Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/93/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117201479
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117201479.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. X, E., proti žalovanej: Slovenská republika v mene ktorej koná: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Račianska č.71, 813 11 Bratislava, IČO : 00 166 073, o náhradu
nemajetkovej ujmy 5.000 eur titulom náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.06.2024, č.k. B1-11C/3/2017-156, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanejnáhradynemajetkovejujmyvsume5000eur(výrokI.)anepriznalžalovanejnároknanáhradu
trov konania (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods.
1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“).
Zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu, a to ani vo vzťahu k výkonu eskorty, ani vo vzťahu k udeleniu súhlasu s jej výkonom. K udeleniu
súhlasu s vykonaním eskorty súd prvej inštancie poukázal na to, že podstata žalobcom namietaného
postupu spočíva v jeho tvrdení, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 5T/52/2009 bola voči konajúcemu zákonnému sudcovi, C. C. A., dňa 02.09.2014 vznesená námietka
zaujatosti žalobcom (obžalovaným v trestnom konaní sp. zn. 5T/52/2009), z čoho žalobca vyvodil záver,

že po tomto dátume nemohol C. C. A. vykonávať žiadne úkony, okrem tých, ktorých nevykonanie by
zmarilo účel trestného konania, a teda nemohol dať súhlas s vykonaním eskorty žalobcu za účelom jeho
účasti na pojednávaní v občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
50C/96/2012 dňa 09.12.2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že úkony vykonané sudcom Okresného
súdu Bratislava I C. C. A. v konaní sp. zn. 5T/52/2009 nemajú žiadnu súvislosť s úkonmi Okresného
súdu Bratislava V v konaní sp. zn. 50C/96/2012. Aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí
zo dňa 15.01.2015, sp. zn. 1Tos/1/2015, konštatoval, že po tom, ako bola voči zákonnému sudcovi

v konaní sp. zn. 5T/52/2009 vznesená námietka zaujatosti zo strany obžalovaného (žalobcu v tomto
konaní), mohol vykonať len také úkony, ktorých nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.
To však znamená, že takéto obmedzenie úkonov zákonného sudcu sa vzťahuje výhradne na konanie, v
ktorombolavznesenánámietkazaujatosti,anetýkasaúkonovsmerujúcichkinémuobčianskoprávnemualebo trestnému konaniu vedenému na inom súde. Ak zákonný sudca v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 5T/52/2009, C. C. A., vydal súhlas k predvedeniu (eskorte) žalobcu na
pojednávanie v občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 50C/96/2012

na deň 09.12.2014, vykonal úkon smerujúci k zabezpečeniu úkonu na inom súde, v inej veci. Tento úkon
nesmeroval k trestnému konaniu, v ktorom sudca nemohol vykonávať iné úkony, okrem neodkladných.
Postup Okresného súdu Bratislava I, ktorým vydal súhlas s eskortou žalobcu za účelom uskutočnenia
pojednávania v občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 50C/96/2012
na deň 09.12.2014, z uvedeného dôvodu, nemožno považovať za nesprávny úradný postup v zmysle

ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Vo vzťahu k výkonu eskorty
dňa 09.12.2014 z ÚVV a ÚVTOS Bratislava na Okresný súd Bratislava V a späť na pojednávanie
konané dňa 09.12.2014 na Okresnom súde Bratislava V v občianskoprávnej veci vednej pod sp. zn.
50C/96/2012, pri ktorej podľa žalobcu malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súd uviedol, že
žalobcom uvádzané skutočnosti súvislosti súvisia iba s jeho subjektívnymi pocitmi. Samotná skutočnosť,
že žalobca pociťoval výkon eskorty ako zásah do svojich práv, nezakladá nesprávny úradný postup

pri výkone eskorty. Súd konštatoval, že žalobca neuniesol v tejto otázke bremeno tvrdenia a už vôbec
nie bremeno dôkazné. Žalobca nepreukázal, že sa v ním namietanom prípade nejednalo o štandardný
výkon eskorty príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len "ZVJS"), resp. v čom mala
nezákonnosť postupu príslušníkov ZVJS, polície, prípadne iných orgánov, pri výkone eskorty spočívať.
Keďže bol termín pojednávania v občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod

sp. zn. 50C/96/2012 vytýčený na deň 09.12.2014, nariadený v súlade so zákonom, a žalobca sa v
tomto čase nachádzal v ÚVV a ÚVTOS Bratislava, bol povinný sa predmetného úkonu zúčastniť (pokiaľ
by tomu nebránili zákonom ustanovené okolnosti, čo sa v konaní nepreukázalo), pričom jeho účasť
na predmetnom pojednávaní na Okresnom súde Bratislava V bolo možné zabezpečiť jedine eskortou
z ÚVV a ÚVTOS Bratislava na Okresný súd Bratislava V a späť. Žalobca, ktorého v tomto konaní

zaťažovalo bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné, mal možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania
výsluchom príslušníkov ZVJS, ktorí jeho eskortu vykonávali; výsluchom známych spoluobčanov, resp.
zamestnancov Okresného súdu Bratislava V, ktorí boli (sú) jeho susedmi v mieste jeho bydliska, o
ktorých tvrdil v žalobe aj vo výpovedi na pojednávaní, že nezákonný výkon eskorty sa uskutočnil pre ich
očami a boli účastní jeho zadržiavania v zamrežovanej cele; a tiež výsluchom dozorového prokurátora

C. D. z Okresnej prokuratúry Bratislava I, o ktorom v replike a vo výpovedi na pojednávaní tvrdil, že mal
vedomosť o neľudských a ponižujúcich konaniach príslušníkov ZVJS pri výkone eskorty proti nemu , o
zverstvách proti ľudskosti, a ktorý z úradnej povinnosti nezačal vyšetrovanie; a to za účelom preukázania
nesprávneho úradného postupu pri výkone eskorty, čo však neučinil. Vzhliadnuc k uvedenému dospel
súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol nielen bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno,

že výkon eskorty nebol v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi povinnosti a oprávnenia príslušníka
ZVJS, donucovacie prostriedky, výkon osobných prehliadok obvinených a výkon eskort, ktorými sú
zákonč.4/2001Z.z.oZboreväzenskejajustičnejstráževzneníneskoršíchpredpisovaRozkazministra
spravodlivosti č. 2/2014. Vo vzťahu k žalobcom tvrdených následkov vykonanej eskorty prejavujúcich
sa na jeho zhoršenom zdravotnom stave súd doplnil, že škoda na zdraví v kontexte zákona č. 514/2003

Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase predstavuje samostatný nárok, ktorého je, za splnenia zákonom
stanovených podmienok, sa možné domáhať. Keďže z obsahu žaloby nevyplýva uplatnenie si takéhoto
nároku žalobcom, považoval za irelevantné tvrdenia žalobcu vzťahujúce sa k jeho zdravotnému stavu.
V súvislosti s vyvodzovaním zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu aj zo skutočnosti, že v trestnej
veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5T/52/2009 bolo vyslovené porušenie práva

žalobcunaurýchlenérozhodnutieožiadostioprepusteniezväzby(vNálezeÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky č. k. II. ÚS 244/2015-46 zo dňa 02.07.2015) a porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (v Náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 579/2015-54 zo dňa 17.12.2015), a teda výkon eskorty, v spojení s
ktorým mala byť žalobcovi spôsobená nemajetková ujma, bol nesprávnym úradným postupom, súd

doplnil, že predmetom tohto civilného sporového konania nebola náhrada nemajetkovej ujmy za prieťahy
v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5T/52/2009 (preukazované
žalobcom uvedenými nálezmi ústavného súdu), ale samotný výkon eskorty (resp. spôsob výkonu
eskorty) a udelenie súhlasu s jej výkonom. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom a) pripojenie
trestného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/52/2009, 2) pripojenie spisu Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. 50C/96/2012, 3) vyžiadanie zdravotnej dokumentácie žalobcu z ÚVV a ÚVTOS
Bratislava (tieto tri návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania sú obsiahnuté v žalobe), 4) výsluch svedka
C. A. F. (tento návrh žalobcu na doplnenie dokazovania uplatnil žalobca na pojednávaní konanom
dňa 09.05.2024), nakoľko mal z doteraz vykonaného dokazovania za dostatočne preukázaný skutkovýstav veci, vykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov považoval z uvedeného dôvodu za neúčelné,
nadbytočné, nehospodárne, a ich vykonanie nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci. Vzhliadnuc
k nesplneniu už prvej podmienky pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu - existencie nesprávneho

úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, súd žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol ako nedôvodnú.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“) tak, že žalovanej nepriznal nárok na

náhradu trov konania voči žalobcovi. Napriek tomu, že žalovaná mala vo veci plný úspech, v záverečnej
reči výslovne uviedla, že v prípade úspechu si náhradu trov konania neuplatňuje, preto súd žalovanej
nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac naplnením
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, písm. e/, písm.

h/ CSP, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 CSP. Čl. 5 veta prvá CSP, čl. 6 ods. 1, čl. 17 CSP, čl. 2,
čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru, čl. 7 a čl. 11 Listiny a čl.
10 ods. 2 písm. a) Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach. Uviedol, že vo
veci rozhodovala nie nezaujatá sudkyňa JUDr. Martina Líšková, teda bolo porušené jeho právo na
nezávislý súd. Nie nestranný súd sa nevysporiadal s tým, že podľa rozhodovacej praxe ESĽP zákon č.

514/2003 Z.z. nie je účinným prostriedkom nápravy a že kompenzačnou žalobou sa domáha priznania
odškodnenia nemajetkovej ujmy za opakovane neľudské a ponižujúce, krajne invazívne zaobchádzanie
s ním, a to dňa 09.12.2014 v súvislosti s eskortou a predvádzaním ho policajtami ZVJS na pojednávanie
dňa 09.12.2014 vo veci č.k. 50C/96/2012 na Okresnom súde Bratislava 5. Napadnutý rozsudok je
vydaný bez riadneho a ústavne komformného vykonania dokazovania vypočutím očitých svedkov,

navrhnutými listinnými dôkazmi, vypočutím svedkom ako aj advokátky C. A. F.. Žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na prejednanie a vykonanie riadneho
dokazovania pribratím znalca z odboru zdravotníctvo a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
Mal za to, že zákonná sudkyňa mala iný záujem ako zákonný a súd bol povinný zabezpečiť ním
navrhnuté dôkazy v konaní ( pripojením spisov č.k. 5T/52/2009, 50C/96/2012, DEKURZ z ÚVVaUVTOS

Bratislava), teda nemal ustálený predmet konania. Súd k otázke uplatnenia nemajetkovej ujmy za
ublíženie na zdraví nevykonal pripojenie zdravotnej dokumentácie DEKURZ – om z ÚVVaÚVTOS
Bratislave. Nevysporiadal sa s tým, že nie je povinnosťou poškodeného preukazovať nesprávny úradný
postup, jeho povinnosťou je len tvrdiť. Trval na objektivizácii skutkového stavu vypočutím navrhnutých
svedkov,pripojenímlistinnýchdôkazovapribratímznalca.Vecbolasúdomnesprávneprávneposúdená,

nakoľko súd konštatoval, že neboli splnené všetky 3 kumulatívne podmienky na priznanie nemajetkovej
ujmy a nevysporiadal sa ani s otázkou tzv. obráteného dôkazného bremena. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je riadne, presvedčivo a racionálne odôvodnené. Súd odmietol vykonať test proporcionality
a tzv. Perna test (6Cdo/107/2022). Mal za to, že v konaní preukázal nesprávny úradný postup : a)
neľudské, ponižujúce zaobchádzanie, krajne invazívne zaobchádzanie dňa 09.12.2014, b) ublíženie na

zdraví ( fyzickom a psychickom), k týmto útokom do jeho psychickej a osobnej integrity došlo v čase,
kedy po 08.08.2014 bolo Okresným súdom Bratislava I porušované jeho právo na osobnú slobodu
(rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1Tos/1/2005 z 15.01.2015), na čom sa podieľal C. C.
A. a C. G. H., ktorá neoprávnene nakladala s trestným spisom sp.zn. 5T/52/2009. Poukázal na to, že
vo veci nebolo začaté účinné vyšetrovanie, policajti ZVJS ÚVVaUVTOS nerešpektovali čl. 10 ods. 2

písm. a) Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach žalobcu. Po prepustení na
slobodu CT a MR preukázali poškodenie chrbtice v priamej príčinnej súvislosti so silným spútaním
žalobcu železnými rukami smerom vzadu. Popísal udalosti zo dňa 09.12.2014 tak ako ich vnímal
vlastnými očami a preukázal aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom trestného
súdu, príslušníkmi ZVJS a vznikom nemajetkovej ujmy. Pričom v konaní sa domáhal kvalifikovaného

odborného vyšetrenia urológom A. I. J., čo mu bolo odmietnuté. Poškodenia chrbtice po prepustení
z väzby boli diagnostikované A. K. A., neurológ Pinelova nemocnica Pezinok a zdokumentované CT
LS vyšetrením v Malackách. Poukázal na Európske väzenské pravidlá z roku 1987. Mal za to, že v
právnom štáte nie je možným, aby v čase práva žalobcu na osobnú slobodu, bol väzeň držaný nad
prípustnú mieru vo väzbe. Doplnil, že sudca C. A. do rozhodnutia o námietke zaujatosti z 02.09.2014

vo veci č.k.5T/52/2009 nemohol v trestnom konaní robiť žiadne úkony, preto nemohol dať súhlas na
jeho predvedenie na pojednávanie dňa 18.11.2014 vo veci 18C/52/2010 vedenej na Okresnom súde
Bratislava I, preto sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu.5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Podaním doručeným súdu prvej inštancie emailom dňa 30.08.2024 žalobca poukázal na rozhodnutie

ESĽP z 13.06.2024 vo veci Cviková p. Slovensku.

7. Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmal v rozsahu a medziach
dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej
žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel

k vecne správnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220
ods. 2 CSP).

9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam,
dostatočne sa zaoberal vecnou a právnou argumentáciou strán sporu (najmä žalobcu) a zrozumiteľným
a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých považoval nárok žalobcu v celom

rozsahu za neopodstatnený.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri

viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod
niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka

aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní.

11. V podanom odvolaní odvolateľ namietal, že vo veci konala a rozhodoval nie nezaujatá zákonná

sudkyňa C. A. E., čo navodzuje odôvodnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) CSP.
Dôvody vylúčenia sudcu vymedzuje ust. § 49 ods. 1 a 2 CSP. V danom prípade námietka zaujatosti
nespĺňa náležitosti stanovené v ust. § 52 ods. 2 CSP. Z obsahu podanej námietky nevyplýva uvedenie
konkrétnych skutočností, z ktorých vyvodzuje žalobca zaujatosť sudcu. Na konkretizáciu námietky
zaujatosti nie je postačujúcim uvedenie nálezu ústavného súdu (sp.zn. III.ÚS 663/2021-31 z 27.01.2022)

ani tvrdenie žalobcu, že zákonný sudca sa „mstil“ za nález ústavného súdu. Z obsahu námietky nie je
zrejmým, kedy sa žalobca o ním uvádzanom dôvode vylúčenia zákonného sudcu dozvedel a nepredložil
ani dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti, súd neprihliada.
Vychádzajúc z toho, že nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 663/2021 bol vydaný dňa 27.01.2022
a žalobca sa o tom, že vo veci ako zákonný sudca koná C. A. E. dozvedel najneskôr dňa 19.02.2024

(doručenie predvolania na pojednávanie dňa 05.04.2024), možno konštatovať, že námietka nebola
podaná ani včas, najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý má byť
sudca vylúčený.

12.Odvolacísúdsapriposudzovanídôvodnostiodvolacejargumentácieodvolateľasústredilnazásadnú

skutočnosť, že dôvodom zamietnutia žalobcom uplatneného nároku bolo nesplnenie už prvej zákonnej
podmienky pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu, a to nepreukázanie existencie nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci (bod 34 rozhodnutia). Vo vzťahu k nepreukázaniu existencie
nesprávneho úradného postupu ( tak vo vzťahu k udeleniu súhlasu s vykonaním eskorty žalobcu akoi s výkon samotnej eskorty žalobcu na pojednávanie na Okresný súd Bratislava V vo veci sp. zn.
50C/96/2012 dňa 09.12.2014) sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne,
jasne a zrozumiteľne vysporiadal a s uvedenými závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a nemá dôvod

sa od nich odchýliť.

13. K námietke odvolateľa, že zákonný sudca sa nevyjadril k tomu, že sudca C. A. do rozhodnutia o
námietke zaujatosti z 02.09.2014 vo veci č.k.5T/52/2009 nemohol v trestnom konaní robiť žiadne úkony,
preto nemohol dať súhlas na jeho predvedenie na pojednávanie dňa 18.11.2014 vo veci 18C/52/2010

vedenej na Okresnom súde Bratislava I ( správne malo byť uvedené na pojednávanie dňa 09.12.2014
vo veci 50C/96/2012 na Okresnom súde Bratislava 5, pozn. odvolacieho súdu), odvolací súd poukazuje
na bod 29 odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Po tom ako žalobca dňa 02.09.2014 vzniesol voči
zákonnému sudcovi C. A. námietku zaujatosti, tento mohol vykonať iba také úkony, ktorých nevykonanie
by mohlo ohroziť účel trestného konania, t.j. ktoré nezniesli odklad a nemohli by byť neskôr zopakované,
aby sa nezmaril účel trestného konania, avšak hodno podotknúť, že išlo o úkony sudcu viazané výlučne

na prebiehajúce trestné konanie, a teda tieto sa netýkali úkonov smerujúcich k inému civilnému konaniu,
na inom súde. Vyjadrením súhlasu s predvedením žalobcu na civilné pojednávanie vo veci sp. zn.
50C/96/2012 na Okresnom súde Bratislava V, vykonal C. A. len úkon smerujúci k zabezpečeniu žalobcu
na úkone iného súdu, v inej veci, a teda nešlo o úkon v trestnom konaní, v ktorom jedinom bol namietaný
sudca limitovaný a nemohol pristúpiť k iným úkonom, okrem neodkladných, ako správne poznamenal

súd prvej inštancie; išlo o postup podľa § 9 ods. 4 a ods. 6 zákona č. 221/2006 Z.z., ktorý pod úkony
trestného konania nespadá. Potom, realizácia súhlasu Okresného súdu Bratislava I s predvedením
a eskortou žalobcu na pojednávanie Okresného súdu Bratislava V vo veci sp. zn. 50C/96/2012 dňa
09.12.2014 nemohla naplniť podstatu nesprávneho úradného postupu.

14. Pokiaľ žalobca poukazoval na zlé zaobchádzanie pred a počas predvedenia na pojednávanie
Okresného súdu Bratislava V, je potrebné uviesť, že výkon eskorty a predvedenia je spojený so
zásahom do práv obvineného, v rozsahu oprávnení ZVJS vykonať u neho osobnú prehliadku, nasadiť
mu putá a podobne, všetko v medziach a v súlade s ustanoveniami zákona č. 221/2006 Z.z., ako
i zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. V prípade, ak toto zaobchádzanie s

obvineným prekročí zákonný rámec alebo je v rozpore s ním, tento má právo namietať porušenie
práv. Žalobca však v tomto smere v konaní netvrdil a následne ani nepreukázal, že by tvrdený
neoprávnený zákrok príslušníkov ZVJS namietal už v priebehu väzby, neuviedol, že by v súvislosti s
ním utrpel nejakú konkrétnu ujmu na zdraví, ktorú by i podporil primeranými dôkazmi. Pokiaľ sa v tejto
súvislosti odvolával na presun dôkazného bremena na štát, a to i s poukazom na nález Ústavného

súdu Českej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 2077/17, hodno uviesť, že ústavný súd v danej veci síce
vyslovil, že za účelom ochrany osôb obmedzených na osobnej slobode pred neľudským a ponižujúcim
zaobchádzaním, sa pristupuje k obráteniu dôkazného bremena a pokiaľ štát obeť zadrží v dobrom
zdravotnom stave a prepustí ju zranenú, je na štáte, aby poskytol dostatočné a presvedčivé vysvetlenie
ako k týmto zraneniam došlo. Avšak k presunu dôkazného bremena nedochádza automaticky, ale až

keď osoba, ktorá tvrdí, že bola obeťou násilia, vznesie tzv. „hájiteľné“ tvrdenie, t.j. tvrdenie nie celkom
nedôveryhodné, nepravdepodobné, dostatočne konkrétne a v čase nemenné, na podklade ktorého
nasleduje účinné vyšetrovanie príslušnými orgánmi. Žalobca v konaní netvrdil, že by počas výkonu
väzby, práve v súvislosti s eskortou dňa 09.12.2014 namietal porušenie svojich práv spočívajúcich
v neľudskom zaobchádzaní podľa § 29 zákona č. 221/2006 Z.z. príslušným orgánom; napokon ani

netvrdil, že by mu práve v súvislosti s eskortou vzniklo poškodenie zdravia, príp. že by jej dôsledkom
bolo poškodenie chrbtice (tvrdil, že v rozhodnom období len trpel bolesťami zranenej chrbtice, avšak
nie, že by tieto boli dôsledkom úkonov predvedenia dňa 09.12.2014). Vzhľadom na to, že tvrdenia o
zlom zaobchádzaní musia byť zo strany poškodeného (žalobca) podopreté primeranými dôkazmi, teda
dôkazmi „nad všetku rozumnú pochybnosť“ a až vtedy dochádza k presunu dôkazného bremena, a

žalobca také neposkytol, žalovanej nesvedčila povinnosť vyvracať súvislosť tvrdenej ujmy na zdraví,
resp. morálnej ujmy žalobcu s predvedením na pojednávanie Okresného súdu Bratislava V.

15. Tvrdenie žalobcu, že súd nemal dostatočne zistený stav je v rozpore s podstatou kontradiktórnosti
sporového konania spočíva v tom, že strany musia dostať reálnu možnosť využiť svoje procesné práva

predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada rovnosti, resp. princíp rovnosti
zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola poskytnutá rozumná možnosť
obhajovať sa za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. Súd prvej
inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a neporušil ani rovnosť strán,keď žalobcovi poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady rovnosti nemožno
vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie na dôkazy predložené žalobcom neprihliadol, pretože

ich nepovažoval za významné pre konečné rozhodnutie v danej veci. So zreteľom na uvedené možno
zhrnúť, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej
povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného
bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu uplatňovaného nároku a tiež postup súdu prvej inštancie,
na základe ktorého dospel ku konečnému verdiktu, zodpovedajú kontradiktórnosti sporového konania,

v rámci ktorého bolo za rovnakých procesných podmienok žalobcovi umožnené uplatniť svoj vplyv
na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a nadväzne na uvedenú zásadu
konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite
premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre žalobcu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi

a predstavami, riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, akceptoval
relevantnosť ním predkladaných dôkazov a námietok, preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol
v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Nemožno tak prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že súd pristupoval k
predmetu konania a dokazovaniu vo veci príliš formalisticky, tendenčne, chrániac záujmy žalovaného
na zamietnutí žaloby, že by porušil atribúty spravodlivého procesu, a teda vrchnostensky zasiahol do

procesných práv účastníka konania.

16. Je namieste zdôrazniť, že v posudzovanej veci nebola splnená už prvá podmienka zodpovednosti
žalovanej za údajnú nemajetkovú ujmu žalobcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobca
nesprávny úradný postup nepreukázal a súd prvej inštancie ani žiadny nesprávny úradný postup nezistil,

s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Preto, ak súd prvej inštancie za uvedenej situácie pre rozhodnutie
dostatočne zisteného skutkového stavu už ďalšie dokazovanie nevykonal, postupoval správne, keďže
výsluch žalobcom pôvodne navrhnutého svedkov bol nadbytočný a nehospodárny. Navrhnutá svedkyňa
C. A. F. sa nezúčastnila a nebola prítomná pri eskorte žalobcu na pojednávanie na Okresnom súde
Bratislava V, nemohla tak potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia žalobcu uvádzané v konaní. Pre rozhodnutie

o veci nebolo určujúce ani vykonanie dokazovania dekurzom žalobcu z ÚVV a ÚVTOS, keďže ním
mal žalobca preukázať zhoršenie jeho psychického stavu, resp. „psychické strádanie počas väzby“.
Tvrdenie žalobcu, že po prepustení z nemocnice mu bolo poškodenie chrbtice zdokumentované CT LS
vyšetrením v Malackých, je tvrdenie, ktoré žalobca jednak nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie
a toto tvrdenie ničím nepreukázal. Vzhľadom k uvedenému je nenáležitou námietka odvolateľa, že súd

„odignoroval“ ním navrhované dôkazy, keď až v odvolacom konaní navrhoval vykonanie znaleckého
dokazovania pribratím znalca z odboru psychiatria, pričom žalobcovi nič objektívne nebránilo v tom, aby
takýto návrh navrhol v konaní pred súdom prvej inštancie.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca

bol v súvislosti s predvedením podrobený zlému zaobchádzaniu, ktoré by dosiahlo takú intenzitu a
stupeň závažnosti ako to má na mysli článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalobca nepreukázal, že by bolo pri predvedení jeho utrpenie presahovalo mieru nevyhnutne spojenú (z
preventívnych dôvodov) s legitímnymi formami zaobchádzania pri predvádzaní osoby vo výkone väzby.
I z podaného odvolania vyplýva, že vo veci nebolo začaté ex offo konanie ani vykonané vyšetrovanie, i

keď podľa tvrdenia žalobcu o tom mal mať vedomosť dozorujúci prokurátor. Odvolateľ však neozrejmil,
či podal proti postupu príslušníkov ZVJS podanie. Nebolo možné posúdiť, či úkony voči žalobcovi
boli neprimerané vo vzťahu k legitímnemu cieľu - zabezpečenie poriadku a bezpečnosti. Žalobca tak
neuniesol dôkazné bremeno preukázať neľudské, ponižujúce a invazívne zaobchádzanie a kruté či
hrubé násilie policajtami ZVJS s ublížením na zdraví, ani žiadne zverstvá proti ľudskosti.

18. V tejto súvislosti bol nedôvodný i poukaz žalobcu na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.08.2019, sp. zn. 4Cdo 125/2019 (žalobca nesprávne uviedol sp. zn. 4Cdo 125/2021-
pozn. odvolacieho súdu), ako i zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo 34/2018, keďže tieto sa po skutkovej
stránke týkali inej veci, a to nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným

trestným stíhaním. Najvyšší súd v označených rozhodnutiach pritom vytýkal súdom nižšej inštancie
primárne bagatelizovanie závažnosti ujmy vzniknutej trestným stíhaním priznávaním neprimerane
nízkych, resp. žiadnych náhrad, ako i absenciu porovnania výšky zadosťučinenia podľa okolností
prípadu k iným porovnávaným prípadom, keď túto nemožno založiť a zúžiť len na určitý mechanickývýpočet hodnôt; v danom prípade sa však konajúci súd ani nedostal k posudzovaniu nemajetkovej ujmy
a jej výšky, keďže dospel k záveru, že žalobca nepreukázal prvotný predpoklad zodpovednosti žalovanej
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Uvedené možno

aplikovať i na rozhodnutia ESĽP vo veci L. proti Slovenskej republike a Paletič proti Slovenskej republike,
ktoré sa rovnako týkali primárne posudzovania konkrétnej výšky odškodnenia, t.j náhrady nemajetkovej
ujmy z dôvodu nezákonnej väzby, čo nebol prípad žalobcu.

19. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že

Okresný súd Bratislava I sa realizáciou súhlasu s predvedením a eskortou žalobcu na pojednávanie
Okresného súdu Bratislava V vo veci sp. zn. 50C/96/2012 dňa 09.12.2014 nedopustil takého
pochybenia, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako nesprávny úradný postup v intenciách zákona č.
514/2003 Z.z., majúci sa následok vznik žalobcom deklarovanej nemajetkovej ujmy. Žalobca v odvolaní
neuviedol také skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.

20. Pokiaľ sa žalobca odvolával na rozhodnutie ESĽP vo veci A. P. proti Slovenskej republike (rozsudok
z 28. januára 2020), tento nebol na daný prípad aplikovateľný z dôvodu úplne rozdielnej skutkovej
ako i dôkaznej situácie, a preto nedôvodne namieta, že konajúci súd nerešpektoval judikatúru ESĽP
a že porušil princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. Rovnako na prejednávanú vec nemožno

aplikovaťrozhodnutieESĽPvoveciM.p.Slovenskuzodňa13.06.2024,nakoľkovdanejvecipredmetom
posúdenia boli iné skutkové okolnosti ako v prejednávanej veci ( trvanie väzby a odopretie konania o
preskúmaní zákonnosti väzby na podklade žiadosti o prepustenie z väzby).

21. Námietky odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie je nepresvedčivé, nie je riadne odôvodnené a

nekonzistentné sú v príkrom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V prejednávanom
prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil
spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú žalobca
naznačuje)predmetnéhonapadnutéhorozhodnutia.Zaporušenieprávanaspravodlivýprocesnemožno
považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje. Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,

II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre
konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd
reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už

nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

23. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane
výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne

potvrdil.

24. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný
úspech, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy

v odvolacom konaní nevznikli a ich náhradu nepožadovala.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).