Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214201565
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8214201565.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov doc.

JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcov: 1. T. C.-L., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúceho v W., na ul. O. č. X a 2. S. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v W., na ul. O. č.
XX, právne zastúpených JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom so sídlom v Humennom, na Námestí
slobody č. 25, proti žalovanej Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v W., na ul. O. č. XXX/XX, právne
zastúpenej JUDr. Vladimírom Pochom, advokátom so sídlom v Bardejove, na ul. Hviezdoslavovej č. 3,
o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa
14.03.2024 č. k. 7C/30/2014-241, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcom v 1. a 2. rade sa priznáva voči žalovanej náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že darovacia zmluva, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. poschodí vo vchode č. XX, súp. č. XXX, na
ul. O. v W., ktorý je postavený na parc. reg. „C“ č. XXXX/X - o výmere 515 m2, zastavané plochy a
nádvoria, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX Správou katastra W., okres W., obec W., katastrálne územie
W., ktorého vklad bol povolený rozhodnutím Q. v prospech žalovanej, je voči žalobcom v 1. a 2. rade

právne neúčinný. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania a trovy
neodkladného opatrenia v rozsahu 100 %.

2. V prejednávanom spore predmetom konania vo veci samej je žaloba opierajúca sa o ustanovenie
§ 42a Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho
práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva a pohľadávky)
na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe,

ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného
právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má
už kvalitu judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa
iných procesných predpisov [zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb., o správnom
konaní (Správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok)]. Najvyšší súd Slovenskej republiky aktuálne pod vymáhateľnou pohľadávkou

rozumie takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Ak totiž odporovacia žaloba slúži na uspokojenie pohľadávky
veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a teda keby išlo len o pohľadávku „dospelú“či splatnú, teda žalovateľnú (obdobne aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Ak by totiž pre
rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,

potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných
dôvodovpohľadávkaveriteľanenadobudlakvalituvykonateľnejpohľadávky.Išlobytaklenoakademické
(teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických
rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.
Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré

bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje,
musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka.

3. Ďalším predpokladom odporovateľnosti je, že k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v
posledných troch rokoch, počítaných spätne od urobenia úkonu, ktorým sa odporuje; na uplynutie lehoty
troch rokov súd prihliada z úradnej povinnosti, pretože nárok na odporovanie zaniká, nepremlčuje sa. Ide

o prepadnú (prekluzívnu) lehotu. Podmienkou odporovateľnosti je aj to, že právny úkon bol urobený s
úmyslomukrátiťveriteľa,aktentoúmyselboldruhejstraneznámy.Musídôjsťkskutočnému(faktickému)
ukráteniu veriteľa. Úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia
dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, resp. osobami vymenovanými
v § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Uvedené

neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti
nemohla rozpoznať. Odporovateľnosť možno uplatniť len žalobou alebo vzájomnou žalobou a k
vysloveniu neúčinnosti môže dôjsť iba súdnym výrokom; nemožno ju riešiť ako predbežnú otázku iba
v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Aktívna legitimácia prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol
ukrátený napadnutým právnym úkonom, za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku.

Ak nejde o vymáhateľnú pohľadávku spravidla judikovanú v súdnom konaní, veriteľ v spore o neúčinnosť
právneho úkonu nie je aktívne legitimovaný. Pasívnu legitimáciu v konaní, predmetom ktorého je
odporovateľný právny úkon, má ten, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech (§ 42b ods.
2 Občianskeho zákonníka), t.j. ten, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech alebo v čí
prospech bol právny úkon urobený (§ 42a ods. 2). Pasívne legitimovanou je tiež blízka osoba uvedená v

§ 116 a 117 (§ 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka) ako aj právnické osoby vymenované v § 42a ods. 3
písm. b) až d) Občianskeho zákonníka, pri ktorých platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle ukrátiť veriteľa
dlžníka. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu, keďže ustanovuje,
že táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla
poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Ak žalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie

žaloby, musí dokazovať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o
úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má žalovaný nielen povinnosť tvrdenia, ale aj
dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno. Napokon pasívne legitimovanou môže byť za
istých podmienok aj právnická osoba. Právnym dôsledkom úspešnej odporovacej žaloby je, že žalobca
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo

z dlžníkovho majetku, a preto môže navrhnúť exekúciu napríklad predajom veci tak, ako keby vec
ešte stále vlastnícky patrila dlžníkovi. K návrhu na exekúciu však musí pripojiť rozsudok o neúčinnosti
napadnutého odporovateľného právneho úkonu.

4. Ak mali byť teda žalobcovia v danej veci úspešní, bolo v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka

podstatné zistiť, za a) že majú voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, za b) že dlžník v posledných
troch rokoch urobil právny úkon, ktorým ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, a za
c) že žalovaný spadajúci pod definíciu uvedenú v § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka preukázal, že
úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať. Podmienkou úspešnosti
žalobcov v súdnom konaní bolo i to, aby preukázali, že k právnemu úkonu, ktorému sa odporuje, došlo v

posledných troch rokoch (ide o prekluzívnu lehotu), ďalej že právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť
veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy, pričom úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri
právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a osobami
vymenovanými v § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb.
Uvedené neplatí, ak druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla

rozpoznať.

5. Podľa § 193 C.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

6. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia majú voči P. W. pohľadávku,
čo je preukázané vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu W. sp. zn. 1T/9/2014 zo dňa 12.04.2023,

ktorého výrok o vine a treste je priamo odvislý a aj trestnoprávna zodpovednosť za trestný čin sprenevery
ako imanentnú súčasť znakov trestného činu sprenevery a neoprávneného podnikania, predpokladá
vznik škody, v danom prípade väčšej škody, a teda trestným rozhodnutím bolo preukázané, že žalobcom
P. W. spôsobila škodu, ktorá je pohľadávkou žalobcov voči nej. Otázkou pojmu vymáhateľnej pohľadávky
v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka a obdobnými námietkami, ako vznášal
právny zástupca žalovanej, sa zaoberal aj Najvyšší súd SR, s tým, že ide o pohľadávku, ktorú

možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. (v podrobnostiach súd odkazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. mája 2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022) (zverejnené v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2022).

7. K prevodu v kúpnej zmluve špecifikovaných nehnuteľností došlo práve v období po spáchaní

čiastkových útokov pokračujúcich trestných činov, pre ktoré bola P. W. odsúdená (1/ v období od roku
2009 do apríla 2012, 2/ v období od októbra 2011 do apríla 2012, 3/ v mesiaci september 2011, 4/ v
dobe od 01.05.2010 do 31.03.2012), pričom sled tohto úkonu podľa názoru súdu dostatočne preukazuje
úmysel P. W. zmenšiť svoj majetok a teda ukrátiť žalobcov na uspokojení ich pohľadávky. Vedenie
trestného stíhania bolo dôvodom, ktorý primäl P. W. k prevodu bytu darovaním na dcéru, aby ukrátila

možnosť veriteľov uspokojiť svoje pohľadávky voči nej. Tu však treba zdôrazniť, že tento úmysel aj
vzhľadom na časovú súslednosť bol preukázaný, napriek tomu, že preukazovaný byť nemusel, lebo sa
pri blízkej osobe predpokladá (prezumuje) a práve žalovaná má naopak preukazovať, že toto nemohla
pri náležitej starostlivosti poznať.

8. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcami odporovaná darovacia zmluva bola
uzavretá v posledných troch rokoch pred podaním odporovacej žaloby a že ňou objektívne došlo k
zmenšeniu majetku dlžníčky (matky žalovanej - P. W.). Zo skutočností, ktoré vyšli najavo v priebehu
konania, tiež súd považoval za splnenú aj podmienku zmenšenia dlžníkovho majetku v takom
rozsahu, že by ním bolo ohrozené uspokojenie pohľadávok žalobcov. Vychádzal pritom z preukazovanej

skutočnosti, že svedkyňa P. W. dlhodobo deklaruje nedostatok príjmu s tým, že je dôchodkyňou a
zároveň sama predkladá na podporu žalovanej potvrdenie, že bola dlhodobo nezamestnanou a teraz
je dôchodkyňou. Nevedela vysvetliť a v postavení svedka uvádzala nepravdu, ako jej advokát, ktorý
pripravoval zmluvu o budúcej zmluve v roku 2009 a ona mali vopred vedieť úmysel zákonodarcu, že v
budúcnosti (v roku 2013) vznikne pod presne uvedeným označením štátny orgán „Správa katastra W.,

katastrálny úrad“, keďže taký v čase spisovania zmluvy o budúcej zmluve 22.10.2009 neexistoval, ale
až zákonom č. 180/2013 Z.z. o organizácií miestnej štátnej správy a o zmene o doplnení niektorých
zákonov, taký vznikol. Teda je zrejmé, že táto vykonštruovaná zmluva bola predložená ako dôkaz na účel
použitia ako pravého dôkazu, pričom je zrejmé, že nezodpovedala skutočnosti a mala za účel vytvoriť
situáciu a navodiť dojem, že žalovaná nemohla úmysel blízkej osoby - svedkyne P. W. (matky žalovanej),

ukrátiť veriteľa, ani pri náležitej starostlivosti poznať. Uvedené preukazuje aj ďalšia časť výpovede
svedkyne, v ktorej uvádza, že sa snažila napomôcť dcére, pričom logicky jej výpoveď nezodpovedá
časovému aspektu uzatvárania fiktívnej zmluvy, ktorá neobsahovala ani údaj o tom, že v uvedenom
čase viazlo na nehnuteľnosti záložné právo v prospech Tatra Banky, a.s. (v bode 2. článku II. zmluvy
o budúcej zmluve, je uvedené, že „Budúci darca vyhlasuje, že na darovanej Nehnuteľnosti neviaznu

žiadne dlhy, vecné bremená ani iné právne povinnosti mimo záložného práva podľa § 15 z. 182/93 Z.z.
v znení z. 181/95 Z.z. v prospech ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov. Obdarovaný
nadobudne výlučne vlastnícke právo k Nehnuteľnosti uvedeným v článku II. tejto zmluvy na základe
vkladu tejto zmluvy do katastra nehnuteľnosti vedenom Okresným úradom v W., katastrálny odbor a do
troch (3) rokov od podpisu tejto Zmluvy o Budúcej darovacej zmluvy a Nájomnej zmluvy“).

9. O účelovosti konania darkyne (svedkyne), ako aj žalovanej prostredníctvom jej právneho zástupcu,
svedčí celé konanie spočívajúce v predložení dôkazu (zmluvy o budúcej zmluve) evokujúceho znaky
falošnej antidatovanej listiny, kedy skutočnosti v nej uvádzané sa nezakladajú na pravde (okrem inýchskutočnosť o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorá vôbec spomenutá nebola, napriek tomu,
že v tom čase na nehnuteľnosti viazlo záložné právo). Uvedené bez pochýb evokuje záver o tom, že
táto listina musela byť pripravovaná až ex post a účelovo, keďže v roku 2009 neexistoval orgán uvedený

v článku II. bod 2. tejto zmluvy a je zrejmé, že aj vyhotovovateľ tejto listiny musel o tom taktiež mať
vedomosť.

10. O zjavnej účelovosti uvedeného konania svedčí aj predkladanie týchto dôkazov po temer 10 rokoch
od začiatku konania s tým, že účelom úkonov bolo previesť vlastnícke právo k bytu na žalovanú s cieľom

ukrátiť žalobcov ako veriteľov.

11. Pri uvedenej námietke o falošnom predloženom dôkaze pri otázkach právneho zástupcu žalobcov sa
svedkyňa snažila odraziť tvrdením, že išlo len o zmluvu medzi ňou a dcérou, čo pri hodnotení dôkazov
podľa úvahy súdu, nemožno považovať za vysvetlenie prijateľné testu prirodzenej rozumnosti a len
dotvára celkový charakter deja zapadajúceho do hypotézy právnej normy uvedenej v ustanovení § 42a

ods. 1, 2 OZ.

12. Ani ďalšie vymyslené skutočnosti svedkyne a novoutvorená verzia obrany prednesená právnym
zástupcom žalovanej za žalovanú na pojednávaní 5.2.2024 po 10 rokoch od začiatku sporu o zmluve o
budúcej zmluve, ktorá mala preukazovať skutočnosť, že v čase uzatvárania darovacej zmluvy nemohla

ani pri náležitej opatrnosti žalovaná poznať úmysel v kontexte s tým, že žalovaná ani sama podľa výpisu
z LV nevedela o tom, že na nehnuteľnosti viazne záložné právo v prospech Tatra banka, a.s. (pokiaľ aj
podľa výpisu z LV, aj nepochybne aj podľa zmluvy, ktorú sama uzatvárala s bankou, Tatra banka, a.s.,
musela mať vedomosť o tom, že na nehnuteľnosti viazne záložné právo), sú absolútne nevierohodné.
Žalovaná relevantným spôsobom ani netvrdí, že ako pri náležitej opatrnosti a túto súd zdôrazňuje,

nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Dôkazné bremeno bolo na nej, avšak nepredniesla ani
skutkové tvrdenia, ktoré by toto mali osvedčovať. Skutočnosť, že mala byť uzatvorená zmluva o budúcej
zmluve (v tomto prípade bez pochýb fiktívna), by toto ani neosvedčovala.

13. Z hľadiska hodnotenia vierohodnosti svedkyne P. W. treba spomenúť, že v tomto prípade sa

postupovalo v súlade s tzv. doktrínou RAVEN a predovšetkým s ohľadom na „vested interest“,
t.j. prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedkyne (zníženie dlhu vo vzťahu k veriteľovi,
prípadne konzekvencie plynúce z trestného konania) a predovšetkým „neutrality“, celkovú (ne)zaujatosť
svedkyne, v ktorej prípade ide o zjavnú zaujatosť vo vzťahu k strane sporu (žalovanej - blízka osoba v
zmysle Občianskeho zákonníka, matka) a aj s ohľadom na inkonzistenciu výpovede sa malo za to, že

výpoveď tejto svedkyne bola nevierohodná s tým, že skutočnosti uvádzané v súvislosti s predložením
vyrobeného nepravdivého dôkazu pre účely súdneho konania sa javia byť viac ako hraničiace s trestnou
zodpovednosťou žalovanej, resp. svedkyne a osôb na tomto konaní sa podieľajúcich (pripravujúcich
nepravdivý dôkaz). Svedkyňa v detailoch ani nevedela vysvetliť jednotlivé ustanovenia zmluvy o budúcej
zmluve, ako aj skutočnosti týkajúce sa jej uzatvárania, javiac sa ako koordinácia výpovede v záujme

obrany žalovanej, pri nesúrodých tvrdeniach a verzii ohľadom dôvodu, keď už od roku 1997 dcéra
(žalovaná) odišla do S., tak práve v období, kedy podľa rozsudku v trestnom konaní mala spôsobiť
škodu poškodeným-žalobcom (skutok od roku 2009 do apríla roku 2012), mala previesť nehnuteľnosť
na žalovanú (darovacia zmluva z roku 2012) a pri ďalších neočakávaných otázkach ohľadom detailov
zmluvy o budúcej zmluve, ktorých stranou zmluvy mala byť svedkyňa pri jej spisovaní advokátom, teda

pri sprostredkovaní údajov do zmluvy mala byť ona sama, boli odpovede nesúrodé a nejasné.

14. Vo vzťahu k naplneniu podmienok pre vyhovenie žalobe súd zároveň dospel k záveru, že v danom
prípade vzhľadom na povahu subjektov, medzi ktorými došlo k uzavretiu odporovanej zmluvy, na prípad
dopadá právna norma obsiahnutá v § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, resp. § 42a ods. 2

Občianskeho zákonníka (podľa odbornej spisby duplicitne uvedená hypotéza právnej normy: Števček,
M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. §
42a, § 42b. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s 345-362.), podľa ktorej možno odporovať
právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch
medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a 117). V danom prípade došlo k uzavretiu darovacej

zmluvy medzi dlžníčkou (P. W.) a žalovanou (jej dcérou), u ktorej sa v zmysle § 42a ods. 3 písm. a)
Občianskeho zákonníka úmysel ukrátiť veriteľa prezumuje a nie je potrebné ho dokazovať. Preukázanie
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa teda nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval
právny úkon s osobami uvedenými v § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka, alebo v prospech týchtoosôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný
úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou
je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho

motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. Zákon v tomto prípade konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že
úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa tieto osoby poznali; je preto na týchto osobách (ak chcú účinne
zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia
ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému
vyvráteniu tejto zákonnej domnienky (v záujme vlastného procesného úspechu) je preto nevyhnutné

jednak tvrdenie žalovanej osoby, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti
nemohlapoznať,alenajmäpreukázanie(splneniedôkaznejpovinnosti)konkrétnychúkonovvynaloženia
náležitej starostlivosti. V priebehu konania však žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala konkrétne
úkony preukazujúce vynaloženie náležitej starostlivosti a žiadnym spôsobom nepreukázala skutočnosti
svedčiace o tom, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohla objektívne poznať a v tomto smere
takneunieslanielenbremenotvrdenia,aleanidôkaznébremeno,ktorýmbyzákonnúprezumpciuúmyslu

ukrátiť svojho veriteľa vyvrátila. Nárok žalobcov uplatnený žalobou je preto dôvodný.

15. K obrane žalovanej produkovanej v konaní sa poukázalo na to, že touto obranou neboli vyvrátené
podmienky pre vyhovenie žalobného návrhu podaného žalobcami. K celej fiktívnej obrane produkovanej
skôr svedkyňou (dlžníčkou), ktorá v spojení so skutkovými tvrdeniami prednesenými za žalovanú

vyfabulovala verziu o fiktívnej budúcej zmluve a prezentáciu ňou formulovaných dôvodov, pre ktoré malo
dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k v žalobe špecifikovaným nehnuteľnostiam na žalovanú, však vôbec
ani z hľadiska takto prednesených neobsahuje žiadne konkrétne dôkazy na preukázanie produkovaných
tvrdení.

16. Okrem toho formulované argumenty už prima facie nevyvracajú splnenie podmienok pre určenie
neúčinnosti v žalobe špecifikovaného právneho úkonu, t.j. že ide o právny úkon ukracujúci možné
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcov ako veriteľov P. W. ako dlžníkom, ktorý bol zmluvnou
stranou napádaného právneho úkonu uskutočneného v posledných troch rokoch pred podaním žaloby
so žalovanou, dcérou, u ktorej sa takýto úmysel zákonným ustanovením priamo predpokladá.

17. Žalovaná skutkovými tvrdeniami včas a spôsobilými dôkazmi, ktoré ani riadne neoznačila,
nepreukázala, že by dlžníčka mala majetok, ktorý by postačoval na úhradu špecifikovaných
vymáhateľných pohľadávok žalobcov. Rovnako nebol preukázaný zánik týchto pohľadávok, či už ich
splnením alebo iným spôsobom. Zároveň súd skúmal aj ekvivalentnú odplatnosť právneho úkonu z

hľadiska ukracujúceho charakteru a dopadu účinkov tohto úkonu na reálnu majetkovú sféru dlžníka
(zmenšenie majetku), (odkazujúc aj na odbornú spisbu: „Zároveň však nemožno objektívne prijať záver,
že odporovateľné sú výlučne neekvivalentné právne úkony dlžníka.“ Števček, M., Dulak, A., Bajánková,
J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 42a. Komentár. 2. vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2019, s 345-362), pričom výška škody a na ňu nadväzujúcej vymáhateľnosti

pohľadávok uvedených v skutkovej časti trestného rozsudku, zodpovedá dostatočne vzhľadom na
nedostatok iného majetku žalovanej skutočnosti predpokladanej hypotézou právnej normy uvedenej v
§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

18. Návrh žalovanej na vykonanie dokazovania predložením účtovníctva žalobcov súd zamietol, nakoľko

to,žežalobcomvzniklaškoda,bolopreukázanévtrestnomkonaní,akoužbolouvedené,keďžesamotný
výrok o vine v sebe subsumuje ako základný znak skutkovej podstaty trestných činov tam uvedených
škodu a v tomto prípade väčšiu škodu, preto dokazovanie v zmysle uvedeného by bolo pre účely konania
o odporovateľnosti právneho úkonu, nehospodárnym. A ďalej na pojednávaní dňa 14.03.2024 právny
zástupca žalovanej vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, pričom súd uvedené vyhlásenie

v záverečnej fáze súdneho konania aj s ohľadom na koncentráciu civilného sporového procesu bral ako
konečný prejav strany o disponovaní s právom na navrhovanie dokazovania, pričom rešpektovanie takto
prejavenej vôle strany súdom (zdôrazniac koncentráciu sporového konania), nemožno považovať za
porušenie zásady spravodlivej ochrany práv strán.

19. Povinnosťou súdu nie je reagovať na každý argument strany sporu. Povinnosťou súdu je však
vysporiadať sa s relevantnými argumentmi, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ sa
jedná o ďalšie námietky súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 03. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.

20. Súd spolu s vydaným rozsudkom nezrušil neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom v W.
uznesením sp. zn. 7C/30/2014 zo dňa 11.04. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 8Co/158/2014 zo dňa 25.7.2014, keďže označené neodkladné opatrenie bolo v zmysle § 330 C.s.p.
časovo obmedzené len do právoplatného skončenia vo veci samej o určenie neúčinnosti darovacej
zmluvy (čo je toto súdne konanie). V zmysle § 333 C.s.p. toto neodkladné opatrenie zanikne uplynutím
času, t. j. dňom právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie v tejto veci právoplatne skončí.

21. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 262 ods. 2 C.s.p.

22. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedla, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tiež poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 17. mája 2022 sp. zn. 1VCdo 1/22 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2022, podľa ktorého odporovať možno pohľadávke,
ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. Na margo toho žalovaná predložila
súdu rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 139/2021, ktorým bolo uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky úplne popreté a negované. Rovnako najvyšší súd
má ohľadom danej otázky viaceré, aj rozdielne názory.

24. V čase prevodu bytu nemala dlžníčka P. W. voči žalobcom žiaden dlh. V roku 1997 žalovaná
uzatvorila v S. manželstvo. Má za to, že pri riešení otázky odporovateľnosti právneho úkonu, musí byť
pohľadávka žalobcov zročná a splatná. Existenciu tejto pohľadávky musia preukazovať žalobcovia a
nestačí, ak sa odvolávajú len na rozhodnutie súdu. Pri otázke toho, či skutočne došlo k ukráteniu majetku

žalobcov uviedla, že ohľadom tejto otázky došlo k pochybeniu zo strany žalobcov. Matka žalovanej
nemala možnosť, ani splnomocnenie na vklad v hotovosti na účet žalobcov. Pohľadávka žalobcov tak
nie je dospelá a zročná. Samotné ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa právnym
úkonom dlžníka môže byť súdom konštatované len pri splnení dvoch podmienok a to, že napadnutý
právny úkon je úkonom ekvivalentným a vždy bezpečne preukázaný. V priebehu konania bolo viackrát

uvedené a preukázané, že žalovaná dlhodobo žije v S. a ani pri vynaložení všetkého úsilia nemohla
poznať úmysel P. W., pretože žiadny úmysel z jej strany od začiatku ani neexistoval, nakoľko v roku
1997 žalovaná sama hodnotu bytu vyplatila. Okrem toho, v súvislosti so škodou neboli na pojednávaní
dňa 14.03.2024 žalobcami predložené žiadne listinné písomnosti preukazujúce výšku nimi uplatnenej
škody. Matka žalovanej nemala povinnosť, splnomocnenie, ani platobný príkaz, na základe čoho by

bola zaviazaná, či už fyzicky alebo iným spôsobom odvádzať finančné prostriedky za poškodených.
Zmenšenie majetku žalobcov nebolo kvalifikovane preukázané.

25. Žalobcovia v 1. a 2. rade navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

26. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalovanej nie je opodstatnené.

27. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.28. Pokiaľ ide o námietky žalovanej o porušení jej práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie je
možné sa stotožniť.

29. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

30. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

31. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

32. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

33. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých

prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

34. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

35. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

36.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ichvzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

37. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.

Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

38. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k

uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

39. Pokiaľ ide o žalovanou uvádzaný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.01.2022
sp. zn. II. ÚS 139/2021, týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté o porušení základných práv sťažovateľa

podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 1VCdo 4/2019 z 28. apríla 2020 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
6Cdo 237/2017 z 24. júna 2020. Tieto rozhodnutia boli zároveň zrušené a vec vedená na Najvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1VCdo 4/2019 vrátená na ďalšie konanie.

40. Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom Náleze skonštatoval, že spor o interpretáciu
právnejnormyjedanýaksúvnajmenejdvochrozhodnutiachnajvyššiehosúduvyslovenéprávnenázory,
ktoré rovnakú právnu normu interpretujú (vykladajú) odlišným spôsobom. Napriek skutočnosti, že v
danom prípade veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozpor v interpretácii právnych

noriem zistil, vo veci samej nerozhodol priamo, ale vychádzajúc z dôvodovej správy k § 48 C.s.p. dospel
k záveru, že chýba zákonný podklad pre jeho meritórne rozhodnutie. Veľký senát občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu tým v podstate rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm.
c) C.s.p. zo svojej právomoci vylúčil a túto zúžil len na rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa §
421 ods. 1 písm. a) C.s.p. (t.j. prípady ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu).

41. Takýto výklad § 48 ods. 1 C.s.p. veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu je
ústavne neakceptovateľný. Dôvodom a účelom kreovania inštitútu veľkého senátu bolo zjednocovať
judikatúru dovolacieho súdu a zvyšovať tak právnu istotu účastníkov právnych vzťahov práve v

konkrétnom dovolacom konaní. Samotné znenie § 48 C.s.p. umožňuje právnu neistotu sporových strán
týkajúcu sa správnosti spôsobu vyriešenia relevantnej právnej otázky odvolacím súdom odstrániť v
prebiehajúcom dovolacom konaní tak, že vyslovený právny názor bude záväzný nielen pre odvolací
súd, ale stane sa názorom najvyššej súdnej autority záväzným v ďalších obdobných veciach. Prax
občianskoprávneho kolégia toto legitímne očakávanie popiera a prikazuje dovolaciemu súdu o dovolaní

rozhodnúť v základnej formácii, t.j. rozhodnutím (bez hyperboly) s účinkami len ďalšieho dovolacieho
rozhodnutia pridaného do množiny existujúcich (a odporujúcich si) dovolacích rozhodnutí o predmetnej
otázke.42. V dôsledku uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky uložil veľkému senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu opätovne rozhodnúť o veci, ktorá mu bola postúpená na prejednanie a
rozhodnutie uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 237/2017 majúc na zreteli účel a úlohu veľkého

senátu a zabezpečiť zjednotenie dosiaľ existujúcich rozdielnych právnych názorov najvyššieho súdu v
predmetnej otázke zásadného významu.

43. K otázke pojmu vymáhateľnej pohľadávky zásadné stanovisko zaujal veľký senát Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 17.05.2022 sp. zn. 1VCdo 1/2022, ktoré bolo uverejnené v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2022, ako rozhodnutie
č. 2. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.

44. K záveru, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní, dospel tiež

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27. februára 2024 vo veci vedenej pod sp. zn. 9Cdo
215/2022 (rozhodnutie č. 23 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej
republiky 3/2024).

45. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a § 42b

Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou
na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti
(§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1
Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a
právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho

zákonníka). Účelom odporovateľnosti je zabrániť ukráteniu veriteľa pri uspokojovaní jeho vymáhateľnej
pohľadávky.Právneúkonydlžníkaukracujúuspokojeniepohľadávkyveriteľavtedy,akvedúkzmenšeniu
majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ
nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, by sa
aspoň čiastočne uspokojil.

46. Neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe v podstate znamená, že veriteľ môže požadovať
uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, ako by k tomuto úkonu
vôbec nedošlo. Predmetom odporovateľnosti sú právne úkony, pričom zákon taxatívne nevymedzuje,
ktoré právne úkony môžu byť odporovateľnosťou napadnuté, preto do tohto okruhu patria všetky právne

úkony, ktorými sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. Postačuje, ak daný právny
úkon zmenšuje majetok dlžníka na úkor veriteľa. Súdna prax medzi také úkony zaradila kúpnu zmluvu,
darovaciu zmluvu, prevzatie dlhu, postúpenie pohľadávky, odmietnutie dedičstva, odmietnutie daru,
odpustenie dlhu, úmyselné nevymáhanie dlhu spôsobujúce premlčanie nároku, prevzatie nevýhodného
ručiteľského záväzku, použitie časti majetku na vklad do základného umenia obchodnej spoločnosti.

Právo odporovať právnym úkonom sa viaže na veriteľovu pohľadávku, preto podľa zákona prislúcha iba
veriteľovi a jej nadobúdateľovi v dôsledku singulárnej alebo univerzálnej sukcesie. Odporovať možno
len úkonom dlžníka. Len dlžník môže ukrátiť nároky veriteľa. Ak iná osoba než dlžník urobí úkon, ktorým
by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik odporovateľnosti. Pod dlžníkom veriteľa je
však potrebné rozumieť nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, ale aj ručiteľa a

ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť
pohľadávku veriteľa. Právo domáhať sa odporovateľnosti má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi
z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol dokonca uspokojený (§ 42a
ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka).

47. Súdna prax sa už ustálila v názore, že vymáhateľnou pohľadávkou na účely citovaného ustanovenia
je taká, ktorú možno uplatniť v základnom konaní, inak povedané tzv. žalovateľná pohľadávka (actio
nata).

48. V konaní o určenie, že právne úkony dlžníka voči veriteľovi sú neúčinné, nesie veriteľ bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom toho, že k uspokojeniu veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky
preukázateľne nie je možné použiť iný majetok dlžníka. Veriteľ nesie bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno ohľadom úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a ohľadom toho, že tento úmysel musel byť druhej
strane známy, ak však sú touto druhou stranou osoby dlžníkovi blízke, je naopak na týchto osobách,aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli i pri náležitej starostlivosti poznať. Osoba
dlžníkovi blízka sa môže v zmysle § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka ubrániť odporovacej žalobe
len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela

a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vynaložila starostlivosť k poznaniu tohto dlžníkovho úmyslu a
išlo o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka
vykoná s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť
(aktivitu), aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovateľného právneho úkonu, z
jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela.

49. Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho
úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a § 117 Občianskeho zákonníka). V takomto prípade zákon
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich
veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom,
podobne ako napr. dobrá viera. To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania.

Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa
vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých
možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.

50. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti smerujúcej k rozpoznaniu

úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa je potrebné zdôrazniť, že konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením
odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jej snahe zistiť alebo aspoň sa dozvedieť o úmysle
dlžníka (matky žalovanej) ukrátiť veriteľa. Náležitá starostlivosť vyžaduje určitú aktivitu nadobúdateľa
z odporovateľného právneho úkonu k zisteniu úmyslu dlžníka v čase jeho uzatvárania. Žalovaná
v priebehu konania ničím právne významným nepreukázala hodnoverným spôsobom existenciu

akéhokoľvek konania smerujúceho k zisteniu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. V tomto smere preto
nemožno obranu žalovanej proti odporovaniu právnemu úkonu uzavretému s matkou žalovanej
považovať v zmysle ust. § 42a Občianskeho zákonníka za úspešnú.

51. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

52. Zároveň úspešným žalobcom majúcim v odvolacom konaní plný úspech, bola priznaná i náhrada
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

53. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).