Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/105/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117220038
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3117220038.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu:
Portos Real Estate SE, európska spoločnosť, so sídlom Záhřebská 562/14, Vinohrady, Praha, Česká
republika, IČO: 087 19 322, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS
s.r.o., so sídlom Pred Poľom 1652, Trenčín,
IČO: 36 857 882, proti žalovanému: EQUITE, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava,
IČO:46405071,zastúpenému:AdvokátskakanceláriaJUDr.MarekDoktor,s.r.o.sosídlomLegionárska
7735/31B, Trenčín, IČO: 52 536 891, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
14. júna 2021, č. k. 14C/57/2017-419, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. m e n í tak, že určuje, že žalobca je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti zaevidovanej A. B. C., odbor katastrálny na LV č. XXXX pre k. ú. C. ako C-KN
parcela č. XXX/X – zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2.

II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo 14. júna 2021 č. k. 14C/57/2017-419 výrokom I. konanie v časti o
určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, evidovaných
v katastri nehnuteľnosti vedeným A. B. D. C., katastrálny odbor na LV
č. XXXX pre k. ú. C., a to parcely reg. „C“ evidované na katastrálnej mape ako pozemok
s parcelným číslom č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XX m2 a pozemok

s parcelným číslom č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X m2, zastavil. Výrokom II.
žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v zastavujúcej časti vo výške 100
%. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom IV. žalovanému priznal proti žalobcovi právo na
náhradu trov konania 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 14. novembra 2017 domáhal
proti žalovanému určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú.
C. (na č. l. XXX spisu je oprava č. l. LV XXXX pre k. ú. C.) ako pozemky vedené A. B. D. C., katastrálny

odbor ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako C-KN parc.
č. XXX/X -zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. č. XXX/XX - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere XX m2 a pozemok parc. č. XXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX a
náhrady trov konania. Po čiastočnom späťvzatí žaloby (s ktorým žalovaný súhlasil) zostalo predmetomžaloby určenie vlastníckeho práva k C-KN parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX
m2, zapísanej aktuálne na LV č. XXXX v k. ú. C.
v prospech žalovaného, ktorý svoje vlastnícke právo odvodzuje od kúpnej zmluvy registrovanej pod V

4894/16, V-2070/2018 /Kúpna zmluva č. XXXXX a zm.č.XXXX/XX/ a tiež od vydržania. Parcela č. XXX/
X bola pôvodne vo vlastníctve spoločnosti E. F., a. s.. Tá previedla svoje vlastníctvo kúpnou zmluvou zo
dňa 29. júna 2006 na G. F., ktorý ho ďalej previedol kúpnou zmluvou na spoločnosť E., a. s.. Spoločnosť
E., a. s. previedla kúpnou zmluvou túto parcelu na spoločnosť H. I. E. .o.. Spoločnosť H. I. E. .o.
previedla kúpnou zmluvou túto parcelu na žalovaného. Žalovaný previedol kúpnou zmluvou túto parcelu

na spoločnosť A. J. I. E. .o.. Spoločnosť A. J. I. kúpnou zmluvou túto parcelu opätovne previedla na
žalovaného. Žalobca v súvislosti so svojím nárokom poukázal na predchádzajúce nadobúdacie tituly k
spornej nehnuteľnosti a skutočnosť, že predávajúci G. F., narodený XX. XXXX XXXX, bytom H. XXXX/
XX, K. nemal oprávnenie uzatvoriť kúpnu zmluvu zo dňa 14. novembra 2011 so spoločnosťou E., a. s.,
pretože pôvodná kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom podnikajúcim vtedy pod obchodným menom
E. F., a. s. zastúpený G. F. ako predsedom predstavenstva žalobcu a G. F. ako fyzickou osobou, totožnou

s predsedom predstavenstva žalobcu zo dňa 25. septembra 2006, na základe ktorej došlo
k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. C., vrátane pozemku C-KN parc. č. XXX/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXXX (v tom čase evidovanej na LV
č. XXXX) je absolútne neplatná pre porušenie zákonnej povinnosti podľa § 196a
ods. 1 Obchodného zákonníka (predseda predstavenstva žalobcu G. F. previedol tento majetok bez

predchádzajúceho súhlasu dozornej rady). O existencii takejto povinnosti sa žalobca mal dozvedieť zo
súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 20C/331/2013 zo dňa 10. októbra 2014
a listami zo dňa 1. septembra 2015 adresovanými tak G. F. ako aj spol. E., a. s. sa dovolával absolútnej
neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy, pre porušenie zákona. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení je daný v súlade s § 137 písm. c) CSP.

Vychádzajúc z judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/76/2002, publikovanom v
časopise Zo súdnej praxe ročník 6/2003 a ustanovení § 13 ods. 1 a 3, § 566 ods. 2 a § 191 ods. 1 a 2 ObZ
dospel k záveru, že konanie štatutárneho orgánu právnickú osobu vždy zaväzuje, aj v prípade, že právny
úkon nie je schválený valným zhromaždením (analogicky dozornou radou), hoci to zákon alebo stanovy
ukladajú a nie je možné preto povedať, že tieto zmluvy sú z tohto dôvodu neplatné; ide len o vnútorný

vzťah medzi predstavenstvom a spoločnosťou, ktorá si môže prípadne uplatniť náhradu škody (§ 66
ods. 2 ObZ). Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že kúpna zmluva zo dňa
25. septembra 2006 je absolútne neplatná pre porušenie zákona (§ 196a ods.1 ObZ a § 39 OZ), čo
vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k. 12C/149/2013- 414 zo dňa
24. júna 2019, ktorým bolo rozhodnuté o určení vlastníckeho práva k ďalším parcelám podľa pôvodnej

kúpnej zmluvy pod V 4012/06 zo dňa 25. septembra 2006 v prospech žalobcu (parcela č. XXX/X nebola
predmetom rozhodovacej činnosti súdu, nakoľko aj keď bola predmetom prevodu, už bola v tom čase
prevedenánaďalšieosoby).Ďalejsúdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcaodkúpnejzmluvypísomne
odstúpil pre nezaplatenie kúpnej ceny, ktorá mala byť uhradená do 15. decembra 2006 a k odstúpeniu
od kúpnej zmluvy došlo dňa 27. júna 2013. Tiež považoval za nesporné, že až do doručenia rozhodnutia

Okresného súdu Trenčín č. k. 20C/331/2013 zo dňa 10. októbra 2014 tak žalobca ako aj G. F. nemali
vedomosť o absolútnej neplatnosti prvotnej kúpnej zmluvy, čo vyplýva z čestného vyhlásenia G. F. (č. l.
323 spisu) a obsahu kúpnej zmluvy pod V 5537/11 zo dňa 14. novembra 2011 (č. l. 223 spisu), ktorou
G. F. previedol na spoločnosť E., a. s., vlastnícke právo okrem iného aj k spornej parcele a kde v čl. VIII
bod 8.6 vyhlasuje a ubezpečuje kupujúceho o výkone svojho vlastníckeho práva v súlade s právnymi

predpismi a o neexistencii súdnych sporov či akejkoľvek právnej skutočnosti, ktorá by mu znemožnila
nakladať so svojím majetkom. O absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
25. septembra 2006 nemali vedomosť ani vypočutí svedkovia (L. M. L. H. ako štatutár spol. E., a. s., M.
G. I. ako konateľ spol. H.). Vzhľadom na vznesenú námietku žalovaným sa súd prvej inštancie zaoberal
vydržaním, pričom vychádzal

z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 (podľa ktorého pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky) a dospel k záveru, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť zákonným spôsobom
nadobudol do vlastníctva, keď preukázal svoju dobromyseľnosť a oprávnenú držbu, keď mal spornú

parcelu v nepretržitej držbe so započítaním jeho právnych predchodcov po dobu viac ako 10 rokov.
Súd prvej inštancie uviedol, že pri tejto parcele sa realizoval vklad zo spoločnosti E. F., a. s., na G. F.
dňa 9. októbra 2006, a tak 10-ročná vydržacia lehota uplynula dňa 9. októbra 2016. Následné zmluvné
prevody tejto nehnuteľnosti boli zrealizované formou písomných zmlúv. Nebolo preukázané, že bydojednané kúpne ceny medzi jednotlivými prevodcami po G. F. neboli riadne zaplatené. Všetky zmluvy
prešli vkladovým konaním a boli registrované na Okresnom úrade, odbor katastrálny v Trenčíne. G. F.
bol podľa vlastného vyjadrenia do roku 2015 dobromyseľný, že mu vec patrí a nakladal s ňou ako s

vlastnou,anovínadobúdatelianemalivedomosť,baanipriobvyklejopatrnostimožnosťzistiť,žeprvotná
zmluva by mala byť absolútne neplatná. Pozemok všetci kupovali od vlastníka, zapísaného v katastri
nehnuteľností, a nemali pochybnosť o tom, že predávajúcemu vec patrí. Naopak, žalobca nepreukázal,
že by sa do sféry legitímnych nadobúdateľov pozemkov dostala v priebehu plynutia 10-ročnej vydržacej
doby informácia o tom, že by prvotná zmluva mala byť absolútne neplatná pre porušenie zákona alebo,

že by došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby v dôsledku nejakých súdnych sporov. Žiaden z nových
nadobúdateľov parcely č. XXX/X totiž nebol ich účastníkom. Tieto sa viedli vždy s okruhom strán sporu.
Do vydržacej doby v prospech žalovaného teda možno podľa súdu prvej inštancie započítať vydržaciu
dobuvšetkýchjehoprávnychpredchodcov,vrátaneG.F.akofyzickejosoby,ktorésaodvíjaliodprávnych
úkonov nasledujúcich po absolútne neplatnej zmluve uzavretej medzi spoločnosťou E. F., a. s. a G. F..
Žaloba v tejto veci bola podaná na súd dňa 14. novembra 2017, pôvodnému žalovanému spol. A. J. bola

žaloba doručená až začiatkom marca 2018 a dovolanie sa neplatnosti kúpnej zmluvy adresované spol.
A. J., s. r. o. pochádza zo dňa 16. októbra 2017, teda až po uplynutí vydržacej doby, ku ktorej došlo 9.
októbra 2016. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Trenčíne o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom z 21. júna 2022

sp. zn. 17Co/50/2021-454 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku
a závislom IV. výroku o náhrade trov konania potvrdil a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je
vecne správny. Odvolací súd s ohľadom na odvolacie námietky uviedol, že postrehol vnútorný rozpor
v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď na jednej strane súd prvej inštancie upriamil pozornosť na

záveryrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.MCdo/76/2002asúčasnenadruhejstraneskonštatoval
absolútnu neplatnosť prvotnej zmluvy (teda opačný názor, než aký sa deklaruje v spomenutom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR). Podstatné však podľa odvolacieho súdu je to, že súd prvej inštancie
napokon explicitne
v bodoch 21. a 26. napadnutého rozsudku skonštatoval, že prvotná zmluva je absolútne neplatná, o čom

už bolo prejudiciálne rozhodnuté v inom konaní (pred Okresným súdom Trenčín, sp. zn. 12C/149/2013).
V bode 30. odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že žalobca nelogicky v odvolaní
namieta, že na podklade právneho úkonu, ktorý je neplatný, nie je možné vydržaním nadobudnúť
vlastnícke právo k veci. Poukázal pri svojom právnom závere na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30. marca 2020, sp. zn. 5Cdo/74/2019, ktoré uvádza „oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o

existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy
o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu taký právny dôvod
svedčí (rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/207/2005, 2Cdo/271/2007, 5Cdo/534/2009, 4Cdo/287/2006)“. Teda i
keď žalovaný vlastníkom nebol (pre neplatnosť prvotnej zmluvy
a teda i ďalších na ňu nadväzujúcich nemohol nadobudnúť vec od nevlastníka), so zreteľom na všetky

okolnosti (parcelu riadne kúpil a zavkladoval, disponoval putatívnym nadobúdacím titulom, čo bol prípad
ajjehoprávnychpredchodcov)boldobromyseľnývtom,žejeskutočnevlastníkom.Onárokunanáhradu
trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu uvedenom v § 420 písm. f) CSP,

že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti namietal, že odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, pričom len rýdzo formalisticky preberal závery
prvostupňového rozhodnutia, bez náznaku prihliadnutia na podstatné tvrdenia a námietky žalobcu
detailne vymedzené v odvolaní, vykazuje tak znaky arbitrárnosti a nesprávnosti. Žalobca uviedol aj

dovolací dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. c), keď napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (pre potvrdenie svojich právnych záverov poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2013, sp. zn. 1Cdo/137/2011, rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,

6MCdo/5/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 2. augusta 2018, sp. zn. 3Cdo/30/2018
a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo/17/2016). Rozhodnou
skutočnosťou podľa jeho názoru, že prvotná kúpna zmluva je od počiatku neplatným právnym úkonom.
V dôsledku toho nemohol žalovaný a ani jeho právny predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo, i keďbol povolený vklad do katastra. Nie je prípustné vydržanie vlastníckeho práva k veciam, ktoré niektorý
z právnych predchodcov domnelých vlastníkov nadobudol na základe absolútne neplatného právneho
úkonu.

4. Po preskúmaní dovolania Najvyšší súd SR dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

5. Dovolací súd nezistil opodstatnenosť tvrdenia dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
dostatočne odôvodnené. Preskúmaním spisu dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta,

že mu odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

6. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolací súd uviedol, že dovolateľ
namietal nesprávne právne posúdenie ohľadom právnej otázky možnosti nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti vydržaním od nevlastníka, keď sa preukáže, že zapísaná osoba v čase uzavretia

kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti z dôvodu, že pôvodná zmluva o prevode
nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon. V tejto súvislosti poukázal najmä na
rozhodnutie Ústavného súdu SR
z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo/137/2011, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,

6MCdo/5/2010.

7. Najvyšší súd SR uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421
ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov. Ide teda o otázku,

ktorú už dovolací súd riešil, avšak právne názory dovolacích senátov sa ešte neustálili (nepredstavujú
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu). Dovolateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/74/2019, podľa ktorého odvolací súd pri svojom právnom závere ustálil, že i keď žalovaný
právne vlastníkom spornej nehnuteľnosti nikdy nebol, disponoval putatívnym nadobúdacím titulom, ako
aj jeho právni predchodcovia (parcelu riadne kúpili a zavkladovali) a preto bol dobromyseľný, že je

vlastníkom a spornú nehnuteľnosť tak mohol nadobudnúť vydržaním. V súlade so svojím právnym
názorom dovolateľ poukazuje najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR
z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11, podľa ktorého ,,Ak bol správou katastra povolený vklad
vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne
chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto

nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc
i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.“

8. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty,
ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za

diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (sp. zn. IV. ÚS 14/07). Dovolací súd v
tejto súvislosti poukázal na to, že až donedávna (v čase rozhodnutia odvolacieho súdu) existovali dve
skupiny rozhodnutí najvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo
možné zaradiť rozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia,

ktoré umožňovali prelomenie predmetnej zásady, vychádzajúc zo záverov nálezu ústavného súdu zo
dňa 20. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 239/2016. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je
viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami, ktoré v dovolaní označil dovolateľ, pretože je podstatné
to, že v otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva
od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu
a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“)
z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací
súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017,9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny
právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah.
Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor

je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že
súd právo netvorí, ale iba nachádza.

9. V predmetnom rozhodnutí z 27. apríla 2021 veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke
okrem iného uviedol, že: (i) Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť

vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností; (ii) S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne
previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený
v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo

nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ
zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú
vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv) Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona

č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti
zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Na toto rozhodnutie už medzičasom
nadviazal najvyšší súd ďalšími rozhodnutiami napr. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, 7Cdo/52/2023,

9Cdo/205/2022, 1Cdo/260/2021, 2Cdo/160/2022, ktorý právnu otázku kolízie dvoch ústavných
princípov, a to princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka vyriešil v súlade s rozhodnutím veľkého senátu najvyššieho súdu, ktoré je
zmysle § 48 CSP záväzné pre všetky senáty najvyššieho súdu, konajúce o tejto právnej otázke.

10. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že pokiaľ teda v prejednávanej veci súdy nižšej
inštancie konštatovali, že žalovaný platne nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
vydržaním, keď bol dobromyseľný vzhľadom na všetky okolnosti (kúpne zmluvy, vklad do katastra), že
ho nadobúda od vlastníka (rovnako ako jeho právni predchodcovia), ktorý je zároveň ako vlastník na
základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností, vec nesprávne právne

posúdili a to s poukazom na zásadu „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“, vyjadrenú v
záväznom rozhodnutí veľkého senátu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Podľa rozhodnutia
nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Nadobudnutie
vlastníckeho práva uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa je pritom umožnené len

v taxatívne vymedzených prípadoch, upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto
výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods.
3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19
ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do
31. marca 2017), (resp. § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 1. apríla 2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa
význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom
na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci. O takýto prípad však
nešlo, absolútna neplatnosť právneho úkonu (prvotnej kúpnej zmluvy) vyplýva z ustanovenia § 196a a

nasl. ObZ.

11. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné. Z uvedených
dôvodov dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 21. júna 2022
sp. zn. 17Co/50/2021-454 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolací súd je viazaný

vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

12. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.13.Vpreskúmavanejvecijeodvolacísúdvzmyslecitovanéhoust.§455CSPviazanýprávnymnázorom
vysloveným dovolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, že bol nesprávny právny záver súdu

prvej inštancie a aj odvolacieho súdu o tom, že žalovaný platne nadobudol vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti vydržaním, keď bol dobromyseľný vzhľadom na všetky okolnosti že ho nadobúda od
vlastníka (rovnako ako jeho právni predchodcovia), ktorý je zároveň ako vlastník na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností, a to s poukazom na zásadu „nikto nemôže
previesť viac práv, než má sám“, vyjadrenú v záväznom rozhodnutí veľkého senátu z 27. apríla 2021

sp. zn. 1VObdo/2/2020. Odvolací súd, viazaný týmto vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu
v danej veci, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III., ktorým súd prvej inštancie
žalobu žalobcu zamietol, podľa § 388 CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385
ods. 1 CSP zmenil tak, že určil, že žalobca je vlastníkom CKN parcely č. XXX/X – zastavané plochy
a nádvoria o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XXXX v k. ú. C..

14. O trovách prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 2, § 453 ods. 1, 3, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. V zmysle §
262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania bude rozhodovať súd prvej inštancie.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).