Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/100/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121204432
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2121204432.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: A. A. A., nar. XX.X.XXXX,
bytom B. XXXX/XX, C. A., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00166481, o
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. júna
2024 č. k. 39C/52/2021-201, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného v časti lehoty na plnenie súdom uloženej povinnosti o d m i e t a .

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšku p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.000 eur (z titulu náhrady nemajetkovej ujmy),
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.000 eur od 29.6.2021 do zaplatenia do 3 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a druhou výrokovou vetou žalobcovi nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením Čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, §
2, § 3, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2 až 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 12 ods. 1, 2, § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 písm. a) Nariadenia vlády SR č. 297/2014
Z.z. ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vecne dôvodil tým, že žalobca sa žalobou z 30.7.2021 domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy
titulom zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to náhrady škody vo výške
1.600 eur vrátane zákonných úrokov z omeškania vo výške 5 % z uvedenej sumy od 29.6.2021 do
zaplatenia, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur vrátane zákonných úrokov z omeškania vo

výške 5 % z uvedenej sumy od 29.6.2021 do zaplatenia, bez nároku na náhradu trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že sa jedná o nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, ktorý sa analogicky posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.Žalobca za nezákonné rozhodnutie považuje uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom
Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej
služby Západ ČVS: SKIS-552/OISZ-V-2014 z 10.12.2014. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu

Trnava sp. zn. 5T/138/2015 zo 16.11.2020, právoplatným dňa 2.12.2020, oslobodený spod obžaloby,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené. Žalovaný so žalobou
nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.

4. V poradí prvým rozsudkom č. k. 39C/52/2021-105 z 3.3.2023 súd prvej inštancie uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.600 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej
sumy od 21.6.2021 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania žalovaného odvolací súd
rozsudkom č. k. 28Co/2/2023-135 zo dňa 12.9.2023 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom
výroku v časti priznania náhrady škody vo výške 1.600 eur s príslušenstvom potvrdil, a vo zvyšku v časti
priznania nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur s príslušenstvom a v závislom výroku o trovách konania

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu bolo rozhodovanie o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
29.6.2021 do zaplatenia, z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.

6. Súd prvej inštancie vychádzal z už vykonaného dokazovania výsluchom žalobcu, oboznámením
sa s listinnými dôkazmi (rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 5T/138/2015 zo 16.11.2020, návrh na
prerokovanie nároku na náhradu škody z 28.3.2021, odpoveď GP z 29.6.2021, faktúra, potvrdenie o
platbe, e-maily, lekárske správy, čestné vyhlásenie, potvrdenie banky, predvolanie, mapa, technický

preukaz) a doplnil dokazovanie písomnou výpoveďou svedkyne D. E. a výsluchom svedkyne F. G..

7. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je v časti o zaplatenie sumy
7.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy dôvodný. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 10.12.2014
bolo voči žalobcovi uznesením o vznesení obvinenia vyšetrovateľom Ministerstva vnútra SR sekcia

kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Západ, ČVS: SKIS -
552/OIZS - V -2014 vznesené obvinenie, následne dňa 1.12.2015 bola voči žalobcovi podaná obžaloba
Okresnej prokuratúry Trnava sp.zn. 2 Pv 1051/14/2207 za prečin zneužívania právomoci vereného
činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 326, ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v súbehu a prečinom
ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom

Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/138/2015 zo dňa 16.11.2020 bol žalobca oslobodený spod obžaloby
Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 1.12.2015 vedenej pod sp. zn. 2 Pv 1051/14/2207 z dôvodu, že
nebolodokázané,žesastalskutok,prektorísúobžalovaní(medzinimiajžalobca)stíhaní;oslobodzujúci
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 2.12.2020. Trestné stíhanie voči žalobcovi trvalo šesť rokov (bez
8 dní).

8. Súd prvej inštancie uviedol, že dôležitý pre konštatáciu o nezákonnosti uznesenia o vznesení
obvinenia (následnom podaní obžaloby) je fakt, že žalobca bol spod obžaloby súdom oslobodený,
pretože nebolo dokázané, že by spáchal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný (pre ktorý bola podaná
obžaloba) - touto skutočnosťou je potom daný dôvod na konštatáciu, že išlo o nezákonné rozhodnutie

štátu (vyšetrovateľa, následne prokuratúry), za ktoré štát musí niesť zodpovednosť so všetkými z toho
vyplývajúcimi dôsledkami v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má totiž oslobodenie spod obžalobu, pričom
skutočnosť že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia ktorým sa začalo trestné stíhanie na tom nič nemení.
S ohľadom na uvedené vznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, keď zmyslom takejto úpravy
je, aby každá ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola
odčinená.Súdzdôraznil,žeprivýkladezákonatak,abybolsúladesÚstavouSR,jepotrebnéprijaťzáver,
že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ako to vyplýva napr.
z čl. 46 Ústavy SR (každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom), alebo aj z Čl.
36 Listiny základných práv a slobôd (každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné
rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup).9. Pretože súd prvej inštancie mal za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením - s poukazom na dĺžku nezákonne vedeného trestného stíhania a jeho
dôsledky na život žalobcu a ujmu na strane žalobcu spôsobenú týmto nezákonným rozhodnutím /

úradným postupom - bolo potrebné pristúpiť k uloženiu povinnosti zodpovednému orgánu na úhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (tu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný sa za nezákonný postup
žalobcovi doposiaľ ani len neospravedlnil, čo by mohlo mať eventuálne tiež vplyv na posudzovanie
výšky nemajetkovej ujmy). Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného
stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou

predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, nakoľko každé trestné konanie
negatívne ovplyvňuje osobný život stíhanej osoby (na ktorú sa síce až do právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia prihliada ako na nevinnú, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého
obvineného), a už aj samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života
jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené
právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.

10. Žalobca požiadal listom z 28.3.2021 Generálnu prokuratúru SR, aby jeho nárok na náhradu škody
prerokovala, a aby mu bol priznaný a uhradený jeho nárok na náhradu škody z titulu nákladov na trovy
právneho zastúpenia v trestnom konaní voči žalobcovi vo výške 1.600 eur (v tejto časti je konanie
právoplatne ukončené), a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur (v časti zamietnutia

tohto nároku v rozsahu 5.000 eur bolo konanie právoplatne ukončené). Listom zo dňa 29.6.2021
Generálna prokuratúra SR oznámila žalobcovi neuznanie a neuspokojenie jeho nároku, a ani len
čiastočne neposkytla žalobcovi žiadne ním požadované plnenie. Uvedené skutkové tvrdenia neboli
medzi stranami sporné.

11. V konaní bolo preukázané, že počas vedenia trestného stíhania, ktoré trvalo šesť rokov, sa narušili
rodinné vzťahy týkajúce sa žalobcu, zvlášť jeho vzťah s otcom (ostal doposiaľ neusporiadaný), a s
vtedajšou partnerkou / matkou spoločného dieťaťa (rozišli sa, v súčasnosti takmer nekomunikujú), a tiež
s priateľmi (žalobca sa uzatváral, menej chodieval von, prestal sa s priateľmi stretávať a komunikovať),
tiež sa prestal venovať aktivitám, ktoré pred tým robil pravidelne a bavili ho; situácia mala dopad

na celú rodinu a na kontakty žalobcu s rodinou, dlhé riešenie trestného stíhania malo za následok
pochybnosti u členov rodiny, čo ústilo až k opovrhovaniu žalobcom členmi rodiny, ich nezáujmom
a ohováraním. Vedenie trestného stíhania malo negatívny vplyv aj na pracovné zaradenie žalobcu,
keď opustil štátnozamestnanecký pomer v polícii (síce na základe vzájomnej dohody, ale evidentne v
súvislosti s danou situáciu), resp. nebol do práce v polícii opätovne prijatý. Počas trestného stíhania

sa u žalobcu objavili zdravotné problémy - pískanie a bolesť v ušiach / tinnitus (čo pretrváva doposiaľ)
a problémy so spánkom. Žalobca počas trvania trestného stíhania prežíval stres, úzkosti, prestal
komunikovať s rodinou a priateľmi, prežíval obavy o svoju budúcnosť, trápil sa. Najmä vo vzťah k
dĺžke trestného stíhania šesť rokov pociťuje žalobca subjektívne najväčšiu mieru zásahu do jeho
osobnostných práv.

12. Nebolo však preukázané, že by sa mimoriadne vážnym a nezvratným spôsobom narušili rodinné,
spoločenské, priateľské vzťahy v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, vykonávanie
jeho povolania, resp. že by sa mimoriadne vážnym spôsobom zhoršil jeho zdravotný stav. Je však
pravdou, že trestné stíhanie žalobcu trvalo po dobu šesť rokov - táto dĺžka už sama osobe je dôvodom

na vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu (ako vedením trestného stíhania „postihnutej“ osoby). Je totiž
nepochybné, že každé trestné stíhanie (zvlášť trvajúce takú dlhú dobu ako v súdenom prípade)
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na
jeho osobný život a životný osud - zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a

rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie,
ktoré sa ukázalo ako nedôvodné, je spôsobilé vyvolať aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére súkromného
života a spoločenského uplatnenia. Potrebné bolo následne určiť výšku tejto nemajetkovej ujmy tak,
aby bola spravodlivá, pričom súd sa stotožnil s výškou požadovanou žalobcom (7.000 eur). V konaní
totiž boli preukázané negatívne vplyvy vedeného trestného stíhania na žalobcu po veľmi dlhú dobu

šesť rokov, a to v oblasti rodinných aj spoločenských vzťahov, pracovného zaradenia, čiastočne aj v
oblasti zhoršenia zdravotného stavu - v konaní však podľa názoru súdu nebolo preukázané, že by
sa obzvlášť vážnym spôsobom narušili vyššie uvedené vzťahy, alebo sa zhoršil závažným spôsobom
zdravotný stav žalobcu. Výšku nemajetkovej ujmy je potrebné určiť s prihliadnutím najmä na osobupoškodenéhoajehodoterajšíživot(bezúhonnáosobasusporiadanýmivzťahmi),naprostredie,vktorom
žije a pracuje (zamestnanec štátnej správy v polícii), na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo (nezákonne vedené trestné stíhanie voči žalobcovi), na závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote (zhoršenie vzťahov v rodine, zdravotné problémy), na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (nemožnosť zamestnať sa
v predchádzajúcom zamestnaní a dosiahnuť kariérny postup).

13. S ohľadom na uvedené skutočnosti sa súdu prvej inštancie javila byť ako primeraná suma z titulu

nemajetkovejujmyzanezákonnéstíhanievovýške7.000eur(prijednoduchomvýpočtesajednáosumu
necelých 100 eur za mesiac nezákonne vedeného trestného stíhania). V tejto súvislosti súd tiež uviedol,
že priznaná suma ani neprekročila sumu uvedenú a vypočítanú v zmysle príslušných ustanovení zák.
č. 274/2017 Z.z. v spojení s nariadením vlády SR č. 297/2014 Z.z. - vo výške 9.500 eur (25 násobok
minimálnej mesačnej mzdy za rok 2014). Preto súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 7.000 eur.

14. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania, k čomu uviedol, že tento
vychádza priamo zo zák. č. 514/2003 Z. z. (§ 16 ods. 4), ale aj z už ustálenej rozhodovacej praxe
súdov, podľa ktorých omeškanie (v prípade priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súdom)
začína plynúť najskôr dňom oznámenia o neuspokojení nároku na náhradu škody, alebo uplynutím

šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku (teda nárok na úrok z omeškania nevzniká
až po rozhodnutí súdu, ako sa mylne domnieval žalovaný). Súd preto žalobcovi priznal nárok na úrok
z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu
omeškania (od 18.9.2019 do 26.7.2022 bola vo výške 0,00%) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, teda
vo výške 5 % ročne zo sumy 7.000 eur (prisúdená suma) od 29.6.2021 (deň oznámenia o nepriznaní

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalovaného) do zaplatenia.

15. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie prisúdenej sumy s príslušenstvom v lehote
určenej Civilným sporovým poriadkom v § 232 ods. 3, teda do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný neuviedol žiadny právne akceptovateľný dôvod, pre ktorý by súd mal a mohol určiť dlhšiu

lehotu na plnenie - v prípade žalovaného ako povinného sa jedná o štátny orgán, ktorý na rozdiel od
fyzickej osoby, nemôže poukázať na nepriaznivé finančné podmienky, alebo na nedostatok finančných
prostriedkov, na ťaživú situáciu a pod. (na jednej strane je na štátnom orgáne, aby si zabezpečil svoje
záležitosti tak, aby plnenie mohlo byť vykonané v zákonom určenej lehote, a na druhej strane nie je
spravodlivé od žalobcu vyžadovať v tomto smere „strpenie“).

16. V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 251, § 255 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne odôvodnil nepriznanie náhrady trov
konania žalobcovi tým, že žalobca si trovy neuplatnil.

17. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím
žaloby v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur. Odvolanie odôvodnil ust. §
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal, že zo strany žalobcu nebolo preukázané žiadne konanie
štátnych orgánov, ktoré by mohlo byť považované za konanie v rozpore so zákonom, a teda majúce
za následok vznik nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vykonávaniu povolania mal za

to, že bolo preukázané, že vedenie trestného stíhania malo negatívny vplyv na pracovné zaradenie
žalobcu. Žalovaný v tomto smere považoval za určujúce, že k ukončeniu služobného pomeru žalobcu
prišlo dohodou, čiže nebol ukončený jednostranne zo strany služobného úradu, ale na podklade
právneho úkonu, s ktorým žalobca vyjadril súhlas. Zo strany žalobcu pritom neboli prezentované žiadne
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by malo prísť ukončeniu služobného pomeru žalobcu i v prípade,

ak by sám nevyjadril súhlas s ukončením dohodou. Medzi skončením služobného pomeru žalobcu a
vedením trestného stíhania voči jeho osobe nie je žiadna príčina súvislosť. Rovnako skutočnosť, že
žalobca nebol opätovne prijatý do práce v polícii sama osebe neodôvodňuje záver, že k danému prišlo
v priamej či nepriamej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Pokiaľ ide o rodinné vzťahy žalobcu,
primárne vzťah s vtedajšou partnerkou/matkou spoločného dieťaťa, žalovaný mal za to, že na podklade

výpovede svedkyne F. G. nebolo možné ustáliť rozsah zásahu, pričom svedkyňa sa mohla vyjadriť len
k relatívne krátkemu obdobiu - koniec roka 2014 / k vzneseniu obvinenia voči osobe žalobcu prišlo
dňa 10.12.2014/ až koniec roka 2015 /ukončenie použitia so žalobcom/. Z jej výpovede podľa názoru
žalovaného ďalej nevyplynuli žiadne okolnosti, ktoré by objektivizovali záver o zásahu do súkromnéhoživota žalobcu, resp. priamej príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a životnou situáciou, v ktorej
sa žalobca v danom období nachádzal. Záver o dopade trestného stíhania na rodinné vzťahy považoval
žalovaný za dôvodne spochybnený aj s ohľadom na obsah čestného vyhlásenia matky žalobcu.

Zhoršenie zdravotného stavu žalobcu podľa žalovaného nebolo nepreukázané, pretože žalobcom
predložené listinné dôkazy aj s ohľadom na identifikovanú lekársku diagnózu nijako nepreukazujú,
že táto mohla byť spôsobená v príčinnej v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby. Súvislosť bola
vyjadrená len tvrdením žalobcu bez relevantného medicínskeho odborného dôkazu. Žalovaný sa teda
nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, pretože nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z

prezentovaných dôkazov podľa žalovaného nie je možné ustáliť taký zásah do súkromnej sféry žalobcu,
ktorý by odôvodňoval finančnú satisfakciu. K samotnej výške nemajetkovej ujmy žalovaný odkázal
na rozsudok odvolacieho súdu zo 16.3.2021 sp. zn. 11Co/66/2020, kde odvolací súd považoval za
primeranú sumu 500 eur za kalendárny rok vedenia trestného stíhania za preukázaného výrazného
zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu. Taktiež poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z.
výslovne stanovil limity výšky priznania tejto náhrady tak, že nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi a rozhodovaciu činnosť ESĽP, podľa ktorej
náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná na utrpenej ujme na
povesti a pri určovaní výšky náhrady treba vychádza z dôkazoch preukazujúcich výšku; výška náhrady
v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanej vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti a musí byť zohľadnená výška náhrady priznávaná

za telesné zranenia alebo ktorá je prizná na obetiam násilných trestných činov. Náhrada za porušenie
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšky náhrady priznanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Súdom prvej inštancie priznaná výška
nemajetkovej ujmy s odkazom na zákonné ustanovenia a z neho vyplývajúcu maximálnu výšku náhrady
nemajetkovej ujmy je podľa žalovaného neprimerane vysoká predovšetkým v tom kontexte, že žalobca

nebol v predmetnej veci väzobne stíhaný, trestné stíhanie nemalo žiadny vplyv na jeho profesionálny
život a nebol preukázaný zásadný zásah do súkromného života. Žalovaný poukázal i na to ako bol
právny kvalifikovaný skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie voči osobe žalobcu a ktorý nie je
obligatórne nespojený s nepodmienečným trestom odňatia slobody.

18. Žalovaný ďalej namietal aj určenie lehoty na plnenie, keď sa súd prvej inštancie nestotožnil s
návrhom žalovaného, ale ju ponechal v zmysle § 232 ods. 3 CSP na 3 dňoch. Žalovaný poukázal na
závery odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci, kedy odvolací súd nespochybnil
právny názor súdu prvej inštancie vyjadrený v poradí prvom rozsudku, v zmysle ktorého súd prvej
inštancie vyhovel návrhu žalovaného a určil lehotu naplnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a to

z dôvodu výšky priznanej sumy, ako aj s poukazom na skutočnosť, že na strane žalovaného je štát,
ktorý nevie zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu finančnej úhrady a administratívno-
časovej náročnosti procesu plnenia. Keďže tieto dôvody naďalej trvajú, žalovaný mal za to, že ide
odôvodnený prípad umožňujúci súdu predĺžiť zákonu trojdňovú lehotu na plnenie. Práve skutočnosť, že
v prípade žalovaného ide o štátny orgán, ktorého interné procesy sú striktne formalizované, jednotlivé

úkony dotknutých zamestnancov štátneho orgánu podliehajú schvaľovaniu zo strany nadriadených a
samotný proces úhrady vyžaduje súčinnosť viacerých zamestnancov pracovne zaradených na odlišných
súčastiach, vytvára dôvodný predpoklad, že trojdňovú lehotu na plnenie nebude možné zo strany
žalovaného objektívne dodržať.

19. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1

CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur s príslušenstvom vyhovel.

22. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, a teda namietal nesprávne
zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, ako aj jeho nesprávne právne posúdenie.

23. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

25. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané

skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

26. Ako už odvolací súd uviedol v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, nemožno súhlasiť

s námietkou žalovaného, že zo strany žalobcu nebolo preukázané žiadne konanie štátnych orgánov,
ktoré by mohlo byť považované za konanie v rozpore so zákonom, a teda majúce za následok vznik
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Z ustálenej judikatúry totiž jednoznačne vyplýva, že štát zodpovedá
aj za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu (napr. R 35/1991, R 70/1994, rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 15/2009, 3 Cdo 194/2010, 3Cdo/116/2017, 5Cdo/169/2021). Ide
o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo

oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania.

27. Žalovaný v odvolaní nedôvodne namietal, že priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie
pri rozhodnutí o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi vychádzal z dĺžky trestného stíhania,
z lekárskych správ a výsluchu žalobcu o negatívnom vplyve trestného stíhania na jeho rodinný a
súkromný život, ako aj z výsluchu svedkov (bývalej priateľky a sestry). Zo skutkových zistení v

prejednávanej veci vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/138/2015 zo dňa
16.11.2020 bol žalobca oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 1.12.2015
vedenej pod sp. zn. 2 Pv 1051/14/2207 z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorí
sú obžalovaní (medzi nimi aj žalobca) stíhaní; oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
2.12.2020. Trestné stíhanie voči žalobcovi trvalo šesť rokov (bez 8 dní). Počas vedenia trestného

stíhania, ktoré trvalo šesť rokov, sa narušili rodinné vzťahy týkajúce sa žalobcu, zvlášť jeho vzťah s
otcom (ostal doposiaľ neusporiadaný), a s vtedajšou partnerkou / matkou spoločného dieťaťa (rozišli sa,
v súčasnosti takmer nekomunikujú), a tiež s priateľmi (žalobca sa uzatváral, menej chodieval von, prestal
sa s priateľmi stretávať a komunikovať), tiež sa prestal venovať aktivitám, ktoré pred tým robil pravidelnea bavili ho; situácia mala dopad na celú rodinu a na kontakty žalobcu s rodinou, dlhé riešenie trestného
stíhania malo za následok pochybnosti u členov rodiny, čo ústilo až k opovrhovaniu žalobcom členmi
rodiny, ich nezáujmom a ohováraním. Vedenie trestného stíhania malo negatívny vplyv aj na pracovné

zaradenie žalobcu, keď opustil štátnozamestnanecký pomer v polícii (síce na základe vzájomnej dohody,
ale evidentne v súvislosti s danou situáciu), resp. nebol do práce v polícii opätovne prijatý. Počas
trestného stíhania sa u žalobcu objavili zdravotné problémy - pískanie a bolesť v ušiach / tinnitus (čo
pretrváva doposiaľ) a problémy so spánkom. Žalobca počas trvania trestného stíhania prežíval stres,
úzkosti, prestal komunikovať s rodinou a priateľmi, prežíval obavy o svoju budúcnosť, trápil sa. Najmä

vo vzťah k dĺžke trestného stíhania šesť rokov pociťuje žalobca subjektívne najväčšiu mieru zásahu
do jeho osobnostných práv. Nebolo však preukázané, že by sa mimoriadne vážnym a nezvratným
spôsobom narušili rodinné, spoločenské, priateľské vzťahy v priamej príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním žalobcu, vykonávanie jeho povolania, resp. že by sa mimoriadne vážnym spôsobom zhoršil
jeho zdravotný stav.

28. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil,
keď podľa žalovaného z vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť taký zásah do súkromnej sféry
žalobcu,ktorýbyodôvodňovalfinančnúsatisfakciu,atedanesúhlasíshodnotenímdôkazovsúdomprvej
inštancie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a

dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu.
Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a
zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a
teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu
pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí

vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti
(relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj
vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom
s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym

hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky
hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto
smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku
stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej

inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. Námietky žalovaného vo
vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

29. Na základe správne zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie tiež dospel k správnemu
záveru,žeibasamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením-spoukazom

na dĺžku nezákonne vedeného trestného stíhania a jeho dôsledky na život žalobcu a ujmu na strane
žalobcu spôsobenú týmto nezákonným rozhodnutím, a preto správne pristúpil k uloženiu povinnosti
žalovanému uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch.

30. Dôvodnou nebola ani žalovaného o neprimeranosti priznanej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide

o samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, táto je vecou voľnej úvahy súdu a súd ju určuje
na základe svojho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Ustanovenie § 17
zákona č. 514/003 Z.z. pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovuje hornú hranicu
tak, že táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu a súčasne zakotvuje kritéria, na ktoré súd musí pri

rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadať, a to osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení.
Cieľom vyššie uvedených kritérií je, aby pri určení konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch
bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v

súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k ujme spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom došlo, ako aj na subjektívne kritériá
na strane poškodeného a závažnosť spôsobených následkov. Súd musí pritom však vychádzať vždy z
čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská.31. Súd prvej inštancie v súlade s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy prihliadol na všetky významné okolnosti, a teda prihliadol najmä na osobu poškodeného

a jeho doterajší život (bezúhonná osoba s usporiadanými vzťahmi), na prostredie, v ktorom žije
a pracuje (zamestnanec štátnej správy v polícii), na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo (nezákonne vedené trestné stíhanie voči žalobcovi), na závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote (zhoršenie vzťahov v rodine, zdravotné problémy), na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (nemožnosť zamestnať sa

v predchádzajúcom zamestnaní a dosiahnuť kariérny postup). Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že
v konaní totiž boli preukázané negatívne vplyvy vedeného trestného stíhania na žalobcu po veľmi dlhú
dobu šesť rokov, a to v oblasti rodinných aj spoločenských vzťahov, pracovného zaradenia, čiastočne aj
v oblasti zhoršenia zdravotného stavu, avšak nebolo preukázané, že by sa obzvlášť vážnym, masívnym
či brutálnym spôsobom narušili vyššie uvedené vzťahy, alebo sa zhoršil závažným spôsobom zdravotný
stav žalobcu. S ohľadom na uvedené skutočnosti považoval za primeranú sumu z titulu nemajetkovej

ujmy za nezákonné stíhanie sumu 7.000 eur (pri jednoduchom výpočte sa jedná o sumu necelých 100
eur za mesiac nezákonne vedeného trestného stíhania) s tým, že priznaná suma ani neprekročila sumu
uvedenú a vypočítanú v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 274/2017 Z.z. v spojení s nariadením
vlády SR č. 297/2014 Z.z. - vo výške 9.500 eur (25 násobok minimálnej mesačnej mzdy za rok 2014).

32. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne zohľadnil
všetky skutočnosti relevantné z hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, prihliadol na
osobu poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k nej došlo, ako aj na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
a v spoločenskom uplatnení. Zároveň súd prvej inštancie rešpektoval aj zákonom stanovenú hornú

hranicu náhrady nemajetkovej v peniazoch. Niet preto dôvodu, aby odvolací súd úvahu súdu prvej
inštancie akýmkoľvek spôsobom prehodnocoval, pretože závery tejto úvahy majú oporu vo vykonanom
dokazovaní a úvaha súdu prvej inštancie je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne
odôvodneného rozhodnutia.

33. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu
III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017 a na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok
5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že
všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním

odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že
vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v
prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo
znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti. Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto

prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto
záverysúosobitnevýznamnépreprípadyrozhodovaniaovýškenáhradynemajetkovejujmyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane
sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej
úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom

ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.
Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu
je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto
postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane
fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach.

34. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej
ako vecne správny, vrátane rozhodnutia o priznaní úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy a
závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutými,
s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

35. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v časti lehoty na plnenie peňažnej povinnosti uloženej mu
napadnutým rozsudkom (paričnej lehoty), odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie v tejto časti nie je
prípustné, a preto je nevyhnutné ho odmietnuť.36. Podľa § 212 ods. 1 CSP rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

37. Podľa § 232 ods. 1 CSP vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť
plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.

38. Podľa § 232 ods. 2 CSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym
uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

39. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

40. Podľa § 232 ods. 4 CSP ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne

inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

41. Podľa § 234 ods. 1 CSP súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.

42. Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
nevylučuje.

43. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

44. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,

d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,

i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,
k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,

n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,
o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

45. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

46. Podľa Civilného sporového poriadku je odvolanie prípustné a) proti rozsudku súdu prvej inštancie,
ak to zákon nevylučuje. Neprípustnosť odvolania je daná zákonom voči rozsudkom vydaným osobitným
procesným postupom, a to kontumáciou, uznaním a vzdaním sa nároku (§ 356 CSP) okrem prípadov

odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre ich vydanie. Voči ostatným rozsudkom
súdu prvej inštancie je odvolanie zásadne prípustné. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je odvolanie
prípustné, ak to zákon pripúšťa. CSP pripúšťa možnosť podať odvolanie proti uzneseniam, ktoré sú
taxatívne vymenované v ustanovení § 357 CSP, pričom proti iným uzneseniam odvolanie prípustné nie
je. Tiež nie je prípustné ani odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia.

47. S poukazom na vyššie uvedené musel odvolací súd v danom prípade v prvom rade prihliadať na
povahu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný podal odvolanie aj v časti výroku týkajúcom sa lehoty na
plnenie povinnosti uloženej mu napadnutým rozsudkom, teda napadnutým bol výrok o lehote na plnenieupravený v § 232 CSP. Tento výrok má charakter uznesenia, keďže sa ním nerozhodlo o nároku vo veci
samej, čo bráni aplikácii § 355 ods. 1 CSP a v prípade posudzovania prípustnosti odvolania je nutné
vychádzať z § 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP.

48. Za vec samu sa nepovažuje výrok o lehote na plnenie (rovnako výrok o stanovení dlhšej ako
zákonnej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok) v zmysle § 232 CSP a takéto rozhodnutie nie je
ani konečným rozhodnutím vo veci samej (por. Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha,
2016, str. 1353, ako aj publikáciu Občanský soudní řád, Komentář, Praha, 2009, diel II, str. 1214). Je

tomu tak preto, lebo nejde o rozhodovanie o hmotnoprávnych nárokoch strán, ale o procesnoprávnych
otázkach, o ktorých ak by sa rozhodovalo samostatne, tak by sa o nich rozhodovalo uznesením (viď
publikáciu Civilní právo procesní, Praha, 2008, str. 289). Určenie lehoty na plnenie súdom totiž nie je
závislé od hmotného práva, podľa ktorého sa posudzuje meritum veci, ale jej právnym základom je
procesnoprávne ustanovenie § 232 CSP. Táto časť rozhodnutia, i keď je zahrnutá do výroku rozsudku,
má vo vzťahu k meritu veci len akcesorický charakter a v konečnom dôsledku je od hmotnoprávnych

nárokov uplatnených žalobou (návrhom) úplne nezávislá; t.j. súd o nej rozhoduje na základe posúdenia
celkom odlišných skutočností než je tomu v prípade žalobných nárokov a nezávisle od samotného
rozhodnutia o merite veci. Napadnutá výroková časť rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nie je vecou
samou (§ 212 ods. 1, § 355 ods. 1 CSP) a prípustnosť odvolania voči takému uzneseniu CSP nepripúšťa
(§ 234 ods. 1, § 355 ods. 2, § 357 CSP). V tejto súvislosti por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 5Cdo/33/2017 z 28.2.2018.

49. Keďže rozhodnutie o lehote na plnenie je procesným rozhodnutím v intenciách výlučne procesného
predpisu (CSP), t. j. nejedná sa o otázku hmotného práva, a toto rozhodnutie nie je taxatívne
vymenované v § 357 CSP, je potrebné konštatovať, že odvolanie bolo zo strany žalovaného podané proti

rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Rozhodnutie o tzv. paričnej lehote nemá charakter
rozhodnutia vo veci samej (pričom výlučne vo veci samej súd rozhoduje vo forme rozsudku), ale iba
uznesenia, preto možnosť podania odvolania voči tomuto rozhodnutiu by procesný predpis (CSP) musel
výslovne pripustiť. CSP však prípustnosť odvolania voči rozhodnutiu o paričnej lehote neupravuje.

50. Pretože odvolanie žalovaného bolo z vyššie uvedených dôvodov podané aj proti takej časti
rozhodnutia, proti ktorej nie je odvolanie prípustné, odvolací súd ho musel v zmysle § 386 písm. c) CSP
odmietnuť.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,

rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému
žalobcovi aj napriek procesnému úspechu v spore náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (R
72/2018), pretože si nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, k odvolaniu nevyjadril a
podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

52. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).