa §
148aTrestnéhozákonaúčinnéhodo31.12.2005bolporušenýzáujemštátunariadnomuplatnenínároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadal na všetky okolnosti spáchaného skutku, stupeň
nebezpečnosti konania obžalovaného pre spoločnosť, možnosť prevýchovy a nápravy obžalovaného,
no predovšetkým na účel trestu, ktorým je vychovať ho v riadneho občana.

Obžalovaný bol ešte v prípravnom konaní z miesta trvalého bydliska hodnotený všeobecne.

Podľa najnovšej lustrácie priestupkov bol pritom tento obžalovaný v minulosti, ale až po spáchaní
stíhaných skutkov, len dvakrát či dokonca jedenkrát priestupkovo postihnutý, avšak išlo o priestupky na
úseky cestnej premávky.

Z odpisu registra trestov ako aj z pripojených spisov tunajšieho súdu vyplýva, že obžalovaný bol
odsúdený trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 2T/82/2006 zo dňa 14.2.2007, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 13.7.2010, a to za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005 formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do
31.12.2005. V prípade tohto odsúdenia sa však na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený.

V ďalšej fáze súdneho konania bolo pritom súdom zistené, že obžalovaný bol už po spáchaní
stíhaných skutkov odsúdený rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 13T/106/2016-662, zo dňa 14.02.2019,
v spojení s rozhodnutím nadriadeného súdu č. k. 1To/38/2019-758 zo dňa 01.07.2020, ktorým bol tento
obžalovaný uznaný za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v štádiupokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Skutok, za ktorý bol obžalovaný odsúdený, pritom spočíval
v zámere tohto obžalovaného dosiahnuť priznanie mu vyššej dávky v nezamestnanosti poskytnutím
dokladov Sociálnej poisťovni od jeho zamestnávateľa napriek tomu, že na vydanie takéhoto dokumentu

neboli splnené zákonné podmienky, čím mal obžalovaný úmysel obohatiť sa na tejto dávke, ktorá by mu
bola vyplácaná po dobu šiestich mesiacov.

Za uvedený skutok bol tomuto obžalovanému uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, výkon
ktoréhomubolpodmienečneodloženýnaskúšobnúdobuvovýmere18mesiacov.Avšakvprípadetohto

odsúdenia došlo k osvedčeniu tohto odsúdeného uznesením tunajšieho súdu č. k. 13T/106/2016-872 zo
dňa 26.05.2022, čiže na tohto obžalovaného sa vzťahuje fikcia neodsúdenia. Je potrebné poznamenať,
že z príslušných lustrácii súd zistil, že voči tomuto obžalovanému malo byť vedené aj nejaké ďalšie
trestné stíhanie, avšak po zabezpečení si príslušného spisu konajúci súd zistil, že uvedené trestné
stíhanie sa netýkalo samotnej osoby obžalovaného, avšak v tomto konaní obžalovaný vystupoval ako
svedok.

Podľa § 148 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 odňatím slobody na tri roky až desať
rokovsapáchateľpotresce,akskrátidaň,poistnénadôchodkovézabezpečenie,nemocensképoistenie,
zdravotné poistenie alebo príspevok na poistenie v nezamestnanosti v značnom rozsahu.

Podľa § 148a ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 odňatím slobody na dva roky
až osem rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 vo väčšom rozsahu.

Obžalovaný svojim konaním spáchal dva trestné činy a z tohto dôvodu mu bolo potrebné uložiť

úhrnný trest odňatia slobody v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 Trestného zákona účinného do
31.12.2005. Najprísnejšie trestaným trestným činom v danom prípade bol pritom trestný čin skrátenia
dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, v zmysle ktorého
možno páchateľovi tohto trestného činu uložiť trest odňatia slobody v trvaní od 3 rokov do 10 rokov.

Ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 výslovne stanovuje kritéria na
určenia druhu trestu a jeho výmery. Týmito hľadiskami sú stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného
činu pre spoločnosť, možnosť nápravy páchateľa a pomery páchateľa, pričom stupeň spoločenskej
nebezpečnosti je kritériom najdôležitejším. Stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného činu sa
v prípade trestných činov daňových určuje aj rozsahom činu či rozsahom spôsobenej škody. Pomermi

páchateľa sa rozumejú rodinné a osobné pomery páchateľa a to v dobe rozhodovania súdu.

Súd pri rozhodovaní o určení konkrétnej výmery trestu odňatia slobody; keďže v podstate uloženie iného
druhu trestu ako trestu samostatného ani neprichádzalo do úvahy, prihliadal na viaceré faktory.

Súd teda v zmysle Trestného zákona účinného do 31.12.2005 musel v neprospech obžalovaného
vyhodnotiť ten fakt; aj keď súd na túto okolnosť nemohol prihliadať výslovne ako na priťažujúcu okolnosť
v zmysle § 34 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005; že tento obžalovaný bol v minulosti
dvakrát súdne trestaný; a to už vyššie uvedeným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 2T/82/2006
zo dňa 14.02.2007, ako aj rozhodnutím toho istého súdu sp. zn. 13T/106/2016 zo dňa 14.02.2019

v spojení s k tomu prislúchajúcim rozhodnutím nadriadeného súdu. Obe tieto súdne potrestania
obžalovaného boli pritom za totožný trestný čin podvodu, aj keď uložených podľa iných právnych
predpisov. Obe vyššie uvedené odsúdenia sú už však zahladené, ale súd poukazuje aj na tú skutočnosť,
že samotným zahladením odsúdenia sa nezahladzuje tá skutočnosť, že obžalovaný spáchal trestný
čin. Teda v prípade obžalovaného nejde o bezúhonného páchateľa, ktorý sa v minulosti do stretu so

zákonom nedostal. Zároveň ako nepriaznivú okolnosť musel súd vyhodnotiť aj samotnú výšku skrátenia
dane v prejednávanom prípade, či už dane z pridanej hodnoty, tak aj dane z príjmov právnických
osôb ako aj hodnotu neoprávnene uplatneného nároku na odpočet dane v prípade skutku 2/ tohto
rozsudku. Uvedená výška skrátenia oboch druhov daní či suma neoprávnene uplatneného nároku na
odpočet dane, vzhľadom na danú dobu spáchania stíhaných skutkov, predstavovala výrazný zásah do

rozpočtu štátu, pokiaľ ide o plnenie si daňových povinností povinnými daňovými subjektmi. Táto výška
skrátenia oboch posudzovaných daní či aj hodnota neoprávnene uplatneného nároku na odpočet dane,
jednoznačnepresiahlabežnesavyskytujúcuhodnotuskráteniavprípadeinýchtrestno-právnestíhaných
podnikateľských subjektov zaviazaných povinnosťou platiť daň.Súd teda poukazuje na to, opierajúc sa aj o rozhodovaciu činnosť iných súdov, že páchateľom takéhoto
druhu trestnej činnosti už aj podľa Trestného zákona účinného od 01.01.2006, boli prevažne ukladané

niekoľkoročné nepodmienečné tresty odňatia slobody, nad polovicou trestnej sadzby trestu odňatia
slobody ustanovenej pri posudzovanom trestnom čine skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4
Trestného zákona ešte účinného do 31.12.2005, teda obvykle nad hranicou piatich rokov.

Z týchto vyššie uvedených dôvodov je teda súd toho názoru, že pokiaľ by súd ukladal trest odňatia

slobody výrazne pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenej pri danom
trestnom čine, že takto stanovená výmera trestu odňatia slobody by nezodpovedala ani kritériám
individuálnej, tak ani hľadiskám generálnej prevencie.

Súd však, ako už bolo pritom v súvislosti s návrhom obhajoby na zastanie trestného stíhania
prezentované, sa musel najprv zaoberať tým, či neúmernú dĺžku trestného konania v prejednávanej

trestnej veci nie je potrebné či nevyhnuté zohľadniť pri rozhodovaní o konkrétnej výmere trestu odňatia
slobody.

Z tohto dôvodu teda súd musel najprv zisťovať, či v prípade obžalovaného nie sú splnené podmienky
na aplikáciu ustanovenia § 40 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, umožňujúceho mimoriadne

znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Výnimočnosť použitia tohto zákonného
ustanovenia vyplýva už zo samotného názvu tohto ustanovenia. V danom prípade nejde o obvyklý
postup súdu a jeho použitie musí byť odôvodnené bežne sa nevyskytujúcimi skutočnosťami. Využitie
tohto inštitútu umožňuje riešiť situácie, keď by trest odňatia slobody uložený v rámci trestnej sadzby
nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu či alebo aj pomerom páchateľa existujúcim v čase

vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej; a zároveň pokiaľ by dolná hranica tohto trestu stanovená
v zákone bola pociťovaná ako prekážka, brániaca uloženiu primeranejšieho trestu. Týmito okolnosťami
v zmysle tohto zákonného ustanovenia sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie stupňa
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy. Týmito okolnosťami môžu
byť jednak okolnosti týkajúce sa samotného spáchania trestného činu, ako aj pomery páchateľa.

Podľa ustálenej súdnej praxe však význam uvedených osobných pomerov však nemožno preceňovať
a v porovnaní s ostatnými hľadiskami budú mať spravidla menší vplyv (R 50/1962 a R 59/1973).
Už pomaly bežnou praxou slovenských súdov sa stáva, že v prípade vzniku neprimeraných prieťahov
zo strany štátu, ktorý reprezentujú trestné justičné orgány, sa u obvineného aplikuje pri ukladaní tres-
tu odňatia slobody; aj keď nie je vylúčené, že aj pri iných druhoch trestoch; mimoriadne zníženie tres-

tu pod dolnú zákonom stanovenú hranicu trestnej sadzby v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného
zákona účinného do 31.12.2005.
Práve zbytočné prieťahy; ktoré vznikli na základe nedostatočnej činnosti konajúcich orgánov verejnej
moci, teda či už orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdmi; môžu byť práve takou okolnosťou, kto-
rá zakladá dôvod na zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Totiž v zmysle

ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005 „okolnosťami prípadu“ tre-
ba rozumieť v súhrne všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru, závažnos-
ti trestného činu a možnosti nápravy páchateľa činu (primerane Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod
sp. zn. 3To/32/2003, z 01.09.2007, uverejnený v ZSP pod č. 73/2007). Z judikatúry pritom vyplýva, že
dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a pro-

cesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní tres-
tu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31.12.2005; čiže v súčasnosti ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona; a uloženie trestu odňatia
slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.

V konečnom dôsledku je preto potrebné, aby v prípade úvah o dôvodnosti využitia inštitútu uprave-
ného v ustanovení § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 boli zvažované všetky rele-
vantné okolnosti prípadu komplexne. Osobitne je potrebné skúmať aj správanie sa (postoj) obvineného
k trestnému stíhaniu, a to najmä v tej súvislosti, či práve obvinený úmyselne nezaviňuje predlžovanie
konania rôznymi nedôvodnými námietkami, návrhmi, absenciami z úkonov, a pod. V prípade výslovných

a opakovaných obštrukcií zo strany obvineného nie je potom možné automaticky aplikovať ustanovenie
§ 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pokiaľ žiadne prieťahy zavinené štátnymi or-
gánmi spôsobené neboli.Zároveň je však potrebné dodať, že aj pokiaľ sa obvinený dopúšťa určitého obštrukčného konania, ne-
môže potom konajúci orgán rezignovať na plnenie svojich zákonných povinností, ale musí aj na také-
to konanie obvineného reagovať zákonne a včas. Taktiež je potrebné dôsledne vyhodnocovať, či ide

o prieťahy, ktoré boli skutočne zo strany orgánov verejnej moci spôsobené nedôvodne, teda zbytočne,
alebo išlo o procesný postup skutočne dôvodný a v praxi obvyklý. Nemožno opomenúť ani skutočnú,
čiže reálnu, dĺžku zbytočných prieťahov, a tieto zohľadniť vo vzťahu k celkovému časovému obdobiu,
kedy sa vo veci konalo plynulo, teda bez prieťahov. Obzvlášť citlivo je potrebné vyhodnocovať taktiež
výskyt extrémnych prieťahov, podľa ustálenej súdnej praxe a na ktorú dĺžku poukazoval aj obhajca vo

svojom návrhu na zastavenie trestného stíhania, v trvaní ôsmich rokov až viac rokov, v kontexte s prin-
cípom právnej istoty vyjadrenom v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V neposlednom rade možno uviesť, že prie-
ťahy v trestnom konaní sú takou okolnosťou, ktorú možno zohľadniť popri existencii ďalších skutočnos-
tí aj vo vzťahu k celkovej závažnosti spáchaného trestného činu; teda v súčasnosti len pri prečine pod-
ľa § 10 ods. 2 Trestného zákona účinného od 01.01.2006 a § 95 ods. 2 Trestného zákona účinného od
01.01.2006, avšak pri skutkoch právne kvalifikovaných podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestného záko-

na účinného do 31.12.2005 pri všetkých trestných činoch.
V závere možno teda zhrnúť; že aplikácia inštitútu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona účinného
od 01.01.2006; teda skôr platného ustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005;
v prípade, ak je dôvodom na jeho využitie neprimeraná dĺžka trestného konania, nemôže byť automa-
tická, teda mechanická, ale tento postup by mal prichádzať do úvahy až vtedy, pokiaľ bude starostlivo

zohľadnená najmä obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu.
U obžalovaného E. F. súd teda zohľadnil; od doby začatia trestného stíhania do doby vyhlásenia,
v poradí už tretieho súdneho rozhodnutia súdom prvého stupňa vo veci samej; že tento obžalovaný už
nebol pracovne činný, ale bol poberateľom viacerých druhov dôchodkových dávok. Ako však bude až

nižšie rozobraté; táto skutočnosť by mohla mať rozhodujúci vplyv predovšetkým na rozhodovanie súdu
o nevyhnutnosti ukladania peňažného trestu a v prípade jeho uloženia aj na úvahy súdu o konkrétnej
výške tohto peňažného trestu či na rozhodovanie súdu o možnosti splatenia tohto peňažného trestu
obžalovaným v podobe mesačných splátok; a až následne pri rozhodovaní o možnej výmere tohto
druhu trestu. Súd zároveň v prejednávanej veci prihliadal predovšetkým na ten fakt, že samotnú

dĺžku predmetného trestného konania nemožno pričítať len na ťarchu súdu, aj keď na druhej strane
z dôvodov prekážok na strane rozhodujúceho predsedu senátu; pre ktoré súd dokonca istú dobu
nemohol vo veci vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej, pričom spis bol po istú
dobu pridelený na konanie aj inému zákonnému predsedovi senátu; nebolo možné plynule po isté
obdobie vykonávať procesné úkony. Z týchto dôvodov teda; ale len do istej miery aj opomenutím

konania súdom; došlo k istému predĺženiu trestného konania. Avšak je potrebné poznamenať, že po
pridelení spisu tomu istému zákonnému predsedovi senátu, ktorý vo veci následne aj vyhlásil meritórne
rozhodnutie, však súd už následne vykonával jednotlivé úkony smerujúce k vyhláseniu rozhodnutia vo
veci samej, teda v danom prípade vykonával úkony spočívajúce vo vykonávaní dokazovania na hlavnom
pojednávaní, v závere smerujúcich až k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru súdu to

však bolo naopak práve konanie obžalovaného; ktorý sa po opätovnom pridelení spisu tomu istému
zákonnému predsedovi senátu s účinnosťou od 23.06.2020, a neskôr aj od 11.01.2022, a ktorý predseda
senátu nakoniec vyniesol aj rozsudok vo veci samej; opakovane nezúčastňoval nariadeného hlavného
pojednávania; aj keď neskôr, ako už bolo aj vyššie konštatované; tento udeľoval výslovný súhlas alebo
výslovnú žiadosť na konanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti. Obžalovaný však takisto

vznášal námietky zaujatosti zákonného predsedu senátu, ktoré neboli dôvodné. Obžalovaný tiež po
zmenách, či už v osobe zákonného predsedu senátu alebo aj v osobách oboch prísediacich, neudelil
súhlas na zmenu v zložení senátu; z ktorého dôvodu aj súd musel opätovne vykonať verejné zasadnutie
o predbežnom prejedaní obžaloby, keďže na jeho opätovnom vykonaní tento obžalovaný trval; aj
keď zas neskôr, v podstate v záverečnej fáze súdneho konania na súde prvého stupňa; aj z dôvodu

udelenia výslovného súhlasu obžalovaného na konanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti,
bolo možné aj prečítať svedecké výpovede svedkov z prípravného konania, či aj výpoveď samotného
tohtoobžalovaného;opätovnédokazovaniesúduprvéhostupňanahlavnompojednávanítedaspočívalo
vo vykonávaní výsluchov svedkov, ktorých vypočutie nariadil konajúcemu súdu nadriadený súd ako
aj vo vypočutí znalkyne, ktorú zas súd považoval za potrebné vypočuť k niektorým okolnostiam ňou

podaného znaleckého posudku. Nemožno opomenúť ešte, na ktorú okolnosť už súd aj vyššie poukázal,
že tento obžalovaný bol počas vedenia tohto súdneho konania odsúdený aj za inú trestnú činnosť. Súd
pritom na uvedené odsúdenie obžalovaného nemohol prihliadať len z toho dôvodu; že aj vzhľadom
na zákonnú zmenu v zložení senátu, ktorý vo veci nakoniec meritórne rozhodol a teda nevyhnutnostiopätovne vykonať dokazovanie; došlo už aj k vzniku fikcie nedosúdenia v trestnom konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 13T/106/2016. V osobe obžalovaného teda nejde o úplne bezúhonného
páchateľa, a teda spáchanie stíhanej trestnej činnosti nepredstavovalo nejaké ojedinelé vybočenie

z jeho inak riadneho spôsobu života. Súd zároveň zohľadnil ešte aj tú skutočnosť; že napriek uplynutiu
pomerne dlhého času od začiatku trestného stíhania do doby vyhlásenia meritórneho rozhodnutia; súd
nemal vedomosť o tom, že by u tohto obžalovaného nastavili výrazné zdravotné problémy, ktoré by mu
znemožňovali výkon tohto druhu trestu.

Zhrnúc vyššie uvedené zistenia, teda súd; s ohľadom predovšetkým na samotnú dĺžku trestného
konania; nedospel k záveru, že by táto okolnosť mala predstavovať také mimoriadne okolnosti prípadu,
ktoré by umožňovali súdu mimoriadne znížiť trest odňatia slobody v zmysle ustanovenia § 40 Trestného
zákona účinného do 31.12.2005.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného je potrebné

mu uložiť úhrnný trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby trestného činu z nich
najprísnejšie trestaného, teda v trvaní 3 (troch ) rokov. Súd sa totiž domnieva, že aj napriek samotnej
dĺžke trvania trestného stíhania od doby spáchania skutkov do doby vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, táto dĺžka sama osebe neodôvodňuje a nepredstavuje takú mimoriadnu okolnosť, na základe
ktorej by bolo potrebné výrazným spôsobom znižovať dolnú hranicu zákonnom ustanovenej trestnej

sadzby trestu odňatia slobody, teda pod výmeru troch rokov. Súd pritom poukazuje predovšetkým na
hľadisko generálnej prevencie; keď výška skrátenia dane, či už na DPH alebo na dani z príjmov
právnickýchosôb;sprihliadnutímajnadobuspáchaniaskutkov,tátohodnotaskrátenýchdaníbolaoproti
iným trestným konaniam iných páchateľov stíhanej trestnej činnosti pomerne vysoká. Z rozhodovacej
praxe iných súdov pritom súd zistil, že páchateľom takéhoto druhu trestnej činnosti a pri spôsobení

obdobnej,čivpodstatetotožnejvýškyskráteniadane,jemnohokrátukladanývyššítrestodňatiaslobody,
spojenýsnevyhnutnýmobmedzenímjehoosobnejslobody.Natomtofakteničnemeníanitáskutočnosť,
že v neskoršom štádiu súdneho konania, ako už bolo aj vyššie konštatované; a to predovšetkým po
opätovnom vrátení veci súdu prvého stupňa odvolacím súdom na znovuprejednanie; obžalovaný už
udeľoval výslovný súhlas na konanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu tak

bolo možné plynulo vykonávať úkony trestného konania, aj keď tomu tak nebolo u obžalovaného na
začiatku súdneho konania.

Vzhľadom na takto ustanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody v ustanovení § 148 ods. 4
Trestného zákona účinného do 31.12.2005, s poukazom aj na ustanovenie § 58 ods. 1 Trestného

zákonaúčinnéhodo31.12.2005,bolopotrebnéobžalovanémuuložiťtrestodňatiaslobodyspojenýsjeho
výkonom.

Keďže obžalovaný pred uvedeným odsúdením nebol vo výkone trestu odňatia slobody, bolo nevyhnutné
ho v zmysle ustanovenia § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 zaradiť do

I. nápravnovýchovnej skupiny.

Obžalovaný sa pritom predmetných skutkov dopustil pri výkone podnikateľskej činnosti. Aj keď v čase
opätovného rozhodovania súdu v prejednávanej trestnej veci bol už obžalovaný poberateľom viacerých
dôchodkových dávok, táto skutočnosť však sama osebe nevylučuje, aby popri prijímaní týchto štátnych

dávok naďalej obžalovaný nemohol vykonávať aj nejaký druh podnikateľskej činnosti. S ohľadom aj
na spoločenskú nebezpečnosť stíhaného trestného konania obžalovaného, súd naďalej zotrval na tom
názore, že obžalovanému je nevyhnutné uložiť aj tento druh trestu. Z uvedeného dôvodu; s poukazom už
aj na predchádzajúce odsúdenie obžalovaného za do istej miery obdobnú trestnú činnosť; na posilnenie
výchovného účelu trestu odňatia slobody bolo potrebné obžalovanému uložiť aj trest zákazu výkonu

podnikateľskej činnosti v zmysle ustanovenia 49 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005.
Vychádzajúc zo základnej výmery tohto trestu v rozpätí od jedného do desiatich rokov; zohľadniac aj
spoločenskúnebezpečnosťposudzovanéhotrestnéhokonania,keďtentoobžalovanýbolužzaobdobnú
trestnú činnosť súdne potrestaný; za primeraný a adekvátny súd považoval trest zákazu činnosti v trvaní
troch rokov. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 49 ods. 3 Trestného zákona

účinného do 31.12.2005 sa do výkonu tohto trestu nezapočítava doba výkonu trestu odňatia slobody.

Súd ďalej za potrebné považoval obžalovanému uložiť aj peňažný trest podľa § 53 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005.V prvom rade je však potrebné zdôrazniť; že nielen v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu platného
Trestného zákona v znení účinnom od 01.01.2021; ale aj podľa Trestného zákona v znení účinnom do

31.12.2005;satakýtodruhtrestuukladátomupáchateľovi,ktorýdanýmtrestnýmčinomzískalmajetkový
prospech. Je nespochybniteľné, že pokiaľ si obžalovaný priznal nižší rozsah daňovej povinnosti alebo
si neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie dane, že touto vyššie opísanou trestnou činnosťou
obžalovaného došlo k získaniu nejakého majetkového prospechu či k obohateniu tohto páchateľa na
úkor štátu, teda k zníženiu daňovej povinnosti posudzovaného daňového subjektu.

Súd sa teda domnieva; že aj keď od doby spáchania stíhaných skutkov do doby opätovného vyhlásenia
meritórneho rozhodnutia súdu tým istým zákonným predsedom senátu; došlo k zmene pomerov na
strane tohto obžalovaného; keďže tento obžalovaný už ani nebol zárobkovo činný; aj naďalej boli podľa
názoru súdu splnené podmienky na uloženie daného druhu trestu. Súd však vzhľadom na výmeru tohto
druhu trestu musel zohľadňovať aktuálne príjmy tohto obžalovaného, ako aj jeho majetkové pomery.

Keďže obžalovaný sa hlavného pojednávania nezúčastňoval; aj keď ako už bolo vyššie konštatované,
obžalovaný udeľoval výslovný súhlas na konanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti; nebolo
možné v ďalšom štádiu súdneho konania prípadne aj osobným výsluchom tohto obžalovaného na
hlavnom pojednávaní preveriť jeho majetkové, zárobkové ako aj osobné pomery, pokiaľ by pochopiteľne
tentoobžalovanýnevyužilsvojezákonnéprávoavovecibyneodmietolvypovedať.Zuvedenéhodôvodu

súd teda ani nemal možnosť priamo výsluchom tohto obžalovaného preveriť aktuálne majetkové, ako aj
zárobkové pomery tohto obžalovaného, teda či u obžalovaného nedošlo k získaniu nejakého majetku,
teda nadobudnutím majetku darom či dedičstvom, ako jedna z najbežnejšie sa vyskytujúcich možností
nadobudnutia majetku. Z príslušných lustrácii Sociálnej poisťovne pritom súd zistil, že najprv bol tento
obžalovanýpoberateľomvdoveckéhodôchodkuvsume264,50eur.Neskôrsamaltentoobžalovanýstať

poberateľom predčasného starobného dôchodku. Tieto sumy dôchodkových dávok bolo pritom potrebné
prirovnať k sume životného minima, ktorá ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, teda ku dňu
03.08.2023, predstavovala hodnotu 268,88 eur mesačne na jednu plnoletú fyzickú osobu. Z príslušných
lustrácii pritom súd zistil, že obžalovaný bol v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej už súbežným
poberateľom predčasného starobného, ako aj vdoveckého dôchodku, už v súhrnnej výške 499,80 eur.

Keďže zámerom obžalovaného bolo pritom stíhanou trestnou činnosťou dosiahnuť priznanie nižšej
daňovej povinnosti, ako aj neoprávnené uplatnenie nároku na odpočet dane; súd mal za preukázané,
že takýmto konaním získal obžalovaný majetkový prospech na úkor štátu, zastúpeným príslušným
daňovým úradom. Odhliadnuc od tej skutočnosti; že súd musel vychádzať z aktuálnych príjmov tohto

obžalovaného; súd zotrval na tom názore, že aj naďalej sú splnené podmienky na uloženie tohto
druhu trestu. Na druhej strane súd dospel k presvedčeniu; že oproti pôvodnému rozhodnutiu súdu
prvého stupňa tým istým zákonným predsedom senátu vo veci samej; kedy mal mať obžalovaný ešte
príjem z riadnej pracovnej činnosti; tento obžalovaný v čase opätovného rozhodnutia vo veci samej,
teda v ďalšej fáze súdneho konania, bol už iba poberateľom dôchodkových dávok, ktorá výška dávok

predstavuje u prevažnej väčšiny obyvateľstva zásadné zníženie príjmu takéhoto poberateľa týchto
dávok oproti jeho príjmu zo zárobkovej činnosti. Súd teda zohľadniac; že obžalovaný v čase vyhlásenie
opätovného rozhodnutia vo veci samej už nemal skutočný príjem z riadnej pracovnej činnosti, ale bol
len poberateľom súbežne viacerých druhov dôchodkov; na túto okolnosť súd teda musel prihliadať
pri rozhodovaní o konkrétnej výmere tohto druhu trestu. Súd teda najprv musel preveriť, či napriek

spôsobeniu skrátenia dane či neoprávnenému uplatneniu odpočítane dane týmto obžalovaným, boli
vôbec splnené podmienky na uloženie peňažného trestu. Súd sa však naďalej domnieva, že boli
naďalej naplnené všetky predpoklady na uloženie daného druhu trestu. Výmeru toho druhu trestu
však musel súd, oproti jeho predchádzajúcemu rozhodnutiu o danom druhu treste, znížiť. Pôvodne
uložený peňažný trest vo výmere 3.400,00 eur; teda v čase spáchania stíhaných skutkov vo výške

102.428,40 Sk; by bol podľa názoru súdu vzhľadom na aktuálne zárobkové a majetkové pomery tohto
obžalovaného,prípadneajosobnépomeryobžalovaného, neprimeraný.Vychádzajúczoskutočnosti;že
v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej dňa 03.08.2023 výška životného minima na jednu plnoletú
fyzickú osobu predstavovala sumu 268,88 eur; súd dospel k záveru, že je dôvodné obžalovanému
uložiť tento druh trestu v nižšej výške, a to konkrétne vo výmere 79.532,64 Sk, čiže 2.640,00 eur.

Táto výmera peňažného trestu je síce pomerne vysoká, ale súd musel zohľadniť, že obžalovaný
spôsobil úbytok na úkor štátneho rozpočtu z dôvodu nesplnenia si svojej daňovej povinnosti a teda,
takéto spôsobenie následku, by sa malo odraziť aj vo výške uloženého peňažného trestu. Súd sa
domnieva; že aj keď v súčasnosti je obžalovaný poberateľom súbežne viacerých dôchodkových dávokv celkovej výške 499,80 eur; takto určenú výmeru peňažného trestu je v schopnostiach ako aj v
možnostiach obžalovaného uhradiť. Súd pochopiteľne vzhľadom na už vyššie konštatovanú skutočnosť,
že obžalovaný je poberateľom dôchodkov, túto okolnosť musel premietnuť aj do svojho rozhodnutia,

ktorým zaviazal tohto obžalovaného uhradiť tento peňažný trest v primeraných mesačných splátkach.
Súd teda dospel k záveru, že takýmito primeranými mesačnými splátkami; zohľadniac aj ten predpoklad,
že obžalovaný by mal mať vytvorené aj nejaké úspory z predchádzajúcej pracovnej činnosti; by mali
byť tieto mesačné splátky vo výške 6.627,72 Sk, čiže v súčasnosti v sume 220,00 eur. Vychádzajúc
z aktuálne platnej sumy životného minima vo výške 268,88 eur, súd dospel k názoru, že takto určená

mesačná splátka peňažného trestu presahuje hodnotu životného minima; aj keď na druhej strane
je potrebné pripustiť, že po odpočítaní tejto mesačnej splátky zo samotného príjmu obžalovaného,
s prihliadnutím na ustanovenú výšku tohto životného minima, tomuto obžalovanému zostane nízka
suma na uspokojovanie jeho základných životných potrieb. Zároveň súd uložil obžalovanému povinnosť
uhradiť tieto mesačné splátky v aktuálne zákonnom účinnej maximálnej lehote, teda do jedného roka od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd už len na okraj poznamenáva, že aj napriek vyššie

uvedeným konštatovaniam, súd považuje za dôvodné a potrebné tomuto obžalovanému uložiť takýto
druh trest, keďže v prípade takéhoto druhu trestnej činnosti je obvyklé a zaužívané v rozhodovacej praxi
súdov, že súdy ukladajú páchateľom takejto trestnej činnosti aj trest prepadnutia majetku

V prípade úmyselného zmarenia tohto peňažného trestu obžalovaným bolo potrebné; vychádzajúc

z ustanovenia § 54 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005; tomuto obžalovanému
uložiť aj náhradný trest odňatia slobody. Zohľadniac charakter stíhanej trestnej činnosti, výmeru
uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody ako aj samotnú výšku peňažného trestu, ktoré boli
obžalovanému uložené; súd dospel k záveru, že primeraným a adekvátnym náhradným trestom odňatia
slobody bude trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov.

Keďže skrátenie dane či neoprávnené uplatnenie odpočtu dane nepredstavuje škodu v zmysle
Trestného poriadku, súd o škode ani nerozhodoval.

Rozsudok bol prijatý vo výroku o vine a vo výroku o treste jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnásť) dní od jeho oznámenia na Okresnom
súde Vranov nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu
treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až

doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek
výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť
výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté
vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa

§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku
rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení
o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo
že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.