Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124010349
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124010349.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a JUDr. Milana Straku na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25. februára 2025
prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C., D. XXXX/XX, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 1T/16/2024 zo dňa 26.11.2024 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Na obvineného A. B. podľa § 234 ods. 1 Tr. por. podala na Okresný súd Trenčín prokurátorka Okresnej
prokuratúry Trenčín obžalobu pod č. 2Pv 270/23/3309-55
zo dňa 14.02.2024 pre skutok právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) a § 139 ods. 1 písm. c), e), f) Tr.

zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom nižšie.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1T/16/2024 zo dňa 26.11.2024 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bolo rozhodnuté nasledovne (citácie):

I. Podľa § 280 odsek 2 Trestného poriadku vec obžalovaného A. B. narodeného 26. mája 1960 na

podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín číslo
2Pv 270/23/3309 z 14. februára 2024 vedenú na tunajšom súde pod sp. zn. 1T/16/2024 pre podozrenie
zo spáchania skutku právne kvalifikovaného ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1,
odsek 2 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona
a § 139 odsek 1 písmeno c), písmeno e), písmeno f) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 11.06.2023 v čase okolo 12:15 hodiny v byte č. 1 na adrese Šafáriková 2720/10 Trenčín, po
predchádzajúcej slovnej výmene bez fyzického napadnutia vytiahol zo stojana kuchynský nôž s dĺžkou
čepele 16 cm s rukoväťou zelenej farby, ktorý najskôr nasmeroval
s čepeľou voči sebe so slovami „Zabi ma, zabi ma!“, na čo následne obvinený otočil kuchynský nôž
čepeľou voči poškodenej – manželke E. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným
postihnutím, pri čom obvinený o jej veku a zdravotnom stave vedel, so slovami „Konečne ma zabi, zabi

ma, alebo zabijem ja teba!“, z čoho mala poškodená strach o svoj život, a preto zavolala políciu,

postupuje Okresnému úradu Trenčín,

pretože zistil, že nejde o trestný čin, ale stíhaný skutok by mal prejednať okresný úrad ako priestupok
podľa § 49 odsek 1 písmeno d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.II. Podľa § 79 odsek 2 Trestného poriadku per analogiam súd u obžalovaného A. B., narodeného XX.
XXXX XXXX ruší nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka vrátane uloženia primeraných obmedzení a povinností uložené uznesením

Okresného súdu Trenčín sp. zn. 17Tp/76/2023 zo dňa 14.06.2023 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tpo/32/2023 zo dňa 20.06.2023.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal v zákonnej lehote prokurátor
sťažnosť, zahlásiac ju do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po jeho vyhlásení.

V jej písomných dôvodoch už prokurátorka následne uviedla aj nasledovné (citácie):

Zodôvodneniarozhodnutiavyplýva,žepodľasúduobžalovanýnožíkdobrovoľneodložilavovyhrážkach
nepokračoval a išiel sa ukľudniť. Obžalovaný a poškodená napriek skutku zostali v každodennom
telefonickom kontakte a obaja deklarovali, že sa chcú k sebe vrátiť. Ďalej súd uviedol, že práve

spáchanie skutku obžalovanému otvorilo oči a podrobil sa liečbe svojich zdravotných ťažkostí. Tiež súd
v odôvodnení poukázal na skutočnosť, že obžalovaný pred skutkom trpel pretrvávajúcimi bolesťami a
bol z toho frustrovaný.
Pred skutkom obžalovaný bez predpisu užil lieky na tíšenie bolesti. V čase skutku bol obžalovaný
pod vplyvom polosyntetického opioidového analgetika, didydrokodeínu, u ktorého neúmyselne prekročil

dávkovanie, čo spôsobilo významný zásah do afekt emočného reagovania s dysforiou a podstatne
zvýšenou pohotovosťou k afektovému hostilnému agresívnemu konaniu už na nepatrné podnety. Užitie
lieku bolo kontraindikované pre duševný stav obžalovaného, čo však on nemohol vedieť a následne v
spojenísovšetkýmiokolnosťamispôsobilstavpodstatne,forenznevýznamnezmenšenejrozpoznávacej
a ovládacej schopnosti. A preto na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že závažnosť stíhaného

skutku bola nepatrná a teda aplikáciou § 10 odsek 2 Trestného zákona konštatoval, že nešlo o trestný
čin a preto vec obžalovaného postúpil Okresnému úradu Trenčín na prejednanie priestupku podľa § 49
odsek 1 písmeno d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

S uvedeným záverom súdu však nie je možné sa stotožniť, nakoľko nie je možné posudzovať trestnosť

skutku okolnosťami, ktoré nastali až po jeho dokonaní obžalovaným. Takouto okolnosťou je podľa súdu
konanie obžalovaného spočívajúce v tom, že po dokonaní skutku dobrovoľne odložil nôž a v ďalších
vyhrážkach už nepokračoval, ďalej skutočnosť, že obžalovaný, ako aj obvinená po spáchaní skutku
zostali v každodennom telefonickom kontakte a dospeli k záveru, že sa chcú k sebe vrátiť a tiež aj
skutočnosť, že obžalovanému sa

po spáchaní skutku „otvorili oči“ a začal definitívne riešiť svoj nepriaznivý zdravotný stav. Uvedené
skutočnosti, ktoré nastali až ex post, nič nemenia na tom, že obžalovaný sa skutku dopustil, čo v
konečnom dôsledku konštatoval aj sám súd vo svojom odôvodnení a závažnosť tohto skutku bola väčšia
ako nepatrná.

Čo sa týka spôsobu vykonania činu a jeho následku je nepochybné, že došlo
k vyhrážke smrťou a to takým spôsobom, ktorý vzbudil dôvodnú obavu u poškodenej a to ešte
aj závažnejším spôsobom konania – s nožom a na chránenej osobe, pričom nič na tom nemení
ani skutočnosť, že obžalovaný následne po dokonaní skutku v ďalších vyhrážkach nepokračoval a
nôž odložil. Toto konanie obžalovaného vyvolalo strach o život u poškodenej, a preto poškodená

bezodkladne kontaktovala políciu so žiadosťou o pomoc. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na prvý
výsluch poškodenej zo dňa 11.06.2023, kde sama poškodená verbalizovala, že obžalovaný voči nej cíti
antipatiu a odpor a má strach, že by svoje vyhrážky mohol naplniť. Rovnako tak je potrebné poukázať
aj na tvrdenie poškodenej, že rok
pred spáchaním skutku ju obžalovaný zrazil autom v Novom Meste nad Váhom, avšak ona nechcela,

aby sa skutok vyšetroval, preto povedala, že sa potkla a spadla pod auto sama.
Z uvedeného je zrejmé, že u obžalovaného nešlo o výnimočné skratové konanie. Obžalovaný sa
dlhodobo správal neprimerane voči poškodenej, pričom toto vygradovalo až do spáchania žalovaného
skutku obžalovaným.

V prípade okolností, za ktorých bol čin spáchaný a pohnútku obžalovaného mám za to, že frustrácia
obžalovaného z pretrvávajúcich bolestí rovnako nemôže byť skutočnosťou odôvodňujúcou oslobodenie
obžalovaného, nakoľko sám obžalovaný mal včas vyhľadať lekársku pomoc, ak trpel bolesťami a tietomal riešiť návštevou odborného lekára, ktorý by mu bol odporučil vhodnú medikamentóznu liečbu.
Svojpomoc obžalovaného spočívajúca
v tom, že si sám zadovážil lieky proti bolesti, ktorých dávkovanie ešte aj podstatne prekračoval, a

ktoré boli u neho kontraindikované, a preto spôsobili významný zásah do afekt emočného reagovania
s dysforiou a podstatne zvýšenou pohotovosťou k afektovanému hostilnému agresívnemu konaniu
už na nepatrné podnety, bola nežiaduca, nakoľko spôsobila u obžalovaného podstatné zníženie
rozpoznávacích a ovládacích schopností, avšak nie ich vymiznutie. Teda obžalovaný bol schopný aj
keď v zníženej miere, ovládať a rozpoznať svoje konanie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nie

je možné prihliadať na tvrdenie znalca
o tom, že obžalovaný nemohol vedieť, že liek, ktorý si svojpomocne zabezpečil a užíval ho, bol
kontraindikovaný k jeho duševnému stavu, nakoľko vychádzajúc už z tej okolnosti, že liek si zabezpečil
obžalovaný bez predchádzajúceho lekárskeho predpisu, teda bez riadneho zhodnotenia zdravotného
stavu, nemôže byť okolnosťou, ktorá by svedčila o obžalovaného nevine. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať na nebezpečnosť konania obžalovaného

pre spoločnosť, spočívajúcu v zadovažovaní si liekov bez lekárskeho predpisu svojpomocne, namiesto
riadnej návštevy lekára a riadneho predpisu vhodných liekov podľa potrieb pacienta. Rovnako tak mám
zato,žesvojpomocobžalovanéhonemôžebyťospravedlňovanábeztrestnosťou,nakoľkodobudúcnosti
môže vytvoriť nebezpečný precedens, ktorým by sa legitimizovalo zadovažovanie liekov bez predpisu
a ich následné podávanie komukoľvek

bez riadneho lekárskeho dohľadu.

Preskúmaním napadnutého uznesenia Okresného súdu Trenčín v kontexte s vyššie uvedenými
skutočnosťami som dospela k záveru, že prvostupňový súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal
zásadne tie skutočnosti, ktoré svedčili v prospech obžalovaného

a neprihliadol k tým skutočnostiam, ktoré mali vplyv na celkové posúdenie a zistenie skutkového stavu,
teda sa dostatočne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, preto Krajskému súdu Trenčín navrhujem, aby uznesenie

Okresného súdu Trenčín spisová značka 1T/16/2024 zo dňa 26.11.2024 zrušil
a podľa § 194 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku uložil orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť
smeruje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

K sťažnosti sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. Uviedol aj nasledovné

(citácie):

Rozhodnutie v oboch výrokoch som akceptoval a pre výrok II. som sa vzdal práva
na podanie opravného prostriedku po jeho vyslovení súdom.

Mám zato, že súd ma v konaní riadne vypočul, taktiež vypočul moju manželku, ako
aj môjho nevlastného syna, svedka A. B., ako aj nevlastnú dcéru a taktiež
aj znalca a na základe týchto dôkazov aj spravodlivo rozhodol.

Aj keď súd sa nestotožnil s mojimi tvrdeniami mám zato, že došlo k omylu

a neprípustnému postupu OČTK voči mojej osobe a rodine, je veľmi ľúto čo sa stalo, mal som bolesti,
v noci pred skutkom som nemohol spať, zaspal som až nad ránom okolo 4:00-5:00 hodiny, keď som sa
zobudil okolo 11:00 hod. a prišiel do kuchyne, tak v kuchyni bola moja manželka s mojim nevlastným
synom, popíjali kávu. Medzitým, ako som si aj ja zalieval kávu manželka povedala synovi, aby vyhodil
melón, že je už hnilý. Mňa to rozhnevalo, povedal som synovi, keď chce nech si vyhadzuje svoj melón,

ale že ja ten melón zožeriem aj keby som sa
z neho posral. Priznám sa, že som bol rozčúlený aj vulgárny. Chytil som nôž a chcel som zrezať tú hnilú
časť melónu, keď mi manželka povedala, že ju mučím a zabíjam celý život, že jej nedám dýchať. To ma
ešte viac najedovalo a otočil som nôž voči sebe a povedal som jej zabi ma, zabi ma, do toho sa vrátil
nevlastný syn, ktorý odišiel potom čo som začal nadávať

a na to som odhodil nôž na linku, pričom sa odbila časť z uška pohára. Ja som manželke ani synovi
neublížil, nevyhrážal som sa im, len som im škaredo, vulgárne nadal, čo mi je teraz veľmi ľúto. Uvedomil
somsi,žepotrebujemsapreliečiť,možnoajzmeniťpsychiatra.Musímvšakdôrazneuviesť,žemanželkumám rád, som s ňou celý život a jej 3 deti som vychoval ako vlastné. Ja som sa nedopustil žiadneho
trestného činu, bol som len vynervovaný a vulgárny
k čomu sa priznávam a čo aj úprimne ľutujem. Taktiež je pravda, že som manželku niekoľko krát vyzval,

aby ma zabila, inak zabijem seba.

Viac ako 30 rokov som abstinent, vediem riadny život, nedopustil som sa žiadneho protiprávneho
konania, žiadneho trestného činu, či priestupku. Nie som nebezpečný pre tretie osoby a dnes nie som
nebezpečný ani sám pre seba.

Je však pravda, že som sa pred skutkom v práci veľmi zranil na nohe (do dnes ju liečim), taktiež ma trápi
poškodená (zlomená) chrbtica, čo je asi hlavnou príčinou tých mojich veľkých bolestí, ktoré si zažívam
a medzičasom som už aj podstúpil prvú operáciu, ktorá by mi mohla pomôcť.

Tie obrovské bolesti som riešil užívaním predpísaných liekom, pričom až moja manželka zistila, že lieky,

ktoré užívam proti bolesti, sú nevhodné, spôsobujúce kontraindikácie k liekom, ktoré mám predpísané
od psychiatra, a teda zle nastavená liečba spôsobila, že som si chcel siahnuť až na život (viď lekársku
správu zo dňa 11.6.2023), čo bolo mojimi blízkymi osobami zle vyhodnotené a namiesto rýchlej
zdravotnej služby, ku môjmu konaniu, kedy som sa chcel zabiť, zavolali políciu.

Samotný znalec v ZP uviedol, že som nemohol vedieť rozpoznať svoje konanie.

Nemôžem súhlasiť s tvrdeniami prokurátora OP TN, ktorý vo mne vidí len kriminálnika, a že som si mal
zadovažovať lieky bez lekárskeho predpisu tzv. „svojpomocou“ a bez riadneho lekárskeho predpisu. Toto
je výmysel, klamstvo a konšpirovanie prokurátora, ktorý nepočúva na pojednávaní. Súdu na hlavnom

pojednávaní som ja, ako aj moja manželka a znalec E. riadne ozrejmil, že prvý liek proti bolesti som
dostal od spolupracovníka
v práci, keď mi začali bolesti a následne ďalšie mi boli predpisované mojim všeobecným ošetrujúcim
lekárom pre dospelých, až neskôr počas vyšetrovania v tomto prípade (aj vďaka znalcovi E.), ako aj
pri riešení mojich bolestí sa zistilo, že mne podávané lieky spôsobovali kontraindikácie a ich užívanie

nebolo vhodné, preto som aj podstúpil zmenu liečby a vymenil lekára. Doložil som aj výpisy zo zdravotnej
dokumentácie, ktoré predpisovanie liekov lekármi preukazujú – viď trestný spis. Nie som nebezpečný
pre seba ani pre svoje okolie.

Vďaka mojej manželke podstupujem riadnu liečbu, vybavila mi lekárov, zabezpečila výmenu liekov a

vďaka nej a podpore našich detí sa cítim podstatne lepšie. Som strašne rád, že ju mám a aj preto by
som si voči nej nič nedovolil. Je to žena môjho života, vždy bola hlavou a ja krkom. Dnes sme obaja
starí a chorí a potrebujeme jeden druhého o to viac.

Obžalovaný preto navrhol, aby krajský súd sťažnosť prokurátora podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

zamietol, nakoľko nie je dôvodná.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186
Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa

§ 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora
nie je dôvodná.

*** K výroku I. napadnutého uznesenia ***

Úvodom krajský súd uvádza, že prejednávanou vecou sa už v nedávnej minulosti zaoberal. Totiž súd
prvého stupňa najskôr vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 06.06.2024, ktorým bol obžalovaný A.
B. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby, pretože (vyššie uvedený) skutok nie je
trestným činom. Na podklade odvolania prokurátorky krajský súd uznesením sp. zn. 2To/69/2024 zo dňa

17.10.2024 rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. tento oslobodzujúci rozsudok zrušil v
celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol. Podstatou tohto rozhodnutia krajského súdu bolo to, že oslobodzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa bol nepresvedčivý, a teda aj nepreskúmateľný (§ 168 ods. 1 Tr. por.), ato najmä z dôvodu, že v ňom absentovali akékoľvek úvahy súdu prvého stupňa o tom, či najmä nemal
byť obžalobný skutok postúpený na prejednanie ako priestupku. Súd prvého stupňa bol povinný po
vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie opätovne rozhodnúť o obžalobe prokurátorky už tak, aby

jeho (nové) rozhodnutie bolo aj dostatočne presvedčivo odôvodnené zo všetkých hľadísk uvedených v
ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por., a to najmä s ohľadom
na to, či najprv neprichádza do úvahy postup podľa § 280 ods. 2 Tr. por.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodol

v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom krajského súdu.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal
na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového
stavu veci a tieto následne správne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladajú
ustanovenia § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por., a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom.

Svoje závery v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a vecne správne odôvodnil v
napadnutom uznesení. Úvahy a závery súdu prvého stupňa založené na zásadách logického konania
a uvažovania sú vecne správne a krajský súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje, v zmysle jednoty
rozhodnutí súdov prvého i druhého stupňa.

K sťažnostným námietkam prokurátora krajský súd uvádza, že z hľadiska ustanovenia § 10 ods. 2 Tr.
zák. by závažnosť konania obžalovaného, ktoré by malo byť posúdené (už) nie ako stíhaný prečin,
musela byť vyššia ako nepatrná.

Medzi zákonné znaky každého prečinu totiž nepatria len znaky uvedené v osobitnej časti Trestného

zákona,alepatrímedzineajznakzávažnostivzmysle§10ods.2Tr.zák.(tzv.materiálnykorektív).Preto
je súd povinný vždy skúmať, či nie sú splnené podmienky aj pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia.
Pritom záver o tom, či pri prečine bol naplnený aj materiálny korektív, je záverom právnym.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu

a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Citované zákonné ustanovenie obsahuje kritériá na odlíšenie prečinov od skutkov nezakladajúcich
trestnú zodpovednosť. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je vyvodenie trestnej zodpovednosti

za prečin podmienené (okrem splnenia podmienok uvedených v iných ustanoveniach) vyššou ako
nepatrnou závažnosťou činu, ktorá sa zisťuje komplexným vyhodnotením taxatívne vymenovaných
kritérií v ňom uvedených, ktorými sú:
a) spôsob vykonania činu a jeho následky,
b) okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný,

c) miera zavinenia,
d) pohnútka páchateľa.

Kritériá podľa Trestného zákona, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinov,
sa netýkajú subjektu trestného činu, čím sa zvýrazňuje rovnosť všetkých pred zákonom. Takisto objekt

trestného činu daný priamo zákonom je v podstate rovnaký pre všetky konkrétne prečiny v jednotlivých
skutkových podstatách.

Na druhej strane kritériá týkajúce sa konania a následku (objektívna stránka) a miery zavinenia, príp.
pohnútky (subjektívna stránka) sú premenlivé. Pomocou nich možno

v konkrétnom prípade dostatočne rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu
vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne, bez
toho, aby niektoré boli preceňované na úkor iných.

Krajský súd sa predovšetkým stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, že skutok uvedený

v obžalobe sa stal, ako aj s jeho záverom, že skutok nie je trestným činom, nakoľko jeho závažnosť
je nepatrná.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdu prvého stupňa, aj podľa názoru krajského súduz vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 11.06.2023 v obedňajších hodinách došlo
v byte, v ktorom dlhodobo žili obžalovaný a poškodená a ktorom sa v ten deň nachádzal aj svedok
B., k hádke medzi obžalovaným a poškodenou týkajúcej sa melóna. V rámci ďalšieho (záverečného)

priebehu tejto hádky obžalovaný najskôr do ruky chytil kuchynský nôž, ktorý nasmeroval čepeľou voči
sebe a opakovane žiadal poškodenú, aby ho zabila. Keď to odmietla, obžalovaný nôž nasmeroval na
poškodenú a opäť ju opakovane žiadal, aby ho zabila s tým, že ak ona nezabije jeho, zabije on ju.

Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného, krajský

súd poukazuje na tieto významné zistenia vyplynuvšie z vykonaného dokazovania na súde prvého
stupňa, ktoré viedli k záveru o správnosti výroku I. napadnutého uznesenia:

Obžalovaný dňa 11.06.2023 podľa vlastných slov „nemal svoj deň“ a pred spáchaním stíhaného skutku
už dlhšie obdobie mal silné bolesti, bral lieky a bol úplne frustrovaný
zo svojho zdravotného stavu. Poškodená a aj svedok popísali jeho správanie v čase skutku ako amok,

záchvat. I keď obžalovaný sám priznal, že je prchkej a výbušnej povahy, poškodená vypovedala, že
podobné správanie mal obžalovaný v čase, keď pil alkohol, a to pred viac ako 30 rokmi, pričom od tej
doby jej fyzicky neublížil (obžalovaný je aj podľa správ o povesti absolútne bezúhonným občanom).

Poškodená tiež uviedla aj to, že jej motiváciou pre privolanie polície bolo dosiahnuť u neho zmenu liečby.

Pritom po spáchaní skutku u neho k zmene liečby skutočne aj došlo a podľa obžalovaným predložených
lekárskych správ sa jeho psychický stav od tej doby stále zlepšoval a aktuálne je už stabilný, s pozitívnou
prognózou.

Z lekárskej správy z psychiatrického vyšetrenia obžalovaného zo dňa 11.06.2023 vyplynulo aj to, že

obžalovaný mal podľa liekovej karty vydaný lekársky predpis na liek DHS Continus (zo dňa 13.03.) a na
tomto vyšetrení aj priznal, že ho pred spáchaním stíhaného skutku užíval. Napokon z ďalších lekárskych
správ, ktoré do konania predložil obžalovaný, vyplynulo, že tento liek mu predpísala všeobecná lekárka
pre dospelých B. F. z dôvodu diagnózy M54.5 (bolesť v krížovej oblasti), nie jeho psychiater B. G., ktorý
mu predpisoval iné lieky, ktoré obžalovaný tiež užíval.

Najpodstatnejšie zistenia napokon pre krajský súd vyplynuli zo záverov znaleckého psychiatrického
posudku na obžalovaného č. 219/2023 od znaleckej organizácie Centrum duševného zdravia, s.r.o.
Znalci mali pri svojej znaleckej činnosti k dispozícií aj zdravotnú dokumentáciu obžalovaného, pričom
zistili, že obžalovaný bral liek DHC Continus (deň pred skutkom užil 5 tabletiek), pričom sa jedná

o dihydrokodeín, polosyntetické opioidné analgetikum. K takémuto zisteniu uviedli, že tento liek je
u abstinujúceho jedinca závislého od alkoholu kontraindikovaný, o čom obžalovaný nemohol vedieť.
Naviac konštatovali aj to, že obžalovaný neúmyselne prekročil jeho dávkovanie, čo spôsobilo významný
zásah
do afekt-emočného reagovania s dysforiou a podstatne zvýšenou pohotovosťou k afektovému

hostilnému agresívnemu konaniu už na neopatrné podnety. Jeho rozpoznávacie i ovládacie schopnosti
boli forenzne významne zmenšené, nie však vymiznuté.

Je potrebné opätovne uviesť, že v prejednávanom prípade išlo o hádku obžalovaného s poškodenou
ohľadom melóna, pričom k vyhrážaniu zo strany obžalovaného malo dôjsť až po tom, čo poškodená

obžalovanému „protirečila“, čo sa mu evidentne v jeho vtedajšom zlom psychickom stave „nepáčilo“,
resp. čo ho nahnevalo.

Krajský súd potom sumarizuje, že nebyť kontraindikácie užívaných liekov, ktoré obžalovanému
predpísali dvaja jeho ošetrujúci lekári (všeobecný i psychiater) a o ktorej obžalovaný nemohol vedieť,

k spáchaniu stíhaného skutku by pravdepodobne ani len nedošlo. Ide pritom o významnú okolnosť, ktorá
mala podľa presvedčenia krajského súdu enormný vplyv na spáchanie stíhaného skutku, s významným
presahom aj pokiaľ ide o mieru jeho zavinenia a pohnútku.

V tomto smere sa krajský súd preto vôbec nestotožnil so sťažnostnou námietkou prokurátora, že nešlo

o výnimočné skratové konanie obžalovaného. Práve naopak, z pohľadu vyššie uvedeného, dospel
krajský súd k opačnému záveru.Pod okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný (§ 10 ods. 2 Tr. zák.), sa rozumejú okolnosti, ktoré súvisia
s miestom a časom spáchania činu, a vplyvy, ktoré viedli páchateľa
k spáchaniu činu. Môže ísť aj o niektoré poľahčujúce okolnosti (§ 36 Tr. zák.) či priťažujúce okolnosti

(§ 37 Tr. zák.).

Z tohto pohľadu by svedčili v prospech obžalovaného, vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam,
v podstate až dve poľahčujúce okolnosti – podľa § 36 písm. a) Tr. zák., že spáchal (trestný) čin v
ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení, a podľa § 36 písm. c) Tr. zák., že spáchal (trestný) čin v

spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby.

Vychádzajúc z hore uvedeného dospel aj krajský súd k záveru, že v prejednávanej veci bolo potrebné
postupovať v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. a vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho
následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia
a pohnútku obžalovaného vyhodnotiť závažnosť jeho konania ako nepatrnú. Obžalovaný preto nenaplnil

všetky zákonné znaky stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) a § 139 ods. 1 písm. c), e),
f) Tr. zák.

Krajský súd však nemohol prehliadnuť, že konanie obžalovaného bolo protiprávne, avšak len intenzitou,

ktorá by mohla naplniť znaky priestupku. Tu odvolací súd vyslovuje právny názor, že v prípade naplnenia
formálnych znakov prečinu, kde k uznaniu viny
v trestnom konaní nedôjde len v dôsledku uplatnenia materiálneho korektívu podľa § 10
ods. 2 Tr. zák., spravidla vždy pôjde o spáchanie priestupku ako nižšej formy protiprávneho konania.

Konanie obžalovaného by preto mohlo byť posúdené ako priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zák. č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na prejednanie ktorého je príslušný Okresný
úrad Trenčín (Odbor všeobecnej vnútornej správy).

Krajský súd záverom dodáva, že zákon nepožaduje, aby bolo zistené a konštatované, že obžalobný

skutok je skutočne priestupkom (prípadne služobným alebo disciplinárnym previnením), pretože
postúpenie veci sa viaže iba na odôvodnený predpoklad, že môže byť príslušným orgánom takto
posúdený.

*** K výroku II. napadnutého uznesenia ***

Pretože právoplatnosťou výroku I. bolo ukončené trestné stíhanie (totiž aj rozhodnutie o obžalobe
podľa § 280 ods. 2 Tr. por. je rozhodnutím vo veci samej), pominul zákonný podklad pre ďalšie trvanie
nahradenia väzby obžalovaného A. B. v prejednávanej veci (§ 71 a nasl. Tr. por.), a preto krajský súd
nezistil nesprávnosť výroku II. napadnutého uznesenia.

***

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd nepovažoval sťažnosť prokurátora
za dôvodnú, a preto ju zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.