Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113202534
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8113202534.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: T. W., narodený X. H. XXXX, U., Č. P. XXX,
zastúpený advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti žalovaným: 1/
Prešovský samosprávny kraj, so sídlom v Prešove, Námestie mieru 2, zastúpený Správou a údržbou
ciestPrešovskéhosamosprávnehokraja,sosídlomvPrešove,Jesenná14,2/MestoPrešov,sosídlomv
Prešove, Hlavná 73, zastúpený advokátom JUDr. Alojzom Naništom, so sídlom v Prešove, Sládkovičova

8, o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12C/21/2013,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2022 sp. zn. 19Co/35/2021-554,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2022 sp. zn. 19Co/35/2021-554 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. decembra 2017 sp.
zn. 19Co/12/2017-348 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov z 13. septembra 2016 č. k.
12C/21/2013-300 (ďalej len „ súd prvej inštancie“), ktorým Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej
inštancie“) žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi náhradu trov konania 100 %.
Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

1.1. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie
náhrady uplatnenej voči žalovanému 1/ vo výške 4.490,81 eura s príslušenstvom a voči žalovanému 2/
vo výške 1.915,44 eura s príslušenstvom, žiadaných za obdobie od 29. januára 2011 do 30. júna 2012
za užívanie parcely KN C č. XXXX/XX o výmere 279 m2, na ktorej sa nachádza pozemná komunikácia
- cesta III. triedy, ktorá bola zaradená do siete diaľníc ako diaľničný privádzač diaľnice D1 a parcely
KN C č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 119 m2, na ktorej sa nachádza chodník a

oporný múr, ktorého vlastníkom je žalovaný 2/. Spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností v podiele
každý po 1 boli T. V.Á. a Š. V., ktorí dňa 27. decembra 2012 zmluvu o postúpení pohľadávok č. 05/12
postúpili svoju pohľadávku voči žalovaným, a to ako bezdôvodné obohatenie za záber a neoprávnené
užívanie predmetných nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. U., resp. ako náhradu za zriadenie
vecného bremena na žalobcu. Súd vec právne posúdil tak, že žalovaným podľa § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z. z. vzniklo dňom 1. júla 2009 k predmetným nehnuteľnostiam právo zodpovedajúce vecnému

bremenu, ktoré je právom majetkovým a premlčuje sa v trojročnej premlčacej lehote (§ 100 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka). Nakoľko žaloba bola podaná 28. januára 2013 a žalovaní vzniesli námietku
premlčania, správne súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku. Na podporu
svojho záveru odvolací súd doplnil, že žalovaní užívajú predmetnú nehnuteľnosť na základe vecného
bremena vzniknutého zo zákona podľa č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 14. apríla
2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSR č. 8/2016. Ďalej konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. neuvádza, že toto vecné bremeno (podľa § 4)
vzniká za náhradu. Súd preto vychádzajúc z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a z článku
20 ods. 4 Ústavy SR mal za to, že vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka

a preto je finančná náhrada za jeho vznik jednorazová, nemá charakter opakovaného plnenia (renty).
Účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. došlo k vzniku vecného bremena, náhrada sa môže požadovať a
byť priznaná iba v rámci tohto zákona, nevylučujúc aplikácie inštitútu premlčania. Takýto záver vyplýva
zo skutočností, že ide o vecné bremeno vzniknuté zo zákona, nie z prípadného protiprávneho stavu, z
ktorého by napríklad vyplýval nárok na bezdôvodné obohatenie. Keďže v predmetnom konaní je žiadaná

náhrada za konkrétne obdobie, a to od 29. januára 2011 do 30. júna 2013, pričom nárok v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z. vznikol od 1. júla 2009, premlčacia trojročná lehota uplynula dňom 1. júla 2012.
Pri svojom právnom závere odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS SR zo 14. apríla 2016, sp. zn.
3Cdo/49/2014. V bode 21. uvádza: „Ak odvolateľ dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016, odvolací súd k tomu uvádza, že toto rozhodnutie nie je
aplikovateľné na danú vec. Ústavný súd SR totiž rozhodoval o súlade niektorých ustanoveniach zákona

č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení zmien a doplnkov s Ústavou SR, a to článkom 20, teda
jeho predmetom rokovania nebol zákon č. 66/2009 Z. z., ktorý je nutné aplikovať v predmetnej právnej
veci. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR navyše nevyplýva, aby bolo vylúčené, že odplata za vzniknuté
vecné bremeno by mala byť len jednorazová v predmetnej právnej veci.“.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní žalobcu rozhodol uznesením
z 30. júna 2021 sp. zn. 3Cdo/110/2018-524 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V jeho dôvodoch uviedol, že odvolací súd sa „nevysporiadal so všetkými podstatnými
odvolacími námietkami, keď odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil prečo
sa na posudzovanú právnu vec nevzťahuje nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015

(vzťah k zákonu č. 657/2004 Z. z.) a taktiež aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 a
prečo sa na posudzovanú právnu vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014
a rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 23 Co 12/2015-214 a č. k. 8 Co 165/2014-670, týkajúce sa
zákona č. 182/1993 Z. z.“

3. Odvolací súd (v poradí druhým) rozsudkom z 30. júna 2022 sp. zn. 19Co/35/2021-554 rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP), žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením. Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením.
3.1. Odvolací súd v zmysle pokynov najvyššieho súdu v prvom rade poukázal na svoje predchádzajúce
rozhodnutie, konkrétne na bod 21. Zdôraznil, že zákon (č. 66/2009 Z.z.) náhradu nereguluje, ani
opakujúce sa plnenie a ani to, že by sa náhrada mala priznať v prípade dlhodobého zásahu do
vlastníctva. V predmetnom rozhodnutí (sp. zn. PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12. októbra 2016) ústavný súd

pri kontrole ústavnosti posudzoval súlad znenia zákona o jednorazovej náhrade s Ústavou Slovenskej
republiky, nakoľko jednorazová náhrada v dikcii zákona (tepelná energetika) nezodpovedá všetkým
možným zásahom do vlastníctva osoby. V predmetnom spore však súd prvej inštancie ani odvolací
súd nevychádzali zo žiadnej dikcie zákona o jednorazovej náhrade. Súd rozhodoval len o práve na
primeranúnáhraduzásahudovlastníctvaosoby,ktorýbolnespochybniteľný,avšaknárokbolpremlčaný.

„17. Odvolací súd teda nerozhodoval o žiadnej jednorazovej náhrade, a to práve z dôvodu, že tak ako
názor súdov o opakujúcom plnení, (na ktoré poukazoval žalobca), tak ani jednorazová náhrada nemá
expressis verbis oporu v zákone. Nemožno vôbec vylúčiť, že v budúcnosti sa náhrada prizná pri zmene
skutkových okolností a v tomto smere rozsudok v predmetnej veci nezakladá pri zmene skutkových
okolností prekážku rozsúdenej veci. 18. V predmetnej veci sa teda rozhodovalo o práve na náhradu za

zásah do vlastníctva vecným bremenom a je neodškriepiteľný fakt, že pri deficite právnej úpravy mohol
vlastník o takúto náhradu požiadať už od účinnosti zákona, ktorý vecné bremeno zriadil.“ Vzhľadom
na uvedené prvým dňom na uplatnenie takejto náhrady je deň účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., a to
nielen za nejakú časť, ale za úplný a kompletný zásah do vlastníctva, ktorý sa aj podľa oceňovacích
predpisov v aplikačnej praxi súdov bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou (Vyhláška č. 492/2004 Z.

z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, príloha č. 3, časť F2 písm. a/ - výpočet všeobecnej hodnoty
vecného bremena sa vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda,
ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému (vlastníkovi) v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa
vynásobí pri právach časovo neobmedzených dvadsiatimi; pri právach časovo obmedzených počtomrokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však dvadsiatimi). K tvrdeniu žalobcu, že vlastník má
právo na opakovanú náhradu z vecného bremena (vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.),
odvolací súd opakovane predmetnú náhradu posúdil ako jednorazovú, nakoľko neexistuje ustanovenie

všeobecnezáväznéhoprávnehopredpisu,ktorýbybránilotakémutozáveru,spoukazomnarozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/49/2014 a sp. zn. 7Cdo/26/2014, v ktorých
konštatoval: .... „Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené.“..... „Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu,
riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Finančná náhrada za zriadenie vecného

bremena je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová;
nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.“...Ústavný súd v

rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 149/2017-19 zo dňa 28. februára 2017 považoval tieto argumenty za správne,
a na tomto závere nič nemení ani nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode
1 vyslovené, že: „ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a
tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v
znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“

v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 539/2020-21
zo dňa 28. októbra 2020, podľa ktorého je finančná náhrada za vznik vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. jednorazová, ... „Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej

trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť
vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. k 01. júlu
2009. Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo
ex lege jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,

nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č, 66/2009
Z. z.“. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/49/2014, v súlade s ktorým rozhodoval aj odvolací súd, nie je v rozpore s nálezom Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12. októbra 2016, či uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 35/2015. Rovnako dodáva, že si neosoboval zároveň právo posudzovať ústavnosť jednorazovej

náhrady v zákone a pokiaľ v predchádzajúcom rozhodnutí poukazoval na (vyššie uvedené) rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, tieto vychádzali z týchto záverov rozhodnutia najvyššieho súdu a nie sú v
rozpore so závermi rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré v rozhodnutí poukazuje.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 453 ods. 3 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP a o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP

a § 255 ods. 1 CSP.

4. Protirozhodnutiuodvolaciehosúdupodalžalobca(ďalejaj„dovolateľ“)dovolanie,ktoréhoprípustnosť
vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V súvislosti s nesprávnym právnym
posúdením uviedol, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa

zákona č. 66/2009 je možné priznávať opakovane, pretože sa nemôže premlčať úplne pokiaľ vecné
bremeno stále trvá, a premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy
boli vlastnícke práva vecným bremenom obmedzené. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že náhrada
za zákonné vecné bremeno je jednorazová a právo na ňu vzniká dňom účinnosti zákona č. 66/2009
Z.z. (od 1. júla 2009), z čoho následne vyvodil, že pohľadávky sú premlčané. Rozhodujúca právna

otázka, ktorá nebola zodpovedaná je preto: „Má náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku
zákonným vecným bremenom povahu 1-rázovej náhrady, na ktorú vzniklo právo dňom účinnosti zákona
66/2009 alebo má povahu opakujúceho sa plnenia, na ktoré vzniká právo postupne až do definitívneho
vyriešenia vzťahu k pozemku zaťaženého týmto vecným bremenom (ďalej aj „otázka“)?“ V ďalšom
namietal nesprávne, nesúladné, nedostatočné odôvodnenie, poukazuje aj na to, že odvolací súd si

nesprávne vyložil pokyny najvyššieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí. Záverom žiadal, aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.5. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že právo na vecné bremeno sa vzťahovalo len
na pôvodného vlastníka, ktoré nadobudol účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. ku dňu 1. júla 2009,
pričom finančná náhrada je jednorazová a rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím

súdu odvolacieho považujú za vecne a právne správne. Že ide o jednorazovú náhradu bolo už
vyriešené ustálenou rozhodovacou praxou a preto dovolaciemu súdu navrhli, aby dovolanie žalobcu ako
nedôvodné odmietol alebo zamietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.
Na ďalšie doplnenie dovolacej argumentácie dovolateľa najvyšší súd neprihliadol, nakoľko bola podaná
po zákonnej lehote na podanie dovolania.

7. Žalobca podľa obsahu (§ 160 CSP) vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 420
písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

10. V preskúmavanej veci dovolateľ poukazuje na nedostatočné, vnútorne nesúladné rozhodnutie
odvolacieho súdu, zároveň uvádza, že nerešpektoval pokyny najvyššieho súdu v jeho zrušujúcom
rozhodnutí.

11. Pokiaľ ide o arbitrárnosť, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojich
rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 rozlišuje dve podoby.
Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych
predpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej

moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými
výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. O
zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká
interpretáciaaaplikáciaprávnej normyzostranysúdu,ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).12. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP môže
zakladaťarbitrárnosťprávnehoposúdenia,lebopodľajudikatúryústavnéhosúdujepožiadavkariadneho

odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov
a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite,
t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ako neoddeliteľná súčasť
„stanoveného postupu“, ústavné kritériá vyplývajúce preň z ústavy a dohovoru. Z doterajšej judikatúry

najvyššieho súdu vyplýva, že vo výnimočných prípadoch aj arbitrárnosť právneho posúdenia veci súdmi
nižších inštancií môže odôvodňovať prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (viď
rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/5/2019, 4Cdo/6/2019, 4Cdo/250/2020).

13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie na odvolacom súde je postihnuté
vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP z dôvodu jeho arbitrárnosti. Tento nedostatok spočíva

v rozpore právnych argumentov, týkajúcich sa právneho záveru o premlčaní práva žalobcu na finančnú
náhradu za zásah do vlastníctva vecným bremenom vzniknutým na základe zákona a to podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z.z. V tejto súvislosti odvolací súd (s poukazom na skutkový stav zistený súdom prvej
inštancie, podľa ktorého si žalobca uplatňuje právo z postúpenej pohľadávky) uvádza, že rozhoduje o
práve na náhradu za zásah do vlastníctva vecným bremenom, vzniknutým zo zákona č. 66/2009 Z.z. Ide

pritom o majetkové právo, ktoré sa premlčuje podľa Občianskeho zákonníka vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote (§ 101) a žalobu súd zamietol s tým, že si žalobca uplatnil na súde premlčaný nárok
(dňa 28. januára 2013, pričom bola vznesená námietka premlčania), keď vlastník o túto náhradu mohol
požiadať už od účinnosti zákona , t.j. k 1. júlu 2009. V ďalšom uviedol, že, aby sa mohla náhrada uplatniť
od dotknutého vlastníka sa nevyžadovala žiadna doba trvania vecného bremenom a právo sa dalo

uplatniť účinnosťou zákona hneď, a to nielen za nejakú časť, ale za úplný, komplexný zásah. Zároveň
v bode 16. zdôraznil, že nerozhodoval o jednorazovej náhrade, pričom v bode 19. naopak uvádza, že
právo na náhradu posúdil ako jednorazovú, nie opakovanú. V bode 21. pritom poukazuje na to, že
pri posúdení dôvodnosti odvolania žalobcu vychádzal zo záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. ÚS 539/2020-21 z 28. októbra 2020, podľa ktorých ... „Právo na náhradu za vecné bremeno sa

premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z., t. j. k 01. júlu 2009. Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom
dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu

účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena v zmysle ust. § 4
ods. 1 zákona č, 66/2009 Z. z.“. Tiež v závere dodáva, že si neosoboval právo posudzovať ústavnosť
jednorazovej náhrady v zákone (zrejme v zákone č. 66/2009 Z.z.). Takéto odôvodnenie rozhodnutia
je podľa dovolacieho súdu rozporuplné a nesúrodé, keď jednak premlčanie práva žalobcu na náhradu
za zásah do vlastníctva z vecného bremena odvíja súd odo dňa účinnosti zákona, pričom poukazuje

na to, že nerozhoduje o žiadnej jednorazovej náhrade, a naopak hovorí, že náhrada sa dala uplatniť
komplexne a je jednorazová. Zároveň vychádzal aj zo záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý
pojednáva o tom, že tento nárok je jednorazový a má ho ten vlastník pozemku, ktorý nehnuteľnosť
vlastnil v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., pričom odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu
súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nie je pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti.

14. Možno teda konštatovať, že odôvodnenie je arbitrárne, čo zakladá procesnú vadu zmätočnosti v
zmysle § 420 písm. f) CSP.

15. Dovolanie žalobcu za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale

tiež dôvodné (§ 431 CSP), keď odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP, pre ktorú bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal žalobcom namietanou
prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd postupoval v súlade s

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej
vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie
meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018,
5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).16. Najvyšší súd vzhľadom na vyslovené závery v súlade s § 449 ods. 1 CSP a § 450 CSP napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

17. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

453 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.