Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 22Co/55/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220202428
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2220202428.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov:

JUDr. Peter Duman a Mgr. Matúš Staríček, v spore žalobkýň: 1. A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX/X, XXX XX E., 2. F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., obe žalobkyne
zastúpené: Mgr. Peter Mešenec, advokát, so sídlom Prievozská 1314/39, 821 09 Bratislava, proti
žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816
23 Bratislava, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava,
o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 21C/19/2020-252 zo dňa 14.07.2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 21C/19/2020-280 zo

dňa 23.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyne 1. a 2. m a j ú voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 1. sumu 8 000 eur a
žalobkyni 2. sumu 18 000 eur (I. výrok). Žalobkyniam 1. a 2. priznal voči žalovanému náhradu trov

konania v rozsahu 100 % (II. výrok). Dopĺňacím rozsudkom vo zvyšku žalobu zamietol.

1.2 Právne vec posúdil podľa článku 16 ods. 2 Ústavy SR, článku 1 ods. 2 Smernice EP a Rady
2009/103/ES zo dňa 16.09.2009, hlavy I článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 116 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1 až 4, § 5 ods. 1 písm. b) bod 1,
§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o povinnom
zmluvnom poistení“).

1.3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že pri dopravnej nehode dňa XX.XX.XXXX
zomrela G. A. vo veku 32 rokov - sestra žalobkyne 1. a dcéra žalobkyne 2. Dopravnú nehodu zavinil
vodič motorového vozidla Škoda Octavia - manžel žalobkyne 2. a otec žalobkyne 1. tým, že motorovým
vozidlom prešiel do protismeru, keď prichádzala jazdná súprava vedená iným vodičom, ktorý nehode

nemohol zabrániť. Vodič motorového vozidla Škoda Octavia ako aj spolujazdkyňa G. A. na mieste
nehody zraneniam podľahli. Príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla
Škoda Octavia, ktoré bolo v čase dopravnej nehody poistené u žalovaného podľa zákona o povinnom
zmluvnom poistení.1.4 V konaní mal súd za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu zo strany škodcu - E. A.,
ktorého následkom bola smrť G. A., H. A.. K spoluzavineniu zosnulej G. A. nedošlo, keď tá žiadnu

svojuprávnupovinnosťnezanedbala.Napriektomu,žebolapripútanábezpečnostnýmpásom,dopravnú
nehodu neprežila. Zosnulá G. A. mala v čase úmrtia 32 rokov, udržiavala silné citové väzby so svojou
matkou (žalobkyňa 2.) ako aj so svojou sestrou (žalobkyňa 1.). Nečakaným, náhlym úmrtím G. A.
došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkýň, spočívajúceho v obmedzení ich
súkromného a rodinného života, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1

Občianskeho zákonníka nemôže byť namieste.

1.5 Žalobkyňa 2. žiadala priznať sumu 30 000 eur a žalobkyňa 1. žiadala priznať sumu 10 000 eur.
Blízkosť a intenzitu vzťahu žalobkyne 1. a nebohej G. A. mal súd prvej inštancie preukázanú z výsluchu
žalobkyne 1. na pojednávaní dňa 08.10.2021 a dňa 14.07.2023, ako aj z písomných vyjadrení (najmä
z vyjadrenia zo dňa 05.03.2023). Nebohá bola jediná sestra žalobkyne 1. (iného súrodenca nemá), s

ktorou mala nadštandardný vzťah. Uviedla, že jej sestra bola aj jej najlepšia kamarátka, a tak stratila
nielen sestru, ale aj kamarátku. Žalobkyňa 1. sa vždy obrátila na sestru, keď niečo potrebovala. Trávili
spoločne veľa času. Sestry vyrastali a žili v spoločnej domácnosti ich rodičov až do 27 rokov nebohej,
kedy sa tá odsťahovala do svojho rodinného domu, ktorý však stál vedľa rodičovského domu a mali
spoločný dvor. Boli v každodennom kontakte. V deň promócií žalobkyne 1. došlo k dopravnej nehode,

ktorú síce žalobkyňa 1. priamo nevidela, ale bola prítomná na mieste dopravnej nehody a videla, ako sa
zdravotníci snažili oživovať jej sestru. Uviedla, že najskôr nechápala, čo sa to okolo nej deje. Iba stála a
pozerala. Až keď videla zlomeného manžela sestry, začala aj ona plakať. Následne túto udalosť museli
oznámiť aj maloletej dcére jej sestry. Týždne nevedela spať, videla ich pred sebou, trvalo mesiace, kým
dokázala hovoriť o tom, čo sa stalo. Dodnes keď jej napadne niečo v súvislosti so sestrou, začne plakať.

Pocit traumy u nej pretrvával dlhodobo. Ťažko sa vyrovnávala aj so skutočnosťou, že nehodu spôsobil
jej otec.

1.6 Blízkosť a intenzitu vzťahu žalobkyne 2. a nebohej G. A. mal súd preukázanú z výsluchu žalobkyne
2. na pojednávaní dňa 19.10.2021 a dňa 14.07.2023, ako aj z písomných vyjadrení (najmä z vyjadrenia

zo dňa 05.03.2023). Nebohá bola prvorodená dcéra žalobkyne 2., s ktorou dlhodobo žili spolu v jednej
domácnosti až kým sa presťahovala do svojho domu. Vzťah medzi nimi však napriek odsťahovaniu
sa staršej dcéry zostal intenzívny, boli aj dva - trikrát denne v kontakte. V deň nehody videla auto so
zosnulým manželom a dcérou v poli, pričom sa modlila, aby sa zachránila aspoň dcéra. Nevedela sa
z jej straty spamätať. Na dcéru myslí každý deň, najmä keď príde na návštevu jej vnučka. Na cintorín

chodí pravidelne, týždenne. Dcéra jej chýba, spomínajú si na ňu. Pokiaľ ide o pocit, ktorý zažívala
bezprostredne po nehode a dnes, je to o trošku lepšie, ale ešte stále ju to bolí, najmä keď sa pozrie
na fotografiu alebo aj na vnučku.

1.7 V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy žalobkyne 1. súd prvej inštancie uviedol, že v čase

dopravnej nehody utrpela stratu svojej jedinej sestry a súčasne najlepšej kamarátky, s ktorou mala veľmi
blízkyadobrývzťah.Súdnemážiadnepochybnosti,žejejsestraveľmichýba(žalobkyňa1.sarozplakala
aj na pojednávaní), nemôže rozvíjať svoj súrodenecký vzťah so sestrou. So zosnulou sestrou vyrastali
spolu a aj v dospelosti trávili spolu voľný čas. Napriek tomu, že nežili v spoločnej domácnosti, boli každý
deň v kontakte, pričom žalobkyňa bola a aj v súčasnosti je nápomocná pri starostlivosti o maloletú dcéru

zosnulej. Vychádzajúc z týchto úvah, súd žalobkyni 1. priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000
eur, ktorú považuje s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdu, s rešpektom k ústavnému princípu
proporcionality, za primeranú.

1.8 V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy žalobkyne 2. súd prvej inštancie uviedol, že strata dcéry

v dôsledku jej úmrtia v mladom veku (32 rokov) bola pre žalobkyňu 2. ako matku najzávažnejšia životná
ujma, preto akýkoľvek pokus o finančnú náhradu je absolútne fiktívna a z povahy uvedenej disproporcie
hodnôt sa nebude zdať ako dostatočná náhrada za život žiadna suma. Súd však s cieľom aspoň
čiastočnezmierniťjejútrapy,zohľadnilvzťahžalobkyne2.ajejprvorodenejnebohejdcéry,ktorýbolveľmi
blízky aj keď nežili v spoločnej domácnosti, avšak sa viackrát denne stretávali. Súd však prihliadol aj na

skutočnosť, že zosnulá síce bola ekonomicky aktívna, žalobkyňa 2. nebola od nej finančne závislá resp.
odkázaná na jej starostlivosť. Podľa názoru súdu výška nemajetkovej ujmy 18 000 eur pre žalobkyňu
2. ako matku, ktorá stratu dcéry znáša najťažšie, a preto by jej mala byť priznaná vyššia náhrada ako
sestre, je primeraná.1.9Súdprvejinštancievsúvislostisvýškounáhradynemajetkovejujmypoukázalnaviacerérozhodnutia
súdovvšetkýchinštanciívskutkovopodobnýchveciachavzhľadomnazistenýskutkovýstav,vzávislosti

od príbuzenského stupňa medzi žalobkyňami, priznal náhradu nemajetkovej ujmy v diferencovanom
rozsahu a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Prihliadol na závažnosť ujmy, a to na
závažný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkýň, ku ktorému došlo nečakaným a náhlym úmrtím
ich sestry, resp. dcéry, ktorá v čase úmrtia mala 32 a udržiavala silné citové väzby so žalobkyňami. Čo sa
týka okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd viazaný názorom odvolacieho súdu prihliadol na

skutočnosť,žedoprávžalobkýňdošlokonanímE.A.,t.j.otcažalobkyne1.amanželažalobkyne2.,ktorý
tiež zahynul pri dopravnej nehode. Príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča, t. j.
rodinného príslušníka žalobkýň, ktorý prekročil povolenú rýchlosť a nezvládol manéver predchádzania.
Čo sa týka okolností na strane zosnulej, tá žiadnu svoju povinnosť nezanedbala. Na strane žalobkýň
súd prihliadol na to, že k dopravnej nehode došlo v deň dôležitej životnej udalosti žalobkyne 1. (v deň
jej promócií), ktorú tá mienila osláviť spolu so svojou najbližšou rodinou, teda s rodičmi a sestrou. Obe

žalobkyne boli prítomné na mieste nehody, vnímali prítomnosť rýchlej zdravotnej pomoci a videli ako sa
záchranári snažili zachrániť život ich blízkej osoby. Spomienky na túto tragickú udalosť sú pre žalobkyne
bez pochýb mimoriadne traumatizujúce.

1.10 Súd prvej inštancie žalobkyni 1. z uplatnenej sumy 10 000 eur priznal sumu 8 000 eur a žalobkyni

2. z uplatnenej sumy 30 000 eur priznal sumu 18 000 eur, preto žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

1.11 K námietke žalovaného o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, keď tvrdil, že z
povinného zmluvného poistenia nie je možné hradiť nemajetkovú ujmu, pretože zákon o povinnom
zmluvnom poistení tento pojem nepozná, súd prvej inštancie poukázal na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu SR, najmä na rozhodnutie vydané pod sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31. 07.2017,
publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. R 61/2018, ako aj ďalšie rozhodnutia
NS SR , v ktorých Najvyšší súd SR zhodne konštatoval, že: „Pri posúdení právnej otázky pasívnej
legitimácie žalovaného nemožno opomenúť rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie C-22/12 vo veci
Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné ustanovenia

smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a
doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a Rady 90/232/
EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa
31.07.2017 (R 61/2018) uviedol, že „pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.
treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom

transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto
smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa

pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo
chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku vychádza z
eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaným v
jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17.08.2016, kde Ústavný súd uviedol, že „je zjavné, že

ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom
konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje zákon

č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ oprávnenie vykonávať
poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci
Drozdovs C - 277/12, smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel mápokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená blízkym osobám usmrtených pri dopravnej
nehody, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo.
V rovnakom duchu sa viackrát vyslovil aj Ústavný súd SR (napr. v rozhodnutiach I. ÚS 47/2016-17 zo

dňa 17.08.2016, III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, III. ÚS 610/2017-11 zo dňa 10.10.2017). Súd
prvej inštancie ďalej poukázal na odbornú literatúru (Imrich Fekete, Občiansky zákonník, Eurokodex,
2011, 2. diel, str. 2409) s tým, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie má pri uplatnení
nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo
spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu škody, je

však povinný preukázať svoj nárok, t. j. všetko to, čo by inak bolo povinnosťou poisteného: škodu (§ 4
ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.), vznik poistnej udalosti (§ 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka), príčinnú
súvislosť medzi poistnou udalosťou a vznikom škody (§ 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 381/2001 Z. z.), ako
aj skutočnosť, že k škode došlo v čase trvania poistenia (§ 4 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z.). Vzhľadom
k uvedenému súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný a povinné
zmluvné poistenie motorového vozidla zahŕňa podľa § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení

tiež náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená blízkym osobám fyzických osôb usmrtených pri
dopravných nehodách. Śkodca - v tomto prípade nebohý E. A., nesie síce primárne zodpovednosť za
dopravnú nehodu, ale povinnosť plniť má žalovaný ako poisťovateľ i v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy.

1.12 Žalovaný vzniesol námietku premlčania s odôvodnením, že judikatúra „pretransformovala“ inštitút
náhrady nemajetkovej ujmy na škodu, a preto je potrebné aplikovať na ňu všetky právne ustanovenia
upravujúce inštitút „škody“, t. j. tiež ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka. Dvojročná subjektívna
premlčacia lehota začala v prejednávanej veci plynúť dňom nasledujúcim po usmrtení zosnulej G.
A., t. j. XX.XX.XXXX a uplynula dňa XX.XX.XXXX. Žaloba na súd bola podaná 02.07.2020, podľa

žalovaného je preto nárok žalobkýň je premlčaný. Súd prvej inštancie sa k tejto námietke podrobne
vyjadril v ods. 37.,38. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a uzavrel (s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/23/2022 zo dňa 27.04.2023), že právo poškodeného na náhradu
nemajetkovejujmyuplatnenévzmyslezákonač.381/2001Z.z.vočipoisťovateľovijeprávommajetkovej
povahy a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 Občianskeho

zákonníka. Premlčacia doba pri tom začína plynúť za rok po poistnej udalosti. V prejednávanej
veci začala všeobecná trojročná premlčacia lehota plynúť dňa XX.XX.XXXX (keď poistná udalosť,
t. j. dopravná nehoda nastala dňa XX.XX.XXXX) a uplynula XX.XX.XXXX. Žaloba bola podaná dňa
02.07.2020, teda v premlčacej lehote a súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že námietka premlčania
je v danej veci nedôvodná.

1.13 Žalovaný voči žalobkyni 2. vzniesol námietku výluky podľa § 5 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona
o povinnom zmluvnom poistení. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že výluka podľa §
5 ods.1 písm. b) bod 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení nezahŕňa každú škodu spôsobenú
manželovi; škodu na zdraví a náklady pri usmrtení poisťovateľ hradí i v prípade, že táto bola spôsobená

manželovi škodcu. Poisťovateľ je povinný hradiť náhradu škody na zdraví aj manželovi škodcu a osobám
žijúcim s ním v domácnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy je svojou povahou najbližšie práve k náhrade
škody na zdraví a nie je preto dôvod podradiť ju pod výluku podľa § 5 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona
o povinnom zmluvnom poistení.

1.14 Ako nedôvodné vyhodnotil súd prvej inštancie tvrdenie žalovaného, že v konaní je dostačujúca
morálna satisfakcia. Smrťou E. A. došlo k strate možnosti akéhokoľvek morálneho zadosťučinenia
(napr. ospravedlnením, odsúdením atď.). Skutočnosť, že už samotnú smrť škodcu žalovaný vo svojich
podaniach považuje za formu satisfakcie, je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a základnými
hodnotami, na ktorých je civilizácia postavená. Podľa prvoinštančného súdu nečakaným úmrtím G. A.,

dcéry žalobkyne 2. a sestry žalobkyne 1. došlo k tak závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobkýň, spočívajúceho v obmedzení ich súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem
zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže byť namieste. Následky zásahu do
súkromia žalobkýň sú nereparovateľné, náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá žalobkyniam vznikla môže
však, poskytnutá v peniazoch, aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Z dokazovania vyplynulo,

že dôsledky úmrtia G. A. sú osobitne závažnou ujmou, z ktorej sa žalobkyne nedokázali spamätať
dlhú dobu. Strata možnosti mať citové vzťahy a väzby matky s dcérou ako aj dvoch sestier, sú podľa
názoru súdu v konkrétnom súkromnom živote žalobkýň osobitne zreteľa hodné. Žalobkyne sú o možnosť
rozvoja väzieb ochudobnené.1.15 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“) s poukazom na plný úspech žalobkýň tak, že im priznal

náhradu trov konania vo výške 100 % proti žalovanému, pričom rozhodoval len o nároku na náhradu
trov konania s tým, že o ch výške podľa § 262 ods. 1, 2 C. s. p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov, že mu súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), z dôvodu, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.), súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f) C. s. p.) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).

2.1 Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania vyplynuli dôvody na výraznejšie zníženie náhrady, ku
ktorej konajúci súd nechcel pristúpiť, skôr sa riadil etickými princípmi na úkor právneho hodnotenia veci,
čímzásadnenarušilrovnosťstránaprávonaspravodlivýproces.Konajúcisúdsanedostatočnevyrovnal
so skutkovými okolnosťami, a to najmä so zavinením samotného nebohého otca a manžela žalobkýň.

2.2 Na pojednávaní dňa 14.07.2023 súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené, na čo
bezprostredne nadväzovalo vyhlásenie rozsudku vo veci samej, pričom strany sporu neboli vyzvané aby
sa v súlade s právom záverečnej reči vyjadrili k záverom dokazovania. Konajúci súd tak nerešpektoval
povinnosť, ktorú mu kladie Civilný sporový poriadok v ustanovení § 182. Odňatie práva sporovej strany

predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč predstavuje zásadný zásah do jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 C.
s. p.. Popísaným konaním konajúci súd dospel k vydaniu nezákonného rozsudku, pretože nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

2.3 Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nesprávne vyrovnal s namietanou výlukou v zmysle
ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení. V zmysle dotknutej výluky
žalobkyniam nevzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože predmetnú nehodu zavinila ich
blízka osoba. Uvedené sa vzťahuje najmä na žalobkyňu 2. Právne posúdenie konajúceho súdu v
otázke výluky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenú voči žalovanému považuje

žalovaný za nesprávne, spočíva v aplikácii nesprávneho právneho predpisu na zistený skutkový stav.

2.4 Žalovaný poukázal na neprimerane vysoké sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré súd prvej
inštancie žalobkyniam priznal, pričom nerešpektoval okolnosti na strane vinníka dopravnej nehody
ani zaužívanú súdnu prax. Konajúci súd mal prihliadnuť na skutočnosť, že k zásahu do práva na

plnohodnotný, súkromný, rodinný život žalobcov došlo práve konaním ich príbuzného, ktorý nehodu
zavinil (otec žalobkyne 1. a manžel žalobkyne 2.). Uvedené skutočnosti konajúci súd nezohľadnil v
právnej úvahe dostatočne, nezohľadnil, že okolnosti na strane vinníka nehody mali zásadný vplyv v
otázke morálnej satisfakcie. Pri určovaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa súdna prax
priklonila k subsidiárnej aplikácii zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a

doplnení niektorých predpisov. K smrti nebohej došlo v roku 2017 a minimálna mzda bola v danom
roku v sume 435 eur, ak by k jej úmrtiu došlo v dôsledku trestného činu nárok každej zo žalobkýň by
predstavoval sumu 10 875 eur a žalobkyne by tak mali v súhrne nárok na sumu 21 750 eur, pričom
odškodnenie možno primerane znížiť, ak obeť násilného trestného činu spoluzavinila ujmu na zdraví.
Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/121/2022 zo dňa 15.06.202,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.09.2013 Podľa
žalovaného súd prvej inštancie pri právne úvahe, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého rozsudku
nezohľadnil zaužívanú súdnu prax, a tento svoj odklon v odôvodnení nezdôvodnil v dôsledku čoho nesie
napadnutý rozsudok prvky arbitrárnosti.

2.5 Konanie má podľa žalovaného i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a to nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia, čo je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd v rozpore so zákonom neuviedolaké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

2.6 Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne
a prizná mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a trov odvolacieho konania v celom rozsahu
alebo alternatívne zruší napadnutý prvoinštančný rozsudok a vec mu vráti na ďalšie konanie.

3. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného predovšetkým uviedli, že Krajský súd v Trnave

ako odvolací súd uznesením zo dňa 31.októbra 2022, spisová značka 23Co/110/2022 zrušil rozsudok
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 21C/19/2020-138 zo dňa 19.10.2021 v spojení s opravným
uznesením č. k. 21C/19/2020-193 zo dňa 25.07.2022 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie pričom uznal ako jedinú opodstatnenú výlučne odvolaciu námietku žalovaného
týkajúcu sa nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu
ohľadom priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (10 000 eur žalobkyni 1. a 30 000 žalobkyni

2.). Po tom, čo odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie
konanie súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobkyni 1. zníženú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 8 000 eur a žalobkyni 2. zníženú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18 000 eur.
Závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za ktorých došlo k porušeniu práva boli zisťované súdom prvej
inštancie výsluchom žalobkyne 1. na pojednávaní konanom dňa 08.10.2021, výsluchom žalobkyne

2. na pojednávaní konanom dňa 19.10.2021, písomným vyjadrením zo dňa 05.03.2022 a opätovným
doplňujúcim výsluchom žalobkýň 1. a 2. zo dňa 14.07.2023. Z výsluchu obidvoch žalobkýň boli
preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, a to účasť obidvoch
žalobkýň na mieste dopravnej nehode, bezprostredné osobné vnímanie usmrtenia (sestry, dcéry)
žalobkyňaminamiestedopravnejnehodyaichbezmocnosťjuzachrániť,informovaniemanželazosnulej

o smrti manželky, spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti po dobu 25 rokov. Na základe takto
vykonaných dôkazov súd prvej inštancie pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy pre žalobkyňu 1. rovnako ako aj pre žalobkyňu 2. Pri určení
primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmu súd vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy a okolností
za ktorých došlo k porušeniu práva, z princípu proporcionality v obdobných prípadoch, z porovnateľných

súdnych rozhodnutí ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uvádzaných žalobkyňami aj
žalovanou, prihliadol na skutočnosť, že do práv žalobkýň došlo konaním E. A., t. j. otca žalobkyne 1. a
manžela žalobkyne 2., ktorý tiež zahynul pri dopravnej nehode, zo skutočnosti, že k dopravnej nehode
došlo v deň dôležitej životnej udalosti žalobkyne 1. (v deň jej promócií), ktorú tá mienila osláviť spolu
so svojou najbližšou rodinou, teda s rodičmi a sestrou. Obe žalobkyne boli prítomné na mieste nehody,

vnímali prítomnosť rýchlej zdravotnej pomoci a videli ako sa záchranári snažili zachrániť život ich blízkej
osoby

3.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie posúdil
všetky relevantné okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, a to tak na strane žalobkýň, ako aj

žalovaného, tiež intenzitu vzťahu žalobkýň so zosnulou a vecne správne rozhodol aj o výške priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia kvalifikovane vyhodnotil zákonom
stanovené kritériá pre určenie spôsobu a výšky zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Rovnako tak vyhodnotil judikatúrou a súdnou praxou ustálené

kritéria,ktoréjepotrebnéskúmaťnastranepoškodenýchsubjektov(najmäintenzitavzťahusozomrelou,
vek zomrelej a pozostalých, otázka hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, poskytnutie
inej satisfakcie), ale aj okolnosti na strane zodpovednostného subjektu. V zmysle ustálenej judikatúry
požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia bola v prípade napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy splnená.

3.2 K odvolacej námietke žalovaného o odňatí práva záverečnej reči žalobkyne uviedli, Krajský súd
v Bratislave v bode 9 rozsudku zo dňa 25.05.2021, spisová značka 8CoPr/3/2020 k namietanému
odňatiu práva záverečnej reči účastníkom konania konštatoval, že realizácia obsahu práva záverečnej
reči je umožnená účastníkovi konania v rámci odvolania v odvolacom konaní. Takže nedostatok odňatia

záverečnej reči je možné odstrániť v konaní pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti žalobkyne uviedli,
že žalovaný je zastúpený advokátom, t. j. kvalifikovanou osobou, ktorá bola osobne prítomná na
pojednávaní, na ktorom mu malo byť odňaté právo na záverečnú reč. Právny zástupca však toto priamo
na pojednávaní žiadnym spôsobom nenamietal a bol pasívny. Ako kvalifikovaný právny zástupca si všakmal byť tohto práva vedomý a mal sa ho aj riadne domáhať, čo však neurobil. Zároveň v zmysle vyššie
uvedeného máme za to, že žalovanému bolo v rámci jeho odvolania umožnené vyjadriť sa k všetkému,
k čomu by sa mohol vyjadriť aj v záverečnej reči. Túto námietku žalovaného preto žalobcovia považujú

za účelovú.

3.3 K námietke výluky z povinného zmluvného poistenia (§ 5 ods. 1 písm. b) zákona o povinnom
zmluvnom poistení) žalobkyne uviedli, že namietaná výluka sa týka výslovne určitej kategórii škôd,
ktorú spôsobí manžel ako škodca svojej manželke. Výluka sa týka výlučne majetkovej škody (škody

vzniknutejpoškodením,zničením,odcudzenímalebostratouveci-§4ods.2písm.b)zákonaopovinnom
zmluvnom poistení), nákladov právneho zastúpenia (§ 4 ods.2 písm. c) zákona o povinnom zmluvnom
poistení) a ušlého zisku (§ 4 ods.2 písm. d) zákona o povinnom zmluvnom poistení). Nemajetková ujma
nie je majetkovou škodou, ani ušlým ziskom ani trovami advokáta. Namietaná výluka sa netýka nikdy
za žiadnych okolností škody na zdraví ani nákladov pri usmrtení (§ 4 ods.2 písm. a) zákona o povinnom
zmluvnom poistení). Súd prvej inštancie sa dostatočne vyrovnal s námietkou výluky z povinného

zmluvného poistenia v bode 42 a 43 svojho rozhodnutia. Vecnú správnosť právneho názoru súdu prvej
inštancie potvrdil aj Krajský súd v Trnave v bode 13 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, keď
konštatoval, že predmetná výluka sa týka výlučne majetkovej škody, ktorou nemajetková ujma nie je,
namietaná výluka sa netýka náhrady škody na zdraví ani nákladov pri usmrtení, preto sú uvedené
námietky žalovaného v tejto časti neopodstatnené a nespôsobilé zmeniť záver o správnosti rozsudku

prvoinštančného súdu ohľadne výluk.

3.4 K limitácii náhrady nemajetkovej ujmy zákonom o obetiach trestných činov žalobkyne poukázali
na nález Ústavného súdu SR č. 754/2016, ktorý zakazuje limitovať úvahu súdu o výške náhrady
nemajetkovej ujmy inými právnymi predpismi. Ústavný súd tu uviedol: „Všeobecné súdy disponujú pri

rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou
mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných
prípadov upravených v iných právnych normách. Je to jednak preto, že vždy v týchto prípadoch
je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického
prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce

posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti“. Účelom zákona
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činom je zabezpečiť prostredníctvom štátu
minimálne štandardy odškodňovania. Súd nemôže výšku nároku podľa súkromného práva (§ 13
Občianskeho zákonníka) posudzovať podľa noriem verejného práva. Pri svojej úvahe musí súd
zabezpečiť primerané a nie minimálne odškodnenie podľa noriem verejného práva. Súdny dvor

Európskej únie zo dňa 16. júla 2020 vo veci C-129/19, Presidenza del Consiglio dei Ministri/BV vykladal
pojem spravodlivé a primerané odškodnenie podľa článku 12 ods. 2 smernice rady 2004/80/ES z
29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov, ktoré majú zaručovať vnútroštátne systémy
odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov. Z odôvodnenia Súdneho dvora EU je
zrejmé, že odškodnenie obete násilnej trestnej činnosti nemusí nevyhnutne zabezpečiť úplnú náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorú táto obeť utrpela. Odškodnenie predstavuje príspevok k náhrade nemajetkovej
ujmy, ktorú tieto obete utrpeli. Žalobkyne v tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 25 Cdo 894/2018, zo dňa 19. 9. 2018, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 3180/2020
zo dňa 15.12.2020 a na niektoré rozhodnutia krajských o okresného súdu vo veciach nároku na náhradu
nemajetkovej ujme za stratu blízkej osoby z povinného zmluvného poistenia, pokiaľ pozostalý (žalobca)

jezároveňblízkouosobou,tedavurčitomblízkomrodinnomvzťahusosobouškodcu–vinníkadopravnej
nehody.

3.5 Súd prvej inštancie podľa žalobkýň rešpektoval právny názor odvolacieho súdu a zohľadnil pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy skutočnosť, že žalobkyne sú v príbuzenskom vzťahu k zosnulému

škodcovi, pôvodcovi neoprávneného zásahu. Súd prvej inštancie pôvodne priznal žalobkyni 2. za smrť
dcéry náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 eur, následne rešpektujúc právny názor odvolacieho
súdu zásadne znížil náhradu nemajetkovej ujmy pre mamu na 18 000 eur, teda o 40 %. Rovnako
súd prvej inštancie učinil u žalobkyne 1, sestry zosnulej, keď jej zásadne znížil náhradu nemajetkovej
ujmy z 10 000 eur na 8 000 eur o 20 %. Podľa žalobkýň rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p..

3.6 Žalobkyne navrhli odvolaciemu súdu, aby rozhodol sám vo veci podľa § 390 C. s. p., pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšiekonanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie. Zároveň navrhli, aby odvolací súd priznal žalobkyniam voči žalovanému trovy
odvolacieho konania v rozsahu 100 %

3.7 Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich námietkach vyjadrených v odvolaní. Uviedol, že sa
nestotožňuje s názorom žalobkýň, že jeho právo na záverečnú reč je možné nahradiť právom na podanie
odvolania. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky prvoinštančného rozsudku zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu prvoinštančného i odvolacieho konania.

4. Ďalšie vyjadrenie odvolaciemu súdu doručené nebolo.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom, zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutievydané(§359C.s.p.),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanie

pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b), d), f) a h) C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s.
p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil

súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

6. Predmetom konania je nárok žalobkýň na zaplatenie sumy 10 000 eur, resp. 30 000 eur ako
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá ujma im bola spôsobená smrťou dcéry žalobkyne 2. a
sestry žalobkyne 1. pri dopravnej nehode, ktorou došlo k zásahu do ich práva na súkromný a rodinný
život žalobkýň, pričom dopravná nehoda bola zavinená vodičom motorového vozidla, ktorý bol otcom
žalobkyne 1. a manželom žalobkyne 2 a pri dopravnej nehode tiež zahynul. Motorové vozidlo bolo

v čase dopravnej nehody poistené u žalovaného podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení.

7. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že na odvolanie žalovaného proti v poradí prvému rozsudku
súdu prvej inštancie (č. k. 21C/19/2020-193 zo dňa 25.07.2022), ktorým výrokom I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. sumu 10 000 eur a žalobkyni 2. sumu 30 000 eur a závislým výrokom

II. priznal žalobkyniam voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, už odvolací súd rozhodoval.
Prvoinštančný rozsudok v napadnutom výroku I. a závislom výroku II. uznesením zo dňa 31.10.2022,
č. k. 23Co/110/2022-201 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie posúdiť závažnosť vzniknutej ujmy na strane žalobkýň
ako jedno z kritérií priznania nemajetkovej ujmy a tiež zisťovať okolnosti, za ktorých k porušeniu ich

práva došlo. Uložil tiež súdu prvej inštancie prihliadnuť ku skutočnosti, že k zásahu do práva na
plnohodnotný, súkromný, rodinný život žalobkýň došlo práve konaním ich príbuzného, ktorý nehodu
zavinil (otec žalobkyne 1. a manžel žalobkyne 2.). Súčasne v poradí prvom odvolacom konaní odvolací
súd preskúmal a dal odpovede na námietky žalovaného, ktoré vyslovil aj v odvolaní voči v poradí
druhému rozsudku súdu prvej inštancie (21C/19/2020-252 zo dňa 14. júla 2023 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom č. k. 21C/19/2020-280 zo dňa 23.08.2023).

8. Odvolací súd sa vo svojom v poradí prvom rozhodnutí vo veci – zrušujúcom uznesení zo dňa
31.10.2022, č. k. 23Co/110/2022-201 vyrovnal s namietanou výlukou z poistenia podľa § 5 ods. 1 písm.
b) zákona o povinnom zmluvnom poistení tak, že s uvedenou námietkou žalovaného nesúhlasí.

9. Podľa § 5 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o povinnom zmluvnom poistení ak poistná zmluva
neustanovuje inak, poisťovateľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu podľa
§ 4 ods. 2 písm. b) až d) za ktorú poistený zodpovedá svojmu manželovi alebo osobám, ktoré s ním v
čase vzniku škodovej udalosti žili v domácnosti.

10. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) zákona o povinnom zmluvnom poistení poistený má z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky
na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci (písm. b), účelnevynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a) a b)
(písm. c), ušlého zisku (písm. c).

11. Odvolací súd v ods. 13 citovaného zrušujúceho uznesenia konštatoval, že prvoinštančný súd sa s
touto námietkou výluk z poistenia v dostatočnom rozsahu a správne vyrovnal v ods. 41 a 42 odôvodnenia
prvoinštančnéhorozsudku,keďpredmetnávýlukasatýkavýlučnemajetkovejškody,ktorounemajetková
ujma nie je, namietaná výluka sa netýka náhrady škody na zdraví ani nákladov pri usmrtení, preto sú
uvedené námietky žalovaného v tejto časti neopodstatnené a nespôsobilé zmeniť záver o správnosti

rozsudku prvoinštančného súdu ohľadne výluk. Odvolací súd tu dodáva, že po preskúmaní odvolania
a obsahu spisu nenachádza dôvod na odklon od právneho posúdenia a záveru v citovanom zrušujúcom
uznesení. Dodáva, že súd prvej inštancie sa podrobne, správne s touto námietkou vyrovnal aj vo svojom
v poradí druhom rozhodnutí (ods. 42., 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku č.k.21C/19/2020-252
zo dňa 14.07.2023), keď konštatoval, že poisťovňa nehradí hmotnú škodu spôsobenú manželovi
škodcu, resp. osobám žijúcim so škodcom v jednej domácnosti, v predmetnej veci však ide o náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá je svojou povahou bližšia k náhrade škody na zdraví, ktorú je poisťovateľ
povinný hradiť aj manželovi škodcu, resp. osobám žijúcim s ním v domácnosti.

12. V predchádzajúcom rozhodnutí (ods. 14 odôvodnenia) sa odvolací vyrovnal aj s tou námietkou
žalovaného, podľa ktorej by mala byť vo veci postačujúca morálna satisfakcia. Aj túto námietku

vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na skutočnosť, že v prejednávanej veci prípadná morálna
satisfakcia predstavuje zo strany škodcu ospravedlnenie, či prejavenú ľútosť, čo je absolútne
neprípustné, pretože škodca - vinník dopravnej nehody v dôsledku nej zomrel. Odvolací súd sa
stotožňuje aj s vyhodnotením tejto odvolacej námietky žalovaného a dopĺňa, že súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí správne konštatoval, že smrťou E. A. – vinníka dopravnej nehody, došlo

k strate možnosti akéhokoľvek morálneho zadosťučinenia.

13. Po preskúmaní odvolania a obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa riadil
právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie výsluchom žalobkýň v intenciách rozhodnutia
odvolacieho súdu a po jeho vyhodnotení opätovne rozhodol, pričom vzal do úvahy základné kritériá

určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na
ochranu osobnosti. Prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v podobných veciach náhrady nemajetkovej
ujmy a podrobne odôvodnil u každej zo žalobkýň dôvodnosť uplatneného nároku. Súd prvej inštancie
v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch výslovne uviedol (ods. 56 napadnutého

rozsudku), že prihliadol na skutočnosť, že k zásahu do osobnostných práv žalobkýň došlo konaním
ich blízkeho príbuzného – otca žalobkyne 1. a manžela žalobkyne 2.. Odvolací súd sa stotožňuje so
zisteniami súdu prvej inštancie uvedenými a vyhodnotenými v napadnutom rozsudku (najmä ods. 48.,
49., 57., 58. a 59) , keď konštatoval, že žalobkyňa 1. v čase dopravnej nehody utrpela stratu svojej
jedinej sestry a súčasne najlepšej kamarátky, s ktorou mala veľmi blízky a dobrý vzťah. Nemôže už

ďalej rozvíjať svoj súrodenecký vzťah so sestrou, s ktorou vyrastali a aj v dospelosti trávili spolu voľný
čas. Napriek tomu, že nežili v spoločnej domácnosti, boli každý deň v kontakte, pričom žalobkyňa bola
a aj v súčasnosti je nápomocná pri starostlivosti o maloletú dcéru zosnulej. Za primeranú náhradu
nemajetkovejujmyžalobkyne1.vpeniazoch,sprihliadnutímnarozhodovaciučinnosťsúdu,srešpektom
k ústavnému princípu proporcionality, súd prvej inštancie považoval sumu 8 000 eur. Vo vzťahu

k žalobkyni 2. súd prvej inštancie dostatočne zistil, že strata dcéry v dôsledku jej úmrtia v mladom veku
(32 rokov) bola pre žalobkyňu 2. ako matku najzávažnejšia životná ujma. Súd zohľadnil vzťah žalobkyne
2. a jej prvorodenej nebohej dcéry, ktorý bol veľmi blízky aj keď nežili v spoločnej domácnosti, avšak sa
viackrát denne stretávali, prihliadol na skutočnosť, že zosnulá síce bola ekonomicky aktívna, žalobkyňa
2.nebolaodnejfinančnezávisláresp.odkázanánajejstarostlivosť.Výškunemajetkovejujmy18000eur

pre žalobkyňu 2. ako matku, ktorá stratu dcéry znáša najťažšie, považoval súd prvej inštancie vzhľadom
k zisteným skutočnostiam za primeranú.

14. K námietke žalovaného o neuplatnení zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací

súd(takakoajžalobkynevosvojomvyjadreníkodvolaniu)vsúladesprincípomprávnejistotyzakotvenej
v čl. 2 C. s. p. poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. 754/2016, ktorý zakazuje limitovať úvahu súdu
o výške náhrady nemajetkovej ujmy inými právnymi predpismi keď konštatoval, že: „Všeobecné súdy
disponujúprirozhodovaníovýškenáhradynemajetkovejujmyvpeniazochzavedenietrestnéhostíhania(obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.)
širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania
iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch

je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického
prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce
posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti“. Uvedený nález
ústavného súdu, i keď bol vyhlásený v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania, je plne aplikovateľný aj v preskúmavanej veci. Správne preto súd prvej inštancie

pri svojej úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z konkrétnych okolností
a vyššie uvedených kritérií v prípade každej zo žalobkýň osobitne.

15. K námietke žalovaného o porušení jeho práva na záverečnú reč pred vyhlásením rozsudku
súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že súdne konanie je potrebné vnímať ako jeden celok –
prvoinštančné spolu s odvolacím v prípade, ak bolo podané odvolanie proti prvoinštančnému rozsudku.

V preskúmavanej veci síce nastala procesná situácia, keď pred vyhlásením uznesenia o skončení
dokazovania na pojednávaní dňa 14.07.2023 súd prvej inštancie neumožnil stranám sporu, aby zhrnuli
svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci v zmysle § 182 C. s. p., odvolací súd
však zastáva názor, že nejde o procesné pochybenie súdu prvej inštancie takej intenzity, že by sa celé
súdne konanie javilo ako nespravodlivé, teda, že by došlo k znemožneniu uskutočňovať žalovanému

patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebolo
by možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Práve v konaní pred odvolacím
súdom mal možnosť žalovaný tento procesný nedostatok napraviť, keď sa k dokazovaniu aj právnej
stránke veci vyjadril v rámci uplatneného odvolania a aj následnej odvolacej replike.

16. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne
zistil skutkový stav, ktorý odvolací súd prevzal (§ 383 C. s. p.), a na ktorý správne zvolil a aplikoval
príslušné právne normy. Z obsahu preskúmavaného spisu nevyplynul nesprávny procesný postup
súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého by bolo možné konštatovať porušenie práva žalovaného na
spravodlivý proces ani iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej

inštancie tak rozhodol vecne správne, pričom svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220
C. s. p. odôvodnil. Odvolacie námietky žalovaného bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sa stali súčasťou
ustálenej súdnej praxe a v zmysle ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou sa odvolací
súd zaoberal len tými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré boli relevantné pre posúdenie odvolania
a rozhodnutie vo veci.

17. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak

je vo výroku vecne správne.

18. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa citovaného ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

20. Žalobkyne boli v odvolacom konaní úspešné v celom rozsahu, majú preto voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
C. s. p., keď tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods.
2 C. s. p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).