Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108221773
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8108221773.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A., C. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti
žalovanému: Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 32 76 46, zastúpenému JUDr. Alojzom
Naništom, advokátom, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 20.06.2023, č.k. 13C/217/2008-2047, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %,
o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) vo výroku I. žalobu zamietol
a výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 94 %.

2. Citoval ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a

vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 100 ods. 1, 2; § 563 a § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 149, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2 a § 152 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

3. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že nárok žalobcu na náhradu za užívanie
predmetnýchpozemkovuplatnenýzaobdobieod01.07.2009do12.12.2012,ktorénazvalako„nájomné“
posúdil podľa zákona č. 66/2009 Z.z, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2009. Nebolo sporné, že

žalovaný je vlastníkom stavby cesty III. triedy na základe zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciáchsúčinnosťouod01.01.2004,nachádzajúcejsanaparc.D.č.XXX/X-ornápôdaovýmere
266 m2, k.ú. E., zapísanej na LV č. XXXX.
Žalovanému dňom 01.07.2009 vzniklo k predmetným pozemkom v jeho prospech právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných pozemkov (§ 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z.z.). Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jedným z tých, ktoré v zmysle §
151o Občianskeho zákonníka konkretizuje možnosti zriadenia vecného bremena zo zákona. Vznik tohto

vecného bremena zo zákona je treba považovať za usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa osobitných predpisov. Ak nemá
vlastník stavby, ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo,
vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohtozákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba
a užívanie pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec.

Právne posúdenie náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu bolo vyriešené s poukazom najmä na uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018
zo dňa 26.08.2019 a uznesenie sp.zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, ktorého body 41. - 44. citoval.
Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej skonštatoval, že náhrada za vznik
vecného bremena je nepochybne jednorazová. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia prax
dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal aj
na uznesenie NS SR, sp.zn. 1Cdo/171/2021 z 27.10.2021 a sp.zn. 1Cdo/255/2021, zo dňa 14.12.2022,
ktorého bod 41. citoval: „Dovolací súd teda konštatuje, že otázka formy náhrady za zriadené vecné
bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. už bola ako otázka zásadného právneho významu vyriešená
a samotné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ju neriešili rozdielne. Z rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že nárok na odplatu za jeho zriadenie nevzniká pri každej
zmene vlastníka, náhrada patrí pôvodnému vlastníkovi a má jednorazový charakter a nárok na jej
zaplatenie mohol uplatniť v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť odo dňa nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.“. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR pod sp.zn. 7Cdo/292/2021 zo dňa 21.04.2022 (bod 22.) a sp.zn. 4Cdo/102/2022 zo dňa

31.05.2023. Rovnako z úvahy o jednorazovej náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku, sp.zn.
2Cdo/151/2020, zo dňa 31.03.2022.
Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4MCdo/2/2014 z 23.04.2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych

vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zákona č. 66/2009 Z.z..
Vyššie uvedený názor nebol spochybnený ani rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR, ktorý
uznesením, sp.zn. III. ÚS 272/2022, zo dňa 12.05.2022 odmietol ústavnú sťažnosť proti uzneseniu
NajvyššiehosúduSR,sp.zn.1Cdo/99/2019,z26.01.2022,vktoromodmietoldovolanieprotirozhodnutiu
krajského súdu, ktorý uzavrel, že z charakteru uplatneného práva na zaplatenie náhrady za zriadenie

vecného bremena je ustálené, že ide o jednorazovú odplatu, ktorá sa premlčuje v lehote 3 rokov od
jeho vzniku, t.j. do 01.07.2012. K obdobnému záveru dospel Ústavný súd SR aj v uznesení, sp.zn. I.
ÚS 594/2022, zo dňa 27.10.2022. Zároveň je potrebné dodať, že ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. IV.
ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď
jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. IV. ÚS 677/2022 zo dňa
20.12.2022, tak na rozdiel od prejednávanej veci v tomto prípade nevzniklo zákonné vecné bremeno
podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z.
Vychádzajúc preto z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp.zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2019, sp.zn. 2Cdo/194/2018 z 26.08.2019, sp.zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa

24.03.2015 a sp.zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016) dospel prvoinštančný súd k záveru, že náhrada
za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a
nemá charakter opakovaného plnenia, pričom tento nárok patrí iba vlastníkovi pozemku v čase vzniku
zákonného vecného bremena a je možné ho uplatniť iba v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína
plynúť od účinnosti zákona (od vzniku zákonného vecného bremena). Žalobca si teda mohol uplatniť

náhradu za vecné bremeno v lehote troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 01.07.2012, pričom žalobu
podal na súd až dňa 12.12.2012, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na žalovaným
vznesenú námietku premlčania za situácie, že súd z obsahu spisu nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré
by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Pri
posudzovaní dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania postupoval podľa občiansko-právnej úpravy

premlčania a nie úpravy v Obchodnom zákonníku podľa tvrdenia žalobcu, nakoľko predmetom sporu
nie sú nároky vyplývajúce zo záväzkových vzťahov štátu, územnosprávnej jednotky alebo inej verejno-
právnej inštitúcie pri zabezpečovaní verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, ale ide o nároky
vyplývajúcezvlastníctvastavbyumiestnenejnacudzompozemku.Právonazriadenievecnéhobremena
sa nepremlčuje, avšak v konaní nešlo o zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré

bolo zriadené zo zákona, ale išlo o vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie, pričom toto právo
sa nepochybne premlčuje.Prvoinštančný súd považoval za potrebné tiež dodať, že žalobca, ako vlastník veci, ku ktorej má
obmedzené (oslabené) vlastnícke právo, sa takú vec sám dobrovoľne rozhodol kúpiť, pretože je
nepochybné, že komunikácia v čase, kedy si vec kupoval, už tam postavená bola.

Súd prvej inštancie nemôže byť bezlimitne viazaný názorom odvolacieho súdu, keď následne po
rozhodnutí odvolacieho súdu došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (viď
vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR), ktoré vyslovili rozdielny právny názor ako odvolací
súd v konkrétnej veci. V tejto veci však v období medzi rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa
25.09.2018 a opätovným rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k podstatnej zmene právnych okolností

spočívajúcich v rozdielnom výklade náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena najvyššou
súdnou autoritou, a to Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V čase rozhodovania odvolacieho súdu
v tejto veci nemohli byť odvolaciemu súdu ani inému súdu známe. Na základe týchto skutočností
preto možno dospieť k záveru, že od rozhodnutia odvolacieho súdu sa v tejto veci podstatne zmenili
právne okolnosti do takej miery, že nie je možné, aby súd prvej inštancie rozhodol v súlade s názorom
odvolacieho súdu, keď jeho právny názor je v protiklade s neskôr vysloveným názorom Najvyššieho

súdu SR. Viazanosť súdov prvej inštancie názorom odvolacieho súdu v konkrétnej veci nie je pritom
absolútna a práve neskoršie rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktorá sa zaoberá výkladom tej istej
právnej normy a interpretuje, vykladá a aplikuje ju rozdielne ako súd odvolací, je práve jednou z tých
výnimiek (zmenou právnych okolností prípadu), kedy nie je možné postupovať v súlade s názorom
odvolacieho súdu, ale je nevyhnutné v zmysle zásady zachovania právnej istoty postupovať podľa

názoru Najvyššieho súdu v zmysle precedenčnej záväznosti, ktorá je vyjadrená práve v Čl. 2 ods. 2
Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vo veci nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom F. G. H. zo dňa 30.05.2020
predloženým 13.10.2020, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nepovažoval vykonanie
takéhoto dôkazu za účelné a hospodárne.

Zároveň mal za to, že odpadol dôvod na rozhodnutie o prerušení konania v prejednávanej veci, ktoré
navrhoval žalobca z toho dôvodu, že Krajský súd v Trnave dňa 11.02.2019 predložil Ústavnému súdu
Slovenskejrepublikynávrhpodľačl.125ÚstavySRnavyslovenienesúladu§4ods.1zákonač.66/2009
Z.z. s Ústavou SR, nakoľko ústavný súd tento návrh Krajského súdu v Trnave odmietol ako podaný
zjavne neoprávnenou osobou, a to uznesením zo dňa 21.10.2020, sp.zn. PL. ÚS 24/2020.

V danej právnej veci sa žalobca domáhal zaplatenia celkom sumy 15.587,53 eur (v pôvodnom žalobnom
návrhu žiadal priznať sumu 1.989,61 eur a v návrhu doručenom súdu dňa 12.12.2012 sumu 13.597,92
eur). Žalobca bol úspešný v časti zaplatenia sumy 322,- eur (rozsudok č.k. 13C/217/2008-445), čo
predstavuje úspech v rozsahu 3 % po zaokrúhlení a neúspech v rozsahu cca 97 %. Miera úspechu
žalovaného činí 94 % (97 % - 3 %), a preto súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 94 % poukazujúc pritom na ustanovenie § 251, § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že v konaní
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces s tým, že prvoinštančný súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci poukazujúc na ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), h) CSP.
Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobcovi prizná uplatnené finančné plnenie
spoločne s nárokom na náhradu trov celého konania.
Súd prvej inštancie podľa odvolateľa nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a na ich základe dospel
k nesprávnemu právnemu záveru o vzniku zákonného vecného bremena v prospech žalovaného na

základe zákona č. 66/2009 Z.z. Súd prvej inštancie sa totiž žiadnym spôsobom nevysporiadal s kľúčovou
námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že v prospech žalovaného nemohlo vzniknúť zákonné
vecné bremeno, nakoľko stavba žalovaného nebola povolená podľa vtedy platných právnych predpisov.
Nakoľko žalobca na svoje kľúčové námietky nedostal žiadnu odpoveď, došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces.

Rovnako je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, že náhrada za vecné bremeno podľa zákona
č. 66/20099 Z.z. je jednorazová, právo na ňu vzniklo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (teda
01.07.2009) a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Podľa žalobcu je náhrada za
zákonné vecné bremeno opakovaná a právo na ňu vzniká samostatne za každý deň trvania zákonného
vecného bremena.

Toto zákonné vecné bremeno má len dočasný charakter - trvá len dovtedy, kým si obec (VÚC) upraví
natrvalo majetkový vzťah k pozemku pod stavbou. Táto doba je však vopred neurčená a neurčiteľná.
Zároveň, vlastník pozemku nemá kontrolu nad tým, ako dlho bude toto vecné bremeno trvať. V tejto
skutočnosti sa taktiež naplno prejavuje rozdielnosť zákonného vecného bremena podľa § 4 (1) zákonač. 66/2009 a zákonného vecného bremena podľa § 23 (5) zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov. Ak by mal platiť výklad OS PO, potom by náhrada za zákonné vecné bremeno
napríklad v trvaní 1 roka, mala byť v rovnakej sume ako náhrada za zákonné vecné bremeno v trvaní

20 rokov.
V čase nadobudnutia účinnosti zákona 66/2009 nebolo možné (i) určiť hodnotu obmedzenia vlastníctva
zákonným vecným bremenom a ani (ii) spravodlivo žiadať od vlastníka pozemku, aby vyčísľoval svoj
nárok na 1-rázovú náhradu, keďže sa nedalo predpokladať, ako dlho bude toto vecné bremeno trvať. Z
toho vyplýva, že výklad OS PO je aj v rozpore s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ústavy.

Vlastníci zaťažených pozemkov nemajú žiadny výslovný zákonný prostriedok, ktorým by donútili obce
(VÚC), aby pristúpili k vysporiadaniu právnych vzťahov k pozemkom. Jediným takýmto prostriedkom
je práve opakovaná náhrada za zákonné vecné bremeno, ktorá motivuje obce (VÚC), aby čo
najskôr vysporiadali majetkové vzťahy k zaťaženým pozemkom, čím by dokázali minimalizovať dopad
opakovaných náhrad na svoje financie.
V súvislosti s námietkou, že vecné bremeno žalovaného nevzniklo, nakoľko stavba nebola povolená

podľa vtedy platných predpisov, poukazoval na svoje tvrdenia v priebehu konania, že jeho právny
predchodca pán D. a ani samotný žalobca nikdy nedali súhlas s tým, aby boli predmetné pozemky
(alebo predmetný pozemok ako celok pred jeho rozdelením) zastavané stavbou cesty či akoukoľvek
inou stavbou, nebolo s nimi konané v žiadnom administratívnom konaní súvisiacom s výstavbou
cesty na predmetnom pozemku. S právnym predchodcom žalobcu nebolo konané ani v územnom ani

v stavebnom ani v kolaudačnom konaní, jednotlivé rozhodnutia mu (a ani žalobcovi) neboli doručované.
Z dôvodu týchto závažných vád administratívnych konaní je zrejmé, že stavba nebola postavená
v súlade s právnymi predpismi a navyše, keďže stavebné povolenie nebolo pánovi D. a ani žalobcovi
nikdy riadne doručené, nezačala im plynúť lehota na podanie odvolania proti stavebnému povoleniu.
Je teda zrejmé, že stavebné povolenie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, preto stavba cesty nebola

povolená v súlade s vtedy platnými predpismi a preto v prospech žalovaného nemohlo vzniknúť zákonné
vecné bremeno, a teda žalovaný užíva pozemky žalobcu bez právneho dôvodu, čo znamená, že sa na
úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje, a preto je nárok žalobcu potrebné opätovne prehodnotiť vo svetle
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie vo vzťahu k náhrade za zákonné vecné bremeno.
Žalobca počas celého konania argumentoval, že stavba nebola povolená, v konaní vypovedal aj pán

D., z ktorého výpovede vyplynulo, že nikdy nedal súhlas so stavbou cesty na predmetnom pozemku.
Z listinných dôkazov - administratívnych rozhodnutí nevyplýva, že ich doručovanie bolo realizované
formou verejnej vyhlášky, práve naopak, vyplýva z nich zistiteľný okruh osôb, ktorým bolo rozhodnutie
doručované, pričom ani právny predchodca žalobcu a ani sám žalobca medzi nimi nefigurujú.
Odvolateľ zdôrazňoval, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 je opakovaná

a nie jednorazová. Na podporu svojho právneho názoru žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu
SR PL ÚS 42/2015 a tiež na odlišné stanovisko niektorých ústavných sudcov k uzneseniu Ústavného
súdu č.k. PL ÚS 7/2022-11. Z týchto dôvodov je žalobca presvedčený, že jediným ústavne konformným
výkladom zákona 66/2009 je teleologický výklad podľa zmyslu a účelu príslušnej právnej normy, ktorý
umožňuje vlastníkovi zaťaženého pozemku domáhať sa opakovanej náhrady za obmedzenie jeho

vlastníctva zákonným vecným bremenom, a to za každý jeden deň trvania tohto vecného bremena do
vysporiadania vzťahu.
Na záver žalobca poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru o jednorazovosti náhrady patriacej vlastníkovi pozemku zaťaženého vecným
bremenom odôvodnil s poukazom aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020.

Predmetné rozhodnutie NS SR sa v zmysle svojho odôvodnenia odvoláva na „ustálenú“ rozhodovaciu
prax NS SR, a to konkrétne na rozhodnutia NS SR sp.zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015,
3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 (ďalej aj „R 8/2016“) a uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa
26.08.2019. Žalobca mal za to, že právne závery vyjadrené v uznesení NS SR sp.zn. 8Cdo/17/2019,
(na ktoré právne názory následne nadviazali ďalšie rozhodnutia NS SR, s ktorými sa v napadnutom

rozsudku stotožnil aj OS PO vo vzťahu k náhrade za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným
bremenom zriadeným podľa § 4 (1) zákona 66/2009), sú v súčasnosti prekonané novšou rozhodovacou
praxou ústavného súdu (II. ÚS 118/2023, IV. ÚS 677/2022). V súčasnosti je teda zrejmé, že právny názor
o jednorazovosti náhrady za vecné bremeno podľa zákona 66/2009 je postavený na fundamentálne
nesprávnom právnom základe.

Žalobca odvolaním namietal aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania s tým, že prvoinštančný súd
postupoval nesprávne, pokiaľ sa nezaoberal možnosťou aplikácie § 257 CSP, nakoľko v prejednávanej
veci existovali výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých mal prvoinštančný súd
náhradu trov konania nepriznať. Počas súdneho konania dochádzalo k viacerým zmenám vyplývajúcimz judikatórnej činnosti súdov pri posudzovaní obdobných nárokov. Nárok žalobcu bol zo strany
odvolacieho súdu v rozsudku 6Co/77/2017 posúdený ako dôvodný. Preto sa žalobca počas konania
mohol dôvodne spoliehať na skutočnosť, že v konaní bude úspešný. Až neskorší vývoj judikatúry dospel

k (podľa žalobcu nesprávnemu) záveru o jednorazovosti náhrady za vecné bremeno podľa zákona
66/2009.
S poukazom na uvedenú argumentáciu žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie zmenil
tak, že žalobcovi prizná nároky uplatnené v predmetnom konaní v celom rozsahu.

5.Kodvolaniužalobcuzaslalžalovanývyjadrenie,vktoromžiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok
ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.
Uviedol, že prvoinštančný súd nanovo posúdil nárok na náhradu za vecné bremeno a v súlade
s ustálenou praxou dovolacieho súdu konštatoval, že náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalobu zamietol.

Odklon od právneho názoru vysloveného v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2018 bol súdom
prvej inštancie odôvodnený rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho
súdu. Tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd skonštatovali vznik zákonného vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
Žalovaný zároveň poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia, v ktorých poukazoval, že v konaní vedenom

na OS Prešov sp.zn. 15C/130/2015 a s ním súvisiace konanie na Krajskom súde v Prešove pod
sp.zn. 18Co/82/2019, následne konanie vedené na NS SR sp.zn. 7Cdo/292/2021 a s tým súvisiace
rozhodnutie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 236/2023-15 bolo medzi tými istými stranami sporu o totožnom
nároku len za iné obdobie právoplatne rozhodnuté. Súdy v uvedených konaniach sa vysporiadali s
námietkami, ktoré opätovne vznáša odvolateľ v tomto konaní. Zároveň žalovaná strana poukazovala na

prejudiciálny účinok uvedených rozhodnutí pre toto konanie, nakoľko v konaní vedenom na OS Prešov
pod sp.zn.15C/130/2015 a následne na KS Prešov pod sp.zn. 18Co/82/2019 sa právoplatne vyriešil
hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa „nevysporiadal s kľúčovou námietkou žalobcu
spočívajúcou v tvrdení, že v prospech žalovaného nemohlo vzniknúť zákonné vecné bremeno, nakoľko

stavba žalovaného nebola povolená podľa vtedy platných právnych predpisov, v dôsledku čoho nebolo
možné dôjsť k záveru o vzniku zákonného vecného bremena podľa zákona 66/2009“ poukázal žalovaný
na rozhodnutia OS PO sp.zn. 15C/130/2015 a s ním súvisiace vyššie citované rozhodnutia majúc za
to, že z odôvodnenia týchto rozhodnutí je zrejmé, že súdy už dali žalobcovi odpoveď na ním nastolenú
podľa neho „kľúčovú otázku“.

Najvyšší súd v uznesení zo dňa 21. apríla 2022 sp.zn. 7Cdo/292/2021, ktorým odmietol dovolanie
žalobcu, v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k stavbe pozemnej komunikácie na pôvodnej parcely D.
I. č. XXX/X - v bode 19 skonštatoval, že stavba (pozemná komunikácia), ktorá leží na pozemku vo
vlastníctve dovolateľa je stavbou povolenou, na stavbu bolo vydané stavebné povolenie, a preto sa na
pozemok pod touto stavbou vzťahuje režim § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Žalovaný teda od účinnosti

tohto zákona, t.j. od 01.07.2009 neužíva pozemok žalobcu pod komunikáciou bez právneho dôvodu,
keďže k uvedenému pozemku zo zákona vzniklo vecné bremeno.
Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp.zn. IV. ÚS 236/2023-15, ktorý konal o ústavnej sťažnosti
žalobcu podanej proti rozhodnutiu NS SR sp.zn. 7Cdo/292/2021 v bode 19 odôvodnenia uznesenia zo
dňa 26. apríla 2023 konštatoval, že „len samotná námietka o nedoručení príslušných administratívnych

rozhodnutí priamo sťažovateľovi, resp. jeho práv-nemu predchodcovi ešte sama osebe (bez ďalšej
skutkovej argumentácie) nepreukazuje prítomnosť vady v postupe príslušného správneho orgánu v
podobe nedoručenia správneho rozhodnutia. V okolnostiach danej veci je podstatné to, že pozemnú
komunikáciuzpohľaduprávnejúpravy,ktorábolasúčasťouzákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1. októbra 1976 do 30. apríla 1990 (ďalej len

„stavebný zákon“) bolo možné kvalifikovať ako tzv. líniovú stavbu, resp. stavbu, kde sa vyskytoval väčší
počet účastníkov v situáciách, ktorých označený stavebný zákon pri vydávaní územného rozhodnutia
a stavebného povolenia umožňoval ich doručovanie aj verejnou vyhláškou (§ 42 ods. 2, § 69 ods. 1 v
spojení s § 61 ods. 4 stavebného zákona).“
V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný uviedol, že

žalobca opakovane tvrdí, že náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009
Z.z. má byť opakovaná a nie jednorazová. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na odôvodnenie
rozhodnutia NS SR sp.zn. 7Cdo/292/2021, ktorý citujúc z ďalších rozhodnutí NS SR uzavrel, že pri práve
na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena ide o jednorazovú odplatu. V danom prípadevecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu, vzniklo zo zákona,
a to ku dňu jeho účinnosti, t.j. k 01.07.2009. Rovnako žalovaný poukazoval aj na bod 22 odôvodnenia
uznesenia Ústavného súdu zo dňa 26. apríla 2023 sp.zn. IV. ÚS 236/2023-15.

K odvolacej námietke, že hodnotu vecného bremena nebolo možné v čase jeho vzniku určiť, poukazoval
žalovaný na konštatovanie ústavného súdu v už citovanom rozhodnutí, že nemožno prijať záver, že by v
rámci rozhodovacej činnosti nebol zohľadňovaný charakter dočasnosti vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z.z., prípadne možnosti vlastníkov pozemkov obmedzených vecným bremenom kvantifikovať
výšku takéhoto obmedzenia.

K ďalšej námietke odvolateľa opätovne poukázal na odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu, ktorý
v už citovanom rozhodnutí uviedol, že právna úprava (§ 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení
so zákonom č. 330/1991 Zb.) s účinnosťou od 1. septembra 2022 umožňuje aj vlastníkom dotknutých
pozemkov iniciovať konanie o povolení pozemkových úprav a tým proaktívne pôsobiť pri uplatňovaní
prostriedkov eliminujúcich dopady obmedzenia ich vlastníckeho práva k pozemku zastavenému
pozemnou komunikáciou, čím nepochybne rozširuje a posilňuje možnosti dosiahnutia účelu tejto právnej

úpravy.
Žalobca vo svojom odvolaní opakovane poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2019 zo
dňa 26.08.2019 (body 40 až 42 odôvodnenia), avšak ide o rozhodnutie v inej veci, ktorá nesúvisí s
prejednávanouvecou.Naviaczodôvodneniauvedenéhorozhodnutiaexplicitnenevyplývazávertak,ako
ho v odvolaní formuluje žalobca a to, že „NS SR tieto zákonné vecné bremená (podľa zákona 182/1993

Z.z. a podľa zákona 66/2009 Z.z.) stotožnil – považoval za rovnaké.“
V súvislosti s tvrdením žalobcu, že s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 118/2023
a taktiež aj sp.zn. IV. ÚS 677/2022 je zrejmé, že právny názor o jednorazovosti náhrady za vecné
bremeno podľa zákona 66/2009 je postavený na fundamentálne nesprávnom právnom základe,
žalovaný zdôraznil, že uvedené rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukazuje odvolateľ, vychádzali

z odlišných skutkových zistení a aj právneho posúdenia, ako je to v posudzovanej veci. Žalobca z
citovaných rozhodnutí účelovo poukazuje na závery, ktoré sú vyňaté z kontextu prejednávanej veci.
K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaný zdôraznil, že
nie právny názor odvolacieho súdu vyslovený v rozsudku sp.zn. 6Co/77/2017 zo dňa 25.09.2018
viedol žalobcu v pokračovaní v súdnom konaní, ale vidina majetkového prospechu a zisku bola a

je stále dôvodom, prečo žalobca pokračoval v tomto konaní. Napriek množstvu súdnych rozhodnutí
prvoinštančných súdov, odvolacích súdov, dovolacích súdov a tiež aj ústavného súdu o tom, že
náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová, žalobca zotrváva
na právnom názore o opakovanej náhrade. Nakoniec aj žalobcom podané odvolanie a jeho dôvody
v posudzovanej veci tomu jednoznačne nasvedčujú. Navyše žalobca bol stranou sporu aj v konaní

vedenom na NS SR sp.zn. 2Cdo/ 194/2018 (OS Prešov sp.zn. 17C/281/2015). Proti rozhodnutiu NS
SR sp.zn. 2Cdo/194/2018 podal ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd uznesením zo dňa 28. októbra
2020 sp.zn. IV. ÚS 539/2020-21 odmietol. V uvedených rozhodnutiach bola náhrada za vecné bremeno
zriadené zo zákona č. 66/2009 Z.z. posúdená ako jednorazová. Podobne bol žalobca stranou sporu v
konaní vedenom na NS SR 7Cdo/292/2021 (OS Prešov sp.zn. 15C130/2015). Podal ústavnú sťažnosť,

ktorú ústavný súd odmietol IV. ÚS 236/2023-15. Žalobca mal a má vedomosť o tom, ako súdy posudzujú
formu náhrady za zákonné vecné bremeno.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola sústredená na tvrdenie o nesprávnom procesnom
postupe, nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom zistení skutkového stavu.

8. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) odvolací súd
uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý proces je veľmi

široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo
na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej
lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim
ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavujepochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy,
ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu,
ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu

preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

10. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd
prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).

12. V predmetnej právnej veci bolo prvýkrát prvoinštančným súdom rozhodnuté rozsudkom č.k.

13C/217/08-445 zo dňa 06.02.2012, keď súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 322,- eur spolu s 8,5 % ročným úrokom zo sumy 322,- eur od 22.04.2008 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.02.2013),
v prevyšujúcej časti prvoinštančný súd žalobu zamietol s tým, že o trovách konania vrátane trov konania
štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 6Co/75/2012-514 zo dňa 11.12.2012 výrokom I. potvrdil rozsudok
vovyhovujúcomvýrokuavýrokomII.zrušilrozsudokvzamietavomvýrokuavrozsahuzrušeniavecvrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.02.2013.
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok prvoinštančného súdu, podal
14.03.2013 žalovaný dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že ho

uznesením z 11.09.2014 odmietol.

13. Následne prvoinštančný súd rozhodol rozsudkom č.k. 13C/217/2008-943 zo dňa 28.08.2017, keď
vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.667,61 eur spolu s 8,5 % ročným úrokom
zo sumy 1.667,61 eur od 22.04.2008 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný má vo vzťahu
k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 % trov konania (tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť 01.10.2018 ohľadne výroku I. a výrok II. v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia za
obdobie od 12.12.2008 do 30.06.2009).
Uvedený rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 6Co/77/2017-1252 zo dňa 25.09.2018

výrokom I. potvrdený vo vyhovujúcom výroku, výrokom II. potvrdený čiastočne v zamietavom výroku
a to v časti o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 12.12.2008 do
30.06.2009 a výrokom III. bol tento prvoinštančný rozsudok v prevyšujúcej zamietavej časti o náhradu
za vecné bremeno za obdobie od 01.07.2009 do 12.12.2012 a vo výroku o trovách konania zrušený
a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

14. Následne rozsudkom č.k. 13C/217/2008-1726 zo dňa 13.10.2020 prvoinštančný súd rozhodol takto:
I. Návrh na prerušenie konania zo dňa 29.05.2020 z a m i e t a. II. Žalovaný j e p o v i n n ý
zaplatiť žalobcovi 1.191,34 EUR spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.191,34 EUR
od 11.03.2015 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. V prevyšujúcej

časti žalobu z a m i e t a. IV. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania
v rozsahu 64,60 % trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.15. Odvolací súd následným rozhodnutím - uznesením č.k. 22Co/22/2021-1956 zo dňa 28.04.2022
rozhodujúc o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku prvoinštančného súdu a tiež o námietke
zaujatosti vylúčil sudkyňu, ktorá rozhodla vo veci rozsudkom Mgr. Alenu Pavelekovú z prejednávania

a rozhodovania predmetnej právnej veci a výrokom II. zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Vo veci bol vydaný nález Ústavného súdu SR III. ÚS 238/2023-66, v ktorom bolo skonštatované
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom

prvoinštančného a odvolacieho súdu a sťažovateľovi bolo priznané finančné zadosťučinenie a trovy
konania, pričom vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nebolo vyhovené. Predmetný nález bol vydaný
07.09.2023.

17. Predmetom tohto odvolacieho prieskumu je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k.
13C/217/2008-2047 zo dňa 20.06.2023, ktorým súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol

a výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 94 %.

18. Predmetom konania bolo zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 12.12.2008 do
12.12.2012 zo sumy 13.597,92 eur a úroku z omeškania v znení zmeny žaloby pripustenej uznesením
prvoinštančného súdu č.k. 13C/217/2008-673 v spojení s opravným uznesením č.k. 13C/217/2008-686.

Uvedené finančné plnenie si žalobca uplatňoval z dôvodu, že je výlučným vlastníkom parcely D. č. XXX/
X - orná pôda o výmere 266 m2, k.ú. E., zapísanej na LV č. XXXX, ktorú nadobudol do vlastníctva
na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 19.12.2006. Na tejto nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve
žalobcu sa nachádza inžinierska stavba - komunikácia, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný
užíva nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve žalobcu, na ktorej sa nachádza stavba komunikácie

a podľa názoru žalobcu vykonáva tak práva nájmu cudzej veci bez platnej nájomnej zmluvy, a teda
sa bezdôvodne obohacuje, pričom výšku bezdôvodného obohatenia určil žalobca podľa odborného
vyjadrenia F. G. H. zo dňa 03.12.2006, v ktorom tento stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a
následne vypočítal výšku nájomného. Znalec vypočítal nájomné v roku 2006 vo výške 223,50 Sk za 1
m2 ročne.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil, nakoľko miestne komunikácie neslúžia žalovanému na podnikanie, zo
zákona je žalovaný povinný spravovať miestne komunikácie, ktoré naňho prešli ex lege. Z toho dôvodu
nie je možné vychádzať zo všeobecnej hodnoty pozemku a trhovej hodnoty nájmu. Považoval konanie
žalobcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi spočívajúce v tom, že kúpil nehnuteľnosť, na ktorej bola
zriadená miestna komunikácia s vedomím, že na nej bude „zarábať“.

19. Po druhom zrušujúcom rozsudku odvolacieho súdu č.k. 6Co/77/2017-1252 v prevyšujúcej
zamietavej časti o náhradu za vecné bremeno za obdobie od 01.07.2009 do 12.12.2012 súd prvej
inštancie doplnil dokazovanie.

20. Predmetom sporu ostala náhrada za zriadené vecné bremeno za obdobie od 01.07.2009 do
12.12.2012 s tým, že súd druhej inštancie uložil súdu prvej inštancie novo posúdiť právo na náhradu za
vecné bremeno ako právo opakujúce, oddeliť nepremlčanú časť práva a zvážiť všetky okolnosti prípadu,
prípadne kontinuitu náhrady spred 01.07.2009 (7 eur za 1 m2), ktorá sa predbežne vzhľadom na nízku
výmeru nejavila súdu druhej inštancie ako neprimeraná.

21. Žalovaný je vlastníkom stavby cesty III. triedy na základe zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách s účinnosťou od 01.01.2004, nachádzajúcej sa na parcele vo vlastníctve žalobcu D. č.
XXX/X - orná pôda o výmere 266 m2, k.ú. E., zapísanej na LV č. XXXX. Pôvodná parcela č. XXX/X je
súčasťou komunikácie, ktorá bola vybudovaná ako investícia súvisiaca so stavbou F. A. – H., privádzač

nad C. „A. - J.“.
Podľa vtedy platných právnych predpisov ide o povolenú stavbu, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec
a od 01.07.2009 vzniklo žalovanému zákonné vecné bremeno ako vlastníkovi tejto stavby na pozemku
žalobcu a to zákonom č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (§ 4 ods. 1 ).
Nárok žalobcu na náhradu za užívanie predmetných pozemkov za obdobie od 01.07.2009 do
12.12.2012,ktorénazvalako„nájomné“(viďnávrhč.l.521),jepretopotrebnéposúdiťpodľatohtozákona
č. 66/2009 Z.z, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2009.22. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a

doplnení niektorých zákonov - Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod
stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému
vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva
uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,

ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o
vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech
vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

23. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. - Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom

katastrálnom území.

24. Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie
§ 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

25. Žalovanému dňom 01.07.2009 vzniklo k predmetným pozemkom v jeho prospech právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných pozemkov (§

4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.). Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jedným z tých,
ktoré v zmysle § 151o Občianskeho zákonníka konkretizuje možnosti zriadenia vecného bremena zo
zákona. Vznik tohto vecného bremena zo zákona je treba považovať za usporiadanie vlastníckych
vzťahovkpozemkompodstavbamivovlastníctveobce,ktoréprešlidovlastníctvaobcepodľaosobitných
predpisov. Ak nemá vlastník stavby, ku dňu účinnosti tohto zákona, pozemku pod stavbou zmluvne

dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby
dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo
zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva
štátu na obec.

26. V súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu č.k. 6Co/77/2017-1252 mal súd prvej inštancie nanovo
posúdiť nárok na náhradu za vecné bremeno za obdobie od 01.07.2009 do 12.12.2012 ako právo
opakujúce sa (bod 37. odôvodnenia rozsudku). Prvoinštančný súd nanovo posúdil nárok na náhradu
za vecné bremeno a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu konštatoval, že náhrada za

vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová. V odôvodnení poukázal na rozhodnutie NS SR
2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019. Zároveň prvoinštančný súd poukázal na uznesenie NS SR sp.zn.
1Cdo/171/2021 z 27.10.2021 a sp.zn. lCdo/255/2021, zo dňa 14.12.2022. sp.zn. 7Cdo/292/2021 zo dňa
21.04.2022, sp.zn. 4Cdo/l02/2022 zo dňa 31.05.2023. Zároveň poukázal na uznesenie, sp.zn. III. ÚS
272/2022, zo dňa 12.05.2022.

S poukazom na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR súd
prvej inštancie skonštatoval vznik zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a uzavrel,
že náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania žalobu zamietol.
Odklon od právneho názoru vysloveného v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2018 bol

odôvodnený súdom prvej inštancie rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí
odvolacieho súdu.

27. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď poukazoval a vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2019, sp.zn. 2Cdo/194/2018 z

26.08.2019, sp.zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015 a sp.zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016), keď
dospel k záveru, že náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, pričom tento nárok patrí iba vlastníkovi
pozemku v čase vzniku zákonného vecného bremena a je možné ho uplatniť iba v trojročnej premlčacejdobe, ktorá začína plynúť od účinnosti zákona (od vzniku zákonného vecného bremena). Žalobca si teda
mohol uplatniť náhradu za vecné bremeno v lehote troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 01.07.2012,
pričom žalobu podal na súd až dňa 12.12.2012, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na

vznesenúnámietkupremlčaniažalovanýmzasituácie,žesúdzobsahuspisunezistilžiadneskutočnosti,
pre ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať, žalobu zamietol.

28. Naviac je potrebné uviesť, že v konaní vedenom na OS Prešov sp.zn. 15C/130/2015 a s ním
súvisiacom konaní na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 18Co/82/2019, následnom konaní vedenom

na NS SR sp.zn. 7Cdo/292/2021 a s tým súvisiacim rozhodnutím ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 236/2023-15
bolo medzi tými istými stranami sporu o totožnom nároku len za iné obdobie právoplatne rozhodnuté.
Súdy sa v uvedených konaniach vysporiadali s námietkami, ktoré opätovne vznáša odvolateľ v tomto
konaní. Zároveň aj žalovaná strana poukazovala na prejudiciálny účinok uvedených rozhodnutí pre toto
konanie a zotrvávala na argumentácii, že v konaní vedenom na OS Prešov pod sp.zn. l5C/130/2015
a následne na KS Prešov pod sp.zn. 18Co/82/2019 sa právoplatne vyriešil hmotnoprávny vzťah medzi

stranami sporu.

29. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca na legitímne
očakávania. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou
kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález

Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia
čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.
m. Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp.zn.
PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí,

keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi
konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe.“
Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná osoba
ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnenéočakávaniasavzťahujúnapostuporgánuverejnejmoci,prípadnerozhodnutietohoorgánu.

Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže
v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV. ÚS 15/2014-77).

30. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na náležité odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR z
10.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 481/2011, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. „Ústavný súd poukazuje na

svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v
tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a
rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS
10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že

na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 481/2011).
Odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BEAIN vs.
Rumunsko (Sťažnosť č. 30658/05, Baranowski vs. Poľsko, sťažnosť č. 2835/95).

31. Napokon povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od
judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon jednoznačne vyplýva
aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu aleboustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie),
je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. Alexi, R: A
theory of legal argumentation. A theory of rational discourse as theory of legal justification. Oxford:

Clarendon trest vs. 1989, s. 277 - 278, citovaný v článku autora Petra Wilflinga, vzájomne si
odporujúca judikatúra je porušením dohovoru: BEIAN V. Rumunsko na www.otvorenepravo.sk ). Účastníci konania musia mať dôveru v určitú rozhodovaciu prax súdov v
skutkovo i právne porovnateľných veciach.

32. Žalobca v súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b (CSP namieta,
že súd prvej inštancie sa „nevysporiadal s kľúčovou námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že v
prospech žalovaného nemohlo vzniknúť zákonné vecné bremeno, nakoľko stavba žalovaného nebola
povolená podľa vtedy platných právnych predpisov, v dôsledku čoho nebolo možné dôjsť k záveru o
vzniku zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009“.

33. Odvolací súd má s poukazom na rozhodnutia OS PO sp.zn. 15C/130/2015 a s ním súvisiace konanie
na KS v Prešove, následne na Najvyššom súde SR a s tým súvisiacim rozhodnutím Ústavného súdu
SR za to, že z odôvodnenia týchto rozhodnutí je zrejmé, že súdy už dali žalobcovi odpoveď na ním
nastolenú „kľúčovú otázku“.

34. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení zo dňa
21. apríla 2022 sp.zn. 7Cdo/292/2021, ktorým odmietol dovolanie žalobcu, v odôvodnení rozhodnutia
vo vzťahu k stavbe pozemnej komunikácie na pôvodnej parcele KN E č. 418/2 - v bode 19 skonštatoval:
„z vykonaného dokazovania vyplýva, že stavba (pozemná komunikácia), ktorá leží na pozemku vo
vlastníctve dovolateľa je stavbou povolenou, keďže bola realizovaná na základe platného rozhodnutia

o umiestnení stavby, ako aj stavebného povolenia, t.j. na základe predpisov účinných ku dňu vydania
týchto rozhodnutí, nakoľko posúdenie skutočnosti, či bola stavba povolená je potrebné skúmať na
základe predpisov platných v okamihu vzniku stavby. V tejto súvislosti dovolací súd zároveň poukazuje
aj na § 54 zákona č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon) účinné ku dňu vydania stavebného povolenia, podľa
ktorého, stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočňovať iba podľa stavebného

povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu. Dovolací súd zároveň konštatuje, že pre
posúdenie vzniku zákonného vecného bremena nie je právne významné či je stavba oprávnená,
resp. neoprávnená, teda či dal vtedajší vlastník pozemku súhlas na výstavbu cestnej komunikácie.
V predmetnej veci je podstatné, že na stavbu bolo vydané stavebné povolenie, stavba pozemnej
komunikácie bola povolená, a preto sa na pozemok pod touto stavbou vzťahuje režim § 4 ods. 1 zákona

č.66/2009Z.z.Žalovanýtedaodúčinnostitohtozákona,t.jod01.07.2009neužívapozemokžalobcupod
komunikáciou bez právneho dôvodu, keďže k uvedenému pozemku zo zákona vzniklo vecné bremeno.“

35. Odvolací súd poukazuje aj na konštatovanie Ústavného súdu SR v konaní vedenom pod sp.zn.
IV. ÚS 236/2023-15, ktorý konal o ústavnej sťažnosti žalobcu podanej proti rozhodnutiu NS SR

sp.zn. 7Cdo/292/2021, ktorý v bode 19 odôvodnenia uznesenia zo dňa 26. apríla 2023 uviedol:
„V tejto súvislosti nie je bez významu ani to, že len samotná námietka o nedoručení príslušných
administratívnych rozhodnutí priamo sťažovateľovi, resp. jeho právnemu predchodcovi ešte sama osebe
(bez ďalšej skutkovej argumentácie) nepreukazuje prítomnosť vady v postupe príslušného správneho
orgánu v podobe nedoručenia správneho rozhodnutia. V okolnostiach danej veci je podstatné to, že

pozemnú komunikáciu z pohľadu právnej úpravy, ktorá bola súčasťou zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1. októbra 1976 do 30. apríla
1990 (ďalej len „stavebný zákon“) bolo možné kvalifikovať ako tzv. líniovú stavbu, resp. stavbu, kde
sa vyskytoval väčší počet účastníkov v situáciách, ktorých označený stavebný zákon pri vydávaní
územného rozhodnutia a stavebného povolenia umožňoval ich doručovanie aj verejnou vyhláškou (§ 42

ods. 2, § 69 ods. 1 v spojení s § 61 ods. 4 stavebného zákona).“

36. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č.
66/2009 Z.z. má byť opakovaná a nie jednorazová odvolací súd poukazuje opätovne na odôvodnenie
rozhodnutia NS SR sp.zn. 7Cdo/292/2021, ktorý v bode 21 odôvodnenia cituje z ďalších rozhodnutí NS

SR a uzatvára, že pri práve na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena ide o jednorazovú
odplatu, v danom prípade vecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je vo vlastníctve
žalobcu, vzniklo zo zákona, a to ku dňu jeho účinnosti, t.j. k 01.07.2009.37. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia zo dňa 26. apríla 2023 sp.zn. IV. ÚS 236/2023-15 okrem
iného v bode 22 uviedol: „V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nezohľadnení dočasnej povahy
zákonného vecného bremena v doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že

z rozhodnutí, na ktorých pozadí najvyšší súd odôvodňoval napadnuté rozhodnutie (bod 21 napadnutého
rozhodnutia), síce explicitne nevyplýva, že najvyšší súd sa osobitne zaoberal otázkou dočasnej povahy
vecného bremena a túto zohľadňoval pri svojom rozhodovaní, avšak vnímanie dočasnej povahy
zákonného vecného bremena možno v tejto rozhodovacej činnosti identifikovať implicitne, keďže
najvyšší súd pre účely odôvodňovania svojich rozhodnutí aplikoval pravidlo vyplývajúce z § 4 ods. 2

zákona č. 66/2009 Z.z., z ktorého obsahu celkom jednoznačne vyplýva dočasný charakter zákonného
vecného bremena. Dočasná povaha zákonného vecného bremena bola navyše explicitne reflektovaná
napr. v uznesení najvyššieho súdu č.k. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, a preto nemožno dospieť k
záveru, že označená problematika nebola súčasťou relevantného diskurzu na pôde najvyššieho súdu
v súvislosti s posudzovaním (dočasnej) povahy zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009
Z.z.“

38. V súvislosti s odvolacou námietkou, že hodnotu vecného bremena nebolo možné v čase jeho
vzniku určiť, odvolací súd uvádza, že ústavný súd už v citovanom rozhodnutí skonštatoval: „pravidlá
umožňujúce finančne vyjadriť hodnotu obmedzenia vlastníckeho práva zaťaženého vecným bremenom
boli súčasťou právneho poriadku už v čase vzniku zákonného vecného bremena (vyhláška Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinná
v čase 1. júla 2009), na ktoré poukázal vo svojom rozsudku napríklad okresný súd (bod 8.1 rozsudku
okresného súdu). Na základe už uvedeného nemožno prijať záver, že by v rámci rozhodovacej
činnosti nebol zohľadňovaný charakter dočasnosti vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.,
prípadne možnosti vlastníkov pozemkov obmedzených vecným bremenom kvantifikovať výšku takéhoto

obmedzenia.“

39. K ďalšej námietke odvolateľa odvolací súd poukazuje opätovne na odôvodnenie rozhodnutia
ústavného súdu, ktorý už v citovanom rozhodnutí uviedol: „jeho pozornosti neušla skutočnosť,
že právna úprava, ktorá je súčasťou zákona č. 66/2009 Z.z. (§ 2 ods. 2), v spojení s právnou

úpravou vyplývajúcou zo zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) s účinnosťou
od 1. septembra 2022 umožňuje aj vlastníkom dotknutých pozemkov iniciovať konanie o povolení
pozemkových úprav [§ 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 7 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb.], a tým

proaktívnepôsobiťpriuplatňovaníprostriedkoveliminujúcichdopadyobmedzeniaichvlastníckehopráva
k pozemku zastavenému pozemnou komunikáciou, čím nepochybne rozširuje a posilňuje možnosti
dosiahnutia účelu tejto právnej úpravy. V kontexte tejto novej normatívnej reality ústavný súd zastáva
názor, že prípadná kasácia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu by v okolnostiach danej veci nič
nezmenila na právnom postavení sťažovateľa, keďže jeho námietka o nemožnosti dosiahnutia účelu

zákona č. 66/2009 Z.z. v dôsledku absencie právneho nástroja na iniciovanie konania o vysporiadanie
právnych pomerov k pozemkom zastavaným pozemnou komunikáciou je vzhľadom na súčasné znenie
zákona č. 66/20009 Z.z. vyprázdnená.“

40. Odvolací súd poukazuje na podporu záverov súdu prvej inštancie aj na najnovšiu rozhodovaciu

činnosť Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR, teda na najnovšiu rozhodovaciu prax v otázke
priznávania nároku na náhradu za užívanie nehnuteľnosti z pohľadu možnosti priznania tejto náhrady
jednorazovo, prípadne opakovane a zároveň otázku premlčania tohto nároku:
[1.] UZNESENIE ÚS SR, SP.ZN. II. ÚS 114/2024 zo dňa 20.03.2024
Z odôvodnenia:

„22. V predmetnej veci je dôležité, že sťažovateľ je vlastníkom dotknutého pozemku od roku 2007.
Pozemok nadobudol kúpnou zmluvou z roku 2007. Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné
bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa. Z
uvedeného vyplýva, že sťažovateľ vedel o tom, že s pozemkom je spojené vecné bremeno.
23. S časom nadobudnutia pozemku súvisí, že sťažovateľ sa v skutkovo a právne obdobnej veci

(Jarkovský proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 4014/12, rozhodnutie z 2. 7. 2019) týkajúcej sa
však náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce
a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovdomáhal pred ESĽP porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku. Európsky súd pre ľudské
práva argumentoval, že za okolnosti dobrovoľného nadobudnutia majetku s plným vedomím jeho
stavu a uplatňovania podobných nárokov v mnohých iných prípadoch bez skutočného úsilia o

úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné
než špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech, a teda nemal „majetok“
chránený čl. 1 dodatkového protokolu. Nedošlo tak k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku. 5
Uvedené rozhodnutie vyvažuje sťažovateľov argument rozhodnutiami ESĽP týkajúcimi sa regulovaného
nájomného (bod 13).

24. S časom nadobudnutia pozemku taktiež súvisí, že podľa judikátu R 73/2016 (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. apríla 2016), z ktorého súdy v sťažovateľovej veci vychádzali, vzniká
jednorazový nárok na náhradu za vecné bremeno od 1. septembra 1993, čo sa vzťahuje na sťažovateľov
pozemok, ktorý bol zastavaný bytovým domom v roku 1969. Právna veta judikátu R 73/2016 znie: „Právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného
ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckych práv.“ Interpretácia a aplikácia podústavného práva a jeho zjednocovanie
je vecou najvyšších súdnych autorít v systéme všeobecného súdnictva. Právne závery vyslovené v R
73/2016 ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach posúdil ako ústavne súladné (napr. II. ÚS

323/2017, III. ÚS 276/2021). Ani v tejto veci ústavný súd nevidel dôvod sa od týchto rozhodnutí odchýliť.
K sťažovateľovej argumentácii nálezom sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorý sa týka opakovaných platieb,
ústavný súd uvádza, že sa týka odlišného typu bremien, a to z oblasti tepelnej energetiky, a preto nie je
podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 264/2018) na sťažovateľov prípad aplikovateľný.“

[2.] UZNESENIE NS SR, SP.ZN. 2CDO/53/2022 zo dňa 30.05.2024

Z odôvodnenia:
„26 . Najvyšší súd obdobnú dovolaciu otázku už riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp.zn.
7Cdo/26/2014, rozsudku zo 14. apríla 2016 sp.zn. 3Cdo/49/2014, uznesenia z 30. novembra 2020 sp.

zn. 8Cdo/17/2019, uznesenia z 27. apríla 2022 sp.zn. 5Co/175/2019, v ktorých v skutkovo a právne
podobných veciach hľadal odpoveď na dovolateľmi nastolenú právnu otázku, či vlastník pozemku, na
ktorom viazne zákonné vecné bremeno vzniknuté zákonom č. 66/2009 Z.z. má nárok na primeranú
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania
vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným týmto zákonom. Dovolací súd dospel k záveru, že „Ak

judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak
ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné)
vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené

verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd
v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena

podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého
vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada
za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia.

Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na
finančnúnáhraduzaužvzniknutévecnébremeno.Podstatupredmetnéhonázorupovažovalza„ústavne
udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu
týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných

záveroch (sp.zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.
Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva
z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnejenergetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže
upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri

obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník

domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t.
j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“. „Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“. Vyslovený právny
názor je plne prijateľný a použiteľný aj na náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zákona č.
66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
patrí k tzv. zákonným vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.

Jeho verejnoprávny charakter a povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu
vlastníckeho práva zákonom č. 182/1993 Z.z.“

[3.] ROZSUDOK NS SR, SP.ZN. 4CDO/71/2023 zo dňa 16.07.2024

Z odôvodnenia:
„14. K otázke č. 1, t. j. či je dôvodom na nepriznanie nároku žalobcom ich tvrdenie, že na nimi uplatnený
nárok sa vzťahuje odplata za zriadené vecné bremeno vo forme opakovaných plnení počas doby celého
trvania práva vecného bremena, dovolatelia poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/385/2012 zo 06. februára 2013, sp.zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011, sp.zn. 5Cdo/196/2009 z 22.

septembra 2010, sp.zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 a uviedli, že pokiaľ odvolací súd zdôraznil,
že žalobcovia tvrdili opakovaný charakter odplaty za zriadené vecné bremeno a konštatoval, že sa má
jednať o jednorazovú finančnú náhradu, dospel k nesprávnym záverom. Dovolatelia boli presvedčení, že
odvolací súd sa nemal zaoberať otázkou právneho posúdenia uplatneného nároku zo strany žalobcov,
ale mal sa zaoberať opísaním skutkového deja - skutkovým tvrdením žalobcov a následne mal tvrdenia

žalobcov podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy. Následne mal odvolací súd dospieť k záveru,
že na nárok žalobcov sa vzťahuje jednorazová náhrada a žalobcami uplatnený nárok je dôvodný, a to
preto, že nárok žalobcov bol na súde uplatnený dňa 29. júna 2012, tzn. v 3-ročnej premlčacej lehote
odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (odo dňa 01. júla 2009). V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo/385/2012 zo 06. februára 2013 dovolací súd poukázal na zásadu iura novit curia a uviedol,

že právna kvalifikácia veci je vecou súdu a nie povinnosťou účastníkov konania, ktorí musia len uviesť
rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne
kvalifikoval. Totožný právny názor vyplýva aj zo zvyšných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR označených
dovolateľmi.“
„29. Odvolací súd sa riadne držal záverov najvyššieho súdu prezentovaných v zrušujúcom rozhodnutí

sp.zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022, prihliadol na prejudiciálne účinky rozhodnutí iných všeobecných
súdov týkajúcich sa totožných účastníkov konania a riešiacich hmotnoprávne vzťahy majúce vplyv na
rozhodnutie, zaoberal sa špecifikami skutkových okolností daného prípadu (napr. rozporom s dobrými
mravmi) a na podklade vykonaného dokazovania vo veci rozhodol.“

[4.] UZNESENIE NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR, SP.ZN. 7CDO/49/2023 zo dňa 26.06.2024

Z odôvodnenia:
„18.3. V uznesení z 26. januára 2022 sp.zn. 1Cdo/99/2019 najvyšší súd v podobných súvislostiach pri
interpretácii § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. uviedol, že „odvolací súd rozhodol v súlade s rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu, keď uzavrel, že z charakteru uplatneného práva žalobcu na zaplatenie
náhrady za zriadenie vecného bremena je ustálené, že išlo o jednorazovú odplatu; nakoľko vecné
bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne vo vlastníctve žalobcu, vzniklo
zo zákona ku dňu 01.07.2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o
premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t.j. do 01.07.2012, jeho právo sa

premlčalo, teda nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena bol v čase kúpy pozemku so zákonným
vecným bremenom žalobcom dňa 18.06.2014 už premlčaný„. Toto rozhodnutie rovnako prešlo testom
ústavnosti, keď ústavný súd uznesením z 12. mája 2022 sp.zn. III. ÚS 272/2022 odmietol sťažnosť
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS68/2019 a III. ÚS 340/2021) uviedol, že „Zákon č. 66/2009 Z.z. mlčí v tom, že by sťažovatelia mali mať či
už jednorazovú alebo opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Záver, že im nemožno priznať
opakovanú náhradu, preto nemožno považovať za vylúčenie zákonom predpokladaného následku, a

preto v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno dospieť k záveru, že by išlo o
rozhodnutie, ktoré je nelogické alebo v zjavnom rozpore s právnou úpravou, ktorú najvyšší súd v tejto
veci aplikoval„ (pozri tiež III. ÚS 621/2023, III. ÚS 95/2020). K podobným záverom dospel dovolací súd
aj v uznesení zo 14. decembra 2022 sp.zn. 1Cdo/255/2021.“

41. Napokon odvolací súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR uvedené v uznesení sp.zn.
4Cdo/71/2023 zo dňa 16.7.2024 a tiež v uznesení sp.zn. 9Cdo/360/2021 zo dňa 30.10.2023.

42. Z toho dôvodu bol správny aj odklon súdu prvej inštancie od názoru odvolacieho súdu
v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí s poukazom na podstatnú zmenu právnych okolností po
rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2018, keď došlo k podstatnej zmene právnych okolností

spočívajúcich v rozdielnom výklade náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena najvyššou
súdnou autoritou, teda Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutia aj citoval, pričom
tieto nemohli byť odvolaciemu súdu v čase jeho rozhodovania známe. Je preto potrebné odobriť
postup súdu prvej inštancie, keď v dôsledku zmeny právnych okolností nerozhodol v súlade s názorom
odvolacieho súdu, keďže jeho právny názor je v protiklade s neskôr vysloveným názorom najvyššieho

súdu, pričom neskoršie rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktoré sa zaoberá výkladom tej istej právnej
normy a interpretuje a vykladá ju rozdielne ako odvolací súd (zmena právnych okolností prípadu) je
práve jednou z výnimiek, kedy nie je možné postupovať v súlade s názorom odvolacieho súdu, ale
je nevyhnutné v zmysle zásady zachovania právnej istoty postupovať podľa názoru najvyššieho súdu
v zmysle precedenčnej záväznosti vyjadrenej v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

43. Žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa
26.08.2019. Uvedené rozhodnutie je však rozhodnutím v inej veci, ktorá nesúvisí s prejednávanou
vecou. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia navyše ani explicitne nevyplýva záver tak, ako ho v odvolaní
formuluje žalobca a to, že „NS SR tieto zákonné vecné bremená (podľa zákona 1 82/1993 Z.z. a podľa

zákona 66/2009 Z.z.) stotožnil - považoval za rovnaké.“ V odôvodnení citovaného rozhodnutia najvyšší
súd v bode 37 uviedol: „Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí
totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho
práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje
k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec

aj ich zhodná zákonná konštrukcia.“ V bode 47 odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd konštatuje,
že „Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia
vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom
súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou

náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých
argumentov.“

44. Žalobca v odvolaní poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 118/2023 a taktiež aj
sp.zn. IV. ÚS 677/2022 a z toho vyvodzuje záver, že „V súčasnosti je teda zrejmé, že právny názor

o jednorazovosti náhrady za vecné bremeno podľa zákona 66/2009 je postavený na fundamentálne
nesprávnom právnom základe.“ Podľa názoru odvolacieho súdu však uvedené rozhodnutia ústavného
súdu vychádzali z odlišných skutkových zistení a aj právneho posúdenia ako je to v posudzovanej
veci, pričom žalobca z týchto rozhodnutí účelovo poukazuje na závery, ktoré sú vyňaté z kontextu
prejednávanej veci.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považuje všetky žalobcom prezentované
odvolacie dôvody za neopodstatnené a vzhľadom na správne závery súdu prvej inštancie, ktoré tento
aj dostatočne podrobne a presvedčivo zdôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, považujúc
ho za vecne správny a riadne odôvodnený, pričom odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej

inštancie stotožňuje a za tohto stavu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

46. Súd prvej inštancie nepochybil ani v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania.47. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej
stranealebostrane,ktorejtopriamopriznávazákon,náhradutýchtrovkonania,ktorévovecnejačasovej
súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť,

ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza
zo zásady zodpovednosti za výsledok. Táto zásada sa neuplatní vtedy, ak sú splnené podmienky pre
postup podľa § 257 CSP.

48. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatňuje pre každé konanie. Ustanovenie §

257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá
by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri

napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Pri skúmaní, či sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a
ďalším pomerom všetkých účastníkov konania; pritom treba vziať na zreteľ nielen pomery toho, kto by

mal hradiť trovy konania, ale je nutné tiež uvážiť, ak by sa také rozhodnutie dotklo najmä majetkových
pomerov oprávneného účastníka. Významné sú tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku,
postoj účastníkov v priebehu konania a ďalšie. (I. ÚS 188/08 Sb. 49).

49. K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd uvádza,

že ak súd pristúpi k aplikácii § 257 CSP, musí vždy ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený (nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 248/2010 a III. ÚS
638/2016). V opačnom prípade by došlo k závažnému zásahu do základných pravidiel rozhodovania o
náhrade trov konania, kedy platí zásada úspechu v konaní.
V danom prípade žalobca tvrdí, že vzhľadom na právny názor vyslovený v rozsudku sp.zn. 6Co/77/2017

zo dňa 25.09.2018 sa mohol dôvodne spoliehať, že v konaní bude úspešný. Odvolací súd však
poukazuje na skutočnosť, že napriek množstvu súdnych rozhodnutí prvoinštančných súdov, odvolacích
súdov, dovolacích súdov a tiež aj ústavného súdu o tom, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová, ktorá sa premlčuje, žalobca zotrvával na právnom názore o
opakovanej náhrade. Nakoniec aj žalobcom podané odvolanie a jeho dôvody v posudzovanej veci, kedy

v obsiahlej argumentácii opakovane polemizoval s právnymi závermi súdov prvej aj druhej inštancie,
ako aj dovolacím súdom, tomu jednoznačne nasvedčujú.
Žalobca bol okrem iného stranou sporu v konaní vedenom na NS SR 7Cdo/292/2021 (OS Prešov sp.zn.
15C130/2015). Podal ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol IV. ÚS 236/2023-15. Žalobca mal a
má vedomosť o tom, ako súdy posudzujú formu náhrady za zákonné vecné bremeno.

Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. §
255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.

50. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
v obidvoch jeho výrokoch v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

51. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný a naopak žalobca bol v konaní neúspešný, preto odvolací
súdpriznalžalovanémuakoúspešnejstranesporunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100 % voči žalobcovi - odvolateľovi.

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).