Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/157/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1623010555
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1623010555.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Michala
Kačániho,PhD.aJUDr.ErikaTomusa,vtrestnejveciobžalovanéhoQ.I.,preprečinzanedbaniapovinnej
výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Malacky z 19.09.2024 sp. zn. 7T/63/2023, na verejnom zasadnutí konanom 12. decembra 2024
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného Q. I., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 19.09.2024 sp. zn. 7T/63/2023 bol obžalovaný Q. I. uznaný
za vinného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., na tom
skutkovom základe, že hoci mu z ustanovenia § 62 a nasl. Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a rozsudku
Okresného súdu Malacky č. k. 8P 147/2011 zo dňa 23.4.2013, právoplatný dňa 16.5.2013 vyplýva, že

bol zaviazaný prispievať na výživu detí I. a to syna N., nar. dňa XX.XX.XXXX a syna N., nar. X.X.XXXX,
obaja trvale bytom K., ul. C. č. XXXX/XX sumou 120€ na syna N. a sumou 100€ na syna N., resp. podľa
rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 8P 140/2021 zo dňa 16.11.2022, právoplatný dňa 10.1.2023
sumou 200€ na syna N. a sumou 150€ na syna N. vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky
K. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom K., ul. C. č. XXXX/XX, si túto vyživovaciu povinnosť neplní čo aj z
nedbanlivosti riadne od 24.2.2023 do súčasnosti, čím mu vznikol za uvedené obdobie dlh na riadnom

výživnom na obe deti vo výške 6.650€ /vrátane mesiaca septembra 2024/, pričom bol za taký trestný
čin uznaný vinným trestným rozkazom Okresného súdu Malacky č. k. 1T/10/2023 zo dňa 20.2.2023,
právoplatný dňa 4.3.2023, obžalovanému doručený dňa 23.2.2023.

Za uvedený prečin bol obžalovanému Q. I. podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák.
uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol obžalovaný na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný Q. I.. V dôvodoch podaného
odvolania (išlo o podanie doručené priamo do podateľne okresného súdu dňa 09.10.2024) obžalovaný

poukázal na to, že už na okresnom súde uviedol, že sa snaží zameškané výživné uhradiť získaním
pôžičky z nebankového sektoru, ale žiaľ doteraz sa mu to nepodarilo a ešte prišiel o prácu, a to
kvôli návštevám lekára s novonarodený synom, keďže sa narodil predčasne a ešte zamestnávateľovi
prekážalo, že bol na súde, a tak mu dal výpoveď správou cez aplikáciu WhatsApp. Obžalovaný dodal,
že v súčasnosti sa snaží rýchlo s nájsť novú prácu. Vyživovaciu povinnosť si neplnil nie z nedbanlivosti,
ale z dôvodu, že mu o zaplatení nájmu a stravy nezostalo na zaplatenie výživného vo výške 350,-

eur. Vzhľadom na uvedené žiada, aby odvolací súd mu poskytol viac času na vyplatenie zameškanéhovýživného a zároveň, aby jeho maloletý syn, ktorý žije s ním v domácnosti a je na neho viazaný, nebol
rok bez neho.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého
sa zúčastnila iba prokurátorka krajskej prokuratúry. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v
neprítomnosti obžalovaného Q. I. v zmysle § 293 ods. 5 Tr. por., nakoľko na takýto postup mal
splnené všetky zákonné podmienky. Obžalovaný svoju neúčasť na verejnom zasadnutí riadnym a
včasným spôsobom neospravedlnil, ani nepožiadal, aby bolo verejné zasadnutie odročené. K tomu

treba vysloviť, že obžalovaný bol o termíne verejného zasadnutia upovedomený dňa 20.11.2024, o
čom svedčí pripojená doručenka podpísaná obžalovaným. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila ani
K. J., t. j. osoba, do ktorej rúk je obžalovaný povinný plniť povinnosť vyživovať iného. Odvolací súd
tiež vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti tejto osoby, keďže takémuto postupu nebránili žiadne
zákonné prekážky.

Pre úplnosť treba dodať, že obžalovaný až dodatočne písomným podaním, ktoré bolo predložené
Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.12.2024 o 08.10 hod. (po uplynutí jedného kalendárneho dňa od
konania verejného zasadnutia), ospravedlnil svoju neúčasť zo zdravotných dôvodov, k čomu pripojil aj
vyjadrenieošetrujúceholekára.Napredmetnépísomnépodanieobžalovanéhoodvolacísúdužnemohol
prihliadnuť, nakoľko bolo predložené až po tom, ako bolo o odvolaní obžalovaného rozhodnuté (verejné

zasadnutie bol vykonané dňa 12.12.2024 v čase od 09.30 hod. do 09.55 hod.).

Odvolací súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie tak, že postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por.
s použitím § 269 Tr. por. prečítal listinný dôkaz a to lustráciu Slovenskej poisťovne zo dňa 12.12.2024.

Na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko napadnutý rozsudok považuje za správny a zákonný
vo všetkých jeho výrokoch.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§

306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného Q. I. nie je

dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom I. stupňa boli vykonané na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci v súlade s
ustanovením§2ods.10Tr.por.atietookresnýsúdsprávnevyhodnotiltak,akomutoukladáustanovenie

§ 2 ods. 12 Tr. por.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd vyložil,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Čo sa týka výroku o vine, vrátane konania predchádzajúce napadnutému rozsudku, krajský súd nezistil
zásadné pochybenia, ktoré by mohli mat vplyv na objasnenie veci a uplatnenie práva obžalovaného
na obhajobu. Odvolací súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo
výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom
pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný v rozhodnom období si

neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom N. I. a N. I. a od 24.02. 2023 do
19.09.2024 (t. j. ku dňu, kedy bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok) ostal dlžný na výživnom čiastku vo
výške 6.650,- eur.
Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, ktoré boli vykonané v
súdnom konaní a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si závery

súdu prvého stupňa o vine obžalovaného osvojuje aj odvolací súd.
Súd prvého stupňa venoval dokazovaniu majetkových pomerov obžalovaného náležitú pozornosť.
Závery okresného súdu v tomto smere vyplývajú z výpovede obžalovaného Q. I., ako aj z
listinných dôkazov, pričom tieto dôkazy nevzbudzujú žiadne relevantné pochybnosti. Z uvedenýchskutočností možno dospieť k záveru, že obžalovaný v rozhodnom období disponoval takými finančnými
prostriedkami (ešte v štádiu prípravného konania uvádzal čistý mesačný príjem cca 1.000-, eur), že
bol schopný uhrádzať mesačne výživné, ktoré mu bolo stanovené. V tejto súvislosti odvolací súd

konštatuje, že samotná výška stanoveného mesačného výživného na obe maloleté deti, bola určená na
základe rodičovskej dohody. Obžalovaný tvrdil, že k strate jeho zamestnania došlo až v septembri 2024,
pričom rozhodné obdobie bolo okresným súdom ustálené len do 19.09.2024. Naproti tomu z lustrácie
Slovenskej poisťovne vyžiadanej krajským súdom dňa 12.12.2024 sa dalo zistiť, že obžalovaný Q. I.
bol v období od júla 2024 do novembra 2024 samostatne zárobkovo činnou osobou, a vymeriavací

základ činil 652,- eur a úhrn poistného činil 216,13 eur každý mesiac. S poukazom na uvedené sú
tvrdenia obžalovaného v jednotlivých štádiách trestného konania protirečivé, resp. zavádzajúce a tým
aj odvolacie námietky sa javia ako účelové v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. V tomto smere
treba poukázať aj na doposiaľ ustálenú judikatúru (R 27/1970) podľa ktorej, na posúdenie schopnosti a
možnosti rodiča v zmysle ustanovenia § 96 ods. 1 zákona o rodine (teraz § 75 ods. 1 zákona o rodine)
nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové (prípadne aj majetkové) pomery, ale jeho reálne zárobkové

(prípadne aj majetkové) možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom
získaných vedomostí a pracovných skúseností a podobne.
Odvolací napokon uzatvára, že obžalovaný objektívne uhrádzať výšku stanoveného výživného do rúk
matky maloletých detí mohol a mal.
Súd prvého stupňa tiež správne postupoval v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania

obžalovaného, keď ho uznal za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207
ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. Nakoľko obžalovaný bol v období dvadsiatich štyroch mesiacoch za
taký čin odsúdený, bolo nevyhnuté použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa odseku 3 k § 207 Tr. zák.
Pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na

zrušenie alebo zmenu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, vrátane jeho výmery.
Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel
trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie

predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák.
základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery
na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho
vyplynúť.

Prvostupňový súd postupoval správne, keď zisťoval a ustaľoval pomer poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, skúmal spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť nápravy.

Nepochybil okresný súd, keď nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu, ani priťažujúcu okolnosť, a súčasne vo

výroku o treste aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák.

Za situácie, keď neboli zistené a ustálené žiadne priťažujúce, ani poľahčujúce okolnosti, neprichádzalo
do úvahy znižovanie alebo zvyšovanie príslušnej hranice trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti
Trestného zákona o jednu tretinu.

Nakoľko v posudzovanej veci sa vychádzalo z rozpätia trestnej sadzby od 1 roka do 5 rokov, v jej rámci
bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, t. j. na samej dolnej hranici trestnej
sadzby.Podľanázoruodvolaciehosúdu,ideotrestskôrmierny,akoprísny,keďževosobeobžalovaného
treba vzhliadnuť špeciálneho recidivistu (rozhodnutia Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/107/2015 a

sp. zn. 1T/10/2023, ktorými bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1 Tr. zák.).S poukazom na skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil posudzovaného skutku v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák., krajský súd v
názorovej zhode so súdom I. stupňa rovnako vyvodil, že uloženie iného druhu trestu, akým je iba

nepodmienečný trest odňatia slobody, neprichádzal vôbec do úvahy. V tomto smere je preto odôvodnené
také preventívne pôsobenie na obžalovaného, ktoré mu účinne zabraní v dopúšťaní sa trestnej činnosti,
pričom je nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia
slobody. Takýto druh trestu odráža v sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k
dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska možného páchania

trestnej činnosti.

Zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia zodpovedá § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., nakoľko z odpisu registra trestov vyplynulo,
že obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu
odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Krajskýsúdnapokonuzatvára,žetaktouloženýtrestajehovýmeravychádzazozásadukladaniatrestov
v zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. v každom smere.

Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní uviedol, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody

zasiahne i jeho maloletého syna, ktorý žije s ním v domácnosti a je na neho naviazaný, tak nadriadený
súd konštatuje, že týchto okolností si musel byť obžalovaný vedomý aj v čase spáchania skutku a
evidentne chcel postúpiť riziko, že týmto konaním si môže skomplikovať rodinný život. Treba vysloviť
aj to, že samotným uložením trestu páchateľovi trestného činu sa nepriamo postihne i jeho rodina a
jemu blízke osoby, ak sú závislé od jeho príjmov, starostlivosti alebo ostatného zabezpečenia rodiny.

Preto nie je možné za každých okolností zabezpečiť (ako to bolo aj v tomto posudzovanom prípade),
aby sa nepodmienečný trest odňatia slobody uložený obžalovanému nedotkol jeho rodiny a blízkych
osôb. Aj samotný § 34 ods. 3 Tr. zák. sa môže aplikovať iba v rámci zákonných podmienok pre uloženie
konkrétneho druhu trestu.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadny dôvod pre zmenu prvostupňového rozsudku, odvolanie
obžalovaného Q. I. ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§163 ods. 4 Tr. por. v spojení s § 180
Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.