Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. august 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/105/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123233502
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5123233502.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. D. XXX, 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, 3/ F. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C.
D. XXX, právne zastúpených HADBÁBNY & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Žilina,
Prielohy1012/1C,protižalovanej:E.F.,nar.XX.XX.XXXX,bytomA.XXX,právnezastúpenejadvokátkou

JUDr. Alžbetou Skočdopolovou, so sídlom Žilina, Alexandra Rudnaya 23, o zaplatenie 27.133,32 eur
s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
46C/56/2023-96 zo dňa 17. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vychádzal z toho, že je

nesporné, že žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej označovaní aj ako len žalobcovia) sú právnymi nástupcami
nebohej C. B., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a menovaná bola dcérou F. F., ktorá zomrela dňa
XX.X.XXXX. Mal za preukázané, že v zmysle dedičského rozhodnutia po F. F. došlo k dohode dedičov
(okrem iného) o tom, že nehnuteľnosť evidovanú na LV č. XXXX kat. územie B. nadobudne do výlučného
vlastníctva žalovaná, avšak s povinnosťou vyplatiť ustupujúce dedičky (vrátane C. B.) hodnoty ich
podielu, a to v prípade akéhokoľvek prevodu nehnuteľnosti alebo výnosov z tejto nehnuteľnosti.

2. Okresný súd konštatoval, že z tohto dedičského rozhodnutia je zrejmé, že bezodplatným prevodom
vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy, ktorú realizovala žalovaná v prospech tretej osoby
(G. H.) a ktorej vklad bol povolený dňa 17.9.2021, vznikla právnej predchodkyni žalobcov C. B.
pohľadávka voči žalovanej. Žalobcovia si teda uplatňujú voči žalovanej nárok titulom pohľadávky ich
právnej predchodkyne. Hoci v zmysle § 460 Obč. zák. platí, že dedičstvo sa nadobúda už okamihom
smrti poručiteľa, nevyhnutnou podmienkou jeho nadobudnutia právnymi nástupcami (v tomto prípade

žalobcami) je prejednanie majetku poručiteľa v dedičskom konaní.
3. Nadväzne okresný súd uzavrel, že žalobcovia 1/ až 3/ nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie
žalobyvdanomspore,lebonejdeoichpohľadávkuvočižalovanej,aleonárokichprávnejpredchodkyne,
ktorý nebol predmetom dedičského konania. Žalobcovia tak „nezvolili správny právny nástroj“; správne
malo byť predmetom žalobného nároku určenie, že pohľadávka voči žalovanej patrí do dedičstva po
C. B. a až následne po prejednaní tohto novoobjaveného majetku poručiteľky v dedičskom konaní si

môžu žalobcovia uplatniť voči žalovanej nárok na zaplatenie pomernej časti tejto pohľadávky. O trovách
konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnej žalovanej priznal proti žalobcom nárok na ich
náhradu v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote (spoločné) odvolanie žalobcovia, ktorí
sa alternatívne domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, alebo jeho zmeny tak, že

žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Mali za to, že právny názor okresného súdu „nemôže obstáť
a je jednoznačne v rozpore s aplikačnou praxou najvyšších súdnych autorít“. Osobitne v tejto spojitostidávali do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26.11.2003 (R
45/2005), na ktoré odkazovali už priamo v podanej žalobe. Podľa dotknutého rozhodnutia – vzhľadom
na podmienku scudzenia pôdy v budúcnosti – je zrejmé, že právo na náhradu nie je obmedzené len

na osoby ustupujúcich dedičov, ale sa týka aj ich právnych nástupcov a rovnako tomu zodpovedajúca
povinnosť sa netýka len toho dediča, ktorému pripadla pôda do výlučného vlastníctva, ale aj jeho
právnych nástupcov.
5. Odvolatelia uviedli, že hoci okresný súd dotknuté rozhodnutie najvyššieho súdu v napadnutom
rozsudku spomína, nevyvodil z neho žiadne právne názory, ani naň nijako nereagoval. Tým spôsobil,

že jeho rozsudok je aj nedostatočne odôvodnený. Zdôraznili, že zhodný záver Najvyšší súd SR
vyslovil aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/109/2018 zo dňa 8.8.2019, ktorým bolo podrobené prieskumu
rozhodnutie (práve) Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 10Co/297/2017). Taktiež v označenom rozhodnutí
bolo zopakované, že ide o obdobu (analógiu) zmluvy, ktorá zakladajúc majetkové právo, zaväzuje
nielen jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov a umožňuje im domáhať sa práv, resp. nárokov ňou
založených, ak sa stanú splatnými. Žalobcovia konštatovali, že je v rozpore s princípom právnej istoty,

aby súdy v obdobných veciach rozhodovali rôzne.
6. Doplnili, že ich nárok má oporu nielen v rozhodovacej praxi a príslušných zákonných ustanoveniach
(najmä § 212 ods. 1 CMP), ale i v pretrvávajúcom názore, že žalobu na plnenie je potrebné uprednostniť
pred určovacou žalobou. Aj v súdenom prípade by sa žalobou na určenie spornosť uplatňovaného
nároku nevyriešila a musela by sa v konečnom dôsledku podávať žaloba na plnenie; „čo je nielen

nehospodárne, ale i nelogické a neudržateľne formalistické“. Odvolatelia uzavreli, že napadnutým
rozsudkom im bola prakticky odmietnutá súdna ochrana, čo je neprípustné; obzvlášť za situácie, keď v
právne rovnakej veci odvolací súd konštatoval, že žaloba na plnenie je legitímnym prostriedkom právnej
ochrany.

7. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Zhodne s okresným súdom mala za to, že právnej
predchodkyni žalobcov vznikla bezodplatným prevodom vlastníckeho práva, ktorý ona (žalovaná)
realizovala v prospech tretej osoby (na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa
17.9.2021), pohľadávka voči nej. Až následne po prejednaní tohto nehmotného majetkového práva
(nárokunavýplatufinančnýchprostriedkovvprípadescudzenianehnuteľnostievidovanejnaLVč.XXXX

prek.ú.B.)vdedičskomkonanísimôžužalobcoviauplatniťvočižalovanejnároknazaplateniepomernej
časti tejto pohľadávky.
8. Zdôraznila, že tento nárok poručiteľky nebol predmetom dedičského konania, preto zákon vyžaduje
dodatočné prejednanie tohto aktíva v dedičskom konaní po C. B.. Žalobcovia tak nepreukázali
nadobudnutie vlastníckeho práva k pohľadávkam, ktorých zaplatenia sa domáhajú v prebiehajúcom

konaní.VsúvislostisrozhodnutímR45/2005žalovanáuviedla,že„niejesporné,žeprávopoporučiteľke
prešlo na jej dedičov, avšak v danom prípade predmetné právo nebolo prejednané v dedičskom konaní“.
Vo vzťahu k rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/109/2018 poukázala na to, že nerieši
meritórne danú otázku (dovolanie bolo odmietnuté), preto mu „nie je možné prisudzovať význam z
hľadiska predmetu tohto konania, ako argumentujú žalobcovia v odvolaní“.

9. Žalobcovia v následnej reakcii zotrvali na podanom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie, ktorej
podstatnú časť zopakovali. Uviedli, že žalovaná „celkom zjavne opomína a neopodstatnene bagatelizuje
závery aplikačnej súdnej praxe“.

10. Rovnako žalovaná v rámci odvolacej dupliky zotrvala na svojom stanovisku už skôr prezentovanom
v odvolacom štádiu konania. Doplnila, že § 212 ods. 1 CMP v súdenom spore nemožno aplikovať,
lebo nebola preukázaná spornosť pohľadávky medzi účastníkmi dedičského konania. Mala za to, že I.
J., ktorá bola poručiteľkou C. B. vydedená, je v prípade (sporného) novoobjaveného majetku (tiež) jej
dedičkou.

11. Podrobnejšie ako v pôvodnom vyjadrení k odvolaniu žalovaná reagovala i na protistranou
zdôrazňované rozhodnutia najvyššieho súdu. Konštatovala, že sú postavené na iných skutkových
a právnych záveroch. Zároveň „favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach
Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť" pre iné - podobné prípady“.

12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutýrozsudok v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

13. Odvolatelia dôvodne poukazujú na to, že okresný súd nezaujal vôbec žiadne stanovisko k ich
nosnej argumentácii týkajúcej sa práve aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, na nedostatku ktorej založil
svoje zamietajúce rozhodnutie. Rovnako zodpovedá obsahu napadnutého rozsudku, že okresný súd tak
neučinil napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza podstatu dotknutej argumentácie,
vrátane súvisiaceho rozhodnutia najvyššej súdnej autority.

14. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na
spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jeho účelom je
nielen umožniť súdom vyšších inštancií prieskum konkrétneho súdneho rozhodnutia, ale predovšetkým
umožniť stranám (v súdenej veci prioritne žalobcom) náležite protiargumentovať a efektívne využiť
zákonné opravné prostriedky na dosiahnutie pre danú stranu priaznivejšieho rozhodnutia. Uvedené

v sebe jednoznačne zahŕňa nutnosť vysvetlenia/ /reakcie súdu na zásadnú argumentáciu, na ktorej
strany vystavali tvrdenie o opodstatnenosti uplatňovaného nároku, resp. naopak, obranu proti nemu.
15. Zároveň z § 220 ods. 3 CSP vyplýva, že ak sa konajúci súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, náležitosťou odôvodnenia jeho rozhodnutia je aj „dôkladné odôvodnenie tohto odklonu“. Je pritom
nepochybné, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 Základných

princípov CSP) je potrebné považovať rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR (bližšie napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/29/2017
zo dňa 24.1.2018; ktoré bolo – najmä v spojitosti s „použiteľnosťou“ aj staršej judikatúry – taktiež
publikované v označenej zbierke pod R 71/2018).

16. Za opísanej procesnej situácie, kedy okresný súd nedal žiadnu odpoveď na nosnú argumentáciu
žalobcov,zahŕňajúcuajvýslovnýopakovanýodkaznaustálenúrozhodovaciuprax(osobitnerozhodnutie
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 45/2005), nie je
možné prijať iný záver, ako konštatovanie, že dotknutým procesným postupom (súčasťou ktorého je aj
odôvodnenie meritórneho rozhodnutia) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na to,

že išlo o zásadnú argumentáciu žalobcov práve v otázke, vyriešenie ktorej okresný súd považoval za
určujúce (aktívna vecná legitimácia) a za súčasného nezdôvodnenia odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe, ide o nedostatok odôvodnenia/procesného postupu, ktorý nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom.

17. Úlohou okresného súdu tak bude vydať meritórne rozhodnutie, ktoré v časti odôvodnenia bude
spĺňať náležitosti vymedzené v § 220 ods. 2, 3 CSP a bude zodpovedať účelu a významu tejto
súčasti základného práva na spravodlivý proces. To však neznamená, že okresný súd v následnom
pokračovaní sporu môže (v zmysle musí) „iba bezpodmienečne“ znovu meritórne rozhodnúť. Pokiaľ
v rámci súvisiaceho postupu (a v závislosti od procesných úkonov strán) bude považovať za potrebné

vykonanie ďalších procesných úkonov, samozrejme, tak učiní; keďže práve okresný súd je tým, kto
v súdenom prípade rozhoduje o ďalšom konkrétnom procesnom postupe.

18. Nad bezprostredný rámec aktuálneho odvolacieho konania krajský súd dopĺňa niekoľko poznámok.
Ako už bolo vymedzené vyššie, rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov SR pod R 45/2005 je súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe. Z tohto hľadiska je
irelevantné, že predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26.11.2003)
bol „len“ zrušujúcim rozhodnutím; zároveň nejde o „favorizáciu inej právoplatne skončenej veci“.
19.Podstataurčujúcehoprávnehonázorunajvyššiehosúdujevýslovneajasnedefinovanávtzv.právnej
vete označeného (publikovaného) rozhodnutia: „Rozhodnutie o vysporiadaní dedičstva, podľa ktorého

sa preberateľom dedičstva - poľnohospodárskych pozemkov stáva jeden z dedičov s tým, že v prípade
scudzenia pozemkov za náhradu sa táto rozdelí v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov, možno
považovať za obdobu (analógiu) zmluvy (dohody), ktorá zakladajúc majetkové právo zaväzuje nielen
jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov, a ktorá im umožňuje domáhať sa práv, resp. nárokov ňou
založených, ak sa stanú splatnými.“

20. Dôsledky citovaného právneho názoru na otázky aktívnej vecnej legitimácie vysvetľuje i ďalšie
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR akcentované žalobcami (sp. zn. 8Cdo/109/2018 zo dňa 8.8.2019;
predovšetkým bod 23. jeho odôvodnenia); ani v tomto prípade nie je osobitnejšie významné, že išlo „len“
o uznesenie o odmietnutí dovolania.21. V súdnej praxi i v právnej teórii už dlhodobejšie prevláda stanovisko, že okruh účastníkov
dedičského konania (osobitne dedičov poručiteľa) ustálený v rámci základného/ /prvotného dedičského
konania zostáva nezmenený i pre eventuálne neskoršie konania o novoobjavenom majetku poručiteľa

(dodatočné dedičské konania). Súčasne z odôvodnenia dedičského rozhodnutia po C. B. je zrejmé, že
I. J. bola vydedená, v ktorom zmysle bolo vydané tak priebežné procesné rozhodnutie, ako i konečné
meritórne rozhodnutie, pričom tieto neboli napadnuté opravným prostriedkom. Taktiež nie je ani len
tvrdené, že by sa I. J. (bez ohľadu na otázku prípustnosti) domáhala svojho dedičského práva žalobou;
od právoplatného ukončenia dedičského konania po C. B. už pritom uplynulo viac ako päť rokov.

22. V konkrétnostiach súdenej veci ustanovenie § 212 ods. 1 CMP nie je osobitnejšie relevantné, keďže
vdedičskomkonanípoF.F.nedošloknezaradeniumajetkualebodlhovdodedičstva,ktorébyboli medzi
účastníkmi daného dedičského konania sporné. Čiastočne v tejto spojitosti a vzhľadom aj na prístup
okresného súdu založený na doslovnom výklade súvisiacich právnych noriem je namieste poukázať
tiež na to, že ku dňu smrti C. B. (23.12.2018) pohľadávka menovanej voči žalobkyni ešte neexistovala.
V zmysle dotknutého striktného prístupu teda nemôže byť súčasťou majetku poručiteľky (a teda ani

novoobjaveným dedičstvom); žalovaná totiž predmetnú nehnuteľnosť previedla zmluvou, ktorej vklad
bol povolený (až) dňa 17.9.2021.

23. Ako výrok závislý od meritórneho výroku musel byť zrušený aj výrok o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania. V novom rozhodnutí v zmysle § 396 ods. 3 CSP rozhodne okresný súd

i o nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.