Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123206507
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123206507.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek
senátu JUDr. Elišky Har Tzvi a JUDr. Moniky Tobiašovej, v spore žalobcu F. U., narodeného
XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX F., zastúpeného v konaní JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom
so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti žalovanému P. F., so sídlom Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO:
327 646, zastúpeného v konaní JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080

01 Prešov, v konaní o náhradu za vecné bremeno, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 16C/52/2023-84 zo 14.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Žalobca sa žalobou z 29.06.2012 domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil,
že žalobcovi patrí voči žalovanému náhrada za zriadené vecné bremeno, týkajúce sa nehnuteľností
evidovaných na LV č. XXXXX, k. ú. F.. Následne mal súd ustanoviť znalca na vypracovanie znaleckého
posudku na určenie hodnoty vecného bremena a na jej zaplatenie zaviazať žalovaného.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) uznesením č. k. 16C/52/2023-75
zo 14.05.2024, pripustil zmenu žaloby navrhovanú podaniami zo 17.09.2014 a 30.01.2018 v spojení
so zmenou žaloby prezentovanou na pojednávaní 16.04.2024, ktorá spočívala v podstatnej zmene
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, a síce, že predmetom konania je náhrada za obmedzenie

vlastníckeho práva k pozemkom evidovaným na LV č. XXXX k. ú. A. Q., parcela registra „I.“ č. XXXX/X
o výmere 11.252 m2 - zastavaná plocha a nádvorie a parcela č. XXXX/X o výmere 44 m2 - zastavaná
plocha a nádvorie s tým, že navrhovaný výrok súdu znel na zaplatenie sumy 552.862,75 € s prísl. (I.
výrok), zároveň na zaplatenie sumy 280,08 € za každý deň odo dňa 01.12.2017 do dňa právoplatnosti
rozsudku spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy odo dňa 01.12.2017 do zaplatenia (II.
výrok) a na zaplatenie sumy 51.114,40 € polročne vždy po uplynutí kalendárneho polroka (III. výrok),

eventuálne na zaplatenie sumy 306.686,40 € s prísl. (I. výrok), na zaplatenie sumy 280,08 € za každý
deň odo dňa 31.01.2018 do dňa právoplatnosti rozsudku spolu s 9% ročným úrokom z omeškania z
tejto sumy odo dňa 01.12.2017 do zaplatenia a zároveň na zaplatenie náhrady za vecné bremeno podľa
§ 4 zákona č. 66/2009 Z. z. - právo stavby - cesty na pozemku I.-O.. XXXX/X - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 11.296 m2 , nachádzajúcom sa v k. ú. A. Q., zapísanom na LV č. XXXX, v prospech
každého vlastníka stavby Z-XXXX/XXXX, vo výške 2.120.000 € spolu s 9% ročným úrokom z omeškania

od 02.07.2009 do zaplatenia.3. Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalobu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania, vrátane trov dovolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.“

4. Vo vzťahu k meritu veci súd citoval čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy SR; ust. § 100 ods. 1; § 101; § 112; §
123; § 124; § 128 ods. 1 a 2; § 151n ods. 2; § 151o ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“). O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1; § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

5. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania sa súd prioritne zaoberal posúdením
dôvodnostitejtonámietky.Pôvodnážalobasícebolapodanáuždňa29.06.2012,avšakžalobcapodaním
z 19.09.2014 uplatnil úplne iný nárok (vzťahujúci sa k iným pozemkom, v inom katastrálnom území),
súd toto podanie vyhodnotil ako zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP, keďže si žalobca

uplatňoval svoj nárok titulom odlišného obmedzenia vlastníckeho práva k iným nehnuteľnostiam a táto
v sebe zahŕňala aj podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Zákon č. 66/2009
Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2009, a keďže náhrada za zákonné vecné bremeno je nepochybne
jednorazovou a na uplatnený nárok sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba, žalobca si svoj
nárok zmenou žaloby z 19.09.2014 v rámci premlčacej doby neuplatnil včas. Záver o premlčaní nie je

spôsobilé zmeniť ani prípadné zohľadnenie prerušenia plynutia premlčacej doby začatým konaním vo
veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/133/2012 ohľadom nároku na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva vecným bremenom vo vzťahu k pozemkom parc. O. I.. XXXX/X - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 11.296 m2 (neskôr rozdelená na parc. O. I.. XXXX/X a č. XXXX/X), kde žaloba bola
podaná 29.06.2012, keďže táto bola 16.10.2012 vzatá späť a následne bolo konanie uznesením č. k.

13C/133/2012-12 zo dňa 19.10.2012, právoplatným dňa 10.11.2012, zastavené.

6. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca v konaní riadne nepokračoval. Právnym
dôvodom spočívania plynutia premlčacej doby je v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka podanie
žaloby na súd, pričom na spočívanie premlčacej doby musia byť splnené dva predpoklady - nielen

uplatnenie práva na súde, ale aj riadne pokračovanie v konaní. Ak by aj súd pripustil, že žalobca uplatnil
svoje právo na súde pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty (dva dni pred uplynutím všeobecnej
trojročnej premlčacej doby), tak v konaní riadne nepokračoval (ani v konaní sp. zn. 11C/133/2012, ani
v konaní sp. zn. 13C/133/2012). Na výzvu súdu na doplnenie a opravu žaloby, realizovanú uznesením
zo 07.09.2012, doručeným 28.09.2012, reagoval až podaním doručeným 19.09.2014, t. j. cca. skoro po

uplynutí dvoch rokov a počas tohto obdobia premlčacia doba nespočívala, ale plynula ďalej aj počas
súdneho konania. Prvé podanie nasledujúce po doručení predmetnej výzvy na doplnenie a opravu
žaloby bolo podanie žalobcu z 15.10.2012, doručené súdu 16.10.2012, ktorým nereagoval na výzvu
súdu, iba žiadal o prerušenie konania. Už aj skutočnosť, že najbližšie podanie od doručenia výzvy
na doplnenie žaloby doručil s meškaním ôsmich dní (keďže lehota na opravu a doplnenie žaloby mu

uplynula dňom 08.10.2012), odôvodňuje záver o tom, že žalobca riadne nepokračoval v konaní a tak
premlčacia doba nespočívala, ale plynula ďalej, v dôsledku čoho sa nárok žalobcu premlčal. Žaloba,
resp. neúplné podanie, bolo súdu doručené iba dva dni pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej
lehoty a pokiaľ by k tomu súd pripočítal 8 dní riadneho nepokračovania v konaní, sčítaním týchto lehôt
by tiež uplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. Nárok žalobcu považoval súd za premlčaný

a keby aj pripustil, že nárok si uplatnil včas, žalobca v konaní riadne nepokračoval, aj preto je jeho
nárok premlčaný. Súd na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované právne predpisy
dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná pre uplatnenie premlčaného nároku, voči ktorému žalovaný
dôvodne vzniesol námietku premlčania, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. S poukazom na zásadu
hospodárnosti konania a procesnej ekonómie súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími

dôvodmi, pre ktoré žalovaný považoval nárok žalobcu za nedôvodný (konanie v rozpore s dobrými
mravmi), resp. pre ktoré žalobca považoval svoj nárok za dôvodný (predovšetkým, že by malo ísť o
opakované plnenia).7. Súd v súvislosti s namietaným porušením práva na zákonného sudcu poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 459/2017 zo 04.07.2017, v ktorom konštatoval: „S ohľadom na
podstatu základného práva na zákonného sudcu nie je v konkrétnej veci nevyhnutne rozhodujúce, aký

senát ju rozhodol, ak v nej bolo nové pridelenie konkrétneho senátu realizované bez úmyslu ovplyvniť
výsledok sporu (prostredníctvom vhodného, menej vhodného, či dokonca neodôvodnene opakovaného
pridelenia veci).“ Konajúcej sudkyni bola vec pridelená náhodným výberom prostredníctvom generátora
bez akéhokoľvek úmyslu ovplyvniť výsledok sporu. V danom prípade došlo 03.11.2021 k prerozdeleniu
vecí po odchádzajúcom sudcovi JUDr. Eduardovi Valenčinovi v zmysle Dodatku č. 6 k rozvrhu

práce (1SprR/7/2021), pričom náhodným výberom prostredníctvom generátora napadla vec do senátu
konajúcej sudkyne. V tom čase pôvodné meritórne rozhodnutie sudcu JUDr. Eduarda Valenčina
nebolo právoplatné (právoplatnosť nadobudlo až 13.11.2021). V dôsledku toho, že šlo o prerozdelenie
veci, ktorá ešte nebola právoplatne skončená, tak sa po zrušení rozhodnutí prvoinštančného a
odvolacieho súdu rozhodnutím dovolacieho súdu aplikovalo Pravidlo 11 Všeobecných pravidiel pre
určenie zákonného sudcu v Rozvrhu práce na rok 2023, pričom predmetné prerozdelenie realizovala v

súlade s Rozvrhom práce na rok 2023 súdna tajomníčka (v zmysle Pracovného postupu pri realizácii
pravidiel určenia zákonného sudcu).

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP na základe
pomeru úspechu v konaní tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi, ktorý bol v konaní

neúspešný, nárok na náhradu trov celého konania, vrátane trov dovolacieho konania. Podľa názoru súdu
je potrebné v danom prípade vychádzať iba zo zásady pomeru úspechu vo veci samej. Hoci žalobca bol
vo svojej podstate úspešný v dovolacom konaní, keďže najvyšší súd zrušil rozhodnutia odvolacieho a
prvoinštančného súdu vo veci samej, podľa názoru súdu jeho úspech nepramenil z argumentácie proti
tvrdeniam žalovaného a nemožno mu pričítať tento úspech voči žalovanému, ktorý nemohol (nemal ako)

ovplyvniť, aby vo veci konal a rozhodoval zákonný sudca.

III. Obsah odvolania, vyjadrenie účastníkov konania

9. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalobca v celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. b), c), f), h) CSP. K porušeniu práva na spravodlivý proces uviedol, že 29.6.2012 podal voči
žalovanému dve žaloby (jednu s troma prílohami, druhú zo štyrmi), pričom potvrdenia o prijatí podania
vydané podateľňou súdu sa od seba líšili len časom prijatia a pridelenou spisovou značkou. V rozpore s
Vyhláškou MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské
súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Spravovací poriadok“)

potvrdenia neobsahovali počet príloh, čo bol jediný údaj, podľa ktorého bolo možné rozlíšiť potvrdenia
o prijatí. V dôsledku uvedeného boli žaloby evidované súdom prvej inštancie nesprávne - opačne ako
ich evidoval žalobca. O žalobe k pozemkom zapísaným na LV č. XXXXX tak súd konal pod sp. zn.
11C/133/2012, o žalobe k pozemku zapísanom na LV č. XXXX súd konal pod sp. zn. 13C/133/2012.
Žalobca tieto žaloby evidoval presne opačne, pričom počas celého konania sa správal a konal tak, že

v riešenej veci ide o náhradu za vecné bremeno vo vzťahu k pozemku na LV č. XXXX, kat. úz. A. Q..
Súd prvej inštancie nezobral na zreteľ rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/154/2018-505,
21Co/155/2018 zo 04.09.2019, v ktorom odvolací súd uviedol, že je povinnosťou súdu prvej inštancie
vyrovnať sa s existenciou a predovšetkým obsahom ďalších podaní zo strany žalobcu, do ktorých
podľa názoru žalobcu celkom jednoznačne spadá aj ním podaná ústavná sťažnosť zo 16.11.2012,

ktorú ústavný súd prejednával v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 12/2013, ktorej prílohou bola aj
žaloba z 29.06.2012 s tromi prílohami, týkajúca sa nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz.
A. Q.. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že právny
záver, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a právo
na ňu vzniklo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (teda 01.07.2009) je síce označovaný za

ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, avšak v súčasnosti možno konštatovať, že ide
prekonaný a fundamentálne nesprávny právny názor. V ďalšom texte žalobca rozsiahlo prezentoval svoj
právny názor, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je opakovaná a
právo na ňu vzniká samostatne za každý deň trvania zákonného vecného bremena, pričom citoval z
nálezu PL. ÚS 42/2015; uznesenia PL. ÚS 7/2022; vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z., ktoré pripúšťajú

aj opakovanú náhradu za zákonné vecné bremeno. Preferovaný výklad zhrnutý v uznesení NS SR
3Obdo/2/2023 z 29.2.2024, ktorý si osvojil aj súd prvej inštancie a podľa ktorého by náhrada vyplatená
za zákonné vecné bremeno obmedzujúce vlastníka počas obdobia len 1 roka mala byť v rovnakej
sume ako náhrada za to isté vecné bremeno, ktoré by obmedzovalo vlastníka počas 20 rokov, jenezmyselný,atonielenzpohľadulogiky,aleajzpohľaduprincípovprimeranostiaspravodlivostináhrady
zaobmedzenievlastníckehopráva,ktorévyplývajúzčl.20ods.4Ústavy.Podľanázoružalobcusúdprvej
inštancie nesprávne právne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným, keďže je presvedčený,

že žalobu podal na súde v lehote troch rokov od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a v konaní riadne
pokračoval s poukazom na judikát R 32/1978. Žalobca vyslovil aj námietku, že znova konal nezákonný
sudca, keďže súd (na pokyn súdnej tajomníčky zo 06.07.2023) postupoval svojvoľne, ak predmetnú vec
zapísal ako novú náhodným výberom do registra „C“ (do senátu 16 C, pod sp. zn. 16 C 52/2023) a až
potom vec preradil do senátu JUDr. Evy Lampartovej, pričom takýto postup Rozvrh práce Okresného

súdu Prešov neumožňuje. Rozvrh práce neumožňuje po vrátení veci z NS SR (ak pôvodný sudca je
sudcom súdu) postup, aký súd opätovne v predmetnej právnej veci „stvoril“, keď po vrátení veci z
dovolacieho súdu zapísal vec ako novú, pod novou spisovou značkou (16C/52/2023) a potom ju preradil
pôvodnému zákonnému sudcovi JUDr. Eve Lampartovej a potom vec preradil sudcovi 16C (s poukazom
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/102/2022) s tým, že JUDr. Michal Drimák je zákonný sudca, keďže
bolpridelenýcestougenerátora.Svojvoľnýmpostupomvrozporesrozvrhomprácesúdopätovnevytvoril

stav, že vo veci teraz vedenej pod sp. zn. 16C/52/2023 opätovne koná nezákonný sudca. S poukazom
na to, že prejednávaná vec nebola pridelená spôsobom v zmysle opatrenia predsedníčky Okresného
súdu Prešov z 03.07.2012, ale iným spôsobom (kedy bol dokonca z 3 zvýhodnený senát 17 C), má
žalobca za to, že v prejednávanej veci opätovne koná nezákonný sudca. Je predsa nesporné, že nie
je žiaden rozdiel medzi v minulosti použitým argumentom, že JUDr. Valenčin je (bol) zákonný sudca,

keďže bol určený cestou generátora (aj keď pracovníčkou sekretariátu, s ktorým sa však Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/102/2022 nestotožnil) a medzi súčasným argumentom, že senát
17C je zákonný senát, keďže spis bol pridelený vraj náhodným výberom, keďže 75% vecí po JUDr.
Valenčinovi bolo vopred učených pre senát 17C. Nemožno vynechať skutočnosť, že pridelenie veci do
senátu 17C realizovala súdna tajomníčka (rozumej, nie generátor podateľne súdu). Je zrejmé, že v

prejednávanej veci koná nezákonný sudca, keďže súd prvej inštancie doposiaľ nedokázal vec prideliť
náhodným výberom prostredníctvom generátora v podateľni súdu tak, aby nevznikali akékoľvek ďalšie
pochybnosti o tom, že v predmetnom konaní po viac než 11 rokoch od podania žaloby koná sudca,
ktorého možno označiť za zákonného.Žalobca napadol aj výrok rozsudku o nároku na trov konania,
súd nezobral do úvahy možnosť aplikácie § 257 CSP, resp., či v prejednávanej veci existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné výnimočne nepriznať náhradu trov konania, v
tejto časti je teda napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. V konaní existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, ako napríklad skutočnosť, že žalobcovi nemožno pričítať vinu na nezákonnom postupe súdu
pri prideľovaní spisovej značky napadnutého rozsudku; že žalobca podal žalobu v premlčacej dobe; že
judikatúra súdov sa v otázke náhrady za vecné bremeno počas súdneho konania vyvíjala, a žalobca sa

pri podávaní žaloby mohol spoliehať, že jeho žaloba bude úspešná; že súd prvej inštancie nezobral na
zreteľ majetkové pomery strán sporu, kde na jednej strane vystupuje fyzická osoba, zatiaľ čo na druhej
verejnoprávny subjekt, pričom ide o konanie s vysokou hodnotou sporu; že v konaní konal nezákonný
sudca,čocelékonanieneúmernepredĺžiloazároveňspoukazomnatrovykonanianeúmernepredražilo,
avšak nejde o skutočnosť, ktorú by bolo možné žalobcovi pričítať. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej

inštancie zmeniť tak, že súd vyhovie žalobe v zmysle petitu, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje argumentáciu odvolateľa čo do porušenia
práva na spravodlivý proces za nepravdivú. V súdnom spise na liste č. 7 je potvrdenie o prijatí žaloby

dňa 29.06.2012 o 13:48:31 hod. Na liste č. 11 je úradný záznam o nazretí do súdneho spisu a
vyhotovení fotokópií, z ktorého vyplýva, že osobne žalobca bol 04.07.2012 (t. j. piaty deň po podaní
žaloby) nahliadnuť do súdneho spisu, a zároveň mu boli vyhotovené fotokópie zo spisu. Na liste
č. 12 je úradný záznam o nazretí do súdneho spisu a vyhotovení fotokópií, z ktorého vyplýva, že
žalobca splnomocnil U. F. na nahliadnutie do spisu v neobmedzenom počte v konaní vedenom na

Okresnom súde Prešov sp. zn. 11C/133/2012 a splnomocnil ho na vyhotovenie a prevzatie kópií
zo spisu podľa svojho uváženia.Argumentácia žalobcu, že bol postupom súdu uvedený do omylu je
nedôvodná a v rozpore s listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že bol dvakrát študovať spis v krátkom
čase po podaní žaloby a nakoniec aj v uznesení súdu zo 04.08.2014 bolo konštatované, že určenie
náhrady za vecné bremeno sa vzťahuje na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX, k. ú. F., a nie

na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. A. Q.. Z uvedeného je zrejmý rozdiel nielen v číslach
listov vlastníctva, ale aj rozdiel v katastrálnych územiach, na ktorých sa mali nehnuteľnosti nachádzať.
Vzhľadom na listinné dôkazy argumentácia žalobcu sa javí ako „výhovorka“. Tvrdenie žalobcu, že
súd prvej inštancie sa touto námietkou nezaoberal, je nedôvodné, súd zrozumiteľne vysvetlil procesnýpostup, zaoberal sa námietkou žalobcu a je len na ňom, či tieto dôvody súdu akceptuje alebo nie. Čo
do nesprávneho právneho posúdenia veci (charakter náhrady za zákonné vecné bremeno) žalobca
opakovane uvádza dôvody, pre ktoré by mala byť náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným

vecným bremenom, zriadeným podľa zákona č. 66/2009 Z. z., opakovaná a nie jednorazová, ako ju
posúdil súd prvej inštancie. Právny názor vyslovený v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3 Cdo/49/2014,
7Cdo/26/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa §
23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. K argumentácii ohľadom premlčania

žalovaný uvádza, že žalobou doručenou 29.06.2012 žalobca žiadal, aby súd určil, že mu patrí náhrada
za zriadené vecné bremeno zo strany žalovaného. Žalobca sa domáhal určenia právnej skutočnosti,
t. j. náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom. Podaním určovacej
žaloby podľa § 80 písm. c) OSP (t. č. § 137 písm. c) CSP) sa plynutie premlčacej doby nezastavuje
(R 26/1975). Skutočnosti uvádzané v žalobe, ako aj žalobcom formulovaný petit, nemali za následok
zastavenie behu premlčacej doby. S tvrdením žalobcu, že opätovne konal nezákonný sudca, sa súd

vysporiadal vo svojom odôvodnení, s ktorým sa žalovaný stotožnil. Žalobca napadol aj výrok o náhrade
trov konania, keďže súd nezobral do úvahy možnosť aplikácie § 257 CSP. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP
vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Strana sporu, ktorá v spore uspela,
má nárok na náhradu trov konania. Súd v tomto prípade uplatnil zásadu zodpovednosti za výsledok
(zásadu úspechu). Na záver žalovaný uviedol, že konštatovanie, že vo veci konal nezákonný sudca a

konanie sa predĺžilo, bolo v neprospech oboch procesných strán. K námietke žalobcu, že súd priznal
trovy dovolacieho konania poukázal na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 455/2022 z 13. decembra
2022. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho
konania.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

11. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle ust. §

34 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je dôvodné.

12. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu sa odvolací súd najprv zaoberal otázkou, či o žalobe

nerozhodoval sudca, ktorého určenie nezodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, pretože ak by to tak bolo, potom by vecný prieskum napadnutého
rozsudku nemal význam, keďže o žalobe by musel opätovne rozhodnúť správne určený sudca. Z
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/102/2022 z 31.5.2023 vyplýva, že sudca JUDr. Eduard
Valenčin, ktorý vo veci pôvodne rozhodol, nebol zákonným sudcom, teda zákonnou sudkyňou nemohla

byť ani sudkyňa JUDr. Eva Lampartová, ktorej boli prerozdelené spisy po JUDr. Valenčinovi v roku 2021
a ktorá o žalobe rozhodovala po vrátení veci Najvyšším súdom SR. V tomto prípade nebolo možné
postupovať podľa pravidla 11 Všeobecných pravidiel pre určenie zákonného sudcu v Rozvrhu práce
Okresného súdu Prešov na rok 2023. Podľa záväzného právneho názoru citovaného uznesenia NS
SR, ktorý pri určení zákonného sudcu vychádzal z opatrenia predsedníčky Okresného súdu Prešov z

03.07.2012,spoukazomnavyhláškuMSSRč.543/2005Z.z.,malabyťvecpovráteníNajvyššímsúdom
SR podateľňou okresného súdu náhodným výberom pridelená niektorému zo sudcov vybavujúcich
občianskoprávnu agendu. Súd prvej inštancie tým, že takto nepostupoval, porušil právo žalobcu na
zákonného sudcu, na uvedenú skutočnosť bol odvolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci, pričom
zároveň bol povinný z tohto dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody pristúpil odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozsudku z
dôvodov uvedených v ustanovení § 389 ods. 1 písm. b) CSP a k vráteniu veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude prostredníctvom zamestnanca

podateľne náhodným výberom prideliť vec niektorému zo sudcov vybavujúcich občianskoprávnu
agendu. Opätovne súd o nároku žalobcu rozhodne vrátane trov odvolacieho konania.14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).