Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416202235
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6416202235.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej,
v právnej veci žalobcu ŽILINSKÁ AUKČNÁ, a.s., so sídlom A. XX/X, XXX XX B. C. D., IČO: 36 371 611,
zastúpeného advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., so sídlom Špitálska 10, 811 08 Bratislava,
IČO: 36 722 758, proti žalovanému ARDIS, a.s., so sídlom Krížna 13, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO:
36 056 189, zastúpenému advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, so sídlom Podjavorinskej 7, 811
03 Bratislava, IČO: 42 175 381, o zaplatenie 238.200,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 18Cb/8/2016-1206 zo dňa 22. augusta 2023 takto

rozhodol

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 18Cb/8/2016-1206 zo dňa 22. augusta 2023, p o t
v r d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom I. výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 238.200,-Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 238.200,-Eur odo dňa
26.11.2015 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % denne zo sumy 238.200,-Eur odo dňa

26.11.2015 do zaplatenia a tiež paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,-Eur. Výrokom II. súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca Hornex, a.s. Bratislava (právny predchodca žalobcu)
sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 238.200,-Eur spolu s úrokom z omeškania z titulu úhrady ôsmej
splátky ceny za dielo, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným dňa 04.02.2014, ako aj

zákonného úroku z omeškania zo sumy 238.200,-Eur, zmluvnej pokuty vo výške 0,03 % denne zo sumy
238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia a paušálnej náhrady spojenej s uplatnením pohľadávky
vo výške 40,-Eur.

3. Okresný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom, č.k. 18Cb/8/2016-82 zo dňa 17.05.2016, proti
ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor, v ktorom namietal splnenie zmluvných
podmienok pre vyplatenie ôsmej splátky ceny za dielo podľa článku IV. ods. 4.4 bod 4.4.8, kde namietal

obmedzený termín bankovej záruky do dňa 16.02.2025, teda namietal platnosť bankovej záruky za
záručné nároky s odkazom na článok IV. ods. 4.1 zmluvy a súčasne uviedol, že konečná cena diela
uvedená v zmluve vo výške 3.800.000,-Eur bez DPH, ktorá bola stanovená ako maximálna cena
nie je v takejto výške reálna a cena diela aktuálne predstavuje 3.651.896,92 Eur bez DPH. Tiežžalovaný v odpore odkázal na to, že ak dôjde na základe výberu poddodávateľov realizácie časti diela
k dosiahnutiu nižšej ceny diela, ako maximálna cena diela určená v zmluve, takto vzniknutý rozdiel
medzi zhotoviteľom a objednávateľom sa rozdelí rovnakým dielom (50/50). Žalovaný tiež namietal

súbežné uplatňovanie nároku na úrok z omeškania aj zmluvnú pokutu za tvrdené omeškanie žalovaného
s úhradami jednotlivých faktúr, čo považoval za nekorektné konanie žalobcu odporujúce zásadám
poctivého obchodného styku, ako i dobrým mravom. Žalovaný tiež argumentoval, že splnenie všetkých
podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok ceny je zároveň podmienkou aj pre vyplatenie
ôsmej splátky ceny za dielo. Zdôraznil, že zmluvou bola stanovená len maximálna konečná cena diela

v rozsahu 3.800.000,-Eur bez DPH a podľa žalovaného cena za dielo nepredstavovala sumu 3.800.000,-
Eur bez DPH, ale sumu 3.651.896,92 Eur bez DPH.

4. Súd uviedol, že po začatí konania uznesením zo dňa 14.02.2017 rozhodol tak, že pripustil, aby do
konania namiesto pôvodného žalobcu Hornex, a.s. Bratislava, vstúpil žalobca ŽILINSKÁ AUKČNÁ, a.s.
Žilina so sídlom Kuznámyho 9 s odkazom na skutočnosť, že pôvodný žalobca ako postupca postúpil

pohľadávku proti žalovanému Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.07.2016.

5. Okresný súd ďalej uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 18Cb/8/2016 zo dňa 04.11.2021 tak, že
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 238.200,-Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania
ročnezosumy238.200,-Eurododňa26.11.2015dozaplateniaazmluvnúpokutuvovýške0,03%denne

zo sumy 238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia a tiež paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur. Vo zvyšku súčasne žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. Predmetný
rozsudok okresného súdu bol na základe odvolania žalovaného Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako
súdom odvolacím uznesením č.k. 41Cob/25/2022-951 zo dňa 25.01.2023 zrušený v napadnutej časti

I. a III. výrokovej vety a vec bola v tejto časti vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu,
že v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pod ktorým je nutné rozumieť nesprávny
procesnýpostupsúduspočívajúcivzjavnomporušeníkogentnýchprocesnýchustanovení.Odvolacísúd
konštatoval, že súd prvej inštancie nedodržal postup v súlade s § 167 ods. 4 CSP o zamietnutí návrhu
na vykonanie dokazovania z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania a zo strany súdu prvej inštancie

došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, a to tým, že súd prvej inštancie vyjadrenie
žalobcu k odporu voči vydanému platobnému rozkazu (z dôvodu, že sa nenachádzalo v listinnej podobe
v súdnom spise) nedoručil žalovanému, a preto nepostupoval v zmysle § 167 ods. 4 CSP. Odvolací súd
uložil okresnému súdu povinnosť postupovať v súlade s § 167 ods. 4 CSP, doručiť vyjadrenie žalobcu
k odporu proti vydanému platobnému rozkazu žalovanému, poučiť tohto o následkoch sudcovskej

koncentrácie konania a umožniť mu označiť dôkazy na svoju obranu. Zároveň uložil okresnému súdu
po doplnení dokazovania vo veci opätovne rozhodnúť.

6. Okresný súd v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a zistil, že právny
predchodca žalobcu spoločnosť Hornex, a.s. Bratislava a žalovaný uzatvorili dňa 04.02.2014 Zmluvu

o dielo pod č. 1655/2014. Predmetom zmluvy bol záväzok zhotoviteľa vykonať pre objednávateľa
a realizovať stavbu „Hypermarket Ardis Šamorín“ na nehnuteľnostiach CKN parc.č. 3/2, 3/4, 3/6, 3/7,
3/10, 11/1, 11/2, 12, 13, 14, 15 a EKN parc.č. 1075/2001 pre katastrálne územie E.. Objednávateľ sa
zaviazal zhotoviteľovi za dielo zaplatiť dohodnutú cenu. V zmysle bodu 3.5 zmluvné strany dohodli za
termínukončeniarealizáciedieladátumpodpisuzáverečnéhoapreberaciehoprotokolupodľačlánkuVIII

tejto zmluvy s prihliadnutím na ustanovenie článku VIII ods. 8.6 zmluvy. Cena za dielo a platobné vzťahy
boli upravené v článku IV zmluvy, kde zmluvné strany dohodli cenu za dielo spôsobom uvedeným v ods.
4.1, t.j. že zmluvné strany sa dohodli na spôsobe tvorby ceny za dielo výberom všetkých poddodávateľov
uskutočnenia zmluvné strany spôsobom uvedeným v článku II ods. 2 zmluvy a v prílohe číslo 7 tak, že
cena nesmie prekročiť sumu 3.800.000,- Eur bez DPH. Splatnosť bola dohodnutá v článku IV v odseku

4.4 tak, že cena bude zaplatená zhotoviteľovi v ôsmich splátkach vždy v lehote 35-tich kalendárnych
dní odo dňa kumulatívneho splnenia príslušných podmienok pre vyplatenie a po predložení faktúry, a to
na účet zhotoviteľa. Faktúru zašle zhotoviteľ objednávateľovi doporučeným listom, prípadne odovzdá v
dvoch vyhotoveniach a faktúry budú mať náležitosti určené všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ôsmasplátkacenyzadielovovýške198.500,-EurvzmyslečlánkuIV,bod4.4.8pluspríslušnáDPHbola

dohodnutá tak, že výška bude zaplatená po splnení podmienok: a) splnenie podmienok pre vyplatenie
predchádzajúcich splátok, b) predloženie originálov dokladov o záruke za záručné nároky. Zmluvné
strany tiež dohodli, že zhotoviteľ je povinný písomne oznámiť objednávateľovi splnenie predpokladovpre vyplatenie jednotlivých splátok ceny za dielo, a to minimálne 14 dní vopred. Pokiaľ takúto povinnosť
splní, predlžuje sa lehota na zaplatenie o 14 kalendárnych dní.

7. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobca na základe zmluvných dojednaní dňa 02.10.2015 vystavil
daňový doklad (faktúru č. 4015096013) vo výške 238.200,- Eur spolu s DPH s dobou splatnosti
12.11.2015, ako fakturácia ôsmej splátky ceny za dielo v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo. Žalobca v
konaní preukázal, že jeho právny predchodca takýto daňový doklad - faktúru doručil žalovanému dňa
08.10.2015 na úhradu a tvrdil, že došlo k splneniu zmluvných povinností pre úhradu ôsmej splátky

ceny za dielo tak, ako to bolo dohodnuté, t. j. že došlo kumulatívne k splneniu podmienok, ktoré boli
podmienkami pre úhradu ôsmej splátky ceny za dielo, t. j. vyplatenie predchádzajúcich splátok ceny
diela a došlo tiež k splneniu ďalšej zmluvnej podmienky, a to predloženie originálu dokladu o záruke
za záručné nároky.

8. Okresný súd tiež uviedol, že nakoľko na Okresnom súde Žiar nad Hronom bolo vedené konanie

o zaplatenie predchádzajúcich splátok ceny diela v konaní č.k. 12Cb/49/2015, súd prerušil konanie
do právoplatného skončenia tohto konania z dôvodu hospodárnosti a po právoplatnom skončení
konania č.k. 12Cb/49/2015 (právoplatne skončené konanie dňa 26.05.2021), v ktorom konaní bol
priznaný žalobcovi voči žalovanému nárok na úhradu ceny za dielo z predchádzajúcich splátok, súd
v prejednávanej veci pokračoval.

9. Žalobca v konaní tvrdil, že jeho právny predchodca si splnil podmienky pre splatnosť ôsmej splátky
ceny za dielo, a to predloženie originálov dokladov o záruke za záručné nároky, urobil tak listom
PO0026/2015-58 dňa 29.09.2015, ktorého prílohou bol i originál bankovej záruky, ktorá bola vystavená
podľa článku IV, ods. 4.1 zmluvy o dielo v znení dodatku č. 4 zo dňa 25.11.2014. Žalobca tiež tvrdil,

že list doručil právny predchodca žalobcu žalovanému dňa 01.10.2015 a napriek splneniu podmienok
stanovených v zmluve o dielo žalovaný neuhradil právnemu predchodcovi žalobcu v dobe splatnosti
ôsmu splátku ceny za dielo v čase splatnosti zmluvne dohodnutej, a preto sa žalobca v konaní domáhal
aj priznania zákonného úroku z omeškania s odkazom na ustanovenie § 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka v spojitosti s Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z.. Žalobca si tiež uplatnil nárok na zaplatenie

dojednanej zmluvnej pokuty tak, ako bola dojednaná v zmysle článku VII bod 7.2 zmluvy o dielo, keďže
zmluvnéstranydojednalipreprípadomeškaniaobjednávateľasúhradouktorejkoľvekfaktúryzhotoviteľa
to, že zhotoviteľ má právo uplatniť voči objednávateľovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % z
dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Keďže objednávateľ má povinnosť túto zmluvnú pokutu uhradiť,
preto si žalobca takýto nárok v konaní uplatnil.

10. Žalovaný neuznával v konaní uplatňovaný nárok žalobcu z dôvodu, že namietal splnenie zmluvne
dohodnutých podmienok pre vyplatenie ôsmej splátky ceny za dielo, keďže podľa neho neboli splnené
podmienky pre vyplatenie predchádzajúcich splátok za dielo.

11. Súd tiež konštatoval, že žalovaný nedôvodnosť uplatňovaného nároku dôvodil s odkazom na článok
IV. ods. 4.1 zmluvy o dielo v znení dodatku IV. zo dňa 25.11.2015, kde sa zhotoviteľ, t.j. právny
predchodca žalobcu zaviazal predložiť žalovanému ako objednávateľovi bankovú záruku vo výške 5
% z celkovej ceny diela bez DPH, s platnosťou 10 rokov odo dňa odovzdania diela objednávateľovi
podľa článku VIII. zmluvy o dielo ako záruku na záručné nároky. Žalovaný tvrdil, že dielo nebolo

odovzdané 16.02.2015 a platnosť bankovej záruky za záručné nároky nemôže skončiť prv ako dňa
16.02.2015. Žalovaný tiež tvrdil, že pri posúdení bankovej záruky je nutné, aby počas celých 10 rokov
mal možnosť žalovaný využiť bankovú záruku postupom podľa bodu 4.12 zmluvy o dielo. Žalovaný
tiež namietal, že podľa zmluvy o dielo nedošlo k odovzdaniu diela 16.02.2015, pretože podmienkou
odovzdania a prevzatia diela je úspešné vykonanie všetkých skúšok. Žalovaný už v odpore proti

vydanému platobnému rozkazu namietal, že dielo bolo odovzdané žalovanému po častiach, časť diela
Sadové úpravy (SO 2016) bola odovzdaná až dňa 24.03.2015. Tiež tvrdil, že protokol o vykonaní
skúšky sprinklerových zariadení bol vykonaný certifikovanou formou až 05.03.2015, čo je neskôr ako
dátum 16.02.2015. Podľa tvrdení žalovaného trvanie bankovej záruky nemohlo začať 16.02.2015 a
skončiť 16.02.2025, ale má trvať dlhšie. Podľa tvrdení žalovaného aj z tohto dôvodu nemohla nastať

zmluvne dohodnutá splatnosť ôsmej splátky ceny za dielo, pričom naplnenie jej splatnosti je dôkaznou
povinnosťou žalobcu, ktorú si žalobca v konaní nesplnil.12. Žalovaný zároveň v konaní popieral cenu diela vo výške 3.800.000,-Eur a zdôraznil, že konečná
cena diela je tvorená súčtom vyplatených subdodávok, plus marža zhotoviteľa, t.j. žalobcu s odkazom na
články 2.2 zmluvy o dielo a 4.1. Žalovaný popieral tvrdenia žalobcu, že má nárok požadovať zaplatenie

ceny pevnej, vzhľadom na skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli na spôsobe tvorby ceny za dielo.
Žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal konečnú výšku ceny diela, od ktorej sa odvíja aj výška ôsmej
splátky a tiež to, že konečná cena za dielo nebola v sume 3.800.000,-Eur, ale v sume 3.651.896,-Eur.
Ďalej žalovaný tvrdil, že dielo bolo realizované subdodávateľsky a pokiaľ cena diela tvorila súčet cien
subdodávok a dohodnutú zmluvnú maržu zhotoviteľa, cena subdodávok sa nerovná súčtu cenových

ponúk subdodávateľov tak, ako to tvrdí žalobca v konaní, ale skutočnej cene za vykonané práce
subdodávateľov s príslušnou zmluvne dohodnutou maržou zhotoviteľa, pričom žalobca, resp. jeho
právny predchodca nikdy nepredložili žalovanému sumár prác skutočne vykonávaných subdodávateľmi
a ich konečnej ceny po odpočtoch za vady a nedorobky.

13. Okresný súd v odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že v konaní č.k. 12Cb/49/2015 vedenom

na Okresnom súde Žiar nad Hronom bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na priznanie plnenia voči
žalovanému z titulu nároku na úhradu predchádzajúcich splátok ceny za dielo a rozsudkom zo
dňa 10.10.2019, č.k. 12Cb/49/2015 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č.k. 43Cob/19/2020 zo dňa 03.12.2020 bolo rozhodnuté tak, že súd žalobcovi nárok na úhradu
predchádzajúcichsplátokcenyzadielopriznal.Týmmalsúdzapreukázanésplneniejednejzpodmienok

pre vyplatenie ôsmej splátky ceny za dielo tak, ako to bolo zmluvne dohodnuté v bode 4.4.8 písm. a)
zmluvy o dielo.

14. Súd ďalej konštatoval, že žalobca nielen v tomto konaní, ale aj v konaní vedenom na Okresnom súde
Žiar nad Hronom č.k. 12Cb/49/2015 predkladal listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o odovzdaní

diela pre objednávateľa. Predložil protokol o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 16.02.2015, z ktorého je
podľa súdu zrejmé, že právny predchodca žalobcu a žalovaný ako objednávateľ konštatovali kompletné
ukončenie diela, jeho schopnosť a tiež funkčnosť prevádzky s tým, že dielo bolo odovzdané bez
takých vád, ktoré by bránili riadnemu užívaniu. Na základe tohto odovzdávajúceho protokolu, ako aj
ďalších predložených listinných dôkazov (zverejnená informácia k dátumu 26.02.2015) to, že už v deň

26.02.2015 reálne bol otvorený areál obchodného domu Kaufland v Šamoríne, ktorý bol predmetom
zmluvy o dielo medzi zmluvnými stranami. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 24.03.2015
podľa názoru súdu možno konštatovať, že k prevzatiu diela došlo i v poslednej časti diela (sadové
úpravy) s tým, že dielo sa považovalo za ukončené s vadami, ktoré boli obsiahnuté v protokole o prevzatí
stavby, ktorý ako listina bol predložený ako samostatný doklad k protokolu o prevzatí stavby a podpísaný

stranami sporu.

15. Súd tiež uviedol, že žalovaný v konaní spochybňoval, že banková záruka kryje dobu 10 rokov
odo dňa odovzdania diela tak, ako to má na mysli článok 4.1. zmluvy o dielo s argumentáciou, že
posledný deň lehoty pripadá na 16.02.2025 (t.j. nedeľa), a preto správne doba trvania bankovej záruky

podľažalovanéhomalabyťurčenáminimálnedátumom17.02.2025aneskorším,keďžebankovázáruka
predstavuje podľa žalovaného hmotnoprávnu lehotu pre počítanie takýchto lehôt. Podľa žalovaného
je nutné aplikovať všeobecný právny predpis, a to Občiansky zákonník, v zmysle ktorého ak lehota
plynie od 16.02.2015 a je počítaná podľa týždňov, mesiacov alebo rokov, koniec lehoty pripadá na deň,
ktorým sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota

začína, ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň, resp.
pokiaľ posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, takýmto dňom poslednej lehoty
je najbližší nasledujúci pracovný deň, pričom odkazoval žalovaný na ustanovenie § 222 Občianskeho
zákonníka a tiež uvádzal, že nie je splnená podmienka pre povinnosť úhrady ôsmej splátky ceny za
dielo, keďže nedošlo k predloženiu originálu dokladov o záruke a záručnej doby tak, ako to bolo zmluvne

dojednané v článku 4.4.8 písm. b) zmluvy o dielo.

16. Žalobca s tvrdením žalovaného nesúhlasil a poukazoval na hmotnoprávne ustanovenie § 321
ods. 1 Obchodného zákonníka o pravidlách počítania lehôt a tvrdil, že banková záruka nepredstavuje
trvanie lehoty, alebo doby a doba plynie už odo dňa, v ktorom nastala skutočnosť rozhodujúca pre

jej plynutie a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorým sa so svojim názvom, prípadne
číselnýmoznačenímvdanomkalendárnommesiacizhodujesdňom,vktoromzačalaplynúť.Zčasového
hľadiska podľa žalobcu bola teda banková záruka vystavená správne a na správnu dobu, ak bola
vystavená od 16.02.2015, t.j. odovzdanie stavby žalovanému, tak je doba jej trvania vystavená správne.Žalovaný v konaní tiež namietal sumár konečných cien úhrad subdodávok s tým, že žalovanému
nikdy žalobca nepredložil súčet cien poddodávok a odkázal na konkrétneho subdodávateľa spoločnosť
Ferrobeton Slovakia s.r.o., kde si tento subdodávateľ pred Okresným súdom Bratislava IV. v konaní č.k.

12Cb/107/2017 uplatnil voči právnemu predchodcovi žalobcu nárok na zaplatenie ceny subdodávok,
ktorá je inou cenou ako deklaroval žalobca, resp. jeho právny predchodca vo vzťahu k žalovanému.
Žalovaný tvrdil, že suma 3.651.896,-Eur, ktorá je podľa žalovaného konečnou cenou za dielo, reflektuje
na žalovanému známe zrážky a odpočty na základe vád a nedorobkov z dôvodu nevykonania niektorých
prác v rámci diela, ktoré však boli plánované, vytknuté aj investorom, ktoré nezohľadnil žalobca vo

vzťahu k žalovanému.

17. Súd sa oboznámil s pripojeným spisom č.k. 12Cb/107/2017 vedeným na Okresnom súde Bratislava
IV., ktoré konanie skončilo zastavením z dôvodu späťvzatia žaloby a tiež sa súd oboznámil s Dohodou
o urovnaní, ktorú uzatvoril právny nástupca subdodávateľa žalobcu spoločnosť CRH Slovensko, a.s.
a právny predchodca žalobcu, pričom v zmysle dohody o urovnaní je zrejmé, že predmetom bolo

urovnanie sporných práv a povinností vyplývajúcich zmluvným stranám zo zmluvy o dielo a k urovnaniu
došlo tak, že celková výška pohľadávok zhotoviteľa, t.j. právneho nástupcu spoločnosti Ferrobeton
Slovakia, a.s. vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu predstavoval konečnú sumu 70.125,-
Eur po zohľadnení pohľadávok objednávateľa (právneho predchodcu žalobcu voči subdodávateľovi)
a došlo k započítaniu. Žalobca v konaní takýmto spôsobom zdôvodňoval a reagoval na výhrady zo

strany žalovaného k reálnej úhrade prác za realizáciu subdodávok pri uskutočňovaní diela a zdôraznil,
že k niektorým úhradám formou faktúry namiesto výpisu z účtu bol priložený doklad o vzájomných
pohľadávkach medzi zhotoviteľom a subdodávateľmi alebo dohoda o urovnaní, z obsahu ktorých
je možné zistiť, že k uspokojeniu pohľadávky subdodávateľa zo strany dodávateľa, t.j. právneho
predchodcu žalobcu došlo aj iným spôsobom nahradzujúcim splnenie pohľadávky ako len reálnym

zaplatením. Žalobca zdôraznil, že pokiaľ žalovaný argumentuje v konaní presnou sumou ceny diela,
ktorú označuje a súčasne tvrdí, že nedisponuje žiadnymi dôkazmi na preukázanie takýchto svojich
tvrdení, vyznieva to nelogicky a nesplnil si vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam dôkazné bremeno.
Zároveň žalobca odkázal na to, že žalovaný disponuje so všetkými dôkazmi, ktoré boli predložené
v konaní žalobcom, vrátane dôkazov ohľadom všetkých subdodávok, ako i dohody o urovnaní uzavretou

medzi spoločnosťou Hornex a CRH, pretože už v minulosti takéto listiny od právneho predchodcu
žalobcu boli žalovanému riadne predložené do dispozičnej sféry.

18. Okresný súd v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, z ktorého podľa
jeho názoru vyplynulo, že Zmluva o dielo č. 1655/2014 medzi objednávateľom Ardis, a.s. F. G. H.

a právnym predchodcom žalobcu bola uzatvorená dňa 04.02.2014 a následne k zmluve boli uzatvorené
Dodatky č. 1 až 4 dňa 19.05.2014, 23.10.2014, 30.10.2014 a 25.11.2014. S ohľadom na článok IV.
bod 4.4.8. písm. a) žalobca v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie žalovanej sumy z titulu ôsmej
splátky ceny za dielo vo výške 198.500,-Eur bez DPH s tým, že táto bude zaplatená po splnení
podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok ceny za dielo a predložení originálov dokladov

o záruke za záručné nároky. Súd uviedol, že oboznámením sa s pripojeným spisom mal za preukázané,
že zmluvná podmienka pre vyplatenie ôsmej splátky ceny za dielo, a to splnenie podmienok pre
vyplatenie predchádzajúcich splátok je splnená, keďže Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní č.k.
12Cb/49/2015 rozsudkom zo dňa 10.10.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č.k. 43Cob/19/2020 zo dňa 03.12.2020 zaviazal žalovaného k zaplateniu ceny predchádzajúcich splátok

ceny za dielo. Súd uviedol, že táto skutočnosť nebola v konaní medzi stranami sporu spornou.

19. Súd dospel z dokazovania ďalej k záveru, že bola splnená aj ďalšia podmienka dohodnutá v zmluve
o dielo v bode 4.4.8 písm. b), a to predloženie originálov dokladov o záruke za záručné nároky,
keďže v konaní podľa súdu žalovaný (správne má byť žalobca) preukázal, že bankovú záruku riadnym

spôsobom doručil pre žalovaného už dňa 01.10.2015 a danú skutočnosť ani samotný žalovaný v konaní
nerozporoval. Súd sa teda nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nedošlo k naplneniu podmienky
pre splatnosť ôsmej splátky ceny za dielo z dôvodu, že banková záruka nekryje zmluvne dohodnutú
dobu 10-tich rokov tak, ako to bolo dohodnuté medzi zmluvnými stranami v zmluve o dielo v článku IV.
bod 4.11.

20. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že k odovzdaniu diela nedošlo dňa 16.02.2015 medzi právnym
predchodcom žalobcu spoločnosťou Hornex, a.s. a žalovaným a následne argumentoval tým, že
banková záruka mala byť určená v trvaní dátumom do 17.02.2025, ak bola vystavená dňa 16.02.2015,keďže doba splatnosti bankovej záruky je počítaná podľa žalovaného ako hmotnoprávna lehota v zmysle
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 122 ods. 3 OZ), súd konštatoval, že aj keď žalovaný
namietal odovzdanie diela dňa 16.02.2015 s odkazom na vady a nedorobky, z preberacieho protokolu

mal súd jednoznačne za to, že dielo bolo odovzdané zhotoviteľom dňa 16.02.2015, čo vyplynulo aj
z ďalších dôkazov, t.j. že bezprostredne po odovzdaní predmetu diela „Prevádzka obchodného domu
Kaufland Šamorín“ bola reálne i otvorená a uvedená do prevádzky, na čom nič nemení ani skutočnosť,
že dielo vykazovalo vady, ktoré však neboli takého charakteru, že neumožňovali dielo riadne užívať,
o čom svedčí i protokol vyhotovený o takýchto vadách.

21. Súd tiež tvrdil, že z dokazovania tiež vyplynulo, že právny predchodca žalobcu si splnil svoju
povinnosť pre predloženie originálov dokladov o záruke za záručné nároky a už dňa 29.09.2015 spolu
s listom č. PO0026/2015-58 zaslal originál bankovej záruky pre žalovaného a táto spolu s listom
žalovanému bola doručená dňa 01.10.2015.

22. Súd ďalej konštatoval, že podľa jeho názoru doba bankovej záruky nie je lehotou ako tvrdí v konaní
žalovaný. Z tohto dôvodu nie je možné na takúto dobu platnosti aplikovať hmotnoprávne ustanovenie
§ 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka a pravidlá počítania lehôt nie sú použiteľné pre počítanie trvania
doby. Podľa názoru súdu doba plynie už od toho dňa, v ktorom nastala skutočnosť rozhodujúca pre jej
plynutie a končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorým sa svojím názvom, prípadne číselným označením

v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, v ktorom začala plynúť. Z tohto dôvodu podľa názoru
súdu počítanie času doby formou lehoty ako to uvádza žalovaný v konaní je nelogické a z časového
hľadiska banková záruka bola právnym predchodcom žalobcu vystavená správne, pokiaľ mala platiť 10-
rokov odo dňa odovzdania diela, ku ktorému došlo dňa 16.02.2015. Podľa súdu aj z hmotnoprávnych
ustanovení § 321 ods. 1 Obchodného zákonníka je zrejmé, že ak je doba platnosti v záručnej listine

obmedzená, banková záruka zanikne, ak veriteľ neoznámi banke písomne svoje nároky z bankovej
záruky počas jej platnosti s tým, že zákon vymedzuje časový úsek začiatkom a koncom a nenazýva
ho lehotou, ale dobou. Zároveň súd poukázal na to, že ani v texte zmluvy o dielo a jej dodatkoch
nikde sa neuvádza pojem lehota a pokiaľ banková záruka bola vystavená s odkazom na hmotnoprávne
ustanovenie § 313 a nasl. Obchodného zákonníka, je nutné podľa súdu konštatovať, že sa vystavila na

dobu, a to na dobu určitú. Ak teda zmluvné strany dojednali v zmluve o dielo dobu platnosti bankovej
záruky do 16.02.2025, podľa názoru súdu je to v súlade s prejavenou vôľou zmluvných strán v článku IV.
bod 4.11 zmluvy o dielo a takáto doba začala plynúť 16.02.2015 a 10-rokov doby uplynulo 15.02.2025
o 24:00 hod. Súd mal teda za to, že žalobca v konaní preukázal i splnenie ďalšej zmluvne dohodnutej
podmienky tak, ako je označená v článku IV. bod 4.4.8 písm. b) zmluvy o dielo, t.j. predloženie originálov

dokladov o záruke za záručné nároky.

23. Súd ďalej uviedol, že sporným medzi stranami sporu v konaní bolo určenie konečnej výšky ceny za
dielo. Žalobca uvádzal, že konečná cena za dielo predstavovala viac ako 3.800.000,-Eur bez DPH, čo
bol i dôvod, prečo v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod č.k. 24Cb/7/2018 uplatnil

zhotoviteľ (právny predchodca žalobcu) nárok na zaplatenie sumy 687.434,50 Eur z titulu ceny diela,
pričom i v tomto konaní odkazoval žalobca na listy určenia poddodávateľa, ktoré boli podkladom pre
výpočet konečnej ceny diela s tým, že takto boli odsúhlasené objednávateľom. Aj keď v tomto konaní
súd prvej inštancie vyhovel žalobe Hornex, a.s. Bratislava (právny predchodca žalobcu), Krajský súd
Banská Bystrica rozsudkom č.k. 43Cob 85/2020-1207 zo dňa 10.06.2021 žalobu právneho predchodcu

zamietol s tým, že ak zmluvné strany mali uzatvorenú písomnú zmluvu o dielo a táto určovala obsah
a rozsah ich práv a povinností a súčasne ukladala povinnosť objednávateľovi zaplatiť cenu diela najviac
3.800.000,-Eur uplatňovaný nárok žalobcom na ďalšie plnenie z titulu ceny diela nad sumu 3.800.000,-
Eur bez DPH nie je dôvodný.

24. Žalobca za účelom preukázania svojich skutkových tvrdení ohľadom konečnej ceny diela odkázal
nielen na konanie vedené pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod č.k. 24Cb/7/2018, ale
tiež predložil dôkazy v listinnej podobe, ako i v elektronickej podobe predložením príslušných listov
určenia poddodávateľov s tým, že predložil jednak fakturácie poddodávateľov, ktorí realizovali ako
subdodávatelia dielo pre zhotoviteľa a súčasne predložil bankové výpisy, resp. ďalšie listinné dôkazy

preukazujúce akým spôsobom cena za realizáciu diela bola pre subdodávateľov uhrádzaná. Žalobca
zdôrazňoval, že realizované subdodávky, ako aj cena diela bola tvorená ako súčet cien subdodávateľov
a zmluvne dohodnutá marža pre zhotoviteľa, t.j. právneho predchodcu žalobcu, pričom táto sa nerovnásúčtu cenových ponúk subdodávateľov, ale vychádza z reálne vykonaných prác poddodávateľov a cena
je znížená o prípadné nároky, resp. zľavy, resp. vzájomné započítania.

25. Žalovaný v konaní namietal, že konečná cena diela sa nerovná maximálnej cene diela ako bolo
zmluvne dohodnuté v článku IV. bod 4.2., t.j. v sume 3.800.000,-Eur bez DPH a argumentoval tým,
že zmluvné strany zároveň dohodli to, že ak konečná cena bude nižšia ako cena uvedená v sume
3.800.000,-Eur bez DPH, tak zhotoviteľ má nárok na odmenu vo výške 50 % rozdielu medzi cenou
diela uvedenou v prvej vete odseku ako konečnou cenou diela zhotoveného podľa tejto zmluvy.

Žalovaný tvrdil, že takáto situácia aj nastala a bolo oprávnené preto požadovať, aby konečná cena
za dielo bola riadne žalobcom vyčíslená a preukázaná, čo podľa tvrdení žalovaného žalobca neučinil.
Naopak, žalovaný uviedol, že konečná cena diela predstavuje sumu 3.651.896,-Eur a odkázal, že
táto vznikla na základe vyčíslenia žalovaným vykonaného podľa prílohy č. 3 k odporu voči vydanému
platobnému rozkazu, z ktorého je zrejmé, že sa jedná o zrážky a odpočty známe žalovanému na
základe vád a nedorobkov diela, resp. z dôvodu nevykonania niektorých prác v rámci diela, ktoré boli

plánované, vytknutých aj zo strany finálnych investorov diela, resp. spojené s odstraňovaním vád tretími
osobami na základe požiadaviek žalovaného. Z tohto dôvodu odkazoval žalovaný aj na oboznámenie
sa so spisom Okresného súdu Bratislava IV. v konaní č.k. 12Cb/107/2017, kde v spore žalobcu
CRH Slovensko, ako právneho nástupcu spoločnosti Ferrobeton Slovakia s.r.o., ktorý bol vedený
voči právnemu predchodcovi žalobcu Hornex, a.s. bolo preukázané, že cena určená subdodávateľom

nekorešponduje s cenou žalobcu ako zhotoviteľa, ktorú uplatňoval v rámci vyčíslenia vo vzťahu
k žalovanému ako objednávateľovi. Súd však konštatoval, že žalovaný neprodukoval ani po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacím súdom predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadne dôkazy na
preukázanie ním tvrdených skutočností, že reálna a konečná cena diela predstavuje sumu 3.651.896,-
Eur.

26. Súd mal za to, že pokiaľ žalovaný dané skutkové tvrdenia v konaní uvádzal v rámci prostriedkov
procesnej obrany, zaťažovalo ho i dôkazné bremeno takéto svoje skutkové tvrdenia preukázať, resp.
označiť konkrétne dôkazy, na základe ktorých je možné tieto skutkové tvrdenia súdu preukázať.
Súd uviedol, že žalovaný v rámci obrany neprodukoval žiadne dôkazy, či už listinné, resp. iného

charakteru a odvolal sa len na pripojený spis Okresného súdu Bratislava IV. a tvrdil, že podstatný
subdodávateľ právneho predchodcu žalobcu spoločnosť Ferrobeton Slovakia, s.r.o. viedol spor
s právnym predchodcom žalobcu ako zhotoviteľom, ktorý skončil dohodou o urovnaní a z tejto je zrejmé,
žereálneprávnypredchodcažalobcupretohtosubdodávateľanevyplatilcenu,ktorúdeklarovalvsúvahe
podkladov pre výpočet ceny za dielo vo vzťahu k žalovanému a fakturoval cenu o 183.000,-Eur nižšiu.

27. Súd sa preto oboznámil s obsahom predmetného spisu Okresného súdu Bratislava IV., č.k.
12Cb/107/2017 o zaplatenie 253.466,-Eur z titulu neuhradenej ceny za vykonanie subdodávky predmetu
diela spoločnosťou Ferrobeton Slovakia, s.r.o. pre zhotoviteľa diela spoločnosť Hornex, a.s. a po
oboznámení sa s obsahom spisu a listinnými dôkazmi súd mal za to, že dané konanie skončilo

zastavením v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu, že dňa 27.05.2019 bola uzatvorená
dohodaourovnanímedzistranamisporu,vzmyslektorejsaprávnypredchodcažalobcuzaviazalsvojmu
subdodávateľovi namiesto pôvodných 253.466,-Eur zaplatiť sumu 70.125,-Eur. Súd uviedol, že žalovaný
súčasne predložil súdu listy určenia poddodávateľa na stavbe Hypermarket Šamorín, kde deklaroval,
že spoločnosť Hornex, a.s. ako zhotoviteľ nebol oprávnený pri tvorbe ceny za dielo si účtovať maržu vo

výške 16 % zo skutočnej ceny, ale len vo výške 6 % pokiaľ nerealizoval dielo formou subdodávky.

28. Žalobca spochybnil tvrdenia žalovaného a odkázal na listinné dôkazy, ktoré predložil súdu, a to
abecedný zoznam subdodávateľov právneho predchodcu žalobcu s cenami subdodávok pri realizácii
diel spolu s faktúrami od každého subdodávateľa, ako i dokladom o úhrade, alebo inom uspokojení

pohľadávky subdodávateľa voči zhotoviteľovi diela, t.j. právnemu predchodcovi žalobcu spoločnosti
Hornex, a.s.. Žalobca zdôraznil, že súdu boli predložené doklady o úhradách, ktoré boli predložené aj
žalovanému a preukazujú skutočné zaplatenie ceny subdodávok, nie zoznam cien subdodávok, ako
to v konaní tvrdil žalovaný. Žalobca odkázal, že žalovaný fixuje svoju procesnú obranu len vo vzťahu
k jednému subdodávateľovi právneho predchodcu žalobcu, a to spoločnosti Ferrobeton Slovakia s.r.o.,

pričom z dohody o urovnaní medzi právnym predchodcom žalobcu a jeho subdodávateľom je zrejmé,
akým spôsobom bola realizovaná úhrada ceny za vykonanie subdodávky, t.j. vzájomným započítaním
pohľadávok. Zároveň žalobca odkázal na to, že znenie zmluvy o dielo neobsahovalo žiadne ustanovenia
o znižovaní ceny diela o pohľadávky zhotoviteľa voči subdodávateľom a tvrdenia žalovaného v konanípokiaľ uvádza, že pri konečnej cene nemožno na vzájomné započítanie prihliadať sú nelogické, pretože
ak by sa mali od konečnej ceny diela odpočítať pohľadávky zhotoviteľa vo vzťahu k subdodávateľom,
potom by sa podľa žalobcu k cene diela mali za rovnakého princípu i pripočítavať záväzky zhotoviteľa

voči subdodávateľom, ktoré sa týkajú subdodávky diela, čo je absurdné. Žalobca zdôraznil, že pokiaľ
by malo dôjsť k akceptovaniu obrany žalovaného, konečná cena diela, ktorá podľa predložených
dokladov dosahuje 4.372.862,-Eur bez DPH vrátane obchodnej marže, ak by sa i znížila o sumy, ktoré
v tomto konaní namieta žalovaný, by stále dosahovala výšku viac ako o 572.862,- Eur bez DPH nad
sumu 3.800.000,-Eur bez DPH, ktorá bola určená ako maximálna cena diela. Pri zohľadnení všetkých

namietaných súm žalovaným v tomto konaní by bola cena 4.139.521,08 Eur bez DPH, čo je rozdiel
medzi sumou 4.372.862,-Eur, t.j. cenou deklarovanou predloženými účtovnými dokladmi a namietanou
sumou žalovaného v rozsahu 233.341,-Eur.

29. Súd považoval za nutné konštatovať, že pri uzatváraní zmluvy o dielo medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným sa prejavil princíp zmluvnej voľnosti účastníkov obchodnoprávnych vzťahov

a každý sa mohol slobodne rozhodnúť s kým, za akých podmienok a v akom rozsahu uzatvorí zmluvu,
ktorou si určí obsah záväzkov. Zmluva, ktorá bola uzatvorená, obsahovala dojednanie ohľadom ceny za
dielo v zmysle bodov IV. zmluvy a súčasne v bode IV. 4.2 určovala, že cena za dielo, ktorá bola určená
v zmysle článku 4.1 nesmie prekročiť 3.800.000,-Eur bez DPH, čo v konečnom dôsledku konštatoval
aj odvolací súd vo svojom rozsudku č.k. 43Cob/85/2020 zo dňa 10.06.2021 a uviedol, že pokiaľ sa

zhotoviteľ domáhal zaplatenia ceny za dielo nad rámec dohodnutej sumy 3.800.000,-Eur bez DPH,
nemožno prekročiť maximálnu cenu za dielo medzi zmluvnými stranami dojednanú.

30. Keďže žalobca v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie ôsmej splátky ceny za dielo v rozsahu
žalovanej sumy z titulu dosiahnutia maximálnej ceny diela, ktorá nemôže prekročiť sumu 3.800.000,-

Eur bez DPH, v konaní preukázal listinnými dôkazmi, že faktúrami boli účtované ceny subdodávok pre
právneho predchodcu žalobcu ako zhotoviteľa a boli uspokojené, a to nielen priamou úhradou, ale i inou
formou, a to napr. formou započítania vzájomných pohľadávok. Súd mal tiež za to, že žalobca preukázal,
že takto účtovaná cena za dielo bola realizovaná spôsobom ako sa zmluvné strany dohodli pri tvorbe
ceny diela v zmysle článku IV. bod 4.1. zmluvy o dielo a naviac jednotlivé ceny poddodávateľov boli

odsúhlasené objednávateľom, čo priamo vyplynulo z konania vedeného pred Okresným súdom Žiar
nad Hronom v konaní č.k. 24Cb/7/2018. Tvrdenia žalovaného používané v rámci obrany však žalovaný
v konaní nepreukázal.

31. Súd tiež dospel k názoru, že ak by akceptoval námietky pri tvorbe ceny, ktoré v konaní uviedol

žalovaný a zohľadnil by danú skutočnosť, tak konečná cena diela by aj tak predstavovala sumu vyššiu
ako bola zmluvne dojednaná v rozsahu 3.800.000,-Eur bez DPH na základe predložených dokladov
žalobcom, ktoré boli podkladom pre cenu za vykonané dielo pri zachovaní spôsobe tvorby ceny v zmysle
zmluvných dojednaní. Súd preto vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti
a dospel k záveru, že žaloba žalobcu v žalovanej sume 238.200,-Eur z titulu ôsmej splátky ceny za

dielo je dôvodná, keďže žalobca v konaní preukázal splnenie zmluvných podmienok, na základe ktorých
vznikla žalovanému, ako objednávateľovi povinnosť zaplatiť ôsmu splátku ceny za dielo, a to splnenie
podmienok pre vyplatenie predchádzajúcich splátok a splnenie tiež podmienky predloženia originálu
dokladov o záruke za záručné nároky. Súd tiež dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno
a preukázal, že cena za dielo predstavovala minimálne dojednanú sumu 3.800.000,-Eur bez DPH.

32. Nakoľko si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania, súd mu ho
priznal vo výške 9,05 % ročne zo sumy 238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia s odkazom
na ustanovenie § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s Nariadením vlády SR č.
21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, kedy veriteľ môže

požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k prvému
dňu omeškania zvýšenej o 9 percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí
počas celej doby omeškania. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania až dňom 26.11.2015, a to
s odkazom na zmluvné dojednania medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným (bod 4.4.8
zmluvy o dielo), nakoľko okrem splnenia všeobecnej dohody v bode 4.4. tak, že cena za dielo bude

splatná v lehote 35 kalendárnych dní musí dôjsť i ku kumulatívnemu splneniu podmienky tak, že
zhotoviteľ je povinný písomne oznámiť objednávateľovi splnenie predpokladov pre vyplatenie splátok
ceny za dielo, minimálne 14 dní vopred, a pre prípad nesplnenia takejto povinnosti sa lehota na
zaplatenie dohodnutá v bode 4.4 predlžuje o 14 kalendárnych dní, teda súd priznal úrok z omeškania až14 dní po všeobecnej splatnosti v zmysle bodu 4.4. z dôvodu nesplnenia povinnosti zhotoviteľa v bode
4.4.8 zmluvy o dielo.

33. Ďalej súd uviedol, že žalobca sa domáhal aj priznania nároku na zmluvnú pokutu s odkazom na
dojednanie v zmluve o dielo medzi účastníkmi zmluvného vzťahu v článku VII. bod 7.2 s tým, že
nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % uplatňuje z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Aj keď
žalovaný v konaní namietal, že nemožno takýto nárok priznať žalobcovi popri nároku zákonného úroku
z omeškania, ako sankciu za porušenie jednej povinnosti žalovaným, súd takúto námietku nepovažoval

za dôvodnú a dospel k záveru, že výška dojednanej zmluvnej pokuty, tak ako bola zmluvnými stranami
vzmluveodielodojednanávrozsahu0,03%dennejezmluvnoupokutouprimeranou,keďžepredstavuje
ročný úrok na úrovni 10,95 %, a preto súd priznal žalobcovi voči žalovanému i nárok na zmluvnú pokutu
v rozsahu ako je uvedené vo výroku rozsudku.

34. Súd súčasne s odkazom na ustanovenie § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 2

Nariadenia vlády MS SR č. 21/2013 priznal žalobcovi sumu 40,-Eur titulom nároku na paušálnu náhradu
nákladov.

35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ako strane
úspešnej v konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.

36. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný,
ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a aby žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho
konania.

37. Žalovaný uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku v rozsahu celej jeho výrokovej časti, a to
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

38. Žalovaný uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol,
že predmetom konania je ôsma (posledná) splátka ceny za dielo, ktorá má podľa Zmluvy o dielo zo
dňa 04.02.2014 osobitné postavenie. Keďže cena diela bola pohyblivá, práve pri poslednej splátke malo
medzi žalovaným a zhotoviteľom dôjsť k vyúčtovaniu zohľadniac konečnú cenu diela. O tom, že konečná
cena diela nie je podľa zmluvy o dielo totožná so sumou 3.800.000,-Eur bez DPH svedčí ustanovenie

čl. 4.2. druhý odsek zmluvy o dielo. Z dikcie tohto ustanovenia „ak konečná cena diela bude nižšia ako
cena diela uvedená v prvej vete tohto odseku“ je podľa žalovaného zrejmé, že strany pripúšťajú situáciu,
že cena za dielo bude nižšia ako 3.800.000,-Eur a bolo preto oprávnené požadovať, aby bola konečná
cena za dielo žalobcom vyčíslená a preukázaná, resp. súdom vyžadovaná.

39. Žalovaný tvrdí, že konečná cena diela v konaní ustálená nebola. Žalobca trvá na tom, že konečná
cena diela je v sume 3.800.000,-Eur bez DPH plus nárok, vymáhaný zhotoviteľom od žalovaného
v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod č.k. 24Cb/7/2018 (o zaplatenie 687.434,50 Eur
s príslušenstvom). Žalovaný predložil súdu v odpore ním odhadovanú konečnú cenu diela na sumu
3.651.896,-Eur. Podľa žalovaného súd v rozsudku konečnú cenu diela rovnako neustálil, nakoľko mu

to nedovoľovala dôkazná situácia vyplývajúca z procesnej aktivity strán. Žalovaný má za to, že súd
nemôže nahrádzať aktivitu strán v dokazovaní, súd nebude a ani nemôže proaktívne vyhľadávať
a vykonávať dôkazy smerujúce k ustáleniu skutkového stavu veci. Súd je však povinný vyvodiť zo
zisteného skutkového stavu procesne predvídateľné závery, pričom na hodnotenie skutkového stavu
existujú judikatúrou a právnou teóriou ustálené postupy.

40. Žalobcom vypočítaná konečná cena diela sa rovná súčtu cien tzv. Listín určenia poddodávateľov, t.j.
písomných výstupov z ponukových konaní na subdodávky. Uvedené vyplýva zo žaloby v rámci konania
vedeného pod č.k. 24Cb/7/2018, kde žalobca, právny predchodca žalobcu sčítal sumy subdodávok
uvedené v listinách určenia poddodávateľov (plus marža zhotoviteľa) a podľa toho stanovil konečnú

cenu diela a žalovanú sumu. Žalobca sa v tomto konaní uvedenej sumy pridržiaval napriek tomu, že
pod tlakom žalovaného predložil listinné dôkazy, ktoré tomu priamo odporujú. Žalobca konečnú sumu
za dielo v tomto konaní nijako nekorigoval, aj keď dôkazy jeho procesné tvrdenie priamo vylučovali.Podľa žalovaného žalobca sa spoliehal na to, že keď predloží stovky strán neprehľadných listín, tak nikto
nebude ochotný tieto prechádzať, sčítavať a vyhodnocovať.

41. Žalovaný má za to, že pravdivosť a hodnovernosť skutkových tvrdení žalobcu o konečnej cene
diela spochybnil a svoje tvrdenia súdu aj preukázal, a to na príklade jednej z hlavných subdodávok –
subdodávke železobetónového skeletu hypermarketu, ktorý dodávala spoločnosť Ferrobeton Slovakia,
s.r.o. Žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 19.06.2023, v ktorom detailne, bod po bode
opísal a aj dôkazmi podložil, ako žalovaného s touto nosnou subdodávkou spoločnosť HORNEX, a.s.

zavádzala. Voči žalovanému totiž vykazovala úhradu subdodávky v sume vo výške 253.466,-Eur bez
DPH, ktorú si v plnej výške nárokovala u žalovaného ako objednávateľa, pričom svojmu subdodávateľovi
spoločnosť HORNEX, a.s. neuhradila nič a táto suma je žalovaná v konaní na Okresnom súde Bratislava
IV. pod č.k. 12Cb/107/2017, kde si právny predchodca žalobcu uplatnil voči subdodávateľovi zápočty
až do výšky cca 320.000,-Eur za vady diela žalovaného (nie zápočty z iných nesúvisiacich právnych
vzťahov). Voči žalovanému však deklaruje plnenie danej subdodávky bez vád a neindikuje akékoľvek

vzniknuté nároky voči subdodávateľovi. Vo výsledku spoločnosť HORNEX, a.s. zaplatí subdodávateľovi
sumu 70.125,-Eur, pričom žalobca aj po zistení tejto skutočnosti zotrval na skutkovom tvrdení o konečnej
cene diela tak, ako od počiatku tvrdil, aj keď je z vykonaných dôkazov zrejmé, že tvrdenie žalobcu nie
je pravdivé.

42. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie v rozsudku ustálil, že konečná cena za dielo je pre
jeho rozhodnutie kľúčovou otázkou. Žalovaný však tvrdí, že v tejto časti dôkazným bremenom nesprávne
zaťažil žalovaného a naopak sa vôbec nezaoberal a nevyhodnotil to, že žalobca v tejto časti dôkazné
bremenoneuniesolajehoprocesnétvrdeniasaukázaliakonepravdivé.Napriektomusúdprvejinštancie
zaťažil žalovaného dôkazným bremenom na preukázanie konečnej ceny za dielo, a to napriek tomu, že

žalovaný nedisponoval žiadnymi listinami o cenách subdodávok okrem listín určenia poddodávateľov.

43. Žalovaný poukázal na právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 24/2019
publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 20/2020.

44. Ďalej žalovaný uviedol, že to, že konečná cena diela v konaní preukázaná nebola, súd nesprávne
vyhodnotil na ťarchu žalovaného. Podľa neho strana žalobcu bola tá strana, ktorá disponuje všetkými
potrebnými údajmi, domáha sa z konečnej ceny vyplývajúceho (tvrdeného) nároku pre žalobcu
priaznivéhoatátostranatedabolapovinnákonečnúcenuzadielonajskôrtvrdiťanásledneajpreukázať.
Žalobca si túto povinnosť nesplnil, resp. jeho tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé. Súd mal teda uvedený

stav vyhodnotiť na ťarchu žalobcu a nie žalovaného. Žalovaný tvrdí, že mu nemožno vyčítať, že
konečnú cenu diela odhadol iba z tých listín, ktoré mal k dispozícií, keďže podkladmi na jej vyčíslenie
nedisponoval. Súd teda zaťažil žalovaného takým dôkazným bremenom, ktoré nemôže uniesť a ktoré
patrilo žalujúcej strane, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.

45. Žalovaný tiež tvrdí, že súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s otázkou konečnej/skutočnej
ceny diela, ako podstatnou otázkou pre rozhodnutie daného sporu, a to z dôvodu, že dôkazné bremeno
v tejto časti nesprávne uložil na žalovanú stranu. Všeobecne totiž platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou
žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR, č.k. 6Cdo 81/2010 a č.k. 3Cdo 2/2016.

Zároveň poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. I.ÚS 246/2019.

46. Pokiaľ v rámci hodnotenia dôkazného bremena súdom prvej inštancie bolo žalovanému vytknuté
vyčíslenie konečnej ceny diela na sumu 3.651.896,-Eur, tak žalovaný uviedol, že vychádzal iba z tých
podkladov, ktoré mal v tom čase k dispozícií. Suma 3.651.896,-Eur tak vznikla na základe vyčíslenia

vykonaného podľa prílohy č. 3 k odporu, z ktorého je zrejmé, že sa jedná o „zrážky a odpočty“
známe žalovanému na základe vád a nedorobkov diela (resp. z dôvodu nevykonania niektorých prác
v rámci diela, ktoré však boli plánované), vytknutých aj finálnym investorom diela, prípadne spojené
s odstraňovaním vád tretími osobami na základe požiadaviek žalovaného/finálneho investora po
odmietnutí ich odstránenia zhotoviteľom (hoci bol na to povinný), resp. nároky na náhradu škody. Túto

sumu žalovaný uvádzal ako odhad konečnej ceny diela len do času, kedy sa na základe informácií
od zástupcu spoločnosti Ferrobetom Slovakia, s.r.o. dozvedel o spore medzi touto spoločnosťou
a právnym predchodcom žalobcu, o zaplatenie ceny predmetnej subdodávky, resp. kedy sa žalovaný
dostal k dokladom, ktoré boli súčasťou spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava IV. pod č.k.12Cb/107/2017, pričom z dokladov je zrejmé, že konečná cena diela bola ešte výrazne nižšia, než
žalovaný odhadom spočiatku uvádzal v odpore proti platobnému rozkazu. V tomto zmysle poukázal
žalovaný na právne vety vyslovené v judikáte R59/2020.

47. Žalovaný tiež uviedol, že v odpore neboli uplatňované zrážky a odpočty kvalifikované, resp. výslovne
označené ako zľava z ceny diela, resp. náhrada škody podľa § 440 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.
Podľa žalovaného však treba uviesť, že právna kvalifikácia je vecou súdu a nie sporových strán, čo
vyplýva z viacerých rozhodnutí, na ktoré žalovaný poukázal.

48. Žalovaný ďalej poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 19.06.2023 a na svoju obranu v ňom uvedenú,
pričom uvádza, že akceptuje, že súd prvej inštancie sa nemusí s jeho procesnou obranou stotožniť,
avšak nemôže akceptovať, že sa s ňou v rozsudku nezaoberá a neuvádza, prečo ju nezohľadnil.

49. Ďalej žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie síce po zrušení veci umožnil stranám vyjadriť sa

k opomenutým procesným podaniam, avšak jeho meritórne rozhodnutie sa procesnou argumentáciou
žalovaného uvedenou v odpore, ani vo vyjadrení zo dňa 19.06.2023 nezaoberá. Takýto prístup
činí z rozsudku rozhodnutie arbitrárne, nie odôvodnené a nespravodlivé. Tým bolo porušené právo
žalovaného na spravodlivý proces, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru
Ústavného súdu SR.

50. Žalovaný ďalej tvrdí, že zotrváva na svojom tvrdení uvedenom aj vo svojom vyjadrení zo dňa
19.06.2023, že žalobca doteraz neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, aby uviedol
skutkové tvrdenie, aká bola výška konečnej ceny diela, vychádzajúc z konečných/skutočných cien
subdodávok. Žalobca síce založil do spisu listinné dôkazy, avšak tieto listiny predstavujú iba evidenciu

došlých faktúr od subdodávateľov a nie skutočnú/konečnú výšku cien subdodávok. Žalovaný zdôraznil,
že konečná cena diela nie je tvorená matematickým súčtom došlých faktúr od subdodávateľov, ale
reálnymi cenami týchto subdodávok, ktoré sa od prvotných došlých faktúr aj od cenových ponúk
subdodávateľov, od listín určenia poddodávateľov v drvivej väčšine prípadov určite líšili, a ktoré reálne/
konečné ceny subdodávok výlučne majú relevanciu pre určenie konečnej ceny diela medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovaným podľa zmluvy o dielo. Žalovaný tiež poukázal aj na skutočnosť, že
aj v zmluvách medzi právnym predchodcom žalobcu a subdodávateľmi sa uvádza, že objednávateľ
zaplatí zhotoviteľovi len cenu skutočne vykonaných prác na základe jednotlivých cien uvedených
v rozpočte. Teda aj právny predchodca žalobcu cenovú ponuku subdodávateľa uvedenú v listine určenia
poddodávateľov považoval za rozpočet s tým, že skutočná cena subdodávky bude určená až po

ukončení diela (subdodávky) podľa skutočného rozsahu prác a použitých materiálov. Nadväzne na to sa
podľa zmluvy o dielo konečná cena diela nesporne mala určiť v závislosti od skutočných konečných cien
jednotlivých subdodávok a nie podľa súčtu súm v listine určenia poddodávateľov, či pôvodných cenových
ponúk subdodávateľov. Tieto podstatné okolnosti v prejednávanej veci súd prvej inštancie náležite
nezohľadnil a v rozsudku sa s nimi náležitým spôsobom nevysporiadal, čím v konečnom dôsledku došlo

k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

51. Žalovaný ďalej v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný namieta skutkový záver súdu vyjadrený v bode 12.
rozsudku, podľa ktorého mal mať súd za preukázané, že právny predchodcu žalobcu a žalovaný ku

dňu 16.02.2015 mali konštatovať kompletné ukončenie diela, jeho funkčnosť a schopnosť prevádzky
s tým, že dielo bolo odovzdané bez vád, ktoré by bránili jeho riadnemu užívaniu. Už z ďalšieho dôkazu
uvádzaného v ďalšom odseku rozsudku vyplýva, že časť diela bola odovzdaná neskôr (teda nemožno
konštatovať dňa 16.02.2015 kompletné odovzdanie diela), rovnako sa zisťujú a konštatujú viaceré vady
diela. Podporný skutkový záver súdu o otvorení prevádzky obchodného domu nepredstavuje podmienku

pre vyplatenie poslednej splátky za dielo, takéto zistenie súdu je preto nepodstatné. Pripomenul,
že k prevzatiu železobetónového skeletu zo strany právneho predchodcu žalobcu od subdodávateľa
Ferrobeton Slovania, s.r.o. dochádza až preberacím protokolom zo dňa 06.10.2015, v ktorom sa
deklarujú početné (aj neodstrániteľné) vady diela a z ktorého vyplýva, že dielo nebolo vykonané
riadne a v požadovanej kvalite, pričom ku dňu 25.05.2015 právny predchodca žalobcu (v odpore voči

platobnému rozkazu v konaní č.k. 12Cb/107/2017 na Okresnom súde Bratislava IV.) konštatuje, že dielo
železobetónového skeletu nie je dokončené. Aj s ohľadom na tieto skutočnosti zjavne nemohlo byť celé
dielo podľa zmluvy o dielo riadne dokončené a prevzaté (ako kompletné a bezvadné) medzi žalovaným
a právnym predchodcom žalobcu dňa 16.02.2015.52. Žalovaný tiež namieta skutkové zistenie súdu uvedené v bode 16. odôvodnenia rozsudku, podľa
ktorého žalobca predložil ku každej subdodávke, resp. faktúre aj výpis z účtu o potvrdení realizácie

úhrady. Za nesprávne označuje aj skutkové zistenie súdu v rovnakom bode, kde súd uvádza, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom, č.k. 24Cb/7/2018 žalovaný cenu za dielo vo výške
3.800.000,-Eur nespochybňoval. Podľa žalovaného uvedené nie je pravdivé a ani správne, nakoľko
predmetom konania nebolo dokazovanie konečnej (skutočnej) ceny za dielo a ani žalovaný nemal
akýkoľvek dôvod tvrdiť a dokazovať konečnú (skutočnú) cenu za dielo, keďže predmetom konania

bolo zaplatenie ceny za dielo nad rámec sumy 3.800.000,-Eur, preto ak sa žalovaný nevyjadroval, či
nespochybňoval niečo, čo nebolo predmetom konania, tak uvedené nemôže viesť k záveru, že žalovaný
niečo uznáva či nespochybňuje. Zároveň žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 43Cob/85/2020-1207 zo dňa 10.06.2021, z ktorého vyplýva, že dôvodom pre zamietnutie
žaloby žalobcu bola práve procesná obrana žalovaného spočívajúca v tom, že medzi stranami bola
dohodnutá neprekročiteľná, t.j. maximálna cena za dielo v sume 3.800.000,-Eur bez DPH. V citovanom

rozsudku sa vždy suma 3.800.000,-Eur uvádza ako cena maximálna alebo neprekročiteľná, nikdy nie
je označená ako konečná (skutočná) cena za dielo.

53. Žalovaný tiež poukázal na bod 21. odôvodnenia rozsudku a tvrdí, že ohľadne vyčíslenia konečnej
(skutočnej) ceny za dielo si súd protirečí. Zároveň žalovaný tvrdí, že žalobca žalovanému a ani súdu

nikdy nepredložil akýkoľvek súpis vád a nedorobkov, z ktorých by si uplatňoval zľavy či zápočty
a uvedené neobsahujú ani listiny predkladané žalobcom. Vzhľadom na to, že cena diela podľa zmluvy
o dielo sa tvorila ako súčet skutočných konečných cien subdodávok, ku ktorým sa mala pripočítať marža
HORNEX, a.s. (výlučne pokiaľ išlo o subdodávku subjektu iného ako HORNEX, a.s.) a keďže je zrejmé
už na príklade Ferrobeton Slovakia, že takto vypočítaná konečná cena diela je výrazne nižšia ako

maximálna hranica ceny diela 3.800.000,-Eur uvedená v zmluve o dielo (hoci presnú sumu konečnej
ceny diela nepoznáme, HORNEX ani žalobca nepreukázali konečnú cenu subdodávok), posledná
splátka ceny diela (v ktorej sa mali zohľadniť skutočné ceny subdodávok a vykonať ich vyúčtovanie)
nemôže byť vo výške 190.500,-Eur bez DPH, ako je uvedená v bode 4.4.8 zmluvy o dielo ( v znení jej
dodatkov), nakoľko táto suma by znamenala (po zohľadnení súm predchádzajúcich splátok), že cena

diela bola presne 3.800.000,-Eur bez PDH, čo nesporne nie je v súlade so skutočným stavom veci.
Zároveň inú výšku poslednej splátky ceny diela žalobca ani jeho právny predchodca nijakým spôsobom
nepreukázal.

54. Ohľadne marže žalovaný zotrval na názore prezentovanom v konaní pred súdom prvej inštancie,

že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený si cenu subdodávky zvyšovať o svoju maržu vtedy (v
prípade subdodávky), keď bol HORNEX, a.s. dodávateľom sám, teda nešlo o subdodávku. HORNEX,
a.s. sa však pri plnení zmluvy o dielo v niektorých prípadoch pasoval do pozície subdodávateľa aj
dodávateľa zároveň a pripočítal si maržu k cene „vlastnej subdodávky“, čo nie je prípustné a zjavne
by išlo o bezdôvodné obohatenie na strane právneho predchodcu žalobcu/žalobcu. Právny predchodca

žalobcu, ani žalobca v tomto kontexte svoj žalobou uplatnený nárok nevyčíslil, teda nevymedzil správne
ani dostatočne a žalovaný tento nárok žalobcu aj v tomto rozsahu rozporuje a odmieta. Súd prvej
inštancievšakanitietookolnostináležitenezohľadniladospelajvtomtosmereknesprávnymskutkovým
záverom.

55. Žalovaný tiež v odvolaní namietol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný považuje za nesprávne právne posúdenie splnenia podmienky
splatnosti podľa bodu 4.4.8 písm. b) zmluvy, teda predloženie originálov dokladov o záruke za záručné
nároky. Podľa žalovaného banková záruka mala byť s platnosťou 10 rokov od odovzdania diela
objednávateľovi podľa článku VIII. tejto zmluvy ako záruka na záručné nároky. Žalovaný nesúhlasí

s právnym posúdením v bode 20. odôvodnenia rozsudku, kde súd posudzuje platnosť záruky s pomocou
výkladu rozdielu medzi dobou a lehotou. Podľa názoru žalovaného pri právnom posúdení v tomto bode
ide o to, aby počas celých 10 rokov mal možnosť žalovaný využiť záruku postupom podľa bodu 4.12
zmluvy o dielo, pričom požiadanie banky sa automaticky pri dňoch pracovného pokoja presúva na
najbližší pracovný deň, jedine v posledných dvoch dňoch platnosti záruky, 15.02.2025 a 16.02.2025 už

nie je možné požiadať banku najbližší pracovný deň, pretože 17.02.2025 už táto banková záruka netrvá.
Ak mala banková záruka reálne mať svoj obsah aj v posledných dvoch dňoch jej trvania, mala trvať do
najbližšieho pracovného dňa, inak ju už reálne nie je možné v posledných dvoch dňoch uplatniť, a teda
netrvá zmluvou v dohodnutom čase. Žalovaný tvrdí, že banková záruka nie je samoúčelná, ale musípredsa poskytovať reálne krytie nárokov žalovaného, teda vád, ktoré sa objavia v záručnej dobe, a to
v zmluve o dielo jasne ohraničenú dobu trvania. Keďže banková záruka predložená žalobcom takéto
časové kritéria nenaplňuje a žalobca, resp. jeho právny predchodca trvanie bankovej záruky na námietky

žalovaného ani nerozšíril, nenastala splatnosť ôsmej splátky za dielo.

56. Žalovaný tiež tvrdí, že pri bankovej záruke nie je správne ani právne posúdenie, že jej 10-ročné
trvanie malo začať dňom 16.02.2015. Bod 4.11 zmluvy o dielo totiž odkazuje na článok VIII. zmluvy
o dielo, podľa ktorého sa postupuje pri odovzdaní diela. Žalovaný už v odpore namietal, že dielo bolo

odovzdané žalovanému po častiach, teda postupom podľa bodu 8.1 zmluvy o dielo posledná veta,
poukazujúc na to, že časť diela SO 206 Sadové úpravy bolo odovzdané dňa 24.03.2015, čo potvrdzuje
protokol pripojený k odporu. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že protokol o vykonaní skúšky
sprinklerových zariadení vykonaný certifikovanou formou bol datovaný dňom 05.03.2015, resp. ešte
neskôr – viď list žalovaného zo dňa 29.04.2015 pripojený k odporu. Žalovaný uvádza, že pôvodný
protokol o skúške sprinklerových zariadení, ktorý predložil žalovanému zhotoviteľ sa ukázal ako

podvrh, a preto sa musela daná skúška vykonať znova, certifikovanou formou. Aj z uvedeného je
podľa žalovaného zrejmé, že k odovzdaniu diela a predpísaným a dohodnutým skúškam s úspešným
výsledkom došlo neskôr ako 16.02.2015. Trvanie bankovej záruky, naviazané na postup čl. VIII. zmluvy
o dielo z toho dôvodu nemohlo začať dňa 16.02.2015 a skončiť 16.02.2025, ale má trvať dlhšie,
minimálne do 24.03.2025. Na základe uvedeného nemohla nastať zmluvne dohodnutá splatnosť ôsmej

splátky ceny za dielo, naplnenie jej splatnosti je dôkaznou povinnosťou žalobcu, ktorú nesplnil.

57. Žalovaný tiež namieta právne posúdenie, pri ktorom súd nezohľadnil znenie bodu 4.2 zmluvy
o dielo. Z citovaného textu bodu vyplýva, že konečná cena diela nie je daná sumou 3.800.000,-Eur,
a teda je potrebné rozlišovať medzi cenou konečnou (skutočnou) a cenou maximálnou. Predpokladom

správneho právneho posúdenia v tejto veci je totiž ustálenie konečnej (skutočnej) ceny ako súčtu reálne
vyplatených cien subdodávok s maržou zhotoviteľa a až na základe tohto zistenia možno ustáliť, či
bola naplnená maximálna cena za dielo, alebo nebola a pokiaľ nebola dosiahnutá maximálna cena
diela, potom posledná splátka ceny diela podľa bodu 4.4.8 zmluvy o dielo (v spojení s bodmi 4.2 a 2.2
zmluvy o dielo) ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal v tomto konaní, nemôže byť vo výške, ktorú

žaluje žalobca. Ustálená skutočná cena za dielo musí zohľadniť aj to, že žalovaný včas uplatnil odpočty
a zrážky, ktoré je potrebné aj právne kvalifikovať v súlade s judikatúrou (napríklad R59/2020), nie ich
iba bez odôvodnenia prehliadať. Podľa žalovaného právne posúdenie musí zahŕňať aj moment, kedy sa
nároky za vadné, resp. zúžené plnenie, uplatnené voči subdodávateľom odrazí aj voči objednávateľovi,
pričom žalovaný zdôraznil na príklade spoločnosti Ferrobeton Slovakia, s.r.o., že právny predchodca

si uplatňoval voči subdodávateľovi nároky iba a výhradne týkajúce plnenia podľa tejto zmluvy o dielo,
avšak voči žalovanému, ako objednávateľovi, ich v cenotvorbe nezohľadnil, aj keď tak bol povinný urobiť.

58. Žalovaný záverom pristúpil k zhrnutiu skutočností už uvedených ním v podanom odvolaní.

59. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalobca podaním zo dňa 14.
decembra 2023, v ktorom navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovaného a priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnej výške 100 %.

60. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaný v odvolaní opakovane a bez konkrétnych dôkazov

spochybnil listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil súdu aj žalovanému v konaní pred súdom prvej
inštancie (podania z 21.05.2023, 01.06.2023 a 12.07.2023) tvrdiac, že v konaní nebola doteraz
preukázaná konečná cena diela. Táto argumentácia žalovaného je nepravdivá a zavádzajúca. Žalobca
tvrdí, že predložil množstvo dôkazov, ktorými preukázal, že konečná cena diela značne prevyšovala
sumu 3.800.000,-Eur uvedenú v zmluve o dielo. Žalovaný sa k týmto dokladom nikdy nevyjadril a napriek

tomu sa v odvolaní začal vyhovárať, že ich bolo veľa. Tvrdenia žalovaného sú v priamom rozpore
s obsahom žalobcových podaní, ako aj s obsahom súdneho spisu. Všetky argumenty žalovaného sa
týkajú iba sumy 3.651.896,-Eur, ktorá má byť podľa žalovaného reálnou cenou diela, pričom nikdy
nevysvetlil, ako k tejto na Euro presnej sume dospel, z jednej subdodávky spoločnosti Ferrobeton
Slovakia, s.r.o. údajného nespravodlivého uplatňovania marže za subdodávky vykonané priamo

spoločnosťou HORNEX, údajného dvojnásobného započítania zariadenia staveniska spoločnosťou
HORNEX a nesprávneho vyhodnotenia bankovej záruky. Žalovaný tieto argumenty ako jediné opakuje
stále dookola, ktoré nepodložil dôkazmi, ale úplne ignoruje vysvetlenia poskytnuté žalobcom. Žalovanýsa zjavne spolieha na to, že týmto neustálym opakovaním klamstiev a nepodložených špekulácií súdy
unaví do takej miery, že mu vyhovejú a žalobu zamietnu.

61. Žalobca tvrdí, že predložil súdu aj žalovanému abecedný zoznam subdodávateľov s cenami
subdodávok bez DPH, faktúry od každého zo subdodávateľov, doklad o úhrade alebo inom uspokojení
pohľadávky subdodávateľa voči spoločnosti HORNEX a listy určenia poddodávateľa odsúhlasené
a potvrdené priamo žalovaným. Žalobca všetky ním predložené doklady, ktoré získal od spoločnosti
HORNEX podrobne preskúmal, spočítal a s detailným vysvetlením predložil súdu aj právnemu

zástupcovi žalovaného. Nie je teda pravdou, že sa nimi žalobca nezaoberal. Na ich preskúmanie
nie je vôbec potrebný žiadny hĺbkový audit, stačí obyčajná kalkulačka a kompetentný zamestnanec
žalovaného, ktorý bol pri vykonávaní diela, na overenie jednotlivých dokladov a subdodávok. Žalovaný
však neprejavil snahu sa týmito dokladmi zaoberať a stále uvádza tie isté irelevantné argumenty,
ktoré boli žalobcom viackrát vierohodne vyvrátené. Žalobca poukázal na ustanovenie § 151c) CSP
a uviedol, že žalovaný sa vôbec nevyjadril k podstatnej časti dôkazov a argumentom žalobcu o ostatných

subdodávkach, a preto z tohto dôvodu má žalobca za to, že popretie (ak vôbec je možné jeho tvrdenia
považovať za popretie) dôkazov a tvrdení žalobcu o subdodávkach, je teda neúčinné, na tieto okolnosti
sa musí hľadieť ako na nesporné. Zároveň doklady predložené žalobcom v konaní nijako neodporujú
tomu, čo si v tomto konaní uplatňuje. Dokazujú, že náklady na vykonanie diela a celková cena diela
prevyšovala sumu 3.800.000,-Eur určenú v zmluve o dielo, do ktorej si žalovaný uplatňuje svoju

pohľadávku v tomto konaní (ako rozdiel medzi sumou 3.800.000,-Eur a súčtom prvých siedmych splátok
ceny diela). Konečná cena diela podľa dokladov predložených žalobcom dosahuje sumu 4.372.862,08
Eur bez DPH, vrátane obchodnej marže. Ak by bola cena diela znížená pod sumu 3.800.000,-Eur, museli
by žalovaným tvrdené rozdiely dosahovať výšku viac ako 572.862,08 Eur bez DPH. Aby dosiahli sumu
3.651.896,-Eur, o ktorej žalovaný bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí, že je skutočnou cenou diela, museli by

tieto rozdiely v celkovom súčte dosahovať výšku až 722.966,08 Eur. Žalovaný však doteraz uviedol iba
dva konkrétne prípady, o ktorých by bolo možné uvažovať ako o takýchto rozdieloch (pričom tieto závery
žalovaného žalobca svojimi argumentmi účinne popiera), a to urovnanie so spoločnosťou Ferrobeton
Slovakia, s.r.o., pri ktorom vyčíslil mieru zníženia na 183.341,-Eur (pričom neuviedol, či ide o sumu
s alebo bez DPH) a odmenu spoločnosti HORNEX inkasovanú od subdodávateľov za údajne duplicitné

uplatňovanie nákladov za zariadenie staveniska, ktoré žalovaný vyčíslil na sumu 50.000,-Eur (znovu
neuviedol, či ide o sumu s alebo bez DPH). Súčet týchto súm predstavuje 233.341,-Eur.

62. Ak by teda súd dospel k záveru, že konečná cena diela sa má upraviť o tieto rozdiely, z predložených
dokladov vyplýva, že konečná cena diela by bola 4.139.521,08 Eur bez DPH, čo je rozdiel medzi sumou

4.372.862,08 bez DPH a 233.341,-Eur (ak uvažujeme, že ide o sumu bez DPH). Do sumy 3.800.000,-
Eur tak chýba 339.521,08 Eur a do žalovaným tvrdenej sumy 3.651.896 Eur chýba 487.625,08 Eur. Toto
sú rozdiely, ktorých existenciu má preukázať žalovaný, pretože tvrdí, že na tieto sumy do 3.800.000,-Eur
žalobca nemá nárok. Žalobca znovu opakoval, že žalovaný dostal všetky požadované podklady a nebol
schopný sa k jednotlivým subdodávkam konkrétne vyjadriť. Z toho podľa žalobcu môže vyplývať jediný

záver, a to, že tieto subdodávky boli riadne dodané vo výške, v akej ich uvádza spoločnosť HORNEX.

63. Žalobca ďalej tvrdil, že neuvádzal žalovaného do informačného deficitu, pretože mu predložil všetky
požadované doklady, ktoré mal žalovaný možnosť preskúmať. Žalobca nikdy netvrdil, že tieto doklady
zohľadňoval pri výpočte ceny diela, pretože v žalobe sa odvoláva na cenu diela dohodnutú v zmluve

o dielo vo výške 3.800.000,-Eur a v tomto konaní si uplatňoval iba ôsmu splátku ceny diela, ktorá
predstavuje rozdiel medzi cenou diela vo výške 3.800.000,-Eur a prvou až siedmou splátkou ceny
diela. Všetky doklady, ktoré žalobca predkladal v konaní, predkladal výlučne len preto, že žalovaný
tvrdil, že cena diela bola iná (3.651.896,-Eur) a ich účelom je preukázanie, že cena diela nebola len
vo výške tejto žalovaným tvrdenej sumy. Žalobca tiež považuje za absurdné a nezmyselné tvrdenie

žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne zaťažil dôkazným bremenom žalovaného vo výške ceny
diela.Poukázalnato,žekaždástranasporuznášadôkaznébremenoovlastnýchskutkovýchtvrdeniach.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že skutočná cena diela bola len vo výške 3.651.896,-Eur, túto konkrétnu sumu
žalovaný nikdy nepreukázal konkrétnymi dôkazmi a neuviedol, ako dospel k takto presnej sume.
Zároveň je podľa žalobcu nepochybné, že žalovaný disponoval dokladmi predloženými žalobcom,

pretože vždy podpisoval a odsúhlasoval jednotlivých subdodávateľov a listy určenia poddodávateľov.
Podľa žalobcu spoločnosť HORNEX nebola vôbec autonómna pri ich výbere a musela vždy rešpektovať
výber žalovaného. Žalobca zároveň nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil skutočnosť, že cena diela nebola preukázaná, na ťarchu žalovaného. Žalovaný sa všakv konaní bránil tvrdením, že cena diela dosiahla presne výšku 3.651.896,-Eur, avšak túto vlastnú
procesnú obranu žalovaný nikdy nepreukázal konkrétnymi dôkazmi. Žalobca naproti tomu predložil
relevantné doklady o tom, že cena diela presahovala dokonca zmluvne dohodnutú sumu 3.800.000,-

Eur, pričom žalovaný tieto doklady nijakým relevantným spôsobom nevyvrátil.

64. Podľa názoru žalobcu žalovaný nesprávne aplikoval právnu vetu z rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 246/2019, ktoré pojednáva o pasivite žalovaného. Žalovaným
citovaná právna veta hovorí iba to, že všeobecný súd nemôže priznať pasivite žalovaného právne

účinky zanedbania procesnej povinnosti poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal
svoju povinnosť tvrdenia. Žalobca však bol v tomto prípade vždy aktívny a vždy reagoval na každé
tvrdenie žalovaného. Naopak, žalovaný bol procesne pasívny vo vzťahu k ním tvrdenej sume vo výške
3.651.896,-Eur (žalobca vo vzťahu k tejto sume nemohol byť nijako procesne aktívny, lebo nikto netuší,
ako žalovaný k tejto sume dospel) a tiež k všetkým dôkazom, ktoré preukazujú, že konečná cena diela
bola omnoho vyššia ako 3.800.000,-Eur (4.382.862,08 Eur bez DPH a vrátane obchodnej marže).

65. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný sa odvoláva na to, že sumu vo výške 3.651.896,-
Eur preukázal prostredníctvom Prílohy č. 3 k odporu, ktorá obsahuje nejaké zrážky a odpočty, ale
v skutočnosti táto príloha k odporu neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti, na základe ktorých
by mohla byť cena diela znižovaná. Žalobca tvrdí, že žalovaný v odpore všeobecne opísal nejaké

sumy, o ktoré mala byť podľa jeho názorov znížená cena diela, prostredníctvom nejakých všeobecných
odpočtov v nejakých sumárnych hodnotách bez toho, aby ich presne rozpísal a podložil konkrétnymi
účtovnýmidokladmi.Zodporuvôbecnevyplýva,akékonkrétnepohľadávkymalžalovanýuplatňovaťvoči
spoločnosti HORNEX a voči cene diela. Navyše cena diela je určovaná výlučne spôsobom dohodnutým
v bode 4.1 zmluvy o dielo. Podľa žalobcu to znamená, že okrem predloženia dokladov zo strany

žalovaného, ktoré preukazujú sumu, o ktorej žalovaný tvrdí, že je správnou a konečnou výškou ceny
diela, žalovaný musí dokladať aj to, že túto sumu určil postupom podľa bodu 4.1 zmluvy o dielo.
V prípade, ak žalovaný dospel k sume 3.651.896,-Eur uplatnením nejakých odpočtov voči zhotoviteľovi
nejde o postup podľa bodu 4.1 zmluvy o dielo, pretože uplatnenie odpočtov neznižuje cenu diela, ale
ide len o spôsob úhrady ceny diela prostredníctvom započítania. Žalovaný však nepreukázal, že voči

spoločnosti HORNEX alebo voči žalobcovi vykonal započítanie v súlade s právnymi predpismi. Neurobil
ani súvisiacu kompenzačnú námietku v priebehu tohto konania.

66. Žalovaný zároveň vôbec nepreukázal, že mu dané pohľadávky vznikli, že za spoločnosť HORNEX
niečo uhradil, alebo že uhradil nejaké nároky spoločnosti Kaufland Slovenská republika, v.o.s., ktoré

si následne chcel preniesť na spoločnosť HORNEX. Spoločnosť HORNEX tieto údajné nároky nikdy
neuznala, pretože 02. októbra 2015 vystavila faktúru č. 401509013 na ôsmu splátku ceny diela vo výške
238.200,-Eur, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania.

67. Žalobca zároveň tvrdí, že žalovaný nesprávne aplikoval judikát R 59/2020, pretože predpokladom

uplatnenia tohto nároku je uplatnenie nárokov z vád diela právne účinným spôsobom. Žalovaný sa
domáha, aby si žalobca znížil svoju pohľadávku o pohľadávky, ktoré si žalovaný neuplatnil voči
spoločnosti HORNEX v súlade s bodom 9.6 zmluvy o dielo, podľa ktorého majú byť vady uplatnené
u zhotoviteľa bezodkladne po ich zistení. Zároveň podľa bodu 9.12 zmluvy o dielo spoločnosť HORNEX
ako zhotoviteľ nebola povinná po dobu omeškania akéhokoľvek peňažného záväzku žalovaného ako

objednávateľa plniť akékoľvek nároky žalovaného z vád diela, vrátane odstraňovania vád diela bez
toho, aby sa spoločnosť HORNEX ako zhotoviteľ dostala do omeškania s plnením týchto povinností.
To znamená, že žalovaný ani nemal právo si takéto nároky z vád započítať, pretože spoločnosti
HORNEX vôbec nevznikla povinnosť tieto nároky plniť, keďže žalovaný bol v omeškaní so zaplatením
šiestej a siedmej splátky ceny diela (konanie sp.zn. 12Cb 49/2015 vedenej na Okresnom súde Žiar

nad Hronom medzi tými istými stranami, ktoré je právoplatne ukončené v prospech žalobcu, pričom
žalovaný zaplatil šiestu a siedmu splátku až v apríli a máji 2021) a ôsmej splátky ceny diela (toto
konanie). Žalobca tvrdí, že ak by došlo k započítaniu alebo znižovaniu ceny diela o nároky z týchto
vád, išlo by o obchádzanie bodu 9.12 zmluvy o dielo a takéto započítanie by bolo neplatné, pretože by
išlo o započítanie neexistujúcich pohľadávok. Navyše spoločnosť HORNEX tieto nároky z údajných vád

neuznávala, o čom mal žalovaný vedomosť.

68. Žalobca vo vyjadrení zároveň uviedol, že žalovaný nepostupoval v súlade s bodmi 9.9 a 9.10 zmluvy
o dielo. Žalovaný má totiž podľa zmluvy o dielo nárok na náhradu nákladov spojených s odstraňovanímvád diela až potom, ako sa zhotoviteľ (spoločnosť HORNEX) dostal do omeškania s odstránením týchto
vádnapriekdodatočnejvýzvenaichodstránenieanásledneobjednávateľ(žalovaný)zaslalzhotoviteľovi
vyúčtovanie nákladov na odstránenie vád (čo žalovaný nikdy pred a po podaní žaloby v tejto veci

neurobil). Nárok na zľavu z ceny diela má žalovaný podľa zmluvy o dielo iba v prípade neodstrániteľných
vád diela, pretože zmluva o dielo vždy preferovala odstránenie vady jej opravou pred zľavou z ceny
diela. Žalovaný bol povinný oba nároky uplatniť formálnym spôsobom, nestačilo iba reklamovať vady
a následne vykonať započítanie jeho údajných nárokov voči spoločnosti HORNEX. Zároveň žalovaný
mal k dispozícii bankovú záruku, z ktorej si zaplatenie týchto nárokov mohol uplatňovať, pretože banková

záruka slúži práve na to, ale z nejakého nepochopiteľného dôvodu to neurobil.

69. Žalobca tiež tvrdí, že žalovaný nepostupoval v súlade s § 365 v spojení s § 436 ods. 2 Obchodného
zákonníka, teda jeho nárok na akúkoľvek zľavu z ceny diela zanikol. Žalobca má za to, že žalovaný
môže údajné nesplnené nároky zmluvy o dielo uplatňovať len po splnení podmienok uvedených v §
529 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Postúpenie pohľadávok bolo žalovanému oznámené spoločnosťou

HORNEX listom z 01.08.2016, ktorý bol žalovanému doručený 04. augusta 2016. Žalovaný tieto údajné
nároky žalobcovi bez zbytočného odkladu neoznámil a žalobca sa o nich dozvedel až následne, keď
mu bol doručený zo strany súdu jeho odpor na vyjadrenie 14. decembra 2017. Žalobca poukazuje na
to, že podanie odporu žalovaným v tomto konkrétnom konaní nepredstavuje splnenie povinností podľa
§ 529 ods. 2 OZ, pretože tento úkon bol vykonaný ešte pred oznámením o postúpení pohľadávok, ako

to žalovaný tvrdí vo vyjadrení z 13.03.2023, a teda nemôže voči žalobcovi ako postupníkovi vyvolávať
žiadne účinky. Žalovaný mal tento úkon vykonať aj po doručení oznámenia o postúpení pohľadávok,
čo ale neurobil. Žalobca má preto za to, že voči žalobcovi by vôbec nemal mať a dostať možnosť sa
brániťzapočítaniami,ktorénevykonalbezzbytočnéhoodkladupotom,akomubolodoručenéoznámenie
o postúpení.

70. Zároveň podľa žalobcu z obsahu Protokolu o prevzatí diela zo dňa 16.02.2015, ako aj Protokolu
o odstránení vád a nedorobkov z preberacieho konania zo dňa 14.04.2015, ktoré žalovaný a spoločnosť
HORNEX podpísali je zrejmé, že im bolo známe, že žalovaný dielo prevzal s vadami, ktoré však nebránili
užívaniu diela a tieto vady boli odstránené do 14.04.2015. Ak si spoločnosť HORNEX uplatňovala nejaké

svoje nároky z vád diela voči subdodávateľom aj po 14.04.2015, nemá to na právne posúdenie tejto veci
žiadny vplyv, pretože išlo o pohľadávky spoločnosti HORNEX voči tretím osobám.

71. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o subdodávke spoločnosti Ferrobeton Slovakia, s.r.o. žalobca
uviedol, že systém tvorby ceny diela podľa bodu 4.1 zmluvy o dielo vychádza z toho, že marža

spoločnosti HORNEX vo výške 16 % je pripočítavaná k cene subdodávky, t.j. jej finančnej hodnote,
ktorú jej vykonaním žalovaný získal. Ak subdodávateľ dodal spoločnosti HORNEX plnenie v príslušnej
hodnote a následne voči spoločnosti HORNEX vykonal započítanie alebo urovnanie, tak to nemôže
mať vplyv na cenu diela zo zmluvy o dielo, pretože žalovaný dostal plnenie vo forme subdodávky v jej
pôvodnej cene (hodnote).

72. Uplatnenie nárokov z vád zo strany spoločnosti HORNEX voči jej subdodávateľom vrátane
FERROBETON SLOVAKIA s.r.o. neznižuje ceny subdodávky ako takej a zároveň nemá nič spoločné
s údajnými nárokmi žalovaného z vád diela voči spoločnosti HORNEX. Z dohody o urovnaní uzavretej
medzi spoločnosťami HORNEX a CRH (Slovensko), a.s., ktorá je súčasťou spisu je zrejmé, že obe

spoločnosti okrem iného urovnávali pohľadávku spoločnosti CRH (Slovensko), a.s. na zaplatenie ceny
subdodávky v jej pôvodnej výške s inými nárokmi spoločnosti HORNEX, ale cenu pôvodnej subdodávky
neznižovali. V tomto prípade ide o spôsob uspokojenia pohľadávky v jej pôvodnej výške, nie znižovanie
ceny subdodávky ako takej. Žalovaný si teda nemôže nárokovať zníženie ceny diela z dôvodu, že
spoločnosť HORNEX zaplatila v peniazoch subdodávateľovi menej (keďže zvyšok bol započítaný alebo

urovnaný), keďže zo strany subdodávateľa došlo k zaplateniu nižšej ceny subdodávky v peniazoch
len z dôvodu kompenzácie s inými pohľadávkami spoločnosti HORNEX, pretože by sa tak obohatil
na úkor spoločnosti HORNEX práve o tento rozdiel, ktorý bol spoločnosťou HORNEX zaplatený
subdodávateľoviinýmspôsobomakovpeniazoch.ZároveňakékoľveknárokyspoločnostiHORNEXvoči
jejsubdodávateľomniesúpodstatnépreurčeniekonečnejcenydiela.TietonárokyspoločnostiHORNEX

voči subdodávateľom neznižujú cenu subdodávky. Ide o osobitné pohľadávky spoločnosti HORNEX
voči subdodávateľom, pričom požadovať ich odpočítanie od konečnej ceny diela medzi spoločnosťou
HORNEX a žalovaným, je po právnej stránke nesprávne z dôvodu, že pohľadávky spoločnosti HORNEX
voči jej subdodávateľom sú samostatnými pohľadávkami (s vlastným právnym titulom vzniku, výškou,splatnosťou, iným veriteľom a dlžníkom), odlišnými od pohľadávky spoločnosti HORNEX na zaplatenie
ceny diela voči žalovanému. Žalobca tvrdí, že zmluva o dielo a ani zákon neupravujú, že od konečnej
ceny diela majú byť odpočítavané pohľadávky zhotoviteľa voči subdodávateľom. Zároveň skutočnosť,

že spoločnosť HORNEX mohla zaplatiť niektorým subdodávateľom za subdodávku v peniazoch menej,
ako subdodávatelia vyfakturovali, napríklad z dôvodu uplatnenia nároku na zľavu alebo sankcií,
nie je znížením ceny subdodávky. Ide o uspokojenie pohľadávky na zaplatenie ceny subdodávky
v časti, v ktorej nebola uspokojená v peniazoch, nepeňažným spôsobom (započítaním). Zároveň
mechanizmus navrhnutý žalovaným by spôsoboval neprijateľnú neistotu o výške konečnej ceny diela,

a to aj po vykonaní diela a jeho odovzdaní objednávateľovi. Zároveň cena stavebného diela je
obstarávacím účtovným nákladom diela ako nehnuteľnosti, ktorý musí vlastník nehnuteľnosti uviesť
v účtovníctve. Daňové a účtovné predpisy nepočítajú s nápadom žalovaného flexibilne upravovať výšku
tohto účtovného nákladu na základe budúcich udalostí, ktoré vecne vôbec s technickou hodnotou
nehnuteľnosti nesúvisia. Žalovaný požaduje okrem odpočítania pohľadávok spoločnosti HORNEX voči
subdodávateľom od ceny diela aj odpočítanie pohľadávok samotného žalovaného voči spoločnosti

HORNEX. V prípade, ak na diele vznikla vada spôsobená subdodávateľom, žalovaný by si voči
spoločnosti HORNEX ako zhotoviteľovi uplatnil pohľadávku na zľavu z ceny diela a spoločnosť HORNEX
by rovnakú pohľadávku na zľavu z ceny diela uplatňovala voči subdodávateľovi. Žalovaný by v takomto
prípade mal správne postupovať tak, že si svoju pohľadávku na zľavu mal započítať s pohľadávkou
spoločnosti HORNEX na zaplatenie ceny diela a spoločnosť HORNEX by si následne započítala

svoju pohľadávku na zľavu voči subdodávateľovi s pohľadávkou subdodávateľa na zaplatenie ceny
príslušnej subdodávky. Výška pohľadávky na zaplatenie ceny diela podľa zmluvy o dielo a výška ceny
subdodávky by ale zostali nezmenené, pretože započítanie nepredstavuje zníženie ceny diela, len
spôsob uspokojenia/zániku pohľadávky. Z argumentácie žalovaného ale vyplýva absurdný následok, že
spoločnosť HORNEX ako zhotoviteľ by najprv mala znížiť cenu diela o pohľadávku na zľavu za vadu

diela, ktorú jej subdodávateľ zaplatil a následne aj o pohľadávku na zľavu z ceny diela, ktorú si za presne
tú istú vadu uplatnil voči žalobcovi žalovaný. Následkom takéhoto názoru by bolo, že konečná cena diela
by bola upravovaná dvakrát o tú istú sumu.

73. Žalobca tiež tvrdí, že vyčíslil a vyúčtoval výšku ôsmej splátky ceny diela v súlade s bodom

4.4.8 zmluvy o dielo, kde je táto ôsma splátka ceny diela presne určená. Žalobca zopakoval, že
ak žalovaný vie, že cena diela bola nižšia a dosiahla len výšku 3.651.896,-Eur, ide o jeho výpočet
a tvrdenie, ktoré musí preukázať. Z dokladov predložených žalobcom je však zrejmé, že celkové náklady
na dielo mali presahovať sumu 3.800.000,-Eur a celková cena diela nemohla byť nikdy nižšia ako
3.800.000,-Eur.Súčetjednotlivýchsubdodávokdielapredstavujesumu3.922.267,96EurbezDPHabez

obchodnej marže dohodnutej v bode 4.1 zmluvy o dielo, t.j. už samotný celkový súčet cien subdodávok
presahuje sumu vypočítanú žalovaným, ako aj sumu uvedenú v bode 4.1 zmluvy o dielo. Žalobca
poukázal na to, že tabuľka so zhrnutím, vyčíslením a súčtom jednotlivých subdodávok, vrátane všetkých
súvisiacich dokladov je súčasťou súdneho spisu ako príloha k jeho podaniu z 21.05.2023. Predkladané
podkladyzahŕňajúvšetkyfaktúrysubdodávateľovspoločnostiHORNEXnastavbediela,vrátanesúpisov

vykonaných prác a vrátane výpisov z účtu spoločnosti HORNEX, ako potvrdení o úhrade príslušných
faktúr. Samotná tabuľka bola vyhotovená spoločnosťou HORNEX a je len pomocným nástrojom na to,
aby sa súd a strany jednoduchšie orientovali v množstve dokladov týkajúcich sa subdodávok diela.
Podľa vysvetlenia spoločnosti HORNEX k týmto dokladom, ku každej faktúre je pripojený výpis z účtu
spoločnosti HORNEX ako potvrdenie o jej úhrade, pričom suma uvedená na výpise je v mnohých

prípadoch nižšia ako suma uvedená vo faktúre. To je spôsobené tým, že drvivá väčšina dodávateľov
mala dohodnuté so spoločnosťou HORNEX tzv. zádržné, obvykle vo výške 10 % z ceny diela bez DPH,
z ktorého polovicu uhradil HORNEX dodávateľovi po prevzatí diela a druhú polovicu uhradí/uhradil až po
uplynutí záručnej doby diela, ktorá je pri väčšine dodávok 5 rokov od odovzdania stavby spoločnosťou
HORNEX žalovanému. K niektorým faktúram je namiesto výpisu z účtu pripojený doklad o zápočte

vzájomných pohľadávok alebo dohoda o urovnaní, z obsahu ktorých je možné zistiť, že k uspokojeniu
pohľadávky subdodávateľa voči spoločnosti HORNEX došlo iným spôsobom nahradzujúcim splnenie
pohľadávky jej zaplatením. K faktúram dodávateľov spoločnosť HORNEX pripojila celkový zoznam
všetkých faktúr zostavený v abecednom poradí podľa dodávateľov. Časť dodávateľov, na dodávku
ktorých nebol vystavený EUP, dodávala svoje dodávky priamo spoločnosti HORNEX, pričom išlo

o také časti diela, na ktoré žalovaný vystavil list určenia poddodávateľa priamo spoločnosti HORNEX.
Spoločnosť HORNEX tak bola uvedená v liste určenia poddodávateľa ako priamy realizátor dodávky,
pričom na jej špecifické časti si objedávala ďalších subdodávateľov a tí sú uvedení, vrátane ich faktúr
v uvedenom zozname.74. Podľa žalobcu ďalej z faktúr subdodávateľov je zrejmé, že celkové náklady spoločnosti HORNEX bez
jeho obchodnej prirážky podľa bodu 4.1 zmluvy o dielo boli vyššie ako súčet všetkých cien dodávok, ku

ktorým následne HORNEX pripočítaval svoju obchodnú prirážku a vytvoril tak cenu diela. Tento rozdiel
je spôsobený vyššími nákladmi spoločnosti HORNEX na realizáciu tých častí diela, ktoré realizovala
priamo spoločnosť HORNEX na základe listu určenia poddodávateľa, ktoré žalobca bližšie špecifikoval.

75. Žalobca má za to, že predložené faktúry subdodávateľov s dokladmi o ich úhrade sú jednoznačným

dôkazom o skutočnom rozsahu diela, o skutočných nákladoch spoločnosti HORNEX na realizáciu diela
a i o tom, že suma subdodávateľských nákladov, ku ktorej si spoločnosť HORNEX pripočítala obchodnú
prirážku podľa bodu 4.1 zmluvy o dielo, je nižšia ako suma skutočných subdodávateľských nákladov
spoločnosti HORNEX.

76. Tiež podľa žalobcu ním predložené faktúry obsahujú iba cenu prác skutočne vykonaných, ktoré sú

uvedené v súpisoch skutočne vykonaných prác, ktoré sú prílohou každej faktúry. Ak sa z množstva
prác predpokladaného v čase podpisu zmluvy so subdodávateľom niečo nevykonalo, do faktúry
sa to nedostalo, takže nie je dôvod to odpočítavať od sumy fakturovanej subdodávateľmi. Žiadny
subdodávateľ nevyfakturoval práce, ktoré nevykonal a žalovaný nepreukázal opak.

77. Žalobca ďalej zdôraznil, že aj napriek tomu, že žalobca fakticky predložením všetkých dokladov
o subdodávkach splnil, v tomto konaní nebolo potrebné preukázať skutočnú výšku ceny diela. Stačilo
preukázať, že boli splnené podmienky na vyplatenie ôsmej splátky ceny diela, nanajvýš preukázanie, že
cena diela nebola nižšia ako 3.800.000,-Eur. Žalobca podotkol, že celková cena diela presahuje sumu
3.800.000,-Eur aj po odpočítaní jednotlivých položiek, ktoré žalovaný konkrétne rozporuje.

78. Žalovaný považuje záver súdu prvej inštancie o otvorení prevádzky hypermarketu Kaufland
v Šamoríne vo februári 2015 a splnení podmienok na vyplatenie ôsmej splátky ceny diela za irelevantný,
pretože podmienkou pre vyplatenie ôsmej splátky ceny diela je splnenie podmienok pre vyplatenie
všetkých predchádzajúcich splátok. O tom, že tieto podmienky boli splnené už právoplatne rozhodol

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní vedenom medzi stranami pod sp.zn. 12Cb/49/2015, v ktorom
bol žalobca úspešný a žalovaný už dané nedoplatky aj zaplatil. Jedinou ďalšou podmienkou bolo
predloženie bankovej záruky, čo bolo splnené. Žalobca ďalej tvrdí, že žalovaný a spoločnosť HORNEX
podpísali preberací protokol k dielu 16. februára 2015, v ktorom uviedli, že v tento deň bolo dielo
odovzdané. Dielo bolo teda odovzdané, pričom zostávalo vyriešiť niektoré vady, ktoré vôbec nemali

vplyv na funkčnosť a používanie diela. Žalobca tvrdí, že zmluva o dielo v bode 8.3 umožňovala odovzdať
dielo žalovanému aj s vadami nebrániacimi užívaniu stavby. Dokonca aj vady skeletu, ktorý dodávala
spoločnosťFERROBETONSLOVAKIA,s.r.o.,ktorúžalovanýtakrádpoužívaakojedinýpríklad,nebránili
užívaniu diela, inak by stavbu spoločnosť Kaufland neprevzala, nebolo by ju možné skolaudovať
a následne spustiť jej prevádzku ako nákupného centra. Neodstrániteľnosť niektorých vád skeletu, na

ktoré žalovaný poukazuje, neznamenala prekážku v užívaní diela, pretože išlo o vady neovplyvňujúce
funkčnosť stavby. V prípade týchto vád išlo o to, že sa nedali rozhodne odstrániť, keďže skelet tvorí
„kostru“ stavby a odstránenie niektorých z vád by bolo možné iba dodaním nového skeletu, pretože
lokálne opravy neboli možné (napr. výmena prvkov skeletu, tzv. väzníc, ktoré mali na priereze tvar „T“
namiesto tvaru „I“). V podstate išlo len o esteticko-dizajnové nedostatky. Všetky tieto skutočnosti boli

preukázané zo strany žalobcu listinnými dôkazmi.

79. Žalobca poukázal aj na to, že konanie vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.zn.
24Cb/7/2018 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 43Cob/85/2020 boli uvádzané hlavne
z dôvodu, že žalovaný najneskôr od týchto konaní disponoval všetkými dokladmi, ktoré si podľa neho

vyžadujú hĺbkový audit. To preukazuje, že žalovaný mal naozaj dostatok času sa s týmito dôkazmi
oboznámiť,sámnimidisponoval,alekeďženevyhovovalijehoobštrukčnejtaktikeavymyslenejkonečnej
ceny diela, tak ich jednoducho ignoroval až do momentu, keď ich ignorovať nemohol. Žalovaný v tomto
konaní žiadal súd, aby žalobcovi uložil edičnú povinnosť vydať doklady, ktorými disponoval sám
žalovaný, a keď ich žalobca dobrovoľne predložil, tak sa ich neobťažoval ani analyzovať, lebo ich podľa

neho bolo veľa a boli predložené len preto, aby ho žalobca nimi zahltil.

80.Pokiaľžalovanývodvolanínamieta,žesúdsivbode21.odôvodneniarozsudkuprotirečí,takžalobca
s týmto názorom žalovaného nesúhlasí. Tvrdí, že v jednej vete súd odkazuje na LUPy, ktoré boli lenpodkladom pre určenie konečnej ceny a v druhej vete to iba rozvíja a uvádza, že konečná cena diela bola
určovaná na základe LUPov po zohľadnení všetkých vykonaných prác subdodávateľmi. Tieto dve vety
nie sú navzájom antagonistické ale komplementárne Žalobca tiež tvrdí, že nebolo potrebné predkladať

nejaký súpis vád a nedorobkov, pretože nárok na vyplatenie ôsmej splátky ceny diela nebol viazaný
na odstránenie vád diela a nedorobkov, ale na splnenie podmienok pre všetky predchádzajúce splátky
ceny diela a predloženie bankovej záruky. Predbežnou otázkou, či bolo dielo prevzaté, sa zaoberal už
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp.zn. 12Cb/49/2015, v ktorom súd posudzoval
nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie šiestej a siedmej splátky ceny diela a žalobe vyhovel.

Materiálnou podmienkou pre vznik nároku zhotoviteľa na zaplatenie ktorejkoľvek splátky je podľa zmluvy
o dielo okrem iného splnenie podmienok na zaplatenie všetkých predchádzajúcich splátok. Ak teda súd
právoplatne rozhodol, že žalobca má nárok na zaplatenie siedmej splátky ceny diela, splnil žalobca
všetky materiálne podmienky pre zaplatenie prvej až siedmej splátky ceny diela a pri posudzovaní
nároku na ôsmu splátku treba posúdiť iba splnenie tých materiálnych podmienok, ktoré sú pri ôsmej
splátke uvedené navyše oproti podmienkam všetkých ostatných predchádzajúcich splátok (predloženie

bankovej záruky).

81. Podľa žalobcu, ak chcel žalovaný uniesť dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že cena diela je
3.651.896,-Eur, tak sa nesmie zaoberať len jediným príkladom (FERROBETON SLOVAKIA, s.r.o.) a mal
si dať námahu a preskúmať všetky doklady, ktoré boli žalobcom predložené v máji 2023.

82. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že spoločnosť HORNEX si nemala pripočítať maržu k subdodávkam
v prípade, ak danú subdodávku realizovala priamo ona, tak ani toto tvrdenie nepovažuje žalobca
za správne, pretože práve samotný žalovaný odsúhlasil spoločnosti HORNEX túto maržu. Ani tento
záver žalovaného teda nemá žiadnu oporu v zmluve o dielo, ani v praxi výberu subdodávateľov počas

realizácie diela.

83. Žalobca tiež uviedol, že spoločnosť HORNEX si nemohla sama určiť, že niektoré subdodávky diela
bude robiť sama. Ak chcela realizovať na diele niektoré časti, musela sa zúčastniť výberového konania
spolu s ostatnými záujemcami a zaslať žalovanému ako objednávateľovi svoju cenovú ponuku s cenou,

ktorá logicky neobsahovala obchodnú maržu 16 % alebo 6 % podľa zmluvy o dielo. Žalovaný vybral
spoločnosť HORNEX iba tam, kde ponúkla najnižšiu cenu, t.j. cenu, ktorá bola konkurencieschopná
s cenami iných subdodávateľov. Ak bola cenová ponuka spoločnosti HORNEX najnižšia, objednávateľ
určil spoločnosť HORNEX ako vlastného subdodávateľa v danej časti diela prostredníctvom príslušného
LUPu. V každom LUPe, ktorým žalovaný určil spoločnosť HORNEX ako subdodávateľa, je výslovne

uvedené,že„Prifakturáciicenypoddodávkyvočiobjednávateľovisi kvyššieuvedenejcenepoddodávky
pripočítate v zmysle ustanovenia čl. IV. ods. 4.1 bod 44.1.2 Zmluvy dielo č. 1655/2014 Vašu obchodnú
maržu vo výške ...“ 16 % alebo 6 %. Žalovaný teda nemôže jednostranne zmeniť a spochybňovať
dohodu uzavretú medzi ním a spoločnosťou HORNEX, ktorá bola dosiahnutá v čase vykonávania diela
prostredníctvom výhry spoločnosti HORNEX a následnej autorizácie a odsúhlasenia príslušného LUPu

žalovaným.

84. Tieto skutočnosti boli v konaní žalobcom preukázané dokladmi, ktoré sú súčasťou spisu.

85. K odvolacím námietkam žalovaného ohľadne bankovej záruky žalobca poukázal na to, že doba

platnosti bankovej záruky nie je lehotou, ale dobou. Podľa jeho názoru to vyplýva z § 321 ods. 1
Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je doba platnosti v záručnej listine obmedzená, banková
záruka zanikne, ak veriteľ neoznámi banke písomne svoje nároky z bankovej záruky počas jej platnosti.

86. Žalobca tvrdí, že pravidlo počítania lehôt nie je možné aplikovať na doby. Ďalej tvrdí, že pojem

lehota sa používa v prípade, že časový úsek je spojený s právom osoby, aby prejavom svojej vôle
zachovala svoje vlastnícke právo. Ostatné časové úseky sa považujú za dobu, teda za časový úsek,
ktoréhouplynutímzanikáprávoalebopovinnosťbeztoho,abybolopotrebnénavyvolanietohoprávneho
následku akokoľvek prejaviť vôľu. Časový úsek, ktorý obmedzuje trvanie práva a ktorého uplynutím
právo zanikne, má charakter doby, nie lehoty. Ak pripadne posledný deň doby trvania práva na sobotu,

nedeľu alebo sviatok, zanikne právo týmto dňom, nie až najbližším nasledujúcim pracovným dňom
alebo najbližším predchádzajúcim pracovným dňom. Podľa názoru žalobcu platí teda zásada, že doba
začína plynúť prvým dňom a končí sa posledným dňom časového úseku, bez ohľadu na to, či ide
o pracovný deň, alebo o deň pracovného pokoja. Doba plynie už od toho dňa, v ktorom nastalaskutočnosť rozhodujúca pre jej plynutie a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím
názvom prípadne číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, v ktorom začala
plynúť. Doba platnosti bankovej záruky je analogickou, napríklad k dobe platnosti alebo dobe trvania

zmluvy uzavretej na dobu určitú. Ako príklad uviedol, že ak je nájomná zmluva uzavretá na dobu určitú
aposlednýdeňnájmupripadnenasobotu,nájomsavtentodeňajskončíanájomcasanemôžedomáhať
toho, že nájom skončí až o dva dni neskôr v pondelok. Podľa žalobcu je zrejmé, že doba platnosti
bankovej záruky do 16. februára 2025 zodpovedá v dohode v bode 4.11 zmluvy o dielo. Dokonca je
o jeden deň dlhšia, keďže doba 10 rokov začala plynúť 16. februára 2015 a 10 rokov by uplynulo 15.

februára 2025 o 24:00 hod., keďže na doby sa neaplikuje § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa
týka len lehôt. Z časového hľadiska bola teda banková záruka vystavená správne a na správnu dobu.

87. Zároveň žalobca uviedol, že ak by sme dali za pravdu žalovanému, že doba platnosti bankovej
záruky je lehotou a vzťahujú sa na ňu pravidlá počítania lehôt podľa Občianskeho zákonníka, stále by
táto banková záruka bola vystavená správne. Podľa pravidla uvedeného v § 122 ods. 2 Občianskeho

zákonníka by platnosť bankovej záruky mala skončiť 16. februára 2025, keďže banková záruka má
platiť 10 rokov od 16. februára 2015 (odovzdania stavby žalovanému). Tak aj nastavený koniec platnosti
záručnej listiny v tomto prípade.

88. Pokiaľ žalovaný argumentuje § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa názoru žalobcu podľa

tohto ustanovenia, ak by sme dali za pravdu žalovanému, žalovaný by mohol uplatniť práva z bankovej
záruky aj 17. februára 2025, a to priamo na základe zákona, bez ohľadu na text záručnej listiny, pretože
§ 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka neobsahuje príkaz účastníkom právnych vzťahov, aby svoje lehoty
nastavovali tak, aby posledný deň lehoty pripadol na pracovný deň. Žalovaný by tak na svojich právach
vôbecnebolukrátený,pretože§122ods.3OZbymupodľajehoargumentácieumožňovaluplatniťpráva

z bankovej záruky ešte aj 17. februára 2025, t.j. v najbližší pracovný deň po skončení doby, na ktorú bola
banková záruka vystavená. Dátum konca doby platnosti bankovej záruky uvedený v záručnej listine je
teda správny, preto z tohto dôvodu nerobí bankovú záruku neplatnou alebo vystavenou v rozpore so
zmluvou o dielo. Žalobca tiež zdôraznil, že výklad právnej povahy doby platnosti bankovej záruky zo
strany žalovaného je nesprávny a žalobcom uvedená argumentácia slúži iba na preukázanie toho, že

aj pri stotožnení sa s výkladom žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru ohľadne správnosti
obsahu textu záručnej listiny.

89. Doba platnosti bankovej záruky plynie od 16. februára 2023, čo je deň, v ktorom spoločnosť
HORNEX odovzdala dielo žalovanému. Tvrdenie žalovaného, že je zrejmé, že k odovzdaniu diela došlo

až neskôr ako 16. februára 2023, keďže po tomto termíne dochádzalo k vykonávaniu predpísaných
a dohodnutých skúšok a k odstraňovaniu vád, nie je správne, pretože dielo bolo skolaudované na
základe miestneho zisťovania, ktoré prebehlo už 30. januára 2015. Zároveň žalovaný a spoločnosť
HORNEX podpísali preberací protokol k dielu 16. februára 2015, v ktorom uviedli, že v tento deň bolo
dieloodovzdané.ZároveňžalovanýodovzdaldielospoločnostiKauflandosobitnýmprotokolom,vktorom

je ako deň odovzdania diela a deň začiatku plynutia záručnej doby uvedený tiež 16. február 2015.
Protokol o odstránení vád a nedorobkov z preberacieho konania zo dňa 14. apríla 2015 na viacerých
miestach uvádza, že dielo bolo odovzdané 16. februára 2015. Zároveň 16. február 2015 ako deň
odovzdania diela nebol spochybnený ani právoplatnými rozsudkami súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu v konaní sp.zn. 12Cb/49/2015.

90. Podľa žalobcu, keďže spoločnosť HORNEX a žalovaný podpísali preberací protokol k dielu 16.
februára 2015 znamená to, že tento deň bolo dielo odovzdané. V protokole je dokonca uvedené, že
dielo je funkčné a prevádzkyschopné. Dielo bolo teda odovzdané na základe protokolu zo dňa 16.
februára2015,skolaudovanébolokolaudačnýmrozhodnutímMestaŠamorínz25.februára2015,sp.zn.

29/2015-003/SOcÚ, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. februára 2015, pričom samotné kolaudačné
konanie (miestne zisťovanie) prebehlo už 30. januára 2015. Žalovaný odovzdal dielo spoločnosti
Kaufland ako konečnému objednávateľovi (investorovi) osobitným protokolom z 16. februára 2015,
v ktorom je uvedené, že dielo je odovzdané 16. februára 2015 a v tento istý deň začína plynúť záručná
doba. Spoločnosť Kaufland otvorila dielo pre verejnosť 26. februára 2015. Zároveň v bode 8.2 zmluvy

o dielo je dohodnuté, že dielo bude považované za odovzdané a dodané až po vykonaní všetkých
skúšok predpísaných osobitnými predpismi, záväznými normami a projektovou dokumentáciou. Skúšky
sprinklerových zariadení nepatria medzi uvedené povinné skúšky vyžadované predpismi, normami
alebo projektovou dokumentáciou, ide o súkromnú skúšku hasiacich zariadení vyžadovanú poisťovacouspoločnosťou v spoločnosti Kaufland, ktorá sa vykonáva vždy až po odovzdaní stavby spoločnosti
Kaufland. Všetky skúšky diela vyžadované bodom 8.2 zmluvy o dielo boli vykonané pred 16. februárom
2015, o čom svedčí i zoznam odovzdaných protokolov o ich vykonaní uvedených v prílohe preberacieho

protokolu zo dňa 16. februára 2015. Faktom teda je, že dielo bolo odovzdané a prevzaté v zmysle bodu
8.1 zmluvy o dielo už 16. februára 2015, odkedy aj začala plynúť záručná doba a lehota na uplatnenie
nárokov žalovaného z bankovej záruky.

91. Žalobca tiež poukázal na bod 4.4. zmluvy o dielo, z ktorého je zrejmý chronologický priebeh

jednotlivých udalostí pri realizácii diela a fakturovaní jeho ceny. Podpis preberacieho protokolu, ktorým
spoločnosť HORNEX odovzdala dielo žalovanému, je podmienkou vystavenia faktúry na piatu splátku
ceny diela. Podpis protokolu o preskúšaní sprinklerových zariadení je podmienkou vystavenia faktúru
až na šiestu splátku ceny diela. Odstránenie vád diela uvedených v preberacom protokole a v protokole
o preskúšaní sprinklerových zariadení je podmienkou vystavenia faktúry až na siedmu splátku ceny
diela, pričom v bode 4.4 zmluvy o dielo je pri každej splátke ceny diela uvedené, že podmienkou jej

fakturovania je okrem iného splnenie všetkých podmienok na vyfakturovanie predchádzajúcich splátok.
Tým je jasne vyjadrený časový sled, v akom sa diali jednotlivé udalosti, ktoré napĺňali podmienky
fakturovania jednotlivých splátok ceny diela. Preskúšanie sprinklerových zariadení a ani odstránenie vád
diela preto ani nemohli predchádzať podpisu preberacieho protokolu o odovzdaní diela žalovanému.

92. Ďalej žalobca tvrdí, že odovzdanie diela a následné odstránenie vád diela bolo podmienkou šiestej
a siedmej splátky ceny diela. Je zrejmé, že tieto podmienky boli splnené. Sám žalovaný vo vyjadrení
z 13.03.2023 uvádza, že splnenie podmienok týchto splátok nie je sporné. Dokazuje to aj právoplatný
rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vydaný v konaní sp.zn. 12Cb/49/2015, pričom žalobca
poukázal na bod 39. odôvodnenia tohto rozsudku.

93.Žalobcatiežpoukázalnato,žepopodpisepreberaciehoprotokoluzodňa16.februára2015žalovaný
so spoločnosťou HORNEX podpísali už iba protokol o odstránení vád a nedorobkov z preberacieho
konania zo dňa 14. apríla 2015. V tomto protokole na viacerých miestach výslovne uviedli, že dielo bolo
odovzdanéžalovanému16.februára2015,pričomvadydielazistenéprijehoodovzdaníbolido14.apríla

2015 kompletne odstránené. Popri tomto protokole vvstavil dodávateľ skúšky sprinklerových zariadení
na diele protokol o vykonaní ich preskúšania (preskúšanie z 02. marca 2015), pričom odstránenie vád
zistených pri ich preskúšaní bolo potvrdené neskôr. Žiadne z uvedených činností však nemali vplyv
na skutočnosť, že dielo bolo kompletne odovzdané žalovanému 16. februára 2015. Odstraňovanie
vád diela zistených pri jeho odovzdaní z povahy veci nemá za následok, že je dielo považované za

odovzdané až ich odstránením. Rovnako preskúšanie sprinklerových zariadení nemá takýto právny
následok, keďže v zmysle podmienok pre vznik nároku na jednotlivé splátky ceny diela podľa bodu 4.4
zmluvy o dielo bol podpis preberacieho protokolu diela podmienkou piatej splátky, pričom predloženie
protokolu o preskúšaní sprinklerových zariadení bolo podmienkou šiestej splátky a odstránenie vád diela
uvedených v preberacom protokole zo dňa 16.02.2015 a odstránenie vád sprinklerových zariadení bolo

podmienkou až siedmej splátky ceny diela. Z uvedeného vyplýva, že z časového hľadiska malo byť
dielo najprv odovzdané žalovanému a až následne mali byť odstraňované vady uvedené v protokole
o odovzdaní diela a preskúšavané sprinklerové zariadenia.

94. Žalobca tiež poukázal na body 8.7.1, 8.7.2 a 8.9 zmluvy o dielo, z ktorých vyplýva potreba rozlišovať

medzi odovzdaním diela a odstraňovaním prípadných vád už odovzdaného diela. Podľa uvedených
ustanovení zmluvy o dielo mali byť vady diela zistené pri jeho odovzdaní v preberacom protokole
spolu s lehotami na ich odstránenie. Následne, po odovzdaní diela žalovanému, mala spoločnosť
HORNEX tieto vady odstrániť, pričom ak by to neurobila, žalovaný bol podľa bodu 8.9 zmluvy o dielo
oprávnený tieto vady odstrániť sám na náklady spoločnosti HORNEX. Tieto náklady si mal uhrádzať

práve z predmetnej bankovej záruky. Z toho vyplýva, že banková záruka mala byť podľa pôvodného
textu zmluvy o dielo (t.j. pred zmenou znenia bodu 4.11 zmluvy o dielo jej dodatkom č. 4) vystavená
pred odstraňovaním vád diela zistených pri prevzatí diela žalovaným. Dodatkom č. 4 k zmluve o dielo
odsunuli zmluvné strany termín jej vystavenia na 30. september 2015, pretože sa do 30. septembra
2015 zároveň natiahla platnosť druhej bankovej záruky vystavenej podľa bodu 4.10. zmluvy o dielo.

95. Žalobca tiež tvrdí, že jednoznačne preukázal a uniesol dôkazné bremeno o tom, že cena diela určite
nebola nižšia ako 3.800.000,-Eur, pretože súčet všetkých subdodávok bez dane z pridanej hodnoty
a s maržami výrazne presahoval túto sumu. Žalovaný sa stále opiera len o jediný prípad spoločnostiFERROBETON SLOVAKIA, s.r.o. a pravdepodobne sa tak snaží presvedčiť súd, že ak nastal tento
jediný prípad, tak museli nastať aj ďalšie. Žiadne takéto ďalšie prípady ale nenastali, ako to vyplýva
z predložených dokladov a žalobca tak toto presvedčenie žalovaného účinne poprel.

96. Žalobca sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že od ceny diela nemajú byť
odpočítavané pohľadávky zhotoviteľa voči subdodávateľom, pretože také ustanovenie v nej naozaj nie
je a nevyžaduje to ani žiadny právny predpis a zároveň by bolo nelogické, ak objednávateľ dostane dielo
v pôvodnej hodnote, pretože jeho zhotoviteľ mu aj tak musel odovzdať dielo bez vád a nedorobkov.

97. Podľa žalobcu tiež nie je pravdou, že žalobca nepreukázal skutočnú cenu subdodávok. Každá
jednotlivá faktúra subdodávateľa, ktorá bola súdu aj žalovanému predložená, obsahuje súpis skutočne
vykonaných prác a zároveň každá jedna subdodávka obsahuje aj doklad o tom, ako bola cena
subdodávky medzi spoločnosťou HORNEX a subdodávateľom vysporiadaná.

98. Pokiaľ sa žalovaný tiež bráni tým, že spoločnosť HORNEX si podľa bodu 6.3 subdodávateľskej
zmluvy uplatnila voči subdodávateľom osobitnú odplatu za zariadenie staveniska, a to vo výške 1,5 %
z ceny subdodávky, pričom podľa žalovaného ide o duplicitný príjem, a preto by sa mala znížiť cena diela
voči žalovanému o odplatu získanú od subdodávateľov, žalobca tvrdí, že spoločnosť HORNEX si žiadne
náklady neuplatňovala duplicitne. Podľa názoru žalobcu v subdodávateľských vzťahom je obvyklé, že

subdodávateľ platí generálnemu zhotoviteľovi stavby odplatu za tú časť zariadenia staveniska, ktorú mu
poskytuje generálny zhotoviteľ. Zároveň spoločnosť HORNEX mala so žalovaným dohodnutú zmluvnú
maržu vo výške 16 % (bod 4.1.2 zmluvy o dielo) a táto zahŕňala výrobnú a správnu réžiu, zisk, ako
i náklady na činnosti generálneho dodávateľa uvedené v bode 4.1.2 zmluvy o dielo a riziká z nich
plynúce. Ale na časť diela spočívajúcu v dodávke zariadenia staveniska mala spoločnosť HORNEX

dohodnutú maržu iba vo výške 6 % (bod 4.1.3 zmluvy o dielo) a táto marža nezabezpečovala žiaden
zisk zhotoviteľa a nepokrývala ani všetky obvyklé náklady zahrnuté v marži (výrobná a správna réžia
a pod.). V obvyklých stavebných kontraktoch nepostavených na systéme bielej knihy zhotoviteľ generuje
zisk i z dodávky zariadenia staveniska. Aby mohla spoločnosť HORNEX žalovanému ponúknuť takúto,
z pohľadu žalovaného výhodnú maržu na zariadenie staveniska, musela si to niekde aspoň čiastočne

kompenzovať, pričom odplata od subdodávateľov jej plnú kompenzáciu určite neposkytla (1,5 % z ceny
subdodávky sa nerovná rozdielu medzi maržou 16 % a 6 % z ceny subdodávok). Žalovaný sa sťažuje
na to, že mu spoločnosť HORNEX poskytla výhodné obchodné podmienky a snaží sa túto výhodu
získať dvakrát (raz cez zníženú maržu 6 % na zariadenie staveniska spoločnosti HORNEX, druhýkrát
cez požiadavku znížiť cenu diela o odplatu za zariadenie staveniska platenú subdodávateľom), pričom

paradoxne argumentuje tým, že spoločnosť HORNEX získala na zariadenie staveniska odplatu dvakrát.
Na to, aby spoločnosť HORNEX mohla žalovanému ponúknuť zníženú maržu na zariadenie staveniska,
musela okrem iného preniesť primerané náklady na zariadenie staveniska na subdodávateľov. Zoznam
plnení tvoriacich zariadenie staveniska je uvedený v Prílohe č. 8 zmluvy o dielo uzavretej medzi
žalovaným a spoločnosťou HORNEX.

99. Žalobca považuje za nesprávne tvrdenie žalovaného, že z obsahu preberacieho protokolu o prevzatí
časti diela (prefabrikovaného skeletu) dodanej subdodávateľom FERROBETON SLOVAKIA, s.r.o.,
podpísaného 6. októbra 2015 so spoločnosťou HORNEX vyplýva, že dielo by mohlo byť ukončené
v čase podpisu preberacieho protokolu medzi žalovaným a spoločnosťou HORNEX (16. február 2015),

ale bolo dokončené neskôr, preto aj doba platnosti bankovej záruky, ktorej predloženie je podmienkou
zaplatenia žalovanej sumy žalobcovi je iná ako tá, ktorá je uvedená v texte záručnej listiny. V tejto
súvislosti žalobca tvrdí, že v protokole o odovzdaní a prevzatí diela č. D/06/P1655/2015 zo dňa
06. októbra 2015, podpísaného spoločnosťou HORNEX a spoločnosťou FERROBETON SLOVAKIA,
s.r.o. je na prvej strane v bode 1. uvedené, že subdodávateľ ukončil stavebné práce na subdodávke

v nasledujúcich termínoch: „montáž skeletu dňa 08.11.2014, vyspravovanie konštrukcií vykonával
zhotoviteľ do novembra 2014“, t.j. pred odovzdaním diela žalovanému 16. februára 2015. V protokole
v bode 1 sa ďalej uvádza, že „vyspravenie konštrukcií nebolo vykonané riadne a v požadovanej kvalite,
objednávateľ vykonával za zhotoviteľa vyspravovanie konštrukcií až do januára 2015“, t.j. spoločnosť
HORNEX pred odovzdaním diela žalovanému sama namiesto subdodávateľa odstraňovala vady na

prefabrikovanom skelete. Zvyšok protokolu hovorí o vysporiadaní nárokov spoločnosti HORNEX voči
subdodávateľovi. Z obsahu protokolu tiež vyplýva, že vady skeletu v ňom uvedené existovali a boli
známe už v čase odovzdania celej stavby žalovanému 16. februára 2015 a žalovaný aj napriek tomustavbu v ten deň prevzal od spoločnosti HORNEX a následne ju odovzdal spoločnosti Kaufland. Vady
skeletu dokonca spoločnosť Kaufland vytkla žalovanému v ich preberacom protokole.

100. Žalobca zároveň tvrdí, že zmluva o dielo v bode 8.3 umožňovala odovzdať dielo žalovanému aj
s vadami nebrániacimi užívaniu stavby. Vady skeletu uvedené v protokole FERROBETON nebránili
užívaniu diela, inak by stavbu spoločnosť Kaufland od žalovaného neprevzala, nebolo by ju možné
skolaudovať a následne spustiť jej prevádzku ako nákupného centra. Neodstrániteľnosť niektorých
vád skeletu, na ktoré žalovaný poukazuje neznamenala prekážku v užívaní diela, pretože išlo o vady

neovplyvňujúce funkčnosť stavby.

101. Žalobca tiež tvrdí, že žalovanému uniká rozdiel medzi odovzdaním diela, na ktoré je podľa bodu
4.11 zmluvy o dielo v znení Dodatku č. 4 naviazaný začiatok plynutia doby platnosti bankovej záruky
a definitívnym ukončením diela odstránením všetkých jeho vád. Vady brániace užívaniu diela dávali
žalovanému právo dielo neprevziať a ak žalovaný toto právo nevyužil a dielo prevzal aj napriek takýmto

vadám, vyvolal všetky právne následky, ktoré zmluva o dielo spájala s aktom prevzatia diela, vrátane
určenia začiatku doby platnosti bankovej záruky. Ak teda žalovaný protokolárne prevzal dielo 16.
februára 2015, spustil tým plynutie doby platnosti bankovej záruky bez ohľadu na vady diela v čase jeho
prevzatia žalovaným.

102. Zároveň žalobca poukázal na to, že predbežnou otázkou, či bolo dielo prevzaté sa zaoberal
už Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní sp.zn. 12Cb/49/2015. V tomto konaní súd posudzoval
nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie šiestej a siedmej splátky ceny diela a žalobe vyhovel.
Materiálnou podmienkou pre vznik nároku zhotoviteľa na zaplatenie ktorejkoľvek splátky je podľa zmluvy
o dielo okrem iného splnenie podmienok na zaplatenie všetkých predchádzajúcich splátok. Ak teda súd

právoplatne rozhodol, že žalobca má nárok na zaplatenie siedmej splátky ceny diela, splnil žalobca
všetkymateriálnepodmienkyprezaplatenieprvejažsiedmejsplátkycenydielaapriposudzovanínároku
na ôsmu splátku treba posúdiť iba splnenie tých materiálnych podmienok, ktoré sú pri ôsmej splátke
uvedené navyše oproti podmienkam všetkých ostatných predchádzajúcich splátok. Medzi materiálne
podmienky pre vyplatenie prvej až siedmej splátky ceny diela patrí podľa bodu 4.4 zmluvy o dielo

okrem iného dokončenie kompletného funkčného a prevádzkyschopného diela, podpísanie protokolu
o odovzdaní diela a odstránenie všetkých vád, osobitne vád uvedených v protokole o odovzdaní diela
a tiež vád uvedených v protokole o preskúšaní sprinklerových zariadení.

103. Šiesta splátka ceny diela bola vyúčtovaná faktúrou č. 401504003 vystavenou 15. apríla 2015

asplatnou22.mája2015.Siedmasplátkacenydielabolavyúčtovanáfaktúrouč.401504004vystavenou
15. apríla 2015 a splatnou 22. mája 2015. Faktúry spoločnosti HORNEX na šiestu a siedmu splátku
ceny diela boli vystavené oveľa skôr ako došlo k podpisu protokolu FERROBETON a súd v konaní
sp.zn. 12Cb/49/2015 na základe týchto faktúr právoplatne priznal žalobcovi nárok na ich zaplatenie.
Z toho vyplýva, že tvrdenie žalovaného, že v čase podpisu protokolu FERROBETON nemohlo byť

dielo dokončené, je nesprávne a pre toto konanie je irelevantné. Žalobca ďalej poukázal na tvrdenie
žalovaného, že v protokole FERROBETON je uvedené, že za neodstrániteľné vady subdodávky
poskytne subdodávateľ spoločnosti HORNEX zľavu z ceny diela, ktorej výška sa určí potom, ako si
zľavu z ceny diela za predmetné vady uplatní u spoločnosti HORNEX samotný žalovaný. Táto časť
textu protokolu nijako nesvedčí v prospech žalovaného, ale práve naopak potvrdzuje, že v čase podpisu

protokolu FERROBETON, t.j. 6. októbra 2015 si žalovaný neuplatnil voči spoločnosti HORNEX nárok
na zľavu z ceny diela za neodstrániteľné vady skeletu. To je v súlade aj s doterajšou argumentáciou
žalobcu, že žalovaný si mal prípadné nároky z vád diela riadne a včas uplatniť voči spoločnosti HORNEX
a následne tieto nároky započítať voči cene diela, ale dodnes tak neurobil. Žalovaný sa aj napriek
tomu domáha, aby si žalobca znížil svoju pohľadávku o pohľadávky, ktoré si žalovaný riadne a včas

neuplatnil voči spoločnosti HORNEX a následne v zmysle § 529 ods. 2 OZ voči žalobcovi ako jej
právnemu nástupcovi (postupníkovi). Takéto nároky sa môžu uspokojiť ich započítaním proti pohľadávke
zhotoviteľa na zaplatenie ceny diela, neuspokojujú sa však automatickým znížením ceny diela o výšku,
ktoré má podľa predstáv žalovaného dokonca vykonať samotný zhotoviteľ.

104. Žalobca tiež tvrdí, že spoločnosť HORNEX nemala povinnosť vykonať v záverečnej faktúre
akékoľvek záverečné vyúčtovanie spolu s prepočtami a odpočtami a takáto povinnosť zo zmluvy o dielo
nevyplýva. Jediná povinnosť vykonať akési zúčtovanie skutočnej ceny diela a skutočného rozsahu diela,
keďže tie neboli v čase podpisu zmluvy o dielo známe, je uvedená v bode 4.16 zmluvy o dielo, podľaktorého majú obe zmluvné strany povinnosť uzavrieť do 30 dní od doručenia poslednej faktúry, ktorou
zhotoviteľ fakturuje objednávateľovi cenu z diela, dodatok k zmluve o dielo, v ktorom uvedú skutočnú
cenu diela vyfakturovanú zhotoviteľom objednávateľovi a uvedú skutočný rozsah diela, ktorého sa táto

cena diela týka. Z toho vyplýva, že toto „vyúčtovanie“ sa malo vykonať až po vyfakturovaní ceny diela,
nie v poslednej faktúre zhotoviteľa.

105. Žalovaný sám podpísal návrh takéhoto dodatku ako dodatok č. 5, v ktorom sám potvrdil, že celková
cena diela mala dosiahnuť minimálne 4.280.000,-Eur. V tomto návrhu dodatku č. 5 k zmluve o dielo je

v článku I. bode 1 uvedené, že odhad výšky skutočnej ceny diela v čase podpisu dodatku je 4.380.000,-
Eur bez DPH, a preto sa má zmeniť bod 4.2 zmluvy o dielo tak, že celková cena diela nemá prekročiť
sumu 4.280.000,-Eur bez DPH namiesto pôvodnej sumy 3.800.000,-Eur bez DPH. Ak by skutočná cena
prekročila uvedenú čiastku, mali strany postupovať podľa článku I. ods. 5 navrhovaného dodatku č. 5.
Ďalej v návrhu dodatku č. 5 je v článku I. ods. 2 uvedený nový rozpis siedmych splátok ceny diela,
pričom súčet prvých siedmych splátok je 3.800.000,-Eur a ôsma splátka mala byť vypočítaná ako zvyšok

ceny diela podľa bodov 4.1 a 4.5 zmluvy o dielo. Žalovaný návrh dodatku č. 5 podpísal 13. februára
2015 a doručil ho spoločnosti HORNEX, ktorá ho neprijala. Aj napriek tomu, že Dodatok č. 5 k zmluve
o dielo nebol uzavretý, bol podpísaný žalovaným, ktorý svojím podpisom implicitne uznal, že cena diela
je vyššia ako 3.800.000,-Eur a reálne dosahuje až sumu 4.380.000,-Eur bez DPH.

106. Ak by aj takáto povinnosť spoločnosti HORNEX vznikla, spoločnosť HORNEX by ju pred
vyúčtovaním ôsmej splátky ceny diela nemusela splniť, pretože z predložených dokladov je zjavné,
že cena diela výrazne prekročila sumu 3.800.000,-Eur a faktúra na ôsmu splátku ceny diela by
tak nebola poslednou faktúrou a ôsma splátka ceny diela poslednou časťou ceny diela. Spoločnosť
HORNEX nakoniec vyúčtovala žalovanému celkovú cenu diela vo výške 4.372.862,08 Eur bez DPH.

Keďže Dodatok č. 5 k zmluve o dielo nebol uzavretý, spoločnosť HORNEX pochopiteľne postupovala
v súlade so zmluvou o dielo v znení Dodatkov 1 až 4, vyúčtovala cenu diela v súlade s jej platným
a účinným znením a časť ceny diela, ktorá zodpovedá rozdielu medzi sumou 4.372.862,08 Eur a sumou
3.800.000,-Eur vyúčtovala osobitnou faktúrou, ktorá bola predmetom uvedeného súdneho konania
sp.zn. 24Cb/7/2018.

107. Žalobca podotkol, že ak by bola cena diela nižšia ako 3.800.000,-Eur, spoločnosť HORNEX by si
ako každý starostlivý podnikateľ v poslednej faktúre nepochybne voči žalovanému uplatnila nárok na
osobitnú odmenu podľa bodu 4.2 zmluvy o dielo vo výške 50 % z rozsahu úspory. Keďže spoločnosť
HORNEX tak nekonala je zrejmé, že nárok na takúto odmenu z úspory jej nevznikol, k čomu mohlo dôjsť

iba v prípade, ak cena diela dosiahla alebo prekročila sumu 3.800.000,-Eur. Na záver žalobca podotkol,
že úspory sa majú počítať z obchodných zliav, nie zo zliav, ktoré sú výsledkom úspešného uplatnenia
nároku z vád, pretože v prípade zliav týkajúcich sa vád diela k úspore by na strane žalovaného ako
objednávateľa došlo k dvojnásobnému obohateniu. Najskôr uplatnením nároku na osobitnú odmenu
podľa bodu 4.2 zmluvy o dielo a následne v rámci uplatnenia nároku na zľavu voči spoločnosti HORNEX

z dôvodu vady diela.

108. Konečná cena diela podľa predložených dokladov dosahuje sumu 4.372.862,08 Eur bez DPH,
vrátane obchodnej marže. Ak by odpočty znížili cenu diela pod sumu 3.800.000,-Eur, museli by
dosahovať výšku viac ako 572.862,08 Eur bez DPH. Žalovaný vyčíslil svoje odpočty na sumu 233.341,-

Eur a ak by súd dospel k záveru, že konečná cena diela sa má upraviť o takéto odpočty, z predložených
dokladov vyplýva, že konečná cena diela by bola 4.139.521,08 Eur bez DPH, čo je rozdiel medzi sumou
4.372.862,08 Eur bez DPH a 233.341 Eur, čím podľa žalobcu je stále vysoko nad sumou 3.800.000,-
Eur, pričom žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie ôsmej splátky ceny diela do sumy 3.800.000,-
Eur a argumentácia žalovaného v týchto dvoch prípadoch tak nemôže ovplyvniť výšku nároku žalobcu

uplatneného v tomto konaní.

109. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalovaný dňa 12.01.2024,
v ktorom uviedol, že odkazuje na obsah podaného odvolania, na ktorého obsahu zotrváva, ako aj na
všetkých jeho písomných a ústnych vyjadreniach, ktoré sú obsiahnuté v spise.

110. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 02. februára 2024, v ktorom v celom
rozsahu odkázal na svoje vyjadrenie zo dňa 14. decembra k odvolaniu a žiadal, aby odvolací súd
rozhodol tak, ako je v ňom uvedené.111. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379

CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ustanovenie §
381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

112. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

113. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

114. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

115. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

116. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli
v neprospech strany.

117. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo

k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade
preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na
základe podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa

ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje
a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

118. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým okresný
súd vyhovel žalobe žalobcu v sume 238.200,-Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy

238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 0,03 % denne zo sumy
238.200,-Eur odo dňa 26.11.2015 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,-Eur a ktorým okresný súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaná suma predstavuje zaplatenie ôsmej splátky ceny diela
zhotoveného právnym predchodcom žalobcu na základe Zmluvy o dielo č. 1655/2004 zo dňa 04.02.2014

spolu s dodatkami č. 1 až 4 k zmluve, ktorú právny predchodca žalobcu žalovanému vyfakturoval
faktúrou č. 401509013 zo dňa 02.10.2015 v sume 238.200,-Eur vrátane DPH, s lehotou splatnosti ku dňu
12.11.2015. Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvej inštancie už raz obdobne rozhodol rozsudkom, č.k.
18Cb/8/2016-749 zo dňa 04.11.2021, ktorý bol odvolacím súdom – Krajským súdom v Banskej Bystrici
na základe podaného odvolania žalovaným zrušený, a to uznesením č.k. 41Cob/25/2022-951 zo dňa

25.01.2023 z dôvodu, porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces, spočívajúceho v nesprávnom
procesnom postupe súdu prvej inštancie. Okresný súd po doplnení dokazovania rešpektujúc právny
názor odvolacieho súdu vo veci opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom.

119.Podľa§536ods.1Obchodnéhozákonníka(ďalejlen„ObZ“),zmluvouodielosazaväzujezhotoviteľ

vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

120. Podľa § 536 ods. 3 ObZ, cena musí byť v zmluve dohodnutá, alebo v nej musí byť aspoň určený
spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.121. Podľa § 546 ods. 1 ObZ, objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve
alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá, alebo určiteľná a zmluva

je napriek tomu platná (§536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za
porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

122. Podľa § 548 ods. 1 ObZ, objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom
v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním

diela.

123. Po preštudovaní spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil
skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to
z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v zmysle §
387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať, a preto

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

124. Žalovaný v podanom odvolaní okrem iného namieta, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil
napadnuté rozhodnutie, keďže sa nevysporiadal s otázkou konečnej/skutočnej ceny diela.

125. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenie a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

126. Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky relevantné, právne a skutkové

otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany (sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, I.
ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

127. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre
právny záver o dôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, k svojim
záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkové stavu.

Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia dáva odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo dospel súd prvej inštancie
k záveru, že žalobca v konaní preukázal splnenie podmienok pre zaplatenie ôsmej splátky ceny diela,
ako aj odôvodnil, z akých dôvodov považuje výšku žalovanej sumy za dôvodnú a žalobcom preukázanú.
Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú stranu sporu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa

parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

128. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená
ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej obrany, ak si
neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia navrhnutých dôkazov a ak sa neriadi ním predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (sp. zn. II. ÚS 197/07, IV. ÚS 251/03, II.ÚS 3/97).

129. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažuje námietku žalovaného týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku prvej inštancie za opodstatnenú.

130. Žalovaný v podanom odvolaní namietol aj vecnú správnosť rozhodnutia v časti, ktorou súd prvej
inštancie žalobe žalobcu vyhovel.131. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd
prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď žalobe

vyhovel. V konaní súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil žiadne vady spočívajúce v nesprávnom
procesnom postupe súdu prvej inštancie tak, ako namietal žalovaný v podanom odvolaní, následkom
čoho podľa jeho názoru bolo porušené právo na spravodlivý proces. Žalovaný však konkrétne neuviedol
akým nesprávnym procesným postupom znemožnil súd prvej inštancie žalovanému uskutočňovať jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okresný

súd totiž umožnil žalovanému uplatňovať prostriedky procesnej obrany po vrátení veci zo strany
odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie na ďalšie konanie neodobral žalovanému žiadne práva, súd
postupoval v súlade s ustanoveniami CSP, a teda odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil
vady, následkom ktorých by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací
súd tiež konštatuje, že okresný súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdením strán sporu a odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako

rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie tak ako bolo
uvedené, neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom a stotožňuje sa s jeho záverom o tom, že
žalobca preukázal, že sú splnené podmienky pre uplatnenie ôsmej splátky ceny diela a zo strany žalobcu
je preukázaná oprávnenosť uplatnenia výšky žalovanej sumy, pričom žalovaný žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal opak. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobe žalobcu v celom

rozsahu vyhovel a odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

132. Na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku s poukazom na dôvody odvolania
odvolací súd konštatuje, že žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku, t.j. že došlo k splneniu

podmienok pre zaplatenie ôsmej splátky ceny za dielo v zmysle článku 4 bod 4.4.8 zmluvy, t.j. že boli
splnené podmienky pre vyplatenie predchádzajúcich splátok a zároveň došlo k predloženiu originálu
dokladov o záruke za záručné nároky. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie súhlasí
s tým, že pokiaľ bolo v konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom, č.k. 12Cb/49/2015
právoplatne rozhodnuté, že žalobcovi prislúcha nárok na zaplatenie ceny diela z titulu predchádzajúcich

splátok, pričom žalovaný v konaní túto skutočnosť ani nenamietal, išlo o nespornú skutočnosť, z ktorej
súdprvejinštanciesprávnevychádzalanebolopotrebnézostranysúduprvejinštancieohľadnesplnenia
tejto podmienky vykonávať ďalšie dokazovanie. Čo sa týka splnenia druhej podmienky pre možnosť
uplatnenia ôsmej splátky ceny diela, t.j. predloženie originálu dokladov o záruke za záručné nároky,
v tejto súvislosti súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listom právneho predchodcu žalobcu zo

dňa 29.09.2015, ktorého súčasťou bola aj banková záruka č. 617403 na sumu 218.643,10 Eur na
zabezpečenie kvality diela počas záručnej doby, ktorá bola vystavená v prospech žalovaného s tým,
že banková záruka zanikne v celom rozsahu dňom 16.02.2025 a žalobca v konaní preukázal, že
bola doručená pre žalovaného 01.10.2015. Zároveň žalovaný v konaní nenamietal doručenie takejto
peňažnej záruky, avšak namietal nesprávne uvedenú dobu jej trvania, pričom okresný súd sa s názorom

žalovaného nestotožnil a mal za to, že právny predchodca žalobcu vystavil bankovú záruku správne
od 16.02.2015 do 16.02.2025, nakoľko považoval v konaní za preukázané, že dielo bolo zo strany
právneho predchodcu žalobcu odovzdané žalovanému dňa 16.02.2015, a keďže sa jedná o dobu a nie
lehotu, ako namietal žalovaný v konaní, považoval bankovú záruku vystavenú za správnu.

133. Žalovaný v podanom odvolaní však nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie a tvrdí, že právnym
predchodcom žalobcu vystavená banková záruka nepokrýva možnosť využitia záruky celých 10 rokov
podľa bodu 4.12 zmluvy o dielo, keďže posledné dva dni 15.02.2025 a 16.02.2025 nie sú pracovnými
dňami a nie je možné bankovú záruku využiť, keďže nie je možné banku požiadať najbližší pracovný
deň 17.02.2025, kedy banková záruka už netrvá. Podľa názoru žalovaného teda nenastala splatnosť

ôsmej splátky ceny za dielo.

134. Odvolací súd nesúhlasí s touto odvolacou námietkou žalovaného a má za to, že súd prvej inštancie
správne posúdil podmienky platnosti bankovej záruky, správne sa vysporiadal s tým, prečo nie je možné
považovať bankovú záruku za lehotu tak ako tvrdí žalovaný, čo súd prvej inštancie správne odôvodnil

vbode20.odôvodneniarozsudku.Odvolacísúdvšakkonštatuje,žepravidlopočítanialehôtniejemožné
aplikovať na doby, a keďže banková záruka bola vystavená s poukazom na ustanovenie § 313 a nasl.
ObZ., odvolací súd má za to, že banková záruka bola vystavená na dobu, a to dobu určitú. Odvolací súd
konštatuje, doba začína plynúť prvým dňom a končí sa posledným dňom časového úseku, pričom nieje podstatné, či ide o pracovný deň, alebo o deň pracovného pokoja. Odvolací súd preto zastáva názor,
že právny predchodca žalobcu zriadil bankovú záruku tak, ako bolo dohodnuté v uzatvorenej zmluve
o dielo, čiže bola uzatvorená platne, následkom čoho boli splnené zmluvné podmienky pre možnosť

uplatnenia ôsmej splátky ceny diela zo strany právneho predchodcu žalobcu, resp. žalobcu.

135. Pokiaľ žalovaný namieta, že k odovzdaniu diela nedošlo dňa 16.02.2015 tak, ako ustálil súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, odvolací súd nesúhlasí ani s touto námietkou žalovaného.

136. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v zhode s názorom súdu prvej inštancie na protokol
o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 16.02.2015 (čl. 790 až 802 spisu), z ktorého vyplýva, že zmluvné
strany, t.j. právny predchodca žalobcu a žalovaný konštatujú, že dielo je kompletne ukončené, funkčné
a prevádzkyschopné, ako aj že dielo je odovzdané bez vád a nedorobkov brániacich užívaniu. Súčasťou
tohto protokolu o odovzdaní a prevzatí diela je zoznam vád a nedorobkov, ktorý je označený ako
príloha č. 1 k protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, pričom je nesporné, že tento protokol bol

podpísaný zodpovednými zástupcami zmluvných strán, čo žalovaný ani v konaní nenamietal. Zároveň
z protokolu o odstránení vád a nedorobkov z preberacieho konania zo dňa 14.04.2015 (čl. 629 spisu)
vyplýva, že pod popisom odovzdávaného diela SO 206 sú uvedené sadové úpravy, z čoho jednoznačne
vyplýva, že námietky žalovaného, že dielo nemohlo byť odovzdané 16.02.2015, keďže sadové úpravy
boli odovzdané až dňa 14.04.2015, nie sú dôvodné. Z uvedených listinných dôkazov totiž vyplýva,

že bolo vôľou právneho predchodcu žalobcu, ako aj žalovaného pri prevzatí diela dňa 16.02.2015
kvalifikovať nedokončené sadové úpravy ako o vadu diela nebrániacu jej užívaniu, následkom čoho je
potrebné dielo považovať za odovzdané dňom 16.02.2015 a protokol o odstránení vád a nedorobkov zo
dňa14.04.2015,akoajprípadnéďalšieprotokolylendeklarujúsplneniepovinnostíprávnehopredchodcu
žalobcu odstrániť vady vytknuté pri prevzatí a odovzdaní diela dňa 16.02.2015.

137. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobca nevyčíslil a nepreukázal cenu diela v sume
3.800.000,-Eur, a že podľa jeho názoru je konečná cena diela v sume 3.651.896,-Eur, odvolací súd
uvádza, že ani túto námietku žalovaného nie je možné považovať za dôvodnú. Odvolací súd súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého

jasne a zrozumiteľne vyplýva, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že konečná cena diela by na
základe predložených dokladov žalobcom predstavovala sumu vyššiu ako bola zmluvne dojednaná
v rozsahu 3.800.000,-Eur bez DPH. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom
vysloveným súdom prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia rozsudku a zastáva názor, že žalobca
v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že cena za dielo predstavovala minimálne dojednanú

sumu 3.800.00,-Eur bez DPH. Zároveň odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ
žalovaný presne vyšpecifikoval sumu 3.651.896,-Eur, ako podľa jeho názoru konečnú cenu diela, bol
žalovaný povinný vzhľadom na už splnenú dôkaznú povinnosť zo strany žalobcu preukázať dôvodnosť
ním tvrdenej ceny v tejto výške. Pokiaľ tak žalovaný neurobil, teda nepredložil relevantné dôkazy
preukazujúce ním tvrdenú cenu, nezvládol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdených skutočností

tak, ako uviedol aj súd prvej inštancie. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu
námietku žalovaného o neoprávnenom prenesení dôkazného bremena zo strany súdu prvej inštancie
zo žalobcu na žalovaného. Neobstojí preto odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa
v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s otázkou konečnej/skutočnej ceny diela. Pokiaľ okresný súd
vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že konečná cena diela bola vyššia, ako bolo zmluvne

dohodnuté vo výške 3.800.000,-Eur bez DPH, nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že súd prvej
inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s otázkou konečnej ceny diela. Zároveň pokiaľ
žalovaný namieta, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod č.k. 24Cb/7/2018,
kde sa žalobca ako právny nástupca pôvodného zhotoviteľa domáhal zaplatenia sumy 687.434,50 Eur
voči objednávateľovi, nespochybňoval žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že cena diela nedosahovala

sumu 3.800.000,-Eur bez DPH a namietal len cenu vyššiu nad túto sumu, s čím žalovaný nesúhlasí
a tvrdí, že v konaní sa nemal prečo vyjadrovať k sume 3.800.000,-Eur bez DPH ako zmluvne dohodnutej
maximálnej ceny diela, ale len k predmetu sporu – k zaplateniu sumy 687.434,50 Eur, odvolací súd
konštatuje, že nesúhlasí ani s touto argumentáciou žalovaného. Pokiaľ predmetom sporu na Okresnom
súde Žiar nad Hronom, č.k. 24Cb/7/2018 bolo predmetom sporu zaplatenie ceny diela nad rámec

dohodnutých 3.800.000,-Eur bez DPH, a to v sume 687.434,50 Eur, logicky by sa žalovaný bránil
v konaní tým, že táto suma je neoprávnená z dôvodu, že sa nejedná o cenu diela nad rámec zmluvne
dohodnutej sumy 3.800.000,-Eur bez DPH. Žalovaný sa však v tomto konaní bránil skutočnosťou, že
žalovaná suma je nad rámec zmluvne dohodnutej maximálnej ceny diela v sume 3.800.000,-Eur bezDPH, následkom čoho Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým žalobe vyhovel a žalobu zamietol práve z dôvodu, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola v zmluve o dielo dohodnutá maximálna cena diela v sume 3.800.000,-

Eur bez DPH a pokiaľ bola zmluva o dielo uzatvorená písomnou formou, musela byť táto zmluva
písomne dodatkovaná tak, že zmluvné strany by sa dohodli na navýšení maximálnej/konečnej ceny
diela. Uvedené vyplýva z čl. XIV. ods. 14.2. zmluvy o dielo, kde sa zmluvné strany dohodli, že každá
zmena tejto zmluvy bude riešená osobitným dodatkom k zmluve v písomnej forme odsúhlasením
zmluvnými stranami. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný

v konaní č.k. 24Cb/7/2018 vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom nespochybňoval, že cena
diela nedosahovala sumu 3.800.000,-Eur bez DPH. Zároveň odvolací súd súhlasí s názorom súdu
prvej inštancie, že žalobca listinným dôkazom, a to dodatkom č. 5 k zmluve o dielo, ktorý vypracoval
apodpísalžalovaný,žalobcapreukázal,žeajnapriektomu,žeprávnypredchodcažalobcutentododatok
nepodpísal, si bol žalovaný vedomý vyššej ceny za dielo ako bolo dohodnuté v čl. IV. bod 4.2 zmluvy
odielovsume3.800.000,-EurbezDPH,keďževofebruári2015,kedyboltentododatokč.5vypracovaný

bolodhadvýškycenydielažalovanýmurčenýna4.380.000,-EurbezDPH,zčohovyplýva,žežalovanýsi
bolvedomýskutočnosti,žecelkovácenadielajevovyššejvýške,akobolodohodnutévsamotnejzmluve
o dielo vo výške 3.800.000,-Eur bez DPH. Samotná skutočnosť, že tento dodatok č. 5 nebol podpísaný
obidvomi zmluvnými stranami neznamená, že nejde o dôkaz preukazujúci vedomosť žalovaného o cene
vyššej, aká bola dohodnutá v zmluve o dielo. Neobstojí teda tvrdenie žalovaného, že žalobca v konaní

nepreukázal oprávnenosť fakturácie ôsmej splátky ceny diela v žalovanej sume.

138. Odvolací súd tiež uvádza, že žalovaný v odvolaní nesprávne poukazuje na judikát R 59/2020,
nakoľkovtomtoprípadeideouplatnenienárokovzváddielaprávneúčinnýmspôsobom,avšakžalovaný
si v súlade s bodom 9.6 zmluvy o dielo bezodkladne po zistení vád ich neuplatnil u právneho predchodcu

žalobcu, a preto nemôže žalovaný požadovať od žalobcu zníženie jeho pohľadávky o takto neuplatnené
pohľadávky zo strany žalovaného. Nakoľko z konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom,
č.k. 12Cb/49/2015 vyplýva, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením šiestej a siedmej
splátky ceny diela, ako aj ôsmej ceny diela uplatnenej v tomto konaní, v zmysle bodu 9.12 zmluvy
o dielo nebol právny predchodca žalobcu ako zhotoviteľ povinný po dobu omeškania akéhokoľvek

peňažného záväzku žalovaného ako objednávateľa plniť akékoľvek nároky žalovaného z vád diela,
vrátane odstraňovania vád diela bez toho, aby sa právny predchodca žalobcu dostal do omeškania
s plnením týchto povinností.

139. Odvolací súd tiež nesúhlasí s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie si v bode 21.

odôvodnenia rozsudku navzájom protirečí. Tiež odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že
žalobca bol povinný v konaní predložiť vyúčtovanie ceny diela, nakoľko takáto povinnosť mu z písomnej
zmluvy o dielo nevyplýva. Jedine v bode 4.16 zmluvy o dielo je dohodnuté, že obe zmluvné strany majú
povinnosť uzavrieť do 30 dní od doručenia poslednej faktúry, ktorou zhotoviteľ fakturuje objednávateľovi
cenu diela, dodatok k zmluve o dielo, v ktorom uvedú skutočnú cenu diela vyfakturovanú zhotoviteľom

objednávateľovi a uvedený skutočný rozsah diela, ktorého sa táto cena diela týka. Z tohto bodu teda
vyplýva, že vyúčtovanie sa malo vykonať až po vyfakturovaní ceny diela a nie v poslednej faktúre
zhotoviteľa tak, ako tvrdil žalovaný.

140. Keďže žalovaný namietal, že suma 3.800.000,-Eur bez DPH bola maximálnou cenou dohodnutou

v zmluve o dielo a nie cenou konečnou, preto mal žalobca povinnosť vyúčtovať celú cenu diela, odvolací
súd k uvedenému konštatuje tak ako bolo uvedené vyššie, že takáto povinnosť podľa bodu 4.16 zmluvy
o dielo vyplýva obidvom zmluvným stranám do 30 dní od doručenia poslednej faktúry, a to dodatkom
k zmluve o dielo, v ktorom obidve zmluvné strany uvedú skutočný rozsah diela. Keďže predmetom
konania je uplatnený nárok z poslednej ôsmej splátky ceny diela a žalovanému musí byť známa zmluvná

povinnosť uzatvoriť so žalobcom dodatok k zmluve o dielo s uvedením skutočného rozsahu diela, teda
aj táto námietka žalovaného je podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodná. Z uvedených dôvodov
považoval odvolací súd odvolanie žalovaného v celom rozsahu za nedôvodné.

141. Žalovaný v podanom odvolaní napadol aj výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na

náhradu trov prvoinštančného konania.

142. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalovaný zároveňv odvolaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktorými by spochybnil správnosť rozhodnutia o nároku
na náhradu trov konania.

143. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a predmetnú vec správne právne
posúdil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

144. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.

1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na ustanovenie § 251 CSP súd prvej inštancie.

145. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).