Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. január 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-62Cpr/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321205396
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Maroš Maškovič

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1321205396.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

MestskýsúdBratislavaIVvkonanípredsudcomJUDr.MarošomMaškovičom,vprávnomsporežalobcu:

A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Rastislav Čerevka, Krížna
č. 44, Bratislava – mestská časť Ružinov, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s. so
sídlom Rožňavská č. 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária
JUDr. Henrich Dušek, s.r.o. so sídlom Staré Grunty č. 162, Bratislava – Karlova Ves, IČO: 36 740 951,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou vtedajšiemu Okresnému súdu Bratislava III ako kauzálne a miestne príslušnému
súdu dňa 30.09.2021, žalobca sa domáhal voči žalovanému určenia (žalobný petit špecifikoval na
pojednávaní dňa 15.01.2024), že skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo dňa
14.05.2021 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá s tým, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume, ktorú žalobca špecifikuje po právoplatnom skončení
konania o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobný návrh odôvodnil vecne tým,
že pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 09.02.2018 v znení dodatkov a dňa

14.05.2021 bol so žalobcom spísaný pripravený protokol/pohovor, z ktorého vyplýva, že
schválením zmeny 14 organizačného poriadku žalovaného 1_35_ORLZ_v4 a zmenou systematizácie
1_58_ORLZ_v6 zo dňa 13.05.2021, ktoré doklady mali nadobudnúť účinnosť k 15.05.2021, sa stal
zamestnanec nadbytočným, zároveň došlo k zrušeniu systematizovaného funkčného miesta žalobcu
č. 1013 – vedúci oddelenia stratégie, odmeňovania a zamestnaneckých výhod na odbore riadenia
ľudských zdrojov a zamestnávateľ si formálne splnil ponukovú povinnosť voči zamestnancovi, kedy
ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesto na pozíciu „vlakvedúci – kandidát“ – platová tarifná trieda 6,

s ktorou ponukou žalobca nesúhlasil a rovnako nesúhlasil so skončením pracovného pomeru dohodou
k 14.05.2021, preto po prejednaní uvedeného protokolu mu bola doručená výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu nadbytočnosti s poukazom na prijatú organizačnú
zmenu žalovaného a posledným dňom výkonu jeho práce (uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby)
bol 31.07.2021. Vo výpovedi žalovaný konštatoval, že ponúkol zamestnancovi inú „vhodnú“ prácu,
ktorú zamestnanec odmietol. Žalobca založil svoju domnienku neplatnosti výpovede na tom, že
nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov (§ 74 ZP), nakoľko k momentu pohovoru

so zamestnancom neexistovali dôvody pre jeho výpoveď, preto tieto nemohli byť v danom čase
prerokované so zástupcami zamestnancov, inak povedané, mohla byť prerokovaná len hypotetická
výpoveď, ktorá by predpokladala nesúhlas zamestnanca s iným postupom, preto medzi prerokovaním
(pozn. súdu: žalobca prerokovaním mienil osobný pohovor za účelom skončenia pracovného pomeru)zo dňa 14.05.2021 a výpoveďou z toho istého dňa, ktorá bola žalobcovi doručená ihneď po ukončení
prerokovania, neuplynul žiaden časový moment, kedy by zamestnávateľ mohol výpoveď prejednať.
Žalobca mal tiež za to, že zamestnávateľ mu neponúkol inú vhodnú prácu v mieste doterajšieho

výkonu práce (namiesto Rožňavská 1 – Jaskový rad), bola mu ponúknutá druhá najnižšia voľná pozícia
z celého množstva voľných pracovných pozícií, ktorá nezodpovedala doterajšej kvalifikácii žalobcu, jeho
odbornosti, zdôrazňujúc, že jeho doterajšia pracovná pozícia je manažérska pozícia s požadovaným
VŠ vzdelaním II. stupňa a 4-10 rokmi praxe, pričom platový posun by znamenal prepad o približne
20 tarifných tried, preto postup zamestnávateľa sa javil žalobcovi ako účelový a šikanózny v rozpore

s ustanovením čl. II ZP. Žalobca dal do pozornosti voľné pracovné miesto riaditeľa sekcie marketingu,
ktoré je dlhodobo neobsadené a v zásade ho zastupuje riaditeľ úseku (nadriadená funkcia), avšak nemá
naň poverenie, pričom táto z hľadiska kvalifikácie pre žalobcu najvhodnejšia pozícia, bez potreby zmeny
pracoviska, nebola žalobcovi ponúknutá. Za ďalšiu z hľadiska vhodnosti do úvahy prichádzajúcu pozíciu
považoval žalobca pozíciu osobného pokladníka – TT 8-9 (predaj cestovných lístkov na pokladni, miesto
výkonu práce Hlavná stanica v Bratislave), majúc za to, že na rozdiel od vlakvedúceho je táto profesia

vhodnejšia v tom, že si nevyžaduje cestovanie, pracovná doba má pravidelné smeny, pričom vlakvedúci
má turnusy podľa vlakov (nástupy sú často pred 4:00 a pracuje aj cez víkendy) a často prespáva aj mimo
bydliska. Žalobca tiež poukázal na pozíciu rušňovodič – kandidát (TT – 8), ktorá by z hľadiska vhodnosti
prichádzala do úvahy, no v jednom dychu dodal, že táto profesia nie je pre žalobcu až tak vhodná, lebo
podobne ako vlakvedúci je to turnusová práca – pracovný čas sa prispôsobuje cestovnému poriadku, ale

zároveň je to pozícia s dlhodobým podstavom (chýba cca 70 ľudí), preto žalobcovi nebolo jasné, prečo
muuvedenémiestoneboloponúknuté,keďjetokľúčováprofesiaprefungovaniefirmy.Napokonžalobca
dal do pozornosti miesto špecialista marketingovej komunikácie, ktoré síce nie je uvedené v zozname
voľných miest, ale nastúpil naň zamestnanec k 01.04.2021, na konci mesiaca skončil a pracovné miesto
bolo zrušené 15.05.2021, no už 01.06.2021 nastúpil nový zamestnanec s tým, že podozrivé je to, že

ak by mali už vybraného kandidáta, tak by to nemuseli rušiť a rovno ho tam mohli posadiť, ale miesto
oficiálne vzniklo 01.08.2021, t. j. čo sa zrejme stalo: nemali žiadneho kandidáta a tak zrušili miesto, no už
o pár dní našli vhodného a tak ho prijali. Uvedené pracovné miesto považoval žalobca taktiež za vhodné
zhľadiskajehodoterajšejpozície.Spoukazomnauvedenýpomyselnýrebríčekdostupnýchpozícií,ktorý
zamestnávateľ odignoroval zrejme so zámerom, aby sa zamestnanca bez ďalšieho zbavil, žalobca mal

za to, že ponuková povinnosť zamestnávateľa nespĺňa atribúty ponuky vhodnej práce najmä z hľadiska
postupnosti posudzovania jednotlivých vhodných voľných profesií. Žalobca podporil svoje skutkové
tvrdenia pracovnou zmluvou zo dňa 09.02.2018, dohodami o poskytovaní zmluvnej mzdy, zoznamom
neobsadených plánovaných miest k 31.05.2021, opisom voľných do úvahy prichádzajúcich pracovných
miest z hľadiska ponukovej povinnosti zamestnávateľa, listom zo dňa 14.05.2021 označeným ako

„Riešenie pracovného pomeru – A. A. B.“ a Výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 14.05.2021.

2. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe a navrhol žalobu zamietnuť, zastávajúc názor, že
vzhľadom na splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede zo dňa 14.05.2021
je táto platná. K namietanému prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov uviedol, že

dňa 13.05.2021 písomnou žiadosťou o prerokovanie výpovede č. 32393-S5024/2021-ORLZ zo dňa
13.05.2021 oslovil Odborové združenie železničiarov (OZŽ) a dňa 14.05.2021 k prerokovaniu výpovede
zo strany zástupcov zamestnancov – Podnikový výbor OZŽ pri ZSSK aj reálne došlo. Žalovaný
upriamil pozornosť na skutočnosť, že už okamihom prijatia organizačnej zmeny (13.05.2021) vznikli
dôvody na skončenie pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu nadbytočnosti a keďže Zákonník

práce ani iný pracovnoprávny predpis neurčuje, aký časový úsek má uplynúť odo dňa prijatia
organizačnej zmeny do okamihu vyhotovenia/doručenia žiadosti o prerokovanie výpovede adresovanej
zástupcom zamestnancov, nič nevylučuje, aby žalovaný v deň prijatia organizačnej zmeny súčasne
túto žiadosť vyhotovil a odoslal, preto v tvrdení žalobcu, že k momentu vykonania pohovoru so
zamestnancom neexistovali dôvody pre jeho výpoveď, preto tieto nemohli byť prerokované so

zástupcami zamestnancov, absentuje logika, keď dňom prijatia organizačnej zmeny – 13.05.2021 –
ktorou sa zrušila pracovná pozícia žalobcu – vznikol výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce a teda žalovaný sa obrátil na príslušný odborový orgán so žiadosťou už o prerokovanie
konkrétnej výpovede pre konkrétneho zamestnanca. Žalovaný podotkol, že výpoveď musel mať riadne
vopred - pred jej doručovaním žalobcovi prerokovanú, nakoľko v samotnej žiadosti uviedol, že bude

žalobcovi ponúkať inú vhodnú prácu, a ak ju neprijme, ponúkne mu skončenie pracovného pomeru
dohodou, a ak na takýto návrh nebude žalobca reflektovať, pristúpi k doručovaniu výpovede. Žalovaný
zdôraznil, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce upravuje iba maximálnu dĺžku lehoty na prerokovanie
výpovede, avšak neupravuje, aký minimálny časový úsek má uplynúť medzi doručením žiadostizamestnávateľa a reakciou príslušného odborového orgánu vo forme jej prerokovania. Podčiarkol, že
prerokovanie výpovede príslušným odborovým orgánom v deň nasledujúci po dni doručenia žiadosti
žalovaného o jej prerokovanie nemá absolútne žiadny vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, nakoľko právne významnou je skutočnosť, že k prerokovaniu výpovede došlo pred jej
samotným doručením žalobcovi, a preto je zrejmé, že žalovaný prerokoval výpoveď s príslušným
odborovým orgánom dňa 14.05.2021 právom aprobovaným spôsobom. Pokiaľ ide o údajné nesplnenie
svojej ponukovej povinnosti žalovaný odkazujúc na ustálenú judikatúru uviedol, že zamestnávateľ je
povinný ponúkať zamestnancovi akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu, ktorú je zamestnanec spôsobilý

vykonávať, pričom zamestnávateľ nie je povinný ponúkať (garantovať) také pracovné podmienky,
na aké bol zamestnanec zvyknutý predtým, než sa stal nadbytočným. Žalovaný potvrdil, že ku dňu
doručovania výpovede mal v mieste výkonu práce, ktoré mal žalobca dohodnuté v pracovnej zmluve,
štyri voľné pracovné miesta (riaditeľ odboru riadenia strategických projektov, riaditeľ sekcie marketingu,
riaditeľ úseku ekonomiky a riaditeľ úseku generálneho riaditeľa), ktoré však boli jednak na vyššom
stupni riadenia a vyžadovali si iné kvalifikačné predpoklady a schopnosti, akými disponoval žalobca

a navyše tieto miesta boli riadené poverenými zamestnancami a z dôvodu zabezpečenia efektivity
zamestnávateľ ani nemal zámer ich obsadzovať. Podľa názoru žalovaného ním ponúknutá pracovná
pozícia „vlakvedúceho“ bola jedinou vhodnou pracovnou pozíciou, síce mimo dohodnutého miesta
výkonu práce, avšak na dobu neurčitú, čím by žalobcovi bola zaručená stabilita trvania pracovného
pomeru, šlo o pracovnú pozíciu zodpovedajúcu zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu,

pričom je právne irelevantné, že žalobca vnímal ponúknutú pracovnú pozíciu ako nevyhovujúcu pre
rádovo nižšiu mzdu o cca 2000,- €, nakoľko „ponúkaná vhodná práca môže byť akákoľvek práca, ktorú
má zamestnávateľ k dispozícii a nemusí zodpovedať doteraz vykonávanému druhu práce, môže to byť
akákoľvek práca, ktorá je pre zamestnanca vhodná“ (Zo súdnej praxe, 2001, č. 6, str. 127). V súvislosti
so žalobcom predloženým zoznamom voľných pracovných miest žalovaný najskôr dal do pozornosti,

že zoznam je datovaný k 31.05.2021, hoci na účely posúdenia splnenia si ponukovej povinnosti je
právne významným deň doručovania výpovede, t. j. 14.05.2021 a zároveň argumentoval skutočnosťou,
že zoznam neobsadených plánovaných pracovných pozícii obsahuje voľné pracovné miesta výlučne (s
výnimkou „riaditeľa sekcie marketingu“) mimo dohodnutého miesta výkonu práce, t. j. mimo Rožňavskej
ulice č. 1 v Bratislave, a preto v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce je uvedený zoznam

právne irelevantný. K podľa subjektívnych pocitov žalobcu najvhodnejšej pracovnej pozícii – riaditeľ
sekcie marketingu – žalovaný uviedol, že v čase doručovania výpovede síce bola pracovná pozícia
evidovaná ako voľná, ale už od 29.06.2017 je výkonom funkcie riaditeľa sekcie marketingu poverený
zamestnanec E. F. A., pozícia je dlhodobo neobsadená a žalovaný ju obsadiť ani neplánuje, pretože je
pre neho efektívnejšie, ak činnosti na tejto pracovnej pozícii vykonáva poverený zamestnanec, ktorému

je poskytovaná jedna mzda. Žalovaný zároveň spochybnil prax žalobcu v odbore, ktorý ani zďaleka nie
je príbuzný marketingu, keďže má vyštudovaný odbor psychológie a poukázal na to, že ide o vedúcu
pozíciu, ktorú nemôže automaticky vykonávať ktokoľvek, kto spĺňa kvalifikačné predpoklady či iné
požiadavky zamestnávateľa. Pracovnú pozíciu „osobný pokladník“ nepovažoval žalovaný za vhodnú
v rámci realizácie ponukovej povinnosti, nakoľko sa nevykonáva v dohodnutom mieste výkonu práce

žalobcu a na rozdiel od ponúkanej pracovnej pozície „vlakvedúceho“ sa mala vykonávať v pracovnom
pomerenadobuurčitúapodľakonštantnejjudikatúryzamestnávateľpriponukeinejvhodnejprácenemá
ponúkaťzamestnancovipracovnépozícienačasovoobmedzenúdobu.Označilzašpekulatívnetvrdenia
žalobcu týkajúce sa pracovnej pozície „špecialista marketingovej komunikácie“, nakoľko uvedená
pozícia v organizačnej štruktúre žalovaného v čase doručovania výpovede neexistovala (sám žalobca

konštatoval, že táto pracovná pozícia bola ku dňu 15.05.2021 zrušená), preto nemohla nikde figurovať
ako voľná/neobsadená pracovná pozícia a teda žalovaný ju objektívne nemohol v rámci plnenia
ponukovej povinnosti žalobcovi ponúknuť.

3. K vyjadreniu žalovaného sa písomne (v replike) vyjadril žalobca, vychádzajúc zo skutočnosti, že

organizačná zmena žalovaného mala nadobudnúť účinnosť k 15.05.2021 a napriek tomu, že nedošlo
k účinnému nadobudnutiu organizačnej zmeny (dôvod výpovede), zamestnávateľ už vopred, t. j. ešte
dňa 13.05.2021 požiadal o prerokovanie výpovede, ktorú dal žalobcovi nasledovný deň, t. j. dňa
14.05.2021 – stále pred účinnosťou organizačnej zmeny – z pohľadu žalobcu predčasne, ergo neplatne.
Naviac zdôraznil, že z obsahu dokumentu prerokovania výpovede vyplýva, že samotná výpoveď nebola

ani priložená k žiadosti o prerokovanie, čiže Odborové združenie železničiarov zrejme prerokovalo (ak
vôbec) len zámer žalovaného dať výpoveď pre prípad, ak nedôjde k dohode, nie výpoveď samotnú.
Považoval za podozrivú aj skutočnosť, že doručenie výpovede bolo v ten istý deň, ako malo dôjsť
k údajnému prerokovaniu, keďže žalovaný a odborové združenia sídlia na rôznych adresách, čižežalobca nevie, či v čase doručenia výpovede bola reálne splnená podmienka prerokovania. Žalobcovi
nebolo zrejmé, či výpoveď bola prerokovaná podnikovým výborom OZŽ, nakoľko prerokovanie je
podpísanépodpredsedomOZŽG.A.anevednočimenovanýpodpredsedamalkompetenciuprerokovať

výpoveď bez odobrenia podnikového výboru. V rámci podmienok splnenia ponukovej povinnosti
zamestnávateľa žalobca nerozporoval skutočnosť, že povinnosťou žalovaného bolo ponúknuť žalobcovi
možnosť pracovať v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce, t. j. Rožňavská č. 1, Bratislava
a práve preto zastával názor, že žalovaný si ponúknutou pracovnou pozíciou „vlakvedúci – kandidát“
s pravidelným pracoviskom Jaskový rad č. 2, ponukovú povinnosť nesplnil. Vo vzťahu k štyrom voľným

pracovným miestam v dohodnutom mieste výkonu práce žalobcovi nebolo zrejmé, čo mal žalovaný na
mysli, keď uviedol, že išlo o miesta na vyššom stupni riadenia, zdôrazňujúc, že sám žalobca bol na
úrovni vedúceho oddelenia, čo je fakticky dve úrovne pod generálnym riaditeľom. Pokiaľ ide o pracovné
miesto „riaditeľ sekcie marketingu“, žalovaný považoval za nutné zdôrazniť, že pracovná prax 10 rokov
sa nevyžaduje v odbore marketingu, ale v príbuznom odbore, navyše podľa opisu práce sa pracovné
skúsenosti dokonca „nevyžadujú“, preto údajné žalobcom nespĺňané podmienky si žalovaný doslova

vymýšľa. Čo sa týka pracovných miest na dobu určitú, žalobca polemizoval, že ide o vnútornú stratégiu
žalovaného pri prijímaní nových zamestnancov, pričom po uplynutí doby určitej sa pracovný pomer menil
na dobu neurčitú, pokiaľ neexistoval dôvod „zbaviť sa“ zamestnanca. K pracovnej pozícii „špecialista
marketingovej komunikácie“ žalobca dodal, že touto námietkou chcel len poukázať na to, ako žalovaný
nakladá s pracovnými miestami, t. j. že tieto ad hoc ruší a následne vytvára.

4. Žalovaný v rámci svojich prostriedkov procesnej obrany uplatnených v písomnej duplike, interpretujúc
ustanovenie § 74 Zákonníka práce v reflexii na žalobcom tvrdenú neplatnosť skončenia pracovného
pomeru z dôvodu prerokovania výpovede v termíne predchádzajúcom termínu (dátumu) nadobudnutia
organizačnej zmeny, dospel k záveru, že z dikcie uvedeného ustanovenia nevyplýva žiadna povinnosť

zamestnávateľa naviazať prerokovanie výpovede na nadobudnutie účinnosti organizačnej zmeny,
pričom je potrebné si uvedomiť, že ide o univerzálne zákonné ustanovenie týkajúce sa prerokovania
všetkých výpovedí/okamžitých skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez ohľadu
na dôvod ich skončenia, takže tvrdenie žalobcu, že k prerokovaniu výpovede došlo predčasne
z dôvodu, že príslušný odborový orgán jeho výpoveď prerokoval na základe žiadosti žalovaného

zo dňa 13.05.2021 dňa 14.05.2021 a organizačná zmena nadobudla účinnosť dňa 15.05.2021, je
nesprávnym vykladaním tohto ustanovenia Zákonníka práce. Žalovaný uviedol, že predstavenstvo
žalovaného udelilo súhlas s organizačnou zmenou, v dôsledku ktorej sa žalobca stal nadbytočným
už dňa 27.04.2021 a následne dňa 13.05.2021 zobrala uvedenú zmenu na vedomie dozorná rada,
preto žalovaný mal preukázateľnú vedomosť o dôvode (nadbytočnosť zamestnanca) na skončenie

pracovného pomeru so žalobcom už v tento deň (13.05.2021) za predpokladu, že neprijme ponuku inej
vhodnej práce. Upriamil pozornosť aj na tú skutočnosť, že prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene
nie je právnym úkonom, ktorého účinnosť nemá žiadny vplyv na realizáciu kompetencií zástupcov
zamestnancov, t. j. ak pracovná pozícia žalobcu prestala existovať dňa 15.05.2021, nespôsobuje to
povinnosť zamestnávateľa prerokovať skončenie pracovného pomeru z dôvodu zrušenia pracovnej

pozície až po nadobudnutí účinnosti zmeny organizačného poriadku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením
protistrany, že príslušný odborový orgán prerokoval iba zámer žalovaného skončiť pracovný pomer so
žalobcom, nakoľko žiadosť o prerokovanie výpovede zo dňa 13.05.2021 obsahovala presnú špecifikáciu
skutkových okolností skončenia pracovného pomeru, t. j. obsahovala náležitosti výpovede, preto
odborový orgán prerokoval výpoveď. K pochybnosti žalobcu, či vôbec k prerokovaniu výpovede došlo,

nakoľko prerokovanie výpovede a jej doručenie sa uskutočnili v jeden deň, žalovaný uviedol, že
vzhľadom na silnú pluralitu niekoľko desiatok rokov etablovaných odborových organizácií na jeho
pracovisku, dodatočné prerokovanie výpovede po jej doručení by ani nebolo právne možné, keďže
tento postup žalovaného by boli spochybnili samotné odborové organizácie. Pokiaľ ide o časový sled
udalostí – prerokovania výpovede a jej doručovania, žalovaný uviedol, že dňa 14.05.2021 o 10:21

hod. bol na e-mailovú adresu povereného zamestnanca žalovaného – H. I. doručený dokument
potvrdzujúci prerokovanie v podnikovom výbore OZŽ a následne bola výpoveď doručovaná dňa
14.05.2021 žalobcovi za prítomnosti H. I. a J. F., ktorému doručovaniu predchádzala ponuková
povinnosť, zrealizovaná taktiež za prítomnosti menovaných zamestnankýň. K námietke týkajúcej
sa prerokovania výpovede v odborovom orgáne príslušnej odborovej organizácie žalovaný uviedol,

že skutočnosť, že práve predseda podnikového výboru I. G. A. bol tzv. kontaktnou a oprávnenou
osobou preberať podklady k prerokovaniu výpovede, vyplýva z prílohy k Opatreniu k stanoveniu
zástupcov zamestnancov k organizačným útvarom železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. s tým, že
predseda podnikového výboru OZŽ pri ZSSK prerokovanie výpovede písomne potvrdil, preto ak žalobcaspochybňuje prerokovanie výpovede podnikovým výborom, nemôže sa vyjadrovať výlučne v rovine
dohadov, ale musí na preukázanie svojho tvrdenia predložiť dôkazy. V súvislosti so splnením ponukovej
povinnosti žalovaný zopakoval, že zamestnávateľ nie je povinný ponúkať také mzdové a pracovné

podmienky, na aké bol zamestnanec zvyknutý predtým, než sa stal nadbytočným, ponúkaná práca musí
byť pre zamestnanca vhodná nie však len na základe jeho subjektívnych pocitov, ale na základe jeho
dosiahnutej kvalifikácie, schopností a zručností. Žalovaný zdôraznil, že v dohodnutom mieste výkonu
práce nemal žiadne vhodné pracovné miesta, ktoré by v rámci ponukovej povinnosti mohol žalobcovi
ponúkať, preto nad rámec svojich zákonných povinností, ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesto na

dobu neurčitú (čím zaručil stabilitu pracovného miesta žalobcu) s miestom výkonu práce v Bratislave
a to pozíciu „vlakvedúceho“, ktorá zodpovedala zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobcu
a tento neuviedol, aké požiadavky na uvedenú pracovnú pozíciu by nespĺňal. Označil za nepravdivú
námietku žalobcu, že na pracovnú pozíciu „riaditeľ sekcie marketingu“ sa nepožadovala prax v odbore
marketingu, ale v príbuznom odbore, nakoľko z profilu pracovného miesta riaditeľa sekcie marketingu
– dokumentu, ktorý je súčasťou Katalógu profilov pracovných miest a bol aktualizovaný 01.09.2007,

teda viac ako 13 rokov pred skončením pracovného pomeru so žalobcom, takže nejde o žiadne
účelové a vymyslené pracovné podmienky a požiadavky na túto pracovnú pozíciu, vyplýva, že ak
ide o pracovnú pozíciu vyžadujúcu „prax v odbore“, vyžaduje sa v odbore marketingu a nevedno
na základe akých skutočností žalobca dôvodil, že ide o 10 ročnú prax nie v odbore marketingu,
ale v príbuznom odbore, avšak aj za pripustenia tohto typu argumentácie žalovaný mal za to, že

odbor ľudských zdrojov (výlučne v tejto oblasti pracoval žalobca predtým u deviatich zamestnávateľov)
nemožno ani pri tej najväčšej benevolencii považovať za odbor príbuzný marketingu. Vo vzťahu
k pracovným pozíciám „osobný pokladník“ a „špecialista marketingovej komunikácie“ žalovaný zotrval
na svojej argumentácií, teda že voľná pozícia osobného pokladníka nielen že nebola v dohodnutom
mieste výkonu práce, ale zároveň sa mala vykonávať v pracovnom pomere na dobu určitú, preto

sa nejednalo o vhodnú prácu a pozícia špecialistu marketingovej komunikácie v čase doručovanie
výpovede (dňa 14.05.2021) neexistovala, preto ju žalovaný objektívne ponúknuť nemohol. Podaním zo
dňa 13.03.2023 žalovaný ozrejmil povahu štyroch, v čase doručovania výpovede voľných pracovných
pozícii v mieste výkonu práce totožnom s miestom výkonu práce žalobcu tak, že v zmysle čl. 2 bod
1. Opatrenia „Kvalifikačné predpoklady a iné predpoklady na výkon práce riaditeľov organizačných

štruktúr Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s.“, pozície riaditeľov sa obsadzujú u žalovaného výberom
z vhodných uchádzačov, preto pozície riaditeľov neboli priamo obsaditeľné cez dodatok k pracovnej
zmluve v rámci ponukovej povinnosti realizovanej podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Navyše
žalovaný poukázal na absenciu kvalifikačných predpokladov žalobcu, ktoré sa vyžadujú na dané
pracovné pozície (vysokoškolské vzdelanie technického, dopravného, ekonomického alebo právnického

zamerania) a konkretizoval predstavenstvom žalovaného poverených zamestnancov, ktorými boli v čase
doručovania výpovede riaditeľské pozície obsadené s tým, že z dôvodu zabezpečenia efektivity –
nemalej úspory personálnych nákladov žalovaný ani nemal zámer tieto poverenými zamestnancami
riadené pracovné miesta obsadzovať.
5. Pred vecným posúdením pracovnoprávneho sporu súd posudzoval včasnosť žalobcom uplatneného

nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou v intenciách ustanovenia §
77 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť
a zistil, že vzhľadom na dvojmesačnú výpovednú dobu, ktorá začala žalobcovi plynúť od prvého dňa

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (od 01.06.2021) a skončila uplynutím
posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
skončil/mal skončiť dňa 31.07.2021 a od tohto dátumu začala žalobcovi plynúť dvojmesačná prekluzívna
(prepadná) lehota na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a táto
uplynula dňa 30.09.2021, preto so zreteľom na dátum doručenia žaloby na súd, ktorým je podľa

potvrdenia o prijatí návrhu na začatie konania 30. september 2021 (č. l. 30 súdneho spisu), je zrejmé,
že žalobca uplatnil svoj určovací nárok na súde včas – v rámci plynutia dvojmesačnej prekluzívnej
lehoty, jeho právo na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nezaniklo a legitímne sa môže
domáhať súdnej ochrany svojich zamestnaneckých práv.

6. Súd prejednal pracovnoprávny spor s nariadením pojednávania podľa ust. § 322 veta prvá zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vykonal dokazovanie procesnými stranami
predloženými listinnými dôkazmi v rozsahu relevantnom pre právne posúdenie sporu, prednesomprávnych zástupcov strán, dôkazy zhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pričom zistil
nasledovný skutkový stav:

7. V posudzovanom pracovnoprávnom spore bolo medzi procesnými stranami sporné, či žalovaný
riadne a včas (vopred) prerokoval výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.05.2021 so zástupcami
zamestnancov, splnenie ponukovej povinnosti žalovaného z hľadiska vhodnosti ponúknutého voľného
pracovného miesta „vlakvedúci – kandidát“ s prihliadnutím na iné voľné a pre žalobcu vhodné pracovné
pozície a napokon ako sporná vyvstala tiež skutočnosť, či výpoveď zo dňa 14.05.2021 je možné

považovať za platnú, ak prijatá organizačná zmena u žalovaného, následkom ktorej sa žalobca stal
nadbytočným zamestnancom, nadobudla účinnosť nesporne dňa 15.05.2021.

8. Súd podriadil skutkový stav sporu nasledovnému právnemu stavu - príslušným právnym normám:

Podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 01.03.2021

do 14.11.2021 (v čase doručenia posudzovanej výpovede) (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ
môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom
na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického
vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných
organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa

zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred
uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa §

58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,

že k prerokovaniu došlo.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 232 ods. 2, 3 Zákonníka práce, ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe viaceré odborové
organizácie, vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch a obdobných pracovných vzťahoch týkajúcich
sa jednotlivých zamestnancov príslušný odborový orgán odborovej organizácie, ktorej je zamestnanec
členom. V prípade uvedenom v odseku 2 vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch a obdobných

pracovných vzťahoch týkajúcich sa zamestnanca, ktorý nie je odborovo organizovaný, orgán odborovej
organizácie s najväčším počtom členov u zamestnávateľa, ak zamestnanec neurčí inak.Podľa § 237 ods. 1, 3 Zákonníka práce, prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami
zamestnancov a zamestnávateľom. Prerokovanie sa uskutoční zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom
čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu.

9. V nadväznosti na žalobcov argument o neexistencii výpovedného dôvodu v čase doručovania
výpovede a z toho plynúcu nemožnosť prerokovania výpovede, ktorý argument založil na úvahe, že
zástupcovia zamestnancov mali povinnosť prerokovať výpoveď zo dňa 14.05.2021 až po tom, ako
zamestnanec sa rozhodol neprijať inú zamestnávateľom ponúknutú prácu alebo uzatvoriť dohodu

o skončení pracovného pomeru a tým, že výpoveď bola prerokovaná skôr, ako žalovaný vyjadril svoj
nesúhlas s iným postupom než stolerovaním skončenia pracovného pomeru výpoveďou, malo ísť
o prerokovanie len hypotetickej výpovede, súd sa nestotožnil s touto námietkou, nakoľko je štandardným
a zákonným postupom zamestnávateľa, ak pred uskutočnením osobného pohovoru, na ktorom sa
rokuje so zamestnancom a prejednáva sa skončenie jeho pracovného pomeru, zamestnávateľ už má
prerokovanú výpoveď so zástupcami zamestnancov a uvedený postup neodporuje ustanoveniu § 74

ani inému ustanoveniu Zákonníka práce, keďže žiadna právna norma nevyžaduje, aby sa okamih
prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov viazal až na rozhodnutie zamestnanca neprijať
inú zo zamestnávateľom ponúkaných alternatív než jednostranne skončiť pracovný pomer výpoveďou
zo strany zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené nie je možné konštatovať, že v danom prípade mohla
byť prerokovávaná iba hypotetická výpoveď, ktorá by predpokladala nesúhlas žalobcu s iným postupom.

Je totiž bežnou praxou, že pri pohovore s nadbytočným zamestnancom, resp. zamestnancom, s ktorým
sa má pracovný pomer z určitého dôvodu skončiť, zamestnávateľ doručuje výpoveď zamestnancovi
priamo na tomto osobnom stretnutí, preto ak má byť dodržaná dikcia ustanovenia § 74 Zákonníka práce
a síce povinnosť prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov vopred, t. j. pred jej doručením
zamestnancovi, musí zamestnávateľ zabezpečiť prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov

už ku dňu uskutočnenia pohovoru so zamestnancom, ktorého sa skončenie pracovného pomeru
týka bez ohľadu na to, či výpoveď bude zamestnancovi vzhľadom na možné iné jeho rozhodnutie
daná, preto tvrdenie žalobcu o hypotetickej výpovedi je z hľadiska inštitútu prerokovania výpovede so
zástupcami zamestnancov nenáležité a nemá vplyv na platnosť výpovede. V tejto súvislosti žalovaný
správne uviedol, že výpovedný dôvod na skončenie pracovného pomeru vznikol už dňa 13.05.2021,

kedy dozorná rada žalovaného schválila zmenu organizačného poriadku žalovaného 1_35_ORLZ_v4
– organizačnej zmeny, na základe ktorej žalobca v dôsledku zrušenia jeho pracovného miesta sa
stal nadbytočným, preto nesúhlas zamestnanca s alternatívnymi možnosťami skončenia pracovného
pomeru (inak ako výpoveďou) a odmietnutie ponúknutej inej pracovnej pozície nie je určujúcim faktorom
pre vznik výpovedných dôvodov na skončenie pracovného pomeru, a tak je nepochybné, že ak

zástupcovia zamestnancov ku dňu prejednania protokolu/pohovoru konaného dňa 14.05.2021 výpoveď
zpracovnéhopomeruužprerokovali,postupovalžalovanývsúladesustanovením§74Zákonníkapráce
a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania.

10. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa prerokovania len zámeru a nie samotnej výpovede,

keď v zmysle obsahu dokumentu – prerokovania výpovede – táto k žiadosti o prerokovanie výpovede
nebola priložená, súd konštatuje nespôsobilosť tohto prostriedku procesného útoku spochybniť fakt,
že zástupcovia zamestnancov (Odborové združenie železničiarov) mali vedomosť o prerokovávanej
výpovedi, poznali jej obsah a boli oboznámení s konkrétnymi výpovednými dôvodmi, nakoľko tak
vo Výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 14.05.2021 ako aj v Žiadosti o prerokovanie výpovede

z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 13.05.2021 (adresovanej Odborovému
združeniu železničiarov) sa úplne identicky deklaruje, že zamestnanec (žalobca) sa stal nadbytočným
na základe organizačnej zmeny v súvislosti so schválením zmeny Systemizácie Železničnej spoločnosti
Slovensko, a.s. č. 1_58_ORLZ_v6 zo dňa 13.05.2021 s účinnosťou od 15.05.2021, ktorou došlo
k zrušeniu systemizovaného funkčného miesta č. 1013 vedúci oddelenia na oddelení stratégie,

odmeňovania a zamestnaneckých výhod na odbore riadenia ľudských zdrojov Železničnej spoločnosti
Slovensko, a.s. s tým, že zamestnávateľ bude ponúkať zamestnancovi na pohovore inú vhodnú
prácu, v prípade nesúhlasu s ponukou práce bude navrhované skončenie pracovného pomeru
dohodou a v prípade nesúhlasu s uvedeným návrhom zamestnávateľ uplatní voči zamestnancovi
výpoveď z pracovného pomeru. Vzhľadom na nesporný fakt, že žiadosť o prerokovanie výpovede

obsahovala náležitosti výpovede a presnú špecifikáciu skutkových okolností skončenia pracovného
pomeru, je nepochybné, že ak by aj listinné vyhotovenie výpovede nebolo so žiadosťou o prerokovanie
výpovede príslušnému odborovému orgánu predložené, táto formálna záležitosť nijako nevyvracia aninespochybňuje skutočnosť, že odborový orgán prerokoval výpoveď a nielen nejaký zámer žalovaného
dať žalobcovi výpoveď.

11. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že výpoveď nemohla byť platná aj z dôvodu časového nesúladu
medzi okamihom doručenia výpovede a nadobudnutím účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene
žalovaného, súd uvádza, že vzhľadom na spôsob skončenia pracovného pomeru so žalobcom,
keď pri výpovedi je koniec pracovného pomeru viazaný až na moment uplynutia výpovednej
doby a nie na dátum dania/doručenia výpovede, neobstojí argument žalobcu, že organizačná

zmena u žalovaného nadobudla účinnosť až deň po daní výpovede (15.05.2021), nakoľko aj
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/171/2013 zo dňa 24.09.2014, na ktoré žalobca
poukazoval, nemožno na posudzovaný spor aplikovať, pretože správny súd posudzoval skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru v dôsledku zániku štátnozamestnaneckého miesta a s prihliadnutím
na to, že štátnozamestnanecký pomer skončil odvolaním zo štátnozamestnaneckého pomeru, pri
ktorom spôsobe sa štátnozamestnanecký pomer skončí dňom uvedeným v rozhodnutí o odvolaní,

najskôr však dňom doručenia rozhodnutia o odvolaní (§ 40 ods. 4 zákona o štátnej službe),
služobný úrad mohol skončiť štátnozamestnanecký pomer so štátnym zamestnancom najskôr ku
dňu účinnosti rozhodnutia (organizačno-riadiaceho aktu), ktorým bolo štátnozamestnanecké miesto
zrušené. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku správneho súdu teda vyplýva, že v deň skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym zamestnancom (v deň doručenia rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním) jeho štátnozamestnanecké miesto ešte existovalo, preto
štátnozamestnanecký pomer nemohol skončiť predo dňom, kedy nadobudlo účinnosť rozhodnutie
o zrušení štátnozamestnaneckého miesta. V posudzovanom pracovnoprávnom spore je však nutné
mať na zreteli, že pracovný pomer procesných strán neskončil dňom doručenia výpovede žalobcovi
(14.05.2021), ale až uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t. j. dňa 31.07.2021, pričom rozhodnutie

žalovaného o organizačnej zmene, na základe ktorého sa stal žalobca nadbytočným zamestnancom,
nadobudlo účinnosť dňa 15.05.2021 a teda počas trvania posudzovaného pracovného pomeru.
Vzhľadom na uvedené nie je možné konštatovať, že žalovaný by bol skončil pracovný pomer so
žalobcom predčasne – pred účinným zrušením jeho pracovného miesta – nakoľko napriek skutočnosti,
že predmetná organizačná zmena žalovaného sa stala účinnou až deň po doručení výpovede žalobcovi,

pracovný pomer strán dňa 14.05.2021 (v deň doručenia výpovede) ešte neskončil, preto súd
dospel k záveru, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou až po účinnom zrušení
jeho pracovného miesta.

12. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému podozreniu, či k prerokovaniu výpovede so zástupcami

zamestnancov reálne došlo, keďže doručenie výpovede nastalo v ten istý deň, keď malo dôjsť
k prerokovaniu výpovede s odborovou organizáciou, pričom žalovaný sídli na inej adrese ako odborové
združenie, súd uvádza, že v priebehu súdneho konania z vykonaného dokazovania – uznesenia z on-
line rokovania PV OZŽ pri ZSSK zo dňa 14.05.2021 vyplynulo, že Podnikový výbor Odborového
združenia železničiarov na žiadosť zamestnávateľa prerokoval výpoveď z pracovného pomeru so

žalobcom dňa 14.05.2021 na rokovaní uskutočnenom on-line formou, pripojených bolo 13 zástupcov
zamestnancov a výpoveď z pracovného pomeru bola prerokovaná bez pripomienok, preto uznesenie
podnikového výboru OZŽ bolo schválené jedmomyseľne. Vzhľadom na počas súdneho konania
objasnenú a preukázanú on-line formu prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, námietka
žalobcu založená na nereálnosti prerokovania a doručenia výpovede v jeden deň z dôvodu rôznych

sídiel žalovaného a odborového združenia nie je relevantná a opodstatnená.

13. Súd považoval za nedôvodnú aj pochybnosť žalobcu o kompetencii I. G. A. prerokovať
výpoveď ako podpredseda (správne má byť „predseda“) podnikového výboru Odborového združenia
železničiarovpriŽSSK,nakoľkopodľaOpatreniakstanoveniuzástupcovzamestnancovkorganizačným

útvarom Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s., podnikový výbor Odborového združenia železničiarov
zastrešuje I. G. A. a to na viacerých úsekoch – úsek generálneho riaditeľa, úsek obchodu, oddelenie
zákazníckych podaní, úsek prevádzky, oddelenie podpory prevádzky, sekcia kvality prevádzky, sekcia
prípravy prevádzky a sekcia riadenia prevádzky, úsek ekonomiky, oddelenie finančného riadenia,
sekcia účtovníctva a daní, sekcia controllingu, úsek služieb, sekcia manažmentu nehnuteľností, sekcia

obstarávania a logistiky, sekcia informačných technológií, úsek údržby, oddelenie kontroly kvality opráv,
sekcia údržby a opráv, sekcia technická a technologická a Depo Poprad. Vzhľadom na nezanedbateľné
množstvo organizačných útvarov podnikového výboru Odborového združenia železničiarov, ktorým I. G.
A. predsedá, je zrejmé, že kompetenciu prerokovávať posudzovanú výpoveď z pracovného pomeru mala ako predseda podnikového výboru bol oprávnený uznesenie z on-line rokovania PV OZŽ pri ŽSSK zo
dňa 14.05.2021 spracovať a autorizovať.

14. Žalobca napokon namietol formu prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, nakoľko
poukázal na rozpor medzi uznesením z on-line rokovania zástupcov zamestnancov zo dňa 14.05.2021
a čestným prehlásením I. G. A. zo dňa 22.07.2022, podľa ktorého výpoveď žalobcu mala byť
prerokovaná so zástupcami zamestnancov spôsobom per rollam a nie on-line formou. V tejto
súvislosti súd jednak zhodne s tvrdením žalovaného uvádza, že nie je právne významná forma,

akou zástupcovia zamestnancov výpoveď prerokovali a súčasne súd nevzhliadol rozpor medzi on-line
formou rokovania zástupcov zamestnancov a pokynom I. G. A., keď dňa 14.05.2021 dal ostatným
členom podnikového výboru návrh na prerokovanie výpovede žalobcu per rollam vzhľadom na platné
covidové obmedzenia, nakoľko „on-line“ a „per rollam“ nepredstavujú vzájomne si odporujúce spôsoby
– formy rokovania. Vo všeobecnosti hlasovanie per rollam znamená hlasovanie, resp. vyjadrenie
názoru nie riadnym zasadnutím a využíva sa hlavne v situáciách, kedy je potrebné rozhodnúť bez

zbytočného odkladu a najčastejšie sa realizuje elektronickou formou, prostredníctvom videokonferencie
alebo inými prostriedkami komunikačnej technológie. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď v období, keď
pretrvávali na území krajiny covidové opatrenia, preto ak predseda podnikového výboru Odborového
združenia železničiarov ráno dňa 14.05.2021 navrhol ostatným zástupcom zamestnancov prerokovať
výpoveď žalobcu per rollam, mal na mysli neštandardnú formu rokovania bez osobnej účasti zástupcov

zamestnancov (z dôvodu platných vládnych opatrení proti šíreniu choroby Covid-19), čo sa aj udialo,
keďže zástupcovia zamestnancov prerokovali výpoveď dňa 14.05.2021 on-line formou. Vzhľadom na
uvedené nie je možné v danom prípade vzhliadnuť rozpor medzi navrhovaným spôsobom prerokovania
výpovede a formou, akou k prerokovaniu výpovede skutočne došlo.

15. S prihliadnutím na v rozhodnom čase pretrvávajúce covidové opatrenia, keď mnohí zamestnanci
žalovaného z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa nesporne pracovali z domáceho
prostredia, neobstojí ani ničím dôkazne podporená domnienka žalobcu, že všetci podľa uznesenia
podnikového výboru OZŽ zo dňa 14.05.2021 on-line pripojení zástupcovia zamestnancov (v počte 13),
ktorí mali pracovať na rôznych pracovných pozíciách s odlišným rozvrhnutím pracovného času, sa

vôbec mohli reálne v rovnakom čase on-line pripojiť na rokovanie, nakoľko vzhľadom na zamestnancami
vykonávanú prácu z domáceho prostredia je ich on-line pripojenie v jednom čase možné a reálne, preto
súd nemal žiadnu pochybnosť, že menovite uvedení zástupcovia zamestnancov v uznesení zo dňa
14.05.2021, boli skutočne na rokovaní on-line pripojení a žalobca nespochybnil ich prítomnosť na on-line
rokovaní žiadnym dôkazom, preto v tomto ohľade je správne tvrdenie žalovaného, že svoje prostriedky

procesného útoku zakladal výlučne na dohadoch a špekuláciách.

16. Právne aspekty inštitútu prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov spočívajú v tom,
že zamestnávateľ musí prerokovať výpoveď z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov
predtým, ako pristúpi k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom výpoveďou. Vychádzajúc

z dikcie ustanovenia § 74 Zákonníka práce je zrejmé, že nie je právne relevantnou skutočnosť, že
medzi doručením žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov
a odpoveďou príslušnej odborovej organizácie uplynul krátky čas, nakoľko vyššie citovaná právna norma
ustanovuje iba povinnosť zástupcov zamestnancov prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa
najneskôr do siedmich pracovných dní od doručenia žiadosti zamestnávateľom, inak platí prezumpcia,

že k prerokovaniu došlo, t. j. právna norma ustanovuje iba maximálnu lehotu, v rámci ktorej zástupcovia
zamestnancov sú povinní výpoveď prerokovať, avšak nezaväzuje zástupcov zamestnancov k tomu,
aby výpoveď neprerokovali bezodkladne, resp. prerokovali výpoveď až po určitej dobe od doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľa o jej prerokovanie, pričom žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal ani
neosvedčil jeho pochybnosť o možnosti prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov do jedného

dňa (13.05.2021 – 14.05.2021) od doručenia žiadosti žalovaného o jej prerokovanie príslušnej odborovej
organizácii.

17. Žalovaný požiadal Odborové združenie železničiarov ako orgán odborovej organizácie s najväčším
počtom členov u žalovaného (keďže žalobca ako odborovo neorganizovaný zamestnanec neurčil inak)

o prerokovanie posudzovanej výpovede z pracovného pomeru písomnou žiadosťou zo dňa 13.05.2021,
pričom z emailovej správy H. I. - vedúcej zamestnankyne personálneho oddelenia žalovaného (č.
l. 106 súdneho spisu) v spojení s jej čestným prehlásením zo dňa 25.07.2022 (č. l. 100 súdneho
spisu) vyplýva, že menovaná zamestnankyňa zaslala žiadosť o prerokovanie výpovede na základepokynu jej nadriadenej – E. J. F. – priamo predsedovi podnikového výboru Odborového združenia
železničiarov I. G. A. a to dňa 13.05.2021 o 13:46 hod. a následne dňa 14.05.2021 o 10:21 hod.
H. I. obdržala mailovú odpoveď od pána G. A. s podpísanou žiadosťou o prerokovanie výpovede

s vyrozumením, že zástupcovia zamestnancov výpoveď žalobcu dňa 14.05.2021 prerokovali. Súd
preto uvádza, že pomerne krátky časový horizont medzi doručením žiadosti o prerokovanie výpovede
príslušnej odborovej organizácii a jej prerokovaním zástupcami zamestnancov zodpovedá najmä
elektronickej forme komunikácie dotknutých subjektov a tento spôsob komunikácie urýchlil celý proces
prerokovania výpovede z pracovného pomeru.

18. Pre úplnosť súd uvádza, že výsluch predsedu podnikového výboru Odborového združenia
železničiarov – I. G. A. by nebol hospodárny, keďže on sám ako jeden z on-line pripojených zástupcov
zamestnancov spracoval a podpísal jednomyseľne schválené uznesenie z on-line rokovania PV
OZŽ pri ŽSSK zo dňa 14.05.2021, preto je nepochybné, že by bol iba potvrdil ním autorizovanú
skutočnosť, že prerokovanie výpovede prebehlo on-line formou za elektronickej účasti trinástich

zástupcov zamestnancov (traja ospravedlnení) s tým, že žiaden zo zástupcov zamestnancov nemal
k prerokovávanej výpovedi žiadne pripomienky.

19. Súd vyhodnotil ako nedôvodnú a tendenčnú tiež námietku žalobcu (vznesenú na poslednom
pojednávaní), že je sporná skutočnosť, či zástupcovia zamestnancov prerokovali výpoveď pred jej

doručením žalobcovi, nakoľko na základe obsahu čestných prehlásení H. I. (vedúcej personálneho
oddelenia žalovaného) a jej nadriadenej zamestnankyne E. J. F. mal súd za preukázanú skutočnosť,
že menované doručovali výpoveď žalobcovi až po tom, „keď obdržali od pána A. prerokovanú
výpoveď“. Navyše žalobcom považovanú za spornú otázku prerokovania výpovede pred jej doručením
zamestnancovi neposilnilo ani jeho nepreukázané presvedčenie, že výpoveď mal dostať ešte

v doobedňajších hodinách dňa 14.05.2021 (nesúhlasiac so žalovaným, že k výpovedi pristúpil
v poobedňajšom čase), nakoľko ak by sa jeho tvrdenie aj zakladalo na pravde, nemožno bez ďalšieho
dospieť k záveru, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď dňa 14.05.2021 pred jej prerokovaním so
zástupcami zamestnancov, t. j. pred 10:21 hod., kedy žalovaný už disponoval kladnou odpoveďou
príslušnej odborovej organizácie, ktorá prerokovala výpoveď bez pripomienok. Zároveň je potrebné

uviesť, že aj v samotnej výpovedi zo dňa 14.05.2021 žalovaný deklaroval, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou zamestnávateľ prerokoval s príslušnými zástupcami zamestnancov, a teda
je nepochybné, že v čase doručenia výpovede žalobcovi jeho zamestnávateľ už mal výpoveď
s odborovou organizáciou prerokovanú, t. j. v zákonných intenciách prerokoval výpoveď so zástupcami
zamestnancov vopred.

20. Pokiaľ ide o riadne splnenie ponukovej povinnosti žalovaného, súd napriek tomu, že prisvedčil
názoru žalovaného v tom, že v zmysle súdnej praxe môže byť ponúkanou vhodnou prácou akákoľvek
práca, ktorú má zamestnávateľ k dispozícii a zodpovedá zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ
možno i kvalifikácii zamestnanca, pričom nemusí zodpovedať doteraz vykonávanému druhu práce,

t. j. zamestnávateľ nie je povinný garantovať také pracovné podmienky, na aké bol zamestnanec
zvyknutý predtým, reflektujúc správnu argumentáciu žalovaného, že protistranou predložený „Zoznam
neobsadených plánovaných pracovných pozícií“ (odhliadnuc od jeho časového nesúladu s okamihom
doručenia výpovede, keďže zoznam je datovaný až ku dňu 31.05.2021) obsahuje s výnimkou jednej
pozície („riaditeľ sekcie marketingu“) výlučne pracovné miesta mimo dohodnutého miesta výkonu práce,

t. j. mimo Rožňavskej ulice č. 1 v Bratislave, zastáva názor, že žalovaným ponúknuté voľné pracovné
miesto „vlakvedúci – kandidát“ s pravidelným pracoviskom: Jaskový rad č. 2 v Bratislave, taktiež
predstavuje pracovnú pozíciu mimo dohodnutého miesta výkonu práce, nakoľko podľa pracovnej zmluvy
si strany dojednali miesto pravidelného pracoviska: Rožňavská č. 1, Bratislava, a preto postupujúc
v zmysle explicitnej právnej úpravy ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce žalovaný bol

povinný ponúknuť žalobcovi vhodnú prácu v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce, avšak konal
v rozpore s týmto ustanovením, preto súd dospel k záveru, že pozícia „vlakvedúceho“ nebola vhodnou
prácou pre žalobcu.

21. Z hľadiska miesta výkonu práce do úvahy prichádzajúce, v čase doručovania výpovede voľné

pracovné pozície u žalovaného boli nasledovné štyri pracovné miesta:
- riaditeľ sekcie marketingu,
- riaditeľ odboru riadenia strategických projektov,
- riaditeľ úseku ekonomiky,- riaditeľ úseku generálneho riaditeľa.

22. Podľa článku 2. bodu 1. Opatrenia Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. – Kvalifikačné

predpoklady a iné predpoklady na výkon práce riaditeľov organizačných štruktúr Železničnej spoločnosti
Slovensko, a.s. – účinného od 01.06.2019 (ďalej len „Opatrenie“), pozíciu riaditeľov v ZSSK v zmysle
platných stanov Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. obsadzuje a menuje predstavenstvo ZSSK
výberom z vhodných kandidátov:
a) so zverejnením v internom a /alebo externom prostredí

b) bez zverejnenia priamym oslovením vhodných kandidátov z interného a/alebo externého prostredia.

23. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia vnútroorganizačného aktu žalovaného, je zrejmá správnosť
jeho tvrdenia, že nakoľko pozície riaditeľov u žalovaného sa obsadzujú výberom z vhodných
uchádzačov, tieto pracovné miesta neboli priamo obsaditeľné prostredníctvom dodatku k pracovnej
zmluve žalobcu v rámci ponukovej povinnosti realizovanej podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce,

pričom na žiadnu z vyššie uvedených pozícií nebolo v rozhodnom čase vyhlásené výberové konania,
ktorého by sa žalobca mohol zúčastniť, preto podľa žalobcu pre neho údajne najvhodnejšiu pracovnú
pozíciu „riaditeľ sekcie marketingu“ nemožno považovať za vhodnú z hľadiska realizovania ponukovej
povinnosti zamestnávateľa a nesprávnym je tiež tvrdenie žalobcu, že pracovná prax na tejto pozícii sa
nevyžaduje priamo v odbore marketingu, ale v príbuznom odbore, keďže v zmysle Opatrenia žalovaného

medzi ďalšie požiadavky potrebné na riadne vykonávanie funkcie „riaditeľa sekcie marketingu“ patria
okrem iného „hlboké odborné znalosti, zručnosti a skúsenosti s riadením v oblasti marketingovej
komunikácie spoločnosti/organizácie“, preto je nepochybné, že žalovaný si nevymýšľal, ale správne
argumentoval skutočnosťou, že pozícia „riaditeľa sekcie marketingu“ si vyžaduje 10 ročnú prax v odbore
marketingu, ktorú žalobca nesporne nemal, nakoľko všetky jeho pracovné pozície u predošlých

zamestnávateľov sa týkali oblasti ľudských zdrojov. Článkom 7 - Prílohami vyššie uvedeného Opatrenia
Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s., účinného od 01.06.2019 žalovaný tiež preukázal, že žalobca
ako vyštudovaný psychológ nespĺňal ani vyžadované kvalifikačné predpoklady pre jednotlivé pozície
riaditeľov, nakoľko nemal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa ekonomického, právnického,
technického alebo dopravného zamerania, resp. vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore

manažment, financie alebo účtovníctvo, nehovoriac o tom, že s prihliadnutím na životopis žalobcu
tento nemal u predchádzajúcich (deviatich) zamestnávateľov žiadnu prax v riadiacej funkcii, keďže
všetky jeho pracovné pozície boli referentského charakteru. Dôkazom opaku žalovaný taktiež preukázal
nepravdivosť tvrdenia žalobcu, že riaditeľ úseku, ktorý zastupuje neobsadené miesto „riaditeľa sekcie
marketingu“ nemá k výkonu tejto práce poverenie, nakoľko žalovaný písomne poveril E. F. A. výkonom

funkcie riaditeľa sekcie marketingu ešte dňa 28.06.2017 (s účinnosťou od 29.06.2017) (č. l. 143
súdneho spisu), pričom túto funkciu popri svojom pracovnom zaradení vykonáva od roku 2017 až
doposiaľ a táto značná doba, počas ktorej vykonáva pracovnú pozíciu riaditeľa sekcie marketingu
poverený zamestnanec, nasvedčuje tomu, že žalovaný vzhľadom na ekonomický princíp šetrenia
finančných prostriedkov, keď jeden zamestnanec dokáže zastúpiť dve pracovné miesta, ani neplánuje

dané pracovné miesto obsadiť a súčasne so zreteľom na evidentný časový odstup medzi poverením
zamestnanca výkonom funkcie riaditeľa sekcie marketingu a skončením pracovného pomeru so
žalobcom je zrejmé, že uvedená pracovná pozícia nebola obsadená iným zamestnancom účelovo.
Rovnakovovzťahukostatnýmvyššiezmienenýmriaditeľskýmpracovnýmmiestamžalovanýpísomnými
povereniami preukázal skutočnosť, že sú obsadené poverenými zamestnancami žalovaného.

24. Z vyššie uvedených dôvodov, keď oficiálne voľné riaditeľské pozície nebolo možné obsadiť mimo
výberového konania prostredníctvom realizovania ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa ust. § 63
ods. 2 Zákonníka práce, žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na výkon týchto funkcií a fakticky
išlo o obsadené pracovné miesta poverenými zamestnancami žalovaného, súd dospel k záveru, že

pracovné miesto riaditeľa sekcie marketingu, na ktoré primárne žalobca poukazoval, ako aj zvyšné tri
riaditeľské pozície nie sú vhodnou prácou pre žalobcu a teda žalovaný nebol povinný tieto pracovné
miesta žalobcovi ponúknuť.

25. Súd nepovažoval za vhodnú prácu pre žalobcu ani pracovné miesto „osobný pokladník“, keďže

miestovýkonutejtopráce(HlavnástanicavBratislave)nespornenezodpovedalostranamidohodnutému
miestu výkonu práce a zároveň malo ísť o pracovný pomer na dobu určitú, čo je v rozpore s princípom
stability pracovného miesta zamestnanca, ktorý mal uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú,
pričom polemika žalobcu, že ide iba o stratégiu žalovaného, ktorú uplatňuje pri prijímaní novýchzamestnancov tak, že po uplynutí dohodnutej určitej doby sa pracovný pomer zmení na pracovný
pomer na dobu neurčitú, predstavuje vo vzťahu k voľnému miestu „osobného pokladníka“ iba
domnienku o možnej perspektíve tohto pracovného miesta, avšak žalobca v priebehu súdneho konania

žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal skutočnosť, že uvedené pracovné miesto bolo obsadené
zamestnancom prijatým do pracovného pomeru na dobu určitú a po uplynutí tejto doby sa zmenil na
pracovný pomer na dobu neurčitú. Nadväzujúc však na ničím podložené dohady žalobcu, je možné
nazerať na prípadnú ponuku práce „osobný pokladník“ aj optikou, podľa ktorej by žalobca bol nesúhlasil
s prijatím tejto pracovnej pozície práve z dôvodu, že žalovaný mu ponúkol pracovné miesto na dobu

určitú a tak nemal právnu istotu, že po uplynutí určitej doby žalovaný jeho pracovný pomer predĺži, resp.
dojedná pracovný pomer na dobu neurčitú.

26. Hoci sám žalobca označil voľné pracovné miesto „rušňovodič – kandidát“ za nie veľmi pre neho
vhodné z dôvodu, že pracovný čas sa prispôsobuje cestovnému poriadku, kládol si otázku, prečo mu túto
prácu žalovaný vzhľadom na dlhodobý personálny podstav na tejto pozícii neponúkol. V tejto súvislosti

súd má za to, že ak by aj žalovaný danú pozíciu žalobcovi ponúkol, tento by ju jednoznačne odmietol
prijať z rovnakých dôvodov, z ktorých odmietol svojou povahou obdobné pracovné miesto „vlakvedúci –
kandidát“ a to pre turnusovú prácu závislú od cestovného poriadku bez pravidelných pracovných zmien
a presvedčenie o podradnosti tejto práci vo vzťahu k práci žalobcu, pričom je nutné mať na zreteli, že
ani pracovné miesto „rušňovodič – kandidát“ sa nevykonávalo v dohodnutom mieste výkonu práce na

J. K. D. X L. I., a preto nebolo vhodným pracovným miestom pre žalobcu v zmysle ust. § 63 ods. 2
Zákonníka práce.

27. Bezpredmetnou je špekulatívna námietka žalobcu týkajúca sa osudu, ktorý mal postihnúť pracovné
miesto „špecialista marketingovej komunikácie“, nakoľko medzi procesnými stranami bolo nesporné, že

v čase doručovania výpovede žalobcovi sa nejednalo o voľné pracovné miesto, keďže bolo v rozhodnom
čase zrušené, ergo neexistovalo, preto žalovaný nemal objektívnu možnosť uvedené pracovné miesto
žalobcovi ponúknuť.

28. Na základe takto zistených skutočností súd zastáva názor, že žalovaný nemal vôbec možnosť

žalobcu ďalej zamestnávať v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce, keďže v organizačnej
štruktúre žalovaného neexistovalo v čase doručovania výpovede žiadne voľné pracovné miesto, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako vhodné pracovné miesto pre žalobcu, preto si objektívne nemohol
splniť svoju ponukovú povinnosť a je správne konštatovanie žalovaného, že vzhľadom na absenciu
vhodného pracovného miesta, ktoré by v rámci ponukovej povinnosti mohol žalobcovi ponúknuť, konal

priponúknutípracovnéhomiesta„vlakvedúci–kandidát“nadrámecsvojichzákonnýchpovinnosti,ateda
z dôvodu absolútnej nemožnosti splniť si svoju ponukovú povinnosť nemusel žalobcovi ponúknuť žiadne
z voľných pracovných miest.

29. Vo svetle všetkých vyššie uvedených dôvodov, keď žalovaný skončil pracovný pomer so

žalobcom výpoveďou z dôvodu organizačnej zmeny, v príčinnej súvislosti s ktorou sa žalobca stal
nadbytočným zamestnancom a to s účinnosťou písomného rozhodnutia o organizačnej zmene ku dňu
predchádzajúcemu skončeniu pracovného pomeru, žalovaný riadne prerokoval výpoveď z pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov a nedisponoval voľným vhodným pracovným miestom, ktoré by
moholvrámciplneniasvojejponukovejpovinnostižalobcoviponúknuť,súddospelkzáveru,žepracovný

pomer skončil so žalobcom platne, preto nároku žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nie je možné priznať procesný úspech a súd žalobu v celom rozsahu (aj v súvisiacom,
nevyčíslenom nároku na náhradu mzdy) ako vecne nedôvodnú zamietol.

30.Otrováchkonaniasúdrozhodolpostupompodľaust.§255ods.1vspojenís §262ods.1CSPna

základe zásady pomeru úspechu sporových strán tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal voči
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné

(§ 358 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).