Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. február 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203102
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8323203102.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: Q. T. E., nar. XX.XX.XXXX, G. XX,
XXX XX T. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom
Ku Potoku č. 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou
republikou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 21C/75/2023-94 zo
dňa 10. apríla 2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 200 eur, a to v lehote do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka
po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V danej veci je predmetom žaloby nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému
z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon

neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktoré nemôže
byť prekročené.

3. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 5.000,- eur a náhrady trov
konania. V podanej žalobe dôvodil tým, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č.2003/88/ES
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len Smernica 2003/88/ES) v ustanovení
článku 6 písm. b) určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času, a to v rozsahu 48 hodín,

pričompredmetnásmernicabolanesprávnetransponovanádoslovenskéhoprávnehoporiadku,nakoľko
zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje hasičovi vykonávať štátu službu
aj nad rozsah 48 hodín. V tejto súvislosti žalobca poukázal na jednotlivé mesiace, v ktorých v období
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX došlo k prekročeniu zmenného týždenného pracovného času. Taktiežžalobca poukázal aj na to, že na pracovisku napr. v mesiaci október XXXX strávil XXX hodín, pričom
fond pracovného času mu vykazoval len XXX hodín. V dôsledku uvedeného žalobca nemá mať
dostatok času na regeneráciu a odpočinok, je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho

prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojím vlastným potrebám
a organizovať si svoj súkromný čas je takmer vylúčená, resp. obmedzená. Uvedené podľa názoru
žalobcu vyvolalo zodpovednosť žalovaného podľa práva EÚ za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú
nesprávnou transpozíciou práva EÚ do vnútroštátneho práva. Má za to, že služobný čas má byť
rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu povinností, vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES.

V dôsledku porušenia práva Únie došlo zo strany žalovaného k porušeniu práva žalobcu na ochranu
zdravia a zároveň aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel odpracovať
viac, ako by bol povinný v zmysle ustanovení smernice, a teda tento čas nemohol venovať rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovaným zaradením. Právna úprava
zákona č. 315/2001 Z.z. odporuje čl. 6 písm. b) ako aj čl. 2 Smernice. V súvislosti s aplikáciou
predmetného ustanovenia smernice aj na prejednávaný prípad, žalobca poukázal na rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ C-429/09 G.Fuß, C-437/05 J.Vorel ako aj C-397/01 Pfeiffer, pričom Súdny dvor v
týchto rozhodnutiach konštatoval, že pohotovosť, ktorá je vykonávaná v režime fyzickej prítomnosti na
mieste výkonu práce, tento čas je potrebné zahrnúť do týždenného pracovného času, ktorý nemôže
týždenne prekročiť rozsah 48 hodín. Prvé z uvedených rozhodnutí sa dokonca týkalo režimu pohotovosti
u nemeckých hasičov a Súdny dvor v ňom uviedol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok.

Vo vzťahu k žiadanej výške nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že táto má byť primeraná, pričom
poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to vo veci C-46/93, kde tento súd zdôraznil, že spôsob
náhrady škody má byť v súlade so zásadou rovnocennosti a to s prihliadnutím na náhradu škody,
ktorá je poskytovaná vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti alebo podobných žalôb, vychádzajúcich z
vnútroštátneho práva. Žalobca taktiež uviedol, že z úniového práva vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho

súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu, pričom
v zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalobca má za to, že
v jeho prípade boli splnené všetky podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej

Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva, garantovaného čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES, z čoho vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Čo sa týka prvej podmienky, tak v
tejto súvislosti poukázal na to, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá upravuje maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, keďže uvedené ustanovenie predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré

nemôže byť podrobené akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Vo vzťahu k druhej
podmienke a to charakteru porušenia práva EÚ, v tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru
Súdneho dvora (bod 58 rozsudku G. Fuß), z ktorého vyplýva, že toto porušenie práva EÚ je dostatočne
závažné. Taktiež žalobca mal za splnenú aj príčinnú súvislosť medzi porušením čl.6 písm. b) Smernice

2003/88/ES a škodou, keďže v dôsledku nedodržania maximálneho týždenného pracovného času v
danom prípade, žalobca stratil čas, ktorý mohol venovať odpočinku, prípadne svojim voľnočasovým
aktivitám. Vo vzťahu k samotnej výške uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na to, že
vnútroštátne právo nemá osobitnú úpravu, obsahujúcu náležitosti konania o náhrade škody, spôsobenej
porušením úniových práv jednotlivcov, preto analogicky na vec navrhuje aplikovať ustanovenia § 11

až 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade
škody žalobcu. Žalobca vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že v jeho prípade
dochádzalo k dlhodobému nerešpektovaniu úniovým právom určeného týždenného pracovného času
podľa Smernice 2003/88/ES, čo sa prejavilo v jeho osobnostnej sfére.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil skutkový stav, podľa ktorého z tvrdení žalobcu v
jehopísomnýchpodaniach,ktoréneboližalovanýmspochybnené,jezrejmé,žejehopriemernýtýždenný
pracovnýčasvposudzovanomobdobívpriebehutrochrokov,zaktorésiuplatnilnároknanáhraduškody
vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 15-krát vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času
ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Pracovný čas

pozostáva totiž nielen z riadnych pracovných zmien, ale aj z času pohotovosti, počas ktorej bol žalobca v
mieste výkonu štátnej služby k dispozícii zamestnávateľovi, pripravený na prípadný zásah, pričom však
súhrn takto uvedených smien v rámci týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín.
Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval.5. Žalobca je príslušníkom hasičského zboru od roku XXXX a pracuje ako hasič - záchranár. Žalobca
vo výsluchu uviedol, že v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času má málo času na osobné

voľno, nemôže sa riadne stretávať s deťmi a vnúčatami, nemôže realizovať svoje koníčky, pretože tento
pracovný čas mu to neumožňuje, lebo má maximálne jeden deň pracovného voľna.

6. Ďalej uviedol, že po odpracovaní 24 hodinovej smeny potrebuje čas na oddych. Z výsluchu
žalobcu ďalej vyplýva, že oddych medzi jednotlivými smenami považuje za nedostatočný, nepostačujúci

na psychickú a fyzickú regeneráciu. V prípade, aj keď má plánovanú dovolenku, často ju má
zamestnávateľom zrušenú. S manželkou žijú v G., majú T. deti a X vnúčat, s ktorými sa žalobca stretáva
pre takto rozvrhnutý pracovný čas málo, a preto má na stretávanie s nimi málo času, je nútený brať si
dovolenku.

7. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. čl. 7 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1

Ústavy SR, čl. 1 bod 2, bod 3, čl. 2 ods. 1, ods. 9, čl. 6, čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES európskeho
parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
„Smernica“), § 1 ods. 2 § 85 ods. 1, ods. 2, § 86 ods. 1, ods. 2, § 91 ods. 1 až ods. 3, § 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon
č. 315/2001 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len

„Občiansky zákonník“), § 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čl. 24 Všeobecnej Deklarácie
ľudských práv, pričom poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci

iným osobám, dospel k záveru o jednoznačnom splnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za
škoduspôsobenúporušenímprávaÚnie,keďževdanejvecidošlokporušeniuprávažalobcunaoddych,
zabezpečený stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva
z ustanovenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné
a určené a jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo

o porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje
priama príčinná súvislosť.

8. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy)
z dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne prevzal do právneho poriadku

SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny týždenný
pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Právo na náhradu škody, spôsobenej porušením práva Únie, patrí
medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu
na vnútroštátnu právnu úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti
a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva

ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl.7 ods. 2, 5 a čl.
144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom
vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej
republiky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdneho
dvora Európskej únie. V tejto súvislosti odkázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo

veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na
zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa
akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok
komunitárneho práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene

členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc(prípad C-6/90 a 9/90 Francovich, C-178,179 a 188 až 190/94
Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu

(ČEZ C-115/08, Simmenthal II C-106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré
je v rozpore s právom Únie (C-2/06 Kempter, vec C-453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo
ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C-46 a 48/93 Brasserie du
Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdnehodvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C-445/06 Danske
Slagterier, bod 51 rozhodnutia C-224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C-46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur
a Factortame, bod 40 rozhodnutia C-6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva

právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04
Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením
úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná
súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Súd prvej inštancie po preskúmaní
okolností daného prípadu a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie dospel k záveru,

že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

9. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov, za ktoré si uplatnil nárok
na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval vyšší v rozhodnom období októbra XXXX do
októbra XXXX počet hodín v rámci týždenného pracovného času, ako bol maximálny týždenný pracovný
časpodľačl.6písm.b)Smernice2003/88/ES,žalobcabolzuvedenéhodôvoduukrátenývnemajetkovej

sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. počas ktorého mohol fyzicky a psychicky
regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval
ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku
konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako

aj práva na ochranu zdravia (právo na odpočinok), pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd
prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov.

10. Vo vzťahu k samotnej výške náhrady súd konštatoval, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od

úvahysúduaodposúdeniazávažnostivzniknutejujmy,dĺžkyčasu,poktorúdochádzalokprotiprávnemu
konaniu, intenzity zásahu, vzniknutých dôsledkov, ako aj od posúdenia špecifických okolnosti, toho
ktorého prípadu. Žalobca vykonáva obzvlášť namáhavú pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plne
sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas
na regeneráciu, ako aj na zabezpečenie psychického balansu od skutočností, s ktorými sa stretáva

v rámci svojho pracovného zaradenia, pričom tento čas je dlhodobo okliešťovaný, nakoľko žalobcovi
je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou povolený, limit týždenného
pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému vyplýva, že za
X roky došlo u žalobcu 15-krát k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času. Z výsluchu
žalobcu taktiež vyplývalo, že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity.

Poukazujúc na uvedené okolnosti predmetného prípadu, na dlhodobé porušovanie práva žalobcu na
dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného
času, ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch,
keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka ako aj prípadov, v ktorých okolností sú
obdobné, ako tomu bolo v prejednávanej veci, teda v prípade náhrady nemajetkovej ujmy príslušníkov

Hasičského zboru z dôvodu nesprávnej transpozície čl. 6 Smernice, z uvedených dôvodov súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.200,- eur,
nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne zasiahnuté do jeho osobnostnej sféry.

11.Otrováchkonaniasúdrozhodolaplikujúcust.§255ods.1CSPtak, ženároknanáhradutrovkonania

priznal plne úspešnému žalobcovi, keďže stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od
úvahy súdu. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší
súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa § 262 Civilného sporového poriadku.

12. V zákonom stanovenej lehote podal voči výroku I. a III. rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal rovnako, že pre to,
aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je
daný, musel by žalobca preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne,

teda žalobca by musel poukázať na také ustanovenia uvedeného zákona, ktoré boli v rozpore so
Smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona
č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Takýto záver si však súd nemohol osvojiť ani ako predbežnú
právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikáciu takého konštatovania by presiahli predmet súdnehosporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Súd
prvej inštancie sa v konaní nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie tejto
otázky. Napadnutý rozsudok tak vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd nezohľadnil zrejmé prekážky

vo svojom postupe v tomto súdnom konaní a dostatočne sa nezaoberal vznesenými námietkami
žalovaného, pričom priznal žalobcovi nárok na náhradu škody bez presvedčivého odôvodnenia.
Žalovaný sa nestotožnil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je potrebné
rozlišovať medziSlovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR ako dvomi samostatnými subjektami,
ktorých postavenie v súdnom konaní nemožno zamieňať. Slovenská republika pri preberaní smernice

neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a
tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v súdnom konaní, navyše ide
o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok skrýva za náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu
v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je orgánom, ktorá by sa na jeho aplikácii
Smernice 2003/88/ES podieľala. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov pristupuje ďalší dôvod nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice
2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom

na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom
rozsahu. Rozhodnutie vo veci C-429/09 G. Fussa sa týka mestského hasiča, zamestnanca Stadthalle,
preto nie je možné ho považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zariadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát, nie obec,

a sú im poskytované rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia
tak, ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje,
je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej úpravy. Príslušné ustanovenia smernice sa na
prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

K samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by
mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nie je zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho, pričom má byť na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa pripravený. Pokiaľ nie je

nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri nariadenej
služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený priestor na odpočinok, čo znamená,
že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobnú
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, samo
osebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora

C-46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody predišiel, nepreukázal,
že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania
žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp.

pociťuje ako výraznú ujmu. Čo sa týka posúdenia miery porušenia práva na maximálny 48-hodinový
pracovný čas, bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit
za rozhodné obdobie. Žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená. Neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym relevantným spôsobom.
Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za

zjavne neprimeranú, aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme
je nevyhnutné, aby súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,
ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. V konaní nebol preukázaný zásah

do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej
ujmy je možné priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možné v
zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. by sa taká satisfakcia nezdala postačujúca, avšaklen vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Zo

strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere
znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Vo vzťahu k trovám konania zdôraznil, že v
sporových konaniach sa pri náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, podľa ktorej strane,
ktorá mala vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Pri rozhodovaní o
trovách konania mal súd prihliadnuť na to, že nárok žalobcu bol nesprávne uplatnený. Navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému
prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného k námietke právomoci súdu uviedol, že
každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu
priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom

únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné
vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,
C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym
právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K

pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 smernice sa zaoberali
viaceré rozsudky Európskeho súdneho dvora, výklad ktorých je všeobecne záväzný, a v súlade s
ktorými tvrdenia žalovaného nie sú. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto

smernice (C-397/01, bod 53.). V dôsledku tohto výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/
EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu- napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
záchranné tímy (bod 55.). Poukázal aj na novšiu judikatúru (C-518/15, bod 27.), v zmysle ktorej sa má

Smernica 2003/88/ES uplatniť na činnosti hasičského zboru aj keď sú vykonávané zásahovými silami
v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe.
K tvrdeniu žalovaného o odpočinku žalobcu počas pohotovosti poukázal žalobca na to, že pokiaľ ide
o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas v rámci ktorého pracovník

skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor
dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať
sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo
svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa

od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
Smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod 93,
ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Z vyššie uvedených skutočností ako aj z potreby, podľa
ktorej sa má článok 2 bod 1 smernice 2003/88 vykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty

základných práv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88
spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej
dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v
ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok

C-514/20, bod 37). Žalobca predložil výpis z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času
žalobcu, ktorý obsahuje plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez
času služobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo
stranyžalobcuzaten-ktorýmesiacprestalbyťplánovanýmrozvrhomslužobnéhočasuhneďpoukončení
daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované

hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a
skutočne odpracovaným časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac
odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti),
a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať zadôkaz. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve
na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý

mesiac jeho služobný príjem. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,

aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie

neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,

odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva,
že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať

všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by
to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv
uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,

ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. Navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

14. Žalovaný v odvolacej replike navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle

zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri
prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP
viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak,
ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za

to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia
dokazovaniaaanidôležitýverejnýzáujem.Nazákladetakéhotoprieskumuuvedenéhorozhodnutiasúdu
prvej inštancie v napadnutej časti, i konania ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd po prejednaní
veci v senáte k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd pritom konštatuje,

že odvolaním žalovaného je napadnutý výrok týkajúci sa priznanej sumy 2.700.- eur a súvisiaci výrok
o náhrade trov konania. Odvolaním nebol napadnutý výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,
preto tento výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a nebolo oprávnením ani
povinnosťou odvolacieho súdu v tomto výroku rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmavať (§§ 226,
227 ods. 1 CSP, § 379 CSP).

16. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Takéto dôvody z preskúmavanej veciodvolací súd nezistil. Z procesného postupu súdu prvej inštancie nevyplývajú vady, ktorých dôsledkom
by bolo porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces. Súd zistil správne a zodpovedajúco procesnej
iniciatívestránskutkovýstavpotrebnýnarozhodnutieopodanejžalobeanapokonajvecsprávneprávne

posúdil. Preto rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti
potvrdil.

17. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi
súduprvejinštancieavreakciinauplatnenéodvolaciedôvodyanazdôrazneniesprávnostipredmetného

rozhodnutia dodáva, že:

18. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v
dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

19. Odvolateľove námietky vo vzťahu k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s pravom únie, (pričom žalovaný má za to, že žalobca ani nepreukázal,
ktoré ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy sú v rozpore so Smernicou, resp. ktoré boli nesprávne
prevzaté do vnútroštátnej právnej úpravy), ako aj námietky o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

Slovenskej republiky v spore, (tvrdiac že uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu
ako príslušníka Hasičského záchranného zboru SR), považuje odvolací súd za nedôvodné.

20. Vo vzťahu k odvolacej námietky k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s právom únie odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 3 ods. 1 CSP,

podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP
vyplýva potreba určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods.
1 CSP preto správne v predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za

štát v predmetnej veci koná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v
dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho
poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi
jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej

inštancie mal právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu
škody, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu
musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením
práva únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej
normyúnie,ktorejcieľomjepriznanieprávjednotlivcom“,súdprvejinštanciebolvrámcisvojejprávomoci

v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,
a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený
a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol

oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/
ES, podľa názoru odvolacieho súdu je nedôvodná.

21. Odvolací súd tu poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci
Günter Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou

výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny
týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektoraajehorozpisslužiebstanovovalvpriemernejdĺžke54
hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel

byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť
prerušená zásahovou činnosťou.22. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto

nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

23. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v
zmysle zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu

hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES.
Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,
ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.

24. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný
služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola

do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v
súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom
Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES
je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na

systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods.1a2Smernice2003/88/ESvymedzuje„pracovnýčas“ako„akýkoľvekčas,počasktoréhopracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“
ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville
de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov

prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

25. Vo vzťahu k výkladu čl. 2 bod 1 Smernice Súdny dvor Európskej únie opakovane konštatoval:

25.1.Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z
9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak

je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,
ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú

takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná.

25.2.Na položené otázky vo veci C-580/19 z 9.3.2021, RJ a Stadt Offenbach am Main (mesto Offenbach
am Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má
vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého
pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytolzamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a
v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza
jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto

ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené
tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

25.3.Obdobne Súdny dvor EÚ vo veci C-107/19 z 9.9.2021 (XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy,
akciová společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v

zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“

25.4.V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.12020 (MG a Dublin City Council
(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1
Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej
dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom
svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí

dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje
„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej
veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,
že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva,
že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi

významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“

25.5.Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a
hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01

až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa
14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah
pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom

pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti
smernice služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským
štátom chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej,
základnej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.
Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z

pôsobnostiuvedenévčlánku2ods.2prvompododsekuSmernice89/391.Najednejstranezákonodarca
SpoločenstvasícevychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakétočinnosti,nastrane
druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s
odsekom2tohtočlánkusamôžuvykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8až16vprípadečinnostíspojenýchs

potrebounepretržitejslužbyalebovýroby,najmäprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany.Odchýlku
od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.25.6.Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/

ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v
konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice
2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovnýčas,vzťahujúcisaajnaslužbyhliadky.Jehoprekročeniejevšakmožnévprípadevýnimočných

okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na

článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako
vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb

civilnej ochrany.

25.7.V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1

vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek
Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391

sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2
ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť

pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

26. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej

ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť

v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že služobná činnosť

žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

27. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu treba uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol,
že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v

prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami
práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľaj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia

práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže

zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenie týchto troch podmienok musí

štát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za
spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

28. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia

tohto ustanovenia.

29. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.
b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k
tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho

práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.

30. Vo vzťahu k druhej podmienke, judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva
Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej

normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.

31. Žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5-hodinovú riadnu službu v

služobný deň nadväzovala určená 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku tak, že súhrn
takto rozvrhnutého týždenného pracovného času prekračuje vo viac ako polovici mesiacov rozhodného
obdobia čas 48 hodín. Služobné povinnosti boli určované na čas nočných hodín a v prípade vyhláseného
poplachu boli hasiči vyslaní na zásah, teda služobná pohotovosť sa mení na prácu nadčas, teda hasiči
strávili na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.

32. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a
C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul
primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky
na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi,

že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú
ujmu. Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodenýmosobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny
dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami

práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť
tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie

postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť,
že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo
strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci
najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady

škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského
štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná
na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť

jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade,
ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný,
výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto

článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

33. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho

osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),
ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

34. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,

ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť
s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že
žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok
zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych

a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie

ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší

stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú

pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.35. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že
žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho

základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v
zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce

zadosťučineniepodľaods.1§13aženeoprávnenýmzásahombolavznačnejmierezníženádôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

36. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na
ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.

Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky
ochrany, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1
nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala

vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý
umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy

podľa § 13ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v
takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

37. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania

štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho
nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný
čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po

prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť
počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

38. Preto odvolací súd aj tieto námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí
byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych
resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si

svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

39. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti

veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,
aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limitdovolený právom Európskej únie za obdobie od októbra XXXX do októbra XXXX výška priznanej
nemajetkovej ujmy 2.200,- eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná (aj vzhľadom už na predchádzajúcu
úvahu). Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je

potrebné zabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,
rodinný život.

40. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne
primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,

nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž
pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná,
zjavne nevybočujúca z pravidiel odškodňovania.

41. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky
v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi
hasičského a záchranného zboru. Len príkladmo možno uviesť nasledujúce závery odvolacích súdov
v SR:

41.1.Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa 5.3.2024 uviedol, cit.:
„54. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i
fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní

pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i
do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom
na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,
keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve

peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala
byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však
nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady
vo výške 3.000,- eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno
týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných

okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah
nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022,
6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).“

41.2.„17.1 Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že v
rámci žalovaného obdobia dosahoval jeho priemerný pracovný čas XX,XX h týždenne a v rámci
jednotlivých období dosahoval jeho priemerný pracovný týždenný čas za rok XXXX XX,XX h, za rok
XXXXXX,XXhazarokXXXXXX,XXh,čopreukazovalvýpismiplánuslužiebzdochádzkovéhosystému

SAP za obdobie XX/XXXX - XX/XXXX, pričom žalovaný uvedené skutkové tvrdenia a listiny žalobcu
účinne nerozporoval. Zároveň odvolací súd kontrolou počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a
služobnej pohotovosti zistil, že v žalovanom období skutočne dochádzalo k opakovanému prekročeniu
maximálneho prípustného týždenného pracovného času podľa Smernice. Výkazom o služobnej činnosti
žalobca preukázal, že v období od januára XXXX do novembra XXXX bolo porušované jeho právo na

48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice .... Podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza
do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca.

Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej
osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je
možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti
žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanies inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená
náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti
neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznané obetiam

trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako
náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde
o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu
rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia

námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS 273/2021). Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného
zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny
a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam
za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo
k porušovaniu práv žalobcu.“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.02.2024, sp.zn.

14Co113/2023)

41.3.„Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.427,13 eur, ktorú vyčíslil
ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od X.X.XXXX do XX.X.XXXX vrátane
a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými
dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil
súd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov,

fyzickej a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného
času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný
počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. .......Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi
(občanovi členského štátu EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla

zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby
pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež
definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú
úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani

zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu
úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav
má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho
zákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná,
pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v

žalovanom období od marca XXXX do februára XXXX odpracoval celkovo XXXX,XX hodín služobnej
pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES neboli započítané do pracovného
času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného
služobného odpracovaného času.“ (Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/161/2023
zo dňa 31.01.2024)

41.4.„Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských
vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného,

rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané
odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času
a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto

vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,
nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ
súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo výške 2.000,- eur odvodil od charakteru zásahu,
jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky.Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k
porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti.
Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj

napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,
6Co/244/2019a1CoPr/8/2019,6Co/89/2022,6Co/60/2022a6Co/35/2022).“(RozsudokKrajskéhosúdu
v Košiciach, sp.zn. 6Co/113/2023 zo dňa 17.10.2023)

41.5.„Polemika žalovanej v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym zostáva akú činnosť by chcel

žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne
tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej pohotovosti
je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená,

že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti sa preto
od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť
„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp.

spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda
je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je
z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom
dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to

aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal
možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu
za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu
dochádzaloprávevýkonomslužobnejpohotovosti.“(RozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystrici,sp.zn.
12Co/59/2022 zo dňa 11.10.2023)

41.6.„Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu,
došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu
jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide

o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pokiaľ súd prvej
inštancie rozsah peňažnej náhrady stanovil vo výške 2.750,- eur, svoje rozhodnutie založil na právom
predvídaných okolnostiach prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a stanovený

rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou
náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019). (Rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, sp.zn. 2Co/152/2022 zo dňa 17.8.2023)

41.7.„Aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na iné rozhodnutia iných všeobecných
súdov v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného
zboru proti žalovanej z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovanej predložené žalovanou aj v
tomto konaní. Aj v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávnej transpozícii smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru výkon štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,
a všetky námietky žalovanej boli posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp. zn. 2Co/54/2020 z
3.12.2020 a tiež rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2022 zo dňa 10.5.2023,
sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23.3.2023.“ (Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/15/2023

zo dňa 10.08.2023)

41.8.„Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel
o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej apsychickej relaxácii. V danej veci žalobcom predložené dôkazy o počte ním odpracovaných hodín nad
limit stanovený normami Únie neboli v konaní relevantne spochybnené, preto z nich súd prvej inštancie
správne vychádzal (§151ods.1, § 185 ods. 2 veta za bodkočiarkou, § 186 ods. 2 CSP) a nemal žiadny

zákonný dôvod ich podrobovať akémukoľvek preskúmavaniu. Správne uzavrel, že nerešpektovaním čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv
žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle
judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek

hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu
odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada neprimeraného
rozsahu.“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9Co/66/2022 zo dňa 13.4.2023)

41.9.„Na jednej strane okresný súd prijal záver, že neprimerane dlhý čas v práci a strata odpočinku
v posudzovanom období súvisia s porušením smernice a nie s hodinami odslúženými v rámci
limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Na druhej strane prepočítaním
výšky peňažného zadosťučinenia reagoval na obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Základom sporu však nie

je vzťah žalobcu a žalovaného zamestnávateľa, ale vzťah zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú
ujmu, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48 hodinovom pracovnom čase.
Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu, vykladá zákon č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná pohotovosť nie je
vykazovaná ako odpracovaný čas. Preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín

nedochádza k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času a služobná pohotovosť sa síce
započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času. 26.3. Ďalším, nie
menej vážnym dôsledkom toho, že hodiny pohotovosti nie sú zarátané do pracovného fondu hasiča je aj
skutočnosť, že odpracovaný čas nemá vplyv na výšku dôchodku. Pokiaľ platí, že od mzdy žalobcu závisí
výška jeho dôchodku a okresný súd posudzoval nemajetkovú ujmu žalobcu za jednotlivé mesiace ako

dôsledok zodpovednostištátu za nesprávnu transpozíciu smernice, potom strata odpočinku a v dôsledku
toho aj vplyv na zdravotný stav žalobcu, nesporne súvisia aj so sociálnymi istotami. Pre posúdenie
veci nie je rozhodujúci prepočet hodín pracovného času, ako urobil okresný súd ale to, že v dôsledku
nesprávneho transponovania smernice o 48 hodinovom pracovnom čase žalobca po celé žalované
obdobie znášal nemajetkovú ujmu. 27. Primerané finančné odškodnenie zodpovedalo odmene, ktorú

žalobcovi priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. pri nariadenej služobnej pohotovosti , t. j. mimo určenej
služobnej pohotovosti. Vyčíslenie náhrady vo väzbe na cenu práce v danom mieste a čase je priliehavé
vzhľadomnacharakteruujmyaknásledkomnaosobeavosobnomživotežalobcu.Zuvedenéhodôvodu
odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 4.965,- eur do troch dní.“ (Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/11/2022 zo

dňa 22.2.2023)

41.10.„14.2 ...Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa
venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára

podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje
aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom
zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí

byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od
svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov
fakticky vylúčená. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej

skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si
po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný
a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvoduuplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady

priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo
obetiam trestných činov.“ (Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 14Co/2/2023 zo dňa
13.2.2023)

41.11.„Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že

uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu
do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie
s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.
obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o

ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie
ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného
za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“ (Rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici , sp.zn. 17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022)

41.12.„Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,
aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limit

dovolený právom Európskej únie za obdobie od februára XXXX. do februára XXXX. výška priznanej
nemajetkovej ujmy 1.500,- eur s tým súvisiaca nie je neprimeraná (aj vzhľadom už na predchádzajúcu
úvahu). Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je
potrebné zabezpečiť, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie,
rodinný život.“ (Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa 12.10.2022)

41.13.„Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o XXXX,XX hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských
vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného,

rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané
odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času
a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto

vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,
nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ
súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo výške 2.500,- eur odvodil od charakteru zásahu,
jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky.
Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k

porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti.
Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj
napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,
6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019 a 6Co/60/2022, 6Co/69/2022).“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
sp.zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10.10.2022)

41.14.„Je predovšetkým potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne
niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú
aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať
sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom

jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná.
Odpracované hodiny nad týždenný limit dovolený právom EÚ za obdobie 02/2014-02/2017 hodín
(špecifikované v odôvodnení rozsudku) 429,97 týždenne a výška priznanej nemajetkovej ujmy 2.089,60
eur a s tým súvisiaca náhrada nie je neprimeraná, vzhľadom už na predchádzajúcu úvahu. Prácažalobcu ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti
okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných
pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a

rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia
obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako
hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, a keďže porušením práva
Únie bolo žalobcovi do tejto sféry zasiahnuté. 51. Odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady
považuje za minimálne primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, spôsob výpočtu

nemajetkovej ujmy, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že predstavuje vyčíslenie ujmy v sume 2089,60
eur za 429,97 hodín týždenne služobnej pohotovosti, ktorá nebola žalobcovi započítaná do fondu
pracovného času, t.j. času, ktorý nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať za
nesprávny. Súd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom , že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej

únie utrpel. T.j., spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu
neprimeraná.“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoCsp/4/2020 zo dňa 4.5.2021)

41.15.„V okolnostiach prejednávanej veci žalobca v roku XXXX. odpracoval XXX,XX hodín služobnej
pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času, v roku XXXX odpracoval XXX,XX hodín

nezapočítaných do fondu pracovného času, v roku XXXX odpracoval XXX,XX hodín nezapočítaných do
fondu pracovného času, v roku XXXX odpracoval XXX,XX hodín nezapočítaných do fondu pracovného
času. Spolu počet hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času predstavuje
XXXX,XX hodín. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca odpracoval XXXX,XX hodín nad týždenný
limit dovolený právom Únie vykonávaní služobnej pohotovosti na pracovisku. Možno tak ustáliť, že

došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho
zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, keď
ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času, len samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením, a peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto
vzniknutej ujmy. Žalobca nepožadoval poskytnutie dodatočného náhradného voľna, preto nebolo možné

rozhodovať o takomto nároku vzhľadom na zásadu „non ultra petit“.“ (Rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp.zn. 5CoPr/3/2020 zo dňa 18.03.2021)

41.16.„Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani výhrady odvolateľa k spôsobu, akým súd prvej
inštancie zdôvodnil svoje závery o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v

týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 70 až 75 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať,
že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. body 74 a 75 odôvodnenia
napadnutéhorozsudku)aozrejmiltieždôvody,napodkladektorýchdospelkzáveruoprimeranostivýšky
priznanéhopeňažnéhoodškodnenia(viďbod75odôvodnenianapadnutéhorozsudku).Odvolacísúdmá

v zhode s názorom prvoinštančného súdu za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú
v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného
času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne viac ako 10 hodín týždenne)
a jeho trvanie (len v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu

peňažnou náhradou. Súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež
v kontexte hierarchii iných osobnostných hodnôt a jeho predstava o primeranosti odškodnenia je
konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por. napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019, sp.
zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019).“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/222/2020 zo

dňa 16.12.2020)

41.17.„S poukazom na splnenie všetkých podmienok pre zodpovednosť štátu za porušenie práva
Európskej únie spočívajúceho v prekračovaní maximálneho priemerného týždenného pracovného času
súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 243,98 eur

pozostávajúcej z odškodnenia vo výške 125,66 eur (žalobca odpracoval v prvom polroku roka XXXX o
XX:XX hodín viac ako je maximálny povolený limit pracovného času) a odškodnenia vo výške 118,32
eur (žalobca odpracoval v období január a február XXXX o XX:XX hodín viac ako je maximálny povolený
limit pracovného času). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. 34. Odvolací súd vyhodnotil akonedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu vzťahujúcu sa k neprimerane nízkej priznanej nemajetkovej
ujme. Napriek tomu, že súd prvej inštancie zvolil pomerne zložitý spôsob jej výpočtu, úvaha týmto
smerom nie je v rozpore so zákonom ako aj s princípmi racionality. Nie je bez právneho významu

skutočnosť, aký dlhý čas boli žalobcovi upreté jeho práva na súkromný život, čo súd prvej inštancie
podrobne rozviedol.“ (Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 15Co/6/2020 zo dňa 16.11.2020)

41.18.„Odvolací súd požadovanú výšku peňažnej náhrady považuje za minimálne primeranú. Vzhľadom
na špecifickosť uplatňovaného nároku, spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, aj s prihliadnutím na

skutočnosť,žepredstavujevyčíslenieujmyvsume3.631,14eurza2.098,05hodínslužobnejpohotovosti
(1,73 eur za jednu hodinu), ktorá nebola žalobcovi započítaná do fondu pracovného času, t. j.
času, ktorý nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít,
ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania, nemožno považovať za nesprávny.
Súd totiž pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom , že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej

únie utrpel. T.j., spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu
neprimeraná.“ (Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoPr/1/2019 zo dňa 12.5.2020)

41.19.Podobné závery k priznaniu nárokov podobných ako v tejto veci boli prijaté senátom tunajšieho
odvolacieho súdu v senáte č.k. 14Co/5/2024-162 zo dňa 23.5.2024.

42. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal
odvolací súd v predmetnej veci dôvod na relevantné pochybnosti o opodstatnenosti svojich záverov
týkajúcich sa základu i výšky nároku, akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým
rozsahom.

43. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2022 č.k. II.ÚS/233/2022-18. V tomto
rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v
komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd

skonštatuje zásad do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na
náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne
v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

44. V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška

uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný
sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., uvedené
neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z

povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. V
sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov,
čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd
priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v
požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.

45. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

46. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku I. a vo výroku III. o

trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutia
súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 2 CSP na neho odkazuje. Odvolací súd sa pritom neodchýlil od praxe akú pri rozhodovaní o
obdobných nárokoch zvolili iné odvolacie súdy, či aj iný senát tunajšieho súdu.47. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

48. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).