Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723201361
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1723201361.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok,
dieťa matky: C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. X, C., právne zastúpená: Advokátska kancelária
JUDr. Ivana Remšíková, s.r.o., so sídlom Holubyho 35, Pezinok a otca: F. C., nar.XX.XX.XXXX, bytom

G., o návrhu matky na zvýšenie výživného a návrhu otca na zníženie výživného, o odvolaní otca proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 28. septembra 2023, č.k. 12P/58/2023-92, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že návrh matky na zvýšenie
výživného z a m i e t a a počnúc dňom 26.07.2023 sa vyživovacia povinnosť otca na maloletú A. z n i ž
u j e zo sumy 200 eur mesačne na 160 eur mesačne, čím sa mení rozsudok Okresného súdu Pezinok
č.k. 12P/12/2020-57 zo dňa 09.06.2020 v časti výšky výživného na maloletú.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú A.
z doterajšej sumy 200 eur mesačne na sumu 250 eur mesačne počnúc dňom 01.09.2023, ktorú sumu
je otec povinný zasielať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (výrok I.), zročné výživné na
maloletú A. za obdobie od 01.09.2023 do 30.09.2023 v sume 50 eur uložil otcovi uhradiť jednorazovo
do 31.10.2023 k rukám matky (výrok II.), vo zvyšku návrh matky aj návrh otca zamietol (výrok III. a IV.),

čím zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 12P/12/2020-57 zo dňa 09.06.2020 v časti výšky
výživného na maloletú A. (výrok V.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na ich náhradu (výrok VI.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa článku 5, § 26, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 76
ods. 1, § 78 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine, vecne tým, že návrh matky na zvýšenie výživného posúdil
ako čiastočne dôvodný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že návrhom podaným na súde

dňa 29.06.2023 žiadala matka o zvýšenie výživného na maloletú zo sumy 200 eur na sumu 300 eur
počnúc dňom 01.09.2023 z dôvodu, že od poslednej úpravy výživného, ku ktorej došlo v roku 2020,
náklady spojené s výchovou maloletej podstatne vzrástli, maloletá od septembra 2023 prechádza na
druhý stupeň základnej školy. Otec s návrhom nesúhlasil a vo vyjadrení k návrhu matky uviedol, že je
nútený žiadať o zníženie výživného na maloletú na 65 eur mesačne, nakoľko jeho aktuálne pomery mu
neumožňujú prispievať na maloletú vyšším výživným.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k.
11P 157/2013-24 zo dňa 12.06.2014 bola maloletá v rámci rodičovskej dohody zverená do osobnejstarostlivosti matky a otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletej v sume 170 eur. Rozsudkom
Okresného súdu Pezinok, č.k. 12P 12/2020-57 zo dňa 09.06.2020 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu bolo výživné zvýšené zo sumy 170 eur mesačne na sumu 200 eur mesačne, počnúc

dňom 01.02.2020. V tom čase bola maloletá vo veku 7 a pol roka, bola žiačkou 1.ročníka základnej
školy a mala priemerné mesačné výdavky 384 eur. Matka bola slobodná, nemala ďalšie vyživovacie
povinnosti, bola zamestnaná ako učiteľka v materskej škole a jej priemerný mesačný príjem bol 526,44
eura, spolu s maloletou bývala u rodičov, ktorým na bývanie prispievala sumou 120 eur. Otec bol
slobodný, nezamestnaný, neevidovaný ako uchádzač o zamestnanie, mal iba brigády, z nich mal príjem

300 - 400 eur, iné vyživovacie povinnosti nemal.

4. V súčasnosti má maloletá 11 rokov, je žiačkou 5. ročníka základnej školy, je zdravá, nosí okuliare.
Priemerné mesačné výdavky na maloletú sú 590 eur mesačne a jej pomerná časť výdavkov na bývanie
je 72 eur mesačne. Matka je naďalej slobodná, je zamestnaná ako asistent učiteľa na základnej škole
s priemerným čistým mesačným príjmom 882 eur spolu s daňovým bonusom aj rodinnými prídavkami,

žiaden majetok väčšej hodnoty nevlastní, spolu s maloletou stále býva u jej rodičov, ktorým na bývanie
a stravu prispieva mesačne sumou 400 eur. Otec je naďalej slobodný a pribudla mu ďalšia vyživovacia
povinnosť k maloletému synovi A., žije v C., je zamestnaný ako servisný technik s príjmom 22.250 Kč
(950 eur), žiaden majetok väčšej hodnoty nevlastní. Spolu s partnerkou a synom bývajú v prenajatom
3 izbovom byte, kde platia mesačné nájomné 25.000 Kč, z toho 7.000 Kč prispieva partnerka, ktorá

ukončila vysokoškolské štúdium a poberá rodičovský príspevok 10.000 Kč .

5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že od poslednej úpravy
výživného v roku 2020 došlo k zmene pomerov na strane maloletej, ktorá je o tri roky staršia,
navštevuje 5 ročník ZŠ, nosí okuliare, venuje sa voľnočasovým aktivitám. Súd pri určovaní výšky

výživného zohľadnil vek maloletej, školské i mimoškolské aktivity ako aj skutočnosť, že otec okrem
výživného v sume 200 eur inou formou neparticipuje na výžive a výchove maloletej A.. Matka vyčíslila
priemerné mesačné výdavky na maloletú v sume cca 590 eur, ktorá suma je primeraná veku a
odôvodneným potrebám maloletej. Súd zaviazal otca prispievať zvýšeným výživným 250 eur mesačne,
čo nepredstavuje ani polovicu matkou vynaložených finančných prostriedkov na mesiac a zohľadnil

otcovi ďalšiu vyživovaciu povinnosť na syna A. , ktorý je vo veku 1 roka. Tak isto súd poukázal na
skutočnosť, že otec podal návrh na zníženie výživného ako reakciu na návrh matky na zvýšenie
výživného, pričom v tomto konaní neprodukoval také dôkazy, ktoré by odôvodňovali zníženie jeho
vyživovacejpovinnostivočimaloletejA..Otecjezdravý,nemápracovnéobmedzeniaažesarozhodolžiť
v C., kde ako uviedol na pojednávaní sú vyššie životné náklady, bolo jeho rozhodnutie, nemôže to však

mať vplyv na podaný návrh na zníženie výživného. Znižovanie výživného na maloleté deti nikdy nie je
v záujme maloletých deti. Odôvodnené potreby maloletej sa neustále vekom a školskými povinnosťami
zvyšujú. Vyživovacia povinnosť povinného rodiča nemá pokrývať iba vitálne funkcie maloletej dcéry,
ale musí zohľadňovať aj potreby na voľnočasové aktivity, ktoré v konečnom dôsledku pozitívne vplývajú
na fyzický a psychický vývoj maloletého dieťaťa. Rodičovstvo je v prvom rade o veľkej zodpovednosti

a rodič, ktorý nemá maloleté dieťa zverené do jeho osobnej starostlivosti by si mal všetky finančné
záležitosti zariadiť tak, aby sa podieľal minimálne v polovici vynaložených výdavkov na maloleté dieťa,
nakoľko matka, ktorá má maloletú zverenú do jej osobnej starostlivosti vykonáva aj osobnú starostlivosť
o maloletú. Vzhľadom na zvýšené výživné o 50 eur za obdobie od 01.09.2023 do 30.09.2023 vzniklo
otcovi zročné výživné vo výške 50 eur, ktoré súd uložil otcovi uhradiť jednorázovo do 31.10.2023 k

rukám matky, s poukazom na výšku zročného výživného, prednostný a spotrebný charakter výživného.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec namietajúci nesprávne a neúplné
zistenie skutočného stavu veci, nesprávne právne posúdenie veci a porušenie práv otca na spravodlivý

súdny proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku, ktoré odôvodnenie je doslova
všeobecné a rozsudok je arbitrárny, nakoľko súd sa nijako nevysporiadal s rozhodujúcimi argumentami
otca. Otec zdôraznil, že toto odvolanie nie je podané z dôvodu neochoty prispievať na výživu svojej
malej dcérky sumou 200 eur mesačne, alebo aj vyššou sumou, avšak jeho momentálne schopnosti,
možnosti a majetkové pomery, najmä druhá vyživovacia povinnosť a jeho nízke príjmy mu objektívne

neumožňujú túto snahu pretaviť do reality, hoci by si to naozaj veľmi prial. Pravidlo, že výživné má
prednosť pred inými výdavkami rodičov, nemožno vykladať absolútne, teda tak, že by výživné malo
mať prednosť pred akýmikoľvek výdavkami rodiča, čo je vyjadrené aj v druhej vete § 62 ods. 5 veta
druhá Zákona o rodine. Výživné by nemalo viesť k existenčným problémom povinného rodiča a jehosnahe z tohto dôvodu sa vyhnúť plneniu tejto povinnosti. Zároveň aj rozsah vyživovacej povinnosti
rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa, ktoré musia byť v súlade so zásadou úmernosti
životnej úrovne dieťaťa so životnou úrovňou rodičov. Teoretické predpoklady pre priznanie výživného

súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku avšak bez zisťovania a zohľadnenia individuálnych
okolností danej veci, čo sa prejavuje už vo vyššie namietanej arbitrárnosti rozhodnutia, ktoré je stručne
a ozaj iba všeobecne zhrnuté v odseku 21 odôvodnenia rozsudku. Odvolateľ má za to, že ani v zmysle
Zákona o rodine nemôže dochádzať k likvidačnému znižovaniu životnej úrovne povinného rodiča na
úkor vyživovanej osoby. Otec dáva do pozornosti skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Bratislava

I sp.zn. 8Odk/53/2020 bol dňom 27.03.2020 na jeho majetok vyhlásený konkurz, a dňa 18.11.2020
došlo zverejnením oznámenia správcu o ukončení konkurzu v Obchodnom vestníku k zrušeniu tohto
konkurzu na majetok otca z dôvodu, že nemá žiadny majetok podliehajúci konkurzu a konkurzná
podstata tak nepokryje náklady konkurzu. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že životná úroveň
matky maloletého je ďaleko vyššia ako jeho životná úroveň. Súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil
ustanoveniami § 62 ods. 1 až 3 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, v zásade iba opísal základný skutkový

stav odvodený z tvrdenia matky, následne však už nezisťoval a nevykonával dokazovanie smerujúce
k tomu, aby mohol dôsledne porovnať pomery na strane matky a otca smerujúce k určeniu správnej
výšky zvýšeného výživného. Z rozsudku je zrejmé, že súd zohľadňoval, že matka ako aj maloletá žijú
v spoločnej domácnosti s rodičmi matky, ale príjmy a výdavky rodičov matky, rovnako ako náklady
na ich spoločnú domácnosť nezisťoval a nevyhodnocoval, hoci zohľadňoval, že matka im na bývanie

a stravu mesačne prispieva sumou 400 eur. Súd bol pritom povinný vykonať aj iné dôkazy ako navrhli
účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. V danom prípade bolo potrebné, aby
súd zisťoval a preukazoval tvrdené výdavky matky, ako aj dôvodnosť jej paušalizovaného mesačného
nákladuvpodobepríspevkurodičomvsume400eurkonkrétnymisumami.Zdokazovaniatiežnevyplýva
aké sú príjmy a výdavky rodičov matky, ktorí s matkou maloletej žijú v spoločnej domácnosti a teda

či spomenutá suma 400 eur je primeraná a nie iba umelo nadhodnotená. Súd nevykonal dôsledné
dokazovanie, nezisťoval vlastníctvo nehnuteľností a dopravných prostriedkov vyžiadaním si informácií
z evidencie vozidiel a z údajov katastra nehnuteľností, ani iných majetkových hodnôt (napr. zistením
stavu na bankových účtoch), vlastníctvo cenných papierov a pod.), hoci mal posúdiť i to, či nedošlo aj
k zmene majetkových pomerov oproti času, kedy naposledy bolo rozhodované o otcovej vyživovacej

povinnosti.

7. Navyše podľa názoru odvolateľa, už z vykonaných dôkazov je možné logicky dospieť k záveru
o dôvodnosti návrhu na zníženie výživného, nakoľko napriek nedostatočnému zisteniu skutkového
stavu veci už doteraz vykonané dôkazy jasne indikujú, že výživné v sume 200 eur a vyššej je

neobjektívne vysoké a pre otca v podstate likvidačné. Na základe uvedeného rozhodnutie tiež vychádza
aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd už spomenuté nesprávne skutkové zistenia zároveň
súd aj nesprávne právne posúdil, aplikujúc nesprávne na otcovu životnú situáciu príslušné ustanovenia
Zákona o rodine. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil
a návrh matky na zvýšenie výživného zamietol a zároveň znížil výživné na maloletú z doterajšej sumy

200 eur mesačne na sumu 65 eur mesačne, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8.Matkavpísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniuuviedla,žesodvolanímotcanesúhlasíanavrhuje
ho v časti zvýšenia výživného potvrdiť. Poukázala na dôvody, pre ktoré podávala predmetný návrh na

zvýšenie výživného a podstatné zmeny pomerov, ktoré nastali od roku 2000. Otec i napriek tomu, že sa
zaviazal na výživné 200 eur, si od októbra 2023 neplní vyživovaciu povinnosť v plnom rozsahu.

9. Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považoval rozhodnutie okresného
súdu za správne a odporučil odvolaciemu súdu ho potvrdiť.

10. Otec v odvolacej replike poukázal na to, že matka maloletej sa k obsahu jeho odvolania priamo
nevyjadrila, iba stručne rekapitulovala obsah výroku napadnutého rozsudku a obsah svojho návrhu na
zvýšenie výživného, na ktorom podľa jej vlastného vyjadrenia trvá. Rovnako aj kolízny opatrovník sa
ku konkrétnym odvolacím dôvodom priamo nevyjadruje, len uvádza, že napadnutý rozsudok považuje

za správny. Po oboznámení sa s vyjadreniami matky a kolízneho opatrovníka k podanému odvolaniu
otec opätovne zdôrazňuje, že odvolanie nepodáva z dôvodu neochoty prispievať na výživu maloletej, ale
z dôvodu, že jeho momentálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery mu objektívne neumožňujú
takéto výživné platiť. Na podaných odvolacích dôvodoch zotrvával.11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po
zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného

mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania
(§ 65 a § 66 CMP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania, či doplnenia dôkazov (§ 383, § 384 CSP a § 68 CMP), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca
je čiastočne dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

12. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola zmena výživného (návrh matky na zvýšenie
výživného a návrh otca na zníženie výživného) určeného súdom naposledy vo výške 200 eur mesačne.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z otcom podaného odvolania, bolo posúdiť
správnosť celého rozhodnutia, teda výroku I, ktorým súd zvýšil výživné zo sumy 200 eur na sumu 250
eur mesačne od 01.09.2023, tiež výroku II, ktorým súd uložil otcovi splatiť dlh na zročnom výživnom
v sume 50 eur do 31.10.2023 k rukám matky, ďalej výroku IV, ktorým súd zamietol návrh otca na zníženie

výživného a tiež i závislé výroky V. a VI. Pokiaľ ide o výrok III, teda výrok vo zvyšku zamietajúci návrh
matkynazvýšenievýživného,tentobolpodľanázoruodvolaciehosúduvýrokomnadbytočnýmvzhľadom
na nenávrhovosť predmetného konania.

14. Podstatou odvolacej argumentácie otca boli okrem nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia najmä

jeho výhrady voči nedostatkom v skutkových zisteniach súdu aj právnom posúdení veci, otec považuje
výšku výživného určenú prvoinštančným súdom za nezodpovedajúcu jeho možnostiam a schopnostiam.
Nesprávnuprávnuargumentáciuaprávneposúdenieodvolateľvidelvuloženímupovinnostiplatiťvyššie
výživné než doposiaľ, hoci jeho možnosti a schopnosti neumožňujú platiť ani výživné v doterajšej výške.

15. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, obsahu podaného odvolania ako aj celého spisového
materiálu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
postačujúcom pre rozhodnutie vo veci, pričom ani v odvolacom konaní nevyšli najavo žiadne nové
skutočnosti. Zároveň treba konštatovať, že súd prvej inštancie napriek tomu, že vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu, dospel k nesprávnemu záveru

pokiaľ ide o výšku výživného zodpovedajúcu možnostiam a schopnostiam povinnej osoby, a to z
dôvodu pochybenia v právnom posúdení veci, keď síce na prejednávanú vec použil správne zákonné
ustanovenia, no pri ich aplikácii na zistený skutkový stav dospel k nesprávnemu záveru o výške
primeranej sumy výživného z dôvodu nesprávnej interpretácie zákonom stanovených kritérií pre určenie
výživného.

16. Predovšetkým treba zopakovať, že v zmysle ustanovení § 62 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné
samé sa živiť (1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (2). Pri určení rozsahu

vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak
rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (4).

17. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

18.V čl. 24 Charty základných práv Európskej únie ods. 2 je zakotvené, že pri všetkých opatreniach

prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom
rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Aj podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa
musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí.19. Ako vyplýva z ustanovenia § 26 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery, okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného
možné len na návrh. Zmenu pomerov treba chápať ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so

skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu.

20. O nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) ide vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny
právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci pri posudzovaní primeranosti

výšky výživného na maloleté dieťa súd prvej inštancie nepostupoval riadne v zmysle kritérií určených
Zákonom o rodine. Vychádzajúc z ustanovení Zákona o rodine (§ 62 ods. 2,4, § 75 ods. 1), základnými
kritériami pre určenie výšky výživného sú jednak odôvodnené potreby dieťaťa, schopnosti, možnosti
a majetkové pomery rodičov, ich životná úroveň a miera ich osobnej starostlivosti o dieťa. Na strane
povinných osôb teda súd musí porovnávať zistené aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery
s konkrétnymi pomermi zistenými v čase posledného rozhodovania, aby mohol dospieť k záveru buď

opodstatnejzmenepomerov,prípadnekzáveru,žekzmenepomerovnedošloatovsúvislostispríjmami
rodičov dieťaťa, počtom ich vyživovacích povinností, osobných a materiálnych pomerov v nadväznosti
na vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, vedomosti, pracovné skúsenosti, ako aj situáciu na trhu práce a
podobne. Majetkové pomery treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného
ako objektívnu kategóriu a jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok. Na strane

oprávneného dieťaťa sú základným kritériom pre určenie výšky výživného jeho odôvodnené potreby.
Potreby dieťaťa by mali byť kryté v plnom rozsahu, ak sú odôvodnené. Pod odôvodnenými potrebami je
nutné chápať nielen bežné denné potreby, ktoré reflektujú konkrétnu životnú situáciu ale aj mimoriadne
potreby, ak sa preukáže ich opodstatnenosť a zároveň za predpokladu, že ich úhradu dovoľujú možnosti
a schopnosti rodičov.

21. V danom prípade porovnaním a vyhodnotením okolností rozhodujúcich pre určenie výšky výživného
namaloletúA.včaseposlednéhorozhodovaniasúduvkonanívedenomnaOkresnomsúdePezinokpod
sp. zn. 12P/12/2020 a v čase vydania napadnutého rozsudku, dospel aj odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie k záveru, že od roku 2020 nepochybne nastali viaceré zmeny v pomeroch účastníkov

konania, a tieto zmeny prvoinštančný súd aj správne zadefinoval. V prvom rade nepochybne nastala
zmena na strane maloletej A., ktorá podrástla, je staršia o štyri roky a medzičasom vychodila prvý stupeň
základnej školy a nastúpila do druhého stupňa, čím vzrástli jej náklady na výživu. Zároveň bola zistená
zmena pomerov aj na strane matky, ktorej príjem sa zvýšil zo sumy 526,44 eur na sumu 882 eur vrátane
daňového bonusu a prídavku na dieťa. Na strane otca súd rovnako zistil zmenu pomerov a táto spočíva

jednak vo zvýšení jeho príjmu, ktorý bol v r. 2000 tvorený iba príjmami z brigád vo výške 300 - 400 eur
(čo aj bolo v tom čase súdom vyhodnotené ako nevyužívanie jeho schopností a možností), zatiaľ čo
v súčasnosti je otec riadne zamestnaný ako servisný technik na plný úväzok a dosahuje mesačne príjem
22.250 Kč (cca 950 eur), ďalšia zmena pomerov nastala u otca pribudnutím vyživovacej povinnosti
k maloletému synovi A. C., nar. XX.XX.XXXX. Zároveň súd prvej inštancie správne zisťoval aj výdavky

rodičov, ktoré musia vynakladať, pričom zistil u matky, žijúcej spolu s maloletou A. mesačné výdavky
v sume 400 eur ako príspevok na bývanie a stravu rodičov matky, u ktorých s dcérou bývajú, a u otca,
žijúceho s partnerkou v prenajatom byte nutnosť uhrádzať mesačné nájomné spolu s energiami vo
výške 25.000 Kč, z toho po odpočítaní príspevku otcovej partnerky, ktorá je na rodičovskej dovolenke
v sume 7.000 Kč, otec potom mesačne za bývanie platí 18.000 Kč (cca 711 eur). Pokiaľ ide o osobnú

starostlivosť o dieťa, tu zmena nenastala žiadna, celú starostlivosť naďalej zabezpečuje matka a otec
sa s maloletou nestretáva.

22. Pri rešpektovaní vyššie spomínaných teoretických východísk pre určenie výživného potom uvedené
výsledky dokazovania postačujú pre prijatie záveru, že zvýšenie výživného nie je v danom prípade

možné. Základom pre hodnotenie schopností a možností oboch rodičov bola výška ich príjmov, keďže
súd nezistil u žiadneho z nich, že by svoje možnosti a schopnosti nevyužíval (čím by bol daný dôvod
vychádzať z princípu potencionality). Tak otec ako i matka sú riadne zamestnaní na plný úväzok a preto
sú určujúcimi ich dosahované príjmy spolu so zistením, že žiaden z nich nevlastní nehnuteľný majetok
ani hnuteľný majetok väčšej hodnoty. Pokiaľ by sme porovnávali reálne príjmy otca v čase minulého

rozhodovania, pochádzajúce len z brigád vo výške 300 - 400 eur, s jeho príjmami súčasnými, treba
konštatovať nárast o cca 550 eur, toto je však irelevantné, nakoľko pri minulom rozhodovaní u otca
súd nevychádzal z jeho reálne dosahovaných príjmov, považujúc takýto nízky príjem za nevyužívanie
jeho schopností a možností ( bez konkretizovania výšky potencionálneho príjmu). V každom prípadeu oboch rodičov je možné konštatovať zlepšenie príjmovej situácie oproti stavu v čase ostatného
rozhodovania súdu o výživnom. Zistenie zvýšenia príjmov u otca by v zásade indikovalo spolu so
zvýšením odôvodnených potrieb maloletej A., potrebu zvýšenia výživného na maloletú, zároveň súd

však musel vziať do úvahy, že otcovi pribudla nová vyživovacia povinnosť a zo svojho príjmu tak otec
musí živiť nielen maloletú A. ale aj syna A., s ktorým je jeho matka na rodičovskej dovolenke a jej príjmy
sú počas uvedeného obdobia objektívne nízke, preto prevažná časť bremena výživy ich spoločného
syna spočíva na otcovi. Reálne tak nie je schopný platiť vyššie výživné na maloletú A., u ktorej bolo aj
pre tento dôvod nutné korigovať výšku jej odôvodnených potrieb tak, aby zodpovedala životnej úrovni

rodičov. Súd prvej inštancie však tieto otázky nezohľadnil, keď nesprávne aplikoval ustanovenie § § 75
ods. 1 ako aj § 62 ods. 2 Zákona o rodine.

23. Matka uvádzala aktuálnu výšku potrieb maloletej bez nákladov na bývanie v sume 590 eur, čo
by predstavovalo nárast za štyri roky o cca 200 eur oproti výške jej potrieb v čase poslednej úpravy
výživného, kedy boli priemerné výdavky na maloletú 384 eur, a súd prvej inštancie v uvedenej sume jej

náklady ustálil preberúc tvrdenie matky bez toho, aby posúdil ich odôvodnenosť a to i cez prizmu životnej
úrovne rodičov. Odvolací súd však považoval priemerné mesačné výdavky na maloletú v sume 662 eur
(590 eur a k tomu pomerná časť výdavkov na bývanie 72 eur) za neprimerane vysoké nielen s ohľadom
na vek dieťaťa, jeho zdravotný stav a voľnočasové aktivity ale zároveň i vymykajúce sa životnej úrovni
jej rodičov. Treba si uvedomiť, že možnosť uspokojovania potrieb dieťaťa je všeobecne závislá od

objektivizovanej životnej úrovne rodičov a samotná odôvodnenosť potrieb sa odvíja od konkrétnej
posudzovanej situácie a životnej úrovne dotknutých osôb. Výška odôvodnených potrieb dieťaťa teda
v zásade kopíruje životnú úroveň rodičov dieťaťa, čím vyššia je životná úroveň povinného rodiča, tým
širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa a naopak. V danom prípade
s ohľadom na príjmy rodičov ako sú uvedené vyššie a ich zistenú životnú úroveň je potrebné korigovať

i výdavky dieťaťa odkázaného na nich výživou, keďže výdavky dieťaťa sú vždy limitované možnosťami
a schopnosťami rodičov. V zmysle uvedeného už samotný výdavok na stravu maloletej vo výške 200 eur
mesačne tvrdený matkou (keď popri tom sa maloletá stravuje v škole, kde má ďalšie výdavky na stravu)
je neprimerane vysoký, podobne nadhodnotené sú aj výdavky na ošatenie a obuv 80 eur mesačne,
drogériu a hygienu 34 eur mesačne, knihy mimo školských pomôcok 25 eur, či voľnočasové aktivity

40 eur mesačne a tiež sú premrštené i výdavky maloletej na zdravotnú starostlivosť v sume 50 eur
mesačne (stomatológ, dioptrické okuliare a lieky na imunitu), ktoré neboli v uvedenej výške preukázané.
S ohľadom na možnosti a schopnosti rodičov a ich životnú úroveň ustálil odvolací súd v danom prípade
výšku odôvodnených potrieb maloletej v sume cca 450 eur mesačne vrátane nákladov spojených so
školou, výdavkov na tanečný krúžok, na vreckové aj telefón. Uvedená suma zohľadňuje skutočnosť,

že maloletá síce podrástla a postúpila do druhého stupňa základnej školy, avšak stále ide o dieťa
základnej školy, ktoré je zdravé, nepodstupuje žiadnu finančne nákladnú liečbu (iba naďalej tak ako
v čase poslednej úpravy výživného nosí dioptrické okuliare a užíva lieky na imunitu), ani nemá z iných
závažných dôvodov obzvlášť zvýšené náklady na výživu, a táto suma zároveň zodpovedá možnostiam
a schopnostiam jej rodičov a ich životnej úrovni.

24. Pri rozhodovaní o primeranosti výšky výživného súd potom vychádzal z ustálenej rozhodovacej
praxe odvolacieho súdu, v zmysle ktorej u rodiča nemajúceho dieťa v osobnej starostlivosti sa výška
výživného (ktorou sa podieľa na plnení všetkých jeho vyživovacích povinností) určená súdom pohybuje
obvykle v rozmedzí od 20% do 30% čistého mesačného príjmu zamestnaného rodiča s prihliadnutím

ku konkrétnym okolnostiam prípadu, čo v danom prípade predstavuje u otca pri zistenom priemernom
čistom mesačnom príjme 950 eur sumu výživného od 190 eur do 285 eur spolu na obe jeho vyživovacie
povinnosti, teda maloletú A. aj maloletého A., ktorú sumu bolo nutné po dôkladnom zvážení rozdeliť
medzi obe deti berúc do úvahy ich najlepší záujem, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že princíp
zohľadnenia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa nie je možné uplatňovať len na maloletú A., o ktorej

sa vedie súdne konanie, ale aj na ďalšie maloleté otcove dieťa. Bolo potom treba prihliadnuť na
to, že maloletá A. je vekovo staršia, má potreby štandardné, primerané veku avšak mierne zvýšené
v súvislosti s nosením dioptrických okuliarov a návštevou tanečného krúžku, zatiaľ čo u maloletého A.
neboli preukázané žiadne zvýšené náklady na výživu a zároveň ide o dieťa podstatne mladšie, bez
výdavkov na školu či špeciálne voľnočasové aktivity, mobil, vreckové a podobne. S prihliadnutím na

všetky uvedené skutočnosti mal súd za to, že zmena pomerov, ktorá od posledného rozhodovania
nastala, už neumožňuje otcovi platiť výživné na maloletú A. v doposiaľ stanovenej výške 200 eur, ktorá
presahuje otcove schopnosti a možnosti a je neprimeraná okolnostiam prípadu, preto v posudzovanej
veci neprichádza do úvahy zvýšenie výživného, ale naopak je dôvodné jeho zníženie na sumu 160 eur.Na zdôraznenie správnosti takto určenej výšky výživného sa žiada napokon poukázať i na Metodiku pre
výpočet výživného zverejnenú Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá je síce materiálom odporúčacieho
charakteru, jeho zámerom je však práve zjednocovanie procesných postupov a rozhodovacej praxe

súdov v rodinnoprávnej agende, pričom z tejto metodiky vyplýva, že v prípade existencie dvoch
vyživovacích povinností k deťom, a to jednému vo veku maloletej A. (10 až 14 rokov) a druhému vo veku
maloletého A. 0 až 5 rokov), predstavuje primerané výživné na staršie z detí cca 16% a na mladšie z detí
12% z priemerného čistého mesačného príjmu povinného rodiča, čo v danej veci vzhľadom k príjmom
otca predstavuje na maloletú A. sumu cca 152 eur a na maloletého A. cca 114 eur. Pokiaľ teda súd

vzal do úvahy vek a potreby oboch otcových detí a v neposlednom rade vzal do úvahy i tú skutočnosť,
že zatiaľ čo o maloletého syna sa otec aj osobne stará (keďže s ním žije v spoločnej domácnosti), na
starostlivosti o maloletú A. sa otec nijako nepodieľa a nad rámec súdom určeného výživného jej ani ničím
iným neprispieva (vecnými plneniami, darmi a pod.), bolo dôvodné uzavrieť po vyhodnotení všetkých
zmien v pomeroch, že primerané výživné na maloletú A. je 160 eur mesačne.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za
použitia ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že návrh matky na zvýšenie výživného zamietol a čiastočne
vyhovel návrhu otca znížiac výživné na maloletú zo sumy 200 eur na sumu 160 eur mesačne od podania
jeho návrhu, kedy už dôvody na takýto postup existovali. Záverom súd pripomína, že v zmysle § 78 ods.
2 Zákona o rodine, ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas,

spotrebované výživné sa nevracia.

26. Ďalšie argumenty odvolateľa považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako
aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a

podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. O nároku na náhradu trov tohto (prvoinštančného a odvolacieho) konania odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods. 2 CSP za použitia ust. § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu

nárok, keďže nezistil žiaden z dôvodov pre pripustenie výnimiek z jeho aplikácie.

28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).