Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122489020
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6122489020.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, zastúpenej spoločnosťou: LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom Na
Hrebienku 5433/40, 811 02, IČO:
36 677 175, proti žalovanej: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/X, XXX XX E. F., zastúpenej

spoločnosťou: Advokátska kancelária Mrázovský & partners s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 2, 010
01 Žilina, IČO: 36 855 278, o zaplatenie sumy 670,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/5/2023-108 zo dňa 02.08.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 27C/5/2023-108 zo dňa 02.08.2023 potvrdzuje.
Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Opravuje výrok rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/12/2024 zo dňa 28. novembra 2024 v jeho
druhej vete, ktorá správne znie:

„Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške
670,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 331,65 eur odo dňa 23.10.2021
do zaplatenia a vo výške 6,25 % ročne zo sumy 339,35 eur odo dňa 22.10.2022 do zaplatenia, všetko
v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni

proti žalovanej priznal ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na Okresný súd Banská Bystrica
dňa 05.12.2022 sa žalobkyňa v tomto spore domáha, aby jej žalovaná zaplatila istinu vo výške 670,99
eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 331,65 eur od 23.10.2021 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 339,35 eur od 22.10.2022 do zaplatenia a trovy konania.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že na

základe notárskej zápisnice N 53/2007, NZ 15727/2007, NCRIs 15708/2007 spísanej dňa 25.04.2007
na Notárskom úrade JUDr. Anny Švachovej v Žiline bola žalobkyňa v žalovanom období vlastníčkou
rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku parcela reg. C č. 110/6, v kat. úz. E. F.,
zapísaného na liste vlastníctva (ďalej aj „LV“) č. XXX, z ktorého vyplýva, že na
spoluvlastnícky podiel vo výške 4/6 domu je v prospech žalovanej zriadené vecné
bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania. Na základe dodávok

zemného plynu energetická spoločnosť Slovenský plynárenský priemysel, a.s. (ďalej aj „SPP, a.s.“)
vystavil žalobkyni na zákaznícke číslo 5150826913 faktúru č. 8456198857 zo dňa 08.10.2021 na sumu
497,47 eur, splatnú dňa 22.10.2021, ktorou vyúčtoval dodávku zemného plynu do predmetného domuza obdobie od 12.10.2020 do 02.10.2021 sumu 497,47 eur a faktúru č. 8403131986 zo dňa 07.10.2022,
splatnú dňa 21.10.2022 na sumu 509,02 eur, ktorou vyúčtoval dodávku zemného plynu do predmetného
domu za obdobie od 03.10.2021 do 03.10.2022, čo spolu činí suma 1.006,49 eur. V súlade s uvedeným

vecným bremenom žalovaná užívala v spornom období dom a s tým sú spojené dodávky služieb
spočívajúce v užívaní zemného plynu, na ktorých úhrade sa vôbec nepodieľala. Žalobkyňa sa v spornom
období v mieste spotreby nezdržiavala, dodávky zemného plynu nevyužívala a faktúry vystavené SPP,
a.s. v celom rozsahu uhradila. Keďže žalobkyňa riadne a včas uhradila platby za preddavky a dodávky
zemného plynu, ktorý žiadnym spôsobom nevyužívala, listom zo dňa 24.10.2022 vyzvala žalovanú

na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 4/6 sumy podľa faktúr, čo zodpovedá suma sume
žalovanej istiny vo výške 670,99 eur. Žalovaná však ani z časti nezaplatila žalobkyni uvedenú sumu.
4. Žalovaná v rámci svojej procesnej obrany v spore žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením,
že pohľadávka žalobkyne zanikla jednostranným započítaním zo dňa 22.12.2022, ktorým žalovaná
započítala voči žalobkyni sumu vo výške 1.662,30 eur, ktorá v sebe zahŕňala aj žalovanú istinu vo výške
670,99 eur.

5. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd mal preukázané, že dodávateľ Slovenský
plynárenský priemysel, a.s. vyúčtoval za dodávku zemného plynu v predmetnej nehnuteľnosti faktúry
špecifikované v žalobe (pozri v bod 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia).
6. Výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 24.10.2022 právny zástupca žalobkyne vyzval
žalovanú na zaplatenie súm za dodávku vody, elektrickej energie

a zemného plynu, v ktorej uviedol, že spolu žalobkyňa zaplatila faktúry vo výške 2.425,76 eur
a žiada od žalovanej zaplatiť celkom sumu vo výške 1.617,17 eur, ktorá pozostáva zo sumy 178,98
eur za vodu, 767,20 eur za elektrickú energiu a 670,99 eur za zemný plyn za obdobie od 12.10.2020
do 03.10.2022. V ďalšej časti je uvedená suma 45,13 eur, kde mimo iné sa uvádza suma 12,54 eur
predstavujúca úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 331,65 eur od 23.10.2021 do 26.07.2022

a suma 2,40 eur, ktorá predstavuje úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 331,65 eur od
27.07.2022 do 13.09.2022. Ďalej je uvedený úrok z omeškania vo výške 6,25 % a to mimo iné zo sumy
331,65 eur od 14.09.2022 do zaplatenia a zo sumy 339,35 eur od 22.10.2022 do zaplatenia.
7. Formou notárskej zápisnice napísanej 25.04.2007 N 53/2007 bola za prítomnosti účastníčok D. B. a
A. B. spísaná kúpna zmluva, z ktorej vyplýva, že D. B. je podielovou spoluvlastníčkou podiel

1/2 pod B1 a 1/6 pod B3 nehnuteľností zapísaných na jej mene podľa podielov na LV č. XXX kat. úz. E.
F. ako stavba, dom súp. č. XXX na parc. č. 110/6, par. reg. C, par. č. 110/5 záhrada o výmere 377 m2,
parc. č. 110/6 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 423 m2. Predávajúca D. B. predáva svoj podiel
spolu 4/6 v nehnuteľnostiach bližšie špecifikovaných v bode 1. svojej dcére a podielovej spoluvlastníčke
A. B. a predávajúca zároveň zriaďuje na prevádzaný podiel vyššie citovaných nehnuteľností

vecné bremeno, ktoré spočíva v práve doživotného bývania a užívania prevádzaných nehnuteľností, v
dochovaní v starobe a chorobe a v prípade smrti v pochovaní primeraným spôsobom.
8. Z výpisu z LV č. XXX kat. úz. E. F. bolo zistené, že sú zapísané parcela reg. C č. 110/5 - záhrada
výmera 377 m2, parcela reg. C č. 110/6 - zastavaná plocha a nádvorie výmera 423 m2 a stavba rodinný
dom súp. č. XXX na pozemku parcela reg. C č. 110/6 a ako ich výlučný vlastník 1/1 je zapísaný G. B. s

titulom nadobudnutia kúpna zmluva č. V 9030/2022 vklad povolený dňa 07.09.2022.
9.Vjednostrannomzapočítaní/zápočtevzájomnýchpohľadávokzodňa22.12.2022jeuvedenýveriteľD.
B., ktorá týmto jednostranným právnym úkonom započítava svoje vzájomné pohľadávky voči dlžníkovi
A. B.. V čl. I. sa uvádza, že veriteľ má voči dlžníkovi peňažnú pohľadávku vo výške 4.100,00 eur,
ktorá predstavuje finančné prostriedky, ktoré dlžníkovi poskytol dňa 17.04.2018 v sume 3.300,00 eur a

dňa 19.03.2019 v sume 800,00 eur za účelom ich zhodnotenia na účte dlžníka, ktorý je ďalej uvedený
a finančné prostriedky mali byť vrátené do 30.11.2020. Dlžník má voči veriteľovi peňažnú pohľadávku
vo výške 1.662,30 eur titulom užívania rodinného domu č. súp. XXX zapísaného na LV č. XXX kat. úz.
E. F., ktorá je potom ďalej špecifikovaná a uvádza sa aj 4/6 fakturovanej sumy z faktúr vystavených
spoločnosťou Slovenský plynárenský priemysel, a.s. faktúra č. 8456198857 zo dňa 08.10.2021 na sumu

497,47 eur a faktúra č. 8403131986 zo dňa 07.10.2022 na sumu 509,02 eur. Ďalej uvedená suma 45,13
eur, okrem iného pozostáva aj zo sumy 12,54 eur ako úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
331,65 eur
od 23.10.2021 do 26.07.2022 a suma 2,40 eur, ktorá je úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy
331,65 eur od 27.07.2022 do 13.09.2022. Žalovaná predložila do spisu i podací lístok, kde

je nečitateľný dátum podania zásielky, ale na obálke je uvedený dátum 29.12.2022.
10. Žalovaná predložila súdu aj listinu, na ktorej sú rukou písané údaje, kde mimo iných je napísané
„vklad 3.300,00 eur 17.04.2018, ďalej uvedené ďalšie sumy a dátumy pri sporení spolu 600,00 eur aďalej 2.700,00 eur k 23.07.2018, 150,00 eur - 17.08., 2.550,00 eur k 26.08. a 750,00 eur je
na sporenie a ďalej je uvedené 19.03.2019 - 800,00 eur na účet a označenie ako listina č. 1.
11. Okrem tohto žalovaná predložila do spisu aj zmluvu o termínovanom vklade uzavretú medzi H. I.

J., K. a A. B. zo dňa 17.04.2019, ako aj základné informácie zo dňa 17.04.2019 a vklad v hotovosti
vystavený H. I. J., K.. na sumu 3.300,00 eur s dátumom 17.04.2018, kde je uvedené meno
vkladateľa - klientka A. B..
12. Žalovaná tiež predložila súdu aj obálku o doporučenej zásielke, kde je uvedený adresát A. B. a
odosielateľ D. B. s dňom uloženia zásielky 29.12.2022. Na obálke je pečiatka pošty s

dátumom 23.12.2022 a je na nej uvedené, že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote s dátumom
vrátenia 17.01.2023.
13. Ďalej žalovaná predložila do spisu list, adresovaný A. B., kde mimo iné sa uvádza „na dom vo C. si
vybrala z mojich úspor z VK J. J. 24.000,00 eur a na účet do H. I. si vložila 17.04.2018 - 3.300,00 eur,
19.03.2019 - 800,00 eur.“ Z ďalšieho listu žalovanej nazvaného Výzva adresovaného A. B., vyplýva, že
D. B. žiada, aby do 30.11.2020 adresátka doplatila mesačné platby za energie a nedoplatok za

plyn 370,00 eur, rok 2019 za nájomníkov, ktorí sú ďalej uvedení a v ďalšej vete sa uvádza, že žiada
vrátenie peňazí, ktoré si A. B. pýtala, že ich vloží na účet do H. I., kde je vyšší úrok ako v J. J., kde si
ukladá D. B. peniaze. Ďalej sa uvádza, že žiada o vrátenie jej vkladu aj s príslušenstvom a
ak výzva nebude splnená do 30.11.2020, tak to prevezmú orgány činné v trestnom konaní.
14. Vo výpovedi na pojednávaní 02.08.2023 žalovaná uviedla, že od roku 1973 býva

v nehnuteľnosti, ktorú postavila spoločne s manželom a za pomoci rodiny. Pokiaľ ide
o uzavretú kúpnu zmluvu, tak je to podvod. Prebieha konanie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, v ktorom súd prvej inštancie žalobu zamietol a aktuálne je vec v štádiu odvolacieho
konania. Zároveň žalovaná potvrdila, že v spornej domovej nehnuteľnosti je zavedený plyn. Ďalej
uviedla, že peniaze dala svojej dcére – t.j. žalobkyni. Jednalo sa o sumu okolo 4.000,00 eur a dala jej to

na dva razy. Bolo to tak, že sama si ukladala peniaze do J. J., K., ale prišla za ňou dcéra s
tým, že má účet v H. I., K., kde budú peniaze lepšie zhodnotené. Na základe tohto žalovaná odovzdala
žalobkyni na dvakrát peniaze v sumách, ktoré žalobkyňa potvrdila aj na papieri, ktorý sama
vypísala. Žalovaná vyzvala žalobkyňu na vrátenie peňazí. Poslala jej preto dva listy a v jednom uvádzala,
čo všetko dostala žalobkyňa a ako sa zle správa. V roku 2020 nastal medzi stranami sporu konflikt,

keď žalobkyňa prišla do domu aj so stolárom, že ho ide prerábať, pretože tam bude mať mačací salón,
s čím žalovaná nesúhlasila. Žalobkyňa aj zavolala políciu. V roku 2019 žalovaná povedala žalobkyni,
aby nepredávala nehnuteľnosť, v ktorej býva žalovaná práve preto, že sa jedná o rodinnú nehnuteľnosť
a žalobkyňa má aj ďalších súrodencov a dom musí zostať v rodine. Ďalej sa žalovaná vyjadrovala k
vzťahom medzi stranami konania.

K zmluve o termínovanom vklade medzi žalobkyňou a H. I., K. a listinách o vklade v hotovosti žalovaná
uviedla len to, že pokiaľ ide o tieto listiny, tak to vlastne vypisovala dcéra a vypisovala to vlastným
písmom, že tu bol vklad a aká bola suma a toto všetko potvrdila. Bližšie sa však žalovaná k týmto
listinným dôkazom a spôsobu ich získania nevedela vyjadriť.
15. Pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 517 vety

prvej a § 517 ods. 2, § 580, § 563 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka citovaných v napadnutom
rozhodnutí a konštatoval, že žalobkyňa bola vo fakturovanom období vlastníčkou rodinného domu súp.
č. XXX postaveného na pozemku parcela reg. C č. 110/6, v kat. úz. E. F. zapísaného na LV č. XXX
a na podiel 4/6 rodinného domu bolo v prospech žalovanej zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve
doživotného bývania a užívania. V tom čase boli do predmetného rodinného domu realizované dodávky

zemného plynu spoločnosťou Slovenský plynárenský priemysel, a.s. a žalobkyni ako jeho vlastníčke
bola vystavená faktúra č. 8456198857 zo dňa 08.10.2021, splatná dňa 22.10.2021 na sumu 497,47
eur a faktúra č. 8403131986 zo dňa 07.10.2022, splatná dňa 21.10.2022 na sumu 509,02 eur, čo je
spolu suma 1.006,49 eur. Výške podielu žalovanej 4/6 zodpovedá teda žalovaná istina v sume 670,99
eur. Žalobkyňa zaplatila za dodávku zemného plynu. V predmetnej domovej nehnuteľnosti bývala však

výlučne žalovaná, ktorá jediná odoberala fakturovaný zemný plyn. Žalobkyňa sa preto v tomto spore od
žalovanej domáha vydania bezdôvodného obohatenia, v rozsahu jej podielu 4/6 v zmysle zriadeného
vecného bremena zriadeného v jej prospech. Pretože žalovaná, ktorá bola žalobkyňou na zaplatenie
žalovanej istiny riadne vyzvaná, túto žalobkyni neuhradila, žalobkyňa žiadala, aby jej súd priznal voči
žalovanej i úrok z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr.

16. Žalovaná v priebehu prvoinštančného konania tieto skutkové tvrdenia žalobkyne nepoprela a preto
konajúci súd ich s poukazom na ust. § 151 ods. 1 CSP považoval
za nesporné. Žalovaná totiž potvrdila, že v predmetnom období v označenom rodinnom dome, ktorý
bol predmetom fakturácie spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a.s. odoberala zemný plyna nenamietala ani fakturovanú sumu, ani podiel 4/6, ktorý žalobkyňa žiadala od nej zaplatiť podľa
dojednaného rozsahu vecného bremena v prospech žalovanej, ktoré spočíva v práve doživotného
bývania a užívania. Zároveň žalovaná nepoprela ani výšku dlžnej sumy - istinu 670,99 eur a ani výšku

úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 331,65 eur od 23.10.2021 do zaplatenia
a vo výške 6,25 % ročne zo sumy 339,35 eur
od 22.10.2022 do zaplatenia. Súd teda pri rozhodovaní mimo predložených listinných dôkazov, ktoré
potvrdzovali tú skutočnosť, že v uvedenom období bola žalobkyňa vlastníčkou rodinného domu č. XXX
a že za uvedené obdobie jej boli fakturované platby za dodávku plynu vo výške 497,47 eur, splatná

22.10.2021 a vo výške 509,02 eur, splatná dňa 21.10.2022 vychádzal aj z toho, že žalovaná nepoprela
užívanie rodinného domu v uvedenom období a to, že spotrebovala plyn tak, ako bol fakturovaný
dodávateľskou spoločnosťou. Pri rozhodovaní sporu preto okresný súd prihliadal na vyššie uvedené
listinné dôkazy a nesporné skutkové tvrdenia uvádzané žalobkyňou, ktoré zároveň neboli žalovanou
účinne popreté. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.
17.Vovzťahukprocesnejobranežalovanejozánikunárokužalobkyneuplatnenémužalobouvdôsledku

jednostranného právneho úkonu žalovanej započítaním zo dňa 22.12.2022, konajúci súd vychádzal
z obsahu predloženej listiny označenej ako Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa
22.12.2022, popísaného v bode 9. tohto rozhodnutia a konštatoval, že v tomto zápočte sa konštatuje,
že žalobkyňa ako dlžník má voči veriteľovi žalovanej peňažnú pohľadávku vo výške 1.662,30 eur titulom
užívania rodinného domu č. súp. XXX zapísaný na LV č. XXX kat. úz. E. F.. Pokiaľ ide

o pohľadávku žalobkyne, tak mimo iné sú tam uvedené aj faktúry SPP, a.s. č. 8456198857 splatná
22.10.2022 na sumu 497,47 eur a č. 8403131986 splatná dňa 21.10.2022 na sumu 509,02 eur, tak ako
tieto sumy sú predmetom konania v rozsahu 4/6 podielu. Ďalej sa konštatuje úrok z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 331,65 eur od 23.10.2021 do 26.07.2022 a vo výške 5,5 % ročne zo sumy 331,65
eur od 27.07.2022 do 13.09.2022. Suma 331,65 eur uvedená ako istina zodpovedá podielu 4/6 dlžnej

sumy 497,47 eur tak, ako je predmet konania a kde si uplatňuje žalobkyňa úrok z omeškania vo výške
5% od 23.10.2021 do zaplatenia. Predmetom započítania ale nebol úrok z omeškania zo sumy 339,35
eur, ktorá zodpovedá podielu 4/6 ďalšej dlžnej sumy podľa faktúry 509,02 eur, kde žiada žalobkyňa úrok
z omeškania vo výške 6,25 % ročne od 22.10.2022 do zaplatenia.
18. Ďalej žalovaná vo svojej výpovedi i v písomných vyjadreniach uvádzala, že pohľadávka voči

žalobkyni vznikla v rokoch 2018 a 2019, kedy žalobkyňa navrhla žalovanej, že jej zhodnotí úspory na
vlastnom bankovom účte, kde je výhodnejšie úročenie. Na základe tohto žalovaná žalobkyni poskytla
dňa 17.04.2018 finančné prostriedky v sume 3.300,00 eur a dňa 19.03.2019 sumu 800,00 eur a dohoda
bolataká,žetietofinančnéprostriedkysúzverenénadobuneurčitúabudúžalovanejvrátenékedykoľvek
na jej požiadanie. Pretože ide o matku s dcérou a vzťahy medzi nimi v tom období boli dobré, tak nebola

spísaná žiadna špecifická zmluva. Dokladom je listina, ktorú predložila žalovaná, kde podľa vyjadrenia
žalovanej táto napísala vklad 3.300,00 eur 17.04.2018, ako aj 19.03.2019 – 800,00 eur.
19. Žalobkyňa však v tomto spore poprela existenciu akejkoľvek pohľadávky žalovanej a
preto nemohlo dôjsť k platnému započítaniu tak, ako to tvrdí žalovaná a zároveň namietala aj premlčanie
prípadnej domnelej pohľadávky žalovanej. Poprela, že listinu, ktorá má byť dôkazom o tom, že jej

žalovaná odovzdala peniaze spísala žalobkyňa a poukázala na to, že tam nie sú žiadne údaje, ktoré by
boli dôkazom o tom, že ona písala poznámky o prevzatí finančných súm od žalovanej. Pokiaľ žalovaná
označila ako ďalší dôkaz zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobkyňou a bankou, či doklady
o vkladoch (pozri bod 11. tohto rozhodnutia), žalobkyňa akcentovala, tieto listiny nepreukazujú, že
by žalobkyňa prevzala od žalobkyne akúkoľvek finančnú čiastku za účelom zhodnotenia

peňazí. Navyše neexistuje žiaden racionálny dôvod na to, aby žalovaná disponovala originálmi týchto
dokladov. Pokiaľ ide o samotný jednostranný zápočet poukázala na to, že tento je neurčitý, nie je riadne
špecifikovaný a nemohlo dôjsť k platnému započítaniu. Žalobkyňa tiež poprela, že by niekedy prevzala
list, ktorý žalovaná označila ako Výzvu na vrátenie peňažných prostriedkov.
20. Započítanie je jedným zo spôsobov zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka

a pri započítaní ako spôsobe zániku záväzku musí byť splnená podmienka, aby tieto pohľadávky boli
spôsobilé na započítanie. Z ustanovení § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka vyplýva, že započítať
možno vzájomné pohľadávky, pohľadávky rovnakého druhu, platné pohľadávky, splatné pohľadávky
a pohľadávky, ktoré nie sú so zákona vylúčené
zo započítania. Pokiaľ ide o vzájomnosť, tak veriteľ jednej pohľadávky spôsobilej aj

na započítanie je zároveň dlžníkom druhej pohľadávky a naopak. Započítanie môže zásadne uplatniť
iba dlžník, ktorý je sám veriteľom vzájomnej pohľadávky, respektíve veriteľ, ktorý je sám dlžníkom
vzájomnej pohľadávky. Zároveň započítanie je možné len medzi pohľadávkami, ktorých predmetom je
plnenie rovnakého druhu. Pohľadávkami rovnakého druhu sú vo väčšine prípadov pohľadávky, ktorýchpredmetom je peňažné plnenie, to znamená zaplatenie určitej peňažnej sumy. Ďalšou podmienkou
platného započítania je, že započítateľná pohľadávka je platná. Predmetom započítania teda nemôžu
byť nielen pohľadávky, ktoré neexistujú, ale ani pohľadávky, ktoré nemožno uplatniť súdnou cestou alebo

voči ktorým možno vzniesť námietky, napríklad z dôvodu premlčania. Bezpodmienečne možno započítať
iba pohľadávku, ktorá je splatná najneskoršie v dobe započítania. Pod splatnosťou
pohľadávky sa má na mysli jej žalovateľnosť na súde. V ust. § 581 Občianskeho zákonníka sú uvedené
pohľadávky, ktoré nie sú započítateľné, respektíve proti ktorým nie je možné započítanie.
21. Žalovaná však v tomto spore neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala tvrdené

skutočnosti. Žalovaná totiž nepreukázala existenciu pohľadávky voči žalobkyni, ktorú žalobkyňa účinne
poprela (§ 151 ods. 2 CSP). Existenciu tejto pohľadávky, žalovaná preukazovala rukou písanými
poznámkami (označenými ako listina č. 1 – pozri bod. 10. tohto rozhodnutia). Žalobkyňa však výslovne
poprela, že by tieto poznámky písala a z uvedenej listiny č. 1 vôbec nevyplýva, kto tieto poznámky písal
a nie je ani zrejmý ich význam. V ďalších listinných dôkazov produkovaných žalovanou
– zmluvy o termínovanom vklade, základných informáciách a dokladoch o vkladoch v hotovosti – je

ako klientka uvedená žalobkyňa. V danej súvislosti žalobkyňa tvrdila, že neexistuje žiadny racionálny
dôvod, aby žalovaná disponovala týmito dokladmi. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ani
jedna z týchto listín nie je dôkazom o tvrdených skutočnostiach a to, že by žalovaná mala voči žalobkyni
peňažnú pohľadávku v celkovej výške 4.100,00 eur z dôvodu, že dňa 17.04.2018 poskytla žalobkyni
sumu 3.300,00 eur a dňa 19.03.2019 sumu 800,00 eur. Žalovaná teda v tomto spore nepreukázala

existenciu platnej pohľadávky voči žalobkyni.
22. Ďalší dôvod, pre ktorý okresný súd nepovažoval započítanie žalovanej za platné bola tá skutočnosť,
že nebolo v konaní preukázané ani, že by prípadná pohľadávka žalovanej voči žalobkyni bola splatná.
V súdenom prípade nebolo totiž preukázané uzavretie zmluvy medzi stranami sporu, na základe ktorej
by bola určená lehota na plnenie. Konajúci súd preto vychádzal z ustanovenia § 563 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, tak je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa
potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaná tvrdila, že požiadala žalobkyňu o splnenie Výzvou
zo dňa 29.10.2020. Súčasne vo svojej výpovedi uviedla, že sa jednalo o jedinú výzvu, ktorou vyzvala
žalobkyňu na zaplatenie uvedenej sumy. Za najpodstatnejší dôvod pre zamietnutie žaloby okresný súd
považovaltútoneurčitosťvýzvyžalovanejzodňa29.10.2020.Vdôsledkutohonebolisplnenépodmienky

predpokladané v ust. § 563 Občianskeho zákonníka a prípadná pohľadávka žalovanej sa preto nestala
splatná.Vuvedenejvýzvesauvádzalenžiadosťovráteniepeňazído30.11.2020,noniejevnejuvedená
žiadna suma a ani nie je bližšie špecifikované, akú pohľadávku žiada žalovaná od žalobkyne a akú
dlžnú sumu jej má žalobkyňa zaplatiť. Vo výzve sa len konštatuje „vrátenie peňazí, ktoré si vypýtala,
že ich vloží na účet do H. I., kde je vyšší úrok“ a žalovaná uvádza, že „žiada o vrátenie jej vkladu aj

s príslušenstvom a ak výzva nebude splnená do 30.11.2020, tak to prevezmú orgány činné v trestnom
konaní.“ S poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka okresný súd uzavrel, že sa jedná
o neplatný jednostranný právny úkon žalovanej, pretože je to neurčitá výzva, na základe ktorej nedošlo
k naplneniu podmienky prezumovanej v ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Žalovaná ako veriteľka
teda riadne nevyzvala žalobkyňu ako dlžníčku na zaplatenie dlhu. Vzhľadom na túto skutočnosť tvrdená

pohľadávka žalovanej nemohla nadobudnúť splatnosť a pretože ide o základný predpoklad započítania
podľa § 580 Občianskeho zákonníka, nadväzne nemohlo dôjsť ani k platnému započítaniu na základe
jednostranného zápočtu žalovanej zo dňa 22.12.2022. Nakoľko v tomto spore žalovaná nepreukázala
existenciu samotnej pohľadávky voči žalobkyni a ani jej splatnosť, prvoinštančný súd považoval tento
jednostranný zápočet zo dňa 22.12.2022 za neplatný právny úkon, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť ani

k zániku pohľadávky žalobkyne.
23. Keďže existencia pohľadávky žalobkyne voči žalovanej bola v tomto spore jednoznačne preukázaná,
a súčasne žalovaná nepreukázala, že by táto pohľadávka zanikla jej započítaním, okresný súd sa už
nezaoberal ďalšími námietkami žalobkyne prezentovanými
vo vzťahu, vrátane námietky premlčania z dôvodu nadbytočnosti a jej žalobe v celom rozsahu vyhovel.

24. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni
priznal voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
25. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne si

uplatnila voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

26. Svoj opravný prostriedok odvolateľka odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, ale aj tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutédôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a súčasne súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. h), e), f) a b) CSP].
27. Odvolateľka uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd
neakceptoval jej obranu týkajúcu sa započítania pohľadávky voči žalobou uplatnenému nároku, pretože
jednostranný zápočet žalovanej zo dňa 22.12.2022 považoval za neplatný právny úkon. Zároveň
konajúci súd spochybnil existenciu pohľadávky na strane žalovanej, ktorá bola predmetom zápočtu.

S takýmto názorom okresného súdu však žalovaná vyjadrila nesúhlas, keďže na preukázanie existencie
svojej pohľadávky vo výške 4.100,00 eur, ktorú má voči žalobkyni, predložila do spisu listinné dôkazy
s vysokým stupňom výpovednej hodnoty, a to listinu vlastnoručne napísanú žalobkyňou, na ktorej jej
napísané „vklad 3.300,00 eur 17.04.2018, ako aj 19.03.2019 800,00 eur“. Na uvedenej listine žalobkyňa
napísala aj sumy a dátumy ňou prezentovaného zhodnotenia. Sumy vkladov sú
napísanéinýmperomsodstupomčasujednotlivýchvkladov.Žalovanávnímalažalobkyňouvlastnoručne

napísanú listinu ako potvrdenie o poskytnutí finančných prostriedkov. Odvolateľka zopakovala svoje
tvrdenie z prvoinštančného konania, že je zrejmé, že neexistuje žiadny iný racionálny dôvod existencie
takejto listiny okrem skutočností, ktoré uvádza žalovaná v rámci svojej procesnej obrany. Konkrétne
sa jedná o originál potvrdenia o vklade sumy 3.300,00 eur zo dňa 17.04.2018 do H. I., K. na účet
žalobkyne č. IBAN J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a tiež originál zmluvy o termínovanom vklade

zo dňa 17.04.2019 na vklad vo výške 800,00 eur k účtu žalobkyne č. IBAN J. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX. Neexistuje totiž žiadny racionálny dôvod, aby žalovaná disponovala originálom potvrdenia
o vklade k cudziemu účtu a zmluvou k cudziemu účtu, než z dôvodu, ktorý uvádzala žalovaná v rámci
svojej procesnej obrany. Zverenie finančných prostriedkov žalobkyni naviac potvrdzuje aj list žalovanej
zo dňa 07.10.2019 adresovaný žalobkyni, kde okrem iného sa v texte uvádza: „A na účet do H. I.

si vložila 17.04.2018 – 3.300,00 eur, 19.03.2019 - 800,00 eur“. V rámci hodnotenia jednotlivých dôkazov
sa súd prvej inštancie tejto listine, vlastnoručne napísanej žalobkyňou, vyjadril, že dôkaz o existencii
pohľadávky predložený žalovanou – rukou písané poznámky, kde žalobkyňa poprela, že by tieto písala,
keď z listiny na č. 1 na č. l. 59 spisu nevyplýva, kto písal poznámky ani význam poznámok. Takéto
odôvodnenie žalovaná označila za nedostatočné a právne neudržateľné. Žalovaná totiž v priebehu

konania jasne uviedla, aký bol význam predmetných poznámok a kto ich písal. V predmetnej listine
sa žalobkyňa vôbec nevyjadrovala s ohľadom na jej význam, ale len spochybňovala, že túto listinu
písala ona. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval tieto skutočnosti za sporné, mal vykonať vo veci ďalšie
dokazovanie, a to jednak navrhnutým výsluchom žalobkyne (vo veci významu listiny, ako aj osoby, ktorá
ju napísala) a ak by žalobkyňa trvala na tom, že to nie je jej písmo, mal súd vykonať navrhovaný dôkaz

– znalecký posudok na overenie pravosti písma žalobkyne. Postup súdu, ktorý na tieto sporné otázky
nevykonal ďalšie dokazovanie, či už z vlastnej iniciatívy, ani návrh žalovanej nie je správny. Takýmto
nesprávnym postupom – nevykonaním navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie znemožnil žalovanej,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces.

28. Ďalej žalovaná namietala, že k ostatným vyššie uvedeným listinným dôkazom produkovaným
žalovanou sa súd prvej inštancie jednotlivo vôbec nevyjadril, len všeobecne skonštatoval, že tieto
nepreukazujú existenciu peňažnej pohľadávky žalovanej. Okresný súd sa však týmito listinnými dôkazmi
náležite nezaoberal a neskúmal dôvody ich existencie či držby žalovanou a neposudzoval ich vo
vzájomnej súvislosti s listinou vlastnoručne písanou žalobkyňou, ani listami žalovanej adresovanými

žalobkyni.
29. Okrem toho žalovaná namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože okresný
súd svoje závery podľa jej názoru dostatočne nezdôvodnil. V kontexte s predloženými listinnými
dôkazmi a v súvislosti s obranou žalovanej v spore konajúci súd postupoval neprimerane
reštriktívne (nedostatočné posudzovanie skutkových okolností a nevyhodnotenie navrhovaných

dôkazov, formalistický postup súdu) a v rámci tých skutkových okolností, ktoré následne posudzoval,
prejavil výraznú nedôslednosť. V danej súvislosti odvolateľka poukázala na právny názor Ústavného
súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen
činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (napr. II.ÚS 102/04,
I.ÚS 424/11), ale aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/134/2011 zo dňa

27.11.2012, ako aj ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdu, pričom sa
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
– B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Aj Ústavný

súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je
aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napr. IV.ÚS 115/03 či nález III.ÚS 119/03-30).

30. Odvolateľka nesúhlasila aj s názorom prvoinštančného súdu, že vo výzve zo dňa 29.10.2020,
ktorou žalovaná vyzvala žalobkyňu na vrátenie finančných prostriedkov vložených do H. I. v lehote
do 30.11.2020, nie je špecifikované, vrátenie akých peňazí sa žalovaná domáhala, v dôsledku čoho
nemohlanastaťsplatnosťpohľadávkyžalovanej,apretonebolianisplnenépodmienkynajejzapočítanie
vo vzťahu k žalovanej istiny a príslušenstvu. S takýmto hodnotením žalovaná nesúhlasí. Hoci z obsahu
predmetnej výzvy nevyplýva špecifická suma, ktorú žiadala žalovaná od žalobkyne vrátiť, no uvádza

sa v nej: „Tiež žiadam vrátenie peňazí, ktoré si pýtala, že ich vložíš na tvoj účet do H. I., kde je
vyšší úrok, ako aj v J. J., kde si ukladám peniaze“. Z obsahu predmetnej výzvy je tak zrejmé, aké
finančné prostriedky žalovaná žiadala od žalobkyne vrátiť, pretože žiadne iné finančné prostriedky
žalovaná žalobkyni nezverila a už vôbec nie iné finančné prostriedky, než tie, ktoré by mali byť vložené
špecificky do H. I. na účet žalobkyne z dôvodu vyššieho úročenia. Pri zohľadnení vo výzve uvedených

veľmi špecifických okolností, ako aj v kontexte s listom žalovanej zo dňa 07.10.2019, kde boli uvedené
konkrétnesumy3.300,00eura800,00eur,jetaknepochybné,akéfinančnéprostriedkyžiadalažalovaná
od žalobkyne vrátiť.
31. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Súčasne si uplatnila voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100

%.
32. Uviedla, že s rozsudkom okresného súdu, ktorý dal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli predmetom
súdnej ochrany a ktorý bol logicky právne odôvodnený a skutkovo ustálený, sa žalobkyňa v celom
rozsahu stotožňuje.
33. V prvej časti odvolania odvolateľka spochybňuje závery súdu prvej inštancie vo

vzťahu k preukázaniu domnelej pohľadávky žalovanej. Podstatou tohto sporu však je, že
žalobkyňa sa domáha od žalovanej zaplatenia sumy, ktorú žalovaná nikdy nespochybnila a ani
spochybniť nemôže. Žalovaná preto zvolila svoju procesnú obranu v započítaní jej domnelej pohľadávky
vo výške 4.100,00 eur. Na preukázanie existencie svojej pohľadávky žalovaná predložila do spisu
nasledovné listinné dôkazy: listinu údajne podpísanú žalobkyňou, na ktorej sa uvádza „vklad 3.300,00

eur 17.04.2018, ako aj 19.03.2019 800,00 eur), potvrdenie o vklade zo dňa 17.04.2018 3.300,00 eur,
zmluvu o termínovanom vklade zo dňa 17.04.2019, list žalovanej zo dňa 07.10.2019 a výzvu
žalovanej zo dňa 29.10.2020, ktoré však jej tvrdenia nepreukázali.
34. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP žalobkyňa zdôraznila, že
podstatou civilného sporového konania je to, že sa jedná o sporové konanie, ktoré sa riadi prejednacím

princípom (princípom formálnej pravdy), t.j. strany sú povinné navrhovať dôkazy na preukázanie ich
skutkových tvrdení, pričom sankciou za ignorovanie tohto princípu je strata sporu. Žalovaná ani v jednej
svojej písomnosti v priebehu sporu nenavrhla výsluch žalobkyne a ani žiadne znalecké dokazovanie.
Nie je úlohou konajúceho súdu nahrádzať túto pasivitu sporovej strany a už vôbec nie s poukazom na
ust. § 150 ods. 2 CSP. Žalovaná v tomto spore neuniesla dôkazné bremeno, keď predložila listinu bez

významu, z ktorej, ako to správne vyhodnotil aj konajúci súd, nemôže byť zrejmé, kto ju písal, za akým
účelom a čo vyjadrujú čísla zobrazené na listine. Ak by okresný súd toto nekonanie žalovanej vo forme
navrhnutia nových dôkazov sanoval, došlo by k porušeniu rovnosti zbraní. Súd prvej inštancie správne
preto pri prejednaní tohto sporu aplikoval ust. § 163 ods. 2 CSP, keď odmietol vykonať neskoro
navrhnuté dôkazy. Neobstojí preto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Ostatné vyššie

uvedené listinné dôkazy vyhodnotil okresný súd ako dôkazy, ktoré nepreukazujú existenciu pohľadávky
žalovanej, ktorá by bola spôsobilá na započítanie.
35. Žalobkyňa zdôraznila, že dôležitým v tomto spore nie je len nepreukázanie tvrdenej pohľadávky
žalovanej, ale i neurčitosť výzvy a následne neurčitosť jej započítania voči žalovanej pohľadávke.
Už v štádiu prvoinštančného konania sa žalobkyňa vyjadrila, že listina, ktorú údajne mala podpísať

s textom: „vklad 3.300,00 eur 17.04.2018 a 19.03.2019 800,00 eur“. Jedná sa o irelevantný dokument,
nič nehovoriaci popísaný papier, ktorý pravdepodobne spísala žalovaná až teraz a vydáva ho za papier
spísaný žalobkyňou. Žalobkyňa však v súlade s ust. § 151 ods. 2 CSP túto listinu účinne poprela.
Nakoľko žalovaná vo vzťahu k predmetnej listine netvrdila iné skutočnosti a nepredložila žiaden dôkazo existencii jej pohľadávky voči žalobkyni, takýto dôkaz je pre rozhodnutie tohto sporu irelevantný.
Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní opätovne poukazuje na ďalšie dôkazy - potvrdenie o vklade na
sumu 3.300,00 eur zo dňa 17.04.2018 a zmluvu o termínovanom vklade zo dňa 17.04.2019, žalobkyňa

akcentovala, že sa jedná o písomnosti patriace žalobkyni. V danej súvislosti žalobkyňa poukázala na
čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani
tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,
alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo
správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. Žalovaná teda predložila

do spisu dôkazy, ktoré patria jedine žalobkyni, čím porušila ústavou garantované právo žalobkyne na
listové tajomstvo a tajomstvo iných písomností, ktoré v zmysle čl. 16 ods. 2 CSP nemôže konajúci
súd zohľadňovať, k čomu v tomto spore aj došlo. Následne je potom iracionálne tvrdenie žalovanej
o tom, že neexistuje žiadny racionálny dôvod, aby žalovaná disponovala originálom potvrdenia o
vklade k cudziemu účtu a zmluvou k cudziemu účtu než z dôvodu skutočností uvádzaných žalovanou.
O to iracionálnejšie potom vyzneli skutočnosti prezentované žalovanou na pojednávaní konanom

dňa 02.08.2023, kde žalovaná pri svojom výsluchu nevedela súdu žiadnym spôsobom vysvetliť,
akým spôsobom tieto dokumenty získala, resp. ako sa tieto dostali do sféry jej dispozície. Žalovaná
predmetnými listinnými dôkazmi teda disponuje bez akéhokoľvek právneho titulu. Držbou a predložením
týchto dôkazov
do konania v tomto spore porušuje ústavou garantované práva žalobkyne a z tohto dôvodu tieto dôkazy

nemôžu slúžiť na preukázanie existencie pohľadávky žalovanej.
36. Azda najabsurdnejším dôkazom je list zo dňa 07.10.2019, ktorý mala žalovaná údajne zaslať
žalobkyni. Žalobkyňa dožadovala vysvetlenia, prečo by niekto disponoval listom, ktorý odoslal a ktorý
podľa jeho tvrdení bol i adresátovi doručený. Žalovaná v tomto spore nepreukázala, že by predmetný list
odoslalaatentožebyboldoručenýžalobkyni.Žalovanátedažiadnymspôsobomnevyvrátiladomnienku,

že predmetný list bol skoncipovaný výlučne pre potreby tohto súdneho konania. Je tak zrejmé, že v tomto
spore nebolo vôbec preukázané, že žalovaná odovzdala peniaze žalobkyni. V prípade, že by potvrdenie
o vklade v sume 3.300,00 eur zo dňa 17.04.2018 i zmluva o termínovanom vklade zo dňa 17.04.2019
boli získané zákonným spôsobom (čo však žalobkyňa popiera), nemožno iba na základe ich obsahu
dospieť k záveru, že žalovaná reálne tieto peniaze v uvedenej výške žalobkyni i odovzdala. Listina

údajne podpísaná žalobkyňou (vklad 3.300,00 eur 17.04.2018, ako aj 19.03.2019 800,00 eur) je len
kúsokpapierabezakejkoľvekrelevancieavspojeníslistom,ktorýbolspravdepodobnosťouhraničiacou
s istotou spísaný v nedávnej minulosti, nemožno brať ako dôkazy, ktoré by boli schopné preukázať
existenciu pohľadávky žalovanej. Okresný súd preto správne skutkovo ustálil, že žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno, keď

na preukázanie jej skutkových tvrdení nepredložila žiaden dôkazy, ktorý by osvedčoval existenciu
pohľadávky voči žalobkyni a následne vec aj správne právne posúdil, keď sa vyjadril, že keď niet
pohľadávky, nemohlo dôjsť ani k jej započítaniu.
37. Po tom, ako okresný súd dospel k záveru, že žalovaná nepreukázala existenciu pohľadávky voči
žalobkyni, t. j. že došlo k odovzdaniu predmetnej finančnej hotovosti, pre prípad, že by

došlo k preukázaniu existencie tejto pohľadávky však posudzoval aj obsah výzvy žalovanej zo dňa
29.10.2020 konštatujúc, že žalovaná uvádzala, že požiadala žalobkyňu o splnenie jedinou výzvou zo
dňa 29.10.2020, ktorou žalobkyňu vyzvala na zaplatenie. Za najpodstatnejší dôvod na
zamietnutie žaloby však konajúci súd považoval neurčitosť predmetnej výzvy, v ktorej neboli splnené
podmienky§563Občianskehozákonníka,t.j. abyprípadnápohľadávkažalovanejnadobudlasplatnosť.

V uvedenej výzve sa totiž uvádza len žiadosť o vrátenie peňazí do 30.11.2020, ale nie je v nej uvedená
vôbec žiadna suma a ani bližšia špecifikácia, akú pohľadávku žiada žalovaná a akú dlžnú sumu má
žalobkyňa zaplatiť. Vo výzve sa len konštatuje „vrátenie peňazí, ktoré si vypýtala, že ich vloží na účet H.
I., kde je vyšší úrok“ a žalovaná uvádza, že žiada o vrátenie jej vkladu aj s príslušenstvom a ak výzva
nebude splnená do 30.11.2020, tak to prevezmú orgány činné v trestnom konaní.“ Žalobkyňa uviedla,

že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý správne právne vec posúdil, keď konštatoval,
že predmetná výzva nespĺňa základné atribúty kladené na určitosť právneho úkonu, v dôsledku čoho
nemôže byť procesná obrana žalovanej v tomto spore úspešná. Z obsahu predmetnej výzvy nebude ani
priemerne obozretnému jedincovi totiž zrejmé, čoho sa výzva týka, akej pohľadávky, v akej výške, a teda
ide o neurčitý, a teda neplatný právny úkon. Neobstojí ani argumentácia žalovanej, ktorá vo

vzťahu k tomu uviedla, že „veď je zrejmé, o aké peniaze ide, pretože ona nikdy žalobkyni iné finančné
prostriedky nedala“. Žalovaná totiž týmto poprela svoje tvrdenia prezentované v konaní vedenom na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/18/2023 na pojednávaní dňa 21.11.2023, kde uviedla: „Presné
obdobie si nepamätám, ale viem, že to bolo pred týmto konfliktom a v čase, keď dcéra stavala dom voC. a požiadala ma, že jej chýba približne 3 až 4 tisíc na dostavanie. Z toho dôvodu som zobrala moju
vkladnú knižku, ku ktorej mala dispozíciu, teda mohla s touto nakladať a ja som jej povedala, že môže si
teda môže na dokončenie z tejto knižky vybrať, avšak maximálne sumu 4.000,00 eur.“ Určitosť právneho

úkonu znamená, že tento je zrozumiteľný a pochopiteľný nielen pre stranu, ktorá sa snaží dosiahnuť
pre seba priaznivejší prospech, ale aj pre iné osoby. Z uvedeného však vyplýva, že medzi žalobkyňou
a žalovanou malo údajne dôjsť k viacerým odovzdaniam finančných prostriedkov, ktoré však nie je
preukázané a okrem iného aj z tohto dôvodu je predmetná výzva žalovanej zo dňa 29.10.2020 neurčitým
právnym úkonom. Z predmetnej výzvy totiž nie je jasné, akú sumu finančných prostriedkov (v akej výške)

požaduježalovanáaakýmtitulomdošlokjejodovzdaniu.Akoužžalobkyňauviedla,kdenietpohľadávky,
nie je ani zápočet. Aj v prípade preukázania tejto pohľadávky (čo však žalobkyňa popiera), je predmetná
výzva žalovanej neurčitá, a v dôsledku toho nemohlo dôjsť (ani nedošlo) k splatnosti pohľadávky a táto
z tohto dôvodu nemôže byť predmetom zápočtu. Záverom žalobkyňa dodala, že aj samotný zápočet je
neurčitý právny úkon, pretože pokiaľ započítavajúca osoba v započítaní uvažuje s dvoma nárokmi voči
protistrane, ale neuvádza, ktorý z týchto oboch nárokov a v akej výške uplatňuje, je také započítanie

neurčité. V tomto konkrétnom jednostrannom zápočte žalovaná uviedla dve pohľadávky, konkrétne vo
výške 800,00 eur a 3.300,00 eur, no neuviedla, ktorý z týchto nárokov a v akej výške uplatňuje. Aj
z tohto dôvodu je jednostranný zápočet neplatný.
38. Ďalšie podania strán sporu v štádiu odvolacieho konania neboli produkované.

39. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods.
3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo veci samej, t.
j. vo výroku I., a tiež v závislom výroku II. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne
potvrdil.

40. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu
je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa

odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
41. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovanej
formulovanú v jej opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalovanej
za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať

svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
42. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa

článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Odvolacie
námietky žalovanej k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov
krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo

žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých
vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného
práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové
a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný

súd svoje rozhodnutie dostatočne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie
rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného
práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný

v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený
postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 350/2009
zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetukonania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/2005, III.ÚS 264/2008, IV.ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v

priebehu príslušného súdneho konania“.
43. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže
strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci
prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky

tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia
dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo

nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

44. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom

v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k
tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Z
ust. § 150 ods. 1 CSP totiž jednoznačne vyplýva povinnosť sporových strán pravdivo a úplne uvádzať

podstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Sporovékonaniejepodľaaktuálneúčinnej
právnej úprav ovládané tzv. princípom kontradiktórnosti, čo znamená, že sporová strana
vyvodzujúca z určitej skutočnosti právne následky, je povinná jednak tieto skutočnosti tvrdiť, a zároveň
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky na ich relevantné preukázanie.

45. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto

sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP),
alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie
a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva
na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej
skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného

bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej
okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je
súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov
ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je
zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).

46. Zároveň platí, že ak sporová strana neponúkne súdu žiadne tvrdenie, ale toto sa snaží nahradiť
dôkazom, ide postup, ktorý aktuálne procesná úprava nepripúšťa (§ 132 ods. 2 CSP), čím sa zvyšuje
zodpovednosť strany sporu za logickú a konštruktívnu argumentáciu vo vzťahu k nárokom
uplatneným v spore.

47. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca
zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu
určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto
skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako „probatio

diabolica“). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej
procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín „negatívna dôkazná teória“. Táto teória sa
uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia inýchpozitívnychskutočností,ktorévkonečnomdôsledkuvedúkzáveruotom,žeurčitánegatívnaskutočnosť
je daná.

48. Možno teda zhrnúť, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej – ktorej strany sporu treba
teda rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanej veci to potom znamená, že žalobkyňa nemala
povinnosť preukázať neexistenciu pohľadávky žalovanej voči jej osobe, ak tvrdila, že žiadne finančné

prostriedky od žalovanej neprevzala a nedisponuje žiadnou listinou o existencii predmetnej
sumy, ktorá by bola jej dlhom, ale naopak, jej preukázanie, t. j. preukázanie existencie právneho vzťahu
medzi stranami sporu bolo povinnosťou žalovanej (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010).
49. Žalovaná svoju procesnú obranu v tomto spore založila na tvrdení, že žalovaná istina
s príslušenstvom zanikla. Tvrdila, že disponuje pohľadávkou voči žalobkyni, ktorú už jednostranným

právnym úkonom započítala voči pohľadávke s príslušenstvom uplatnenej žalobou. Bolo preto
povinnosťou žalovanej, aby v tomto konaní preukázala tak existenciu pohľadávky, ktorou v čase
započítania disponovala voči žalobkyni, ako aj spôsobilosť tejto pohľadávky na započítanie voči
pohľadávke žalobkyne uplatnenej žalobou.

50. Okresný súd správne uzavrel, že dôkazy produkované žalovanou sporovou stranou v tomto konaní
neboli spôsobilé preukázať jej tvrdenie o existencii pohľadávky, ktorú má voči žalobkyni, a ktorá by bola
zároveň spôsobilá na započítanie voči nároku (istine s príslušenstvom) uplatnenému žalobou.

51. Žalovaná totiž v tomto spore nepreukázala, že by bola žalobkyni odovzdala sumu 4.100,00 eur tak,

ako to tvrdila v priebehu konania. Žalobkyňa poprela, že by predmetnú od žalovanej prevzala.
Zároveň poprela, že by rukou napísala údaje na listine č. 1 (č.l. 59 spisu), kde je o. i. napísaný text vklad
3.300,- eur 17.4.2018 a 19.3.2019 – 800,- eur na účet. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie
správne akcentoval, že žalovaná ani vo svojej výpovedi na pojednávaní nevedela uviesť, ako sa dostali
do jej dispozície listiny (originál potvrdenia o vklade sumy 3.300,00 eur zo dňa 17.04.2018 do H. I., K. na

účet žalobkyne, a taktiež originál zmluvy o termínovanom vklade zo dňa 17.04.2019 na vklad vo
výške 800,00 eur k účtu žalobkyne, v obidvoch prípadoch IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX).
Odovzdanie predmetných finančných prostriedkov žalovanou v prospech žalobkyne teda v tomto spore
nebolo vôbec preukázané. Zároveň žalovaná, ktorá je v tomto spore zastúpená advokátom v štádiu
prvoinštančného konania nenavrhla včas vykonanie dôkazov na preukázanie existencie pohľadávky

spôsobilej na započítanie, ktorú má voči žalobkyni.
52. Aj vo vzťahu k záveru o neplatnosti výzvy žalovanej zo dňa 29.10.2020 adresovanej žalobkyni
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie prezentovanou
v bode 29. napadnutého rozsudku. Z dôvodu neurčitosti tejto písomnej výzvy (ktorej doručenie žalobkyni
naviac nebolo v tomto spore preukázané) sa odvolací súd nemal dôvod odkloniť od správnych záverov

okresného súdu.

53. Z ustálenej judikatúry súdov totiž vyplýva, že obsah právneho úkonu možno vykladať podľa vôle
tohto, kto ho urobil, iba za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom urobeným
vpísomnejforme.Výkladomvšaknemožnoužurobenýprejavvôledopĺňať,meniťčidokoncanahrádzať.

Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na
ktorej je zaznamenaný; nestačí, že účastníkom právneho úkonu je jasné, čo je jeho predmetom,
ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a taký
prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb (pozri napríklad
rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1116/2001 zo dňa 18. decembra 2002

a sp. zn. 33 Cdo 512/2000 zo dňa 27. marca 2002, ktoré vychádzajú z identickej právnej úpravy –
Občianskeho zákonníka, a preto sú aplikovateľné i na prejednávaný prípad).
54. Rovnako neobstojí ani odvolacia argumentácia žalovanej smerujúca voči procesnému postupu
okresného súdu v súvislosti s aplikáciou tzv. koncentračnej zásady, ktorej podstata spočíva v tom,
že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania,

ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania,
nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesno-právne účinky.
Absencia procesno-právnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné
úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného útoku a prostriedkyprocesnej obrany (§ 149 CSP). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné
procesno-právne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana
sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho

vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 Základných princípov CSP tak, že strany sporu sú
povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom
hospodárnosti.Procesnéúkonynesmúviesťkprieťahomvkonaní(článok5ZákladnýchprincípovCSP).
Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania
a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie

konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP – sudcovská
koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP – zákonná koncentrácia konania). Sudcovská
koncentráciakonaniajevdispozičnejprávomocisúdu.Zákonnákoncentráciakonaniajepresúdastrany
sporu obligatórna.
55. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia

alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie
skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade
dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany

vyhodnotívokolnostiachkonkrétnehoprípadusúdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškanie
procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na
procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky.
56. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné,
je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana

sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto
pravidlo je legis generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu. O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo
nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný
úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

57. Zavedenie inštitútu koncentrácie konania do procesnej úpravy bolo odrazom potreby urýchlenia
vybavovania sporovej agendy, ktorá bola v minulosti mnohokrát zdržiavaná opakovanými a postupnými
procesnými návrhmi strán, hoci tieto mohli byť realizované v počiatočných fázach konania. Daná taktika
žalobcu či žalovaného vytvárala priestor pre viacnásobné odročovanie pojednávaní, produkovanie

ďalších a ďalších dôkazov a vzniku mnohých reštančných vecí, ktoré pri rešpektovaní princípu
hospodárnosti konania mohli byť ukončené v podstatne kratšom čase. Koncepcia Civilného sporového
poriadku zvýšila v tejto súvislosti zodpovednosť strany sporu za uplatňovanie jej práv a vytvára tak tlak
na dodržiavanie určených lehôt. Dôsledné použitie koncentračnej zásady je namieste predovšetkým
v prípadoch zastúpenia sporových strán advokátmi, ktorí sú ako vysokokvalifikovaní odborníci v oblasti

práva povinní v duchu procesnej ekonómie prezentovať tvrdenia a dôkazy včas, v lehotách určených
zákonom a súdom a vždy vtedy, keď ich objektívne majú k dispozícii. Nerešpektovaním týchto zásad sa
tak žalobca či žalovaný vystavujú riziku neúspechu v spore. K oprávneniu sudcu vychádzať v jednotlivom
prípade z ustanovenia § 153 CSP odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS
530/2018.

58.Vposudzovanomprípadepretosúdprvejinštanciepostupovalsprávne,keďpriznalžalobkyniplnenie
požadované v žalobnom petite, na základe skutkového stavu, ako bol žalobkyňou v žalobe tvrdený
a vykonaným dokazovaním preukázaný, pri súčasnom nepreukázaní tvrdení žalovanej produkovaných
v rámci jej procesnej obrany. Žalobkyňa už v štádiu prípravy pojednávania v podaní zo dňa 03.04.2023
tvrdila, že listinu č. 1 (z č.l. 59 spisu) nespisovala (č.l. 85 spisu), no žalovaná na túto jej argumentáciu už

žiadnym spôsobom nereagovala. Až na pojednávaní dňa 02.08.2023 právny zástupca žalovanej navrhol
vykonať znalecké dokazovanie za účelom zistenia, kto predmetnú listinu napísal (č.l. 100 spisu). Je teda
zrejmé, že tento procesný úkon nebol vykonaný včas, pretože ak by žalovaná konala starostlivo, mohla
ho nepochybne vykonať skôr. Žalovaná sa tak v dôsledku vlastnej pasivity vystavila riziku neúspechu
v tomto spore. Okresný súd preto postupoval správne, ak s poukazom na ust. § § 153

CSP na návrh žalovanej na vykonanie znaleckého dokazovania zo dňa 02.08.2023 neprihliadol.
59. Súčasne odvolací súd dodáva, že je neprípustné, aby súd v civilnom sporovom konaní „pomáhal“
niektorejprocesnejstranetýmspôsobom,žesámzvlastnejiniciatívy abezprocesnéhonávrhu
strany sporu vykoná dokazovanie na preukázanie jej skutkových tvrdení. Vlastná dôkazná iniciatívavšeobecného súdu je totiž spôsobilá posunúť zisťovanie skutkového stavu do inej roviny, a to spravidla v
prospech jednej zo strán, vystavuje sa tým zároveň aj riziku, že jeho postup môže v zásade signalizovať
nielen porušenie zásady nestrannosti súdu, ale aj rovnosti procesných strán.

60. Existencia pohľadávky žalobkyne s príslušenstvom tak, ako bola priznaná výrokom I. napadnutého
rozsudku, bola však v tomto spore riadne preukázaná a žalovanou nepopretá.

61. Ak teda žalovaná nepreukázala v tomto spore existenciu pohľadávky, ktorú by mala voči žalobkyni

a ani jej splatnosť, nadväzne ani jej jednostranné započítanie zo dňa 22.12.2022 nemôže byť platným
právnym úkonom a preto k zániku žalobou uplatnenej pohľadávky s príslušenstvom nedošlo.

62. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a prezentovaný právny záver sa odvolací súd z dôvodu
hospodárnosti konania už nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami prezentovanými odvolateľkou v jej
opravnom prostriedku a ani reakciou žalovanej na ne, pretože tieto už neboli spôsobilé ovplyvniť jeho

rozhodnutie v merite veci.
63. Odvolací súd teda vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej v merite veci ako nedôvodné a pri
súčasnom nezistení nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada
z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku I., t. j. vo
veci samej, podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

64. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok II. o trovách
konania, vo vzťahu ku ktorému odvolateľka neprodukovala žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu
a ktorý zároveň plne zodpovedá úvahe okresného súdu
a zákonným ustanoveniam uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku.
65. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej procesnej strane priznal nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanej, ktorá v tomto štádiu konania úspech nemala. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

66. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek, aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako
aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

67. V zmysle § 378 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konanie
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

68. V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že po vyhlásení svojho rozhodnutia zistil zrejmú nesprávnosť
vo výrokovej časti vyhláseného rozsudku, a to v jeho druhej vete týkajúcej sa trov konania, kde namiesto
správneho „trov odvolacieho konania“ uviedol len nesprávne „trov konania“.

69. Z obsahu jednotlivých častí vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu (osobitne
odôvodnenia), v ktorom je správne uvedené, že odvolací súd priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho
konania, je mimo rámec akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že k zrejmej nesprávnosti vyhláseného
rozhodnutia v predmetnej časti došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej
činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu rozsudku a chyby písaní pri príprave výroku

rozhodnutia odvolacieho súdu a ktoré sú zrejmé; zrejmosť takejto nesprávnosti vysvitá z porovnania
výroku rozsudku s jeho záhlavím o odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.

70. S ohľadom na popísanú procesnú situáciu a citované zákonné ustanovenie krajský súd do výroku
tohto rozhodnutia zahrnul aj opravné uznesenie, ktorý postupom podľa § 224 CSP s použitím § 378

CSP odstránil/opravil predmetnú zrejmú nesprávnosť. Je potrebné zdôrazniť, že v dôsledku tejto opravy
nedošlo k žiadnej obsahovej, resp. vecnej zmene pôvodného rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd teda
nevyhotovil chybne vyhlásený rozsudok a do výroku tohto rozsudku pripojil výrok, ktorého obsahom je
aj oprava ústne vyhláseného rozsudku a táto skutočnosť je zrejmá aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia.
71. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).