Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoCsp/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124205483
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124205483.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom
C. D. B. XXX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenému JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom
v Bratislave, Majerníkova 3/A, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 29. októbra 2024, sp. zn. 59Csp/70/2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 29. októbra 2024, č.k. 59Csp/70/2024-133,

okrem výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku II.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 29. októbra 2024,
č.k. 59Csp/70/2024-133 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 600 € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.) a prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi proti žalovanému priznal

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 820 € na tom skutkovom základe, že 03.08.2006 na základe zmluvy o úvere č. 9010684
a 18.06.2007 na základe zmluvy o úvere č. 9010853 (ďalej zmluvy o úvere) poskytol žalovaný
ako veriteľ žalobcovi ako spotrebiteľovi spotrebiteľské úvery. V zmluvách absentovali zákonom
stanovené obligatórne náležitosti, a preto boli spotrebiteľské úvery postihnuté sankciou bezúročnosti

a bezpoplatkovosti. Žalobca na predmetné zmluvy veriteľovi uhradil finančné prostriedky, na ktoré
nemal právny nárok, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. Rozsudkom Okresného
súdu Košice-okolie, č.k. 10Csp/284/2022-224 z 10.02.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach, č.k. 3CoCsp/35/2023-259 z 26.10.2023 došlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.362,23 € s príslušenstvom, ktorá predstavovala
bezdôvodné obohatenie žalovaného. Súd v rozhodnutí konštatoval, že predmetné úvery sú bezúročné a
bezpoplatkové, pretože v zmluvách absentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti a dohody o

odplate sú v predmetných zmluvách neplatné pre ich rozpor s dobrými mravmi. Deklaroval, že žalovaný
porušil práva spotrebiteľa garantované ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej lenzákon č. 250/2007 Z.z.), bližšie špecifikovaných v predmetných rozhodnutiach a rozhodol v prospech
žalobcu.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa (ďalej len zák. č. 250/2007 Z.z.), § 53 ods. 1 veta druhá zák. č. 108/2024 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom z 10. februára 2023 sp. zn. 10Csp/284/2022 v spojení

s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 26. októbra 2023 sp. zn. 3CoCsp/35/2023
bola žalobcovi proti žalovanému priznaná suma 4.362,23 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05
% ročne zo sumy 4.362,23 € od 13. septembra 2014 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Súdy konštatovali, že spotrebiteľské zmluvy o úvere uzavreté medzi žalobcom v postavení
spotrebiteľa a žalovaným ako dodávateľom sú pre absenciu ich podstatných náležitostí bezúročné a bez
poplatkov,apokiaľžalobcaplnilnatakétoúverynadrámecposkytnutejistinyúveru,mánároknavydanie

bezdôvodného obohatenia. Uvedeným bola právoplatne vyriešená predbežná otázka predpokladaná
hypotézou právnej normy § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., teda že konaním žalovaného boli porušené
práva žalobcu - spotrebiteľa, ktoré porušenie zakladá jeho nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Za´kon nevyzˇaduje pre vznik tohto pra´va, aby spotrebitelˇovi bola privodena´ nejaka´
ujma. Postacˇuje, ak k take´muto porusˇeniu pra´va alebo povinnosti´ do^jde.

5. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalovaného, že konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva (čl.
5 CSP) a primerané zadosťučinenie prichádza do úvahy, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak.
Uviedol, že tento názor nezodpovedá právnej úprave a ani rozhodovacej praxi ohľadne primeraného
zadosťučinenia. Podotkol, že možno súhlasiť s tým, že už samotná bezúročnosť a bezpoplatkovosť

môže byť chápaná ako forma sankcie pre dodávateľa, keď z požičaných prostriedkov spotrebiteľovi
nedosiahne žiaden zisk, ale úcˇelom financˇne´ho zadostˇucˇinenia je dovr´sˇitˇ ochranu porusˇene´ho
pra´vaspotrebitelˇa.Zákonposkytnutieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapriznávaužzaúspešné
uplatnenie porušenia práva a nevyžaduje skúmať, či daný stav, porušenie práva je možné napraviť
iným spôsobom. Uvedené kritérium, tak ako ho vymedzil žalovaný v tomto spore, z ustanovenia § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nevyplýva a žalovaný pristúpil k takémuto výkladu skrz iné ustanovenia
upravujúce výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v iných situáciách a najmä v iných právnych
rámcoch.

6. Pokiaľ žalovaný uviedol, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemá slúžiť ako

prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý sám, dobrovoľne, vstupuje do právneho
vzťahusdodávateľombeztoho,abysazaujímalosvojepovinnostiplynúcemuzexistujúcehozáväzkovo
- právneho vzťahu, súd konštatoval, že zmyslom tohto ustanovenia ani požadovaného plnenia nie je
ospravedlnenie ľahostajnosti, či nedbalosti spotrebiteľa vstupujúceho do zmluvného vzťahu, ale sankcia
dodávateľa za to, že povinnosti, ktoré spotrebiteľovi zo zmluvného vzťahu plynuli, nastavil tak, že zákon

o spotrebiteľských úveroch porušil. Nie je to o zaujímaní sa o povinnosti spotrebiteľa ani o pochopení
obsahu zmluvných ustanovení spotrebiteľom, pretože je zrejmé, že žalobca svoje povinnosti z nich
vyplývajúce pochopil, keď konal v súlade s nimi a bol to žalovaný, ktorý ich upravil v rozpore so zákonom.
Na tom nič nemení to, že spotrebiteľ sa má možnosť so zmluvou a podmienkami v nej oboznámiť pred
jej uzavretím a zvážiť vstup do zmluvného vzťahu. Za kvalitu zmluvného vzťahu totiž podľa § 52 a nasl.

a tiež zákona o spotrebiteľských úveroch zodpovedá dodávateľ, a preto nie je možné, napr. v súvislosti
s nárokom na primerané zadosťučinenie prenášať zodpovednosť za nedostatky zmluvy na spotrebiteľa.
Právny poriadok chráni spotrebiteľa v spotrebiteľských vzťahoch ako slabšiu zmluvnú stranu a pokiaľ
sa žalobca rozhodol vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovaným, a to i opakovane, len predpokladal a
mal za to, že žalovaný bude konať v súlade so zákonom, a to i tým, že predložené návrhy zmlúv budú

zákonné atribúty spĺňať. Priznanie primeraného zadosťučinenia nie je podmienené zvýšenou aktivitou
spotrebiteľa v súvislosti s apelom na dodávateľa, aby mu zmluvy predložil s obsahom rešpektujúcim
jednotlivé zákonné ustanovenia, pretože zákon predpokladá, že ak dodávateľ zákon nerešpektuje,
následky s tým spojené znáša len dodávateľ.

7. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia slúži na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd
zdôraznil, že jeho cieľom je sankčná a preventívna funkcia vo vzťahu k dodávateľovi, ktorý svoje
povinnosti porušil. Zároveň svojou povahou predstavuje určitú kompenzáciu žalovaným a dodávateľomzapríčinenej protiprávnej situácie pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, avšak nesleduje a ani nemá
sledovať reparačnú funkciu tak, ako je to v prípade náhrady škody, keďže tú už plnilo a plní vydanie
bezdôvodného obohatenia spotrebiteľovi ako toho, o čo sa dodávateľ neoprávnene obohatí, resp. v

prípade žalobcu žalovaný obohatil. Primerané zadosťučinenie je tak len nástrojom satisfakcie, ktorého
úlohou je vyrovnať narušenú rovnováhu medzi týmito subjektmi.

8. Súd konštatoval, že žalobca splnil jediný zákonný predpoklad pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., keď preukázal porušenie práva a jeho

konštatovaniesúdomvspotrebiteľskomvzťahumedzižalobcomažalovanýmakozodpovednouosobou.

9. Čo sa týka výsˇky primerane´ho financˇne´ho zadostˇucˇinenia, tá spocˇi´va na volˇnej u´vahe su´du.
Pri stanoveni´ jeho vy´sˇky je potrebné vycha´dzatˇ zo za´vazˇnosti porusˇenia pra´v na strane zˇalobcu
a povinností zˇalovane´ho, dĺžky trvania závadného stavu a okolnosti´, za ktory´ch dosˇlo k porusˇeniu
pra´v a povinnosti´. Primerane´ financˇne´ zadostˇucˇinenie musi´ zároveň zostatˇ na u´rovni a vo funkcii

u´cˇinne´ho, sankčného a odradzuju´ceho prostriedku ochrany. Kritériom pre urcˇenie sumy financˇne
´ho zadostˇucˇinenia je primeranostˇ okolnostiam prípadu a su´d tu´to sumu urcˇi´ na za´klade vlastnej
u´vahy.

10. Prihliadajúc na vyššie uvedené kritériá a zistené okolnosti prípadu súd považoval za primeranú mieru

finančného zadosťučinenia vo výške 600 € v pomere k žalobcom žiadaných 820 €.

11.1 Za podstatné vo vzťahu k satisfakčnej funkcii primeraného zadosťučinenia u žalobcu mal súd to, že
u žalobcu v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného nastal dlhotrvajúci následok v jeho majetkovej
sfére v podobe úbytku jeho majetku zodpovedajúceho výške bezdôvodného obohatenia 4.362,23 €

počas trvania zmluvných vzťahov od roku 2006 do 2007 a 2007 do 2009 (odôvodnenie rozsudku sp,.
zn. 10Csp/284/2022, odsek 58) a ktorý pretrval minimálne do začatia exekučného konania v roku
2023. Významným bol i následný a žalovaným vynútený postup žalobcu spočívajúci vo vymáhaní
bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca inicioval v roku 2016 a trval až do štádia exekúcie žalovaného,
t. j. niekoľko rokov, voči ktorému sa žalovaný bránil. Nebyť postoja žalovaného k uplatnenej pohľadávke

žalobcu, už v nadväznosti na predžalobnú výzvu žalobcu z roku 2014, žalobca nemusel iniciovať a viesť
zdĺhavé súdne konanie a ani následnú exekúciu. Súd zohľadnil i s tým spojený diskomfort u žalobcu
vyvolaný obavami o jeho majetkovú situáciu počas súdneho konania.
11.2 Cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenie je odradzujúci účinok vo vzťahu k upusteniu
dodávateľa od porušovania spotrebiteľských práv, resp. zamedzeniu ich recidívy. V čase uzavretia zmlúv

zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. kládol jasné a zrozumiteľné nároky na dodávateľa,
pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľských zmlúv a žalovaný ich v prípade žalobcu v konečnom dôsledku
dlhodobo, vzhľadom na čas od prijatia zákona, nerešpektoval. Uvedená suma má už v tomto rozsahu
zrejmý finančný dosah na žalovaného a pokrýva nielen sankciu za porušenie jeho povinností v rokoch
2006 a 2007, ale zároveň žalovaného v budúcnosti odradí od prípadného ďalšieho porušovania jeho

povinností v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľských úverov.

12.Porušeniespotrebiteľskýchprávužalobcunemaložiadneďalšiezásadnénásledkyvjehomajetkovej
sfére, pričom došlo k reparácii v podobe vydania bezdôvodného obohatenia (žaloba nebola zamietnutá
napr. pre premlčanie nároku), resp. ich žalobca netvrdil. Neuviedol ani iné, relevantné významné

okolnosti v jeho osobnostnej sfére, s výnimkou prirodzeného diskomfortu počas dlhotrvajúceho súdneho
konania, ktoré musel viesť na splnenie predpokladu priznania primeraného zadosťučinenia, či obavu
o svoju majetkovú sféru od zistenia v roku 2014, že žalovanému časť poskytnutého plnenia nesvedčí,
na ktoré súd prihliadol. Aj keď sa na vznik ujmy u spotrebiteľa pre splnenie predpokladu priznania
primeraného finančného zadosťučinenia nevyžaduje, pre určenie jej výšky sú vždy významné aj

konkrétne okolnosti tohto ktorého prípadu. V prevyšujúcom rozsahu preto súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Mal za to, že v tejto časti by s ohľadom na vyššie uvedené úvahy také finančné plnenie
vo vzájomnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným presahovalo rámec primeranosti rešpektujúci to,
aby poskytnuté finančné prostriedky plnili len vyššie uvedené funkcie bez možného obohacovania sa v
podobe (jednorazového) zdroja príjmu.

13. V súvislosti s výškou primeraného finančného zadosťučinenia súd dal do pozornosti rozhodovaciu
praxsúdov,keďbolotiežrozhodnutéovydaníbezdôvodnéhoobohatenia žalovanýmžalobcovi,idenapr.
o rozsudok Okresného súdu Prešov z 9. novembra 2020 sp. zn. 7Csp/87/2020, ktorým bola priznanásuma primeraného finančného zadosťučinenia 150 €, pričom bezdôvodné obohatenie žalovaného
bolo 2.134,31 €, rozsudok Okresného súdu Rožňava z 14. októbra 2021 sp. zn. 6Csp/104/2020,
ktorým bola priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia 800 €, pričom bezdôvodné

obohatenie žalovaného bolo 5.577,91 €, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. júna 2021 sp. zn.
8Co/116/2020, ktorým bola priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia 289,33 €, čo bolo
10% z bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. júna
2023 sp. zn. 10Co/138/2022, ktorým bola priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia 500 €,
pričom bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo 2.054,60 €, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26.

júna 2024 sp. zn. 9CoCsp/47/2023, ktorým bola priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia
500 €, pričom bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo 3.031,45 € a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. októbra 2023 sp. zn. 7Cdo/91/2022, ktoré sa týkalo sporu, v ktorom bola priznaná
suma primeraného finančného zadosťučinenia 100 €, pričom bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo
604,79 €. V tomto uznesení dovolací súd tiež uviedol, že: „ ...správna výška primeraného finančného
zadosťučinenia v danom spore bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných

skutkových okolnosti každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v
iných veciach. Pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (ktorých výpočet nie je právnou normou určený, pozn.)
musia súdy postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a preto nemôžu vychádzať
z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či v určitých striktných hraniciach.“

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v spore úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko jeho žalobe vyhovel a výška
priznaného nároku bola vecou úvahy súdu.

15.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli vrátane trov
odvolacieho konania.
15.2 Žalovaný konštatoval, že neuznáva žalobcom vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani

čo do dôvodu, ani čo do výšky. Zdôraznil, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil
vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Má za to, že žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala
priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi nevznikla. Po citácii § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. žalovaný uviedol, že predmetné ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa
primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne.

Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu
vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých
prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Na právny vzťah, ktorý vznikol
na základe zmluvy sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka ako predpisu lex generalis vo
vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa ako predpisu lex specialis. Na právnu úpravu nemajetkovej

ujmy spotrebiteľa zakotvenú inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia sa primerane vzťahujú
ustanovenia náhrady ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Zákon o ochrane spotrebiteľa neupravuje
výšku finančného zadosťučinenia v prípade, ak k vzniku nemajetkovej ujmy dôjde, preto je súd povinný
aplikovať § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V zákone

o ochrane spotrebiteľa je okrem iného upravený zákaz nekalých obchodných praktík podnikateľov
podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných
praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady
84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004. Po citácii odseku 7 a 18 uvedenej smernice žalovaný

uviedol, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu je za účelom zabezpečenia spravodlivosti potrebné
prihliadať na osobitné okolnosti prípadu. Do úvahy je potrebné vziať aj konanie žalobcu, ktorý sa domáha
vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu
ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bol oboznámený so
všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje

sa ich dodržiavať. Žalovaný uviedol, že ak žalobca dodatočne usúdil, že zmluvy sú pre neho subjektívne
nevýhodné, ešte to nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno tu kvalifikovať
nedostatok vážnosti vôle. Žalovaný má za to, že uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade za
následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkovvyplývajúcich zo zmlúv, a preto dobrovoľne uhrádzal všetky záväzky. Vážnosť vôle nie je možné
zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa, niet pochýb o tom, že žalobca je priemerným spotrebiteľom,
definíciu priemerného spotrebiteľa zadefinoval Súdny dvor Európskej únie a následne aj judikatúra

SDEÚ. Definícia bola prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie. Súčasná línia posudzovania
priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až
sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity,
keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne
kupuje. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zákonným ustanovením s relatívne

vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného zadosťučinenia, a to porušenie práva alebo
povinnosti stanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie
porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť zadosťučinenia, zodpovedná osoba a nemajetková
ujma, musia byť splnené kumulatívne. V zákone bližšie nie je konkretizované, podľa akých kritérií sa
má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom daného ustanovenia je
často generálna prevencia ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho

postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Nemá však slúžiť ako ospravedlňujúci
prostriedok ľahostajnosti spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby
sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu. V prípade,
akbolaspotrebiteľoviskutočnespôsobenáujma,sadopoprediadostávakompenzačnáfunkcia.Žalobca
považuje finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce

ľahostajnosť žalobcu. Nie je ho možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé.
Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné
individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú
povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu
ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný

vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom.

16.1 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že odvolanie žalovaného nebolo
podané včas, čo vyplýva zo skutočnosti, že žalovanému bolo rozhodnutie doručené 06.11.2024,
a vzhľadom na 15-dňovú lehotu posledný deň pripadol na 21.11.2024. Zo súdneho spisu však

preukázateľnevyplýva,žeodvolaniežalovanéhobolopodanéaždňa22.11.2024,čojepouplynutílehoty
na podanie odvolania. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol vzhľadom
na ustanovenia CSP.
16.2 Následne uviedol, že súd priznal žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie a zaviazal
žalovanéhokzaplateniusumy600€titulomprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,ktoréhosažalobca

domáhal podľa ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa v súvislosti s úspešným uplatnením
porušenia práva spotrebiteľa a povinnosti veriteľa v rámci konania vedeného pred Okresným súdom
Košice – okolie sp.zn. 10Csp/284/2022. Uviedol, že preukázal splnenie podmienky, že je v postavení
spotrebiteľa. Následne preukázal, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva alebo povinnosti
podľa zákona o ochrane spotrebiteľa alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, keď súd

v rozhodnutí 10Csp/284/2022 konštatoval viaceré porušenia práva spotrebiteľa a povinnosti veriteľa,
a to porušenie povinnosti podľa § 52 a nasl. OZ ako aj príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z.,
keďže zmluvy o úvere neobsahovali zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, viď bod 60 daného
rozhodnutia. Žalobca preukázal, že porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatnil na súde, keď
predložil právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice – okolie, sp.zn. 10Csp/284/2022. Zároveň

žalobca v súvislosti s poslednou z podmienok, a to právo na primerané finančné zadosťučinenie mu
prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá uviedol, že v prejednávanom
konaníjetýmsubjektomžalovaný,ktorýsaakoveriteľnaúkoržalobcubezdôvodneobohatilapostupoval
vo vzťahu k žalobcovi v rozpore s princípmi na ochranu spotrebiteľa, výrazným spôsobom zasiahol
do jeho práv a porušil svoje povinnosti, ktoré mu ukladá zákon. Splnil tak všetky podmienky pre vznik

a uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ žalovaný uviedol, že neexistuje
žiaden relevantný dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, tieto tvrdenia žalobca
považuje za také, ktoré nemôžu obstáť. Súd vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti predmetného
právneho vzťahu, a to najmä výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, mieru zisteného
porušenia práva žalovaným, dobu trvania, závažnosť a rozsah následkov, aktivitu žalobcu, dĺžku

pôvodného konania atď. viď bod 24 napadnutého rozhodnutia. Priznanú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia považuje za primeranú. Do pozornosti dal to, že zmluvy o úvere, ktoré dal žalovaný na
podpis žalobcovi, boli uzatvorené v rokoch 2006 a 2007. Žalovaný sa o porušení spotrebiteľského práva,
ktorékonštatovalsúdvpôvodnomkonaní,dopustilužvrámcikontraktačnéhoprocesu,keďdalžalobcovina podpis zmluvy, ktoré neobsahovali všetky zákonom vyžadované obligatórne náležitosti. Žalobca bol
ako spotrebiteľ v takomto právnom vzťahu viac ako 15 rokov do právoplatnosti rozhodnutia vydaného v
pôvodnom konaní. V rámci pôvodného konania, v ktorom bolo konštatované porušenie práv spotrebiteľa

je tiež potrebné vziať do úvahy aj rozsah porušení práv spotrebiteľa a povinnosti veriteľa. V zmluvách
o úvere absentovali obligatórne náležitosti, dôsledkom čoho bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť.
Žalovaný sa dopustil viacnásobných porušení príslušných ust. zákona č. 258/2001 Z.z. aj napriek týmto
porušeniam, s ktorými je spojená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa žalovaný bezdôvodne
obohacoval na úkor žalobcu. Žalovaný bol v pôvodnom konaní zaviazaný k vydaniu bezdôvodného

obohatenia vo výške 4.262,23 € s príslušenstvom. Priznané finančné zadosťučinenie predstavuje len
necelých 14 % zo sumy, o ktorú sa obohatil žalovaný. Žalovaný aj napriek právoplatným a vykonateľným
rozhodnutiam vydaným v pôvodnom konaní odmietal vydať žalobcovi to, čo mu právom patrilo a ten bol
nútený opäť sa obrátiť na súd, a to na exekučný súd s vymáhaním svojho priznaného nároku. Úspech
pre žalobcu nebol v pôvodnom konaní ani zďaleka istý, a to vzhľadom na genézu súdneho konania.
Žalobca musel využiť všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv, a to v rámci konania

na Ústavnom súde SR. Žalobca musel byť v konaní aktívny, aby úspešne uplatnil svoje práva na súde,
pričom pôvodné konanie trvalo dlhých 7 rokov, ktoré boli pre žalobcu plné neistoty a strachu z toho,
ako celé konanie dopadne. Z uvedených dôvodov je priznané zadosťučinenie primerané. Primeranosť
je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je
porušenieprávaalebopovinnosti,ktorúvšakniejemožnéosobitnevypočítať.Uvedenévyplývazpovahy

pojmu primeranosť. Rovnako neexistujú iné dôkazy, než na ktoré odkázal žalobca, ktoré by primeranosť
preukazovali,apretoojejvýškerozhodujenazákladevoľnejúvahysúdsprihliadnutímnanávrhžalobcu.
Následne žalobca poukázal na kritéria pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a zároveň
poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky a rozhodnutia Ústavného SR, ktoré
sa týkajú primeranosti výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolanie žalovaného považuje

v celom rozsahu za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

17. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu
doručené dňa 20.12.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích

dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť.

19. Žalovaný podal odvolanie proti celému rozsudku, pričom rozsudkom vo výroku II. súd v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol.

20.Vzmysleust.§359CSPodvolaniemôžepodaťstrana,vktorejneprospechbolorozhodnutievydané.

21. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka
zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu, vykazujúcemu
zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti

odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva
odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie. Takýmto dôvodom je
skutočnosť, že rozhodnutím súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu
spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie však nemá
účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na

svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie záveru, o jeho
oboch stránkach prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).

22. Napadnutým rozhodnutím vo výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, nebolo
rozhodnuté v neprospech žalovaného, preto týmto výrokom nemohol byť žalovaný žiadnym spôsobom

dotknutý na svojich právach.23. Z vyššie uvedeného dôvodu žalovaný nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti
rozhodnutiu v zamietavom výroku II., z ktorého dôvodu odvolací súd odvolanie žalovaného v tomto
rozsahu podľa ust. § 386 písm. b/ CSP, odmietol.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 600 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a súvisiaci výrok o náhrade
trov konania (výrok III.).

25. Rozsudok je vo výroku I. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP v tomto rozsahu potvrdil.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.02.2025 o 9.10 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 04.02.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

27. Žalovaný namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1
písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú naplnené.

29. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných

predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi v zmysle § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z.z. a v zhode so súdom prvej inštancie považuje priznané finančné zadosťučinenie vo
výške 600 € za primerané s ohľadom na kritériá, ktoré súd zohľadnil pri určovaní tejto výšky.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel

k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia,
ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie
námietky žalovaného, keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

31. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného

odvolací súd uvádza nasledovné:

32. Predmetom konania je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, vyplývajúce z ust. § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené
zákonom, a to: a) spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv alebo povinností

určených na jeho ochranu proti porušiteľovi, b) je úspešný.

33. V prejednávanej veci podstatou odvolacích námietok je tvrdenie žalovaného, že žalobca nijakým
relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok a neexistuje dôvod na priznanie daného nároku,
keďže žalobcovi nevznikla žiadna ujma. Zároveň namietal neprimeranosť výšky priznaného finančného

zadosťučinenia.

34. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného a uvádza, že vychádzajúc
z ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z., jedinou podmienkou pre priznanie finančného
zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi.

35. Otázku úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia vysvetlil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn.
6Cdo/389/2015 zo dňa 14.09.2016 a sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.

36. V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo/389/2015 zo dňa 14.09.2016 najvyšší súd v súvislosti s ust. § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z.z. uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia právaalebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj určenie
neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

37. V rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 najvyšší súd nadviazal na vyššie uvedené
závery a zároveň sa zaoberal otázkou, či je možné priznať primerané finančné zadosťučinenie
spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia
a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol,
že ust. § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.

Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľovi. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku,

t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej

výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

38. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu odvolací súd konštatuje, že možno
priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. bez
toho, aby bola v konaní preukázaná konkrétna ujma, či už materiálna alebo nemateriálna (morálna)
abeztoho,abyspotrebiteľmuselpreukazovaťvýškuvzniknutejujmy.Jedinou podmienkouprepriznanie
finančného zadosťučinenia je iba to, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, tak, ako bolo vysvetlené vyššie.

39. Žalobca úspešné uplatnenie porušenia jeho práv a povinností žalovanému preukázal rozsudkom
Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 10Csp/284/2022 zo dňa 10.02.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoCsp/35/2023 zo dňa 26.10.2023, ktorými bol žalobcovi proti

žalovanému priznaný nárok na zaplatenie sumy 4.362,23 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného
obohatenia.

40. V citovaných rozhodnutiach bolo špecifikované právo spotrebiteľa, resp. povinnosť dodávateľa, ktorá
bola uzavretými úverovými zmluvami porušená, čo súd konštatoval v bode 15 odôvodnenia rozhodnutia.

41. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právne závery dovolacieho súdu, vyslovené v uznesení
NS SR z 25. mája 2022, sp. zn. 3Cdo/31/2020, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR 3/2023 pod č. 30, „13. Dostatočne komplexným prístupom k súboru vyššie odcitovaných ustanovení
podľa názoru dovolacieho súdu nemožno dospieť (aj s prihliadnutím k jeho skoršej judikatúre vrátane

rozhodnutí akcentovaných dovolaním) k inému záveru, než je ten, že reštriktívny prístup k interpretácii
úpravy (vrátane čl. I § 3 ods. 5 poslednej vety zákona o ochrane spotrebiteľa), kladúci spotrebiteľovi
do cesty pri uplatňovaní práva prekážky v konečnom dôsledku spôsobilé viesť až k upretiu zákonom
garantovaného práva, aj z pohľadu splnenia záväzkov prijatých v súvislosti s členstvom Slovenskej
republiky v Európskej únii, nemôže obstáť. 14. Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského

vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v
prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo
spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vysloveniesa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v
akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení
rozhodnutia ako otázky predbežnej)“.

42. Tým bolo preukázané porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa a povinností žalovaného pri
uzavieraní spotrebiteľskej zmluvy so žalobcom. Bola tak splnená zákonná podmienka pre vznik nároku
žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

43. K odvolacej námietke žalovaného, aby súd prihliadal na osobitné okolnosti prípadu a konkrétne na
to, že žalobca sám v rámci kontraktačného postupu konal ľahostajne odvolací súd uvádza, že nie je
dôvodná.

44. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, zmyslom tohto ustanovenia ani požadovaného plnenia

nie je ospravedlnenie ľahostajnosti, či nedbalosti spotrebiteľa vstupujúceho do zmluvného vzťahu, ale
sankcia dodávateľa za to, že povinnosti, ktoré spotrebiteľovi zo zmluvného vzťahu plynuli, nastavil tak,
že zákon o spotrebiteľských úveroch porušil. Nie je to o zaujímaní sa o povinnosti spotrebiteľa ani o
pochopení obsahu zmluvných ustanovení spotrebiteľom, pretože je zrejmé, že žalobca svoje povinnosti
z nich vyplývajúce pochopil, keď konal v súlade s nimi a bol to žalovaný, ktorý ich upravil v rozpore

so zákonom. Na tom nič nemení to, že spotrebiteľ sa má možnosť so zmluvou a podmienkami v nej
oboznámiť pred jej uzavretím a zvážiť vstup do zmluvného vzťahu. Za kvalitu zmluvného vzťahu totiž
podľa § 52 a nasl. a tiež zákona o spotrebiteľských úveroch zodpovedá dodávateľ, a preto nie je možné,
napr. v súvislosti s nárokom na primerané zadosťučinenie prenášať zodpovednosť za nedostatky zmluvy
na spotrebiteľa. Právny poriadok chráni spotrebiteľa v spotrebiteľských vzťahoch ako slabšiu zmluvnú

stranu a pokiaľ sa žalobca rozhodol vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovaným, a to i opakovane, len
predpokladal a mal za to, že žalovaný bude konať v súlade so zákonom, a to i tým, že predložené návrhy
zmlúv budú zákonné atribúty spĺňať. Primerané zadosťučinenie, jeho priznanie, nie je podmienené
zvýšenou aktivitou spotrebiteľa v súvislosti s apelom na dodávateľa, aby mu zmluvy predložil s obsahom
rešpektujúcim jednotlivé zákonné ustanovenia, pretože zákon predpokladá, že ak dodávateľ zákon

nerešpektuje, následky s tým spojené znáša len dodávateľ.

45. Uvedené úvahy súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za logické, súladné v príslušnou
zákonnou úpravou ako aj judikatúrou SDEÚ a stotožňuje sa s nimi. Žalovaný v odvolaní iba zopakoval
tú istú argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal. Odvolací súd dopĺňa, že

v prejednávanom spore nebolo dôvodné skúmanie ne/dostatku vážnosti vôle spotrebiteľa pri uzatváraní
konkrétnych zmlúv, nakoľko pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je nevyhnutné
skúmať, či došlo k porušeniu práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými predpismi. Nebolo spornou skutočnosťou, že zmluvy o úvere uzavreté boli a súdmi
v pôvodnom konaní bolo konštatované porušenie povinností žalovaným ako dodávateľom.

46. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zák. č. 250/2007 Z.z. nestanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, s výnimkou, že toto musí byť
primerané.

47. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká výška
finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na okolnosti danej veci. Nemôže ísť teda o
úvahu svojvoľnú a túto musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť tak, aby bolo zrejmé, prečo práve
priznanú sumu finančného zadosťučinenia považuje za primerané finančné zadosťučinenie v danej
konkrétnej veci.

48. Súdna prax doposiaľ vychádzala pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia z
nasledujúcich kritérií: 1/ vzniknutá, resp. hroziaca ujma, 2/ rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje
povinnosti a výška majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, 3/ doba
trvania protiprávneho stavu, 4/ nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený

zásah do súkromného života spotrebiteľa, 5/ reparácia vzniknutej ujmy v majetkovej sfére spotrebiteľa,
t.j. súdy zohľadňujú, v akom rozsahu bolo spotrebiteľovi vrátené majetkové plnenie dodávateľom,
na ktoré dodávateľ nemal právny nárok, 6/ odškodnenie v iných obdobných prípadoch porušenia
práv spotrebiteľa, 7/ odškodnenie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení v oveľazávažnejších prípadoch (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, odškodňovanie obetí
trestných činov).

49. V tu prejednávanej veci súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z vyššie
uvedených kritérií, keď prihliadol na výšku majetkového plnenia, ktoré dodávateľ získal na úkor
spotrebiteľa(vprospechžalobcubolojudikovanébezdôvodnéobohateniežalovanéhovovýške4.362,23
€). Zohľadnil aj dobu trvania protiprávneho stavu, ktorú vymedzil od uzavretia zmluvy (r. 2006, 2007)
až do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené (r. 2023), prihliadol aj

na skutočnosť, že po úspechu v pôvodnom konaní žalovaný opäť nesplnil svoju povinnosť a nevrátil
žalobcovibezdôvodnéobohatenie,apretožalobcabolnútenýdomáhaťsasvojhonárokuajvnáslednom
exekučnom konaní. Súd teda prihliadol na diskomfort u žalobcu spojený so súdnymi konaniami,
s obavami o jeho majetkovú situáciu počas súdneho konania. Súd prihliadol aj na odškodnenie v iných
obdobných prípadoch porušenia práv spotrebiteľa.
50. Úvaha súdu prvej inštancie o výške finančného zadosťučinenia preto nevybočila z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom a nemožno dospieť k záveru, že v rozsahu, v akom bola priznaná, dôjde
k finančnému obohateniu sa žalobcu. Priznaná výška je primeraná okolnostiam prejednávanej veci.

51. Odvolací súd iba dopĺňa, že aj keď súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k reparácii v podobe
vydania bezdôvodného obohatenia (žaloba nebola zamietnutá napr. pre premlčanie nároku), z pohľadu

tohto kritéria, vychádzajúc z prebiehajúceho exekučného konania je zrejmé, že žalovaný spotrebiteľovi –
žalobcovi dobrovoľne nevrátil majetkové plnenie, na ktoré nemal právny nárok, resp. nepreukázal a ani
netvrdil, že k tomu došlo. Kritérium reparácie bolo preto potrebné zohľadniť v tom smere, či bolo a v
akom rozsahu bolo spotrebiteľovi vrátené majetkové plnenie dodávateľom, na ktoré dodávateľ nemal
právny nárok.

52. Zároveň odvolací súd zastáva názor, že výška primeraného finančného zadosťučinenia by sa
mala posudzovať resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte zohľadnenia ďalších právnych predpisov
upravujúcich obdobnú problematiku ako napríklad § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi (zmluva o úvere zo dňa 03.08.2006 a 18.06.2007 - poznámka

odvolacieho súdu), v zmysle ktorého na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia; Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na
vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (v r. 2006 50x252,27 €=12.613,50
€, v r. 2007 50x268,87 €=13.443,50 €). Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo

sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume
desaťnásobku minimálnej mzdy (v r. 2006 10x252,27 €=2.522,70 €, v r. 2007 10x268,87 €=2.688,70 €).

53. Zohľadniac všetky vyššie uvedené kritéria, ako boli vyhodnotené a vychádzajúc aj z
rozhodovacej praxe senátu v iných obdobných veciach [napr. sp.zn. 6Co/84/2021 (priznané 600 €),

6CoCsp/49/2021 (priznané 200 €), 6CoCsp/49/2022 (priznané 300 €), 6CoCsp/68/2021 (priznané 270
€), 6CoCsp/57/2021 (priznané 700 €), 6CoCsp/40/2021 (priznané 814,88 €), 6CoCsp/51/2022 (priznané
600 €), 6CoCsp/38/2023 (priznané 500 €), 6Co/155/2023 (priznané 300 €), 6Co/31/2024 (priznané 200
€), 6CoCsp/12/2024 (priznané 300 €), 6CoCsp/42/2024 (priznané 300 €), 6CoCsp/43/2024 (priznané
750 €) a ďalšie], považuje odvolací súd finančné zadosťučinenie vo výške 600 €, a to aj s prihliadnutím

na odškodňovanie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení aj v oveľa závažnejších
prípadoch (napr. v prípadoch náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia alebo v prípadoch
odškodnení obetí trestných činov, za primerané.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku I. a v

súvisiacom výroku III. o trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní
úspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť

trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi. Žalobca má preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).