Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5723201998
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5723201998.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D. D., právne zastúpeného Mgr. Matejom Balašom,
advokátom so sídlom Robotnícka 11591/1J, Martin, IČO: 42 434 335 proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava – Staré Mesto, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04
Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 372,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11Csp/47/2023-202 zo dňa 10. septembra 2024 v spojení

s opravným uznesením č. k. 11Csp/47/2023-230
zo dňa 08.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 372,- Eur potvrdzuje.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.590,-Eur od 24.07.2023 do zaplatenia mení tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.218,-Eur od

24.07.2023 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 372,-Eur od 01.06.2024
do zaplatenia.
III. Žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,50
% ročne zo sumy 372,- Eur od 24.07.2023 do 31.05.2024 zamieta.
IV. Vo výroku II. ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
V. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. mení tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 3,98 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 11Csp/47/2023-202 zo dňa 10.09.2024 v spojení s opravným uznesením č. k.

11Csp/47/2023-230 zo dňa 08.10.2024 Okresný súd Martin ako súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 372,- Eur spolu s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 1.590,-
Eur od 24.07.2023 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), konanie
v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.590,- Eur od 30.06.2023 do
23.07.2023 zastavil (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok
III.).

2. Žalobca sa pôvodne svojou žalobou domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti zmluvy
o revolvingovom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným a uplatňoval si nárok na zaplatenie
sumy 1.509,-Eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 30.06.2023 do zaplatenia, a to
titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď táto suma bola žalobcovi zrazená z dôchodku Sociálnoupoisťovňou a vyplatená na účet súdneho exekútora, ktorý viedol exekúciu voči nemu. Exekučné konanie
inicioval žalobca na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý však bol následne exekučným súdom
posúdený ako nulitný a neúčinný exekučný titul a exekúcia bola zastavená. Rozsudkom súdu prvej

inštancie č.k. 11Csp/47/2023-1 zo dňa 18.07.2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č.k. 11CoCsp/6/2024 zo dňa 30.04.2024 bola žaloba žalobcu v časti o určenie neplatnosti zmluvy
o revolvingovom úvere zamietnutá, pričom žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.218,-Eur. Vo zvyšnej časti uplatňovaného nároku bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3.Počiastočnomspäťvzatíazmenežaloby,ktorábolapripustenáuznesenímč.k.11Csp/47/2023-191zo
dňa 18.07.2024, sa žalobca v konaní domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 372,-Eur spolu s úrokom
z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 1.590,-Eur od 24.07.2023 do zaplatenia, a to titulom náhrady škody
spôsobenejžalobcovivrámciexekučnéhokonaniainiciovanéhožalobcomnapodkladerozhodcovského
rozsudku, ktorý bol následne exekučným súdom posúdený ako materiálne nevykonateľný exekučný titul

a exekúcia bola zastavená, keď z celkovej sumy 1.590,-Eur zrazenej žalobcovi Sociálnou poisťovňou
v rámci exekučného konania súdny exekútor sumu 1.218,-Eur poukázal priamo na účet žalovaného
a sumu 372,-Eur si ponechal ako trovy exekúcie.

4. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že uznesením Okresného súdu Martin sp. zn.

17Er/4749/2016 zo dňa 06.09.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3CoE/16/2022
zo dňa 12.01.2023 bolo rozhodnuté tak, že exekúcia vedená proti žalobcovi na Exekútorskom
úrade Bratislava, E. F. G. pod sp. zn. EX 1015/16 bola zastavená z dôvodu, že rozhodcovská
zmluva č. 850024835 zo dňa 09.05.2013 (uzavretá medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom) obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore so zákonom, čo má za

následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, na podklade
ktorého žalovaný inicioval exekučné konanie voči žalobcovi. Vzhľadom na uvedené konštatoval
dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie sumy 372,-Eur titulom náhrady škody, majúc za to že
žalovaný už v štádiu koncipovania znenia spotrebiteľskej zmluvy postupoval v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, najmä § 53 ods. 1, keď „spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa“. Exekučný súd konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere (na podklade ktorej bol
vydaný rozhodcovský rozsudok) obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, formulárová rozhodcovská
zmluva nebola individuálne dohodnutá, bola žalovaným vopred naformulovaná, bez možnosti zmeny jej
obsahu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru o naplnení všetkých predpokladov

vzniku nároku na náhradu škody:

· porušenie právnej povinnosti - žalovaný mal postupovať s odbornou starostlivosťou a
koncipovať spotrebiteľskú zmluvu tak, aby neobsahovala neprijateľné zmluvné podmienky t.j. aby
neznevýhodňovala spotrebiteľa a nemal vydaný rozhodcovský rozsudok (ktorý bol vydaný na základe

neplatnej rozhodcovskej zmluvy a je nulitný právny akt), použiť ako právny podklad pri podávaní návrhu
na vykonanie exekúcie,

· škoda - suma 372,-Eur, ktorá bola stiahnutá žalobcovi ako povinnému v exekúcii vedenej na
Exekútorskom úrade E. F. G. pod sp. zn. EX/1015/16,

· príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody – v tomto bode okresný súd
dôvodil, že žalobcovi by nevznikla uvedená škoda vo výške 372,-Eur, keby žalovaný nebol podal na
exekútorskom úrade návrh na vykonanie exekúcie na podklade vyššie uvedeného nulitného právneho
aktu. Súhlasil so žalovaným, že ani exekučný súd nemal vydať poverenie na vykonanie exekúcie,

nakoľko exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, keď teda exekučný súd mal žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už na začiatku zamietnuť, avšak tu poukázal na
právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR z 30.07.2008 sp. zn. 25Cdo/2142/2007, v zmysle ktorého
protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody. Stačí, že je jednou z príčin, ktorá sa podieľa

na nepriaznivom následku, ktorý má byť odškodnený, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou.
Ani škodlivý následok nemusí vzniknúť len z jednej príčiny. Rozhodujúce je či – nebyť tejto skutočnosti
– by ku škode nedošlo alebo naopak, či škodlivý následok by nastal aj bez tejto skutočnosti. Exekučný
súd teda mal už na začiatku rovno zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,avšak keby žalovaný v pozícii oprávneného nebol podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade
nulitného právneho aktu, škoda vo výške 372,- Eur by žalobcovi nevznikla. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie uzavrel, že v tomto prípade na strane žalobcu došlo ku škode, ktorú spôsobil žalovaný,

a to podaním návrhu na vydanie exekučného príkazu na podklade nulitného právneho aktu. Ak by takýto
návrhnavykonanieexekúcienepodal,nedošlobykuškodežalobcu.Ztohodôvoduzodpovedážalovaný
aj za škodu, ktorá vznikla žalobcovi, a to vo výške 372,- Eur.
5. Priznaný úrok z omeškania zo žalovanej sumy stručne odôvodnil (iba) poukazom na ust. § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

6. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.590,- Eur od 30.06.2023 do
23.07.2023, v ktorej žalobca zobral žalobu späť a žalovaný so späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie
konanie zastavil.
7. Výrok III. o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP konštatujúc, že žalobca mal
vo veci plný úspech.

8. Proti tomuto rozsudku – v rozsahu výrokov I. a III. – podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku a navrhol,
aby odvolací súd zmenil napádaný rozsudok a podanú žalobu zamietol a žalovanému priznal právo
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný
napadol ako nesprávne a bez opory vo vykonanom dokazovaní závery súdu o tom, že čiastka 372,-

Eur predstavujúca náhradu trov exekúcie súdneho exekútora je škodou, za ktorú zodpovedá žalovaný.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne postupoval podľa § 199g zákona č. 233/1995 Z.z.,
pretože použitie tohto ustanovenia je neprípustné nielen kvôli porušeniu zákazu retroaktivity (dané
ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01.04.2017, pričom v zmysle prechodných ustanovení sa toto
ustanovenie neaplikuje spätne na exekučné konania začaté pred jeho účinnosťou - § 243h ods. 1

Exekučného poriadku), ale súčasne aj kvôli tomu, že do dnešného dňa nebolo vydané a neexistuje
žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa daného
ustanovenia. O tom, že návrh bol podaný oprávnene, svedčí rozhodnutie exekučného súdu o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie. Citované ustanovenie má úplne iný účel - sankcionovať oprávneného
za to, že pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie zamlčal a neuviedol také skutočnosti, na základe

ktorých jeho návrh na vykonanie exekúcie bol neoprávnený (a táto neoprávnenosť bola zistená až počas
exekučného konania - napríklad pri obrane povinného v návrhu na zastavenie exekúcie). Argumentoval,
že z vykonaného dokazovania a ani z napádaného rozsudku nie je možné zistiť splnenie zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Podanie návrhu na vykonanie exekúcie nie je
porušením práva, pretože na základe podania návrhu žiadna exekúcia neprebiehala. Tá začala až vtedy,

kedy Okresný súd Martin ako exekučný súd postupom podľa Exekučného poriadku a preskúmaním
všetkých aspektov (vrátane platnosti exekučného titulu) vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Ak
neskôr súd zmenil svoj postoj, potom táto zmena je dôkazom nie o porušení povinnosti žalovaného,
ale o porušení zákona zo strany exekučného súdu. V konaní nebol preukázaný ani ďalší predpoklad
- priama príčinná súvislosť a spojitosť (kauzálny nexus). Ak podľa exekučného súdu má žalovaný

zodpovedať za vznik škody 372,- Eur, potom je nutné povedať že táto nevznikla ako priamy dôsledok
podania návrhu na vykonanie exekúcie. Vznikla ako priamy dôsledok postupu exekútora na základe
poverenia, ktoré mu vydal exekučný súd. Závery súdu sú v tomto ohľadne nesprávnymi. Pokiaľ súd prvej
inštancie odkazoval na odôvodnenie rozsudku NS ČR, sp. zn. 25Cdo/2142/2007, je podľa žalovaného
použitie tohto rozhodnutia je nielen nepreskúmateľné (súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, ako sa

dá použiť na prejednávaný skutkový a právny stav), ale aj v celom rozsahu nesprávne. K výkonu
exekúcie došlo na základe vydania poverenia súdnemu exekútorovi a jeho úkonov. Ak by exekučný
súd, ktorý svojvoľným nezákonným postupom a postupom bez opory v zákone menil vlastné závery
pod vplyvom trendu hromadného zastavenia exekúcie, postupoval od začiatku tak, že nevydá poverenie
na vykonanie exekúcie, potom by k žiadnej exekúcii nikdy nedošlo. Jediným zodpovedným subjektom

je preto podľa žalovaného exekučný súd. Ustanovenie § 199g Exekučného poriadku sa na skutkovú
situáciu, ako je v tomto prípade, nikdy nevzťahovalo a nevzťahuje. Ohľadne sumy 372,- Eur žalovaný
nemal žiadnu pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pričom už v prvom vyjadrení (vyjadrenie k žalobe zo
dňa 01.08. 2023) žalovaný poukázal na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého vymožená
suma, z ktorej sa uhrádzajú trovy exekútora, nikdy nepredstavuje bezdôvodné obohatenie oprávneného,

ale samostatný nárok voči exekútorovi. Žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR v náleze sp.zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.02. 2013 : „Pokiaľ ide o odmenu súdneho exekútora,
súdny exekútor koná vo vlastnom mene, na vlastný účet, a preto môže byť v tomto postavení subjektom
zodpovednýmzbezdôvodnéhoobohatenia.“Lensamotnýzámerzakaždýchokolnostívyhovieťvžalobespotrebiteľovi nemôže byť zákonným dôvodom postupovať v rozpore so zákonom (tu konkrétne s §
243h ods. 1 Exekučného poriadku) a v rozpore s Ústavou SR, ktorá všeobecne zakazuje retroaktívnu
aplikáciu právnej normy, a súčasne neprihliadať na ustálenú judikatúru slovenských súdov (a namiesto

nej odkazovať na rozhodnutia cudzích súdov).
9. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj vznik nároku na úrok z omeškania, keď
žalobca ohľadne sumy 372,- Eur žalobu zmenil a uviedol iné skutkové tvrdenia až v roku 2024, a teda
žalovaný sa do omeškania s úhradou nemohol dostať v roku 2023.

10. Odvolanie proti výroku III. žalovaný odôvodnil tým, že ide o závislý výrok od rozhodnutia o veci samej,
ktoré je nesprávne a nezákonné.
11. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
považujúc ho za vecne správne čo do zisteného skutkového stavu, ako aj jeho právneho posúdenia.
Poukázal na jeho dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie. S argumentáciou odvolateľa
nesúhlasil.Zopakovalsvojetvrdeniazprvoinštančnéhokonania,t.j.poukázalnazastavenieexekučného

konania vedeného proti nemu z dôvodu neexistencie spôsobilého vykonateľného exekučného titulu,
zdôrazňujúc, že suma 372,-Eur, ktorú si exekútor v rámci exekúcie ponechal ako trovy exekútora,
predstavuje škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená žalovaným tým, že začal exekučné konanie na
základe nulitného rozhodcovského rozsudku. Podľa žalobcu žalovaný nebol oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie, pretože nikdy nedisponoval vykonateľným exekučným titulom na začatie

exekučného konania proti žalovanému. Keby žalovaný nepodal predmetný návrh na vykonanie
exekúcie, žalobca by nemusel platiť nijaké trovy exekúcie a nevznikla by tým ujma na majetku žalobcu
vo výške 372,- Eur, čím sú naplnené všetky zákonné znaky zodpovednosti za škodu. Podľa žalobcu
neobstojí ani výhovorka žalovaného, že Okresný súd Martin ako exekučný súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie. Celý nárok uplatňovaný žalobcom v tomto súdnom konaní je oprávnený a dôvodný.

Napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, pričom má za to, že z odôvodnenia jednoznačne
vyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymi
závermi na strane druhej. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správne potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na
základe podaného odvolania žalovaným v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.
čiastočne (o zaplatenie istiny - sumy 372,-Eur) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a v
časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo

sumy1.590,-Eurod24.07.2023dozaplateniarozsudoksúduprvejinštanciepodľa§388CSPzmeniltak,
že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalovanému úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
1.218,-Eur od 24.07.2023 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 372,-Eur od
01.06.2024 do zaplatenia s tým, že žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 372,- Eur od 24.07.2023 do 31.05.2024 zamietol.

V odvolaním nenapadnutej časti – výroku II. ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
14. Odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným vymedzených konkrétnych odvolacích dôvodov, teda
to, či súd prvej inštancie na správne a v úplnosti zistený skutkový stav aplikoval príslušné právne
predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a či sa v konaní nedopustil takého procesného postupu,
ktorým by došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. V kontexte požiadaviek riadneho

odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odvolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na
každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná
odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani

proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku,ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali
spornéalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie,ktoréjepredmetom
preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

15. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie odvolateľa, že by
malo postupom a rozhodnutím súdu dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a
jeho postup nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru odvolacieho súdu má odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie náležitosti v zmysle § 220 CSP. Za dôvod vymedzený v § 365 písm. b)

CSP pritom nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu vrátane
ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený

skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a

obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani túto odvolaciu námietku však nebolo možné
posúdiť ako dôvodnú.
18. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje
skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie

za správne. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a
právnychzisteniachničnezmenilo,odvolacísúdsiosvojiljasnéazrozumiteľnéodôvodnenierozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
19. Zároveň, keďže okresný súd pri svojej právnej argumentácii poukázal aj na porušenie prevenčnej

povinnosti žalovaného, ktorý sám kreoval (neprijateľné) zmluvné podmienky, avšak osobitne nezdôraznil
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri svojich úvahách použil, odvolací súd postupom podľa § 382
CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 415 OZ v tejto právnej veci.
19.1
Žalobca súhlasil s použitím ustanovenia § 415 OZ, majúc za to, že žalovaný je osobou, ktorá

pravidelne a dlhodobo poskytuje spotrebiteľom úvery, pričom zmluvy sú uzatvárané prostredníctvom
vopred pripravených návrhov zmlúv, do obsahu ktorých spotrebitelia nemôžu zasahovať, alebo ho
akokoľvek meniť. Z toho vyplývajú viaceré spory, v ktorých žalovaný vystupuje v pozícii žalovanej strany.
Tieto spory končia pravidelne rozhodnutím súdov o tom, že zmluvy uzatvorené medzi žalovaným a
spotrebiteľmi sú neplatné vrátane neplatnosti rozhodcovských zmlúv, resp. rozhodcovských doložiek.

Žalobca má za to, že žalovaný mohol predpokladať ako predchádzajúce zmluvy, tak aj predmetná
rozhodcovská zmluva č. 8500024835 zo dňa 09.05.2013 (uzatvorená medzi stranami sporu popri
zmluve o úvere) obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore so zákonom, čo má
za následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, pretože predmetný rozhodcovský rozsudokvydaný Stálym rozhodcovským súdom Victoria Arbiter so sídlom v Žiline č.k. RK-PC-1125/14 - LP zo
dňa 03.11.2015, je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Aj napriek tomu žalovaný uplatnil nárok
z predmetného rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, v ktorom žalobcovi vznikli náklady

(čiastka vo výške 372,- Eur, ktorú si súdny exekútor E. F. G. v rámci exekúcie sp. zn. EX 1015/16
ponechal ako trovy exekútora), ktoré by inak žalobcovi nevznikli, čím bola žalobcovi spôsobená škoda
tým, že žalovaný začal exekučné konanie na základe nulitného rozhodcovského rozsudku. Žalovaný
teda v rámci predmetného exekučného konania, nebol oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie,
pretože nikdy nedisponoval vykonateľným exekučným titulom na začatie exekučného konania proti

žalovanému, o čom mal vedieť práve z predchádzajúcich súdnych sporov, ktoré sa proti nemu viedli.
19.2
Žalovaný naopak mal za to, že on podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom a bol to
exekučný súd, ktorý ho posúdil ako dôvodný a oprávnený. Postup podľa zákona – konkrétne podľa
exekučného poriadku a aprobovaný exekučným súdom, čo následne viedol k úkonom exekučného
konania (tie boli mimo dispozície žalovaného) vylučuje porušenie aj občianskoprávnej prevencie v

zmysle uvedeného ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Medzi sumou 372,-Eur a konaním
žalovaného nie je žiadna kauzálna spojitosť, a to ani bezprostredná a ani iná. Pokiaľ daná suma
predstavuje trovy súdneho exekútora, potom je treba vziať v prvom rade do úvahy to, že tieto trovy
vznikli na základe konkrétnych právnych noriem upravujúcich výšku odmeny súdny exekútora za úkony
počas exekúcie. K exekúcii došlo na základe toho, že exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie. Poverenie na vykonanie exekúcie nevydal žalovaný, ale exekučný
súd, ktorý vykonával svoju právomoc. Pokiaľ exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora,
potom následné úkony v rámci exekúcie mali zákonný podklad a len sotva je možné vôbec predpokladať,
že by mala vzniknúť na strane oprávneného (tu žalovaného) zodpovednosť za škodu v zmysle § 415
Občianskeho zákonníka. Žalobca sa nároku na zaplatenie sumy 372,- Eur mal domáhať voči súdnemu

exekútorovi. Ohľadne sumy 372,- Eur žalovaný nemal žiadnu pasívnu vecnú legitimáciu v spore, pričom
už v prvom vyjadrení (vyjadrenie k žalobe zo dňa 01.08.2023) žalovaný poukázal na právny názor
Ústavného súdu SR, podľa ktorého vymožená suma, z ktorej sa uhrádzajú trovy exekútora, nikdy
nepredstavuje bezdôvodné obohatenie oprávneného, ale samostatný nárok voči exekútorovi (opätovne
poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.02.2013). Zotrval na podanom

odvolaní v celom rozsahu.
20. Odvolací súd potom po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania sporové strany, dospel
k nasledovným záverom:
21. Žalobca si v tomto konaní od žalovaného uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ktorý inicioval exekučné konanie na základe exekučného
titulu(rozhodcovskéhorozsudku),keďexekúciabolanáslednezastavená(preneplatnosťrozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve a s tým súvisiacu materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu),
pričom žalovaná suma 372,-Eur predstavuje časť sumy vymoženej v exekučnom konaní, ktorú súdny
exekútor nevyplatil na účet oprávneného, ale túto si ponechal ako „trovy exekúcie“ (trovy súdneho

exekútora). Žalovaný v podanom odvolaní namieta nenaplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu (tak podľa § 199g Exekučného poriadku, ako aj podľa § 420 OZ), prezentujúc názor, že on
neporušil žiadnu právnu povinnosť podaním návrhu na vykonanie exekúcie, ale zodpovedať by mal
štát (súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie), resp. súdny exekútor (ktorý si žalovanú sumu
ponechal).

22. V prvom rade ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného, že súd prvej inštancie
neprípustne retroaktívne aplikoval ust. § 199g Exekučného poriadku, keďže z jeho odôvodnenia vyplýva
pravý opak. Konkrétne do pozornosti žalovaného dáva bod 29. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
v ktorom súd prvej inštancie jasne uvádza, že „...uvedené ustanovenie nie je možné v prejednávanom
prípade použiť...“, preto je pomerne rozsiahla argumentácia odvolateľa v tejto časti (ohľadne výkladu

ust. § 199g Exekučného poriadku) pre vec (pre toto odvolacie konanie) irelevantná.

23. V danom prípade okresný súd svoje rozhodnutie založil na ust. § 420 Občianskeho zákonníka, majúc
za to, že sú splnené všetky podmienky zodpovednosti za škodu prezumované týmto ustanovením. K
tomuto odvolací súd len na okraj poznamenáva, že v prípade neoprávneného vedenia/uskutočnenia

exekúcieniejenijakovylúčenáaplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o škode abezdôvodnom
obohatení, teda že dotknutá osoba (v tomto prípade žalobca) nemá právo takýchto nárokov sa domáhať,
preto nič nebránilo žalobcovi domáhať sa voči žalovanému tak nároku na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia, ako aj nároku na náhradu škody, pokiaľ mu táto vznikla na majetku v dôsledku vedenia
neoprávnenej exekúcie voči nemu.

24. Pokiaľ ide o „porušenie právnej povinnosti“, odvolací súd považuje za potrebné na doplnenie
argumentácie použitej súdom prvej inštancie poukázať na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka,
ktoré zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť, teda povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu
neškodilo. „Počínanie si“ podľa dotknutého zákonného ustanovenia môže spočívať tak v konaní,
ako aj v opomenutí niečo vykonať. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda (či

už na zdraví alebo majetku) vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ.
Pod „porušením právnej povinnosti“ sa rozumie objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba
skutočne konala a tým ako konať mala, aby si splnila svoje povinnosti. Z tohto hľadiska odvolací súd
poukazuje na to, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá podľa výpisu z obchodného registra
od roku 2000 poskytuje pôžičky ako nebankový subjekt spotrebiteľom na základe zmlúv formulárového
typu, a teda žalovaného možno hodnotiť ako „skúseného“ veriteľa s dlhoročnou praxou v oblasti ním

zvoleného predmetu podnikania. Zároveň možno bez pochýb konštatovať, že pri výkone tejto činnosti
je žalovaný povinný postupovať s odbornou starostlivosťou. Odbornú starostlivosť zákon chápe ako
takú úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri
konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade
dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa). Zároveň obchodník nesmie používať neprijateľné podmienky v zmluvách ani konať v
rozpore s dobrými mravmi (využívajúc najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán
a porušovanie zmluvnej slobody). Uvedené znamená, že sa obchodník musí zdržať formulovania takých
zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade je nutné poukázať na to, že rozhodcovské konanie

(v medzinárodnom meradle chápané ako ,,arbitráž“) nie je štandardným prostriedkom spotrebiteľského
práva. Ide skôr o typický inštitút podnikateľského prostredia pre rovné subjekty práva, ktoré sa rozhodnú
riešiť vec pred vzájomne dohodnutou súkromnou osobou – rozhodcom. Spotrebiteľské zmluvy vrátane
spotrebiteľských úverov sa pritom vyznačujú nerovnovážnym vzťahom, v rámci ktorého je spotrebiteľ v
nevýhodnejšej pozícii tak z hľadiska vyjednávania ako aj informovanosti. Práve z tohto dôvodu začali

v praxi (aj) slovenských súdov (vrátane súdov exekučných) postupne rezonovať závery o neprijateľnosti
rozhodcovských doložiek (či už poňatých do všeobecných obchodných podmienok, úverových zmlúv
alebo ako samostatných dokumentov) či už z dôvodu neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania
(tzv. geograficky aspekt), ako aj z dôvodu, že doložka zaväzuje spotrebiteľa riešiť spory výlučne len
v rozhodcovskom konaní. Je potrebné mať na zreteli, že dojednanie o rozhodcovskej doložke bolo aj

v tomto prejednávanom prípade plne v rukách žalovaného ako silnejšej zmluvnej strany v záväzkovom
vzťahu so spotrebiteľom, pričom išlo o zmluvnú podmienku vopred naformulovanú a individuálne
nedojednanú. Rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu
konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu
vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť

o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť vyjednania spočíva v
preukázanejmožnostispotrebiteľaovplyvniťznenieformulárovejzmluvy,predkladanejmudodávateľom.
Už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013 (t.j.
viac ako tri roky pred začatím exekučného konania v danom prípade) sa konštatuje, že rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,

musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie
o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne
znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia

dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods.
3 Občianskeho zákonníka). Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá
nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná
podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom
vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za

fakticky nerovný a nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka
sa prieči dobým mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011
z 24. 02. 2011 konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože
na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súdexekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom

je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6
ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života
bežných ľudí nezaťažovali“.

25. V tomto kontexte potom odvolací súd uvádza, že od právoplatnosti prvých rozhodnutí tak súdov

nižších, ako aj vyšších inštancií, ktoré konštatovali právne vady v takto vyhotovených formulárových
zmluvách, ktoré (popri iných veriteľoch aj) žalovaný opakovane používal pri svojej obchodnej činnosti,
bol žalovaný povinný (ak by bol postupoval s odbornou starostlivosťou, ktorá sa u neho ako subjektu
dodávateľa prezumuje, ako aj v súlade s dobrými mravmi), dať svoju zmluvnú dokumentáciu do súladu
s platným právnym poriadkom. A po zistení neplatnosti ním používaných rozhodcovských zmlúv (ak
si jej nebol vedomý od samého začiatku) mal urobiť bezodkladne všetky opatrenia na zosúladenie

rozhodcovských doložiek so zákonom a aj na ukončenie všetkých exekúcii, ktoré prebiehali na podklade
rozhodcovských rozhodnutí, vydaných rozhodcovským súdom na základe neplatných rozhodcovských
doložiek. Keď tak žalovaný neurobil, porušil všeobecnú preventívnu povinnosť vymedzenú v ustanovení
§ 415 Občianskeho zákonníka, a teda „porušenie povinnosti“ ako prvý predpoklad jeho zodpovednosti
za prípadnú škodu, ktorú týmto svojím konaním (resp. opomenutím) spôsobil, je splnený.

26. K argumentácii žalovaného, že on podaním návrhu na vykonanie exekúcie neporušil žiadnu právnu
povinnosť, ale pochybil jedine exekučný súd, ktorý najprv vydal poverenie na vykonanie exekúcie,
avšak následne zmenil právny názor a exekúciu zastavil, odvolací súd uvádza, že vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku rei iudicatae pre rozhodnutie exekučného súdu o zastavení

exekúcie v neskoršom štádiu exekučného konania. Udelením poverenia na vykonanie exekúcie sa síce
potvrdzuje „zákonnosť“ vedenia exekúcie, to ale neznamená, že by v niektorej z ďalších fáz exekúcie
nemohol dôjsť exekučný súd k opačnému záveru (k uvedenému napr. porovnaj uznesenie NS SR sp.
zn. 5Cdo 34/2013). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného uznesení sp.
zn. II. ÚS545/2010 zo dňa 9.12.2010 platí, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady prevedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie
sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti exekúcie adekvátne procesne zareagovať. Inak povedané, exekučnému súdu napriek

vydanému povereniu na vykonanie exekúcie nič nebránilo v tom, aby opätovne (na návrh povinného
na zastavenie exekúcie, alebo aj bez takého návrhu) preskúmal podmienky, za ktorých predmetná
exekúcia prebieha. Ďalej je tiež potrebné poukázať na to, že v podmienkach Slovenskej republiky
existuje v súčasnosti už rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany
spotrebiteľa, ktorá sa však vyvíjala postupne, pričom tento vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj

reflexiou prijatých legislatívnych zmien. Uvedený (v určitom časovom období dynamicky sa rozvíjajúci)
vývoj právneho názoru súdov, ako aj posun v rozhodovacej činnosti či odklon od predchádzajúcej
praxe, ktorého výsledkom bolo aj zastavenie exekúcie vedenej voči žalobcovi, potom podľa názoru
odvolacieho súdu nemožno hodnotiť ako „nesprávny či nezákonný postup súdu“, ktorý by mal indikovať
zodpovednosť štátu (exekučného súdu) voči žalobcovi za škodu spôsobenú vymáhaním pohľadávky

od žalobcu v prebiehajúcom exekučnom konaní, ktoré bolo následne zastavené. Nič však nebráni
práve žalovanému, pokiaľ sa domnieva, že mu bola spôsobená nejaká ujma v súvislosti s postupom
či rozhodnutím (exekučného) súdu, ktorý najskôr vydal poverenie na vykonanie exekúcie a následne
exekúciu zastavil, aby podnikol príslušné právne kroky a domáhal saprávneho nároku (resp. náhrady
určitej ujmy) voči štátu, o ktorom je presvedčený, že mu patrí.

27. Nebola dôvodná ani námietka žalovaného, že sa prípadnej škody má žalobca domáhať od súdneho
exekútora, ktorý je v časti rozhodovania o jeho odmene samostatným (a možným) zodpovedným
subjektom. Je potrebné uviesť, že uplatnenie všeobecnej zodpovednosti podľa Občianskeho
zákonníka a zodpovednosti súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku sa vzájomne nevylučujú,
ani právne predpisy neurčujú, že si oprávnená osoba musí prioritne uplatniť niektorý z týchto

druhov zodpovednosti a druhý si môže uplatniť až následne. V danom prípade patrila voľba druhu
zodpovednosti, vrátane voľby pasívne vecne legitimovanej osoby žalobcovi, ktorý si zvolil všeobecnú
zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka, ktorej uplatnenie nie je vylúčené a ani obmedzené
ustanoveniami Exekučného poriadku o zodpovednosti za škodu spôsobenú súdnym exekútorom.Poukaz žalovaného na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 je nenáležitý, nakoľko tam
opísaná skutková situácia bola odlišná. V tam posudzovanom prípade totiž bolo exekučným súdom
rozhodnuté o trovách exekúcie, na podklade tohto osobitného rozhodnutia povinný v exekučnom konaní

plnil a následne bolo toto rozhodnutie zrušené, pričom ústavný súd konštatoval možnosť povinného
domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia priamo od súdneho exekútora. V tejto veci je však
skutková situácia iná. Z obsahu spisu nevyplýva, že by o trovách exekúcie bolo exekučným súdom
vôbec rozhodované. Žalobcovi pritom nepochybne vznikla ujma v jeho majetkovej sfére, keď zrazená a
poukázaná na účet exekútora bola suma 1.509,-Eur (z toho suma 1.218,-Eur bola mu priznaná v poradí

prvým rozsudkom vydaným v tejto veci). Potom je kľúčovým posúdenie, kto by bol v exekučnom konaní
povinným uhradiť trovy exekúcie, pričom odvolací súd má za to, že by to bol práve oprávnený (a nie
povinný), kto by ich náhradu musel v tomto prípade znášať. Nijako nepochybil súdny exekútor, pokiaľ
v prebiehajúcej exekúcii časť vymožených peňažných prostriedkov ponechal si (predbežne) na úhradu
svojich trov, keď exekúciu vykonával na základe poverenia udeleného mu súdom, t.j. nijako neporušil
svoje povinnosti, neprekročil medze zákona, ale (v danom čase, kedy exekúcia prebiehala) postupoval

plne v súlade so zákonom. Preto nemožno vôbec vyvodiť zodpovednosť exekútora za škodu voči
žalobcovi, keďže exekútor nijako (pri prijímaní plnení od žalobcu prostredníctvom Sociálnej poisťovne
a ich rozvrhu medzi oprávneného a seba) procesne v exekučnom konaní nepochybil. Opätovne však
platí, že pokiaľ má žalovaný za to, že exekútor si ponechal určité vymožené peňažné prostriedky, ktoré
mal poukázať na účet oprávneného, u seba neoprávnene, nič mu nebráni domáhať svojich nárokov voči

exekútorovi v osobitnom súdnom konaní.
28. Sporná v konaní nebola výška uplatňovanej škody, ktorá vyplýva z listinných dôkazov, pričom v tomto
ohľade žalovaný osobitnú odvolaciu argumentáciu ani neprodukoval. Stotožniť sa možno aj so záverom
súdu o existencii príčinnej súvislosti, keď okresný súd uviedol, že v dôsledku vykonávanej exekúcie
sa majetok žalobcu zmenšil v rozsahu ním označenej škody. Je nepochybné, že ak by nebola vedená

exekúcia, k zmenšeniu majetku žalobcu by nebolo bývalo došlo. Posúdením okolností prejednávanej
veci potom aj odvolací súd (tak, ako súd prvej inštancie) konštatuje, že k zmenšeniu majetku žalobcu (k
škode) došlo v dôsledku porušenia preventívnej povinnosti žalovaného, a to v rozsahu žalovanej sumy,
keď v tomto ohľade (pokiaľ ide o kauzálny nexus) sa odvolací súd plne odkazuje na body 23. až 25.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Pokiaľ však ide o priznaný úrok z omeškania, odvolací súd akceptoval námietky odvolateľa a v
tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že úrok z omeškania zo sumy 372,-Eur priznal
žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po tom, ako bolo žalovanému v konaní doručené podanie žalobcu
(podanie na č.l. 168 spisu, doručené žalovanému dňa 30.06.2024, pozn.), ktoré bolo možné vzhľadom
na obsah spisu posúdiť ako kvalifikovanú zmenu návrhu (keď predmetné podanie a následné vyjadrenie

žalobcu prostredníctvom jeho zástupcu následne viedlo aj súd prvej inštancie k vydaniu uznesenia
zo dňa 06.08.2024, ktorým bola zmena návrhu pripustená). Až od tohto okamihu sa mohol žalovaný
objektívne dostať do omeškania s touto žalovanou sumou titulom náhrady škody. Preto odvolací súd
zmenil výrok I. napadnutého rozsudku v časti úrokov z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku II.
tohto rozhodnutia.

30. V nadväznosti na uvedené odvolací súd pristúpil aj k zmene odvolaním napadnutého výroku III. o
náhrade trov (prvostupňového ako aj predchádzajúceho odvolacieho) konania (§ 396 ods. 1, 2 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 a 256 ods. 1 CSP) tak, že žalovanému priznal nárok na
náhradu trov (prvoinštančného a odvolacieho konania) konania v rozsahu 3,98 %. Žalobca sa pôvodne

žalobou domáhal určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere a súčasne uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu sumu 1.590,-eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.590,-
eur od 30.06.2023 do zaplatenia. V časti určenia neplatnosti predmetnej zmluvy bol žalobca neúspešný,
pričom tento predmet k celkovému predmetu konania predstavuje 50% predmetu konania a celkový
uplatnený peňažný nárok zvyšných 50% predmetu konania. Uplatňovaný peňažný nárok vyčíslený ku

dňu vydania (v poradí druhého) rozsudku odvolacieho súdu by v prípade plného úspechu žalobcu
predstavoval výšku 1.815,14 Eur (t.j. istina 1.590,-Eur + úrok z omeškania 225,14 Eur, t.j. 8,5 % ročne
zo sumy 1.590,-Eur od 30.06.2023 do 27.02.2025). Žalobca bol v spore (v časti predmetu konania
týkajúceho sa peňažného plnenia) úspešný v rozsahu istiny 1.590,-Eur a úroku z omeškania vo výške
189,09 Eur (8,5 % ročne zo sumy 1.218,-Eur od 24.07.2023 do 27.02.2025, t.j. 165,62 Eur a 8,5 %

ročne zo sumy 372,-Eur od 01.06.2024 do 27.02.2025, t.j. 23,47 Eur), t.j. v rozsahu sumy 1.779,09 Eur,
čo predstavuje úspech v rozsahu 98,01 % predmetu konania v časti uplatneného peňažného nároku.
V časti úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.590,-eur od 30.06.2023 do 23.07.2023
zobral žalobca žalobu späť, čím podľa § 256 ods. 1 CSP zavinil v tejto časti zastavenie konania (úrokz omeškania 8,50 % ročne zo sumy 1.590,-Eur od 30.06.2023 do 23.07.2023, čo predstavuje sumu
8,52 Eur) a súčasne bol neúspešný v rozsahu úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy
372,- Eur od 24.07.2023 do 31.05.2024, v ktorej bola žaloba zamietnutá, čo predstavuje sumu 27,02

Eur, t.j. úspech žalovaného predstavoval 1,99 % vo vzťahu k peňažnému predmetu konania, a potom
čistý úspech žalobcu v časti uplatneného peňažného nároku predstavuje 96,02 % (t.j. 98,01 % - 1,99
% = 96,02 %), čomu zodpovedá 48,01 % z celého predmetu konania. Celkový úspech žalobcu (vo
vzťahu k celému predmetu konania, t.j. tak určenia neplatnosti zmluvy, ako aj peňažného plnenia) potom
predstavuje 48,01 % predmetu konania a úspech žalovaného 51,99 % predmetu konania (t.j. 50%

z dôvodu zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti revolvingovej zmluvy a 1,99 % titulom neúspechu
žalobcu vo vzťahu k uplatnenému peňažnému plneniu). Čistý úspech žalovaného potom predstavuje
3,98 % predmetu konania.
31. V súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

b) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 27. februára 2025

JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu