Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124012195
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2124012195.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale
bytom C., t. č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pre prečin porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 15.10.2024, sp. zn. 108T/44/2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.12.2024

v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len okresný súd) zo dňa 15.10.2024, č. k. 108T/44/2024-241,
bol obžalovaný A. B. (ďalej len obžalovaný) uznaný za vinného z prečinu porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na tom skutkovom

základe, že
v čase od 13:30 hodiny do 14:15 hodiny dňa 11.06.2024 v C. D. C. E. nezisteným spôsobom prekonal
najmenej 144 cm vysoké oplotenie uzamknutého dvora dvojpodlažného rodinného domu číslo XXXX/
XX poškodených spoluvlastníkov F. G. a F. F. a z dvora bez ich súhlasu vstúpil cez zadné neuzamknuté
vstupné dvere do prízemia domu, v ktorom následne prešiel všetky miestnosti jeho prízemnej časti,
prehľadal skrinky nábytku a zo zásuviek v hosťovskej izbe, ako aj v obývacej izbe vybral časť vecí

osobnej spotreby, ktoré vyložil na zem, ako aj po okolitom nábytku a od svojho ďalšieho konania upustil
po tom, čo bol na mieste obmedzený na osobnej slobode spoluvlastníkom domu F. G..
Okresný súd obžalovanému uložil podľa 194 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024
s poukazom na § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024
trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm.
b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so

stredným stupňom stráženia.
Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuokresnýsúdskonštatoval,žeobžalovanýnahlavnompojednávaní
realizovalvyhlásenieovinepodľa§257písm.b)Trestnéhoporiadku,ktorébolosúdomprijaté,pretobolo
vykonané dokazovanie len čo do výroku o treste. Následne okresný súd v odôvodnení zrekapituloval
výsledky dokazovania, ktoré ohľadom tohto výroku vykonal.
K výroku o treste obžalovaného okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pri

určovaní druhu trestu a jeho výmery súd vychádzal z ustanovení § 33a a 34 Trestného zákona účinného
od 06.08.2024, pričom prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy
a na jeho správanie po spáchaní trestného činu. Okresný súd prihliadol aj na dobu, ktorá uplynula od
spáchania trestného činu.
Okresný súd prihliadol na poznatky o osobe obžalovaného, ktorý sa v minulosti opakovane dopustil

rôznorodej trestnej činnosti a bola u neho diagnostikovaná polymorfná závislosť, primárne na heroíne.
Skutku sa dopustil v stave kombinovanej intoxikácie. Pri obligatórnom skúmaní pomeru a mieryzávažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť,
a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní v celom
rozsahu priznal ku spáchaniu trestnej činnosti a prejavil úprimnú ľútosť nad svojím konaním. Okresný

súd prihliadol aj na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, keďže obžalovaný už
bol v minulosti za trestný čin odsúdený a ukladal trest v rozpätí jeden rok až päť rokov.
Preto okresný súd ukladal obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov, teda
tesne nad dolnou hranicou zákonného rozpätia, pričom prihliadol na okolnosti skutku a samotný postoj
obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, teda, že sa k spáchaniu priznal, trestnú činnosť oľutoval a

poškodeným sa na hlavnom pojednávaní ospravedlnil. V dôsledku vyhlásenia obžalovaného o vine mal
okresný súd možnosť pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona,
čo však neučinil, prihliadnuc na povahu spáchaného skutku kvalifikovaného ako prečin porušovania
domovejslobody,keďobžalovanýbolvminulostiopakovanesúdenýpremajetkovú,aleajnásilnútrestnú
činnosť, a vo vzťahu k porušovaniu domovej slobody ide o špeciálneho recidivistu. Skonštatoval, že v
minulosti vykonané početné nepodmienečné tresty u neho neviedli k dostatočnej náprave a obžalovaný

sa znova dopustil porušenia noriem na úseku ochrany domovej slobody, preto nemožno predpokladať,
že trest v nižšej výmere by u obžalovaného splnil výchovný účel a zároveň dostatočne ochránil
spoločnosť. Trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov zohľadňuje podľa okresného súdu
všetky kritériá požadované Trestným zákonom a splní funkciu generálnej aj individuálnej prevencie.
K výroku o zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody okresný súd uviedol, v

posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin (vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn.
9T/56/2020 a Okresného súdu Trnava sp. zn. 2T/95/2009), preto postupoval podľa § 48 ods. 2 písm.
b) Trestného zákona.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len

prokurátor) vzdal práva na podanie odvolania. Obžalovaný si ponechal lehotu na vyjadrenie.
Následne proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný a
v písomných dôvodoch odvolania uviedol (skrátene), že uložený trest považuje za neprimerane prísny,
a teda nespravodlivý.
Okresnému súdu vyčítal nezohľadnenie novely Trestného zákona. Poukázal na ust. § 33a Trestného

zákona, pričom argumentoval neprimeranou prísnosťou trestu s poukazom na tie skutočnosti, že
nespôsobil žiadnu škodu, konal v stave zmenšenej príčetnosti a na jeho rodinné pomery. Obžalovaný
dôvodil i obdobnými trestnými prípadmi, kedy bol páchateľovi uložený miernejší trest, konkrétne nie
viac ako 14 (štrnásť) mesiacov.

V ďalšom citoval ust. § 34 ods. 3 Trestného zákona a zároveň dával do pozornosti list z októbra 2024,
ktorý jeho matka zaslala okresnému súdu, kde uviedla, že jej bol doma nápomocný a prispieval na
chod domácnosti. V rámci tejto skutočnosti sa okresný súd podľa jeho názoru dostatočne nevysporiadal
s faktom, že 20 mesačný nepodmienečný trest bude mať negatívny dopad na život jeho matky, ktorá
je vyššieho veku a jej zdravotný stav si vyžaduje, aby sa o ňu staral, prispieval na chod domácnosti

a pomáhal jej s vybavovaním každodenných povinností.

Obžalovaný namietal i priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, kde poukázal na
mieru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:1 a požiadal, aby odvolací súd na túto priťažujúcu
okolnosť neprihliadal, pretože všetky predchádzajúce odsúdenia má zahľadené s výnimkou posledného

odsúdenia, no doba od posledného trestnoprávneho skutku je už 5 rokov, pričom súčasne dal do
pozornosti trest za toto posledné odsúdenie a namietal jeho zákonnosť.

Obžalovanýargumentovalitým,ževčasespáchaniaskutkubolpodvplyvomdrogaliekov,vtenmoment
si neuvedomoval následky svojho konania, a preto citoval ust. § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

Zdôraznil, že okresný súd nezobral do úvahy znalecký posudok, v rámci ktorého bolo konštatované jeho
v zníženej príčetnosti, no poukázal hlavne na to, že v deň jeho zadržania jeho výpoveď nedali ani do
spisu, pretože s ním nebola reč a spísali s ním výpoveď až na druhý deň. Taktiež poškodený do zápisnice
uviedol, že bľabotal a keďže jeho konanie bolo v dome nezmyselné a do dnešného dňa nevie, čo tam
hľadal, prečo tam bol, prečo rozhádzal iba jeden alebo dva šuflíky, jednoducho bol dezorientovaný, a to

pretožebolintoxikovaný.Riadnepreukázal,že10.06.2024bolupsychiatričky,kdehoprejehozdravotný
stav odporučila a vybavila mu liečenie v Pezinku, kde mal nastúpiť hneď ako sa uvoľní miesto, čo malo
byť asi o 3 dní. Bol toho názoru, že mala byť jednoznačne zohľadnená skutočnosť, že je psychiatrický
pacient k čomu dodal, že si je vedomý toho, že nemá užívať psychotropné látky a jedy či iné návykovélátky, avšak okresný súd nezobral do úvahy, že závislosť je celosvetovo uznávaná choroba. Súčasne
uviedol, že je invalidný dôchodca, čo mu veľmi sťažuje jeho abstinenciu. Ako triezvy človek nepáchal
trestnú činnosť, pracoval, bol nápomocný a vždy sa snažil ako najlepšie vedel.

Namietal, že okresný súd neuviedol do rozsudku celú jeho obhajobnú záverečnú reč, kde žiadal
primeraný a spravodlivý trest s poukazom na novelizácie Trestného zákona (§ 33, § 34 ods. 3, §
39 ods. 2 písm. c), § 39 ods. 5). Taktiež zaslal pred hlavným pojednávaním kópiu listu adresovaného
poškodenej, kde sa jej ospravedlnil a požiadal o náhradu spôsobenej škody, čím sa chce pričiniť

o odstránenie škodlivých následkov. Rovnako nebolo vzaté do úvahy, že vykonával ambulantnú liečbu,
v minulosti dodržal probačný dohľad, pričom okresný súd nezisťoval tú skutočnosť, že posledné tresty
boli neprimerane vysoké a nespravodlivé.

Vrámcikonečnéhonávrhuzhrnul,žeuloženýtrestpovažujezaneprimeraneprísnydokoncasabsenciou
humanizácie trestného práva, preto žiadal o uloženie nového trestu, miernejšieho, spravodlivého a to

vo výške 16 mesiacov nepodmienečne.
K odvolaniu obžalovaného sa prokurátor nevyjadril.
Krajský súd v Trnave (ďalej aj krajský súd) ako odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na
ktoré sa dostavili prokurátorka krajskej prokuratúry, obžalovaný a obhajkyňa obžalovaného. V rámci
konečných návrhov prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla odvolaciemu súdu

odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného poukázala na dôvody
uvedené v podanom odvolaní. Mala za to, že trest uložený okresným súdom je neprimerane prísny,
preto navrhla, aby krajský súd zrušil výrok o treste a uložil nový primeraný trest zohľadňujúci odvolacie
dôvody. Obžalovaný žiadal o miernejší trest.
Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení § 317 ods.
1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na
to oprávnená, a to proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote

ustanovenej v zákone a dospel k zisteniu, že odvolanie obžalovaného A. B. nie je dôvodné.
Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výroku o treste, v tomto smere treba
uviesť, že zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že okresný súd dokazovanie ohľadom tohto
výroku vykonal zákonným spôsobom a v rozsahu dostatočnom na spravodlivé, stavu veci a zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie.

K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j.
či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu

o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen

odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi

prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u

obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
podľa§38ods.2Trestnéhozákona,pričomuosobyobžalovanéhovzhliadoljednupoľahčujúcuokolnosť
podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne
oľutoval) a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (bol už za trestný čin
odsúdený). Iné poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti nezistil vlastným prieskumom ani krajský súd.

Krajský súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou obžalovaného, ktorá sa týkala priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, v rámci ktorej tvrdil, že okresný súd nemal prihliadať
na jeho predchádzajúce odsúdenia. V rámci tejto odvolacej námietky krajský súd uvádza, že veľmi
významnou priťažujúcou okolnosťou je taktiež recidíva páchateľa, no podľa povahy odsúdenia dáva
zákonodarca súdu možnosť na predchádzajúce odsúdenie neprihliadať. Zároveň platí, že pokiaľ sa

uplatňuje fikcia neodsúdenia, nemožno síce páchateľovi pričítať priťažujúcu okolnosť podľa tohto
ustanovenia, zároveň to ale súd nezbavuje povinnosti prihliadať na skutočnosť, že páchateľ už v
minulosti spáchal trestný čin a zohľadniť ju pri rozhodovaní o treste v nadväznosti na možnosti nápravy
páchateľa atď. Krajský súd je v zhode s názorom okresného súdu, že obžalovanému jednoznačne patrí
táto priťažujúca okolnosť. Obžalovaný mylne poukázal na to, že všetky jeho predchádzajúce odsúdenia

má zahľadené s výnimkou toho posledného, pretože z odpisu registra trestov jasne vyplynulo, že časť
odsúdení nemá zahľadených (konkrétne odsúdenie v trestnej veci Okresného súdu Piešťany pod sp.
zn. 1T/79/1997, Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 2T/95/2009, 9T/56/2020). Potom v tejto súvislosti
krajský súd konštatuje, že odsúdený je zároveň špeciálnym recidivistom k žalovanej trestnej činnosti,
ktorej sa opakovane dopustil i minulosti, a to i napriek najprísnejšej represii – výkonu nepodmienečného

trestu, ktorý ho neodradil od páchania protiprávnej činnosti. Samotná doba, ktorá uplynula od jeho
poslednej trestnej činnosti až po žalovanú trestnú činnosť nie je bez ďalšieho dôvodom na prehliadnutie
skutočnosti v podobe recidívy, teda že v minulosti už bol za trestný čin odsúdený, dokonca opakovane
za totožnú trestnú činnosť.
Pokiaľ ide o druh uloženého trestu i krajský súd je toho názoru, že na obžalovaného je nevyhnuté

dôsledne pôsobiť výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody a to z dôvodu, že sa opakovane
dopúšťa úmyselnej trestnej činnosti napriek tomu, že už bol za ňu odsúdený aj opakovane na
nepodmienečný trest odňatia slobody. Preto možno skonštatovať, že ak obžalovaného od páchania
trestnej činnosti neodradila ani najprísnejšia trestnoprávna sankcia v podobe nepodmienečného trestu
odňatia slobody (krajný prostriedok pôsobenia na páchateľa trestnej činnosti), tak je nereálne sa

domnievať, že by ho miernejší druh trestu splnil u obžalovaného zákonom požadovaný účel. Nakoniec
vočidruhuukladanéhotrestuobžalovanýnenamietalanepredostrelžiadneotázky,ktorébysivyžadovali
špecifické odpovede.
Čo ale obžalovaný namietal, tak to je práve primeranosť výmery trestu. Majúc na zreteli vyššie uvedený
účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie, dospel krajský súd k záveru, že okresným súdom

uloženýnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyvovýmere20mesiacovjetrestomzákonným,primeraným
a spravodlivým, ktorý splní svoju funkciu tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Preto
pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, takto uložený trest je ukladaný tesne nad dolnou hranicou základnej
trestnej sadzby. Bolo by mylné sa domnievať, že u obžalovaného, ktorý je kriminálne narušenou osobou(tu s poukazom na odpis registra trestov, kde má evidovaných 13 záznamov prevažne za majetkovú
trestnú činnosť, drogovú trestnú činnosť a porušovanie domovej slobody, pričom mu boli ukladané
podmienečné i nepodmienečné tresty odňatia slobody, dvakrát bol podmienečné prepustený z výkonu

trestu odňatia slobody, bolo mu i upustené od ukladania súhrnného trestu), výkon trestu odňatia slobody
kratšieho trvania než, na ktorý bol odsúdený napadnutým rozsudkom, splnil svoj účel, predovšetkým
po zohľadnení individuálnej prevencie trestu. Krajský súd v tomto kontexte dodáva, že do popredia
musí vstúpiť práve ochranná funkcia trestu, to znamená, že len výkon nepodmienečného trestu odňatia
slobody aspoň na určitý čas zabráni obžalovanému v páchaní trestnej činnosti, čím bude zároveň

ochránená spoločnosť pred ním ako páchateľom trestných činov.
Skutočnosti, ktoré uviedol obžalovaný vo svojom odvolaní, krajský súd považoval za irelevantné.
V rámci odvolania obžalovaný požadoval aplikáciu mimoriadne zmierňujúceho ust. § 39 ods. 2 písm.
c) Trestného zákona, pričom poukázal na závery znaleckého skúmania. Vo všeobecnosti je žiadúce
k tejto problematike uviesť, že pod stavom zmenšenej príčetnosti je potrebné rozumieť stav páchateľa
konkrétneho trestného činu, v rámci ktorého príčinou zníženej schopnosti páchateľa ovládať svoje

konanie a rozpoznať negatívne následky svojho konania je práve duševná porucha. Na dôvažok,
konanie páchateľa v stave zmenšenej príčetnosti nedosahuje intenzitu takého duševnej poruchy ako
v prípade nepríčetnosti páchateľa, čo znamená, že voči páchateľovi konajúcemu v stave zmenšenej
príčetnosti je nevyhnutné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť. Súčasne platí, že podmienkou aplikácie
mimoriadne zmierňujúceho ust. § 37 ods. 2 písm. c) Trestného zákona je uloženie ochranného liečenia.

V konkrétnostiach posudzovaného prípadu však krajský súd nevyhodnotil konanie obžalovaného v stave
zníženej príčetnosti vzhľadom na závery plynúce zo znaleckého posudku č. 30/2024 znalkyne z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria MUDr. Moniky Gregoričkovej, ktoré si obžalovaný
interpretovalvosvojprospech.Zozáverovznalkynejezrejmé,žeobžalovanémunebolazistenáduševná
porucha v pravom slova zmysle, pričom bola konštatovaná prítomná polymorfná závislosť (konkrétne

od opioidov, metamfetamínu a kanabinoidov) u zmiešanej poruchy osobnosti s prevahou disociálnych
a impulzívnych rysov. Obžalovaný v čase spáchania žalovaného skutku vedel rozpoznať nebezpečnosť
a protiprávnosť svojho konania v dostatočnej miere a vedel ovládať i svoje konanie v zmenšenej miere
predovšetkým v dôsledku kombinovanej intoxikácie v kombinácii s jeho impulzivitou, avšak zníženie
ovládacích schopností bolo nepodstatné, forenzne nevýznamné. Vzhľadom na tieto skutočnosti, krajský

súd nevzhliadol splnenie podmienok na postup podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona. V prvom
rade je potrebné uviesť, že znalkyňa jednoznačne nepotvrdila duševnú poruchu v pravom slova
zmysle, a zároveň opakovane zdôraznila, že zníženie ovládacích schopností bolo výlučne v dôsledku
kombinovanej intoxikácie, a súčasne bolo forenzne nevýznamné. No a v ďalšom je nevyhnutné osvojiť
si tvrdenia znalkyne, že do tohto stavu sa obžalovaný doviedol dobrovoľne a sám. V čase spáchania

skutku mal skúsenosti s užívaním psychoaktívnych látok, poznal ich nepriaznivé účinky (čo ani sám
obžalovaný nerozpozoroval) a tieto bol schopný predvídať a predpokladať. Z pohľadu krajského súdu
možno zhrnúť, že obžalovaný vedomý si svojej závislosti, tejto podľahol, užil návykové látky a následne
protiprávne konal. Obžalovaný bol uzrozumený s vplyvom drog na jeho spávanie sa a konanie, pričom
z analýzy jeho kriminálnej minulosti možno vyvodiť záver, že takéto konanie mu nie je cudzie, keďže už

v rámci predchádzajúcich odsúdení mu boli ukladané protitoxikomanické liečenia v spojitosti s trestnou
činnosťou. Teda nedôvodne sa domáhal takého významného benefitu v podobe mimoriadneho zníženia
trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby.
Pokiaľ obžalovaný vo svojom odvolaní namietal, že okresný súd v jeho prípade neaplikoval ani
mimoriadne zmierňujúce ust. § 39 ods. 5 Trestného zákona, krajský súd konštatuje, že sa jedná

o námietku nedôvodnú. Ak už ide o samotnú výmeru trestu, i krajský súd je toho názoru, že zákonné
podmienky na uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby jedného roka
aplikáciou mimoriadneho zmierňujúceho ust. § 39 ods. 5 Trestného zákona v tomto prípade splnené
neboli, načo správne poukázal okresný súd. V prípade realizácie vyhlásenia o vine obžalovaným ide
o možnosť súdu mimoriadne znížiť trest, nie o povinnosť, čo vyplýva z dikcie predmetného zákonného

ustanovenia. Samotné vyhlásenie o vine a jeho prijatie súdom na takýto postup nestačí, je potrebné
skúmať aj iné kritériá rozhodné pre ukladanie trestu, ktoré sú rozvedené vyššie v texte. Okresný súd sa
dôsledne venoval otázkam, či trest kratšieho trvania je jednak úmerný závažnosti spáchaného prečinu,
no hlavne či u tak kriminálne narušenej osoby, akou je obžalovaný, je takýto kratší trest spôsobilý splniť
zákonom sledovaný účel, tu najmä z hľadiska tzv. individuálnej prevencie. Okresný súd sa touto právnou

otázkou zaoberal a obžalovanému predostrel jasnú odpoveď, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožnil
i krajský súd.
V ďalšom obžalovaný v súvislosti s výmerou trestu argumentoval tým, že sa chcel pričiniť o odstránenie
škodlivých následkov trestného činu, načo malo byť pri výmere ukladaného trestu prihliadnuté.Obžalovaný sa dopustil už piatykrát trestného činu porušovania domovej slobody, kedy porušoval
zákonom chránenú nedotknuteľnosť obydlia. Protiprávnosť tohto trestného činu spočíva v konaní
páchateľa, ktorý neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo neoprávnene zotrvá v obydlí iného.

To znamená, že znakom skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody nie je
spôsobenie škody. Na dôvažok, v predmetnej trestnej veci škoda protiprávnym konaním obžalovaného
ani nevznikla, teda objektívne ani nemôže dôjsť k jej nahradeniu. Rovnako nevznikli ani škodlivé
následky trestného činu, ktoré by bolo možné následne odstrániť. A taktiež možno dodať, že odsúdeným
proklamované ospravedlnenie sa poškodeným už bolo zohľadnené v rámci dvadsať mesačnej výmery

nepodmienečného trestu, čo uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, pretože inak
by ukladal špeciálnemu recidivistovi vo vzťahu k žalovanej trestnej činnosti ako je obžalovaný, prísnejší
trest.
No a pokiaľ ide o poukaz obžalovaného na vplyv trestu na jeho rodinu a jemu blízke osoby, tak krajský
súd uvádza, že dopadov na rodinu si mal byť obžalovaný vedomý pred páchaním trestnej činnosti.
Obžalovaným uvádzané skutočnosti nie sú spôsobilé u neho rozptýliť riziko možnej recidívy na mieru

potrebnú pre zníženie výmery uloženého trestu, keďže ide o faktory, ktoré už v minulosti existovali
a ich existencia ho od páchania trestnej činnosti neodradila. Možno tak uzavrieť, že ani rodinné väzby
ani potreba starostlivosti o matku nie sú dnes tie relevantné faktory, ktoré by odôvodňovali uloženie
obžalovaným požadovaného 16-mesačného trestu, pretože u neho prevládajú inak dôležité skutočnosti,
ktoré sú v jeho neprospech spočívajúce v samotnej osobe obžalovaného a jeho kriminálnej anamnéze

či možnosti nápravy, tak ako boli rozvinuté vyššie v texte.
Záverom k odvolacej námietke obžalovaného, že okresný súd nepremietol jeho a obhajkyni záverečnú
reč do odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd pripomína, že zákon neustanovuje povinnosť
pre konajúci súd, aby obsahom odôvodnenia rozsudku bolo znenie záverečnej reči. Na dôvažok okresný
súd sa s obhajobnými argumentami vyrovnal v rámci napadnutého rozsudku a poskytol obžalovanému

relevantné odpovede týkajúce sa ukladaného trestu.
Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, okresný súd správne
obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia podľa ust. § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, keďže obžalovaný v posledných
desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný

trestný čin.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného A. B. podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.