Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223086
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2116223086.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu
Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v
Trnave,LudvikavanBeethovena26,Trnava,IČO:00175480,zastúpenémusplnomocnencom:UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO: 36 662 291, proti žalovanej: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31

575 951, zastúpenej splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8,
Bratislava, IČO: 36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 27. októbra 2021 č.k. 19Csp/111/2016-303, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 156,81 eura
s 5 % ročným úrokom z omeškania od 17.10.2016 do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalobu vo zvyšku
zamietol a výrokom III. priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Právnesvojerozhodnutieodôvodnilustanovením§488,§489,§497,§502ods.1zákonač.513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm.

a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až
4, § 53 ods. 1 až 4 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6 v znení účinnom
ku dňu zvýšenia úrokového rozpätia, § 53 ods. 12, § 53a ods. 1 v znení účinnom od 1.3.2010, § 451

ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 8b
ods. 1 v znení účinnom do 31.10.2018, § 8b ods. 3 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 9 ods.
7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB“).

3. Vecne dôvodil, že námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdov SR rozhodovať spor medzi
stranami považoval za nedôvodnú, pretože rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15.12 dodatku

k zmluve o termínovanom úvere považoval za neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 OZ, nakoľko išlo o
dojednanie neurčité a nezrozumiteľné. Súd tiež poukázal na ust. § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať
nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, čo
preukázané nebolo. Pokiaľ išlo o miestnu príslušnosť súdu, tak táto bola daná ustanovením § 87 psím. f/

OSP (v znení účinnom do 30.6.2016), v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie
príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor spotrebiteľskej zmluvy, pričomvlastníci bytov (ako žalobcovia v čase podania žaloby) sú spotrebiteľmi s trvalým pobytom v prevažnom
rozsahu v obvode Okresného súdu Trnava. Na uvedenom nič nemení to, že v konaní sa neuplatňuje
nárok na plnenie zo zmluvy, ale uplatňuje sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže tento

nárok so spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí.

4. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že nároku žalobcu nie je možné
vyhovieť. Medzi stranami nebolo sporným, že právny predchodca žalovaného (Dexia banka Slovensko,
a.s.) a žalobca (správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom

dome ul. A. B.. XXX, C.) uzavreli zmluvu o termínovanom úvere. V konaní sa žalobca ako správca
bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaný
„neoprávnene“ zvýšil úrokové rozpätie, žalobca žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
po zvýšení úrokového rozpätia, ako rozdiel medzi sumou ktorú vlastníci bytov žalovanému zaplatili
po zvýšení úrokovej sadzby, a sumou ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby.
Vlastníci bytov uzatvorili so žalobcom (bytovým družstvom) v zmysle § 8a ZoVB zmluvu o výkone

správy, predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov
činnosti uvedené v zákone. V zmysle § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o úvere, je správca povinný vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na
účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Podľa § 9 ods. 2 ZoVB právne úkony týkajúce
sa domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú

všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome - uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa
bytového domu preto práva a povinnosti z právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome. Pokiaľ ide o charakter zmluvy o úvere, túto uzavrel správca z titulu svojho
oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1, ako aj zo znenia príslušných ustanovení zmluvy
o výkone správy. Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov (tak

ako to vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch), pričom správca je ich
zákonnýmzástupcom(vúverovejzmluveoznačenýakoklient),avšakkonajúcivosvojommeneanaúčet
vlastníkov. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou, a je potrebné ho posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,
ale aj podľa právnych predpisov ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl.

OZ); právny predchodca žalovaného pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý poskytol úver v rámci svojho
podnikania, pričom úver nebol poskytnutý v súvislosti s podnikateľskou činnosťou bytového družstva,
ale v súvislosti s vykonaním opráv na bytovom dome, a teda za účelom zveľadenia majetku fyzických
osôb - spotrebiteľov (na strane dlžníka tak vystupovali spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý v

rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a na ich spotrebiteľskom postavení nič nemení
skutočnosť že za nich na základe zákonného splnomocnenia konal správca bytového domu - subjektom
základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci
bytov a nebytových priestorov). V prejednávanej veci žalobca uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak,
že ide o bezdôvodné obohatenie žalovaného získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaný zvýšil

úrokové rozpätie na základe údajne neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), a toto je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho považoval za určité a zrozumiteľné,
a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ), keď zo znenia bodu 5.5. zmluvy vyplýva,
že žalovaný je oprávnený jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu (resp. úrokové rozpätie), ak dôjde k
zmenemieryrizikaklientaktorámôžesúvisieťpredovšetkýmsozmenouratinguklientaalebosozmenou

rizikovej váhy klienta, pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika
klienta s aktuálnymi skutočnosťami (pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú ekonomickými
pojmami, ktorých význam musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý). Zároveň
je dôležité brať do úvahy skutočnosť, že kontraktácia prebiehala medzi dvoma právnickými osobami,
pričom správca ako profesionál v danej oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu

zmluvných dojednaní. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu
zrozumiteľné a určité, keď z ustanovenia bodu 5.5. zmluvy je zrejmé, že správca si bol vedomý
toho, že banka môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení.
Tejto vedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a
správcu o uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj v konečnom dôsledku akceptácia aplikácie

uvedeného ustanovenia správcom. Na určitosti zmluvného dojednania nič nemení ani to, že v bode
5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia -
sadzbu EURIBOR (predtým BRIBOR) neurčuje totiž žalovaný, ale príslušná európska inštitúcia, a preto
ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu základnejsadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. V čase uzatvorenia
zmluvy bol prokuristom správcu D. E. F., ktorý zmluvu o úvere (aj viaceré obdobné zmluvy) počas
vykonávania funkcie prokuristu podpísal. Skutkové tvrdenie žalovaného, že zmluva o úvere bola medzi

stranami individuálne dojednaná, keď k uzavretiu zmluvy došlo po vzájomných rokovaniach, pričom
žalovaný prostredníctvom svojho zamestnanca D. G. H. umožnil žalobcovi pred podpisom zmluvy
oboznámiť sa s textom zmluvy a pripomienkovať ho poprel žalobca iba v tom rozsahu, že individuálne
dojednávanie neprebehlo ku konkrétnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že nebolo medzi stranami
sporným, že minimálne k prvým zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci

ktoréhomalžalobcamožnosťpripomienkovaťjednotlivéustanoveniazmluvy.Otomžemedzižalovaným
ako bankou a žalobcom ako klientom prebehol riadny kontraktačný procese svedčí aj výpoveď D.
E. F. na pojednávaní konanom dňa 9.7.2020 v konaní sp.zn. 11C/33/2017, ktorý uviedol že „postup
pri rokovaní o úverových zmluvách bol taký, že boli vysvetlené podmienky banky, ktoré museli byť
odsúhlasené na schôdzi bytového domu - až následne Bytové družstvo podpísalo zmluvu, a to po
preštudovaní a odsúhlasení podmienok“, a tiež, že „pri podpisovaní úverových zmlúv tieto svedok (ako

riaditeľ Bytového družstva) čítal, pred uzavretím prvých zmlúv sa radili aj s právnikom (boli spravené aj
„nejaké malé úpravy); v zmluvách boli aj pasáže ktoré neboli úplne jasné, tieto sa upravovali (zmluvy
čítali aj zástupcovi vlastníkov, ktorí mali záujem)“ - uvedené tvrdenia svedka spochybnené neboli. Na
uvedenom nič nemení ani dôkaz - Zápisnica zo schôdze 12 bytovej jednotky zo dňa 17.2.2008, z
ktorej je evidentné iba to, že vlastníci súhlasili s úverom I. C. vo výške 650.000,- Sk. Zároveň súd

poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti bodu 5.5. zmluvy uviedol, že ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku (nie že je ustanovenie neurčité). Následne, až počas konania uviedol,
že ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné a preto neplatné. Tieto tvrdenia žalobcu si odporujú, pretože
žalobca v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, že spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - takýto

záver však predpokladá, že žalobca bol schopný pochopiť význam uvedeného ustanovenia, a že už pri
samotnom koncipovaní bodu 5.5. bolo zrejmé, že dané ustanovenie umožňuje jednostranné zvýšenie
úrokového rozpätia na základe vlastného uváženia žalovaného ako banky. Z uvedeného vyplýva, že
pôvodne žalobca v žalobe určitosť predmetného ustanovenia ani nespochybňoval, a vychádzajúc zo
žaloby mu bol jeho význam zrejmý - neskoršie spochybňovanie určitosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy

považoval preto súd za účelové. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 5.5. zmluvy (a
s tým súvisiaci údajný vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného) žalobca dôvodil znením
rozsudkovinýchsúdovvobdobnýchveciach.Tietorozhodnutiasúnaprejednávanúvecneaplikovateľné,
keďže vychádzajú z iných skutkových okolností, nakoľko v uvedených konaniach nebola posudzovaná
zmluva o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy bytového domu, naviac zmluvné podmienky

nie sú totožné. Preto nie je možné v danej veci dospieť na základe rozhodnutí iných súdov k záveru, že
znenie napadnutého ustanovenia predmetnej zmluvy o úvere, je neprijateľnou podmienkou a je neplatné
(teda nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods. 1 OZ). Pokiaľ ide o stanovisko NBS súd poukázal
na skutočnosť, že takéto stanovisko nie je pre súd záväzné, napokon v stanovisku nie je vyjadrenie k
bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia) - na základe ktorého

ustanovenia však k zvýšeniu úrokového rozpätia v prejednávanej veci neprišlo.

5. Čo sa týka vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, súd prvej inštancie uviedol, že neprijateľná
zmluvná podmienka je ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie zákon sankcionuje

absolútnou neplatnosťou - zákon však upravuje výnimku, a síce že o neprijateľnú zmluvnú podmienku
nejde vtedy, ak ide o predmet plnenia alebo cenu plnenia (§ 53 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy), a v prípade zmluvy o úvere je úrok odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, je
teda hlavným predmetom plnenia resp. cenou plnenia. Keďže zmluvná podmienka uvedená v bode 5.5.
zmluvy sa týka predmetu plnenia, resp. ceny plnenia, je zo zákona vylúčené jej určenie za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. O neprijateľnú zmluvnú podmienku by nešlo ani v prípade, že by bola posudzovaná
podľa § 53 ods. 1 až ods. 3 OZ v súčasnom znení - uvedené ustanovenie ako výnimku z neprijateľnosti
zmluvných podmienok určuje ich vzťah k hlavnému predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané, pričom za individuálne dojednané sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ

možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (viď tiež § 53 ods. 12
OZ v aktuálnom znení, v zmysle ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na
povahu služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy
v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy). Ak by teda aj v „spotrebiteľskej“zmluve bola obsiahnutá podmienka, ktorá by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná,
nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku - súd opätovne poukázal na skutkové tvrdenie, ktoré

boli medzi stranami nesporné, a to že (minimálne k prvým zmluvám v roku 2006) prebehol riadny
kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť pripomienkovať jednotlivé ustanovenia
zmluvy, keď tohto procesu sa zúčastnili banka a správca, obaja ako podnikatelia. Z uvedeného potom
vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej veriteľ nemá možnosť zasiahnuť, ale správca ako
odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Ak sa teda uskutočnil kontraktačný

proces k zmluvám z roku 2006 (ktoré obsahovali totožné znenie bodu 5.5. týkajúce sa zmeny úrokovej
sadzby), je potrebné považovať uvedené zmluvné dojednanie za individuálne dojednané aj pre prípad
v konaní prejednávanej zmluvy z roku 2008, teda kontraktačný proces prebehol medzi žalovaným
ako bankou a žalobcom ako správcom (odborne spôsobilou osobou), ktorý mal možnosť do znenia
zmluvy zasiahnuť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade zmluvy o úvere, ktorá je predmetom
konania, sa nejednalo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale naopak

správca ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy – skutočnosť, že sa
znenie ustanovení neskôr dojednaných zmlúv zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane
bodu 5.5.) nie je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri
procese kontraktácie - preto nemôže ísť o formulárové zmluvy, aj keby sa ich ustanovenia zhodovali;
rozhodujúcim je, že kontraktačný proces prebehol medzi žalovaným ako bankou, a správcom ktorý

bol odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť; ak pri neskorších
zmluvách nezasiahol, tak iba z vlastného rozhodnutia, a nie preto, že by bola zmluva formulárová.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd z to, že vlastníci bytov a nebytových priestorov /
spotrebitelia, ktorých zastupoval žalobca ako správca mali jeho prostredníctvom možnosť zmluvné
podmienky si dohodnúť, teda zmluvné podmienky boli individuálne dojednané, preto žiadnu z nich

(ani bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku (naviac otázku
neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné posudzovať podľa ustanovenia účinného v čase keď
sa zmluva uzatvárala, pričom podľa § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy, pre vylúčenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky postačovalo, aby išlo o predmet plnenia alebo cenu plnenia, čo v
prejednávanej veci bolo splnené, bez ohľadu na individuálnosť dojednania, čo však bolo naplnené tiež).

Súd v tejto súvislosti poukázal tiež na skutočnosť, že sporné ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje
zmenu úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa - banka má možnosť meniť (teda aj znížiť, nielen
zvýšiť) úrokové rozpätie, preto tu chýba prvok tzv. „značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“. S poukazom na text oznámenia o zvýšení úrokového
rozpätia zo dňa 8.6.2011 mal súd za to, že žalobca vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho

použitia, pričom však nepreukázal (a ani to netvrdil), že by po rokovaniach so žalovaným proti tomuto
postupu nenamietal, hoci mal možnosť riešiť situáciu inak (nesplácanie úveru alebo jeho splácanie
len do výšky pôvodného úroku, predčasným splatením úveru, prechodom do inej banky, uplatnením
bodu 5.7. zmluvy...). Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca po uskutočnených rokovaniach medzi
ním a žalovaným zvýšenie úrokového rozpätia v roku 2011 akceptoval, a úvery boli ďalej splácané

aj pri zvýšenom úroku. Čo sa týka doručovania písomnosti ohľadom zvýšenia úrokovej sadzby, v
samotnej žalobe žalobca vôbec neuvádzal, že by oznámenie o zmene úrokového rozpätia z 8.6.2011
nebolo pôvodným žalobcom - vlastníkom predmetného bytového domu doručené. V žalobe žalobca
uvádza: ,,Žalovaný toto svoje oznámenie zaslal žalobcovi bez akéhokoľvek vysvetlenia.“ Žalobca
teda pôvodne (v žalobe) vôbec nespochybňoval, že oznámenie bolo žalobcom doručené, napokon

oznámenie žalobca priložil k žalobe. Následné tvrdenie, v priebehu konania, o nedoručení oznámenia,
súd preto považoval za účelové. Čo sa týka námietky žalobcu o neurčitosti uvedeného oznámenia, nie
je zrejmé od absencie akých zákonných náležitostí neurčitosť oznámenia odvodzoval - podľa zmluvy
(bod 5.5. veta posledná) postačuje oznámenie samotnej zmeny bez stanovenia náležitostí oznámenia.
Použitie bodu 5.5. žalovaný odôvodnil tým, že nastala zmena ratingu klienta, pretože v rokoch 2008 až

2009 došlo k ekonomickej kríze, v dôsledku ktorej sa celosvetovo sprísnilo posudzovanie rizikovej váhy
klientov bankového sektora, keď zároveň s účinnosťou od 1.1.2009 došlo k zániku sadzby BRIBOR a jej
nahradeniu sadzbou EURIBOR, ktorá v rokoch 2006 až 2011 výrazne znížila svoju hodnotu, čím sa stala
pôvodná dohodnutá úroková sadzba, s ohľadom na určený rating klienta neadekvátnou, neprimerane
nízkou - v prejednávanej veci tak došlo k zmene miery rizika klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta,

čím sa naplnil jeden z dôvodov, ktorý si banka a správca ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového
rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy, pričom zmenou úrokového rozpätia došlo v konečnom dôsledku
aj k zmene úrokovej sadzby ako takej (výpoveď svedka D. G. H. na pojednávaní dňa 4.2.2020 v
konaní vedenom na súde sp.zn. 11C/51/2017). S poukazom na všetky uvedené skutočnosti dospel súdk záveru, že bod 5.5. zmluvy nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedené
dojednanie nie je ani neplatným právnym úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie,
ktorého vydania sa žalobca domáhal. Preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže súd žalobu

zamietol pre neexistenciu nároku žalobcu ako takého, bolo už nadbytočné a procesne nehospodárne
sa zaoberať námietkou premlčania vznesenou žalovaným. V časti o zaplatenie sumy 156,81 eura s 5%
ročným úrokom z omeškania od 17.10.2016 do zaplatenia súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia
žaloby, keď nebol potrebný súhlas žalovaného, nakoľko k späťvzatiu došlo pred pojednávaním.

6. V časti o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne podľa
ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovanej.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby (výrok II.) a v časti výroku o nároku
na náhradu trov konania (výrok III.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, prípadne rozsudok v napadnutých častiach zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, h/ CSP. Napadnutý rozsudok považoval za nespravodlivý, odporujúci účelu a významu
spotrebiteľského práva. Podľa jeho názoru bolo rozhodnutie prvoinštančného súdu nejasné, právne
neudržateľné, svojvoľné, chaotické, formalistické, arbitrárne a vykonštruované, bez akejkoľvek opory v
platnej legislatíve, ako aj vo vykonanom dokazovaní. Namietol, že súd nevykonal právne posúdenie

neprijateľnej zmluvnej podmienky v čl. 5.5 vôbec, pričom nevykonanie právnej kvalifikácie, resp. jej
nesprávna právna kvalifikácia je základom zmätočnosti celého súdneho konania. Podľa jeho názoru
čl. 5.5 obsahuje skutkové podstaty neprijateľných podmienok upravené v § 53 ods. 4 písm. i) a
j), ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ, i keby boli individuálne dojednané. Nejedná
sa o generálnu klauzulu neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenú v § 53 ods. 1 OZ, pri ktorej je

možné posudzovať individuálne dojednanie, ale o osobitnú skutkovú podstatu neprijateľných zmluvných
podmienok uvedenú v § 53 ods. 4 OZ, ktorá je neplatná ex lege v zmysle § 53 ods. 5 OZ. Súd vo
svojom odôvodnení vyslovene tápa, pričom vytrhuje z kontextu všetky skutkové podstaty neprijateľných
zmluvných podmienok. Súd v bode 15 odôvodnenia konštatoval, že keďže zmluvná podmienka uvedená
v bode 5.5 zmluvy sa týka hlavného predmetu plnenia, resp. ceny plnenia, je zo zákona vylúčené jej

určenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedený záver súdu prvej inštancie je nesprávny, nakoľko
súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nakoľko zmluvná podmienka
podľačl.5.5sanetýkapredmetuplnenia,alebocenyplnenia(§53ods.1OZplatnéhovčaseuzatvorenia
zmluvy) a hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (§ 53 ods. 1 OZ platného v čase rozhodnutia
súdu), ale týka sa jednostrannej možnosti zmeny predmetu plnenia alebo ceny plnenia dodávateľom (§

53 ods. 4 písm. j) OZ platného v čase uzatvorenia zmluvy). Súd nepochopil, že predmetom konania je
neprijateľná zmluvná podmienka umožňujúca zmenu „hlavného predmetu plnenia, resp. ceny plnenia“ (§
53 ods. 2 OZ platného v čase uzatvorenia zmluvy a v súčasnosti), a predmetom sporu nie je pôvodne
dojednanýhlavnýpredmetplnenia,resp.cenyplnenia.Predmetomkonania,akoajpredmetomprávneho
posúdenia je zmenová klauzula obsiahnutá v čl. 5.5 s odkazom na § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ. Pri

otázke, či podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy,
ktoré by sa uplatnili v prípade neexistencie zmluvnej podmienky. Zmluvné podmienky obsiahnuté v
čl. 5.5 a 5.7 zmluvy sú koncipované nejasne, sú neprimerané a jednoznačne stavajú spotrebiteľa
do nevýhodnejšej pozície oproti veriteľovi, a to osobitne pokiaľ ide o právo banky sa rozhodnúť o
zvýšení svojej vlastnej marže - teda zisku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora

EÚ zo dňa 23. apríla 2015 vo veci C-96/14. V rámci zmluvnej voľnosti si strany taktiež môžu dohodnúť
ďalšie podmienky, za ktorých jedna alebo obe strany môžu zmeniť obsah zmluvy jednostranným
úkonom. Akákoľvek jednostranná zmena musí mať základ buď v zákone alebo v zmluve. Základným
kritériomposudzovaniaoprávnenostinárokunavykonaniejednostrannejzmenyjeprijateľnosťzmenovej
klauzuly v zmysle § 53 OZ, a ďalej tiež súlad s požiadavkami osobitných zákonných predpisov. Dôvod

zmeny musí byť dostatočne transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený. Súd poprel
účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 OZ, ako i význam smerníc Európskeho
parlamentu a Rady, ako i judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky obsiahnutej v právoplatnom rozhodnutí súdov SR, na ktoré žalobca pri podanej
žalobe poukázal. Nevykonanie právnej kvalifikácie, resp. jej nesprávne právna kvalifikácia je základom

zmätočnosti celého súdneho konania. Súd nevykonal žiadne posúdenie, či si plní dodávateľ zákonnú
povinnosť v kontexte § 305 a § 306 CSP. Neposúdil, či existujú aj iné rozsudky, ktoré by sa týkali
konkrétnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom a nevyhľadal judikatúru, ktorou bola
inými súdmi uložená povinnosť žalovanému vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiťškodu, alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Súd nesprávne právne vec posúdil v zmysle
§ 53 ods. 2 OZ, hoci na túto skutočnosť opakovane počas súdneho konania poukazoval a nahradil
zákonnú požiadavku individuálneho dojednania zmluvy so spotrebiteľmi, teda možnosť spotrebiteľa

oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami pred samotným podpisom zmluvy a možnosť ovplyvniť obsah
zmluvy pred podpisom zo strany spotrebiteľa, možnosťou tretej osoby oboznámiť sa so zmluvnými
podmienkami (správcu), čo však nemá oporu v § 53 ods. 2 OZ a je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ.
Spotrebiteľom sú bezpochyby jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, nie správca, alebo iný
zákonný, prípadne zmluvný zástupca. Súd nesprávne právne posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej

zmluvnej podmienky v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ, hoci neplatnosť súd posudzuje bez návrhu ex
officio. Nesprávne právne posúdenie podľa § 37 ods. 1 OZ a nevykonanie právneho posúdenia podľa
§ 39 OZ malo vážny dopad na vady celého súdneho konania. Súd nerešpektujúc ustanovenie § 54
ods. 2 OZ nevyložil obsah zmluvy zákonným spôsobom, teda priaznivejším pre spotrebiteľa. Poukázal
na to, že súdu predložil rozsudky iných súdov, ktoré sa výkladom zaoberali a dospeli k opačnému
záveru. Súd zjavne nevykonal právne posúdenie čl. 5.5 a logicky a konzistentne nevysvetlil, prečo

považuje čl. 5.5 za určitý a zrozumiteľný, teda ako si spotrebitelia mohli vyložiť toto ustanovenie, a či
mali vedomosť v každom čase, v akom rozsahu je žalovaný ako banka oprávnený pristúpiť k zmene
úrokového rozpätia a na základe akých skutočností a podmienok. Teda tento článok bol neplatný už
v čase jeho predloženia dodávateľom správcovi pre rozpor s platným zákonom. Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v bode 9 odôvodnenia

konštatoval, že zmluva bola individuálne dojednaná, čo „potvrdil tak zástupca banky D. H., ako aj
zástupca bytového družstva D. F..“ Aj napriek skutočnosti, že vôbec nebolo potrebné preukazovať
individuálne dojednanie, súd sa neúčelne zaoberal dokazovaním individuálneho dojednávania medzi
správcom a žalovaným, pričom sa nezaoberal individuálnym dojednávaním medzi spotrebiteľmi -
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a žalovaným - bankou. Súd dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, nakoľko sa nezaoberal listinnými dôkazmi, ktoré žalobca predložil. Ako vyplýva zo samotnej
výpovede D. H., na začiatku zmluvy neobsahovali čl. 5.5 a postupne sa sprísňovali, čo vyplynulo zo
zápisnice o výsluchu D. H., a takisto aj z výsluchu D. I.. Teda čl. 5.5 zmluvy nemohol byť ani individuálne
dojednaný medzi správcom a bankou, nakoľko v čase posudzovania prvých zmlúv ani neexistoval.
Vlastníkom nemohla byť predložená žiadna zmluva o termínovanom úvere a individuálne dojednanie

nie je vôbec preukázané zo strany žalovaného v zmysle § 53 ods. 3 OZ a vonkoncom nie s odkazom
na § 53 ods. 12 OZ. Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na
strane žalovaného. Neboli splnené podmienky podľa čl. 55 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia,
pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného podrobne vysvetlil D. H.
na výsluchu dňa 4.4.2020 (str. 3 zápisnice z pojednávania sp.zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020). Na

základe vyjadrenia samotného žalovaného, jediným dôvodom pre zvýšenie úrokového rozpätia bolo
„prehodnotenia rizika klienta z dôvodu porušenia záväzkov zo zmlúv o termínovanom úvere“, čo nie je
zmluvne dojednaný dôvod v zmysle čl. 5.5. Súd neaplikoval správne ustanovenie § 53 ods. 2 OZ v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a nezaoberal sa skúmaním zákonných predpokladov individuálneho
dojednania ustanovených zákonom, teda či mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy s jej obsahom a či mal spotrebiteľ možnosť aj reálne ovplyvniť jej obsah. Namietol porušenie
princípu rovnosti zbraní súdom prvej inštancie, a to tým, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom
nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovaného a vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných
dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného, a to najmä neúčinným popretím
skutkových tvrdení žalovaným.

8. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých častiach z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedla, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcu. Prvoinštančný súd neporušil rovnosť zbraní a spor rozhodol zákonne,

na základe riadne vykonaných dôkazov a relevantnej právnej úpravy. Obom stranám dal rovnaký
priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol po vykonaní
všetkých navrhnutých dôkazov. Súd konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti
a jednoznačne zdôvodnil, prečo sa nezaoberal názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR v sporoch, ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v

prejednávanom znení. Nebolo možné prihliadnuť na rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa
13.8.2020 č.k. 14C/21/2017-500 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.11.2021
sp.zn. 25Co/90/2020, keďže v tejto veci rozhodoval súd na základe inej skutkovej a dôkaznej situácie.
Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože boloindividuálne dojednané (čo potvrdil svedok D. E. F., bývalý zamestnanec žalobcu), nie je daný základ
nároku. V tomto prípade nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktorý postupoval v
súlade so zmluvou. Poukázal na to, že priebeh kontraktačného procesu súd zistil z výpovede bývalého

zamestnanca správcu (Ing. F.) a zamestnanca žalovaného, a to zo zápisníc z výsluchov týchto osôb
v skutkovo totožných sporoch vedených na Okresnom súde Trnava, pričom s takýmto postupom
súhlasili obe sporové strany, a nežiadali osobný výsluch týchto osôb. Zápisnicou zo schôdze vlastníkov
predloženou na pojednávaní sa navyše potvrdilo iba tvrdenie žalovanej, že spotrebitelia nikdy do obsahu
zmluvy nezasahovali, a ani o ňom nemali žiadnu vedomosť, keďže schvaľovali iba typ a základné

parametre úveru. Rozhodujúce je, či bola zmluva určitá a zrozumiteľná správcovi, ako i zástupcovi, ktorý
dojednal konkrétne podmienky zmluvy individuálne. Súd odmietol argumentáciu žalobcu, aby prihliadal
na rozhodnutia v iných sporoch z dôvodu, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je odlišný od týchto
ustanovení a bol uzavretý za iných okolností, na čo poukazovala žalovaná v spore. Článok 5.5 zmluvy o
termínovanom úvere nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku ani podľa úpravy platnej
v čase jej uzavretia. Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv nemožno hodnotiť podľa doslovného znenia

konkrétneho ustanovenia (§ 53 ods. 2 OZ), ale ako celkovú úpravu v § 52 až § 54 OZ, ktoré nepovažujú
ustanovenie o dohodnutej zmene úrokovej sadzby v zmluve o úvere uzavretej medzi správcom (pri
výkone jeho podnikateľskej činnosti) a žalovaným za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nesprávnym je
právny záver žalobcu, že vo veci možno aplikovať § 53 ods. 4 písm. j) OZ, keďže ako súd prvej inštancie
správne uvádza, predmetom sporu nie je zmena úrokovej sadzby. V spore sa celkom jednoznačne

preukázalo, že ustanovenie čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je individuálne dojednané, a že k
zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta.

9. Na základe odvolania žalobcu, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom
11CoCsp/15/2022-341 z 31.1.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia žaloby,

ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil (výrok I.), pričom sa stotožnil so
skutkovým a právnym posúdením súdu prvej inštancie a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

10. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421

ods. 1 písm. b) CSP.

11. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 5Cdo/87/2023 zo dňa 28.11.2024 rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Dovolací súd zo svojej rozhodovacej praxe zistil, že obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode
5.5. Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/026/08 zo dňa 24. apríla 2008 v znení: „Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena
miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou,
alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.

Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného
posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v
primeranej lehote oznámi Klientovi“, bola už predmetom skúmania vo veci Okresného súdu Piešťany v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi totožnými účastníkmi konania a vo výroku rozsudku

z 13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v
Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 bola vyhlásená za neprijateľnú. Dovolací súd z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022 vychádzal
ako z prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky
(v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu nepodlieha majetkovému cenzu obmedzujúcemu prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia § 422 ods. 1 CSP), a ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím
súdom vyriešená. Obdobne dovolací súd rozhodol vo veciach sp. zn. 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023,
7Cdo/86/2023, 4Cdo/77/2023, 4Cdo/78/2023, 1Cdo/51/2023, 2Cdo/40/2023, 9Cdo/86/2023. Viaceré z
uvedených zrušujúcich dovolacích rozhodnutí boli v dôsledku ústavnej sťažnosti predmetom prieskumu
Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý ústavné sťažnosti žalovanej

odmietol s tým, že napadnuté rozhodnutia jednak nepatria do skupiny rozhodnutí, ktoré by pre
sťažovateľku vytvorili už nereparovateľný právny stav (išlo o zrušujúce uznesenia, pozn.) a jednak
nezistil okolnosti, pre ktoré b y bolo nutné, aby aktivoval svoju právomoc a zasiahol do ešte
neskončeného konania (IV. ÚS 663/2023, IV. ÚS 79/2024, I. ÚS 111/2024).13. Po predmetnom zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku /ďalej „CSP“/), po zistení, že odvolanie bolo

podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania

(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej
inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonností a správností
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania s prihliadnutím na záväznosť právnych
názorov vyslovených dovolacím súdom pre súdy oboch stupňov (§ 455 CSP), dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP), a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

14. Predmetom súdneho konania, po čiastočnom späťvzatí žaloby, je nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 255,26 eura s úrokom z omeškania 5 % ročne od 17.10.2016 do

zaplatenia, na tom skutkovom základe, kedy zvýšením úrokovej sadzby z 0,9 % na 2,5 % p. a. od
1.7.2011 sa žalovaná bezdôvodne obohatila o rozdiel, ktorý by žalobca zaplatil na úrokoch bez zvýšenia
úrokového rozpätia, a teda aj revizibilnej úrokovej sadzby. Zároveň je predmetom konania aj rozhodnutie
o petite: „Súd v súlade s § 298 ods. 1 CSP určuje, že zmluvná podmienka používaná žalovanou v
spotrebiteľskej zmluve pod článkom 5.5 Zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľná.“

15. Predmetom odvolacieho prieskumu, vymedzeného odvolateľom uplatnenými odvolacími dôvodmi
bolo posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP tak, ako
boli konkretizované v podanom odvolaní popísanom vyššie. Základnou právnou otázkou vo veci bolo,
či ust. čl. 5.5 zmluvy je určité a zrozumiteľné alebo je daný dôvod jeho absolútnej neplatnosti v zmysle

§ 37 ods. 1 OZ, či toto ustanovenie je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi, alebo je neplatné
v zmysle § 39 OZ a či toto ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 OZ.

16. V zmysle § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

17. V citovanom zrušujúcom uznesení týkajúcom sa danej veci, dovolací súd zastal jednoznačné
stanovisko, že pokiaľ obsahovo totožná zmluvná podmienka (čl. 5.5 zmluvy) bola predmetom skúmania
súdmi nižšej inštancie a vyhlásená za neprijateľnú a najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 71/2022 z 31. mája 2023), dovolací súd z rozsudku Najvyššieho súdu

zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022 vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu
otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím
súdom vyriešená.

18. Keďže s poukazom na vyššie uvedené záväzné stanovisko, bola predmetná základná právna

otázka daného sporu vyriešená tak, že daná zmluvná podmienka v čl. 5.5 zmluvy je neplatná,
bolo potom potrebným, aby sa súd zaoberal opodstatnenosťou výšky uplatneného nároku, ako aj
vznesenou námietkou premlčania, a za tým účelom vykonal potrebné dokazovanie. Týmito otázkami sa
prvoinštančný súd vzhľadom na jeho, podľa záverov NS SR, nesprávny záver, že nejde o neprijateľnú
a neplatnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho bezdôvodné obohatenie nevzniklo, nezaoberal a

súvisiace dôkazy nevykonal.

19. Vzhľadom na uvedený záväzný právny názor dovolacieho súdu, ďalšie odvolacie argumenty
odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne
vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, abybolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej
veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na
princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou

odpoveďou.

20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP, tak v meritórnom zamietajúcom výroku I., ako i v
závislom výroku II. o náhrade trov konania, zrušil a vec mu v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi dovolacieho
súdu, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295 CSP i
nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci a posúdenie žalobou uplatneného nároku, ako aj obrany
voči nemu (k vnesenej námietke premlčania zo strany žalovaného dáva odvolací súd tiež do pozornosti

R 14/2022 a R 15/2022), skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť a ustáliť, na zistený
skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia a následne vo veci opätovne
rozhodnúť, pričom rozhodnutie bude nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP vo
všetkých jeho záveroch odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade
trov konania včítane tohto i predchádzajúceho odvolacieho, ale i dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 a

§ 453 ods. 3 CSP).

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie.