Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9CdoPr/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111222824
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1111222824.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z.. J.. J. H., T., T. X, zastúpenej advokátkou
Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, Bratislava, Dostojevského rad 17, proti žalovanému služobnému úradu
Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Bratislava, Špitálska 4, 6 a 8, IČO: 00
681 156, zastúpenému advokátskou kanceláriou Martin Pavle s. r. o., Bratislava, Pribinova 4, IČO: 36
860 450, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a iné, vedenom na Mestskom súde

Bratislava IV pod sp. zn. B1-11C/115/2011, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 11C/115/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. januára 2023
sp. zn. 8Co/111/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva voči žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 08. februára
2022 č. k. 11C/115/2011-2864 určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená žalobkyni
dňa 30. marca 2011 je neplatná, v časti o určenie, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou
a žalovaným aj naďalej trvá žalobu zamietol, v časti uplatnených antidiskriminačných nárokov a nároku
na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom žalobu zamietol, v časti neplatnosti skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, v časti
antidiskriminačných nárokov a nárokov na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom žalovanému
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Žalobkyňa sa žalobou v spojení s v konaní pripustenou zmenou žaloby voči žalovanému domáhala
vydania rozhodnutia, ktorým by súd: a) určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená
30. marca 2011 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej

trvá, b) žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni formou zaslania ospravedlňujúceho
listu (so špecifikovaným znením; pozn.) za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu
iného postavenia, ktorého sa dopustil tým, že za prácu rovnakej hodnoty platil žalobkyni nižší plat a
nevytváral jej vhodné pracovné podmienky, čím porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu
iného postavenia vo vzťahu k žalovanému a zasiahol do jej práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov, c) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v podobe ujmy

na dôstojnosti v dôsledku diskriminačného konania vo výške 50 000 eur, d) žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 529,50 eura mesačne od 25. januára 2011 do odstránenia
následkov porušenia a úrok z omeškania na základe neoprávnene odňatého osobného príplatku.
1.2. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania, po právnom posúdení veci podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 8, ods. 11, § 3 ods. 1, ods.
2, § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 11 ods. 1, ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.

z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „AZ"), podľa § 1 ods. 1,3, § 4 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 5 ods. 1, ods. 3, § 6 ods. 1, § 12 ods. 1, ods. 2, § 14
ods. 1, § 20 ods. 1, § 43 ods. 1, § 47 písm. b), § 50, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, § 62 ods. 1, § 81,
§ 83 ods. 1 písm. c), § 89 ods. 1, § 89 ods. 2, § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 400/2009 Z. z“) a § 77 zák. č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce (ďalej len „ZP“) dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby len v časti, v ktorej sa
žalobkyňadomáhalaurčenianeplatnostiskončeniaštátnozamestnaneckéhopomeruvýpoveďou.Včasti
antidiskriminačných nárokov žalovaný v konaní uniesol obrátené dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní
zaťažovalo a riadne súdu preukázal, že žalobkyňou vymedzené skutkové podstaty diskriminácie neboli

naplnené a vychádzajú z jej subjektívneho a skresleného vnímania skutočností bez vzájomného vzťahu
príčinnej súvislosti s označenou diskriminačnou pohnútkou. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd žalobu aj v
časti nároku vyplývajúceho z odňatia osobného príplatku žalobkyni.
1.3. V konaní bolo nesporné, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne bol založený služobnou
zmluvou z 01. februára 2004 a u žalovaného žalobkyňa pracovala od mája 2007 na Odbore rodovej
rovnosti a rovnosti príležitostí (ďalej aj len „ORRaRP") po preložení z jej pôvodného pracoviska na

Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej aj len „ÚPSVaR“). Dňa 30. marca 2011 jej bola na
osobnom úrade doručená výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru datovaná 21. marca 2011,
odôvodnená ust. § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. a nadbytočnosťou žalobkyne v dôsledku zrušenia
jej štátnozamestnaneckého miesta v ORRaRP na základe Rozhodnutia č. 31/2010 podpredsedu vlády
a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR z 27. septembra 2010, č. 19074/2010-II/1, ktorým

došlo k zmene Organizačného poriadku žalovaného v spojení s rozhodnutím č. 9/2011 z 26. januára
2011. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v čase doručenia výpovede osobou so zdravotným
postihnutím, platnosť tohto právneho úkonu bola v zmysle ust. § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. podmienená
právoplatným rozhodnutím príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny udeľujúcim súhlas s
výpoveďou. Žalovaný sa v texte výpovede odvolal na prerokovanie výpovede so zástupcami odborovej

organizácie zamestnancov ako aj na súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava vyslovený
v rozhodnutí z 02. marca 2011, ktoré však v danom čase nebolo právoplatné, nakoľko žalobkyňa si
uvedené rozhodnutie prevzala na pošte práve v deň doručenia výpovede a v zákonnej lehote ho napadla
odvolaním. Žalobkyňa túto skutočnosť spolu s neexistenciou deklarovaného výpovedného dôvodu
riadne namietala v liste doručenom žalovanému 11. apríla 2011, v ktorom ho súčasne požiadala o ďalšie

zamestnávanie a prideľovanie práce. Žalovaný uznal neplatnosť výpovede a dôvodnosť žalovaného
nároku v tejto časti nerozporoval. Súd prvej inštancie preto vzhľadom na v konaní nespornú skutočnosť,
že žalovaný v čase uskutočnenia výpovede nedisponoval právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR
Bratislava udeľujúcim súhlas s výpoveďou žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím (§ 50 zák.
č. 400/2009 Z.z.), žalobe v časti určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru

vyhovel. Ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti požadovaného určenia, že štátnozamestnanecký
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá, keď tento skončil v priebehu súdneho konania
dohodou strán sporu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru k dátumu 27. marca 2018 (č. l.
1954). Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa žalovanému vyčítala pomerne rozsiahle diskriminačné
konanie, ktoré ju malo znevýhodňovať pre jej vek a zdravotný stav. Pod diskriminačné konanie však

subsumovala každé ňou nepriaznivo pociťované konanie zo strany žalovaného, resp. jej nadriadených
na pracovisku bez ohľadu na to, či malo spojitosť s diskriminačnými znakmi alebo pôvod v jej vlastnom
správaní. Skutočnosť, že žalobkyni bola daná výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu ÚPSVAR, pritom
zakladá dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie diskriminačné konanie. V konaní sa
nepreukázalo, že by žalovaný mal v čase dania výpovede žalobkyni vedomosť o tom, že žalobkyňa

napadla rozhodnutie ÚPSVaR odvolaním, resp., že by v čase výpovede jej uvedené rozhodnutie
ani nebolo riadne doručené, a teda že by jeho konanie voči žalobkyni bolo zámerné a cielené.
Odhliadnuc od toho, že žalobkyňa ani nekonkretizovala žiadneho zamestnanca žalovanej s ťažkým
zdravotným postihnutím, t. j. v porovnateľnej situácii so žalobkyňou, voči ktorému by bol postup pri
výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru rozdielny, ako nevyhnutný predpoklad pre posúdenie

diskriminácie, vyslovil názor, že diskriminačné konanie nemôže byť bez ďalšieho odvodzované od
samotných účinkov právneho úkonu v podobe neplatnosti. Akýkoľvek diskriminačný základ nemala
ani žalobkyňou namietaná skutočnosť, že žalovaný neoznámil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
výsledok prešetrenia sťažnosti žalobkyne voči upozorneniu na porušenie služobnej disciplíny, keď to
nebolo jeho povinnosťou. Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanej diskriminácii odôvodnenej doručením

kópieurgenciežalovanéhonavybaveniežiadostioudeleniesúhlasusprepustenímžalobkyneriaditeľovi
Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Rovnako ani z ponúknutia dočasného miesta žalobkyni po
p. A., ktorá nebola zaradená v rovnakom odbore ako žalobkyňa, nemožno usudzovať dôvodné zdanie
diskriminácie zo strany žalovaného, keď uvedeným spôsobom sa žalovaný snažil zamedziť skoršiemuprepusteniu žalobkyne ponukou iného vhodného miesta a žalobkyňa s preradením na uvedené miesto
súhlasila.
1.4. Pokiaľ žalobkyňa v spojení s diskrimináciou namietala, že bez ponuky vhodného miesta bola z

dôvodu organizačných zmien prepustená len ona, súd prvej inštancie zdôraznil, že výber nadbytočného
zamestnanca a kritériá s tým spojené sú výlučne a len na zamestnávateľovi, a do tohto výberu
nemôže zasiahnuť ani súd, a to ani v prípade antidiskriminačnej žaloby. Zamestnávateľ musí
aj v pracovnoprávnom spore preukázať nadbytočnosť zamestnanca a rozhodnutie o organizačnej
zmene, naviac žalovaný v konaní preukázal, že z dôvodu objektívnych organizačných zmien skončil

štátnozamestnanecký pomer aj s osobami výrazne mladšími ako žalobkyňa (rok narodenia 1980, 1984),
ktoré mali vysokoškolské vzdelanie a aktívnu znalosť anglického jazyka. Z vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie za preukázané, že riešenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne
malo súvislosť s organizačnými zmenami, a nie zdravotným postihnutím či vekom žalobkyne, kedy
na rovnakom odbore žalovaný k týmto krokom pristúpil aj voči iným zamestnancom, pričom výber
nadbytočného zamestnanca bol v jeho výlučnej dispozícii. Žalobkyňa, ktorá sa konaním žalovaného

cítila byť diskriminovaná, vôbec nereflektovala skutočnosť, že žalovaný jej aj napriek avizovanému
prepusteniu z dôvodu nadchádzajúcich organizačných zmien ponúkol iné pracovné miesto, aj keď
len na kratšiu dobu (zastupovanie najviac na 5 rokov), ktoré žalobkyňa dobrovoľne prijala. Pokiaľ
žalobkyňa ako diskrimináciu vnímala aj to, že napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa
musela ako nezaradená zamestnankyňa chodiť do zamestnania, žalobkyňu k tomuto nikto nenútil, a

pokiaľ bola toho názoru, že zo strany zamestnávateľa sú dané prekážky, ktoré jej bránia vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy (na čo samotná žalobkyňa zamestnávateľa neupozorňovala), mohla
uvedenú skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi s tým, že pokiaľ by bola jej argumentácia dôvodná,
nemusela do času zjednania nápravy chodiť na pracovisko a aj napriek tomu by mala zo strany
zamestnávateľa nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci. Žalobkyňa však do práce v danom

čase riadne chodila, neavizovala nemožnosť vykonávania práce, a aj podľa výpovede svedkov prácu
riadnevykonávala,začojejbolvyplácanýslužobnýplat,avšakniepodľapredstávžalobkyne,nakoľkojej
nebol priznaný osobný príplatok. Z vykonaného dokazovania nakoniec vyplynulo, že žalobkyňa nebola
jediná zamestnankyňa vykonávajúca pre žalovaného prácu ako nezaradená, keď v pozícii nezaradenej
zamestnankyneboloajďalších16zamestnancovžalovanéhoadôvodnezaradeniažalobkynevyplynulz

organizačným zmien a nedodržania zákonného postupu pri výpovedi danej osobe s ťažkým zdravotným
postihnutím, avšak pri platnej organizačnej zmene, v dôsledku ktorej jej miesto zaniklo, t. j. namietaná
skutočnosť nemala žiadnu spojitosť s vekom či zdravotným postihnutím ako žalobkyňou uvádzanými
diskriminačnými znakmi, čo zodpovedá aj tomu, že žalobkyňa ani v tejto časti namietanej diskriminácie
neuviedla žiadneho zamestnanca v obdobnej situácii, s ktorým by žalovaný za obdobnej skutkovej

situácie zaobchádzal priaznivejšie.
1.5. Žalobkyňa žalovanému vyčítala aj nerovné zaobchádzanie z dôvodu odňatia prístupu na internet
v období od 23. júna 2011 do 04. októbra 2011 a zablokovanie telefonickej linky z kancelárie
na miestne a medzimestské telefonické spojenia oproti iným zamestnancom žalovaného. Žalovaný
v konaní predložil dôkaz k chybovému hláseniu predloženému žalobkyňou, z ktorého vyplynula

technickáchybanapracovnejstaniciservera.Odborinformačno-komunikačnýchtechnológiížalovaného
uviedol, že nikdy žiadnemu zamestnancovi u žalovaného nebol úmyselne znemožnený prístup do
verejnej siete internet, internej siete rezortu, či informačných systémov potrebných pre výkon práce
zamestnanca, a to ani žalobkyni za obdobie roku 2011 až po súčasnosť. Uvedené nepriamo potvrdzuje
aj žalobkyňou predložená emailová komunikácia napr. z júla a septembra 2011. Ako absurdné vnímal

súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukazovanie žalobkyne na obmedzenie prístupu na stránky
nepotrebné pre plnenie pracovných úloh (napr. www.shmu.sk a iné; pozn.). Ďalej bolo potrebné
poukázať, že použitie prístupu na internet na súkromné účely bolo aj v zmysle čl. 7 ods. 2 t)
Služobného poriadku žalovaného viazané na predchádzajúci súhlas zamestnávateľa, a to u každého
zamestnanca. Rovnako celkom mylne až absurdne žalobkyňa ako diskriminačné vnímala nemožnosť

prístupu na internet za účelom hľadania si nových možností zamestnania, nakoľko zamestnávateľ takúto
povinnosť nemá voči žiadnemu zamestnancovi, keď do plnenia služobných úloh a ani služobného
času zamestnanca rozhodne nepatrí hľadanie si iného zamestnania. Z dokazovania vyplynulo, že
žalobkyňa mala v rozhodnom období prístup na internet, pričom sama uviedla, že sa jej stávalo, že
niekedy jej maily išli a niekedy nie, čo svedčí o technických chybách potvrdených odborom informačno-

komunikačných technológií, ktoré žalobkyňa zjavne účelovo pripisovala diskriminačnému konaniu
žalovaného. Ani v konaní vypočutí svedkovia nepotvrdili cielené znemožnenie prístupu žalobkyni na
internet zamestnávateľom. K blokácii služobného telefónu svedkyňa H. potvrdila, že v určitom čase
boli blokované medzimestské hovory, avšak dôvodom bolo pretelefonovanie vysokej sumy, pričom ktakýmto šetriacim krokom dochádzalo aj na iných odboroch. V konaní nebola preukázaná ani nepriama
diskriminácia žalobkyne vo vzťahu k pokynom na vybavenie práce v kratších lehotách. Žalovaným
vyvrátená bola aj žalobkyňou namietaná diskriminácia spočívajúca v tom, že ostatní zamestnanci

neboli povinní predkladať reporty. Žalobkyňa tvrdila, že p. H. ponižujúco zaobchádzala so žalobkyňou
počas celého obdobia jej pôsobenia na odbore, čo sa ukázalo ako nepravdivé, keď vypočutí svedkovia
(napr. svedkyňa U.) uviedli, že určitý čas mala žalobkyňa s nadriadenou nadštandardné vzťahy, ktoré
sa odzrkadlili aj v neformálne povolených skorších odchodoch žalobkyne z pracoviska v piatok a
neskorších príchodoch do práce v pondelok. Z výpovede svedkov A., F. a H. tiež vyplynulo, že žalobkyňa

zo vzájomných interakcií vyvodzovala skreslené, zaujaté a zavádzajúce subjektívne závery, ktoré sa
následne premietli do osobných atakov a invektív žalobkyne voči menovaným svedkom. Z výpovede
zamestnancov žalovanej vyplynulo, že títo (vrátane priamej nadriadenej H.) v rozhodnom čase nemali
žiadnu vedomosť o tom, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nebolo
navonok pozorovateľné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že akékoľvek žalobkyňou pociťované
„iné“ správanie zamestnancov žalovaného voči žalobkyni nebolo spojené s označenými diskriminačnými

znakmi, ale konaním samotnej žalobkyne, jej dochádzkou, plnením jej pridelených úloh, a žalobkyňa
ani v tejto súvislosti neponúkla „komparátora“, t.j. žiadnu osobu, ktorá by na základe obdobného
správania bola zvýhodňovaná, príp. neznevýhodňovaná oproti nej, čo je základný predpoklad úspechu
diskriminačnej žaloby. Za tendenčné a nepreukázané v súvislosti s popisovaným diskriminačným
konaním považoval súd prvej inštancie aj tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej tým sťažil možnosti

ďalšieho pracovného uplatnenia. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že intenzita a následky, ktoré mala
žalobkyňa z opisovaného diskriminačného konania mať, celkom nekorešpondujú so skutočnosťou, že
do času začatia súdneho konania žalobkyňa neupozorňovala žalovaného (predovšetkým nadriadených
H.) na nerovné zaobchádzanie na pracovisku a nevyužila interné možnosti s tým spojené a rovnako,
že žiaden z vypočutých svedkov a kolegov žalovanej z ORRaRP, pracujúcich pod vedením riaditeľky

odboru H. si ani len v náznakoch nevšimli diskrimináciu žalobkyne a pracovné prostredie na odbore
zhodne označovali ako priateľské. Diskriminácia v akejkoľvek forme nebola preukázaná ani vo vzťahu ku
konaniu zamestnávateľa pri schvaľovaní dovolenky. Žalobkyňa poukazovala na priamu diskrimináciu aj
v dôsledku ňou dosiahnutého vzdelania a výšku a zloženie jej funkčného platu, na čo súd prvej inštancie
uviedol, že zaradenie do vyššej platovej triedy je v prvom rade založené na opise najnáročnejších

činnostívykonávanýchštátnymzamestnancom.Žalovanývkonaníuniesolobrátenédôkaznébremenoa
úspešne preukázal, že správanie, ktoré žalobkyňa označila za diskriminačné, malo pôvod v dodržiavaní
pracovnej disciplíny, jej osobnom správaní, kvalite plnenia služobných úloh, príp. že z neho nebolo vôbec
možné dôvodne usudzovať diskriminačné konanie. Žalobkyňa s odkazom na diskrimináciu napadla
viaceré konania žalovaného, ktoré ho oprávňovali z titulu jeho postavenia ako zamestnávateľa, t.

j. nadriadeného. Navyše, tak svedkyňa H., ako aj iní zamestnanci žalovaného, konanie ktorých v
mene zamestnávateľa malo zakladať nerovné zaobchádzanie, nemali žiadnu vedomosť o zdravotnom
postihnutí žalobkyne, t. j. o jednom z dvoch namietaných a antidiskriminačným zákonom chránených
dôvodoch, a to za stavu, kedy zdravotné postihnutie žalobkyne nebolo navonok badateľné. Z výpovede
v konaní vypočutých svedkov vyplynulo, že na odbore rodovej rovnosti pracovali aj zamestnankyne

vekovo príbuzné žalobkyni, pričom žalobkyňa neponúkla tvrdenie o tom, že by niektorej z týchto
kolegýň v príbuznom veku pristupoval žalovaný v porovnateľnej situácii inak. Vzhľadom na nedôvodnosť
základu antidiskriminačnej žaloby sa súd prvej inštancie v ďalšom nezaoberal odvodenými nárokmi na
ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy.
1.6. Žalobkyňa si, dôvodiac neoprávneným odňatím osobného príplatku, ktoré nebolo sprevádzané

zmenou opisu práce, uplatnila voči žalovanému aj nárok na náhradu škody, ktorý súd prvej inštancie,
neviazaný právnou kvalifikáciou nároku prezentovanou stranou sporu (zásada iura novit curia) právne
kvalifikoval ako mzdový nárok. Dôvodil, že služobný plat štátneho zamestnanca je zložený z dvoch
zložiek, pričom nemennou je len tarifný plat, keďže osobný príplatok ako fakultatívna zložka služobného
platu je (alebo mal by byť) závislý od kvality plnenia služobných úloh, hodnotenie ktorej môže mať

vplyv na variabilitu tejto zložky platu, čoho si musí byť vedomý každý štátny zamestnanec pri zakladaní
služobného pomeru. Nakoľko zmyslom osobného príplatku je motivačne pôsobiť na kvalitatívnu stránku
plnenia služobných úloh tak vo vzťahu k jednotlivcovi, ako aj pracovnému kolektívu, zákonodarca
ponechal možnosť reagovať na zmenu v kvalite plnenia služobných úloh práve možnosťou zníženia,
príp. odňatia tejto zložky platu štátneho zamestnanca. Zákon č. 400/2009 Z.z. pritom nepredpisuje ani

formu ani náležitosti takéhoto úkonu a z dôvodovej správy k § 89 zák. č. 400/2009 Z.z. vyplýva, že
priznanie, zvýšenie, zníženie či odňatie osobného príplatku by malo byť viazané na pribežné hodnotenie
kvality plnenia úloh štátnym zamestnancom príslušným vedúcim zamestnancom. Možnosť zníženia
či odňatia osobného príplatku pomáha naplniť jeho cieľ a oceniť dlhodobo kvalitné, nadštandardnépracovné výsledky, príp. výkon práce nad rozsah pracovných činností. Pokiaľ preto vedúci zamestnanec
dospeje k záveru, že uvedené skutočnosti sa u zamestnanca zmenili, môže dôjsť k zníženiu či odňatiu
osobného príplatku. V danom prípade žalovaný odňatie osobného príplatku žalobkyni odôvodňoval

práve nedostatočnou kvalitou plnenia služobných úloh žalobkyňou a v konaní predložil viacero dôkazov
preukazujúcich, že dôvodom pre odňatie osobného príplatku bolo dlhodobé neuspokojivé plnenie
služobných úloh, a nie vek či zdravotné postihnutie žalobkyne. Aj vzhľadom na už spomínanú
fakultatívnosť tejto zložky služobného platu a jej cieľ, ktorým je motivácia k vysokej úrovni kvality plnenia
služobných úloh, bol súd prvej inštancie toho názoru, že pokiaľ sú splnené podmienky spočívajúce

minimálne v poklese kvality plnenia služobných úloh oproti stavu priznania osobného príplatku, je
vo výlučnej právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, či pristúpi k zníženiu alebo odňatiu osobného
príplatku. Súdu nepatrí preskúmavať, v akej výške prizná služobný úrad osobný príplatok štátnemu
zamestnancovi, pretože odmeňovanie zamestnancov v štátnozamestnaneckom pomere je o.i. viazané
na disponibilné finančné prostriedky v štátnom rozpočte vyčlenené pre tú-ktorú rozpočtovú kapitolu.
Žalovaný v konkrétnom prípade nepristúpil k zníženiu osobného príplatku, ale rovno k jeho odňatiu s

poukazom na racionálny a ním hodnotiteľný argument, že žalobkyňa neuspokojivo plnila služobného
úlohy za situácie, keď iní zamestnanci pracujúci na rovnakom odbore, ktorí mali nižší osobný príplatok,
dosahovali vyššiu odbornosť a s tým spojenú kvalitu práce. Kvalitu plnenia služobných úloh pritom nie je
možné hodnotiť len na základe dosiahnutého vzdelania, počtu odpracovaných rokov či predchádzajúcej
pracovnej pozície žalobkyne, ktorú vykonávala pre zamestnávateľa. Kvalitu plnenia služobných úloh

prináležíhodnotiťnadriadenémužalobkyne,ktorýzodpovedázajejpracovnévýstupyatietomámožnosť
komparovať aj s prácou ostatných zamestnancov na danom odbore. Súd nemôže v tomto smere
vychádzať zo žalobkyňou subjektívne prezentovaného vnímania a hodnotenia vlastnej práce. Zákon
nestanovuje žiaden kogentný postup, na základe ktorého je možné pristúpiť k odňatiu tejto zložky
služobného platu a v konaní bol preukázaný skutkový základ pre takýto krok v podobe neuspokojivého

plnenia služobných úloh zadaných priamou nadriadenou žalobkyne, p. H.. Zákon č. 400/2009 Z.z.
žalovanému neukladal povinnosť predbežne prerokovať takýto postup so zamestnancom, pričom
odňatie osobného príplatku žalobkyni v konkrétnom prípade nemožno považovať ani za prekvapivé.
V konaní žalovaný preukázal, že odňatie osobného príplatku žalobkyni nebolo v priamej príčinnej
súvislosti so žalobkyňou vymedzenými diskriminačnými dôvodmi, ale korešpondovalo so zákonom

predpokladaným znížením kvality plnenia služobných úloh.
1.7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne (a s ohľadom na právne

účinný dispozitívny úkon žalobkyne, ktorým sa domáhala čiastočného späťvzatia petitu žaloby, pozn.)
rozsudkom z 10. januára 2023 sp. zn. 8Co/111/2022 pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v sume 37 500 eur a v časti náhrady odňatého osobného príplatku v sume 2 090,32
eura, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Rozšírenie
žalobnéhonárokuvčastináhradyodňatéhoosobnéhopríplatkupooktóbri2015nepripustil.Ďalejpotvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a vyslovil, že žalovaný má voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2.1. Odvolací súd preskúmal v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a súc viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné. Žalobkyňa vo svojom odvolaní zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred
súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo
na ne neprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce
z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie

jeho rozhodnutia možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom
rozsahu a v podrobnostiach naň odkázal (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie doplnil, že v preskúmavanej veci žalobkyňa postavila svoj žalobný návrh na tvrdení
o porušení zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej

služby, odmeňovanie v štátnej službe, vzdelávanie a skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Ako
dôvody diskriminácie označila vek a zdravotný stav. Žalobkyňa však bola zároveň povinná identifikovať
skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a musela preukázať porovnateľnosť svojej situácie
so situáciou danej skupiny. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej žaloby vo väčšine prípadov vôbecneuviedla,žebysasňouzdôvodujejvekučizdravotnéhostavuzaobchádzalohoršieakosniekýminým,
kto tieto dôvody nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Z väčšiny tvrdení žalobkyne pri absencii
označenia vhodného komparátora tak nebolo možné usudzovať, že k porušovaniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo; tvrdenia žalobkyne neboli spôsobilé objektívne vyvolať dôvodné presvedčenie,
že došlo zo strany žalovaného k porušeniu povinnosti zaobchádzať so žalobkyňou rovnako.
2.2. Podľa odvolacieho súdu u žalovaného nastala neštandardná situácia, keď štátnozamestnanecké
miesto žalobkyne bolo zrušené, ale súhlas so skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru nebol
žalovanému udelený, v dôsledku čoho sa stala výpoveď neplatnou a na strane žalovaného tak vznikli

prekážky v práci. Žalobkyňa ostala bez opisu činností štátnozamestnaneckého miesta v dôsledku jeho
zrušenia a bola od 01. júna 2011 (po nástupe z PN) vedená ako nezaradená zamestnankyňa a bol jej
vyplácaný plat vo výške, ktorý jej patril pred zrušením jej miesta. Žalobkyňa bola vedená ako nezaradená
z objektívnych dôvodov a nie z dôvodu jej veku či zdravotného stavu. Súd prvej inštancie podľa
odvolacieho súdu správne poukázal, že v konaní vyšlo najavo, že nezaradených bolo u žalovaného
viacej zamestnancov. Postup žalovaného v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru

preto nevykazoval žiadne znaky diskriminačného konania. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej
inštancie, že so žalobkyňou bol skončený pracovný pomer v súvislosti s organizačnými zmenami a
nie jej zdravotným postihnutím či vekom. Správne tiež súd prvej inštancie poukázal na to, že výber
nadbytočného zamestnanca a kritériá s tým spojené sú vo výlučnej dispozícii zamestnávateľa. Žalovaný
preukázal, že vykonával rozsiahle organizačné zmeny na rôznych úrovniach, nielen na ORRaRP,

vzhľadom na uznesenie vlády SR č. 805/2010 k návrhu opatrení na zvýšenie efektívnosti fungovania
verejného sektora a zlepšenie stavu verejných financií. Nešlo preto o svojvoľné či účelové zmeny
v snahe prepustiť žalobkyňu. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný nezískal súhlas úradu práce s jej
prepustením, a preto pristúpil k šikanóznemu a diskriminačnému zaobchádzaniu, nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Žalovaný preukázal, že v rámci organizačných zmien boli z odboru rodovej

rovnosti a rovnosti príležitostí prepúšťaní k 31. októbru 2010 a 30. novembru 2020 štátni zamestnanci
s vysokoškolským vzdelaním, ovládajúci anglický jazyk, rôznych vekových skupín bez ohľadu na ich
zdravotný stav a vek. Nič nenasvedčuje tomu, že by pohnútkou diskriminačného konania žalovaného
bolo zbaviť sa žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím a že je potrebný súhlas úradu práce
na jej prepustenie. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by mal žalovaný pre žalobkyňu

vhodné miesto ku dňu udelenia výpovede 30. marca 2011, na ktoré by sa vzťahovala jeho ponuková
povinnosť, a že by jej toto neponúkol z niektorého z tvrdených diskriminačných dôvodov; zúčastniť sa
výberových konaní, na ktoré žalobkyňa poukazovala, jej nič nebránilo.
2.3. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobkyne ďalej uviedol, že v konaní nebolo
preukázané že by žalobkyni od 23. júna 2011 bol zablokovaný prístup na internet a intranet a bola jej

odpojená telefonická linka. Z vykonaného dokazovania vyplýva len nefunkčnosť prístupu na niektoré
webové stránky a nie cielené a svojvoľné zablokovanie prístupu k internetu. Odvolací súd dospel k
záveru, že ani ďalšie tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v jej odvolacej argumentácii nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým
zisteniam. Správny bol podľa odvolacieho súdu aj záver, že zamestnanci nemali vedomosť o tom, že

žalobkyňa je osobou ZŤP, pokiaľ im to sama nepovedala. Žalovaný vysvetlil zadanie úlohy žalobkyni
s o jeden deň kratšou lehotou ako dvom ďalším kolegyniam tým, že pani H., ktorá bola najdlhšou
zamestnankyňou odboru a bola prítomná pri tvorbe predchádzajúcej Rady vlády pre rodovú rovnosť,
pripravovala finálny výstup návrhu štatútu Rady a stanovisko pripravované žalobkyňou bolo potrebné
zahrnúť do tohto finálneho výstupu. Ďalej, pokiaľ zamestnávateľ žalobkyňu upozornil na porušenie

služobných povinností, nemožno na základe ničoho usudzovať, že by tak bolo svojvoľne zo zakázaných
dôvodov, resp. v snahe ukončiť štátnozamestnanecký pomer bez súhlasu úradu práce. navyše,
žalobkyňa v konaní nepoukázala na takého iného zamestnanca žalovaného, ktorému by za porušenie
služobnejdisciplínynebolodanéupozornenie.Napokon,oporuvovykonanomdokazovanínemalopodľa
odvolacieho súdu ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaný cielene vytváral pre ňu zahanbujúce, nepriateľské

a ponižujúce prostredie. Za obťažovanie či za ponižujúce a diskriminačné zaobchádzanie nebolo tiež
možné bez ďalšieho považovať upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny či zadávanie pokynov
na plnenie služobných úloh. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyni bolo bránené v odbornom
vzdelávaní z dôvodu, že sa svojich práv domáha súdnou cestou.
2.4. Pokiaľ išlo o výsluch svedkyne Janíkovej v domácom prostredí, odvolací súd dospel k záveru, že

postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie urobil všetky potrebné opatrenia na to, aby sa strany mohli k výsluchu svedkyne vykonanom
v domácom prostredí vyjadriť, zaslal stranám zápisnicu z výsluchu ako i zvukový záznam, oboznámil
obsah zápisnice o výsluchu na pojednávaní 23. júna 2016, ku ktorému mali strany priestor vyjadriťsa, stranám bolo zároveň uložené zaslať súdu písomne otázky na svedkyňu. Následne konajúci súd
zopakoval výsluch svedkyne Janíkovej tak, že uznesením z 27. októbra 2016 nariadil jej výsluch
písomne a uznesením z 31. januára 2017 vyzval svedkyňu na zodpovedanie otázok strán uložených

jej uznesením.
2.5. Vo vzťahu k zníženiu funkčného platu žalobkyne o osobný príplatok odvolací súd zopakoval,
že zákon ponecháva zamestnávateľovi voľnosť pri postupe odňatia osobného príplatku, nepredpisuje
žiaden záväzný postup následkom nedodržania ktorého by bola jeho neplatnosť či nezákonnosť.
Podklad vo vykonanom dokazovaní preto nemalo tvrdenie žalobkyne, že odňatie osobného príplatku

bolo vytvorené účelovo, zjavne s cieľom donútiť ju odísť z práce, nakoľko sa nepodarilo získať súhlas
úradupráce.Žalobkyňapodľaodvolaciehosúdunedôvodnenamietala,žesúdprvejinštancienesprávne
právne posúdil materiálny základ odňatia osobného príplatku. Súd prvej inštancie pri svojich záveroch
správne zohľadnil skutočnosť, že osobný príplatok a jeho priznanie (vrátane zmien) je prostriedkom
na motiváciu zamestnancov a rozhodovanie je plne v kompetencii zamestnávateľa. V danom prípade
bolo odňatie osobného príplatku objektivizované nespokojnosťou nadriadenej žalobkyne s plnením

služobných úloh, postup zamestnávateľa nevykazoval žiadne znaky rozporu s dobrými mravmi, resp.
neviedol ho diskriminačný dôvod alebo iný rozpor s právnym predpisom. Na základe rozsiahleho
dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného nešlo o svojvôľu ani
diskrimináciu v súvislosti s odňatím osobného príplatku. Navyše, žalobkyňa netvrdila, že by žalovaný
porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní tým, že jej bol osobný príplatok odňatý za

nekvalitné plnenie služobných úloh oproti iným zamestnancom, ktorí rovnako ako ona si nekvalitne plnili
služobné úlohy, ale im nebol osobný príplatok odňatý. Ako nedôvodné posúdil odvolací súd aj tvrdenia
žalobkyne, že v súvislosti s jej zaradením do platovej triedy došlo k jej diskriminácii z dôvodu veku či
zdravotného postihnutia.
2.6. Odvolací súd vyzdvihujúc správnosť záverov súdu prvej inštancie a kvalitu odôvodnenia jeho

rozhodnutia záverom zdôraznil, že podstata odvolacej argumentácie žalobkyne spočívala v zopakovaní
skutočností, na ktoré poukazovala a ktoré prezentovala aj pred súdom prvej inštancie, pričom rozsudok
súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu spočíva na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj
týchto skutočností a tvrdení. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti
antidiskriminačných nárokov a nároku na zaplatenie osobného príplatku rozhodol odvolací súd podľa §

396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom
konaní plný úspech, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho
konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným aj v tom, že zastúpenie nestrannou a
objektívnou osobou nepôsobiacou na pracovisku žalovaného bolo v danom spore nevyhnutné; priznal
preto opodstatnenosť zastúpenia žalovaného advokátom. Dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP odvolací

súd nevzhliadol.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, napádajúc ho v celom jeho rozsahu, podala žalobkyňa
(ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods.
1 písm. a), b) a c) CSP. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s

rozsudkomsúduprvejinštanciezrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie,aabyzdôvodov
hodných osobitého zreteľa žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa zároveň
z dôvodov hodných osobitného zreteľa dovolaciemu súdu navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia postupom podľa § 444 CSP.
3.1. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces

žalobkyňa oprela o tvrdenie, že súd riadne nevyhodnotil viaceré rozpory, na ktoré žalobkyňa
poukazovala, v dôsledku čoho nesprávne vyhodnotil dôkazy a vec nesprávne právne posúdil. Súd (prvej
inštancie) vôbec neprihliadol na záverečnú reč, ani na viaceré vyjadrenia žalobkyne a v napadnutom
rozsudku sa nevysporiadal s jednotlivými dôkazmi. Mala za to, že súd mal preskúmať skutkový stav,
pretože v tomto prípade došlo okrem neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru aj k

diskriminačnému konaniu. Odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobkyne a úplne odignoroval dôkazy, ktoré predložila. Súd v rozpore s § 196 ods. 3 CSP a zásadou
ústnosti nevypočul svedkyňu H., napriek tomu, že konanie má byť zo zásady ústne, verejné a výsluchy
svedkov majú byť bezprostredné.
3.2.Žalobkyňavdovolanínamietala,žejužalovanýnapriekprekážkamvprácinastranezamestnávateľa

nútil,abychodiladoprácepodvyhrážkou,ženeospravedlnenáabsenciabudepovažovanázaporušenie
služobnej disciplíny. Hoci žalobkyňa upozorňovala na existenciu prekážky na strane zamestnávateľa
(aj v konaní pred úradom práce za účasti žalovaného), žalovaný uvedené skutočnosti vôbec nebral
do úvahy. Súd (prvej inštancie; pozn.) v bode 153. rozsudku nesprávne uvádza, že žalobkyňu niktonenútil chodiť do zamestnania, čo je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Túto skutočnosť
odvolací súd vôbec nezohľadnil, hoci ide o konanie v rozpore s judikatúrou i zákonom o štátnej
službe. Nezaradenie zamestnanca počas čakania na udelenie súhlasu úradu práce nemá oporu v

zákone a tvrdenie odvolacieho súdu v bode 18. napadnutého rozsudku nemá oporu ani vo vykonanom
dokazovaní, ani nie je pravdivé. Žalobkyňa ďalej namietala, že opakovane upozorňovala na voľné
štátnozamestnanecké miesta u žalovaného, ako aj na výberové konania. U žalovaného boli voľné
miesta, ktoré mohol ponúknuť žalobkyni, ale tak neurobil z dôvodu, že čakal na súhlas úradu práce
s prepustením žalobkyne, a teda jednoznačne z dôvodu jej zdravotného postihnutia jej voľné miesta

neponúkol. Už počas konania na úrade práce pritom žalovaný disponoval voľnými pracovnými miestami.
Žalovaný mal tiež možnosť žalobkyňu trvalo preložiť, čo nebolo podmienené vykonaním výberového
konania. Postup zamestnávateľa bol preto v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ odvolací súd dospel
k záveru, že žalobkyňa nepreukázala znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným zamestnancom,
žalobkyňa namietala, že všetci ostatní zamestnanci, ktorí boli nezaradení, boli nezaradení len najviac
dva mesiace, t.j. počas ich výpovednej doby, keďže však bola žalobkyňa ZŤP, zamestnávateľ s ňou

evidentne zaobchádzal inak, čo bolo preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie. Výpoveď bola
žalobkyni doručená až po viacnásobných žiadostiach žalovaného o udelenie súhlasu s výpoveďou,
avšak v čase dania výpovede nebolo o žiadnej z nich právoplatne rozhodnuté. Žalovaný preto pristúpil
jednak k odňatiu osobného príplatku v rozpore so zákonom a aj k zrušeniu štátnozamestnaneckého
miestaavrozporesozákonomaustálenoujudikatúrou(napr.3Cdo/81/2010)trvalnatom,abyžalobkyňa

naďalej vykonávala prácu na pracovisku. Súd sa tiež vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne,
že k odňatiu osobného príplatku došlo v rozpore so zákonom o štátnej službe, žalobkyňa sa nemohla k
veci vyjadriť, o dôvodoch na odňatie osobného príplatku sa dozvedela až zo súdneho spisu. Žalovaný
sa tak dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi a spôsobil tým žalobkyni škodu. Žalobkyňa
namietala, že predložila dôkazy, že žalovaný nedopĺňal Úradom práce Bratislava požadované doklady

a skutočnosti o povinnej ponuke voľných štátnozamestnaneckých miest žalobkyni, ale podával ďalšiu a
ďalšiu žiadosť o súhlas s výpoveďou žalobkyne. Vybavenie prvej žiadosti žalovaného o predchádzajúci
súhlas s výpoveďou žalobkyne (z 28. septembra 2010) bolo urgované listom žalovaného adresovaným
na ÚPSVaR a kópia urgencie bola adresovaná a zaslaná aj generálnemu riaditeľovi ústredia (Ústredia
práce, sociálnych vecí a rodiny; pozn.), čo považovala za znevýhodnenie a diskrimináciu žalobkyne

v súvislosti s rozhodovacím konaním, týkajúcim sa žalobkyne. Žalovaný priznal, že žalobkyňu na
ústredí poznali; žalobkyňa na ústredí pracovala ako riaditeľka odboru s cca 26 zamestnancami, a
metodickým riadením úradov práce vo zverenej oblasti 3 roky (marec 2004 až máj 2007) a práve
u zamestnancov, ktorí poznali žalobkyňu, poškodil žalovaný jej dobré meno zaslaním na obidve
organizácie ešte v deň odovzdania žalobkyni v januári 2011 Upozornenie na porušenie služobnej

disciplíny, ako aj ničím nepreukázaného tvrdenia o údajnom predčasnom odchode z práce, aj o
údajnomneplneníúlohainýchnepreukázanýchanepravdivýchskutočnosti,ktorévýraznepoškodzovali,
znevýhodňovali a diskriminovali žalobkyňu, neboli v súlade s dobrými mravmi. Ani po tom, čo žalovaný
uznal neoprávnenosť Upozornenia na porušenie služobnej disciplíny voči žalobkyni, na základe
oprávnenej sťažnosti, bývalého zamestnávateľa žalobkyne ani Úrad o tejto skutočnosti už neinformoval.

O všetkých týchto okolnostiach sa žalobkyňa dozvedela až v konaní pred Úradom práce nahliadnutím
do administratívneho spisu.
3.3. Žalobkyňa, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1MCdo/13/2009 namietala, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že žalovaný ju nútil,
aby v stave, keď bola 18 mesiacov nezaradená bez opisu pracovnej činnosti, chodila zo svojho

bydliska na pracovisko a zdržiavala sa tam, nebol jej priznaný osobný príplatok ani odmeny, čím
žalovaný postupoval protiprávne a diskriminačne týmto spôsobom výlučne voči žalobkyni, aby ju
prinútil, aby sama dala výpoveď, keďže žalovaný nezískal predchádzajúci súhlas Úradu práce. Súd
sa tiež nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že za rovnakú prácu sa má prideľovať
rovnaká odmena, keďže nepripustil ako dôkaz preukázanie skutočnosti zo strany žalovaného, koľko

boli základné triedy plus osobné príplatky iných zamestnancov na odbore v rozhodnom čase, čím
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že k diskriminácii zo strany zamestnávateľa nedošlo. Žalobkyňa
mala za to, že vo vzťahu k nej ako osobe ZŤP šlo zo strany zamestnávateľa o jednoznačnú účelovosť
rozhodnutia o organizačných zmenách. Žalovaný pre žalobkyňu úmyselne vytváral nepriaznivejšie
prostredie pri opakovanom zrušení štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom bola zaradená, aj

pri ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta, oproti tomu ako konal v prípade p. U.. Toto
podľa žalobkyne preukazuje priamu diskrimináciu žalobkyne voči inej zamestnankyni žalovaného v
porovnateľnej situácii. V tejto súvislosti dovolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21Cdo/2204/2003, s ktorým sa súdy nevysporiadali. Žalobkyňa, poukazujúc narozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (6Cdo/449/2013, 5Cdo/56/2014, 2MCdo/19/2007),
ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-109/88, C-354/13 mala za to, že žalovaný v konaní
neuniesol dôkazné bremeno.

3.4. Vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania žalobkyňa v dovolaní namietala
potrebu aplikácie § 257 CSP v spojení s uznesením Vlády SR č. 181 zo 17. apríla 2019. Zastúpenie
žalovaného advokátom nepovažovala za nevyhnutné, pretože u žalovaného pôsobia odborne vzdelaní
zamestnanci práve v oblasti rodovej rovnosti a rovnosti zaobchádzania. Majetková podstata žalovaného
ako ústredného orgánu štátnej správy je neporovnateľná s obmedzeným príjmom žalobkyne, ktorá v

dôsledku protiprávneho konania musela zo zdravotných dôvodov ukončiť štátnozamestnanecký pomer
so žalovaným.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne poukazujúc na jeho celkovú zmätočnosť
uviedol, že dovolacie dôvody nie sú dané. Žalobkyňa nepreukázala, akým konaním odvolacieho súdu
resp. súdu prvej inštancie malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie

rozhodnutí oboch súdov nižšej inštancie podľa žalovaného spĺňa požiadavky na kvalitu odôvodnenia
súdnych rozhodnutí. Uviedol, že žalobkyňa v dovolaní citovala množstvo rozhodnutí, avšak neoznačila
ich súvis so skutkovým stavom alebo konkrétnou právnou otázkou. Vzhľadom na uvedené žalovaný
navrhol dovolanie žalobkyne odmietnuť resp. zamietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu - žalobkyňa, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429
ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k
záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade

je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody
zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť
dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený

dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V
prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti
uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421
ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods.
1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)

dovolanie nad rozsah, ktorým dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie
a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

13. Dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho
procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite
zastupovaniadovolateľamusíadvokát,dovolateľ,ktorýmávysokoškolskévzdelaniedruhéhostupňa,ale
aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací

proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší.
Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov
spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

14. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15. Dovolací súd v tejto súvislosti už konštantne uvádza, že z práva na spravodlivý súdny proces pre
procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických

a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo
na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie.
15.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia tiež nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;

rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo
(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v
dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľkou namietanej procesnej vade.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú

a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
16.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentnýchprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Posúdiac dovolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP), žalobkyňa prípustnosť dovolania v zmysle
§ 420 písm. f) a porušenie práva na spravodlivý proces (okrem rozsiahlej polemiky so závermi súdov
nižších inštancií a nesúhlasu s ich skutkovými zisteniami) videla v tom, že odvolací súd neprihliadol na
viaceré ňou namietané rozpory, nevysporiadal sa s jej podstatnou odvolacou argumentáciou, v dôsledku
čoho nesprávne vyhodnotil dôkazy a vec nesprávne právne posúdil.

18. K dovolacej argumentácii žalobkyne najvyšší súd v prvom rade uvádza, že z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05).
Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov.

I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10,
9Cdo/248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.
opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

19. V súvislosti so všeobecne formulovanou námietkou žalobkyne o pochybení súdu prvej inštancie v

procese dokazovania je súdna prax najvyššieho súdu jednotná v názore, podľa ktorého nedostatočné
zistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávnevyhodnotenie
niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/41/2017,
2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad
tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR, nedospel však k záveru o jeho ústavnej

neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

20. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava
Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,

vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných
princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z
vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a

teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016,
1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý
procesniejeinéhodnotenievykonanýchdôkazovsúdom,nežakésúpredstavystrany,resp.stránsporu.

20.1. Uvedené platí aj vo vzťahu k všeobecným tvrdeniam dovolateľky, že odvolací súd úplne
odignoroval ňou predložené dôkazy. Súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz
nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k
vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky procesnou stranou navrhované dôkazy alebo

vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f) CSP (porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

21. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súd prvej inštancie v rozpore s § 196 ods. 3 CSP a zásadou ústnosti
nevypočul svedkyňu H., čo odvolací súd nenapravil, dovolací súd poukazuje, že k písomnej výpovedi

svedka (§ 196 ods. 3 CSP) pristúpi súd z vlastnej iniciatívy výnimočne, ak je splnená požiadavka
hospodárnosti konania. Dovolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že súd prvej
inštancie k postupu v zmysle § 196 ods. 3 CSP pristúpil v reakcii na procesnými stranami navrhované
doplnenie dokazovania opätovným výsluchom svedkyne H. a v dôsledku opätovného zmarenia jejúčasti na pojednávaní súdu objektívnymi okolnosťami vyplývajúcimi zo starostlivosti svedkyne o
maloleté dieťa (porov. bod 93. rozsudku súdu prvej inštancie). Je potrebné si uvedomiť, že inštitút
tzv. písomnej výpovede je predovšetkým vyjadrením princípu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP), z

ktorého vyplýva povinnosť súdu postupovať v konaní tak, aby bola vec čo najrýchlejšie a bez zbytočných
prieťahov rozhodnutá. Postup súdu prvej inštancie, ktorý vzhľadom na konkrétne okolnosti v záujme
predchádzania zbytočným prieťahom pristúpil k opätovnému výsluchu svedkyne formou jej písomnej
výpovede, predchádzajúc tak riziku potenciálneho odročenia pojednávania, v kontexte prejednávanej
veci nemožno označiť za iný, než v súlade s princípom hospodárnosti konania.

22. Preskúmaním obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami
vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom strany sporu vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I.
ÚS 204/2010).

23. Podstata dovolacej argumentácie žalobkyne spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov
nižších inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami, namietajúc, že odvolací súd mal súdom

prvej inštancie zistený skutkový stav prehodnotiť. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že
dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
23.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a

druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala, že odvolací
súd úplne odignoroval ňou predložené dôkazy, dovolací súd uvádza, že ide o nepodložené subjektívne
závery dovolateľky nevyplývajúce z obsahu spisu, ani odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie.

24. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú
oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne
tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP), správne

vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Doposiaľ vykonané dokazovanie aj podľa
názoru dovolacieho súdu dostatočne odôvodňuje závery prijaté odvolacím súdom, viazaným skutkovým
stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi
nižších inštancií nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba takéto
pochybenie by totiž predstavovalo odňatie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1

Ústavy SR.

25. K námietke žalobkyne týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. K jeho naplneniu dochádza tým, že všeobecné

súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle. Povinnosťou
súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP
a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku
ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov - od 01. júla 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS

332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str.
49, § 30).
25.1. Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

26. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022
vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie
dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov
s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v
zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované
porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,

alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre
rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

27.Dovolacísúddospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieajrozsudokodvolaciehosúduspĺňajú
vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto

ich nemožno považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Potrebné je zdôrazniť, že
prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a

stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05).
27.1. Odôvodnenie rozsudkov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu v posudzovanom spore
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj

úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili. Ich argumentácia je koherentná a rozhodnutia
konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli,sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalobkyňa v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti,
ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdmi nižších inštancií.

28. Obsah spisu tak v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie
neodôvodnilspôsobomzodpovedajúcimzákonu.Odvolacísúdajsúdprvejinštanciesaspôsobomzhora
uvedeným (v podrobnostiach pozri body 1.3. až 1.6. a 2.1. až 2.6. tohto uznesenia) vyporiadali so
skutkovými zisteniami ohľadom tvrdení žalobkyne, že zo strany žalovaného došlo okrem neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru aj k diskriminačnému konaniu.

28.1. Dovolací súd v stručnosti poukazuje na bod 153. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
v spojení najmä s bodmi 15. až 18. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu dáva žalobkyni odpoveď,
prečo sa súdy v konaní nestotožnili s jej tvrdeniami o diskriminačnom konaní žalovaného v súvislosti s
prekážkami na strane zamestnávateľa, ako ani s tvrdením o diskriminačnom konaní zamestnávateľa v
súvislosti s vedením žalobkyne ako nezaradenej zamestnankyne. Odvolací súd sa rovnako vysporiadal
s argumentáciou žalobkyne, že za rovnakú prácu sa má prideľovať rovnaká odmena. V tejto súvislosti

dovolací súd upriamuje pozornosť najmä na body 38. až 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v
ktorých odvolací súd ustálil, že žalobkyňa bola náležite zaradená do tarifnej triedy 9., ako aj to, že v
súvislosti s jej zaradením do tarifnej triedy 9. nedošlo k diskriminácii z dôvodu jej veku či zdravotného
stavu. Pokiaľ žalobkyňa poukazujúc na zásadu, že za rovnakú prácu sa má prideľovať rovnaká odmena,
zastávala názor, že osobný príplatok mal slúžiť na kompenzáciu rozdielu základnej sumy medzi tarifnými

triedami 9. a 10., odvolací súd jednoznačne uviedol, že zachovanie uvedenej zásady nezakladá nárok
žalobkyne na dorovnanie funkčného platu osobným príplatkom, z ktorého dôvodu nepovažoval potrebné
dokazovať výšku funkčného platu ostatných zamestnancov zaradených na odbore v rozhodnom čase.
Pri dovolacej námietke žalobkyne, že vo vzťahu k nej ako osobe ZŤP šlo zo strany zamestnávateľa
o jednoznačnú účelovosť rozhodnutia o organizačných zmenách, dovolací súd poukazuje najmä na

bod 16. napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd vysvetlil, prečo tvrdenia žalobkyne o cielenom a
diskriminačnom konaní a o účelových organizačných zmenách nemôžu obstáť. Rovnako v nasledujúcej
časti napadnutého rozsudku (bod 17.) odvolací súd vysvetlil, že p. U.K. bola pri ponuke iného vhodného
miesta uprednostnená z dôvodu, že spĺňala požiadavku aktívnej znalosti anglického jazyka, ktorá bola
pre odbor nevyhnutná.

28.2. Hoci osobitným prípadom povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentom sporovej strany je povinnosť
súdu vyrovnať sa s argumentom odkazujúcim na judikatúru vrcholných súdov (dovolacieho, či ústavného
súdu), dovolací súd odkazuje na výklad pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít,
do ktorej nepatrí rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, teda v danom prípade ani
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2204/2003 (porov. R 71/2018).

28.3. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok. Preto

skutočnosť, že sa žalobkyňa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí.
28.4. Dovolací súd ďalej pre úplnosť považuje za potrebné poukázať, že odvolací súd po preskúmaní
riadneho opravného prostriedku žalobkyne dospel k záveru, že žalobkyňa vo svojom odvolaní
zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol. Dovolací súd preto konštatuje,
že odvolací súd procesne nekonal nesprávne, spôsobom zmätočným, ktorým by žalobkyni znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

29. V kontexte vyššie uvedeného, konštatujúc naplnenie požiadaviek na kvalitu odôvodňovania súdnych
rozhodnutí oboma súdmi nižšej inštancie, dovolací súd nezistil opodstatnenosť ani ďalšej (všeobecne
formulovanej) námietky dovolateľky, a síce, že súd prvej inštancie neprihliadol na obsah jej záverečnej
reči. K tomu dovolací súd poznamenáva, že obsahom záverečnej reči je stručné a vecné zhrnutie
substancovaných skutkových tvrdení procesnej strany, vyjadrenie k priebehu a výsledkom dokazovania

a k právnej stránke veci. Pokiaľ sa súdy vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s podstatnými skutkovými
tvrdeniami a právnymi argumentmi žalobkyne, keď z obsahu súdneho spisu nevyplynul opak, nemožno
konštatovať porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces a z toho plynúcu vadu konania v
zmysle § 420 písm. f) CSP. Žalobkyni ako procesnej strane nebola znemožnená realizácia jejprocesných práv, keď na pojednávaní konanom 08. februára 2022 mala možnosť prostredníctvom
svojho splnomocneného právneho zástupcu predniesť svoju záverečnú reč a vyjadriť sa tak k všetkým
podstatným dôkazom a argumentom žalovaného, pričom oba súdy nižšej inštancie sa s pre vec

podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadali. Všeobecný súd nemá povinnosť
akceptovať obsah záverečnej reči ani z neho plynúce návrhy procesnej strany a podľa nich rozhodovať
[porov. tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1ObdoV/22/2012 (ZSP 24/2013)].
29.1. Dovolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti i zápisnicu o pojednávaní (č. l. 2842 a nasl.), z
ktorej explicitne vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval na pojednávaní prítomných právnych zástupcov

sporových strán, aby v záverečných rečiach zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k právnej stránke veci
s tým, že ich záverečné reči nebude protokolovať vzhľadom na ich predloženie v písomnej forme,
ktorá bude súčasťou zápisnice. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že záverečná reč žalobkyne je
zažurnalizovaná bezprostredne po zápisnici o pojednávaní (č. l. 2846 a nasl. spisu).

30. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní súdom vyčítala, že tieto sa nestotožnili so skutkovým stavom

(skutkovými zisteniami), tak ako ich z vykonaného dokazovania vnímala samotná žalobkyňa (existencia
prekážok na strane žalovaného zamestnávateľa, diskriminačné konanie spojené s dĺžkou vedenia
žalobkyne ako nezaradenej zamestnankyne, odňatie osobného príplatku v rozpore so zákonom,
domnelá ponuková povinnosť zamestnávateľa), dovolací súd opätovne na tomto mieste zdôrazňuje,
že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP) a správnosť skutkových

a právnych záverov pri dovolaní odôvodnenom nedostatkom riadneho odôvodnenia rozsudkov súdov
nižších inštancií nepreskúmava (R 24/2017, I. ÚS 61/2019).

31. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súdu uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil, preto je dovolanie žalobkyne v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie

podľa § 447 písm. c) CSP.

32. Žalobkyňa v dovolaní namietala aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle §
421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

33. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

34. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

35. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne

posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci
nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.

36. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd

riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421
ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnuotázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené
v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.

37. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej
sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd
sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Dovolací
súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikátornej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017

(podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017,
7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ by mal: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne

riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola
prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ
právnu otázku nastolí.

38. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú
vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;
ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej

otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu
dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací
prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Úlohou dovolacieho

súdu je dôsledné skúmanie obsahu odôvodnenia podaného dovolania vo väzbe na rationes decidendi
napadnutého odvolacieho rozhodnutia (I. ÚS 336/2019) s následným záverom, či možno z dovolania
vyabstrahovať právnu otázku podľa § 421 CSP, a/ či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie
a b/ či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019).
Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane

nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou
dovolacieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej
otázky (napr. III. ÚS 446/2022).

39. V preskúmavanej veci dovolateľka v dovolaní síce uviedla, že uplatňuje dovolací dôvod nesprávneho

právneho posúdenia veci v zmysle § 432 ods. 1 CSP, ktorý postavila na konštatovaní o tom, že odvolací
súd i súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdili, keď za nesprávne boli označené ich závery
o nepreukázaní tvrdení žalobkyne o porušení zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným pokiaľ
ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie v štátnej službe, vzdelávanie a skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru. K týmto otázkam však neformulovala žiadne právne otázky a preto

ich ani náležite nemohla vymedziť [teda v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP neuviedla ako takú právnu
otázku riešil odvolací súd; nedoložila ani nevysvetlila označením konkrétneho stanoviska, judikátu
alebo rozhodnutia dovolacieho súdu, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; neuviedla, ako by mala byť táto otázka správne
riešená]. Formuláciu vlastných právnych názorov na vec založila na skutkovom zistení odlišnom od

toho, ako ho ustálili konajúce súdy, čo nezodpovedá požiadavke takej právnej otázky, na vyriešení ktorej
spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Posúdiac dovolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) dospel
dovolací súd k záveru, že žalobkyňa v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm.
a) CSP v skutočnosti spochybňuje vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré oba súdy nižšej
inštancie viedli k záveru, že žalovaný (zamestnávateľ) v spore uniesol tzv. obrátené dôkazné bremeno.

40. V prípade dovolacích dôvodov uplatnených v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP dovolací
súd v dovolaní nedokázal identifikovať ich zdôvodnenie (vymedzenie). Pri posudzovaní podania podľa
jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania,jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v podaní použitým výrazovým prostriedkom a
celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania taktiež neumožňuje súdu obsah úkonu výkladom
dopĺňať či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú (Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 201 6. s. 440 - 446). Ústavný súd Slovenskej republiky tiež opakovane
konštatoval neprípustný taký postup dovolacieho súdu, ktorým dovolací súd preskúmaval iný dovolací
dôvod, než ktorý dovolateľ uplatnil (por. sp.zn. I. ÚS 75/2021, II. ÚS 605/2021).

41. Dovolateľka tak prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP ničím konkrétnym
neodôvodnila, neformulovala žiadnu právnu otázku, vyjadrila len všeobecný nesúhlas s rozhodnutím
odvolacieho súdu.

42. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol z časti podľa § 447
písm. c) CSP z dôvodu jeho neprípustnosti a z časti podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom

dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

43.Zdôvodovvyššieuvedenýchdospelnajvyššísúdkzáveru,žejenevyhnutnéajvtejtočastiodmietnuť
podané dovolanie podľa § 447 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je
odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až 435.

44. Dovolací súd ďalej konštatuje neprípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 421 ods. 1 CSP, pokiaľ
ide o nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti s
dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia argumentovala potrebou aplikácie ust. § 257

CSP, majúc za to, že v danom prípade boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, dovolací súd
upriamuje pozornosť dovolateľky na skutočnosť, že rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania má
povahu uznesenia, proti ktorému je prípustné odvolanie podľa § 357 písm. m) CSP; uvedené platí aj
v prípade, že konečné rozhodnutie má formu rozsudku (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 960).

45. Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

46. Podľa § 357 písm. m) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania.

47. Keďže napadnutým rozhodnutím odvolací súd rozhodol (aj) o odvolaní proti rozhodnutiu podľa § 357
písm. m) CSP, prípustnosť dovolania nemôže v zmysle § 421 ods. 2 CSP založiť ani prípadné nesprávne

právne posúdenie veci. Prípustnosť dovolania proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorú
dovolateľka vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je teda vylúčená podľa § 421 ods. 2 CSP, keďže v
prejednávanej veci žalobkyňa napadla rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol o nároku
na náhradu trov konania.

48. Najvyšší súd na základe uvedeného, dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu trov konania
odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci
podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.

49. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie (sp. zn. 4Cdo/144/2019, 9Cdo/154/2021).

50. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP.

51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.