Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122211604
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4122211604.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr. Lýdie
Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore žalobcu: eu-mk invest s.r.o., so sídlom Drieňová 1H, 821 01
Bratislava- Ružinov, IČO: 51 703 394, zastúpeného: SOJKA LEGAL s.r.o., so sídlom A. Kmeťa 357/1,
018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 54 810 141, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX,
XXX XX, zastúpenému: JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, o zaplatenie
sumy 400 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa

12. apríla 2024 č.k. 8C/58/2022-530, takto

r o z h o d o l :

1

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 657, § 559 ods. 1, § 563, § 567
ods. 2 § 516 Občianskeho zákonníka.
1.2. Konštatoval, že žalobca svoj nárok odvodzoval od zmluvy o pôžičke uzatvorenej ústne medzi jeho
právnym predchodcom ako veriteľom (pôvodný veriteľ) a žalovaným ako dlžníkom, z ktorej vyplývajúci
dlh neskôr žalovaný písomne uznal. V konaní nebolo sporné, že pôvodný veriteľ previedol žalovanému

na jeho súkromný účet finančné prostriedky vo výške 404 190,23 eura viacerými prevodmi v decembri
2016, ktoré sa žalovaný zaviazal vyplatiť, resp. previesť žalovanému, ani skutočnosť, že žalovaný
dňa 23.03.2017 podpísal uznanie dlhu vo výške 400 000 eur titulom pôžičky vzniknutej na základe
poskytnutých finančných prostriedkov bezhotovostnými prevodmi v decembri 2016. Sporné medzi
stranami bolo, či došlo k vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov pôvodnému veriteľovi, a teda
k zániku dlhu, vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal vrátiť dlh na účet pôvodného veriteľa,
a argumentáciu žalovaného, že dlh pôvodnému veriteľovi vrátil platbami na účty tretích osôb podľa

pokynov pôvodného veriteľa. Sporný bol aj charakter plnení žalovaného na účty tretích osôb, ktoré podľa
tvrdeniažalovanéhopredstavovaliplneniedlhupôvodnémuveriteľovinazákladejehopokynov.Samotná
realizácia platieb na účty tretích osôb a ich výška sporná nebola, a v závere konania nebolo sporné ani
to, že tieto pokyny dával výslovne pôvodný veriteľ.1.3. Zaoberal sa otázkou, či došlo k zmene záväzku, spôsobu plnenia dlhu - platobného miesta,
resp. akým spôsobom bolo účastníkmi právneho vzťahu dohodnuté vrátenie poskytnutých finančných
prostriedkov žalovaným pôvodnému veriteľovi. Na preukázanie svojich tvrdení strany sporu navrhli

výsluch svedkov, ktorí sa k rozhodným skutočnostiam vyjadrovali značne rozdielne, až protichodne.
Svedkovia C. a D. potvrdili verziu žalovaného, že poskytnuté prostriedky mali byť vrátené platbami na
účet tretích osôb na základe výslovných pokynov pôvodného veriteľa, naproti tomu pôvodný veriteľ,
v pozícii svedka, potvrdil, že prostriedky mali byť vrátené na jeho účet a k inej dohode o spôsobe
plnenia nedošlo. Preto súd prvej inštancie pristúpil k zhodnoteniu jednotlivých svedeckých výpovedí,

ktoré hodnotil z hľadiska piatich kritérií (reputácia, schopnosť vidieť, osobný záujem svedka, znalosť
a neutralita). Čo sa týka úrovne zainteresovania svedkov na veci, konštatoval, že svedkyňa C. je
dlhoročnou zamestnankyňou žalovaného, svedok D. je jeho dlhoročným obchodným partnerom a majú
dobrý priateľský vzťah, svedok E. je pôvodným veriteľom pohľadávky, ktorú odplatne postúpil na žalobcu
za3500eur,alezvyšokpeňazímádostať poskončenísporu.Ďalejposudzovalkonzistentnosťvýpovedí
svedkov, teda či vierohodnosť ich výpovede nenarúšali logické, skutkové alebo iné vnútorné rozpory.

Svedkovia C., D. a F. vypovedali konzistentne, neprotirečili si, svedkyňa C. aj pri opakovanom výsluchu
vypovedala o podstatných okolnostiach konštantne. S námietkou žalobcu voči výpovedi uvedenej
svedkyne, ako nedôveryhodnej a v časti nepravdivej, sa nestotožnil. K tomu uviedol, že svedkyňa
vypovedala čo vnímala vlastnými zmyslami, spravidla bezprostredne, keď sa vyjadrovala, že jej bolo
povedané, že ide o peniaze, ktoré potrebuje pôvodný veriteľ previesť zo Švajčiarska, ďalej že si ju

zavolali na stretnutie, že bude posielať peniaze naspäť na konkrétne účty, ktoré jej napísal G., resp.
že mala vedomosť, že platby, ktoré preposielala, boli G. peniaze zo Švajčiarska, ktoré následne týmto
trom dámam preposielala. Hodnotenie, či svojou výpoveďou s istotou niečo potvrdila, je úlohou súdu.
Čo sa týka nepravdivosti výpovede svedkyne v časti, že neeviduje bankové finančné operácie medzi
žalovaným a p. E. v súvislosti s iným právnym (obchodným) vzťahom, ani tu nezistil rozpor s inými

výpoveďami svedkov, resp. žalovaného. Z výpovedí svedkov F., E. a žalovaného vyplývalo, že žalovaný
mal v obchode s repasovaním strojov na tabakové výroky funkciu garanta financií, nebol do obchodu
priamo zapojený, teda táto činnosť sa nemala prejaviť v jeho účtovníctve, ktoré viedla svedkyňa. Ďalej
svedok F. potvrdil, že žalovanému väčšinou poskytoval peniaze v hotovosti v jeho kancelárii. Žalovaný
uvádzal, že E. poslal peniaze F., ten mu ich doniesol a potom ich dali na účet. Svedkyňa C. potvrdila,

že bežne robila aj vyššie vklady na účty. Zhrnúc vyššie uvedené uzavrel, že nemožno konštatovať, že
svedkyňa C. vypovedala nepravdivo. Žalobca namietal, že svedok D. bezprostredne pred výpoveďou
cezprestávkumalbyťstranoužalovanéhooboznámenýsobsahomsvedeckejvýpovedesvedkaE..Hoci
súd prvej inštancie nevedel zhodnotiť, či k tvrdenému konaniu došlo, svedok D. sa vo svojej výpovedi
žiadnymspôsobomnevyjadrovalkpredtýmuvádzanýmskutočnostiamsvedkomE.,pretonekonštatoval,

že výpoveď svedka bola ovplyvnená informáciami o obsahu výpovede iného svedka.
1.4. Vo výpovedi svedka E. z pohľadu konzistentnosti, konštatoval vnútorné rozpory. Svedok bol
účastník právnych vzťahov, o ktorých sa vedie daný spor, ako aj iných súčasne realizovaných
obchodných vzťahov, preto mohol poskytnúť ucelený obraz o podstatných skutočnostiach. Tvrdenia
však produkoval poznačené veľkými rozpormi, zmenou argumentácie, resp. zmenou tvrdení, ktoré sa

nedopĺňali, naopak niekedy boli v protiklade. Na pojednávaní na otázku, či pozná osoby F. H., F.
D., D. A., uviedol, že F. H. pozná dobre, ale nie osobne, je to manželka jeho obchodného partnera,
o ostatných počul, sú to kamarátky jeho obchodných partnerov. V rámci svojej prvej výpovede sa
nijakým spôsobom nevyjadroval k platbám na účty týmto osobám. Následne potom, ako bol zo strany
žalobcu oboznámený s procesnou obranou žalovaného (t.j. že žalovaný uhradil pôžičku na tieto účty

z dôvodu, že mu svedok tieto osoby a účty oznámil), svedok v mailovej komunikácii zo septembra
2023 uviedol, že F. H. dostala províziu od žalovaného z obchodu medzi jeho spoločnosťou a nejakou
slovenskou spoločnosťou. F. a D. sú priateľky žalovaného a jeho spoločného obchodného partnera a
možno chcel žalovaný svedkovi účtovať nejaký dlh medzi ním a obchodným partnerom. Nasledujúci deň
svedok mailom uviedol žalobcovi, že našiel dokumenty k prevodom F. a D. a zaslal žalobcovi darovacie

zmluvy. V januári 2024 svedok uviedol, že v obchode s tabakovými strojmi sa so žalovaným a p. F.
od počiatku dohodol, že provízie budú prevedené od žalovaného z jeho súkromného účtu uvedeným
osobám (svedok F. toto nepotvrdil, uviedol, že nemá vedomosť o vyplácaní platieb týmto osobám). Vo
vzťahu k predloženým darovacím zmluvám sa svedok pôvodne vyjadroval, že nevie, čo má byť dôvodom
darovania medzi žalovaným a obdarovanými, neskôr tvrdil, že malo ísť o provízie (ktoré sa mali označiť

ako dar z dôvodu nižších daní) a zmluvy sám svedok dal vypracovať. Uvedené rozpory a zmeny v
tvrdeniachdiskvalifikujúvýpoveďsvedkaE.zhľadiskajejdôveryhodnosti,čojeznásobenéjehopriamym
ekonomickým záujmom na výsledku sporu.1.5. Výpovede svedkov C. a D. boli konzistentné, vierohodné, navzájom súladné. Obaja svedkovia
potvrdili tvrdenia žalovaného, že p. E. potreboval previesť finančné prostriedky zo švajčiarskej banky,
obaja potvrdili, že boli prítomní pri rokovaniach. Obaja potvrdili, že poskytnuté prostriedky boli splácané

na účty v E. a v Kanade na základe pokynov pôvodného veriteľa. Svedkyňa konkrétne popisovala, ako
jej p. E. dával konkrétne pokyny na platby. Jej tvrdenia ohľadom označovania platieb korešpondovali
s predloženými výpismi z účtu, keď najprv platby označovala poznámkou DD a raz G., a po tomto
bola upozornená, aby dávala do poznámky poklon alebo dar v anglickom jazyku. Svedok D. potvrdil,
že mu p. E. potvrdil, že peniaze mu boli vrátené. Obaja svedkovia potvrdili, že sa realizovalo viacero

stretnutí za prítomnosti žalovaného a svedkov D., C. a E.. Súd prvej inštancie poukázal, že svedok E.
vypovedal o týchto skutočnostiach značne rozdielne, nikdy nemal rokovať za prítomnosti iných osôb, len
žalovaného, nikdy tam nebol prítomný svedok D. (pripustil, že bol raz prítomný pri stretnutiach ohľadom
strojov na tabakové výrobky), ani svedkyňa C., nikdy sa s ňou nestretol, iba raz neskôr, keď riešil
kúpu motorového vozidla od žalovaného. Vzhľadom na takto rozporné výpovede súd prvej inštancie po
zhodnotení výpovede svedkov považoval za vierohodné výpovede svedkov C. a D., a z nich pri zisťovaní

skutkového stavu vychádzal. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení dôkazov jednotlivo,
ako aj vo vzájomnej súvislosti, mal preukázané, že následne (po uznaní dlhu) došlo k zmene obsahu
záväzku, v spôsobe splnenia dlhu - platobnom mieste (§ 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalovaný
splnil svoj dlh tým, že na základe pokynov veriteľa poskytol peňažné prostriedky na veriteľom určené
účty. Žalovaný tak uniesol dôkazné bremeno v preukázaní splnenia dlhu tak, ako sa na tom s veriteľom

dohodli.
1.6. Zaoberal sa aj ďalšími argumentami žalobcu, pričom uviedol, že samotné vyhlásenia prijímateliek
platieb, že tieto prijímali v mene spoločnosti pôvodného veriteľa (M&D ADRIATIC d.o.o.), nevyvracajú
tvrdenia žalovaného, že malo ísť o úhradu pôžičky, ale len to, že prijímajú platby v mene spoločnosti
pôvodného veriteľa. K tvrdeniu pôvodného veriteľa, že platby od žalovaného nie sú úhradou dlhu, ale

vyplácaním provízií za obchodovanie so strojmi na tabakové výrobky, uviedol, že k nemu nepredložil
logické a ucelené tvrdenia, ako mal tento mechanizmus provízií fungovať. V súvislosti s uvádzanými
platbami na účty tretích osôb sa nestotožnil s argumentom žalobcu, že žalovaný nepreukázal mandátny
alebopoukážkovývzťahpriplnenízmajetkufyzickejosoby-pôvodnéhoveriteľazáväzkyjehoobchodnej
spoločnosti. Toto tvrdenie bolo tvrdením žalobcu, nie žalovaného. Žalovaný nikde netvrdil, že ním

uvádzanými platbami platil záväzky spoločnosti pôvodného veriteľa. K námietke žalobcu, že žalovaný
vrátil viac, ako si požičal, uviedol, že svedkami bolo preukázané, že platby žalovaného predstavovali
plnenia dlhu pôvodnému veriteľovi a poskytnutá suma bola vyplatená, preto skutočnosť (plnenie vo
väčšom rozsahu) na zánik dlhu nemá vplyv. Čo sa týka ekonomického dôvodu, prečo mali byť platby
poukazované na účet tretích osôb na základe pokynu pôvodného veriteľa, tento v konaní nebol

dôveryhodne preukázaný. Ale súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca hodnoverne nepreukázal, čo
mali predstavovať uvedené platby, a že to bol iný záväzok žalovaného (ako splatenie pôžičky), ku
ktorémusažalovanýzaviazalpoprivráteníposkytnutýchpeňazízoŠvajčiarska,čovrámciposudzovania
dôkazného bremena zaťažovalo žalobcu.
1.7. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný preukázal, že svoj záväzok

vrátiť poskytnuté sumy pôvodným veriteľom, splnil, čím došlo k zániku dlhu, a preto žalobu zamietol.
1.8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP, a v
konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Uviedol,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
avecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Dôvodil,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f) CSP), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b)
CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d) CSP). Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.2. Namietal, že v napriek tomu, že súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že došlo k
uznaniu dlhu, v rozsudku absentuje právne posúdenie uznania dlhu, príp. poukaz na § 558 Občianskeho
zákonníka. Ďalej hoci sa v rozsudku konštatuje uzavretie darovacích zmlúv, resp. analyzovanie
darovacích zmlúv v súvislostiach s inými dôkazmi, tieto právne úkony neboli zo strany súdu prvejinštancie právne posúdené, keď rozsudok neobsahuje odkaz na § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Rovnako v rozsudku absentuje akékoľvek právne posúdenie plnenia žalovaného (darov) a ak v prípade
darov malo ísť o „vrátenie pôžičky“, ako súd prvej inštancie právne vyhodnotil túto konkurenciu právnych

titulov plnení (darovacia zmluva vs. zmluva o pôžičke). Rozsudok taktiež neobsahuje jedinú zmienku
o disimulácii (i keď je naznačovaná), odkaz na príslušné ustanovenia právnych predpisov (§ 41a
Občianskeho zákonníka) a žiadnu interpretáciu a ani aplikáciu dotknutých právnych noriem. Tvrdil,
že v konaní bolo nesporne preukázané, že medzi pôvodným veriteľom (p. E.) a jeho obchodnými
spoločnosťami na strane jednej, a žalovaným a jeho obchodnými spoločnosťami na strane druhej,

existovalo viacero kvalitatívne odlišných právnych vzťahov, pričom zo strany žalovaného dochádzalo k
prijímaniu plnení z týchto rôznych právnych titulov a následnému poukazovaniu tretím osobám. Ako súd
prvej inštancie posúdil túto konkurenciu plnení v rozsudku absentuje.
2.3. Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy najmä vo vzťahu ku vráteniu
poskytnutej pôžičky a namietal skutkový záver súdu prvej inštancie, že platby špecifikované v bode 13.
rozsudku boli vrátením dlhu z pôžičky. Tvrdil, že s výnimkou výpovede svedkyne C., zamestnankyne

žalovaného, z ničoho nevyplýva, že platby uvedené ako dar, poklon a pod. boli plnením pôžičky a
nepredstavovali úhradu iných plnení, keďže medzi stranami sporu existovali ďalšie záväzkovo-právne
vzťahy, v ktorých existovali vzájomné práva a povinnosti, a poukázal na výpoveď žalovaného zo
16.02.2024. Poukázal na darovacie zmluvy zo dňa 20.02.2018 a namietal, že súd prvej inštancie bez
dostatočného vysvetlenia považoval tento dar tretej osobe za vrátenie pôžičky pôvodnému veriteľovi.

Uviedol, že svedok E. poprel tvrdenie, že v prípade týchto platieb malo ísť o vrátenie pôžičky, ktorá bola
poskytnutá žalovanému v súvislosti s kúpou hotela v Modre. Prečo by p. E. posielal peniaze žalovanému,
aby ich ten následne preposielal tretím osobám do Srbska a Kanady, keď tak mohol urobiť sám p.
E. zo svojho účtu vo Švajčiarsku. Navyše ak sa na účty tretích osôb v súhrne platilo viac ako bolo
požičané. Poukázal na obsah čestných prehlásení svedkýň F. H., F. D. a D. A.. Namietal, že procesná

obrana žalovaného postavená len na výpovedi svedkov C. a D. bola nepresvedčivá, pričom výpoveď
p. C. spochybnil vo vzťahu k obchodnej spolupráci v súvislosti so zariadeniami na výrobu tabakových
výrobkov a vo vzťahu k sume poukázaných platieb žalovaným, a to bez ohľadu na odmenu (20 000
eur). Pokiaľ ide o tvrdenia svedka p. E., ktorý je cudzím štátnym príslušníkom, tvrdil, že bol pri svojom
výsluchu limitovaný tlmočením otázok a tlmočením jeho vyjadrení, preto mohlo dôjsť k nezavinenej

dezinterpretácii, resp. nedostatočnému tlmočeniu obsahu alebo významu jeho výpovede.
2.4. Namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov komunikáciou cez aplikáciu Treema, zmluvou o
splátkovomkalendárinanehnuteľnosťvModre,zabezpečenímpísomnéhovyjadrenia,resp.dožiadaním
o výsluch v cudzine, resp. výsluchom svedkýň, e-mailovú komunikáciu zo dňa 16.01.2024, potvrdenia
o úhrade, pričom súd prvej inštancie neuviedol, prečo uvedené dôkazy nevykonal. V zápisnici z

pojednávania zo dňa 12.04.2024 sa síce javí, že bol vykonaný dôkaz – „potvrdenia o prevodoch z a na
účet MB adriatic“, avšak v obsahu rozsudku nie je o uvedenom dôkaze (a jeho vyhodnotení) ani zmienka.
2.5. Namietal, že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi
realizáciu jeho procesných práv, a to porušením rozhodujúcich charakteristík spravodlivého procesu
v takej intenzite, ktorú nemožno nijako objektívne zdôvodniť a ani ospravedlniť. Tvrdil, že súd

prvej inštancie nesprávnymi, resp. zmätočnými skutkovými zisteniami a absenciou rozhodujúceho
právnehoposúdeniavniesoldorozhodovacejčinnostiústavneneakceptovateľnúarbitrárnosťasvojvôľu.
Nevysporiadal s relevantnou argumentáciou strán sporu (najmä uzavretými darovacími zmluvami,
plnením z obchodných vzťahov obchodných spoločností, údajnou disimuláciou), čím sa stal rozsudok
zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. V rozpore s § 220 ods. 2 CSP v rozsudku

nezdôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov. Nijako nevyhodnotil viacero vykonaných dôkazov
(čestné vyhlásenia svedkýň, bankové výpisy spoločnosti M&D ADRIATIC d.o.o. a pod.), čím konal v
priamom rozpore s § 191 ods. 1 CSP.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie konajúceho súdu považuje za zákonné,

vecne a formálne správne, a náležite odôvodnené, právne názory a odôvodnenie napádaného
rozhodnutia právne udržateľné, zákonné, správne a spravodlivé. Žalobcom podané odvolanie považoval
za nedôvodné. Keďže v prejednávanej veci nebolo sporné poskytnutie peňazí v žalovanej výške, ani
uznanie dlhu, nebolo potrebné a ani hospodárne analyzovať právne následky uznania dlhu. Po právnej
stránke sa právny vzťah medzi stranami sporu riadil zmluvou o pôžičke a jedinou zásadnou podstatou

sporu bolo unesenie dôkazného bremena, či boli predmetné peniaze vrátené, a to vo forme a spôsobom,
ako na to dával pokyny G. E.. Súd prvej inštancie nebol povinný analyzovať žalobcom prezentované
zmätočné darovacie zmluvy, nakoľko právny vzťah medzi stranami sporu sa spravoval ustanoveniami
o zmluve o pôžičke. Jeho obrana, potvrdená svedeckými výpoveďami, bola od počiatku konzistentná,čo sa však nedá povedať o žalobcovi, ktorý neustále menil svoje výpovede a postupne prekladal nové,
mnohokrát aj vzájomne si odporujúce, dôkazy a skutočnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno k
ním uvádzaným skutkovým tvrdeniam, keď toto ani nebolo možné, pokiaľ na každom pojednávaní bola

predstavená nová verzia celého skutkového stavu. Najskôr o žiadnych platbách na účty troch žien nič
nevedel, potom sa našli darovacie zmluvy a tvrdil, že žalovaný posielal týmto ženám finančné čiastky,
lebo ich chcel obdarovať, a následne, že dar bol len zásterka a v skutočnosti išlo o vyplácanie E.,
resp. jeho firmy, ale nie titulom vrátenia pôžičky, ale titulom vyplácania nejakých provízií. Poukázal
na to, že žalobca počas celého konania neuviedol nič v tom zmysle, že by mu mal vyplácať niečo

titulom iných obchodných aktivít. Žalobca sa snažil svoju pasivitu v konaní „zhodiť“ na súd odôvodňujúc
to nesprávnym postupom. Navrhoval, aby odvolací súd napádané rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdil.

4. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného uviedol, že bolo len v rovine všeobecných
generalizovaných tvrdení, preto v celom rozsahu odkázal na svoje predchádzajúce písomné podania

a ústne prednesy. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu sa žalovaný vyjadril len stroho.
K nesprávnym skutkovým zisteniam sa v jednotlivostiach žalovaný nevyjadril, len prezentoval svoj
subjektívny pohľad na predmetný spor. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutých dôkazov, ani k porušeniu
práva na spravodlivý proces žalovaný nezaujal žiadne stanovisko. Zotrval na dôvodoch uvedených
v odvolaní.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 400 000 eur s úrokom z
omeškania a náhrady trov konania titulom poskytnutej pôžičky žalovanému pôvodným veriteľom G. E..
Žalovaný dlh uznal a zaviazal sa ho vrátiť do 31.10.2021. Pôvodný veriteľ opakovane vyzval žalovaného

na úhradu dlhu, žalovaný dlh neuhradil s tým, že má doklady o jeho úhrade. Dňa 07.09.2022 došlo k
postúpeniu pohľadávky na žalobcu.
7.2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, ale existenciu pôžičky nepoprel. Tvrdil, že celú sumu zaplatil podľa
pokynov pôvodného veriteľa na účty, ktoré označil. Prevody uskutočňovala ekonómka žalovaného.
7.3. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%.Nazákladeodvolaniažalobcujerozsudoksúduprvejinštanciepredmetomprieskumu odvolacím
súdom.

8. Zo zistených skutkových okolností nesporne vyplýva, že pôvodný veriteľ previedol žalovanému na
jehosúkromnýúčetfinančnéprostriedkyvovýške404190,23euraviacerýmiprevodmivdecembri2016,

ktoré sa žalovaný zaviazal vyplatiť, resp. previesť žalovanému späť, pričom žalovaný dňa 23.03.2017
podpísal uznanie dlhu vo výške 400 000 eur titulom pôžičky vzniknutej na základe poskytnutých
finančných prostriedkov bezhotovostnými prevodmi v decembri 2016. Žalovaný v období od júla 2017
až decembra 2018 zo svojho účtu odoslal spolu sumu 445 000 eur prevodmi v počte 23 na rôzne účty
F. H., F. D. a F. D. D. v Kanade a v Srbsku s poznámkou DD, G., poklon a monetary deed of gift.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07.09.2022 postúpil veriteľ G. E. pohľadávku voči žalovanému
vo výške 400 000 eur s príslušenstvom, vzniknutú titulom peňažných pôžičiek, na žalobcu. Listom
zo dňa 02.11.2022 veriteľ oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Oznámenie bolo
žalovanému doručené 07.11.2022.

9. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.10. Podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne.

11. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

12. Podľa § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu
alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom

ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo
ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak.

13. Podľa § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a
povinnosti.

14. Odvolací súd posudzujúc napadnutý rozsudok z hľadiska zisteného skutkového stavu, citovaných
zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom
z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie považoval v danej veci
za rozhodujúce zistiť, či došlo k zmene záväzku spôsobu plnenia dlhu - platobného miesta, resp. akým

spôsobom bolo účastníkmi právneho vzťahu dohodnuté vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov
žalovaným pôvodnému veriteľovi. Keďže k uvedenej skutočnosti strany sporu navrhli výsluch svedkov,
ktorí sa vyjadrovali rozdielne, až protichodne, pristúpil k zhodnoteniu jednotlivých svedeckých výpovedí
z hľadiska reputácie, schopnosti vidieť, osobného záujmu svedka, znalosti a neutrality. Hoci konštatoval,
že každý zo svedkov má nejaký vzťah k niektorej strane sporu, výpoveď svedkyne C. hodnotil ako

konzistentnú, neprotirečivú a konštantnú, a nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že jej výpoveď je
nedôveryhodná a nepravdivá. Rovnako výpoveď svedka D. považoval za konzistentnú a neprotirečivú.
Na druhej strane vo výpovedi svedka E. z pohľadu konzistentnosti, konštatoval vnútorné rozpory, a pri
opakovanom výsluchu zmenu argumentácie, resp. zmenu tvrdení, ktoré sa nedopĺňali, naopak niekedy
boli v protiklade, ktoré diskvalifikovali výpoveď svedka E. z hľadiska jej dôveryhodnosti, keď navyše

mal priamy ekonomický záujem na výsledku sporu, keďže bol pôvodný veriteľ, ktorý postúpil svoju
pohľadávku na žalobcu za zlomok jej hodnoty, a v prípade úspechu mal prisľúbené doplatenie. Na
základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti,
mal preukázané, že následne (po uznaní dlhu) došlo k zmene obsahu záväzku v spôsobe splnenia
dlhu - platobnom mieste (§ 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalovaný splnil svoj dlh tým, že na

základe pokynov veriteľa poskytol peňažné prostriedky na veriteľom určené účty. Žalovaný tak uniesol
dôkazné bremeno v preukázaní splnenia dlhu tak, ako sa na tom s veriteľom dohodli. Odvolací súd sa
s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil. Správny bol aj výrok o trovách konania, keďže žalovaný
bol v spore plne úspešný. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri

rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom
rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov rozsudku v napadnutej časti ďalej iba poukazuje (§ 387
ods. 2 CSP).

15. Odvolací súd poznamenáva, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden

celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak preto odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu
prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. V danej veci súd prvej inštancie veľmi podrobným

a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil všetky svoje úvahy a postupy, ktorými sa pri rozhodovaní
riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je vecné, reagujúce na argumentáciu strán sporu, aj na
námietky vznesené počas konania. Odvolací súd iba dodáva, že odvolateľ žalobca v podanom odvolaní
neuviedol žiadne nové a relevantné skutočnosti, ktoré by boli zároveň spôsobilé vyvodiť zmenu, či
zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadal doplnenie dokazovania za podmienok stanovených

ustanovením § 384 ods. 2 a ods. 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez
jeho viny prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie. Neuviedol pred súdom prvej inštancie
dôkazy a skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie v danej veci, ktoré by súd prvej inštancie nevyhodnotil
a nezaoberal sa nimi v napadnutom rozhodnutí, resp. na argumentáciu ktorých by nereagoval. Zuvedeného dôvodu odvolací súd, viazaný odvolacími námietkami uvedenými v podanom odvolaní,
považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, dostatočným spôsobom
zdôvodnený.

16.1. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 3 CSP pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Žalobca v prvom rade namietal nesprávne právne posúdenie
veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) dôvodiac, že v rozsudku absentuje právne posúdenie uznania
dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, právne posúdenie darovacích zmlúv podľa § 628 a

nasl. Občianskeho zákonníka, právne posúdenie konkurencie právnych titulov plnení (darovacia
zmluva vs. zmluva o pôžičke), zmienku o disimulácii a odkaz na § 41a Občianskeho zákonníka,
a posúdenie konkurencie plnení, hoci bolo preukázané, že medzi pôvodným veriteľom a jeho
obchodnými spoločnosťami na strane jednej, a žalovaným a jeho obchodnými spoločnosťami na strane
druhej, existovalo viacero kvalitatívne odlišných právnych vzťahov, a zo strany žalovaného dochádzalo
k prijímaniu plnení a následnému poukazovaniu tretím osobám. Uvedenú námietku odvolací súd

nepovažuje za dôvodnú. Je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Podľa názoru súdu ani jeden z uvedených predpokladov nesprávneho právneho posúdenia
v prejednávanej veci nebol naplnený. Bolo totiž nesporné, že žalovaný svoj dlh voči právnemu
predchodcovi žalobcu uznal, žalobca uznanie dlhu žalovaným preukazoval a žalovaný uznanie dlhu
nepoprel, preto súd prvej inštancie prijal záver, že k uznaniu dlhu došlo, pričom táto skutočnosť nebola
medzi stranami sporu sporná. Absencia citácie § 558 Občianskeho zákonníka nemá na uvedený záver

žiadny vplyv. Darovacie zmluvy sa v konaní neposudzovali, keďže súd prvej inštancie dospel k záveru,
že plnenia žalovaného boli plnením pôžičky a boli vykonané podľa pokynov žalobcu, vrátane poznámky
pri platbe, ktorej význam pri niektorých platbách bol „dar“. V konečnom dôsledku tieto pokyny potvrdil
aj žalobca. V konaní nebola preukázaná existencia „viacero kvalitatívne odlišných právnych vzťahov“
medzi pôvodným veriteľom a jeho obchodnými spoločnosťami na strane jednej, a žalovaným a jeho

obchodnými spoločnosťami na strane druhej, ale nebolo sporné, že prebiehal jeden obchod so strojmi
na tabakové výroby. S uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 43. rozsudku,
ktoré dôvody odvolací súd považuje za dostatočné.
16.2. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a
nesprávnevyhodnotenievykonanýchdôkazovvovzťahukuvráteniuposkytnutejpôžičky,skutkovýzáver

súduprvejinštancie,žeplatbyšpecifikovanévbode13.rozsudkubolivrátenímdlhuzpôžičky,nesprávne
vyhodnotenie výpovede svedkyne C. a svedka E., darovacích zmlúv zo dňa 20.02.2018 a nedostatočné
vysvetlenie, prečo súd prvej inštancie považoval dar tretej osobe za vrátenie pôžičky pôvodnému
veriteľovi. S uvedenými námietkami sa odvolací súd nestotožňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu
sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, vrátane svedeckých

výpovedi, a vykonané dokazovanie výstižne vyhodnotil v bodoch 34. až 46. napadnutého rozsudku,
v ktorých jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, pričom sa
vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením §
191 CSP podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom
prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Hoci závery súdu o vykonaných dôkazoch boli

výsledkom logického myšlienkového postupu konajúcej sudkyne, vykazujú aj znaky objektívnosti pri
hodnotení dôkazov a zhodu s celým priebehom konania. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi
uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie nestotožnil ešte neznamená, že skutkové a právne závery
prijaté súdom prvej inštancie na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania nie sú správne.
16.3. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy komunikáciou

cez aplikáciu Treema, zmluvou o splátkovom kalendári na nehnuteľnosť v Modre, zabezpečením
písomného vyjadrenia, resp. dožiadaním o výsluch v cudzine, resp. výsluchom svedkýň, e-mailovou
komunikáciou zo dňa 16.01.2024, potvrdeniami o úhrade, pričom neuviedol, prečo uvedené dôkazy
nevykonal, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. V prvom rade z podania žalovaného zo dňa
07.05.2023 vyplýva informácia, že niektoré informácie o platbách si zaznamenával v telefóne cez

aplikáciu Treema, pričom navrhol vykonať dokazovanie komunikáciou, ktorú predloží keď ju obnoví vo
v súčasnosti nepoužívanom telefóne. Z obsahu spisu nevyplýva predloženie tejto komunikácie. Ďalej
žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie zmluvou o splátkovom kalendári na nehnuteľnosť v Modre,
ktorá do spisu rovnako nebola predložená, hoci súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.09.2023vyzval PZ žalovaného na jej predloženie. Z uvedených dôvodov dôkazy navrhnuté žalovaným nebolo
možné vykonať, a vzhľadom na skutočnosť, že neboli do spisu predložené, ani nebol dôvod, aby súd
prvejinštancienevykonanietýchtodôkazovvyhodnocovalvnapadnutomrozsudku.Zobsahuspisuďalej

vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 23.10.2023 navrhol vykonanie dokazovania výsluchom svedkýň
F. D., D. A. a F. H.. Podaním zo dňa 20.11.2023 požiadal o odročenie pojednávania a uviedol, že
svedok E. sa pokúsi zabezpečiť písomné vyjadrenia F. D., D. A. a F. H. a navrhol, vzhľadom na
hospodárnosť konania, na tieto písomné vyjadrenia vyčkať, a na pojednávanie ich nepredvolávať.
Podaním zo dňa 07.12.2023 oznámil súdu, že kontaktné údaje svedkov F. D., D. A. a F. H. sa pokúsi

získať prostredníctvom svedka E.. Podaním zo dňa 16.01.2024 žalobca predložil písomné vyhlásenia F.
D., D. A. a F. H.. Na pojednávaní dňa 12.04.2024 súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vyhláseniami
F. D., D. A. a F. H., ktoré vyhodnotil v bode 42. rozsudku. Z uvedených dôvodov výsluchy svedkýň F.
D., D. A. a F. H., navrhnuté žalobcom, nebolo možné ani potrebné vykonávať, a ani nebolo potrebné,
aby súd prvej inštancie nevykonanie týchto výsluchov odôvodňoval v napadnutom rozsudku. Sám
žalobca nepredložil súdu kontaktné údaje potrebné pre ich výsluch, ale predložil ich písomné vyhlásenia,

dokazovanie ktorými súd prvej inštancie vykonal.

17.1. Žalobca nakoniec namietal, že súd prvej inštancie mu svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnil realizáciu jeho procesných práv, a to porušením rozhodujúcich charakteristík spravodlivého
procesu v takej intenzite, ktorú nemožno nijako objektívne zdôvodniť a ani ospravedlniť. Tvrdil, že

nesprávnymi, resp. zmätočnými skutkovými zisteniami a absenciou rozhodujúceho právneho posúdenia
vniesol do rozhodovacej činnosti ústavne neakceptovateľnú arbitrárnosť a svojvôľu. Nevysporiadal
sa s relevantnou argumentáciou strán sporu (najmä uzavretými darovacími zmluvami, plnením z
obchodných vzťahov obchodných spoločností, údajnou disimuláciou), čím sa stal rozsudok zmätočný
a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. V rozpore s § 220 ods. 2 CSP v rozsudku nezdôvodnil

nevykonanienavrhnutýchdôkazov.Nijakonevyhodnotilviacerovykonanýchdôkazov(čestnévyhlásenia
svedkýň, bankové výpisy spoločnosťou M&D ADRIATIC d.o.o. a pod.) čím konal v priamom rozpore s
§ 191 ods. 1 CSP.
17.2 Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vady konania vymedzené v ustanoveniach § 365
ods. 1 písm. b) a d) CSP sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Do
obsahu práva na spravodlivý proces patrí právo na prístup k súdu, právo na zákonného sudcu, právo
na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach a povinnostiach,

právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu
a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí,
zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa zo všetkými relevantnými skutočnosťami súdom, právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. Hoci porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu

pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu dosiahne takú
mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Požiadavky
na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesnéhoútokupoužil,akosavovecivyjadrilžalovanýaaké

prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k

záveru, že s uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia,
existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad,
keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a len všeobecné
súhrnné zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.
17.3. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku stručne uviedol, čo je predmetom

konania, ako sa k veci vyjadrili právni zástupcovia strán sporu, obsah výsluchu svedkov, a obsah listín,
ktorými vykonal dokazovanie. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov,
podľa ktorých vec právne posúdil. Vykonané dokazovanie vyhodnotil v bodoch 34. až 46. napadnutého
rozsudku, v ktorých jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietola zároveň sa vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s
ustanovením § 191 CSP podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Pritom prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Hoci závery súdu o vykonaných

dôkazoch boli výsledkom logického myšlienkového postupu konajúcej sudkyne, vykazujú aj znaky
objektívnosti pri hodnotení dôkazov a zhodu s celým priebehom konania. Skutočnosť, že žalobca sa s
vyhodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nestotožnil, sama o sebe nepostačuje
na prijatie záveru o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces, či záveru o zmätočnosti a
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov. S tvrdením žalobcu, že súd prvej

inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP v rozsudku nezdôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov sa
odvolací súd podrobne zaoberal v bode 16.3. tohto rozsudku, na ktorý týmto odkazuje. Len zdôrazňuje,
že dokazovanie navrhnuté žalovaným, komunikáciou cez aplikáciu Treema a zmluvou o splátkovom
kalendári na nehnuteľnosť v Modre nebolo možné vykonať, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaným
vôbec neboli do spisu predložené, preto ani nebol dôvod, aby súd prvej inštancie nevykonanie týchto
dôkazov vyhodnocoval v napadnutom rozsudku. A čestné vyhlásenia svedkýň a bankové výpisy

spoločnosťou M&D ADRIATIC d.o.o. súd prvej inštancie vyhodnotil v bode 42. napadnutého rozsudku.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní
plne úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

1

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).