Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/109/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113209981
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1113209981.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Z.. Q. S., J.. X.X.XXXX, H. XX, G., proti
žalovanému: S.. O. V. K.., J.. X.X.XXXX, Z.. U.. E.É. X, G., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-18C/57/2013-508, zo
dňa 11.6.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu vo zvyšku
nároku na určenie, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a vo výroku, ktorým
zamietol žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému proti žalobcovi priznáva plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že zverejnením nepravdivých
údajov o osobe žalobcu v Akademickom repozitári v roku 2009 na internete v článku „Literárnokritické
hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ v súvislosti s recenziou napísanou žalovaným o 4 knižkách
básní žalobcu vydaných žalobcom v roku 2008 vo vydavateľstve PARTNER s názvami U. Ž., N. N.,
K. X. M. Č. Y., kde bolo uvedené, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, došlo zo strany

žalovaného k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia (výrok I.), vo zvyšnej časti nároku na určenie, že došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
žalobu zamietol (výroky II. a III.), a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 14.3.2013 domáhal pôvodne voči
Univerzite Komenského v Bratislave a aktuálnemu žalovanému určenia, že zverejnením nepravdivých
údajovoosobežalobcuvM.V.vroku2010nainternetevčlánku„Literárnokritickéhodnotenieslovenskej

poézie za rok 2008“, v súvislosti s recenziou štyroch knižiek básní s názvami U. Ž., N. N., K. X. M.
Č.M. Y., kde okrem iného bolo uvedené, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, vo svojich
kostrbatých a umelecky podvyživených textoch tlmočí pocity vyrovnávania sa s údajnými krivdami a
nespravodlivosťou bez ľudskej vyrovnanosti a jeho pesničky sú banálne, došlo zo strany žalovaných k
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti a dobrého mena. Zároveň sa domáhal ospravedlnenia voči pôvodnému žalovanému 1/ a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 175.000 eur.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný bol autorom Literárnokritického hodnotenia slovenskej poézie
za rok 2008, v rámci ktorého sa vyjadroval aj k štyrom knižkám poézie, ktorých autorom bol žalobca,
pričom predmetné literárnokritické hodnotenie bolo zverejnené na internete v M. V.. Podľa žalobcuplatí zásada, že ak je autor debutant a ide o prvotinu, tak to recenzent na začiatku svojej recenzie
uvedie. Zároveň by mal uviesť aj prípadný telesný, resp. zdravotný handicap, ktorý môže mať vplyv
na tvorbu autora a môže ho v tvorbe obmedzovať, aby si čitateľ urobil objektívnu mienku o autorovej

tvorbe.Recenzentneuviedol,žeautordielajeabsolútneobojstrannehluchý,žeakohluchýpočaspobytu
vo väzbe začal písať poéziu, texty pesničiek a dokonca skladať aj hudbu. Neuviedol ani to, že autor
bol v minulosti prokurátor, sudca a advokát. Naopak nepravdivo uviedol, že žalobca bol odsúdený za
týranie manželky a dieťaťa. Žalobca sa o recenzii dozvedel koncom apríla 2010 a písomne sa obrátil na
dekana Filozofickej fakulty UK v Bratislave a tiež na autora recenzie. Recenzent bol interný doktorand

na katedre literatúry a literárnej vedy FiF UK a externý pracovník katedry, ktorý viedol literárnokritický
seminár, textový seminár zo slovanských literatúr a tvorivé písanie. Poukázal na skutočnosť, že M. V.Á.
je služba, kde akademická obec má internetový priestor na prezentáciu textových výstupov. Správca
internetovej stránky Olobon Soft s.r.o., nenesie zodpovednosť za obsah príspevkov. Zodpovednosť
nesie každý prispievateľ sám. Z oficiálnej stránky M. V. vyplýva, že zadávateľom textového článku
„Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ bol akademik S.. O. V., tento článok bol

urobený v záujme Filozofickej fakulty UK v Bratislave - vedný odbor: Literárna veda, Teória a dejiny
slovenskejliteratúry.Podľažalobcujenespochybniteľné,žežalovanýkonalvsúladesosvojoučinnosťou
externého pedagóga na FiF UK a v prospech fakulty. Išlo o súčasť vedeckej práce v oblasti literárnej
vedy a literárnej kritiky, a preto neobstojí snaha dekana FiF UK zbaviť sa zodpovednosti za konanie
žalovaného z dôvodu, že za konanie svojho študenta nenesie žiadnu zodpovednosť. Fakulty UK v

Bratislave nemajú právnu subjektivitu a tú má Univerzita Komenského v Bratislave. Samotný autor
recenzie písomne žalobcovi oznámil, že sa iba pomýlil, ale inak na svojej recenzii zotrval. Neskôr bola
časť týkajúca sa štyroch knižiek poézie žalobcu z textu recenzie na internete vymazaná, a teda takýmto
postupom žalovaný ešte výrazne zvýšil zneváženie žalobcu a navyše ho aj diskriminoval. V recenzii
sú uvedení všetci, čo vydali iba jednu či maximálne dve knižky básní v roku 2008 a žalobca, ktorý

vydal až štyri knižky vlastne pre čitateľov dnes vôbec neexistuje. Informácie na internete môžu sledovať
milióny občanov na celom svete. Poukázal na článok v týždenníku PLUS 7 dní zo dňa 20.1.2011 pod
názvom „Najlepší z vynikajúcich“, kde uznávaný spisovateľ a básnik G. P. uviedol, že sleduje prácu
iných autorov, preto trávi denne pri internete aj dvanásť hodín, dokazuje mimoriadny stupeň zneváženia
žalobcu zo strany žalovaného. V kruhoch básnikov, spisovateľov, hudobníkov, akademickej obce a celej

verejnosti sa stal pod vplyvom konania žalovaného tyran a neschopný človek, trpiaci nevyrovnanosťou
osobnosti. Konanie recenzenta mohlo naplniť znaky trestného činu ohovárania, a preto podal trestné
oznámenie. Vecou sa zaoberali OČTK a konečným uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k.
1Pn879/10,zodňa23.9.2010sícekonanierecenzentaneboloposúdenéakotrestnýčin,aleprokuratúra
okrem iného uviedla: „...Faktom je, že recenzie podozrivého k dielam oznamovateľa sú mimoriadne

kritické a vyznievajú s nepravdivou informáciou o odsúdení autora za týranie manželky a dieťaťa ako
súvisiace a na seba nadväzujúce skutočnosti. Obsah jeho recenzie vyznel v kontexte s nepravdivou
informáciou o odsúdení autora, ako neobjektívny, nepravdivý a urážajúci.“ Ďalej poukázal na čl. 19
Ústavy SR, a oprávnenosť nároku odôvodňoval ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcich
právo na ochranu osobnosti (§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Dôvodil, že M. V. nie je bulvárny

časopis, ale rešpektovaný odborný internetový priestor pre akademickú obec. Článok v takom médiu má
dôsledky ako nespochybniteľný znalecký posudok. Z uvedeného dôvodu je dosah nepravdivých tvrdení
o jeho osobe mimoriadnym zásahom do práv na ochranu osobnosti.

3. Súd prvej inštancie úvodom skonštatoval, že žalobca na pojednávaní konanom dňa 5.12.2017 žiadal

o pripustenie zmeny žaloby tak, že súd určí, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu v
M. V. v roku 2009 na internete v článku „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“
v súvislosti s recenziou napísanou žalovaným 2/ o 4 knižkách básní žalobcu vydaných žalobcom v
roku 2008 vo vydavateľstve PARTNER s názvami U. Ž., N. N., K. X. M. Č. Y., kde bolo okrem iného
uvedené, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie,

vyrovnávania sa údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho
vlastné piesne sú banálne, došlo zo strany žalovaných k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu
v časti týkajúcej sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia; žalovaným uloží
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 120.000 eur do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku a nahradiť trovy konania. Žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v

sume 55.000 eur a v časti ospravedlnenia vzal žalobca späť a v týchto častiach žiadal konanie zastaviť.
Súd prvej inštancie uznesením č. k. 18C/57/2013-273, zo dňa 5.12.2017, zmenu žaloby v navrhovanom
znení pripustil.4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 18C/57/2013-385, zo dňa 15.10.2019, v spojení s
dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/57/2013-410, zo dňa 3.10.2018, v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy
vo výške 55.000 eur a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal ospravedlnenia voči Univerzite Komenského v

Bratislave, konanie zastavil. Žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žalovaným priznal nárok na
náhradu trov konania. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 18C/57/2013-410, zo dňa 3.12.2019 zamietol žalobu
v časti o určenie, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu v Akademickom repozitári v
roku 2009 na internete v článku „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ v súvislosti
s recenziou napísanou žalovaným 2/ o 4 knižkách básní žalobcu vydaných žalobcom v roku 2008 vo

vydavateľstve PARTNER s názvami U. Ž., N. N., K. X. M. Č. Y., kde bolo okrem iného uvedené, že
žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania
sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné
piesne sú banálne, došlo zo strany žalovaných k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti
týkajúcej sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia. Krajský súd v Bratislave
rozsudkom č. k. 16Co/123/2020-436, zo dňa 30.11.2021 rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k

výrokom smerujúcim voči Univerzite Komenského v Bratislave potvrdil a v časti výrokov týkajúcich sa
aktuálneho žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že v niektorých situáciách musí
sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v Čl. 26 ods. 4 Ústavy SR explicitne uvádzajú dôvody
obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému
charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda

okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom
v Čl. 19 Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (IV. ÚS 107/2010).
Z judikatúry Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo
slobody, teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie,
ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality (napr.
nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/02, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 492/2012). Za týchto
okolností bolo zo strany súdu prvej inštancie potrebné vykonať test proporcionality založený na hľadaní
odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“. V odôvodnení
napadnutéhorozhodnutiaabsentujekomplexnéposúdeniedôvodnostiuplatnenéhonárokuzuvedených

hľadísk. Súčasne sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca sa nemôže domáhať
určenia, že sporné výroky žalovaného 2/ zasiahli do jeho práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti,dobréhomenaasúkromia,pretožeochranyosobnostivzmysle§11Občianskehozákonníkasapopri
žalobách domáhajúcich sa zdržania neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a žalobách
na odstránenie takýchto následkov, možno domáhať aj určenia, že pôvodca zásahu neoprávnene

zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti; ide teda o žalobu, ktorej predmetom je poskytnutie
primeraného morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v takom
prípade nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie

ozrejmil, že vo vzťahu k Univerzite Komenského v Bratislave bola vec právoplatne skončená, a preto
v konaní pokračoval iba so žalovaným S.. O. V. K... Z výpisu z M. V. zistil, že v ňom bola dňa
29.3.2010 uverejnená anotácia kritické zhodnotenie básnickej produkcie vydanej v roku 2008 pod
názvom „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“. Autorom príspevku bol žalovaný,
ako inštitúcia je uvedená Filozofická fakulta UK, ako vydavateľ článku je uverejnená Knižná revue

č. 14 - 15/2009. Z obsahu Knižnej revue č. 14-15, zo dňa 8.7.2009 (č. l. 150) vyplynulo, že v nej
bol uverejnený článok pod názvom „Tých pár kvapiek vodu nestvorí, slovenská poézia 2008“ a ako
autor článku bol uvedený žalovaný označený ako literárny kritik, redaktor, interný doktorand na Katedre
slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave. Obsahom článku bola kritika literárnych diel,
medziiným aj literárnych diel žalobcu (str. XII) v rozsahu 4 knižiek poézie. V súvislosti s kritikou diel

žalobcu žalovaný uviedol, že autor bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa a vo svojich kostrbatých
a umelecky podvyživených textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami a
nespravodlivosťami, texty označil za banálne, s podpriemernou umeleckou kvalitou a hodnotou. Z
uznesenia Okresného súdu Brezno č. k. 6C/76/2011-529, zo dňa 29.9.2015, zistil, že na uvedenom
súde prebiehalo súdne konanie, v rámci ktorého si žalobca uplatňoval nárok na ochranu osobnosti a

náhradu nemajetkovej ujmy voči vydavateľovi Knižnej revue, Literárnemu informačnému centru, ako
žalovanému 1/ a S.. O. V., ako žalovanému 2/ na tom základe, že v článku žalovaného 2/ „Tých
pár kvapiek vodu nestvorí, slovenská poézia 2008“ autor uvádza nepravdivé informácie o jeho osobe
spočívajúce v tvrdení, že bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa. Zverejnením týchto nepravdivýchinformácií došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Knižná revue vychádza v listinnej podobe a
v elektronickej podobe na webovej stránke T..X..sk. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplynulo, že
žalobca svoju žalobu voči žalovanému 2/ vzal späť z dôvodu, že literárnokritický článok žalovaný 2/

napísal na objednávku žalovaného 1/, a preto nie je daná v konaní jeho pasívna vecná legitimácia.
Konanie voči žalovanému 2/ bolo právoplatne zastavené.

6. Z obsahu zápisnice spísanej na pojednávaní vedenom na Okresnom súde Brezno
sp. zn. 6C/76/2011, zo dňa 17.3.2016 vyplynulo, že v predmetnom konaní na návrh žalobcu bol

vypočutý svedok X. H., ktorý sa vyjadroval k zásahu do osobnostných práv žalobcu v súvislosti s
vyššiezverejnenýminepravdivýmiinformáciami.Vosvojejvýpovediuviedol,žezverejnenéinformácieho
prekvapili v negatívnom slova zmysle a až do vysvetlenia zmenili jeho názor na žalobcu, ktorému začal
nedôverovať. Z výtlačku Knižnej revue zo dňa 7.7.2010 (č. l. 182) vyplynulo, že vydavateľ uvedeného
periodika uverejnil v predmetnom výtlačku na str. XVIII v súvislosti s vedeným súdnym konaním opravu,
obsahom ktorej bolo ospravedlnenie za uvedenie nepravdivej informácie ohľadom jeho odsúdenia

miesto obvinenia za trestný čin týrania ženy a dieťaťa. Z kópií listov adresovaných vydavateľstvám
Fragment s.r.o., Marenčin PT, Spolok slovenských spisovateľov, KK Bagala, v rokoch 2013 až 2015
zistil, že v uvedenom období žalobca vydavateľstvá oslovil za účelom vydania jeho literárnych diel.
Podľa žalobcu oslovené vydavateľstvá na jeho ponuku nereflektovali. Z internetovej stránky T..M..sk
zistil,žeM..skjeverejnábezplatnáslužba,ktoráposkytuječlenomakademickejobceinternetovýpriestor

na prezentáciu textových výstupov. Jeho cieľom je vytvoriť platformu, ktorá by študentom a ostatným
záujemcom o vzdelanie umožnila rýchly a jednoduchý prístup k odborným textom. Prispievateľmi do
repozitára môžu byť iba osoby pracujúce v inštitúciách, ktoré sú oficiálne akreditované ako vzdelávacie
alebo vedecké inštitúcie. Taktiež publikujúci lekári a zdravotnícki odborníci. Prispievateľom môžu byť aj
akademici tzv. na voľnej nohe. Akademik získa vlastný priestor s adresou T..M..N.-K.. Na tejto adrese

sa nachádzajú všetky jeho textové výstupy, prípadne jeho profil. Svoju stránku používa podľa svojich
potriebtak,žesprístupňuještudijnétexty,oznamujevydaniesvojichnovýchprác,informujeovýsledkoch
a pod.. Texty, ktoré nechce z nejakého dôvodu priamo sprístupniť, môže zaheslovať do zip súboru
a tak budú chránené pred vyhľadávačmi a neoprávneným použitím. M..sk je teda priestor, kde môžu
akademici zverejňovať svoje texty určené študentom, ako aj ostatným záujemcom o odborný vedecký

text. Príspevky sú zaradené do kategórií podľa vedných odborov a nemusia byť viazané ku konkrétnej
inštitúcii.

7. Súd prvej inštancie skonštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu malo podľa obsahu
žalobydôjsťzverejnenímLiterárnokritickéhohodnoteniaslovenskejpoéziezarok2008,ktoréhoautorom

bol žalovaný, v M. V.. V rámci tohto hodnotenia sa žalovaný vyjadroval k štyrom knihám, ktorých
autorom bol žalobca (U. Ž., N. N., K. X. M. Č. Y.). V prejednávanom spore sa žalobca prostredníctvom
satisfakčnej žaloby domáhal, aby súd určil, že uvedením nepravdivých údajov o tom, že „bol odsúdený
za týranie ženy a dieťaťa, vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými
krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“,

došlo zo strany žalovaného k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Zároveň sa domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 120.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby sú
existencia zásahu spočívajúceho buď v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej
a morálnej integrite, neoprávnenosť takého zásahu a príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou

ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa § 13
Občianskeho zákonníka.

8. Po právnej stránke súd prvej inštancie ozrejmil, že v prejednávanej veci sa dostali do konfliktu dve
Ústavou SR zaručené práva, a to právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena (Čl. 19 Ústavy SR) a právo na slobodu prejavu a informácie (Čl. 26 Ústavy SR).
Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba
riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III.
ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie práv a slobôd a ich ochrana musia byť
proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru
nepotlačila ochrana iného práva, a teda existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne
viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základnéhopráva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti
(proporcionality) (II. ÚS 340/09). Akékoľvek právo garantované Ústavou SR, t. j. aj právo na slobodu
prejavu, môže byť obmedzené zákonom, resp. na základe zákona, pričom takéto obmedzenie musí

zodpovedať legitímnemu cieľu a musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, t. j. ospravedlňuje
ho existencia spoločenskej potreby a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a
sledovaným cieľom, t. j. obmedzenie práva musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

9. Súd prvej inštancie pristúpil k vysporiadaniu sa s otázkou stretu dvoch ústavných práv formou testu

proporcionality, ktorého uplatňovanie vyplýva aj z ustálenej praxe Ústavného súdu SR (II. ÚS 152/08, II.
ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010). Test proporcionality je založený na zodpovedaní otázok KTO, O KOM, ČO,
KDE, KEDY a AKO sa vyjadril. Na otázku, kto mal zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, zodpovedal,
že žalovaný ako autor Literárnokritického hodnotenia slovenskej poézie za rok 2008 zverejneného v
M. V. bol v predmetnom čase doktorandom katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej
fakulty UK v Bratislave. Vzhľadom na študijné zameranie žalovaného a jeho doktorandské štúdium v

oblasti literárnej vedy išlo o osobu, u ktorej bol dôvodne daný záujem o poéziu a publikácie, ktoré vyšli
na území Slovenskej republiky v danom časovom období. Zároveň išlo o osobu, u ktorej vzhľadom na jej
vzdelávacie aktivity, bolo dôvodné predpokladať istú odbornú úroveň a znalosti v oblasti literárnej vedy
a poézie, a teda nešlo o laika, ktorý by bez primeraného vzdelania a znalostí v danom odbore hodnotil
umelecké počiny autorov poézie.

10. V súvislosti s posudzovaním, o KOM bol napadnutý článok, uviedol, že stupeň dovolenej kritiky sa
mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie
u „bežných“ občanov (II. ÚS 152/08). Žalobca nie je osobou absolútneho verejného záujmu (napr.
politik), nie je verejnosti všeobecne známy, avšak na škále medzi bežným občanom a politikom ho nie je

možné považovať ani za bežného občana. Žalobca sám poukazoval na svoje predchádzajúce pracovné
zaradenia a spoločenský status, avšak zároveň uvádzal, že v čase vydania básnických zbierok už nebol
činný v justícii a politike, preto sám seba považoval za bežného občana, čo nedávalo žiaden verejný
záujem na tom, aby sa o ňom a jeho súkromí písalo. Zo strany žalovaného došlo ku kritike žalobcových
kníh v súvislosti s jeho umeleckou tvorbou, pričom žalobca si musel byť vedomý, že vydaním básnických

zbierok sa tieto môžu rozšíriť medzi verejnosť a môžu byť podrobené kritike aj odbornej verejnosti.
Žalobca tvrdil, že knihy vydal na vlastné náklady, nešli do predaja a slúžili iba na zachovanie jeho
autorských práv a prezentáciu v úzkom okruhu známych, a teda nešlo o verejne prezentované básne
určené bežnému čitateľovi. Zároveň však vo svojich písomných podaniach (v odvolaní proti prvému
rozsudkusúduprvejinštancie)uvádzal,ževydavateľknižkyvytlačil,pozaplatenífaktúrymuichodovzdal

a urobil iba svoju zákonnú povinnosť a asi 4 až 5 výtlačkov každej knihy odoslal na miesta, kde to bolo
nutné (Ministerstvo kultúry SR - Literárne informačné centrum, Ústredná knižnica, kde sa ku knihám
zrejme žalovaný dostal). Z uvedeného je zrejmé, že žalobca musel predpokladať, že knihy sa dostanú aj
mimo okruhu jeho známych, a teda môžu byť podrobené aj kritike. Pokiaľ sa žalobca prezentoval svojou
autorskou tvorbou, bol povinný v tejto súvislosti zniesť aj istú mieru kritiky.

11. Vo vzťahu k otázke ČO bolo obsahom namietaných výrokov, Krajský súd v Bratislave vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn.
I. ÚS 453/03, podľa ktorého vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a
ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Obsahom článku žalovaného bola osoba žalobcu

a jeho verejne prezentované literárne počiny. V súvislosti s osobou žalobcu sa uvádza, že bol odsúdený
za týranie ženy a dieťaťa, žalovaný následne kriticky hodnotil básne, ktorých autorom bol žalobca.

12. Pri posudzovaní otázky, KDE bol predmetný článok uverejnený, platí, že miera ochrany
osobnostných práv je vyššia, čím hromadnejšie sa informácie šíria. Článok Literárnokritické hodnotenie

slovenskej poézie za rok 2008 bol uverejnený v Akademickom repozitári na stránke T..M..sk. Článok
bol na stránke umiestnený vo formáte .doc, teda čitateľ, ktorý mal záujem sa s obsahom článku
oboznámiť, si musel wordový dokument najskôr stiahnuť. M. V. predstavuje verejnú bezplatnú službu,
ktorá poskytuje členom akademickej obce internetový priestor na prezentáciu textových výstupov. Hoci
článok bol zverejnený na internete, kde bol verejne prístupný neurčenému počtu potenciálnych čitateľov,

poznamenal, že vzhľadom na obsahové zameranie článku tento nebol určený širokej verejnosti.
Adresátmi článku boli osoby aktívne sa zaujímajúce o poéziu a literárnu tvorbu. Uvedená platforma
teda nemohla mať taký dosah ako napr. spravodajské periodiká informujúce o spoločenskom dianí a
každodenných udalostiach na Slovensku aj vo svete. Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézieza rok 2008 bolo v istej zhode zverejnené aj predtým dňa 8.7.2009 v Knižnej revue č. 14-15/2009.
Žalobca však v tomto konaní vymedzil svoj nárok skutkovými okolnosťami tak, že k zásahu do jeho
osobnostných práv malo dôjsť zverejnením článku v M. V., preto sa zaoberal dopadmi zverejnenia

článku na tejto stránke. Zásah do práv žalobcu zverejnením článku v Knižnej revue bol predmetom iného
konania vedeného na Okresnom súde Brezno, kedy žaloba smerovala voči vydavateľovi Knižnej revue,
Literárnemu informačnému centru.

13. Vo vzťahu ku kritériu KEDY bol článok uverejnený, uviedol, že podľa listinných dôkazov založených

v spise (č. l. 7) bol článok pridaný do repozitára dňa 29.3.2010.
Z uvedeného listinného dôkazu zároveň vyplynulo, že posledná zmena bola dňa 4.5.2010. Žalovaný
vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobcovi sa po jeho sťažnosti ihneď ospravedlnil a po
upozornení časť článku týkajúcu sa žalobcu odstránil. List žalobcu adresovaný žalovanému predložený
spolu so žalobou bol datovaný dňa 3.5.2010. Navyše aktuálne je v M. V.Á. verejne prístupnom na
internete naďalej publikovaný článok Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008 bez

pasáží hodnotiacich knihy žalobcu, pričom ako dátum pridania do V. sa uvádza 10.5.2010. Z ničoho
tak nevyplýva tvrdenie žalobcu uvedené na pojednávaní dňa 11.6.2024, že by článok v pôvodnej verzii
obsahujúci výroky smerujúce voči žalobcovi mal byť na stránke Akademického repozitára zverejnený do
októbra 2010. Na pojednávaní dňa 5.12.2017 žalobca uviedol, že k stiahnutiu článku došlo „asi niekedy v
júni 2010“, resp. niekedy v polovici roku 2010. Tvrdenia žalobcu, že článok bol v Akademickom repozitári

zverejnený 10 mesiacov tak nemá podklad vo vykonanom dokazovaní.

14. V otázke AKO boli informácie v namietanom článku zverejnené súdna prax pri posudzovaní limitov
slobody prejavu rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Tvrdenie, že žalobca
bolodsúdenýzatýranieženyadieťaťaboloskutkovýmtvrdením.Bolnázoru,ženepravdivýmskutkovým

tvrdením o odsúdení žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Hoci žalovaný nie je právnik
a jeho obrana spočívala v tom, že pobyt vo väzbe považoval za odsúdenie žalobcu, primárnym cieľom
napísania článku bolo hodnotenie umeleckých počinov autorov poézie, teda aj žalobcu. Informácia
ohľadom odsúdenia žalobcu bola preto v hodnotení žalovaného nadbytočná. Na druhej strane žalovaný
čerpal informácie o trestnom stíhaní žalobcu a jeho pobyte vo väzbe, ktoré nesprávne vyhodnotil ako

odsúdenie,zpopisunazadnejstranekníhžalobcu.Žalobcavpriebehukonaniauvádzal,ževydavateľasi
4 až 5 výtlačkov každej knihy odoslal na miesta, kde to bolo nutné (napr. Literárne informačné centrum,
Ústredná knižnica), a teda žalobca mohol predpokladať, že táto informácia sa dostane aj k iným osobám
ako úzkemu okruhu známych, ktorým mali byť knihy podľa jeho vyjadrení primárne určené. Napriek tomu
však okolnosti ohľadom trestného stíhania nesúvisia s umeleckou činnosťou žalobcu, a preto uzavrel,

že uverejnením nepravdivej informácie o odsúdení žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv.

15. Vo vzťahu k ostatným napádaným tvrdeniam, t. j. že žalobca „vo svojich textoch tlmočí pocity
frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich
postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“, tak tieto zaradil do kategórie hodnotiacich úsudkov,

ktorých pravdivosť nepodlieha dokazovaniu. Žalovaný vo svojich vyjadreniach uvádzal, že hodnotil
umeleckú úroveň kníh a ich lyrického hrdinu, nie autora. Stotožňovanie autora a subjektu básní sa podľa
žalovaného deje a býva pedagógmi korigované. V texte svojho hodnotenia žalovaný uviedol, že „hrdina
(čiže nie autor) tejto zbierky už začína veriť...“, autor tlmočí (čiže niekoho, subjektu) pocity frustrácie...“
Vzhľadom na to, že žalovaný je vzdelaný v odbore literárnej vedy, jeho odôvodnenie považoval za

adekvátne a presvedčivé, pričom nedospel k názoru, že by žalovaný svojím hodnotením mal úmysel
znevažovať osobu žalobcu a znížiť jeho dôstojnosť v spoločnosti. Poznamenal, že hodnotenie kníh
žalobcubolokritické,čosažalobcumohlosubjektívnedotknúť,avšakakoautorprezentujúcisvojutvorbu
by mal počítať aj s negatívnymi odozvami na výsledky svojej umeleckej činnosti. Žalovaný v článku
komplexne hodnotil knihy poézie publikované v roku 2008, pričom aj vo vzťahu k iným autorom zverejnil

kritické výroky, ako napr. autor predkladá bezduché duchovné básne a sentimentálne verše (G. N., M. Y..
H..); autor vo svojej zbierke okato, bezducho a náhodilo recykluje obchytané témy, metafory a formálne
postupy,mudrujeanáboženskymoralizuje(K.V.,autorZ..S..);gýčovitéverše,ktorýchhrdinajepyšnýna
slovenskýnárod,saopierajúokresťanskéhodnoty,umeleckáhodnotajenulová(Z.S.,autorJ.M.);verše
sú nehorázne moralizátorské, prvoplánové a umelecky nemé (I. Ž., autor D. J.); zbytočná kniha, ktorá

banálnym obsahom aj formou neprekračuje charakter denníkového vypisovania sa z radostí a smútkov
spojených s láskou (N. J. X., autor S.. N..) a pod.. V časti hodnotenia, v ktorej žalovaný prezentoval
hodnotiace úsudky, tak nebol preukázaný úmysel žalovaného znevážiť, uraziť alebo útočiť konkrétne na
osobu žalobcu. Rovnako kritické postoje totiž zaujal aj voči dielam viacerých ďalších autorov. Pokiaľ ideo vyjadrenie Okresnej prokuratúry Bratislava I prezentované žalobcom, podľa ktorého obsah recenzie
vyznelvkontextesnepravdivouinformáciouoodsúdeníautoraakoneobjektívny,nepravdivýaurážajúci,
týmto nie je viazaný. V tejto časti tak nárok na určenie, že výrokmi citovanými v tomto odseku došlo k

zásahu do osobnostných práv žalobcu, považoval za nedôvodný.

16. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2018, sp. zn. 1Cdo/20/2017 ozrejmil,
že fyzická osoba má v prvom rade právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do
práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie. Až v prípade, že takéto zadosťučinenie by sa nezdalo postačujúce najmä preto, že
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval
existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu, neznamená to automaticky aj vznik nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd SR uviedol, že „posúdenie toho, či je postačujúce
priznanie zadosťučinenia napríklad vo forme ospravedlnenia alebo má fyzická osoba tiež právo na

priznanie zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na okolnosti
konkrétneho prípadu, je predmetom voľnej úvahy súdu. Len súd je oprávnený a zároveň povinný po
dôkladnom zhodnotení vykonaných dôkazov vysloviť dostatočne odôvodnený záver o oprávnenosti
alebo neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku“ (IV. ÚS 21/2019). Uviedol, že žalovaný sa ešte
pred začatím konania žalobcovi za výroky uvedené v napadnutom článku ospravedlnil a odstránil z

neho sporné časti týkajúce sa žalobcu a jeho diel. Súd prvej inštancie určujúcim výrokom o zásahu
do osobnostných práv žalobcu z dôvodu zverejnenia tvrdenia o jeho odsúdení poskytol žalobcovi
morálnu satisfakciu, nakoľko nepreukázal, že by došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti. V kontradiktórnom spore sa priorizuje procesná aktivita sporových strán,
ktoré sú povinné tvrdiť všetky významné skutočnosti a tieto aj náležite preukázať, a teda žalobca bol

povinný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,
a uniesť bremeno svojich tvrdení bez ohľadu na procesnú aktivitu žalovaného. Žalobca v konaní súhlasil
s použitím výpovede X. H. z konania Okresného súdu Brezno, v ktorom svedok uviedol, že nepravdivé
tvrdenie o odsúdení žalobcu si prečítal na stránke Literárneho centra, t. j. vydavateľa Knižnej revue, v
ktorom bol publikovaný článok „Tých pár kvapiek vodu nestvorí“ obsahujúci hodnotenie kníh žalobcu.

Predmet konania žalobca vymedzil tak, že k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť zverejnením
článku Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008 v M. V.. Z obsahu spisu vyplynulo,
že žalobca za účelom publikovania svojich ďalších kníh kontaktoval vydavateľstvá Fragment s.r.o.,
Marenčin PT, Spolok slovenských spisovateľov, Vydavateľstvo KK Bagala. Vydavateľstvá na ponuky
žalobcu nereagovali, čo však nepreukazuje, že by sa tak stalo v príčinnej súvislosti s publikovaním

článku žalovaného.

17. Ďalej uviedol, že v spise sa nachádza posúdenie (zo dňa 20.5.2017, Vydavateľstvo Tranoscius)
rukopisu románu žalobcu (Q. I. M. K.), v zmysle ktorého kniha nebola odporučená na publikovanie,
keďže zameranie diela nebolo vhodné pre cieľovú skupinu čitateľov produkcie vydavateľstva, a teda

ani z tohto listu nevyplynulo, že by k odmietnutiu žalobcovej knihy došlo z dôvodu článku žalovaného.
Posudzovateľka rukopisu uviedla, že ide o pre ňu neznámeho autora, t. j. je zjavné, že článok
žalovaného ju pri rozhodnutí o neodporučení vydania žalobcovej knihy žiadnym spôsobom neovplyvnil.
Žalobca naviac kontaktoval tieto vydavateľstvá v rokoch 2013-2015, odpoveď Vydavateľstva Tranoscius
je z roku 2017, t. j. v značnom časovom odstupe od odstránenia častí článku týkajúcich sa kníh

žalobcu zverejneného v M. V.. Žalobca taktiež poukázal na článok v týždenníku PLUS 7 dní z
20.1.2011 pod názvom „Najlepší z vynikajúcich“, v ktorom spisovateľ a básnik G. P. uviedol, že
sleduje prácu iných autorov, preto trávi denne na internete aj dvanásť hodín. Uvedené malo podľa
žalobcu preukazovať mimoriadny stupeň jeho zneváženia zo strany žalovaného. V kruhoch básnikov,
spisovateľov, hudobníkov, akademickej obce a celej verejnosti bol podľa názoru žalobcu v dôsledku

konania žalovaného považovaný za tyrana a neschopného človeka, čo navyše trpí nevyrovnanosťou
osobnosti. Vyjadrenia G. P. nemožno považovať za dôkaz o znevážení žalobcu v spoločnosti, išlo o
všeobecné tvrdenia netýkajúce sa osoby žalobcu. V M. V. bol článok uverejnený od 29.3.2010 do
mája 2010, čo považoval za krátke časové obdobie, počas ktorého aj v spojení s ďalšími okolnosťami
prejednávaného prípadu nemohlo dôjsť k zneváženiu žalobcu v takej miere, aby bolo dôvodné mu

priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Považoval poskytnutie morálnej satisfakcie v podobe
určujúceho výroku o zásahu do osobnostných práv za dostatočné, naviac žalovaný sa pred podaním
žaloby žalobcovi ospravedlnil a odstránil sporné časti napadnutého článku.18. Na základe vyššie uvedeného, súd prvej inštancie za použitia § 11 a § 13 ods. 1 až ods. 3
Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti o určenie, že zverejnením
tvrdenia o odsúdení žalobcu za týranie ženy a dieťaťa došlo k zásahu do jeho osobnostných práv,

a preto v tejto časti žalobe vyhovel. V časti nároku na určenie, že k zásahu do práva na ochranu
osobnosti došlo aj tvrdeniami „vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa údajnými
krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“
a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval žalobu za nedôvodnú, a preto vo
zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p., tak že žalobca

mal vo veci úspech v časti určovacieho výroku o zásahu do osobnostných práv (skutkové tvrdenie o
odsúdení žalobcu), vo zvyšnej časti určovacieho výroku (hodnotiace úsudky) a náhrady nemajetkovej
ujmy bol žalobca neúspešný. Prevažoval tak úspech žalovaného, ktorému by prislúchal pomerný nárok
na náhradu trov konania, a keďže žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, tak mu ich náhradu
nepriznal.

19. Proti zamietajúcim výrokom (výroky II. a III.) rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a nesprávne právne posúdenie veci. Vyčítal
súdu prvej inštancie, že sa zásadne nestotožnil a nerešpektoval zrušujúce rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave č. k. 16Co/123/2020, zo dňa 30.11.2021. Uviedol do zápisnice, že žiada aby mu
súd prvej inštancie zaslal do 5 dní písomné vyhotovenie zápisnice o pojednávaní, a to z dôvodu,
že je „hluchý“ a zápisnicu na pojednávaní síce videl pred sebou na monitore, ale nestačí to na

to, aby počas pojednávania v strese, posúdil či je správne a bezchybne vyhotovená. Naviac mu
bola zápisnica potrebná pre vyhotovenie odvolania. Súd prvej inštancie mu nikdy zápisnicu nezaslal.
Nepovažoval výrok I. napadnutého rozsudku za správny a zákonný, nakoľko súd prvej inštancie odtrhol
časťpožadovanéhovýroku,ktorýspôsobilporušeniepráv,hocitooddeliteľnénieje.Ozrejmil,ženepodal
síce v tejto časti odvolanie, ale žiadal, aby odvolací súd rozhodol, že ide o jeden neoddeliteľný zásah

a upravil v novom rozsudku skutok podľa znenia jeho žaloby. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie,
že výroky urobené žalovaným boli jeho hodnotiace úsudky, na ktoré ako literárny kritik mal právo a súd
prvej inštancie tieto hodnotiace úsudky nemá právo posudzovať, nakoľko tento právny názor neobstojí
jednak vo vzťahu k dôkaznej situácii, ale aj k názoru odvolacieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn.
16Co/123/2020, zo dňa 30.11.2021.

20. Bol názoru, že v súdnom spise neexistuje relevantný písomný dôkaz či tvrdenie samotného
žalovaného, že článok v M. V.Á., kde došlo k zásahu do jeho práv skutočne vyšiel prvýkrát až dňa
29.3.2010. V tejto súvislosti poukázal na písomné podania žalovaného, kde žiaden dátum kedy „zavesil“
článoknawebovýportálneuvádzal.Vjehopodanízodňa29.2.2012,ktorézaslalnaOkresnýsúdBrezno

vsporesLiterárnyminformačnýmcentromBratislavauviedol,ženamietalčlánok,ktorýurobilhodnotenie
poézie takmer až po roku od zverejnenia. Bol názoru, že je logické a nespochybniteľné, že ak podobný
pôvodný článok vyšiel v Knižnej revue dňa 8.7.2009, tak ho musel žalovaný napísať najneskôr v máji
2009 a v júni už musel byť v redakcii Knižnej revue, inak by nemohol byť vydaný v časopise Knižná
revue č. 7/2009 dňa 8.7.2009. Zároveň je i logické, že ak žalovaný sledoval svojim článkom o poézii

za rok 2008 vzdelávací účel pre študentov FiF UK, tak nemohol článok v M. V. prvýkrát zverejniť až po
dobe deväť mesiacov dňa 29.3.2010. Jedná sa v podstatnej časti o zhodné články a pre odborníka ako
je žalovaný nebol problém vyhotoviť článok Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008
ešte v lete 2009 a najneskôr koncom augusta 2009 ho zverejniť. Študijný rok začína v septembri a nie
v apríli, a teda ide o neakceptovateľný a ničím nepreukázaný opakovaný svojvoľný záver súdu prvej

inštancie o termíne zverejnenia článku a o dĺžke jeho pôsobenia vo verejnom priestore. Recenzie poézie
za rok 2008 či za predchádzajúci rok, sa nerobia o rok neskôr, a teda až v marci roku 2010. Každý rok sú
nové recenzie robené najneskôr do polovice nasledujúceho roka, a preto tvrdenie súdu prvej inštancie
považoval za nesprávne na zistený skutkový stav prípadu. Poprel, že by na pojednávaní dňa 11.6.2024
tvrdil, že článok žalovaného v M. V. bol zverejnený od marca 2010 do októbra 2010 teda asi 9 mesiacov.

Uviedol, že mu nebolo jasné ako k tomu súd prvej inštancie dospel, lebo to odporuje jeho písomným
podaniam aj odvolaniu voči pôvodnému rozsudku. Uviedol, že nemožno vylúčiť, že pre jeho hluchotu
súd prvej inštancie zle rozumel jeho prednesu, a preto aby nebol problém s chybami zápisnice požiadal,
aby mu zápisnicu z pojednávania zaslal do 5 dní. Spochybnil akékoľvek tvrdenie, že mal povedať, žečlánok bol až do októbra 2010 od marca 2010 zverejnený. Článok bol žalovaným zmenený v máji 2010,
pričom on sám mal prístup na svoj článok a mohol v ňom robiť zmeny. Uvedené nedokazuje, že článok
vyšiel až dňa 29.3.2010. V tomto smere zotrval na svojich pôvodných vyjadreniach, že doba zverejnenia

údajov o jeho osobe bola od leta či septembra 2009 do mája 2010, čo je asi desať mesiacov.

21. Namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalovaný tvrdenia ku knižke básní „U. Ž.“,
zopakované aj vo vzťahu k druhej knižke „N. N.“ neuvádzal o žalobcovi ako autorovi, ale sa týkali hrdinu
knižiek, a uviedol, že v kritike nikde o žiadnom hrdinovi knižky nepíše, teda ide iba o manipulatórne

obranné tvrdenia žalovaného. V knižke „U. Ž.“ píše o väzení, nespravodlivom trestnom stíhaní,
zdravotnom znevýhodnení, strate majetku, strate jediného syna, strate manželky a spoločenského
postavenia,bezdomovectveatď.,pritomužobalknižkyevokuje,žetočojevbásňachuvedenésadotýka
jeho osoby. Vzhľadom na uvedené považoval snahu žalovaného dodatočne po podaní žaloby tvrdiť, že
to čo uvádza pri jeho knižkách o frustrácii z domnelých krívd a domnelých nespravodlivosti a postrádaní
ľudskej vyrovnanosti za účelovú. Nestotožnil sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že pre rozhodnutie

nemá právny význam to čo uviedla Okresná prokuratúra Bratislava I ohľadne tvrdení žalovaného o
jeho osobe, nakoľko netvrdil, že súd prvej inštancie je rozhodnutím prokuratúry viazaný, avšak názor
prokuratúry potvrdzuje argumenty, že vyjadrenia žalovaného v kontexte s údajným odsúdením a to
frustrácia z domnelých krívd a domnelých nespravodlivosti bez ľudskej vyrovnanosti sa dotýkajú nie
hrdinu, ale jeho osoby. Mal za to, že nemožno nepravdivé skutkové tvrdenie o jeho odsúdení oddeliť

od ostatných tvrdení v tejto časti, pretože sú vzájomne spojené v jednej vete jak myšlienkovo, tak
formálnym obsahom. S poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2021, sp. zn. IV. ÚS
615/2020 uviedol, že konanie žalovaného vybočuje z jeho rámca kompetencií a odporuje všeobecne
uznávaným elementárnym pravidlám správania sa v spoločnosti k osobám so zdravotným postihnutím.
Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/57/2022 podľa, ktorého vecnosť

kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok.
Dôvodil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/57/2022 vyvracia pravdivosť tvrdenia súdu
prvej inštancie, že nie je oprávnený hodnotiť tvrdenia žalovaného lebo sa jedná o jeho hodnotiace
úsudky.

22. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie, keď mu nepriznal náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Mal za to, že neobstojí názor súdu prvej inštancie, že zneváženie bolo na internete
dostupneibaodmarcadomája2010atoažpotom,keďsičitateľstiaholcelýčlánokdopísomnejpodoby,
nakoľko uvedené vyvracia fakt, že X. H., zistil o jeho osobe to čo napísal v M. V. žalovaný, bez toho
aby si musel stiahnuť celý článok. Kritika slovenskej poézie za rok 2008 mala byť použitá v študijnom

procese a to nielen na FiF UK, ale aj na iných fakultách v SR, ČR, de facto aj inde v zahraničí, a tým je
dosah na práva zvýšený, lebo archivované texty, kde je nepravda nik už nemôže od čitateľov stiahnuť a
nemôže tak zabrániť tomu, aby sa šírili donekonečna v písomnej podobe, nakoľko internet sa dosahom
na verejnosť dnes považuje za viac ako jedno vysielanie v TV. Vzhľadom k uvedenému neobstojí názor
súdu prvej inštancie, že článok mal iba malý dosah a nie je porovnateľný s tvrdeniami v TV. Dôvodil, že

v jeho prípade je zvýšený dosah tým, že podstata článku bola určená v odbornom akademickom médiu
na stiahnutie, teda na ďalšie použitie a neobmedzené šírenie, a preto za týchto okolností, je záver súdu
prvej inštancie nesprávny a mala mu byť priznaná aj nemajetková ujma. Pokiaľ ide o ospravedlnenie
žalovaného, tak ustálená súdna prax považuje za adekvátne ospravedlnenie takú situáciu, ak ten kto sa
zásahu dopustil zverejní v médiu, kde sa zásah udial v rovnakom rozsahu text ospravedlnenia, naviac

s uvedením, že pôvodné tvrdenia sa dotkli či mohli dotknúť práva na ochranu osobnosti žalobcu. Bol
názoru, že žalovaný sa nikdy neospravedlnil a to ani v štandardnom liste a ani rovnakom médiu, teda na
Akademickom repozitári a na rovnakú dobu ako bol zverejnený pôvodný článok. Žalovaný síce v dvoch
listoch napísal, že ho mrzí, že sa pomýlil v údaji o odsúdení, ale on vraj ako laik nevidí rozdiel medzi
odsúdeným, obvineným a súdeným, tak ide o snahu urobiť hlupáka.

23. Mal za to, že pre otázku priznania nemajetkovej ujmy je dôležité, aby sa zákonne objasnilo kedy
a ako dlho bol článok žalobcu o jeho osobe a tvorbe zverejnený v M. V.. Namietal tvrdenie súdu prvej
inštancie, že článok bol zverejnený dňa 29.3.2010 čo má dokazovať listina založená v spise (č. l. 7).
Uviedol, že nikdy nemal vedomosť o tom, že existuje nejaká listina na č. l. 7, kde má byť zákonný

dôkaz dôležitý pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, a preto žiadal do zápisnice dňa 11.6.2024, aby mu
súd prvej inštancie poslal do 5 dní písomnú zápisnicu z pojednávania, čo však ignoroval. Považoval
za potrebné, aby odvolací súd nariadil pojednávanie, aby mal možnosť dôkaz prečítať a vyjadriť sa
k nemu. Zároveň považoval za potrebné vykonať aj listinné dôkazy žalovaného zo dňa 26.4.2010 a29.2.2012, ktoré pripojil k odvolaniu a ktoré súd prvej inštancie nevyhodnotil. Súdu prvej inštancie vyčítal
pochybenie, keď poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2018, sp. zn. 1Cdo/20/2017,
nakoľko bolo o ňom nepravdivo napísané, že bol odsúdený za konkrétny závažný zločin voči manželke

a synovi, a teda nie iba predpokladaná všeobecná trestná činnosť, z ktorej by mal byť podozrivým, ale
nepravdivý fakt, že je odsúdený za závažný zločin. Bol názoru, že v danom prípade možno aplikovať
rozhodnutia R 45/2000, R 29/2001 a R 53/2010, ktoré vyvracajú právny názor súdu prvej inštancie o
nedostatočnom znížení vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Uviedol, že pôvodne bola suma v žalobe
stanovená za dvoch žalovaných solidárne, teda v konaní už pred Mestským súdom Bratislava IV, keď

je žalovaný iba S.. O. V., mala by byť náhrada nemajetkovej ujmy polovica zo sumy 120.000 eur, čo
predstavuje 60.000 eur. Záverom dodal, že napadnuté rozhodnutie považuje za extrémne svojvoľné,
nespravodlivé a porušujúce základné ľudské práva.

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na doterajších vyjadreniach a dodal, že s obsahom
odvolania nesúhlasí.

25. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadril.

26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario
C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je v napadnutých zamietajúcich výrokoch II. a III vecne správny, preto ho v súlade
s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

27. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a
právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými
aspektmi predmetnej žaloby.

28. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, nakoľko má vychádzať z nesprávnych
skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov; zisteného skutkového stavu, ktorý neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené a nesprávneho právneho posúdenia), s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
čiastočnému vyhoveniu žalobe na ochranu osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci
vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie

dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti procesnej obrany žalovaného. Zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému.

29. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 365 ods. 1 písm. b) C. s .p. sú
(i) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a (ii) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.1994, sp. zn. I. ÚS
26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii
ústavnýchprincípov.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmyslecitovanéhoustanoveniatreba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené
zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom

denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

30. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

31. Odvolací súd v súvislosti s námietkou extrémnej svojvoľnosti a nespravodlivosti napadnutého
rozsudku; je si vedomý, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné (nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.5.2007, sp. zn. IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia(nálezÚstavnéhosúduSRzodňa30.10.2007,sp.zn.III.ÚS107/07).Vprípade,keďprávne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
resp. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (nález Ústavného súdu SR zo dňa
19.6.2008, sp. zn. I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (napr. nálezy Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2008, sp. zn. I. ÚS 243/07; zo dňa 3.12.2008,
sp. zn. I. ÚS 155/07; a zo dňa 1.4.2009, sp. zn. I. ÚS 402/08).

32. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil
prečo považoval žalobu za čiastočne dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného
práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/165/2011).

33. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že mu nebola súdom prvej inštancie doručená zápisnica o
pojednávaní zo dňa 11.6.2024, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, v dôsledku čoho (i)

nemohol pre hluchotu posúdiť, či bola zápisnica správne a bezchybne vyhotovená, (ii) ju nemal k
dispozícii pre vyhotovenie odvolania, (iii) nemožno vylúčiť, že pre jeho hluchotu súd prvej inštancie zle
rozumel jeho prednesu; odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva, že žalobcovi bola zápisnica,
napriek jeho žiadosti a povinnosti jej bezodkladného vydania na požiadanie strany podľa § 99 ods. 2
C. s. p. v spojení s § 55 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z., skutočne

vydaná, čo je porušením procesného práva žalobcu byť oboznámený s obsahom procesného úkonu
súdu. Pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. však tento nesprávny
procesný postup súdu prvej inštancie musel znemožniť žalobcovi podať odvolanie, či skontrolovať
správnosť zápisnice (t. j. uskutočnenia procesných práv) v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
naspravodlivýproces.Zobsahuspisujenepochybné,žežalobcamásluchovýhandicap,čobolvzmysle

Čl. 6 ods. 2 Základných princípov C. s. p. súd prvej inštancie povinný pri prejedaní sporu zohľadniť.
Hodno uviesť, že z obsahu zvukového záznamu z pojednávania dňa 11.6.2024 vyplýva, že vzájomná
komunikácia zákonnej sudkyne a žalobcu bola plynulá a zrozumiteľná, pričom žalobca mal možnosť
priebežne vizuálne sledovať protokoláciu priebehu pojednávania; odvolací súd súčasne konštatuje, žeobsah prednesov žalobcu v zápisnici o pojednávaní dňa 11.6.2024 zodpovedá obsahu zvukovému
záznamu z tohto pojednávania, ktorý je súčasťou elektronického súdneho spisu; tým neboli naplnené
pochybnosti žalobcu o správnosti protokolácie jeho prednesu na pojednávaní. Pre posúdenie toho,

či porušenie uvedeného procesného práva žalobcu dosiahlo intenzitu porušenia práva na spravodlivý
proces,považovalodvolacísúdzarelevantnétiežprocesnésprávaniežalobcuvobdobíodpojednávania
dňa 11.6.2024 (kedy požiadal o vydanie zápisnice) a uplynutím lehoty na podanie odvolanie dňa
13.8.2024 (t. j. 63 dní; žalobca podal odvolanie dňa 12.8.2024); nemožno totiž opomínať, že popri
procesných povinnostiach súdu pri prejednaní žaloby, Civilný sporový poriadok kladie tiež primerané

nároky na realizáciu procesných oprávnení subjektov, ktoré sú účastné sporu. V súlade so zásadou, že
právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa
aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú
aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie; bolo
práve na žalobcovi, aby po pasivite súdu prvej inštancie po uplynutí 5 dní odo dňa pojednávania
(takú lehotu si výslovne vymienil na pojednávaní dňa 11.6.2024, č. l. 500 spisu) a nevydaní zápisnice

o pojednávaní; napriek skutočnosti, že bol osobne prítomný na pojednávaní dňa 11.6.2024 a mal
možnosť nadobudnúť vedomosť o obsahu verejne vyhláseného rozsudku, jeho stručného odôvodnenia
a poučenia o opravnom prostriedku (viď strany 7 až 9 zápisnice o pojednávaní); podľa obsahu spisu
bez relevantného zdôvodnenia ostal úplne pasívny aj keď mal nesporne úmysel proti zamietajúcim
výrokom rozsudku podať písomné odvolanie (viď strana 9 zápisnice o pojednávaní, kde podáva proti

rozsudku odvolanie do zápisnice) a neurgoval súd prvej inštancie opätovnou žiadosťou o vydanie
zápisnice o pojednávaní, ani nebol nahliadnuť do spisu, hoci pri žalobcovi bolo dôvodné očakávať
takého konanie nielen pre jeho právnické vzdelanie, ale aj doterajší priebeh aktuálneho sporu a aktívne
procesnésprávaniežalobcuvňom.Absenciapochybnostíovedomostižalobcuomožnostiachrealizácie
procesných práv a prekážok ich uskutočnenia, vylučujú, aby porušenie procesného práva zo strany súdu

prvej inštancie nevydaním zápisnice malo intenzitu porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.

34. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby na ochranu osobnosti, zhodnotenie výsledkov vykonaného

dokazovania vykonal v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich
základe vyvodil aj správne závery o tom, že žalovaný zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu
v M. V. v roku 2009 na internete v článku „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“
v súvislosti s recenziou napísanou žalovaným o 4 knižkách básní žalobcu vydaných žalobcom v roku
2008 vo vydavateľstve Partner s názvami U. Ž., N. N., K. X. M. Č. Y., kde bolo uvedené, že žalobca bol

odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej sa
ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia, avšak v časti namietaných výrokov
žalovaného, že žalobca „vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami
a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“, k zásahu
do práva na ochranu osobnosti nedošlo; pričom zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu

nebola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť vážnosť v spoločnosti, ktorá by vyžadovala náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a primeraným zadosťučinením je určenie v súdnom rozhodnutí, že k
zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo. Na vec aplikoval zodpovedajúce § 11, § 13 ods. 1, ods. 2,
ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil, ako aj použil relevantné právne závery ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a dôvody, ktoré ho viedli k čiastočnému vyhoveniu

žalobe aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán.

35. Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný

vykonanímsvojhoprávanasloboduprejavuašírenieinformáciíibavčastinamietanýchvýrokovzasiahol
neprimerane do osobnostných práv žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu je základným
znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam
verejným a vynášať o nich hodnotiace prejavy. Rešpektovanie slobody prejavu vytvára priestor k tomu,
aby sa v zásade akákoľvek otázka mohla stať predmetom verejnej debaty, v rámci ktorej prezentované

tvrdenia a názory budú môcť byť konfrontované zo strany jej ďalších účastníkov. Podstatou garancie
slobody prejavu a práva šíriť informácie je povinnosť štátu zdržať sa konania, ktoré by znemožňovalo
robiť verejné prejavy alebo toho, aby ich za tieto prejavy dodatočne sankcionoval. Proti nedovolenémuzásahu do osobnosti verejným prejavom je možné, okrem iného, brániť sa žalobou, aby boli odstránené
následky neoprávneného zásahu (§ 13 Občianskeho zákonníka).

36. V posudzovanej veci tak ide o kolíziu základných ústavných práv slobody prejavu a práva na
informácie garantovaného Čl. 26 ods. 1 Ústavy SR svedčiacich žalovanému a práva na ochranu
osobnostných práv garantovaných Čl. 19 Ústavy SR svedčiacemu žalobcovi. Podľa Čl. 19 Ústavy SR
má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa ods. 2 tohto článku má potom každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života. Podľa Čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu
a právo na informácie, pričom každý má, okrem iného, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Obmedzenie slobody prejavu, vrátane práva zastávať názory
zakotvuje Čl. 16 ods. 4 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť
informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a

mravnosti.

37. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má
vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti).

Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka
jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na
tento účel judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aj Ústavného súdu SR využíva (prísny) test
proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom
prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.4.2013, sp. zn. IV.

ÚS 492/2012).

38. Rozhodnutie sporu teda spočívalo v určení, ktoré z týchto dvoch garantovaných práv má prednosť.
Súdu prvej inštancie a následne odvolaciemu súdu zostalo posúdiť, či mohol byť uverejnený text v
článku zverejnenom v M. V. v roku 2009 na internetovej stránke T..M..sk v článku „Literárnokritické

hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ v súvislosti s recenziou napísanou žalovaným o 4 knižkách
básní žalobcu vydaných žalobcom v roku 2008 vo vydavateľstve PARTNER s názvami U. Ž., N. N., K. X.
M. Č. Y., v ktorom žalovaný uviedol, že žalobca „vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania
sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné
piesne sú banálne“, t. j. či sloboda prejavu žalovaného mala prednosť v tomto konkrétnom prípade pred

ochranou osobnostných práv žalobcu. Hodno podotknúť, že odvolaním nebolo napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie v časti určenia, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu v M. V. v
roku 2009 na internete v článku „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“ v súvislosti
s recenziou napísanou žalovaným o 4 knižkách básní žalobcu vydaných žalobcom v roku 2008 vo
vydavateľstve PARTNER s názvami U. Ž., N. N., K. X. M. Č. Y., kde bolo uvedené, že žalobca bol

odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu v časti týkajúcej
sa ochrany ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrého mena a súkromia; vo vzťahu k týmto tvrdeniam
ostávalo v odvolacom konaní preskúmať dôvodnosť žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 120.000 eur. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, ktorý sa dôsledne riadil záväzným
právnym názorom vysloveným v uznesení zo dňa 30.11.2021, č. k. 16Co/123/2020-436, pristupoval k

posúdeniu proporcionality, zmyslom ktorého je posúdenie primeranosti zásahu prejavu do základného
práva dotknutej osoby s ohľadom na jeho účel.

39. Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný (KTO) bol v čase zverejnenia namietaných
tvrdení doktorandom na katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulte Univerzity

Komenského v Bratislave, v dôsledku čoho mal legitímny študijný záujem (ako literárny kritik) o poéziu
a publikácie vydané na Slovensku so vzdelanostnou úrovňou zodpovedajúcou ukončeného druhého a
prebiehajúceho tretieho stupňa vysokoškolského vzdelania.

40. Pri rozhodovaní sa riadil aj ďalšími uvedenými kritériami a k namietaným tvrdeniam o žalobcovi

(odpoveď na otázku O KOM) v rozhodnej dobe správne konštatoval, že žalobca nie je osobou
(absolútneho) verejného záujmu, avšak pre jeho rozhodnutie o verejnú umeleckú tvorbu si musel byť
žalobca vedomý, že sa tým dostane do povedomia širšej o literatúru sa zaujímajúcej verejnosti a jeho
činnosť môže byť predmetom odbornej kritiky.41. S otázkou posúdenia postavenia žalobcu súvisí aj hodnotenie kritéria proporcionality obmedzenia
práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu osobnosti; súd prvej inštancie správne hodnotil

aj to, ČO bolo jeho obsahom uverejneného článku a dospel správnemu záveru, že aj verejne šírená
umelecká tvorba predstavuje vec verejnú, ktorá síce nepúta masový záujem laickej verejnosti, avšak
púta zvýšenú mieru pozornosti odbornej verejnosti, prípadne nadšencov literatúry. Odvolací súd na
tomto mieste však opätovne zdôrazňuje, že v posudzovanej veci [v rozsahu napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie v časti namietaných výrokov žalovaného, že žalobca „vo svojich textoch tlmočí

pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v
nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“] boli zverejnené informácie týkajúce sa jeho verejnej
umeleckej tvorby a netýkali sa súkromného života žalobcu.

42. V súvislosti s práve citovanými tvrdeniami žalovaného (oproti skutkovým tvrdeniam o tom, že
žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa) je potrebné súhlasiť s ich posúdením ako hodnotiacich

úsudkov. Pri posudzovaní kritéria AKO testu proporcionality je potrebné vychádzať z rozhodovacej
praxe súdov, ktorá štandardne pri posudzovaní limitov slobody prejavu vôle rozlišuje medzi faktami
a hodnotiacimi úsudkami, pričom existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti
hodnotiacich úsudkov dôkazy nepripúšťa, hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického
základu. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu

vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), aj keď hodnotiaci
úsudok vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu. S ohľadom na
podstatu a zmysel slobody prejavu a jej ochrany v demokratickej spoločnosti nemožno ani pri
skutkových tvrdeniach maximalisticky vnímať kategóriu pravdivosti ako požiadavku na absolútny súlad
s objektívnym stavom reality, takéto ponímanie pravdy totiž v praktickej rovine naráža na možnosti a

medze ľudského poznania. Posúdenie, či je určité skutkové tvrdenie v súlade s objektívnym stavom
reality totiž nemôže byť s ohľadom na limity ľudského poznania spravidla nikdy úplne konečné, môže
existovať len väčšia či menšia miera praktickej istoty, že tvrdenie v takomto zmysle pravdivé je.
Inkriminovanésentencievčlánkužalovaného„Q.S.:U.Ž.M.(Partner).Autor,odsúdenýzatýranieženya
dieťaťa, vo svojich kostrbatých a umelecky podvyživených textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania

sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich však postrádam).“ a „Q.
S.: N. N. (K.). Platí to isté čo pre prvú autorovu zbierku, pričom do tejto zaradil aj vlastné rovnako
banálne) piesne.“, hoci sú relatívne stručné, zreteľne je v prvej z nich rozlíšená skutková a hodnotiaca
časť; odhliadnuc od skutkových tvrdení o odsúdení žalobcu za týranie ženy a dieťaťa, je zvyšná časť
nepochybne orientovaná na obsah kritike podrobeného literárneho diela s názvom Cesty života („vo

svojich textoch...tlmočí pocity...“) s tým, že akokoľvek má obsah kritizovanej publikácie mať základ
v životných osudoch žalobcu (ako to žalobca tvrdil v priebehu konania, ako aj v odvolaní) nemožno
opomenúť, že žalovaný podrobil kritike prezentovaný umelecký text, t. j. zhodnotil a posúdil kvalitu tohto
diela.

43. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že predmetné tvrdenia žalovaného boli zverejnené
v M. V. a zaradené v článku s názvom „Literárnokritické hodnotenie slovenskej poézie za rok 2008“;
čo pre priemerného čitateľa je markantný indikátor, že v texte sú uvedené vlastné (subjektívne)
hodnotenia autora na slovenskú literárnu tvorbu, ktoré v kontexte ostatného obsahu článku (žalobca
nebol jediným kritizovaným autorom) nevyznievajú disproporčne a bez objektivizujúceho základu v

obsahu hodnotených diel. Súčasne možno konštatovať, že obsahom článku (kritiky), neboli žiadne
neslušné alebo urážlivé výrazy autora na adresu žalobcu a teda napádané tvrdenia [„vo svojich textoch
tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami a nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť
v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“] možno jednoznačne vyhodnotiť ako nedeliteľnú
súčasť hodnotiacich úsudkov a kritiky zameranej na tvorbu žalobcu. Zvolenej publicistickej forme

zároveň zodpovedá tiež nadpis článku, ktorý práve predznačuje jeho kritizujúci obsah. Čitateľ teda
prirodzene počíta aj s hodnotovo zafarbeným, prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje
obozretnejšie a zároveň netreba podceňovať (hoci aj priemerného) čitateľa z hľadiska schopnosti ho
takto aj interpretovať. Tón namietaných tvrdení žalovaného možno považovať za prísne kritický, ale nie
za zákerný, pričom z obsahu článku nemožno vyčítať, že jeho cieľom by bolo uraziť žalobcu [nejde o

„wanton denigration“ (porov. Tuşalp v. Turecko, bod 48; Skałka v. Poland, bod 34)].

44. Súd prvej inštancie následne vyhodnotil aj to, KDE došlo k zverejneniu informácií, zasahujúcich do
práv žalobcu, keď v súvislosti s tým, že v danej veci bol článok zverejnený v Akademickom repozitári,ktorý slúži ako bezplatná služba poskytujúca členom akademickej obce online priestor na prezentáciu
textových výstupov; správne uzavrel, že profilácia tejto webovej platformy nemôže mať taký dosah
ako napr. spravodajské periodiká informujúce o spoločenskom dianí a každodenných udalostiach na

Slovensku a svete. V tejto súvislosti sa odvolací súd nestotožňuje so subjektívnou optikou žalobcu, že
miesto kde bol predmetný článok žalovaného zverejnený, zvýrazňuje dosah jeho obsahu vo verejnom
(akademickom) priestore; ide iba o subjektívny pohľad žalobcu bez relevantného tvrdenia a dôkazu
o rozsahu šírenia informácií z webového portálu Akademického repozitára, hoci žalobcu zaťažovalo
bremeno tvrdenia a dôkazu.

45. Pokiaľ ide o posúdenie trvania zásahu do osobnostných práv žalobcu, s ktorým je spojené
tiež skúmanie KEDY došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu; odvolací súd v nadväznosti
na odvolacie námietky žalobcu uvádza, že podstatným bolo zistenie kedy a ako dlho bol článok s
namietanými tvrdeniami zverejnený na webovej stránke Akademického repozitáru a nie kedy mal byť
článok žalovaným vytvorený ani kedy došlo k jeho zverejneniu v Knižnej revue, keďže zverejnenie

článku v Knižnej revue nie je predmetom aktuálneho sporu; rovnako irelevantná bola pre posúdenie
zverejnenia článku tiež úvaha žalobcu o účele článku v akademickom roku 2009/2010 a s tým súvisiacej
pochybnosti žalobcu, že článok bol prvýkrát zverejnený až v roku 2010, t. j. až 9 mesiacov od začiatku
akademického roku. Žalobca síce oponuje skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, avšak úplne
opomenul, že to bol práve žalobca, ktorý bol v spore povinný dôkazmi preukázať trvanie namietaného

zásahu do osobnostných práv. Z dôkazov, ktoré v spore žalobca predložil vyplývajú jedine skutkové
zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a to, že článok bol pridaný do Akademického repozitára
dňa 29.3.2010 a posledná zmena bola vykonaná dňa 4.5.2010, pričom nebolo v konaní sporné, že
žalovaný po sťažnosti žalobcu časti článku týkajúce sa žalobcu odstránil. Na margo nutnosti vykonania
ďalších dôkazov, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 204

C. s. p. sa listina nemusí vykonať prečítaním alebo oboznámením obsahu, ak ide o listinu, ktorej
odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou
spochybnené; a preto vyjadrenie žalovaného zo dňa 29.2.2012 nebolo potrebné osobitne vykonať na
pojednávaní čítaním. A ak žalobca v odvolacom konaní navrhoval vykonať dokaz listom žalovaného zo
dňa 26.4.2010, tak ide o novotu v zmysle § 366 C. s. p., na ktorú sa neprihliada.

46. Komplexným zhodnotením zo strany súdu prvej inštancie dostatočne vykonaného testu
proporcionality preto dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že namietanými tvrdeniami
žalovaného [„vo svojich textoch tlmočí pocity frustrácie, vyrovnávania sa s údajnými krivdami a
nespravodlivosťami (ľudskú vyrovnanosť v nich postrádam), jeho vlastné piesne sú banálne“] nedošlo

k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti; pričom v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
za výrok, že žalobca bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, dospel k správnemu záveru, že v spore
nebolo preukázané zníženie dôstojnosti žalobcu v značnej miere vyžadujúce si náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Nedostatok miery zníženia dôstojnosti žalobcu v dôsledku nepravdivého skutkového
tvrdenia, že bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa; bolo správne založené súdom prvej inštancie

na krátkom trvaní zásahu (len vyše jedného mesiaca) a nepreukázanej spôsobilosti zverejnenia tohto
nepravdivého tvrdenia na Akademickom repozitári na poškodenie dôstojnosti žalobcu.

47. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).