Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/70/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120211198
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120211198.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. D. XXX, XXX XX C. D., zastúpeného: KAIFER advokátska kancelária s.r.o., Fibichova 11, 040 01
Košice, IČO: 36 861 561, proti žalovanej: Obec Lemešany, IČO: 00 327 344, Lemešany 186, 082 03
Lemešany, zastúpenej: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o., Masarykova 13,
080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, o zaplatenie 5.000,- eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 8C/88/2020-452 zo dňa 07.09.2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto
cit.:
„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 5.000,- € odo dňa 02.09.2020 do jej zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že ich výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu
za užívanie jeho pozemku, a to parcely registra č. C. E. XXX/X - ostatné plochy o výmere 1000 m2
zapísanej na LV XXX v k.ú. F. za obdobie od 25.08.2018 do 24.08.2020 v celkovej sume 5.000,- eur
titulom bezdôvodného obohatenia. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. F., okres G., zapísanej na LV č. XXX, ako parcela E. č. XXX/X -
ostatné plochy o výmere 1000 m2. V predmetnom konaní nebolo sporné, že na pozemku žalobcu sa
v rozhodnom období nachádzala stavba žalovanej - športové ihrisko, ktoré na ňu prešlo delimitáciou
štátneho majetku. Spor medzi stranami nebol ani v tom, že užívanie ihriska za žalované obdobie
(25.08.2018 - 24.08.2020) nebolo medzi stranami riešené zmluvným vzťahom. Z rozsudku Krajského
súdu v Prešove, č.k. 6Co/32/2019-417 súd prvej inštancie zistil, že v minulosti matka žalobcu, H. B.,
zmluvou zo dňa 19.10.2004 prenajala obci Lemešany predmetný pozemok, vtedy ako súčasť väčšieho

celku (parc. č. XXX/X o výmere 4.466 m2). Krátko pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.,
právna predchodkyňa žalobcu dala obci výpoveď z nájomnej zmluvy listom z 28.05.2009, doručeným
15.06.2009, a teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (01.07.2009) trval nájomný vzťah.Súd prvej inštancie uviedol, že je v predmetnej veci viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že ku
dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. existovala medzi vlastníkom pozemku - právnou predchodkyňou
žalobcu a žalovanou nájomná zmluva na prenájom pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania,

na dobu neurčitú s výpovednou dobou. V danom prípade vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009
Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou nevzniklo. Tým, že nájomný vzťah mal
skončiť po uplynutí výpovednej doby, tento vzťah nemal ani zákonnú a ani súkromnú formu úpravy,
a preto žalovaná užívala tieto nehnuteľnosti, ku ktorým neexistoval nájomný vzťah, bez právneho
dôvodu. Žalobca medzičasom nadobudol na základe darovacej zmluvy geometrickým plánom vyčlenený

pozemok, a tým pádom vstúpil do všetkých práv a povinností pôvodnej vlastníčky tohto pozemku,
čo zakladá aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia.
Žalovaná teda užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu v rozhodnom období bez právneho dôvodu,
a preto na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, pričom v prípade užívania
nehnuteľnosti sa bezdôvodné obohatenia nahrádza v peniazoch. To, že žalovaná užívala spornú parcelu
v rozhodnom období, vyplýva z fotodokumentácie a výzvy žalobcu zo dňa 20.10.2020 adresovanej

žalovanej. Až odstránením oplotenia mohol žalobca nerušene užívať spornú nehnuteľnosť. Okrem
toho samotná žalovaná oznámila žalobcovi, že opustila spornú nehnuteľnosť až po dátume konca
rozhodného obdobia, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesla žalovaná. Žalobca si v
konaní uplatnil nárok za obdobie od 25.08.2018 do 24.08.2020, pričom žaloba bola podaná na súde dňa

24.09.2020. Z úradnej činnosti má vedomosť, že žalobca si voči žalovanej opakovane uplatňuje nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia (napr. konania vedené pod sp.zn. 13C/221/2014, 24C/144/2016),
a preto už 25.08.2018 (prvý deň obdobia, za ktorý si uplatňuje nárok) musel mať vedomosť, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Premlčaný by teda bol nárok od 25.08.2018
do 23.09.2018 (24.09.2020 bola podaná žaloba), čo je 31 dní, keďže žaloba by musela byť podaná

25.08.2020. V čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 však premlčacia doba neplynula v súlade so zákonom
č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej
ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, čo je 34 dní. Nárok
teda nemôže byť premlčaný. Dospel tak k záveru, že pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, tak žaloba
bola podaná v rámci 3-ročnej objektívnej premlčacej doby.

Následne sa súd prvej inštancie zaoberal samotnou výškou bezdôvodného obohatenia, ktoré si žalobca
uplatnil v sume 5.000,- eur [(2,50 eura/m2/rok x 1000 m2) x 2 roky]. Uviedol, že žalovaná vo svojom
vyjadrení namietala, že nárok nie je dostatočne preukázaný najmä vzhľadom k tomu, že znalec v
posudku č. XXX/XXXX vychádzal pri posudzovaní výšky hodnoty stavebných pozemkov, no pozemok
je podľa svojho určenia - ostatné plochy a podľa územného plánu obce plochou určenou na iný účel

využitia. Z tohto dôvodu navrhla vykonať dokazovanie posudkom znaleckého ústavu vyhotovenom v
konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 9C/195/2014. B. I. J. C. stanovila vo svojom
znaleckom posudku č. XX všeobecnú hodnotu parcely nachádzajúcej sa v rámci toho istého športového
areálu a susediacej so spornou parcelou s výmerou 1000 m2 k 9.11.2018 vo výške 25.600,- eur a
zároveň výšku nájomného za roky 2011-2014, ktorá sa pohybovala v rozmedzí od 2,07 eura/m2 až do

2,26 eura/m2. Po zohľadnení všeobecne známeho faktu, že od roku 2014 má hodnota nehnuteľností a
nájmov stúpajúcu tendenciu, okrem iného aj z dôvodu inflácie, sa súdu javila žalobcom uplatnená suma
ako primeraná. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Prešov
zo dňa 10.07.2019 č.k. 24C/144/2016-251, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
z 30.11.2020, sp.zn. 8Co/123/2019, priznal žalobcovi ako vlastníkovi spornej parcely bezdôvodné

obohatenie za jej užívanie vo výške 5.000,- eur a to dokonca za skoršie obdobie (26.07.2014 -
25.07.2016). Zároveň poukázal na to, že žalovaná nenavrhla v rámci lehoty sudcovskej koncentrácie
vykonať v prejednávanej veci znalecké dokazovanie, ktoré by stanovilo výšku nájomného za žalované
obdobie, keďže posudky vypracované v konaní vedenom pod sp.zn. 9C/195/2014 sa týkali iného
rozhodného obdobia. Z obdobných dôvodov súd zamietol aj návrh žalovanej na vypočutie znalcov, ktorí

vypracovali posudky v konaní vedenom pod sp.zn. 9C/195/2014. Žalovaná navrhla tieto dôkazy až na
pojednávaní, pričom o obsahu znaleckých posudkov mala vedomosť nepochybne skôr. Okrem toho
vzhľadom na právoplatný rozsudok vydaný vo veci sp.zn. 24C/144/2016, súd prvej inštancie považoval
vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania v tejto veci za nehospodárne.
Súd prvej inštancie dodal, že nevykonal dokazovanie výsluchom strán, výsluchom svedkov, obhliadkou

na mieste samom, nakoľko vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo
veci. Okrem toho žalovaná neoznačila ani konkrétne osoby, ktorých by mal súd vypočuť ako svedkov.
Rovnako z jej podania nebolo zrejmé, aké skutočnosti by sa mali výsluchom svedkov a strán konania
preukázať. Taktiež súd nevidel dôvod vykonať obhliadku na mieste samom, keďže nárok sa týkaminulého obdobia, pričom na mieste samom by súd zistil iba aktuálny stav pozemku. Súd prvej
inštancie zamietol aj návrh na vykonanie dokazovania spisom Okresného úradu Prešov, č. OU-PO-
POO-2016/053636, nakoľko takýto návrh bol podaný po uplynutí lehoty sudcovskej koncentrácie až

na pojednávaní, pričom podľa súdu nič nebránilo žalovanej takýto dôkaz, resp. návrh podať skôr.
Súd prvej inštancie mal za to, že snaha žalovanej o vysporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku
pod športoviskom nič nemení na fakte, že žalovaná bez právneho dôvodu užívala spornú parcelu v
rozhodnom období, čo zakladá právo vlastníka pozemku domáhať sa bezdôvodného obohatenia.

3. O trovách strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Uviedol, že nezistil dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257
CSP. Žalovaná je právnickou osobou, ktorá podľa zdroja finstat.sk v roku 2022, disponovala aktívami
v sume prevyšujúcej 7 miliónov eur, pričom výsledok jej hospodárenia bol kladný vo výške 128.208,-
eur. K ukončeniu nájomnej zmluvy zo strany právnej predchodkyne žalobcu došlo z dôvodu neplatenia
nájomnéhožalovanouazdôvodu,žesanedohodlinacenezapredajnehnuteľnosti.Žalovanáminimálne

od roku 2009 vedela, že sa oprávnený bude domáhať náhrady, resp. užívania svojej nehnuteľnosti
a napriek tomu bola pasívna a nepodnikla všetky právne kroky pre vyriešenie tejto situácie, napr. aj
podaním návrhu na vyvlastnenie pozemku. Z uvedených dôvodov mal prvoinštančný súd za to, že pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nie je možné aplikovať ustanovenie § 257 CSP. Naproti
tomu je žalobca fyzickou osobou, ktorá sa legitímne domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, do

ktorého jej žalovaná bez právneho dôvodu zasahuje, resp. bez poskytnutia finančnej náhrady.

4. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie o žalobkyňou uplatnenom
peňažnom nároku rozhodol nesprávne a v rozpore so zákonom, čo vyplýva z obsahu súdneho spisu aj

písomného vyhotovenia rozsudku. Uviedla, že už zo žaloby žalobcu a z „predžalobnej výzvy“ žalobcu
bezpochyby vyplýva, na čom jedinom dlhodobo žalobcovi záležalo a na čom záleží. Zjavne to nebol a nie
je záujem žalobcu a snaha žalobcu na užívaní nehnuteľnosti. Nikde v texte predžalobnej výzvy a nikde v
texte žaloby nie je spomenuté, že by žalobca požadoval, aby žalovaná v prípadnom protiprávnom stave
nezákonnej „okupácie“ pozemku v jeho vlastníctve bez právneho titulu nepokračovala a nevyplýva z

nich ani len náznak záujmu či snahy žalobcu dané vzťahy nejako právne usporiadať. Žalobca žalovanej
nikdy nepredložil ani len písomný pokus o prípadnú dohodu so samosprávou o možných a pre žalobcu
krátkodobočidlhodobovyhovujúcichadočasneobojstranneakceptovateľnýchalternatívnychriešeniach
danej právnej veci, do času vyriešenia veci zákonom predpokladaným v už skôr začatom správnom
konaní Okresného úradu Prešov. Nehnuteľnosť žalobcu nachádzajúca sa v katastrálnom území F.,

evidovaná Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXX, parcela
registra „E.“ evidovaná na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/X – ostatné plochy o výmere 1000
m2, bola a je bez akýchkoľvek obmedzení zo strany žalovanej žalobcovi prístupná a iba on môže nad
ňou uplatňovať svoje vlastnícke práva. Sám žalobca pred podaním žaloby nechal poorať športovisko.
V žalobe označenú nehnuteľnosť žalovaná opustila a to i v dobe rozhodnej pre toto súdne sporové

konanie–dvarokyvymedzenéobdobímododňadoručeniatejtovýzvyspätne...,čipodľažalobyobdobie
odo dňa 25.08.2018 do 24.08.2020. Už v odpore proti súdom vydanému platobnému rozkazu žalovaná
žalobcom prezentovaný spôsob stanovenia, či „výpočtu“ žalobou uplatneného nároku namietala, keďže
išlo o metodiku a z toho plynúci výsledok nekorešpondujúci s realitou a vzniesla už pri prvom úkone voči
súdu i námietku premlčania. Súd prvej inštancie však na zreteľ pri hodnotení vykonaného dokazovania

a pri rozhodnutí o veci samej dané na zreteľ nevzal, respektíve to nesprávne posúdil vrátane plynutia
či neplynutia lehôt, ktoré by mali vplyv na žalobou uplatnený nárok, či na priznané úroky z omeškania
a rozsudok je nezákonný.
Súdom prvej inštancie v rozsudku uvedený „záver“ o ,,súdu sa javí žalobcom uplatnená suma ako
primeraná“ nevyplýva z vykonaného dokazovania a nevyplýva bez ďalšieho z platnej právnej úpravy,

ktorú by súd mohol prípadne aplikovať a rozsudok je tak pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný,
keďže v rozsudku a v jeho odôvodnení uvedené tvrdenie, či záver (bez akejkoľvek ďalšej argumentácie)
nie sú spôsobilé byť podkladom takéhoto skutkového, či právneho hodnotenia a posúdenia tejto právnej
sporovej veci. Žalovaná nepovažovala za správny záver súdu prvej inštancie, čo preukazuje samotný
obsah súdneho spisu, že výšku peňažného nároku a spôsob jeho výpočtu v spore nenamietala. Aktuálne

však zo súdneho rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaného
dokazovania dospel k “javiacej sa primeranosti” uplatneného nároku vo vzťahu k “pomeru“, či pri
porovnávaní s prezentovanou “všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti”. Navyše zadanie objednávateľa
znalcovi bolo úplne jasné a zjavne nekorektné – stanoviť všeobecnú hodnotu “akoby” stavebnýchpozemkov v obci F., no predmetné pozemky neboli a nie sú ani podľa vtedy a ani podľa teraz platného
Územného plánu obce F. stavebnými pozemkami a tak už samotný počiatok súkromného znaleckého
dokazovania javí neodstrániteľné nedostatky. Znalec stanovil všeobecnú cenu stavebného pozemku

v obci. Záver predmetného znaleckého posudku číslo XXX/XXXX zo dňa 13.07.2015, či celý obsah
znaleckého posudku od zadania až po záver, sa objektívne netýkal znalcom použitého spôsobu a
metódy stanovenia a samotného konečného stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia, čo bolo
podľa žaloby predmetom sporu, ale k žalobe priložený súkromný znalecký posudok ako listinný dôkaz
bol znalcom vyhotovený len za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti – stavebného

pozemkuvobci.Znalcombolastanovenávšeobecnáhodnotapozemkumetódoupolohovejdiferenciácie
ku dňu 30.06.2015 vo výške 28.600,- eur po zaokrúhlení. Znalec vo svojom posudku uvádza, že
parcela číslo XXX/X sa nachádza v obytnej časti, v uličnej zástavbe, územným plánom obce určenej
na individuálnu bytovú výstavbu (posledná veta odseku 12 odôvodnenia rozsudku zo dňa 07.09.2023).
Žalobcapredmetnýmlistinnýmdôkazom„dokazoval“všeobecnúhodnotunehnuteľnostiakobystavebnej
parcely, čo zjavne nemalo a nemá oporu v platnom Územnom pláne obce. Žalobca v priebehu celého

sporu fakticky vôbec nepreukazoval súdu dôvodnosť žalobou uplatňovaného peňažného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Nepreukazoval to nijako čo do dôvodu a nepreukazoval to najmä
čo do výšky práve pre rozhodné obdobie od 25.08.2018 do 24.08.2020 a teda k dokazovaniu vo vzťahu
k predmetu žalobou uplatneného nároku/predmetu konania, reálne ani v tomto súdnom sporovom
konaní nedošlo. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie na prekvapenie nerešpektoval pokyn

odvolacieho súdu daný uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/6/2022 zo dňa 27.04.2023,
keďže sa v uznesení odvolacím súdom vysloveným pokynom o nedostatočne zistenom skutkovom
stave v ďalšom konaní súd prvej inštancie nijako neriadil. Predmetný záver súdu: súdu sa javí takáto
suma ako primeraná, nemá pri tomto type sporu a pri žalobou uplatnenom nároku, s poukazom na
vykonané dokazovanie, ktoré odvolací súd už vyhodnotil ako nedostatočne zistený skutkového stav,

oporu v zákone.
Namietala, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje okrem iného aj presvedčivé
právne vysvetlenie a zdôvodnenie toho, čo nastolil ústavný súd a aj k čomu smeroval pokyn a
usmernenie odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 27.04.2023, a to prečo by zákonné vecné bremeno
podľa zákona č. 182/1993 Zbierky zákonov o vlastníctve bytov a nebytových priestorov malo byť

trvalým riešením a prečo by zákonné vecné bremeno podľa zákona číslo 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva
štátu na obce a na vyššie územné celky malo byť naopak len dočasným riešením. Podľa žalovanej
v oboch prípadoch normotvorca obmedzil vlastnícke právo vlastníka nehnuteľnosti na základe aktu
normotvorcu – zákonom. V oboch prípadoch sa podľa jednej aj druhej právnej normy očakáva

právnou normou predpokladaným spôsobom docieliť stav konečného právneho vyriešenia obmedzenia
vlastníckeho práva zákonom zriadeným zákonným vecným bremenom. V prípade vecných bremien
zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti, pričom totožnosť oboch typov vyplýva aj zo skutočnosti, že v oboch prípadoch je
rozsah zákonného vecného bremena určiteľný už pri jeho vzniku, to jest od účinnosti vyhlásenej právnej

normy a obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca.
Zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov obsahuje aj ustanovenie § 17 ods. 3, ustanovenia § 18a
a už spomínané ustanovenie § 23, v ktorých normotvorca jednoznačne vyjadruje cieľ, aby sa práve
vlastníci bytov a nikto iný, stali spoluvlastníkmi pozemku pod bytovým domom a spoluvlastníkmi tzv.
priľahlého pozemku. Normotvorca naopak konečné riešenie, či riešenie natrvalo, týkajúce sa pozemkov

pod bytovým domom predsa jednoznačne rieši v Občianskom zákonníku a v jeho ustanovení § 135c
odsek 2 a 3. Práve zákonné vecné bremeno je pre vlastníka pozemku „impulzom“ na usporiadanie,
ktoré predpokladá zákonodarca, ktorý vníma vážnosť danej situácie pri realizácii sociálnych práv (právo
pokojného a nerušeného bývania). Nebol a nie je daný legitímny dôvod vytvárať právny rozdiel medzi
kategóriou tzv. zákonných vecných bremien.

V podmienkach zákona č. 66/2009 Z.z. obec po delimitácii majetku štátu len znáša, vo verejnom záujme,
náklady na údržbu a správu cintorínov, verejnej zelene a v tomto súdom posudzovanom prípade náklady
na správu a údržbu športového areálu, ktorý nemá žiaden hospodársky využiteľný prvok. Prirodzene
nemala zo športového areálu žiadny finančný profit, či benefit, keďže daným spôsobom žalovaná plnila
spoločnosťou uložené úlohy a zákonom dané funkcie samosprávy. Bolo a je preto dôležité zamerať

pozornosť súdu práve na tú skutočnosť, či predmetné nehnuteľnosti tvoriace časť športového areálu,
podobne ako verejnú zeleň a cintoríny, ako samospráva v rozhodnej dobe pre toto sporové konanie
užívala na základe zákonom daného právneho dôvodu a právneho titulu. Pre správne rozhodnutie o
tomto spore je iste podstatný zámer a vôľa zákonodarcu upraviť predmetné právne vzťahy nedostatočneriešené, či neriešené v podstate od roku 1990 a to práve zákonom číslo 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky.

V zákone č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a na vyššie územné celky, za objektívne
vzniknutého a trvajúceho právneho stavu, keď normotvorca zveril realizáciu pozemkových úprav inému
orgánu, či inštitúcii, odlišnej od samosprávy, nemožno podľa žalovanej pri komplexnom a objektívnom
posudzovaní rozumne a spravodlivo bez ďalšieho skonštatovať, že sťažovateľka ako obec mala právo

tento pozemok užívať a počas trvania tohto vzťahu mala a mohla usporiadať vzťah s vlastníčkou
sporného pozemku postupom podľa zákona číslo 66/2009 Z.z. V tomto prípade preukázateľne došlo
k dohode so všetkými vlastníkmi, či spoluvlastníkmi obdobných pozemkov v obci, okrem dedičov po
pani B., s ktorými sa dohodnúť nepodarilo. Navrhla odkúpenie. K dohode nedošlo. Žalovaná navrhla
pokračovanie v nájomnom vzťahu. K dohode nedošlo. Navrhla zámenu poskytnutím adekvátneho
pozemku vo vlastníctve obce spôsobom podľa zákona číslo 330/1991 Z.z. K dohode nedošlo. Snažila

sa s vlastníkom dohodnúť aj inak. Ani k prípadnej inej dohode nedošlo. Následne žalovaná preto
iniciovala konanie o pozemkových úpravách v zmysle zákona číslo 330/1991 Zbierky zákonov. Príslušný
Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, v konaní OU-PO-PLO-2016/053636 dodnes nijako nerozhodol
a javí sa, že je od 19. júla 2016 vo veci nečinný. Žalovaná má za to, že urobila vo veci usporiadania
vzájomných právnych vzťahov všetko, čo jej zákon umožňuje. Napriek tomu sú dodnes vzájomné

vzťahy s vlastníčkou pozemku neusporiadané. Podľa platnej právnej úpravy súd môže zvoliť riešenie
spočívajúce napríklad aj v prikázaní pozemku za náhradu do vlastníctva vlastníka stavby. Súdu prvej
inštancie dané skutočnosti žalovaná uviedla, no v rozsudku sa s nimi nijako nezaoberal a nevyporiadal
sa s nimi. Nevyporiadal sa s nimi vo vzťahu k veci samej (§ 220 ods. 2 CSP). Nevyporiadal sa s nimi ani
vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov sporového konania (§ 257CSP).

Žalovaná navrhla, aby odvolací súd v odvolacom konaní rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
v spojení s § 390 písm. a) CSP zmenil tak, že vyhlási rozsudok, ktorým súd túto žalobu zamieta.

5. K odvolaniu podal vyjadrenie žalobca. Dal do pozornosti, že tvrdenia žalovanej, na základe
ktorých sa žalovaná snaží vykresliť žalobcu ako pasívneho vo veci vyporiadania užívacích vzťahov,

sú nepochybne v rozpore so skutkovým stavom. Žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že to bola práve žalovaná, ktorá sa spolu so svojimi súrodencami už v
konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 12C/230/2011 a Krajským súdom v Prešove,
pod sp.zn. 5Co/37/2012 (právna vec žalobcov: A. E., K. B., A. B., A. G. c/a žalovaná: Obec F., o
vypratanie nehnuteľností) bránila voči danému stavu žalobou o vypratanie nehnuteľnosti, na ktorých sa

nachádzala časť futbalového ihriska vo vlastníctve žalovanej, a ktoré nehnuteľnosti boli a aj v súčasnosti
sú vo vlastníctve vyššie spomenutých osôb. Napriek tomu, že žalovaná neosvedčila svoje tvrdenie o
existencii zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a bola zaviazaná na vydanie
bezdôvodného obohatenia v užívaní týchto nehnuteľností pokračovala a neumožnila žalobcovi (ako ani
ďalším vlastníkom susedných nehnuteľností) vstúpiť na predmetné nehnuteľnosti a v užívaní týchto

nehnuteľností im bránila aj uzamknutým oplotením zo železnej konštrukcie, ktoré odstránila až na
základe výzvy adresovanej žalovanej listom zo dňa 20.10.2020, ktorá výzva bola reakciou na závery
prijaté na stretnutí dňa 15.10.2020. Žalovaná pristúpila k odstráneniu oplotenia v mesiaci november
2020, čo súdu preukázal fotodokumentáciou a videozáznamom zo dňa 16.11.2020, ktoré dôkazy sú úž
súčasťou súdneho spisu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo tak nepochybné, že žalovaná

až okamihom odstránenia oplotenia na základe vyššie spomenutej výzvy, umožnila žalobcovi ako
aj ďalším vlastníkom susedných nehnuteľností užívať tieto dotknuté nehnuteľnosti v plnom rozsahu
a upustila od užívania týchto nehnuteľností. Žalovaná sprístupnila nehnuteľnosť žalobcovi (ako aj
ďalším vlastníkom susedných nehnuteľností), a odstránila oplotenie a zámky až pod ťarchou vzniknutej
skutkovo-právnej situácie z vyššie uvedených súdnych konaní, ktorá bola nepochybne pre žalovanú

ďalejfinančneneudržateľná,apretovžiadnomsmerenemôžeobstáťodvolaciaargumentáciažalovanej,
že vyporiadanie vlastníckych a užívacích vzťahov viazlo z dôvodu pasivity žalobcu.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie náležite preukázal
dôvodnosť svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia, v dôsledku ktorej skutočnosti je námietka
zo strany žalovanej nedôvodná. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nesporne preukázal, že

v predmetnej právnej veci nie je možné aplikovať ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
naobceavyššieúzemnécelkyaozmeneadoplneníniektorýchzákonov.Kudňunadobudnutiaúčinnosti
tohto zákona č. 66/2009 Z.z. existoval medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou nájomnývzťah na základe Nájomnej zmluvy č. X/XXXX zo dňa 19.10.2004, ktorý zanikol až dňa 31.12.2009
a ktorá skutočnosť nebola ani v konaní pred súdom prvej inštancie sporná. Vzhľadom k tomu, že z
uvedených dôvodov nemohli byť v predmetnej právnej veci kumulatívne naplnené všetky zákonom

požadované podmienky pre vznik zákonného vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z., nemohlo dôjsť k vzniku zákonného vecného bremena podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z. a žalovaná obec sa tak ďalším užívaním dotknutého pozemku po zániku nájomného
vzťahubezdôvodneobohacovalanaúkoržalobcu.Žalobcapovažovalodvolaciuargumentáciužalovanej
týkajúca sa „údajného“ nerešpektovania pokynu odvolacieho súdu súdom prvej inštancie za nedôvodnú

a neopodstatnenú. Súd prvej inštancie konajúci a rozhodujúci (po vrátení veci odvolacieho súdu) konal
nepochybne v zmysle pokynov odvolacieho súdu a v intenciách právnej normy vyjadrenej v ust. §
391 ods. 2 CSP a v bode 21 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie správne konštatoval, že v
danom prípade vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobcu
a žalovanou nevzniklo.
Žalobca nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej ohľadne preukázania žalobou

uplatneného nároku, čo do výšky požadovaného peňažného plnenia. V tejto súvislosti dal žalobca
na zreteľ, že v konaní pred súdom prvej inštancie osvedčil svoj nárok čo do výšky požadovaného
peňažného plnenia, a to s poukazom na nielen znalecký posudok č. XXX/XXXX vypracovaný L. L. A.,
ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti (vo vlastníctve žalobcu) podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku vo výške 28.600,- eur,

ale aj s poukazom na ďalšie listinné dôkazy, a to Znalecký posudok zo dňa 06.12.2016 č.XXX/XXXX
vyhotovený znalcom M. N., ako aj znaleckým posudkom č. XX/XXXX vyhotovený znaleckým ústavom
O. P. B. J. C., ktoré znalecké posudky sú súčasťou súdneho spisu. Zároveň v tejto súvislosti žalobca
považoval za dôležité upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že žalovaná síce namietala
uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia, avšak uvedené nepochybne ostalo len v rovine ničím

nepodloženého tvrdenia. V tejto súvislosti žalobca dal odvolaciemu súdu do pozornosti, že žalovaná v
konaní pred súdom prvej inštancie nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by účinne poprela primeranosť
ním uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia. V kontexte uvedeného je tak pochopiteľne, že súd
prvej inštancie považoval uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia podloženú viacerými znaleckými
posudkami za nespornú. Pripomenul, že žalovaná navrhla vykonať v konaní pred súdom prvej inštancie

znalecké dokazovanie, ktoré by stanovilo výšku nájomného za žalované obdobie až na pojednávaní
konanom dňa 07.09.2023, (po vrátení vecí odvolacím súdom, t.j. krátko pred rozhodnutím vo veci
samej). Uvedené konanie žalovanej tak nemožno hodnotiť inak, ako konanie zjavne nerešpektujúce
a v príkrom rozpore so zásadou koncentrácie konania, ktorá zásada je vyjadrená v ust. § 153 CSP,
a preto na uvedené argumenty žalovanej nemožno v tomto štádiu konania ani prihliadať. Zároveň je

podľa žalobcu nepochybné, že vykonanie ďalšieho dokazovania v rozsahu štvrtého znaleckého posudku
v zmysle návrhu žalovanej až na pojednávaní konanom dňa 07.09.2023 (t.j. krátko pred rozhodnutím
vo veci samej) bolo nielen v rozpore so zásadou koncentrácie, ale rovnako aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania
Žalobca dal zároveň odvolaciemu súdu do pozornosti, že v konaní pred súdom prvej inštancie

poukazoval na skutočnosť, že v zmysle ustálenej súdnej praxe sa odplata za užívanie cudzej
nehnuteľnosti poskytuje vo výške 10 % z hodnoty predmetnej nehnuteľnosti ročne. Správnosť a
legitímnosť vyššie uvedenej úvahy, že ročná náhrada za užívanie cudzej nehnuteľnosti sa poskytuje vo
výške 10 % z hodnoty predmetnej nehnuteľnosti, pritom žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
osvedčil aj poukazom na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove, zo dňa

21.05.2019, sp.zn. 6Co/32/2019 týkajúceho sa susediaceho pozemku vo vzťahu k pozemku žalobcu
a obdobnej právnej veci žalobkyne: A. E. c/a žalovaná: Obec F., (v ktorom konaní sa A. E. domáhala
zaplatenia sumy vo výške 7.047,- eur) za iné, predchádzajúce obdobie. Krajský súd v Prešove v
právnej veci sp.zn. 6Co/32/2019 dospel k záveru, že náhrada priznaná v tomto konaní je, s poukazom
na znalecké závery o trhovej cene nehnuteľnosti a čiastku nižšiu ako je desatina ceny predmetného

pozemku, primeraná. Niet pochýb o tom, že žalobcom uplatňovaný nárok vo výške 2.50 eur ročne za
1 m2 je nepochybne primeraný, ba dokonca nižší, než by bol žalobca oprávnený požadovať. Krajský
súd v Prešove zároveň v právnej veci sp.zn. 6Co/32/2019 konštatoval, že pri výške náhrady za užívanie
cudzej nehnuteľnosti je potrebné zohľadniť trhový aspekt, pričom svoje úvahy oprel aj o rozhodovaciu
prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý potvrdil dominantnú rolu trhu pri stanovovaní primeranosti

náhrad za zaberanie pozemkov vlastníkov (viď prípad Trenčianske Biskupice vs. Slovenská republika).
V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že predmetné nehnuteľnosti nemajú stavebný charakter,
žalobca uviedol, že územným plánom obce z februára 2010 bol sporný pozemok určený na účel ako
„rekreačné územie, ihriská a šport.“ Zároveň žalobca dal odvolaciemu súdu do pozornosti, že v zmyslezákona č. 50/1976 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (v
znení účinnom v rozhodnom čase) (ďalej aj „stavebný zákon") bolo potrebné stavbou rozumieť aj nekryté
športové ihriská. Tu nepochybne opätovne strácajú správnosť a opodstatnenosť úvahy žalovanej,

nakoľko pozemok vo vlastníctve žalobcu bol v rozhodnom čase stavebným pozemkom, na ktorom stál
športový areál (futbalové ihrisko) vo vlastníctve a užívaní žalovanej.
Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej v rozsahu tvrdenia, že by súd prvej inštancie nemal
dostatočne zdôvodniť „prečo by zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov malo byť trvalým riešením a prečo by zákonné vecné bremeno podľa

zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a na vyššie územné celky malo byť naopak
len dočasným riešením" žalobca uviedol, že nepovažuje ani za relevantné sa k uvedenému bližšie
vyjadrovať. Neopodstatnenosť a nedôvodnosť vyššie spomenutej odvolacej argumentácie žalovanej vidí
žalobca najmä v tej skutočnosti, že v konaní pred súdom prvej inštancie (po vrátení odvolacím súdom)
už nebolo sporným, že vecné bremeno v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z nevzniklo, nakoľko

ku dňu účinnosti tohto zákona existoval medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou nájomný
vzťah.
Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej v rozsahu tvrdení o tom, že by mala žalovaná urobiť
pre usporiadanie vzájomných právnych vzťahov všetko, čo jej zákon umožňuje, žalobca uviedol, že toto
opätovne ničím nepodložené tvrdenie žalovanej je vzhľadom na štádium tohto konania bezpredmetné

a právne irelevantné. Napriek tomu, že vzhľadom na štádium tohto konania žalobca vidí zjavnú
neopodstatnenosť v tvrdení žalovanej o „údajnej snahe" usporiadať vzájomné vzťahy medzi ňou ako
vlastníčkou stavby a žalobcom ako vlastníkom pozemku, tak uvádza, že žalovaná aj v tomto rozsahu
odvolací súd účelovo zavádza. Pravda je taká, že nie žalovaná, ale naopak žalobca mal záujem
definitívne vysporiadať majetkové a užívacie vzťahy k dotknutým pozemkom, na ktorých sa nachádza

futbalové ihrisko žalovanej, o čom nesporne svedčí aj zrealizované stretnutie na obecnom úrade
žalovanej za účasti právneho zástupcu žalobcu, žalovanej a jej právneho zástupcu, ako aj e-mailová
komunikácia z októbra a novembra 2018 medzí právnym zástupcom žalobcu a právnym zástupcom
žalovanej. Žalovaná a ani jej právny zástupca však žiaden konkrétny návrh nepredložili a boli pasívni a
tak je nepochybné, že odvolacia argumentácia žalovanej v rozsahu tvrdenia, že „navrhli sme odkúpenie.

K dohode nedošlo“ sa nemôže zakladať na pravde a je nepochybne len účelová. Zároveň nie je pravdivé
tvrdenie žalovanej o tom, že by žalovaná navrhovala pokračovanie nájomného vzťahu, nakoľko aj z e-
mailovej komunikácie z októbra a novembra roku 2010 nesporne vyplýva, že nie žalobca, ale práve
žalovaná bola pasívna a nenavrhla žiaden konkrétny návrh na usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi
ňou a žalobcom.

Žalobca tak navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. K vyjadreniu žalobcu podala žalovaná odvolaciu repliku, v rámci ktorej zopakovala svoje odvolacie
námietky a tvrdenia z podaného odvolania.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

8. Žalovaná podala odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda že súd
prvej inštancie porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku
je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil poprávnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

10. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní

súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie
skutkového stavu. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom postupe, napr. aby
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní
najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či

zrejmého omylu.

11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR,
sp.zn. 7Cdo7/2010).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. Podľa § 451 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez práv neho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

14. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

15. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada.

16. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z., o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky aknemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné
právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti
tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je

držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o
stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností
je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

17. Predmetom tohto súdneho konania je uplatnený nárok žalobcu za užívanie jeho pozemku, a to
parcely registra č. C. E. XXX/X - ostatné plochy o výmere 1.000 m2 zapísanej na LV XXX v k.ú. F. za
obdobie od 25.08.2018 do 24.08.2020 v celkovej sume 5.000,- eur titulom bezdôvodného obohatenia.
Žalobca tvrdil, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. existoval medzi jeho právnou predchodkyňou

a žalovanou nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy č. X/XXXX z 19.10.2004, po ukončení ktorého
nemohlo už dôjsť k vzniku zákonného vecného bremena.

18.Súdprvejinštanciepôvodnerozsudkomč.k.8C/88/2020-141zodňa01.10.2021vovýrokuI.zamietol
žalobu a vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %.

19. Odvolací súd uznesením zo dňa 27. apríla 2023, č.k. 22Co/6/2022-354 zrušil rozsudok a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyslovil právny názor, že v danom prípade
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou
nevzniklo, keďže ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. existovala medzi vlastníkom pozemku -

právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou nájomná zmluva na prenájom týchto pozemkov na dobu
neurčitú s výpovednou dobou a po jej uplynutí nájomný vzťah nemal ani zákonnú a ani súkromnú
formu úpravy. Preto žalovaná by užívala tieto nehnuteľnosti, ku ktorým neexistoval nájomný vzťah, bez
právneho dôvodu. Žalobca nadobudnutím pozemku na základe darovacej zmluvy vstúpil do všetkých
práv a povinností pôvodnej vlastníčky tohto pozemku a užívaním pozemkov žalovanou vzniklo žalobcovi

právo na primeranú náhradu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vo veci konať a posúdiť žalobný
nárok žalobcu v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu s tým, že pokiaľ súd
prvej inštancie dospeje k záveru o dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia,
kvantifikuje jeho právo na primeranú náhradu za užívanie jeho pozemkov bez právneho dôvodu.

20. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom opätovne rozhodol o nároku žalobcu tak, že mu
tentoraz vyhovel a zaviazal žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.000,- eur titulom
užívania predmetných nehnuteľností bez právneho dôvodu po uplynutí výpovednej doby nájomnej
zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou, pričom žalobca vstúpil do
všetkých práv a povinností pôvodnej vlastníčky tejto nehnuteľnosti.

21. Zákon č. 66/2009 Z.z. je predpisom, ktorý upravuje vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami
vo vlastníctve obcí a pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve iných osôb, ako obcí. Zákon sa okrem iného
vzťahujeajnapozemky,naktorýchjeumiestnenýajšportovýareál.Žalovanámánapozemkužalobkyne
(okrem toho aj na ďalších pozemkoch) umiestnený športový areál. Tento športový areál je vo vlastníctve

obce. Ustanovenie § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. stanovuje pre prípad, že by ku dňu účinnosti tohto zákona
neexistovalo zmluvne dohodnuté iné právo medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, vznik vo
verejnom záujme vecného bremena vlastníka pozemku pod stavbou.

22. Odvolací súd konštatuje, že úlohou súdu prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho súdu

uvedených v bode 21 zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo znova vo veci konať a posúdiť
žalobný nárok žalobcu v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd vzhľadom na
závery Ústavného súdu SR v uznesení č.k. I. ÚS 27/2023-17 zo dňa 19.01.2023 ustálil právny záver, že
v danom prípade vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobcu a
žalovanou nevzniklo a žalovaná sa ďalším užívaním dotknutého pozemku po zániku nájomného vzťahu

bezdôvodne obohacovala na úkor žalobcu.

23. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. viaže zákonodarca vznik zákonného
vecného bremena na dve právne skutočnosti, a to nadobudnutie účinnosti tohto Zákona č. 66/2009 Z.z. aneexistenciu iného zmluvne dohodnutého práva medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, pričom pre vznik zákonného vecného bremena vyžaduje kumulatívne splnenie
oboch vyššie uvedených skutočností.

24. V súlade s uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne dospel
k záveru, že ku dňu účinnosti zákona 66/2009 Z.z. existovala medzi vlastníkom pozemku - právnou
predchodkyňou žalobcu a žalovanou nájomná zmluva na prenájom týchto pozemkov na dobu neurčitú s
výpovednou dobou. Zákon č. 66/2009 Z.z. rešpektuje úpravu takýchto vzťahov. Pokiaľ by však súkromná

úprava takýchto vzťahov ku dňu účinnosti zákona neexistovala, tento „nelegálny vzťah“ sa nahrádza
vzťahom vyplývajúcim „ex lege“ vzniknutým vo verejnom záujme, a to zriadením vecného bremena. V
danom prípade ale vecné bremeno medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou nevzniklo. Tým,
ženájomnývzťahsaskončilpouplynutívýpovednejdoby,tentovzťahnemalanizákonnúaanisúkromnú
formu úpravy. Preto žalovaná užíva tieto nehnuteľnosti tak, ako to zistil súd prvej inštancie, bez právneho
dôvodu. Žalobca medzičasom nadobudol na základe darovacej zmluvy geometrickým plánom vyčlenený

pozemok, vstúpil tak do všetkých práv a povinností pôvodnej vlastníčky tohto pozemku. Za užívanie
pozemkov žalovanou má právo na primeranú náhradu. Je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o ochrane vlastníckeho práva (§ 126) a Ústavou SR (čl. 20), aby žalovaná, hoci obec a vo
verejnom záujme, užívala pozemok žalobcu bez akejkoľvek náhrady.

25. Vzhľadom na neexistenciu vecného bremena v predmetnej právnej veci už nie je právne dôvodné,
aby súd prvej inštancie vysvetľoval, či zdôvodňoval odlišnosť právnej úpravy zákonného vecného
bremenapodľazákonač.182/1993Z.z.ovlastníctvebytovvporovnanísozákonnýmvecnýmbremenom
podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Odvolacia argumentácia žalovanej týkajúca sa analógie bytového zákona
je aj vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu o tom, že vecné bremeno nevzniklo, bezpredmetná

a právne irelevantná.

26. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/2/2021
z 25.04.2023, ktorý v spore totožných strán ako v prejednávanej veci uviedol, že cit:. ,,31. Súhlasiť totiž
treba s odvolacím súdom aj so žalobkyňou v tom, že situácie riešené v súvislosti so vznikom zákonných

vecných bremien v zákone č. 66/2009 Z. z. na jednej strane a v zákone č. 182/1993 Z. z. na strane druhej
sú do tej miery odlišné a to najmä čo do zákonodarcom zamýšľaného času trvania oboch porovnávaných
bremien, že to vztiahnutie pravidla ustáleného judikatúrou pre zákon č. 182/1993 Z. z. aj pre zákon č.
66/2009 Z. z. vylučuje. Účel a zmysel zákona č. 66/2009 Z. z. je totiž vskutku odlišný od účelu a zmyslu
zákona č. 182/1993 Z. z. a analogický postup podľa judikátu R 73/2016 a ani podľa žiadneho iného

z dovolaním spomínaných rozhodnutí preto aj v prípadoch posudzovaných podľa zákona č. 66/2009
Z. z. do úvahy neprichádza (pominúc na tomto mieste fakt, že riešenie prijaté odvolacím súdom podľa
názoru dovolacieho súdu okrem poctivej analýzy rozdielov oboch úprav vykazuje tiež znaky riešenia
objektívne spravodlivého - pre obe strany sporu a najmä pre vlastníka zaberaného pozemku zaťaženého
bremenom, ktorý pri aktuálnom nastavení právnej úpravy, o ktorej je reč, prakticky ani inú možnosť

primäť druhú stranu vzťahu na obojstranne uspokojivé riešenie stavu nezhody vlastníctva k pozemku
a stavbe nemá).“

27.K rovnakémuprávnemunázorudospelpritomtunajšíodvolacísúdajvobdobnýchprávnychveciach,
ktoré sú založené na rovnakom skutkovom a právnom základe v porovnaní s predmetnou právnou

vecou, a to napr. v rozsudkoch Krajského sudu v Prešove č.k. 6Co/23/2022-514 zo dňa 30.03.2023, č.k.
2Co/31/2021-445 zo dňa 15.06.2022 či v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/31/2021-445 zo
dňa 15.06.2022.

28. Odvolací súd pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu (napr.

PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.
ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom

princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za
rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená
podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpokladna to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel
dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

29. Odvolací súd súhlasí taktiež s názorom súdu prvej inštancie, že námietka premlčania vznesená
žalovanou nie je dôvodná. Žalobca si v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatnil právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, teda jeho
nárok nie je premlčaný.

30. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal svoj nárok
čo do výšky požadovaného peňažného plnenia, a to s poukazom na znalecký posudok č. XXX/XXXX
vypracovaný L. L. A., ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti (vo vlastníctve žalobcu) podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku vo
výške 28.600,- eur ku dňu 30.06.2015 (28,59 eura za m2/ 10 % prestavuje sumu 2,859 eura), ako aj
znaleckým posudkom č. XX/XXXX vyhotoveným znaleckým ústavom O. P. B. I. J. C. v konaní vedenom

na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 9C/195/2014 vo vzťahu k susediacej parcele v rámci toho istého
športového areálu s výmerou 1000 m2 k 9.11.2018 vo výške 25.600,- eur a zároveň výšku nájomného
za roky 2011-2014, ktorá sa pohybovala v rozmedzí od 2,07 eura/m2 až do 2,26 eura/m2. Požadovaná
náhrada 2,50 eura za m2 je aj podľa odvolacieho súdu s poukazom na znalecké závery o trhovej cene
nehnuteľností primeraná za žalované obdobie od 25.08.2018 do 24.08.2020, keď odráža stúpajúcu

tendenciu hodnoty nehnuteľností a nájmov na trhu. Ide o pravdepodobnú cenu, ktorú by nehnuteľnosti
mali dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci
budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená
neprimeranou pohnútkou. Tunajší odvolací súd v právnej veci sp.zn. 6Co/32/2019 konštatoval, že pri
výške náhrady za užívanie cudzej nehnuteľnosti je potrebné zohľadniť trhový aspekt, pričom svoje úvahy

oprel aj o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý potvrdil dominantnú rolu trhu pri
stanovovaní primeranosti náhrad za zaberanie pozemkov vlastníkov (viď prípad Trenčianske Biskupice
vs. Slovenská republika). Správne prihliadol súd prvej inštancie na to, že už v skoršom konaní totožných
strán sporu vedenom pod sp.zn. 24C/144/2016 na Okresnom súde Prešov tento priznal žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 5.000,- eur (za 1.000 m2), vychádzajúc z hodnoty pozemku 2,50 eura

za m2 za skoršie obdobie (26.07.2014-25.07.2016).

31. Žalovaná v spore nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by v spore preukazovali inú sumu bezdôvodného
obohatenia za žalované obdobie od 25.08.2018 do 24.08.2020. Platí, že ak chce strana spochybniť
závery znalca, je jej povinnosťou predložiť k týmto svojim tvrdeniam také procesne relevantné dôkazné

prostriedky v súlade so zásadou koncentrácie konania podľa ust. § 153 CSP ods. 1 a 2 , ktoré by
jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Obsah spisu nenasvedčuje tomu, aby žalovaná týmto
spôsobom postupovala. Žalovaná síce navrhla vykonať v konaní pred súdom prvej inštancie znalecké
dokazovanie,ktorébystanovilovýškunájomnéhozažalovanéobdobie,aleučinilatakažnapojednávaní
konanom dňa 07.09.2023 (rub č.l. 435 spisu), po vrátení veci odvolacím súdom, na ktorom došlo

k vyhláseniu odvolaním napadnutého rozsudku. Uvedené konanie žalovanej možno hodnotiť ako
konanie v rozpore so zásadou koncentrácie konania, ktorá zásada je vyjadrená v ust. § 153 CSP, a preto
na uvedené argumenty žalovanej nemožno v tomto štádiu konania ani prihliadať.

32. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/92/2021 z 27.10.2022,

ktorým zamietol dovolanie totožnej žalovanej ako v prejednávanej veci, keď uviedol, že v posudzovanom
prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom,
ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, cit.: ,,Odvolací súd sa
vyjadril k podstatnej odvolacej argumentácii žalovanej a nie je pravda, že len odkázal na iné rozhodnutie
v obdobnej veci z 21. mája 2019 sp.zn. 6Co/32/2019. V bode 54. odôvodnenia vysvetľuje, že: „...

ak súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vychádzal zo záveru znaleckého posudku znalca L. L.
A., ktorý v závere znaleckého posudku uviedol, že všeobecná hodnota nehnuteľností a stavieb bola
stanovená podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a je
znaleckým odhadom ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu 30.06.2015, ktorú by tieto mali dosiahnuť
na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s

patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou
pohnútkou“, pričom žalovaná, ako to konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie,
nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali inú sumu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom
období, nemožno tomuto postupu nič vyčítať “, čím sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvejinštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k výške
priznaného nároku.“

33. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP) odvolací súd
uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

34. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo

na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces
zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako
nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

35. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu
spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný,
bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balanic./
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B)

36. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

37. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal doterajší priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, čoho sa
žalobca domáhal, čo uvádzala žalovaná na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v konaní pred
súdom prvej inštancie. Súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery vzhľadom na právny názor odvolacieho
súdu, ktorým bol viazaný. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé,
akými úvahami sa riadil. Odôvodnil, prečo považoval za nesporný základ nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia a to pre viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu. Dostatočne vysvetlil
primeranosť stanovenej ceny pri určení výšky bezdôvodného obohatenia. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

38. Zároveň nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovanej, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal
s tvrdeniami žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov sporového konania podľa §

257 CSP. Z odôvodnenia bodu 28 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že súd prvej inštancie skúmal
avyrovnalsasmožnýmidôvodmihodnýmiosobitnéhozreteľa,pričomdospelkzáveruoichneexistencii,
a to aj vzhľadom na majetkové postavenie žalovanej a jej nečinnosť pri riešení situácie, z ktorej vyplynul
tento spor. Odvolací súd rovnako nepovažoval túto odvolaciu námietku za dôvodnú.

39. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.40. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi bol voči neúspešnej žalovanej
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).