Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. marec 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/108/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433520
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122433520.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, C. B. XXX/X, XXX XX D., zastúpený Advokátskou kanceláriou BUGRI s.r.o., so sídlom
Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.441,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9C/15/2023 zo dňa 20. 09. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9C/15/2023 zo dňa 20. 09. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu vo výške 5.441,31 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.). O nároku
na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100 % v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške

(výrok II.).
Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu, doručenej súdu dňa 10.10.2022, ktorou sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.441,31 Eur ako náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch za ujmu, ktorá mu bola spôsobená v období september 2019 až august 2022
z dôvodu porušenia práva Európskej únie, konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času tým, že bola
žalovaným nesprávne implementovaná (resp. nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho

právneho poriadku Slovenskej republiky. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na
to, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v
dôsledku porušenia práva Európskej únie, konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času / ďalej len Smernice /, ktorá bola žalovaným
nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne
do ZoHaZZ. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, keď článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi
práva v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť na ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Poukázal na to, že súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu rozsudkom zo dňa 13.09.2023,
pričom odvolací súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 14Co/141/2023, zrušil rozhodnutiesúdu prvej inštancie z dôvodu, že okresný súd sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, pričom
odvolací súd uviedol, že ostatné odvolacie námietky žalovaného sa mu nejavia ako dôvodné. Ďalej
poukázal, že súd prvej inštancie považoval už z uvedených dôvodov v prvom zrušenom rozhodnutí

základ nároku žalobcu za daný s tým, že považoval služobnú činnosť žalobcu za činnosť patriacu do
pôsobnosti smernice 2003/88/ES. Mal za to, že táto smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transformovaná správne. Poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora v
zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené
charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na

svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom
a má mu byť k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej
pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba
čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Žalovaný tvrdil, že
štát prebral smernicu do Zákona o HaZZ správne, keď podľa prílohy č. 4. bod 6. Zákona o HaZZ do

jeho znenia bola aj smernica prebratá. Súd však poukázal na to, že hoci podľa ustanovenia § 193
Zákona o HaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia
§ 85 Zákonníka práce, pričom podľa ustanovenia § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého
sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je
neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas, toto ustanovenie § 96 ZP

sa však na pomery Zákona o HaZZ nedá aplikovať. Z ustanovení Zákona o HaZZ nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.
Z výpovede žalobcu, ním predložených listinných dôkazov, ako aj zo stanoviska žalovaného vyplýva,
že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času
nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o

HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov
zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákon, pričom v § 193 Zákona o HaZZ
nie je odkaz na ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno
výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. Poukazoval
na rozhodnutie súdneho dvora, ktoré sa však týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú sa v prejednávanej

veci nejedná. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej
služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na
rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Definuje úkony v
priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas

štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Služobnú
pohotovosť však zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia
§ 86 Zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia

výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej
službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3
Zákona o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej
služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa článku 2 ods. 1 a ods. 2 smernice,

pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý
nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný
čas uvedený v smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Článok 2 ods. 1 smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. V rámci
rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15 E.

F. C.). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu
pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora vyplýva
jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmyslesmernice(rozsudokSúdnehodvoravoveciG.C-303/98,rozsudokSúdnehodvoraz9.9.2003C-151/02).
Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6,
písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný

čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom
obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna
úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného
času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú článkom 6, písm. b) smernice. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že Slovenská

republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto
prípade príslušníkov HaZZ, neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2
smerniceanebolaprekročenámaximálnahranicapriemernéhotýždennéhopracovnéhočasustanovená
článkom 6 písm. b/ smernice. Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a

teda v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti,
je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko žalobca počas pohotovosti musí byť v budove
hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia
vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom
počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti, nemôže byť na ťarchu zamestnanca. Súd poukázal

na to, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné spory, v rámci ktorých žalovaný
používa obdobnú obranu, ale nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované
správne prevzatie smernice do znenia Zákona o HaZZ. Čo sa týka požadovaného nároku žalobcu na
náhradu škody, Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať

jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť
medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli
naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu. Ďalej uviedol, že čl. 2 a čl. 6 písm. b/
Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný
týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide
vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou

súdnehodvoravdanejoblasti.Súdnydvorustálil,ženáhradaškodyspôsobenejjednotlivcomporušením
komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto
oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z
vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie,
ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký

charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia.
Náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na
odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k
záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vnikla

nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť
i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný

odpočinok po práci, obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia. Každý
má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne
platenejdovolenkytak,akotojezakotvenéajvčlánku24Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv.Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicutýždennéhočasu.Nazákladedokladovpredloženýchžalobcommalsúdzapreukázané,žepri nariadení
pracovnejpohotovostispolusurčenýmslužobnýmčasomdošloužalobcukprekračovaniumaximálneho
limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa v rozhodnom období (september 2019 - august 2022).

Súd vzhľadom na uvedené potom konštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl.
2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže

poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania

neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia

len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených
zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené
všetky 3 podmienky, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci
je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je
permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky
ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života, a preto je nesmierne dôležité,

aby žalobca mal možnosť po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť. V dôsledku aktuálnej právnej
úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru (XX rokov) skracoval čas odpočinku, v ktorom sa mohol
venovať svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na
strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

Žalovaný namietal aj výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.
Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a nasledujúce OZ) a právom

na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s
osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe a
nemápovahuabsolútnu,alelenpovahurelatívnuamajetkovú.Zásadnýrozdieljeajmedziodškodnením
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri

určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah vyvolať
a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a
preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.

Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy
je satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa
slúžiť na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter

voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný. Súd sa stotožnil so žalobcom v tom,
že v danom prípade má byť náhrada škody nielen primeranou, ale má spĺňať aj satisfakčnú funkciu,
ako aj preventívnu a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušení
práva. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľapravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika

prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 1.7.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona. Pokiaľ si žalobca uplatňuje
svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka súd aplikáciu ustanovení o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných
práv považoval za správnu (zohľadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a

vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri
takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by
inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej
relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané

do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín
nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva Zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup
žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo,
ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého

vychádzal žalobca. V období september 2019 - august 2022 odpracoval žalobca pri odpracovaných
hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ 1 744,02 hodín, za ktoré obdobie
sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy 5.441,31 Eur ako náhrady vo forme nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Túto sumu vypočítal ako odmenu, ktorú mu priznáva zákona ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti postupom uvedeným pod bodom F žaloby, jej bodom 36 až 39. Pokiaľ žalovaný vo svojom

vyjadrení uviedol, že „tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo
forme vyplatenej primeranej peňažnej náhrady vo forme doplatku zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu podľa ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.,“ z tohto vyjadrenia
žalovaného nevyplýva, že by spochybňoval údaje uvedené v týchto tabuľkách nachádzajúcich sa v

žalobe žalobcu ktoré boli podkladom pre výpočet žalovanej sumy. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu
náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho za primeraný s poukazom na zásah do rodinného
života žalobcu, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol
pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že zo strany
žalovaného neboli namietané jednotlivé vyčíslenia počtu hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za

mesiac, hodinová sadzba, rozdiel percentuálny v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 a 2 Zákona o HaZZ.
Nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej
ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil
sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa
s takýmto vyčíslením stotožnil. Uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku

konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou
nemajetkovejujmy,ktorážalobcovivznikla,pretožespĺňaodškodňovaciufunkciuasúčasneniejesumou
neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom
k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu by ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa
na mieste a v postavení žalobcu. Nižšia suma by ani nemohla pôsobiť voči žalovanému satisfakčne ani

preventívne.
Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa
svojou žalobou domáhal nahradenia nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13
ods. 2 OZ. Žaloba došla na tunajší súd dňa 10.10.2022. Nemajetkovú ujmu požadoval za porušenie
žalobcom práva Európskej únie upravenej v Smernici Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES

zo dňa 04.11.2023 za obdobie od septembra 2019 do augusta 2022 vrátane (t. j. od 01.09.2019 do
31.08.2022). Ako už bolo uvedené, výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od počtu hodín nariadenej
služobnej pohotovosti v jednotlivých mesiacoch, ktoré mu neboli započítané do služobného času.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniuvo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 101 OZ.
Všeobecná 3-ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým
je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty, keď tento okamih je daný objektívne a

nezávisle na subjektívnej vedomosti dotknutého subjektu, či vedel alebo nevedel o svojom práve. Súd
sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v odôvodneniach rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici 11Co/53/2023 ako aj 14Co/132/2023, na ktoré poukázal zástupca žalobcu, keď vychádzal z
toho, že ku porušeniam práva únie vo vzťahu k žalobcovi v dôsledku neúplnej transpozície Smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. dochádza dlhodobo, t. j. aj pred žalovaným obdobím ako aj v

čase rozhodovania súdu a nejedná sa o jednorazové konanie. Aj podľa názoru súdu v tomto konaní sa o
tom, či k takémuto porušeniu vo vzťahu k žalobcovi došlo v tom ktorom mesiaci, mohol tento objektívne
dozvedieť najskôr až z výplatných pások ku dňu splatnosti mzdy, t. j. či v rámci toho mesiaca došlo u
neho k prekročeniu maximálnej dĺžky týždenného pracovného času v porovnaní maximálne povoleným
týždňovým pracovným časom, aký bol jeho fond pracovného času, najmä aký mu vykázal žalobca počet
odpracovaných hodín a hodín pohotovosti. Súd vychádzal z toho, že predmetom sporu nebol nárok

žalobcu na doplatenie mzdy, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku si len odvodzoval
od nevyplatených mzdových nárokov. Náhradu požadoval za neoprávnený zásah do jeho práv, ktorý,
ako už bolo uvedené, pretrvával počas celého žalovaného obdobia a trval aj v čase rozhodnutia súdu.
Žaloba bola podaná na súd 10.10.2022, t.j v rámci zákonnej 3- ročnej premlčacej lehoty. Z uvedených
dôvodov považoval súd námietku premlčania za bezdôvodnú a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1 a 2, § 93
ods. 1, 2 a 3, § 103 ods. 1, 2 a 5, § 116 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1, 2 a 3, § 12 ods. 6, § 193 zákona č.
315/2001 Z. z., podľa čl. 2, čl. 6 písm. a/ a b/ Smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 9 , § 96 ods. 2 Zákonníka
práce, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 100
ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol úspešný v
plnom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku, pričom uviedol, že rozsudok súdu

prvej inštancie napáda v celom rozsahu.
2.1Žalovanývodvolaní namietolnedostatokprávomocisúduprvejinštancievovecikonaťarozhodovať.
Tiež namietol, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik
zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej

aplikácie Smernice. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že by Smernica bola do ZoHaZZ prebratá
nesprávne. Tvrdil, že v konaní ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový
nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie.
2.2 Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na

služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných
činností, a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods.
2, 3, a 4 Smernice a čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný tvrdil, že Smernica sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný

pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovaného
rozhodnutie vo veci V-429/09 H. I. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca G., preto ho nie je
možné považovať za smerodajné. Žalovaný tvrdil, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17 ods.
1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v posudzovanom prípade), keď sa jedná o

protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.3 Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ

žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovanýv odvolaní poukázal na zásadu, podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.
2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, koľko času konkrétny príslušník

skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného
obdobia.Ztohtodôvodujeprezistenie,čiskutočnedošlokporušeniuprávžalobcunevyhnutnévypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ.

2.5 Žalovaný mal za to, že pokiaľ sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž
hodinami nad maximálny limit pracovného času. Taktiež žalovaný zvýraznil, že žalobca si pri svojich
výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie, teda za každý kalendárny rok, t.j. referenčné obdobia
v trvaní až 12 mesiacov, čo je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Z tohto dôvodu potom žalovaný

považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase za irelevantné.
Rovnako za irelevantné žalovaný považuje koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval
(relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas, a preto
nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Žalobca
ignoruje fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca

individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah
do súkromného života. Za žiadnych okolností nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať tabuľkovo, na
základe akéhosi univerzálneho vzorca vymysleného žalobcom, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá
mzdovým nárokom. Žalovaný tak má za to, že žaloba žalobcu je zmätočná, nakoľko žalobca si touto
formou iba „maskuje“ svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi, pričom predmetom tohto

konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný
namietal, že priznanú sumu 5.441,31 Eur považuje za absolútne neprimeranú a privysokú, a to i s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní
s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. K uvedenému odkázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/19/2020 a takisto aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zároveň žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca v konaní dosiaľ nepreukázal zásah do súkromného
rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či
nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá
by odôvodňovala výšku priznanej ujmy súdom prvej inštancie 5.441,31 Eur. Žalobca pritom musí nielen
tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla.

2.6 Zároveň žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne
osobitne žalovaný poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu. Žalovaný má za to, že v tomto konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný

predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Zo žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém vo svojom
nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
sekundárneho finančného plnenia od Slovenskej republiky. Zostáva otáznym, akú inú činnosť by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne takmer vylúčené,

aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť
s rodinou. Žalovaný zároveň namietal, že skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času koľko
by si predstavoval rodine, voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísal, nie je
argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice; medzi uvedeným neexistuje
priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení, ani bremeno dôkazu,

neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu
na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice utrpel, a to v značnej
miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú.
S námietkami o nepreukázaní nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného sa súd nijako
nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie

právneho názoru súdu prvej inštancie. Podľa žalovaného zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom
preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v
spoločnosti. Súčasne poukázal na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáhal, aby sa upustilo
od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následkytakéhoto zásahu. Podľa žalovaného v súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu, ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.

2.7 Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že žalované obdobie je od septembra 2019 do augusta
2022, k podaniu žaloby došlo až v októbri 2022, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť
k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí
všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Podľa názoru žalovaného, poukazujúc na ustanovenie §
101 Občianskeho zákonníka, začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na moment, kedy došlo

k zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda v momente, kedy došlo k údajnému prekročeniu
maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Súd začiatok plynutia premlčacej doby
viazal na moment splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, v ktorom malo k prekročeniu maximálneho
týždenného pracovného času dôjsť. Podľa žalovaného, skutočnosť či došlo, alebo nedošlo ku
kompenzácii nemajetkovej ujmy za porušenie predmetnej smernice v služobnom plate je pre toto
konanie úplne právne irelevantné, nakoľko, ak by aj teoreticky došlo k zásahu do osobnostných práv

žalobcu prekročením maximálneho týždenného pracovného času, a to by bolo žalobcovi následne
kompenzované v jeho služobnom plate, nemalo by to za následok zánik zodpovednosti členského
štátu Európskej únie voči jednotlivcovi za porušenie práva Európskej únie nesprávnou implementáciou
smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku. Nie je právne relevantný dátum
splatnosti služobného platu žalobcu a tiež ani to, či došlo ku kompenzácii porušenia smernice Európskej

únie v služobnom plate, a to tak pre účely dôvodnosti žaloby, ako aj pre určenie začiatku plynutia
premlčacej doby. Súd nesprávne právne posúdil otázku premlčania. V závere poukázal na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 288/2017 a v tom smere aj na rozhodnutia súdov
prvej inštancie, ako aj odvolacích súdov vo vzťahu k priznávanej výške nemajetkovej ujmy, keď
žalovaný uviedol, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody, resp. nemajetkovej ujmy v obdobných

rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- Eur až 2.500,- Eur.
2.8 Žalovaný tiež odvolaním namietol výrok o trovách konania, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil a
mal za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne
posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak výrok o

trovách konania musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného.
2.9 Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje v celom

rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý a odvolanie žalovaného považuje v celom rozsahu
za nedôvodné a neopodstatnené.
K článkom I. – III. odvolania žalovaného nepovažoval za potrebné ani účelné sa opätovne vyjadrovať,
poukázal na jeho stanovisko vo vyjadrení zo dňa 08.11.2023 k odvolaniu žalovaného proti v poradí
prvému rozsudku. Na všetky tam uvedené dôvody v podrobnostiach odkázal s tým, že ani tieto námietky

žalovaného nemajú žiadnu právnu relevanciu. Žalovaný v článku IV. odvolania tvrdí, že sa domnieva, že
ujmu „v skutočnosti“ žalobca vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne
ohodnotený a nie v tom, že bol prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. K tomu, že v tomto
smere ide zo strany žalovaného o zjavne zavádzajúce a vyslovene účelového tvrdenie, ktoré žalovaný
prezentuje len z dôvodu, aby mal o čo oprieť svoje tvrdenie o nedostatku právomoci súdu na konanie v

tejtoveciresp.onedostatkujehopasívnejvecnejlegitimácie,saužvyjadrilvpriebehukonania.Opätovne
aj túto námietku žalovaný vznáša úplne ignorujúc skutočnosť, že k jej nedôvodnosti pri tak skutkovo a
právne vymedzenej žalobe, a akú ide aj v tomto spore (t. j. v sporoch v ktorých žalobcov zastupoval ich
právny zástupca), sa už opakovane vyjadrili aj súdy rozhodujúce v týchto sporoch, vrátane odvolacieho
súdu, a to v doposiaľ 82 právoplatných rozhodnutiach. Zo žiadneho písomného podania žalobcu, či

vyjadrenia v tomto spore nemožno vyvodiť žalovaným tvrdený záver o tom, že sa údajne žalobca
domáha akéhosi „mzdového nároku“. Predmet sporu jasne vymedzil v žalobe a rovnako aj rozhodujúce
skutkové tvrdenia smerovali k tomu, že k ujme na žalobcových osobnostných právach dochádza v
dôsledku dlhoročného a fakticky sústavného prekračovania úniových, ale aj vnútroštátnych limitov
(priemerného) týždenného služobného času. Žalovaný znova spochybňuje aj spôsob, akým žalobca

stanovil výšku žalovaného nároku. Vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia vo väzbe na rozsah
priznávanej pracovnej odmeny spôsobom tak, ako ho v žalobe uplatnil, predstavuje len orientačné,
východiskové kritérium, ktoré však na druhej strane umožňuje súdu aj z tohto pohľadu posúdiť, či
uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke primeranosti. Uplatnený spôsob stanovenia výškynároku nie je pre súd žiadnym spôsobom formálne záväzný a ide len o akési „vodítko“, ktorým sa snažil
stanoviť výšku nároku tak, aby tento zodpovedal požiadavke primeranosti. Práve odvíjanie žalovanej
sumy od súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného času nezapočítanej) určenej služobnej

pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva počas každej 24 hodinovej služobnej zmeny, zohľadňuje tú
základnú skutočnosť, že nepovažovaním služobnej pohotovosti za pracovný čas bol porušovaný článok
2 bod 1 Smernice a následne v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti do odpracovaného
času bol prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času porušovaný aj článok 6 písm. b)
Smernice. Žalovaný v článku IV. odvolania namieta, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu

k preukázaniu nemajetkovej ujmy, ktorú mu žalovaný protiprávny stav spôsobil. V tomto prípade ide
čo do základu o nárok na náhradu škody z porušenia úniového (sekundárne aj vnútroštátneho) práva,
pričom tento nárok je len analogicky posudzovaný cez ustanovenia § 11 a § 13 OZ upravujúce právo
na ochranu osobnosti a nároky vyplývajúce z porušenia týchto práv. Žalovaný rozhodujúcu časť jeho
procesnej obrany prispôsobuje tomu, akoby predmetom sporu bol štandardný resp. „bežný“ spor o
ochranu osobnosti, v ktorom je uplatnený nárok na náhradu nematkovej ujmy v peniazoch, pričom

tomuto vecne nesprávnemu predpokladu následne prispôsobuje svoje tvrdenia. Podmienky priznania
takéhoto nároku na náhradu škody definovala judikatúra Súdneho dvora. Ustanovenia o ochrane
osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli
aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora. V nadväznosti na túto skutočnosť a v reakcii na

námietky žalovaného o „nepreukázaní nemajetkovej ujmy“ postačí len opätovne poukázať na rozsudok
Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci H. I., podľa ktorého už len samotná strata času
odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením
článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší
prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade

následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Ako Súdny dvor konštatoval, samotná strata času
odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a zdravia opätovne bez
potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere. Okrem vyššie uvedeného
žalovaný vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore a to najmä to, aké skutočnosti boli
ďalej preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu. Už v žalobe opísal, v čom sa prekračovanie

maximálneho rozsahu priemerného týždenného pracovného času negatívne prejavuje na osobnom
živote, na podrobnejšie vysvetlenie následkov daného protiprávneho stavu bol vykonaný aj dôkaz
výsluchom žalobcu podľa § 195 CSP. Výsluchom žalobcu preukázal zásadné a vážne dôsledky tohto
protiprávneho stavu na súkromný resp. rodinný život žalobcu. Žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu v
tomto smere žiadnym spôsobom (procesne účinne) nepoprel. Stotožňuje sa aj s právnym posúdením

žalovaným vznesenej námietky premlčania, ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil za nedôvodnú z
dôvodov, ktoré uviedol v odsekoch 46 – 53 napadnutého rozsudku. Žalovaný v článku VII. odvolania
poukazuje na ním označené rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a v tomto smere opätovne uvádza,
že„priemernávýškadoposiaľpriznanejškody,resp.nemajetkovejujmy,vovyššieuvedenýchobdobných
rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.“ K rozhodovacej praxi súdov

v skutočne porovnateľných sporoch poukázal na existenciu rozhodnutí, v ktorých odvolací súd potvrdil
rozsudky súdov prvej inštancie, v ktorých bolo takýmto žalobám kolegov hasičov v zásade v celom
rozsahu vyhovené (s výnimkou premlčania časti nároku v rozsahu 1 mesiaca v niektorých prípadoch).
Súdy v zmienených rozhodnutiach zhodne konštatovali primeranosť výšky náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyčíslenej identickým spôsobom, akým je stanovená žalovaná výška

nároku aj v žalobe žalobcu. Aj s prihliadnutím na túto skutočnosť je presvedčený, že napadnutým
rozsudkom priznaná výška nároku je jednoznačne primeraná. Za správny považuje aj odvolaním
napadnutý II. výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
Žalovaný okrem všeobecného poukazu na závislý charakter výroku o náhrade trov konania nijako bližšie
nedôvodí, prečo by mal byť tento výrok nesprávny či nezákonný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalovaný má za to, že odvolanie žalovaného je plne
dôvodné. Podľa žalovaného súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného času u žalobcu. Je to podľa žalovaného

všeobecné konštatovanie súdu prvej inštancie, vychádzajúce zo všeobecných a predovšetkým
nedokázaných tvrdení žalobcu, čo nemožno považovať za dostatočné, aby došlo k naplneniu práva
žalovaného na spravodlivý súdny proces. Súd ignoroval fakt, že ide o konanie o náhradu nemajetkovej
ujmy a priznal náhradu vecnej škody spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení určenej a nariadenejslužobnej pohotovosti, pričom priznal náhradu za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti, pričom
nebral ohľad na skutočnosť, či tieto hodiny určenej služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované
nad rámec limitu podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES.

5. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
- ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo postupom

podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Na základe podaného odvolania žalovaného, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,

pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej),
nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové
relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v prvoinštančnom konaní.

Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového
stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne
nariaďovaťodvolaciepojednávaniezostranyodvolaciehosúdu(§383,§384ods.1,2a3vspojenísust.
§ 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v podanom
odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie

nie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

9.Spoukazomnaust.§387ods.2CSP,odvolacísúdpovažujenapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie

za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, a zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

10. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu konštatovať, že obsah

Smernice bol do ZoHaZZ prebratý nesprávne, takýto záver nemohol si osvojiť ani ako predbežnú právnu
otázku, pričom zároveň namietal v tejto časti arbitrárnosť rozsudku, keď podľa žalovaného sa súd prvej
inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky.
Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie v danej veci mal právomoc na prejednávanie
sporu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a

iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle
§ 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou
osobou. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho

dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom
majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc
prejednať a rozhodnúť predmetný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal
ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovaťzodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej
cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom

spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie
pri preberaní Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k ZoHaZZ,
čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či ZoHaZZ zodpovedá cieľom čl. 6
písm. b/ Smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej
inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad ZoHaZZ so Smernicou, podľa

názoru odvolacieho súdu je nedôvodná. S otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o nároku žalobcu sa súd prvej inštancie vysporiadal správne.

11. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný v konaní poukázal
na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii
Smernice sa žalovaný nepodieľal. Uvedená námietka nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná.

Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii
Smernice, resp. ZoHaZZ vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho
významu.Odvolacísúdpoukazujenato,žepodľačl.29Smernicetátosmernicajeadresovanáčlenským
štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej

republikydoEurópskejúniejezodpovednýzaprijatievšetkýchopatrenílegislatívnejaajfaktickejpovahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaný,
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže Smernica je určená štátu,
teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Z
týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje za nedôvodnú.

12. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej

inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice v spojení s čl. 2 Smernice
Rady 89/391/EHS zo dňa 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie Súdneho dvora C
429/09satýka„mestskéhohasiča“apretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,resp.,žeSmernica
sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností
a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri

právnom posúdení veci aj v znení Smernice správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal
(viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so
závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet
dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6

písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú
zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým

môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým
rizikám; na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov
toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný
právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre
zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže

mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či
niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo
vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššieuvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu
ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp.
služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje

v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudok C-429/09 vo veci I. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny
dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu

skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že
žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.

j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného, že
Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich
odmeňovania nevzťahuje, je preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje

na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností
a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce

nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

13. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť

tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z

dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v

zmysle Smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám,
resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku
žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané
do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie

rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej
služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.
Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušenímpráva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdjevsúladesnázoromsúduprvejinštancie
toho názoru, že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ Smernice
priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48
hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ Smernice nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu,
že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred podaním žaloby na súd dňa
10.10.2022, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval
hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Zároveň je splnená

aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm.
b/ Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti

medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže
žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych

ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine,
priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

15. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa

na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od

nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,
že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné

zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto
slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany

zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;

vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má
základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za

primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.16. Odvolací súd uvádza, že Smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade
jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva
únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.

Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo
stanovené,čisanáhradaškodymusíposkytnúťvoformeudeleniadodatočnéhonáhradnéhovoľnaalebo
vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že
vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia
podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal
spôsobenú ujmu nie je dôvodná.
Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalovaného, keď v odvolaní namietal spôsob, akým žalobca
vyčíslil nemajetkovú ujmu, poukazujúc na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 40.

až 42., s ktorým zdôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na tento odkazuje. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má
žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal tak, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, že
pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by
inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii.

Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času (čo je rozpor s
čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne. Z konania pred súdom prvej inštancie ako aj z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný nerozporoval dôkazy predložené žalobcom, ani výpočet času

služobnej pohotovosti a správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru o prekročení maximálneho
týždenného pracovného času (nad 48 h) v žalovanom období. Odvolací súd osobitne k predmetnej
námietkežalovanéhododáva,žezákladnoupožiadavkoupriustálenívýškynemajetkovejujmyjezásada
jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.
Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne

kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy
posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením
– prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp.
služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej
pohotovosti. Za posudzovaného stavu je tak podľa názoru odvolacieho súdu spôsob výpočtu ujmy

žalobcom logicky a zákonne udržateľný, ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť zásahu
do jeho práv. S prihliadnutím aj na povahu zásahu do práva žalobcu, ako významného sociálneho
práva únie, je možné výšku ujmy vyčíslenú žalobcom považovať za dostatočnú a primeranú, v súlade
s judikatúrou Súdneho dvora. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie uviedol na základe akého
zisteného skutkového stavu, pri akom právnom posúdení ustálil aj výšku nemajetkovej ujmy.

17. Odvolací súd uvádza, že polemika žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym
zostáva akú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný
na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a
je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,

prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný
zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej
služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na
odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase
služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného

výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu,
že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a
bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má
vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného

prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Dokonca aj
čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, či na telefóne predstavuje pracovný čas,
nakoľko zamestnanec musí byť zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovania časuje značne obmedzená. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že práva žalobcu
vyplývajúce zo Smernice neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie
porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní

zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto
dôvodovpretoodvolacísúdpovažujenárokžalobcuzadôvodnýaprisúdenúnáhradunemajetkovejujmy
za primeranú, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach (porovnaj rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn. 17Co/47/2022,
sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn.

14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023, 14Co/22/2024, 14Co/99/2024), pričom k
porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

18. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
z dôvodu, že žalobca sa mal domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa,

s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej inštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru,
že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j.

na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát
EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice a zároveň za
situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver,

že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti

je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa

rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc
do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto

zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v
prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje
náhrady priznané obetiam trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy
by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že

v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne
reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je
aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS273/2021).Odvolacísúdpovažujevýškunemajetkovejujmyprimeranú

kzávažnostinezákonnéhozásahu,spočívajúcvobmedzenížalobcuslobodnenakladaťsvoľnýmčasom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci
ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.

19. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne posúdil aj vznesenú námietku
premlčania. Odvolacísúdpoukazujenaodôvodnenietejtočastivbode50.až55.odôvodneniarozsudku
súdu prvej inštancie, v ktorom odôvodnení sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými námietkami,
ktoré žalobca opakovane uviedol aj v podanom odvolaní. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie §387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu
k vznesenej námietke premlčania práve na bod 50. až 55. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu odvolací súd aj stotožňuje. Odvolací súd dodáva, že v

prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa na premlčanie peňažnej satisfakcie, t. j. majetkového
nároku ako formy odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu aplikuje všeobecná premlčacia doba
podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V uvedenom smere je potrebné konštatovať, že v predmetnej
veci, t. j. pri porušovaní, resp. prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času je možné
určiť presah maximálneho pracovného času vo vymedzenom (žalobcom označenom) období až po

objektívnom ustálení odpracovaných hodín za dané obdobie (včítane pohotovostí) žalobcom. Preto
pokiaľ bola žaloba v súdenej veci, keď bola uplatňovaná náhrada za nemajetkovú ujmu vzniknutú za
žalované obdobie od septembra 2019 do augusta 2022 vrátane, doručená súdu prvej inštancie dňa
10.10.2022, správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobou uplatnený nárok, majúci charakter
práva majetkovej povahy premlčaný nie je. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil odvolaciu
námietku žalovaného o premlčaní žalobou uplatneného nároku za nedôvodnú.

20. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
meritórnom výroku I. ako vecne správny.

21. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote
15 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške. Vzhľadom na skutočnosť, že
predmetom žalobou uplatňovaného nároku bola nemajetková ujma žalobcom vyčíslená sumou 5.441,31
Eur a žalobca bol v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie rozhodol podľa správnych ustanovení
CSP, a tieto aj správne aplikoval. Odvolací súd z dôvodu vecnej správnosti potvrdil i závislý výrok o

náhrade trov prvoinštančného konania.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento
nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti

potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu
žalovaného i vyjadroval, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním
tak žalobcovi trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd
uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

23. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).