Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3722202005
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3722202005.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcov 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX, 2/ mal. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky a 3/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. - F.
XXX, všetci právne zastúpení JUDr. Michalom Matalom, advokátom so sídlom Lučenec, T. G. Masaryka
8, IČO: 42 306 141, proti žalovanej Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava – mestská

časť Staré Mesto, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. januára 2024, č.k. PB-13C/49/2022-99, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. v časti prevyšujúcej sumu 3 000 eur, vo výroku IV. v časti
prevyšujúcej sumu 4 000 eur, vo výroku V. a v závislom výroku VI. o trovách konania z r u š u j e a vec
v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd prvej inštancie konanie v časti žaloby žalobcu 3/ zastavil.
Výrokom II. žalovanej priznal voči žalobcovi 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú
náhradu trov konania je žalobca 3/ povinný zaplatiť žalovanej do troch dní od právoplatnosti uznesenia
o výške trov, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník. Výrokom III. žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobkyni 1/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 15 000,- eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom IV. žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 2/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 8 000,-

eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom V. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom VI.
žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu
trov konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi 1/ a 2/ do troch dní od právoplatnosti uznesenia
o výške náhrady trov, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovanej

zaplatenia sumy 25 000,- eur žalobkyni 1/, sumy 35 000,- eur žalobcovi 2/ a sumy 10 000,- eur žalobcovi
3/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

3. Pred pojednávaním súdu žalobca 3/ zobral vo svojej časti žalobu späť, preto súd prvej inštancie
výrokom I. konanie v časti žaloby žalobcu 3/ zastavil a výrokom II. žalovanej priznal voči žalobcovi
3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože došlo k zastaveniu konania v dôsledku

späťvzatia žaloby pre správanie žalobcu 3/.

4. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ je čiastočne
dôvodná.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca 2/ sa narodil dňa

XX.XX.XXXX a jeho matkou je žalobkyňa 1/ a otcom nebohý D. E., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že dňa 15.07.2020
o 08:35 hod., za nesťažených poveternostných podmienok viedol vodič F. G., nar. XXXX nákladné
motorové vozidlo ťahač značky MAN TGX, ev. č. H., so sklápacím návesom značky SCHWARZMULLER

3A-MKS-E, ev. č. H., po ceste číslo I/61, smerom od Žiliny na Považskú Bystricu, kde v úseku cesty v
k. ú. Plevník - Drienové okres Považská Bystrica, v km 175,5 na križovatke cesty č. I/61 a privádzača
na diaľnicu D1, pri odbočovaní vľavo na diaľničný privádzač nedal prednosť v jazde oproti idúcemu
motorovému vozidlu značky Ford Focus, ev. č. I., vodiča D. E., do ktorého ľavej prednej časti narazil
prednou časťou svojho vozidla, pričom vozidlo Ford Focus bolo v dôsledku nárazu odhodené vpravo,

kde narazilo do ľavej bočnej strany osobného motorového vozidla značky Škoda Octavia, ev. č. G., v tom
čase stojaceho na hranici križovatky v smere od diaľničného privádzača, ktoré riadila J. K.. Pri dopravnej
nehode vodič D. E. utrpel smrť mozgu v dôsledku pomliaždenia mozgu, roztrhnutia mozgového mosta a
predĺženej miechy, pri zlomeninách spodiny a klenby lebečnej a pri poraneniach viacerých anatomických
oblastí a viacerých orgánových systémov, pritom na následky týchto zranení na mieste nehody zomrel.

7. Zo záznamu zo dňa 02.02.2021 súd prvej inštancie zistil, že nebohý D. E. nebol v čase dopravnej
nehody pripútaný bezpečnostnými pásmi a nebola u neho zistená prítomnosť drog a liečiv, prchavých
látok a toxických látok. Z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-12T/33/2021 súd prvej
inštancie zistil, že zo znaleckého posudku č. 90/2020 L. D. M. o.i. vyplýva, že technickou príčinou
predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla N. N. D. E. (§ 4 ods. 1 písm.

c) zák. č. 8/2009 Z. z. - neskorá, resp. nesprávna reakcia, § 16 ods. 2) a nesprávna technika jazdy vodiča
vozidla MAN F. G. (§ 2 ods. 2 písm. b) a § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z.), ktoré boli tým prvkom
nehodového deja, ktorý vyvolal kolíznu situáciu a ktorý vodičom znemožnil zabrániť dopravnej nehode.
Znalec tiež konštatoval, že vozidlo nebohého D. E. pred zrážkou nebrzdilo a na vozidlo MAN reagoval
pri rýchlosti 126 km/h približne 2 sekundy pred miestom zrážky a vzdialenosti 65,5 m, kedy sa vozidlo

MAN nachádzalo približne meter v protismernom jazdnom pruhu. Podľa znalca je technicky prijateľné
považovať danú reakciu vodiča D. E. na pohybujúce sa - odbočujúce vozidlo MAN za oneskorenú,
resp. technicky nesprávnu. Taktiež uviedol, že pri pôvodnej (neskorej) reakcii by bolo možné zastaviť
vozidlo Ford Focus do miesta zrážky s nákladným vozidlom MAN iba v prípade, ak by sa vozidlo Ford
Focus pohybovalo maximálnou rýchlosťou 93,6 km/h, v prípade včasnej (technicky správnej) reakcie -

2,4 sekundy pred miestom zrážky, by zastavilo vozidlo D. E. 14 metrov pred miestom zrážky s vozidlom
MAN.

8. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 14.01.2021 č.k. 12T/33/2021-428,
právoplatným v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.02.2023,

č.k. 2To/132/2021-460 zo dňa 07.02.2023 súd uznal F. G., nar. XX.XX.XXXX vinného zo spáchania
prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko porušil ust. § 19 ods. 4 zák. č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť.

9.Súdprvejinštanciekonštatoval,ževkonaníbolonesporné,žežalobkyňa1/bolapartnerkouzosnulého

D. E., s ktorým žila v jednej domácnosti, a že maloletý žalobca bol synom zosnulého, pričom v čase
nehody mal žalobca 2/ necelý 1 rok. Nespornou tiež bola tá skutočnosť, že zosnulý D. E. bol hlavným
živiteľom rodiny (nakoľko žalobkyňa 1/ bola na materskej dovolenke s maloletým žalobcom 2/) a bol
zamestnaný v stavebnej firme.

10.Spornoubolavoveciaktívnalegitimáciažalobkyne1/,keďžalovanánamietalaskutočnosť,žeprávny
poriadok SR nepriznáva družke rovnaké právne postavenia ako má manželka. Súd prvej inštancie
s týmto argumentom žalovanej nesúhlasil a mal za to, že žalobkyni 1/ patrí aktívna vecná legitimácia na
podanie tejto žaloby, keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa 1/ a nebohý D. E. boli
v čase dopravnej nehody vo vzťahu 3 roky, z čoho 2,5 roka žili v spoločnej domácnosti a ich vzťah bol

harmonický,nehádalisa,vychovávalispoločnemaloletéhožalobcu2/,chodilispolunaprechádzkyasvoj
voľný čas trávili rekonštrukciou ich spoločného bývania. V budúcnosti (po skončení pandémie COVID –
19) plánovali aj sobáš, čo bolo potvrdené výpoveďou žalobkyne 1/, ako aj výpoveďou svedkyne p. O..
Súd prvej inštancie mal za to, že ich vzťah možno prirovnať k pomeru rodinnému, a preto je potrebné
žalobkyňu 1/ považovať podľa § 116 Občianskeho zákonníka za osobu blízku nebohému, ktorá dôvodne

pociťuje ujmu mu spôsobenú ako vlastnú ujmu.

11.Pasívnalegitimáciažalovanejjezaloženánatomzáklade,ževozidlo,ktoréviedolvodičF.G.aktorým
spôsobil dopravnú nehodu bolo poistené v čase nehody u žalovanej.12. Neoprávnenosť zásahu súd prvej inštancie vzhliadol v konaní vodiča F. G., ktorý porušil ust. § 19 ods.
4zák.č.8/2009Z.z.ocestnejpremávke,keďnedalprednosťvjazdeoprotiidúcemumotorovémuvodidlu

značky Ford Focus, vodiča D. E.. Pri vyslovení tohto záveru vychádzal súd z rozhodnutia Okresného
súduPovažskáBystricazodňa14.01.2021č.k.12T/33/2021-428,právoplatnýmvspojenísrozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.02.2023, č.k. 2To/132/2021-460 zo dňa 07.02.2023.

13. Čo sa týka výšky peňažnej náhrady, súd prvej inštancie konštatoval, že pre jej určenie zákon

ustanovuje dve kritéria, a to a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom sa predpokladá, že
čím závažnejšia bude ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude
vyššia jej náhrada v peniazoch, b) okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby.

14. V súdenej veci bolo preukázané, že žalobcovia 1/ a 2/ a zosnulý žili vo vzájomnom harmonickom

vzťahu naplnenom úctou a porozumením. Žalobkyňa 1/ bola družkou zosnulého 3 roky, z čoho 2,5 roka
žili spolu v jednej domácnosti a vychovávali spoločné dieťa. So zosnulým prerábali dom, zosnulý bol
významnou materiálnou podporou nielen pre žalobcu 2/ ale aj pre žalobkyňu 1/. Žalobkyňa 1/ v čase
smrti zosnulého bola na materskej dovolenke, takže obidvaja žalobcovia boli na ňom finančne závislí.
Zároveň je možné konštatovať, že žalobkyňa 1/ prišla smrťou zosnulého o možnosť bývania, keďže

spolu so zosnulým nemala dom, ktorý prerábali v podielovom spoluvlastníctve a zatiaľ neboli manželia.
Hĺbku vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a zosnulým vyjadruje o.i. aj skutočnosť, že od smrti zosnulého prešli
už 3 roky a žalobkyňa 1/ si stále nenašla nového partnera.

15. Čo sa týka žalobcu 2/, tak zosnulý bol jeho biologickým otcom. Ich vzťah s poukazom na vek

žalobcu 2/ v čase smrti zosnulého ešte nebol rozvinutý, avšak je možné o ňom povedať, že bol
rozhodne intenzívny. Zosnulý sa podľa vyjadrenia žalobkyne 1/ a aj svedkov o syna veľmi zaujímal, trávil
s ním čas každý deň. Nečakonou a šokujúcou smrťou otca žalobcu 2/ je žalobca 2/ ochudobnený o
pozitívne rozvíjanie citových väzieb s otcom, odovzdávanie otcovskej lásky, poskytovanie opatery do
osamostatnenia sa.

16. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol
dosiahnutý účel kompenzácia, je aj atribút primeranosti. Súd preto porovnal sumy nemajetkovej ujmy
priznaných v iných súdnych konaniach a dospel k záveru, že spravodlivému usporiadaniu zodpovedá
náhrada nemajetkovej ujmy v prospech žalobkyne 1/ vo výške 15 000,- eur a v prospech žalobcu 2/ vo

výške 8 000,- eur a uložil žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy v týchto výškach zaplatiť.

17. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že nemajetková ujma
nad rámec súdom priznanej výšky je neprimeraná. Uviedol, že pri hodnotení okolností, za ktorých
došlo k neoprávnenému zásahu, prihliadal na strane žalovanej ako na významnú skutočnosť, že u F.

G. išlo o nedbanlivostné (neúmyselné) konanie, pričom svoje konanie oľutoval a mal aj záujem sa
žalobcom ospravedlniť. Zároveň je nutné podotknúť, že u nebohého D. E. išlo o takú jazdu motorovým
vozidlom, ktorá, podľa znaleckého posudku, okrem iného sa stala technickou príčinou dopravnej nehody.
Súd prvej inštancie poznamenal, že naviac u žalobkyne 1/ sa jedná o mladú ženu, u ktorej je veľká
pravdepodobnosť, že si ešte nového partnera nájde a taktiež čo sa týka majetkovej stránky, žalobkyňa

1/ je v produktívnom veku, t. j. je dôvodné predpokladať, že finančnú situáciu si aj do budúcnosti môže
zlepšiť. Čo sa týka žalobcu 2/, u toho je potrebné podotknúť, že v čase dopravnej nehody síce vnímal
svojho otca a určite mal k nemu vytvorené citové puto, no nie tak intenzívne, ako keby s ním bol schopný
komunikovať (čo vzhľadom na vek ešte nebolo možné). V súvislosti s vekom maloletého a tým pádom
jeho možným vzťahom k zosnulému a dopadu tragickej nehody na psychiku žalobcu 2/ preto súd prvej

inštancie upravil rozdielne výšku nemajetkovej ujmy ako u žalobkyne 1/.

18. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

19. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, aj žalovaný.

20. Žalobcovia 1/, 2/ prostredníctvom právneho zástupcu napadli rozsudok súdu prvej inštancie do
výroku V., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Ako odvolací dôvod uviedli
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Peňažnú sankciu ako náhradu nemajetkovej ujmy,priznanú súdom prvej inštancie považovali za neprimerane nízku a nepostačujúcu vzhľadom na
všetky skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené a vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo
k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu ich osobnosti, ako aj vzhľadom na závažnosť, trvalosť

a neodčiniteľnosť tohto zásahu. Nestotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie, že priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v sume 15 000,- eur pre žalobkyňu 1/ a 8 000,- eur pre žalobcu 2/ je sumou
primeranou na kompenzovanie nemajetkovej ujmy žalobcov, a to predovšetkým vzhľadom na hlboký,
zásadný a ničím nezvratný zásah do života žalobcov 1/ a 2/, ku ktorému smrťou nebohého D. E.
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností došlo, čo jednoznačne skonštatoval aj súd prvej inštancie

v odôvodnení rozsudku, keď sám skonštatoval, že nebohý a žalobcovia 1/ a 2/ žili vo vzájomnom
harmonickom vzťahu, naplnenom úctou a porozumením. Žalobkyňa 1/ bola družkou zosnulého tri roky,
z čoho dva a pol roka žili v jednej domácnosti. Partnerský vzťah mali veľmi dobrý, boli do seba zaľúbení,
plánovali spoločnú domácnosť, a to najmä sobáš. Zosnulý predstavoval pre žalobkyňu 1/ významnú
oporu, významne ju materiálne podporoval. Žalobkyňa 1/, ktorá bola v čase tragickej dopravnej nehody
na materskej dovolenke, bola na svojom druhovi finančne závislá. Žalobkyňa 1/ sa so stratou druha

nevie do dnešného dňa vyrovnať a nemá nového partnera. Po dopravnej nehode prišla aj o možnosť
bývania, keďže spolu so zosnulým nemala rodinný dom, v ktorom bývali, v podielovom spoluvlastníctve
a neboli manželia. Zosnulý bol pre žalobkyňu 1/ nenahraditeľnou osobou a životným partnerom. Pokiaľ
ide o žalobcu 2/, žalobca v druhom rade stratil svojho otca vo veľmi nízkom veku (necelý jeden rok).
V dôsledku smrti biologického rodiča došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb a maloletý žalobca nemal

možnosť prežívať so svojim otcom detstvo, dospievanie, ani následné štúdium a profesný život. Stratil
akúkoľvek možnosť prežívania radosti a pozitívnych pocitov pri stretnutiach s otcom, pri založení svojej
vlastnej rodiny a pri príchode a raste detí. Žalobcovia poukázali na viaceré rozhodnutia, v ktorých
konaniach súdy rozhodovali o výške nemajetkovej ujmy pri úmrtiach príbuzných v dôsledku dopravných
nehôd rozdielne. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil

vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti zamietol žalobu žalobcov tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni 1/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10 000,- eur a žalovanému 2/ sumu 27 000,- eur,
do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň, aby priznal žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaná, a to voči výroku III. v časti
prevyšujúcej sumu 3 000,- eur, voči výroku IV. v časti prevyšujúcej sumu 4 000,- eur a voči výroku VI.
v plnom rozsahu. Ako odvolací dôvod uviedla ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. S názorom
súdu ohľadne priznaných súm nemajetkovej ujmy sa nestotožnila, odôvodnenie rozhodnutia považovala
za nedostatočné a nepreskúmateľné. Rozhodnutie súdu o výške nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/

považovala za neprimerané, bez opory v rozhodovacej praxi súdu. Mala za to, že rozsah peňažnej
náhrady za zásah do ochrany osobnosti nie je bezbrehý, súd je pri svojej voľnej úvahy limitovaný
nielen okolnosťami na strane žalobcov, okolnosťami, za ktorých prišlo k vzniku škody, okolnosťami na
strane vinníka, ale aj základnými právnymi princípmi, medzi ktoré možno zaradiť i princíp právnej istoty.
V danej veci súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí opomenul vyhodnotiť akékoľvek rozhodnutia

súdov Slovenskej republiky v obdobnej veci, ktoré by dávali podklad pre jeho úvahy o primeranosti
priznanejfinančnejnáhrady.Súdvrámciodôvodneniasvojhorozhodnutiapoukázalnarozsudky,ktorými
bola priznaná nemajetková ujma rodičov pozostalých detí, v čom nevidí žiaden súvis s prejednávanou
vecou, nakoľko ide o úplne odlišné situácie, keď ide o prípady, v ktorých prišli rodičia tragicky o svoje
deti, čo však nie je tento prípad. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na rozsudok, ktorým súd priznal

snúbenici zosnulého nemajetkovú ujmu vo výške 4 000,- eur; uvedenie predmetného rozsudku však
v kontexte rozhodnutia súdu nedáva žiadnu logiku, nakoľko súd priznal žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu
vo výške 15 000,- eur, čo je suma výrazne vyššia ako iný súd rozhodol v obdobnej veci.

22. Priznaná výška nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur žalobkyni 1/ sa žalovanej javila ako

neprimeraná v kontexte súdnych rozhodnutí, kedy súdy priznávajú manželom/manželkám zosnulých,
s ktorými prežili viac ako 30 rokov života, nižšie sumy nemajetkovej ujmy. Mala za to, že súd nemôže
priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ odôvodniť len skutočnosťami, ktoré žalobcovia tvrdili, ale ich
konanie relevantne nepreukázali, a teda neuniesli dôkazné bremeno ohľadne ich tvrdení (ako napríklad
plánovanie svadby). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa 1/ je zamestnaná, dosahuje

vyšší príjem ako v čase, keď prišlo k dopravnej nehode a bola na materskej dovolenke, po smrti jej
partnera nepotrebovala vyhľadať odbornú psychologickú, resp. psychiatrickú pomoc, neberie v súvislosti
s dopravnou nehodou žiadne lieky. Je v mladom veku a je u nej veľká pravdepodobnosť, že si ešte nájdenového partnera a taktiež je v produktívnom veku, t. j. je dôvodné predpokladať, že si finančnú situáciu
aj do budúcnosti môže zlepšiť.

23. Čo sa týka žalobcu 2/ mala za to, že priznaná nemajetková ujma vo výške 8 000,- eur by bola
primeraná vzhľadom na rozhodovaciu súdnu prax v obdobných veciach a vzhľadom na vek maloletého
v čase dopravnej nehody, avšak iba za predpokladu, že súd v konečnom rozhodnutí o tejto sume
neodrátal žiadnu spoluvinu nebohého na dopravnej nehode a následnom vzniku škody, čo však
nevie zistiť vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V prípade, ak je táto suma už výsledkom

zohľadneniaskutočností,zaktorýchdošlokdopravnejnehode(spoluvinaD.E.navznikuškody)ataktiež
skutočnosti na strane žalovaného (nedbanlivostný trestný čin, ospravedlnenie vinníka, prejavenie ľútosti
nad prípadom), uvedenú sumu považuje za neprimeranú a taktiež za jasne neodôvodnenú, bez opory
v súdnej praxi a bez poukázania na súdne rozhodnutia v obdobných prípadoch.

24. Žalovaná ďalej namietala, že k spoluvine nebohého na vzniku dopravnej nehody sa súd prvej

inštancie vyjadril iba jednou vetou, už z ktorej je však zrejmé, že výrazný podiel na vzniku škody
mal nebohý, ako vyplýva aj zo záverov z trestného konania. Súd však v odôvodnení predmetného
rozsudku nikde neuviedol, v akom rozsahu zohľadnil spoluvinu nebohého vzhľadom na závery trestného
konania, neuviedol výšku nemajetkovej ujmy, ktorú by žalobcom priznal nebyť spoluzavinenia nebohého
a následné percento, resp. mieru zavinenia nebohého, ktorú by zohľadnil v konečnom rozhodnutí.

Skutočnosť, že nebohý mal možnosť zabrániť stretu, ak by išiel povolenou rýchlosťou, súd vybavil
v odôvodnení rozsudku len jednou vetou, pričom má za to, že jasne mal stanoviť konkrétne percento,
resp. mieru spoluzavinenia nebohého, čo však neurobil. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné a za nesprávne odôvodnené. Vzhľadom na závery trestného
konania má za to, že nebohý mal na vzniku škody nemalý podiel, a to minimálne vo výške 50

%, o čom svedčia výsledky dokazovania v trestnom konaní. V danom prípade žalovaná považuje za
primeranú výšku nemajetkovej ujmy v prípade žalobkyne 1/ sumu vo výške 6 000,- eur a v prípade
žalobcu 2/ sumu vo výške 8 000,- eur, avšak od týchto súm je potrebné odrátať 50 %-tnú spoluúčasť
nebohého D. E. na vzniku škody.

25. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok o trovách konania, keď mala za to, že súd prvej inštancie
nesprávne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Vyslovila názor, že Civilný sporový poriadok nemá
ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP; zásadu úspechu vo veci treba preto uplatniť aj v
konaniach, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Nesúhlasila preto
s názorom súdu prezentovaným v bode 43 rozsudku, ktorý uviedol, že vo vzťahu k žalovanému mali

žalobcovia 1/, 2/ plný úspech, a to vzhľadom na to, že tento nárok im svedčí z dôvodu, že v základe
nároku boli 100 %-tne úspešní. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu žalobcov 1/ a 2/ vo zvyšnej napadnutej časti
zamieta a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.

26. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ uviedla, že v celom rozsahu poukazuje
na jej skutkovú a právnu argumentáciu obsiahnutú v doterajších prednesoch a písomných podaniach,
vrátane ňou podaného odvolania, kde sa k jednotlivým skutočnostiam, ktoré žalobcovia uvádzajú
v podanom odvolaní, podrobne vyjadrila, na ktorých v plnom rozsahu zotrváva a odkazuje naň.

27. Žalobcovia 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej považovali jej odvolanie za nedôvodné
tým, že sa pridržiavajú v celom rozsahu svojej argumentácie uvedenej v odvolaní, ktoré podali voči
rozsudku prvej inštancie.

28. V replike sa žalovaná argumentačne pridržala svojich dovtedajších vyjadrení.

29. V duplike žalobcovia argumentačne odkázali na svoje skoršie vyjadrenia.

30. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné vo výroku III. v časti prevyšujúcej sumu 3 000 eur, vo výroku IV. v časti prevyšujúcej
sumu 4 000 eur, vo výroku V. a v závislom výroku VI. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP zrušiť a vec v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.31. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., vo výroku III. v časti neprevyšujúcej sumu 3 000
eur a vo výroku IV. v časti neprevyšujúcej sumu 4 000 eur odvolaním napadnutý nebol, preto je v tejto
časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

32. Po preskúmaní odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

33.Občianskyzákonníkvust.§11anasl.poskytujeochranuosobnostisubjektom,protiktorýmsmeroval
zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavu osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).

34. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

35. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

36. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na
osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia,
poskytnutie príslušnej morálnej sankcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu

dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto
zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené
a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch.

37. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j. ak:
a) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a
b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere.

38. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex
offo. Sú to:
a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

39. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu,
rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania.

40. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že samotná závažnosť ujmy

vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným
kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí súd prihliadnuť
aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u postihnutej
osoby, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. apríla
1998, sp. zn. 1Cdo/89/97, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov

SR pod R 29/2001).

41. Najvyšší súd SR aj v rozsudku zo dňa 27. októbra 2010, sp. zn. 1Cdo/77/2009 konštatoval, že
„Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorú výšku

určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka). Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu (v
preskúmavanom prípade žalovaného), ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v
preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov). V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SRkonštatuje, že „..na to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti
podľa § 13 Občianskeho zákonníka v prípade, keď žalovaný neoprávnene (protiprávne) zasiahol do ich
osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne

nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata žalobcov) muselo byť po právnej
stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to,
aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby
išlo o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného
zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie samej dotknutej

osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy
a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Týmito
okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti na strane
dotknutej osoby, na ktoré okolnosti správne súdy nižších stupňov prihliadali...“.

42. Citované rozhodnutia predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky zohľadnenia miery
spoluzavinenia poškodeného pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy.

43. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie od citovanej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR odchýlil, keď vo svojom rozhodnutí spoluzavinenie poškodeného D. E. žiadnym spôsobom

nevyhodnotil, hoci sám vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „...u nebohého D. E. išlo o takú jazdu
motorovým vozidlom, ktorá, podľa znaleckého posudku, okrem iného sa stala technickou príčinou
dopravnej nehody...“ (ods. 42 rozhodnutia) a „...z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn.
PB-12T/33/2021 súd zistil, že zo znaleckého posudku č. 90/2020 Ing. Marcela Janka o.i. vyplýva, že
technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla N. N.

D. E. (§ 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. – neskorá, resp. nesprávna reakcia, § 16 ods. 2)
a nesprávna technika jazdy vodiča vozidla MAN F. G. (§ 2 ods. 2 písm. b) a § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009
Z. z.), ktoré boli tým prvkom nehodového deja, ktorý vyvolal kolíznu situáciu a ktorý vodičom znemožnil
zabrániť dopravnej nehode. Znalec tiež konštatoval, že vozidlo nebohého D. E. pred zrážkou nebrzdilo
a na vozidlo MAN reagoval pri rýchlosti 126 km/h približne 2 sekundy pred miestom zrážky a vzdialenosti

65,5 m, kedy sa vozidlo MAN nachádzalo približne meter v protismernom jazdnom pruhu. Podľa znalca
je technicky prijateľné považovať danú reakciu vodiča D. E. na pohybujúce sa – odbočujúce vozidlo
MAN za oneskorenú, resp. technicky nesprávnu. Taktiež uviedol, že pri pôvodnej (neskorej) reakcii by
bolo možné zastaviť vozidlo Ford Focus do miesta zrážky s nákladným vozidlom MAN iba v prípade, ak
by sa vozidlo Ford Focus pohybovalo maximálnou rýchlosťou 93,6 km/h. V prípade včasnej (technicky

správnej) reakcie – 2,4 s pred miestom zrážky, by zastavilo vozidlo D. E. 14 metrov pred miestom zrážky
s vozidlom MAN...“ (ods. 15 rozhodnutia) a taktiež, že „...zo záznamu zo dňa 02.02.2021 súd prvej
inštancie zistil, že nebohý D. E. nebol v čase dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným pásom...“(ods.
7 rozhodnutia).

44. Taktiež z pripojeného trestného spisu, konkrétne z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
7. februára 2023, č.k. 2To/132/2021-460 vyplýva, že odvolací súd v citovanom rozhodnutí konštatoval,
že: „..obžalovaný vedením nákladného motorového vozidla síce spôsobil smrteľný následok inému
účastníkovi cestnej premávky, ktorý poškodený D. E. mal však tiež na takomto následku svoj výrazný
podiel viny tým, že prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť o 36 km/h, t. j. išiel na osobnom motorovom

vozidle rýchlosťou 126 km/h, pričom v prípade, že by išiel maximálne rýchlosťou do cca 93 km/h,
k nehode by z technického hľadiska nedošlo tak, ako to vyplýva zo záverov znaleckého skúmania...“.

45. Tak ako odvolací súd uviedol už vyššie, súd prvej inštancie napriek uvedeným skutočnostiam,
z ktorých jednoznačne vyplýva spoluzavinenie poškodeného D. E. na vzniku predmetnej dopravnej

nehody, spoluzavinenie poškodeného v rozhodnutí nijako nevyhodnotil, teda neprihliadol na všetky
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a tieto následne nezohľadnil pri určovaní výšky priznanej
nemajetkovej ujmy.

46. Nestačí pritom strohé konštatovanie, resp. poukaz súdu prvej inštancie v ods. 42 jeho rozhodnutia,

že treba prihliadať aj na správanie sa poškodeného, ale túto mieru súd musí posúdiť aj v skutočnosti.
V zmysle zásady iudex ne eat ultra petita partium (§ 216 ods. 1 CSP v spojení s § 215 ods. 1 CSP)
sa skutkové okolnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného
života zavinením dopravnej nehody (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) musia posudzovať vo vzťahuk nároku uplatnenému v žalobe, ktorý nárok predstavuje množinu 100 % pre skutkové okolnosti
zisťované dokazovaním. Je potom úlohou súdu určiť vzájomný pomer okolností u osoby postihnutej,
ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

47. Keďže súd prvej inštancie takto pri svojom rozhodnutí nepostupoval, odvolací súd odvolanie
žalovaného, ktorý túto skutočnosť vo svojom odvolaní namietal ako zásadnú, považoval za dôvodné.

48. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výroku III. v časti

prevyšujúcej sumu 3 000 eur, vo výroku IV. v časti prevyšujúcej sumu 4 000 eur, vo výroku V. a v závislom
výroku VI. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

49. Úlohou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 CSP), bude v ďalšom konaní postupovať v zmysle vyššie uvedeného, t. j. najskôr vyhodnotiť,

k akým zásahom do súkromného a rodinného života žalobcov 1/ a 2/ zavinením dopravnej nehody došlo,
určiť vzájomný pomer okolností u osoby poškodenej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila
a tento následne zohľadniť pri určovaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na
už prezentované, prípadne novo uplatnené prostriedky procesného útoku a obrany sporových strán, ako
aj na iné rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach.

50. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).