Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/108/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1220207180
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1220207180.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

Mgr. Daniely Drnákovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v spore žalobcu:
B.. B..-U.. K. G., E.. X.X.XXXX, S. XX, R. - S. I., E., zastúpeného: IN FORO - AYRUMYAN advokátska
kancelária s. r. o., Uhrova 4, Bratislava, IČO: 51 011 344, proti žalovaným: 1/ SLOVNAFT, a.s., Vlčie
hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, 2/ SAM INDUSTRIES a. s., Vlčie hrdlo 5985, Bratislava,
IČO: 36 246 093, zastúpenými: RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863
360, o určenie pravosti listiny, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k.
29C/108/2020-791, zo dňa 8.4.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a /2 priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou na súd dňa
23.12.2020 sa žalobca domáhal určenia, že Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin, zo dňa
16.4.1955, vydaný Finančným odborom ÚNV v Bratislave, je pravý. Žalobu odôvodnil tým, že vo veci
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11C/221/2008 sa spolu so svojim strýkom proti

totožným žalovaným ako v aktuálnom konaní domáhal určenia, že špecifikované parcely v katastrálnom
území Z. nadobudnuté ich predchodcami na základe Výmeru č. XXX/X/XXXXfin vydaným Finančným
odborom Rady ÚNV v Bratislave, patria do dedičstva po jeho právnych predchodcoch, starých rodičoch
W. G. W. O. G.. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 11C/221/2008-891, zo dňa 3.2.2016, žalobu
zamietol a na odvolanie žalobcov Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 10Co/122/2016-1028, zo
dňa 30.3.2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Dovolanie žalobcov Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 28.2.2019, sp. zn. 6Cdo/158/2017, odmietol. Prvoinštančný súd žalobu zamietol z

dôvodu, že nemal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcu boli ku dňu svojej smrti vlastníkmi
sporných parciel, s čím sa stotožnil krajský aj najvyšší súd. Ako žalobca uviedol, túto žalobu podal
z dôvodu, že súdy sa v predchádzajúcom konaní nezaoberali pravosťou výmeru napriek znaleckému
posudku č. 3/2013 vypracovanému Ústavom kriminalistiky a kriminológie. Zdôraznil, že výmer nebol
zrušený a jeho pravosť v konaní preukázal. Žalobca ďalej odôvodňoval existenciu a pravosť výmeru
ako spôsobilého titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Mal za to, že výmer má
všetky znaky zákonnosti, nakoľko ho vydal vtedajší orgán v rámci svojich právomocí a kompetencií a

je pravý. O jeho pravosti svedčí aj znalecký posudok č. 3/2013, v ktorom sa na strane 8 uvádza, že na
základe zistených znakov (použitie zhodných tlačív, zhodných odtlačkov pečiatok a druhovo zhodných
pečiatkových farieb a písacích prostriedkov) je možné konštatovať, že výmer je pravý. Uviedol, že výmer
mal pre jeho právnych predchodcov účinky nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným parcelám č.XXXX W. Č.. XXXX, pričom podľa doložky Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 29.4.1955, sa navyše
zrealizoval aj zápis tohto vlastníctva do pozemkovej knihy. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 27.2.1951
bola medzi Československou republikou - Fond národnej obnovy v Bratislave a Slovnaft, národný

podnik v Bratislave, uzatvorená kúpnopredajná zmluva, ktorej predmetom boli aj parcely č. XXXX W.
Č.. XXXX zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX, doposiaľ vedené na meno K. G. v 1/4, W. G. v
1/8, D. E. v 1/8, O. E. v 1/8, ktoré podľa čl. VII Dohody o výmene obyvateľstva prešli do vlastníctva
Československého štátu. Predmetný prevod však nebol možný, pretože Československý štát nemohol
tieto nehnuteľnosti predať Slovnaftu, lebo ich sám nevlastnil. Fond národnej obnovy nebol oprávnený

scudzovať nehnuteľnosti, iba ich mohol dať do operatívnej správy národnému podniku Slovnaft v zmysle
hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku. Nastolenie právnej istoty v žalobe znamená,
že nemôže platiť právny stav, že Československý štát - Fond národnej obnovy, mohol predať Slovnaftu
nehnuteľnosti do vlastníctva aj napriek tomu, že ich v danom čase nevlastnil, do právne neexistujúcej
formy vlastníctva národného podniku a tiež, že nemôže platiť právny stav, že pravý výmer č. XXX/X/
XXXXfin, zo dňa 16.4.1955, je právne ignorovaný.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
vykonaným dokazovaním zistil, že Finančný odbor rady ÚNV v Bratislave vydal dňa 16.4.1955 Výmer o
prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin, ktorým O. G. a jeho manželke W., X.. S., pridelil do vlastníctva
v polovici 1/2 nehnuteľnosti zapísané na pozemnoknižnej vložke č. XXXX, parcela č. XXX/XXX, ktorej

bývalým vlastníkom bol G. J. W. A. J., obaja v podiele nehnuteľnosti zapísaného na pozemnoknižnej
vložke č. XXX, parcela č. XXX/XX W. Č.. XXX/XXX, ktorých bývalým vlastníkom bol D. M. W. D. M., obaja
v podiele 1/2, nehnuteľnosti zapísané na pozemnoknižnej vložke č. XXX, parcela č. XXXX W. Č..XXXX,
ktorých bývalým vlastníkom boli K. G., D. E., O. E. W. W. T., všetci v podiele 1/4. Posledná strana výmeru
obsahuje doložku zo dňa 21.4.1955 o tom, že Finančný odbor rady ÚNV (FNO) v Bratislave potvrdzuje,

že nehnuteľnosti uvedené v tomto výmere o prídele do vlastníctva sú právoplatne konfiškované a tiež
doložku Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 29.4.1955, že uznesením č. d. 1212/55 bol vykonaný
pozemnoknižný zápis (výmer predložený žalobcom). Spolu s vyjadrením k žalobe žalovaní predložili
Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin vydaný Finančným odborom rady ÚNV v Bratislave
dňa16.4.1955,ktorýmO.G.ajehomanželkeW.,X..S.,pridelildovlastníctvavpolovici1/2nehnuteľnosti

zapísané na pozemnoknižnej vložke č. XXXX, parcela č. XXX/XXX, ktorej bývalým vlastníkom bol G.
J. W. A. J. obaja v podiele 1/2. Posledná strana výmeru obsahuje doložku zo dňa 21.4.1955 o tom, že
Finančný odbor rady ÚNV (FNO) v Bratislave potvrdzuje, že nehnuteľnosti uvedené v tomto výmere o
prídele do vlastníctva sú právoplatne konfiškované a tiež doložku Knihovne Ľudového súdu v Bratislave
zo dňa 25.7.1955, že tento odpis vyhotovený stranou súhlasí doslovne s prvopisom vyhotoveným na

jednom hárku. Zo znaleckého posudku č. 3/2013 vypracovaného Ústavom kriminalistiky a kriminológie,
s.r.o., vyplýva, že žalobca predložil znalcovi sporný Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin
Finančného odboru rady ÚNV v Bratislave, zo dňa 16.4.1955 (totožný s tým, ktorý predložil aj spolu
so žalobou; pozn. súdu prvej inštancie) a ako porovnávací materiál Výmery Č.. XXX/X-XXXXmaj., Y.
B. XX.XX.XXXX W. Č.. XXXXX/XX/XX/c, zo dňa 1.1.1950. Zo záveru posudku vyplýva, že na otázku,

či je sporný výmer pravý, znela odpoveď, že vzhľadom na výsledky analýz, a to použitie zhodných
tlačív, zhodných odtlačkov pečiatok a druhovo zhodných pečiatkových farieb, písacích prostriedkov,
je možné konštatovať, že sporný materiál je pravý, pokiaľ je pravý predložený porovnávací materiál.
Znalec nezistil stopy po dodatočnej úprave, odstraňovaní, resp. dopisovaní údajov. Bolo zistené použitie
viacerých písacích strojov, ktorých presnú identifikáciu však môže vykonať znalec z odvetvia skúmanie

strojového písma. K otázke rozdielneho obsahu sporného výmeru a toho založeného v archíve (ten,
ktorý predložili žalovaní s vyjadrením k žalobe; pozn. súdu prvej inštancie) znalec uviedol, že otázku
bude možné zodpovedať po predložení zmienených listín. Z rodného listu žalobcu vyplynulo, že jeho
matkou bola A. G., ktorá zomrela dňa 28.5.2004, ktorej rodičmi boli O. G. W. W. X. S.. Z listu vlastníctva
č. XXXX pre katastrálne územie X. vyplýva, že žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom v ňom zapísaných

nehnuteľností. Z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. X. vyplýva, že žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom v
ňom zapísaných nehnuteľností. Z Technického podkladu č. 107/2021 a Geometrického plánu č. 87/2008
vyplýva, že vlastnícke práva k tam uvedeným parcelám zapísaným na týchto listoch vlastníctva sú
zapísané duplicitne aj na Výmere o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin, ako parcely č. XXXX, W.
Č.. XXXX. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 11C/221/2008-891, zo dňa 3.2.2016 vyplýva,

že žalobca v tomto konaní sa s spolu s P. G. domáhali voči totožným žalovaným, ako v aktuálnom konaní
určenia, že pôvodné pozemnoknižné parcely č. XXXX W. Č.. XXXX nachádzajúce sa v katastrálnom
území Z. pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX, nadobudnuté na základe Výmeru č. XXX/
X/XXXXfin vydaného Finančným odborom rady ÚNV v Bratislave, poručiteľmi W. G. W. O. G., patriado dedičstva po nebohých W. G. W. O. G.; predmetným rozsudkom súd žalobu zamietol. Krajský súd
v Bratislave rozsudkom č. k. 10Co/122/2016-1028, zo dňa 30.3.2017 odvolaním žalobcov napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Dovolanie podané žalobcami Najvyšší súd SR uznesením zo dňa

28.2.2019, sp. zn. 6Cdo/158/2017, odmietol.

3. Súd prvej inštancie v prvom rade skonštatoval, že aktuálne súdne konanie o určenie pravosti výmeru
nie je pokračovaním, či doplnením predchádzajúceho konania, ktoré bolo na Okresnom súde Bratislava
II vedené pod sp. zn. 11C/221/2008 a bolo právoplatne skončené. Akýkoľvek výsledok tohto konania

by ani nemohol spôsobiť zmenu, ktorá by mala vplyv na právoplatne skončené konanie. Zároveň nejde
o prekážku rozhodnutej veci. Totožní sú žalovaní v oboch konaniach, zo žalobcov vystupuje len jeden,
žalobca 1/ v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/221/2008, rozdielny je však petit žaloby. Predmetom
konania vedeného na pod sp. zn. 11C/221/2008 bolo určenie, že špecifikované nehnuteľnosti patria
do dedičstva po predkoch žalobcov. V aktuálnom konaní sa žalobca domáha určenia pravosti listiny,
ktorá síce spája obe konania, bola dôležitým dôkazom aj v predchádzajúcom konaní, od toho sa

odvíjajú aj skutkové tvrdenia v žalobe, na základe ktorej sa začalo toto konanie; avšak nejde o totožný
predmetrozhodovania.Eštektotožnostiúčastníkovpovažovalsúdprvejinštanciezapotrebnéuviesť,že
označenie žalovaných v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/221/2008 vychádzalo zo skutočnosti, že išlo
o vlastníkov sporných parciel v čase rozhodovania, čo platí aj v súčasnosti. Z toho teda jasne vyplývala
aj ich pasívna vecná legitimácia. Rozdielne je to však v aktuálnom konaní, keď napriek tomu, že obaja

žalovaní sú vlastníkmi aj sporných nehnuteľností, čo v konaní nebolo sporným, v prípade žaloby o
určenie pravosti listiny, ktorú nevydali, na jej základe nenadobudli žiadne právo a ani sa ich v podstatne
netýka, podľa názoru súdu prvej inštancie pasívna vecná legitimácia žalovaných 1/ a 2/ nie je daná.

4. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal otázkou druhu žaloby, ktorú žalobca označil ako určovaciu a

domáhal sa určenia pravosti výmeru. Do úvahy tak prichádza žaloba podľa § 137 písm. c) a písm.
d) C. s. p.. Mal za to, že nejde o určenie, či tu právo je alebo nie, nakoľko tomu nezodpovedá petit
žaloby, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že listina je pravá. Žalobca v žalobe netvrdil existenciu
určitého práva. Záväznosť určovacieho rozsudku je subjektívna, rozsudok je záväzný len pre sporové
strany, čo je v rozpore s charakterom spornej listiny, výmeru, keďže ide o verejnú listinu. K naliehavému

právnemu záujmu uviedol, že akýkoľvek výrok rozsudku, by nepredstavoval zmenu v právnom postavení
žalobcu. Ani na základe pozitívneho rozhodnutia by žalobca nenadobudol vlastníctvo sporných parciel
od žalovaných 1/ a 2/, sporné parcely by sa nestali predmetom dedičstva po jeho predkoch; naliehavý
právny záujem na požadovanom určení neexistuje. Nejde ani o žalobu o určenie právnej skutočnosti
podľa § 137 písm. d) C. s. p., keďže takéto určenie nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu.

Právnymi skutočnosťami sú podľa § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka napríklad zmluvy a iné právne
úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť. Na to nadväzuje aj § 3 C. s. p., podľa ktorého súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci. V prípade sporného
výmeru však bezpochyby ide o verejnú listinu, pri ktorej platí, že ak sa nedokáže opak, považujú sa
skutočnosti uvedené vo verejnej listine za pravdivé bez ďalšieho zisťovania.

5. K žalobcom uvedenému dôvodu podania žaloby, že súdy sa v predchádzajúcom konaní nedostatočne
zaoberali pravosťou samotného výmeru; súd prvej inštancie poukázal na § 191 C. s. p.. Hodnotením
sporného výmeru, ako podstatného dôkazu, sa zaoberal okresný, krajský aj najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 11C/221/2008. Ak to žalobca považoval za nedostatočné, mohol z tohto dôvodu

uplatniť riadne aj mimoriadne opravné prostriedky. Nové konanie o určenie pravosti listiny však nemôže
nahradiť dokazovanie vykonané v inom spore.

6. Súd prvej inštancie sa v konaní nezaoberal ďalšími skutkovými tvrdeniami sporových strán týkajúcich
sa nadobudnutia vlastníctva sporných nehnuteľností žalovanými 1/ a 2/, nakoľko celý historický kontext

by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Z
rovnakého dôvodu nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, neustanovil znalca podľa návrhu žalobcu
na pojednávaní dňa 8.4.2022, nakoľko ide o otázky právne. Súd prvej inštancie sa v tomto kontexte
nezaoberal ani rozdielmi vo výmeroch predložených sporovými stranami. Navyše ani žalobcom
predložený znalecký posudok nekonštatoval absolútne pravosť spornej listiny. V neposlednom rade

uviedol, že určiť pravosť listiny tak, ako sa jej domáha žalobca, môže znalec, resp. znalecká organizácia,
z príslušného odboru. Ako bolo uvedené vyššie, pravosť, či nepravosť listiny neurčuje súd.

7. Na uvedenom základe za použitia § 137 písm. c), písm. d), § 191 ods. 1, ods. 2,§ 230 C. s. p., súd prvej inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal každému nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Žalobca bol názoru, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby

uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd
prvej inštancie v odseku 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že v prípade žaloby o určenie
pravosti listiny, ktorú nevydali, na jej základe nenadobudli žiadne právo a ani sa ich v podstatne netýka;
nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaných 1/ a 2/. Súd prvej inštancie sa taktiež zaoberal otázkou
samotného druhu žaloby, pričom podľa súdu prvej inštancie do úvahy prichádza žaloba podľa § 137

písm. c) a písm. d) C. s. p.. K predmetnému súd prvej inštancie v odseku 12 uviedol, že má za to, že
v danom prípade nejde o určenie, či tu právo je alebo nie, nakoľko tomu nezodpovedá petit žaloby,
ktorým sa žalobca domáhal určenia, že listina je pravá, taktiež uviedol, že naliehavý právny záujem na
požadovanom určení neexistuje. Súd prvej inštancie v odseku 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku
uviedol, že nejde ani o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) C. s. p., pričom

takéto určenie nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. Konajúcemu súdu prvej inštancie museli
byť vyššie uvedené skutočnosti jasné už z podanej žaloby a pokiaľ ju považoval za neúplnú alebo
nezrozumiteľnú, tak mal povinnosť postupovať v súlade s § 129 ods. 1 C. s. p. a vyzvať žalobcu na
doplnenie, resp. opravu. Žaloby. Súd prvej inštancie si však zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 129 ods.
1 C. s. p. nesplnil. Napriek tomu, že súd prvej inštancie o nedostatkoch žaloby vedel od začiatku konania,

bol povinný žalobcu vyzvať na odstránenie nedostatkov v zmysle zásady hospodárnosti a rýchlosti
konania ešte pred nariadením pojednávania, avšak tak nespravil. Takouto výzvou na odstránenie
nedostatkov mal súd prvej inštancie predísť arbitrárnemu pojednávaniu a rozhodnutiu, ktoré nastalo po
nariadení pojednávania. Rovnako mal dať žalobcovi možnosť (určiť lehotu na písomné vyjadrenie sa,
odstránenie nedostatkov) na odstránenie nedostatkov priamo na pojednávaní, čo sa taktiež nestalo.

Súd prvej inštancie mohol aj napriek nezaslaniu výzvy na odstránenie nedostatkov žaloby, rozhodnúť
o nesprávnosti žaloby pred vytýčením pojednávania, čím by predišiel porušeniu zásady hospodárnosti
a rýchlosti konania. V prípade, že súd prvej inštancie považoval žalobu za zjavne nedôvodnú, tak
mal postupovať v súlade s § 138 C. s. p. a vyzvať žalobcu na späťvzatie žaloby. Súd prvej inštancie
si zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 138 C. s. p. nesplnil, čím nesprávnym procesným postupom

znemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesnéprávaazároveňsadopustilporušeniazásady
hospodárnosti a rýchlosti konania.

10. Žalobca považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny a založený výlučne na svojvôli a ľubovôli súdu
prvej inštancie a neopierajúci sa o zákon a rozhodnutia vyšších súdnych autorít súdov Slovenskej a

Českej republiky ako aj rozhodnutia Európskych súdov. Taktiež namietaným porušovaným základným
právam žalobcu ako účastníka konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k právu na spravodlivý
proces, patrí právo na uvedenie dostatku dôvodov na ktorých je rozhodnutie založené. V tomto smere si
žalobca dovoľuje upriamiť pozornosť na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako
súdu najvyššej právnej sily v Európe (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.X.1999 týkajúci sa

sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.
D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ) a judikatúru Ústavného
súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03, zo dňa 12.5.2004; III. ÚS 209/04, zo dňa 23.6.2004; sp. zn. III. ÚS
95/06, zo dňa 15.3.2006; sp. zn. III. ÚS 260/06, zo dňa 23.8.2006; sp. zn. III. ÚS 36/2010, zo dňa
4.5.2010; sp. zn. I. ÚS 114/08, zo dňa 12.6.2008). Súd prvej inštancie v konaní nereagoval na žalobcove

zásadné a relevantné námietky prednesené na pojednávaniach, a preto je takýto nedostatok v konaní
nutné považovať za prejav arbitrárnosti a svojvoľnosti súdu. V tomto smere poukázal na princíp právnej
istoty, ktorý je jasne sformulovaný v Čl. 2 ods. 2 C. s. p., pričom sa nespravoval povinnosťou, ktorá
z neho vyplýva, nakoľko odmietol viaceré argumenty žalobcu bez odôvodnenia, spochybnenia alebodôsledného vyvrátenia. Iba samotné konštatovanie, že niektorý z argumentov žalobcu je irelevantný, bez
bližšieho zdôvodnenia, je absolútne neprípustný. Súdu prvej inštancie vyčítal, že napadnutý rozsudok
nie je riadne a presvedčivo odôvodnený v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p., nakoľko obsahuje len opísaný

priebeh konania uvedením argumentácií oboch sporových strán, avšak bez náležitej a presvedčivej
argumentácie súdu prvej inštancie, ako i náležitého posúdenia veci, či už skutkovo alebo právne.

11. Súd prvej inštancie mal ďalej pochybiť, keď nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností. Žalobca bol názoru, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať skutkovými

tvrdeniamisporovýchstrán,rovnakotakmalvykonaťďalšienavrhovanédôkazy,najmänariadiťznalecké
dokazovanie za účelom zistenia pravosti predmetnej listiny. Aj keby mala žaloba, resp. konanie o
nej iné nedostatky, pre ktoré by súd prvej inštancie nemohol vo veci rozhodnúť, tak nariadením
predmetného znaleckého dokazovania by aspoň z časti odstránil stav právnej neistoty. Znaleckým
posudkom vypracovaným znalcami v príslušných odboroch, by súd prvej inštancie jednoznačne vyriešil
otázku pravosti predmetnej listiny. Predmetné znalecké dokazovanie malo byť nariadené už len z toho

dôvodu, že žalobcom predložený znalecký posudok nekonštatoval absolútne pravosť spornej listiny,
zatiaľ čo nariadením predmetného znaleckého dokazovania mohol byť spor o pravosť predmetnej listiny
riadne uzavretý a pravosť predmetnej listiny potvrdená alebo vyvrátená. Keďže súd prvej inštancie
nenariadil predmetné znalecké dokazovanie, tak nemohol ani riadne rozhodnúť o tom, či listina je pravá
alebo nie, nakoľko určiť pravosť listiny môže iba znalec, resp. znalecká organizácia, z príslušného

odboru.

12. Napokon bol žalobca názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko
potreboval určiť, že predmetná listina je pravá a jedinými orgánmi, ktoré majú právomoc rozhodovať o
právach a povinnostiach osôb, resp. o ochrane práv osôb v Slovenskej republike sú súdy Slovenskej

republiky; v danom momente sa nemal za účelom rozhodnutia o pravosti predmetnej listiny obrátiť na
nikoho iného, ako na príslušný súd Slovenskej republiky (Okresný súd Bratislava II).

13. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadreniach k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Argumentovali, že odôvodnenie odvolania je nesprávne a účelové; žalobca v

odvolaní neuviedol, na akú údajnú odstrániteľnú vadu žaloby mal súd prvej inštancie žalobcu upozorniť
a vyzvať ho na jej odstránenie. Žalobca nepreukázal, že k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodov
odstrániteľnej vady žaloby, teda
napr. pre absenciu náležitostí žaloby, nezrozumiteľnosť alebo neurčitosť podania. Žalobca nepreukázal,
že pokiaľ ho súd prvej inštancie nevyzval na odstránenie vady žaloby podľa

§ 129 ods. 1 C. s. p., dopustil sa tým vady konania spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces.
Pokračovali tým, že žalobca bol už na prvom pojednávaní (z celkovo dvoch) zastúpený advokátom, na
ktorom dňa 3.11.2021 súd prvej inštancie vyslovil predbežný právny názor, že žaloba je neprípustná
pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení pravosti Výmeru a to s poukazom na § 137
písm. c) C. s. p. (o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý

právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu). Súd prvej inštancie
na tomto pojednávaní konštatoval, že s ohľadom na predmet sporu zo žiadneho osobitného predpisu
nevyplýva, že naliehavý právny záujem pri žalobe na určenie pravosti listiny nie je potrebné preukazovať.
Neprípustnosť žaloby konštatoval tiež v nadväznosti na nespornú skutočnosť právoplatne skončeného
sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11C/221/2008 o určenie, že sporné

nehnuteľnosti, ktoré (údajne) obsahuje Výmer, patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcu
(ďalej tiež „Spor 1“). Žalobca zastúpený advokátom tak mohol, už po prvom pojednávaní vo veci vziať
neprípustnú žalobu späť, zohľadňujúc tak hospodárnosť konania, ktorú nedôvodne namietal v odvolaní.
Žalobca účelovými tvrdeniami nepreukázal, že pokiaľ súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 138 C.
s. p., dopustil sa tým vady konania, odôvodňujúcou zrušenie rozhodnutia, nakoľko zo zákona nevyplýva

žiaden priamy následok nesplnenia tejto povinnosti. K namietanej nepresvedčivosti a nedostatočnosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku žalovaní uviedli, že v zmysle stabilnej rozhodovacej činnosti
súdov, pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je
vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj

tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v
prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu,
pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Zo skutkovéhostavu v žalobe nesporne vyplýva, že spornosť práva, t. j. určenie, či sporné pozemky (údajne) uvedené
vo Výmere patria do vlastníctva po právnych predchodcov žalobcu, už v čase podania tejto žaloby
nejestvovala a nebude jestvovať ani v čase vyhlásenia (právoplatnosti) rozsudku v aktuálnom spore.

Zo skutkového stavu v žalobe nesporne vyplýva, že žaloba neslúži potrebám praktického života, ale
predstavujevýlučnezbytočnýspor.Akbyžalobca(hypoteticky)uspelvaktuálnomspore,muselbypodať
opätovne žalobu o určenie, že sporné pozemky patria do vlastníctva po jeho právnych predchodcoch
(pričom uvedená sporná vec už bola právoplatne rozhodnutá v Spore 1). Žaloba o určenie pravosti
Výmerutaknemôževyriešiťúdajnúspornosťvlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiamžalovaných

1/ a 2/. Už vo vyjadrení k žalobe uviedli, že prvoinštančný súd, ako aj odvolací Krajský súd v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/122/2016 sa s Výmerom predloženým žalobcom (v Spore 1)
riadne vysporiadali, keď podrobne odôvodnili, prečo nemohli byť právnym predchodcom žalobcu sporné
nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva Výmerom; prvoinštančný súd v Spore 1 vykonal za účelom
zistenia, či je Výmer pravý rozsiahle dokazovanie v zmysle zásady, že verejná listina je pravá, pokiaľ
sa nepreukáže opak. Žalobca v odvolaní nepreukázal, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil

napadnutý rozsudok, nepreukázal jeho arbitrárnosť ani svojvôľu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní
sporu. Žalobca navrhol (zmätočným návrhom, ktorý napadol žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení zo dňa
13.1.2022) vykonanie znaleckého dokazovania až po prvom pojednávaní v spore, pritom mal povinnosť
spolu so žalobou predložiť všetky dôkazy na preukázanie dôvodnosti žaloby. Žalobca mal možnosť
predložiť relevantný znalecký posudok najneskôr pri druhom písomnom podaní (replike) tak, aby sa

k úplnej žalobe a úplným tvrdeniam žalobcu mohol žalovaný 1/ riadne vyjadriť, avšak svoje právo
na predloženie všetkých relevantných dôkazov včas neuplatnil. Aj keby si (teoreticky) žalobca splnil
povinnosť predložiť úplnú žalobu [teda preukázať vlastné tvrdenia o údajnej pravosti Výmeru znaleckým
posudkom, alebo by súd prvej inštancie (nehospodárne) nariadil znalecké dokazovanie, ktoré žalobca
odôvodnil výlučne posúdením právnych otázok] nemalo by to žiadny vplyv na skutočnosť, že žaloba

bola neprípustná. Súd v Spore 1 právoplatne rozhodol, že sporné nehnuteľnosti (údajne vedené vo
Výmere predloženom žalobcom) nepatria do dedičstva po jeho predchodcoch, a preto je žaloba o
pravosť Výmeru nadbytočnou, ktorá nie je spôsobilá akýmkoľvek spôsobom prakticky zmeniť postavenie
žalobcu. Napokon žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

14.Žalobcavodvolacejreplikeuviedol,žesúdprvejinštancieužodpodaniažalobymalzato,žepasívna
vecná legitimácia žalovaných 1/ a 2/ nie je daná z dôvodu, že v prípade žaloby o určenie pravosti listiny
ide o listinu, ktorú žalovaní nevydali, na jej základe nenadobudli žiadne právo a ani sa ich v podstatne
netýka. Súd prvej inštancie taktiež mal za to, že danom prípade nejde o určenie, či tu právo je alebo

nie, nakoľko tomu nezodpovedá petit žaloby a zároveň uviedol, že nejde ani o žalobu o určenie právnej
skutočnosti. Napriek tomu, že súd prvej inštancie o uvedených nedostatkoch žaloby vedel od začiatku
konania a bol povinný žalobcu vyzvať na odstránenie nedostatkov ešte pred nariadením pojednávania,
čo však nespravil. Súd prvej inštancie taktiež odmietol viaceré jeho argumenty, avšak bez odôvodnenia,
spochybnenia alebo dôsledného vyvrátenia. Iba samotné konštatovanie, že niektorý z jeho argumentov

je irelevantný, bez bližšieho zdôvodnenia, prečo si to súd prvej inštancie myslí, je absolútne neprípustný.
Nakoľko ním predložený znalecký posudok nekonštatoval absolútne pravosť spornej listiny, tak žiadal
nariadiť nové znalecké dokazovanie za účelom zistenia pravosti predmetnej listiny. Súd prvej inštancie
v odseku 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že určiť pravosť listiny tak, ako sa jej domáha
žalobca, môže znalec, resp. znalecká organizácia, z príslušného odboru. Z vyššie uvedeného je zrejmé,

že nariadením predmetného znaleckého dokazovania (navrhnutého žalobcom), by súd prvej inštancie
mohol jednoznačne vyriešiť predmetný spor, ktorý je predmetom tohto konania a rozhodnúť o tom či
predmetná listina je pravá alebo nie, čím by odstránil stav právnej neistoty. A pokiaľ ide o vytýkané
nesprávne právne posúdenie, tak v odvolaní jednoznačne uviedol, že za nesprávne považuje vyjadrenie
súdu prvej inštancie, že o pravosti či nepravosti listiny nerozhoduje súd.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo
výroku vecne správny. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.1.2025 (§ 378 ods. 1 C. s. p. v

spojení s § 219 ods. 3 C. s. p.).

16. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

17. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, nakoľko má vychádzať z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pri súčasnom porušení procesných práv žalobcu v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať

(§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a
to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
zamietnutiu žaloby o určenie, že Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin, zo dňa 16.4.1955,
vydaný Finančným odborom ÚNV v Bratislave, je pravý. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž
vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie
dôvodnosti žaloby, ako aj relevantnosti tvrdení žalovaných 1/ a 2/ z hľadiska skutočností uvádzaných

na ich obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver
o procesnej neprípustnosti žaloby o určenie pravosti listiny.

18. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 365 ods. 1 písm. b) C. s .p. sú

(i) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a (ii) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.1994, sp. zn. I. ÚS
26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii
ústavnýchprincípov.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmyslecitovanéhoustanoveniatreba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené

zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom
denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia

rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

20. Odvolací súd v súvislosti s námietkou arbitrárnosti a svojvoľnosti napadnutého rozsudku; je
si vedomý, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.5.2007, sp. zn. IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako

i právnej stránky rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.10.2007, sp. zn. III. ÚS 107/07).
V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii
odôvodneniasúdnehorozhodnutianevyplývajú,trebatakétorozhodnutiepovažovaťzarozpornésČl.46
ods. 1 Ústavy SR, resp. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (nález Ústavného súdu
SR zo dňa 19.6.2008, sp. zn. I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé apresvedčivé (napr. nálezy Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2008, sp. zn. I. ÚS 243/07; zo dňa 3.12.2008,
sp. zn. I. ÚS 155/07; a zo dňa 1.4.2009, sp. zn. I. ÚS 402/08).

21. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový
stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo
považoval žalobu za procesne neprípustnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Hodno uviesť, že žalobca v
odvolaní vôbec nekonkretizoval, na aké (skutkové a právne) zásadné a relevantné námietky nereagoval;
za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd

prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011).

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného

právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie); o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa
§ 137 C. s. p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o (i) splnení povinnosti, (ii) nároku
na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu, (iii) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;

naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo (iv)
určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

24. Kritériom pre pozitívno-právne členenie žalôb podľa § 137 C. s. p. je žalobný návrh; podľa žalobného
návrhu sa jedná o žalobu určovaciu, o žalobu na plnenie, prípadne o tzv. inú súkromnoprávnu žalobu.

25. Pri určovacej žalobe znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je, alebo či tu právo nie je; vyhovujúci
rozsudok vydaný na jej základe má deklaratórne účinky. Určovací rozsudok nie je exekučným titulom;
vykonateľnosť nie je jeho vlastnosťou. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo
nie je, je naliehavý právny záujem žalobcu; jedná sa o podmienku dôvodnosti žaloby. Naliehavý právny

záujem je povinný preukázať žalobca, ak tento nevyplýva z osobitného predpisu; absencia naliehavého
právneho záujmu je dôvodom na zamietnutie žaloby.

26. Pri žalobe na plnenie znie žalobný návrh na zaplatenie určitej peňažnej sumy alebo na splnenie
inej ako peňažnej povinnosti. Nepeňažnou povinnosťou môže byť niečo dať, resp. vydať, dodať či

vypratať, niečo vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť. Právo na plnenie vyplýva z (žalobcom
tvrdeného) relatívneho právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý môže byť založený na
rozličnýchprávnychdôvodochakonapr.zmluva,zodpovednosťzaškodu,bezdôvodnéobohateniealebo
iná právna skutočnosť. Právo uplatňované žalobou na plnenie je právo už existujúce, resp. existenciu
ktorého žalobca tvrdí, a ktoré bolo porušené. Vlastnosťou rozsudku, ktorým sa žalobe na plnenie vyhovie

je vykonateľnosť; rozsudok slúži ako exekučný titul a môže byť vykonaný postupom podľa Exekučného
poriadku. Pri žalobách na plnenie nie je v § 137 C. s. p. síce explicitne vyjadrená žiadna podmienka
prípustnosti, interpretáciou však možno dospieť k záveru, že žaloba na plnenie je procesne prípustná,
ak bude navrhovaný rozsudok vykonateľný podľa predpisov exekučného práva.

27. Tzv. iná súkromnoprávna žaloba je prípustná iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z
hmotného práva; t. j. hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia
neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej
skutočnosti.28. Zvolený prostriedok právnej ochrany žalobcu teda odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
hodnotí ako procesne neprípustný; žalobca v posudzovanej veci totiž nežiadal o určenie existencie alebo

neexistencie práva, ale určenia, že Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin, zo dňa 16.4.1955,
vydaný Finančným odborom ÚNV v Bratislave, je pravý. Nešlo teda o určovaciu žalobu zodpovedajúcu
§ 137 písm. c) C. s. p., keďže existencia (pravosť), platnosť či neplatnosť alebo účinnosť zmlúv (a iných
právnych úkonov) sú právnymi skutočnosťami. Pri inej súkromnoprávnej žalobe podľa § 137 písm. d) C.
s. p. musí z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplývať logický dôvod, prečo je potrebné, aby súd

určil právnu skutočnosť. Dôvodom je väčšinou to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa
na právny úkon hľadí ako na neplatný; v posudzovanej veci však takýto zákonný dôvod absentuje.

29. Za nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie vo veci samej, teda podanie spôsobilé na
odstraňovanie vád podania zo strany konajúceho súdu, možno považovať iba také podanie, ktoré
neobsahuje všeobecné náležitosti podania vo veci samej. O takéto podanie pôjde najmä vtedy, ak z

neho nie je zrejmé, čoho sa týka a čo ním žalobca sleduje, proti komu smeruje, strana sporu nie je
riadne označená, nie je datované, nie je podpísané, je nezrozumiteľné, neobsahuje potrebné opísanie
skutkových okolností, a to do takej miery, že z údajov uvedených v podaní nie je možné zistiť predmet
sporu. Ak má podanie vady, súd zabezpečuje ich odstránenie, má poučovaciu povinnosť (§ 128 a § 129
C. s. p.). Odstránenie vád podania zo strany súdu však nie je inštitút, ktorý by mal slúžiť na odstránenie

pochybení žalobcu, ktoré nebránia prejednaniu a rozhodnutiu vo veci, a jeho účelom nemôže byť ani
„pomoc“ zo strany súdu adresovaná strane konania, ako by táto mala vo veci postupovať, aby bola
úspešná, nakoľko by došlo k porušenie práva strany sporu na rovnaké postavenie v prebiehajúcom
konaní. V posudzovanej veci niet akýchkoľvek pochybností, že súd prvej inštancie vecne prejednal a
rozhodol spor na podklade žaloby, ktorá nevykazovala žiadne vady, ktoré by bránili jej prejednaniu;

napokon ani žalobca v odvolaní nekonkretizuje, akú vadu mala žaloba obsahovať, a preto ani jeho ďalšie
výčitky proti procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý žalobcu podľa § 138 C. s. p. nevyzval na
späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby, nenapĺňajú uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
b), resp. písm. h) C. s. p..

30. V nadväznosti na uvedené sa napokon pochybenia nedopustil súd prvej inštancie ani nenariadením
znaleckého dokazovania za účelom zistenia pravosti Výmeru o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXXfin,
zo dňa 16.4.1955, vydaného Finančným odborom ÚNV v Bratislave; dokazovanie totiž súd vykonáva
iba v rozsahu dôkazného bremena, v ktorom spočíva na strane sporu na preukázanie ňou tvrdených
podstatných skutočností, a preto nič žalobcovi v spore nebránilo, aby už spolu so žalobou predložil

dôkaz po vecnej stránke spôsobilý preukázať podstatné tvrdenie žaloby spočívajúci v pravosti sporného
Výmeru o prídele. Pokiaľ však v posudzovanom spore dospel súd prvej inštancie k právnemu záveru o
procesnej neprípustnosti žaloby, potom v súlade so zásadou hospodárnosti správne nevykoval žiadne
ďalšie dôkazy, ktoré neboli nevyhnutné pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby.

31. Nakoľko žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými
by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ďalšie odvolacie námietky
žalobcu odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie
sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie, keď súčasne odvolací súd nezistil žiadne
vady týkajúce sa procesných podmienok; a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi
plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali v odvolacom konaní plný úspech.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).