Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5823231648
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5823231648.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr.ErikaVarguačlenovsenátu–sudcovJUDr.MartinyMochnáčovejaJUDr.RóbertaUrbana,vspore
žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. X, právne zastúpený JUDr. Petrom Svrčkom, advokátom
so sídlom K. A. Medveckého 1503/1, Ružomberok, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XXX, 2/ G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, obaja žalovaní právne zastúpení JUDr. Jánom Notom,

advokátom so sídlom Veličná 371, o určenie vlastníckeho práva, na základe odvolania žalovaného 1/
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 14C/100/2023-68 zo dňa 23. novembra 2023 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku II. o zamietnutí
žaloby voči žalovanému 2/ a vo výroku IV. o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným 2/.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j vo zvyšnej časti (výroky I. a III.).

Žalobca m á voči žalovanému 1/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území a obci D., zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX ako C-KN parc. č. 1146/43 orná pôda o výmere 560 m2, C-KN parc. č. 1146/44 orná
pôda o výmere 298 m2, C-KN parc. č. 1146/45 orná pôda o výmere 648 m2, C-KN parc. č. 1146/46 orná

pôda o výmere 225 m2, C-KN parc. č. 1146/47 orná pôda o výmere 805 m2, C-KN parc. č. 1146/48 orná
pôda o výmere 66 m2, C-KN parc. č. 1146/49 orná pôda o výmere 999 m2, C-KN parc. č. 1146/50 orná
pôda o výmere 285 m2, C-KN parc. č. 1146/51 orná pôda o výmere 1647 m2 a C-KN parc. č. 1146/52
orná pôda o výmere 540 m2 (výrok I.).

2.Východiskovo súd prvej inštancie za nesporné ustálil, že žalobca žije dlhodobo sám, nemá manželku,
ani deti. Vzhľadom na svoj vyšší vek potreboval zabezpečiť, aby sa niekto oň v starobe postaral. Za

týmto účelom viacerým ľuďom v obci, či v pozemkovom spoločenstve (žalobca bol dlhé roky predsedom
jeho výboru) oznámil, že by daroval časť svojho majetku tomu, kto by sa o neho v starobe postaral.
3.S týmto úmyslom mienil darovať nehnuteľnosti žalovanému 2/, ktorý ho mal opatrovať a aj ho vozil do
nemocnice, či mu inak pomáhal. Niekedy v prvých mesiacoch roku 2022 mu žalovaný 2/ vravel, že sa
má na Veľkú noc vrátiť jeho dcéra zo zahraničia spolu so svojím manželom (žalovaným 1/) a že by mali
u neho bývať, pričom on toľko miesta doma nemá. Žalobca žalovanému 2/ ponúkol, že jeho dcéra a jej

manžel môžu bývať u neho. Následne sa všetci štyria dohodli tak, že dcéra žalovaného 2/ a žalovaný
1/ nasťahujúk žalobcovi a že sa budú o neho starať. Žalovaný 1/ a jeho manželka sa nasťahovali do domu žalobcu
a začali ho prerábať. Keďže žalobcovi prisľúbili, že sa o neho
v starobe postarajú, daroval žalobca žalovanému 1/ pozemky v katastrálnom území D.

(v tom čase zapísané na liste vlastníctva č. XXXX). Žalovanému 2/, ktorý dovtedy žalobcovi pomáhal a
sľúbil v tom pokračovať aj naďalej, daroval žalobca časť svojho podielu na spoločnej nehnuteľnosti.
4.Žalovaný 1/ býval spolu s manželkou u žalobcu od Veľkej noci roku 2022 do 03.10.2022, keď ho náhle
opustili a prestali sa o neho starať. Taktiež žalovaný 2/ mu prestal pomáhať, hoci jediným dôvodom
žalobcu na uzavretie darovacej zmluvy bolo to, aby sa o neho v starobe niekto staral a pomáhal mu. V

telefonickom rozhovore najprv žalovaní žalobcovi prisľúbili dar vrátiť, kvôli čomu dal žalobca vyhotoviť
dohodu o vrátení daru vo forme notárskej zápisnice, ale keď malo dôjsť k jej podpísaniu, žalovaní svoj
prísľub nesplnili.

5.Okresný súd nadväzne konštatoval, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný (§
137 písm. c/ CSP), nakoľko rozhodnutie o určení vlastníctva môže byť podkladom pre vykonanie zmeny

zápisu vlastníckeho práva k darovaným pozemkom
v katastri nehnuteľností. Pokiaľ obaja žalovaní odmietli podpísať dohodu o vrátení a otázka, či existuje
dôvod na vrátenie daru a tým vrátenia vlastníctva žalobcovi je medzi stranami sporná, jediným
prostriedkom na zmenu údajov v katastri nehnuteľností je tak určovacia žaloba.

6.Podľa súdu prvej inštancie list doručený žalobcom obom žalovaným pred podaním žaloby (ale zároveň
aj s ňou), je v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka dovolaním sa neplatnosti v nej uvedenej darovacej
zmluvy, pretože v ňom žalobca jasne uvádza, že darovaciu zmluvu považuje za neplatný právny úkon
a tiež uvádza dôvod tejto neplatnosti (uvedenie do omylu).
7.Záver o neplatnosti však možno prijať len vtedy, ak bol naplnený dôvod, pre ktorý sa žalobca

neplatnosti dovolal, a to existencia kvalifikovaného omylu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka, t. j.
omylu, ktorý sa týkal skutočnosti, ktorá bola pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a zároveň žalovaní 1/
a 2/ tento omyl vyvolali alebo o ňom museli vedieť.
8.V danej spojitosti možno podľa okresného súdu uzavrieť, že ak by žalovaný 1/ aj so svojou manželkou
v čase uzavretia darovacej zmluvy u žalobcu nebývali a nezačali by prerábať jeho dom, žalobca by

žalovaným žalované pozemky nikdy nedaroval, pretože najmä pozemky, ktoré daroval žalovanému 1/
boli stavebnými pozemkami, na ktorých sa mali postaviť domy a z týchto mal mať potom žalovaný 1/ s
manželkou príjem aj na prerábku domu žalobcu. Pre rozhodnutie darovať sporné pozemky žalovaným 1/
a 2/, tak bolo pre žalobcu rozhodujúce správanie žalovaného 1/ a jeho manželky spočívajúce v tom, že
začali spolu so žalobcom v jeho dome bývať, a to nie na krátky čas, resp. prechodnú dobu, ale dlhodobo,

na čo možno dôvodne usudzovať z prerábky časti jeho domu, ktorú začali uskutočňovať.
9.Žalovaný 1/ (aj s manželkou) teda u žalobcu omyl v okolnosti, ktorá bola pre darovanie pozemkov pre
neho rozhodujúca, vyvolali, pričom nie je podstatné, či sa tak stalo úmyselne alebo nie. Každopádne o
zmieňovanom dôvode darovania pozemkov, pre ktorý sa žalobca rozhodol pozemky im darovať, museli
prinajmenšom vedieť, keďže tieto žalobcom uvádzané tvrdenia účinne nepopreli. Namietali len to, že

sa nesprávali k žalobcovi neúctivo, či nevďačne, resp. tak, že by tým porušili dobré mravy, a to hrubým
spôsobom. Dôvod odsťahovania sa od žalobcu počas konania nijako neozrejmili.
10.S ohľadom na to je darovacia zmluva v časti darovania všetkých pozemkov žalobcu žalovanému 1/
s poukazom na § 49a v spojení s § 40a OZ od počiatku neplatná. V dôsledku tejto neplatnosti nedošlo
k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom darovaným žalovanému 1/.

11.Vo zvyšnej časti, ktorá sa týkala darovania medzi žalobcom a žalovaným 2/, okresný súd darovaciu
zmluvu nevyhodnotil ako neplatnú, pretože podľa výsledkov dokazovania a nesporných skutkových
tvrdenínebolomožnéprijaťzáver,žebysažalovaný2/dopustil takéhokonania,ktorébymohliužalobcu
vyvolať omyl a spôsobiť tak neplatnosť tejto časti darovacej zmluvy. Okolnosťou, pre ktorú sa žalobca

rozhodol sporné podiely žalovanému 2/ darovať bolo totiž to, že chcel obísť predkupné právo ostatných
podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti (najprv teda daroval podiely žalovanému 2/ ako
svojmu synovcovi a ten ich mal následne previesť žalovanému 1/, ktorému ich chcel, nebyť predkupného
práva, žalobca darovať).
12.Vychádzajúc teda zo záveru, že darovacia zmluva je v časti obsahujúcej dar žalobcu

v prospech žalovaného 2/ platná, súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby následne
postupoval podľa § 630 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia darca sa môže domáhať
vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje
dobré mravy.13.V konaní bolo pritom sporné splnenie druhej podmienky, ktorú zákon vyžaduje
k tomu, aby darovací vzťah zanikol, a to podmienky spočívajúcej v hrubom porušení dobrých mravov
zo strany žalovaných.

14.Okresný súd na tomto mieste zadefinoval pojmové znaky inštitútu dobrých mravov tak, že patria k
zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu
alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a
teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných

normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho
obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (citované z rozhodnutia sp. zn. NS
SR 5 Cdo 72/2008
z 30. júna 2008).
15.Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré

s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie
potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď
z právnych noriem (napr. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto
osoby patria k členom rodiny darcu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 72/2008

z 30. júna 2008). Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za
hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do
úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore
s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného
voči nemu alebo členom jeho rodiny.

V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu
obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a
obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo
strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom

nepomere k správaniu sa samotného darcu (citované z rozhodnutia sp. zn. NS SR 5 Cdo 72/2008
z 30. júna 2008). Taktiež je pri posudzovaní konkrétneho správania potrebné vychádzať z toho, či
ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa
musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu (NS SR 5 Cdo 72/2008

z 30. júna 2008). Predpokladom vrátenia daru je teda len také negatívne správanie sa obdarovaného,
ktorévzhľadomnavšetkyvýznamnéokolnostikonkrétnehoprípadumožnohodnotiťakohrubéporušenie
dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom,
vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším
prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a

pod. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 108/2007).

16.Nadväzne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom tvrdené správanie žalovaného 2/ (a ani
žalovaného 1/) nie je takým, ktoré by porušovalo dobré mravy hrubým spôsobom. Nezáujem o osobu
darcu, a to už pár mesiacov po uzavretí darovacej zmluvy možno nepochybne vyhodnotiť ako konanie

rozporné s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu však nedosahuje intenzitu hrubého porušenia, ktoré by
bolo možné konštatovať napríklad vtedy, ak by žalobca v nejakej, najmä závažnej záležitosti požiadal
žalovaného2/okonkrétnupomocatentobyjubezvážnehodôvoduposkytnúťodmietol.Vtejtosúvislosti
poukázal na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že je sebestačný. To znamená, že na dennú, či pravidelnú
pomoc, resp. starostlivosť tak odkázaný nie je. Pokiaľ si chcel žalobca pre seba zabezpečiť doživotnú

starostlivosť a opateru zo strany (minimálne žalovaného 1/), mal možnosť tak urobiť v rámci darovacej
zmluvy, resp. popri nej uzavrieť (minimálne) so žalovaným 1/ zmluvu o zriadení vecného bremena,
ktorého predmetom by bol záväzok takejto starostlivosti a opatery.
17.Vychádzajúc z týchto skutočností, súd žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ ako nedôvodnú zamietol.

18.Na rozhodnutie o trovách konania súd aplikoval § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého právo na náhradu
trov konania súd priznal žalobcovi voči žalovanému 1/ v plnom rozsahu, keďže vo vzťahu k nemu bol
žalobca plne úspešný. Vo vzťahu k žalovanému 2/ bol žalobca plne neúspešný. Súd preto náhradu trov
konania priznal voči nemu žalovanému 2/ v plnom rozsahu.19.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/, ktorý sa domáha jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20.Namietal, že inštitút omylu bol v napádanom rozhodnutí nesprávny pochopený. Zdôraznil, že svoju
právnu argumentáciu opiera o právne názory, komentáre a odborné články všeobecne uznávaných
právnych autorít v tejto hmotnoprávnej, a vlastne odborne veľmi zaujímavej téme. Predovšetkým
omyl v skutkových okolnostiach musí existovať v čase uzatvárania zmluvy, aby bol vlastne spôsobilý
neskoršieho konštatovania neplatnosti právneho úkonu. Je podľa neho zaujímavé, ako mohol súd prvej

inštancie vidieť a skonštatovať prítomnosť omylu pri uzatváraní darovacej zmluvy, od ktorého odvodil
neplatnosť ako takú, ale len k jednému účastníkovi právneho vzťahu.
21.Osobitne odvolateľ argumentoval, že omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Omyl ohľadom
skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca musí zákonite existovať v čase uzatvárania
právneho úkonu. Omyl nemôže nastať v budúcnosti, do omylu by musel byť uvedený žalobca už pri
uzatváranízmluvy.Napádanérozhodnutiepracujenesprávne,zozáverom,žeažplynúcimčasomnastali

skutočnosti, z ktorých si spätne konajúci súd skonštatoval omyl žalobcu na počiatku právneho vzťahu.
V čase uzatvárania darovacej zmluvy žalobca nemal žiadny právny nárok ani oprávnenie očakávať, že
v budúcnosti mu bude prislúchať nárok na to, aby obdarovaní niečo konali, niečo nekonali, niečo strpeli
a pod.

22.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobca uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie nevyplýva, že by pre posúdenie úkonu ako neplatného bolo rozhodujúce neskoršie
správanie žalovaného 1/. Súd uviedol, že neplatnosť právneho úkonu môže vyvolať kvalifikovaný omyl,
teda omyl, ktorý sa týkal skutočnosti, ktorá bola pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a zároveň žalovaný
1/ tento omyl vyvolal alebo o ňom musel vedieť. Následne aplikoval túto právnu normu na zistený

skutkový stav, pričom posudzoval správame žalovaného 1/ a jeho manželky v čase uzavretia darovacej
zmluvy. Pre rozhodnutie žalobcu darovať sporné pozemky žalovaným bolo rozhodujúcim správanie
žalovaného 1/ a jeho manželky spočívajúce v tom, že ešte pred uzavretím darovacej zmluvy začali
spolu so žalobcom v jeho dome dlhodobo bývať. Tým u žalobcu vyvolali omyl v okolnosti, ktorá bola pre
darovanie rozhodujúca. Nie je teda správna argumentácia žalovaného 1/, že by súd neskúmal existenciu

omylu v čase uzavretia zmluvy.
23.V praxi je úplne bežné, že až z neskoršieho správania druhej strany vyplynie, že osoba konala
v omyle (napríklad kupujúci ubezpečuje predávajúceho, že má dostatok prostriedkov na zaplatenie
kúpnej ceny, čo doloží aj listinnými dokladmi, ale neskôr sa ukáže, že toto ubezpečenie nezodpovedá
skutočnosti). Žalovaný 1/ uvádza, že v čase uzatvárania darovacej zmluvy nemal žalobca žiadny právny

nárok ani oprávnenie očakávať, že
v budúcnosti mu bude prislúchať nárok na to, aby obdarovaní niečo konali, nekonali alebo strpeli. Súd
prvej inštancie však jasne zdôvodnil, z akého správania obdarovaných
v čase uzavretia darovacej zmluvy mohol žalobca nadobudnúť presvedčenie, že sa oňho v
budúcnosti postarajú. O tomto dôvode darovania museli obdarovaní v čase uzavretia darovacej zmluvy

vedieť, keďže tvrdenia žalobcu účinne nepopreli, čomu sa súd podrobne venoval.

24.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým

ponechal samostatný a odvolaním nenapadnutý zamietavý výrok smerujúci voči žalovanému 2/) a bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto
rozhodnutie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25.Nesprávna a zavádzajúca je odvolacia námietka, v zmysle ktorej je pre žalovaného 1/„zaujímavé“,

že súd prvej inštancie vzhliadol omyl/neplatnosť u žalovaného 1/, nie však u žalovaného 2/.
26.Odvolací súd tu upriamuje pozornosť odvolateľa jednak na inštitút čiastočnej neplatnosti (§ 41 OZ)
právneho úkonu - tu darovacej zmluvy, ktorá mala samostatné/odlišné predmety, t. j. iné nehnuteľnosti
boli darované žalovanému 1/ a iné žalovanému 2/, - predovšetkým však i na odlišný základ relevantného
skutkového deja, keď z určujúceho hľadiska bolo darovanie viazané na iné skutočnosti u žalovaného

1/ (bývanie u žalobcu spojené s jeho opaterou) a odlišné (skutočnosti) u žalovaného 2/ (v zásade
akési„sprostredkovanie“kontaktumedzižalobcomažalovaným1/).Právekonštatovanépotom(logicky)
podlieha samostatnému hodnoteniu z pohľadu ne/platnosti posudzovaného právneho úkonu, ako to
náležite učinil súd prvej inštancie.27.Žiada sa na tomto mieste poznamenať, že ak odvolateľ tvrdí, že svoju právnu argumentáciu
opiera o „právne názory, komentáre a odborné články všeobecne uznávaných právnych autorít“, žiadne
z takýchto názorov, komentárov, resp. odborných článkov (ani) neoznačil, tobôž necitoval.

28.Čiastočne opodstatnenou je odvolacia argumentácia v tej časti, kde odvolateľ naznačuje obligatórnu
pojmovú náležitosť omylu (§ 49a OZ) a to že druhý účastník právneho úkonu (tu žalovaný 1/) sa na
podstatnom omyle konajúceho (tu žalobcu) musel podieľať, a to či už v podobe vyvolania omylu alebo
musel o omyle (aspoň) vedieť.

29.Opísané by však (pre možnosť úspechu žaloby) muselo primárne (odhliadnuc od následnej potreby/
nevyhnutnosti preukázania tohto tvrdenia) byť žalobcom tvrdené, čo však z obsahu spisu (náležite, resp.
vôbec) nevyplýva.

30.Vecnú správnosť napadnutej časti meritórneho výroku však zakladá súdom prvej inštancie
zadefinovaný (body 14 a 15 tohto odôvodnenia) inštitút dobrých mravov, resp. kvalifikovaný rozpor

(okresným súdom aplikované ustanovenie § 630 OZ) konania žalovaného 1/ s predmetným inštitútom.
31.Konanie/postup žalobcu 1/, ktorý napriek darovaniu nehnuteľností za prísľub starostlivosti o žalobcu,
tohto opustil po zhruba 4-5 mesiacoch, je možné hodnotiť ako porušenie dobrých mravov. Podľa názoru
odvolacieho súdu zároveň osobitosti danej veci a to predovšetkým cena (hodnotných/stavebných)
žalobcovi 1/ darovaných pozemkov/nehnuteľností (nepopreté tvrdenie žalobcu o celkovej hodnote 200

tisíc eur), vysoký vek žalobcu (83 rokov), značne krátke obdobie, po ktoré žalovaný 1/ „dodržal“ svoj
prísľub poskytovania opatery žalobcovi a definitívny charakter ďalšieho nezáujmu/neposkytnutia opatery
odsťahovaním sa žalovaného 1/, vo svojom súhrne objektívne dosahujú intenzitu kvalifikovaného, t. j.
hrubého rozporu konania žalovaného 1/ s dobrými mravmi a zakladajú tak dôvodnosť žalobcom/darcom
uplatnenéhonárokunavráteniedaru.Inýmislovami,nejednásaoakúsi„bežnú“nevďačnosť,narúšajúcu

štandardne akceptované hľadiská slušného/poctivého správania medzi ľuďmi, ale v rozoberaných
konkrétnostiach danej veci ide o negatívne správanie, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a
pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia.
32.Nazákladeuvedenéhokrajskýsúdpristúpilkpotvrdeniudotknutéhorozsudku(jehonapadnutejčasti)
ako vecne správneho (vrátane závislého výroku o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu medzi

žalobcom a žalovaným 1).

33.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalobcu v odvolacom konaní. O výške trov konania rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie.

34.Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.