Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 71Csp/14/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124204050

Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Stachovič

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3124204050.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

71Csp/14/2024

Okresný súd v Trenčíne, pred samosudcom JUDr. Andrejom Stachovičom, v právnej veci žalobkyne: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/XX, XXX XX E. A. E. F., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Katarínou
Hegedüšovou, advokátkou, Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie 280,- Eur s príslušenstvom,

takto

r o z h o d o l :

19

71Csp/14/2024

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 500,- Eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o
výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

17

71Csp/14/20241. Žalobkyňa sa podaním došlým súdu dňa 25.03.2024 domáhala, aby súd uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému sumu vo výške 280,- Eur. Návrh odôvodnila tým, že: Dňa 10.06.2008 došlo medzi žalobcom
ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom k uzavretiu zmluvy o úvere č. XXXXXXX (ďalej ako

„zmluva o úvere“). Žalovaný inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“,
ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť splnomocnenca – A. G. H., aby v jeho mene uzavrel záložnú
zmluvu. Toto záložné právo žalovaný dal zaevidovať v katastri nehnuteľností. V zmluve o úvere ale
neboli uvedené zákonom stanovené obligatórne náležitosti, s ktorých absenciou zákon spája sankciu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Spotrebiteľ všetky svoje záväzky uhradil, a napriek tomu zo strany

žalovaného nedošlo k žiadnym úkonom vedúcim k výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností.
To aj napriek tomu, že žalobca k uvedenému žalovaného vyzýval. Na základe vyššie uvedeného bol
žalobca nútený sa za účelom ochrany svojich práv a poskytnutím súdnej ochrany obrátiť na súd so
žalobou o určenie neexistencie záložného práva, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Nové Mesto
nad Váhom pod sp. zn. 8Csp/6/2020. Rozsudkom Okresného súdu Nového Mesta nad Váhom, sp.
zn. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.08.2022, v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19CoCsp/49/2021-116 zo dňa 20.07.2022, vydaním
v odvolacom konaní, došlo na podklade žalobcovej žaloby k určeniu neexistencie záložného práva,
z dôvodu, že záložné právo zaniklo v dôsledku splatenia úveru spotrebiteľom. Súd v rozhodnutí
konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, pretože zmluva o úvere neobsahovala
zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Nakoľko súd deklaroval, že postupom žalovaného bližšie

popísanom v predmetnom rozhodnutí porušil práva spotrebiteľa, ktorých integrálnou súčasťou je
ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na
pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany
veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl. a § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, príslušnými
ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zákona č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovanom v predmetnom rozhodnutí, súd rozhodol v prospech
žalobcu. Vzhľadom na tieto skutočnosti a na nižšie citované ustanovenie zákona vznikol žalobcovi ako
spotrebiteľovinároknaprimeranéfinančnézadosťučinenie,ktoréhosapodanoužaloboudomáha.Podľa
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) § 3 ods.
5) Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa

spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen„kolektívnezáujmyspotrebiteľov“).

Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Vyššie citované
ustanovenie § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa,
ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúceho zo zákona na

ochranu spotrebiteľa či z osobitných predpisov upravujúcich postavenie spotrebiteľa a spotrebiteľské
právne vzťahy, na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za toto porušenie zodpovedá. V
otázke, kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučineniepoukazujemenanižšieuvádzanérozhodnutia:-RozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je

potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči

spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že

spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výrokurozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola

privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. V
preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na
súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,
keď ich žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnili tak predpoklad, ktorý

zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné
zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy.
Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že
zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.“ Na základe

vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno konštatovať, že úspešným
uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo
spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a pod. V prejednávanom prípade
je táto podmienka splnená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.

zn. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19CoCsp/49/2021-116 zo dňa 20.07.2022, ktorými súd rozhodol v prospech žalobcu ako spotrebiteľa,
keď konštatoval porušenie jeho práv a určil neexistenciu záložného práva. Vzhľadom na to, že žalobca
úspešne hájil porušenie svojich práv a podanou žalobou uplatňuje právo na primerané finančné
zadosťučinenie zo strany žalovaného, ktorý sa voči spotrebiteľovi tohto porušenia dopustil, máme za to,

že sú splnené podmienky na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenia zo strany súdu.
Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti v spojení s ustanovením § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, žalobcovi vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého
sa podanou žalobou domáha, nakoľko postupom žalovaného došlo k porušeniu práv vyplývajúcich mu
z predpisov na ochranu spotrebiteľa ako aj vzhľadom na to, že z jeho strany došlo aj k naplneniu

podmienky úspešného uplatnenia porušeného práva na súde. Žalobca si touto žalobou uplatňuje
nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 280,- Eur zo strany žalovaného. S
prihliadnutím na vyššie citované rozhodnutie ako aj na samotné znenie § 3 ods. 5) zákona o ochrane
spotrebiteľa, vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné
skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie

právaalebopovinnosti,čovprejednávanomprípadejenaplnenéapotvrdenéprávoplatnýmrozhodnutím
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020 v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/49/2021-116 zo dňa 20.07.2022. Jediným
kritériom posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Vzhľadom na to, že
z dôvodu zneužitia slabšieho postavenia spotrebiteľa sa žalovaný snažil získať majetkový prospech za

použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, čím žalovaný výrazným
spôsobom ohrozil majetkové pomery žalobcu, ktorý úspešne uplatnil svoje porušené práva, nakoľko
súd toto porušenie právoplatne deklaroval, domnievame sa že suma vo výške 280,- Eur je primeraná
v porovnaní s masívnym zásahom do ekonomickej stability žalobcu a jeho rodiny. Vzhľadom na vyššie
uvedené si spotrebiteľ uplatňuje finančné zadosťučinenie v sume 280,- Eur, ktorú sumu považuje za

primeranú vo vzťahu k neprijateľnému postupu žalovaného.“

2. Žalovaný v podaní došlým súdu dňa 18.04.2024 uviedol, že: „Žalovaný neuznáva žalobcom vznesený
nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca
nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalovaný má

za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod
na jeho priznanie.
Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla.
Žalovaný by chcel poukázať na skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana,keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil.
Žalobca v postavení dlžníka uzatvoril so Žalovaným v postavení veriteľa dňa 10.06.2008 Zmluvu o úvere
č. XXXXXXX, na základe ktorej bol Žalobcovi poskytnutý úver vo výške 398,33,- Eur, (ďalej v texte len

ako „Zmluva“ v príslušnom gramatickom tvare). Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa (ďalej v texte len ako „ZoS“ v príslušnom gramatickom tvare) druhá veta „Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ Predmetné ustanovenie

síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto
ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané finančné
zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj
iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať
ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných
finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné

už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný má vedomosť a rešpektuje rozhodnutie
vydané v konaní vedenom Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 8Csp/6/2020 spolu
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/49/2021. Žalovaný má za to, že rozsudok

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej
a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne
priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerane. Podľa čl. 2 ods. 1,2 CSP, ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty. Žalovaný si na tomto mieste dovoľuje úctivo požiadať príslušný

súd, aby pri posudzovaní Žalobcom uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa
vzťahu Žalobcu a Žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie Žalobcu, ktorý sa domáha
vydania
finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám porušil viacnásobne zmluvné ustanovenia
úverovej zmluvy. Žalovaný má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného

finančného zadosťučinenia. Žalobca neodôvodnil jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa
záväzkovo – právneho vzťahu medzi ním a Žalovaným. Podľa čl. 5 CSP „Zjavné zneužitie práva
nepožíva právnu ochranu.“ V tomto kontexte je dôležitý gramatický výklad slova „primerane“. Krátky
slovník slovenského jazyka (štvrté, doplnené a upravené vydanie. Redigovali: J. Kačala – M. Pisárčiková
– M. Považaj. Bratislava: Veda 2003) príslovku primerane spája so slovom vhodne. Takisto synonymický

slovník slovenčiny (tretie, nezmenené vydanie, Veda 2004) spája slovo primerane s významom vhodne,
vyhovujúc požiadavkám, spĺňajúc požiadavky, náležitým spôsobom. Slovník slovenského jazyka z rokov
1959-1968(hlavnýredaktorI.J.K.,L..Bratislava:VydavateľstvoSlovenskejakadémievied1959–1968)
vykladal pojem prídavného mena „primeraný“ ako hodiaci sa do nejakých okolností, do istého prostredia;
vhodný, príhodný,

náležitý. Ako bolo uvedené vyššie priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do
úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochranu nie len jeho
deklaráciu. Žalovaný je ďalej toho názoru, že Žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok
spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie
predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné

plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov
by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak.
Toto však nepredstavuje daný prípad. Žalovaný si na tomto mieste dovoľuje požiadať súd, aby
pri posudzovaní Žalobcom uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu
Žalobcu a Žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie Žalobcu, ktorý sa domáha vydania

finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne,
keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom Zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca
svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásil, že si Zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, niev tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. „Přiměřené zadostiučinení je chápáno jako nástroj k
odstránění újmy nemateriálního charakteru, tedy nikoliv jako náhrada za způsobenou materiální škodu.“
K tomuto Najvyšší súd Českej republiky uviedol: „Právní praxe i teorie jsou zajedno v tom, že nárok

na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt
vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se
již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Za spornú považuje Žalovaný aj výšku požadovanej
náhrady finančného zadosťučinenia. Žalobca nijako relevantne neodôvodnil výšku požadovaného
finančného zadosťučinenia, ktoré určite nie je primerané a čo teda považuje za primeranosť. § 3 ods.

5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného
zadosťučinenia sú nasledujúce: - porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoS a osobitnými
predpismi, - úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, - primeranosť zadosťučinenia, -
zodpovedná osoba. Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia
byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené
všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje

aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých kritérií sa má posudzovať,
či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často
deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania
silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti
plynúce mu z existujúceho záväzkovo – právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade
Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo – právneho vzťahu a vo väčšine
prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (Žalobca)
neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich

obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne
sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za
protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a odradiť odporcu alebo akúkoľvek
tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti (v zmysle generálnej prevencie). Sankčná
funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk

európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu
preventívnu. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže
byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia
primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť naprieč existujúcich spotrebiteľských prácnych
vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade
nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi
súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane
súdov,budevstupovaťdoakéhokoľvekprávnehovzťahubeztoho,abysaspoliehalajnavlastnýúsudok.
Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti

prípadu, pokiaľ však Žalobca poukazuje na skutočnosť, že sa úspešne domáhal svojich spotrebiteľských
práv, na druhej strane je potrebné uviesť, že to bol Žalobca, kto žiadal o úver. S poukazom na vyššie
uvedené, za daného stavu a s ohľadom na opakované ľahostajné konanie Žalobcu, výška uplatneného
finančného zadosťučinenia nezodpovedá svojmu účelu, teda pôsobiť preventívne naprieč existujúcich
spotrebiteľských vzťahov. V danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho

preventívna funkcia. Konanie Žalobcu formou žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nie je
adekvátne okolnostiam. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom, než zľahčovaním
svojho neobozretného a ľahostajného konania. Žalovaný má za to, že domáhanie Žalobcu primeraného
finančného zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju
priznať a nebola náležitým spôsobom odôvodnená. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný

navrhuje, aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol ako nedôvodnú v celom rozsahu.“

3. Žalobkyňa v podaní došlým súdu dňa 09.05.2024 uviedla, že: „Žalobca nesúhlasí s argumentáciou
žalovaného v podanom vyjadrení a považuje ju za nesprávnu, nezohľadňujúcu právnu úpravu a
ani rozhodovaciu prax v konaniach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca je

toho názoru, že uplatnený nárok odôvodnil a sú splnené všetky podmienky pre jeho priznanie. K
jednotlivým argumentom žalovaného uvádzame nasledujúce stanovisko, ktoré odôvodňuje podanie
žaloby a preukazuje vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný v podanom vyjadrení
uvádza: „Žalovaný by chcel poukázať na skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právnaochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si nesplnil záväzky, ku
ktorým pristúpil.“ Žalovaný vo svojom podaní na viacerých miestach uvádza, že žalobca neplnil
povinnosti, ku ktorým sa zaviazal. Tieto tvrdenia žalovaného sú zavádzajúce, nakoľko to bol práve

žalobca, ktorý si voči žalovanému splnil všetky svoje povinnosti, ku ktorým sa zaviazal. Naopak, bol
to práve žalovaný, ktorý svojím konaním porušil svoje zákonné povinnosti, keď v zmluve o úvere
absentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti. V dôsledku tohto porušenia bol úver postihnutý
sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Žalovaný napriek uvedenému prijímal plnenia od žalobcu,
aj napriek tomu, že na nich nemal právny nárok. Napriek týmto skutočnostiam, žalovaný odmietal

vymazať záložné právo na nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom
Nové Mesto nad Váhom – katastrálny odbor, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca žiadal
žalovaného o výmaz záložného práva, avšak žalovaný (aj napriek tomu, že žalobca splnil všetky svoje
povinnosti) podmienil tento výmaz zaplatením sumy 500,- Eur. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020 v bode 33-34 konštatoval,
že „33. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právna predchodkyňa zaplatila žalovanému titulom

predmetnej úverovej zmluvy spolu sumu 845,77 Eur, na úvere jej žalobca 8Csp/6/2020 13 poskytol
sumu vo výške 398,33 Eur. Z predmetnej zmluvy tak právna predchodkyňa žalobkyne zaplatila celú
sumu, resp. i sumu vyššiu, ktorá jej bola zo strany žalovaného poskytnutá. 34. Právna predchodkyňa
žalobkyne po zaplatení vyššie uvedenej sumy tak nemala voči žalovanému titulom predmetnej zmluvy
o úvere žiadny dlh. 35. Súd je z vyššie uvedených dôvodov toho názoru, že záložné právo žalobcu

k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne, špecifikovaných vo výroku tohto rozsudku, zaniklo v
súlade s § 151md ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, teda zánikom zabezpečenej pohľadávky.“
Vzhľadom na vyššie uvedené tieto tvrdenia žalovaného nemôžu obstáť, nakoľko ide o tendenčné
tvrdenia, ktoré nemajú žiaden pravdivý základ. 2. Žalovaný v podanom vyjadrení uvádza aj: „Primerané
finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v

rôznych formách.“ Na inom mieste zase uvádza: „Žalovaný je ďalej toho názoru, že Žalobcovi žiadna
ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla, a preto
jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami
veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu.“ V prvom rade si žalobca dovoľuje
poukázať, že žalovaný svojim konaním spôsobil hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

veriteľa a spotrebiteľa, nakoľko odmietal odstrániť záložné právo z katastra nehnuteľností, a to bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia by zaiste nebolo
„spôsobením hrubej nerovnováhy“ ako nesprávne uvádza žalovaný. Jediný, koho konanie spôsobilo
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach bol žalovaný, keď dal spotrebiteľovi na podpis
zmluvu, ktorá neobsahovala zákonom stanovené obligatórne náležitosti, na podklade ktorej zapísal

záložné právo do katastra nehnuteľností, ktoré odmietal vymazať, a ktorá bola výrazne v neprospech
spotrebiteľa. Účelom primeraného finančného zadosťučinenia je aj kompenzovať neprávny stav, ktorý
vznikol porušením spotrebiteľských práv veriteľom. (K účelu ustanovenia §3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa viď nižšie). V tejto súvislosti žalobca uvádza, že v znení platného a účinného
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sa nevyžaduje vznik a preukázanie ujmy, dostačujúce je ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom na súde. Tento záver podporuje aj rozhodovacia
prax, pričom poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného ako
R 48/2022 vydaného v konaní pod sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, v ktorom Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatoval: „Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom

dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným

kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre
úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto
časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie

finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno
uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby
spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy." Z vyššie uvedeného opäťvyplýva, že žalovaný takýmto spôsobom uvádza vyfabulované podmienky, pre ktorých nesplnenie nemá
mať žalobca nárok na primerané finančné zadosťučinenie, čo je v rozpore s toho času platným a
účinným ustanovením § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keďže platná a

účinná právna úprava preukázanie vzniku a existencie takejto ujmy ako podmienky pre priznanie tohto
nároku nevyžaduje. Napriek tomu si žalobca dovoľuje tvrdiť, že ako spotrebiteľ utrpel ujmu minimálne
v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou spôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý
zneužíval svoje silnejšie postavenie, keď odmietal odstrániť záložné právo z katastra nehnuteľností, čo
výrazne narušilo ekonomickú a majetkovú stabilitu žalobcu, ktorého vlastnícke právo bolo po dlhý čas

obmedzovanénezákonnýmpostupomžalovaného,atoopakovane.Celýtentozdĺhavýanáročnýpostup
trvajúci roky, bol pre žalobcu ako spotrebiteľa nesmiernou psychickou záťažou, ktorá napriek tomu,
že ujma nie je v súčasnej právnej úprave jedným z definičných znakov práva na primerané finančné
zadosťučinenie, iba umocňuje vznik a existenciu tohto práva žalobcu. Z uvedeného dôvodu trváme na
tom, že suma vo výške 280,- EUR je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu
obrany jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku neprijateľného konania zo strany

žalovaného, primeraná. V otázke k preukazovaniu ujmy si dovolíme poukázať aj na nižšie uvedené
rozhodnutia. - Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.06.2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021:
„Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý´ vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu,
ktorým je úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z.

alebo osobitnými predpismi. Zákon pre vznik tohto práva nevyžaduje, aby bola spotrebiteľovi privodená
ujma, materiálna či nemateriálna, ale postačuje, že k takému porušeniu práva alebo povinnosti len
dôjde.Priznaniefinančnéhozadosťučinenianeplnílenfunkciusatisfakčnú,aleisankčnú,abydostatočne
odradilo žalovaného ako dodávateľa od získania plnení vyplývajúcich z neplatných úverových zmlúv
a neprijateľných zmluvných podmienok.“ 3. Žalovaný v podanom vyjadrení ďalej uvádza: „Priznanie

požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva
nie je možné napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nie len deklaráciu porušení.“ Žalovaný opakovane uvádza túto
argumentáciu, ktorú je v prvom rade potrebné považovať za zavádzajúcu, pretože žiaden právny predpis

nikde nedefinuje ako podmienku vzniku nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie
skutočnosťdeklarovanúžalovaným,atotú,že„porušenieprávaniejeužmožnénapraviťinak“.Uvedené
si žalovaný buď iba domyslel alebo prebral z právneho ustanovenia, ktoré na daný právny vzťah nie je
možné aplikovať, a ktoré upravuje odlišný nárok z iného záväzkového vzťahu, kde z rozhodovacej praxe
súdov vyplýva prednosť napríklad vydania bezdôvodného obohatenia zo strany veriteľa, pred náhradou

škody zo strany štátu (porovnaj zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci), alebo napríklad prednosť iného zadosťučinenia, napríklad ospravedlnenia pred
nemajetkovou ujmou pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva (porovnaj ustanovenie §
442a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Argumentácia žalovaného nápadne navodzuje
dojem o výklade týchto právnych noriem, ktoré však s prejednávaným prípadom nesúvisia. Je nutné

konštatovať, že tvrdenie o tom, že právo na primerané finančné zadosťučinenie patrí spotrebiteľovi
napríklad, ak právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané, je v priamom rozpore s
ustanovením § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko v zmysle tam
stanovených podmienok, sa na vznik takého práva explicitne vyžaduje jedine úspešné uplatnenie práva
alebo povinnosti na súde, ktoré predchádza vzniku práva na primerané finančné zadosťučinenie, pričom

pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad
nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, zruší rozhodcovský rozsudok, určí
neprijateľnú zmluvnú podmienku, zastaví exekúciu a pod. 4. Žalovaný vo vyjadrení uvádza aj: „Za
spornú považuje Žalovaný aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia. Žalobca nijako

relevantne neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré určite nie je primerané
a čo teda považuje za primeranosť.“ Jediným kritériom pre priznanie finančného zadosťučinenia je
primeranosť, ktorej posúdenie je dané do kompetencie súdu. Žalobca vymedzil už v podanej žalobe
celkom logicky a odôvodnene od čoho odvodzuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia, a to aj
s prihliadnutím na to, že si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie iba v sume 280,- Eur, nakoľko

žalovaný bez právneho dôvodu odmietal odstrániť záložné právo z katastra nehnuteľností, aj napriek
tomu, že žalobca ho o to aj mimosúdne žiadal, pričom žalovaný tento výmaz podmienil zaplatením sumy
500,- Eur, a to aj napriek tomu, že žalobca plnil žalovanému aj nad rámec poskytnutých finančných
prostriedkov, a to aj napriek tomu, že na nich nemal právny nárok, pretože úver bol bezúročný a bezpoplatkov. Žalobca bol nútený podať žalobu na súd, ktorou sa domáhal určenia o neexistencie záložného
práva, pričom žalovaný inicioval aj odvolacie konanie. Žalovaný odmietal vymazať záložné právo z
katastra nehnuteľností, ale žalobca bol napriek uvedenému v oboch inštanciách úspešný, keď súd

určil neexistenciu záložného práva a odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Jediným
kritériom pre priznanie finančného zadosťučinenia je primeranosť, ktorá je subjektívnou kategóriou,
ku ktorej dospeje súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo
povinnosti, ktorú však nie je možné osobitne vypočítať. Uvedené vyplýva z povahy pojmu primeranosť.
Rovnako neexistujú iné dôkazy (než tie na ktoré žalobca odkázal) ktoré by "primeranosť" preukazovali,

a preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd s prihliadnutím na návrh žalobcu. Tieto
možno vyčítať z rozhodovacej praxe. Medzi základné z nich podľa názoru žalobcu patrí napríklad
- rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných podmienok a nekalých
obchodných praktík, - doba trvania protiprávneho stavu (od samotného uzatvorenia zmluvy až doposiaľ,
kedy uplatnením nároku na primerané finančné zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu ochrany práv
spotrebiteľa), - nevyhnutná obrana a hájenie práv v súdnych konaniach a tým spôsobený zásah do

súkromného života spotrebiteľa, - miera úspešnosti v súdnom konaní (v prejednávaných prípadoch 100
%) atď. Domnievame sa, že zhrnutím všetkých vyššie uvedených kritérií možno dospieť k záveru, že
suma uplatňovaná podanou žalobou vo výške 280,- Eur je v celom rozsahu primeraná. Spôsob, akým
žalovaný zasiahol do práv žalobcu a a nebyť poskytnutej súdnej ochrany by žalovaný v týchto zásahoch
pokračoval. Žalobou uplatňovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia je tak plne v súlade s

právnou úpravou ako aj s rozhodovacou praxou. V otázke kritérií slúžiacich pre posúdenie primeranosti
výšky finančného zadosťučinenie poukazujeme napríklad na nasledovné rozhodnutia: - Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.06.2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021: „Podľa odvolacieho súdu
žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa nestotožnil so žalovaným,

že aj keď zákon č. 250/2007 Z.z. neviaže vznik nároku na zadosťučinenie preukázaním ujmy, toto
sa neaplikuje na určenie výšky primeraného zadosťučinenia, ktorá sa musí preukázať konkrétnymi
skutočnosťami. K tomuto odvolací súd uvádza, že zákon č. 250/2007 Z.z. nestanovuje žiadne kritériá
pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia, a preto túto súd určí na základe konkrétnych okolností
danej veci vlastným posúdením. V danej veci súd prvej inštancie zohľadnil nezákonné konanie a postup

žalovaného ako veriteľa, ktorý žalobkyni predkladal zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli v rozpore
so zákonom, zahájil proti nej rozhodcovské konanie a hrozil jej exekučným konaním, čo žalobkyňu
zbytočne a citeľne zaťažovalo. Prihliadol aj na sumu, žalovaný od žalobkyne v predchádzajúcich
konaniach žiadal, a teda, že žalobkyňa od neho v predmetnom konaní žiada sumu podstatne nižšiu.
Uvedené konanie žalovaného malo význam pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia,

najmä z dôvodu psychickej záťaže žalobkyne, ktorú by v prípade, ak by sa nebránila žalobou podanou
na Okresnom súde Žiar nad Hronom, zaväzoval rozhodcovský rozsudok na zaplatenie žalovaným
uplatnenej sumy, čo by malo zásadný vplyv aj na ekonomickú situáciu a stabilitu žalobkyne. Odvolací
súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného, že presná identifikácia porušeného práva má
význam aj pre posudzovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Porušenie konkrétneho

práva žalobkyne bolo preukázané v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom vedenom
pod sp. zn. 10Csr/1/2015 a pre predmetné konanie je podstatné len to, že k porušeniu práv žalobkyne
došlo a toto úspešne uplatnila na súde. Žiadna iná skutočnosť nemá pre predmetné konanie zásadný
význam. Žalobkyňa teda v konaní dostatočne preukázala nárok na finančné zadosťučinenie, keď
preukázala porušenie povinností žalovaného, ktoré bolo dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku,

na základe ktorého bola voči žalobkyni vedená exekúcia.“ - Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 12.05.2022, sp. zn. 3CoCsp/67/2021: „Zákon nestanovuje kritériá, ktorými by sa mal súd riadiť
pri priznaní finančného zadosťučinenia. Preto treba vychádzať z toho, že spomínané ust. § 3 ods. 5
zák. č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu sankčnú tak, aby odradilo
dodávateľov od nekalého konania, ktorého sa dopustili voči úspešným spotrebiteľom, ktorí uplatnili

svoje práva súdnou cestou. Spomínané ustanovenie preto treba chápať ako satisfakciu spotrebiteľovi
za to, že vstúpil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejšou stranou, ktorou je dodávateľ,
a tým priniesol prospech aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa
ho nedopustí v takej intenzite.“ - Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.09.2021, sp. zn.

2CoCsp/40/2021: „Odvolací súd v súlade s judikatúrou (napr. 6Cdo/127/2017 NS SR) konštatuje, že
možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú ajednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom

porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto

ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia
práva alebo povinnosti, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej
podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje zákon žiadne kritériá, ktoré
by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, len primeranosť. Je na úvahe súdu, aby so

zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila
na súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve,
keď jej žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnila tak predpoklad, ktorý
zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné

zadosťučinenie. Prvostupňový súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď
vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky
nestanovuje.“ V súvislosti s posudzovaním výšky primeranosti priznaného finančného zadosťučinenia
nemožno opomenúť ani realitu znehodnocovania peňazí, na ktorú je potrebné prihliadať o to viac,
že v prejednávanom prípade ide o nárok, ktorý nie je úročený. Od roku právoplatnosti rozhodnutia,

v ktorom súd konštatoval porušenie spotrebiteľovho práva – t.j. od roku 2022 (rozhodnutie o určení
neexistencie záložného práva) do momentu pravdepodobného vydania rozhodnutia o primeranom
finančnom zadosťučinení – t.j. rok 2024, predstavuje takéto znehodnotenie mieru 23,30 % (inflácia za
rok 2022 vo výške 12,80 % a za rok 2023 vo výške 10,5 %), z čoho vyplýva, že suma priznaného
finančného zadosťučinenia vo výške 280,- EUR by mala v čase priznania tohto nároku o 23,30 %, než

by ju mala v roku 2022, kedy došlo k právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola spotrebiteľovi poskytnutá
ochrana jeho práv (rozhodnutia, ktorým došlo k určeniu neexistencie záložného práva). Na základe
uvedeného je tak možné dospieť k záveru, že v prípade priznania finančného zadosťučinenia vo výške
280,- EUR, má suma vzhľadom na danú infláciu menšiu hodnotu prakticky o 65,24 EUR, než ju mala
v čase rozhodnutia o určení neexistencie záložného práva (v súčasnosti sa tak suma 280,- EUR

rovná sume 214,76 EUR z roku 2022). Žalobca splnil preukázanie podmienok, s ktorých splnením
zákon spája priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Žiadne ďalšie alebo osobitné
kritéria pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zákon nepredpokladá. Jediným
kritériom pri výške primeraného finančného zadosťučinenia je kritérium primeranosti, ktorej posúdenie
je dané do kompetencie súdu. Žalobca nesúhlasí ani s výkladom žalovaného o účele primeraného

finančnéhozadosťučinenia,nakoľkoúčelompredmetnéhoustanovenia§3ods.5)zákonač.250/2007Z.
z. ochrane spotrebiteľa je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa (preventívna funkcia),
kompenzovať neprávny stav vzniknutý porušením práv spotrebiteľa (kompenzačná funkcia), ako aj
potrestať za už dokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná funkcia). Rozhodnutie Okresného
súduNovéMestonadVáhomsp.zn.8Csp/6/2020-78zodňa24.11.2020,ktorénadobudloprávoplatnosť

09.08.2022 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/49/2021-116 zo
dňa 20.07.2022, deklarovalo porušenie žalobcovho práva žalovaným a v merite veci súd rozhodol o
jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z príslušných ustanovení zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Predmetné
rozhodnutia teda nepredstavovali sankciu ako to žalovaný nesprávne uvádza. Boli nájdením práva –

uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Odôvodnenia uvedených súdnych rozhodnutí
v plnom rozsahu podporujú argumentáciu žalobcu, nakoľko deklarujú, že veriteľ nerešpektoval právnu
úpravu o ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nepostupoval s odbornou
starostlivosťou a pod. Preventívna funkcia podľa názoru žalobcu spočíva práve v odradení podnikateľov
od porušovania práv spotrebiteľa, preto uvedenú argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie

má pôsobiť preventívne aj na spotrebiteľa považujeme za absolútne zavádzajúcu. Spotrebiteľ si svoju
povinnosť voči veriteľovi splnil (a žalovaný prijímal aj plnenia, na ktoré nemal právny nárok). Žalovaný
naopak odmietal splniť svoju povinnosť – zánikom zabezpečenej pohľadávky vymazať záložné právo
zapísané v katastri nehnuteľností. Spotrebiteľ musel uplatniť svoje práva na súde, pričom úspech vsúdnom konaní nie je nikdy istý. Preto tvrdenie žalobcu o tom, že preventívna funkcia primeraného
finančného zadosťučinenia má pôsobiť aj voči spotrebiteľovi nemôže obstáť. Celá obrana žalovaného
je preto zovšeobecnená, bezpredmetná pričom názory žalovaného sú niekoľkokrát opakované a

predstavujú skôr len akýsi názor – pocit nesúladu s pre neho prísnou právnou normou. Žiadne z tvrdení
žalovaného nekorešponduje s danou konkrétnou právnou normou (ust. § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa), o ktorú žalobca opiera svoj nárok ako ani s rozhodovacou praxou súdov v
obdobných veciach, a to aj vo vzťahu k samotnému žalovanému. Nad rámec uvedeného si dovoľujeme v
krátkosti sa vyjadriť k žalovaným nenápadne avizovanému zneužitiu práva podanou žalobou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré považujeme za absolútne mylné a ničím nepodložné.
Podaným vyjadrením akoby chcel žalovaný navodiť dojem, že domáhaním sa zo strany žalobcu vydania
primeraného finančného zadosťučinenia ide automaticky o zneužitie práva, ignorujúc pritom zákon ako
aj rozhodovaciu prax v tejto otázke. V otázke zneužitia práva si dovoľujeme poukázať na niektoré
rozhodnutia, ktoré bližšie konkretizovali, čo možno považovať za zneužitie práva a na kom leží dôkazné
bremeno jeho preukázania, a ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek námietku žalovaného smerujúcu

k tomu, že zo strany žalobcu ide o zneužitie práva: - IV. ÚS 195/2012-66: „Zneužitie práva, t. j., ak
by účelom výkonu práva nebola realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov, ale snaha
výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Šikanózny výkon práva sa musí vždy
preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto výkonom práva poškodený.“ - II. ÚS
58/06-28: „Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných

alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie
poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú
zákonom. Obsahom citovaného článku ústavy je zákaz zneužitia práva vrátane vlastníckeho práva.
Za zneužitie práva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie
nedovoleného výsledku.“ - NSČR, sp.zn. 22Cdo 1917/2004: „Za zneužití výkonu práva lze považovat

pouze takové jednání, jehož cílem není dosažení účelu a smyslu sledovaného právni normou, nýbrž
které je v rozporu s ustálenými dobrými mravy vedeno přímym úmyslem způsobit jinému účastníku
újmu. ... Za zneužití výkonu práva lze považovat pouze takové jednání, jehož cílem není dosažení účelu
a smyslu sledovaného právní normou, nýbrž které je v rozporu s ustálenými dobrými mravy vedeno
přímým úmyslem způsobit jinému účastníku újmu (rozsudek Nejvyššího soudu z 28. 6. 2000, sp. zn. 21

Cdo 992/99, Soudní judikatura 11/2000." Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že o zneužitie práva
ide v prípade, ak sa strana snaží výkonom práva úmyselne znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu
v rozpore so všeobecne zákonom chránenými záujmami. V prejednávanom prípade ide preto o odlišný
prípad, a síce o výkon práva spotrebiteľa riadne podporený právnou úpravou ako aj rozhodovacou
praxou, ktorý sa žiadnym spôsobom nesnaží získať neprimeranú výhodu, či spôsobiť ujmu žalovanému,

práve naopak on je ten, ktorý sa domáha priznania nároku, ktorý mu vznikol v súlade s porušením
jeho práv ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, pričom primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa
podanou žalobou domáha, vo výške 280,- EUR považuje, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,
za primerané zadosťučinenie za porušenie jeho práv zo strany žalovaného. Ak by sa totiž mala
uplatniť argumentácia žalovaného, spotrebiteľ by sa nikdy nemohol domáhať primeraného finančného

zadosťučinenia, lebo podľa argumentácie žalovaného by vždy išlo o zneužitie práva a to len z dôvodu,
že žalovaný akoby vôbec nesúhlasil s citovanou právnou úpravou a to nie len v prejednávanom prípade.
Práve z uvedeného dôvodu, je jedným z kritérií posúdenia výšky finančného zadosťučinenie kritérium
primeranosti, ktorého posúdenie je dané do kompetencie súdu. V tejto súvislosti ďalej poukazujeme
na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty,

čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukazuje na aktuálne znenie čl. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v zmysle ktorého Čl. 2 ods. 1) Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Čl. 2 ods. 2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo. K právnej istote Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval v
Náleze vydaným pod sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 05.09.2018: „K znakom právneho štátu a medzi
jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL.

ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného
princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť právne posudzované rovnakým spôsobom. V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí,že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp.
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným,
ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe

sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015, II.
ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016).“ Na základe vyššie uvedeného žalobca trvá na podanej žalobe v celom
rozsahu.“

4. Tunajší súd na základe návrhu žalobkyne uznesením č.k. 71Csp/14/2024 – 67 zo dňa 03. októbra

2024 pripustil zmenu žaloby nasledovne: "Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 750,- EUR a
to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobca má nárok na náhradu trov konania zo strany
žalovaného v rozsahu 100 %." Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že „Pôvodne uplatnená suma vo
výške 280,- EUR nie je primeraná, a to vo vzťahu k okolnostiam konania a žalovaného zásahom do práv
spotrebiteľa. Ako sme už preukázali v doterajšom priebehu konania, žalovaný zasiahol do práv žalobcu
až v takej miere, že zasiahol do jeho práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, a to do práva

vlastniť majetok. Žalovaný obmedzil žalobcovo vlastnícke právo, a ten nemohol disponovať so svojím
vlastníctvom. To aj napriek tomu, že svoj záväzok si voči žalovanému splnil, a ten odmietal vymazať
záložné právo z katastra nehnuteľností (viď podanie žalobcu zo dňa 09.05.2024) a žiadal od neho ešte
ďalšie plnenie. Tieto nekalé obchodné praktiky u žalovaného nemôžu obstáť a aj prostredníctvom funkcií
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je možné ich sankcionovať a odradiť žalovaného od

obdobných praktík vo vzťahu k ďalším spotrebiteľom, ako aj potrestať ho za už dokonané porušenia
týchto práv vo vzťahu k žalobcovi ako konkrétnemu spotrebiteľovi. Na základe uvedeného, preto žalobca
navrhuje zmenu žaloby o sumu vo výške 470,- Eur, aby finančné zadosťučinenie naplnilo svoj účel,
ktorým je sankcionovať žalovaného za porušenia práv spotrebiteľa, ktorých sa vo vzťahu k žalobcovi
dopustil, ako aj satisfakcia pre žalobcu, ktorý musel zotrvávať v takomto protiprávnom stave, a ochrany

svojich práv sa musel domáhať až na súde, pričom vo vzťahu k žalovanému bol úspešný. Žalobca
považuje sumu 750,- Eur v celom rozsahu za primeranú vo vzťahu k okolnostiam prejednávaného
prípadu a porušeniam práv žalobcu ako spotrebiteľa zo strany žalovaného ako veriteľa.“

5. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s prílohami, pričom zistil nasledovný skutkový stav

veci:

6. Dňa 10.06.2008 došlo medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom k
uzavretiu zmluvy o úvere č. 3760385 (ďalej ako „zmluva o úvere“) na sumu 398,33 Eur. Žalovaný
inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť

splnomocnenca – A. G. H., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Toto záložné právo žalovaný dal
zaevidovať v katastri nehnuteľností.

7. Právna predchodkyňa žalobkyne zaplatila žalovanému titulom predmetnej úverovej zmluvy spolu
sumu 845,77 Eur.

8. Žalovaný odmietol vymazať záložné právo na nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností
vedenom Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom – katastrálny odbor, evidovanej na liste vlastníctva
č. XXXX, dobrovoľne, žalovaný podmienil tento výmaz zaplatením sumy 500,- Eur.

9. Rozsudkom Okresného súdu Nového Mesta nad Váhom, sp. zn. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.08.2022, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 19CoCsp/49/2021-116 zo dňa 20.07.2022, vydaním v odvolacom konaní, došlo na podklade
žalobcovej žaloby k určeniu neexistencie záložného práva, z dôvodu, že záložné právo zaniklo v
dôsledku splatenia úveru spotrebiteľom. Súd v rozhodnutí konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť

predmetného úveru, pretože zmluva o úvere neobsahovala zákonom stanovené obligatórne náležitosti,
teda žalobkyňa preplatila úver o sumu 447,44 Eur.

10. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.: 71Csp/33/2024 súd dňa 14.11.2024 rozsudkom
rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 818,21 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku, spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 818,21 Eur od 08.06.2024 do zaplatenia,
z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, pričom túto platbu žalobkyňa realizovala dňa 04.04.2024.
Vec nie je právoplatne skončená.11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv
a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Súd poukazuje na interpretačné pravidlo obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Obdo/45/2012 zo dňa 24.06.2013, podľa ktorého pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky

týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem
spotrebiteľa. Preto v predmetnom prípade právoplatným ukončením konania vo veci sp. zn.
5Csp/122/2018, bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia práva alebo povinnosti umožňujúci
žalobcovi požadovať od žalovaného primerané finančné zadosťučinenie. (viď tiež uznesenie Krajského
súdu v Prešove č. k. 12Co/63/2019-113 zo dňa 07.11.2019)

13. Súd odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019,
v ktorom tento súd v bode 18. odôvodnenia (odvolávajúc sa na svoje skoršie rozhodnutie vo veci
sp.zn. 6Cdo/389/2015) konštatoval: „Pod úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva

alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétnej vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“ Aj použitím doslovného gramatického výkladu vo vzťahu k

vyslovenému právnemu názoru Najvyššieho súdu SR súd dospel k záveru, že v danom prípade boli
splnené predpoklady pre uplatnenie práva žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie. Totiž pojem
„judikovať“ neznamená vysloviť právny záver len vo výroku rozhodnutia a dokonca neznamená len „ratio
decidendi“, teda nosný dôvod rozhodnutia, ale za judikovanie je potrebné považovať aj „obiter dictum“,
teda marginálne závery rozhodnutia súdu.

14. Je nepochybné, že v základnom konaní sp. zn. 8Csp/6/2020 súd vyhovel žalobe o určenie
neexistencie záložného práva, z dôvodu, že záložné právo zaniklo v dôsledku splatenia úveru
spotrebiteľom. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 398,33 Eur, pričom na splátkach žalovanému
zaplatila celkom sumu 845,77 Eur, teda žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil.

15. Z uvedeného rozhodnutia nemožno vyvodiť iný záver než ten, že žalobkyňa bola v pôvodnom konaní
voči žalovanému (dodávateľovi) úspešná, preto sú splnené predpoklady podľa tretej vety § 3 ods. 5
zákona š. 250/2007 Z. z.

16. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha primeraného finančného
zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o
existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne
vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

17. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne

reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA
aexemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k
žalobcovia ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu odopakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí
preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej
náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva „odradzujúci“). Inštitút

relutárnejnáhradynemajetkovejujmymôžebyťprostriedkomochranynadoplnenieopreventívneúčinky
preddiskrimináciou. Sankcie za diskriminačné správanie musia byť „účinné, primerané a odradzujúce“ (k
tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/101/2017 zo dňa 7.12.2017).

18. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie

práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní
porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej
obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.

19. Súd mal preukázané, že žalobkyňa bola v základnom konaní úspešná. Vychádzajúc z odôvodnenia
rozsudku vo veci sp. zn. 8Csp/6/2020, možno jednoznačne vychádzať z toho, že žalovaný sa na úkor

žalobkyne obohatil z dôvodu nedostatkov náležitostí úverovej zmluvy spôsobujúcej jej bezúročnosť a
bezpoplatkovosť. Niet pochybností o tom, že žalobkyňa ako spotrebiteľ si bola nútená uplatňovať svoje
práva a brániť sa v základnom konaní a bola v tomto základnom konaní úspešná, čím došlo k naplneniu
dikcie tretej vety § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

20. Výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je v zákone explicitne definovaná, ale je
ponechaná na úvahu súdu, ktorý vyhodnocuje jej primeranosť s ohľadom na konkrétne okolnosti veci.

21. Súd žalobkyni priznal titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu 500,00 Eur. V tejto
súvislosti mal na pamäti satisfakčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa názoru

súdu práve táto suma dostatočne kompenzuje vzniknutú ujmu žalobkyni, ktorej bolo zasiahnutého ako
do majetkovej sféry, ale aj skutočnosťou, že bola nútená podať žalobu o výmaz záložného práva na
súde, teda bol narušený nielen jej bežný život.

22. Súd vzal zreteľ aj na sankčnú a odradzujúcu zložku primeraného finančného zadosťučinenia, pričom

aj z tohto pohľadu sa suma priznaná žalobkyni javí ako primeraná. Pokiaľ ide o výšku primeraného
finančného zadosťučinenia, ktorá nemôže byť svojvoľná, je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia
práv, povinností z okolností, tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k
porušeniu práv, povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné
obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo

funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä
okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa,
ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia
musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. Odôvodnenie
priznanejvýškymusíbyťpresvedčivé,lebovýškaprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapodľazákona

č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spočíva na voľnej úvahe súdu (k tomu pozri rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/24/2020 zo dňa 18.08.2020).

23. V danom prípade súd zohľadnil závažnosť porušenia práv, keď základná zmluva medzi žalobkyňou
a žalovaným neobsahovala podstatné náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a

predmetný úver bolo treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Do úvahy súd vzal aj okolnosť,
že žalovaný podmienil výmaz záložného práva vyplatením sumy 500,- Eur. Platbu zo dňa 04.04.2024
vo výške 818,21 Eur na účet žalovaného súd nevzal do úvahy, nakoľko vydanie tohto obohatenia je
predmetom iného súdneho konania, pričom táto úhrada bola zrealizovaná v čase, keď sa žalobkyňa
v predchádzajúcom konaní o výmaz záložného práva úspešne bránila, a teda sa dalo od nej reálne

a rozumne očakávať, že nebude navyšovať bezdôvodné obohatenie žalovaného ďalšou platbou s tým,
že následne podá žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe uvedeného súd dospel k
záveru, že výška priznanej sumy je adekvátna. Súd sa nestotožnil s nárokom žalobkyne o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia presahujúcej sumu 500,- Eur, preto súd žalobu čo do nároku
prevyšujúceho sumu 500,00 Eur zamietol.

24. Súd bral do úvahy aj skutočnosť, aby priznanie finančného zadosťučinenia nebolo len nástrojom
bezdôvodného majetkového obohacovania žalobkyne. Finančné zadosťučinenie je nárok, ktorý je
priznávaný navyše, pre primeranosť nároku ktorého súd má umožnené aplikovať voľnú úvahu,obmedzenú tak, aby táto nebola arbitrárna a logicky zdôvodniteľná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
o porušení spotrebiteľských práv má súd za to, že suma 500,- Eur ako finančné zadosťučinenie je
pre dovŕšenie satisfakcie porušených práv žalobkyne ako spotrebiteľa vhodná (primeraná), sankcionuje

žalovaného dostatočne, čím svojím účinkom prispieva aj k upusteniu od uplatňovania obdobných
nekalých praktík voči iným spotrebiteľom. Uvedená suma 500,- Eur zodpovedá zákonom zvýraznenej
ochrane spotrebiteľa, a má aj ním požadovanú primeranú sankčnú povahu, vedúcu žalovaného k
upusteniu od obdobného konania v budúcnosti.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Súd vychádzal zo
zásady úspechu zakotvenej v § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorej súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobkyňa bola úspešná v konaní, keďže jej súd priznal nárok, ktorý
závisel od úvahy súdu. Žalobkyňa bola teda úspešná v základe nároku, keďže priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Preto súd rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému
nárok na plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne súd samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

1

71Csp/14/2024

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie,protiktorému rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,zakýchdôvodovsarozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v

akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje

inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).