Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/95/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120207908
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120207908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: GS Accounting, s.r.o., so
sídlom Kukorelliho 52, 066 01 Humenné, IČO: 44 560 664, zastúpeného JUDr. Radovanom Bilým,
advokátom, so sídlom Kukorelliho 52, 066 01 Humenné, proti žalovanému: Plastics - Trade, a.s., so
sídlom Budovateľská 5, 069 01 Snina, IČO: 36 483 265, zastúpenému: Advokátska kancelária Martin
Ontkovič, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 704 085,
o zaplatenie 1.550,- eur s prísl. a o vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné, č. k. 7Cb/75/2020 – 745 zo dňa 3. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Humenné, č. k. 7Cb/75/2020 – 745 zo dňa 3. mája 2023.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancieodvolanímnapadnutýmrozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
1.550,- eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.7.2019, paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku; vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica),
ktorou žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.550,- eur s úrokmi
z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.7.2019 do zaplatenia titulom odmeny za spracovanie
účtovnej agendy, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur
a nahradiť žalobcovi trovy konania a o vzájomnej žalobe, ktorou žalovaný navrhol, aby súd uložil
žalobcovi povinnosť (I.) zaplatiť žalovanému 6.428,32 eur s úrokmi z omeškania 9 % ročne zo

sumy 6.428,32 eur od 21.10.2021 do zaplatenia titulom náhrady škody a paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, (II.) odovzdať žalovanému kompletnú účtovnú
dokumentáciu, vrátane všetkých listinných a elektronických účtovných dokladov a účtovných záznamov
dokumentujúcich a preukazujúcich všetky externé aj interné účtovné operácie týkajúce sa žalovaného
ako aj príslušných vysvetľujúcich informácii, ktoré žalobca bol povinný viesť a uchovávať pre žalovaného
v zmysle zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác uzavretej medzi žalovaným ako objednávateľom a
žalobcomakoposkytovateľomdňa30.9.2014akoajvsúladesozákonomč.431/2002Z.z.oúčtovníctve

(ďalej len „zákon č. 431/2002 Z. z.“) a s kvalifikovanou odbornou praxou ako poskytovateľ účtovných
služieb, v listinnej a elektronickej podobe a (III.) vystaviť a odovzdať žalovanému všetky faktúry žalobcu
za poskytovanie účtovných služieb na základe zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác.3. Žalobca v žalobe uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 30.9.2014 zmluvu o vykonávaní účtovníckych
prác, na základe ktorej ako poskytovateľ poskytoval žalovanému účtovnícke služby. V súlade s touto
zmluvou, fakturoval žalovanému spracovanie účtovnej agendy za mesiace apríl a máj 2019 vrátane

účtovnej závierky za rok 2018, a to faktúrou č. 10190080 zo dňa 15.7.2019, splatnou dňa 25.7.2019,
ktorou žalovaného vyzval na zaplatenie sumy 1.550,- eur. Žalovaný označenú faktúru žalobcovi
neuhradil, a to ani na predžalobnú výzvu žalobcu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu zamietnuť.

Uviedol v ňom, že na základe zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác sa žalobca zaviazal pre
žalovaného viesť účtovníctvo, mzdovú a personálnu agendu, a to v súlade so zákonom o účtovníctve
a ostatnými súvisiacimi predpismi. Nakoľko viaceré účtovné záznamy boli minimálne za obdobie
od začiatku kalendárneho roka 2019 dlhodobo neaktuálne, a teda nepravdivé, účtovníctvo vedené
žalobcom nespĺňalo kritéria § 8 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z., v zmysle ktorého má byť účtovníctvo
vedené správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných

záznamov. Dôvodil, že spôsob poskytovania účtovníckych služieb žalobcom reklamoval opakovane.
Poukázal, že v písomnej reklamácii zo dňa 26.5.2019 vytkol žalobcovi viacero pochybení v evidencii
záväzkov, ktoré zásadným spôsobom negatívne deformovali informáciu o skutočnej ekonomickej a
finančnej kondícii žalovaného, čo malo negatívny dopad na ochotu bánk poskytnúť žalovanému úver.
Dodal, že už v apríli 2019 žiadal žalobcu o zjednanie nápravy z dôvodu prebiehajúcich jednaní s

investorom, no aj po vykonaní úprav nezrovnalosti v evidencii záväzkov naďalej pretrvávali a týkali sa
aj účtovných záznamov ešte z roku 2018 a skorších. Z dôvodu, že pochybenia pri vedení účtovníctva
žalobcom už v minulosti viedli k dodatočnému vyrubeniu rozdielu dane z príjmov na základe vykonanej
daňovej kontroly vo výške 18.078,32 eur, žalovaný trval na zjednaní nápravy a tým aj podmienil úhradu
spornej faktúry. Tvrdil, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bez riadneho ukončenia zmluvy o

vykonávaní účtovníckych prác úplne prestal od 1.6.2019 s poskytovaním účtovných služieb, čo viedlo k
ďalším nezrovnalostiam v účtovnej evidencii, dňa 18.7.2019 odstúpil žalovaný od zmluvy. Následne vrátil
žalobcovi spornú faktúru a keďže k odstráneniu nedostatkov zo strany žalobcu nedošlo, navrhol, aby
reklamácia zo dňa 26.5.2019 bola vybavená poskytnutím zľavy z ceny účtovníckych prác poskytovaných
v roku 2019 vo výške 50 % zo zmluvne dojednanej odmeny. Na uvedený návrh žalobca nereagoval,

pričom zároveň porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 4 bodu 4.4 zmluvy, podľa ktorého bol
ako poskytovateľ povinný najneskôr do 14 dní odo dňa skončenia zmluvy odovzdať kompletnú účtovnú
dokumentáciu objednávateľa v listinnej aj elektronickej podobe a podmienil to úhradou spornej faktúry
v plnej výške. Žalovaný uzavrel, že z jeho strany došlo k riadnemu a včasnému uplatneniu reklamácie,
resp. uplatneniu nároku z vád v poskytovaných službách vedenia účtovníctva, a to v podobe požiadavky

na nápravu s následnou požiadavkou zľavy z dojednanej ceny poskytovanej služby.

5. Dňa 19.10.2021 žalovaný podal vzájomnú žalobu, ktorú odôvodnil tým, že dňa 18.7.2019 odstúpil
od zmluvy o vykonávaní účtovných prác, a to najmä z dôvodu hrubého porušovania povinností žalobcu
viesť účtovníctvo riadne a s odbornou starostlivosťou. Poukázal, že z písomného preberacieho protokolu

zo dňa 18.9.2020 vyplýva, že žalobca žalovanému odovzdal iba neúplnú účtovnú dokumentáciu za
roky 2018 a 2019, pričom za roky 2014, 2015, 2016 a 2017 neodovzdal žiadnu účtovnú dokumentáciu.
Žalovaný opakovane a dôrazne vyzýval žalobcu na riadné a úplné odovzdanie príslušných účtovných
podkladov, čo však žalobca v rozpore so zmluvou o vykonávaní účtovných prác ignoroval a naďalej
ignoruje, čím porušuje svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o vykonávaní účtovných prac aj

z príslušných právnych predpisov. Dôvodil, že sa pokúsil dosiahnuť vydanie svojho účtovníctva
mimosúdnou cestou formou predžalobnej výzvy, ktorej žalobca nevyhovel. Pokiaľ sa jedná o žalobcom
uvádzanúdigitálnuevidenciuzdôraznil,žetátopredstavujelenúčtovnézápisy,ktorétvorialenurčitúčasť
celej účtovnej dokumentácie. Každý účtovný zápis, ktorým sa eviduje konkrétny účtovný prípad je ale
potrebné v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. doložiť aj tomu zodpovedajúcim účtovným dokladom, ako je

napr. zmluva, na základe ktorej sa vykonáva určitá platba, vystavená faktúra, objednávka, pokladničný
blok, preberací a dodací list/protokol, resp. iný účtovný doklad. Samotný účtovný zápis v digitálnej forme,
na ktorý sa odvoláva žalobca, nemá bez náležitých a jemu zodpovedajúcich účtovných dokladov, ktoré
tento účtovný záznam dokumentujú, žiadnu výpovednú hodnotu. Navyše dodal, že konanie žalobcu
dospelo až do tej miery, že podmieňoval vydanie, resp. vrátenie účtovníctva, zaplatením faktúr za

vedenie účtovníctva. Okrem toho žalobca svojim protiprávnym konaním, resp. nekonaním, vystavuje
žalovaného aj riziku sankcie zo strany príslušného správcu dane, nakoľko kvôli žalobcom zavinenému
stavu doposiaľ nedisponuje žalovaný vlastnou účtovnou dokumentáciou za roky 2014 - 2019, ktorú mu
žalobca protiprávne odmieta odovzdať. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca mu ani len nevystavovalfaktúry za služby, ale iba si bez ďalšieho sťahoval z bankového účtu žalovaného príslušnú sumu, čo už
sám žalobca musel vedieť, že takéto konanie je v príkrom rozpore s povinnosťou viesť účtovníctvo s
odbornou starostlivosťou.

6. V ďalšom žalovaný dôvodil, že dňa 9.3.2017 bol zo strany príslušného správcu dane vydaný protokol
o daňovej kontrole, ktorým mu bol vyrubený daňový nedoplatok vo výške 18.078,32 eur. Vyrubenie
daňového nedoplatku bolo spôsobené práve nezrovnalosťami vo vedení účtovníctva zapríčinenými
žalobcom. V nadväznosti na tento daňový nedoplatok, ktorý musel žalovaný zaplatiť, sa so žalobcom

dohodli, že ako istú formu kompenzácie za túto škodu, ktorú utrpel v dôsledku nedbalého vedenia
účtovníctva zo strany žalobcu, bude žalobca dostávať už nie zmluvne dojednanú odplatu za vedenie
účtovníctva 950,- eur, ale iba sumu 450,- eur za obdobie mesiacov marec - december 2017 a od januára
2018 sumu 650,- eur. Touto formou mesačných splátok mal teda žalobca postupne uhrádzať škodu
spôsobenú nedbalým vedením účtovníctva spočívajúcu v dorubení dane protokolom o daňovej kontrole.
Žalovaný argumentoval, že o vyššie uvedenej dohode svedčí aj samotný výpis z účtovníctva, z ktorého

je zrejmé, že žalobca si za vedenie účtovníctva od marca 2017 do decembra 2018 už vyplácal iba sumu
450,- eur a v období od januára 2018 do ukončenia spolupráce v máji 2019 sumu 650,- eur. Žalobca
teda týmto dojednaním a následným strhávaním už ponížených súm za vedenie účtovníctva uznal svoj
záväzok nahradiť škodu spôsobenú nedbalým vedením účtovníctva. Keďže dokopy došlo zo strany
žalobcu k desiatim mesačným splátkam po 500,- eur a k sedemnástim mesačným splátkam po 300,- eur,

ostáva ešte neuhradená suma z daňového nedoplatku vo výške 7.978,32 eur. Bez toho, aby tým bola
akokoľvek dotknutá argumentácia žalovaného ohľadom neodôvodnenosti a nepodloženosti žalobcom
uplatňovaného nároku v žalobe, ktorý popiera a neuznáva v celom rozsahu, týmto výlučne z dôvodu
procesnej opatrnosti a právnej istoty si žalovaný započítal proti žalobcom uplatnenému nároku svoju
pohľadávku na doplatenie zostávajúcej sumy (ako kompenzáciu ujmy utrpenej žalovaným nesprávne

vedeným účtovníctvom zo strany žalobcu) vyplývajúcej z daňového nedoplatku, o náhrade ktorej sa
žalobca so žalovaným dohodli tak, že žalobca bude túto škodu spôsobenú daňovým nedoplatkom platiť
žalovanému formou mesačných splátok. V dôsledku tohto započítania zanikajú vzájomné pohľadávky
žalobcu a žalovaného v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, a žalovanému teda ostáva pohľadávka voči
žalobcovi na zaplatenie sumy 6.428,32 eur a príslušenstvom.

7. Žalobca vo vyjadrení k vzájomnej žalobe uviedol, že petit vzájomnej žaloby v časti nároku na vydanie
účtovnej evidencie je neurčitý a nevykonateľný. Žalovaný sa síce domáha vydania kompletnej účtovnej
evidencie, avšak nie je zrejmé, akých konkrétnych položiek či listín sa domáha, čo v konečnom dôsledku
spôsobujenevykonateľnosťtohtopetituvzájomnejžaloby.Zuvedenéhodôvodusaaninedokáževyjadriť

k vzájomnej žalobe v časti vydania veci, keďže z petitu vzájomnej žaloby nie je presne zrejmé, aké
konkrétne veci by mal vydať, ktoré by mali byť súčasťou účtovnej evidencie žalovaného. Argumentoval,
že pokiaľ sa žalovaný domáha vydania veci, mal by preukázať, ktoré konkrétne veci, ktoré sú jeho
vlastníctvom žalobca zadržiava a či skutočne tieto veci aj existujú. V tejto súvislosti žalobca dodal, že
i keď nie je presne zrejmé, aké konkrétne veci žiada žalovaný vydať, žalobca žiadne veci žalovaného

nezadržiava a nemá ich ani vo svojej dispozícii. Pokiaľ ide o protokol k daňovej kontrole, žalobca
dôvodil, že z neho jednoznačne vyplýva, že správca dane vykonal daňovú kontrolu za rok 2014 na
základe účtovných podkladov, ktoré mu poskytol žalovaný a následne po ukončení daňovej kontroly
všetky doklady a dátové nosiče mu boli správcom dane ako daňovému subjektu vrátené späť. Účtovné
záznamy sa viedli v podnikovom informačnom a účtovnom software KROS, ku ktorému mal žalovaný

ako licencovaný užívateľ prístup, a ktorý bol uložený na jeho serveri. Poskytovanie účtovníckych služieb
tak prebiehalo formou vzdialeného prístupu k serveru žalovaného, kde on obdržal prístupové heslá
k serveru žalovaného, na ktorých sú uložené jednotlivé účtovné záznamy. Z uvedeného preto nie je
zrejmé, aké konkrétne výstupy účtovnej evidencie žalovaný žiada, keďže ako licencovaný užívateľ
má k ním prístup a žalobca k nim prístup nemá. Ďalej žalobca dodal, že medzi ním a žalovaným

bola uzatvorená dohoda, podľa ktorej žalovaný mal uhrádzať odmenu za účtovnícke práce nie na
základe vystavenej faktúry, ale vždy spolu s výplatou miezd zamestnancov žalovaného. Žalovaný tento
dohodnutý spôsob úhrady odmeny akceptoval, čo svedčí o tom, že týmto spôsobom uhrádzal odmenu
počas celej doby existencie ich spolupráce. Dodal, že odmena za vykonávanie účtovníckych prác bola
riadne do účtovníctva zaúčtovaná a zdanená a zároveň bola zaúčtovaná aj ako nákladová položka

v účtovnej evidencii žalovaného. Relevantným daňovým dokladom je samotná zmluva o vykonávaní
účtovníckych prác. Pokiaľ sa jedná o žalovaným uplatnený nárok na náhradu škody, žalobca uviedol,
že žalovaný nepreukázal, aby mu vôbec vznikla nejaká majetková škoda. Na základe daňovej kontroly
žalovaného za rok 2014 bol žalovanému vyrubený daňový nedoplatok vo výške 18.078,32 eur, a tedažalovaný uhradil len to, čo bol povinný uhradiť ako daňový subjekt zo zákona a na základe tých daňových
dokladov, ktoré predložil. Argumentoval, že plnením daňovej povinnosti nemôže vzniknúť daňovému
subjektu škoda, a že vedenie účtovníctva nemalo vplyv na daňovú povinnosť žalovaného. Uzavrel, že zo

vzájomnej žaloby nevyplýva žiadne konkrétne porušenie právnej povinnosti žalobcu pri vedení účtovnej
evidencie žalovaného, ktoré by malo bezprostredný vplyv na výšku daňového základu.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že uznesením zo dňa 10.10.2022 pripustil zmenu vzájomnej žaloby
žalovaného v zmysle návrhu žalovaného zo dňa 10.8.2022 v časti nároku žalovaného na splnenie

žalobcových nepeňažných povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy o vykonaní účtovných prác zo
dňa 30.9.2014 tak, že v tejto časti petit žaloby znie: (i) Žalobca je povinný splniť svoju povinnosť v
zmysle článku 4.4 zmluvy o vykonaní účtovných prác uzavretej medzi žalovaným ako objednávateľom
a žalobcom ako poskytovateľom dňa 30.9.2014, ktorá spočíva v odovzdaní kompletnej účtovnej
dokumentácie žalovanému obsahujúcej všetky účtovné doklady v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o
účtovníctve v znení neskorších predpisov, na základe ktorých sú v účtovníctve a účtovnom denníku

žalovanéhovykonanépríslušnéúčtovnézápisy,ktorýchpoložkovitýzoznamtvoríprílohutohtorozsudku,
a to všetko najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. (ii) Žalobca je povinný splniť svoju
povinnosť v zmysle článku 3 bodu 2 - 3, bodu 4 zmluvy o vykonaní účtovných prác uzavretej
medzi žalovaným ako objednávateľom a žalobcom ako poskytovateľom dňa 30.9.2014 spočívajúcu
vo vystavení a odovzdaní všetkých faktúr žalobcu žalovanému za poskytovanie účtovných služieb na

základe zmluvy o vykonaní účtovných prác uzavretej medzi žalovaným ako objednávateľom a žalobcom
ako poskytovateľom dňa 30.9.2014, a to všetko najneskôr do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
(iii) Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu.

9. Súd prvej inštancie za nesporné považoval, že dňa 30.9.2014 bola medzi stranami uzatvorená

zmluva o vykonávaní účtovníckych prác, že žalovaný za obdobie mesiacov apríl a máj 2019 vykonal
pre žalovaného účtovnícke práce, že žalobca odmenu za tieto práce vyúčtoval žalovanému faktúrou
č. 10190080 vo výške 1.550,- eur, že žalovaný predmetnú faktúru neuhradil a že žalovaný reklamoval
poskytnuté práce s tým, že žalobca nekonal pri poskytovaní služieb s odbornou starostlivosťou.

10. Súd prvej inštancie zmluvu o vykonávaní účtovníckych prác posúdil ako obchodnoprávnu zmluvu
o dielo, a to prihliadajúc na postup a konanie žalovaného (reklamácia vád, uplatnenie zľavy z odmeny,
odstúpenie od zmluvy). Vo vzťahu k reklamácii žalovaného zo dňa 26.5.2019 súd prvej inštancie uviedol,
že žalobca pristúpil k odstráneniu vytýkaných nedostatkov – opravil stav záväzkov zo sumy 628.000,-
eur na stav 322.625,65 eur. Pokiaľ boli reklamáciou vytýkané nezrovnalosti u spoločností pro investory

s.r.o., Herbold, Ing. Matej Porvaz, Gokbora, Translata spol. s.r.o., Eumatex GmbH, VUB leasing, atď.,
tieto sa týkali účtovných záznamov ešte z roku 2018 a skôr, teda za obdobie, za ktoré už žalobca dostal
riadne zaplatené. Teda na základe reklamácie žalovaného došlo k náprave časti diela. Žalovaný tak
mal za riadne vykonané dielo žalobcovi zaplatiť odmenu. Nakoľko sa žalovaný s plnením peňažného
záväzku dostal do omeškania, uložil žalovanému z dlžnej sumy zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania

v zákonnej výške, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, ktorou si žalobca svoj nárok na
zaplatenie odmeny voči žalovanému uplatnil.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 1 ods. 2; 261 ods. 1; 264 ods. 1; 266 ods. 4; 344;
351 ods. 1; 373; 378; 379; 536 ods. 1, 2, 3; 548; 550; 564; 324 ods. 1, 2; 365; 369 ods. 1, 2; 369c ods.

1 Obchodného zákonníka a tiež podľa §§ 580; 126 ods. 1; 324 ods. 1, 2 a §§ 1 ods. 1, 2; 2 Nariadenia
vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.

12. Súd prvej inštancie zhodnotil, že žalovaný svoj nárok na zaplatenie 6.428,32 eur s príslušenstvom
a kompenzáciu 1.550,- eur v konaní uplatnil titulom nároku na náhradu škody, keď vychádzal z

toho, že v roku 2017 bola u neho vykonaná daňová kontrola a za rok 2014 mu bola dorubená daň
z príjmov právnických osôb vo výške 18.078,32 eur, pričom k tomu došlo v dôsledku nekonania
žalobcu s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní účtovných služieb (v daňovom priznaní žalovaného
neboli zahrnuté všetky zdaniteľné príjmy a výdavky). K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že ak
bola uložená žalovanému povinnosť doplatiť daň z príjmov právnických osôb vo výške 18.078,32 eur,

nejedná sa o škodu. Táto povinnosť žalovanému bola uložená vzhľadom na hospodárske výsledky jeho
podnikania v roku 2014. Jedná sa o jeho zákonnú povinnosť platiť daň. Zo strany daňového úradu
žalovanému teda nebola uložená sankcia, ktorú by bolo možné posúdiť ako škodu. Uložením povinnosti
doplatiť daň v majetkovej sfére žalovaného nedošlo k zníženiu jeho majetku. Žalovaný tak v konanínepreukázal vznik škody v súvislosti s poskytovaním služieb žalobcu, jej výšku, ani príčinnú súvislosť
medzi vznikom (údajnej) škody a konaním žalobcu. Kompenzačná námietka žalovaného preto nebola
vznesená dôvodne. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie zamietol aj časť vzájomnej žaloby, ktorou si

žalovaný z rovnakých dôvodov uplatnil nárok na náhradu škody 6.428,32 eur.

13. Ak žalovaný v priebehu konania tvrdil, že zaplatenia sumy 6.428,32 eur sa domáha na základe
dohody uzatvorenej medzi ním a žalobcom, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal podieľať na úhrade
daňového nedoplatku spôsobom, že žalobcovi bude mesačne vyplácaná odmena nižšia, ako bola

dojednaná vo výške 950,- eur mesačne, súd prvej inštancie konštatoval, že uzavretie takejto dohody
nebolo preukázané. Žalobca uzatvorenie takejto dohody poprel, pričom tvrdil, že nedošlo k vzniku
škody. Žalobca síce nepoprel, že od apríla 2017 mu bola vyplácaná odmena v nižšej ako dohodnutej
výške, avšak s takýmto postupom súhlasil z dôvodu, aby si udržal žalovaného ako klienta, ktorý po
vykonaní daňovej kontroly s ním chcel ukončiť spoluprácu. Týmto súhlasom s nižšou odmenou k
uznania peňažného záväzku vo výške daňového nedoplatku 18.078,32 eur nedošlo čiastočným plnením

žalobcu voči žalovanému (§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka), keďže peňažný záväzok žalovaného
voči žalobcovi neexistoval. Navyše žalovaný žalobcovi neplnil, len súhlasil s vyplácaním odmeny za
poskytovanie služieb v nižšej než dojednanej výške.

14. K nároku uplatnenému vzájomnou žalobou na vydanie účtovnej dokumentácie za roky 2014 až 2019,

a to v listinnej a elektronickej podobe, súd prvej inštancie uviedol, že síce žalovaný tento nárok uplatnil
ako nárok o splnenie nepeňažnej zmluvnej povinnosti, avšak opomenul skutočnosť, že v roku 2019
došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu. Ukončením zmluvy medzi stranami došlo k zániku všetkých práv
a povinností z tejto zmluvy. Žalovaný sa teda v roku 2021 (kedy dňa 4.5.2021 vyzval žalobcu na vrátenie
jeho účtovnej dokumentácie) nemohol domáhať splnenia povinnosti zo zmluvy, ktorá bola ukončená

ešte v roku 2019.

15.Ďalejsúdprvejinštancieuviedol,žeaksažalovanýdomáhalvydaniavecí,ktorésúvjehovlastníctve,
v súlade s § 126 Občianskeho zákonníka mal preukázať, že tieto veci sa u žalobcu nachádzajú a tento
ich bez právneho titulu u seba zadržiava a odmieta ich vydať. Tiež mal jednoznačne a nezameniteľným

spôsobom tieto veci identifikovať. V tomto smere však žalovaný svoju dôkaznú povinnosť neuniesol.
Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že nevzhliadol žiadny dôvod na strane žalobcu, aby účtovnú
dokumentáciu žalovanému nevydal a sám ju u seba uskladňoval. Uveril preto žalobcovi, že účtovná
dokumentácia žalovanému odovzdaná bola.

16. Napokon pokiaľ sa žalovaný vzájomnou žalobou domáhal splnenia povinnosti v zmysle článku 3.2
až 3.4 zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác, spočívajúcej vo vystavení a odovzdaní všetkých faktúr
žalovanému za poskytovanie účtovných služieb, súd prvej inštancie opätovne uviedol, že vzhľadom na
ukončeniezmluvnéhovzťahuvroku2019sažalovanývroku2021užnemoholdomáhaťsplneniažiadnej
zmluvnej povinnosti. Ukončením zmluvy došlo k zániku všetkých práv a povinností z nej. Súd prvej

inštancie poznamenal, že až do roku 2019 odmena žalobcovi za poskytnuté služby bola uhrádzaná na
základe prevodného príkazu podpísaného štatutárnym zástupcom žalovaného, táto odmena bola riadne
zaúčtovaná do účtovnej dokumentácie žalovaného a vyplatená. Jednalo sa o zaužívaný a stranami
konaniaakceptovanýspôsobúhradycenydiela.Žalovanýtentopostupakceptoval,zatrvaniazmluvného
vzťahu teda nepožadoval dodržiavanie zmluvnej povinnosti vystavovať faktúry.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že v spore úspešnému žalobcovi súd
priznal proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).19. Žalovaný v odvolaní tvrdil nesprávnosť právnej kvalifikácie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.
Dôvodil, že zmluva o vykonávaní účtovníckych prác nemá a ani nemôže mať povahu zmluvy o dielo,
ale že má charakter mandátnej zmluvy. Poukázal, že predmetom zmluvy bolo vedenie účtovnej agendy

žalobcom pre žalovaného, čo nemožno kvalifikovať ako zhotovenie diela. Mal za to, že vedenie
účtovníctva predstavuje kontinuálnu činnosť, ktorá v sebe zahŕňa, okrem iného aj koncepčné, metodické
a analytické myšlienkové procesy, ktorých výsledkom je zabezpečenie, že účtovníctvo žalovaného
(mandanta) bude v každom momente zodpovedať aktuálnemu stavu tak, ako to vyžaduje zákon č.
431/2002 Z. z. Vedenie účtovníctva nie je činnosťou, ktorá sa nevyhnutne a vždy viaže na hmotne

zachytený výsledok v podobe hmotného substrátu, t. zn. nejedná sa o dielo. Vedenie účtovníctva
nespočíva iba vo vyhotovení koncoročnej účtovnej závierky a ročného daňového priznania na daň z
príjmu (resp. mesačných daňových priznaní na DPH).

20. Ďalej žalovaný odmietol záver súdu prvej inštancie, že nakoľko sa vady týkajú účtovných zápisov
pôvodne vykonaných žalobcom ešte v roku 2018, nesúvisia s obdobím mesiacov apríl a máj 2019,

za ktoré žalobca žaluje úhradu dvoch faktúr. Uviedol, že kontinuita vedenia účtovníctva a trváci
(pretrvávajúci) charakter vytýkaných vád spôsobí, že spätným doúčtovaním úhrady vytknutých záväzkov
nemohlo dôjsť k úplnému odstráneniu vád, teda služba vedenia účtovníctva sa spätným doúčtovaním
už nikdy nestala službou bezvadnou.

21. K dohode medzi žalobcom a žalovaným o postupnom uhrádzaní sumy daňového nedoplatku
žalovanýuviedol,žeojejexistenciisvedčilštatutáržalovaného,svedkyňaA.B.,pravidelnéakontinuálne
poníženéplatbyodmeny,ktoréboližalobcoviplatenépráveabezprostrednevnadväznostinapredmetný
daňový nedoplatok. Argument žalobcu, že malo ísť len o údajnú zmenu výšky odmeny, naráža na fakt,
že zmluva o vedení účtovníctva obsahuje klauzulu, že sa môže meniť iba písomným dodatkom.

22. Ďalej žalovaný uviedol, že články 4.4, 3.2 až 3.4 zmluvy o vykonávaní účtovnícky prác, ktoré
zakotvujú (právne záväznú) povinnosť žalobcu vydať žalovanému kompletné účtovníctvo a vystavovať
faktúry, sú jednoznačne pretrvávajúcimi zmluvnými ustanoveniami, t. j. zmluvnými ustanoveniami, ktoré
podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

Odstúpením od zmluvy tieto povinnosti nezanikli.

23.Žalovanýnesúhlasilďalejsprávnymposúdenímvzájomnejžalobyakoreivindikačnejžaloby.Dôvodil,
že nárok - najmä vydanie účtovníctva, ale aj dovystavenie faktúr - nie je reivindikácia, ale splnenie
povinnosti zo zmluvy (články 3.2 až 3.4 a článok 4.4 zmluvy o vedení účtovníctva). Z tohto vyplýva aj

miera jeho dôkazného bremena, keď mu postačovalo preukázať iba to, že žalobcovi takáto povinnosť
vznikla a že ju žalobca nesplnil. Vznik a existencia nepeňažných povinností žalobcu, ktorých splnenia sa
žalovaný od žalobcu domáhal vzájomnou žalobou, je nesporná a nesplnenie povinnosti je negatívnou
skutočnosťou, ktorá sa nedokazuje. Bolo teda na žalobcovi, aby preukázal, že si predmetné povinnosti
splnil.

24. K identifikácii účtovných dokladov, ktorých vydania sa žalovaný vzájomnou žalobou domáha,
žalovaný zopakoval, že každý účtovný zápis v účtovnom denníku žalovaného, ktorý žalovaný doložil
ako prílohu žalobného návrhu, žalobca musel nevyhnutne vykonať iba na základe určitého účtovného
dokladu, ktorým musel disponovať. Takúto identifikáciu požadovaných účtovných dokladov považoval

za dostatočnú, pričom iný spôsob identifikácie účtovných dokladov, ktoré mu žalobca nevydal, žalovaný
objektívne nemal k dispozícii, a to výlučne z dôvodov, ktoré zavinil a spôsobil sám žalobca protiprávnym
zadržiavaním účtovníctva. Mal ta to, že žalobca doposiaľ nepredložil žiaden dôkaz o splnení svojej
povinnosti odovzdať účtovníctvo, ktorým by mohol byť jedine písomný preberací protokol (tak ako
vyžaduje článok 4.4 zmluvy o vedení účtovníctva). Žalovaný v tomto poukázal na znalecké vyjadrenie

Ing. Fedor, ktorý komplexne a detailne vysvetlil a uviedol celý diapazón položiek, ktoré predstavujú
odovzdanie kompletného účtovníctva. Týmto sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.

25. K pretrvávajúcej povinnosti žalobcu vystaviť žalovanému faktúry žalovaný uviedol, že bežnou praxou
v podobe nevystavovania faktúr nemohlo dôjsť k vypusteniu tejto zmluvnej povinnosti. Záväzok žalobcu

vystavovať faktúry podľa článku 3.2 až 3.4 zmluvy o vedení účtovníctva preto zaniknúť nemohol a stále
platne a záväzne existuje, pričom požadovať faktúry má svoj praktický význam minimálne pre účely
potenciálnej budúcej daňovej kontroly.26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že aj pokiaľ by sa právny vzťah zo zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác mal posudzovať ako
zmluvazmiešaná(zmluvaodielo,mandátnazmluvapodľaObchodnéhozákonníka),žiadnymspôsobom

sa právne postavenie žalovaného vo vzťahu k ním uplatneným nárokom v tomto konaní nemení.

27. K povinnosti žalovaného zaplatiť 1.550,- eur žalobca uviedol, že z uvedenej reklamácie nie je zrejmé,
ktoré konkrétne záväzky sú žalovaným vytýkané ako nesprávne zaúčtované, a teda ktoré konkrétne
vady by mal žalobca odstrániť. Navyše žalovaný nereklamoval vedenie účtovnej evidencie za obdobie

apríla a mája 2019 (žalobcom uplatnený nárok), ale malo ísť o reklamáciu za vedenie účtovnej evidencie
z obdobia roka 2018, ktorá sa netýka uplatneného nároku žalobcu.

28. K vzájomnej žalobe o uloženie povinnosti žalobcovi zaplatiť 6.428,32 eur žalobca uviedol, že zo
strany žalovaného nebolo preukázané, na základe akého právneho titulu mal vzniknúť tento záväzok.
Ak si svoj nárok uplatňuje na základe osobitnej dohody so žalobcom, jej vznik nepreukázal.

29. Ďalej žalobca zopakoval, že nemá v držbe žiadne účtovné doklady žalovaného. Aplikáciu § 126
Občianskeho zákonníka v súvislosti s touto žalovanou povinnosťou považoval žalobca za správnu,
pričom tvrdil, že žalovaný nepreukázal, ktoré konkrétne účtovné doklady mu neboli odovzdané. Z petitu
podanej (vzájomnej) žaloby nie je zrejmé, aké doklady by mal žalobca žalovanému vydať.

30. K povinnosti vystaviť faktúry žalobca uviedol, že na základe dohody so žalovaným sa odmena
za účtovnícke práce uhrádzala formou prevodného príkazu spolu so mzdami zamestnancov, čo
žalovaný akceptoval a takto prebiehala aj ich platobná disciplína až do ukončenia zmluvy o vykonávaní
účtovníckych prác. K uvedenému nebol vyhotovený písomný dodatok k zmluve. Išlo o obojstrannú bežnú

prax medzi stranami, ktoré ju akceptovali. Tento uplatnený nárok žalobcu je už nemožný, keďže spätné
vydanie faktúr ako daňových dokladov nie je zákonne možné.

31. V odvolacej replike žalovaný zotrval na svojej predošlej odvolacej argumentácii. Žalobca následne
podaním zo dňa 27.9.2023 oznámil, že sa už k všetkým podstatným námietkam žalovaného vyjadril a na

týchto svojich vyjadreniach zotrváva.

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

33. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

34. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

35. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; či dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne
predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

36. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované

vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Procedúra
prejednania veci pred súdom prvej inštancie neznemožnila žalovanému realizáciu jeho procesných
oprávnení v miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne závery.37. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného
a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

38. Obchodné spoločnosti ako účastníci súkromnoprávnych vzťahov ako prejav ich zmluvnej voľnosti
môžu uzatvárať pomenované zmluvy (výslovne predpokladané Obchodným zákonníkom, Občianskym
zákonníkom či iným právnym predpisom) alebo nepomenované (inominátne zmluvné typy). To, či
v danom prípade je zmluva o vykonávaní účtovníckych prác zmluvou pomenovanou (a o ktorý

zmluvný typ ide), či nepomenovanou, je možné zistiť posudzovaním jednotlivých definičných znakov,
predovšetkým predmetu a obsahu zmluvy. Nie na základe správania, postupu či konania jednej zmluvnej
strany realizovaného v čase po uzatvorení zmluvy.

39. Podstata mandátnej zmluvy spočíva v tom, že ide o zmluvu o vynaložení úsilia a nie o zmluvu
o výsledku. Mandatár nezodpovedá mandantovi za to, že ním očakávaný výsledok sa nepodarilo

dosiahnuť (OVEČKOVÁ, O. a kol. Veľký Komentár. Obchodný zákonník. I. a II. zväzok. Bratislava:
Wolters Kluwer s.r.o., 2017). Kritériom na odlíšenie zmluvy o dielo ako samostatného a typického
zmluvného typu od iných zmluvných typov je samostatné vykonávanie činnosti (dielo), ktoré smeruje
k dosiahnutiu konkrétneho výsledku, a to hmotne zachytiteľného. Samotná činnosť môže mať aj
nehmotný charakter, avšak jej výsledok musí byť zachytiteľný na hmotnom médiu (PATAKYOVÁ, M.

a kol. Obchodný zákonník. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1521, marg. č. 2.). V danom
prípade v zmluve o vykonávaní účtovníckych prác zmluvné strany definovali predmet zmluvy ako
vedenie podvojného účtovníctva, mesačné spracovanie výkazu DPH, mesačné spracovanie súhrnného
výkazu k DPH, spracovanie daňového priznania z príjmov právnickej osoby za kalendárny rok, ročné
spracovanie účtovnej závierky, vedenie účtovníctva na analytických účtoch, spracovanie personálnej

a mzdovej agendy a plnenie s tým súvisiacich úloh a povinností voči daňovému úradu, sociálnej
poisťovni, zdravotným poisťovniam a zamestnancom. Povinnosťou žalobcu teda bolo vypracovávať
jednotlivé účtovné doklady (výkaz DPH, účtovné závierky, daňové priznania) ako nehmotné výsledky
činnosti, ktoré možno zachytiť na hmotnom médiu, ako aj kontinuálne vykonávať činnosť, ktorá sa
neprejaví jedným, na hmotnom médiu zachytiteľnom výsledku, ale bude pozorovateľná vznikom stavu,

kedy sú splnené všetky mzdové, účtovné, daňové a iné povinnosti voči zamestnancom žalovaného,
zdravotným poisťovniam, sociálnej poisťovni, daňovému úradu a iným subjektom. Zmluva o vykonávaní
účtovníckych prác v danom prípade teda mala prvky zmluvy o dielo, ktoré sa prejavovali pri realizovaní
určitých (čiastkových) diel spočívajúcich vo vypracovaní presne určených účtovných dokumentov,
a zároveň aj prvky zmluvy mandátnej, ktorá je charakterizovaná „vynaloženým úsilím“, či činnosťou a

nie jednotlivým na hmotnom médiu zachytiteľnom výsledku tejto kontinuálnej činnosti. Keď teda súd
prvej inštancie posudzoval predmetnú zmluvu len ako zmluvu o vykonaní diela, posudzoval ju po právnej
stránke nesprávne (aj keď len čiastočne nesprávne vzhľadom na zmiešaný charakter tejto zmluvy).

40. Dôležitejším pre toto konanie než podriadenie zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác pod určitý

pomenovanýzmluvnýtypjevšakskutočnosť,čimážalobcanároknažalobouuplatnenéplnenie(odplatu
za vykonané práce), alebo toto jeho právo nevzniklo (vzniklo v nižšej výške) z dôvodu vadného plnenia,
prípadne posúdenie, či jeho právo po odstúpení od zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác stále
existuje. Medzi stranami nastal spor až pri poskytnutí účtovných služieb, ktoré boli fakturované faktúrou
č. 10190080, ktorú žalobca vystavil na sumu 1.550,- eur, a ktorú žalovaný doposiaľ neuhradil, nakoľko

tvrdil vadné poskytnutie týchto účtovných služieb. Z tohto dôvodu žalovaný najprv poskytnuté plnenie
reklamoval a keď bola reklamácia (údajne) neúspešná, od zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác
odstúpil, pričom si zároveň uplatnil aj zľavu z odmeny. Naopak žalobca tvrdil odstránenie vady po jej
reklamovaní.

41. Obranou žalovaného proti žalobnému návrhu teda boli uplatnené nároky z (údajného) vadného
plnenia žalobcu pri vykonávaní účtovníckych prác. Súd prvej inštancie síce ustálil, že k odstráneniu
nedostatkov došlo, avšak žalovaný v podanom odvolaní tento záver súdu prvej inštancie namietal,
tvrdiac, že nedostatky účtovných dokumentov stále pretrvávajú. Pretrvávajúca existencia vadného
plnenia v čase po vykonaní opravy účtovných dokladov na základe reklamácie žalovaného zostala teda

spornou. Jej spornosť by mohla byť odstránená až odborným či znaleckým posúdením, čo v konaní
žalovaným navrhnuté nebolo. Zároveň žalovaný sám v odvolaní konštatoval, že presnú a detailnú
špecifikáciu každej konkrétnej vady z kvalitatívneho a kvantitatívneho pohľadu bude možné ustáliť
až po tom, ako bude možné vôbec vykonať audit účtovníctva vo vzťahu k obdobiu, v ktorom bolizáväzky chybou žalobcu účtované v nesprávnej výške. Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní doposiaľ
nebola odstránená medzi stranami sporná skutočnosť o pretrvávajúcich vadách účtovných dokladov
vypracovaných žalobcom, za vypracovanie ktorých napriek vystaveniu faktúry č. 10190080 doposiaľ

žalovaný odmenu žalobcovi nezaplatil. Navyše sám žalovaný si uvedomuje, že vadnosť plnenia žalobcu
nepreukázal a túto bude možné preukázať až po vykonaní auditu.

42. Významnou skutočnosťou v tomto konaní je zánik zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác. Aj
keď žalobca tvrdil (ústnu) dohodu o ukončení spolupráce, preukázaným bolo odstúpenie žalovaného

od zmluvy. Toto odstúpenie od zmluvy nebolo žalobcom namietané ako neplatné, t. j. nedovolal
sa jeho (relatívnej) neplatnosti. Aj súd prvej inštancie preto (pri nárokoch uplatnených vzájomnou
žalobou) vychádzal zo skutočnosti, že došlo k skončeniu zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác práve
odstúpením žalovaného.

43. Súd prvej inštancie (v ods. 54 svojho odôvodnenia) správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.5.2019, sp. zn. 3Obdo/80/2019 (publikovaného v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk č. 63/2020). Toto rozhodnutie sa zrozumiteľne a vyčerpávajúco vyjadrilo
k skutkovo obdobnej veci, preto sú jeho právne vety aplikovateľné na tento prípad. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí konštatoval, že odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a
povinnosti vyplývajúce zo zmluvy okrem práv a povinností vyplývajúcich z druhej vety ustanovenia § 351

ods. 1 Obchodného zákonníka. V dôsledku odstúpenia od zmluvy tak zaniká aj právo veriteľa domáhať
sa zmluvného plnenia, na ktoré mu vznikol nárok do doby odstúpenia od zmluvy. Obsah zmluvného
záväzku sa odstúpením od zmluvy teda mení s tým, že je zameraný na vzájomné vyporiadanie sa
medzi zmluvnými stranami spôsobom upraveným v ustanovení § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka,
a to tak, že každá zo strán je povinná druhej strane vrátiť všetko, čo na základe zmluvy pred

odstúpením prijala. Ak to nie je možné, najmä vzhľadom na povahu prijatého plnenia, je zmluvná strana
povinná poskytnúť druhej strane peňažnú náhradu za prijaté plnenie. Hodnota peňažnej náhrady pri
vzájomnom vyporiadaní záväzkového vzťahu podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorú je strana
povinná zaplatiť druhej strane za plnenie prijaté pred odstúpením od zmluvy, zodpovedá cene zmluvne
dohodnutého plnenia. S poukazom na vyslovené právne závery dovolací súd konštatuje, že dovolateľ

opodstatnene vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne posúdenie nároku podľa § 351 Obchodného
zákonníka ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na nesprávnosť posúdenia
charakteružalobouuplatnenéhonárokužalobcadôvodnevytýkalkrajskémusúdu(aajokresnémusúdu)
nesprávne právne posúdenie veci pri posúdení spôsobu určenia výšky peňažnej náhrady, ktorú možno
požadovať za plnenie poskytnuté na základe zmluvy do doby odstúpenia od zmluvy, nakoľko súdy nižšej

inštancie nesprávne aplikovali ustanovenie § 351 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď za rozhodujúcu
považovali obvyklú cenu plnenia (t. j. výšku plnenia ktorú možno požadovať za obdobné plnenie v
danom čase a mieste), ktorú mechanicky prebrali z určovania výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré
bolo získané plnením bez právneho dôvodu (k tomu viď napr. 1Cdo/154/2008). Pri určovaní výšky
peňažnej náhrady, ktorá patrí žalobcovi po odstúpení od zmluvy za ním poskytnuté plnenie počas trvania

zmluvného vzťahu žalovanému, mali konajúce súdy za správnu považovať cenu zmluvne dohodnutého
plneniarešpektujúctakzmluvnúsloboduaautonómiuvôlezmluvnýchstrán.Súdynižšejinštancietaktiež
vrozporesvyššieuvedenýmiprávnymizávermidovolaciehosúdunezohľadnili,žeodstúpenieodzmluvy
(a ani následné vzájomné vyporiadanie zmluvných strán podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka)
nemá byť prostriedkom na nápravu dojednaného obchodu, ktorý si jedna zo strán následne rozmyslela,

osobitne v situácii, ak ide o zmluvnú stranu, ktorá počas trvania zmluvy dohodnuté plnenie (ktorého
ocenenie je obsiahnuté v zmluve) – a ktoré nemožno vrátiť – prijala a sama svoju zmluvnú povinnosť
do zániku zmluvného záväzku nesplnila. Jediným spôsobom, akým možno vyporiadať vzájomný vzťah
podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, je poskytnutie peňažnej náhrady vo výške zmluvne
dohodnutého plnenia. Rovnako tak sa konajúce súdy nesprávne vysporiadali s tvrdením žalovaného,

že žalobca mu za obdobie do odstúpenia od zmluvy neposkytol plnenie v celom zmluvne dohodnutom
rozsahu. Uvedené konštatovanie žalovaného v spore nezakladalo povinnosť žalobcu preukázať rozsah,
v akom reálne poskytol zmluvné plnenie žalovanému do doby odstúpenia od zmluvy. V predmetnej časti
bolo povinnosťou súdov nižšej inštancie vychádzať z analogického použitia ustanovení Obchodného
zákonníka o vadách plnenia, keď bolo povinnosťou žalovaného vady zmluvného plnenia u žalobcu

riadne uplatniť a následne v spore tieto preukázať. Vedomosť o tom, ktorú zmluvnú povinnosť si žalobca
(údajne) nesplnil, resp. ktoré konkrétne plnenie (údajne) nebolo žalovanému poskytnuté, musel mať
práve žalovaný, a toho v spore zaťažovalo nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno (a nie
žalobcu).44. Na základe týchto judikatórnych záverov teda žalobcom uplatnené plnenie 1.550,- eur nie je
uplatneným nárokom z bezdôvodného obohatenia, ale peňažnou náhradou za žalovaným prijaté

plnenie. Táto peňažná náhrada má byť poskytnutá vo výške zmluvne dohodnutého plnenia, pričom
v nižšej výške by mala byť poskytnutá len v prípade, ak by žalovaný preukázal vadnosť plnenia žalobcu.
Ak teda v danom prípade nebola vadnosť žalobcovho plnenia žalovaným preukázaná, je tento povinný
plniť peňažnú náhradu poskytnutého plnenia, spočívajúceho v poskytnutých účtovných prácach, práve
vo výške fakturovanej odplaty 1.550,- eur. Súd prvej inštancie preto správne podanej žalobe vyhovel.

45. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu, tou si žalovaný uplatnil až tri rôzne nároky, a to (I.) nárok na zaplatenie
6.428,32 eur s príslušenstvom, (II.) nárok na vydanie účtovnej dokumentácie a (III.) nárok na vystavenie
faktúr za vykonávanie účtovných prác. Každý z týchto nárokov bol uplatňovaný z iného právneho dôvodu
a každým sa bolo nevyhnutné zaoberať samostatne, čo napokon aj správne súd prvej inštancie učinil.

46. Najvýznamnejšia pozornosť bola v konaní pred súdom prvej inštancie venovaná žalobnému návrhu
(II.) vzájomnej žaloby o vydanie účtovnej dokumentácie. Súd prvej inštancie tento uplatnený nárok
posudzoval skrz ustanovenie Občianskeho zákonníka o reivindikačnej žalobe (§ 126 Občianskeho
zákonníka). Žalovaný sa s týmto právnym posúdením nestotožnil, keďže ním uplatnený nárok považoval
za zmluvný nárok vyplývajúci z článku 4.4 zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác. Správnu právnu

klasifikáciužalovanýpovažovalzanevyhnutnosťnajmäsohľadomnarozdielnyrozsahaobsahbremena
tvrdenia a dôkazného bremena.

47. Súd prvej inštancie nárok žalobcu posudzoval skrz reivindikáciu z dôvodu, že odstúpením od zmluvy
o vykonávaní účtovníckych prác zanikli zmluvné práva a povinnosti zmluvných strán, a teda aj povinnosť

na vydanie účtovnej dokumentácie. S týmto právnym posúdením sa nemožno stotožniť. Odstúpenie
od zmluvy sa totiž nedotýka ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju
povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy (§ 351 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka). Práve
takýmto zmluvným ustanovením je dojednanie článku 4.4 zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác.
Z jeho znenia totiž výslovne vyplýva, že sa ním bude spravovať stav po zániku zmluvného vzťahu, teda

podľa vôle zmluvných strán toto zmluvné ustanovenie (o povinnosti odovzdať účtovnú dokumentáciu) je
ustanovením, ktoré má trvať aj po ukončení zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác.

48. Žalovaný v podanom odvolaní od skutočnosti, že nejde o reivindikačný nárok, ale o uplatnené
zmluvné plnenie, odvodzoval aj podmienky, ktorých splnenie musí byť tvrdené a preukázané pre

jeho úspech v spore. Konkrétne žalovaný vyvodil, že pre jeho úspešnosť v spore o tento zmluvný
nárok nemusí preukazovať nesplnenie povinnosti žalobcu vydať účtovnú dokumentáciu, ale žalobcu
zaťažuje povinnosť preukázať splnenie jeho zmluvnej povinnosti podľa článku 4.4 zmluvy o vykonávaní
účtovníckych prác.

49. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie o tom, že nevzhliadol na strane žalobcu žiaden dôvod, aby tento účtovnú dokumentáciu
žalovanému nevydal a sám ju u seba uskladňoval. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo nič, čo by
potvrdzovalo, alebo čo i len naznačovalo, že žalobca ani po uplynutí niekoľkých rokov po ukončení
zmluvnej spolupráce nechce žalovanému vydať účtovné doklady a snaží sa ich ďalej zadržiavať.

Pre vyhovenie uplatnenému nároku je nevyhnutná vedomosť o existencii účtovných dokumentov
neoprávnene zadržiavaných žalobcom. Súd totiž nemôže uložiť žalobcovi nemožnú povinnosť. Ak
žalobca tvrdí neexistenciu účtovných dokumentov, ktoré by boli ešte nevydané žalovanému, pričom
súd prvej inštancie (a aj odvolací súd) tomuto záveru vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré v konaní
vyšli najavo, uveril, nemožno žalobcovi túto zmluvnú povinnosť uložiť. Aj keď teda v odovzdávacom/

preberacom protokole sú nesporne (ručne) vyznačené účtovné dokumenty, ktoré neboli predmetom
odovzdania, nemožno žalobcu zaviazať touto povinnosťou.

50. Uvedené platí o to viac, že žalovaný aj po výzve súdu prvej inštancie na opravu formuloval svoj
žalobný návrh na vydanie účtovných dokladov tak, že jeho vykonateľnosť je prinajmenšom diskutabilná.

Uloženie povinnosti žalobcovi odovzdať žalovanému kompletnú účtovnú dokumentáciu, ktorú žalobca
bol povinný viesť a uchovávať pre žalovaného v zmysle zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác a
zákona č. 431/2002 Z. z., by totiž žalobcovi ukladalo vydať aj tú časť dokumentácie, ktorá už nesporne
vydaná bola a zároveň aj tú časť, ktorú vydať nemožno z dôvodu jej objektívnej neexistencie. Napokonproblematickým by bolo aj odkontrolovanie, či odovzdaním určitých dokumentov už možno považovať
judikovanú povinnosť za splnenú. Vyhovenie takto podanej vzájomnej žalobe by tak vytváralo ďalšie
spory medzi stranami pri dobrovoľnom či nútenom výkone, resp. by viedlo k neprimeranému zaťaženiu

žalobcu povinnosťou vydať dokumenty, ktoré už raz vydal, alebo vydať nevie. Výrok súdu prvej inštancie
o zamietnutí vzájomnej žaloby tak bol (čo sa týka tohto uplatneného nároku) správny.

51. Ďalším nárokom uplatneným v rámci vzájomnej žaloby bol nárok na zaplatenie 6.428,32 eur
s príslušenstvom. Tvrdený právny dôvod toho nároku sa v priebehu konania menil, pričom napokon

ho žalovaný odvodzoval od existencie ústnej dohody, ktorou sa žalobca zaviazal splácať žalovanému
vzniknutú škodu v celkovej výške 18.078,32 eur, ktorú bol tento povinný zaplatiť na základe dorubenia
daňovej povinnosti. Pri posudzovaní tohto nároku dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým
a právnym záverom a odvolací súd na nich v celom rozsahu odkazuje. Najpodstatnejšie v tomto smere
totiž je, že existencia tejto dohody nebola v konaní preukázaná, keďže strany na túto problematiku
prezentovali opozitné stanoviská. K veci vypočutá svedkyňa A. B. vypovedala o existencii tejto dohody,

avšak tiež len v tom zmysle, že štatutár žalovaného navrhol zníženie odplaty žalobcovi za poskytovanie
účtovných prác, pričom toto žalobca akceptoval. Nevypovedala však v tom zmysle, že by na základe
tejto ústnej dohody vznikol záväzok žalobcu zaplatiť viac ako 18 tisíc eur, a to inak ako poskytnutím
istej zľavy z odplaty za vykonané účtovné práce. Je totiž potrebné vnímať rozdiel medzi zaviazaním
sa na zaplatenie viac ako 18 tisíc eur a akceptáciou istej zľavy z odplaty za vykonané účtovné práce

v záujme predídenia straty významného klienta. Kým teda dohoda o poskytnutí zľavy z ceny odplaty za
účtovné práce z dôvodu nespokojnosti s poskytnutými službami bola v konaní nespornou skutočnosťou,
existenciazáväzkužalobcuzaplatiť18.078,32eurzostalaajpovykonanomdokazovanínepreukázanou.
Súd prvej inštancie preto správne zamietol vzájomnú žalobu aj v časti tohto uplatneného nároku.

52. Napokon pokiaľ ide o povinnosť žalobcu vystaviť faktúry za v minulosti vykonané účtovné práce
odvolací súd uvádza, že v zmysle zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác bolo povinnosťou žalobcu
vystavovať žalovanému faktúry za vykonané účtovné práce a povinnosťou žalovaného hradiť odplatu
a vykonané účtovné práce na základe vystavených faktúr. Správne však súd prvej inštancie uzavrel, že
zánikom zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác došlo podľa § 351 Obchodného zákonníka aj k zániku

týchto zmluvných povinností. Došlo teda tak k zániku povinnosti žalobcu vystavovať faktúry, ako aj
k zániku povinnosti žalovaného hradiť odplatu za vykonané účtovné práce. Povinnosť vystavovať faktúry
nie je povinnosť, ktorej by sa nedotýkal zánik zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác, keďže zmluvnými
stranami nebola prejavená takáto vôľa a ani vzhľadom na povahu tejto povinnosti nemožno konštatovať,
že by mala táto povinnosť trvať aj po ukončení zmluvy. Ide totiž len o povinnosť zmluvnej strany faktúrou

špecifikovať, za ktoré vykonané účtovné služby si uplatňuje odplatu. To, že táto povinnosť nie je tzv.
pretrvávajúcou, ako ju charakterizuje žalovaný v podanom odvolaní, vyplýva napokon aj z toho, že
jej účelom bolo predovšetkým dosiahnutie zaplatenia odplaty za vykonané účtovné práce, čo už bolo
nesporne dosiahnuté aj bez splnenia tejto povinnosti (vystaviť faktúry) žalobcom.

53. Nad rozsah uvedeného odvolací súd uvádza, že až do podania vzájomnej žaloby bol žalobcom
plne rešpektovaný tento stav, kedy žalobca nevystavoval po určitú časť trvania zmluvnej spolupráce
faktúry na vykonané účtovné práce a odmena bola žalobcovi uhrádzaná na základe prevodového
príkazu podpísaného štatutárom žalovaného. Tento stav bol žalovaným rešpektovaný napriek jeho
rozporu s článkom 3 zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác a napriek vedomosti o zakotvení povinnosti

písomnej zmeny tejto zmluvy (článok 6.4 zmluvy o vykonávaní účtovníckych prác).

54. Správnym a súladným s § 255 ods. 1 CSP bol výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo
rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu žalobcovi, ktorý bol úspešný tak v konaní o žalobe aj v konaní o vzájomnej

žalobe žalovaného.

55.Odvolacísúdpretopodľa§387ods.1CSPpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny.
Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi, priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj
intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425
CSP).

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).