Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/88/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215186
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2116215186.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň:
JUDr. Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v
Trnave, Ludvika van Beethovena 26, 917 08 Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpený: UNITED LAWYERS,
advokátska kancelária, s. r. o. so sídlom Mliekarenská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 36 662 291, proti
žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951,

zastúpená: SEDLAČKO a PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853
186, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č. k. 11C/21/2017-528 zo dňa 20. augusta 2020 vo výrokoch II. a III., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom meritórnom výroku II. a závislom výroku III.
o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol návrh žalovaného na prerušenie
konania. Výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

1.1 Po právnom posúdení veci podľa ustanovení § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. i),
§ 53 ods. 5, § 53 ods. 12, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2,§ 488 a § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník (v ďalšom texte „Občiansky zákonník“), § 497, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (v ďalšom texte ,,Obchodný zákonník“), § 2 písm. a), písm. b), § 1 ods. 2 písm. a) zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v ďalšom texte ,,zákon o spotrebiteľských úveroch), § 24a
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, § 8b ods. 1, § 9
ods. 7, § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v ďalšom
texte ,,zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) vecne dôvodil tým, že žalovaný - banka ako

veriteľ (pod obchodným menom Dexia banka Slovensko a. s.) a vlastníci bytov v bytovom dome súp. č.
XXXX na ul. A. X A. B., v zastúpení žalobcom - správcom ako zákonným zástupcom, ako dlžníci, uzavreli
dňa 22.12.2009 Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/067/09, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru
vo výške 6 630 eur (199 735,38 Sk) za účelom obnovy bytového domu. Úročenie úveru bolo dojednané
v odseku 2.2.4. zmluvy, keď celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 1 mesačného EURIBOR
plus úrokové rozpätie 2,74 % p.a.. V bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má

právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta.
Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou,
alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.
Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného
posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby
je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu

v primeranej lehote oznámi klientovi. Listom žalovaného adresovaného žalobcovi banka potvrdila, že
zmena úrokovej sadzby na úvere č. 06/067/09 bola realizovaná dňa 28.09.2012. Listom žalovaného zodňa 04.09.2012 adresovaného žalobcovi banka oznámila žalobcovi, že v súvislosti s bodom 5.5. Zmluvy
o termínovanom úvere č. 06/067/09 zo dňa 22.12.2009 banka mení dňom 20.09.2012 úrokové rozpätie
na 3,0 % p. a..

1.2 V konaní sa žalobca ako správca bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia,
ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaný zvýšil od 20.09.2012 úrokové rozpätie z 2,74% p. a. na 3,0% p.
a., a to podľa žalobcu na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného obohatenia
mala predstavovať spolu sumu 94,26 eura, z toho suma 53,28 eura ako bezdôvodné obohatenie za

obdobie od 20.10.2012 do 30.06.2016, suma 24,17 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od
01.07.2016 do 22.06.2018 a suma 16,81 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.07.2018
do 31.01.2020. Nebolo pritom sporným, že úver bol splácaný. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ
ide o charakter uzavretej zmluvy o úvere, uzavrel ju správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho
mu zo znenia § 8b ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy), ako aj zo znenia článku III. Zmluvy o výkone správy č. 252 pre bytový dom A. X, B..

Dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome (§ 24a zákona o
spotrebiteľských úveroch), kým správca je ich zákonným zástupcom. Právny vzťah založený zmluvou
o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho
nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov,
ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Úver

bol poskytnutý v súvislosti s obnovou bytového domu, a teda za účelom zveľadenia majetku fyzických
osôb - spotrebiteľov. Na strane dlžníka tak vystupovali spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý
v rámci ich obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že
za nich na základe zákonného splnomocnenia konal správca bytového domu, pretože subjektom
základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci

bytov a nebytových priestorov. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný
vzťah ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka.

1.3 Žalovaný v konaní namietal nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky rozhodovať spor
medzi stranami, a to s poukazom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15.12. dodatku k zmluve

o termínovanom úvere. Súd prvej inštancie uzavrel, že je daná právomoc súdu konať v uvedenej veci
s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetnú rozhodcovskú doložku považoval za neplatnú v zmysle §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č.
335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať

nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, čo
preukázané nebolo.

1.4 V prejednávanej veci žalobca svoj žalobou uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že ide o
bezdôvodné obohatenie žalovaného, získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaný zvýšil úrokové

rozpätie na základe neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), ktoré je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd prvej inštancie ho považoval za určité a
zrozumiteľné, a teda za platne dojednané v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo znenia bodu
5.5. dodatku, za použitia interpretačných pravidiel zakotvených v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
vyplýva, že žalovaný je oprávnený jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery

rizika klienta, pričom zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta
alebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Uvedené znenie dodatku je tak s poukazom na jeho formuláciu
zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“ sa pritom nepoužíva len v uvedenom bode 5.5., ale aj
v bode 5.8. dodatku, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta. Zrozumiteľnosť
a určitosť ustanovenia bodu 5.5. dodatku vyplýva aj z dokazovania výsluchom svedka C. D. E., ktorý

bol prokuristom žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy a zmluvu, ako aj viaceré iné zmluvy o úvere počas
vykonávania funkcie prokuristu podpísal. Z výpovede tohto svedka vyplýva, že ako riaditeľ uzatváral
úverové zmluvy aj s Dexia bankou, zúčastňoval sa aj rokovaní pred uzavretím úverových zmlúv, v
rámci ktorých si úverovú zmluvu prešli, prekonzultovali s právnikom, najmä prvé zmluvy, pričom pred
podpisom mu boli zmluvy poskytnuté na kontrolu a pripomienkovanie. Pred podpisom svedok čítal celý

text zmlúv, prvé zmluvy detailne, ostatné zbežnejšie, v zmysle, či sa tie ďalšie zmluvy nelíšili od tých
prvých. Čo sa týka uzatvárania prvej zmluvy o úvere, svedok uviedol, že trvalo určitú chvíľu, kým zmluvu
podpísali,prechádzaljusprávnikom,ktoréhomalinadružstve,nejakévecisatampoupravovali,niektoré
ich pripomienky boli zobraté v úvahu, väčšina nie, pričom to nebolo tak, že sadnú si a hneď podpíšu.Svedok na otázku, či považoval niektoré ustanovenie za neurčité, nevedel odpovedať, t. j. nevyjadril
sa, že by v zmluvách bolo takéto ustanovenie. Súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď svedka C.
F. G., ktorý uviedol, že každá zmluva bola dôsledne prebratá, zo strany žalobcu boli len drobné, nie

zásadné pripomienky. Žalobcovi bol vysvetlený spôsob úročenia a určovania úrokov. Súd prvej inštancie
konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že za účelom uzatvorenia zmluvy o úvere prebehol vždy riadny
kontraktačný proces, pripomienkovanie zmluvy sa zo strany žalobcu udialo za pomoci právnika, pričom
po kontraktačnom procese nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Zároveň súd poukázal aj na
vyjadrenie pôvodných žalobcov v replike zo dňa 27.03.2017, kde uviedli, že predmetom konania nie

je sporná neurčitosť, vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého článku (a preto vyjadrenia žalovaného
týkajúcesavýkladuprávnychúkonovpovažujúzanadbytočné),alepredmetomkonaniajeneprijateľnosť
zmluvnej podmienky, na základe ktorej sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že spotrebitelia mali prostredníctvom žalobcu ako správcu možnosť zmluvné podmienky si
dohodnúť, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich (a teda ani bod 5.5.
zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Okrem toho súd prvej inštancie

poukázal na skutočnosť, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani vtedy, ak ide o cenu plnenia,
pričom v prípade úroku možno hovoriť o cene plnenia. Súd prvej inštancie tiež poukázal na skutočnosť,
že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) Občianskeho zákonníka (účinné od
01.06.2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho
za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od

uvedeného, ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa
(keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto tu chýba
značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože
bod 5.5. zmluvy nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo ani možné dospieť
k záveru, že by žalovaný prijal bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov, pretože mu bolo

plnené na základe uvedeného platného ustanovenia. Z uvedeného dôvodu žalobu vo výroku II. rozsudku
zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania, pretože žalovaný sa s plnením do omeškania
nedostal. Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil, bolo by preto nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou
premlčania nároku a vznesenou námietkou premlčania. Súd prvej inštancie uviedol len toľko, že v
konaní sa uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o ktorú

mal byť úver preplatený na úroku, a tak mali byť poskytnuté žalovanému finančné prostriedky, na ktoré
nemal podľa žalobcu nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej
objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žaloba bola podaná dňa
30.06.2016, premlčané by tak boli všetky plnenia vykonané viac ako 3 roky pred podaním žaloby, t. j.
v trojročnej objektívnej premlčacej dobe. V prejednávanej veci by pritom nebolo možné aplikovať 10-

ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebol preukázaný úmysel žalovaného bezdôvodne
sa obohatiť, keď zvýšenie úrokového rozpätia malo základ priamo v zmluve.

1.5 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1
C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., keď žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v

konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov,
žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(§365

ods. 1 písm. f) C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.) a z dôvodu, že zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) C. s. p.).

2.1 Žalobca dôvodil tým, že súd prvej inštancie namiesto posudzovania neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, postupoval svojvoľne hodnotením určitosti a zrozumiteľnosti ustanovenia čl. 5.5 zmluvy, aj

napriek tomu, že žalobca sa jej nedomáhal a ani protistrana zrozumiteľnosť a určitosť čl. 5.5 zmluvy
nespochybňovala (nebola medzi stranami sporná), a to i napriek tomu, že súd konštatuje, že sa jedná o
spotrebiteľský vzťah. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani rozsudkom Najvyššieho súdu SR, spisová
značka: 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, spolu s Uznesením Ústavného súdu SR, spis. zn.: III. ÚS124/2020-21 zo dňa 15.04.2020, kde súdy posudzovali čl. 4.6 zmluvy o úvere , ktorý je doslovný s čl.
5.5 zmluvy o úvere v tomto súdnom konaní a vyhlásili ho za neprijateľnú zmluvnú podmienku už v roku
2015. Žalobca považuje postup súdu za zmätočný, pretože súd svojvoľne nedodržal predmet konania

určený žalobou a písomnými podaniami žalobcu, ktorý sa opakovane domáhal určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, hoci tak súd mal učiniť „ex offo“ aj bez návrhu. Súd prvej inštancie v rámci
predbežného prejednania žaloby vyslovil právny názor, že posúdi žalobu s ohľadom jej neurčitosti a
nezrozumiteľnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z toho dôvodu súd aj nariadil výsluch C.
D. E.. Súd prvej inštancie teda vykonával svojou činnosťou procesnú obranu žalovaného, ktorá viedla

k porušeniu princípu „rovnosti zbraní“, nakoľko neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej
podmienky sa ani nevenoval. V konečnom dôsledku sa venoval zneniu čl. 5.5 z hľadiska jeho určitosti a
zrozumiteľnosti, ale podrobne hľadal dôvody a skúmal kontraktačný proces (aj bez návrhu žalovaného,
bez predloženia jedného relevantného listinného dôkazu), pričom stačilo zodpovedať právnu otázku, či
je vôbec možné zvýšiť úrokové rozpätie alebo len úrokovú sadzbu. Nakoľko súdy už niekoľkokrát vo
vyššie spomínaných súdnych konaniach definitívne a s konečnou právoplatnosťou skonštatovali, že čl.

5.5 zmluvy je neplatný z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ustanovenie čl.5.5 je neplatné aj
vo všetkých ostatných spotrebiteľských zmluvách „ex lege“.

2.2Sargumentácioutýkajúcousaplynutiapremlčacejdobyaztohovyplývajúcirozporsdobrýmimravmi
sa žalobca nestotožnil, uvedený právny záver súdu prvej inštancie považuje žalobca za nesprávny.

Súd prvej inštancie tu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v spojení s vykonaným
dokazovaním, na základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

2.3 Žalobca napadol aj výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému, keď má za to, že
je v rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť uhradiť trovy

konania vo výške 100% žalovanému, najmä z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a na účet vlastníkov
bytov a nebytových priestorov - spotrebiteľov, a v danom súdom konaní háji ich práva v súlade s § 8a
a nasl. s poukazom na § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
a je ich zákonným zástupcom. Žalobca má za to, že z pozície zákonného zástupcu slabšej strany -
spotrebiteľov, je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovaného týkajúcej sa náhrady trov konania

v plnom rozsahu, nespravodlivé. Podľa žalobcu súd skonštatoval, že právo žalobcov je premlčané a
preto nie sú úspešní. Avšak súd nebral do úvahy reálne poškodenie spotrebiteľov, ktorí žalovanému -
banke plnili viac ako mali a naturálne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ostalo, hoci nie v
žalovateľnejforme(akbyvšaksúdneakceptovalanebraldoúvahyvcelomrozsahunašuargumentáciu).
V tom prípade by spotrebitelia znášali okrem bezdôvodného obohatenia aj trovy konania, čo by bolo

zjavne nespravodlivé aj vzhľadom na dĺžku súdneho konania a na prieťahy spôsobené konaním súdu
a žalovaným, ktorý vznášal množstvo procesných námietok, na ktoré súd prihliadal (hoci v zmysle čl. 5
C. s. p. na ne prihliadať nemusel a nemal) a ktoré sa ukázali ako neopodstatnené.V spojitosti s účelným
vynaložením právnych prostriedkov na právnu ochranu žalobca konštatoval, že žalovaný disponuje
celým právnym oddelením s desiatkami interných právnikov, zamestnancov, pričom nič mu nebránilo

na uvedené spory využiť vlastné kapacity. Doteraz vzniknuté náklady na právnu obranu žalovaného
preto považuje za zbytočné, ak tieto náklady majú znášať spotrebitelia. V súlade s vyššie uvedenými
skutočnosťami má žalobca za to, že z hľadiska priznania nároku na náhradu trov konania žalovanému,
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v súlade s § 257 C. s. p., a teda rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p..

2.4 Žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že prizná žalobcovi žalobou
vznesený nárok, prípadne napadnutý rozsudok zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej

inštancie za vecne správne a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

3.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces žalovaný uviedol, že prvoinštančný súd
neporušil princíp rovnosti zbraní a spor rozhodol na základe riadne vykonaných dôkazov. Obom stranám

dal rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol
až po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov, na ktoré mohol žalobca adekvátne reagovať. Preto je
výhrada žalobcu nedôvodná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov
navrhnutých stranami sporu. Súd prvej inštancie pri ňom bral v súlade s čl. 11 ods. 4 C. s. p. do úvahyvšetko,čovyšlovsporenajavo.Listinyasvedeckévýpovede,zktorýchsúdprvejinštancieprirozhodnutí
vychádzal, boli predložené resp. navrhnuté stranami. To, že z nich súd prvej inštancie abstrahoval
skutkový dej inak, ako ho prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú vadu ani porušenie

rovnosti zbraní. Navyše sa musel vyrovnať aj s nekonzistentnými tvrdeniami žalobcu. Ten začal účelovo,
až po niekoľkých úkonoch, spochybňovať doručenie oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia (aktuálne
spochybňuje už aj jeho existenciu), k čomu nedokázal predložiť žiaden relevantný dôkaz.

3.2 K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie konzistentne a detailne posúdil
všetky rozhodujúce skutočnosti. Jednoznačne zdôvodnil, prečo sa nezaoberal názormi Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR v sporoch, ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú
ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom znení (čo je zrejmé aj zo str. 6 a 7 odvolania, kde žalobca namieta,
že súd pri ich posúdení dospel k nesprávnemu záveru). Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že
ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože bolo individuálne dojednané (čo potvrdil

svedok C. D. E., bývalý zamestnanec žalobcu), nie je daný základ nároku. V tomto prípade nemohlo
vzniknúť bezdôvodné obohatenia žalovaného ktorý postupoval v súlade so zmluvou. Následne súd prvej
inštancie nemusí posudzovať ďalšie námietky strán; vrátane námietky premlčania, ani to, či by malo
byť bezdôvodné obohatenie úmyselné a mala by sa použiť 10-ročná premlčacia lehota. Nedôvodná
je aj námietka žalobcu, že súd porušil zásadu rovnosti tým, že najprv „rozhodol“ o výsluchu svedka

písomne a následne svoje rozhodnutie zmenil a vykonal výsluch na pojednávaní. Žalovaný navrhol
výsluch svedka vzhľadom na jeho vyšší vek, možné zdravotné problémy a hospodárnosť konania
písomne, postupom podľa § 196 ods. 3 C. s. p.. Tomuto procesnému návrhu súd nevyhovel a za účelom
výsluchu svedka nariadil pojednávanie na termín 7.4.2020. Pojednávanie bolo odročené v súvislosti
so vznikom a šírením prenosného ochorenia COVID - 19, keď bolo rozhodnuté o zrušení všetkých

pojednávaní na občianskoprávnom úseku v termíne od 30.3.2020 do 17.4.2020. V danom čase nebolo
možné predvídať vývoj ochorenia COVID - 19 ani to, ako dlho budú trvať opatrenia v justícii, v dôsledku
ktorých sa nevykonávali pojednávania. Vzhľadom na hospodárnosť konania súd prvej inštancie dňa
2.4.2020 pôvodné rozhodnutie zmenil a vyzval strany na doručenie otázok písomne podľa § 196 ods. 3
C. s. p., ako to pôvodne navrhol žalovaný. Žalovaný odpovedal na výzvu súdu obratom, podaním zo dňa

16.4.2020. Žalobca s týmto postupom nesúhlasil a nedoručil otázky na svedka ani do vytýčenia termínu
pojednávania.Pretosúdprvejinštanciesvojpostojprehodnotilavsúladespožiadavkoužalobcuvykonal
výsluch ústne. Ak súd vyhovel žiadosti žalobcu, aby nevykonal výsluch svedka postupom podľa § 196
ods. 3 C. s. p., nemožno takýto postup považovať za porušenie princípu rovnosti v jeho neprospech.

3.3 K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaný uviedol, že potreba skúmania určitosti a
zrozumiteľnosti čl. 5.5 zmluvy o úvere vyplynula z podaní a prednesov žalobcu, ktorý tvrdil, že
ustanovenie je neurčité. Z tohto dôvodu navrhol žalovaný na svoju obranu výsluch svedkov D. E. a
F. G., ktorí konali za strany pri podpise zmluvy. Obaja svedkovia potvrdili, že žalobca mal možnosť

zmluvu pripomienkovať a pýtať sa na obsah zmluvy. V konkrétnom prípade tak súd prvej inštancie nemal
dôvod sám nahrádzať vôľu strán výkladom a skúmaním, či je alebo nie je ustanovenie určité, pretože
určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej podpisu bola potvrdená samotnými zmluvnými
stranami. Žalobca mal zmluvu o úvere k dispozícii pred podpisom za účelom pripomienkovania, čo
bolo riadne preukázané svedeckými výpoveďami. Bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že žalobca

mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli.
Žalobca nerozlišuje, že čl. 4.6 zmluvy o úvere (ktorý uvádza ako príklad) bol dohodnutý v zmluve o
úvere na bývanie, uzavretej medzi fyzickými osobami - spotrebiteľmi, ktorí neboli pri uzavretí zmluvy
zastúpení správcom ani iným kvalifikovaným subjektom. Práve zastúpenie kvalifikovaným subjektom
(správcom) vytvára podstatné rozdiely pri okolnostiach uzavretia spornej zmluvy. Súd v tomto prípade

nemohol skúmať, ako by obsah zmluvy interpretoval „neskúsený“ spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval
skúsený a odborne spôsobilý správca, teda profesionál. Ten mal navyše možnosť zasiahnuť do obsahu
zmluvy z pozície zástupcu množstva klientov. Pri rokovaniach tak reálne absentovala slabšia strana.
Absurdne vyznieva argument žalobcu, že vlastníkov bytov treba ako spotrebiteľov chrániť viac, pretože
ichjeviacakodlžníkovvindividuálnychzmluvnýchvzťahoch.Ajzákonospotrebiteľskýchúverochpritom

túto kategóriu dlžníkov chráni v menšom rozsahu, keď ochranu spotrebiteľov v kontraktačnom procese
má zabezpečiť odborne spôsobilý správca. Žalobca sa pritom domáha aj predloženia takých dôkazov,
ktoré neexistujú, a to s absurdným tvrdením, že ak by ich žalovaný mal k dispozícii, predložil by ich. Ide
o údajnú e-mailovú komunikáciu žalovaného z rokov 2006 - 2010 (ktorú nebol povinný archivovať) a jejpredloženia sa začal domáhať v roku 2020. Skúmanie e-mailovej komunikácie je pritom nadbytočné, ak
jej existencia bola potvrdená výpoveďou D. E., bývalého zamestnanca žalobcu. Žalobca tiež rozporuje
výpovede svedkov v tomto spore predložením zápisníc o ich výsluchu z iných sporov, kde poukazuje na

slová a vety vytrhnuté z kontextu. Samotný kontext výpovedí, predovšetkým v prípade svedkov G. a E.,
je v rôznych sporoch totožný a drobné rozdiely svedčia o autentickosti ich výpovedí.

3.4 Z podaného odvolania nie je žalovanému zrejmé, aké ďalšie prostriedky procesného útoku neboli
uplatnené. Nové prostriedky procesného útoku pritom možno uplatňovať výlučne v súlade s § 366 C. s.

p.. V konkrétnom prípade by teda žalobca musel predložiť dôkazy, ktoré neboli vykonané v konaní pred
súdom prvej inštancie, a zároveň zdôvodniť, že a prečo ich nemohol predložiť skôr. Uvedená okolnosť
sa však netýka svedeckých výpovedí vykonaných v iných sporoch, keď v danom prípade súd vykonal
výsluch svedkov a sám zistil rozhodujúce skutočnosti v spore. Žalobcom navrhovaný postup, aby sa
odvolací súd oboznámil so svedeckými výpoveďami v iných sporoch, ak sám vykonal výsluch svedkov,
je neakceptovateľný a nemá oporu v C. s. p..

3.5Vovzťahukodvolacejnámietketýkajúcejsanesprávnehoprávnehoposúdeniažalovanýpoukázalna
skutočnosť,ževsporesacelkomjednoznačnepreukázalo,žečl.5.5zmluvyoterminovanomúverenieje
neprijateľnou podmienkou s poukazom na § 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Bolo preukázané,
že ustanovenie je individuálne dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny

ratingu klienta (ako to bolo medzi stranami dohodnuté).

3.6 Návrh žalobcu na výnimočné uplatnenie § 257 C. s. p. je vzhľadom na hromadné podanie veľkého
počtu žalôb jedným subjektom nedôvodný. O tom, že na aplikáciu § 257 C. s. p. nie je v tomto prípade
dôvod rozhodol aj Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa 30.6.2020 č.k. 11Co/58/2019-398.

4. Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že v predmetnom konaní pred súdom prvej inštancie
vznikli chyby v postupe v konaní, žalobca zosumarizoval celý procesný postup pred súdom prvej
inštancie. Podľa žalobcu bol postup súdu prvej inštancie svojvoľný, viedol k neúmerným prieťahom v
konaní a k produkovaniu zbytočných trov konania, je neprípustné, aby o bežnom spotrebiteľskom spore

rozhodoval dva krát krajský súd ( pozn. Trnava a Žilina) ešte pred meritórnym rozhodnutím vo veci
samej. Súd prvej inštancie nekriticky prijímal každé skutkové tvrdenie procesnej obrany žalovaného,
bez toho, aby mala oporu v legislatíve alebo v samotných listinách (alebo mala akékoľvek racionálne
opodstatnenie, pretože procesná obrana žalovaného bola postavená na iracionálnom až absurdnom
výklade zákonov), postupoval v súlade s navrhovanou procesnou obranou žalovaného, hoci bola

nezmyselná a celé konanie viedol v rozpore s čl. 5 a čl. 17 C. s. p., na čo opakovane počas konania
upozorňovali. Žalobca mal z celého vedenia sporu pocit, že Okresný súd v Trnave čakal na vydanie
nálezu Ústavného súdu SR (nález ÚS SR zo dňa 20.2.2020 sp. zn. II. ÚS 302/2019, ktorý je v rozpore
(alebo súlade?) s Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, I. ÚS 428/2019-12) a uznesenia
Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.7.2018 sp. zn.

3 Cdo 80/2017, ktoré bolo potom zakladané právnym zástupcom žalovaného do všetkých konaní).
Podobne prekvapivé súdne rozhodnutie je podľa žalobcu aj rozsudok Krajského súdu v Trnave zo
dňa 30.6.2020 č. k. 11Co/58/2019-398, o ktorom predpokladá, že bude zakladané do všetkých ďalších
súdnych konaní ako argumentáciu a „vzor“ správneho súdneho rozhodovania. Z celého procesu je
zrejmé, že súd prvej inštancie stál na strane žalovaného, bol súčinný pri uskutočňovaní procesnej

obrany žalovaného a či už vedome alebo nevedome svojimi obštrukciami a prihliadaním na procesné
námietky žalovaného vychádzal v ústrety žalovanému. Zmätočné konanie súdu prvej inštancie malo za
následok aj zmätočný procesný útok žalobcu, nakoľko žalobca nevedel vôbec reagovať na nekonformný
a nekonzistentný spôsob vedenia súdneho konania v rozpore s C. s. p., súd prvej inštancie sa vôbec
nevyjadroval k meritu veci, ale riešil všetko, pre čo by sa ním nemusel zaoberať. Snaha zhodiť spor

na formálnych náležitostiach bola enormná, aby sa náhodou nemusela v súdnom konaní posudzovať
neprijateľnosť zmluvných podmienok. Ak teda žalovaný, spoločnosť poskytujúca úvery so špecifickou
odbornou starostlivosťou nevie predložiť ani jeden relevantný dôkaz, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, je pravdepodobné, že neuniesla dôkazné bremeno, a preto je jednoznačné, že
podmienka nebola dohodnutá individuálne. Zároveň obdobné zmluvné podmienky boli použité aj v iných

zmluvách o úvere, ktoré boli podrobené prieskumu zmluvných podmienok v iných súdnych konaniach
v celej Slovenskej republike, čo sme preukazovali predložením množstva rozsudkov, v ktorých boli
zmluvné podmienky zmlúv o úvere žalobcu vyhlásené za neprijateľné zmluvné podmienky. Preto sajedná o formulárovú zmluvu, ktorej znenie je totožné s inými zmluvami, bez zrejmej zmeny alebo zásahu,
pričom len na tunajšom súde je v 49 súdnych konaniach totožná zmluva.

5. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že žalobca nad rámec podaného odvolania sumarizuje
ďalšie vady spôsobené v konaní pred prvoinštančným súdom. Keďže podľa § 365 ods. 3 C. s. p.
možno odvolacie dôvody meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, na nové
a ďalšie tvrdenia nemôže odvolací súd prihliadať. Žalobcom opísaný postup súdu prvej inštancie
navyše nevykazuje namietané vady a nemožno ho považovať za svojvoľný. Dôvodom odročenia

pojednávania dňa 12.12.2019 bolo poskytnutie priestoru žalovanému na vyjadrenie k rozsiahlemu
podaniu žalobcu zo dňa 5.12.2019 (doručené súdu dňa 9.12.2019 a žalovanej dňa 11.12.2019, teda
jeden deň pred pojednávaním). Po tomto pojednávaní navyše žalobca zaslal súdu ďalšie dve podania.
Prvýkrát obsahovalo námietku neurčitosti čl. 5.5 zmluvy o úvere až podanie žalobcu zo dňa 9.12.2019,
na ktoré súd správne reagoval až po vyjadrení žalobcu. V nadväznosti na procesný návrh žalobcu doplnil
súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 6.2.2020 pôvodné predbežné právnej posúdenie a stranám

oznámil, že bude posudzovať aj určitosť sporného ustanovenia. Žalovaný preto identifikoval potrebu
výsluchu svedka C. D. E. až na tomto pojednávaní. Vychádzal pritom z judikatúry súdov SR, ktorú
prezentoval už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26.10.2016, napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 1.7.2006, sp. zn. 3 Obdo 16/2002, in: Zo súdnej praxe č. 4/2006 s. 137, nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 alebo z rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 81/2011, 2 Cdo

281/2005, 1M Obdo V 16/2006 a zameral sa na preukázanie vôle konajúcich osôb v momente jej
prejavu. Ak žalovaný smeroval svoju procesnú obranu k skutočnostiam, ktoré považoval za sporné súd
v predbežnom právnom posúdení, a výsluchom svedkov následne preukázal, že ustanovenie bolo určité
a individuálne dohodnuté, nemožno to považovať za vadu konania.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 24Co/90/2020-629 zo dňa 25. októbra 2021
napadnutýrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdilažalovanémupriznalvočižalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6.1 Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozhodnutím, skonštatoval správnosť jeho

dôvodov s tým, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že v prípade predmetnej zmluvy o termínovanom
úvere ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je predmetný právny vzťah nevyhnutné posudzovať ho
nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov,
ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, že pred uzavretím

predmetnej zmluvy prebehol riadny kontraktačný proces, súčasťou ktorého bolo aj pripomienkovanie
zmluvy zo strany žalobcu. Je tak správny záver, že predmetná zmluva o termínovanom úvere bola
individuálne dojednanou zmluvou, tvorili ju individuálne dojednané zmluvné ustanovenia, s ktorými
sa žalobca mal nielen možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale aj obsah týchto zmluvných
ustanovení ovplyvniť. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne

normy - § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka keď konštatoval, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku
v článku 5.5. zmluvy nejde. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne aplikoval aj ustanovenie § 497
a § 502 Obchodného zákonníka, keď skonštatoval, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani
vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno hovoriť o cene plnenia. Úrok predstavuje
cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peniaze, je to zmluvne dojednaná cena úveru, odplata za

poskytnutý úver. Odvolací súd tu odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020.
Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úrok z úveru predstavuje cenu plnenia,
v dôsledku čoho, v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprichádza do
úvahy jeho posudzovanie ako prípadnej neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danom prípade boli dôvody
jednostrannej zmeny úrokovej sadzby v zmluvnom ustanovení bodu 5.5 dohodnuté a podľa záverov

súdu prvej inštancie zrozumiteľne a určito, nebolo preto možné prijať záver, že predmetná zmluvná
podmienka, dojednanie o prípadnej zmene úrokovej sadzby v bode 5.5, je neprijateľná. Podstatným v
danom prípade je aj to, že ustanovenie bodu 5.5 zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby nielen v
neprospech spotrebiteľa (teda sadzbu zvýšiť), ale aj v prospech spotrebiteľa (teda sadzbu znížiť), ako
na to správne poukázal prvoinštančný súd, nemôže teda spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán iba v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd v procesnom postupe súdu
prvej inštancie nezistil takú vadu, ktorá by mala vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie, správnosť
ktorého spočívalo v správnom zistení skutkového stavu a správnej aplikácii príslušných noriem. Nezistilani žiaden taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu princípu
rovnosti sporových strán zakotveného v článku 6 C. s. p..

6.2 Odvolací súd sa stotožnil so zistením prvoinštančného súdu, že neboli dané dôvody hodné
osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 C. s. p. (žalobcami tvrdené neboli a súd ich sám
nezistil) a konštatoval správnosť aplikácie § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 C. s. p., keď priznal úspešnému
žalovanému voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom
rozsahu.

7. Po dovolaní žalobcu proti uvedenému odvolaciemu rozsudku dovolací súd uznesením č. k.
2Cdo/66/2022 – 677 zo dňa 26. júna 2024 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

7.1 Dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode

5.5. zmluvy o termínovanom úvere č. 06/093/08 zo dňa 16. decembra 2008 v znení: „Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena
miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou,
alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.
Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného

posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu
v primeranej lehote oznámi Klientovi“, bola už predmetom skúmania vo veci Okresného súdu Piešťany
v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi totožnými účastníkmi a vo výroku rozsudku zo dňa
13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo

dňa 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 bola vyhlásená za neprijateľnú. Dovolací súd rozsudkom
zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022, dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave zo dňa 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 zamietol, pričom ústavný súd uznesením z
5. decembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 617/2023 ústavnú sťažnosť sťažovateľa Prima banky Slovensko, a.
s. odmietol.

7.2 Dovolací súd ďalej konštatoval, že v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s obdobným
predmetom konania (napr. sp. zn. 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023)
dovolací súd rozhodoval o dovolaniach žalobcu proti rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil
rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí žalôb žalobcu. Súd prvej inštancie v týchto prípadoch

žaloby zamietol, pretože nepovažoval bod 5.5. zmluvy o úvere za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ale za bod platne dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam tohto bodu bol podľa názoru súdu prvej
inštancie stranám zrejmý a bolo preukázané, že rokovania týkajúce sa uzatvorenia zmluvy a ich
zmien boli dojednané individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou
osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť. Najvyšší súd na dovolanie žalobcu rozsudky

odvolacieho súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania, pričom vo vzťahu k obom dôvodom
prípustnosti dovolania uplatneným sťažovateľom (§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP)
uviedol, že „z rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 z 31. 05. 2023 vychádzal ako z
prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá
už bola v rozhodovacej praxi dovolacím súdom vyriešená.“ I tieto rozhodnutia najvyššieho súdu boli

posudzované ústavným súdom, pričom ústavné sťažnosti boli odmietnuté uzneseniami sp. zn. I. ÚS
140/2024, IV. ÚS 663/2023, I. ÚS 111/2024 pre zjavnú neopodstatnenosť. Pokiaľ obsahovo totožná
zmluvná podmienka bola predmetom skúmania súdmi nižšej inštancie a vyhlásená za neprijateľnú a
najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil, pričom v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s
obdobným predmetom názor obsiahnutý v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 nebol

spochybnený, potom od takéhoto názoru sa dovolací súd nepovažuje za potrebné odkloniť, stotožňuje
sa s ním a v celom rozsahu naň odkazuje, lebo je plne aplikovateľné aj na rozhodovanú vec. V danom
prípade sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že nebolo možné považovať bod 5.5.
zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaný prijal
bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov, čo je v rozpore s rozhodnutím najvyššieho súdu sp.

zn. 5Cdo/71/2022 a ďalšími rozhodnutiami najvyššieho súdu, v ktorých posúdenie a vyhlásenie tejto
zmluvnej podmienky za neprijateľnú bolo akceptované.7.3 Dovolanie žalobcu tak Najvyšší súd SR vyhodnotil ako dôvodné a napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie Poukázal súčasne na ustanovenie § 455
C. s. p., podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu
súdom dovolacím (§ 455 C. s. p.), opätovne preskúmal odvolanie žalobcu a po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou stranou sporu (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.)
a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.) a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C. s. p. a contrario) dospel k záveru, že s prihliadnutím na záväznosť právnych názorov
vyslovených dovolacím súdom pre súd prvej inštancie a odvolací súd (§ 455 C. s. p.) je potrebné

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) C. s. p.), a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).

9. Predmetom súdneho konania je nárok žalobcu voči žalovanému na vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 58,16 eura, s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 58,16 eura od 27.06.2016 do

zaplatenia ako aj nárok na náhradu trov konania. Bezdôvodné obohatenie žalovaného malo spočívať v
majetkovom prospechu, ktorý získal zvýšením úrokového rozpätia 2,74 % na 3% ročne od 20.09.2012
poukazom na článok 5.5. zmluvy o termínovanom úvere č. 06/067/09 uzavretej dňa 22.12.2009 medzi
žalovaným - v tom čase s obchodným menom Dexia banka Slovensko a. s. a vlastníkmi bytov v bytovom
dome na ulici A. súpisné číslo XXXX v B., zastúpenými žalobcom. Ustanovenie článku 5.5. uvedenej

zmluvy o termínovanom úvere je podľa žalobcu neprijateľnou podmienkou a preto je neplatné.

10. Predmetom odvolacieho konania je s poukazom na odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody
preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol
s odôvodnením, že čl. 5.5 predmetnej zmluvy nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ani neplatným

právnym úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého sa žalobca domáhal.

11. Podstatným v preskúmavanej veci bolo zodpovedať otázku, či je čl. 5.5 zmluvy o termínovanom
úvere č. 06/067/09 uzavretej dňa 22.12.2009 medzi žalovaným – v tom čase s obchodným menom Dexia
banka Slovensko a. s. a vlastníkmi bytov v bytovom dome č. súpisné XXXX v B., zastúpenými žalobcom

– Bytovým družstvom so sídlom v Trnave neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

12. Podľa čl. 5.5 predmetnej zmluvy o termínovanom úvere „Banka má právo adekvátnym spôsobom
meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene jej refinančných nákladov alebo k zmene miery
rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta

stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou
bankou Slovenska. Pre posúdenie výšky refinančných nákladov a zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez
dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi.“

13. Podľa § 455 C. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

14. Dovolací súd vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení v predmetnej veci vyslovil právny názor,

podľa ktorého obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode 5.5 predmetnej zmluvy bola vyhlásená za
neprijateľnú, právna otázka týkajúca sa neprijateľnej zmluvnej podmienky teda už bola v rozhodovacej
praxi dovolacím súdom vyriešená (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. mája 2023 sp. zn.
5Cdo/71/2022 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 13. augusta 2020 sp. zn.
14C/21/2017 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020).

S poukazom na uvedené záväzné právne posúdenie dovolacieho súdu je potrebné v preskúmavanej
veci uzavrieť, že napadnutá zmluvná podmienka v čl. 5.5 zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a teda je neplatná (§ 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka). Žalobou uplatnený základ nároku žalobcu
voči žalovanému na zaplatenie bezdôvodného obohatenia je preto daný a je potrebné, aby sa súd prvejinštancie zaoberal opodstatnenosťou výšky uplatneného nároku a za tým účelom vykonal potrebné
dokazovanie.

15. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyrovnať.

16.Spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciuodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. v meritórnom zamietajúcom výroku II., ako i v závislom výroku III.

o náhrade trov konania, zrušil a vec mu v zmysle § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

17. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný vyslovenými právnymi názormi dovolacieho súdu,
budevykonaťdokazovanienaopodstatnenosťvýškyžalobouuplatnenéhonárokuvsúladespríslušnými
procesnými normami, pričom bude potrebné aplikovať aj ustanovenie § 295 C. s. p., teda vykonať aj

tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak to je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Zistený skutkový
stav následne opätovne komplexne vyhodnotí, na zistený skutkový stav bude aplikovať príslušné
hmotnoprávne ustanovenia a následne vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie náležite v súlade
s § 220 ods. 2, 3, 4 C. s. p. odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade
trov konania vrátane tohto i predchádzajúceho odvolacieho ale i dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 a

§ 453 ods. 3 C. s. p.).

18. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne (§ 393
ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).