Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2024

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 8C/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723202728
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Ocelková

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2024:1723202728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Ocelkovou v právnej veci žalobcu: F..

W.. H. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, X., právne zastúpený: JUDr. Michal Ďubek,
PhD., advokát, so sídlom Dostojevského rad 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 EUR, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobu vo zvyšku zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 24.10.2023 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 6 760,38 EUR a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodil tým, že žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody, spôsobenej
žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že Smernica

Európskeho parlamentu a Rady č.2003/88/ ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
(ďalej len „Smernica 2003/88/ES“ alebo „Smernica“) v ustanovení 6 písm. b) určuje maximálnu dĺžku
týždenného pracovného času a to v rozsahu 48 hodín, pričom predmetná smernica bola nesprávne
transponovaná do slovenského právneho poriadku, nakoľko zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a
záchrannom zbore umožňuje hasičovi vykonávať štátu službu aj nad rozsah 48 hodín.

2.1. Žalobca je v stálej štátnej službe v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič - záchranár, v rámci

Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru F., na Hasičskej stanici v F., pričom do funkcie
bol vymenovaný dňa 01.05.2014 personálnym rozhodnutím zo dňa 14.04.2014, č. 43/2014. Služobný
(pracovný) čas príslušníka HaZZ je v zmysle § 86 ZoHaZZ rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný
pracovnýčassaskladázo16hodinovýchpracovnýchzmien(výkonslužby),poktorýchnasledujeurčená
8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku; ide teda o tzv. 24 hodinovú pracovnú smenu. Žalobca sa
aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť,
musí byť vždy počas celej doby neaktívnej časti pracovnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu,

a to do jednej minúty. Napriek uvedenému sa však žalobcovi neaktívna časť pracovnej pohotovosti
nezapočítava do fondu pracovného času, čo v praxi znamená, že napriek tomu, že v kalendárnom
mesiaci odpracuje napr. 241 hodín, do fondu pracovného času sa mu započíta len 178 hodín a pod.
Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje neaktívnu časťpracovnej pohotovosti, sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje 48
hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou.

2.2. V tejto súvislosti žalobca poukázal na zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
práve EÚ vychádza zo zásady prednosti práva EÚ, teda zo zásady, že právne predpisy EÚ majú
prednosťpredvnútroštátnymipredpismičlenskýchštátov.Nazákladeprincípuprednostiajehopriameho
účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia
aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu

voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Povinnosť aplikácie práva EÚ Súdny dvor po prvý krát
vysvetlil v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj
dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma
bola v rozpore s komunitárnym právom. V súvislosti s aplikáciou predmetného ustanovenia smernice
aj na prejednávaný prípad, žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-429/09 G.Fuß,
C-437/05 J.Vorel ako aj C-397/01 Pfeiffer, pričom Súdny dvor v týchto rozhodnutiach konštatoval, že

pohotovosť, ktorá je vykonávaná v režime fyzickej prítomnosti na mieste výkonu práce, tento čas je
potrebné zahrnúť do týždenného pracovného času, ktorý nemôže týždenne prekročiť rozsah 48 hodín.
Prvé z uvedených rozhodnutí sa dokonca týkalo režimu pohotovosti u nemeckých hasičov a Súdny
dvor v ňom uviedol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok. Zo žiadneho ustanovenia
ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná

za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava
do pracovného času príslušníka HaZZ. Naopak, z ustanovení § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 ZoHaZZ
jednoznačnevyplýva,žezákonrozlišujemedzi(i)vykonávanímštátnejslužbyhasičavrámcislužobného
času a (ii) vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná
pohotovosť hasiča v zmysle ZoHaZZ bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Podľa § 86

ods. 2 ZoHaZZ: „...Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom
dni.“ Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“ Výsledkom uvedenej úpravy je, že

služobná pohotovosť hasiča sa v zmysle ZoHaZZ do služobného času hasiča nezapočítava. Žalobca
počas žalovaného obdobia odpracoval viac, než povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že
právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a je sústavne porušované, a
to nie len za žalované obdobie, ale od nástupu žalobcu do služby. Porušenie práva Únie pre absentujúcu
resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho

procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom
v konaní o náhradu škody porušením práva Únie štát - t. j. žalovaný Slovenská republika, keďže
neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b)
Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp.
prijala vnútroštátnu právnu úpravu ZoHaZZ, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi

HaZZ (hasičovi) jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu
48-hodinového týždenného pracovného času. V mene žalovaného - Slovenskej republiky, koná
Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo
bolo tiež aj garantom právnej úpravy ZoHaZZ.

2.3. Aby sa žalobca mohol domáhať náhrady škody z dôvodu porušenia práva EÚ, musia byť v
zmysle judikatúry SD EÚ splnené tri základné požiadavky, a to: 1/ že cieľom porušenej právnej
normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/existencia škody, 3/
priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné uviesť, že článok 6 písm. b) Smernice
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia Toto ustanovenie zároveň ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne

stanovené, že táto 48 hodinová hranica zahŕňa už aj nadčasy. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou
je existencia škody, tu je potrebné uviesť, že Smernica ako taká neobsahuje ustanovenie týkajúce
sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že
náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa
obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,

aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity);
náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci
Brasserie du pecheur a Factortame). Je teda na vnútroštátnom práve členského štátu a jeho súdnych
orgánoch,abypridodržaníuvedenýchzásadekvivalencieaefektivityurčiliformuodškodneniaapravidlá
spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie. Pokiaľ ide o právne posúdenie

žalovaného nároku na náhradu škody, ide o nárok, ktorý je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy
nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa
ustanoveníslovenskéhoprávnehoporiadku,ktoréupravujúvzťahyobsahomajúčelomnajbližšie.Týmito
ustanoveniami podľa nášho právneho názoru sú § 11 a nasl. OZ. V danom prípade porušením článku
6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo a je porušované právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv upravené aj v čl. 40 Ústavy SR. Z úvodných

ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované vyplýva, že
normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z
povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa
nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku,

pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí.
Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného
pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku,
trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa

zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Zároveň však boli a sú porušované osobnostné práva žalobcu na súkromie a rodinný život,
ktoré garantuje čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.

2.4. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v tejto žalobe je zrejmé, že dlhoročne dochádza k porušovaniu
osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúce v porušení
práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v
príčinnej súvislosti s tým, že mu vnútroštátnou právnou úpravou nebola poskytnutá ochrana v zmysle
Smernice a vo výsledku musel na úkor svojho odpočinku, súkromia a rodinného života po práci reálne

odpracovať viac, ako v zmysle Smernice odpracovať mal a mohol. Uvedené osobnostné práva sú pritom
u žalobcu porušované sústavne a dlhoročne, teda nie len počas žalovaného obdobia. Práca príslušníka
HaZZ je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorá je žalobcom vnímaná ako jeho poslanie. Je notorietou,
že práca hasiča predstavuje jedno z najrizikovejších a najnebezpečnejších povolaní vôbec; v rámci
svojej práce žalobca neraz nasadzuje vlastný život, preto o to viac nevyhnutne potrebuje dostatočný

odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa však žalobcovi v dôsledku
sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Táto skutočnosť má pritom
veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu života žalobcu a prejavuje sa značne negatívne aj na jeho osobnom a
rodinnom živote, ktorý na úkor blízkych musí tráviť v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne
48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,

rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.
Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť tejto práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný.
Týmto je porušované nielen základné právo na ochranu zdravia, ale aj právo na ochranu súkromia.
Takmer pre všetkých príslušníkov HaZZ (vrátane žalobcu) je typické, že v čase služobnej pohotovosti
nespia plnohodnotným spánkom, nakoľko majú neustále v podvedomí, že v prípade výjazdu musia byť

do jednej minúty pripravení k zásahu, ktorí v mnohých prípadoch znamená aj riskovanie vlastného života
a zdravia pri zachraňovaní majetku a životov iných. V prípade výjazdu treba mať na pamäti, že ide o
prerušený spánok, pričom po návrate z výjazdu častokrát nie je možné opätovne zaspať pod vplyvom
samotného zásahu, čo musia dospávať na druhý deň doma. Žalobca má prerušovaný spánok aj v
prípade výjazdu inej posádky, nakoľko v danom čase pri vyhlasovaní výjazdu sa zapne silné osvetlenie

v izbe, ktoré každého zobudí a rozoznie sa hlasný rozhlas. Je úplne logické a prirodzené, že príslušníci
HaZZ (vrátane žalobcu) nie sú „stroje“ a od týchto reálií na pracovisku a od svojich myšlienok sa nevedia
odpojiť ani v čase, keď spia v domácom prostredí, nakoľko v nich neustále pretrváva vedomie, že za deň
dva idú opätovne do služby. Na uvedené sa jednoducho nedá zvyknúť a nedostatočným a nekvalitnýmspánkom trpia dlhodobo takmer všetci príslušníci HaZZ (vrátane žalobcu). Vzhľadom na uvedené je
podľa nášho názoru daný základ nároku na náhrady škody, ktorý má v tomto prípade v podmienkach
slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto nemajetkovej ujmy v

peniazochsatoutožaloboužalobcadomáha.Napokonpokiaľideotretiupodmienku,ktoroujeexistencia
príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej
ujmy, aj túto považujeme za zjavne danú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenie článku 6
písm. b) Smernice do ZoHaZZ resp. toto ustanovenie Smernice reálne a správne aplikoval, nedošlo
by k porušeniu práva žalobcu na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by

ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný
čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti
do pracovného času však musel žalobca odpracovať viac než je Smernicou maximálne povolený 48-
hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu práva na ochranu
zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Z uvedených dôvodov má za to, že príčinná
súvislosť medzi porušením práva EÚ (t. j. článkom 6 písm. b) Smernice) a vznikom škody vo forme

nemajetkovej ujmy je daná.

2.5. Prílohu žaloby tvoria výplatné pásky za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane, z ktorých je
zrejmé a z ktorých je možné vypočítať, koľko žalobca odpracoval za príslušné 6 mesačné referenčné
obdobie, koľko z daného obdobia bolo odpracované nad rámec Smernice za referenčné obdobie,

akú sumu predstavuje služobný plat v danom mesiaci, akú sumu predstavuje plat za službu nadčas
v danom mesiaci, ktorá je základom pre výpočet nároku, a to ako súčin tejto hodinovej sadzby
platu za štátnu službu nadčas v danom referenčnom období (resp. priemerná sadzba, ak došlo k
zmene služobného platu počas referenčného obdobia) a počtu hodín odpracovaných nad rámec max.
prípustného pracovného času podľa Smernice v danom referenčnom období.

Žalobca za druhý polrok v roku 2020 odpracoval celkovo 1371,01 hodín, čo predstavuje priemerný
týždenný služobný čas za referenčné obdobie 52,15798913 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice
za jeden týždeň v referenčnom období odpracoval v priemere 4,15798913 hodín, čo predstavuje
109,2957143 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu nadčas (pracovný deň)
predstavoval sumu vo výške 9,598952381 EUR, pričom súčinom tejto sumy a odpracovaných hodín nad

rámec Smernice za dané referenčné obdobie dospejeme k sume vo výške 1049,124357 EUR.
Žalobca za prvý polrok v roku 2021 odpracoval celkovo 1403,98 hodín, čo predstavuje priemerný
týždenný služobný čas za referenčné obdobie 54,29756906 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice
za jeden týždeň v referenčnom období odpracoval v priemere 6,297569061 hodín, čo predstavuje
162,8371429 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu nadčas (pracovný deň)

predstavoval sumu vo výške 10,12818182 EUR, pričom súčinom tejto sumy a odpracovaných hodín nad
rámec Smernice za dané referenčné obdobie dospejeme k sume vo výške 1649,24419 EUR.
Žalobca za druhý polrok v roku 2021 odpracoval celkovo 1339,67 hodín, čo predstavuje priemerný
týždenný služobný čas za referenčné obdobie 50,96570652 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice
za jeden týždeň v referenčnom období odpracoval v priemere 2,965706522 hodín, čo predstavuje

77,95571429 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu nadčas (pracovný deň)
predstavoval sumu vo výške 10,12818182 EUR, pričom súčinom tejto sumy a odpracovaných hodín nad
rámec Smernice za dané referenčné obdobie dospejeme k sume vo výške 789,5496481 EUR.
Žalobca za prvý polrok v roku 2022 odpracoval celkovo 1350,51 hodín, čo predstavuje priemerný
týždenný služobný čas za referenčné obdobie 52,22966851 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice

za jeden týždeň v referenčnom období odpracoval v priemere 4,229668508 hodín, čo predstavuje
109,3671429 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu nadčas (pracovný deň)
predstavoval sumu vo výške 10,12818182 EUR, pričom súčinom tejto sumy a odpracovaných hodín nad
rámec Smernice za dané referenčné obdobie dospejeme k sume vo výške 1107,690308 EUR.
Žalobca za druhý polrok v roku 2022 odpracoval celkovo 1334,5 hodín, čo predstavuje priemerný

týždenný služobný čas za referenčné obdobie 50,76902174 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice
za jeden týždeň v referenčnom období odpracoval v priemere 2,769021739 hodín, čo predstavuje
72,78571429 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu nadčas (pracovný deň)
predstavoval sumu vo výške 10,37242424 EUR, pričom súčinom tejto sumy a odpracovaných hodín nad
rámec Smernice za dané referenčné obdobie dospejeme k sume vo výške 754,9643074 EUR.

Žalobca za prvý polrok v roku 2023 odpracoval celkovo 1367,57 hodín, čo predstavuje priemerný
týždenný služobný čas za referenčné obdobie 52,88944751 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice
za jeden týždeň v referenčnom období odpracoval v priemere 4,889447514 hodín, čo predstavuje
126,4271429 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu nadčas (pracovný deň)predstavoval sumu vo výške 11,15111111 EUR, pričom súčinom tejto sumy a odpracovaných hodín nad
rámec Smernice za dané referenčné obdobie dospejeme k sume vo výške 1409,803117 EUR. Súčet
celkových súm za vyššie uvedené referenčné obdobia predstavuje požadovaný nárok žalobcu, ktorý je

vo výške 6.760,38 EUR.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 21.02.2024. Vo vyjadrení namietal
nárok uplatňovaný v konaní a považoval ho v celom rozsahu za nedôvodný. Žalovaný poukázal
vo svojom vyjadrení na rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku

2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/
EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako
to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného
času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov

(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

3.1. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko má za to,
že Smernica sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti
Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté

články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje,
že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny
a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný

má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú rovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad
zodpovednosti za škodu.

3.2. Žalovaný vo vyjadrení taktiež vzniesol námietku nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Kde
uviedol, že žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný
orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor,
čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal

žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto
skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať,
aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade podotýka,
že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali
byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,

resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne
použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je
daná.

3.3. Žalovaný vo vyjadrená vzniesol námietku premlčania, kde uviedol, že žalobca priložil k žalobe

tabuľku výpočtu údajnej nemajetkovej ujmy od 01.07.2020, pričom v žalobe odkazuje na tento svoj
výpočet. Žalovaný má za to, že žalobca práve v tomto období vidí údajné porušenie práva Európskej
únie.Kpodaniužalobydošloaž09.10.2023,t.j.viacako3rokyodmomentu,kedymalodôjsťkúdajnému
zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnejtrojročnej premlčacej lehoty. žalovaný za to, že referenčné obdobie, rovnako ako aj týždeň na účely
maximálneho týždenného pracovného času, nie je smernicou ustanovené na kalendárne referenčné
obdobie, t. j. od januára do júna a od júla do decembra, respektíve kalendárny týždeň, t. j. od pondelka

do nedele. Zo smernice jasne vyplýva, že ide o maximálny týždenný pracovný čas počítaný v zmysle
siedmich dní a nie kalendárneho týždňa, z čoho možno zároveň vymedziť záver, že daným spôsobom
smernica nahliada aj na referenčné obdobia. Z čl. 16 písm. b), ako aj z čl. 19 smernice 2003/88/ES
vyplýva časové ohraničenie referenčného obdobia, ktoré sú ustanovené v počte mesiacov a nie na
konkrétne kalendárne mesiace v roku. Žalovaný má teda za to, že obdobie od 01. júla 2020 do 08.

októbra 2020 vrátane je premlčané.

3.4. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Z
hľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky

je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na
rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z
§ 101 Občianskeho zákonníka a žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine
uvádza:„...Dobyplatenejročnejdovolenkypriznanévsúladesčlánkom7adobypracovnejneschopnosti
sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani

ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v
prospech žalobcu). Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 - uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o

vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného
výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených
hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.
žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj
ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy

2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.

3.5. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného

služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že
napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas
uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a
Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,

že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom
žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp.
článoksmernicemuselbyťtransponovanýibadojednéhočlánku,resp.odsekuvnútroštátnehoprávneho
aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný
explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že

by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že
by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES.

3.6. V neposlednom rade, článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase. S poukazom

na už citovaný čl. 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica
2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas
ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa.
V zmysle uvedeného žalovaný poukazuje na určité dni v plachtách služieb (ktoré žalobca síce nedodal,
ale sú nevyhnutné na správne právne posúdenie sporu), ktoré nemožno započítavať do odpracovaných

hodín spôsobom, ako to urobil žalobca vo svojich tabuľkách.

3.7. Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice,
ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, žedodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov
na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu

škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť
ním uplatnená škoda, keďže žalobca ani len nepreukázal, že by bola voči jeho osobe porušená
smernica 2003/88/ES. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle
platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný, čo žalobca potvrdil aj predloženými výplatnými páskami.

Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri
takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na

oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje„aktívnačinnosť“atedamimočasuskutočnéhovýkonuprácemôžežalobcaodpočívaťalebo
sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce
z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ

žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Žalovaný ďalej uvádza,
že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom
zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na

internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj
na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré
zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred
vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach
a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú

a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru
príslušníka. Žalovaný považuje žalobu žalobcu za nekonkrétnu a zmätočnú, nakoľko žalovanému nie je
jasné, čoho sa žalobca podanou žalobou domáha. Ide o zarážajúce tvrdenie žalobcu, nakoľko označuje
teda nemajetkovú ujmu za oceniteľnú peniazmi a poukazuje na presný vzorec jej výpočtu a to aj napriek
tomu, že nemajetková ujma predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu

stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v peniazoch.

3.8. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 6.760,38 €, žalovaný považuje
za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru

neporovnateľne vyššia. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej
náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah
mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu
nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním
sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

4. V replike žalobca k vyjadreniu žalovaného zo dňa 18.03.2024 uviedol, žalovaný na viacerých miestach
vyjadrenia poukazuje na to, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na možnosť vzniku škody,
resp. neprejavil nespokojnosť v tomto smere, od čoho zrejme odvodzuje predčasnosť žaloby, resp. v

uvedenom vidí dôvod na jej zamietnutie. Na uvedenú námietku je potrebné uviesť, že žalobca nemal
žiadnu povinnosť upozorniť zamestnávateľa (a ani žalovaného). Vo vzťahu k námietke premlčania je
potrebné uviesť, že uvedená námietka je jednak neurčitá, ale tiež zmätočná. V rámci posudzovania
eventuálneho premlčania je nevyhnutné vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia, po ktorého
spriemerovaní sa zistí, či bol alebo nebol prekročený max. prípustný pracovný čas, z čoho vyplýva, že

nárok žalobcu nie je premlčaný ani v časti, nakoľko: žalobca prekročil maximálne prípustný pracovný
čas stanovený Smernicou pre referenčné obdobie január až jún 2020 až v mesiaci jún 2020 a žalobca
sa o tom, že prekročil maximálne prípustný pracovný čas stanovený Smernicou, mohol dozvedieť až pouplynutí celého referenčného obdobia, teda koncom mesiaca jún 2020, pričom žalobu doručil žalobca
súdu v júni 2023.

4.1.Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namieta pôsobnosť Smernice v podstate z dôvodu, že štátna služba
príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť patrí pod negatívne vymedzenie pôsobnosti inej
smernice, a to smernice Rady č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej aj ako „Smernica č. 89/391/EHS“). Na Smernicu č. 89/391/
EHS pritom odkazuje Smernica v čl. 1 ods. 3. Uvedená právna argumentácia žalovanému nezodpovedá

interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SD EÚ v rozhodnutí vo veci C - 429/09 (Günter
Fuß proti Stadt Halle). V predmetnom rozhodnutí sa SD EÚ jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako
takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a
či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto
rozhodnutí SD EÚ nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu
interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom

vymedzení pôsobnosti Smernice. SD EÚ v tomto smere vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až
C-403/01 (išlo o spojené veci - Bernhard Pfeiffer a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband
Waldshut eV), kde SD EÚ uviedol, že „výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy.“ Je teda prirodzené, že služba z času na čas musí čeliť udalostiam, ktoré
prirodzene nemožno predvídať, avšak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto
služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem EÚ v

oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice č. 38/391/EHS. V uvedenej súvislosti
je napokon potrebné dať do pozornosti súdu aj uznesenie SD EÚ C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo
veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom Súdny dvor výslovne uviedol: „Článok 2 smernice
Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že: činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide
v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2
smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny

týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste.“ V čl. II. vyjadrenia žalovaný namieta
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v podstate z dôvodu, že pokiaľ má žalobca za to, že Smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v
domnienke, že v tomto prípade mal žalobca zažalovať svojho zamestnávateľa. Pokiaľ ide o túto
námietku, odkazujeme predovšetkým na čl. V body 74 až 80 žaloby. Na doplnenie uviedol, že podľa čl.

29SmernicejetátoSmernicaadresovanáčlenskýmštátom.Žalovanýjezodpovednýzaprijatievšetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice; v prípade nesplnenia tejto
povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k jej nesprávnej aplikácii došlo
v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko Smernica je určená žalovanému,
ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím

Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný. Rovnako ako pri námietke
pôsobnostiSmernice,ajvotázkepasívnejvecnejlegitimácieideorovnakúaopakujúcusaargumentáciu
žalovaného v skutkovo a právne identických sporoch, ktorá už bola vyriešená na úrovni judikatúry SD
EÚ a tiež v rozhodnutiach vnútroštátnych súdov. Žalovaný v čl. IV rozsiahlo argumentuje vo vzťahu k
výkladu jednotlivých ustanovení ZoHaZZ, pričom dochádza k záveru, že ZoHaZZ považuje služobnú

pohotovosť za súčasť služobného času. V roku 2001 boli zo strany zákonodarcu prijaté jednak ZoHaZZ
a taktiež zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZP“). Pokiaľ
by zákonodarca mal záujem na tom, aby bol výkon služobnej pohotovosti považovaný za služobný
čas, upravil by to rovnako ako v ZP v § 96 ods. 2, kde je explicitne uvedené, že výkon pracovnej
pohotovosti sa považuje za pracovný čas (uvedené ustanovenie bolo novelizované na súčasné znenie v

roku 2007). Aj z gramatického výkladu § 86 ods. 2 ZoHaZZ je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že
zákonodarca služobnú pohotovosť nepovažuje za súčasť služobného času. V prvej vete predmetného
ustanovenia jasne uvádza, že dĺžka služobného času v služobnom dni nesmie presiahnuť 18 hodín,avšak spolu s nariadenou služobnou pohotovosťou v služobnom dni už môže presiahnuť 18 hodín, ale
nesmie presiahnuť 24 hodín (bližšie opäť body 66 až 72 žaloby).

4.2. Žalobca v bodoch 90 až 101 žaloby podrobne uvádza, akým spôsobom dochádza k zásahu do
práva na ochranu zdravia a do práva na súkromie a rodinný život. K porušovaniu týchto práv dochádza
v príčinnej súvislosti s tým, že vnútroštátnou právnou úpravou nebola žalobcovi poskytnutá ochrana
v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ktorá vo výsledku vedie k tomu, že žalobca musel na úkor svojho
odpočinku, súkromia a rodinného života po práci reálne odpracoval viac, ako v zmysle čl. 6 písm. b)

Smernice odpracovať mal a mohol.

4.3. Žalobca pri výpočte hodín vychádza výlučne z výplatných pások, kedy v každom mesiaci v rámci
referenčného obdobia spočítal fond pracovného času + nadčasy + neaktívnu časť služobnej pohotovosti,
pričom za každý mesiac vyšiel určitý počet hodín, ktorý následne spriemeroval a vyšiel priemerný
týždenný služobný čas za referenčné obdobie. Pokiaľ z daného referenčného obdobia vyplynulo, že

došlo k odpracovaniu nad rámec 48 hodín, predmetné hodiny, ktoré boli nad rámec, žalobca ocenil
spôsobom uvedeným v žalobe. zásahy. V prípade žalobcu dochádza k týmto zásahom nepretržite
od roku 2014, pričom vzhľadom na postoj žalovaného je pravdepodobné, že do práv žalobcu týmto
spôsobom bude dochádzať počas celého služobného života žalobcu, pričom napriek enormnému
množstvu odpracovaných hodín sa mu značná časť týchto hodín ani nezapočíta do pracovného času, čo

bude mať priamy odraz vo výške dôchodku, a teda nielenže bude zasahovať počas celého služobného
života, ale ovplyvní aj následný život žalobcu, kedy už bude na dôchodku.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 22.04.2024 k námietke premlčania opätovne uviedol, že žalobca svojou
žalobou uplatnil náhradu údajnej nemajetkovej ujmy od júla 2020 do júla 2023. Predmetný nárok si

uplatnil k 09. októbru 2023, kedy došlo k doručeniu žaloby na súd, t. j. viac ako 3 roky od momentu,
kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do práva žalobcu. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že
referenčné obdobie, rovnako ako aj týždeň na účely maximálneho týždenného pracovného času, nie je
smernicou ustanovené na kalendárne referenčné obdobie, t. j. od januára do júna a od júla do decembra,
respektívekalendárnytýždeň,t.j.odpondelkadonedele.Zosmernicejasnevyplýva,žeideomaximálny

týždenný pracovný čas počítaný v zmysle siedmich dní a nie kalendárneho týždňa, z čoho možno
zároveň vymedziť záver, že daným spôsobom smernica nahliada aj na referenčné obdobia. Z čl. 16
písm. b), ako aj z čl. 19 smernice 2003/88/ES vyplýva časové ohraničenie referenčného obdobia, ktoré
sú ustanovené v počte mesiacov a nie na konkrétne kalendárne mesiace v roku. Žalovaný má teda za
to, že obdobie od 01. júla 2020 do 07. októbra 2020 vrátane je premlčané. Referenčné obdobie, ako aj

maximálny týždenný pracovný čas, je nutné počítať až od dňa, ktorý vo vzťahu ku dňu podania žaloby
nie je premlčaný, teda 08.10.2020. To znamená, že prvý deň maximálneho týždenného pracovného času
bude 08.10.2020 a bude plynúť sedem dní vrátane. Referenčné obdobie šiestich mesiacov začne taktiež
plynúť v tento deň. Žalobca sa žalobou domáha uhradenia nemajetkovej ujmy v celkovej sume 6.760,38
EUR s príslušenstvom. V jeho ponímaní sa jedná o škodu spôsobenú za obdobie od 01.07.2020 do

31.06.2023. Tu je nutné poznamenať, že s ohľadom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, čl. 6,
18 a 19 smernice 2003/88/ES je potrebné túto požadovanú sumu pomerne znížiť. Žaloba bola žalobcom
podaná 09.10.2023, teda s poukazom na vyššie uvedený rozsudok výpočet obdobia, za ktoré bola
žalobcovi údajne spôsobená škoda, sa musí začať 08.10.2020, čím sa výška údajnej spôsobenej škody
zníži. Žalovaný má za to, že predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín je zavádzajúci, nepresný

a nekorešponduje so skutočnosťou a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj
hodiny času odpočinku v zmysle čl. 2 ods. 2 smernica 2003/88/ES z dôvodu podľa § 97 zákona č.
315/2001 Z. z. Fond pracovného času sa využíva na vytvorenie výplatných pások, nakoľko výplatné
pásky vychádzajú priamo zo systému SAP, tak je nevyhnutné, aby v systéme boli zapísané všetky druhy
plateného voľna, aby sa tieto dni reflektovali do výplatných pások. Z uvedeného dôvodu je preto veľmi

nepresné, aby žalobca vychádzal vo svojich výpočtoch z výplatných pások, nakoľko tie reflektujú hodiny,
za ktoré patrí príslušníkovi (žalobcovi) mzda. Je preto relevantné uviesť, že nemožno zamietať fond
pracovného času s pojmom pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES.

6. Súčasťou žaloby bolo rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v Trnave o vymenovaní žalobcu do prípravnej

štátnej služby ako príslušník čakateľ. Nakoľko táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná,
súd len odkazuje na uvedené rozhodnutia, ktoré tvoria súčasť spisu.7. Ďalšími listinami doloženými do spisu bola vypracovaná prehľadná tabuľka za celé žalované obdobie
od 07/2020 do 06/2023, z ktorej vyplýva počet reálne odpracovaných hodín, ako aj fond pracovného
času s uvedením počtu hodín pohotovosti na pracovisku za daný mesiac, ku ktorým boli pripojené aj

výplatné pásky za celé žalované obdobie a mesačne výpisy plánu služieb z dochádzkového systému
SAP za celé žalované obdobie. Rovnako aj v tejto súvislosti súd podrobne na uvedené listiny poukazuje,
tieto však nerozoberá, nakoľko zo strany žalovaného tieto skutočnosti namietané neboli a neboli týmto
dôkazom vytknuté nedostatky. Boli to listiny, ktoré vyhotovoval žalovaný, resp. zamestnávateľ žalobcu
a zo strany žalovaného v konaní spochybňované neboli.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu ako aj listinnými dôkazmi
tvoriacimi obsah spisu: Rozhodnutie riaditeľa krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru
v Trnave, výplatné pásky žalobcu za obdobie júna 2020 do júla 2023, tabuľkovým prehľadom služieb
žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:

9. Právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe, žiadal žalobe vyhovieť.

10. Žalovaná na pojednávaní taktiež zotrvala na svojich písomných vyjadreniach, žiadala žalobu
zamietnuť.

11. Žalobca na pojednávaní uviedol, že došlo do zásahu jeho osobnostných práv, a to súkromia,
odpočinku. Verne slúži 10 rokov. Je ženatý od r. 2019, bezdetný. Jeho služba pozostáva z 24 hodín
práce a dva dni voľna. Ten druhý deň nasledujúci dospáva po službe. Niekedy dva dni voľna vychádzajú
na týždeň keď jeho manželka je v práci, nemôže sa jej venovať, ako aj blízkej rodine a priateľom.
Väčšinou pracuje cez víkendy, sviatky. Manželka mu neustále vyčíta, že počas voľna a víkendov je

stále v práci. Nasledujú hádky a nedorozumenia s manželkou. Pracuje počas celého roka, za každého
počasia. Počas služieb máva bolesti hlavy, migrény, bolesti pohybového aparátu, poruchy spánku,
nedostatok spánku. Je technik vodič, v noci sa ťažko sústredí, keďže sú zapnuté majáky, čo má
za dôsledok aj očný aparát. Spánok má prerušovaný, nespí v tme, spí v šere nakoľko chýbajú žalúzie.
Ak je výjazd sa zapnú všetky svetlá, rozhlas, siréna. Od aktívneho odpočinku ak to tak môže nazvať,

musí byť pripravený do jednej minúty. Pred vstupom do HaZZ bol oboznámený s podmienkami, vedel
ako to funguje. Pred nástupom do práce nemal žiadne výhrady. Vyjadril nesúhlas s plánom služieb, kde
mu nadriadený povedal, že plán je jasne stanovený, on to má taktiež od svojho vedúceho. Chcel si
presunúť službu, nebolo mu vyhovené, nakoľko robí takto 2-3 roky, je podstav, kde im rušia dovolenky,
dni voľna. Rád beháva. Chodí na vychádzky s manželkou. Občas jazdí na koni a robí dobrovoľnú

prácu v dobrovoľnom HaZZ Y.. Priestor na tieto koníčky má nie hneď po službe, ale nasledujúci
deň. V dobrovoľnom HaZZ Y. nechodí na výjazdy, nakoľko býva v X. a dobrovoľne HaZZ Y. je 20
km. Zúčastňuje sa na kultúrnych podujatiach obci, športových podujatiach, technická pomoc obci, a
to kontrola hydrantov. Chodí pravidelne k fyzioterapeutovi, podstúpil príslušné lekárske vyšetrenia.
PoslednápreventívnaprehliadkabolaklasifikovanáAbezobmedzenia.Neviepresnekoľkomalvýjazdov

počas žalovaného obdobia. Z 10 - 11 služieb cca taká polovica, čo je iba laicky. Prácu si plní zodpovedne,
je v práci aj navyše, myslí si že by mal štát pristupovať k svojim zamestnancom férovo a zodpovedne,
štátbymalbraťdoúvahyajjeho snahu,žepracujenazlepšeníapomociobčanom.Ujmuvosobnejsfére
začal pociťovať asi v roku 2017, kedy sa prvýkrát zoznámil so svojou budúcou manželkou. Neuvažoval
na preradenie na rovnomerný výkon služby. V rámci žalovaného obdobia vykonával jedenkrát brigádu, a

to len v určitých dňoch. Rozvážal potraviny, keďže má vodičský preukaz na nákladne motorové vozidlo,
potom začali problémy s chrbticou. Mal brigádu 10- 11 dní v pneuservise.
.
12. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, na Hasičskej stanici v F., pričom do
funkcie bol vymenovaný dňa 01.05.2014, rozhodnutím zo dňa 14.04.2014, č. 43/2014.

13. Na takto zistený skutkový stav súd následne aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia:

Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj C.s.p.), súdy prejednávajú a rozhodujú

súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.Podľa § 17 C.s.p. všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá
uplatnené právo.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná
a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojichprávnaEurópskespoločenstváaEurópskuúniu.PrávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebonariadenímvládypodľačl.120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosť a zdravia pri práci, d)

najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

Podľa čl. 40 Ústavy SR každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú
občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré
ustanoví zákon.

Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1, 2 Občiansky zákonník, (1) fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Podľa § 853 ods. 1 Občiansky zákonník, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj
účelom im najbližšie.

Podľa § 101 Občiansky zákonník, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa bodu 5 Smernice 2003/88/ES všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom

spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.
Podľa čl. 1 ods. 1, 2 písm. a), 3 Smernice 2003/88/ES (1) táto smernica ustanovuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. (2)Táto smernica

sa vzťahuje na a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky,
prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas. (3) Táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli
dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

Podľa čl. 2 Smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. „pracovný čas“ je
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;2.„časodpočinku“
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice 2003/88/ES o členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný

pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo
kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

Podľa čl. 17 ods. 1 a ods. 5 Smernice 2003/88/ES (1) pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné
zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl.

3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času
nemeria a / alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b)
rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských
spoločenstvách. (5) V súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliťodčlánku6 a článku 16 písm.

b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v druhom a sedemnástom pod odseku
tohto odseku.

Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy v znení neskorších predpisov, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom

štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. (2) Služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej

zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. (2) Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých

služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
Podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a), zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (2) Na zabezpečenie
nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby.
Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby

podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na
inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. Podľa ods. 4, pri
nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste

musí byť vymedzený priestor na odpočinok.
Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme
štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi
sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok

medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný
príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h)
príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2, služobný plat tvoria

zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5, príslušníkovi v rozsahu
a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej
pohotovosti štátu.
14. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako

príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany.
Smernica 2003/88/ES ( odkazom na Smernicu 89/391/EHS ) definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky
odvetvia a činnosti - verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2, predmetná
smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom

spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,
že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje

z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj

keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa

teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto
smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť

sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo
záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v

tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa

predmetná smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v
teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na
svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ

ide o ich bezpečnosť alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu.
Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice
2003/88/ES. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná
legitimácia v spore, nakoľko čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi
práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník

má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového
týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu.
Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v
rámcizásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektora,ktorýodpracovalpriemernýtýždennýpracovnýčas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s
cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. To znamená, že Súdny

dvor Európskej únie tak judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

15. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadreniach bola, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla
vzniknúť škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v

zmysle platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal
uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V zmysle
článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP, je súd viazaný
medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, je tiež

viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne
právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný
rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho
práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak,
ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti

a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva
ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva
Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek

opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho
práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd
konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice
sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý
výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva na členské štáty -
smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia

do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým
sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice
vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti (1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote
určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.)
implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor

Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch
priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt t.j. v prípadoch,
keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne,
ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa
priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru

EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu,
keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú
splnenéštyripodmienkynapriznaniepriamejúčinnosti,ato(a)jasný,presnýadostatočneurčitýzáväzok
obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do
vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak,

priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia
smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané
len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc
je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie
verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel

medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora má jednotlivec nárok na náhradu škody od
členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď
komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záverudospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho
právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov. Navyše
dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu

na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na
odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou
súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej
škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá
zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho

práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto otázke sa
Súdny dvor inšpiroval úpravou zodpovednosti štátu v medzinárodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ ide
o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na
ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv
je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením
povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Ako už súd vyššie uviedol

Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na

verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho
dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj
štát, t. z., že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade

ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,
že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom
spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti

ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a
činnostivládyaorganizáciiústrednejštátnejsprávy),ktoréhopríslušníkomjeabolžalobcaajvrozhodnej
dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje
garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Z uvedených
dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie

v spore za nedôvodnú.

16. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola
do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava v
zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj

v zákone o HaZZ.
Rovnako ani s touto námietkou sa súd nestotožnil. Žalovaný uvádzal, že pri nariadenej služobnej
povinnosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby mimo rozvrhnutia služobného
času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady za čas takejto služobnej pohotovosti. Je teda
nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný aj uvádzal, že počas

služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom
má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, nežiada sa od neho výkon práce v danom čase. V zmysle
platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára

podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za
takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým kompenzuje
to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Ak by aj súd napriek uvedeným skutočnostiam
dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného

fondu, samé o sebe to ešte nie je dôvodom podľa žalovaného na priznanie nároku na náhradu škody.
Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ má byť v súlade s právom
Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj
podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného ajustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že
čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie

§ 96 ZP však na pomery zákona o HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva,
že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času. Z výpovede žalobcu, ako aj zo stanoviska žalovaného vyplynulo, že čas služobnej pohotovosti,
pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva
rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6

umožňuje aplikovať zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby,
len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej
pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako
čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon
obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich

zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá
je predmetom služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby
ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné
pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje
do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom

rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok
vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z

časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak
počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto vykonávanie
je štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti.
Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane

konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom
práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rámci rozhodovacej praxe
súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení

smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville de Nivelles).
Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu
pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti
žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené stovky obdobných sporov, v rámci ktorých žalovaný používa
obdobnú obranu a nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne

prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia zákone o HaZZ.

17. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava
umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času
a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu

stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Slovenská republika
ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade
príslušníkov HaZZ neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol
služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom

6, písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade
ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti
bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto
nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto

zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú
určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca.18. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6 písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej

právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

19. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva

únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

20. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko
súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil,

že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu
musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava,
kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však
tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho
práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia

odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa

spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie
jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je
potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková
ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa článku 36 ods. 1

písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne
v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo
na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia

pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24
Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS
vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto
sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú
mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je
potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených
žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným

časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu
v rozhodnom období od októbra 2020 do júna 2023. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje,
že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla
nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva
na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú

dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného
rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri
morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako
postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnuúpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do
vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt

zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo
strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou
sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez
ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka

uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik
tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude
len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušovaný,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej

práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám.

21. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

22. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v
tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii

normy európskej únie žalobca utrpel. Pre stanovenie výšky nie sú smerodajné výpočty vychádzajúce
z výšky mzdy, resp. doplatenie peňažnej náhrady. Súd konštatuje, že nemajetková ujma nevznikla
tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času, ale tým, že v
dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac ako bol povinný. Spôsob určenia,
resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti,

ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.

23. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd uvádza, že je nesporné, že žalobca si podanou
žalobou uplatnil nárok na náhradu škody za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane. Ako už
súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri

porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma, ktorú
súd analogicky posúdil podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na
ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby
(pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012).

24. Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko mal žalobca odpracovať,

ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a pohotovosť, koľko nadčasov
odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti, a či čerpal dovolenku, bol
práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou skratkou).

25. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; tým

je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“;
tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel
alebo nevedel o svojom práve. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej
premlčacej dobe počítanej podľa 6 mesačného referenčného obdobia, a preto uplatnil nárok od júla2020. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia žalobcu, že nárok nie je čiastočne premlčaný,
nakoľko ide o referenčné obdobie, v ktorom je stanovený časový úsek, v rámci ktorého dochádza k
spriemerovanou odpracovaných hodín na účely zistenia, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu max.

prípustného pracovného času. Smernica a ani zákon ZoHaZZ nestanovuje, že referenčné obdobie sa
počíta od 01.- 06, 07.-12, preto tvrdenie žalobcu, že nárok nie je čiastočné premlčaný nepovažoval za
dôvodný. Navyše predmetom konania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih,

kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného
(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného
(služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu,
resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. S poukazom na dátum podania žaloby 24.10.2023
súd považoval za premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho

osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 24.10.2020, keďže právo majetkovej povahy sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená
žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná.

26. Nakoľko žalovaný (okrem základu nároku) namietal aj výšku nároku žalobcu, súd sa - aj s poukazom
navyššieuvedenúsúdnupraxnajvyššíchsúdnychautorítSR-muselprivykonanídokazovaniazaoberať
primeranosťou požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Primeranosť výšky nároku žalobca
vyvodzoval aj z toho, že sa služobná pohotovosť žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného

(pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas. V
danom prípade išlo o jednotlivé dielčie nároky žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
ktoré vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a
to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Ak by sa malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného
výpočtu, v ktorom bez ďalšieho odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznané dovolenky,

dodatkové dovolenky a voľno za štátnu službu, potom by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden
z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a
pod. by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom
a cieľom predmetnej Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania
štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za

štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Napriek tomu, že žalovaný sa vo svojej duplike
pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom,
vôbec nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné
garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného

času, a to aj v prípade nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času v stanovenom referenčnom
období, žalovaný nemôže predpokladať a počítať s čerpaním dovolenky, či s pracovnou neschopnosťou
príslušníka, ale tento pracovný čas rozvrhuje tak, aby boli jednotlivé zmeny a služobný čas príslušníka
rozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom (pri dodržaní prestávok na odpočinok a
dodržania časového odstupu medzi dvomi zmenami), čo znamená, že celkový plánovaný pracovný

čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40 hodín v zmysle ZoHaZZ,
resp. maximálne 48 hodín týždenne vrátane nadčasov podľa Smernice (ak by tieto predpisy mali byť
dodržané). S poukazom na uvedené skutkové a právne dôvody považuje súd za nepochybné, že
žalovanýmuvádzaný„výpočet“údajnéhopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuhasičajeabsolútne
nereálny a zavádzajúci.

27. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť
nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.
V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok
vo veci Günter Fuß zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako

hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb
(pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom
každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala
z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou. Išlo oskutkovo a právne identickú vec aká bola predmetom tohto sporu. V prípade porušenia ustanovenia
práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania

práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,
že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie
takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by
znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku európskej

únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Navyše je nesporné, že Slovenská republika bola stranou vo viacerých sporoch, kde
si práve príslušníci HaZZ uplatňovali nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu
neimplementácie smernice do zákona o HaZZ, kde do dnešného dňa nebola vykonaná náprava. Preto
táto námietka neobstojí. Považuje súd za nelogické, aby žalobca mal upozorniť svojho zamestnávateľa,
že prekračuje limit pohotovosti, kde zamestnávateľ je ten, ktorý má dodržiavať stanovený limit svojich

zamestnancov. Taktiež článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané od žalobcu, ktorému vznikla škoda z
dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie nemajetkovej ujmy
najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

28. Z predložených výplatných pások a z tabuľky žalobcu vyplýva, že referenčnom období október
2020 do marca 2021 odpracoval 1390,69 hodín v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní, žalobca
odpracoval 55,95 hodín týždenne, referenčnom období od 04/2021 do 09/2021, počas ktorého žalobca
skutočne odpracoval 1432,50 hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní, žalobca odpracoval

56,018 hodín týždenne, referenčnom období od 10/2021 do 03/2022, počas ktorého žalobca skutočne
odpracoval 1281,98 hodín v 25,286 týždňoch, čo predstavuje 177 dní, žalobca odpracoval 50,70 hodín
týždenne, referenčnom období od 04/2022 do 09/2022, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval
1366 hodín v 25 týždňoch, čo predstavuje 175 dní, žalobca odpracoval 54,64 hodín týždenne,
referenčnom období od 10/2022 do 03/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 1349,57 hodín

v 24,5 týždňoch, čo predstavuje 172 dní, žalobca odpracoval 55,08 hodín týždenne, referenčnom období
od 04/2023 do 06/2023, počas ktorého žalobca skutočne odpracoval 929,50 hodín v 12,286 týždňoch,
čo predstavuje 86 dní, žalobca odpracoval 75,65 hodín týždenne.

29. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za

žalované obdobie možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným
časom dochádzalo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa
u žalobcu v rozhodnom období. V dôsledku nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času tak žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať
svojej manželke, rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a

odpočinku. Žalobca počas vykonávania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom, je teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia,
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať
sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že nemusí byť
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky aj na oddych,

resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Kde súd má za
to, že nemožno porovnávať pracovný priestor, kde má žalobca zabezpečenú oddychovú miestnosť s
domácim prostredím.

30. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
(v prípade zásahov do osobnosti usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov.

31. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri úvahách o
tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako sú
kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva navoľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť
toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa

fyzická osoba domáha.

32. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je v stálej štátnej
službe v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič - záchranár, v rámci Okresného riaditeľstva Hasičského
a záchranného zboru F., na Hasičskej stanici v F., pričom do funkcie bol vymenovaný dňa 01.05.2014,

je ženatý, bezdetný. Žalobca vo výpovedi uviedol, že popri práci má menej času na manželku, kde
uviedol, že potrebuje viacej času na oddych, regeneráciu, nakoľko práca je psychicky a fyzicky náročná.
Súd ma objektívne za preukázané, že žalobca sa nemôže venovať manželke, rodine v rozsahu v akom
by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne
potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko rokov porušovaný, napriek tomu, že
plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd

mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje
aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, a tým dochádza k zásahu
do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať
a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny.

33. Súd poukazuje, že práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá,
nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach atď. O to viac sa
javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, čo je hlavným cieľom
smernice. Preto v danom prípade je podľa súdu prvej inštancie namieste žalobcom požadovaná náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne dochádza tak, aby bola chránená jeho osobnosť
aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život, pričom súd prvej inštancie považoval za primerané, aby
náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil,
že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany

žalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej
miere. Preto za účelom kompenzácie vyššie uvedených nepriaznivých následkov neoprávneného
zásahu za daných okolností považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2500 Eur, v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

34. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka F.. G.. T. S., súd považoval takto
navrhnuté dokazovanie za nadbytočné, nakoľko vzhľadom na ustálený skutkový stav, ani vykonanie
dokazovania v navrhnutom rozsahu by nebolo spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu.

35. Podľa§ 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

37. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p, tak, že svedčí plne úspešnému

žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.500,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
(ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Pezinok, písomne, dvojmo.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č . 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok).