Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115226756
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4115226756.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr. Lýdie

Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore žalobcu: JUDr. Jaroslav Veis, narodený XX.XX.XXXX, bytom
A.B.XX,XXXXXC.,zastúpeného:Mgr.ŠtefanSlováčik,advokátsosídlomPalánok3,94901Nitra,proti
žalovanému: D. E. F., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. G. XX, XXX XX C. H., zastúpenému: JÁNSKÝ &
PARTNERSs.r.o.,advokátskakancelária,sosídlomŠtúrova13,94901Nitra,IČO:47249650,ourčenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 8. januára 2024 č.k. 16C/76/2015-665, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol, že nesúhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby
je nedôvodný (výrok I.). Konanie sa v časti o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., zapísaných na LV č. XXXX, ako nebytový priestor - suterén,
vchod 0, stravovacie zariadenie č. X (I. J. X-X), vrátane všetkého jeho príslušenstva, podiel priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku v podiele
7741/42651, ako aj v časti uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť žalovanému sumu 60 000 eur do 30

dní od právoplatnosti rozsudku, zastavil (výrok II.). Žalobu v zostávajúcej časti v celom rozsahu zamietol
(výrok III.). Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
(výrok IV.). Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 144, § 145, § 146, § 470 ods. 1, 2, §
137 písm. c) Civilného sporového poriadku (CSP), § 553c ods. 2, § 39, § 39a, § 41a ods. 2, § 35 ods.
1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.
1.2. Konštatoval, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola podaná za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku a išlo o žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, ktoré ustanovenie zodpovedá
súčasnému zneniu § 137 písm. c) CSP). Skúmal naliehavý právny záujem, nakoľko tento nevyplýval
z osobitného predpisu. Dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, pretože bez tohto určenia by bolo jeho právne postavenie neisté, s tým, že zároveň sa odstráni
aj spornosť vzťahu medzi stranami, ktorou bola otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to aj
v čase podania žaloby podľa § 80 OSP, aj v čase rozhodovania súdu podľa § 137 písm. c) CSP. K tomu
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2ObdoV/11/2019.

1.3. Ďalej konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 03.09.2012 uzavreli zmluvu o pôžičke,
kúpnu zmluvu, aj zmluvy spätnom prevode „A“ a „B“. Žalovaný reálne poskytol pôžičku žalobcovi na
úhradu jeho dlhov, a žalobca pôžičku nevrátil žalovanému riadne a včas, ale až po uplynutí dohodnutej
lehoty. Žalobca namietal neplatnosť uvedených zmlúv z dôvodu hrubého nepomeru medzi hodnotoupôžičky a hodnotou nehnuteľností, ako aj úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka, a namietal, že šlo
o simulovaný právny úkon a nedovolený zabezpečovací prevod práva podľa § 553c ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

1.4. Súd prvej inštancie skúmal, či môže hrubý nepomer medzi hodnotou pôžičky a hodnotou
nehnuteľnosti, ktorá bola stranami sporu výslovne dohodnutá v preambule zmluvy o pôžičke, spôsobiť
absolútnu neplatnosť tejto zmluvy. Poukázal na dohodu v článku I. bod 8 zmluvy o pôžičke z 03.09.2012,
podľa ktorej riadne splatenie pôžičky a jej príslušenstva sa zabezpečuje prevodom vlastníckeho práva k
špecifikovaným nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. Na to nadväzovala kúpna zmluva z rovnakého

dňa, kde si strany sporu dohodli, že kúpnou cenou bude aktuálny zostatok nesplatenej sumy pôžičky
vrátane jej príslušenstva. Konštatoval, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú viazaní alebo obmedzovaní
pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. K tomu poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/244/2018. Považoval za vylúčené, aby boli zmluva
o pôžičke, kúpna zmluva a na to nadväzujúce zmluvy o spätnom prevode „A“ a „B“ absolútne neplatné z
dôvodu hrubého nepomeru medzi plnením a protiplnením, a to vzhľadom i na spoločný obchodný zámer

stránsporu,ktorýchcelistranyrealizovať.Vširšomkontextebolozámeromstránvzájomnéusporiadanie
nehnuteľností tak, aby každá zo zmluvných strán vlastnila 1. Tento zámer vyplýval aj z budúcej zámennej
zmluvy zo dňa 13.03.2011, čo sa premietlo do zmluvy o spätnom prevode „A“. Navyše, strany sporu
sa v bode d) preambuly zmluvy o pôžičke zo dňa 03.09.2012 výslovne dohodli, že stanovenie hodnoty
nehnuteľností nemá žiaden vplyv na predmet zmluvy a kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy zo dňa

03.09.2012. Tvrdenie žalobcu o hrubom nepomere medzi plnením a protiplnením, ktoré boli dohodnuté
vo vyššie uvedených zmluvách považoval za účelové, pretože žalobca, ako advokát, je osobou znalou
práva, preto vedel, aké podmienky si dohodol v zmluvách, sám sa dostal do situácie, kde boli proti
nemu vedené viaceré exekučné konania, a východisko z tejto situácie mu ponúkol žalovaný, ktorý nie je
osobou, ktorá má právnické vzdelanie. Iniciátorom celého procesu bol sám žalobca, ktorý mal finančné

problémy. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že bol v šoku, keď mu žalobca neskôr ukázal zoznam
exekúcií, pričom jeho cieľom bolo ochrániť jeho majetok, investície, rovnako aj majetok žalovaného,
keďže vnímal spoločný obchodný zámer, ktorý mu dával zmysel. Vzhľadom na uvedené, dohoda o výške
kúpnej ceny v kúpnej zmluve, kde mohla byť dohodnutá nižšia kúpna cena ako trhová hodnota, nebola
dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Navyše súd prvej inštancie považoval za paradoxné, že žalobca,

ktorý konal v rozpore so zásadou, že zmluvy sa majú dodržiavať (pacta sunt servanda), sa dovolával
neplatnosti zmlúv. Vyslovil názor, že hodnota zabezpečovanej pohľadávky nebola neprimerane nízka
hodnote prepadnutého majetku, s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný mal nadobudnúť 1/2 majetku
žalobcu, a vzhľadom na príslušenstvo pohľadávky - 8,5% ročný úrok z omeškania zo sumy pôžičky.
Navyše žalobca začal spochybňovať predmetné zmluvy až 3 roky po ich uzavretí a mal výhrady voči

zmluve o pôžičke (resp. aj iným zmluvám) až 4 mesiace po jej uzatvorení. V tejto časti považoval obranu
žalobcu za nekonzistentnú, keď na jednej strane tvrdil, že v čase uzatvorenia zmlúv bolo všetko v
poriadku, a potom, čo získal od žalovaného peňažné prostriedky, už bola situácia celkom iná. Žalobca
podpísal všetky zmluvy slobodne a vážne, a vedel, aké následky ním urobené právne úkony vyvolajú,
pričom zohľadnil, že išlo o osobu právne vzdelanú.

1.5. Zaoberal sa tvrdením žalobcu, že kúpna zmluva umožňujúca žalovanému natrvalo si ponechať
dočasne prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bola uzatvorená ešte pred splatnosťou pôžičky,
preto je podľa § 553c OZ neplatná. A na druhej strane argumentáciou žalovaného, že kúpna zmluva zo
dňa 03.09.2012 podľa jej obsahu, ani obsahu vôle sporových strán, nebola zmluvou o zabezpečovacom
prevode práva, lebo zmluvy o spätom prevode vylučovali dohodu strán, podľa ktorej by si mal

žalovaný na svoje uspokojenie trvalo ponechať právo, ktoré od žalobcu nadobudol. K tomu poukázal
na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami sp.zn. 1Cdo 58/2008, 1Cdo
48/2010, 3Cdo 446/2012, 5Cdo 208/2010 či 8MCdo 5/2014, a na zistený skutkový stav. Uviedol, že
strany sporu uzavreli v ten istý deň (03.09.2012) zmluvu o pôžičke, kúpnu zmluvu a zmluvy o spätnom
prevode verzia „A“ a verzia „B“. Z nich zistil, že žalovaný ako veriteľ nemal v úmysle si natrvalo

ponechať nehnuteľnosti žalobcu pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, čo vylučovali dojednania
uvedené v článku V. bod 2. a 3. kúpnej zmluvy, na ktoré nadväzovali aj zmluvy o spätnom prevode
vo variante „A“ a „B“. Z uvedeného uzavrel, že úmysel žalovaného bez ďalšieho si natrvalo ponechať
nehnuteľnosti nebol daný s ohľadom na existenciu rozväzovacích podmienok. Ak by mal žalovaný
záujem natrvalo si ponechať nehnuteľnosti žalobcu, nie je zrejmé, prečo by strany sporu uzatvárali aj

zmluvy o spätnom prevode vo verzii „A“ a „B“. Tomu nasvedčovala aj dôveryhodná výpoveď žalovaného,
ktorá bola konzistentná počas celého konania, a ktorý uviedol, že boli spísané aj zmluvy o spätnom
prevode s tým, že keď žalobca splatí svoj dlh, platí tá pôvodná dohoda o zámene, teda, že sa prevedú
nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva. V prípade, ak dlh nebude splatený, mali druhý variantzmluvy o spätnom prevode s tým, že si podiely rozdelia v inom pomere. Alternatíva o spätnom prevode
B nie je stále uskutočnená z dôvodu žiadosti žalobcu, ktorý začal špekulovať, že by sa nehnuteľnosti
previedlinasynov,pretožesaobávalďalšíchexekúcií.Predmetnýzáverpotvrdzujeajdohodaourovnaní

zo dňa 03.03.2020, ktorej účastníkom bol syn žalobcu K. L.. Na druhej strane obranu žalobcu hodnotil,
ako špekulatívnu a nekonzistentnú, jeho vyjadrenia za rozporuplné. Osobitne poukázal na to, že žalobca
pôsobil ako advokát a na zmluvách participoval, preto musel vedieť čítať obsah právnych úkonov so
zvýšenou odbornou mierou porozumenia, a musel, alebo mal vedieť, o čo sa jedná, a aké podmienky
vyplynuli z uzatvorených zmlúv. Ani dátum uzavretia kúpnej zmluvy a dátum splatnosti zmluvy o pôžičke

nepovažoval za dôvod na naplnenie § 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka. Strany sporu jednoznačne
sledovali svoj pôvodný podnikateľský zámer zameniť nehnuteľnosti, čo žalobca ani nerozporoval. V
danom prípade sa nejednalo o zabezpečovací prevod práva, ale odplatný prevod vlastníckeho práva zo
strany žalobcu na žalovaného a následne spätný prevod vlastníctva zo žalovaného na žalobcu, pričom
rozhodujúcim kritériom pre aplikáciu niektorej zo zmlúv o spätnom prevode bolo práve plnenie povinnosti
žalobcu zo zmlúv. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2089/2002.

1.6. K tvrdeniu žalobcu, že zo strany žalovaného išlo o úžeru (preto by mali byť zmluvy neplatné),
uviedol, že predmetné zmluvy uzatvárali strany sporu ako fyzické osoby podnikatelia, preto je vylúčené,
aby boli zmluvy postihnuté neplatnosťou podľa § 39a Občianskeho zákonníka. Tvrdenie žalobcu, že
uzatvoril zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, nepovažoval na preukázané. Nebolo
zrejmé, akým spôsobom mal žalovaný vyvíjať na žalobcu nátlak, keď poskytnutie pôžičky inicioval

žalobca. A skutkové tvrdenie žalobcu, že keď požiadal o pôžičku sa nachádzal v tiesni, považoval za
nesubstancované, pričom nevzhliadol žiadny dôvod na to, aby považoval predmetné zmluvy uzavreté
v tiesni, respektíve za nápadne nevýhodných podmienok.
1.7. Vzhľadom na okolnosti prípadu sa súd prvej inštancie zaoberal aj prejavmi vôle strán sporu,
ktoré boli zachytené v zmluvách, pričom zo samotného vykonaného dokazovania nezistil, že by strany

sporu mienili zastierať svojím konaním iný právny úkon. Okrem toho, predmetom dokazovania nebola
skutočnosť, že kúpna zmluva uzavretá dňa 03.09.2012 bola simulovaným právnym úkonom. Takúto
skutočnosť namietal právny zástupca žalobcu až v záverečnej reči, všeobecne, bez konkretizácie
okolností, preto sa súd prvej inštancie ňou nemohol podrobne zaoberať, pričom aj v tejto časti považoval
skutkové tvrdenia za nesubstancované.

1.8. K dohode o urovnaní uzavretej dňa 03.03.2020, strany sporu uviedli, že uzavreli dodatky k tejto
dohode, ktoré avšak neboli predložené. Navyše súd prvej inštancie nemal preukázané, či bola uvedená
dohoda naplnená, respektíve, či dodatky k nej zásadným spôsobom zmenili uvedenú dohodu, čo mohlo
mať v konečnom dôsledku aj vplyv na rozväzovaciu podmienku v čl. 8.6. t.j. na platnosť dohody.
Hoci žalobca vyslovene uvádzal, že vinou žalovaného dohoda nebola naplnená, takú skutočnosť

nepreukázal. Keďže nemal preukázané iné dojednanie o rozväzovacej podmienke nebolo možné
jednoznačne vyvodiť záver, podľa ktorého bol pôvodný záväzok nahradený novým. Okrem toho žalobca,
ktorý vyslovene trval na neplatnosti právnych úkonov, sa chcel dohodnúť na urovnaní, pričom tento
jeho postoj je rovnako protichodný, keď na jednej strane pomerne nekompromisne namietal neplatnosť
právnych úkonov, na druhej strane prejavil vôľu sa dohodnúť, z čoho bolo zrejmé, že si bol vedomý,

aký právny stav medzi stranami existuje.
1.9. K absencii vyjadrenia synalagmatického záväzku v žalobnom petite súd prvej inštancie uviedol,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nedĺži žalovanému žiadne peniaze, pretože sa
urovnali. Napriek tomu sa stotožnil s námietkou žalovaného, že žalobe by nebolo možné vyhovieť,
aj keby bola dôvodná, z dôvodu absencie vyjadrenia synalagmatického záväzku v žalobnom petite.

Navyše žalobca v priebehu konania menil rozhodujúce skutočnosti bez toho, aby uskutočnil zmenu
(žaloby) procesne predpísaným spôsobom. Najskôr odvodzoval neplatnosť zmlúv (kúpnej a zmluvy o
pôžičke obe zo dňa 03.09.2012) z dôvodu hrubého nepomeru medzi hodnotou pôžičky a hodnotou
nehnuteľnosti, poukazujúc na zabezpečovací prevod práva, následne namietal absolútnu neplatnosť
zmlúv z dôvodu úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka, poukazujúc na jeho tieseň a uzavretie

zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, a neskôr namietal neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu
simulovaného právneho úkonu. V priebehu konania žalobca uvádzal skutkové tvrdenia, ktoré sa týkali
inýchkonaní vedenýchnaOkresnomsúdeNitra.Odvolávalsanadohoduourovnanízodňa03.03.2020,
ktorú následne začal spochybňovať. Žalovaného obviňoval z toho, že k naplneniu neprišlo jeho vinou,
ale nebolo preukázané, kto zavinil, že dohody o urovnaní sa nemohli realizovať. Právny názor žalobcu o

absolútnej nemožnosti uplatnenia sudcovskej koncentrácie v konaní začatom pred účinnosťou Civilného
sporového poriadku, považoval za nesprávnu právnu interpretáciu ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, a
použitie sudcovskej koncentrácie nielen zákonné, ale aj legitímne. Žalobca konanie zaťažoval návrhmi
na vykonanie dokazovania, ktoré nebolo potrebné vôbec vykonať, mnohé ani nesúviseli s meritom veci,preto uviedol, že svojím procesným postupom sledoval len naplnenie zásady hospodárnosti a procesnej
ekonómie. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 530/2018.
Sudcovskú koncentráciu uplatnil a neprihliadol na návrhy na doplnenie dokazovania zabezpečením

kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný nadobudol bývalú drogériu, potom priestor pizzerie o výmere
140 m2 za 230 000 eur, pripojením kúpnej zmluvy medzi Tatra leasing a žalovaným za 230 000 eur s
DPH, pretože tieto návrhy na doplnenie dokazovania neboli uplatnené včas, a vo vzťahu k vyjadreniu
číslo XXX/XXXX znalca D. G., pretože so zreteľom na hospodárnosť konania, bolo od strany sporu
možné spravodlivo požadovať, aby takýto dôkaz uplatnila skôr (spor trval od roku 2015). Zamietol návrhy

na doplnenie dokazovania pripojením spisu Okresného súdu Nitra sp.zn. 17Ro/561/2014, vyžiadaním
si daňového priznania žalovaného za posledných 5 rokov, a oboznámením sa so žalobou o náhradu
ušlého zisku, ako nesúvisiace s predmetom veci, ktoré by nezmenili zistený skutkový stav a zbytočne
predlžovali konanie. Ďalej nevykonal dokazovanie ustanovením znalca do konania za účelom ocenenia
nehnuteľností, uložením edičnej povinnosti žalovanému, aby predložil nájomné zmluvy so spoločnosťou
Fifties, s.r.o., SANTANA s.r.o., a výsluchom konateľov týchto spoločností, pretože vykonanie týchto

návrhov by bolo absolútne irelevantné, vzhľadom na predmet sporu, a takýto procesný postup sledoval
naplnenie zásady procesnej ekonómie a hospodárnosti konania. Rovnako zamietol návrh na doplnenie
dokazovania oboznámením sa s tabuľkou, ako aj zisťovaním, či išlo o písmo žalovaného, keďže takýto
návrh nesúvisel s predmetom sporu. Uviedol, že do princípu legitímnych očakávaní a právnej istoty
strán nepatrí to, aby sa súd stotožnil s právnym názorom strany sporu. Hodnovernejším spôsobom sa

vyjadroval žalovaný, ktorý bol konzistentný počas celého konania, na rozdiel od žalobcu, ktorý neustále
menil skutkové tvrdenia, dovolával sa neplatnosti zmlúv z rôznych dôvodov, dovolával sa platnosti
dohody o urovnaní, neskôr toto svoje tvrdenie korigoval. Predkladal rozhodnutia z konaní, ktoré neboli
skutkovo a právne podobné s týmto, preto sa s nimi súd bližšie nezaoberal a stotožnil sa vyjadrením
žalovaného.

1.10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP. Keďže žalovaný bol v konaní v plnej miere úspešný a žalobca nedosiahol žiaden materiálne
merateľný úspech, priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Zároveň zohľadnil, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania, keď neuviedol žiadne dôvody, pre
ktorézobralžalobučiastočnespäť.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľapodľa§257CSPvprejednávanom

spore nevzhliadol, tieto netvrdili ani strany sporu. Uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2.1. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku I. a II. a navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že konanie na základe čiastočného

späťvzatiažalobyžalobcomnezastavíanilenčiastočne,tzn.žalobabudevnadväznostinatozamietnutá
v celom rozsahu, prípadne tak, že konanie zastaví len v časti uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť
žalovanému sumu 60 000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, tzn. žaloba bude v nadväznosti na
to zamietnutá vo zvyšku, v ktorom konanie nebolo zastavené. Dôvodil, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), a rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
2.2. Namietal, že hoci s čiastočným späťvzatím žaloby, najmä čo sa určenia vlastníctva týka, nesúhlasil,
čo odôvodnil potrebou právnej istoty sporových strán v merite veci, súd prvej inštancie vyhodnotil
dôvod jeho nesúhlasu ako nedôvodný. Tvrdil, že v priebehu konania vyšlo najavo, že sporové strany
sa o sporných právach a povinnostiach v roku 2020 urovnali, avšak žalobca následne v rámci svojej

nekonzistentnej argumentácie raz urovnanie spochybňoval, raz sa ho dovolával, a nakoniec podal
proti nemu ďalšiu žalobu (na tunajšom súde vedenú pod sp.zn. 10C/14/2023) na určenie vlastníctva k
nehnuteľnosti, ktorou bolo vysporiadané finančné plnenie dohodnuté sporovými stranami v urovnaní.
Napriek tomu, z iniciatívy žalovaného, sporové strany smerovali k novému mimosúdnemu doriešeniu
veci aj v závere tohto konania, keď bola na základe opakovaných a zložitých rokovaní sporových

strán, opätovne pripravená dohoda o urovnaní, v ktorej sa žalovaný snažil vyjsť žalobcovi maximálne
v ústrety v smere finančného vyporiadania alebo faktického zmysluplného a do budúcna udržateľného
riešeniavzťahovvdotknutompriestore.Princípyazásadnébodyžalobcanajskôrodsúhlasil,nonapokon
znegoval a dohodu odmietol. Žaloba, spochybnenie urovnania z roku 2020 žalobcom, ním iniciovaný
ďalší spor, resp. zmarenie zmierneho vyriešenia sporu (sporov) potvrdili, že akékoľvek dohody so

žalobcom sú minimálne neisté, čo predstavuje vo vzťahu k žalobcovi, resp. k prejednávanej veci,
reálnu a relevantnú právnu neistotu na strane žalovaného, ktorá mohla byť odstránená komplexným
prejednaním všetkých dotknutých nehnuteľností v tomto konaní. Tvrdil, že aj s ohľadom na dĺžku
súdneho konania, charakter žaloby, nevyspytateľnosť žalobcu, a napokon aj jeho ataky smerované protiosobe žalovaného, sú na jeho strane dané závažné morálne a etické dôvody, ktoré odôvodňujú nesúhlas
s čiastočným späťvzatím a zakladajú legitímny, objektívny a vážny dôvod na komplexné prejednanie veci
aj proti vôli žalobcu, ktoré však bolo čiastočným späťvzatím a jeho pripustením súdom prvej inštancie

zmarené.
2.3. Namietal, že potreba právnej istoty je prepojená s účelnosťou, efektívnosťou a ekonomikou vedenia
súdnych sporov, na ktorých kritériách sú založené aj základné princípy civilného sporového konania.
Poukázal na čl. 2 ods. 1 a čl. 17 CSP a tvrdil, že bolo nepochybne v záujme nielen jeho a žalobcu,
ale i v záujme súdu, aby vec bola čo najúčelnejšie, najefektívnejšie, hospodárne a bez neprimeraného

zaťažovania sporových strán rozhodnutá v plnom rozsahu dotknutých nehnuteľností, vrátane určenia
vlastníctva nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., zapísaných na LV č. XXXX,
ako nebytový priestor – suterén, vchod 0, stravovacie zariadenie č. 1 (priestor č. 7 – 1), vrátane
všetkého jeho príslušenstva, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a spoluvlastníckeho podielu k pozemku v podiele 7741/42651, ohľadom ktorých bolo súdom vykonané
rozsiahle dokazovanie. Poukázal na ekonomickú stránku na strane strán sporu, ktoré budú vynakladať a

znášaťnákladysporu,trovykonaniaatrovyprávnehozastúpeniavtejistejveci,oktorejsúdkonaltakmer
10 rokov, aj z hľadiska súdu, ktorý bude v časti opätovne prejednávať identickú vec. Preto mal za to, že
súd prvej inštancie nesprávne zistil, že dôvod nesúhlasu žalovaného nie je daný, resp. odôvodnený, čím
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, prípadne tento postup súdu môže predstavovať inú vadu
konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v časti zastavenia konania.

3.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku III. a IV. a navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie, a prizná mu nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Dôvodil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, že súd prvej inštancie

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.
3.2. Tvrdil, že kúpna zmluva simulovala iný právny úkon, a to zabezpečovací prevod práva, preto je
absolútne neplatná. Nikdy nemal úmysel nehnuteľnosti predať a previesť vlastnícke právo. Neplatnosť
kúpnej zmluvy osvedčuje nevyplatenie kúpnej ceny za údajný prevod vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam, a vyplatenie sumy 60 000 eur titulom zmluvy o pôžičke. Že kúpna zmluva simulovala
iný právny úkon vyplýva z ustanovenia čl. 1.8. zmluvy o pôžičke. Navyše zmluva o spätnom prevode
vlastníckeho práva jednoznačne preukazuje, že predmetná kúpna zmluva nebola myslená vážne a
účastníci nechceli vyvolať účinky a následky, ktoré by uzatvorením kúpnej zmluvy nastali. Nedostatok
vážnosti právneho úkonu preukazuje aj skutočnosť, že žalobca uhrádzal náklady spojené s užívaním

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Tento právny úkon obchádza zákon a simuluje iný
právny úkon, preto nie je možné stotožňovať ho s platným právnym úkonom pri absencii vážnosti a
úmyslu pravého úkonu. Právny úkon, a to uzatvorenie kúpnej zmluvy trpí vadami, ktoré nemožno zhojiť
a zákon s nimi obligatórne spája absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
3.3. Namietal, že súd prvej inštancie v protiklade s uvedenými skutkovými tvrdeniami dospel k názoru,

že tvrdenia žalobcu sú nekonzistentné a nepodporené dôkazmi. Napriek tomu, že produkované dôkazy
jednoznačne osvedčili, že žaloba žalobcu je dôvodná a preukázaná naliehavým právny záujmom. Z
uvedených dôvodov sa rozhodnutie javí ako nedostatočne odôvodnené, a skutkové tvrdenia, ku ktorým
súd prvej inštancie v odôvodnení zaujal stanovisko za nesprávne. Súd prvej inštancie si nepochopiteľne
osvojil skutkové tvrdenia žalovaného. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje rozsiahle

analýzy a súdnu prax najvyšších súdnych autorít, avšak ku skutkovým tvrdeniam menej dôležitým
vzhľadom k prejednávanej veci. Práve posúdenie platnosti kúpnej zmluvy, skúmanie výšky kúpnej ceny,
úmyslu zmluvných strán, vyplatenie kúpnej ceny boli otázky s ktorými sa súd mal vysporiadať, čo
v rozsudku absentuje. Súd prvej inštancie neskúmal ani skutočnosť či kúpna zmluva simulovala iný
právny úkon. Dôkazom o simulácii kúpnej zmluvy je ustanovenie čl. II. ods. 2.7. zmluvy o pôžičke.

3.4. Tvrdil, že v tomto prípade sa jedná prekvapivé rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie sa odchýlil
od judikatúry najvyšších súdnych autorít, nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 19/2016-40, rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 33/2005, rozsudku Najvyššieho súdu SR 2MCdo 2/2006, rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 48/2010, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžr/11/2010,
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo 29/2007. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre

v obdobných veciach (sp.zn. 7Co/242/2019, sp.zn. 6Co/13/2022), a právne závery odbornej literatúry.

4.1. Žalobca svoje odvolanie v zákonnej lehote doplnil podaním, v ktorom namietal postup sudcu. Tvrdil,
že sudca bol voči nemu zaujatý, ale nemohol postupovať podľa § 50 CSP. Osobitne namietal, že sudcanepreveroval neúčasť žalovaného na pojednávaní počas siedmych rokov od podania žaloby. Keď sa
žalovaný dostavil na pojednávanie dňa 16.01.2023 sudca mu neumožnil klásť žalovanému otázky. A na
ďalšom pojednávaní sa žalovaný nezúčastnil a jeho právny zástupca označil výsluch žalovaného za

nadbytočný. Tvrdil, že žalovaný získal do svojho vlastníctva nebytové priestory v hodnote 1 151 000 eur,
a to na základe pôžičky 60 000 eur, čím sa dopustil trestného činu úžery. Navyše si ponechal nájomné za
nájom nebytových priestorov, ktorú skutočnosť sudcovi zatajil. Namietal, že sudca postupoval v rozpore
s § 49 a § 50 CSP, kde na pojednávaní vyhlásil „pán doktor, toto sa ma dotklo, vy ste ma urazili“, ale
nezapísal to do zápisnice. Tvrdil, že urazený sudca nemôže byť nestranný a nezaujatý.

4.2. Tvrdil, že rozsudok je nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie vôbec neuviedol žiadne dátumy
pojednávaní k vyjadreniam žalovaného. Zrekonštruovaný priestor medzi rokmi 1998-2012 v strede
krajského mesta o rozlohe 537,23 m2 nemôže stať 60 000 eur. To zakladá rozpor s dobrými mravmi
a naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery. V rozpore s dobrými mravmi ho žalovaný nechal
platiť elektrinu v celom dvore. Sudca tieto skutočnosti, ako rozpor s dobrými mravmi, nevzhliadol, čo
svedčí o jeho zaujatosti. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz, ktorý predložil na poslednom

pojednávaní, faktúry o uhrádzaní spotreby vody a elektriky od roku 2012 za žalovaného. Predložil tiež
nákladové položky na vykonávanie správy budovy Štefánikova 22, byty a nebytové priestory mesačne
737 a eur + DPH, ročne 7 944 eur + DPH a tvrdil, že tento dôkaz predložil aj do spisu 17C/475/2015,
teda nešlo o novú skutočnosť. Tvrdil, že súd sa odmietol zaoberať vykonaním dôkazu, ktorý potvrdzuje
zabezpečovací prevod pôžičky.

4.3. Tvrdil, že kúpnu zmluvu, zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom prevode práva tvoril
a spisoval advokát žalovaného JUDr. Jánský, a preto nie je možné akceptovať neprítomnosť
žalovanéhonapojednávaniach,aočakávať,žeM.M.nazvesvojezmluvyakozmluvy,ktorésúabsolútne
neplatné, respektíve obchádzajú zákon. Kúpna zmluva mala plniť zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu
k zmluve o pôžičke, ktorá skutočnosť vyplýva z čl. 1.8. zmluvy o pôžičke, preto ju nemožno hodnotiť

izolovane. Z uvedených zmlúv vyplýva, že nikdy nemal v úmysle dobrovoľne a natrvalo previesť
vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam za zlomok ich reálnej hodnoty. Preto kúpna zmluva
bola zabezpečovacím právnym úkonom, čo vyplýva z jej obsahu ako i z obsahu zmluvy o pôžičke, a
z gramatického a jazykového výkladu oboch zmlúv. Poukázal na predpoklady absolútnej neplatnosti
dohody podľa § 553c Občianskeho zákonníka, a tvrdil, že tieto boli danej veci splnené, keďže kúpna

zmluva bola uzatvorená pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, a umožnila žalovanému natrvalo
si ponechať dočasne prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Poukázal na totožné rozhodnutia,
ktoré boli uvedené v odvolaní spísanom jeho právnym zástupcom, a na nález Ústavného súdu SR III.
ÚS 275/2018.
4.4. Ďalej poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 14.11.2022 žalovaný oznámil, že pôžička

60 000 eur spolu s úrokom 24 700 eur bola uhradená na základe prevodu vlastníckeho práva, teda na
základedohodyourovnaní.Zuvedenéhodôvodudošlokzánikupôžičkyajúrokovzaplatenímažalovaný
mal previesť nehnuteľnosti na neho, čo sa nestalo. Tvrdil, že skutkové okolnosti uzatvorenia zmluvy o
pôžičke a kúpnej zmluvy z hľadiska hmotného práva predpokladajú aplikáciu kogentného ustanovenia
§ 553c v spojení s § 39 OZ. Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a navrhoval, aby

vec bola pridelená na nové prejednanie a rozhodnutie zákonnému a nezaujatému sudcovi.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 29.04.2024, podanom jeho právnym zástupcom,
odmietol nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, či z dôvodu neprávnych skutkových zistení.
Skutkové zistenia s vykonaným dokazovaním a obsahom spisu korešpondujú. Súd prvej inštancie sa

podrobne vysporiadal s aplikáciou príslušných právnych noriem a svoje právne posúdenie podoprel
odkazmi na viaceré súdne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Žalobca v odvolaní opätovne uvádza
skutočnosti, ktoré predniesol aj v konaní pred súdom prvej inštancie, a na ktoré reagoval žalovaný, resp.
s ktorými sa podrobne vysporiadal súd. Odvolacie námietky žalobcu považoval za všeobecné. Súd prvej
inštancie sa vysporiadal s primeranosťou sumy 60 000 eur, bola vyvrátená námietka, že nikdy nemalo

byť úmyslom dobrovoľne a na trvalo previesť na žalovaného vlastnícke právo, a to popretím žalovaným
a správaním žalobcu, ktorý sám pripravil kúpnu zmluvu. Odmietol tvrdenie žalobcu, že uhrádza
náklady spojené s užívaním nehnuteľností, keď predmetné nehnuteľnosti nie sú aktuálne užívané, resp.
užívania schopné. Skutkové tvrdenia žalobcu neboli v konaní preukázané, resp. boli žalovaným účinne
popreté. Závery súdu plne korešpondujú so zisteným skutkovým stavom veci. Tvrdenie žalobcu, že

v rozsudku absentuje skúmanie výšky kúpnej ceny, úmyslu zmluvných strán, jej vyplatenie, považoval
za nepravdivé. Podstatná časť odôvodnenia rozsudku sa týka skúmania uzatvorených zmlúv vo vzťahu
na ustanovenie § 553c Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s tvrdením, že rozhodnutie súdu bolo
prekvapivé. Súd prvej inštancie na pojednávaní predniesol predbežné právne posúdenie veci, ktoré nazáklade vykonaného dokazovania nezmenil. Na predbežné právne posúdenie veci žalobca reagoval
podaním zo dňa 15.11.2022. Rozsudok nie je prekvapivým ani s ohľadom na judikatúru najvyšších
súdnych autorít, od ktorej sa mal podľa žalobcu súd prvej inštancie odchýliť. Rozhodnutia, ktoré žalobca

uvádza v odvolaní, boli už predmetom jeho podania zo dňa 15.11.2022, na ktoré žalovaný reagoval
podaním zo dňa 06.02.2023 kde uviedol, že sa na vec nevzťahujú, s ohľadom na skutočnú vôľu
sporových strán a ich úmysel zameniť nehnuteľnosti za účelom realizácie spoločného podnikateľského
zámeru, a nesplnenie základných predpokladov aplikácie ustanovenia § 553c Občianskeho zákonníka.
Tvrdil, že v danej veci nešlo o prepadný záloh ani o prepadnú zábezpeku, pričom judikáty a odborná

literatúra uvedená žalobcom vychádzali z odlišných skutkových okolnosti. Navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok v rozsahu napadnutom odvolaním žalobcu, ako vecne správny potvrdil a uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania.

6. Následne žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 22.04.2024 uviedol, že právo žalobcu na
spravodlivý proces nebolo porušené, žalobcovi bolo súdom umožnené zopakovať výsluch žalovaného.

K odročeniu pojednávaní došlo vždy po dohode so žalobcom, na základe žiadosti jednej alebo
druhej sporovej strany, prípadne aj na základe spoločnej žiadosti, žalobca bol vždy informovaný.
Pojednávanie dňa 20.10.2022 kde malo prísť k popretiu nestrannosti sudcu a rovnosti strán pred
zákonom, sa neuskutočnilo. Preverovanie dôležitosti dôvodov na zrušenie pojednávania nemožno
považovať za porušenie rovnosti pred zákonom alebo za stranné konanie, a nemôže znamenať ani

zaujatosť sudcu. Na pojednávaní dňa 13.12.2023 žalobca uviedol, že žiaden dôvod na zaujatosť sudcu
nezistil, s čím je v rozpore tvrdenie žalobcu, že od tohto okamihu (2022) vedel, že sudca je zaujatý.
Poukázal na obsah zápisníc a nahrávok z pojednávaní, a tvrdil, že postupom súdu prvej inštancie
na pojednávaniach neboli porušené žiadne procesné práva žalobcu, ani jeho právo na spravodlivý
proces. Ďalšie námietky žalobcu ohľadom porušenia práva na spravodlivý proces vyratúvaním úžery

atvrdením,žerozhodovalvylúčenýsudcanebolidané.Nevykonaniedôkazovbolosúdomprvejinštancie
odôvodnené z hľadiska procesného a hmotnoprávneho. Navyše z návrhu žalobcu nevyplynulo, čo by
vykonaním navrhovaného dokazovania malo byť preukázané. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle
dokazovanie a zistený skutkový stav podrobne opísal. Na napádaných zmluvách sa podieľal aj
žalobca, ktorý ich pripomienkoval a viaceré ich ustanovenia doplnil a/alebo pozmenil. Z dôkazov

vyplýva, že hodnoty nehnuteľností nemajú žiaden vplyv na predmet zmluvy a kúpnu cenu, a súd prvej
inštancie vysvetlil, prečo dospel k záveru, že napádaný úkon je súladný s právom (bod 44. rozsudku).
Navyše žalobca, ako advokát a osoba znalá práva, bez námietok zmluvu podpísal. Odmietol tvrdenie
žalobcu, že kúpna zmluva mala plniť zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k pôžičke, keď z dokazovania
vyplynulo, že sporové strany si mali nehnuteľnosti v ich vlastníctve zameniť, pričom v závislosti od

splnenia povinností žalobcu sa zámena mala realizovať variantne, pri riadnom plnení žalobcu podľa
zmluvy o spätnom prevode A, resp. pri neplnení, podľa zmluvy o spätnom prevode B s dohodou o
rozväzovacej, resp. odkladacej podmienke pre tú ktorú zmluvu. Bolo vôľou sporových strán previesť
na žalovaného vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v rámci napĺňania spoločného podnikateľského
zámeru, v rámci ktorého mali usporiadať svoje vlastníctvo tak, že v končenom dôsledku dôjde k zámene

spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach v rozsahu, ktorý dohodli v zmluve o spätnom prevode
A, resp. B., s čím sa súd prvej inštancie vysporiadal (bod 54. rozsudku). Poukázal na zákaz novôt v
odvolacom konaní a na to, že rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu v
zákonomstanovenejlehotenapodanieodvolania(§359,362ods.1CSP)azistení,žespĺňajúnáležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu ani odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

10. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť
01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania,teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam,
ktoré označil v žalobe, oproti povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 60 000 eur do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Podaním zo dňa 07.12.2023 žalobný návrh upravil v zmysle aktuálnych
listov vlastníctva LV č. XXXX a LV č. XXXX tak, že: Súd určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom
nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Nitra, kat. úz. C., zapísaných v LV č. XXXX označených v časti

B – vlastníci, nebytové priestory: nebytový priestor č. 1, 1.p., vchod: 0, v celosti (1/1) a spoluvlastnícky
podielnaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachdomu,napríslušenstvevrozsahu5800/81723;
nebytový priestor č. 2, 1.p., vchod: 0, v celosti (1/1) a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve v rozsahu 5590/81723; nebytový priestor č. 4,
1.p., vchod: 0, v celosti (1/1) a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu, na príslušenstve v rozsahu 5665/81723, nachádzajúcich sa v dome so súp.č. XX, postavenom

na parc.č. XXXX/X. Súd určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v
obci Nitra, kat.úz. Nitra, zapísaných v LV č. XXXX označených v časti A – majetková podstata
ako parcela reg. ,,C“ parc.č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 276 m2 a parc. č. XXXX/
X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 268 m2 v celosti (1/1).
11.2. Na pojednávaní dňa 13.12.2023 právny zástupca žalobcu upresnil, že netrvajú na žalobe v časti

týkajúcej sa nehnuteľnosti na LV č. XXXX ani v časti, kde je žalobca povinný zaplatiť žalovanému 60 000
eur. Súd prvej inštancie posúdil písomné podanie žalobcu, ako čiastočné späťvzatie žaloby a zároveň aj
zmenu žaloby v časti, v ktorej žalobca požaduje určenie, že je výlučným vlastníkom parcely č. XXXX/X.
11.3. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 13.12.2023 súd prvej inštancie nepripustil zmenu
žalobného návrhu v časti, v ktorej sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva vo vzťahu k parcele

číslo XXXX/X zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXX v katastrálnom území C..

12.1. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný ako veriteľ, a žalobca, ako dlžník, uzatvorili
dňa 03.09.2012 zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 60 000 eur
s úrokom 8,5 % ročne. Z preambuly zmluvy (bod c) vyplýva, že veriteľ je vlastníkom nehnuteľností, ktoré

bezprostredne susedia, respektíve sú súčasťou celku, ktorý je z časti vo vlastníctve dlžníka s tým, že
veriteľ aj dlžník majú spoločný obchodný zámer na týchto nehnuteľnostiach, pričom pre realizáciu tohto
spoločného obchodného záujmu je potrebná voľná dispozícia s predmetnými nehnuteľnosťami. Z bodu
d) preambuly vyplýva, že zmluvné strany chápu stanovenie hodnoty dotknutých nehnuteľností na sumu
230 000 eur s DPH, a prehlasujú, že obchodným zámerom je vzájomné usporiadanie nehnuteľností

tak, aby pri splnení nižšie dohodnutých podmienok každá zo zmluvných strán vlastnila 1/2 k celku,
ak nie je dohodnuté inak. V prípade uplynutia platnosti tejto zmluvy a nevrátenia pôžičky dlžníkom
veriteľovi, vyššie uvedené stanovenie hodnoty nehnuteľnosti nemá žiaden vplyv na predmet zmluvy a
kúpnu cenu podľa zmluvy zo dňa 03.09.2012. Podľa článku I. bod 1.2 zmluvy veriteľ týmto poskytuje
dlžníkovi pôžičku vo výške istiny 60 000 eur za účelom vyrovnania všetkých záväzkov dlžníka, ktoré ho

obmedzujú v nakladaní s jeho majetkom, resp. predstavujú riziko obmedzenia nakladania s majetkom
v jeho vlastníctve. Záväzky dlžníka, ktoré mali byť vyplatené pôžičkou veriteľa sú v zmluve uvedené len
označením subjektov bez hodnoty výšky záväzku. Podľa bodu 1.8. zmluvy sa riadne splatenie pôžičky
a jej príslušenstva zabezpečuje prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka,
ktorého podmienky budú predmetom osobitnej dohody a zmluvy. Splatnosť pôžičky s príslušenstvom

bola dohodnutá jedinou splátkou do 18 mesiacov odo dňa podpisu tejto zmluvy (bod 2.1). Podľa bodu
2.2. zmluvy pre prípad, ak dlžník vráti pôžičku a všetko jej príslušenstvo riadne a včas uzavreli zmluvné
strany kúpnu zmluvu o spätnom prevode predmetu prevodu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 03.09.2012,
ktorou sa vlastníctvo predmetu prevodu prevedie v rozsahu spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k
celku späť na dlžníka s rozväzovacou podmienkou, ktorej účinnosť bola odložená na okamih splatenia

pôžičky a jej príslušenstva riadne a včas. V prípade, ak dlžník nevráti pôžičku a všetko jej príslušenstvo
riadne a včas zmluva o spätnom prevode A sa zrušuje a povinnosť veriteľa na spätný prevod na dlžníka
podľa nej zaniká s tým, že veriteľ je oprávnený bez akéhokoľvek obmedzenia nakladať predmetom
prevodu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 03. 09. 2012, najmä zaťažiť alebo previesť na tretiu osobu. Podľa
bodu 2.3 zmluvy pre prípad ak dlžník pôžičku a všetko jej príslušenstvo nevráti pôžičku riadne a včas,

uzavreli zmluvné strany kúpnu zmluvu o spätnom prevode predmetu prevodu podľa kúpnej zmluvy
zo dňa 03.09.2012, ktorou sa vlastníctvo predmetu prevodu prevedie späť na dlžníka len v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k celku na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX ako nebytový
priestor č. 7-1, nachádzajúci sa v suteréne vchodu 0 (bývalá prevádzka Patriot). Účinnosť zmluvy ospätnom prevode B je odložená na okamih prvého dňa nasledujúceho po dni splatnosti pôžičky a jej
príslušenstva riadne a včas. V takom prípade je veriteľ oprávnený s ostatným predmetom prevodu podľa
kúpnej zmluvy zo dňa 03.09.2012 bez akéhokoľvek obmedzenia nakladať, najmä ho zaťažiť a previesť

na tretiu osobu. V prípade ak dlžník pôžičku a jej všetko príslušenstvo nesplatí veriteľovi riadne a včas
je aktuálny zostatok dlžnej pôžičky a všetkého jej príslušenstva kúpnou cenou podľa kúpnej zmluvy
zo dňa 03.09.2012, ktorá sa tým okamihom stáva splatnou, pričom aj jednostranným započítaním tejto
splatnej kúpnej ceny proti aktuálnemu zostatku pôžičky a jej príslušenstva zaniká záväzok dlžníka vrátiť
pôžičku aj príslušenstvo podľa tejto zmluvy (bod 2.4. zmluvy). Strany sa dohodli, že ak bude predmet

prevodu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 03.09.2012 prenajatý, resp. z predmetu prevodu vznikne akýkoľvek
príjem, tento príjem sa po odpočítaní nákladov, daní a poplatkových povinností pre účely umorenia
pôžičky rozráta medzi veriteľa a dlžníka pomerom podľa ich spoluvlastníckych podielov ku dňu podpisu
tejto zmluvy s tým, že časťou príjmu pripadajúcou na dlžníka sa umorí pôžička, vždy však najskôr jej
príslušenstvo (bod 2.5. zmluvy).
12.2. Žalobca, ako predávajúci, a žalovaný, ako kupujúci, uzatvorili dňa 03.09.2012 kúpnu zmluvu, ktorej

predmetom bol predaj výlučného vlastníckeho podielu predávajúceho vo výške 1/1 na nehnuteľnostiach
špecifikovaných v článku II. písmená A), B), C), D) a E) vrátane príslušenstva pevne i nepevne
zabudovaného na predmetných nehnuteľnostiach, najmä vrátane pódia, jazierka a celého prestrešenia
predmetného priestoru parcely číslo XXXX/X - nádvoria vrátane rozvodov a zariadení, pevne i nepevne
spojených s nádvorím, resp. konštrukciami nachádzajúcimi sa na nádvorí, resp. v ktorejkoľvek jeho

časti, z predávajúceho na kupujúceho. Zmluvné strany sa dohodli, že kúpnou cenou bude aktuálny
zostatok sumy nesplatnej pôžičky a všetkého jej príslušenstva splatný podľa zmluvy o pôžičke zo
dňa 03.09.2012, a že kúpna cena sa stane splatnou okamihom splatnosti pôžičky a všetkého jej
príslušenstva podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 03.09.2012, najneskôr však po uplynutí 18 mesiacov odo
dňa podpísania zmluvy o pôžičke zo dňa 03.09.2012 (čl. IV. zmluvy). Pre prípad, ak predávajúci vráti

pôžičku a všetko jej príslušenstvo podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 03.09.2012 riadne a včas, uzavreli
zmluvné strany kúpnu zmluvu o spätnom prevode predmetu prevodu podľa tejto zmluvy, ktorou sa
vlastníctvo predmetu prevodu prevedie v rozsahu spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 vzhľadom k
celku späť na predávajúceho s rozväzovacou podmienkou. Účinnosť zmluvy o spätnom prevode A je
odložená na okamih splatenia pôžičky a všetkého jej príslušenstva riadne a včas s tým, že v prípade,

ak predávajúci nevráti pôžičku a všetko jej príslušenstvo riadne a včas zmluva o spätnom prevode A
sa zrušuje a povinnosť kupujúceho na spätný prevod podľa tejto zmluvy na dlžníka zaniká, s tým, že
kupujúci je oprávnený bez akéhokoľvek obmedzenia nakladať predmetom prevodu podľa tejto zmluvy,
najmä ho zaťažiť alebo previesť na tretiu osobu s výnimkou spätného prevodu uvedeného v odseku
3 tohto článku tejto zmluvy. Pre prípad ak predávajúci ako dlžník pôžičku a všetko jej príslušenstvo

nevráti riadne a včas, uzavreli zmluvné strany kúpnu zmluvu o spätnom prevode predmetu prevodu
podľa tejto zmluvy, ktorou sa vlastníctvo predmetu prevodu prevedie späť na dlžníka len v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k celku na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX ako nebytový
priestor č. 7-1, nachádzajúci sa v suteréne vchodu 0 (bývalá prevádzka Patriot). Účinnosť zmluvy
o spätnom prevode B bola odložená na okamih prvého dňa nasledujúceho po dni splatnosti pôžičky a

všetkého jej príslušenstva riadne a včas. V takom prípade je kupujúci oprávnený s ostatným predmetom
prevodu podľa tejto zmluvy bez akéhokoľvek obmedzenia nakladať, najmä ho zaťažiť a previesť na tretiu
osobu (čl. V. body 2. a 3.).
12.3. Žalobca, ako kupujúci, a žalovaný, ako predávajúci, uzatvorili dňa 03.09.2012 zmluvu
o spätnom prevode A, predmetom ktorej bol predaj spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku na

nehnuteľnostiachšpecifikovanýchvčl.II.zpredávajúcehonakupujúceho,zakúpnucenu1euro.Zmluva
bola platná podpísaním zmluvnými stranami a účinná okamihom riadneho a včasného splatenia pôžičky
kupujúcim podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 03.09.2012 s tým, že márnym uplynutím lehoty splatnosti
pôžičky sa zmluva o spätnom prevode zrušuje, povinnosť predávajúceho na spätný prevod zaniká,
a predávajúci je oprávnený bez akéhokoľvek obmedzenia nakladať predmetom prevodu podľa tejto

zmluvy, najmä ho zaťažiť alebo previesť na tretiu osobu (čl. VI bod. 1).
12.4. Žalobca, ako kupujúci, a žalovaný, ako predávajúci, uzatvorili dňa 03.09.2012 zmluvu
o spätnom prevode B, predmetom ktorej bol predaj spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku na
nehnuteľnostiachšpecifikovanýchvčl.II.zpredávajúcehonakupujúceho,zakúpnucenu1euro.Zmluva
bola platná podpísaním zmluvnými stranami a účinná okamihom prvého dňa nasledujúceho po dni

splatnosti pôžičky podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 03.09.2012.
12.5. Strany sporu uzavreli budúcu zámennú zmluvu zo dňa 13.06.2011, ktorej predmetom boli aj
nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníckeho práva sa v tomto konaní domáha žalobca. V zmluve sidohodli podmienky zámeny s tým, že po podpísaní zmluvy si vzájomne vymenia veci špecifikované v
článku II. a III. uvedenej zmluvy v 1/2 k celku.
12.6.Vpriebehukonaniastranysporuuzavrelidňa03.03.2020dohoduourovnaní,ktorejpredmetomboli

nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu s tým, že ak nedôjde k naplneniu urovnania do 6 mesiacov odo
dňa jej podpisu obidvoma zmluvnými stranami, táto dohoda sa v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 druhá
veta Občianskeho zákonníka, ak nebude dohodnuté zmluvnými stranami inak, zrušuje (rozväzovacia
podmienka).

13. Súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol, že nesúhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby
je nedôvodný (výrok I.). Konanie sa v časti o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., zapísaných na LV č. XXXX, ako nebytový priestor -
suterén, vchod 0, stravovacie zariadenie č. 1 (priestor č. 7-1), vrátane všetkého jeho príslušenstva,
podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu
k pozemku v podiele 7741/42651, ako aj v časti uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť žalovanému

sumu 60 000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zastavil (výrok II.). Žalobu v zostávajúcej časti
v celom rozsahu zamietol (výrok III.). Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením (výrok IV.). Na odvolanie žalovaného voči výrokom I. a II. a na odvolanie
žalobcu voči výrokom III. a IV. je celý rozsudok súdu prvej inštancie predmetom prieskumu odvolacím

súdom.

14. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.

15. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O

čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

16.Podľa§146ods.1CSP,súdkonanienezastaví,akžalovanýsospäťvzatímžalobyzvážnychdôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

17. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka, dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie
veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej
pohľadávky, sú neplatné.

19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

21. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;
môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť.

22. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie
je v rozpore s jazykovým prejavom.

23. Podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú

podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny
úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.24. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska zisteného skutkového stavu, citovaných
zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci
v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného

dokazovania vyvodil správne právne závery.

25. Vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu žaloby súd prvej inštancie posúdil nesúhlas žalovaného
s čiastočným späťvzatím z dôvodu právnej neistoty ako nedôvodný, pričom dospel k záveru, že žiadny
vážny dôvod na strane žalovaného, majúci právny, morálny, etický, ekonomický či iný závažný charakter,

nezistil. Preto vo výroku I. rozsudku vyslovil, že nesúhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím je
nedôvodný. Následne so zreteľom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorým svoju žalobu vzal čiastočne
späť,súdprvejinštanciepodľacitovanýchzákonnýchustanovení,výrokomII.konaniečiastočnezastavil.
Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil.

26. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v zostávajúcej časti sa súd prvej inštancie v prvom rade

zaoberal naliehavým právnym záujmom a dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, pretože bez tohto určenia by bolo jeho právne postavenie neisté, s tým,
že zároveň sa odstráni aj spornosť vzťahu medzi stranami, ktorou bola otázka vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Pritom naliehavý právny záujem považoval za daný v čase podania žaloby podľa
§ 80 OSP, aj v čase rozhodovania podľa § 137 písm. c) CSP. Ďalej súd prvej inštancie

skúmal, či môže hrubý nepomer medzi hodnotou pôžičky a hodnotou nehnuteľnosti, ktorá bola stranami
sporu výslovne dohodnutá v preambule zmluvy o pôžičke, spôsobiť absolútnu neplatnosť tejto zmluvy, a
konštatoval, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej
ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. Považoval za vylúčené, aby boli zmluva o pôžičke,
kúpna zmluva a na to nadväzujúce zmluvy o spätnom prevode „A“ a „B“ absolútne neplatné z dôvodu

hrubého nepomeru medzi plnením a protiplnením i vzhľadom na spoločný obchodný zámer strán sporu,
ktorý chceli strany realizovať, pretože v širšom kontexte bolo zámerom strán vzájomné usporiadanie
nehnuteľností tak, aby každá zo zmluvných strán vlastnila 1, čo sa premietlo do zmluvy o spätnom
prevode „A“. Navyše sa v zmluve o pôžičke výslovne dohodli, že stanovenie hodnoty nehnuteľností
nemá žiaden vplyv na predmet zmluvy a kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy zo dňa 03.09.2012. K tvrdeniu

žalobcu, že kúpna zmluva umožňujúca žalovanému natrvalo si ponechať dočasne prevedené vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam bola uzatvorená ešte pred splatnosťou pôžičky, preto je podľa § 553c
OZneplatná,uviedol,žeúmyselžalovanéhobezďalšiehosinatrvaloponechaťnehnuteľnostineboldaný
s ohľadom na existenciu rozväzovacích podmienok. Ak by mal žalovaný záujem natrvalo si ponechať
nehnuteľnosti žalobcu, nie je zrejmé, prečo by strany sporu uzatvárali aj zmluvy o spätnom prevode vo

verzii „A“ a „B“, pričom verzia „A“ bola pre prípad splatenia dlhu žalobcom riadne a včas a verzia „B“
pre prípad, že dlh nebude splatený, v každom prípade by sa nehnuteľnosti previedli do podielového
vlastníctva, avšak v inom pomere. Alternatíva o spätnom prevode „B“ nie je stále uskutočnená z dôvodu
žiadosti žalobcu, ktorý začal špekulovať, že by sa nehnuteľnosti previedli na synov, pretože sa obával
ďalších exekúcií. Tento záver potvrdzuje aj dohoda o urovnaní zo dňa 03.03.2020, ktorej účastníkom

bol syn žalobcu K. L.. Aplikáciu ustanovení o úžere vylúčil vzhľadom k tomu, že strany sporu predmetné
zmluvy uzatvárali ako fyzické osoby podnikatelia, preto nemôžu byť postihnuté neplatnosťou podľa §
39a Občianskeho zákonníka. Tvrdenie žalobcu, že uzatvoril zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných
podmienok, nepovažoval za preukázané, keďže nebolo zrejmé, akým spôsobom mal žalovaný vyvíjať
na žalobcu nátlak, keď poskytnutie pôžičky inicioval žalobca. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal

aj prejavom vôle strán sporu, ktoré boli zachytené v zmluvách, pričom zo samotného vykonaného
dokazovania nezistil, že by strany sporu mienili zastierať svojím konaním iný právny úkon. Konštatoval,
že nebolo predmetom dokazovania, že kúpnu zmluva uzavretá dňa 03.09.2012 bola simulovaným
právnym úkonom, keďže takúto skutočnosť namietal právny zástupca žalobcu až v záverečnej reči,
len všeobecne, bez konkretizácie okolností, pričom v tejto časti považoval skutkové tvrdenia za

nesubstancované. K dohode o urovnaní uzavretej dňa 03.03.2020, strany sporu uviedli, že k nej uzavreli
aj dodatky, ktoré avšak neboli predložené, ani nebolo preukázané, či bola uvedená dohoda naplnená,
respektíve, či ju dodatky k nej zásadným spôsobom zmenili, čo mohlo mať v konečnom dôsledku aj
vplyv na rozväzovaciu podmienku v čl. 8.6. t.j. na platnosť dohody. Hoci žalobca vyslovene uvádzal,
že vinou žalovaného dohoda nebola naplnená, takú skutočnosť nepreukázal. Keďže nemal preukázané

iné dojednanie o rozväzovacej podmienke nebolo možné jednoznačne vyvodiť záver, podľa ktorého bol
pôvodnýzáväzoknahradenýnovým.Kabsenciivyjadreniasynalagmatickéhozáväzkuvžalobnompetite
súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nedĺži žalovanému
žiadne peniaze, pretože sa urovnali. Napriek tomu sa stotožnil s námietkou žalovaného, že žalobe bynebolo možné vyhovieť, aj keby bola dôvodná, z dôvodu absencie vyjadrenia synalagmatického záväzku
v žalobnom petite. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil. Správne
bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže žalovaný bol v konaní v plnej miere

úspešný a žalobca procesne zavinil čiastočné zastavenie konania, keď neuviedol žiadne dôvody, pre
ktoré zobral žalobu čiastočne späť. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý
rozsudokvdostatočnejmierepoprávnejajskutkovejstránkeodôvodnil,keďuviedolsvojeúvahy,ktorými
sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v
plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje (§

387 ods. 2 CSP).

27. Odvolací súd poznamenáva, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak preto odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu
prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. V danej veci súd prvej inštancie veľmi podrobným a
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil všetky svoje úvahy a postupy, ktorými sa pri rozhodovaní v danej
veci riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je vecné, reagujúce na argumentáciu strán sporu, aj na
námietky vznesené počas konania. Odvolací súd iba dodáva, že ani odvolateľ žalobca, ani odvolateľ

žalovaný v podanom odvolaní neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť
zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadali doplnenie dokazovania za podmienok
stanovených ustanovením § 384 ods. 2 a ods. 3 CSP o ďalšie nové relevantné
skutočnosti, ktoré nemohli byť bez ich viny prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie. Neuviedli
pred súdom prvej inštancie dôkazy a skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie v danej veci, ktoré by súd

prvej inštancie nevyhodnotil a nezaoberal sa nimi v napadnutom rozhodnutí, resp. na argumentáciu
ktorých by nereagoval. Z uvedeného dôvodu odvolací súd, viazaný odvolacími námietkami uvedenými
v podaných odvolaniach, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, dostatočným
spôsobom zdôvodnený, potvrdil.

28. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami strán sporu uvedenými v odvolaniach.

29. K námietke žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie vyhodnotil dôvod jeho nesúhlasu
s čiastočným späťvzatím žaloby ako nedôvodný, odvolací súd uvádza, že žalovaný ako dôvod svojho

nesúhlasuuviedolprávnuneistotu,pričomtentodôvodbližšienešpecifikoval.Uviedoltaknapojednávaní
súdu prvej inštancie dňa 13.12.2023 čo potvrdil svojim podpisom v zápisnici. Pritom nevyužil svoje
právo požiadať o poskytnutie lehoty na písomné vyjadrenie k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Za týchto
okolností súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žiadny vážny dôvod na strane žalovaného majúci
právny, morálny, etický, ekonomický či iný vážny charakter nezistil, čo vyhodnotil v bodoch 17. až 20.

rozsudku. Dôvody, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, odvolací súd nepovažuje za novotu v odvolacom
konaní podľa § 366 CSP, preto sa nimi nezaoberal. V tomto smere odvolací súd nepovažuje za dôvodnú
námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne zistil, že dôvod nesúhlasu žalovaného nie je
daný, resp. odôvodnený, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, prípadne tento postup súdu
môže prípadne predstavovať inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci v časti zastavenia konania.

30.1. Žalobca v odvolaní, podanom jeho právnym zástupcom, tvrdil, že kúpna zmluva simulovala iný
právny úkon, a to zabezpečovací prevod práva, preto je absolútne neplatná, s ktorým tvrdením sa
odvolací súd nestotožňuje. Zabezpečovací prevod práva pripúšťa Občiansky zákonník v ustanovení §

553, pričom pokiaľ zmluva o zabezpečovacom práve spĺňa zákonom stanovené náležitosti (§ 553a),
ide o platný právny úkon. Neplatné sú len dohody podľa § 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo
uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky. Kúpna zmluva uzatvorená stranami sporu dňa
03.09.2012, podľa názoru odvolacieho súdu, nemá charakter dohody upravenej v § 553c ods. 2

Občianskeho zákonníka. Z jej obsahu totiž vyplýva dohoda strán sporu o spätnom prevode vlastníctva,
ktorá bola odlišná pre prípad ak predávajúci vráti pôžičku s príslušenstvom riadne a včas, a odlišná
pre prípad ak predávajúci pôžičku s príslušenstvom riadne a včas nevráti. Ani pri riadnom splnení
záväzku žalobcu zo zmluvy o pôžičke však, podľa dohody strán sporu, nemalo dôjsť k vráteniuvlastníctva späť na žalobcu v celom rozsahu. Takáto dohoda zodpovedala vôli strán sporu realizovať
obchodný zámer, ktorého súčasťou bolo usporiadanie ich vlastníckych vzťahov tak, že každý bude
vlastniť 1. Uvedené skutočnosti vylučujú záver, podľa ktorého kúpna zmluvy bola simulovaným právnym

úkonom, ktorý skutočnosti v sledoval realizáciu záložného práva spôsobom zákonom nedovoleným.
Neplatnosť kúpnej zmluvy nepreukazuje ani nevyplatenie kúpnej ceny, ktorá skutočnosť navyše ani
nebola predmetom dokazovania. Pokiaľ zmluva o pôžičke v ustanovení 1.8. zmieňuje zabezpečenie
pôžičky prevodom vlastníckeho práva, ide len o všeobecné ustanovenie, ktoré odkazuje na osobitnú
dohodu bez bližšej špecifikácie. Potom je potrebné vychádzať z obsahu kúpnej zmluvy a zmlúv

o spätnom prevode vlastníckeho práva. Tvrdenie, že zmluva o spätnom prevode vlastníckeho práva
jednoznačne preukazuje, že predmetná kúpna zmluva nebola myslená vážne a účastníci nechceli
vyvolať účinky a následky, ktoré by uzatvorením kúpnej zmluvy nastali, odvolací súd nepovažuje za
dôvodné. Obsahom zmlúv o spätnom prevode, ako i vôľou zmluvných strán sa podrobne zaoberal
súd prvej inštancie v bodoch 24. a 25 rozsudku, ktorý svoje skutkové zistenia podrobne vyhodnotil 49.
Samotná skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie nestotožnil

ešte neznamená, že skutkové a právne závery prijaté súdom prvej inštancie na základe vyhodnotenia
vykonaného dokazovania nie sú správne.
30.2. Ďalej žalobca opakovane namietal, že súd prvej inštancie v protiklade so skutkovými tvrdeniami
dospel k názoru, že tvrdenia žalobcu sú nekonzistentné a nepodporené dôkazmi. Mal za to, že
produkované dôkazy jednoznačne osvedčili, že žaloba žalobcu je dôvodná a preukázaná naliehavým

právnym záujmom. Z uvedených dôvodov rozhodnutie hodnotil ako nedostatočne odôvodnené, a
skutkové tvrdenia, ku ktorým súd prvej inštancie v odôvodnení zaujal stanovisko za nesprávne. Odvolací
súd považuje dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie za vyhodnotené v súlade s ustanovením
§ 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dôsledne

vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, vrátane svedeckých výpovedi, a vykonané dokazovanie
výstižne vyhodnotil v rozsudku, keď jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
žalobu zamietol, pričom sa vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu. Skutočnosť, že žalobca sa s
vyhodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nestotožnil, sama o sebe nepostačuje
na prijatie záveru o nepreskúmateľnosti rozsudku. Nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu,

že sa jedná o prekvapivé rozhodnutie súdu, v ktorom sa odchýlil od judikatúry najvyšších súdnych
autorít. Odvolací súd nespochybňuje citovanú časť nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 19/2016-400
týkajúcu sa uplatnenia princípu právnej istoty. Ale nemožno opomenúť, že strany sporu boli podnikatelia,
ktorí sledujúc spoločný obchodný zámer vstúpili do zmluvných vzťahov s cieľom tento obchodný
zámer naplniť. Uvedená skutočnosť nebola sporná, rovnako ako nebolo sporné ani to, že zmluvy

(zmluvu o pôžičke, kúpnu zmluvu a obidve zmluvy o spätnom prevode) spoločne pripravili. Žalobca
bol iniciátorom obchodného zámeru, na príprave všetkých zmlúv participoval osobne, ako osoba znalá
práva. Žalovaného pri príprave návrhov zmlúv zastupoval advokát. Pokiaľ v súvislosti s realizáciou
obchodného zámeru bola uzatvorená zmluva o pôžičke, jej účelom malo byť vyrovnanie záväzkov
žalobcu, aby došlo k výmazu exekútorských záložných práv z listov vlastníctva, na ktorých boli zapísané

nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Tieto nehnuteľnosti totiž žalobca ponúkal, ako svoj vklad do
spoločného podnikateľského zámeru, preto bolo potrebné, aby neboli zaťažené ťarchami. Kúpna zmluva
bola v prvom rade uzatvorená za účelom dosiahnutia podielového spoluvlastníctva nehnuteľností,
pričom cieľom bolo, aby podiely strán sporu na predmetných nehnuteľnostiach boli rovnaké (každý
v 1). Pre prípad nesplnenia záväzku žalobcu zo zmluvy o pôžičke riadne a včas bolo stranami zmluvu

o spätnom prevode B dohodnuté, že vlastníctvo predmetu prevodu sa prevedie späť na dlžníka v
rozsahu spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX ako
nebytový priestor č. 7-1, nachádzajúci sa v suteréne vchodu 0 (bývalá prevádzka Patriot). Tieto odlišné
skutkové okolnosti neumožňujú prijatie záveru, podľa ktorého kúpna zmluva bola uzatvorená za účelom
uspokojenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke.

31.1. Žalobca svoje odvolanie v zákonnej lehote doplnil podaním, v ktorom namietal postup sudcu.
Tvrdil, že sudca bol voči nemu zaujatý, ale nemohol postupovať podľa § 50 CSP. Osobitne namietal, že
sudca nepreveroval neúčasť žalovaného na pojednávaní počas siedmych rokov od podania žaloby. Keď
sa žalovaný dostavil na pojednávanie dňa 16.01.2023 sudca mu neumožnil klásť žalovanému otázky.

A na ďalšom pojednávaní sa žalovaný nezúčastnil a jeho právny zástupca označil výsluch žalovaného
za nadbytočný. S uvedenými tvrdeniami a námietkami sa odvolací súdu nestotožňuje. V prvom rade
považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní dňa 13.12.2023 uviedol, že
nebude prihliadať na obsahovo vznesenú námietku zaujatosti z dôvodu, že žalobca namieta procesnýpostup súdu, a že podanie nespĺňa náležitosti § 52 CSP. Takýto postup bol plne v súlade s ustanovením
§ 53 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto

prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. V konečnom dôsledku sám žalobca tvrdil, že námietku
zaujatosti nepodal, len sa domnieval, že ju mal podať vec prejednávajúci sudca. Ďalej odvolací súd
poukazuje na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že po podaní žaloby dňa 03.09.2015, bolo nariadené
pojednávanie na deň 01.03.2016, ktoré však bolo odročené z dôvodu mimosúdneho rokovania strán
sporu, rovnako ako nasledujúce pojednávanie dňa 21.06.2016. Na následné výzvy a urgencie súdu,

či došlo k mimosúdnej dohode, strany reagovali oznámením o prebiehajúcich rokovaniach. Po zmene
zákonného sudcu došlo obdobne k zmareniu pojednávania dňa 26.03.2018, dňa 11.06.2018, dňa
24.09.2018 a dňa 30.11.2018, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie o prerušení konania.
Na návrh žalobcu súd dňa 21.02.2019 vydal uznesenie o pokračovaní v konaní. Následne strany podali
zhodný návrh na prerušenie konania a súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24.05.2019 konanie
prerušil. V konaní pokračoval uznesením zo dňa 31.10.2019 na návrh žalobcu. Keďže strany naďalej

rokovali, dokonca oznámili uzatvorenie dohody o urovnaní, navyše boli prijaté preventívne opatrenia
v dôsledku pandémie, ďalej došlo k opätovnej zmene zákonného sudcu, a k opätovnému prerušeniu
konania uznesením zo dňa 08.11.2021, vo veci bolo otvorené pojednávanie až dňa 24.08.2022, teda
po viac ako 7 rokoch od podania žaloby. Za tejto procesnej situácie námietka žalobcu, že sudca
nepreveroval neúčasť žalovaného na pojednávaní počas siedmich rokov od podania žaloby, nie je

dôvodná. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný sa pojednávania súdu zúčastnil aj osobne, bol
vykonaný jeho výsluch na pojednávaní dňa 27.03.2023, kedy žalobca nebol prítomný, ale právnemu
zástupcu žalobcu bolo umožnené klásť žalovanému otázky. Žalobcovi bolo umožnené klásť žalovanému
otázky na pojednávaní dňa 08.01.2024. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný získal do svojho vlastníctva
nebytovépriestoryvhodnote1151000eurnazákladepôžičky60000eur,čímsadopustiltrestnéhočinu

úžery, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vyplýva, že
úžerysamôžedopustiťlenfyzickáosoba,nepodnikateľ.Zozistenýchskutkovýchokolnostívšakvyplýva,
žežalovanýuzatvorilzmluvuopôžičkeajkúpnuzmluvuvpostavenífyzickejosoby,podnikateľa(rovnako
ako žalobca), čo vylučuje naplnenie znakov úžery. S touto argumentáciou žalobcu sa vysporiadal aj súd
prvej inštancie v bode 53 rozsudku. Čo sa týka nájomného za nájom nebytových priestorov, žalobca

nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti boli prenajaté.
31.2. Žalobca ďalej tvrdil, že rozsudok je nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie vôbec neuviedol
žiadne dátumy pojednávaní k vyjadreniam žalovaného. S uvedeným tvrdením sa odvolací súd
nestotožňuje. Dátumy pojednávaní súdu vyplývajú zo súdneho spisu, sú uvedené v úprave sudcu
pre kanceláriu, na predvolaní a v zápisnici z pojednávania, a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako

ich neuvedenie v rozsudku môže spôsobovať jeho nepreskúmateľnosť. Tvrdenie, že zrekonštruovaný
priestor medzi rokmi 1998-2012 v strede krajského mesta o rozlohe 537,23 m2 nemôže stáť 60 000 eur,
nebolo predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, preto samotné tvrdenie žalobcu nemôže
založiť rozpor s dobrými mravmi. A keďže v civilnom sporovom konaní sa neprejednávajú trestné činy,
odvolací súd nemá dôvod vyjadrovať sa k tvrdeniu žalobcu, či došlo k naplneniu skutkovej podstaty

trestného činu úžery. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že v rozpore s dobrými mravmi ho žalovaný nechal platiť
elektrinu v celom dvore, svoje tvrdenie nešpecifikoval, preto nie je zrejmé ani to aký dvor mal žalobca
na mysli. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz,
ktorý predložil na poslednom pojednávaní, faktúry o uhrádzaní spotreby vody a elektriky od roku 2012 za
žalovaného. Zo zápisnice z pojednávania z 08.01.2024 vyplýva, že predložené listiny súd krátkou cestou

doručil právnemu zástupcovi žalovaného a umožnil mu sa k nim vyjadriť. Postupoval tak v súlade s § 204
CSP. Skutočnosť, že z uvedeného dôkazu nevyvodil žalobcom tvrdenú dôvodnosť žaloby neznamená,
že procesný postup súdu prvej inštancie pri vykonávaní dôkazov bol nesprávny.
31.3. Žalobca ďalej tvrdil, že kúpnu zmluvu, zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom prevode
práva tvoril a spisoval advokát žalovaného JUDr. Jánský, a preto nie je možné akceptovať neprítomnosť

žalovanéhonapojednávaniach,aočakávať,že M.M.nazvesvojezmluvyakozmluvy,ktorésúabsolútne
neplatné, a, respektíve obchádzajú zákon. Zopakoval, že kúpna zmluva mala plniť zabezpečovaciu
funkciu vo vzťahu k zmluve o pôžičke, ktorá skutočnosť vyplýva z čl. 1.8. zmluvy o pôžičke, preto
ju nemožno hodnotiť izolovane. Z uvedených zmlúv vyplýva, že nikdy nemal v úmysle dobrovoľne
a natrvalo previesť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam za zlomok ich reálnej hodnoty.

Preto kúpna zmluva bola zabezpečovacím právnym úkonom, čo vyplýva z jej obsahu ako i z obsahu
zmluvy o pôžičke, a z gramatického a jazykového výkladu oboch zmlúv. Poukázal na predpoklady
absolútnej neplatnosti dohody podľa § 553c Občianskeho zákonníka, a tvrdil, že tieto boli v danej veci
splnené, keďže kúpna zmluva bola uzatvorená pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, a umožnilažalovanému natrvalo si ponechať dočasne prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. S uvedenými
námietkami sa odvolací súd už zaoberal v predchádzajúcej časti odôvodnenia a nepovažuje za potrebné
svoje dôvody opakovať. Rovnako sa odvolací súd už vyššie vysporiadal s rozhodnutiami, na ktoré

žalobca opakovane poukázal, a ktoré boli uvedené už v odvolaní spísanom jeho právnym zástupcom.
Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR III. ÚS 275/2018 zaoberajúci sa predvídateľnosťou súdnych
rozhodnutí, jeho závery odvolací súd nespochybňuje. Opakuje však, že rozhodnutia najvyššieho súdu
a krajského súdu, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal sa týkali sporov spočívajúcich v odlišných
skutkových okolnostiach, ako tomu bolo v prejednávanej veci (bližšie bod 30.2.).

31.4. Pokiaľ žalobca tvrdil, že na pojednávaní dňa 14.11.2022 žalovaný oznámil, že pôžička 60 000
eur spolu s úrokom 24 700 eur bola uhradená na základe prevodu vlastníckeho práva, teda na základe
dohody o urovnaní, a z uvedeného dôvodu došlo k zániku pôžičky aj úrokov zaplatením a žalovaný
mal previesť nehnuteľnosti na neho, čo sa nestalo, uvedené tvrdenie nevyplýva z obsahu spisu. Dňa
14.11.2022 sa žiadne pojednávanie súdu nekonalo, malo sa konať 26.10.2022, ale na žiadosť žalobcu
bolo odročené na deň 16.11.2022. Pojednávanie dňa 16.11.2022 žiadal opätovne odročiť žalobca pre

svoju pretrvávajúcu práceneschopnosť. Ďalšie pojednávanie sa konalo dňa 16.01.2023, na ktorom sa
žalovaný nezúčastnil.

32.1. V priebehu odvolacieho konania žalobca podaním zo dňa 18.11.2024, doručeným odvolaciemu
súdu dňa 19.12.2024 (č.l. 815), uplatnil námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi JUDr. Borisovi

Šiškovi, PhD. a voči predsedníčke senátu Krajského súdu v Nitre JUDr. Eve Šiškovej. Námietku
zdôvodnil s poukazom na svoje podanie v tejto veci zo dňa 08.02.2024, ktorého kópiu odvolaciemu
súdu doručil dňa 23.12.2024 súd prvej inštancie (č.l. 818). S poukazom na uvedené podanie tvrdil, že
na súde prvej inštancie pojednával sudca JUDr. Šiška, ktorý mal povinnosť sa vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania sporu so zreteľom na rodinný pomer ku JUDr. Eve Šiškovej, jeho matke, ktorá ako

predsedníčka senátu KS v Nitre prejednávala vec totožného žalobcu a žalovaného, a žalobu uznesením
zamietla z dôvodu neúplného a nezrozumiteľného podania. JUDr. Šiška vo vyjadrení podanom
predsedovi Okresného súdu Nitra dňa 22.02.2024 úmyselne zatajil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 49
CSP. Navyše sám rozhodol, že o námietke zaujatosti konať nebude z dôvodu podľa § 52 a § 53 ods.
3 CSP.

32.2. Odvolací súd opakuje, že považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní
dňa 13.12.2023 uviedol, že nebude prihliadať na obsahovo vznesenú námietku zaujatosti z dôvodu,
že žalobca namieta procesný postup súdu, a že podanie nespĺňa náležitosti § 52 CSP. Takýto postup
bol plne v súlade s ustanovením § 53 ods. 3 CSP, podľa ktorého ak sa námietka zaujatosti týka
len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na

námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. V konečnom
dôsledku sám žalobca tvrdil, že námietku zaujatosti nepodal, len sa domnieval, že ju mal podať vec
prejednávajúci sudca (uvedené aj v bode 31.1). Navyše podanie žalobcu zo dňa 08.02.2024 bolo
adresované predsedovi Okresného súdu Nitra, ktorý podanie riešil ako sťažnosť zapísanú v registri pod
č. Spr 233/24, a na vedomie Ministrovi spravodlivosti SR a Sudcovskej rade Najvyššieho správneho

súdu SR. Námietka podaná voči JUDr. Šiškovi v priebehu odvolacieho konania tak predstavuje námietku
týkajúcu sa okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudcu, na ktorú sa podľa § 53 ods. 3 CSP
neprihliada.
32.3. K námietke zaujatosti voči JUDr. Eve Šiškovej, predsedníčke senátu 11Co Krajského súdu v Nitre,
odvolací súd uvádza, že JUDr. Šišková nie je členkou senátu 25Co, ktorý prejednáva odvolania podané

vo veci vedenej na Okresnom súdu Nitra pod sp.zn. 16C/76/2015 v konaní vedenom na odvolacom
súde pod sp.zn. 25Co/42/2004. Keďže nejde o členku vec prejednávajúceho senátu, nie je potrebné,
aby nadriadený súd rozhodoval o jej vylúčení (§ 55 druhá veta CSP). Z uvedeného dôvodu odvolací súd
vec nadriadenému súdu nepredkladá.

33.1. Následne v priebehu odvolacieho konania žalobca podaním zo dňa 19.12.2024, doručeným
odvolaciemu súdu dňa 20.12.2024 (č.l. 856), inicioval, aby sa predsedníčka senátu Krajského súdu
v Nitre JUDr. Soňa Vacková vylúčila z prejednávania a rozhodovania veci sp.zn. 25Co/42/2024 pre
pomer k žalobcovi. Dôvodil, že má odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Sone Vackovej,
ktorá ako sudkyňa Okresného súdu Nitra prejednávala a rozhodovala štyri spory, kde vystupoval,

v ktorých vystupoval ako žalobca prípadne ako advokát. V týchto sporoch JUDr. Vacková vystupovala
profesionálne a v zmysle zákona. V jednej konkurznej veci, v ktorom zastupoval Kúpeľné vilky s.r.o.
v konkurze a D. I. E., predsedu veriteľského výboru, JUDr. Vacková uznesením zo dňa 15.12.2010
zamietla návrh na vyhlásenie neplatnosti uznesenia veriteľského výboru prijatého dňa 26.10.2010.Z uvedeného dôvodu, ako i z dôvodu, že má informáciu o odchode M. L. do dôchodku, sa domnieval,
že by bolo racionálne a rozumné sa z tohto konania vylúčiť.
33.2. Vo vzťahu k uvedenej iniciatíve žalobcu odvolací súd uvádza, že M. L. sa vo veci necíti byť zaujatá,

nie sú jej známe skutočnosti, pre ktoré by mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania. Preto
nemá dôvod postupovať podľa § 50 CSP. Okolnosti uvedené v podaní žalobcu spočívajú v rozhodovacej
činnosti JUDr. Vackovej, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

34. K podaniam žalobcu sa písomne vyjadril aj žalovaný, ktorý dôvody na vylúčenie sudcov považoval

za neexistujúce.

35. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

36. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396

ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania
právo, z dôvodu, že obe strany mali v konaní úspech čiastočný, keďže ani odvolanie žalovaného ani
odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).