Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/180/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521200980
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1521200980.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: WELLDONE, s.r.o.,
IČO: 35 939 010, Bratislava, Panenská č. 30, zastúpený spoločnosťou: Sympatia Legal, s.r.o., IČO: 47
256 834, Bratislava, Vajnorská č. 21A, za ktorú koná JUDr. Jana Habánová, proti žalovanému: Rada pre
reklamu, občianske združenie, IČO: 31 753 124, Bratislava, Šustekova č. 51, zastúpený spoločnosťou:
Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., IČO: 35 906 464, Bratislava, Twin City Block A, Karadžičova č. 2,
za ktorú koná JUDr. Pavol Blahušiak, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava V) zo dňa 13. júna

2022, č. k. 24 C 22/2021-214, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava V)
zo dňa 13. júna 2022, č. k. 24 C 22/2021-214, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.6.2022, č. k. 24 C 22/2021-214, vo výroku I. žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal ochranu svojej dobrej povesti zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok ustanoveniami § 19b ods. 1, ods.
2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovanému
uložil povinnosť odstrániť z webového sídla žalovaného ním vydaný nález arbitrážnej komisie č. 53
(10-01) dňa 23.12.2020, ako aj povinnosť uverejniť písmom Times New Roman o veľkosti 14, na vlastné
náklady na titulnej strane svojho webového sídla po dobu troch mesiacov nasledovný oznam: „Rada

pre reklamu nemá zákonom zverenú právomoc vykladať ustanovenia všeobecne záväzných predpisov
Slovenskej republiky, vrátane zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Rada pre reklamu nemá právomoc ukladať povinnosti osobám, ktoré nie sú jej členmi. Rada
pre reklamu vydaním a zverejnením nálezu č. 53 (10-01) označeným ako Príspevok na Facebook fan
page: „Aktuálna tekvica“ zadávateľa WELLDONE s.r.o. je v rozpore s ustanoveniami čl. 11 ods. 1 písm.
b) a čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Kódexu, zasiahla do dobrej povesti spoločnosti WELLDONE s.r.o.,
so sídlom Panenská 30, 811 03 Bratislava, IČO: 35 939 010, za čo sa Rada pre reklamu spoločnosti

WELLDONE s.r.o. ospravedlňuje.“ Žalobca tiež požadoval od žalovaného primerané zadosťučinenie
v sume 300,- € a priznanie náhrady trov súdneho konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie
dôvodil, že neprijal právny názor žalobcu spočívajúci v tom, že názov žalovaného „Rada pre reklamu
Slovenskej republiky“, jeho orgánov: „arbitrážna komisia, dozorný výbor“ a tiež forma rozhodnutí (nález),evokujú verejnoprávny charakter žalovaného a vzbudzujú vo verejnosti dojem, že tento subjekt bol
zriadený štátom a rozhodnutia ním vydávané sú právne záväzné. Jedná sa o subjektívny názor
žalobcu, v konaní mal súd preukázané na základe Etického kódexu reklamnej praxe vydávaným

žalovaným, ako aj svedeckými výpoveďami, že žalovaný je rešpektovaným subjektom v oblasti reklamy
pre odbornú aj laickú verejnosť, no v žiadnom prípade nevystupuje ako štátny orgán a ani sa do
takejto pozície sám nestavia, svoje súkromnoprávne postavenie nespochybňuje. Vystupuje ako orgán
etickej samoregulácie reklamy, neposudzuje reklamu z hľadiska jej súladu so zákonom, ale zaoberá sa
etickou stránkou reklamy, ktorú posudzujú členovia rady, odborne zdatné osoby pracujúce v reklamnej

oblasti alebo zaoberajúce sa reklamou všeobecne a je tiež členom medzinárodnej Európskej aliancie
samoregulačných orgánov v oblasti reklamy (EASA). Pri posudzovaní etickosti konkrétnej reklamy
arbitrážna komisia vychádza z podnetu - sťažnosti, pričom prednostne sa zaoberá skutočnosťou, či
daný príspevok je alebo nie je reklamou a až následne sa zaoberá tým, či je reklama v súlade so
zásadami etického kódexu vydaného žalovaným. Nálezy ako rozhodnutia arbitrážnej komisie nemajú
záväzný, ale len odporúčací charakter, neumožňujú žiadne sankcie voči subjektu, ktorý neetickú reklamu

zverejnil, ich cieľom je poukázať na reklamu v rozpore s morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.
Členovia žalovaného rešpektujú nálezy na báze dobrovoľnosti, pre nečlenov formou nálezu žalovaný
poukazuje na neetickosť reklamy s cieľom eliminovať takúto reklamu, zabrániť jej ďalšiemu šíreniu. V
danom prípade posudzovala arbitrážna komisia reklamu zverejnenú žalobcom na facebookovej stránke
KOMPOT.sk, pričom v príspevku bola zobrazená fotografia hlavného hygienika Slovenskej republiky s

pozmenenou farbou tváre na oranžovú a doplnenej stopkou dyne s nasledovným popisom: „Každý rok
vykladáme aktuálnu tekvicu. Raz chudú, raz tučnú, raz zlú, inokedy dobrú. Také sú dušičky.“ Uvedený
príspevok na podnet fyzickej osoby z etickej stránky posudzovala arbitrážna komisia žalovaného a
dospela k záveru, že príspevok je v rozpore s ustanoveniami čl. 11 ods. 1 písm. b) a čl. 20 ods. 1 a ods. 4
Kódexu (nález č. 53 (10-01) zo dňa 10.12.2020), ktorú skutočnosť potvrdila v dôsledku sťažnosti žalobcu

ďalším nálezom zo dňa 23.12.2020; oba nálezy boli zverejnené na webovej stránke žalovaného. Súd
prvej inštancie sa plne stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca danou reklamou prekročil prípustný
rámec humoru a satiry, na adresu hlavného hygienika sa vyjadril difamačne a
zosmiešňujúco, prezentoval ho urážlivým spôsobom a takýto prístup je neprípustný z hľadiska etickosti
a demokratickou spoločnosťou uznávaných všeobecných morálnych zásad a je potrebné na takúto

reklamu poukázať, aby si subjekt, ktorý takúto reklamu zverejnil, uvedomil nevhodnosť jej prezentácie.
Prekročenie vhodnosti zverejneného príspevku si napokon uvedomil aj samotný žalobca, ktorý po
mnohých kritických komentároch verejnosti predmetný príspevok zo svojej stránky stiahol, a to ešte pred
vydaním prvého nálezu arbitrážnej komisie žalovaného. Nález, ktorého odstránenia sa žalobca žalobou
domáha, nebol podľa záveru súdu prvej inštancie spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu, na

konanie ktorého kriticky reagovali používatelia facebooku, vyzývajúci žalobcu na odstránenie príspevku
a ospravedlnenie sa osobe hlavného hygienika. Samotný žalobca sa teda zverejnením sporného
príspevku dostal do polohy právnickej osoby, ktorej dobré meno utrpelo, čo jednoznačne potvrdzujú
negatívne ohlasy na príspevok. Súd prvej inštancie neprijal argumentáciu žalobcu, že žalovanému
neprináležalo vydanie nálezu na adresu daného príspevku a jedine hlavný hygienik sa mohol domáhať

ochrany svojich osobnostných práv. Skonštatoval, že mu v konaní neprináležalo posudzovať objektivitu
rozhodnutí žalovaného vyjadrenú v nálezoch týkajúcich sa iných reklám; predmetom konania bolo
totiž posúdenie, či konkrétny nález vydaný arbitrážnou komisiou žalovaného, smerujúci proti reklame
zverejnenej žalobcom, bol spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu ako právnickej osoby.
Uviedol, že žalovaný je subjektom združujúcim fundovaných ľudí z oblasti reklamy, ľudí s dlhoročnými

skúsenosťami a relevantnými znalosťami, ktorí vytvorili vlastný kódex - pravidlá na
posúdenie vhodnosti reklamy z etického hľadiska, nie z hľadiska dodržiavania zákona. V demokratickej
spoločnosti je takýto subjekt potrebný, a to z dôvodu zabrániť šíreniu nevhodných príspevkov, k akým
predmetný príspevok jednoznačne patrí. Žalovaný združuje subjekty spôsobilé posúdiť dopad reklamy
na vytváranie verejnej mienky v negatívnom slova zmysle a v prípade neetickej a

znevažujúcej reklamy podľa záverov súdu dôvodne na takúto nevhodnú reklamu poukazuje; ide o
spôsob spoločenskej regulácie vhodnosti reklamy. Žalobca prezentoval zásah do jeho dobrej povesti
zo strany žalovaného tým, že žalovaný vyslovil vo svojich nálezoch porušenie kódexu zverejnením
príspevku na facebookovej stránke žalobcu. Žalovaný pri vydávaní predmetných nálezov využil slobodu
prejavu, ktorá má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľný význam, spočívajúci v šírení informácií

a myšlienok o otázkach verejného záujmu, uvedená úloha je spojená s právom verejnosti informácie
a myšlienky prijímať. Predmetné nálezy sú podľa názoru súdu prvej inštancie prejavom a vyjadrením
oprávnenej kritiky zo strany žalovaného na jednoznačne neetickú a dehonestujúcu osobu hlavného
hygienika SR reklamou zverejnenou žalobcom. Konštatovanie uvedené v nálezoch predstavuje ibaoprávnenú kritiku dosahujúcu prípustnú mieru bez difamačných výrokov a preto nálezy nie sú akokoľvek
spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu. Neobsahujú takú kritiku, ktorá by presahovala mieru
kritiky prípustnej v spoločnosti, nie je teda splnený predpoklad protiprávnosti zásahu do dobrej povesti

žalobcu, obsah nálezov nie je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na dobrej povesti žalobcu a tiež nie je
daná ani príčinná súvislosť medzi nimi. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu
spôsobenú zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka
uviedol, že ako predpoklad zodpovednosti musí byť splnená podmienka existencie zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spojenú s porušením práva právnickej osoby na dobrú povesť.

Fyzická alebo právnická osoba môže byť zodpovedná za zásah do dobrej povesti právnickej osoby len
vtedy, ak tento neoprávnený zásah skutočne tiež vyvolala, resp. spôsobila. Povinnosť tvrdenia, bremena
tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti zaťažuje dotknutú právnickú
osobu.Nakoľkodospelkzáveru,žekzásahudodobrejpovestižalobcuzverejnenímnálezovžalovaného
týkajúcich sa reklamy žalobcu, nedošlo, napadnuté nálezy neboli spôsobilé do dobrej povesti žalobcu
zasiahnuť a preto žalobcovi neprináleží možnosť domáhať sa primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Pri riešení otázky aká ujma, v akej intenzite, v akom rozsahu a s akými prejavmi a dôsledkami nastala,
súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, kedy žalobca nepreukázať žiadne skutkové
okolnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V
tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
108/2011, podľa ktorého „V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že

žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených
osobnostných právach.“ V danom prípade žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nálezy žalovaného
podľa záverov súdu nezasiahli do dobrej povesti žalobcu, z uvedeného dôvodu nevznikol
ani nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy.

3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 2
C.s.p. tak, že žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca právne dôvodiac tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vec (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
- správne má byť § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. - poznámka odvolacieho súdu); súd prvej inštancie

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/
Cs.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.); rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Žalobca zotrval na názore, že nálezy žalovaného sú nesprávne, vydané bez
akejkoľvek právomoci a v rozpore so zákonom. Žalovaný nález č. 2 zverejnil na svojom webovom sídle,

čím zasiahol do jeho dobrej povesti, ktorý následne prevzali niektoré internetové portály. Žalovaný je
občianskym združením, ktorému žiaden zákon nezveril právomoc rozhodovať o právach a
povinnostiach fyzických osôb ani právnických osôb, ani posudzovať reklamu. Meno žalovaného a názvy
jeho orgánov („Arbitrážna komisia Rady pre reklamu“ a „Dozorný výbor“) podľa jeho názoru evokujú
verejnoprávny charakter žalovaného. Dôvodil, že výraz „Rada“ je používaný na označenie riadiacich,

kontrolných, alebo poradných orgánov zriadených priamo zákonom, alebo na základe zákona, čím
parazituje na vžitom vnímaní označenia, „Rada = orgán verejnej moci“. Svoje rozhodnutia označuje
ako „nález“, čo je jednou z foriem rozhodnutí, ktoré vydáva Ústavný súd Slovenskej republiky. Preto
môže verejnosť žalovaného podľa jeho názvu vnímať tak, že je tiež jedným z orgánov zriadených
zákonom a že mu je štátom zverená právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb, a tiež o reklame. Vo vzťahu k reklame je pritom
kľúčový zákon o reklame (zákon č. 147/2001 Z. z.). V ustanovení § 10 zákon o reklame uvádza orgány,
ktoré vykonávajú dozor nad jeho dodržiavaním, pričom výpočet je taxatívny a žalovaný v tomto výpočte
nie je uvedený. Preto nie je oprávnený posudzovať súlad akejkoľvek reklamy so zákonom o reklame a
zároveň nie je oprávnený posúdiť splnenie definičných znakov reklamy, ktoré sú uvedené v

zákone o reklame, vo vzťahu k akémukoľvek zobrazeniu. Preto platí, že žalovaný je osobou výlučne
súkromného práva a povaha jeho rozhodnutí je zhrnutá v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžk 35/2018. Tvrdil, že so žalovaným nebol v žiadnom vzťahu, nebol a nie je
jeho členom. V nadväznosti na uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovanýnebol oprávnený vydať predmetné nálezy vo vzťahu k žalobcovi. Konanie voči žalobcovi začal žalovaný
po zverejnení príspevku na facebookovej stránke žalobcu údajne na podnet neznámej fyzickej osoby
z okresu Bratislava. Napriek tomu, že žalobca rozporoval existenciu sťažovateľa, súd prvej inštancie

neskúmal jeho existenciu, ani existenciu podnetu. Žalovaný v nálezoch označil príspevok žalobcu za
reklamu, ktorá obsahuje prvky znižujúce ľudskú dôstojnosť a zneužíva fyzickú osobu, ktorá je nositeľom
verejnej autority. Kategórie, ktoré použil však vyplývajú výlučne z interných pravidiel žalovaného, ktoré
na neho nemajú žiaden dosah, keďže nie je jeho členom. Keďže s nálezom č. 1 nesúhlasil, požiadal
o jeho preskúmanie, pričom za to musel žalovanému zaplatiť sumu 300,- €. Žalovaný následne vydal

nález č. 2, ktorým potvrdil správnosť nálezu č. 1. Uviedol, že zásah žalovaného do dobrej povesti
žalobcu vyplýva z toho, že napriek uvedeným skutočnostiam vydal predmetné nálezy, v ktorých vyslovil,
že porušil pravidlá, ktoré nie sú všeobecné, teda ani pre žalobcu záväzné. Nemôže obstáť tvrdenie
žalovaného a súdu prvej inštancie, že sa jedná o oprávnenú kritiku a realizáciu práva na slobodu
prejavu. Nešlo o kritiku; žalovaný vydal formálne rozhodnutie podľa pravidiel a postupov, ktorým sa
žalobca dobrovoľne nepodvolil. Ak si zákazníci žalobcu budú myslieť, že porušil záväzné pravidlá, môže

to ovplyvniť ich nákupné správanie, v dôsledku ktorého nekúpia tovar predávaný žalobcom (tričká s
humornými a satirickými textami). Jedinou obranou žalovaného proti žalobe bolo to, že „len“ realizoval
ústavou garantovanú slobodu prejavu, hoci nepredložil jediný dôkaz na podporu svojich tvrdení, že to
takto funguje všade vo svete. Ide o právne významné skutočnosti, na ktorých posúdenie sa mal zamerať
súd prvej inštancie, ktorý však väčšinu argumentov žalobcu ignoroval a v odôvodnení napadnutého

rozsudku sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nálezy žalovaného sú spôsobilé zasiahnuť do
dobrej povesti žalobcu a tým aj ohroziť jeho podnikateľskú činnosť. Ak by totiž mal iný názov, nikoho
by nenapadlo, že žalovanému bola zverená právomoc orgánu vernej moci. Je pritom bez významu, že
na internetovej stránke žalovaného sa možno dočítať, že žalovaný je „orgánom etickej samoregulácie
reklamy“. Preto žalobca žalobný návrh formuloval spôsobom uvedeným v žalobe, aby bolo každému

zrejmé, že žalovaný nie je orgánom verejnej moci. Súdu prvej inštancie vytkol, že jeho závery popierajú
obsah dôkazov a vyjadrení, ktoré boli stranami predložené v konaní, najmä ide o svedectvo
pani P., ktoré podľa neho nie je možné brať do úvahy a je potrebné ho odmietnuť. Menovaná, hoci
nie je účastníčkou konania, bola s predmetom konania, vyjadreniami a dôkazmi oboznámená a vo
výpovedi klamala, z čoho vyplýva, že bola ovplyvnená a súd prvej inštancie na jej výpoveď nemal

prihliadnuť. Na nepravdivosť jej tvrdení upozornil právny zástupca žalobcu a ak na ne súd prvej inštancie
predsa prihliadnuť chcel, mal sa dôsledne vysporiadať s námietkami právneho zástupcu žalobcu. V
odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol množstvo zvláštnych záverov, ktoré
nemajú oporu v dôkazoch a ignorujú argumentáciu a dôkazy predložené žalobcom.
Preto závery súdu prvej inštancie považuje za svojvoľné a nepreskúmateľné, najmä v bodoch 19. a

20. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dokonca mal konanie zaťažiť aj ďalšou vadou, keďže jeho
skutkovétvrdenieovýznamemenažalovanéhonebolospornéažalovanýtietotvrdeniaúčinnenepoprel.
Nebol preto dôvod, aby súd prvej inštancie skúmal nesporné tvrdenie týkajúce sa mena „Rada“. Názor
súdu prvej inštancie nepreukazuje ani Etický kódex, nakoľko až činnosť žalovaného má pre konanie
význam. Na žalovaného sa totiž obrátila aj Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora a je

tak zrejmé, že aj veľké profesijne orgány vnímajú žalovaného tak, ako uviedol žalobca. Rozporoval
tvrdenie žalovaného, že je rešpektovaným subjektom, pričom žalobca predložil príklady rozhodnutí
súdov, ktoré odmietli všetky snahy použiť rozhodnutia žalovaného ako podporu alebo základ rozhodnutí
štátnych orgánov (napríklad Polície Slovenskej republiky a Slovenskej obchodnej inšpekcie). Napriek
tomu však súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je rešpektovaným subjektom v oblasti reklamy pre

odbornú aj laickú verejnosť, pričom nie je zrejmé ako členstvo v medzinárodnej organizácii podporuje
obranu žalovaného. Navyše členov rady označil za „odborne zdatné osoby pracujúce v reklamnej oblasti
alebo zaoberajúce sa reklamou všeobecne“, hoci žalobca vo svojej duplike rozporoval odbornosť a tiež
zaujatosť členov komisie, ktorý sa podieľali na vydaní nálezov. Zopakoval, že profesie týchto osôb sú
detská psychologička a pedagogička, právnička, správkyňa nadácie, advokát, šéfredaktor IT magazínu,

zakladateľ reklamnej agentúry, finančný analytik, sociologička, politológ zaoberajúci sa marketingom,
riaditeľkareklamnejagentúryadokoncainfluencer.Nemožnoopomenúťaniskutočnosť,žepodľanázoru
žalobcu jeho konanie, ktoré posudzoval žalovaný nie je reklamou. Svedkovia tiež potvrdili, že v tejto
veci nepanovala jednota, či ide, alebo nejde o reklamu a či žalovaný bude konanie žalobcu posudzovať.
Napriek tomu, že existenciu podnetu a sťažovateľa rozporoval, súd prvej inštancie sa s touto námietkou

nijako nevysporiadal. Žalobca neupiera žalovanému právo na názor, ani na slobodu prejavu, trval
však na tom, že vydaním nálezov (jeho forma a konštatovanie porušenia pravidiel) zasiahol do jeho
dobrej povesti. Vyslovil domnienku, že v danom prípade došlo k nepochopeniu, že Slovenská republika
potrebuje subjekt ako je žalovaný. Slovenská republika potrebuje riadny subjekt, zriadený zákonom,ktorý bude postupovať vždy rovnako a nie selektívne ako žalovaný, ktorý neváha siahnuť
k opskurným (majúc zrejme na mysli výraz obskúrnym - poznámka odvolacieho súdu) zdôvodneniam v
prípade, ak ide o jeho člena. Žalobca sa tiež domnieva, že na konkrétnych príkladoch, ktoré nemožno

ignorovať preukázal, že žalovaný svoje konanie a ciele len predstiera, nie je rešpektovaným subjektom
a zasiahol do jeho dobrej povesti. Tvrdenie žalovaného, že záväznosť jeho pravidiel vyplýva z ich
všeobecného uznávania a rešpektovania, nie je ničím preukázané (okrem svedectva pána J.), naproti
tomu však žalobca príkladmi z rozhodovacej praxe žalovaného preukázal, že pravidlá nerešpektuje ani
sám žalovaný, resp. jeho členovia, či verejnosť. Bez konštatovania zásahu do dobrej povesti nie je

možné priznať zadosťučinenie, preto nepovažoval za potrebné osobitne argumentovať proti tejto časti
odôvodnenia. Napadnutý rozsudok je podľa názoru žalobcu nepreskúmateľný, svojvoľný, arbitrárny,
obsahuje nesprávne skutkové zistenia a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia, je tiež absolútne nedostatočne odôvodnený. Zhrnul, že súd prvej inštancie porušil právo
na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami a tiež právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,pričominávadakonaniaspočívavpripusteníaneodôvodnenípripusteniaanevysporiadaní

sa s námietkami právneho zástupcu žalobcu týkajúcich sa výpovede svedkyne P.. Ďalšia iná vada
spočíva v tom, že súd prvej inštancie napriek tomu, že žalovaný účinne nepoprel skutkové tvrdenie
žalobcu, súvisiace s účelom použitia výrazu „Rada“ v mene žalovaného. Poslednú inú vadu konania
predstavuje to, že súd prvej inštancie umožnil žalovanému vyjadriť sa k obsahu záverečnej reči žalobcu,
ale žalobcovi neumožnil vyjadrenie k záverečnej reči žalovaného, ktorý uviedol lži. Poprel pravdivosť

tvrdenia žalovaného, že žalobca „obhajuje vtip“ ako aj to, že podľa žalobcu musí pán K. zniesť takúto
reklamu, keďže žalobca v konaní nič také neuviedol. Nakoľko žalobca predáva tričká s humornými a
satirickýmitextami,jehoprezentáciunafacebookumožnovnímaťakohumoristickústránku,ktorápožíva
podstatne vyššiu mieru ochrany. Súdu prvej inštancie vytkol aj rozdielne konanie voči stranám sporu,
najmä v poskytnutých lehotách na vyjadrenie (žalovanému lehotu na požiadanie predĺžil, žalobcovi

však nie). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam vo vzťahu k činnosti žalovaného, jeho oprávnenia posudzovať reklamu, záväznosti jeho
pravidiel, významu jeho mena žalovaného a jeho vnímaniu vo verejnosti. Nesprávne právne posúdenie
predstavuje hodnotenie práva na slobodu prejavu (aj obsahu tohto práva). Rovnako mal nesprávne
právne posúdiť právo žalovaného vydať rozhodnutie voči nečlenovi združenia, ktorý bol preto oprávnený

vyjadriť kritiku, avšak nemohol tak urobiť vo forme rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať mu
právo (v zmysle zákonnej dikcie má byť správne uvedené „nárok“ - poznámka odvolacieho súdu) na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že argumentácia žalobcu, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený (nepreskúmateľný) je nedôvodná. Za porušenie
práva žalobcu na spravodlivý proces v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany. Konajúci súd sa v napadnutom rozsudku
riadne zaoberal námietkami a argumentáciou žalobcu, ktoré mali pre posúdenie predmetnej veci

význam, svoje závery riadne odôvodnil v rozsahu viac ako 5 strán, pričom riadne
a presvedčivo vysvetlil a opísal svoje myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého
rozsudku; svoje závery aj podoprel relevantnou právnou teóriou a judikatúrou najvyšších súdnych
autorít, preto nemožno tieto závery považovať za svojvoľné a neudržateľné. Súd prvej inštancie podľa
názoru žalovaného vyčerpávajúco a komplexne vysvetľuje dôvody, pre ktoré do práva žalobcu na

ochranu dobrej povesti nemohlo byť nálezmi žalovaného zasiahnuté. Tiež sa riadne vysporiadal s
relevantnými námietkami žalobcu. Z odôvodnenia odvolania žalobcu je zrejmé, že jeho obsahom je
nestotožneniesasozávermisúdu,čovšakvzmyslevyššieuvedenejjudikatúrynepredstavujeporušenie
práva na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd v rámci celého konania nepochybil a žalobcovi nebolo
uprené ktorékoľvek z vyššie uvedených práv. Žalobca plne využil možnosť uskutočniť všetky písomné

vyjadrenia, ktoré mu priznáva Civilný sporový poriadok, ako aj možnosť vyjadrovať sa priamo na
pojednávaní, vrátane záverečnej reči. Ním tvrdený odvolací dôvod preto v danom prípade naplnený
nie je. Inú vadu konania žalobca vidí v údajnom ovplyvnení svedkyne O. P., nepopretí významu pojmu
„Rada“ žalovaným a nemožnosťou žalobcu reagovať na záverečnú reč
právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní. Tieto „iné vady konania“ podľa názoru žalovaného

javia až znaky absurdnosti, keď svedkyňa P. zjavne ovplyvnená nemohla byť (ako uvádza žalovaný
nižšie v tomto vyjadrení). Uviedol, že nepopiera sémantické významy slov slovenského jazyka, ale tvrdí,
že pojem „Rada“ je oprávnený využívať a pojem „záverečný“ nesie význam „ktorý sa koná na záver“,
preto celkom logicky žalobcovi po prednese jeho záverečnej reči už neprináleží ďalšia záverečná reč.Napadnutý rozsudok, ani konanie predchádzajúce jeho vydaniu neobsahujú žalobcom vytýkané vady
konania a nie je preto naplnený daný odvolací dôvod. Námietky žalobcu, že súd prvej inštancie sa
v odôvodnení rozsudku s ním navrhnutými dôkazmi žiadnym spôsobom nevysporiadal (najmä bližšie

nešpecifikovanými dôkazmi o záväznosti pravidiel žalovaného všeobecne a opäť nešpecifikovanými
dôkazmi k vnímaniu žalovaného) považuje za nedôvodné a žalobcovi vytkol, že účelovo opomína, že
v rámci prvostupňového (správne prvoinštančného - poznámka odvolacieho súdu) konania predložil
značné množstvo dôkazov, ktoré s prejednávanou vecou žiadnym spôsobom nesúvisia a sú pre toto
konanie irelevantné. V zmysle stabilnej a dlhodobej judikatúry sa súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nemusí vyjadriť ku každému konkrétnemu dôkazu osobitne, ale len k tým, ktoré majú
podstatný význam pre jeho konečné rozhodnutie vo veci. V prípade dôkazov predložených žalobcom
(nálezy žalovaného, k prijatiu ktorých sa žalobca nemohol vyjadriť alebo dôkazy údajne preukazujúce
rozdielne posudzovanie sťažností žalovaným) sa podľa žalovaného nejedná o dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže s predmetom konania (ochranou dobrej povesti
žalovaného) nemajú žiaden súvis a nepreukazujú žalobcom tvrdený zásah do jeho dobrej povesti. Z

odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne vyplýva, ako konajúci súd hodnotil predložené dôkazy a
sú zrozumiteľné aj myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k prijatiu záverov uvedených v napadnutom
rozhodnutí. K tejto časti odvolania žalobcu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vykonal všetky
dôkazy relevantné pre riadne a náležité zistenie skutkového stavu, pričom tieto dôkazy vyhodnotil
správne, samostatne a vo vzájomných súvislostiach. Skutkový stav bol preto náležite zistený a nebolo

potrebné ho akokoľvek doplniť. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. preto nie je naplnený
a rozsudok je správny po skutkovej aj právnej stránke. Zároveň z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že konajúci súd tento rozsudok náležite odôvodnil, pričom na skutkový stav aplikoval správnu
právnu normu (§ 19b zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), ktorej obsah správne interpretoval aj
aplikoval. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. preto naplnený nie je a napadnutý rozsudok

je vecne správny. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho posúdenia nasledovných
skutočností: názov žalobcu a označenie jeho rozhodnutí vzbudzuje zdanie, že je orgánom verejnej moci,
žalovaný nie je oprávnený posudzovať zákon o reklame, výpoveď svedkyne O. P., odbornosť členov
komisie žalovaného, existencia sťažnosti a osoby sťažovateľa a údajné naplnenie podmienok zásahu
do dobrej povesti žalobcu uviedol, že žalobca opakovane argumentuje, že žalovaný svojím názvom

parazituje na vnímaní označenia „Rada“ ako orgánu verejnej moci, čím má žalovaný získavať prospech
vyberaním poplatkov za akési konania a že žalovaný údajne navodzuje v nálezoch dojem, že v prípade
nestiahnutia reklamy žalobcu mohol napríklad uložiť žalobcovi povinnosť reklamu stiahnuť a že názov
žalovaného a jeho činnosť sú preto podľa žalobcu spôsobilé zasiahnuť do jeho dobrej povesti. Žalovaný
však svoj súkromnoprávny charakter v rámci konania nikdy nespochybňoval a nerozporoval ho. Súd

prvej inštancie dospel k správnym záverom, že žalobcom uvádzané argumenty predstavujú subjektívny
názor žalobcu, pričom v konaní mal Etickým kódexu reklamnej praxe vydávaným žalovaným, ako aj
svedeckými výpoveďami za preukázané, že žalovaný je rešpektovaným subjektom v oblasti reklamy pre
odbornú aj laickú verejnosť, no v žiadnom prípade nevystupuje ako štátny orgán a ani sa do takejto
pozície sám nestavia a svoje súkromnoprávne postavenie nespochybňuje. Žalovaný nemôže popierať

sémantický význam slov v rámci slovenského jazyka a nemôže tvrdiť, že pojem „Rada“ znamená
niečo odlišné, ako uvádza krátky slovník slovenského jazyka. Rozporoval však tvrdenia žalobcu, že
nesmie vo svojom názve použiť pojem „Rada“, keďže žiaden právny predpis v rámci právneho poriadku
nezakazuje použiť vo svojom názve daný pojem, ako sa snaží neustále navodiť žalovaný. Existuje
množstvo občianskych združení, ktoré vo svojom názve majú obsiahnutý uvedený pojem. Zároveň

poprel pravdivosť tvrdení žalobcu, žeby žalovaný navodzoval dojem, že v prípade nestiahnutia reklamy
disponuje akoukoľvek donucovacou právomocou. Žalovaný v nálezoch vyslovuje apel na dotknutého
zadávateľa reklamy, aby upustil od šírenia neetickej reklamy, resp. ak tak medzičasom učinil, aby túto
reklamu v budúcnosti nešíril. Je však výslovne na dotknutom zadávateľovi, či bude konať v
súlade s názorom žalovaného vyslovenom v náleze, alebo bude pokračovať v šírení takejto neetickej

reklamy. V takomto prípade už žalovaný nedisponuje akýmikoľvek donucovacími prostriedkami, ktorými
by mohol šírenie reklamy vynútiť. Nakoľko tieto tvrdenia nevyplývajú ani z Etického kódexu žalovaného
ani zo samotných nálezov, považoval ich za vyfabulované, pričom pripomenul, že k totožným záverom
dospel aj súd prvej inštancie (v bode 19. napadnutého rozsudku). Členovia žalovaného rešpektujú jeho
nálezy na báze dobrovoľnosti, pre nečlenov formou nálezu žalovaný poukazuje na neetickosť reklamy

s cieľom eliminovať takúto reklamu a zabrániť jej ďalšiemu šíreniu. Nálezy preto predstavujú oprávnenú
kritiku, ktorou za využitia slobody prejavu žalovaný upozorňuje na porušovanie všeobecne uznávaných
etických pravidiel pri tvorbe a verejnom rozširovaní reklamy. Žalovaný pritom v priebehu prvoinštačného
konania opakovane uvádzal, že neposudzuje súlad reklamy so zákonom oreklame, ale s Etickým kódexom žalovaného, ktorý uvádza, čo je reklamou, ako aj to, aká reklama
je v rozpore s etickými pravidlami. Obdobne tomu bolo aj v prípade reklamy žalobcu, kedy žalovaný
v náleze uviedol, že príspevok žalobcu „Aktuálna tekvica“ je v zmysle Etického kódexu reklamou a

je v rozpore s ustanoveniami Etického kódexu. Opäť tak nebolo žalovanému zrejmé, z čoho žalobca
opakovane vyvodzuje záver, že žalovaný vykladá zákon o reklame a posudzuje
súlad reklamných príspevkov so zákonom o reklame. Túto činnosť žalovaný nikdy nevykonával a ani
nikdy neuviedol, žeby poskytoval výklad zákona o reklame. Aj v tomto smere súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru. Žalovaný ďalej rozporoval tvrdenie žalobcu týkajúce sa hodnovernosti a

ovplyvnenia výpovede svedkyne A. P. s tým, že je bezpredmetné, či mala alebo nemala vedomosť o
obsahu žaloby. Uviedol, že menovaná svedkyňa je viceprezidentkou žalovaného a členkou komisie,
pričom jej výpoveď bola zameraná na opísanie účelu a cieľov žalovaného a oblasti upravené Etickým
kódexom. Z dôvodu svojho postavenia v rámci štruktúr žalovaného je však zrejmé,
že o prvej žalobe tohto druhu bude mať vedomosť, keďže za obdobie 27 rokov existencie žalovaného
nebolo voči nemu obdobné konanie vedené. Navyše táto svedkyňa s výnimkou svojej vlastnej výpovede

na pojednávaniach v predmetnej veci prítomná nebola. Pre toto konanie je irelevantná aj skutočnosť,
či môže alebo nemôže nastať situácia, keď žalovaný vysloví porušenie Etického kódexu reklamou,
pričom samotné šírenie v rozpore s Etickým kódexom nie je. Odhliadnuc od chýbajúceho súvisu týchto
fabulácií žalobcu od predmetu konania, takáto situácia v priebehu posudzovania etickej roviny reklamy
u žalovaného nastať nemôže. ani spochybňovanie odbornosti členov komisie žalovaného akokoľvek

nesúvisí s predmetom tohto konania, a to či bolo zverejnením nálezov žalovaného zasiahnuté do dobrej
povesti žalobcu. Ak žalovaný v odvolaní spochybňoval existenciu sťažnosti a osoby
sťažovateľa dôvodil, že jeho identifikačné údaje neposkytol zadávateľovi reklamy z dôvodu ochrany jeho
osobných údajov, pričom obdobný postup aplikuje aj Rada pre vysielanie a retransmisiu (resp. Rada
pre mediálne služby) v konaniach podľa zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Navyše

teoretizovanie žalobcu o ne/existencii sťažovateľa tiež žiadnym spôsobom nepreukazuje splnenie
zákonom stanovených predpokladov pre konštatovanie zásahu do práva do dobrej povesti právnickej
osoby. Žalobca pritom opomína skutočnosť, že pre možnosť konštatovania zásahu do dobrej povesti
žalobcu nálezmi žalovaného musia byť kumulatívne splnené podmienky stanovené v Občianskom
zákonníku. Protiprávny zásah zo strany žalovaného v danom prípade neexistuje.

Žalovaný vydal nálezy plne využívajúc slobodu prejavu garantovanú ústavou Slovenskej republiky a
ich prostredníctvom ako prostriedkov oprávnenej kritiky konštatuje porušenie etických pravidiel v oblasti
reklamy, t. j. nálezy žalovaného konštatujú rozpor reklamy žalobcu so všeobecnými etickými pravidlami
v reklame, ktoré žalovaný spísal a zhrnul v Etickom kódexe. Žalovaný v nich neuvádza akékoľvek
nepravdivé a/alebo difamačné tvrdenia o žalobcovi a ako také nie sú spôsobilé vyvolať ujmu na dobrej

povesti žalobcu. Poukázal na to, že žalobca sám si uvedomujúc nevhodnosť svojho príspevku tento
stiahol v reakcii na množstvo negatívnych komentárov používateľov facebooku, ktoré sa bezodkladne
objavili po zverejnení príspevku. Jedinou skutočnosťou spôsobilou znížiť dobrú povesť žalobcu je
samotný príspevok, ktorý vyvolal v spoločnosti len negatívne ohlasy. Neexistuje ani kauzálny nexus
medzi zverejnením nálezov žalovaného a žalobcom tvrdeným zásahom do jeho dobrej povesti. Nie je

preto splnená ani jedna z troch obligatórnych podmienok pre konštatovanie zásahu do dobrej povesti
žalobcu. Následne, keď nie sú splnené dané zákonné podmienky, nie je možné žalobcovi ani priznať
ním požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závery súdu prvej inštancie o neexistencii
zásahu do dobrej povesti žalobcu a vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
sú preto správne a vychádzajú z náležite zisteného skutkového a právneho stavu veci.

Žalovaný považujúc napadnutý rozsudok prvej inštancie za vecne správny navrhol odvolaciemu súdu
tento potvrdiť a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu protistrany žalobca nepovažoval za potrebné ani za účelné
opakovať dookola svoje argumenty a dôkazy, keďže podľa neho žalovaný neuviedol žiadne také

skutočnosti, ktorými by vyvrátil jeho argumenty alebo dôkazy. Žalovaný dokonca vo svojom vyjadrení
neuviedol jediný dôkaz, na preukázanie svojich (mnohých novo vymyslených) tvrdení. Žalovaný vo
svojomvyjadrenínereagovalnajehoargumenty,argumentáciuanidôkazyaprávnuúpravunímuvedenú
nevyvrátil. Poukazujúc na nerovnosť súdu prvej inštancie k sporovým stranám uviedol, že vždy, keď o
predĺženielehotynavyjadreniepožiadalžalovaný,súdprvejinštanciemuvyhovel,neuviedolvšak,žetak

tomu nebolo aj v prípade, že o to isté požiadal žalobca. Ohľadne časti II. vyjadrenia žalovaného zotrval
na odvolacích dôvodoch, ako aj na odôvodnení odvolania. Trval na tom, že žalovaný účinne nepoprel
jeho skutkové tvrdenia. Naďalej je preto nesporné, že žalovaný svoje označenie zvolil s cieľom zneužiť
vžité vnímanie „Rada“. Jeho argumentácia o tom, že existuje množstvo združení, ktorých názov zahŕňavýraz „Rada“ je bezvýznamná, keďže žiadne z uvedených združení nepôsobí v mediálnom priestore a
neprezentuje sa ako autorita, ani nevydáva rozhodnutia mimo okruh svojich členov. Konanie žalovaného
presahuje rozsah slobody prejavu a je potrebné takéto konanie odmietnuť. Súd prvej inštancie prijal

tvrdenie žalovaného a vychádzal z neho bez odôvodnenia, že žalovaný neposudzuje súlad so zákonom.
Preukázanou pravdou je podľa názoru žalobcu to, že žalovaný nie je oprávnený aplikovať zákon
ani vyhlášku. Žalobca opakovane namietol, že svedkyňa O. P. bola ovplyvnená tým, že vopred bola
oboznámená s podaniami a dôkazmi, pričom vo svojej výpovedi uvádzala nepravdivé skutočnosti, ktoré
boli v rozpore s preukázanou skutočnosťou. Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozsudku s touto

námietkou nevysporiadal a nijako neodôvodnil, z čoho vyvodil záver, že svedkyňou uvádzané osoby
pôsobiace u žalovaného sú odborne zdatné, že pracujú v reklame alebo sa reklamou vôbec zaoberajú.
Žalobca opakovane poukázal na to, že žalovaný sa snaží pôsobiť, že koná transparentne a len s tými
najlepšími úmyslami, pričom žalobca demaskoval jeho zavrhnutiahodné konanie. Svoj zásah do dobrej
povesti žalobcu obhajuje tým, že realizuje právo na slobodu prejavu. Jeho obrana však nemôže byť
úspešná. Ak by totiž žalovaný „LEN“ kritizoval konanie žalobcu, potom by vyjadril kritiku. Žalovaný však

vydal rozhodnutie, na základe pravidiel, ktoré si sám pre seba a svojich členov vytvoril. Vydávanie
„nálezov“ a názov „Rada pre reklamu“ evokujú verejnoprávny charakter, pričom vo svojej mediálnej
prezentácii vyhlasuje, že jeho pravidlá upravujú etiku v reklame na Slovensku.
Žalobca preukazoval konanie, motiváciu, ciele a aplikáciu pravidiel žalovaného inými rozhodnutiami
žalovaného a súd prvej inštancie jeho návrhy na vykonanie týchto dôkazov nezamietol, avšak v

napadnutom rozsudku sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal. Žalovaný sa aj prostredníctvom
svedkov snažil súd prvej inštancie presvedčiť o svojej prospešnosti a tento jeho obranu bezvýhradne
prijal. Z nových rozhodnutí žalovaného pritom vyplýva, že v obdobných prípadoch vyslovil, že dotknutý
subjekt etické pravidlá žalovaného neporušuje, z čoho je tak zrejmé, že obrana žalovaného je falošná.
Žalobca opakovane zhrnul, že žalovaný svoju činnosť a ciele len predstiera a voči svojim členom

postupuje inak, ako voči osobám, ktoré členmi nie sú. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznať
právo (v zmysle zákonnej dikcie správne „nárok“ - poznámka odvolacieho súdu) odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení opakovane poukázal na skutočnosť, že žiadna časť z
argumentácie žalobcu sa netýka predmetu tohto konania a je pre posúdenie údajného neoprávneného
zásahu do dobrej povesti žalobcu zverejnením nálezu žalovaného irelevantná. Opäť poprel, žeby sa
prezentoval ako orgán verejnej moci oprávnený akokoľvek sankcionovať subjekty v rámci Slovenskej
republiky v prípade porušenia právnych predpisov. Žalobca toto svoje tvrdenie, ktoré neustále opiera

výlučneonázovžalovanéhoapomenovaniejehorozhodnutí,ničímnepreukázal,čímneuniesoldôkazné
bremeno. Zopakoval, že zo žiadnej verejnej prezentácie žalovaného nevyplýva, žeby sa žalovaný
vydával za orgán verejnej moci a akokoľvek sankcionoval, či už svojich členov, alebo akékoľvek iné
subjekty za porušenie právnych predpisov. Žalovaný tiež argumentoval, že posudzovanie spotu CME
Content Academy sa tohto konania vôbec netýka a je pre toto konanie absolútne irelevantné. Vo vzťahu

k údajnému ovplyvneniu svedkyne O. P., odbornosti členov komisie žalovaného a existencie osoby
sťažovateľa poukázal na svoje predošlé vyjadrenie a uviedol, že spochybňovanie odbornosti členov
komisie nijako nesúvisí s predmetom tohto konania, keďže pre posúdenie naplnenia podmienok pre
konštatovanie neoprávneného zásahu do dobrej povesti je odbornosť týchto osôb absolútne irelevantná.
Žalobca zároveň nie je vôbec spôsobilý posudzovať odbornosť členov komisie. Na svoju obranu tiež

tvrdil, že žalobca doposiaľ vôbec ani neoznačil konkrétne výroky nálezu žalovaného, ktorými malo byť
neoprávnene zasiahnuté do jeho dobrej povesti. Zároveň tiež nepreukázal a) existenciu protiprávneho
zásahu do jeho dobrej povesti (žalovaný pri vydávaní nálezov plne využíva slobodu prejavu garantovanú
ústavou a nálezy predstavujú oprávnenú kritiku reklamného príspevku žalobcu porušujúceho všeobecne
uznávané etické pravidla reklamného odvetvia), b) objektívnu spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu na

dobrej povesti žalobcu (jedinou skutočnosťou spôsobilou zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu bolo
práve nevhodné zosmiešnenie hlavného hygienika, čo sa bezodkladne prejavilo v reakciách verejnosti
priamo pod predmetným príspevkom a nie zverejnenie nálezu žalovaného), c) kauzálny nexus medzi
vyššie uvedeným (nakoľko nie sú splnené uvedené predpoklady pod písm. a) a b), nemôže existovať
ani príčinná súvislosť medzi nimi). Naplneniu týchto predpokladov sa žalobca v doterajšom konaní

ani nevenoval, nieto ich existenciu preukázal. Naopak, neustále argumentuje skutočnosťami, ktoré nie
sú spôsobilé preukázať ním tvrdený neoprávnený zásah do dobrej povesti a s týmto sporom nijako
nesúvisia. Navyše v súlade s judikatúrou pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (ktorú žiada žalobca) musí žalobca preukázať nielen objektívnu spôsobilosť konaniažalovaného zasiahnuť neoprávnene do dobrej povesti žalobcu, ale aj samotnú existenciu negatívnych
následkov u žalobcu. Preukazovaniu následkov zásahu do dobrej povesti sa žalobca doposiaľ
vôbec nevenoval, čím neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani svoje dôkazné bremeno. K druhej časti

vyjadrenia žalovaného, t. j. k dôkazom inými jeho rozhodnutiami žalovaný uviedol, že súd nie je povinný
vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú relevantné a zásadné pre meritórne
rozhodnutie veci. Žalobcom predložené nálezy v priebehu prvoinštančného konania boli pre posúdenie
veci irelevantné, týkali sa iných zadávateľov a šíriteľov a nijako nesúviseli s posudzovaním existencie
údajného zásahu do dobrej povesti žalobcu. Obdobne tak aj v prípade novo predložených nálezov,

ktoré sa vôbec netýkajú tohto konania a žiadnym spôsobom nepreukazujú existenciu neoprávneného
zásahu do dobrej povesti žalobcu žalovaným. Odhliadnuc od uvedeného, žalobcom predložené nálezy
predstavujú neprípustné novoty v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p. Je úlohou žalobcu v odvolaní
dokázať, že nové prostriedky procesného útoku, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez
svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť.
Skonštatoval, že žalobcom predložené nálezy predstavujú neprípustné novoty v odvolacom konaní.

Zotrval na svojom návrhu a odvolaciemu súdu navrhol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

8. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nezaslali.

9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať

úspech.Rozsudokverejnevyhlásildňa 27.novembra2024;otermíneverejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§
378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (§ 378 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu

prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť nasledovné.

10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.

Odvolateľ v odvolaní neuvádzal žiadne podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a právnom posúdení sa nič

nezmeniloanivštádiuodvolaciehokonania.Rozsudokobsahujevšetkynáležitostiuloženéustanovením
§ 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení
§ 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací
súd prihliadať.

12. V prejednávanom spore sa žalobca žalobou domáha ochrany pred neoprávneným zásahom
žalovaného do jeho dobrej povesti na tom skutkovom základe, že žalovaný zverejnil na sociálnej sieti
Facebook na stránke KOMPOT.sk príspevok s fotografiou hlavného hygienika Slovenskej republiky
PhDr. RNDr. MUDr. S. K., PhD., MPH so sprievodným textom: „Každý rok vykladáme aktuálnu tekvicu.
Raz chudú, raz tučnú, raz zlú, inokedy dobrú. Také sú dušičky.“, pričom po objavení kritických

komentárov bol príspevok zmazaný. Žalobca tvrdil, že žalovaný ako občianske zduženie tento príspevok
posúdil ako nesúladný s ustanoveniami zákona o reklame (hoci na to nemá zákonom zverenú
kompetenciu) a vydal dva nálezy, ktorých obsahom majú byť výroky predstavujúce neoprávnené zásahy
do jeho dobrej povesti. Zdôraznil, že meno žalovaného a názvy jeho orgánov (arbitrážna komisia,
dozorný výbor) evokujú verejnoprávny charakter žalovaného, preto ho môže verejnosť vnímať tak, že je

jedným z orgánov zriadených zákonom a že mu je štátnom zverená právomoc rozhodovať o
právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a tiež o reklame. Súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil a správne aplikoval ustanovenia § 19b ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Ak žalobca v konaní súdu prezentoval uvedené skutkové okolnosti, nemožno na odvolacie námietkyžalobcu (že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) prihliadať.

13. Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby
a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti
vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva
právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia
za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda
nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah
spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť
tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len

ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Pri strete dvoch základných práv, a
to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce
konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov
demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto
sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané, či považované za neškodné alebo

za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce
názory a že fyzické i právnické osoby (napríklad občianske združenie venujúce sa „čistote“, či etickosti
a slušnosti v reklamnom priestore) majú v rámci slobody prejavu právo verejne vyslovovať svoje názory
na konanie obchodnej spoločnosti neeticky smerujúce k dosiahnutiu zisku (v tomto prípade predajom
tričiek).

14. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne ustálil, že pre konštatovanie zásahu do
dobrej povesti žalobcu spôsobenej nálezmi vydanými žalovaným by v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka museli byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky stanovené zákonom:
existencia protiprávneho zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, zásah objektívne spôsobilý vyvolať

ujmu na dobrej povesti právnickej osoby a existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi predchádzajúci uvedenými dvoma predpokladmi. Odvolací súd zhodne s názorom žalovaného
dospel k záveru, že žalovaný nielenže neoznačil konkrétne sporné výroky žalovaného, ktorými mal
žalovanýspôsobiťzásahdodobrejpovestižalobcu,alenepreukázalaniexistenciuprotiprávnehozásahu
do jeho dobrej povesti, či objektívnu spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu na dobrej povesti žalobcu (a

tým ani príčinnú súvislosť medzi uvedenými predpokladmi). Je nepochybné, že jedinou skutočnosťou
spôsobilou zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu bolo práve nevhodné zosmiešnenie MUDr. K., čoho sa
však nedopustil žalovaný. Žalovanému sa v priebehu celého konania nepodarilo preukázať ani následky
údajného zásahu do jeho dobrej povesti, čím neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazu.
Súd prvej inštancie tiež správne skonštatoval, že žalovaný pri vydávaní svojich nálezov využil právo

na slobodu prejavu a tieto nálezy sú prejavom a vyjadrením oprávnenej kritiky zo strany žalovaného
na jednoznačne neetickú a dehonestujúcu „reklamu“ týkajúcu sa osoby hlavného
hygienika Slovenskej republiky zverejnenú žalobcom. Napriek tomu, že žalobca nepreukázal dôvodnosť
svojich tvrdení o neoprávnenom zásahu do jeho dobrej povesti zo strany žalovaného, súd prvej inštancie
správne vyhodnotil, že tvrdenia uvedené v nálezoch žalovaného predstavujú iba oprávnenú kritiku

konania žalobcu bez difamačných výrokov, ktoré nie sú akokoľvek spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti
žalobcu.Odvolacísúdkneuneseniudôkaznéhobremena,čibremenatvrdeniazostranyžalobcudopĺňa,
že z jeho tvrdení, či predložených dôkazov nebolo možné zistiť ani prvotný predpoklad posudzovania
charakteru sporných „výrokov“, t. j. či ide o skutkové tvrdenie, resp. o hodnotiaci úsudok. Odvolací
súd preto námietky žalobcu o tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodujúcimi tvrdeniami

sporových strán, nevysporiadal sa s dôkazmi ním navrhnutými a nerešpektoval
vyjadrenia sporových strán, nakoľko sa opomenul vysporiadať s podstatnými tvrdeniami, vyhodnotil
ako nedôvodné. Na tomto závere nemôžu nič zmeniť ani tvrdenia žalobcu o spôsobe označenia
názvu žalovaného, resp. označenia jeho orgánov, či pomenovanie jeho výstupov. Forma (označenie)
rozhodnutia, ani jeho obsah v podobe konštatovania porušenia pravidiel, ktoré nie sú pre žalobcu

záväzné nemôžu predstavovať protiprávnosť zásahu žalovaného do dobrej povesti žalobcu.

15. Žalobca označil závery súdu prvej inštancie za svojvoľné a nepreskúmateľné aj z dôvodu, že
súd prvej inštancie nemal prihliadnuť na svedeckú výpoveď O. P. (ktorá podľa jeho názoru vosvojej výpovedi klamala a bola ovplyvnená tým, že pred výpoveďou sa oboznámila s predmetom
konania), ako aj z dôvodu, že sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu spochybňujúcimi odbornosť
členov komisie, ktorí sa podieľali na vydaní sporných nálezov a ktorí sa sami nevedeli zhodnúť, či

ide o reklamu. Podľa názoru odvolacieho súdu nebola vierohodnosť svedkyne P. spochybnená, ani
jej výpoveď nevykazovala znaky rozporu s realitou. Tvrdenia žalobcu bez preukázania ich pravdivosti
nepostačujú na to, aby súd tento dôkaz vylúčil a nevzal do úvahy. Rovnako tak je bez relevancie
námietka žalobcu týkajúca sa spochybňovania odbornosti členov komisie žalobcu. Žalobca tiež
vidí pochybenie súdu prvej inštancie aj v rôznych ďalších skutočnostiach a vyslovených záveroch,

napríklad nevysporiadanie sa s tvrdeniami žalobcu o údajnej (ne)existencii podnetu žalovaného a
osoby sťažovateľa, (ne)potreby subjektu ako je žalovaný v Slovenskej republike, či neprihliadnutie
na ďalšie dôkazy žalobcu (iné nálezy žalovaného), ktorými preukazoval, že žalovaný svoje konanie
a ciele len predstiera). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na všeobecné pravidlá pri
hodnotení dôkazov, ktoré sú upravené v čl. 15, ako aj v § 191 C.s.p. a

spravujú sa zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa
svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Významným kritériom je, že
žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak

zákon neustanovuje inak. Odvolací súd tieto odvolacie námietky žalobcu považuje za neopodstatnené,
keď z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné na
posúdenie skutkového stavu veci a vykonané dôkazy aj správne vyhodnotil. Povinnosťou súdu je vždy
sa vysporiadať s argumentmi sporových strán v odôvodnení meritórneho rozhodnutia, ktoré naň môžu
mať vplyv. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce

argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej
argumentu. Na druhej strane však súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujúskutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

16. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. pôjde vtedy, ak nesprávny

procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje
právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť
hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo
nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako

celku atď.).

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne

realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 C.s.p.) alebo posúdenie predbežnej otázky v

rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2 C.s.p.).

18. Z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. vyplýva, že súd jednoznačne
pochybí,akzamietnenávrhnavykonaniedôkazu,ktorýjespôsobilýpriniesťrelevantnéskutkovézistenia
a ktorého vykonanie je prípustné.

19. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajúvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

20. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich

komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov

(napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel
súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení
§ 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä
základnej požiadavke preskúmateľnosti.

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny

predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne,
zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom
skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom
v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu
odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou

úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn.,
aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).