Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7620203952
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7620203952.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcov v 1. rade SUPERMIX,
spol. s r. o., Spišské Podhradie, Palešovo námestie 343/28, IČO: 31 588 247, v 2. rade A. B., nar.
XX.XX.XXXX, C., D. XXXX/X, v 3. rade E. B., nar. XX.XX.XXXX, C., F. XXXX/X, v 4. rade G. B., nar.
X.X.XXXX, C., D. XXXX/X, všetci právne zast. ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o.,
Košice, Floriánska 19, IČO: 45 946 868, proti žalovanému G. G., nar. XX.X.XXXX, C. XX, právne zast.
doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., advokátska kancelária, Košice, Hlavná 25, IČO: 52
651 258, o určenie odporovateľnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Spišská Nová Ves z 30. novembra 2023 č.k. 11C/44/2020-378

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobcom v 1. až 4. rade priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom
vyhovel žalobe, ktorou sa žalobcovia v 1. až 4. rade (ďalej aj len žalobcovia), po pripustení jej zmeny
uznesením zo 14.6.2023, domáhali, aby súd určil, že právny úkon - Darovacia zmluva D.-X/XX, ktorou

darca previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, evidovaným na liste vlastníctva č. XXX H. XXX
katastra nehnuteľností pre okres Levoča, obec C., katastrálne územie C., je voči žalobcom právne
neúčinná (I. až VIII. výrok) a žalobcom priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti žalovanému, o
výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (IX. až XII. výrok).

2.1.Súd vec právne posúdil podľa § 42a ods.1,2, § 42b ods.1,2, § 116 a § 117 OZ vychádzajúc z názoru,
že zmysel právnej úpravy odporovateľnosti spočíva v zabezpečení ochrany veriteľa pred právnymi

úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti,
aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka uspokojená, zdôrazniac, že odporovaný právny
úkon stráca účinnosť titulom právoplatného rozsudku o odporovateľnosti voči oprávnenej osobe, t. j.
voči veriteľovi.
2.2.V posudzovanom prípade odporovaným právnym úkonom je Darovacia zmluva a dohoda o zriadení
vecného bremena zo 4.12.2017 vrátane dodatku zo 16.1.2018, ktorý bol uskutočnený medzi zmluvnými
stranami F. G., otcom žalovaného ako darcom a oprávneným z vecného bremena a G. G., žalovaným

ako obdarovaným a povinným z vecného bremena, vecnoprávne účinky ktorého nastali právoplatnosťou
rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 29.1.2018, od ktorého dňa
začala plynúť trojročná hmotnoprávna lehota na podanie odporovacej žaloby a keďže žaloba bola na
súd podaná 3.8.2020 konštatoval, že trojročná hmotnoprávna lehota bola zachovaná.2.3.Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v 1. rade - obchodnej spoločnosti SUPERMIX spol. s r.o., Levoča
a pôvodného žalobcu v 2. rade - neb. I. E. B., podnikajúceho na základe živnostenského oprávnenia
pod obchodným menom I. E. B. J. F., Levoča považoval za danú existenciou vymáhateľnej pohľadávky,

ktorú sa v čase rozhodovania súdu nepodarilo uspokojiť z majetku dlžníka.
2.4.Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v 2. až 4. rade mal preukázanú titulom právneho nástupníctva
po poručiteľovi (pôvodnému žalobcovi v 2. rade), majúc uvedené preukázané dedičským uznesením
OkresnéhosúduSpišskáNováVessp.zn.11D/281/2021,4Dnot405/2021z5.1.2022vzneníopravného
uznesenia z 18.1.2022. Pasívnu vecnú legitimáciu mal preukázanú tým, že žalovaný je subjektom, v

prospech ktorého bol poškodzujúci - odporovaný úkon urobený.
2.5.Uviedol, že v konaní nebol sporný vzťah poškodzujúcej osoby K. G. so žalovaným v 1. rade
a právnym predchodcom žalovaných v 2. až 4. rade (zrejme so žalobcom v 1. rade a právnym
predchodcom žalobcov v 2. až 4. rade – pozn. odvolacieho súdu), ani skutočnosť, že táto (poškodzujúca
osoba)malasystematickýmkonanímukrátiťžalobcovakoveriteľovprevodmifinančnýchprostriedkovna
jej účet, na účet jej manžela, ktorý ukracujúci právny úkon (darovaciu zmluvu) vykonal a tiež na účet syna

F. G. ml., ktoré skutočnosti vyplývajú z prebiehajúceho trestného konania na Okresnom súde Spišská
Nová Ves pod sp.zn. 5T/7/2019, a z civilného sporového konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
vedeného Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp.zn. 13C/22/2020, iniciovaného žalobcami voči
poškodzujúcej K. G., jej manželovi F. G. a ich synovi F. G. G.. ako žalovaným v 1. až 3. rade.
2.6.V súvislosti s medzi stranami sporu spornou otázkou existencie vymáhateľnej pohľadávky, súd

nestotožniacsasnámietkoužalovaného,ževymáhateľnou pohľadávkouvzmysle§42aods.1OZmôže
byť len taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu, pojem
„vymáhateľná pohľadávka“ interpretoval v súlade s jeho vymedzením v uznesení Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022, podľa ktorého veľký senát občianskoprávneho kolégia dospel

k záveru, že „vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods.1 OZ je pohľadávka, ktorú možno úspešne
vymáhať v základnom konaní“. Majúc za to, že v posudzovanom prípade existencia súdom vymáhanej
pohľadávky žalobcov ako veriteľov voči dlžníčke K. G., jej manželovi F. G. st. a synovi F. G. ml., vyplýva
z konania Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 13C/22/2020 iniciovaného žalobcami o vydanie
bezdôvodného obohatenia, považoval podmienku existencie vymáhateľnej pohľadávky za splnenú.

2.7.Na základe vykonaného dokazovania teda dospel k záveru, že (okrem existencie vymáhateľnej
pohľadávky) v posudzovanom prípade sú splnené všetky (ostatné) predpoklady odporovateľnosti
v zmysle § 42a OZ a to existencia odporovaného právneho úkonu – predmetnej darovacej zmluvy
a zmluvy o zriadení vecného bremena, preukázanie ukrátenia uspokojenia pohľadávky voči dlžníkovi F.
G. st. (i jeho manželke), nakoľko darovaním predmetnej nehnuteľnosti sa zásadným spôsobom zmenšil

majetok dlžníka o hodnotu nehnuteľností a tiež úmysel ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
žalobcov, keďže F. G. st. ako dlžník predmetným odporovateľným právnym úkonom sa zbavil všetkého
majetku rovnako ako to predtým urobila jeho manželka, keď po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť 24.3.2017), na základe dohody o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov z 25.8.2017 previedla všetky aktíva, predovšetkým však

vlastnícke právo k spoločným nehnuteľnostiam na svojho manžela. A keďže žalovaný je synom F. G.
st., pri uskutočnení právneho úkonu boli s dlžníkom v postavení osôb sebe navzájom blízkych (§ 116
OZ), pri ktorých úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa sa predpokladá.
2.8.Zároveň konštatoval, že pre úspech žalovaného v konaní, zaťažovalo ho preukázať, že úmysel otca
- F. G. st. ako dlžníka ukrátiť žalobcov ako veriteľov, nemohol ani pri vynaložení náležitej starostlivosti

poznať, čo však žalovaný v konaní bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal. Tvrdenia žalovaného,
že od roku 2009 bol na internáte a po maturite nastúpil do práce v Košiciach, kde býval, a následne s
menšímiprestávkamiaždoroku2019pracovalvzahraničíapotomzačalpodnikaťvoblastigastronómie,
pričom domov chodil iba sporadicky, súd vyhodnotil tak, že z uvedeného ešte samo o sebe nevyplýva,
že s rodinou nebol v kontakte, že s ňou nekomunikoval. Navyše zdôraznil, že žalovaný nevykonal

žiadne osobitné úkony na to, aby sa presvedčil, že darovacia zmluva nie je realizovaná za účelom
ukrátenia konkrétnych veriteľov jeho otca, s tým, že si to overoval iba u súrodencov, pričom minimálne
F. G. G., ktorý mal z konania matky prospech o jej ukracujúcom konaní s vysokou pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou vedel, resp. vedieť mal. Súd tiež akcentoval, že okrem darovania nehnuteľností
žalovanému s ním otec uzavrel zároveň aj dohodu o zriadení vecného bremena, čím je preukázaný ďalší

predpoklad odporovateľnosti podľa § 42a OZ a to ten, že aj napriek uskutočneniu tohto právneho úkonu
prevodca zostal v rovnakom režime užívania darovanej nehnuteľnosti, teda nedošlo k žiadnej reálnej
zmene pomerov v porovnaní so stavom pred uzavretím darovacej zmluvy.2.9.Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci tak dospel súd k záveru, že
žaloba je v celom rozsahu dôvodná, pretože boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti
právneho úkonu v tomto konaní odporovaného.

2.10.O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 255 CSP v spojení s § 262 ods.1,2 CSP a v konaní
úspešným žalobcom, nezistiac dôvody na uplatnenie ust. § 257 CSP, plnú náhradu trov konania voči
žalovanému.

3.1.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b) a

h) CSP, ktoré vecne odôvodnil poukazom na skutočnosť, že základným predpokladom odporovateľnosti
právneho úkonu je podľa § 42a OZ existencia vymáhateľnej pohľadávky, pričom sa nestotožnil so
záverom súdu, ktorý ustálil, že tento predpoklad je v prejednávanom prípade splnený. Predovšetkým
nesúhlasil so záverom, že nároky uplatňované či už v súvisiacom trestnom konaní ako náhrada škody
alebo v civilnom sporovom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia tvorili dostatočný skutkový a
právny základ pre podanie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu, pretože uvedené nároky nemajú

povahu judikovaného práva, a predmetné súdne konania stále prebiehajú a ich výška nie je jednoznačne
a s konečnou platnosťou ustálená na základe právoplatného rozsudku. V tejto súvislosti zároveň
zdôraznil, že poškodzujúca K. G. (v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia ako žalovaná v 1. rade),
ako aj žalovaný v 2. a 3. rade (v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia) uplatnili argumentáciu,
ktorá má zásadný a podstatný význam pre rozsah zodpovednosti žalovaných v predmetnom konaní

ako aj pre výšku nároku uplatňovaného v tomto konaní a uplatnili tiež námietky (prekážky litispendencie
a premlčania), ktoré majú podstatný vplyv na priebeh a následne výsledok konania, resp. úspech
žalobcov v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Uvedenými skutočnosťami sa však súd vôbec
nezaoberal, ani sa v odôvodnení rozsudku s uvedenými námietkami z hľadiska ich vplyvu na samotnú
existenciu vymáhateľnej pohľadávky nevysporiadal. Uvedené svojou intenzitou podľa žalovaného pritom

predstavuje vadu konania spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, porušujúcu
právo žalovaného na spravodlivý proces.
3.2.Ďalej uviedol, že pokiaľ aj súd vychádzal pri interpretácii pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ z
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 17.5.2022 sp.zn. 1VCdo/1/2022, napriek tomu, že jeho závery
rešpektuje, vzhľadom na skutkový a právny stav veci sa nemožno stotožniť so záverom napadnutého

rozsudku, že v prejednávanom prípade podmienka existencie „vymáhateľnej pohľadávky“ podľa §
42a OZ je splnená. V tomto smere poukázal na to, že súd pôvodne predmetné konanie prerušil
do právoplatného rozhodnutia v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vedeného Okresným
súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 13C/22/2020, keď vychádzal aj z toho, že nemôže v tomto
konaní prejudiciálne riešiť otázku vydania bezdôvodného obohatenia. V odôvodnení rozhodnutia pritom

konštatoval, že v trestnom konaní sp. zn. 5T/7/2019 sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie
súdu v tomto konaní. Vzhľadom na to, že základ konania o vydanie bezdôvodného obohatenia má
vychádzať z trestnoprávneho konania žalovanej v 1. rade, pričom výška škody, ktorú mala žalovaná v 1.
rade svojim protiprávnym konaním spôsobiť je kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu,
prektorýjeobžalovaná,budetakvtrestnomkonanívovzťahukspôsobenejškodeposudzovanékonanie

žalovanej v 1. rade tak po stránke subjektívnej ako aj objektívnej. Trestné konanie sp.zn. 5T/7/2019
v trestnej veci proti obžalovanej K. G. pre obzvlášť závažný zločin podvodu pritom doposiaľ nie je
právoplatneukončené.Zuvedenéhovyplýva,žepredmetnékonanieoodporovateľnostiprávnehoúkonu
je podmienené právoplatným rozhodnutím v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú otázku
konajúci súd nemôže v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu prejudiciálne sám riešiť.

3.3.V kontexte interpretácie pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ poukázal na rozhodnutie sp. zn.
6Cdo/253/2012 zo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. Najvyšší súd SR uviedol: „V otázke, čo treba
rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods.1 OZ sa dovolací
súd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra
1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní, t. j. pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou
naturálnou.“ I keď v kontexte ostatnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.5.2022
sp. zn. 1VCdo/1/2022), ktorým sa presadil názor obmedzujúci sa len na podmienku vymáhateľnosti

pohľadávky v základnom konaní stále musí byť zachovaná podmienka, podľa ktorej ide o pohľadávku,
ktorá „už dospela“, t. j. zročnú, ale zároveň čo do svojej povahy, nemôže byť táto pohľadávka len
naturálnou obligáciou.3.4.S poukazom na námietku premlčania, ktorú uplatnili žalovaní v 2. a 3. rade v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia vzhľadom na absenciu úmyslu na strane žalovaných v 2. a 3. rade vo vzťahu
k nim uplatňovaným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, spočívajúcu v tom, že došlo k

premlčaniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a to uplynutím zákonnej 3-ročnej
objektívnej premlčacej doby, je v tejto časti pohľadávka žalobcov len naturálnou obligáciou a preto
nespĺňa podmienku vymáhateľnosti ani podľa záverov aktuálnej judikatúry a citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR. Protichodné názory vo vzťahu k interpretácii pojmu „vymáhateľná pohľadávka“
ako pohľadávky vymáhateľnej v základnom konaní zastáva aj právna teória.

3.5.Neudržateľnosť tohto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti)
rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom.
Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej
pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)
z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak
len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie

akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad civilného sporového konania, a to
zásade efektivity. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď ustálil,
že v prejednávanom prípade je splnená podmienka vymáhateľnosti pohľadávky v kontexte aktuálnej
súdnej judikatúry.

4.1.Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že s ním nesúhlasia, pretože jeho obsahom je iba
opakovanie prostriedkov procesnej obrany a útoku, ktoré uplatňoval žalovaný už v konaní pred súdom
prvej inštancie, pričom v žiadnom právne relevantnom rozsahu nespochybňuje napadnuté rozhodnutie
a to ani po skutkovej ako ani po právnej stránke.
4.2.Pokiaľ odvolanie žalovaného prezentuje vecnú polemiku s napadnutým rozhodnutím v rozsahu

neexistencie exekučného titulu (pohľadávky) u žalobcov voči matke žalovaného, je to polemika
popierajúca najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR ohľadne odporovacích žalôb. V tej súvislosti
poukázali, že najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 1VCdo/1/2022 opustil koncept nutnosti existencie
judikovaného práva ako podmienky pre iniciáciu odporovacích žalôb a preto v prípade odporovacích
žalôb veriteľ nemusí čakať na existenciu judikovanej pohľadávky, ale môže odporovacie konanie

rozbehnúť, kde súd posúdi úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa predmetnými odporovanými právnymi
úkonmi. Ak žalobca uspeje, následne a/alebo súčasne sa môže domáhať exekučného titulu, ktorý na
základe neúčinnosti právnych úkonov následne vykoná. Nemusí teda čakať na existenciu judikovaného
práva alebo judikovanej pohľadávky a následne podať odporovaciu žalobu. Spôsob domáhania sa
„vymáhateľného práva /pohľadávky“ je pritom irelevantný, žalobca tak môže činiť v sporovom, či

trestnom konaní. Voľba je na jeho slobodnej vôli. Ak sa domôže ktorýmkoľvek postupom existencie
exekučného titulu, na základe úspešne odporovaných právnych úkonov sa môže uspokojiť z dotknutých
právnych statkov.
4.3.S tým sa však súd dostatočným spôsobom vysporiadal, kedy ako vymáhateľnú označil pohľadávku
žalovanú žalobcami. Žalovaný tak polemizuje s rozhodnutím súdu, ktoré však vychádza z citovaného

rozhodnutia najvyššieho súdu. Pokiaľ sa žalovaný snaží prezentovať záver o tom, že súd prvotne vecne
správne prerušil konanie, ale následne na základe procesnej aktivity žalobcov v konaní nesprávne
pokračoval, nie je to správna konštatácia, pretože ku pokračovaniu v konaní došlo na základe posunu
judikatúry najvyšších súdnych autorít.
4.4.Zdôraznili, že v čase prerušenia konania existovala nejednoznačná judikatúra o obsahu zákonného

pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, keď časť rozhodnutí súdov sa prikláňala k nutnosti existencie
judikovanej pohľadávky. Tento stav však bol vyriešený rozhodnutím NS SR v konaní sp. zn.
1VCdo/1/2022, kedy najvyšší súd finálne uzavrel, že pre odporovacie žaloby postačuje, ak žalobca
disponuje pohľadávkou, ktorú dokáže vymáhať v základnom - nachádzacom súdnom konaní a teda
nie je potrebné disponovať pohľadávkou v zmysle jej vymáhateľnosti - exekvovateľnosti. Argumentácia

žalovaného je tak právne irelevantná.
4.5.Rovnako je právne irelevantné, čo sa udialo v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, a pre
civilný súd je rovnako irelevantné, čo sa deje a čo sa udeje v trestnom konaní. Ak ktorékoľvek z
uvedených konaní bude mať za následok povinnosť matky žalovaného nahradiť škodu ako následok
trestného konania, alebo či sa žalobcovia domôžu judikovanej povinnosti matky žalovaného na vydanie

bezdôvodného obohatenia, je pre konanie o odporovateľnosti právnych úkonov irelevantné.
4.6.Dôležité je, že tieto úkony tzv. „úspešne odporované“ budú, k čomu následne pristúpi, alebo
nepristúpi aj exekvovateľná pohľadávka. Existencia výrokov súdov o neúčinnosti právnych úkonov,
hoci za následnej neexistencie exekučného titulu z nich bezpochyby nerobí ako ich nazýva žalovaný,akademické súdne rozhodnutia, pretože sú garanciou právnej istoty a toho, že ak sa v budúcnosti
žalobcovia ako veritelia dostanú k judikovaným pohľadávkam ako exekučným titulom (čo môže
trvať niekoľko rokov), môžu ich uspokojiť voči nadobúdateľovi právnych statkov na základe úspešne

uplatnených odporovacích žalôb. Ak v konaní o odporovacej žalobe súd má danú existenciu v
súdnom konaní vymáhateľnej (žalovateľnej) pohľadávky, čo súd v napádanom rozhodnutí a konaní
nepochybne mal, potom môže pristúpiť k vyhodnocovaniu podmienok odporovateľnosti a jej danosti. To
v tomto konaní súd aj urobil, a konanie žalovaného ako aj jeho matky právne relevantným spôsobom
komplexne po riadne vykonanom dokazovaní vyhodnotil a to v neprospech žalovaného, a v prospech

neúčinnosti žalobcami napadnutých právnych úkonov, ktoré realizoval žalovaný ako blízka osoba osoby
poškodzujúcej žalobcov.
4.7.Z dokazovania pritom vyplýva, že sú splnené všetky tri predpoklady odporovateľnosti tak, ako
vymedzuje ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka, čo žalovaný v konaní nevyvrátil.
4.8.Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil,
a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

5.Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

6.Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
včas oprávnenou osobou, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce

bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom
z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je nedôvodné.

7.1.Žalovaný podal odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda z dôvodu, že

súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
7.2.Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tieto je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou
Európskeho súde pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných
práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
7.3.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, je daný vtedy, ak sa súd dopustil omylu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav (skutkové zistenie), t.j. ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo ak súd aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval, teda z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
7.4.Odvolací súd konštatuje, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore

naplnené.

8.1.Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre
neho privodili priaznivé rozhodnutie. Skutočnosti uvedené žalovaným v odvolaní neumožňujú prijať iné
závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku.

8.2.Vo svojom odvolaní žalovaný v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred
súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite
pri rozhodovaní vo veci vysporiadal.

9.V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto

odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:10.1.Podľa § 42a ods.1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.

Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
10.2.Podľa § 42a ods.2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom

a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.
10.3.Podľa § 42b ods.1 OZ právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. 10.4.Podľa
§ 42b ods.2 OZ právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech.

11.1.Zmyslom žaloby podľa § 42a OZ je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené,
že voči veriteľovi je neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorým ukracuje uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovateľnej žalobe vyhovené, potom
predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu rozhodnutia

(exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia postihnutím toho,
čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a to nie proti
dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený (porov. rozsudok
NS SR sp. zn. 4 Cdo 149/2018).
11.2.Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho

úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.
Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a OZ nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti
dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v
pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané právne

následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je umožniť
veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto
pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je
voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého
k exekúcii vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným

právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej
prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).
11.3.Civilný sporový poriadok odporovaciu žalobu pripúšťa ako žalobu o určení právnej skutočnosti,
ktorá vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Pri uvedenej žalobe z konkrétneho
hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (§

42a Občianskeho zákonníka), teda osobitným predpisom je tu hmotné právo.

12.Základom odvolacej argumentácie je nesúhlas žalovaného so záverom súdu prvej inštancie, že
v prejednávanom prípade je splnená podmienka existencie „vymáhateľnej pohľadávky“ podľa § 42a
Občianskeho zákonníka.

13.Súd prvej inštancie vo svojich záveroch pojem vymáhateľná pohľadávka interpretoval v súlade
s jeho vymedzením v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/1/2022 zo 17.5.2022, podľa
záverov ktorého „vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods.1 OZ je pohľadávka, ktorú možno
úspešne vymáhať v základnom konaní“, pričom súd konštatoval, že v posudzovanom prípade existencia

vymáhanej pohľadávky žalobcov ako veriteľov voči dlžníkovi vyplýva z konania o vydanie bezdôvodného
obohatenia iniciovaného žalobcami pred Okresným súdom Spišská Nová Ves sp.zn. 13C/22/2020.

14.Odvolací sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným záverom súdu prvej inštancie, pričom
k uvedenému uvádza nasledovné:

15.1.Zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. (rozsudok NS SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99,
R 44/2001).15.2.Pôvodná judikatúra Najvyššieho súdu SR zvolila pomerne pragmatický prístup v prospech
veriteľa, ktorý bol vyjadrený v publikovanom rozhodnutí R 44/2001 s nasledujúcou právnou vetou
„Zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne

vymáhaťpredsúdomvzákladnomkonaní.“Postupnesavšakzačalivyskytovaťrozhodnutiadovolacieho
súdu, v ktorých bol vyjadrený názor, presadzujúci myšlienku, že ak v čase rozhodovania súdu o
odporovacej žalobe nedisponuje žalobca zároveň exekučným titulom proti dlžníkovi, nemožno samotnej
žalobe vyhovieť. Argumentoval výkladom vymáhateľnej pohľadávky v prospech jej stotožnenia s
pohľadávkou vykonateľnou a praktickým účelom odporovania, ktoré primárne smeruje k exekučnému

postihu dotknutého majetku. Ten bez exekučného titulu nie je možný a odporový rozsudok sa stáva
samoúčelným resp. neuplatniteľným (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008, 5
Cdo 188/2010, 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 109/2018). Na podporu tohto výkladu boli často citované aj
obdobné české judikáty R 12/1998 civ. a R 12/2003 civ. Názorová polemika na Najvyššom súde SR bola
evidentnáajzoskutočnosti,ženiektorésenátyobčianskoprávnehoaobchodnoprávnehokolégianaďalej
rozhodovali v súlade s pôvodným R 44/2001 (napr. 4 Cdo 198/2010, 2 Cdo 180/2013, 2 Obdo 69/2012).

15.3.Zásadný vplyv malo následné plenárne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015
v rámci konania o súlade právnych predpisov na základe návrhu Okresného súdu Žilina. Ten sa
domáhal vyslovenia nesúladu § 42a OZ s čl. 1 ods.1, čl. 20 ods.1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 ods.1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd práve z dôvodu,
že pri aplikácii R 44/2001 umožňuje toto ustanovenie vyhovieť odporovacej žalobe aj v prípade, ak

žalobca nedisponuje exekučným titulom voči dlžníkovi. Ústavný súd síce návrh odmietol ako zjavne
neopodstatnený, v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 39) ale zároveň uviedol „Možno teda zhrnúť, že
aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom
výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného
pod č. R 44/2001, a teda nezotrváva na výklade, ktorý bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne

nekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna
doktrína sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.“
15.4.Postupne sa teda kreovali dva opozitné názorové prúdy, čo sa prejavilo nielen v rozhodovacej praxi,
ale aj v odbornej literatúre.
15.5.Definitívne riešenie v tejto otázke priniesol aktuálne až veľký senát občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 17.5.2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022. Veľký senát v tomto
rozhodnutí apeluje na akúsi anabázu judikátu R 44/2001 z dôvodu vecnej správnosti jeho pôvodných
záverov. Taktiež zdôrazňuje, že externé stanoviská v zmysle § 48 ods.4 CSP vyzneli uni sono v prospech
interpretácie „vymáhateľnej pohľadávky“ ako pohľadávky, ktorú možno úspešne vymáhať v súdnom
konaní; teda pohľadávky žalovateľnej, ktorej svedčí vlastnosť actio nata. Tento záver prezentovali

nielen Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálna prokuratúra SR, ale aj právnické fakulty Univerzity
Komenského a Trnavskejuniverzity (ods. 7 až 10 uzneseniaveľkého senátu). Veľký senát sa vysporiadal
aj s protichodným názorom predkladajúceho dovolacieho senátu o neúčelnosti odporovacej žaloby
pri absencii exekučného titulu, pričom uviedol „Len zo skutočnosti, že k uspokojeniu pohľadávky
veriteľa dôjde až v exekučnom konaní, nemožno vyvodzovať záver, že vymáhateľnou pohľadávkou je

pohľadávka vykonateľná. Nemožno opomenúť, že v prípade úspešnosti veriteľa v konaní o odporovacej
žalobe môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka (a teda dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia
– exekúcia).“ (ods. 18.1)....implicitne zdôraznil, že z teleologického hľadiska je účelom odporovacej
žaloby ochrana veriteľa a výklad právnej normy súdom nesmie tento účel opomínať. Závery judikátu R
44/2001 pritom legitímne poskytujú veriteľovi vyššiu mieru ochrany než opozitný výklad, ktorý veriteľa

nedôvodne zaťažuje povinnosťou zabezpečiť pred vyhovujúcim rozsudkom o odporovacej žalobe
plnohodnotný exekučný titul na plnenie voči dlžníkovi. Je potrebné zohľadniť, že zákonná možnosť
odporovať právnemu úkonu dlžníka je obmedzená trojročnou lehotou v zmysle § 42a ods.2 až 5 OZ,
v rámci ktorej nemusí mať veriteľ vždy možnosť zabezpečiť si exekučný titul voči dlžníkovi, najmä ak
má ísť o právoplatné súdne rozhodnutie. V záujme právnej istoty však musí mať vždy zachované právo

úspešne odporovať ukracujúcemu úkonu dlžníka ihneď, keď sa o ňom včas a preukázateľne dozvie.
15.6.Podanie odporovacej žaloby proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka
prospech (§ 42b ods.2 Občianskeho zákonníka), a následné prerušenie konania až do právoplatného
skončenia sporu o zaplatenie voči dlžníkovi, resp. do zabezpečenia iného exekučného titulu na plnenie,
veľký senát správne nepovažoval za vhodné definitívne riešenie. Právoplatný rozsudok, ktorým súd

vyhovie odporovacej žalobe, síce sám osebe nie je exekučným titulom, vytvára však efektívny priestor
na uspokojenie veriteľovej pohľadávky dobrovoľným plnením alebo na konsenzuálne usporiadanie
vzniknutých právnych vzťahov. Pokiaľ k tomu nedôjde, následný vznik exekučného titulu voči dlžníkovi(ak ním veriteľ ešte nedisponuje) naplní základný účel odporovania a umožní v exekúcii vedenej proti
dlžníkovi postihnúť majetok žalovaného z konania o odporovacej žalobe.
15.7.Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR preto dospel k záveru, že

„Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods.1 OZ je pohľadávka, ktorú možno
úspešne vymáhať v základnom konaní.“. Preukázanie existencie takejto pohľadávky v konaní o
odporovacej žalobe zaťažuje žalobcu a splnenie súvisiacich podmienok úspešného odporovania musí
súd prejudiciálne vyhodnotiť v samotnom odporovacom konaní.

16.1.Odvolací súd sa s týmito závermi (že vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a
ods.1 OZ je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom konaní) stotožňuje a na základe
uvedeného (najmä s poukazom na závery uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.5.2022 sp.zn. 1VCdo/1/2022) je názoru, že zo strany súdu prvej
inštancie ohľadne tejto odvolateľom namietanej otázky nedošlo k odklonu od aktuálnej a ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.

16.2.V intenciách vyššie uvedeného preto relevanciu nemožno pripísať ani argumentácii žalovaného,
že nároky uplatňované v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia netvoria dostatočný skutkový
a právny základ pre podanie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu, pretože nemajú povahu
judikovaného práva, keďže ich výška nie je jednoznačne a s konečnou platnosťou ustálená na základe
právoplatného rozsudku.

16.3.Podstatou odporovacej žaloby totiž je, že právoplatný rozsudok, ktorým súd vyhovie odporovacej
žalobe (hoci sám osebe exekučným titulom nie je), slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho
účelom je umožniť veriteľovi domôcť sa v exekúcii uspokojenia svojej pohľadávky. Rozhodnutie súdu,
ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, tak
predstavuje podklad k tomu, že veriteľ sa môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného

proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku. Zmyslom odporovacej žaloby teda je poskytnúť ochranu veriteľovi tým, že
ukracujúci úkon dlžníka bude úspešne odporovaný. Pre potreby konania o odporovacej žaloby teda
postačuje ak súd má danú existenciu v súdnom konaní vymáhateľnej (žalovateľnej) pohľadávky, hoci
účel odporovania sa naplní až následným vznikom exekučného titulu voči dlžníkovi. Či ho veriteľ aj

získa, súd konajúci o odporovacej žalobe skúmať nemusí. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
nielenženemuselvyhodnocovaťprocesnúobranužalovanýchpoužitúvkonaníovydaniebezdôvodného
obohatenia, ale ani vyčkať do jeho právoplatného skončenia.

17.Odvolací súd sa v reláciách súdenej veci stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že v

predmetnom konaní bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že boli splnené všetky
podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu vyplývajúce z § 42a OZ, keď okrem existencie
vymáhateľnej pohľadávky bola preukázaná existencia odporovaného právneho úkonu, t.j. ukracujúceho
právneho úkonu medzi dlžníkom a žalovaným (Darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného
bremena), preukázanie ukrátenia uspokojenia pohľadávky voči dlžníkovi F. G. st. (i jeho manželke),

nakoľko darovaním predmetnej nehnuteľnosti sa zásadným spôsobom zmenšil majetok dlžníka o
hodnotu nehnuteľností a tiež úmysel ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcov, keďže
F. G. st. ako dlžník predmetným odporovateľným právnym úkonom sa zbavil všetkého majetku,
rovnako ako to predtým urobila jeho manželka, keď po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť 24.3.2017), na základe dohody o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 25.8.2017 previedla všetky aktíva, predovšetkým
však vlastnícke právo k spoločným nehnuteľnostiam na svojho manžela.

18.1.Keďže bolo preukázané, že dlžník je blízkou osobou žalovaného, preto úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa sa prezumuje ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného úspechu

odporujúceho veriteľa relevantný.
18.2.Žalovaný mohol účinne zabrániť odporovaniu zo strany veriteľa – žalobcov - tým, že zákonnú
domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel dlžníka nemohol ani pri náležitej
starostlivosti poznať. Žalovaný preto povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť mal v záujme vlastného
procesného úspechu sústrediť na svoje úkony náležitej starostlivosti, a keďže žalovaný dôkazné

bremeno vo vzťahu k tomu, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol prezumovaný ukracujúci úmysel
dlžníka poznať neuniesol, súd prvej inštancie odporovacej žalobe žalobcov dôvodne vyhovel.19.1.V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu nemá oporu ani tvrdenie žalovaného, že súd
nesprávne postupoval, pretože riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje rozhodnutie.
19.2.Napadnuté rozhodnutie nedostatkom riadneho odôvodnenia netrpí. Po preskúmaní obsahu spisu

a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu
prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle 220 ods.2
CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre
svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov
strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd
porušil zásady vyplývajúce z § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny
predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite a
logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku
a obranou proti takému uplatneniu.
19.3.Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.

19.4.Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi
závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania

(strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS
50/04).
19.5.Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

20.Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie,
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdil, a to aj čo sa týka vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného
rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

21.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v
spojenís§262ods.1,2CSPavsúladesozásadouúspechuzakotvenouv§255ods.1CSPvodvolacom
konaní v celom rozsahu úspešným žalobcom priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania.

22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).