Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218255
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218255.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Denisa Vékonyho a JUDr. Aleny Radičovej v spore žalobcu: A.
B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, C., právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ,
spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50 595 652 proti žalovanej: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 18C/10/2024-280 zo dňa 26. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.

m e n í tak, že :

Žalovanájepovinnázaplatiťžalobcovisumu2000,-eurvlehote15dníodprávoplatnostitohtorozsudku.

V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a .

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 77 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000,- eur

v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol /výrok II./ a
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% /výrok III./.

2. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.845,78 eur spolu s príslušným
úrokom z omeškania, čo odôvodnil tým, že dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič-veliteľ družstva
nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva Európskej únie /ďalej len

EÚ/, smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín
pracovnej pohotovosti podľa § 92
ods. 1 zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného
pokoja si určil žalobca ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sume
zodpovedajúcej 30% náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby príslušného mesiaca
v danom roku. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej

výšky nemajetkovej ujmy. Podľa nej smernica 2003/88/EHS /ďalej aj ako Smernica/ nemá vymedzenú
pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovanej sa
smernica nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu
zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniťsvojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Takisto namietala premlčanie predmetného
nároku. Výpočet náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je podľa nej mätúci a maskuje mzdové nároky,
a preto sa javí ako špekulatívny. Nakoniec namietala, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť omeškanie žalovanej je možné až po rozhodnutí
súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie.

3. Súd v spore vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, a to z rozhodnutia riaditeľa D. E. C. F. G. G. H. I.
zo dňa 20.12.2017, že žalobca bol vymenovaný za nadriadeného - veliteľa družstva C. J. so sídlom

v C., oddelenia prevádzkovo-technického K. E. C. H. L. D. E. C. v I.. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol,
že vykonáva kumulovanú funkciu veliteľa družstva (s čím súvisia jeho administratívne povinnosti - robiť
výplaty a plán služieb) a funkciu veliteľa zásahu (zásahu velí a následne spisuje správu zo zásahu). Ako
veliteľ zmeny je zodpovedný za ľudí, aby mali všetky potrebné školenia, aby sa dodržiaval denný plán,
aby bola technika akcieschopná pred aj po výjazde, školí ľudí, má na starosti aj ich zdravotnú prípravu
plus musí robiť plán služieb a výplaty a ako veliteľ zásahu je vo svojej zmene na každom zásahu, ktorý

sa realizuje. Má vedomosť, že služobná pohotovosť nie je započítavaná do rozsahu odpracovaných
hodín, myslí si, že by to malo byť sčítavané
s časom služby, čo nie je a prekračuje sa takto týždenný pracovný čas. Jeho to osobne ovplyvnilo v
tom, že mu manželka neustále vyčítala, že s nimi netrávi čas, že nie je doma, už stratil tento čas a
vyvrcholilo to pred rokom rozvodom, pričom jednou z jeho hlavných príčin bolo, že nebol doma. Počas

celého manželstva boli pre prácu v HaZZ s manželkou konflikty. On mesačne odrobil cca 240 hodín. Má
získaných veľa odborností, zúčastňoval a zúčastňuje sa rôznych kurzov a školení, čo bolo tiež na úkor
rodiny, ktorej sa vtedy mohol venovať. Má sluchovo postihnutého syna s ťažkou percepčnou poruchou
sluchu diagnostikovanou ako praktická hluchota, liečba bola a je časovo náročná. Takto nastaveným
pracovným režimom, ktorý prekračuje týždenný pracovný čas prišiel o čas, čo sa podpísalo v jeho

osobnom živote. Ak žalovaný tvrdí, že čas strávený počas služobnej pohotovosti je vlastne časom
odpočinku, tak s týmto on vôbec nesúhlasí, pretože v C. je špecifická situácia v tom, že tam nie je
samostatná miestnosť dispečingu, je to malá stanica a on ako veliteľ zmeny je zodpovedný za celý jej
chod, sú tam vysielačky, cez ktoré počujú všetky zásahy či v L. M.,
v L., všetky výjazdy v noci. On túto vysielačku v žiadnom prípade nemôže vypnúť ani stíšiť. Nesúhlasí s

argumentom, aký počul, že ,,veď tam spíte“, to vôbec nemožno označiť za spánok. Je stále v strehu, aby
počulvýzvuprejehozásahovýobvodnajehostanicu.Natomdispečingusúpočasslužobnejpohotovosti
všetci zo zmeny. A ak zaznie alarm k výjazdu, tento musí byť do 1 minúty uskutočnený, čo znamená,
že zmena musí byť so všetkými vecami v aute a auto do minúty musí vyštartovať. Ak výjazd príde na
rozhraní zmien, vtedy tam musí ostať dlhšie, pretože ešte spisuje správu o zásahu. Po 24-hodinovej

zmene po príchode domov musí ísť spať, bez toho sa to nedá. Toto ho tak ovplyvnilo v jeho živote,
že má plytký spánok najmä v dôsledku neustáleho strehu, v ktorom je, aby bola zmena vrátane neho
kedykoľvek pripravená vyraziť na zásah. Ma rešpekt z toho, že ak bol vymenovaný za veliteľa, aby sa
nestalo, že nebudú počuť výzvu na zásah. Už aj doma sa pod chvíľou budí. Na 24-hodinovú zmenu
nastupuje ráno o 7:00 hod a pracuje do 7:00 nasledujúceho pracovného dňa. Pohotovosť začína od

22:00 hod a trvá do 6:00 hod rána, takýto režim je teraz, ale v minulosti mali rozvrhnutú na stanici aj
službu 17:7, teraz je to 16:8 teda po 16 hodinách služby nastupuje 8-hodinová služobná pohotovosť,
pričomonnevidírozdielvpohotovostioprotiriadnejslužbe,jevtomtočasezodpovednýzarôznepovinné
cvičenia, legislatívne veci, výcviky, technika musí byť stále akcieschopná, po výjazde sa musia doplniť
všetky vecné prostriedky, ak je zásah na požiar, musia sa hneď po príjazde na stanicu vymeniť mokré

hadice za suché, všetko musí byť
v poriadku pripravené. Za 1 týždeň pracovného času takto odrobí trikrát 24-hodinovú zmenu
a plus má pohotovosť doma na mobile počas 48-hodinového odpočinku, z toho 8 hodín po službe by
nemal byť vyzvaný resp. zvolaný späť do práce v prípade potreby, čo nie je jeho prípad, on bol. Tým,
že je veliteľom, je ale aj po tých 8 hodinách na odpočinku zvolávaný do zásahu častejšie ako ostatní

kolegovia. Počas 48-hodinového odpočinku bol takto zvolaný do práce naposledy pri veľkých požiaroch
cca 1 či 1,5 mesiaca dozadu. V HaZZ pracuje od roku 2010, teraz za 2 mesiace bude mať odslúžených
v zbore 15 rokov. S bývalým okresným riaditeľom svoju nespokojnosť riešil spolu s kolegami a potom sa
to riešilo aj s krajským riaditeľom, ich postoj bol žiaľ taký, že jednoducho takto to je nastavené a nedá sa
s tým nič robiť. Už teda nemali s kolegami inú možnosť a museli to začať nejako riešiť (touto žalobou).

Riešili to s nadriadeným na pravidelnej báze, pretože denní hasiči majú 160 hodín a oni
240 hodín mesačne odrobených. Pri nástupe do zboru bol oboznámený s podmienkami výkonu služby,
vtedy mal ale 21 rokov, bol mladý a ani to tak nevnímal. Potrebuje viac voľna, aby sa mohol venovaťdeťom - má dvoch synov (tretiak a piatak na základnej škole), pričom po rozvode ich má v prevažnej
osobnej starostlivosti on, z celého kalendárneho mesiaca sú u neho
3 týždne a u bývalej manželky 1 týždeň. Syn so zdravotným hendikepom si vyžaduje špeciálnu

starostlivosť, musí s ním chodiť k logopedičke do špeciálneho centra do D., kde ho
p. profesorka učí, ako má svojho syna vzdelávať, pretože on nepočuje celé spektrum reči. Teraz je
v piatom ročníku základnej školy. Preto on potrebuje viac času, zamestnávateľ nezahŕňa služobnú
pohotovosť do fondu pracovného času, pričom teraz mu prišiel ako veliteľovi prípis, že má od 1.1.2025
naplánovať služby tak, aby vyšli len dve do kalendárneho týždňa, lenže vzhľadom na počet príslušníkov

na ich stanici toto nie je zrealizovateľné. Tiež mu v prípise oznámili, že školenia a služobné cesty im
nebudú rátané do fondu pracovného času, čím vznikne ďalší rozpor a takto to jednoducho podľa neho
fungovať nebude. Takéto je opatrenie ministerstva, ktoré sa nedá v praxi, čo do počtu dvoch služieb v
kalendárnom týždni, za daného stavu zrealizovať. Tým, že on 8 rokov plánuje služby, tak ako prostriedok
nápravy vidí v tom, že bude prijatá ďalšia (štvrtá) zmena v počte 6 ľudí, pre celý HaZZ zbor to je cca
400-500 príslušníkov, pričom ich preškolenie trvá bežne aj 2 roky. V zmene ich je 6, a ak si 2 zoberú

dovolenku tí ďalší 4 už nemôžu, pretože podľa stavu z EU pre pokrytie podľa počtu obyvateľstva a
rozlohy zásahového obdobia musia byť na zmene minimálne 4. Čo do referenčného obdobia, tak toto
musí on hodinovo vždy vyúčtovať tak, aby bol pol rok uzavretý na nulu, čo znamená, že porovnáva
pracovný čas denného (,,suchého“) hasiča, ktorý nechodí na výjazdy a je v kancelárii s ich pracovným
časom, tam zaráta aj školenia a všetko čo sa počíta do fondu pracovného času, a z tých 3-4 mesiacov

to musí uzavrieť na nulu, a teda niekedy musia hasiči záchranári ešte dorobiť aj 11 hodín niekedy 8 ako
kedy, alebo im to zoberie
z dovolenky, čím ho vlastne pripraví o jeho osobné voľno. Ďalšiu ujmu pociťuje
v tom, že má na svoje koníčky menej času tým, že odrobí mesačne v práci 240 hodín, po službe sa
svojim koníčkom nemá čas už venovať, stará sa o deti. Je pravdou, že krátko pred žalovaným obdobím,

ale nie v žalovanom období, pracoval aj ako záchranár na sanitke, pretože potreboval peniaze synovi
na implantát, učiteľka chcela nepočujúceho syna poslať zo školy preč, lebo nepočul, preto mu vybavil a
zakúpil implantát, na ktorý musel zarobiť. Deťom venuje všetok svoj voľný čas, na jeho koníčky (napr.
plávanie,Ironmansúťaže,bicyklovanie)nemáčas.MáukončenévysokoškolskévzdelanieF..Závažnosť
vzniknutej ujmy v dôsledku zásahu vidí v tom, že sa mu to značnou mierou podpísalo na osobnom

živote, na kvalite spánku a viedlo to k rozvodu, lebo netrávil dostatok času doma. Nemá čas na rodinu
ani záľuby.

4. Zistené skutočnosti súd posúdil podľa čl. 19 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e),
čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1, 2, 3, 5, čl. 6 písm. a), b),

čl. 16, čl. 17 ods. 1, 5, § 11 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, podľa § 85 ods. 1 a 2,
§ 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1, 2, 4, § 97 ods. 1 písm. b),
§ 103 ods. 1, 2, 5, § 116 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11,

§ 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Uviedol, že medzi stranami bolo sporné, či je Okresný súd Prievidza miestne príslušný pre daný spor,
či má žalovaný pasívnu vecnú legitimáciu, či je nárok premlčaný, či sú a majú byť splnené podmienky
podľa zák.č. 514/2003 Z.z., či sa predmetná Smernica
č. 2003/88/ES vzťahuje na príslušníkov HaZZ zboru, či táto smernica bola riadne transponovaná do

právneho poriadku SR, či žalovaná prekročila smernicou určený maximálny týždenný služobný čas,
resp. či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva žalovanou
v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne
či sa do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov, či sa do rozsahu

pracovného času má zaradiť u príslušníka HaZZ aj stav pracovnej pohotovosti, či ide o mzdový nárok,
či je žaloba dostatočne konkrétna, či žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia, aká škoda mu bola
spôsobená,čipreukázalexistenciuzávažnej ujmy,čipreukázalzásahdosúkromného,rodinnéhoživota,
príp. odraz v nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania, spornou bola
aj výška žiadanej nemajetkovej ujmy.

5. V ďalšom texte odôvodnenia sa súd vysporiadal s námietkami žalovanej z jej procesnej obrany. K
námietke nepríslušnosti Okresného súdu Prievidza na prejednaniea rozhodnutie predmetného sporu poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16.01.2024, č.k. 9NcC/2/2024 - 188 v tejto veci. Čo sa týka námietky premlčania, žalovaná tvrdila, že
žalobca sa domáha nároku za časové obdobie od 04/2020 do 03/2023, pričom

k podaniu žaloby došlo až v 06/2023, teda viac ako 3 roky od momentu, kedy údajne malo dôjsť k zásahu
do žalobcových práv, preto je podľa §101 Občianskeho zákonníka nárok
v časti premlčaný. K tomu súd uviedol, že je pravdou, že žalobca si v danom konaní uplatňuje právo
formou nemajetkovej ujmy, pričom nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch podlieha všeobecnému
princípu premlčania. Žaloba bola na súd podaná 21.06.2023 a teda je premlčaný nárok žalobcu na

náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred
21.06.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v rozhodnom
období, ktoré bolo po 21.06.2020. Súd však zdôraznil, že
v danom prípade žalobca vyvodzuje neoprávnený zásah, ktorý mal byť zo strany žalovanej jednoznačne
uskutočňovaný v celom skúmanom období od 04/2020 do 03/2023, pritom
z dokazovania vyplynulo, že k takémuto zásahu do ochrany osobnosti žalobcu nedošlo resp.

nedochádzalo len v období 3 roky spätne pred podaním žaloby. V danom prípade ide
o sledované obdobie v celkovom rozsahu 36 mesiacov, a v prípade podania žaloby v mesiaci 06/2023,
ide o obdobie dvoch mesiacov, kde náhrada je premlčaná, resp. jej pomerná časť
a z tohto hľadiska sa stáva skutočnosťou právne bezvýznamnou vzhľadom na minimálny podiel tohto
obdobia na celkové posudzované obdobie. K námietke, že nie sú splnené podmienky § 15 a § 16 zák.

č. 514/2003 Z.z.: tu nemožno prisvedčiť argumentácii žalovanej
v rámci procesnej obrany poukazom na nesplnenie zákonných podmienok podľa § 15 a 16 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, kedy súd právnou kvalifikáciou nároku žalobcu nie je naviazaný a je
povinnosťou súdu kvalifikovane nárok posúdiť a subsumovať ho pod konkrétnu právnu normu. Pokiaľ ide

o právne posúdenie žalovaného nároku, mal súd za to, že touto žalobou uplatnený nárok je pri absencii
vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody
z porušenia práva Európskej únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku
Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú
ustanovenia § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa

poskytuje aj v peniazoch. Samotný právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má
svoj titul v nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 -
13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody
vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva zo strany štátu. Čo sa týka námietky, že Smernica
sa na príslušníka HaZZ nevzťahuje: Smernica v kapitole 5 čl. 17 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré

môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní
náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Podľa kapitoly
5 čl. 17 sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na
osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené,
alebo si ho vopred môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť

od článku 6 v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice.
Súd mal za to, že štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v rámci plnenia úloh
zboru podľa zákona o HaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa článku 17. Nie je
zanedbateľná ani tá skutočnosť, že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie
k zákonu č. 315/2001 Z. z. o HaZZ je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/

ES zo dňa 04. 11.2002. Súd ďalej poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-397/01 Pfeiffer (bod
53, 55), v ktorom SD EÚ ustálil že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon
služby v obvyklých podmienkach. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade
služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES. K námietke, že Smernica bola
riadne transponovaná do právneho poriadku SR súd uviedol, že z vyššie cit. ustanovení Zákona o

HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za
súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa
do služobného času nezapočítava, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Služobnú pohotovosť
zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby. Z § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na

ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné
aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon
služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady
za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. PodľaSmernice 2003/88/ES je však pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas
ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. Zákon o HaZZ tak umožňuje zamestnávateľovi
nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný

pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z
čoho jednoznačne vyplýva záver, že smernica nebola do právneho poriadku SR riadne transponovaná.

6. Námietka, že žalovaná neprekročila smernicou určený maximálny týždenný služobný čas, podľa
ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48-hodinovom týždennom pracovnom čase pre

hasičov: Žalovaná tvrdí, že pre zhodnotenie oprávnenosti nároku žalobcu v zmysle čl. 6 písm. b)
Smernice je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas žalobcu
v sledovaných referenčných obdobiach. Odchýlne možno referenčné obdobie v určitých prípadoch
predĺžiť v súlade s čl. 19 Smernice a s poukazom na § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. služobný čas
príslušníkovmôžebyťrozvrhnutýnerovnomerne.Nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovje
rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pričom v sledovanom referenčnom období: - 04/2020-06/2020

žalobca odpracoval 544 hodín, čo v priemere predstavuje 41 hodín aj 85 minút týždenného služobného
času - 07-12/2020 odpracoval
1145,1 hodín, čo v priemere predstavuje 43 hodín a 56 minút týždenného služobného času
- 01-06/2021 odpracoval 1190 hodín, čo v priemere predstavuje 46 hodín a 2 minúty týždenného
služobného času - 01-06/2021 odpracoval 1219,5 hodín, čo v priemere predstavuje 47,16 hodín

týždennéhoslužobnéhočasu-07-12/2021odpracoval1036,5hodín,čovpriemerepredstavuje39hodín
a 43 minút týždenného služobného času - 01-06/2022 odpracoval
1175,5 hodín, čo v priemere predstavuje 45 hodín a 46 minút týždenného služobného času
- 07-12/2022 odpracoval 1115,5 hodín, čo v priemere predstavuje 42 hodín a 44 minút týždenného
služobného času - 01-03/2023 odpracoval 588 hodín, čo v priemere predstavuje

45 hodín a 73 minút týždenného služobného času. Žalobca tak podľa žalovanej neprekročil smernicou
určený maximálny týždenný služobný čas ani v jednom sledovanom období. Z výplatných pások vyplýva,
že mu bol riadne a včas poukázaný služobný príjem za výkon štátnej služby. Z predložených výpisov z
dochádzkového systému a výplatných pások žalobcu vyplýva, že 24-hodinová pracovná zmena žalobcu
sa v jednotlivých mesiacoch zažalovaného obdobia skladala z riadneho pracovného času a z pracovnej

pohotovosti, pričom v mesiaci
v mesiaci 04/2020 mu bolo z reálne odpracovaných hodín 225,31, do fondu pracovného času
započítaných 170 hodín, nezapočítaných bolo 55,31 hodín, v mesiaci 06/2020 z 216,10 hodín bolo
započítaných 170 hodín, nezapočítaných 46,10, 06/2020 odpracoval 235 hodín, započítaných 186
hodín, nezapočítaných 49 hodín, XX/XXXX XXX,10 hodín, z toho započítaných 187,50, nezapočítaných

34,60 hodín, 08/2020 odpracovaných 225,47 hodín, započítaných 187, nezapočítaných 68, 47 hodín,
09/2020 odpracovaných 220,27 hodín, započítaných 165,50
a nezapočítaných 54,77, 10/2020 odpracovaných 233,85 hodín, započítaných 178,50, nezapočítaných
55,35 hodín, 11/2020 odpracovaných 202, započítaných 153 hodín, nezapočítaných 49, 12/2020
odpracovaných 229 z toho započítaných 187 hodín, nezapočítaných 42 hodín, 01/2021 odpracovaných

256,95 z toho započítaných 187 hodín, nezapočítaných 69,95 hodín, 02/2021 odpracovaných
202 z toho započítaných 153 hodín, nezapočítaných 49, 03/2021 odpracovaných 231,67 z toho
započítaných 170 hodín, nezapočítaných 61,67, 04/2021 odpracovaných 226 z toho započítaných
170 hodín, nezapočítaných 56 hodín, 05/2021 odpracovaných 233,67 z toho započítaných 178
hodín, nezapočítaných 55,67 hodín, 06/2021 odpracovaných 191,80 z toho započítaných 144

hodín, nezapočítaných 47,80 hodín, 07/2021 odpracovaných 195 z toho započítaných 153 hodín,
nezapočítaných 42, 08/2021 odpracovaných 215,40 z toho započítaných 166,40 hodín, nezapočítaných
49, 09/2021 odpracovaných 206,60 z toho započítaných 164,60 hodín, nezapočítaných 42, 10/2021
odpracovaných 240 z toho započítaných 177 hodín, nezapočítaných 63 hodín, 11/2021 odpracovaných
209 z toho započítaných 153 hodín, nezapočítaných 56 hodín, 12/2021 odpracovaných 223,60

z toho započítaných 174,60 hodín, nezapočítaných 49 hodín, 01/2022 odpracovaných 229,85 z
toho započítaných 175 hodín, nezapočítaných 54,85 hodín, 02/2022 odpracovaných 208 z toho
započítaných 144 hodín, nezapočítaných 64, 03/2022 odpracovaných 223 z toho započítaných 160
hodín, nezapočítaných 63, 04/2022 odpracovaných 217 z toho započítaných 169 hodín, nezapočítaných
48 hodín, 05/2022 odpracovaných 219,50 z toho započítaných 171,50 hodín, nezapočítaných 48 hodín,

06/2022 odpracovaných 235,82 z toho započítaných 164 hodín, nezapočítaných 71,82 hodín, 07/2022
odpracovaných 205,18 z toho započítaných 160 hodín, nezapočítaných 45,18, 08/2022 odpracovaných
229,50 z toho započítaných 165,50 hodín, nezapočítaných 64, 09/2022 odpracovaných 219,20 z toho
započítaných 165,50 hodín, nezapočítaných 53,70, 10/2022 odpracovaných 232 z toho započítaných160 hodín, nezapočítaných 72 hodín, 11/2022 odpracovaných 224 z toho započítaných 160
hodín, nezapočítaných 64 hodín, 12/2022 odpracovaných 243,50 z toho započítaných 179,50 hodín,
nezapočítaných 64 hodín, 01/2023 odpracovaných 224 z toho započítaných 160 hodín, nezapočítaných

64, 02/2023 odpracovaných 204 z toho započítaných 148 hodín,, nezapočítaných 56 a 03/2023
odpracovaných 248 z toho započítaných 176 na nezapočítaných 72 hodín, čo je evidentné prekročenie
maximálneho limitu úniovým právom stanového
48-hodinového týždenného pracovného času v nadpolovičnej väčšine mesiacov, čo vyplýva aj z dôkazu
predloženého žalovanou na č.l.162 (výpočet). Aj z výsluchu žalobcu vyplynulo, že zamestnávateľ

žalobcovi nezapočítal do fondu pracovného času všetky reálne odpracované hodiny pracovného času
vrátane pracovnej pohotovosti strávenej žalobcom na pracovisku.
V období od 04/2020 do 12/2020 fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali 275 dní
pri plánovanej 24-hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období mal žalobca odpracovať 91,66
zmien (275 : 3), čo predstavuje celkovo 2200 hodín odpracovaných za uvedené obdobie (91,66 zmien
x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za uvedené obdobie predstavuje 39,28 (275 dní : 7 dní), potom

pri počte odpracovaných hodín 2200
a priemernom počte týždňov 39,28, priemerný týždenný pracovných čas hasiča na pracovisku pri
existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín
(2200 : 39,28), čo presahuje 48-hodinový týždenný pracovný čas o 8 hodín. V období od 01/2021
do 12/2021 fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali 365 dní pri plánovanej 24-

hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období mal žalobca odpracovať 121,66 zmien (365 :
3), čo predstavuje celkovo 2920 hodín odpracovaných za uvedené obdobie (121,66 zmien x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za uvedené obdobie predstavuje
52,14 (365 dní : 7 dní), potom pri počte odpracovaných hodín 2920 a priemernom počte týždňov 52,14,
priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných

zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2920 : 52,14), čo presahuje
48-hodinový týždenný pracovný čas o 8 hodín. V období od 01/2023 do 03/2023 fond pracovného času
a služobná pohotovosť predstavovali 90 dní pri plánovanej
24-hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období mal žalobca odpracovať
30 zmien (90 : 3), čo predstavuje celkovo 720 hodín odpracovaných za uvedené obdobie

(30 zmien x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za uvedené obdobie predstavuje 12,86
(90 dní : 7 dní), potom pri počte odpracovaných hodín 720 a priemernom počte týždňov 12,86, priemerný
týždenný pracovných čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (720 : 12,86), čo presahuje 48-hodinový týždenný pracovný čas o 8
hodín. Námietka žalovanej, že z judikatúry Súdneho dvora EU vyplýva, že na uplatnenie si nároku na

náhradu škody musia byť kumulatívne splnené podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy je priznať
jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočné závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť, pričom žalobca neuvádza konkrétne
skutočnosti k splneniu týchto podmienok: Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné
veci C-6/90

a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy
Únie. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto
odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom,
(II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice
a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu

a škodou spôsobenou poškodenej strane. Pri dokazovaní zodpovednosti členského štátu pochybenie z
jeho strany nemusí byť preukázateľné. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za
to, že v predmetnej veci nepochybne existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti riadne
transponovať smernicu a škodou spôsobenou žalobcovi. Je zrejmé, že existuje priama príčinná súvislosť

medzi porušením práva Únie
(čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6
písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný. K námietke, že v prípade príslušníka HaZZ do rozsahu jeho
pracovného času nemožno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti: Súdny dvor EÚ (ESD) vo svojom

rozsudku C-429/09 z 25.11.2010/Fuß uviedol, že pracovný čas, zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pracovnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2002/88/ES (bod 55 rozsudku ESD C-429/09 z 25. 11. 2010).
Vo veci C-427/05 J.Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor taktiežuviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasamusípovažovaťakocelokza„pracovnýčas“vzmysleSmernice93/104/ESnezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. Vo veci,

týkajúcej sa pracovného posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov ESD C-397/01 Pheiffer
uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a byť
k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Súdny dvor tiež
rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Na základe uvedeného mal súd za to, že
odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej
pohotovosti prítomný na pracovisku a k plnej dispozícii svojho zamestnávateľa, aby v prípade potreby

vedel okamžite poskytnúť primerané služby treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované
hodiny pracovného času žalobcu vrátane odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako
hasiča nemôžu spolu prekročiť Smernicou 2003/88/ES stanovený limit maximálneho 48-hodinového
týždenného pracovného času. Na základe uvedeného potom nezapočítavaním služobnej pohotovosti
do fondu pracovného času dochádza zjavne k rozporu vnútroštátnej právnej úpravy Zákona

o HaZZ s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný
čas a odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času.
Námietka, že ide o mzdový nárok: Výpočet uvádzaný žalobcom je potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou
za neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil odôvodnenie ním

žiadanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil,
neznamená,žesiuplatnilmzdovýnárok,hocisvojvýpočetodvodzovalzkonkrétnychustanovenízákona
č. 315/2001 Z. z.. Vykonaným dokazovaním nebolo pochýb o tom, že žaloba o zaplatenie sumy 6845,78
eur s príslušenstvom je podaná titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou z
dôvodu nesprávneho prebratia Smernice do slovenského právneho poriadku, žalobca pritom priamo

v žalobe tvrdil, že do Zákona o HaZZ sa v dôsledku nesprávneho prebratia smernice nepremietlo
ustanovenie jej čl. 6 písm. b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe, čím došlo k porušeniu úniového
práva žalobcu. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú
v dôsledku toho utrpel. Nedomáha sa mzdového nároku. Súd záverom k tejto námietke dodal, že nie
je viazaný právnou kvalifikáciou, uvádzanou žalobcom v odôvodnení písomnej žaloby, práve naopak,

právne posúdenie je vecou súdu a je na ňom, aby uplatnený nárok subsumoval pod konkrétnu právnu
normu. K námietke, že žaloba je nekonkrétna a zmätočná, žalobca podľa žalovanej neuviedol, v čom
údajný neoprávnený zásah spočíva, súd uviedol, že podľa § 150 ods. 1, 2 CSP strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností

môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Je nepochybné, že pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby, pričom ide
o také údaje, ktoré sú nevyhnuté na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť.
Predovšetkým je dôležité, aby údaje poskytovali jednoznačne individualizáciu nároku uplatneného
žalobou, teda je nutné vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Súd nemal žiadne pochybnosti

o tom, že opísaním rozhodujúcich skutočností žalobca dostatočne vymedzili predmet tohto konania
a následne postupoval podľa CSP, kedy vypočutím žalobcu na návrh jeho zástupcu zistil, v čom
neoprávnený zásah spočíval.
K námietke, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, aká škoda mu bola spôsobená ani nepreukázal
existenciu závažnej ujmy, nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, príp. odraz v

nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania, nárok nepreukázal, súd prvej
inštancie uviedol, že zo žaloby a následného ústneho prednesu zástupcu žalobcu na pojednávaní ako aj
z výsluchu žalobcu je zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu,
že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti
sporušenímprávaúniezostranyžalovanejkvznikunemajetkovejujmyvdôsledkuzásahudojehopráva

z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkom, alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie asúčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože
reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a musel tráviť čas
v práci, prichádzal o čas, ktorý mohol venovať rodine, najmä jeho dvom maloletým synom

a manželke (ktorá sa s ním aj preto rozviedla), záľubám (najmä športu), resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Súd mal za to, že žalobca preukázal závažný zásah do jeho
súkromného aj rodinného života v súvislosti s výkonom svojho povolania, keď nemohol tráviť čas s
maloletými deťmi, najmä zo zdravotne postihnutým synom, ktorý je nepočujúci
a vyžaduje si preto špeciálny prístup a osobnú starostlivosť, zasahuje mu to do súkromia aj tým, že sa

musí kontrolovať prakticky neustále a teda aj počas nariadeného odpočinku, kedy môže byť ako veliteľ
družstva náhle a kedykoľvek zvolaný do práce, prakticky je preto neustále
v strehu. Čo sa týka námietky k výške škody ako neprimeranej a nedôvodnej, súd uviedol, že
rozhodovacia činnosť súdov (prvej aj druhej inštancie) je v jednotlivých prípadoch, čo do vyčíslenia
nemajetkovej ujmy rozličná. Sú rozhodnutia, ktoré sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej
od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného času, ako aj rozhodnutia,

ktoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala
na pracovný čas hasiča, bola
v rozhodnom období nad rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na
základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý
sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu

48 hodín pracovného času v týždni. Poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach.

7. Žalobca tvrdí, že za žalované obdobie t.j. od 07/2020 do 06/2023 podľa priloženej tabuľky odpracoval
2030,90 hodín nadčasov, pričom z toho existuje aktívna časť pracovnej pohotovosti a pracovná
pohotovosť. Za primeranú náhradu žalobca považuje rozdiel medzi peňažnou náhradou (podľa § 122

ods. 1 zák. o Ha ZZ t.j. 15% alebo 30% počas pracovnej pohotovosti, v prípade jej odpracovania 50%
z hodinovej odmeny za príslušný kal. mesiac)
a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zák. o HaZZ. Nemajetkovú ujmu žalobca určuje
súčinom odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zák. o HaZZ za príslušný kal.
mesiac a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný

kal. mesiac. Ide o rozdiel medzi 35% - nou náhradou a 50% - nou náhradou odmeny, čo v prípade
neaktívnej časti služobnej pohotovosti predstavuje za žalované obdobie sumu 6731,91 eur. V prípade
odpracovanej služobnej pohotovosti žalobca určuje nemajetkovú ujmu v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja
a sumy 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kal. mesiac, ide

o rozdiel medzi 20%-nou náhradou a 50%-nou náhradou odmeny, čo v prípade aktívnej časti služobnej
pohotovosti je suma 109,87 eur za žalované obdobie. Z výpočtu vyplýva, že žalobca si uplatňuje nárok
vo výške 6845,78 eur, pričom takáto výška odškodnenia podľa neho spĺňa odškodňovaciu úlohu a je
v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ktorú žalobca uvádza. Výpočet uvádzaný žalobcom
je potrebné posudzovať z pohľadu, či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je

primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Žalovaná poukázala
na to, že určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaná má za
to, že suma 6845,78 eur, ktorú žiada žalobca, je absurdná a zjavne neprimeraná. Žalovaná vo vyjadrení
k žalobe namietala, že žalobcom predložená tabuľka výpočtu je zavádzajúca, obsahuje nepravdivé a
neúplné údaje, ktoré sa nezhodujú so skutočnosťou, nakoľko žalobcom predložená tabuľka započítava

do svojho prepočtu fond pracovného času do odpracovaných hodín a teda do pracovného času,
čo znamená, že v zmysle smernice sem započítava žalobca aj čas odpočinku podľa
čl. 2 ods. 2 Smernice, dni oddychu pritom nemožno započítavať do odpracovaných hodín. Žalobcom
k žalobe priložené výpisy z dochádzkového systému (tabuľka) nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazoval výšku ujmy žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná neuviedla súdu vlastné tvrdenia

o tom, aký dôkaz by bol podľa nej teda spôsobilý preukazovať výšku ujmy žalobcu, preto súd popretie
tvrdení žalobcu, vyplývajúcich z predloženého dôkazu - výpisov z dochádzkového systému považoval
s poukazom na ust. § 151 ods. 2 CSP za právne neúčinné. Z predložených výpisov z dochádzkového
systému, výplatných pások žalobcu za žalované obdobie a z výsluchu žalobcu vyplýva, že 24-hodinová
pracovná zmena žalobcu sa

v jednotlivých mesiacoch zažalovaného obdobia skladala z riadneho pracovného času
a z pracovnej pohotovosti, pričom spolu žalobca v žalovanom a nepremlčanom období, t.j. od 06/2020
do 03/2023 celkom v rámci služobnej pohotovosti odpracoval 1898,83 hodín, čov prepočte k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy 5000,- eur predstavuje sumu 2,63 eur náhrady
spôsobenej ujmy na takto odslúženú hodinu služobnej pohotovosti. Súdom priznanú výšku nároku, ktorá
fakticky predstavuje sumu 2,63 eur za každú hodinu porušovania základných práv, možno z hľadiska

elementárnej spravodlivosti považovať za minimálnu mieru odškodnenia ujmy, ktorá bola žalobcovi
spôsobená.

8. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca pri vzniku služobného pomeru zakceptoval všetky podmienky, ktoré
sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka HaZZ v zmysle

zák. č. 315/2001Z.z., bol riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnou zmluvou a
mal na skutočnosť, že zamestnávateľ mu určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit upozorniť
svojho zamestnávateľa a žiadať, aby mu táto nebola určovaná súd uviedol, že nebolo sporným tvrdenie
žalobcu, že sa na svojho nadriadeného obrátil, že žiadal
o nápravu, avšak neúspešné. Naviac ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ takúto požiadavku ani
nepredpokladá. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß (hasič) dospel

k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola
v rozpore so zásadou efektivity (body 76 až 87 rozsudku SD EÚ vo veci
C- 429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.

Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku
na súde nepožiadal zamestnávateľa o "dodržiavanie noriem úniového práva", by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky
z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 rozsudku SD EÚ

vo veci C- 429/09 Fuß).

9. Na základe vykonaného dokazovania a vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok
žalobcu na náhradu škody je, čo do základu, plne dôvodný. Keďže súd mal za preukázané, že žalobca je
v stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby, spadajúcej do verejného sektora, nepochybne

odpracoval v rozhodujúcom a nepremlčanom období 06/2020 až 03/2023, priemerný týždenný pracovný
čas, ktorý presahuje priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES. Súd teda dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo
na náhradu, t.j., že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je
dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodením jednotlivcom existuje

priamapríčinnásúvislosť.Článok6písm.b)Smernice2003/88/ESpredstavujeprávnunormuÚnie,ktorá
jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka, týkajúca sa existencie práva na náhradu škody
vo veci samej je splnená. Porušením práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas
zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých jednotlivec fyzicky prítomný

na pracovisku je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle Smernice 2003/88. Je zrejmé, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva
Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný. Dokazovaním bolo preukázané, že služobný čas hasičov a teda aj

žalobcu je rozvrhnutý na 24-hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na výkon služby
a služobnú pohotovosť, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času. Čo
sa formálne javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Dôvodom je, že
vnútroštátna právna úprava zákona
č.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzboredoslužobného(pracovného)časuhasičanezarátava

čas služobnej pohotovosti. Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného času sa potom
nevyhnutne premieta do skutočnosti, že formálne síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín
týždenne, avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný pracovný čas úplne pravidelne presahuje
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice. Uvedeným
dlhodobo zaužívaným mechanizmom

potom dochádza k rozporu vnútroštátnej právnej úpravy Zákona o HaZZ s článkom 2
ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný časa odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času. Je
nepochybné, že ak žalovaný nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas
v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu

s požiadavkou čl. 6 písm. b) Smernice. Porušenie uvedených ustanovení tak zakladá zodpovednosť
žalovaného za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcu. Podľa judikatúry ESD týkajúcej
sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie
48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi
v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol max. týždenný pracovný čas

upravený smernicou rešpektovaný. Nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma. Pokiaľ ide o
právne posúdenie žalovaného nároku, žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky
podľa §11-§13 Občianskeho zákonníka, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v
peniazoch; Žalobca svoj nárok na náhradu škody spája s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do
voľného času tráveného s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu. Peňažné

zadosťučinenie súd žalobcovi priznal, pretože mal za to, že v tomto konkrétnom prípade nie je morálne
zadosťučinenie postačujúce a bolo preukázané, že neoprávneným zásahom skutočne došlo
k zásahu do jeho práv v značnej intenzite. Z textu Smernice č. 2003/88/ES vyplýva, že
v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci
pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani
spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Niet

pochýb o tom, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať
so svojim časom, nemôže pracovisko opustiť, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje
sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým právom priznané právo
na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu, teda právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne
dlhodobo (od roku 2010) porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré

neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Žalobca je príslušníkom HaZZ, vykonáva náročnú prácu
vo funkcii veliteľa družstva aj veliteľa zásahu, tak po stránke fyzickej aj psychickej a jeho práca, ako
vyškoleného, vysokoškolsky odborne zdatného príslušníka zboru je pre celú spoločnosť nepochybne
prínosom. Dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, spôsobený tým, že
v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako

40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.), keďže
v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti
neboli započítané do odpracovaného času, pretože žalovaná nedostatočne transponovanú Smernicu
do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu
nebol vytváraný dostatočný priestor na jeho odpočinok, oddych, záľuby, možnosť byť svojej manželke

v náročných životných a partnerských situáciách oporou a stáť po jej boku bezprostredne v období,
kedy to najviac potrebovala (z dokazovania vyplynulo, že po narodení nepočujúceho syna to na
manželkupsychickydoľahloamuselasaliečiť),bolukrátenýomožnosťbyťnápomocnýsvojimrodinným
príslušníkom pri riešení situácie ohľadom chorého dieťaťa, mal tiež obmedzenú možnosť venovať sa
svojímzáľubám,najmäšportu,vzáujmezlepšeniakvalityživotaazdravia.Zhoršilasamukvalitaspánku.

K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj
naďalej dochádza. V prejednávanom prípade sa jedná o vedúceho zamestnanca, ako veliteľ zmeny
je zodpovedný za ostatných príslušníkov HaZZ v zmene, aby mali všetky potrebné školenia, aby sa
dodržiaval denný plán, aby bola technika akcieschopná pred aj po výjazde, školí ľudí, má na starosti aj
ich zdravotnú prípravu, robí plán služieb a podklady pre výplaty

a ako veliteľ zásahu je vo svojej zmene zodpovedný za každý zrealizovaný zásah. Za negatívny zásah
do súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma priznanej nemajetkovej ujmy
5000,- eur (bližšie odôvodnenie priznaného nároku v bode 78). Súd po zohľadnení všetkých okolností
súdeného prípadu, vzhľadom na závažnosť následku
a rozhodovaciu prax súdov takto priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú

a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. V prevyšujúcej časti nároku
vrátane príslušenstva žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd dospel k záveru, že u žalobcu nedošlo
k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, ktoré
by odôvodňovalo priznať náhradu nemajetkovej ujmy v plnom, teda ním žiadanom rozsahu. Čosa týka úrokov z omeškania súd tieto žalovanému nepriznal. V prípade nemajetkovej ujmy vzniká
povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže
dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti (rozhodnutie NS SR sp. zn.

6Cdo/185/2011). Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok z omeškania ako nedôvodný nepriznal a
žalobu v časti uplatneného príslušenstva zamietol.

10. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262
ods. 1 a ust. § 255 ods.1 CSP, podľa zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba

uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde
o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.
Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci
za v plnom rozsahu, t.j. rozsahu 100% úspešného, avšak iba
z prisúdenej sumy, t.j. sumy 5000,- eur. Preto súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.
11.ProtitomutorozsudkudovýrokovI.aIII.podalavčasodvolaniežalovaná.Podľanejdošlokporušeniu
jej práva na spravodlivý proces, z dôvodu nedostatku riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Absencia jasného a zrozumiteľného
odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie

k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ani samotné nesprávne alebo
nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo
presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo

o sebe bez ďalšieho, automaticky nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobca v žalobe k právomoci súdu v tejto veci uviedol, že táto je daná podľa
§ 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v spojení s § 3 CSP. Z toho žalovaná vyvodila, že nárok na náhradu
škody bol žalobcom uplatnený práve podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie potom

nezohľadnil žalovanou špecifikované zákonné kritériá ktorých splnenie tento lex specialis expressis
verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok na náhradu škody a/alebo nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy subsumovať pod literu predmetného zákona. Splnenie týchto podmienok pritom nie je na úvahe
strán konania ani konajúceho súdu, ale vyplývajú ex lege. Žalovaná vzniesla námietku nesplnenia
podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie

tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie
sporu. Zákon
č. 514/2003 Z. z. potom stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a
miestne príslušnom súde Slovenskej republiky až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu

škody s orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ďalej žalovaná poukázala na to, že zákon č.
514/2003 Z. z. stanovuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci:
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným

postupom. Ak sa teda žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako ,,Smernica" či
"Smernica 2003/88/ES"), bolo podľa žalovanej potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený

nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia
nezákonnosti napádaného právneho úkonu je
v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých
a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde, z ktorých následne tento súd konajúci
o náhrade škody vychádza. V danej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny

úradný postup v súvislosti s transpozíciou Smernice, na ktorú sa žalobca odvoláva. Okrem toho žalobca
doposiaľ jasne a nezrozumiteľne neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli
vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice a kedy a kým bol tento
nesprávny úradný postup konštatovaný. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátuza škodu nebol naplnený. Medzi stranami sporu je tiež nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za
všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené

vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli
žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v
súlade s predmetným zákonom. Napokon podľa žalovanej nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, keď má žalovaná za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným
postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a neexistujúcou škodou v

podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť. Ďalej žalovaná poukázala
na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne
splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie. Ak aj súd
prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice 2003/88/ES
do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu 2003/88/
ES priamo, tak musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje

svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Nemôže sa stotožniť s argumentáciou súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie hrubo porušil práva žalovanej, nakoľko všeobecne skonštatoval v
konaní nedokázanú skutočnosť. Takáto argumentácia súdu, opísaná v bode 63. napadnutého rozsudku
predpokladá „ideálny“ stav, kedy by žalobca nikdy neochorel, nikdy nečerpal dovolenku, nevybral si
OČR-ku, nevybral si voľno za sviatok, dodatkovú dovolenku, či iný druh voľna poskytnutý buď zákonom

alebo kolektívnou zmluvou. Ide o stav, v ktorom by žalobca nikdy nebol ani na školení, rekondičnom
pobyte či na inej nariadenej, neočakávanej službe. Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb
hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny
príslušník skutočne strávil pracovným časom priemerne za týždeň v rámci konkrétneho referenčného
obdobia. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou fondu pracovného času. Súd prvej

inštancie sa nesprávne vysporiadal s interpretáciou § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Zákon č. 315/2001 Z.
z. považuje určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby.
To znamená, že ak aj fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky,
voľna za sviatok, voľna z kolektívnej zmluvy či iné voľná (pretože tieto má žalobca riadne zaplatené),
tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a teda na účely smernice 2003/88/ES tieto jednoznačne a

nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa
článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a
zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného
pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak, Smernica
2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveň stanovuje

hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V zmysle uvedeného má žalovaná za
to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného času. Smernica
pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období
nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť
pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad

ochrany zdravia
a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba ustanoviť, že
členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ustanovenie článku
17 ods. 3 písm. b) bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku
16 Smernice a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách, pod ktoré

žalobca, ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov. Na toto referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva
ajzlogikytvorbyfondupracovnéhočasu,naktorýsaodvolávasamotnýžalobca,keďžetentojetvorenýv

zmysle§86ods.1zákonač.315/2001Z.z.naobdobiešiestichmesiacov.Vzmyslevyššiehouvedeného
má žalovaná za to, že pojem "priemerný" je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v
referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých
7 po sebe nasledujúcich dní. Okrem toho s poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice má žalovaná za to,
že do výpočtu, či teda bola Smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať

len skutočne odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo
pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. S poukazom načlánok 2 ods. 2 Smernice nemožno do pracovného času zarátavať čas, ktorý spadá pod definíciu času
odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca poukazuje na fond pracovného času,
ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie pracovný čas

v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch (tabuľka) mylne vychádza
z fondu pracovného času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže
nepredložil žiadny dôkaz včas, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ
neodzrkadľuje skutočne odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku
a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný čas

s pojmom fond pracovného času. K nemajetkovej ujme žalobcu, poukázala na ustanovenie
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah
do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola
(vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala
postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Podmienkou priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.
V tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom
preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre
vznik nemajetkovej ujmy. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom,

a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale
aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno
preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah

nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu
v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Žalovaná
zdôrazňuje, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne poukazuje aj na
skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva

na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec
nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové
žaloby. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom
a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne

bežné (predovšetkým v súčasnej dobe), že dospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou,
prirodzene nemajú toľko voľného času, koľko by si predstavovali. Uvedené ale nepredstavuje argument
spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Navyše je potrebné uviesť, že žalobca nikde neuviedol, že by na priateľov a prípadné voľnočasové
aktivity,rodinupriestornemalvôbecalebožebymužalovanývtejtočinnostiakokoľvekbránil.Vpriebehu

konania pred súdom prvej inštancie žalobca nijako nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným
dôvodom, pre ktorý sa rodine, blízkym, priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje menej.
Uvedené považuje za kľúčové, nakoľko ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na
voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu),
ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť,

že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca
rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času. Taktiež príčina rozvodu manželstva žalobcu nemohla
byť výlučne práca hasiča. Žalobca počas výsluchu uviedol, že sa popri zamestnaní hasiča venoval
ešte aj práci záchranára, takže ak príčinou rozvratu manželského spolužitia bol nedostatok času, ktorý
žalobca trávil s rodinou, jednoznačne k tomu muselo prispieť aj žalobcove druhé zamestnanie. Súd prvej

inštancie sa tvrdeniami žalobcu
vtomtosmerenijakobližšienezaoberalatentosúvisneskúmal.Vzhľadomnauvedenéžalovanánavrhla,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietne a
žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.12. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v
rozsahu a z dôvodov odvolania žalovanej, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa
§ 388 CSP zmeniť.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. odvolaním napadnutý nebol a preto v tomto výroku je
rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

15. Odvolací súd po preskúmaní predmetnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09

z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora

a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny,
pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

16. Slovenská právna úprava - zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon") v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady

2003/88/ES zo dňa 4.11.2002
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č.4). Z ustanovení zákona ale
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť
ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom
Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem "pracovný čas" uvedený v smernici

2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s
odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov.Článok2ods.1a2smernice2003/88vymedzuje"pracovnýčas"ako"akýkoľvekčas,počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…"
a "čas odpočinku" ako "akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom". Ako Súdny dvor zdôraznil vo

svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca
teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by
umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/
Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení

smernice vrátane pojmov "pracovný čas" a "čas odpočinku". Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu "pracovný čas", ako je definícia uvedená v tejto
smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,
ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje
na definíciu pojmu "pracovný čas". Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má

zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
Článok6písm.b)smernice2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa

tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ako už Súdny dvor viac krát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

17. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť

výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
Vychádzajúc
z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola

prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)
cit. Smernice.

18. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až

C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005
Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky
odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS.
Smernica 89/391 sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 uplatňuje na "na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné", ku ktorým okrem iného

patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,
služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva
z ods. 2 prvého pododseku tohto čl., neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti
služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky

z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ
Smernice /podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci/ vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu /napríklad prípady živelných pohrôm/, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný

čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej,
základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj

čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú
vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako
je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc,
takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín
určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie

je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia
cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných
záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení
bezpečnosti
a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej

situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v
tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom
pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany
bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad

v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považovalvšetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.
Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti
pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku

tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne
z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo
odôvodňuje výnimku
z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia
účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa

v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto
smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily
v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom

na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

19. V súvislosti s meritom veci je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6
písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak
by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva
Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu

a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia
nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená.

Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským
štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.
Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené
jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení

Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže
náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát
a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor
rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že

cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné,
2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou
poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na
náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a v
tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore jednak
preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu
a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozície
príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade

použiť len analogicky /keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom/, pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu
hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto
nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe
vnútroštátneho práva /zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti/ a nesmú byť takej povahy, aby v praxi

znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody /zásada efektivity/. V tomto zmysle možno
založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody
za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku /analogicky ako je to pri
nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupua podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z./. Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby
disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice,
keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodený

pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či
k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci
súd. Pokiaľ ide
o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku uplatnenia
nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky zo zákona

č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity,
keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v
desiatkach až stovkách prípadov
a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

20. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou

spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

21. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť
48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú

ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené
dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi.

22. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že
na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť
na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže

sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách
24 hodín a následne majú dva dni voľna, že celkovo žalobca za žalobou vymedzené obdobie po
zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce navyše oproti
maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice /maximálny týždenný
pracovný čas 48 hodín/.

23. Tu odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 Simap
(C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok z 9.
septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas"
v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej
priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor, o. i., v už cit. rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú

judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti
civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom "pracovný
čas" v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijals prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v
ktoromrozhodol,žečinnostivykonávanézásahovýmislužbamiverejnejhasičskejslužby-okremprípadu
výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b)

tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb.

24. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva
Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré

majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V
každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku.

25. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je
možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11

Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej
(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných

práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli
podľa záverov súdu prvej inštancie,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma.

26. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity

s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.
vymedzenýpriestornaodpočinok(spánok)zamestnancaateda,saodnehonevyžadujeaktívnačinnosť,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné
odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa

objektívnych vlastností s odkazom na systém
a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si
splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé musí byť zamestnávateľovi
k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom
pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom

zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality
času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať
vlastným záujmom
a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje

pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených
dôvodovsúajtietonámietkyžalovanejbezprávnehovýznamu.Jepotrebnévziaťnazreteľtúskutočnosť,
že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti

a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám,
je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na

odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal
možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktorépriamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná,
riziková, náročná
a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,

regeneráciu, súkromie, rodinný život.

27. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť,
že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že

náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti

vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo
a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré
z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude
ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením
sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia
podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za
ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o
hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6
písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné
urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich

následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom
na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené
prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju
účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné

zadosťučinenie.

28. V prejednávanej veci odvolací súd však súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady
nepovažoval za primeranú, ale vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, subjekt zodpovedný za
zásahdoosobnostnýchprávžalobcu,ktorýmještát,dĺžkutrvaniazásahu,sprihliadnutímnaskutočnosť,

že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy za čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,
nevenoval sa svojím záľubám, rodine, ako i vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov
do osobnostnej sféry žalobcu považoval odvolací súd za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy
sumu 2.000,- eur. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu,

v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho
zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu.
Pokiaľ teda žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, odvolací súd žalobu v prevyšujúcej časti
nepovažoval za dôvodnú, a zamietol ju. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie
od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Na základe

uvedeného ust. odvolací súd žalovanej určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a to na základe súhlasného vyjadrenia sporových strán k dĺžke lehoty na plnenie.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

30. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa
§ 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1, 2 CSP. Pokiaľ sa jedná o uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktorá bola žalobcovi priznaná, závisela od úvahysúdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP
nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu
v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku a
pokiaľ mu súd na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške
a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania 7,5% ročne zo sumy 6.616,92
eur od 05.03.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v

konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o zaplatenie
nemajetkovej ujmy voči žalovanej v rozsahu 77 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy
súdu zdôvodnenej vyššie a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5
% z 2.000,- eur od 05.03.2023 do 26.11.2024 = 260,13 eur), teda úspech žalobcu bol
88,5 % (2.000,- eur úspech z celkovo požadovanej sumy 2.260,13 eur), neúspech 11,5% (úroky z
omeškania vo výške 260,13 eur) a celkový úspech žalobcu tak predstavuje rozsah 77 %, ktorú náhradu

trov konania je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).