Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/138/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119202819
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7119202819.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, C.,
D. XXX/XX, štátny príslušník Srbskej republiky a 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, C., D. XXX/XX, štátna
príslušníčka Slovenskej republiky, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Juristi s.r.o., Košice, Krivá
3 proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, za účasti intervenientov
na strane žalovaného: 1/ A. D. C., nar. X.X.XXXX, C., F. G. XXX/X a 2/ A. G. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom v USA, 13605 Saddle Hill dr., Little Rock, AR 75512, oboch zastúpených JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátkou, Košice, Štúrova 20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti

rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 34C/7/2019 zo 17. apríla 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu a intervenientom na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdKošiceI(vďalšom„súdprvejinštancie“prípadne„súd“)napadnutýmrozsudkomzamietol
žalobu (I.), žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (II.) a priznal
intervenientom na strane žalovaného voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (III.).

2. Uvedeným spôsobom rozhodol súd o žalobe, ktorou žalobcovia 1/ a 2/ žiadali, aby určil, že sú
bezpodielovým vlastníkom bytu č. X v podkroví o výmere 64 m2, ktorý je vedený na LV č. XXXXX pre
kat. úz. C. - H., obec Košice - Staré mesto pod B 15 v obytnom dome súpisné č. XXX postavenom na
parc. č. 534 - zastavaná plocha o výmere 447 m2 ako jeho výluční vlastníci a súčasne spoluvlastníci
spoločných častí domu a spoločných zariadení domu v pomere 606/10000 a to dôvodiac, že boli vedení
ako vlastníci bytu č.3 (v súčasnosti vo vlastníctve ich dcéry E. B.) a spoločne postavili byt č. 6, ktorý bol
zapísaný do LV XXXXX pre kat. úz. C. - H. A. ako vlastníctvo žalovaného na základe jeho žiadosti o

zápis nehnuteľností a úpravu spoluvlastníckych podielov, záznamom Z1882/06. Tvrdili, že nad bytom č.
3, ktorý bol v ich vlastníctve od roku 1996, na základe riadneho stavebného povolenia vybudovali nový
bytový priestor v podkroví, stavba bola skolaudovaná v roku 1999 a odvtedy je tento priestor súčasťou
bytu č. X, pretože nemá vlastný vchod.
Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov,
ale aj vzhľadom na jej nedôvodnosť. Nepopieral, že žalobcovia 1/ a 2/ vykonali rekonštrukciu časti
podkrovia avšak, uviedol, že podkrovné priestory bytového domu mohli rekonštruovať len za podmienok,

ktoré im on ako ich vlastník určil ešte v roku 1996 a to listom z 11.4.1996, kedy na základe žiadosti
žalobkyne 2/ súhlasil so zlúčením podkrovných priestorov a bytu za splnenia troch podmienok: -
žalobkyňa 2/ mohla stavebné úpravy vykonať len na vlastné náklady, - strecha a priestory v podkroví
domu nezasiahnuté touto stavebnou činnosťou zostanú spoločnou časťou domu a - pri prevodochvlastníctva bytov bude tento stav zohľadnený, s tým že žalobkyňa 2/ po kolaudácii a zmene účelu
užívania spoločnej časti domu na byt bude môcť ako nájomca bytu tento byt odkúpiť do vlastníctva.
Podotkol, resp. poukázal na to, že žalobcovia 1/ a 2/ v roku 1996 časť podkrovia, ktorú mienili

rekonštruovať, od neho ako vlastníka domu nekúpili, táto časť zostala aj naďalej v jeho vlastníctve.
Keďže kolaudačným rozhodnutím z 22.3.1999(č. ŽP-787/99-KAM) bolo stavebným úradom, napokon
povolenéužívaniestavby-samostatnejbytovejjednotkysosamostatnýmvonkajšímschodišťom,nechal
si ho ako obecný byt zapísať na LV bytového domu a so žalobcami 1/ a 2/ uzavrel zmluvu o nájme
predmetného bytu. Po uzavretí zmluvy o nájme predmetného bytu žalobcovia 1/ a 2/ požiadali o jeho

prevod, on - žalovaný vypracoval návrh zmluvy o prevode vlastníctva bytu v súlade s § 5 zákona č.
182/1993 Z.z., ale žalobcovia zmluvu odmietli podpísať s tým odôvodnením, že trvajú na kúpe bytu
vrátane pivnice, pričom v dome D. XX, pivnice majú len 3 byty - byt č. X, I. X D. I. X, ktoré boli prevedené
do vlastníctva ich nájomcov ešte v roku 1996. Poukázal na to, že došlo pri vyhotovení písomnej nájomnej
zmluvy na predmetný sporný byt k chybe a pivnica ako jeho príslušenstvo nemala byť predmetom nájmu.
Poukázal tiež na rozporuplné tvrdenia žalobcov, ktorí na jednej strane uvádzajú, že byt č. 6 neexistuje

ako samostatný objekt práva, pretože je súčasťou bytu č. 3 a nemá vlastný vchod a na strane druhej sa
žalobným petitom domáhajú určenia vlastníckeho práva k nemu. V súčasnosti je faktický stav taký, že
do bytu č. 6 sa dá vstúpiť len cez byt č. 3 z pavlače domu.
Intervenienti na strane žalovaného žiadali, aby súd žalobu zamietol. Podporili argumentáciu žalovaného,
podľa ktorej nie je jasné, čoho sa žalobcovia 1/ a 2/ v konaní vlastne domáhajú, keďže žiadajú, aby súd

určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 6, zapísaného na LV č. XXXXX pre kat. úz. H. A.,
avšak tvrdia, že byt č. 6 nikdy neexistoval a neexistuje.
Súd na základe vykonaného dokazovania písomnými vyjadreniami strán sporu a intervenientov,
výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a pripojením si spisov vedených
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 39C/13/2010 a sp. zn. 37C/126/2014 zistil skutkový stav, ktorý

následne právne posúdil aplikujúc § 137 písm. c/, § 118 ods. 1, 2, § 123, § 132 ods. 1, 2, § 136 ods. 1,
2, § 137 ods. 1, 2, 3, § 40 Občianskeho zákonníka a § 46b ods. 4, § 54, § 58 ods. 1, 3, § 59 ods. 1, § 66
ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 76 ods. 1, § 77, § 78 a § 82 zákona č. 50/1976 Zb. Stavebný zákon a § 2 ods. 1,
4, § 4 ods. 1, 2, § 13 ods. 1, § 19 ods. 1, § 21 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení zákona č. 158/1998 Z.z., ktorým od 1.6.1998 sa zmenil a doplnil zákon

č. 182/1993 Z.z., podľa zákona č. 205/2014 Z.z., ktorým s účinnosťou od 1.10.2014 došlo k ďalšej zmene
zákona č. 182/1993 Z.z. (§ 14 ods. 4) a podľa zákona č. 283/2018, na základe ktorého s účinnosťou od
1.11.2018 sa opätovne menil zákon č. 182/1993 Z.z. a doplnilo sa nové ustanovenie § 14b.
Pokiaľ sa týka otázky (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení.
dospel súd k záveru, že existencia naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení,

že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 6 v podkroví o výmere 64 m2, ktorý je vedený na LV č.
XXXXX pre kat. úz. H. A., obec C. – H. A. je daný, pretože bez tohto určenia je právo žalobcov ohrozené,
resp. ich právne postavenie neisté, nakoľko v katastri nehnuteľností je ako vlastník zapísaný žalovaný.
Zaoberajúc sa otázkou spôsobov nadobúdania vlastníckeho práva, uviedol súd, že žalobcovia 1/ a 2/
odvodzujú svoje vlastnícke právo k spornej časti podkrovného priestoru, ktorý podľa nich tvorí mezonet

bytu č. X, a ako byt č. 6 neexistuje a nikdy neexistoval, titulom výstavby predmetného priestoru.
Súd mal preukázané, že stavba – bytový dom - Dom meštiansky Alžbetina 29, súp. č. XXX bola
na LV č. XXXXX zapísaná v roku 1996 a žalovaný sa stal vlastníkom celého domu v roku 1993
na základe Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v
zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Z vykonaného dokazovania tiež pre súd vyplynulo,

že zmluvou o nájme bytu z 11.10.1995 uzavretou medzi Mestskou časťou Košice - Staré Mesto ako
prenajímateľom a žalobkyňou 1/ ako nájomcom bol jej (zrejme správne žalobkyni 2/ - poznámka
odvolacieho súdu) prenechaný do užívania byt v C. J. K. D. XX, 1. poschodie, pozostávajúci z kuchyne,
2 izieb a príslušenstva na dobu neurčitú. Listom z 11.4.1996 dal žalovaný súhlas žalobkyni 2/ na zlúčenie
podkrovných priestorov a bytu na D. I. 29 podľa predloženej projektovej dokumentácie, a to za účelom

rozšírenia nájomného bytu o podkrovný priestor tvoriaci spoločnú časť pavlačového domu. Súhlas vydal
žalovaný za podmienok, že stavebník vykoná stavebné úpravy na vlastné náklady, strešná konštrukcia
a krytina, ako aj voľný priestor v podkroví zostanú aj naďalej spoločnou časťou obytného domu a
stavebník po kolaudácii stavby a zmene účelu užívania spoločnej časti obytného domu na byt bude
môcť ako nájomca bytu odkúpiť takto upravený byt do vlastníctva aj vrátane rozšírenej časti. Na základe

žiadosti žalobkyne 2/ z 29.4.1996 vydal Obvodný úrad životného prostredia Košice I dňa 22.5.1996
stavebné povolenie, ktorým povolil stavbu: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte Alžbetina 29 na obytné
účely“, v marci 1997 starosta Mestskej časti Košice - Staré mesto udelil súhlas so zmenou projektu,
ktorou bolo vonkajšie bočné schodište, následne žalobkyňa 2/ požiadala 7.4.1997 Okresný úrad KošiceI, odbor životného prostredia o povolenie zmeny stavby z dôvodov vytvorenia samostatnej bytovej
jednotky, a to schodište na vonkajšej časti domu. Okresný úrad Košice I, odbor životného prostredia
rozhodnutím zo 4.6.1997 povolil zmenu nedokončenej stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v obytnom

objekte ul. Alžbetina 29 v Košiciach“, a to v rozsahu, že povolil vytvorenie samostatného vonkajšieho
schodiska do novovybudovanej bytovej jednotky v podkroví obytného domu, čím sa získa samostatná
bytová jednotka s dvoma izbami o ploche 18 m2 + 26 m2, kuchyňou, WC, šatníkom a povolil tiež
zmenutermínuukončeniastavbydo4.6.1999.Tenistýúradsvojimkolaudačnýmrozhodnutímz1.3.1999
povolil užívanie stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte D. XX, C. na obytné účely“ prepojením 2-

izbového bytu na 2. nadzemnom podlaží s podkrovím, čím sa vytvoril mezonetový byt s 2 izbami a
príslušenstvom o obytnej ploche 18 m2 + 26 m2. Na základe odvolania žalobkyne 2/ a to z dôvodu
zmeny novovybudovanej bytovej jednotky, Okresný úrad Košice I, odbor životného prostredia toto
svoje rozhodnutie zrušil ďalším svojim rozhodnutím zo 17.3.1999. Následne vydal konečné kolaudačné
rozhodnutie 22.3.1999, ktorým povolil užívanie stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte D. XX, C.
na obytné účely“ vytvorenie samostatnej bytovej jednotky o obytnej ploche 44 m2 na 2. nadzemnom

podlaží so samostatným vonkajším schodišťom. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
30.3.1999. Súd tak mal za zrejmé, že stavebný úrad prvotne povolil rozšírenie nájomného priestoru s
podkrovím, avšak následne na základe zmien projektu a stavby bola v závere povolená a skolaudovaná
nová samostatná bytová jednotka na 2. nadzemnom podlaží, t.j. v podkroví so samostatným vonkajším
schodišťom. Súd podotkol, že ak žalobcovia vystavali, resp. prebudovali predmetný priestor v rozpore s

právoplatnými rozhodnutiami stavebného úradu, keďže v konaní tvrdia, že byt č. 6 neexistuje, toto ich
konanie nemôže požívať právnu ochranu. Byt č. 6 mal a má byť samostatnou bytovou jednotkou a takto
bola potom medzi sporovými stranami uzavretá aj zmluva o nájme z 15.1.2007, z ktorej jednoznačne
vyplýva, že ide o samostatný byt v podkroví, ktorý nepochybne spĺňa definíciu bytu v zmysle § 2 ods.
1 zákona č. 182/1993 Z.z.

Pokiaľ sa týkalo argumentácie žalobcov, že žalovaný nie je uvedený na stavebnom a kolaudačnom
rozhodnutí, uviedol súd, že podľa ustanovení Stavebného zákona v znení platnom a účinnom v čase
vydania rozhodnutí, ak išlo o stavebnú úpravu, nadstavbu alebo udržiavacie práce na stavbe, mohla
byť stavebníkom právnická alebo fyzická osoba, ktorá je nájomcom stavby, ak o tom predložila
písomnú dohodu s vlastníkom stavby. V danom prípade o vydanie stavebného povolenia, uviedol

súd, požiadala žalobkyňa 2/, ktorá preukázala súhlas žalovaného ako vlastníka bytového domu
so zlúčením podkrovných priestorov a preukázala aj existenciu nájomného vzťahu so žalovaným.
V súvislosti s námietkami, že žalovaný nebol účastníkom stavebného a kolaudačného konania, mal
to súd za súladné s § 59 ods. 1 a § 78 ods. 1 Stavebného zákona a súčasne súd uviedol, že
kolaudačné rozhodnutie nemožno považovať za žiaden zo zákonných spôsobov - právnych titulov

nadobúdania vlastníctva k veci; ide o administratívno-právny akt správneho orgánu, nespôsobilý bez
ďalšieho konštituovať vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Z toho dôvodu nemal súd za možné považovať
kolaudačnérozhodnutieOkresnéhoúraduKošiceIz22.3.1999zaprávnytitul,odktoréhomožnoodvodiť
originárne vlastníctvo žalobcov 1/ a 2/. Súd uviedol, že žalobcovia mylne spájajú pojmy „stavebník“
a „vlastník“ a dodal, že len z dôvodu, že žalobcovia predmetný podkrovný priestor rekonštruovali na

samostatnú bytovú jednotku, nestali sa automaticky jeho vlastníkmi. Mal za to, že túto skutočnosť
potvrdzuje aj samotné správanie sa žalobcov 1/ a 2/, ktorí ako nájomcovia uvedeného bytu listom
z 18.10.2007 požiadali jeho vlastníka o odkúpenie, resp. sa uvedeného domáhajú v súdnom konaní
o nahradenie prejavu vôle (39C/13/2010) a v konaní sp. zn. 37C/126/2014 sa domáhajú určenia
neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Za irelevantnú mal súd aj argumentáciu žalobcov, že sporný priestor bol vybudovaný na ich náklady.
Uviedol, že rozsahu stavebných prác, prestavba, či nadstavba, meniace často stavebnotechnický
charakter doterajšej nehnuteľnosti, nemá dosah na vlastníctvo k existujúcej nehnuteľnosti, vlastníkom
ktorej zostáva vlastník pôvodnej nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na to, či ide o podstatné úpravy, Uviedol,
že žalobcovia 1/ a 2/ si museli byť vedomí podmienok, za ktorých žalovaný ako vlastník bytového

domu Alžbetina 29 v Košiciach súhlasil so zlúčením podkrovných priestorov a bytu, nakoľko o týchto
podmienkach boli upovedomení v jeho liste z 11.4.1996 a zaviazali sa vykonať stavebné úpravy na
vlastné náklady. Okrem toho uviedol, že žalobcovia ani nepreukázali uzavretie zmluvy o výstavbe,
vstavbe alebo nadstavbe.
K otázke spoločných častí domu uviedol súd, že podľa § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení

účinnom do 31.10.2018 spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu a príslušenstvo boli v
spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak nebolo dohodnuté vlastníkmi inak,
a teda v čase začatia stavebného konania a udelenia súhlasu na zlúčenie podkrovných priestorov
žalovaný ako výlučný vlastník bytového domu, a teda aj podkrovných priestorov, mohol dať súhlasna stavebné úpravy v podkroví, tzn. súhlas žalobcom 1/ a 2/, aby na vlastné náklady tento priestor
zrekonštruovali a zobytnili.
Súd dal do pozornosti, že žalobcovia 1/ a 2/ svoju argumentáciu uvádzali postupne, poukázal na to,

že ich skutkové tvrdenia v jednotlivých súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Košice I (v
súčasnosti Mestský súd Košice) sú vzájomne protirečivé, nekonzistentné a nedržia rovnakú dejovú líniu.
Napríklad v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva žalobcovia tvrdia, že byt č. 6 neexistuje, avšak
práve na základe existencie nájomného vzťahu k bytu č. 6 sa dožadujú prevedenia daného bytu do ich
vlastníctva žalobou o nahradenie prejavu vôle.

Pokiaľ žalobca 1/ namietal, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy neovládal dobre slovenský jazyk,
písmom vôbec, a nepoznal právny poriadok Slovenskej republiky, pristúpil na džentlmenskú dohodu a
uzavrel nájomnú zmluvu, súd uviedol, že túto podpísala aj žalobkyňa 2/, jeho manželka, štátna občianka
SR, u ktorej je predpoklad znalosti slovenského jazyka, a ktorá pri podpise zmluvy musela mať tak
nepochybne vedomosť, že vo vzťahu k týmto podkrovným priestorom majú obidvaja žalobcovia 1/ a 2/
postavenie nájomcu a až ako nájomcovia sa môžu domáhať ich odkúpenia do osobného vlastníctva

v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. Uviedol, že dokonca na základe existencie platnej nájomnej
zmluvy z 15.1.2007, tzn. na základe existencie nájomného vzťahu k bytu č. 6 sa žalobcovia dožadujú
prevedenia daného bytu do svojho vlastníctva, a to aj žalobou o nahradenie prejavu vôle, z čoho vyplýva
nepochybná skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ zmluvu o nájme bytu z 15.1.2007 v tomto konaní ako
platnú uznávajú, uznávajú existenciu nájomného vzťahu, cítia sa byť nájomcami daného bytu. Neobstojí

teda ich argumentácia, že je síce nesporné, že žaloba o nahradenie prejavu vôle na uzavretie kúpnej
zmluvy k spornej nehnuteľnosti a žaloba o určenie vlastníckeho práva sú vzájomne si odporujúce,
ale podľa ich právneho názoru, je každé konanie potrebné posudzovať izolovane, a ak sa domáhajú
nahradenia prejavu vôle vo vzťahu k uzavretiu kúpnej zmluvy k spornej nehnuteľnosti, nediskvalifikuje
ich to vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podstatné pre toto konanie.

Súd však mal za to, že nie je možné v konaní o nahradenie prejavu vôle na uzavretie kúpnej zmluvy
odvodzovať svoj uplatňovaný nárok od nájomnej zmluvy a v inom súdnom konaní sa domáhať určenia
vlastníckeho práva.
Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ uvádzali, že za sporný priestor uhradili kúpnu cenu, čo mali za nespornú
skutočnosť, poukázal súd na to, že žalovaný v podaní zo 4.1.2023 túto tvrdenú skutočnosť namietal,

pričom žalobcovia uhradenie kúpnej ceny a jej výšky v konaní hodnoverne nepreukázali.
Súd ani nesúhlasil s tvrdením žalobcu 1/, že Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí z 24.7.2018 sp. zn.
2Co/363/2017 vo veci určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu, jednoznačne v bode 11. odôvodnenia
skonštatoval, že Mesto Košice (žalovaný) nepostupoval podľa dobrých mravov. Práve naopak v bodoch
11. až 13. odôvodnenia krajský súd uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prekvapivo

prioritný význam kládol otázke (súladu) preskúmavanej výpovede s dobrými mravmi, kedy za odporujúce
dobrým mravom prvoinštančný súd označil fakt, že žalobcovia z vlastných prostriedkov zrekonštruovali
spoločný priestor - podkrovie, pričinili sa o to, že tento priestor bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako
byt a dôvodne očakávali, že sa stanú jeho vlastníkmi, a preto, ak by žalobu zamietol, ako nájomcovia
by stratili nárok na prevod tejto nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. V zrušujúcom rozhodnutí krajský

súd upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na kolaudačné rozhodnutie a prezumpciu správnosti
(hodnovernosti) verejnej listiny.
Napokon súd zdôraznil význam zákonnej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pre úspech
v spore. V spore o určenie vlastníckeho práva uviedol, že má žalobca bremeno tvrdenia, že je
vlastníkom veci a tvrdenia z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto tvrdenia potom pre

žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp.
skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Keďže žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali právny
titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému priestoru, súd žalobu zamietol
Len pre úplnosť súd dodal, že prisvedčuje právnej argumentácii intervenientov na strane žalovaného,
podľa ktorej aj keby v konaní bola preukázaná skutočnosť, že žalovaný nie je vlastníkom spornej

nehnuteľnosti, žalobu by súd musel zamietnuť pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane
žalovaného, nakoľko by na strane žalovaného museli vystupovať všetci vlastníci bytových a nebytových
priestorov v dome. V prípade osvojenia si argumentácie žalobcov 1/ a 2/, že byt č. 6 neexistuje z dôvodov
nimi tvrdených, nakoľko je súčasťou – mezonetom k bytu č. 3, súd by nemohol žalobe rovnako vyhovieť,
nakoľko z aktuálneho listu vlastníctva vyplýva, že vlastníkom bytu č. X nie sú v súčasnosti žalobcovia

1/ a 2/.
Súd pokiaľ sa týka žalobcami navrhovaných dôkazov – vykonanie obhliadky nehnuteľnosti ako aj
vyžiadanie si spisového materiálu týkajúceho sa zápisu vlastníckeho práva k spornému podkrovnému
priestoru, tieto návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, čo odôvodnil odkazom na odôvodneniesvojho rozhodnutia a dôvody zamietnutia žaloby s tým, že vykonanie takýchto navrhnutých dôkazov by
bolo nadbytočné a nehospodárne vzhľadom na to, že ani ich vykonanie by už nemalo zásadný vplyv
na súdne rozhodnutie.

Pokiaľ sa týka rozhodnutia o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným, súd
rozhodol o trovách konania tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal s tým, že žalovaný
náhradu trov konania nežiadal a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu nejaké trovy boli vznikli.
Vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a intervenientami na strane žalovaného poukázal súd na to, že
s intervenientom konal rovnako ako so stranou sporu. V súlade s § 255 ods. 1 CSP preto intervenientom

priznalnáhradutrovkonaniaprotineúspešnýmžalobcom1/a2/.Taktiežsúddôvodil,ževdanomprípade
nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP.

3. Proti rozsudku včas podali odvolanie žalobcovia, a to v celom jeho rozsahu na základe odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.
Pokiaľ súd odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že žalobcovia nepreukázali právny titul nadobudnutia

vlastníckeho práva k spornému priestoru, označili tento záver za nesprávny. Tvrdili, že sa súd prvej
inštancie vôbec nevyporiadal s ich námietkami o tom, že žalovanému nesvedčí a nemôže svedčiť
vlastnícke právo k predmetnému priestoru, keďže v priebehu konania nedokázal preukázať právny titul,
na podklade ktorého nadobudol predmetný priestor. Opakovane zdôraznili, že žiadosť, na základe ktorej
bolo zapísané vlastníctvo žalovaného k predmetnému bytu, zaevidovaná pod Z-1882/06, č.z. 487/06, nie

je označením právneho titulu, ale iba označením procesného spôsobu, ktorým bol predmetný priestor
zapísaný na LV na žalovaného. Mali v tomto smere napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.
Poukázali na to, že súd v napadnutom rozsudku mal za preukázané, že stavba, v ktorej sa predmetný
priestor nachádza, prešla do vlastníctva žalovaného v roku 1993 v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
Namietli však, že táto informácia nie je rozhodná pre určenie, kto je vlastníkom predmetného priestoru.

Argumentovali, že odvodzujú svoje vlastnícke právo k predmetnému priestoru titulom výstavby tohto
priestoru. Za dôležité mali to, že predmetný bytový dom prešiel v roku 1996 do režimu bytového domu
vzmyslezákonač.182/1993Z.z.,takžeažodvtedybybolomožnéuvažovaťopotrebeexistenciezmluvy
o výstavbe, vstavbe a nadstavbe pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva. Dovtedy však, tvrdili, bolo
možné nadobudnúť vlastnícke právo aj titulom výstavby. Namietli, že týmito súvislosťami sa súd vôbec

nezaoberal, čím je rozsudok predčasný a nesprávny. Súd vôbec neposúdil vo vzájomnom kontexte,
ktorý okamih možno považovať za vznik predmetného priestoru a či tento okamih spadá do obdobia
pred alebo po tom, čo predmetný bytový dom začal byť v režime bytového domu v zmysle zákona č.
182/1993 Z.z. V nadväznosti na to mali argument súdu, že nepreukázali uzavretie zmluvy o výstavbe,
vstavbe a nadstavbe za predčasný.

Za nesprávny označili aj záver súdu, že vystavali predmetný priestor v rozpore s právoplatnými
rozhodnutiami stavebného úradu a že toto ich konanie nemôže požívať právnu ochranu. Aj
z napadnutého rozsudku mali za zrejmé, že prvé kolaudačné rozhodnutie bolo vydané 1.3.1999
a druhé, ktorým malo dôjsť k zmene povolenia užívania predmetného priestoru z mezonetového bytu
č. X na samostatnú bytovú jednotku, je z 22.3.1999, teda vydané iba o 3 týždne neskôr. Uviedli, že

stavebné práce uskutočňovali pred vydaním týchto kolaudačných rozhodnutí, a teda z tohto pohľadu
záver súdu, že žalobcovia tým, že vybudovali mezonetovú nadstavbu bytu č. X, postupovali v rozpore
s právoplatnými rozhodnutiami stavebného úradu, je nesprávny. V nadväznosti na to je nesprávny aj
záver súdu, že stavebná činnosť žalobcov nemôže požívať právnu ochranu.
Nesprávne, podľa žalobcov, sú aj závery súdu, že si mýlia pojmy „stavebník“ a „vlastník“. Uviedli,

že ich poukazovanie na to, že sú v stavebnom konaní evidovaní ako stavebníci, bola ich podporná
argumentácia vo vzťahu k tomu, že ich stavebnou činnosťou predmetný priestor vznikol. Totožné platí
aj o ich argumentácii ohľadne nimi vynaložených nákladov na vybudovanie predmetného priestoru.
Odmietli aj záver súdu o tom, že ich tvrdenia v konaní boli vzájomne protirečivé, nekonzistentné
a nedržiace rovnakú dejovú líniu. Uviedli, že v konaní niekoľkokrát objasnili vzťah svojich nárokov

vznesených v tomto konaní a riešených v konaniach vedených pod sp.zn. 39C/13/2010 a 37C/126/2014.
Zdôraznili, že ich legitímnym cieľom bolo nadobudnutie evidenčného vlastníctva k predmetným
priestorom a práve z tohto dôvodu, t.j. výhradne z praktického hľadiska využili všetky procesné línie
na dosiahnutie tohto cieľa, hoci tieto boli vzájomne nesúladné. Trvali však na tom, že to nijako
nediskvalifikuje ich žalobný nárok v tomto súdnom konaní. Mali za to, že súd prvej inštancie však bez

ďalšieho dospel k opačnému záveru, s ich predmetnou argumentáciou sa vôbec vecne nevysporiadal
a v dôsledku toho je napadnutý rozsudok nesprávny a nepreskúmateľný.
Za nesprávny mali aj záver súdu prvej inštancie, že hodnoverne nepreukázali zaplatenie kúpnej ceny za
predmetný priestor. Zdôraznili, že žalovaný sa k otázke uhradenia kúpnej ceny vôbec nevyjadroval, t.j.otázka zaplatenia kúpnej ceny bola v zmysle § 151 ods. 1 CSP nesporná. Až po tom, keď poukázali na
nespornosť tejto otázky, žalovaný v podaní zo 4.1.2023 „odrazu rozporoval“ aj zaplatenie kúpnej ceny.
Procesný postup žalovaného podľa nich svedčí o zjavnej účelovosti postupu žalovaného, pričom však

súd dospel k opačnému, a to nesprávnemu záveru.
Nesprávne uviedli, že sú aj závery súdu uvedené v bode 97. odôvodnenia rozsudku. Nie je im zrejmé,
na základe čoho dospel súd k záveru, že ak by bolo v konaní preukázané, že žalovaný nie je
vlastníkom predmetného priestoru, tak na strane žalovaného by museli vystupovať všetci vlastníci bytov
a nebytových priestorov v dome. Tento záver súdu označili za nepreskúmateľný. Taktiež záver súdu

o tom, že v prípade osvojenia si argumentácie, že predmetný priestor je mezonetom bytu č. 3 by nebolo
možné žalobe rovnako vyhovieť, nakoľko žalobcovia nie sú v súčasnosti vlastníkmi bytu č. X, tvrdili, že je
rovnako nesprávny. Uviedli, že nejestvuje žiaden dôvod na to, aby žalobcovia, ak by sa chceli úspešne
domáhať určenia vlastníckeho práva k predmetnému priestoru, evidovanému v súčasnosti ako byt číslo
6, by museli byť vlastníkmi bytu č. 3.
Na základe uvedeného mali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za nesprávny.

Za neobhájiteľný mali aj záver súdu v bode 99. (v spojení s bodom 98.) napadnutého rozsudku, že
vykonávanieďalšíchdôkazovbybolonadbytočné,keďžejetentozáverodôvodnenýpráveodôvodnením
napadnutého rozsudku do bodu č. 97. Tým súd založil odvolací dôvod, keď nevykonal nimi navrhované
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
V tej súvislosti argumentovali, že sa súd v napadnutom rozsudku riadne nevyporiadal s otázkou určenia

skutočného charakteru predmetného priestoru, t.j. či je to samostatný priestor alebo mezonet bytu č. 3.
Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že ich žalobe v celom rozsahu vyhovie
a prizná im nárok na náhradu trov konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnili si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Správne súd poznamenal, že ich konanie nemôže požívať právnu ochranu.

4. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobcov uviedol, že súd prvej inštancie dal jednoznačné
odpovede na všetky žalobcami vznesené námietky, ktoré tvorili podstatu (predmet) sporu. Námietky
uvedené v odvolaní označili za totožné s tými, ktoré žalobcovia vznášali aj na súde prvej inštancie
a s ktorými sa súd v napadnutom rozsudku precízne vyporiadal, resp. mali za to, že žalobcovia

v odvolaní neuviedli nič, čím by vyvrátili alebo spochybnili závery súdu prvej inštancie. Podľa ich
názoru vykonal súd rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a svoje rozhodnutie,
rešpektujúc právoplatné rozhodnutia vydané v osobitných správnych konaniach, ktorých navrhovateľmi
boli žalobcovia (stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie), s poukazom na príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, zákonov č. 182/1993 Z.z. a Stavebného zákona podrobne a zrozumiteľne

odôvodnil. To, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s očakávaniami žalobcov neznamená, že
rozhodol v rozpore so zákonom. Súd jasne vysvetlil všetky dôvody, pričom ich bolo viac, pre ktoré
žalobu zamietol. Poukázal na podmienky, za ktorých on – žalovaný ako vlastník domu súhlasil so
stavebnými úpravami (rekonštrukciou) podkrovia ešte v roku 1996, na právoplatné stavebné povolenie
a kolaudačné rozhodnutie, poukázal na domáhanie sa žalobcov určenia vlastníckeho práva k bytu,

ktorý podľa ich názoru ani neexistuje, čo všetko mal za protirečivé a vyhýbavé a účelové vyjadrenia
žalobcov aj v kontexte neukončených súdnych sporov o nahradenie prejavu vôle (39C/13/2010)
a o neplatnosť výpovede z nájmu bytu (37C/126/2014), ktoré spory žalobcovia iniciovali a vedú proti
nemu a z ktorých pripojených súdnych spisov vyplývajú vyjadrenia žalobcov o existencii nájomného
vzťahu založeného platnou zmluvou o nájme bytu (ktorou sa žalobcovia preukazujú voči súdom alebo

voči tretím osobám), nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní pre prípad, ak by sa v konaní
preukázalo, že žalovaný nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti (otázka rozsahu prípadne veľkosti
podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach predmetného obytného domu, ktoré sú
v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov).
Na základe uvedeného navrhol žalovaný, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalobcami
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné

(§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľmi (§ 380 a § 365 CSP),
preskúmalodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieadospelkzáveru,žeodvolaniužalobcov1/ a 2/ nie je možné vyhovieť, je nedôvodné, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

7.Rozsudokbolverejnevyhlásený19.decembra2024o10.15hod.vpojednávacejmiestnostiKrajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli
a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 13.12.2024.

8. Žalobcovia v odvolaní dôvodili odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP

t.z. mali za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365
ods. 1 písm. b/ CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), že súd dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a vec nesprávne právne

posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
prvej inštancie v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcov/
odvolateľov vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a

uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv tvrdené
odvolateľmi ani iných a odvolací súd nezistil ani prítomnosť akejkoľvek inej vady konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky podstatné a právne dôležité
otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a
vyporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcov, nenechal priestor pre vznik pochybností o dôvodoch

zamietnutia žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k bytu č. X na D. K.
I. XX L. C., ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX pre kat. úz. H. A. M. N. v prospech žalovaného.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ nimi tvrdený
právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému predmetnému bytu č. 6, ktorým mala byť
jeho výstavba, nepreukázali. Zistené skutkové okolnosti tvrdeniu žalobcov nenasvedčujú. Súd dôvodne

poukázal aj na protirečivosť tvrdení žalobcov, na jednej strane tvrdiacich, že byt č. 6 neexistuje a nikdy
neexistoval a podľa nich tvorí mezonet bytu č. X, avšak súčasne sa domáhajúcich určenia vlastníckeho
práva k tomuto „neexistujúcemu“ bytu. Protirečivo tiež žalobcovia na tento „neexistujúci“ byt č. 6, ku
ktorému sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, uzavreli (15.1.2007) zmluvu o nájme a na základe
tohtonájomnéhovzťahukbytu, akojehonájomcoviapožiadaližalovanéhookúpu/prevodbytudosvojho

vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a keďže k uzavretiu zmluvy o prevode bytu napokon nedošlo,
nakoľko žalobcovia trvali na tom, že príslušentvom bytu má byť aj pivnica, podali ako žalobcovia žalobu
proti žalovanému Mestu Košice o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy, ktoré konanie
sa vedie pod sp. zn. 39C/13/2010 na Mestskom súde v Košiciach.

Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne v celom rozsahu, opierajú sa o výsledky vykonaného
dokazovania, na ich základe súd správne ustálil skutkový stav posudzovanej veci a dospel k správnemu
právnemu záveru, že žalobcovia titulom výstavby sa nestali vlastníkmi bytu č. 6, že vlastnícke právo
k nemu mohli ako jeho nájomcovia, na základe nájomnej zmluvy, ktorú uzavreli so žalovaným ako
prenajímateľom bytu nadobudnúť v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. zmluvou o prevode vlastníctva bytu,

návrhktorejzmluvypredloženýžalovanýmvšakodmietlipodpísaťazačalipodanímžaloby onahradenia
vyhlásenia vôle Mesta Košice/žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na Okresnom
súd Košice I súdne konanie, ktoré je doposiaľ vedené pod sp. zn. 39C/13/2010. Žalobná argumentácia
žalobcov v uvedenom konaní sp. zn. 39C/13/2010 je vo výraznom/príkrom rozpore s ich argumentmiv tomto konaní, resp. argumentácia žalobcov v jednom konaní doslova vylučuje ich argumentáciu
v druhom a naopak; vyhovujúce súdne rozhodnutia v oboch týchto konaniach by neboli spôsobilé obstáť
popri sebe. Nemožno síce nesúhlasiť so žalobcami, že je ich oprávnením argumentovať v rôznych

konaniach navzájom nesúladne, avšak odvolací súd zastáva názor, že s tým následkom, že to váhu či
silu takých argumentov potom oslabuje.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu
sa stotožňuje s jeho dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd

preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie
uviedol. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodovnapadnutéhorozsudkuniejespôsobiléničzmeniťanipodanéodvolanie.Odvolacísúdreagujúc
na odvolacie námietky žalobcov a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

13. Neopodstatnená je námietka odvolateľov o nevyporiadaní sa súdu s otázkou určenia skutočného

charakteru predmetného priestoru, t.j. či je to samostatný priestor alebo mezonet bytu č. 3. Riešenie
takej otázky nepatrí do právomoci súdu, ide o otázku patriacu do kompetencie príslušného stavebného
úradu, podľa kolaudačného rozhodnutia ktorého ide o samostatný byt č. 6.
Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom (vychádzajúc z ust. § 118 ods. 1,
2 a § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka) je potrebné vychádzať zo stavebnoprávnych predpisov.

Vymedzenie pojmu bytu teda predpokladá právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o tom, že
miestnosť alebo súbor miestností sú trvale určené na bývanie ako samostatné bytové jednotky.
Rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt je kolaudačný stav a nie stav faktický,
t.j. spôsob užívania miestností alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje
užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na

základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Ako vyplýva zo zákona č. 50/1976 Zb.
Stavebnýzákon,dokončenéstavbysamôžuužívaťlen nazákladekolaudačnéhorozhodnutianaurčený
účel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol určený kolaudačným rozhodnutím, prípadne v stavebnom
povolení, môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení
vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Až z takéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd v zmysle § 135

ods. 2 veta druhá O.s.p. (v súčasnosti § 194 ods. 1,2 CP) vychádza. (rozsudok NS SR z 30 júna
2008, sp. zn. 2Cdo/122/2077)

14.Preposúdeniedovolenéhoúčeluužívaniastavbyjerozhodujúciobsahstavebnéhopovolenia,stavbu
je možné užívať len na účel, ktorý je vymedzený v kolaudačnom rozhodnutí. Ak je určitý konkrétny

priestor skolaudovaný ako samostatný byt, nemôže byť súčasťou iného bytu bez toho, aby o tom bolo
rozhodnuté v stavebnom konaní. Nie je pritom rozhodujúce, na aké účely alebo akým spôsobom je
v skutočnosti konkrétny byt alebo nebytový priestor užívaný.
Ani Občiansky zákonník ani ustanovenia špeciálnych právnych predpisov nepripúšťajú, aby právoplatné
rozhodnutie stavebného úradu o účelovom určení miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, bolo

akokoľvek zmenené na základe vôle účastníkov občiansko-právneho vzťahu alebo na základe ich
návrhu, príp. len návrhu ktoréhokoľvek z nich v civilnom sporovom konaní a to ani v tom prípade, ak
by byt fakticky, t.j. stavebne neexistoval. Zákon taktiež nepripúšťa, aby sa pojem „byt“ (byt určený vôľou
účastníkovnájomnejzmluvyspĺňajúcustavebnotechnicképožiadavkynaexistenciubytuabytprávny,t.j.
spĺňajúci všetky zákonné kritériá) vykladal v občianskoprávnych vzťahoch v prospech alebo neprospech

niektorého z účastníkov nájomnej zmluvy, pretože zákon takéto členenie bytov nepozná.

15. Podľa § 120 Občianskeho zákonníka, je súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a
nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

16.Vzmysle§120Obč.zákonníka,vposudzovanejvecijetvrdenie/argumentáciažalobcov,žebytč.6je
súčasťou bytu č. 3 neopodstatnené. Byt č. 6, existujúci v zmysle kolaudačného rozhodnutia stavebného
úradu ako samostatná bytová jednotka, a aj keď v dôsledku činnosti/postupu, resp. konania žalobcov
v rozpore s vydaným stavebným povolením a kolaudačným rozhodnutím nemá samostatný prístup, stále
v zmysle kolaudačného rozhodnutia ide o byt a súčasne platí, resp. je zrejmé že môže byť oddelený od

bytu č. X, súčasťou ktorého podľa tvrdení žalobcov by mal byť, bez toho aby sa tým byt č. 3 znehodnotil.

17. Žalobcovia sa domáhali určenia svojho vlastníckeho práva k bytu č. 6 zapísanému na LV č. XXXXX
pre kat. úz. Stredné mesto, obec Košice – Staré Mesto pod B15 v prospech žalovaného, a to na základeprávneho titulu jeho výstavby, ktorý právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva však nepreukázali
a preto súd žalobu zamietol.

18. Žalobcovia tvrdiaci, že právnym titulom nadobudnutia predmetného bytu do ich vlastníctva bola jeho
výstavba, pozabudli na podmienky, ktorými bol podmienený žalobkyni 2/ udelený súhlas žalovaného
ako vlastníka obytného domu „na zlúčenie podkrovných priestorov a bytu na D. I. XX a to podľa
predloženej projektovej dokumentácie, za účelom rozšírenia nájomného bytu o podkrovný priestor
tvoriaci spoločnú časť pavlačového domu“. Opomenuli, že na základe žiadosti žalobkyne 2/ došlo

k zmene stavby a to v rozsahu, že stavebný úrad povolil vytvorenie samostatného vonkajšieho
schodiska do novovybudovanej bytovej jednotky v podkroví obytného domu, čím sa mala získať
samostatná bytová jednotka s dvoma izbami o ploche 18 m2 + 26 m2, kuchyňou, WC, šatníkom
a následne kolaudačným rozhodnutím z 22.3.1999 stavebný úrad povolil užívanie stavby - vytvorenej
samostatnej bytovej jednotky na 2. nadzemnom podlaží so samostatným vonkajším schodišťom, ktoré
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 30.3.1999. Žalobcovia vykonávali stavbu o.i.

aj za podmienky, že po kolaudácii stavby a zmene účelu užívania spoločnej časti obytného domu na
byt bude môcť stavebník ako nájomca bytu/žalobcovia odkúpiť upravený byt aj vrátane rozšírenej časti
do vlastníctva. K tomuto kroku doposiaľ nedošlo. V dôsledku zmeny stavebného povolenia došlo
k vytvoreniu samostatnej bytovej jednotky, tak bola stavba aj skolaudovaná. Zistené skutkové okolnosti
vdanomprípadevylučujú,abyžalobcovianazákladevýstavby predmetnéhobytuč.6,nadobudliho do

svojho vlastníctva. V zmysle dohodnutých podmienok, resp. žalovaným daného súhlasu sa žalobcovia
stali nájomcami bytu č. 6 a v zmysle ustanovení zák. č. 182/1993 Z.z. ako nájomcovia mohli žiadať a aj
požiadali žalovaného ako vlastníka bytu č. 6 o prevod tohto nájomného bytu do ich vlastníctva, k čomu
doposiaľ (zdá sa že z dôvodov na strane žalobcov) nedošlo.
V súvislosti so stavebnou činnosťou žalobcov a výstavbou v konečnom dôsledku samostatného bytu,

odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax (na ktorú v rozsudku odkázal aj súd prvej
inštancie), v zmysle ktorej všetko čo v dôsledku prístavby, prestavby alebo inej stavebnej zmeny k stavbe
prirastie, stáva sa jej súčasťou a vlastnícky náleží tomu, komu patrila stavba ako vec.
Okrem toho je potrebné mať na zreteli, že byt (resp. nebytový priestor) nie je vecou v zmysle §
119 Občianskeho zákonníka, hoci v súlade s § 118 Občianskeho zákonníka môže byť predmetom

občianskoprávnych vzťahov.

19. Pre úspech žalobcov v konaní, v ktorom sa domáhajú určenia svojho vlastníckeho práva k bytu
č.6 je nevyhnutné, aby žalobcovia preukázali nimi tvrdený právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k bytu, ktorý v konaní (viď vyššieuvedené) nepreukázali. Odvolacie námietky žalobcov, že sa súd

prvej inštancie nevyporiadal s ich námietkami, že vlastnícke právo k bytu nesvedčí a nemôže svedčať
žalovanému,nakoľkotentovpriebehukonanianepreukázalprávnytitul,„napodkladektoréhonadobudol
predmetný priestor“ a v tej súvislosti dôvodili nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, sú
vzhľadom na už uvedené skutočnosti právne irelevantné. Predmetom konania, vymedzeným žalobcami
je totiž určenie, že žalobcovia sú vlastníkmi bytu č. 6, nie určenie, že žalovaný nie je jeho vlastníkom.

20. V zmysle o.i. napr. aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. mája 2009,
odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania,
ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné
a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie

konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

21. V kontexte uvedeného, s odvolacími námietkami žalobcov namietajúcich, že sa súd prvej inštancie
nevyporiadal s ich námietkami, že žalovanému nesvedčí vlastnícke právo k predmetnému priestoru
(zrejme bytu č. 6), že je dôležité, že v r. 1996 prešiel predmetný bytový dom do režimu bytového

domu v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. (teda až odvtedy by bolo potrebné uvažovať o existencii
zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva) a dovtedy bolo
možné, podľa žalobcov, nadobudnúť vlastnícke právo aj titulom výstavby, čím sa súd podľa nich
vôbec nezaoberal a teda tvrdili, že je rozsudok predčasný a nesprávny, že je nesprávny záver súdu, že
ich stavebná činnosť nemôže požívať právnu ochranu pretože vystavali predmetný priestor v rozpore

s právoplatnými rozhodnutiami stavebného úradu pričom dôvodili v odvolaní tým ,že stavebné práce
vykonávali pred vydaním kolaudačného rozhodnutia, nemal odvolací súd za potrebné sa osobitne
vyporiadavať, ale odpoveď na tieto vyplýva z vyššieuvedeného.22. Nedôvodne žalobcovia namietali i proti záveru súdu, ktorý nevykonal ďalšie nimi navrhnuté
dokazovanie a to vykonaním obhliadky nehnuteľnosti a vyžiadaním si spisového materiálu
týkajúceho sa zápisu vlastníckeho práva k spornému bytu č. 6, čo súd odôvodnil nadbytočnosťou

a nehospodárnosťou takého dokazovania, ktoré by už nemalo žiaden zásadný vplyv na súdne
rozhodnutie vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby. Odvolatelia len sporo uviedli, že išlo o dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, avšak neuviedli akých, resp. ktorých konkrétne.
Odvolací súd v tej súvislosti, pokiaľ by uvedené námietky mali založiť odvolací dôvod v zmysle § 365
ods. 1 písm. e/ CSP uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj

prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh
na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie
je prípustné. V danej veci tomu tak ale nebolo a teda ani nedošlo k danosti odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP.

23. Pre úplnosť a v súvislosti so spochybnením žalobcami záveru súdu, ktorým prisvedčil právnej

argumentácii intervenientov, v zmysle ktorej, aj ak by bolo preukázané, že žalovaný nie je vlastníkom
spornej nehnuteľnosti, žalobu by súd musel zamietnuť pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie
na strane žalovaného, nakoľko na strane žalovaných by museli vystupovať všetci vlastníci bytov
a nebytových priestorov v dome, resp. záveru súdu, ktorý uviedol, že aj v prípade osvojenia si
argumentácie žalobcov, že byt č. 6 neexistuje, nakoľko je súčasťou (mezonetom) bytu č. X, nemohol

by žalobe vyhovieť, nakoľko podľa aktuálneho listu vlastníctva nie sú žalobcovia vlastníkmi bytu č. X,
odvolacísúdsúhlasísodvolateľmi,žejeodôvodneniesúduprvejinštancieveľmistrohé,avšakvzhľadom
na to, že ide v prípade uvedených záverov o závery založené na hypotetických úvahách súdu (že
žalovaný nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti – nevedno ani ktorej, či obytného domu príp. bytu č. 6,
resp. že byt č. 6 neexistuje), nespôsobilé na správnosti rozhodnutia a dôvodoch zamietnutia žaloby

nič zmeniť.
24. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

25. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách

odvolacieho konania. Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, nemajú preto nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a vznikla im povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému
žalovanému a intervenientom na jeho starne v plnom rozsahu, keďže však ani žalovanému ani
intervenientom preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho
konania tak, že ich náhradu stranám nepriznal.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393
ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.